KDE LEŽAL EDEN?

KDE LEŽAL EDEN?

Stovky rokov hľadajú ľudia stratený raj. “Rozprávkové” miesto, odkiaľ boli vyhnaní. Kde ležal Eden?

Existuje niekoľko hypotéz. Niektoré sú až príliš atraktívne.

Od povodia Modrého Nílu, cez Biely Níl, Kaspický záliv, rieku Araxes v Arménsku, Prusko, horný Dunaj, Cejlón, Kubu, až po údolie Jordánu, Palestínu, Sýriu, či dokonca Slovensko (!) – konkrétne medziriečie medzi Váhom  a Hronom (M.Jesenský: Biblický raj na Slovensku?; Slovenka 18/2003).

Biblia o ňom hovorí, že “Boh vysadil na východe záhradu v Edene a postavil tam človeka, ktorého utvoril” a “Z Edenu vytekala rieka, aby zavlažovala záhradu a odtiaľ sa rozdeľovala na štyri ramená. Meno jedného je Píšon, ten tečie okolo celej krajiny Chavíla, kde sa nachádza zlato. Zlato z onej krajiny je vzácne, tam sa nachádza aj bdéliová živica a drahokam onyx. Druhé rameno sa menuje Gíchon, ten tečie okolo krajiny Kúš. Tretie rameno sa menuje Chiddekel (Tigris), ten tečie východne od Asýrie. Štvrté rameno je Eufrat.” (1M 2.8, 10-14)

Čo z toho možno usúdiť?

Že Boh usadil človeka do nejakej záhrady, alebo prinajmenšom zalesneného miesta, ktoré s nachádzalo v Edene. To značí, že názov Eden, nie je totožný s názvom “raja”, iba s lokalitou, kde sa záhrada nachádzala. Používať termín Eden ako synonymum pre “raj” by bolo teda scestné. Napriek tomu sa to práve takto vžilo.

Podobne je to so štyrmi riekami. Ustavične sa hľadá lokalita, cez ktorú by tiekli spomínané štyri rieky. Dve z nich sa dajú lokalizovať presne. Ide o Eufrat a Tigris. Treťou riekou je podľa indícií rieka Níl a štvrtá ostáva hádankou. Väčšina bádateľov tak umiestňuje “raj” do Mezopotámie. Prehliadajú tak ale fakt,  že nie štyri rieky tiekli Edenom, ale len(!) jedna a tá sa “odtiaľ rozdeľovala na štyri ramená”, tj. až po pustení “rajskej záhrady”, lebo tá sa nachádzala len(!) v povodí jednej rieky, ktorá ale nie je menovaná.

Veľmi zaujímavú hypotézu vypracoval Paul Thomas (P.Thomas: A ráj už byl / Dobra 2001), ktorý kladie pôvod Izraela do lokality ASÍR južne od Mekky na pobrežie Červeného mora a vychádza pritom, podľa jeho slov, z miestnych názvov nearabského pôvodu, ktoré sa prekrývajú s názvami zo židovských prameňov, avšak tieto názvy vo svojej knihe ako príklad neuvádza.

Ďalším dôkazom, ktorý považuje za relevantný, je zvyk miestneho obyvateľstva, zakladať si malé okrasné záhrady, ako spomienku na staré časy, keď ešte žili v “raji”. (Prečo si potom zakladáme okrasné záhrady my?…)

Možno by bolo vhodné pozrieť sa bližšie na slovo Eden. To, samé o sebe znamená “nehu” a “rozkoš”. V spojení Gan Eden” – je to už “záhrada Eden”, resp. “záhrada v Edene”. Doslovne, keby sme chceli povedať: “záhrada nehy, rozkoše”.

To nám ale nepomôže nájsť Eden. Môže nás však naviesť správnym smerom. Biblické rozprávanie o Edene má totiž svoj pôvod v starých sumerských mýtoch. Tak isto ako rozprávanie o stvorení človeka, o stvorení ženy, o hriechu v rajskej záhrade, o rastline nesmrteľnosti, o potope sveta….istotne to nie je náhoda.

Abrahám totiž pochádzal z Chaldejského Úru (viď. článok: Abrahámov pôvod).

Chaldejsko je babylonský názov pre Sumer. Za čias Abrahama vládla v Chaldejsku aramejská dynastia. Zlatý vek Sumeru bol síce ta-tam, avšak stále ho bolo cítiť odvšadiaľ. V každom spoločenstve dochádza k premiešavaniu rozličných kultúr. Aj my sme ešte nedávno nevedeli nič o sviatku sv. Valentína a málokto čo i len tuší, že aj maľované veľkonočné kraslice, sú len pôvodný pohanský zvyk súvisiaci s jarným slávením plodnosti, zaodený do kresťanského šatu. Nakoniec, čo má taký Európan spoločné so starovekými Hebrejcami? V podstate vlastne nič. A predsa sa celá Európa riadi Desatorom!

Vzhľadom na túto skutočnosť, nie je dôležité pátrať v etyológii slova Eden. Zaujímavejšie by bolo preskúmať skôr jeho sumerský ekvivalent E.DIN, v preklade “Dom spravodlivých”. Išlo tiež, rovnako ako v biblickom rozprávaní o údolie rieky, vytekajúcej z vysokých hôr na severe. Miesto, kde ľudia nepoznali choroby a nedostatok a bol plný krásnych záhrad a pramenitej vody, kde ľudia nezomierali. Avšak, kde tiež podľa legendy došlo k hriechu, lebo sa jeden z jeho obyvateľov najedol zakázaných rastlín.

(viď. tiež článok:  Nebo, peklo, raj )

Sumerská mytológia pozná tiež tzv. “rastlinu/strom života”.

foto: sumerský “strom” života

Bola to rastlina, ktorá vracala mladosť a zabezpečovala nesmrteľnosť.

Gilgamešovi o nej rozpovedal Utnapištim (synonymum biblického Noe)a ten sa za ňou vypravil. Aby ju získal, musel vstúpiť do mora a na jeho dne našiel rastlinu s tŕňmi, podobnú ruži. Na spiatočnej ceste však o ňu prišiel. Ukradol mu ju had (!), ktorý zacítil jej vôňu a využil Gilgamešovu nepozornosť, kým sa kúpal v rieke. Vďaka nej získal had schopnosť zhadzovať kožu a meniť ju za novú, tak ako to robia všetky plazy dodnes.

Dlho sa predpokladalo, že sumerský raj treba hľadať v Bahraine, oblasti na západnom pobreží Perzského zálivu. Toto miesto, známe aj pod názvom Dilmun, ale podľa opisu v básni “Enki a Ninchursaga”, opisu raja nezodpovedá. Ide síce o čistú, panenskú a svätú krajinu, ale bez ľudí a zvierat a tiež bez vody(!). Podľa mýtu, práve Enki zaistil jej zásobovanie vodou a potravinami. Jej obyvatelia toto miesto pravdepodobne nazývali Agaru.

Z geologického hľadiska, by mýtus o Dilmune mohol zodpovedať vzostupe územia nad hladinu a vzniku ostrovov, asi v r. 3000 p.n.l.

Smerodatné by bolo, nájsť pôvodnú pravlasť Sumerov, ale žiaľ, dosiaľ sa nevie, odkiaľ Sumeri na územie Mezopotámie prišli. Legenda hovorí len o tom, že prišli od východu (!). Keby sme poznali pôvodnú krajinu Sumerov, odkiaľ z nejakých príčin odišli (možno zo samotného  Edenu?), mohli by sme náväzne k tomu hľadať vysoké hory na severe a aj rieku a jej údolie, pravdepodobné miesto sumerského raja, s najväčšou pravdepodobnosťou, totožného s tým biblickým.

Ide už len o to, ako vnímame rozprávanie o raji. Či ho berieme doslovne ako miesto života prvej ľudskej dvojice – to by sme ale museli ísť ďaleko do minulosti, do obdobia začiatkov Homo sapiens sapiens (čo sa presne na rok určiť nedá) a porovnávať vtedajšiu  geografiu s tou dnešnou je príliš veľká odvaha…

Môžeme brať raj aj ako miesto života, už scivilizovaného človeka s rozvinutou kultúrou (trebárs sumerskou), alebo ho môžeme vnímať duchovne, ako okamih schopnosti človeka rozlišovať medzi dobrom a zlom a rovnako tak medzi nimi voliť, lebo vtedy sa človek stáva naozaj človekom. To ho odlišuje od zvierat.

Existuje ešte štvrtá mystická možnosť. Že je to chvíľa v priestore a v čase, kedy ľudské duše začali vstupovať do fyzických tiel. Opustili duchovnú sféru  a vkročili do sveta duality dobra a zla – pojedli a teda prijali do seba schopnosť medzi týmito dipólmi rozlišovať  rozhodovať.

Možno je to len staroveké učenie o pochopení vývoja ľudstva.

Podobne existuje v sumerských mýtoch množstvo iných synonymných rozprávaní s tými biblickými, ako som už spomenula.

Zachovala sa akkadská pečať, na ktorej sa nachádza strom s hadom (!) a po jeho stranách sedí muž a žena. foto: Adam a Eva pri strome poznania dobra a zla

Mýtus o Adamovi a Eve bol tak známy už v starovekej Mezopotámii, dávno predtým, ako sa sformoval judaizmus praotcov.

V tejto súvislosti stojí za zmienku spomenúť ešte jeden mýtus, v ktorom sa hovorí, že boh Enki mal choré rebro (!). Rebro sa sumersky povie TI. Preto zavolali nejakú ženu, aby ho vyliečila. Táto sa volal NIN.TI – doslova žena-rebro, ale aj žena-život. Taká malá slovná hračka. Pri troške zhovievavosti by sme mohli gramaticky doplniť “žena dávajúca život”. Ovšem takéto slovné hračky sa len ťažko prekladajú do ďalších jazykov.

Hebrejské texty tak NIN.TI preložili ako CHAVÁ (Eva) tj. životodárna, alebo život dávajúca, ale vo význame pramatky ľudstva. Rebro TI ostalo už len v pozadí príbehu a malo za následok vznik čudného príbehu o stvorení ženy s rebra. Možno to bol prvý pokus o patriarchát!

Tieto teórie ale nijak nespochybňujú vieru v Boha ako Stvoriteľa a Udržiavateľa sveta a ani sa tým o nič podobné nepokúšam. Len reprodukujem získané poznatky a dávam možnosť na vlastné názory a bádanie.

-ch-

Použitá a odporúčaná literatúra:

– V. Zamarovský: Na počiatku bol Sumer

– J.Black, A.Green: Bohové, démoni a symboly starověké Mezopotámie

– B.Hruška: Pod babylonskou věží

– N.Nováková, L.Pecha, F.Rahman: Dějiny Mezoopotámie

– J.Klíma: Ľudia Mezopotámie

– P- Thomas: A ráj už byl

– Encyklopedie Bible

– S.N.Kramer: Mytologie starověku

– J.Prosecký: Prameny moudrosti / Mudroslovná literatura staré Mezopotamie

 

SAADJA GAON

Saadja (ben Josef) Gaon (882-942), známy tiež pod hebrejským akronymom Rasag, bol predstaviteľom rabínskych učencov zvaných “gaonim”. Termín “gaon” znamená „hrdosť“ alebo „nádhera“ a od 19. storočia sa používa vo význame „génius“. Pôvodne slúžil tento termín na označenie zástupcov babylonských talmudických akadémií a v prípade titulu prezidenta babylonskej vysokej školy, nadobúdal význam titulu „Jeho Excelencia“. Gaoni boli učitelia a vykladači Talmudu a ich práca nadväzovala na výklady a učenie talmudických učiteľov zvaných Amoraim a Sevoraim.

Saadja Gaon bol medzi učencami gaónského obdobia, významnou vodcovskou osobnosťou. Pochádzal z Egypta. Tam sa narodil a o jeho rodine toho veľa nevieme. Zväčša sa o o ňom, a predovšetkým o jeho otcovi šírili rôzne ohovárania, predpokladá sa, že zo závisti, pretože gaon Šerira sa naopak o Saadjovom otcovi vyjadruje s mimoriadnou úctou. Tiež o samotnom Saadjovi sa hovorilo a hovorí ako o významnej  osobnosti rabínskych učencov. Bol prvým rabínom, ktorý písal v arabčine. Traduje sa, že už vo svojej mladosti vynikal v štúdiu judaizmu i grécko-arabskej filozofii a stal sa autorom dvoch významných náboženských prác. Ešte počas svojho pobytu v Egypte udržiaval písomný styk s rabínmi z Izraela a už v dobe s svojho odchodu z Egypta, ktorého dôvod nie je známy, bol významným toraickým učencom a znalcom svetských náuk. V Egypte zanechal niekoľko svojich vlastných žiakov. Z fragmentu jedného zachovaného dopisu, který Saadja napísal, sa dá vyrozumieť, že pobudol v Aleppu, odkiaľ pokračoval v ceste do Bagdadu a nakoniec sa usadil v Erec Jisrael.

Tafsir Rasag – Arabský preklad Tóry v hebrejskom písme od Rav Saadia Gaona, 10. stor.o.l.; licencia obrázku voľná

Do povedomia sa okrem svojej učenosti dostal filozoficko-náboženským sporom s Áronom ben Meirom, predsedom jeruzalemskej akadémie a vodcom židovských obcí v Babylónii. Saadja Gaon stál v opozícii k Meirovým argumentom týkajúcich sa pripadnutiu prvého dňa sviatku Pesach v predmetnom roku na nedeľu, a nie na utorok, ako to vychádzalo podľa babylonského kalendára, čo by znamenalo, že by v tom istom roku pripadol Roš hašana tiež na utorok a nie na štvrtok. To by samozrejme ovplyvnilo termíny ďalších sviatkov v nasledovnom roku. Ben Meir sa tiež odklonil od bežnej praxe, ktorá určovala, že určujúcou hranicou vyhlásenia nového mesiaca bolo poludnie. Vedci sa zhodujú na tom, že jeho novátorské snahy o zmenu určenia dátumu sviatku Pesach i zmena stanoviska stanovovania novmesiaca na poludnie, boli pod vplyvom niekoho, koho sa ale nepodarilo identifikovať a že sa teda rabi Meir neodklonil od normy samovoľne. Ben Meir pravdepodobne úprimne veril, že jeho rozhodnutia sú halachicky správne. Možno dokonca dúfal, že tím zvýši význam a meno akadémie, ktorej robil predsedu. Saadja Gaon na základe tejto nezhody požadoval ustálenie kalendára. Komunikoval s rabi Meirom a snažil sa ho od zámeru odradiť, ale ten sa svojho odhodlania zmeny kalendára odmietal vzdať a bránil ho za každú cenu.  Učenci babylonských Židov sa obávali nebezpečenstva rozkolu a považovali za dôležité zabrániť rabi Meirovi uskutočniť jeho zámer. Saadja sa teda vrátil do Babylónie a napísal ben Meirovi a jeho spolupracovníkom list s požiadavkou babylonských učencov, avšak bez účinku. Ben Meir sa na žiadateľov obrátil plný trpkosti, že ho názorovo opustili a odmietol zmeniť názor. Spor pokračoval až k rozkolu naozaj došlo. Podľa zápiskov karaitu Sala b. Macliacha vieme, že Židia v Erec Jisrael nakoniec Roš hašana 4683 (922) slávili naozaj  v utorok a Židia v Babylónii vo štvrtok. Spor sa vyhrotil tak, že ben Meir stratil nakoniec podporu všetkých babylonských učencov a dokonca aj niekoľko svojich prívržencov.  Nedá sa povedať či schizma trvala aj v ďalšom roku, a nevieme ani to, ako to celé dopadlo. Ben Meir totiž ostal aj naďalej predsedom jeruzalemskej akadémie a Saadju považovali aj po týchto udalostiach za jednu z najväčších autorít v otázke kalendára. Ich pozície neboli nijak spochybnené. Celý priebeh sporu máme opísaný v Sefer haMoadim.

Dá sa predpokladať, že Saadja bol dokonca hneď po svojom príchode do Babylonie r. 922, bezprostredne po spore, menovaný za predsedu ješivy v Pumbedite, nakoľko sa hneď od tohto roku vo svojich dopisoch podpisoval už titulom reš kala či aluf. Po ukončení sporu s rabi Meirom sa Saadja venoval viac publikačnej činnosti a napísal hneď niekoľko prác, ktorými si medzi svojimi prívržencami vybudoval nespochybniteľný obdiv, pretože keď sa rozhodovalo o pokračovaní fungovania akadémie v Sure, bol okamžite navrhnutý do jej vedenia a aj sa ním po dlhších peripetiách so svojimi konkurentmi, stal, čo bolo veľmi zvláštne, pretože do predsedníctva bývavali volený vždy len obyvatelia Sury. Pravdepodobne v tomto smere rozhodol jeho spor s ben Meirom i jeho dopisy proti heretikom a proti karaitom (ol ich odporcom a obhajoval tradičný rabínsky judaizmus), ktoré preukázali jeho nebojácnosť a oddanosť Tóre a loajalitu k exilarchovi, ktorý ho ale napriek tomu preventívne nechal odprisahať, že sa mu nebude vzpierať, ani proti nemu intrigovať, či uznávať za exilarchu niekoho iného, alebo sa spolčovať s jeho protivníkmi.  Sadja mal veľmi silnú až dominantnú pozíciu a úlohy vo svojej funkcii zvládal rázne, nebál sa mocných a protežovanie mu bolo cudzie. V tejto dobe napísal prvú verziu svojej Sefer haGaluj, no po nástupe kalifa al-Kahira na trón (932-934), ktorý mu nebol priaznivo naklonený, ho šťastie opustilo. Bol donútený vzdať sa funkcie a pred hnevom svojich protivníkov bol nútený dokonca ujsť. Ale ako to už chodí, šťastie v nešťastí, nová pozícia mu umožnila naplno rozvinúť literárnu činnosť a práve v tomto období napísal svojej najvýznamnejšie dielo Emunot veDeot a druhú verziu svojej  Sefer haGaluj s obsiahlym úvodom v arabčine. Jeho spor s protivníkmi nakoniec ustal a Saada sa stal opäť predsedom akadémie v Sure. Potom už plynuli jeho roku pokľudne, dokonca jeho vzťah s exilarchom bol pravdepodobne veľmi dobrý, pretože máme záznamy, že si po exilarchovej smrti zobral do opatery jeho synčeka a postaral sa mu o výchovu.
Saadjove halachické práce sa nachádzajú v rukopisoch a v mnohých malých častiach v genízach. To málo z jeho diela, čo bolo doteraz publikované, dá sa povedať, že základ jeho tvorby, boli práce týkajúce sa halachických rozhodnutí v oblastiach rituálnej čistoty a nečistoty, incestu, sviatkov a novmesiacov. Bol prvý, ktorý písal svoje diela v podobe monografií, v ktorých halachické rozhodnutia delil do oddielov a pododdielov. Každú problematiku začínal krátkou definíciou, za ňou nasledujú podrobnosti diskutovaného predmetu. Jeho diela sa vyznačujú systematickosťou a logikou a disponujú rozsiahlym úvodom a podľa rabínskych zvyklostí obsahujú aj pramene, z ktorých čerpal. Písal v arabčine, pretože väčšina babylonských židov zanechala ako hovorový jazyk aramejčinu a hovorila práve týmto jazykom. Po jeho príklade začali aj ostatní gaonim písať arabsky. Saadja napísal tiež arabský komentár k Sefer Jecira , preložený do hebrejčiny Mošem ben Josefom Lucenským niekedy v 12.st. o.l. Jeho filozofické názory sa uvádzajú aj v niektorých úvodoch k Tóre. Bol ovplyvnený aristotelizmom, platonizmom a aj stoicizmom. Mal veľký vplyv na Bachju ibn Pakudu, Mošeho ibn Ezru a Abrahama ibn Ezru. Bol vykladačom argumentom kalam. Význam jeho diel opadol akonáhle bol zverejnený Sprievodca tápajúcich od Maimonida, ktorý v tomto svojom diele argumentáciu kalam kritizoval (porovnaj: Argument kalam, počiatok a nekonečno ). Sa´ada sa snažil o rozumové podopretie Ústneho aj Písaného Zákona. Jeho Emunot veDeot je tak dielo polemické, pretože okrem svojich výkladov sa v ňom venuje aj vo veľkej miere vyvracaniu protichodných teórií, presvedčený o tom, že dôležité je dať Zákonu racionálny základ, aby sa tak rozptýlili pochybnosti vo viere a jednotlivé názory sa tak dali od seba dobre odlíšiť. Zároveň sa snažil o akýsi konsenzus medzi vierou a filozofiou, dokonca medzi rozumom a vierou, tvrdiac, že dosiahnuť pravdy sa dá premýšľaním. Rozoznával tri zdroje poznania: zmyslové vnímanie, zrejmé princípy (napr. schvaľovanie pravdy a odmietanie lži) a odvodené poznanie dosiahnuté logickými dedukciami. Za štvrtý zdroj považoval vierohodnú tradíciu založenú na pravdivosti správ druhých učených ľudí, ktorú máme v judaizme založenú na B-žom zjavení prorokom, prostredníctvom Písma a ústnej tradície. V hebrejčine viera (emuna) pochádza zo slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty a pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť. Obvykle to, čo sme dokázateľne zažili. Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý pravdou niečoho, čo som predtým zažil. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom, skúsenosťami a poznaním. Staroveký Hebrejec veril v zmysle neotrasiteľnej pravdy, ktorú zažil. Inými slovami, je to neochvejná dôvera vo vlastnú skúsenosť, v tomto prípade v B-žie zjavenie. Saadja bol presvedčený, že existuje zhoda medzi rozumom a zjavením a oba sa navzájom podporujú. Jeho preklad Tóry do arabčiny, spolu s jej kmentárom, poznáme pod názvom Tafsir (arabský termín pre “biblický komentár”), čo znamená “interpretácia” a bola to toho času najautoritatívnejšia verzia, schválená rabínskym judaizmom ako oficiálny arabský preklad Tóry. Určite sa tým podľa Freidenreicha nesnažil synkretizovať judaizmus s islamom alebo napísať islamizovaný preklad Tóry v prospech moslimov, avšak bol ochotný vziať z islamu tie pojmy, tradície a poznatky, ktoré považoval za cenné pre svoje vlastné účely a dokázal ich úspešne integrovať do diela, ktoré zostáva typicky židovské.

Saadja učil, že svet bol stvorený z ničoho (ex nihilo), čo sa zakladá na aristotelovských premisách a argumente kalam, o ktorom už bola reč. Jeho chápanie B-ha vychádza z chápania B-ha ako tvorcu, príčiny všetkého bytia a existencie. Vníma ho ako netelesného, pretože keby bol telesný, muselo by byť aj niečo mimo neho, čo by bolo príčinou jeho existencie a potom by to už nebol B-h. Človeka Saadja chápe ako zloženého z tela a duše. Duša podľa neho nemôže jednať samostatne a preto je nutné aby bola uložená do tela, ktoré jej slúži ako nástroj. Slobodnú vôľu chápal ako slobodu jednať a hľadal možnosť ako nájsť rovnováhu medzi ňou a B-žou prozreteľnosťou, pričom tvrdil, že prozreteľnosť neobmedzuje slobodnú voľbu, ale že B-h prostredníctvom svojej prozreteľnosti vie dopredu ako sa človek rozhodne. Taktiež, ako mnoho iných sa zaoberal otázkou prečo sa bezbožníkom a zlým ľuďom darí, narozdiel od utrpenia dobrých. Rovnováhu sa snažil vidieť v utrpení tohto sveta a odmenou vo svete budúcom, v olam ha-ba. Saadja sa zaoberal výrazne vo svojej tvorbe aj gramatickými aspektami hebrejčiny a všetky jeho úvahy na túto témy bývali obyčajne súčasťou jeho exegéz. Pokúšal sa tiež zostavovať kompilácie metodicky radených modlitieb, takže o ňom môžeme tiež hovoriť ako o zostavovateľovi liturgických pravidiel. Bol tiež autorom slichot, kinot a filozofických básní. Saadja je na základe uvedeného chápaný ako dominantná postava judaizmu svojej doby a podľa niektorých bádateľov je označovaný dokonca za neprekonateľného učenca, ktorý dal mnohé podnety iným, ktorí prišli po ňom. Väčšina jeho diel sa časom stratila, ale jeho najznámejšie dielo Emunot VeDeot – prvé systematické dielo o židovskej filozofii – je stále zachované a študované dodnes. Časti jeho komentárov k Tóre a Talmudu sa zachovali v knihách napísaných inými gaonim, z ktorých niektoré boli aj publikované.

-Chanele-

Zdroje:

• Sadja Gaon https://sk.wikipedia.org/wiki/Saadja_Gaon
• Sadja Gaon https://cs.wikipedia.org/wiki/Sa%27adja_Ga%27on
• Saadja Gaon: Kniha zjevených pravd a rozumových argumentů (Academia 2021)
• Životopis Sadja ben Josef Gaon https://www.databazeknih.cz/zivotopis/sa-adja-ben-josef-gaon-142447
• Saadia Gaon (https://www.sefaria.org/topics/saadia-gaon?tab=sheets)
• David M. Freidenreich: The Use of Islamic Sources in Saadiah Gaon’s Tafsir of the Torah (Columbia University) in: Kotzk Blog by Rabbi Gavin Michal ( https://www.kotzkblog.com/2018/11/202-rav-saadia-gaon-and-his-road-to.html )
• Tafsir rasag ( https://www.sefaria.org/Tafsir_Rasag?tab=contents )

PÁLENIE CHAMECU V NAŠICH DUŠIACH

obr.: Johann Leusden: Pálenie chamecu (biur chamec), drevoryt; Public domain

Vo viacerých mojich príspevkoch na tejto stránke, ste sa mali možnosť stretnúť s paralelou sviatkov Pesach a Purim. A to aj napriek tomu, že jeden je nariadený Tórou a slávenie druhého bolo stanovené jedným z hlavných aktérov príbehu. Na prvý pohľad rozdielnosť. Na druhý pohľad uvidíme spoločného menovateľa – zamýšľanú genocídu. V oboch prípadoch bola zmarená. A zrazu vidíme súlad. V pesachovom príbehu víťazí ľudská morálka dvoch statočných žien, ktoré odmietli usmrcovať chlapčekov a vzopreli sa vžitým normám minulosti, kedy panovníkovi nebolo možné za žiadnych okolností vzdorovať, kladúc pritom dôraz na bázeň pred B-hom. V príbehu zasahuje priamo B-h tým, že prostredníctvom rieky Níl, ktorá mala byť pôvodne Mojžišovým hrobom, sa mu táto rieka stáva prostriedkom k životu a po rokoch je Mojžiš nástrojom v B-žích rukách, keď vyvádza celý národ z otroctva na slobodu. Genocída zmarená, národ prežil. B-h zachraňuje sebe vlastnými prostriedkami toho, koho chce. V purimovom príbehu naopak B-h mlčí. Konajú za neho ľudia z Jeho ľudu, aj keď možno niekde v pozadí všetkých udalostí, môžeme, ak chceme, vidieť snáď poťahovanie za neviditeľné nitky, ktoré umiestňujú hlavné postavy do správnych miest a k správnym ľuďom. Podobne ako v príbehu Jozefa v Egypte. Všetko akoby bolo dopredu nalinkované. Avšak, je na nás, do akej miery použijeme slobodu voľby rozhodnúť sa konať práve tým spôsobom, aby sme boli v súlade s B-žími úmyslami.

Oba tieto sviatky v liturgickom roku spája obdobie, ktoré sa vyznačuje upratovaním. Toto obdobie vrcholí v hľadaní a spálení chamecu. Chamec je definovaný v pesachovom príbehu nie len ako niečo, čo v úvode Exodu môže záchranu zabrzdiť čakaním na vykysnutie chleba, lebo je potrebné, čo najskôr z egyptského územia odísť, kým si faraón prepustenie hebrejského národa nerozmyslí, ale aj ako nečistota duše, ktorej sa máme pravidelne zbavovať, pretože jej nahromadenie by mohlo ohroziť život. Rambam upozorňuje, že zákaz nosenia kvasených jedál na oltár, keď ešte stál Chrám, je odozvou na vyznavačov modiel v staroveku (Sprievodca zblúdilých), ktorí prinášali obetu svojim bohom v podobe kvaseného pečiva a medu. Preto boli podľa Rambama obe tieto zložky potravín ako obeta v chráme zakázaná (3M 2.11) a boli nahradené pšeničnou múkou zamiesenou olejom s prídavkom soli. Bolo zakázané priniesť do Chrámu akúkoľvek obetu bez soli (Sprievodca zblúdilých časť 3  46:6). Chamec by sme počas Pesachu nemali nie len jesť, ale nemali by sme ho mať ani pred očami (2M 13.7; 12.19). Podľa rabína Meira: Človek môže jesť kvas štrnásteho dňa počas celých prvých piatich hodín dňa a kvas spáli na začiatku šiestej hodiny. Rabín Yehuda hovorí: Človek môže jesť kvas celé prvé štyri hodiny dňa a necháva ho v ústraní počas piatej hodiny, vtedy je jedenie kvasu zakázané, ale ešte nemusí byť spálený, a človek spáli kvas na začiatku šiestej hodiny (TB, Pesachim 4b). Podľa rabína Šloma Efraima Lunčica (16. storočie, Praha) nás zákaz chamecu učí o našich zlých sklonoch. Chamec je ako sklon k zlému. Tam, kde je Tóra, zlý sklon nemá moc napáchať škodu (TB, Kidušin 30b). Aj rabín Jehuda Ašlag prirovnáva chamec k modlárstvu (Sulam k Zoharu, tecave 49.1). Chamec je teda ako náš sklon k zlu, ktorý treba mať pod kontrolou a vymiesť ho z našich sŕdc aj duší (TB, Berachot 17a).

obr.: Illustration from Brockhaus and Efron Jewish Encyclopedia (1906—1913), Public domain

24 hodín pred pesachovou večerou – sederom, je zvykom schovať 10 kúskov chamecu. Ten potom večer  pri svetle voskovej sviečky, s drevenou lyžicou a metličkou z niekoľkých zviazaných kuracích alebo husacích bŕk, pán domu (ak nie je prítomný, tak jeho manželka, alebo iný člen domácnosti) hľadá v každom rohu domu. Hľadá sa všade, veď čo keby boli hoci malé kúsky niekde zabudnuté? Každá miestnosť, do ktorej mohol byť chamec zatúlaný počas minulého roka, musí byť prehľadaná. Keďže požehnanie sa nikdy nesmie modliť bez dobrého dôvodu, niekoľko omrviniek chleba sa zámerne ponechá na parapetoch a na iných viditeľných miestach. Obrad b^edikat chamec má prednosť aj pred štúdiom Tóry. Pri hľadaní nazeráme do každého kúta, do každej diery a zákutia v príbytku, aby ani len malá smietka chamecu neunikla našej pozornosti a neostala poškvrnou v našom novom živote bez otroctva. Zvyk schovávať desať kúskov chamecu zaviedol rabi Izáka Luria a symbolizujú 10 Hamanových synov, ktorí podľa legendy boli pisateľmi príkazu rozoslaného po Perzskej ríši, a ktorý navádzal na vyhubenie židovského národa. Keď nakoniec nájdený chamec na druhý deň dopoludnia spálime, vyjadrujeme tak verejne, že zamýšľaný úmysel Hamana a jeho prívržencov, namierený proti židovskému národu, nevyšiel. Komplot bol zmarený. Postup pri hľadaní chamecu je kodifikovaný v diele Šulchan aruch od Josefa Kara. Až do Exodu z Egypta bol hebrejský ľud podriadený inému národu. Exodom sa stal vykúpeným a oddeleným. Tzn., že všetky aspekty ľudského tela sú do vykúpenia v područí temnoty a nečistoty. Po exode boli ľudské telá a duše pripravené prijať slobodu, Tóru a službu B-hu.

Keď budeme hľadať chamec, skúsme hľadať spolu s nimi aj naše zlé sklony, ktoré tam nevdojak ukrývame. Ich likvidácia je rovnako potrebná ako likvidácia chamecu. Odstráňme chamec zo svojich sŕdc, z tých najskrytejších zákutí duše i srdca, podobne ako ho hľadáme v najskrytejších kútoch domácnosti v noci, na začiatku 14. nisanu (Mišne Tóra).

-Chanele-

články o sviatku Purim:

• PURIM
• KOCKOVÁ HRA PURIM
• B-h v anonymite v biblických príbehoch Purim a Jozef v Egypte

články o sviatku Pesach:

• PESACH
• MACOT ŠEL PESACH
• VÝVOJ SÉDERU
• ŠEMOT-ZOTROČENIE HEBREJOV A STAVBA MIEST PITOM A PI RAMESSE

články o Jozefovi:

•  VAJEŠEV 1. – JOZEFOVE SNY A PREDANIE DO EGYPTA
• VAJEŠEV 2. – JOZEF U POTIFARA
• VAJEŠEV 3. – JOZEF A HYKSÓSOVIA
• MIKEC – FARAÓNOVE SNY
• MIKEC 2. – JOZEFOVI BRATIA V EGYPTE 1. (prvá cesta do Egypta)
• VAJIGAŠ/VAJECHE – JOZEFOVI BRATIA V EGYPTE-DRUHÁ A TRETIA CESTA DO EGYPTA
• VAJECHI 2.-požehnanie Jozefových synov

ŠEMOT 2 – PÔRODNÉ BABICE A MOJŽIŠ

obr.: Moses_in_the_ark The Wonder Book of Bible Stories via The Project Gutenberg eBook licencia: Public Domain

Rozprávanie knihy Šemot pokračuje ďalej príbehom o faraónovom nevydarenom zotročení Hebrejov a jeho ďalšom rozhodnutí národ zlikvidovať prostredníctvom vyvražďovania novorodených chlapcov. Podľa Rašiho sa faraón v deň Mojžišovho dozvedel od astrológov, že sa narodil ochranca Hebrejov a nakoľko sa nevedelo či bude z radov Hebrejov, alebo Egypťanov, faraón prikázal celému svojmu ľudu usmrcovať chlapcov (2M 1.22). Genocída predchádzajúca tú Purimovskú. Text uvádza, že sa faraón obával Hebrejov (2M 1.12). Z predchádzajúcich komentárov na túto tému sme sa dozvedeli, že semitské národy bývavali v Egypte s obľubou verbované aj za žoldnierov. Dá sa predpokladať, že k verbovaniu dochádzalo aj medzi Hebrejmi a nakoľko boli Hebreji v Egypte slobodní občania (viď.: ŠEMOT-ZOTROČENIE HEBREJOV A STAVBA MIEST PITOM A PI RAMESSE ) a časť z nich mohla mať za sebou aj vojenský výcvik, nie je divu, že sa stávali pre Egypťanov a predovšetkým pre samotného faraóna, potenciálnou hrozbou. Pomenovanie Hebrej vysvetľuje Rambam tak, že je ním každý, kto pochádza z večného rodu (Eber), a preto sa nazýva Hebrej.  Preto deti Héberove (Ever) v otcovi všetkých detí Héberových (Gn 10:21) sú tí, ktorí prišli z brehu rieky. Strana rieky odkazuje na jeden z brehov rieky. Faraón teda pristúpil k ráznemu kroku a prikázal hebrejským pôrodným babám, aby novorodené deti mužského pohlavia usmrcovali. Z textu nie je úplne jasné, či sa jednalo o pôrodné baby z hebrejského národa, alebo šlo o Egypťanky, ktoré len pri pôrodoch hebrejských žien pomáhali. Originálne znenie pre pôrodnú asistentku sa dá preložiť oboma spôsobmi. Buď “hebrejské pôrodné baby” alebo “pôrodné baby Hebrejov“. Dobové záznamy o pôrodných babách dokladujú, že sa jednalo o veľmi staré povolanie, takže ich prítomnosť pri pôrodoch nebola výnimočná. Prekvapivé je, že text hovorí len o dvoch babiciach a pritom poukazuje na to, ako sa hebrejský ľud veľmi rozmnožil. Dve pôrodné baby predsa nemohli stačiť na tak početný národ. A tak sa uvažuje ako túto skutočnosť čo najpravdepodobnejšie interpretovať. Zvažuje sa aj možnosť, že sa babice volávali len ku komplikovaným pôrodom, čo je ale v rozpore s biblickým textom, že hebrejky si silné a životaschopné a porodia skôr, než prídu babice  k pôrodu. Dve babice môžu byť menované možno aj preto, že to boli práve ony dve, ktoré sa rozhodli porušiť faraónovo nariadenie a ostatné babice príkaz dodržiavali. Iným dôvodom môže byť, že len ony dve mali hebrejský pôvod a ostatné babice boli Egypťanky. Tiež by tieto dve mohli byť zástupkyne všetkých babíc, ktoré potom koordinovali ostatné, ktoré plnili ich inštruktáž a deti neusmrcovali. Mohli byť tiež vedúce cechu pôrodných babíc a len preto sú menované. Alebo sa nariadenie o usmrcovaní hebrejských chlapcov týkalo len menšej skupiny obyvateľstva, takže stačili dve. Že by sa ale malo jednať skôr o ženy Hebrejky, ako o Egypťanky, je jasnejšie zo starosemitského pôvodu ich mien, ktoré máme dokladované aj v  mimobiblických textoch. Meno Šifra máme dokkladované na zozname egyptských otrokov z 18.storo.pn,.l. Meno Šifra (שפר) býva prekladané ako “Tešiteľka” alebo “Krása, Nádhera” (porovnaj 1M 49.21; Ž 16.6; Jób 26.13) a Púa (פעה) poznáme zas z ugaritského eposu o Aqhatovi a prekladá sa ako “Jas, Vôňa“, alebo “tá, čo prináša stonanie”. Takže niečo ako napr. “Stonavka” (porovnaj IZ 42.14). Avšak nie je to dôkaz dostatočný a biblickí komentároti vysvetľujú túto skutočnosť aj inak.  Podľa babylonského Talmudu (TB, Sota 11b) Šifra a Púa dávali zachráneným chlapcom jedlo a vodu a podľa Rašiho názoru tiež  chlapcov ukrývali vo svojich domovoch a vychovávali ich. Stručne povedané, boli darcami života, rovnako ako Eva (v hebrejčine Ḥava) bola matkou všetkých živých (Genesis 1:20). Prostredníctvom takýchto nečakaných a nebezpečných gest poskytovania výživy blízkym zraniteľným mužom, všetky tri ženy – Šifra, Púa a Eva, zmenili priebeh dejín. Kto teda mohli byť tieto dve ženy, ktoré odvrátili faraónovu zamýšľanú genocídu? Midraš aj Talmud o nich hovorí ako o Jochebed (Šifra) a Miriam (Púa) (TB Sotah 11b). Komentátori Abrabanel aj Samuel David Luzzato sa prikláňajú k interpretácii, že šlo o Egypťanky, pretože si obaja zhodne myslia, že nie je možné, aby sa od Hebrejok očakávalo aby vraždili deti svojho národa a to bol dôvod, prečo tak nekonali a vzopreli sa faraónovmu príkazu. Abrabanel naviac vo svojom komentári k Tanachu vysvetľuje, že v Egypte bývalo zvykom, že ku každej rodiacej žene sa postavili dve dievčatá. Jedna z nich sa zaoberala dieťaťom, očistila ho po narodení, aby bolo krásne a postarala sa o jeho pohodlie, preto sa nazývala menom Šifra.

obr.: Book_of_Exodus_Chapter_3-4_(Bible_Illustrations_by_Sweet_Media) licencia: CC BY-SA 3.0

Druhá rodiacu ženu usmerňovala počas pôrodu a chlácholila a povzbudzovala ju slovami a rôznymi maličkosťami, aby pôrod úspešne zvládla a preto sa nazývala Pua. Tá ženu defacto aj odrodila. Rambam vo svojich komentároch k 2M, o pôrodných babiciach hovorí, že Šifra a Púa mali na starosti všetky ostatné pôrodné asistentky a nemôže byť podľa neho pochýb o tom, že pôrodných asistentiek bolo viac ako päťsto. Tieto dve babice, o ktorých hovorí biblický text, mali na starosti všetky ostatné babice a starali sa o to, aby z peňazí, ktoré za svoje služby vybrali, dali kráľovi daň. Takúto prax videl osobne na mnohých miestach, ako vo svojom komentári tvrdí. Názor, že obe pôrodné asistentky boli matka a dcéra, bol odovzdaný tradíciou, pretože ho na základe videného, považovali za správny. Biblický termín pre pôrod, prekladaný ako “zľahnutie” znie v originálnom texte – “na dvoch kameňoch” (על העבנים). Podľa historických výskumov orientálky rodievali obvykle na kameňoch. Tie im slúžili ako pôrodné stolce. Niektoré beduínske kmene tak vraj rodia dodnes. Rambam to vysvetľuje rovnako v mene Ben Kuraiša, že al ovnajim sú pôrodné stolce a slovo ovnajim pochádza z rovnakého koreňa ako banim – synovia, ktorí mali byť pôvodne usmrcovaní. 

Biblický text (2M 1.17) nám o pôrodných babiciach hovorí len dve veci. Že sa báli B-ha a preto chlapcov nevraždili. A že za to B-h “požehnal ich domom” (2M 1.21). Samuel David Luzzato prišiel vo svojej dobe s veľmi zaujímavým vysvetlením. Pôrodnými babami sa v minulosti často stávali ženy, ktoré samotné mať deti nemohli. A v hebrejčine sa termínom “dom” myslí to isté ako “rodina”. Je teda celkom pravdepodobné, že biblický verš (2M 1.21) hovorí o tom, že ich B-h za ich statočné činy odmenil tým, že im otvoril lono a ony sa nakoniec stali matkami synov, ktorí ďalej stavali domy a zakladali ďalšie domy v nasledujúcom potomstve. Rabínsky judaizmus vysvetľuje zbudovanie domov pre pôrodné asistentky ako zbudovanie dynastií, podobne tak Luzzato. Išlo o domy kňazov, levítov a domy kráľovskej hodnosti (TB Sotah 11b; ExRb 1.17). Kňazi a levíti boli potomkovia Jochebed a Miriam bola pramatkou kráľa Dávida, cez svoju vnučku, ktorá sa vydala jedného z Dávidových predkov. Rambam si myslel, že o domy pre babice sa postaral faraón tým, že ich dal za trest do domá ceho väzenia, aby chlapcov nemohli ďalej zachraňovať.

Faraón babiciam ich porušovanie nariadenia vyčítal a aj napriek ich odpovediam, že hebrejské ženy sú odolné a porodia skôr, než ony prídu (toto znenie by mohlo byť náznakom, že to boli Egypťanky), nariadenie upravil a chlapcov kázal hádzať po narodení do rieky Níl. Rieka Níl bývala Egypťanmi uctievaná ako darkyňa života, ktorej prinášali aj obete (Lexa, Bonnet). Ľudské obete ale dokladované v egyptskej literatúre údajne nemáme. No pri opise egyptských zvyklostí sa s nimi stretávame u Plutarcha a aj v opise diel arabských cestovateľov. Hádzanie hebrejských chlapcov do vôd Nílu by mohlo z tohto pohľadu predstavovať práve ich obetovanie pohanskému božstvu v podobe rieky Níl, ako akýsi egyptský vzdor voči cudziemu národu, ktorý sa na egyptskom území vzmohol. Snáď aj preto, alebo na oplátku, sa prvá morová rana z desiatich, týkala práve rieky Níl (2M 7.17; 12.12; 4M 33.4). Paradoxne k zámeru faraóna, aby rieka bola hrobom, sa práve táto stala záchrancom Mojžiša a cez neho celého národa. Mojžišova matka Jochebed, pochádzajúca spoločne s jeho otcom Amramom z rodu Lévi, sa rozhodla dieťa zachrániť tak, že ho zabaleného uložila do košíka a poslala ho v ňom po hladine Nílu v ústrety neznámu, ale v nádeji, že sa ho niekto z Egypťanov ujme a zachráni. Košík, do ktorého bol Mojžiš uložený bol vyrobený pravdepodobne z papyrusových lodýh a vytretý nepremokavým asfaltom a smolou. Zaujímavé je, že pre košík je v originálnom hebrejskom texte použitý termín TEVA (טבע). Ten istý bol použitý aj pre označenie Noemovej archy (1M 6.14). Na žiadnom inom mieste v Tóre sa toto slovo nenachádza a v oboch prípadoch ide o prostriedok, ktorým B-h zachraňuje podľa svojho úsudku a zámeru priamo pred vyhynutím celý národ. Táto príhoda samozrejme v semitskom kontexte celej oblasti Blízkeho východu a Levanty, nie je ojedinelá. Znamenala pre národy v tejto oblasti žijúce podstatný zmysel v snahe zaručiť takýmto príbehom dieťaťu vážnosť a úctu. Zároveň šlo o vyjadrenie B-žích plánov, ktoré bývalo vo vtedajšej spoločnosti podstatné. Poznáme podobné príbehy napr. medzi Akkaďanmi, kedy je takto zachránený samotný akkadský kráľ Sargon, alebo v Kýrovom príbehu o kráľovi, ktorý sa chcel takýmto spôsobom zbaviť obávaného dieťaťa.

Bádatelia predpokladajú, že faraónova dcéra sa pri Níle nenachádzala len tak náhodou, ale že sa v ňom zúčastňovala rituálnej náboženskej očisty. Hebrejský termín “rachac” (רחץ) tomu v kontexte tej doby aj zodpovedá. Okrem toho, ľútosť faraónovej dcéry nad dieťaťom by vo vtedajšej egyptskej spoločnosti neobstála, a tak záchrana dieťaťa mohla byť interpretovaná pred spoločnosťou jedine ako dar rieky Níl, počas rituálnych úkonov, priamo pre princeznú.  Zaujímavé je, že princezná, na pokyn Mojžišovej sestry Miriam, ukrytej v tŕstí,  dieťa s dôverou odovzdala späť matke, ktorá sa stáva jeho dojkou a princeznej ho vrátila až keď “odrástlo”, z čoho sa dá usudzovať, že Mojžiš žil spolu so svojou matkou do svojich asi piatich rokov. Dieťa, ktoré bývavalo “odstavené” (1S 1.23) mávalo len tri roky. A text hovorí o odrastenom dieťati.

Pôvod Mojžišovho mena je nejasný. Hebrejský text ho vysvetľuje ako “z vody vytiahnutý” a jeho teologický výklad v ňom dokumentuje B-ží zásah, ktorým ho priamo B-h vytiahol z vôd Nílu a tým sa pripravila záchrana celého národa, ktorú bolo potrebné zrealizovať v budúcnosti.  Avšak meno dávala Mojžišovi princezná, nie B-h, ako to bolo v minulosti v prípade Abrama/Abrahama, alebo Jákoba/Izraela, a tá hebrejský jazyk nepoužívala. Na základe toho by sme ekvivalent hebrejského Moše, mohli vidieť v egyptskom Mose, čo znamená “syn”. Takže egyptské meno Tutmose znamená “syn boha Thota” alebo Ramese je zas “syn boha Ra”. Mose, ako samostatná forma mena sa vyskytuje na papyruse Wilbour, kde ide o meno pisára v chráme boha Setha.

Zdroje:

• R. de Vaux: Das Alte Testament und seine Lebensordnungen I.-II. (1960-1962)
• J.K.Crane: D´var Torah online: https://reformjudaism.org/learning/torah-study/torah-commentary/appreciating-rhymes
• H. Bonnet: Reallexikon der ägyptischen Religionsgeschichte (1952)
• Shemot Rabba online: https://www.sefaria.org/Shemot_Rabbah.1.8?lang=bi
• S.D.Luzzato: Shadal on Tanach online: https://www.sefaria.org/topics/samuel-david-luzzatto?tab=popular-writing-of
• D. Mayer: Kapitoly z židovských dějin ( Rada ŽNO v ČSR, Praha 1989)
• Komentáre k Starému Zákonu, Exodus ( Dobrá kniha, Trnava 2013)
• Abarbanel: Komentáre k Tóre  online: https://www.sefaria.org/Abarbanel_on_Torah%2C_Exodus.1.1.11?lang=bi&with=all&lang2=en
• Rambam: Tanach Commentary, Ibn Ezra on Exodus online: https://www.sefaria.org/search?q=maimonides&tab=text&tpathFilters=Tanakh%20Commentary%2FRishonim%20on%20Tanakh%2FIbn%20Ezra%2FTorah%2FIbn%20Ezra%20on%20Exodus&tvar=1&tsort=relevance&svar=1&ssort=relevance
• J. Sacks: Týdenní čtení z Tóry. Kniha Exodus. (P3K, Praha 2020)
• Talmud Bavli traktát Sotah 11b ( online: https://www.sefaria.org/search?q=Sotah%2011b%20%22&tab=text&tvar=1&tsort=relevance&svar=1&ssort=relevance )

Izraeliti a dátum Exodu

V egyptskom Medinet Habu oprori Luxoru, na južnom konci tébskej nekropoly, boli Orientálnym inštitútom Chicagskej univerzity v roku 1930 identifikované trstinové chatrče staršie ako 3000 rokov. Patrili robotníkom – možno otrokom. Majú rovnaký pôdorys ako staroveké “izraelské štvorizbové domy“. Mohli by predstavovať mimobiblický dôkaz o pobyte Izraelitov v Egypte. Ak by to bola pravda, izraelskí robotníci boli v Egypte v druhej polovici 12. storočia pred n. l., čo je o viac ako polstoročie neskôr, ako sa doteraz predpokladalo. Tieto dôkazy by zase mali dôležité dôsledky pre historickosť biblického príbehu o exode. Chatrče boli odkryté pri vykopávkach zádušných chrámov Aja a Horemheba, panovníkov z 18.dynastie. Vykopané zbytky chatrčí pozostávali z úzkych zákopov vytesaných zo skalného podložia, širokých od 15 do 20 cm a hlbokých iba 10 až 20 cm. V týchto malých zákopoch boli drevené stĺpiky alebo zväzky trstiny zviazané lanami, ktoré boli pravdepodobne použité ako stĺpy. Priekopy a stĺpové otvory stále obsahovali dôkazy o malte alebo omietke použitej na zabezpečenie stĺpov a trstinových stien. Na dvoch miestach sa našli stĺpiky v pároch na koncoch zákopov, ktoré vykazovali zlomy. Tu by sa mohli zrekonštruovať dverové stĺpiky. Archeológovia to všetko interpretovali ako dôkaz robotníckych chatrčí, ktorých steny boli vyrobené z trstiny omietnutej blatom alebo púštnou hlinkou a podopretými stĺpikmi v drážkach v skalnom podloží. Podobne postavené chatrče možno nájsť v Egypte aj dnes. Niektoré miestne budovy z bahenných tehál boli staršie ako chrám v Medinet Habu. Chatrče, o ktorých hovoríme sú, ako rozpoznali archeológovia, neskoršieho dáta než Horemhebov chrám, pretože sa nachádzajú na jeho nádvorí. Sú postavené rovnobežne s chrámovou stenou – čo vedie k záveru, že keď boli chatrče postavené, chrám sa tam vtedy ešte nachádzal, a pravdepodobne patrili robotníkom povereným jeho zbúraním. To, kedy bol chrám zbúraný, nevieme. Vieme len, že stál ešte v čase Ramzesa III. (asi 1184–1153 pred n. l.), pretože ho dal postaviť vedľa chrámového komplexu Aja a Horemheba. Usudzuje sa tak podľa toho, že stena chrámu Ramzesa III. je mierne vychýlená zo svojho smeru, aby sa tak vyhla neďalekému komplexu chrámu Aja a Horemheba. To znamená, že  chrám Aja a Horemheba bol zbúraný pravdepodobne v čase nástupcu Ramzesa III., alebo Ramzesa IV., ktorý vládol približne v rokoch 1153 až 1147 pred n. l. V skutočnosti je Ramzes IV. najpravdepodobnejším kandidátom, ktorý začal s demoláciou, pretože postavil chrám bezprostredne susediaci so severnou stranou a zistil, že je potrebné presunúť časť obvodovej steny chrámu Aja a Horemheba. Pôdorys a základy chatrčí je dobre vidieť naznačený v skalnom podloží. Márne však hľadáme paralely v egyptskej architektúre domov¹. Naopak, rovnaké rozmiestnenie a tvar miestností nachádzame v takzvanom “izraelskom štvorizbovom dome”, aký sa bežne staval v Palestíne ². Takýto dom pozostával z troch paralelných dlhých miestností oddelených dvoma stenami alebo radmi stĺpov, spolu so širokou miestnosťou na jednom konci. Miestnosti boli často rozdelené a niekedy sa k nim pridali aj vedľajšie miestnosti. Predpokladá sa, že centrálna dlhá miestnosť bola nádvorím bez strechy, často oddelená od jednej zo susedných miestností radom stĺpov. “Štvorizbový dom” je prevládajúcim typom domácej budovy v Palestíne počas celej doby železnej (1200–586 pred n. l.). Inými slovami, prvýkrát sa objavil, keď sa Izraeliti začali usadzovať v Kanaáne v dobe železnej I. a naďalej bol najobľúbenejším typom domu počas doby železnej II. Po babylonskom zničení Jeruzalemského Chrámu v roku 586 pred n. l. úplne zmizol. Tento typ domu pretrval viac ako 600 rokov. Dnes sa vo vedeckých kruhoch nazýva takýto dom “izraelský dom“. Okrem izraelského územia boli takéto domy nájdené aj inde v Mezopotámii a ich ojedinelý výskyt sa predpokladá z dôvodu žitia Izraelitov na týchto územiach. Napriek tomu, niektoré z prvých štvorizbových domov v Tel Masos v Negeve boli pripísané Amalekitom.  Na dvoch miestach, o ktorých sa predpokladá, že sú filištínske (Tel Qasile, stratum X, a Tel Sera’=Tell esh-Shari’a, vrstva VII) tiež  boli vykopané štvorizbové domy, ale datujú sa najskôr do konca doby železnej I. (1000 pred n. l.). Väčšina nájdených štvorizbových domov pochádza z izraelských osád. Aj keď všetky rané štvorizbové domy nie sú nevyhnutne izraelské, Izraeliti určite patrili medzi ich hlavných obyvateľov. Egyptské chatrče sa od “izraelských domov” líšia len v jednom. Vstupuje sa do nich cez širokú miestnosť a nie z nádvoria (stredná dlhá miestnosť). Avšak aj s týmto sa môžeme stretnúť napr. v Tel Masos³.

Robotníci ubytovaní v týchto chatrčiach, zamestnaní na búraní chrámu Aja a Horemheba koncom 12. storočia pred n. l. mohli byť raní Izraeliti, hoci to nemôžeme dokázať s absolútnou istotou. Ramzes III. viedol kampaň proti morským národom (vrátane Filištíncov), ako aj beduínom Šosu a priviedol ich ako vojnových zajatcov. Podľa prvej časti papyrusu Harris (jeden z najdlhších staroegyptských papyrusov, ktorý stále existuje, a nachádza sa v Britskom múzeu), väčšina z týchto beduínov Šosu pracovala na chrámoch ako otroci. Mnohí učenci nasledujú Rafaela Giveona pri identifikácii raných Izraelitov a radia ich práve medzi beduínov Šosu⁴.

V každom prípade je isté, že väčšina raných Izraelitov vyšla práve z tejto skupiny tulákov. Protoizraeliti sa v 12. storočí pred n. l. dramaticky rozširovali. Archeológovia nedávno našli niekoľko stoviek nových osád so štvorizbovými domami a súvisiacimi stavbami na vysočine stredného Kanaánu. Preto niektorí proto-Izraeliti boli veľmi pravdepodobne medzi väzňami z ťažení Ramzesa III. a boli zamestnaní na búraní chrámu Aja a Horemheba. Robotníci, ktorí žili v štvorizbových domoch v Egypte, boli tak pravdepodobne otroci pochádzajúci z vojnových zajatcov z Palestíny alebo púšte Seír – možno samotní Izraeliti. Ďalšou otázkou je, či tento štvorizbový dom v Egypte môže byť významný pri datovaní prítomnosti Izraelitov v Egypte pred Exodom. Ak áno, znamenalo by to, že k Exodu by muselo dôjsť neskôr, než k osídleniu Kanaánu Izraelitmi, inak by nemohli byť do Egypta spätne dovlečení ako otroci. Slávna Merneptahova stéla, spomína Izrael v Kanaáne, nie ako mesto, štát alebo krajinu, ale ako národ. Môžeme ju datovať do konca 13. storočia pred n. l., a preto sa niekedy uvádza , že Exodus nemohol byť skôr než v 13. storočí. Stéla môže naznačovať, že Izraeliti  zjavne nevlastnili žiadnu vlastnú krajinu, pretože hieroglyfický determinatív pripojený k ich menu naznačuje, že boli stále národom bez zeme. To by podporilo predpoklad, že k osídleniu Kanaánu došlo najskôr na začiatku 12. storočia pred n. l., čo zodpovedá 20. dynastii v Egypte (!). Takže ak došlo k historickému Exodu, podľa hore uvedeného, musel tento nastať až v čase panovania 20. dynastie a to až po zbúraní chrámu Ajeho a Horemheba. Doteraz predpokladaný faraón exodu sa tak mení. Zapísané správy o Exode museli byť tak zapísané v polovici desiateho storočia pred n. l. a to nás ale stavia tesne za hranice historickej spoľahlivosti. Zároveň by nám to ale súhlasilo  s opisom “cesty krajiny Filištíncov” v knihe Exodus (Aškelon, Ašdod, Gath, Ekron a Gaza – na južnom kanaánskom pobreží) a pre Izraelitov by už dávalo zmysel vyhnúť sa tejto ceste. Z čisto literárneho hľadiska najstaršie hebrejské texty – ako Pieseň o Debore (Sudcovia 5) a Pieseň mora (Exodus 15) – ktoré zahŕňajú tradície Exodu a Sinaja, podľa názoru popredných učencov, vrátane Franka M. Crossa, J.C. De Moora, D.A. Robertsona a ďalších, pochádzajú vzájomne z veľmi blízkej doby. Datovanie týchto piesní medzi roky 1050 a 1100 pred n. l. – teda do 200 alebo dokonca 100 rokov od pôvodne datovaného Exodu, by znamenalo, že by veľmi pravdepodobne mohli obsahovať presný opis základnej histórie. Ľudia, ktorí boli v Egypte a zúčastnili sa Exodu, mohli byť v čase skladania týchto piesní skutočne stále nažive⁵.

voľný preklad -AnSen-

zdroj:

Manfred Bietak: Istraelites found in Egypt (Biblical Archealogy Society sept/okt 2003)

---

¹ Yigal Shiloh, “Štvorizbový dom: jeho situácia a funkcia v izraelskom meste“, Israel Exploration Journal (IEJ) 20 (1970), str. 180–190, a “Štvorizbový dom – izraelitský typový dom?” Eretz-Israel 11 (1973), str. 277–285

²Yigal Shiloh, “Štvorizbový dom: jeho situácia a funkcia v izraelskom meste“, Israel Exploration Journal (IEJ) 20 (1970), str. 180–190, a “Štvorizbový dom – izraelitský typový dom?” Eretz-Israel 11 (1973), str. 277–285

³  Fritz and Kempinski, “Ergebnisse der Ausgrabungenauf der Chirbet Msas (Tel Masos) , Abhandlungen des Deutschen Palästina Vereins, , vols. I-III (Wiesbaden, 1983)

⁴   Raphael Gibeon: Les Bedouin Shosoudes documents égyptiens (Leiden 1971)

⁵ Frank M. Cross, Kanaánsky mýtus a hebrejský epos (Cambridge, MA, 1980); J.C. de Moor, “Vzostup jahwizmu. Korene izraelského monoteizmu II” Bibliotheca ephemeridum theologicarum Lovaniensium (Louvain, 1990); D.A. Robertson, Lingvistické dôkazy v datovaní ranej hebrejskej poézie (Missoula, MT, 1972).

B-h v anonymite v biblických príbehoch Purim a Jozef v Egypte

Megilat Ester z výstavy Out of the Blue v múzeu Biblických krajín, Jeruzalem, Izrael licencia: CC BY 4.0 zdroj obr.: Wiki Commons

Purimový príbeh má spolu s tým o biblickom Jozefovi jednu spoločnú vec. Na stránkach oboch príbehov, keď ich čítame, B-h mlčí. Možno podľa ľudového príslovia, pomôž si človeče sám, aj B-h ti pomôže, a možno nie tak úplne. Na prvý pohľad sa zdá, že sa ich vôbec nezúčastňuje. Jozef je síce takmer od začiatku presvedčený, že dianie v jeho trpkom osude je riadené Nebom, v prípade Ester a Mordochaja to už tak jednoznačné nie je. Jozefovi sa po stretnutí s bratmi, ktorí prišli do Egypta nakúpiť obilie a iné potraviny, otvorili oči definitívne a vo všetkých odtienkoch jeho neľahkého života – od uvrhnutia bratmi do cisterny, až po uvrhnutie do egyptského žalára – uzrel jednoznačne B-ží zámer a netají sa tým. Bez toho, aby bol predaný bratmi do otroctva,  by nebola možná záchrana jeho rodiny pred smrťou hladom. V purimovom príbehu je to trochu inak. Tu nebolo odvlečenie do babylonského zajatia dôvodom pre záchranu národa odvrátením genocídy, lebo bez dobitia Jeruzalema Nabuchodonozorom, by sa žiadna z udalostí nestala. Pozrime sa na oba príbehy pod prizmou historických udalostí. Jozef sa stal akoby predurčeným k záchrane svojej rodiny a budúceho izraelského národa už v detstve. Možno dokonca samotným svojim narodením. Možno mu Nebo dalo do vienka schopnosť vykladať sny práve z tohto dôvodu. Možno táto schopnosť bola len príznakom jeho schopnosti bezprostredného kontaktu s nadprirodzenom, ktorý v predchádzajúcich časoch nebýval obvyklý. Možno si len neobvykle uvedomoval ruku Neba nad sebou i celou rodinou, viac než ostatní, pohrúžení do dennodenného boja o prežitie. V Jozefovi sa spájala prorocká schopnosť so schopnosťou vycítiť podstatu dejúceho sa neobvyklým spôsobom. Jeho silná osobnosť, v detstve a mladosti narušená prehnaným sebavedomím – ako o ňom midraše radi hovoria – pramenila snáď v otcovej prehnanej starostlivosti o neho s uprednostňovaním pred bratmi, a nakoniec ho dotiahla až k titulu CADIK, ako býva v tradícii označovaný.

ukážka z knihy Ester nájdenej v káhirskej geníze. Originál sa nachádza v The Younes & Soraya Nazarian library collection licemcia: CC BY 4.0 zdroj obr,: Wiki Commons

V prípade Ester, hlavnej hrdinky purimového príbehu o jej detstve a mladosti nevieme vôbec nič. Pisateľ príbehu sa obmedzil na tri vety pri opise jej pôvodu a toho, ako sa jej rodina ocitla na území perzského hlavného mesta Šúšán. Po prečítaní celého príbehu si ale čitateľ celkom isto uvedomí, že vyhnanie hlavnej kráľovskej manželky Vesti bolo tak nejak snáď riadené Nebom, lebo bez tohto konfliktu z kráľovského paláca, by si kráľ  Ahasvér nebol namiesto nej hľadal novú partnerku. Tak ak chceme, môžeme za týmito udalosťami vidieť, podobne ako v príbehu Jozefa, B-žiu ruku. Ani jeden z hlavných aktérov príbehu, ani Ester – pôvodným menom Hadassa – a ani Mordochaj, jej strýc, ktorý ju po smrti jej rodičov vychovával, nikdy ani len náznakom nespomenie možný B-ží zámer k záchrane izraelského ľudu. A tu už uvidíme záblesk rozdielnosti počiatočného impulzu diania. Jozef sa už rodí s neobvyklými schopnosťami, pretože sa v budúcnosti zídu na splnenie B-žieho zámeru zachrániť izraelský ľud v neodkladnom čase hladomoru. Kdežto predkovia Ester boli odvlečení do babylonského zajatia spolu s judským kráľom Jechonjom a jeho dvorom, ktorých dal odvliecť babylonský kráľ Nabúkadnecar po dobití Jeruzalema, ako trest uvalený na národ za jeho neposlušnosť voči B-hu. Následné formovanie udalostí možno vyplynulo z existujúcich súvislostí, ktoré môžeme len predpokladať. My totiž nevieme presne Esterin príbeh vročiť, ale predpokladá sa, že kráľ Ahasvér je totožný s kráľom Xerxesom I., vnukom Kýra Veľkého. Ten ako zakladateľ veľkej perzskej ríše, nastolil na území, pôvodne patriacom pod Nabúkadnecara, neobvykle mierne podmienky. Pri etymológii jeho mena, býva toto niekedy prekladané aj ako “milostivý voči nepriateľom” (Rüdiger Schmitt v Encyclopaedia Iranica (online: http://www.iranica.com ). Kýros Veľký bol panovník, ktorý si prial veľkú ríšu, ktorá sa mu aj podarila – kniha Ester hovorí, že Ahasvér, ak budeme predpokladať, že bol jeho vnuk (cez Kýrovu dcéru Atossu, ktorá sa vydala za Dareia I.), panoval nad 127 krajinami zahrnutými do jednej obrovskej ríše ťahajúcej sa od Indie až po krajinu Kúš – ako býva v Tanachu nazývaná Etiópia. Kýrova vnútorná politika zabezpečovala kultúrnu a náboženskú voľnosť pre všetky národy v nej žijúce. K návratu Izraelčanov do pôvodnej vlasti nedošlo ale bezprostredne po nástupe Kýra na trón, ale neskôr. My vieme, že návrat do Jeruzalema sa odohral v niekoľkých vlnách a navrátilcov viedol v jednom prípade Nehemiáš a v druhom Ezdráš. Či žila Ester v čase pred, počas alebo po týchto udalostiach, nevieme s určitosťou povedať. Aby sme si dokázali predstaviť celkový historický kontext, zjednodušene si povieme, že Kýros Veľký, zakladateľ rozsiahlej Perzskej ríše vydal výrok o znovuvybudovaní jeruzalemského chrámu (takéto povolenia vydal mnohým iným etnikám, nie len židom) a prvá skupina židov sa vrátila z exilu pod vedením judského kniežaťa Šešbaccara (Ezd 1.8-11) v roku 538 p.o.l. O rok neskôr bol už postavený oltár a založený Chrám. To už ale nebolo za Kýra veľkého, ktorý zomrel v roku 525 p.o.l., ale za jeho nástupcov. Kýros Veľký mal dcéru Atossu, ktorá sa vydala za jedného z jeho generálov menom Darius I. a ten v zložitých politických podmienkach perzskú ríšu udržal a po nájdení strateného Kýrovho výroku o obnove, dokončení a znovu zasvätení jeruzalemského chrámu, ho potvrdil. To dokladá jeho pokračovanie v začatej Kýrovej politike. V roku 486 p.o.l. Dária I. vo vláde nahradil jeho syn Xerxes I., ktorého mal s Kýrovou dcérou Atossou a ktorého považujeme práve za Ahasvera. Ezdráš vstúpil do Jeruzalema práve v čase jeho vlády v roku 458 p.o.l. a Nehemiáš v roku 445 p.o.l. ako judský guvernér menovaný už Xerxesovým nástupcom Artaxerxom. Nás v tomto príbehu zaujíma jeden zaujímavý fakt. V príbehu sa dozvedáme o izraelskom kmeni Benjamín, z ktorého Ester pochádza. Vyvstáva pred nami otázka o jeho zachovaní. Zmienka o kmene Benjamín v tomto historickom období, kedy sa Izraeliti navracali do vlasti, kde pokračovali vo svojom náboženskom formovaní, dáva predpokladať, že skupiny navrátilcov do Jeruzalema, mali medzi sebou okrem júdskeho kmeňa a kmeňa Lévi aj členov kmeňa Benjamín. V čase babylonského dobitia Jeruzalema, žil na judskom území, ku ktorému patril Jeruzalem s chrámom, ako už vypovedá názov, kmeň Júda. Severné izraelské kráľovstvo s hlavným mestom Samária, bolo t.č. už asimilované Asýriou. V kmeni Júda, tak ako v každom ďalšom izraelskom kmeni, boli rozptýlení ešte aj príslušníci kmeňa Lévi. Dôvodom ich spolužitia v prostredí každého z kmeňov, bola skutočnosť, ktorá pri rozdeľovaní územia Zasľúbenej zeme po prekročení Jordánu, určil, že kmeň Lévi, ako jediný nebude mať podiel na pôde. Príčina tohto rozhodnutia tkvela v starostlivosti kmeňa Lévi o fungovanie Chrámu. Boli to kňazi. Ich práca a poslanie vylučovali možnosť starať sa a kultivovať pôdu, preto ich živili odvádzaním desiatkov všetky ostatné izraelské kmene. No a my máme práve v príbehu o Ester zmienku, že Hadassa, perzským menom Ester, pochádzala z kmeňa Benjamín. Z toho sa dá vyrozumieť, že v čase už neexistencie akejkoľvek formy

Esterin zvitok (Megilat Ester) Taliansko 1616 licencia: CC BY-SA 3.0 zdroj obr.: Wiki Commons

izraelského kráľovstva, boli zachované tri izraelské kmene a nie dva, ako sa vo všeobecnosti hovorí a je veľká pravdepodobnosť, že sa do dnešných dní zachoval aj ten. Je nepravdepodobné, žeby sa s exulantmi do Jeruzalema nenavrátil jediný Benjamínec. Potom by sme nehovorili o desiatich stratených izraelských kmeňoch, ale len o deviatich. Kmeň Benjamín pri rozdeľovaní Zasľúbenej Zeme bezprostredne susedil s kmeňom Júda, dosahujúc až územie Jeruzalema (Joz 18.11; Neh 11.31-35). Podľa 1 Kr 12.21 ostal tento kmeň po Šalamúnovej smrti súčasťou Júdskeho kráľovstva. Samotný Benjamín ako Jákobov najmladší syn, podľa ktorého je kmeň pomenovaný, bol práve Jozefovým mladším bratom. Možno mal nahradiť Jozefa, ktorého dedičstvo prešlo na jeho dvoch synov Menasseho a Efrajima, ktorých Jákob na smrteľnej posteli adoptoval. Cez Benjamína sa dostávame spätne opäť k Jozefovi. Tak ako Jozef vo svojej dobe zachraňuje národ pred hladom, jeho brat Benjamín zachraňuje svojim potomstvom národ pred genocídou. Júda, Lévi a Benjamín, prežívajú ako izraelské kmene v súčasných pokoleniach dodnes. Benjamín ako záchranca pre vyvraždením Hamanom, a Júda ako navrhovateľ Jozefovho predaja do otroctva, namiesto jeho smrti, cez ktorú by Jákobov rod vymrel hladom a takto bola celá rodina zachránená. Za Benjamína sa núka do otroctva práve Júda, keď je v Egypte nájdený v Benjamínovom vreci Jozefom “podhodený” strieborný

Ahasverova oslava, Pictures of the Old and New Testaments 1750, Amsterdam licencia: Public Domain zdroj obr.: WikiCommons

pohár. Vykupuje si tým obrazne svoj život?  Zato Lévi zdanlivo na prvý pohľad nesúvisí so žiadnou záchranou pred vymretím. Jeho ľstivosť a násilie, ktorým sa spolu so svojim vlastným bratom Šimeónom zviditeľnil povraždením mužom Šekemu, bol nakoniec otcom Jákobom prekliaty (1M 46.5-7). Avšak zdanlivý nesúvis sa vyformuje v súvis o niekoľko generácií neskôr, keď v 2. stor. p.o.l. za vlády Antiocha IV. došlo k dramatickému politickému vývoju udalostí na území Jeruzalema a v jeho okolí, pokračujúceho do násilnej helenizácii, spojenej s brutálnym vyvražďovaním. Židovský národ nakoniec pod vedením Júdu Makabejského povstal a vybojoval si slobodu spojenú s následným nastolením vlastného kráľovstva, ktorému vládla Hasmonejovská dynastia, z ktorej Júda Makabejský pochádzal. Sám bol potomok veľkňaza a teda kohen. Príslušník kmeňa Lévi. Jeho pričinením, odvahou a chrabrosťou a dobrou vojenskou diplomaciou, povstalci pod jeho velením, porazili Grékov, zastavili násilné vyvražďovanie a nastolili na území mier a náboženskú slobodu. A tak sa všetky tri kmene, ktorých príslušníci neprešli asimiláciou a dodnes tvoria izraelský národ, zaslúžili v troch konkrétnych historických príbehoch o to, aby národ nevymrel, ale aby ďalej kráčal históriou do budúcnosti. História je nám dôkazom, že príslušníci kmeňa Júda, Lévi a Benjamin, aj v ďalších historických epochách čelili mnohým pokusom o ich genocídu, ktorá sa napriek ich obrovským stratám na životoch, do dnešných dní nepodarila. Je to spoločný menovateľ, ktorý sa tiahne dejinami a nemožno ho nijak racionálne vysvetliť. A ani Purim, ani Chanuka, ktorá sa slávi na počesť makabejského povstania, nie sú sviatky nariadené Tórou. Ich slávenie bolo zavedené hlavnými aktérmi udalostí, na pamiatku odvážnych činov vedúcich k víťazstvu a prežitiu. Rovnako ako v purimovom, tak aj v chanukovom príbehu konajú primárne ľudia, nie B-h. Avšak, akoby konali za Neho, či v Jeho mene. Spoločným menovateľom všetkých príbehov je úspešný boj s naplánovanou genocídou a víťazstvo nad ňou. 

-Chanele-

Zdroje:

• Moudrý, Pavel: ÚVOD k EZDRÁŠOVI A NEHEMIÁŠOVI   (online)
• https://cs.wikipedia.org/wiki/Kniha_Ezdr%C3%A1%C5%A1
• https://cs.wikipedia.org/wiki/K%C3%BDros_II.
• https://cs.wikipedia.org/wiki/Xerx%C3%A9s_I.
• Rückl, Jan: BENJAMÍN  (online)

ŠEMOT-ZOTROČENIE HEBREJOV A STAVBA MIEST PITOM A PI RAMESSE

Kniha ŠEMOT (2. kniha Mojžišova) začína slovami “A toto sú mená Izraelcov, ktorí prišli do Egypta…”. Podľa rabi Abbahu výraz TOTO SÚ, nachádzajúci sa v Tóre, vždy neguje to, čo tomu predchádzalo avšak v tomto prípade v spojení so spojkou “A”, si myslí, že tým predchádzajúce treba chápať, že je to “vyvýšené”.

S prihliadnutím na toto by sme sa na vymenovávanie synov Jákobových mali dívať s akýmsi obdivom.  Slovo ŠEMOT stojí v texte až na druhom mieste a aj tak slúži na pomenovanie celej knihy, pretože súvisí práve s nasledovným vymenúvaním Jákobových synov, ktorých je ako hviezd na nebi (1M 15.5) a ktoré podľa Izajáša (40.26) Pán “vyvádza podľa čísla, …každú volá po mene” (Raši ExRb 1.3), Tanchuma Jášan 2). Podľa Gur Arje Boh vymenúva opätovne synov Izraela, preto, lebo každý rád opakuje to, čo mu je milé. Sforno si všimol, že  v 1M 46.8-24 sú medzi synmi menovaní aj vnuci, kdežto pri opätovnom menovaní v 2M 1.1, len synovia. Vysvetľuje to tým, že vnuci si neuchovali duchovnú veľkosť otcov a preto si nezaslúžia byť opätovne spomínaní.  Rovnaké použitie termínu bnej Jisrael (synovia Izraelovi) pri zostúpení Izraelových synov do Egypta a aj na začiatku 2 Mojžišovej knihy, rabíni vysvetľujú, že to dokazuje, že je v texte zakomponovaný ich východ z Egypta. Zaujímavé je, že hneď v 2M 1.2 už Rúben nie je uvádzaný ako prvorodený a chápe sa tým už jeho zbavenie prvorodenstva za jeho hriech voči otcovmu domu. Mená hrajú v židovskom živote dôležitú úlohu. Existuje mnoho mien, ktoré dnes poznáme. Talmud učí, že každý z nás je známy pod mnohými menami. Tými, ktoré nám dali, a tými, ktoré sme si vybrali sami. Vo východoeurópskej židovskej praxi je cťou, keď sú deti často pomenované po zosnulých príbuzných. V sefardských a blízkovýchodných židovských komunitách, to býva naopak. Cťou je pomenovať deti po žijúcich príbuzných. V knihe Šemot sa stretávame hneď s niekoľkými zaujímavými menami: Miriam (Voňavá voda), Áron (Povýšený), Moše (Vytiahnutý z vody), Yocheved (Božia sláva), Tziporah (Vták), Gershom (Cudzinec tam), Eliezer (Boh je moja pomoc) a Yitro (Jeho Excelencia). Každé meno vyjadruje posolstvo a nejaký aspekt osobnosti postavy. V Tanachu je viac ako 100 mien pre Boha a kabala nás učí, že každé slovo Tóry môže byť formou Božieho mena. My ľudia si každý deň vytvárame mená svojimi činmi.

Počet 70tich duší (1.5) symbolizuje úplnosť, ale aj 70 národov vyjdených od Noema cez jeho troch synov a ktoré predstavujú celé ľudstvo. Ich rozmnoženie je midrašom vysvetľované rodením sa šestorčiat a to preto, že Exodus 1.7 obsahuje šesť slovies naznačujúcich plodnosť.  Iný midraš vysvetľuje, že každá žena porodila pri každom narodení 12 detí, pretože slovo “plodný” (פָּרוּ, paru) znamená dve, “rozmnožené” (וַיִּשְׁרְצוּ,va-jišerecu) ďalšie dve, “zvýšené” (וַיִּרְבּוּ, va-jirbu) ďalšie dve, “rástli” (וַיַּעַצְמוּ,va-je’acmu) ďalšie dve, “veľmi, veľmi” (בִּמְאֹד מְאֹד, bi-me’od me’od) ďalšie dve a “zem bola nimi naplnená” ( וַתִּמָּלֵא הָאָרֶץ אֹתָם, va-timalei ha’aretz otam) ďalšie dve, čo je spolu 12 (Ex Rb 1.8). Rozdiel

ZOTROČENIE IZRAELITOV V EGYPTE; ilustrácia z roku 1897 (Biblical images and what they teach us ), Creative Commons License voľné dielo

interpretácie Rava a Samuela k 1M 1.8 spočíva v tvrdení jedného, že “nový” faraón, ktorý nepoznal Jozefa, bol v skutočnosti iný človek, a slovo “nový” tu treba čítať doslovne. Oponuje mu názor druhého, že iba faraónove dekréty boli nové, pretože nikde v texte sa neuvádza, že by bývalý faraón zomrel a namiesto neho vládol nový faraón. Gemara interpretuje slová “nepoznal Jozefa” v Exode 1.8 tak, že faraón vydal rozhodnutia proti Izraelitom, akoby nevedel o Jozefovi (TB, Sotah 11a). Tosefta interpretuje 1M 1.8, že faraón započal úklady proti ľudu, a tak ho Boh udrel ako prvého, no ani ostatní neunikli ( Tosefta Sotah 4:12 ). Podobne učí Barajta, že pri rae 6abami, napadli tieto ako prvého práve faraóna, až potom jeho ľud a všetkých jeho služobníkov ( TB, Sotah 11a). Gemara sa tiež pýta, prečo podľa 1M 1.10 faraón vyjadril obavy, že v prípade vojny by sa Izrael pripojil k nepriateľovi a opustil by krajinu, keď by mal mať skôr obavy, že by samotní Egypťania museli opustiť krajinu. Rabi Abba bar Kahana hneď nato vysvetľuje, že je to ako v prípade muža, ktorý sa bojí kliatby na sebe, ale hovorí eufemisticky v zmysle kliatby na niekoho iného (TB Sotah 11a a tiež RbEx 1.9). Reš Lakiš interpretoval tento verš tak, že v tom čase im Boží Duch predpovedal, že to bude dôsledok utrpenia ( TB, Sotah 11a).

Gemara sa zaoberá veršom 1M 1.11 kde je napísané “ustanovil nad ním dozorcov prác” namiesto ustanovil nad nimi”, čo rabi Eleazara ben Simeon z toho vyvodil, že Egypťania zavesili faraónovi okolo krku tehlovú formu a kedykoľvek sa nejaký Izraelita sťažoval, že je slabý, pýtali sa ho: “Si slabší ako faraón?” Gemara si tak všimla podobnosť medzi hebrejským slovom “dozorcovia” (“missim“) a tými, čo tvoria (“mesim“) (TB, Sotah 11a). Podobne tvrdenie, že “aby ho postihli ich bremenami” namiesto “aby ich postihli”, je vysvetľované, že verš predpovedá, že faraón bude postihnutý bremenami Izraela (detto). Slovné spojenie “obchodné mestá” z veršu “a stavali pre faraóna obchodné mestá (miskenot)” býva vysvetľované, že sa tak volali preto, že ohrozovali (mesakkenot) svojich majiteľov, alebo, že to bolo preto, že ochudobnili (memaskenot) svojich majiteľov, pretože pán vyhlásil, že ktokoľvek sa zaoberá stavbou, stáva sa ochudobneným (TB Sotah 11a a ExRb 1.10).

ZOTROČENIE IZRAELITOV V EGYPTE; obr. z knihy Biblické postavy (Figures de la Bible), rok vydania 1728, Creative Commons License voľné dielo

Rav a Samuel sa líšili vo výklade mien “Pitom a Rameses” v 1M 1.11 nasledovne: Jeden tvrdil, že skutočné meno jedného z miest bolo Pitom, no volalo sa Rameses, pretože jedna budova za druhou sa zrútila (mitroses). Druhý tvrdil, že skutočné meno mesta bolo Rameses, ale nazývali sa Pitom, pretože ústa hlbokého (pi tehom) pohlcovali jednu budovu za druhou (TB Sotah 11a a ExRb 1.10). Rabín Achawa, syn rabína Ze’iru, učil, že tak ako je šalát sladký na začiatku (v liste) a horký na konci (v stopke), tak boli Egypťania sladkí pre Izraelitov na začiatku a horkí na konci. Egypťania boli na začiatku sladkí, pretože Genesis 47:6 uvádza, že faraón povedal Jozefovi: “Egyptská krajina je pred tebou; Nech váš otec a bratia prebývajú v najlepšej krajine.” A Egypťania boli na konci zatrpknutí, ako uvádza Exodus 1:14, “A oni (Egypťania) urobili život svojich (Izraelitov) trpkým.” (GenRb 95).

Termín Hebrej nachádzame v Biblii len náhodne. Je tak označený napr. Abrahám (1M 14.13) a potom je použité až v príbehu o Jozefovi (1M 37-50). Ďalej v 2M 1-15, 21.2-11, 5M 15.12 , Jer 34.8-20, a 1Sam. Jediný Izraelita, ktorý tak nazýva sám seba je Jonáš (1.9). Niektorými bádateľmi je označenie Hebrejci stotožňovaný s termínom ABIRU. Slovo bolo prvý krát identifikované v r. 1888 v tel el-amarnskej korešpondencii (EA 286-290), ktorú písal jeruzalemský panovník Abdi-chepa (asi 1375 p.n.l.) a obsahujú často sťažnosti na plienenie habiru, alebo, že sa s niekým zaobchádza zle ako s habiru. Posledné zmienky o abiru máme z obdobia panovania Ramzesa IV. (1166-1160 p.n..l.). Najstarše písomné zdroje s týmto termínom, ktoré máme pochádzajú z asýrskej obchodnej stanice (akkad. KARUM) v anatólskom KANIŠI, kde sú ABIRU spomínaní ako majetní väzni, schopní sa vykúpiť, a ktorí boli súčasťou kráľovského personálu, a dokumenty zo starobabylonského obdobia (2000-1595 p.n.l.), kde vystupujú ako obchodníci platení štátnou správou. Paradoxne, v archíve z Mari sú považovaní za vydedencov a kočovných zbojníkov. Termín nachádzame aj v archíve v Nuzi (Merzopotámia), kde sú považovaní za cudzincov nechránených zákonmi, nechávajúci sa najímať do služieb, čím získavali ochranu. Ďalej v Alalachu, v Ugarite (Sýria), El Amarne (Egypt) a v Chattušasá (Anatólia) v dokumentoch administratívneho charakteru ako najímaní cudzinci do administratívy. V Amarne tak bývali označovaní aj panovníci mestských štátov, ale aj ich občania. V Egypte ich dokladuje bazaltová stéla faraóna Setiho I. (1290–1279/78) z Bet Šeany. Píše sa na nej o vojenskej výprave proti APIRU, ktorí žili v hornej oblasti JARMUTU (Joz 21.29 do toho istého miesta umiestňuje Izraelitov), 12 km S od Bet Šeanu. Okolo roku 1000 p.n.l. o nich zmienky končia, čím možno predpokladať, že sa ich politické usporiadanie pravdepodobne rozpadlo. Poznáme stovky textových odkazov na habiru nie len z Egypta, ale aj z Nuzi, Sýrie, či Kanaánu a to z obdobia od 18.teho do 12teho storočia p.n.l. Je z nich jasné, že nejde o etnické označenie. Aj z ich mien možno vyvodiť, že nepochádzajú z jednej jazykovej skupiny. Pochádzali teda z rôznych etník a vždy boli nižšieho postavenia a samotný termín nadobúda v kontexte najčastejšie negatívne konotácie. Niekedy sa, okrem už spomínaného,  termín používa aj na označenie vzbúrenca, lúpežníka, ale aj člena vládnej milície. Niekedy sú odmeňovaní pozemkami a inými majetkami.  Nikdy (!) sa o nich nehovorí ako o pastieroch, ani to, že by patrili k nejakému kmeňu. Rabínsky judaizmus vysvetľuje termín Hebrej odvodením od Noemovho syna Ebera (1M 10,24; 11.14), prípadne od tvrdenia, že Abraham prišiel spoza rieky (a teda súvisí so slovom “za niečím” AVAR עבר. Myšlienku podporuje aj GnRb, podľa ktorého bol celý svet na strane jednej, kdežto Abrahám na strane druhej.

Po historickej stránke v súvislosti s Egyptom nemôžeme hovoriť o Izraeli v takej podobe ako ju poznáme z doby kráľovskej.  Pod vplyvom významného B-žieho zásahu pri Rákosovom mori sa k hlavnej skupinke obyvateľstva pripájali určite ďalšie skupiny, nazývané ďalej už spoločným označením “ľud Hospodinov” a tvorené skupinkami obyvateľov rasovo, spoločensky, ale predovšetkým nábožensky a ideovo spriaznenými, ktoré postupne časom vytvárali akýsi sakrálny zväzok. Putovaním púšťou do zasľúbenej zeme priberali pravdepodobne do tohto spoločenstva ďalšie podobne spríbuznené čeľade a aj na území Palestíny sa k nim s veľkou pravdepodobnosťou pripojili a začlenili aj iné, už pred zostúpením rodinne spríbuznené kmene, ktoré na území ostali žiť aj po predchádzajúcom zostúpení Jákobovej rodiny do Egypta.

“V Egypte nastúpil (POVSTAL) nový kráľ, ktorý Jozefa nepoznal” (2M 1.8). To je veta, ktorou začína rozprávanie o útlaku Izraelitov v Egypte. O faraónovi sa hovorí, že POVSTAL (KUM) a nie, že KRAĽOVAL (MALACH). To sa vysvetľuje vyjadrením nástupu novej éry. Je možné, že novej dynastie. Na nástup len ďalšieho faraóna v rámci jednej dynastie, je formulácia nepostačujúca. Staré končí a začína niečo úplne nové (viď. tiež: 4M 32.14; 5M 13.2, 29.21, 34.10; Sd 2.10 a 5.7). Faraónove pochybnosti a strach z možnosti, že by sa Izrael mohol stať pre Egypt nebezpečným akosi nepriamo dokazuje, že postavenie Izraela v Egypte bolo neobvyklé, nemusel sa zdať len zdatnejším, než ľud Egyptský, no pravdepodobne bol voči Egyptu slobodným a nezávislým. Inak by faraón nemohol cítiť obavy, čo by mohlo korešpondovať s ich predchádzajúcim životom pod ochranou Jozefa. Práve to pravdepodobne faraóna znepokojovalo. Považoval za nutné utraelský ľud oslabiť až úplným zotročením pripútať k Egyptu a spraviť ich na ňom závislými. To že Izraelu nariadil otrocké práce, nebolo nič nezvyklé. Bolo bežné, že na veľké verejné práce sa v Egypte bežne brávali vojnoví zajatci a otroci pridelení na kráľovské panstvá. Máme doklad zo steny skalnej hrobky vezíra Rech-mi-Réa vo Vesete (Théby) z 15.stor. p.n.l., kde sú zachytené okrem iného aj obrazy zachytávajúce ľudí so semitskými črtami, pomáhajúcimi pri výrobe tehál, na ktorých dohliadajú egyptskí dozorcovia (J.B. Pritchard). Tiež sa zachovali písomné záznamy, že na stavbách faraóna Ramzesa II., ktorý je považovaný za faraóna Exodu, pracovali ako otroci nejakí ´apiru, ktorí bývajú niektorými bádateľmi často stotožňovaní s Hebrejcami, no ukazuje sa, že je to príliš zovšeobecňujúce tvrdenie. Termínom ´apiru bývali Egypťanmi označovaní naozaj cudzinci z Ázie, ktorí bývali Egypťanmi využívaní na rôzne otrocké práce, avšak nemožno povedať, že sa jednalo len o jeden národ. V egyptskej dobe tiež nebývalo zvykom, aby sa skupiny ľudí delili podľa rasy, ale vždy sa tak činilo podľa postavenia. Takže termín ´apiru by sa možno mal vnímať skôr ako pomenovanie akýchkoľvek cudzincov, slúžiacich na otrocké práce. V papyruse Laiden 348 sa spomína rozdelenie prídelu obilia medzi vojakov a ´apiru, ktorí boli spoločne zapriahnutí do presunu kameňov, potrebných na stavbu jedného z chrámov v Pí Ramesse. Podľa Rava išlo v prípade faraóna útlaku o toho istého faraóna, ktorý panoval za čias Jozefa, avšak z nejakých dôvodov zmenil svoj názor voči Jozefovým bratom a začal sa správať akoby Jozefa nepoznal (TB Sota 11a; ExRb 1.8 Herczog 2003) a ignoroval jeho ekonomický prínos pre Egypt (Scherman a kol. 2004, s. 293).

Druhá kniha Mojžišova ďalej uvádza, že izraelský ľud staval pre faraóna zásobovacie mestá (AREJ MISKENOT) Pítom a Ramesse (1M 1.11). MISKENOT sa odvodzuje od slova MISKOT=skladisko (2 Kron 32.28). Targum Onkelos hovorí o mestách so zásobárňami a Raši o “zásobárňach obilia”.  Pítom sa egyptsky povie Pr-Itm a myslí a prekladá sa tým “príbytok boha Atuma”.

Ramesse je egyptsky Pr R´mss, čo znamená Ramesovo mesto a takto ho spomína aj 1M 47.11. Bolo stotožnené s osadou Qantir v lokalite Tel ed-Dab´a vo východnej nílskej delte, a neďaleko (asi 2 km) od Avarisu, metropoly Hyksósov. Mohlo byť založené už Ramzesom I. aj keď sa oficiálne zastáva názor, že ho dal postaviť Ramzes II. V časoch Setiho I. slúžilo ako kráľovský letný palác. Rakúsky archeológ Manfred Bietak, emeritný profesor archeológie na Viedenskej univerzite v roku 1960 dôkladne zmapoval všetky vetvy nílskej delty a zistil, že vetva na ktorej sa nachádzal Tanis v časoch Ramzesa II, neexistovala. Vykopávky preto začali v lokalite Tell el-Dab’a a Qantir a čoskoro bolo toto miesto identifikované ako hlavné mesto Hyksósov, Avaris. A Qantir bol zas uznaný ako miesto hlavného mesta Pi-Ramesse ( Geological Society of London, Special Publications, 1989). Qantir/Pi-Ramesse leží teda asi 30 km južne od Tanisu a 2 km južne nájdeme Tell el-Dab’a, miesto kde stál pôvodne Avaris. Pi Ramesse mal okolo 300 000 obyvateľov a prekvital ešte viac ako sto rokov po smrti Ramzesa II. Podľa georadarových výskumov pozostával z obrovského centrálneho chrámu, veľkého areálu sídiel s mnohými uličkami hraničiacich s riekou na západe a neusporiadane umiestnených domov a dielní na východe. Predpokladá sa, že Ramzesov palác leží rovno pod dedinou Qantir. Po opustení rezidencie, 21. dynastia presunula hlavné mesto do novej nílskej vetvy a založila Tanis (Džanet), vzdialený 100 km severozápadne od Pi-Ramesse, Všetky chrámy, obelisky, stély, sochy a sfingy boli premiestnené z Pi Ramesse na nové miesto. Je pochopiteľné, že práve toto miesto bolo modernými archeológmi identifikované ako biblický Pi Ramesse. Saadja Gaon, exegéta z 10. storočia, veril, že biblický Pi Ramesse je Ain Šams (východná časť Káhiry). Ramzes II. presunul hlavné mesto Egypta do Pi-Ramesse s najväčšou pravdepodobnosťou kvôli jeho vojenskému potenciálu. Aj preto staval v meste sklady, doky a vojenské zariadenia, čo by mohlo vysvetľovať, prečo 2M 1.11 nazýva toto miesto “mestom skladov”. Podľa kolektívu autorov Českej biblickej spoločnosti (Výklady ke SZ I. Zákon), od vyhnania Hyksósov sídlili egyptskí panovníci vo Vésete. Avaris, hlavné mesto Hyksósov zbúrali, a v nílsekj delte ďalej žiadne stavbárske práce nepodnikali. Až Seti I., otec Ramzesa II., ktorého rodina pochádzala z delty, sa na túto oblasť začal sústrediť formou výstavby. Jeho syn v budovaní pokračoval a dokonca tam prenuesol aj svoju rezidenciu. Učinil tak pravdepodobne kvôli miestnym nepretržitým nepokojom v Prednej Ázii. Sídelnému mestu dal meno Pr-R´mssv-mrj-´Imn, čo sa prekladá ako Dom Ramesa, miláčika Amónovho a obsahovalo nádherný chrám boha Sutecha (Séth), pri ktorom stáli dve faraónove sochy vysoké cez 12 metrov. Už veľkolepejší bol len Véset (Théby). Mesto možno bez obáv stotožniť s biblickým Raamese.

–Chanele–

Zdroje:

• J.B. Pritchard: Ancient Near Eastern Texts Related to the Old Testament (University Press, Princeton 1950, 1955, 1969)
• EXODUS Komentáre k SZ. (Dobrá kniha, Trnava 2013)
• Exodus Rabba (in Midrash Rabba)
• Komentáre rabína Saadiu Gaona k Tóre (ed. Yosef Oafih ), 4. vydanie, Mossad Harav Kook: Jeruzalem 1984, s. 164 (Numeri 33:3)
• Nile Delta: a review of depositional environments and geological history (Geological Society of London, Special Publications, 1989, v.41, s. 99-12)
• Sforno in Scherman a kol. 2004, s.292
• Anson F. Rainey: Shasu or Habiru: Who Were the Early Israelites? (Biblical Archaeology Society, Magazines BAR Nov/Dec 2008)
• Traktát Talmud Bavli Sotah 11a ( https://www.sefaria.org/Sotah.11a?lang=bi )
• Sväté Písmo s komentármi a margináliami Jeruzalemskej Biblie (Dobrá kniha, Trnava 2012)
• Tanchuma Jášan (in: Herczog, 2003)
• Výklady ke Starému Zákonu I. ZÁKON (Genesis-Deuteronomium), (Kalich, Praha 1991)
• Wikipédia (https://en.wikipedia.org/wiki/Pi-Ramesses)
• Micah Becker Klein: These Are The Names in: Divrei Torah                (www.reconstructingjudaism.org/ , 5. január 2018)

Avi Jorish: BUDETE INOVOVAŤ (kniha)

Inteligencia sa prejavuje spravidla dvoma spôsobmi. Zvedavosťou a schopnosťou prispôsobiť sa zmenám. Bez zvedavosti by nebolo možné poznanie a bez prispôsobenia sa by sme nemuseli prežiť. Zároveň nás schopnosť prispôsobiť sa nepriaznivým podmienkam, posúva k stále zložitejším zručnostiam, ktoré zas podmieňujú náš všeobecný vývoj. A vo výsledku zvyšujú životnú komformitu. A práve o miere prispôsobenia a od neho sa odvíjajúcej miery zručnosti a vynaliezavosti, hovorí kniha Avi Jorisha: Budete inovovať. Ako už hovorí podnadpis “Ako izraelská vynaliezavosť napráva svet“, kniha nám predstavuje 16 príkladov typickej izraelskej vynaliezavosti vedúcej k prevratným technologickým objavom meniacim životy ľudí aj inde vo svete, než len v Izraeli. Vzhľadom na mnohé dejinné, spoločenské a politické dôvody, sa matkou inovácií v Izraeli stala jednoducho nutnosť. Kniha opisuje problémy jednotlivcov rôzneho charakteru, ktoré viedli nakoniec k vynaliezavosti a nádeji pre obrovské masy. A tak sa zoznámime s koreňmi takých vynálezov ako je ambulantná urgentná medicína, špeciálny zavlažovací systém, protiraketový systém, exoskelet, mozgové GPS, firewal, mikrokamera v kapsulke, či špeciálne robotické oko a iné technologické zázraky. V každej z kapitol si najprv prečítate pozoruhodný príbeh so schopnosťou vidieť príležitosť pre veľkú vec a nakoniec aj jej realizáciu. Pomôže vám začať sa dívať na Izrael a jeho ľudí pod úplne inou prizmou, než ste boli dovtedy zvyknutí a možno snáď aj poopraví médiami a politikou zdeformovaný pohľad na jeden malý, no v inovatívnom myslení veľký národ s veľkou schopnosťou prežiť.

-Chanele-

KTO BOLA LILIT?

Burneyho reliéf Babylon 1800-1750 p.n.l. (obr. zobrazuje Ištar, Ereškigal alebo Lilit)

Staroveké meno “Lilit” pochádza zo sumerského slova pre ženských démonov alebo veterných duchov – lilītu a príbuzné ardat lilǐ. Lilītu prebývala na púšti a v otvorených vidieckych priestoroch a bola vnímaná ako obzvlášť nebezpečná pre tehotné ženy a dojčatá. Traduje sa, že jej prsia sú naplnené jedom, namiesto mliekom. Ardat lilī bola považovaná za  sexuálne frustrovanú a neplodnú ženu, ktorá sa správala  voči mladým mužom agresívne. Najstaršia dochovaná zmienka o tomto mene sa objavuje v sumerskej epickej básni Gilgameš a strom Huluppu, nájdenej na klínopisnej tabuľke v Ure, pochádzajúcej približne z roku 2000 pred n. l. V závere básne Lilit ujde na púšť a práve preto bývala v ďalšej ľudovej slovesnosti spájaná práve s vyprahlými priestormi. Prvé známe obrazové znázornenie pravdepodobne Lilit máme na Burneyho reliéfe, ktorý ju zobrazuje ako krásnu, nahú vílu s vtáčími krídlami. Na obrázku je zobrazená s dvomi sovami a preto býva spájaná s nočnými hrôzami. V Arslan Tash v Sýrii v roku 1933 bola objavená vápencová nástenná doska, ktorá bola pôvodne umiestnená pravdepodobne v dome tehotnej ženy, ktorej mala tak zabezpečovať ochranu pred zlými úmyslami démonky Lilit. Staroveké národy si totiž mysleli, že v období menštruácie, tehotenstva, strate panenstva, alebo pri, či po pôrode, je žena veľmi zraniteľná voči nadprirodzeným, hlavne démonickým silám. Lilit bývala obviňovaná aj z detskej úmrtnosti. V babylonskej démonológii sa proti zlovestným silám tohto okrídleného ducha, ktorý zabíjal tehotné ženy a aj dojčatá, používali amulety a zaklínadlá. Tie sa ďalej rozšírili spolu s povesťou o nej k Chetitom, Egypťanom, Izraelitom a aj ku Grékom. Vo väčšine prejavov tohto mýtu predstavuje Lilit chaos, zvádzanie a bezbožnosť. Dočítame sa o nej aj v Biblii a to ako o púštnom démonovi. Kniha Izajáš 34:14 ju nijak bližšie neopisuje, ale radí ju práve medzi púštnych démonov. Lilit je spomínaná aj vo Zvitkoch od Mŕtveho mora, konkrétne v Piesni mudrca. Talmudských odkazov na Lilit je málo, avšak je v nich pripomínaná v podobe starších babylonských obrazoch, pretože je opisovaná s  “dlhými vlasmi” (TB, Eruvin 100b) a krídlami (TB, Niddah 24b). Talmud ju zároveň stotožňuje so sukubom, démonom v ženskej podobe, ktorý mával sex s mužmi, zatiaľ čo títo spali. Všetky nezdravé sexuálne praktiky bývavali spájané práve s Lilit. Jedna talmudská zmienka tvrdí, že ľudia by nemali v noci spať sami, aby ich Lilit nezabila (Šabbat 151b). Počas 130-ročného obdobia medzi smrťou Ábela a narodením Seta, uvádza Talmud, rozrušený Adam odišiel od Evy. Počas tejto doby odlúčenia sa stáva otcom “duchov a mužských démonov a ženských (alebo nočných) démonov” (TB, Eruvin 18b). A o tých, ktorí sa pokúšali postaviť Babylonskú vežu, píše, že boli premenení na “opice, duchov, diablov a nočných démonov” (TB, Sanhedrin 109a). A ženským nočným démonom bola chápaná práve Lilit. Približne v čase, keď bol Talmud dokončený, bola Lilit známa aj pre židov žijúcich  (cca 600 p.n.l.) v babylonskom Nipure, kde boli nájdené keramické misky s aramejskými zaklínadlami proti nej. Až do siedmeho storočia nášho letopočtu bola Lilit známa ako nebezpečné stelesnenie temných, ženských síl. Lilit bola nakoniec z raja vyhnaná a B-hom prekliata aby nikdy nebola schopná mať dieťa. Preto je vnímaná ako zodpovedná za náhle úmrtia rodičiek a čerstvo narodených detí, lebo sa za toto prekliatie mstí. V stredoveku, tento pôvodne babylonský démon nadobudol nové a ešte zlovestnejšie vlastnosti. Niekedy pred rokom 1000 bola vydaná kniha pod názvom Abeceda Ben Sira. Tento anonymný text, obsahuje 22 kapitol, ktoré zodpovedajú 22 písmenám hebrejskej abecedy. Piata kapitola opisuje Lilit, ako tú, ktorá mala desiť populáciu pre budúce generácie. Abeceda Bena Sira do istej miery zobrazuje už známu Lilit, ako deštruktívnu, ktorá vie lietať a má záľubu v sexe. Do príbehu je však pridaná nová skutočnosť: Lilit je menovaná ako Adamova prvá manželka, ktorú mal ešte pred Evou, a ktorá opustila Eden, pretože sa s ňou zaobchádzalo ako s menejcennou než s mužom. Prečo vznikol tento spis, v ktorom autor premýšľal nad možnosťou, že Adam mal pred Evou ešte inú ženu? S najväčšou pravdepodobnosťou vychádzal z dvojitého príbehu o stvorení človeka, tak ako je opísaný v Biblii. Keďže komentátori biblického textu považovali každé slovo v Biblii za presné a posvätné, potrebovali midraš, ktorý by vysvetlil rozdiely v príbehoch o stvorení v Genesis 1 a 2., v ktorých Boh stvoril ženu dvakrát – raz s mužom spoločne a raz z mužského rebra . Z toho rabíni vyvodili, že v raji museli byť dve ženy. Biblia menuje až druhú ženu Evu. Lilit bola teda identifikovaná ako tá prvá. Ďalšou prijateľnou teóriou o vytvorení tohto príbehu o Lilit je, že príbeh Ben Sira je vo svojej celistvosti zámerne satirickým dielom, ktoré zosmiešňuje Bibliu, Talmud a ich rabínske exegézy. V tomto kontexte mohol byť príbeh o Lilit paródiou, ktorá nikdy nereprezentovala skutočné rabínske myslenie. Mohol slúžiť ako oplzlá zábava pre rabínskych študentov, ale aj verejnosti. Kniha Zohar sa k problematike tiež vyjadruje. Tvrdí, že prvá ľudská bytosť bola androgýnna, s dvomi odlišnými polovicami: “Spočiatku bolo zámerom, aby boli stvorení dvaja (muž a žena), ale nakoniec bola stvorená iba jedna” (TB, Eruvin 18a). O storočie neskôr Zohar rozvádza, že muž a žena boli krátko po stvorení od seba oddelení. Ženská časť ľudskej bytosti bola pripevnená na boku muža, takže Boh musel uviesť Adama do hlbokého spánku aby “odrezal ženskú časť od neho, ozdobil ju ako nevestu a priviedol ju k nemu”. Táto oddelená časť je identifikovaná ako Lilit, ktorá bola s Adamom a ktorá počala z neho (Zohar 34b). Ďalšia pasáž už naznačuje, že akonáhle bola stvorená Eva, Lilit uvidela, že jej súperka lipne na Adamovi, a tak Lilit odletela. Zohar ju vníma nie len ako pokušiteľku nevinných mužov ale aj ako nositeľku chorôb (Zohar 19b). Text ďalej hovorí, že sa vznáša nad svojimi nič netušiacimi obeťami, inšpiruje ich k žiadostivosť, počne s nimi deti a potom ich nakazí chorobou. Adam bol jednou z jej obetí, pretože sa stal otcom “mnohých duchov a démonov silou nečistoty, ktorú absorboval” od nej. Podľa Zoharu je Lilit partnerkou Samaela alebo Asmodeusa. Je spájaná tiež s vodcom padlých anjelov-Satanom i hadom z rajskej záhrady. Lilit sa dostala aj do mnohých ľudových rozprávok. Spomína ju Johann Goethe vo Faustovi, tiež  Robert Browning vo svojej básni Adam, Lilith a Eva. Dante Gabriel Rossetti opisuje jej zmluvu s rajským hadom a že to ona naviedla Evu aby jedla zo stromu poznania Dobra a zla. Vďaka feministickému hnutiu 20. storočia zažila legenda o Lilit opätovné oživenie. 

voľný preklad -Chanele-

zdroje: 

• Janet Howe: Lilith (Biblical Archaeology Society, 5. január 2024; online: https://www.biblicalarchaeology.org/daily/people-cultures-in-the-bible/people-in-the-bible/lilith/#note08 )
• Kniha Izajáš
• Talmud Bavli traktát ERUVIN 100b (online: https://www.sefaria.org/Eruvin.100b?lang=bi )
• Talmud Bavli traktát NIDAH 24b, 18b (online: https://www.sefaria.org/Niddah.24b?lang=bi a https://www.sefaria.org/Eruvin.18b?lang=bi )
• Talmud Bavli traktát ŠABAT 151b  (online: https://www.sefaria.org/Shabbat.151b?lang=bi )
• Talmud Bavli traktát SANHEDRIN 109a  (online: https://www.sefaria.org/Sanhedrin.109a?lang=bi )
• ZOHAR 34b a 19b (online: https://www.sefaria.org/Zohar%2C_Bereshit.40.407?lang=bi&with=all&lang2=en  a  https://www.sefaria.org/Zohar?tab=contents
• WIKIPÉDIA ( https://sk.wikipedia.org/wiki/Lilit )
• Dušan Valent: Pôvod a premeny Lilit: Môže za jej novodobý obraz stredoveká paródia? (https://lumyd.eu/article/povod-a-premeny-lilit-moze-za-jej-novodoby-obraz-stredoveka-parodia/58 )

TRI ZÁKLADNÉ TYPY ŽIDOVSKEJ NÁBOŽENSKEJ OSOBNOSTI

Stáročiami sa v judaizme vyvinuli tri základné náboženské typy ľudí. “Talmid chacham“= žiak múdrych, “cadik”= spravodlivý a “chasid“= zbožný. Talmid chacham býval v nemecky hovoriacich krajinách tiež nazývaný “učencom/znalcom Písma” (der Schiftgekehrnte) a bol to, ako už z názvu vyplýva, človek zbehlý v Tóre, Talmude, Mišne a iných svätých textoch. Talmid chachamom sa mohol stať každý, kto dbal o vzdelanie. Základy tohto vzdelania získavali už židovské deti v chederoch a dospievajúci chlapci v ješivách. Ak bol jednotlivec dostatočne usilovný v štúdiu a pokračoval v štúdiu Písma po celý život, mohol si tak vyslúžiť titul talmid chacham. Znalosť Písma znamenala pre takéhoto človeka dobrú orientáciu v klasických náboženských textoch a v textoch rabínskej tradície, ktorá predstavuje výkladové skúmanie sv. Písiem. Skutočný talmid chacham je v židovskej tradícii chápaný ako niekto, kto obvykle tradované učenie len odovzdáva od predošlých rabínskych autorít a neprináša do tohto učenia nič nové. Podmieňuje sa implikácii Tóry a stáva sa majstrom interpretácie a exegézy posvätného textu. V širšom zábere sa môže stať učiteľom svojej obce a jednotlivé súčasti exegézy môže tak aj prispôsobovať potrebám tohto spoločenstva, takže neostáva len obyčajným tradentom, ale stáva sa súbežne učiteľom pre ďalšie generácie. Je nositeľom autority a reprezentantom najvyššieho výchovného cieľa. V knihe Sefer Kehilat od rabbi Jákoba Cvi Jolesa sa hovorí, že základnými predpokladmi pre talmid chachama sú láskavosť a porozumenie. Niektoré rabínske autority zastávajú názor, že k tomuto titulu je potrebné poznať naspamäť minimálne celých Päť kníh Mojžišových, Mišnu a talmudický oddiel Kedošim.

Naopak cadik nemusí byť nutne znalcom sv. Písiem. Intelektuálne schopnosti u neho nie sú podmienkou. Jeho významnosť sa prejavuje aktívnym plnením náboženských prikázaní-micvot. Je stelesnením židovskej etiky. Termínom cadik bývajú obvykle označované veľké postavy biblických dejín. Je ním každý, kto sa snaží žiť podľa micvot. Ak by z nich bol schopný plniť aspoň polovicu (z celkového počtu 613) uspel by pred B-žím súdom a v B-žích očiach sa stal cadikom-spravodlivým. V očiach ľudských je ním každý, kto sa snaží a do života vnáša harmóniu zákonov Tóry. Je to muž činu. Prehnane povedané, cadik je ideálom obyčajného žida. V minulosti vznikali aj diela, v ktorých bol dokumentovaný návod k takémuto životnému snaženiu, napr. Cesta priameho (Mesilat jašarim, 1740) od Chajima Luzzata. Definícia stavania všetkého na svete do pozície správneho miesta (Cesta spravodlivosti – Ša´arej cedek, Gikatilla 1785) našla svoje miesto aj v samotnom chasidizme. V Biblii znamená cadik jednoznačne spravodlivého muža. V talmude a midrašoch sa pod týmto termínom rozumie niekto, kto usiluje o spravodlivosť viac, než Písmo vyžaduje. V stredoveku sa termín dostal do pozície čestného označenia pre zbožných a v chasidizme 18. stor. slúžil na označenie rabína ako vodcu chasidskej komunity.

Chasid zastupuje, narozdiel od prvých dvoch, akýsi extrém. Chasid robí nie len to, čo sa od neho požaduje, ale omnoho viac. Všetko jeho chovanie je predchnuté spontánnosťou a nadšením. Obvyklý preklad tohto termínu ako “zbožný” nevystihuje úplne jeho pravú podstatu. Tá presahuje jeho význam ďaleko nad rámec. Termín chesed=milosť, ako B-ží atribút a protiklad súdu (din), či prísnosti (gevura), ktorá so súdom súvisí, zahŕňa bezhraničnú B-žiu veľkorysosť a milosť. Tak by človek – chasid mal rovnako reprezentovať spomenuté B-žie vlastnosti a prevyšovať tie svoje nad rámec plnenia požadovaného. Termín chasid sa vyskytuje už v mišne a aj v Biblii. V talmudickom traktáte Pirkej Avot sa o chasidovi hovorí ako o tom, ktorý hlása, že “čo je moje to je tvoje a čo je tvoje, je aj moje” (5:10). Prví, ktorí bývali týmto termínom označovaní, boli niektorí veriaci z čias vlády Hasmonejcov. Potom pietisti z Nemecka 13. storočia, tzv. aškenázsky židia (chasidej aškenaz) a nakoniec prívrženci ľudového náboženského hnutia, ktoré vzniklo v juhovýchodnom Poľsku a na Ukrajine v 18.stor.n.l. ako odozva na existujúci rabínsky judaizmus a posttraumatckú realitu po pogromoch prorusky orientovaného neslávne známeho kozáckaho vodcu Bohdana Chmelnického, ktorý nesie zodpovednosť za 40 000 životov východoeurópskych židov, ktorých dával vyvražďovať veľmi brutálnym spôsobom. Na sformovanie sa hnutia prispela aj snaha o vysporiadanie sa s realitou po odoznení mesiášskych hnutí falošných Mesiášov, ktorými boli Jakob Frank a Šabtaj Cvi, ktorí výrazne podkopali klasické vedenie židovských komunít. Základným chasidským princípom boli pokora a nadšenie, prejavované odovzdanosťou a primknutím sa k Bohu a hlásanie všadeprítomnej Božej Prítomnosti – šechiny. Chasidizmus 18. storočia sa veľmi prikláňal k mysticizmu a kabala v ňom zohrávala veľmi významnú až podstatnú úlohu. V 19. stor. sa toto pôvodne ľudové hnutie, zväčša zastúpené najchudobnejšími a nie zriedka aj negramotnými vrstvami židovského obyvateľstva, založeného viac na extatických zážitkoch a ľudových poverách, pretransformovalo do nového smeru ultraortodoxného judaizmu, založeného už na odovzdávaní tradičných rabínskych hodnôt a vzdelanosti.

-chanele-

Zdroje:

• Gershom Scholem: Davidova hvězda ( nakl. F.Kafky 1995 )
• Gershom Scholem: O mystické podobě božství ( Malvern 2011)
• Gershom Scholem: Hlavní proudy židovské mystiky (Argo, Praha 2017)
• Martin Buber: Cesta člověka podle chasidského učení (Votobia 1994)
• Martin Buber: Chasidská vyprávění ( Kalich, Praha 1990)
• L. Drexler: Martin Buber. Život chasidů ( Arbor Vitae 1994 )
• https://judaism.stackexchange.com/questions/103572/who-is-a-talmid-chacham
• Moše Chajim Luzzatto: Mesilat ješarim ( online: https://www.sefaria.org/Mesilat_Yesharim?tab=contents )