VAJECE 1. – JÁKOBOV REBRÍK

Keď Jákob vyšiel z Béer Šeby a vydal sa do Cháránu (1M 28.10), dorazil cestou na “určité miesto” (ha-makom; 28.11), na ktorom prenocoval, pretože Slnko už zapadalo (28.11).

Midraš Genesis Raba (68.9) vysvetľuje tento verš ako stretnutie so Šechinou. Rabi Ammi priraďuje MAKOM k Božiemu Menu. Rav Huna to vysvetľuje tak, že Boh je kdekoľvek na svete a svet je obsiahnutý v Bohu a Boh vo svete. Rabín Jose ben Hafalta učil, že nevieme, či Boh je miesto Božie, Boží svet, alebo  či Boží svet je Božie miesto, ale podľa 2M 33.21 (“Hľa, je miesto so mnou a ty sa postavíš na ten útes”) vyplýva, že Boh je miesto Božieho sveta ale Boží svet nie je Božie miesto. Rabi Izák učil, že večný Boh je príbytok podľa Ž 90.1 – “Pane, Ty si býval našim príbytkom” → Boh je teda príbytok Božieho sveta, ale Boží svet nie Božím príbytkom (porovnaj s 2M 33.21).

Raši v talmudickom traktáte Berachot (26b) učí, že pod termínom MAKOM treba vidieť vrch Morija, kde došlo v minulosti k akedat Jicchak (22.2) a kde neskôr stál aj Jeruzalemský chrám (2 Kron 3.1).

Midraš spája tieto dva miesta na základe učenia rabiho Judy bar Simona, že rebrík stál v skutočnosti na mieste Chrámovej hory, zatiaľ čo jeho koniec sa klenul nad Bét-elom a de facto vlastne nad spiacim Jákobom. A nakoľko z obidvch miest je možné vystúpiť k Bohu, midraš predpokladá, že musia spolu súvisieť. Iný mifdraš spája Bét-el s Morijou, kde mal byť obetovaný Izák a to na základe spoločného slovného kmeňa týchto slov. Verš 28.17 hovorí: “…akú bázeň vzbudzuje toto miesto!”, kde slovo bázeň (nora) má rovnaký koreň ako zemepisný názov Morija a preto by mali byť jedným a tým istým (Genesis Raba 55.7).

Termín ha-makom interpretuje rabínska tradícia aj ako jedno z Božích Mien, pretože v podstate označuje jediné kvázi “miesto”, kde možno stretnúť Boha a nakoľko Boh prebýva práve v Jeruzalemskom chráme, pod slovom ha-makom (28.11) rozumie práve horu Morija.

V Midraši Pirke de rabi Eliezer sa dokonca hovorí: Jákob “prišiel na Boha” (kap. 35).

Bdieť a byť prítomný na “tomto mieste” (ha-makom) znamená “stretnúť sa s Bohom”.

To, že má slovo “miesto” určitý člen “ha” znamená, že buď bolo niečím známe, alebo môžeme dokonca predpokladať, že bolo posvätné (slovo nora=hrozné sa používa na vyjadrenie bázne a posvätnej (!) úcty), alebo že bolo vhodné na prespatie, možno pre množstvo kameňov, ktoré mohli chrániť. Text hovorí, že si ich Jákob naukladal okolo hlavy. Nie, že si dal jeden z nich pod hlavu (!) ako býva bežne prekladané.

No Gemara (TB, Chulin 91b) zas učí, a pripúšťa tento singulár s vysvetlením, že aj keď Písmo hovorí o kameňoch (pl.), ktoré Jákob vzal…tak sa jedná len o kameň jeden, lebo všetky svojim zlúčením vytvorili jeden jediný – tak ako sa v závere pri vztyčovaní macévy aj o jedinom hovorí, ale o tom neskôr.

Nakoľko sa jednalo o večer, bol Jákob uznaný za zakladateľa večernej modlitby – ma´ariv (TB, Berachot 26b). No podľa Genesis Raba (68.9) je toto tvrdenie odvodené od slovesa “vajifga” (1M 28.11), ktoré znamená aj “modliť sa”.

I zaspal a prisnilo sa mu…(28.12).

Fakt, že sa Jákobovi vo sne prihovoril Boh dosvedčuje, že miesto mohlo byť naozaj posvätné. V minulosti sa ľudia často, keď chceli poznať Boží úmysel, alebo prosili Boha o radu, ukladali k spánku v chráme – na posvätnej pôde, ktorú chápali a vnímali ako záruku možnej Božej odpovede. Z textu ale nevyplýva, že by Jákob spomínané miesto považoval za posvätné, dokonca ani nepredpokladal, že bude počuť Boží hlas; ak len neberieme do úvahy určitý člen “ha” pred podstatným menom “makom”.

Pirke de rabi Eliezer (kap.35) a 2M 20.24 hovorí: “Na každom mieste, ktoré určím, aby sa pripomínalo moje meno (opäť posvätnosť), prídem k tebe a požehnám ti”.

Výnimočnosť miesta je možno daná jeho budúcim použitím na stavbu svätyne, čiže svojou predurčenosťou. To už ale dedukujeme spätne a v takomto prípade by sa jednalo o dodatočnú vsuvku, čo nemožno dokázať, alebo platí len jednoduché “Človek je schopný prebudiť svätosť Božiu na ktoromkoľvek mieste” (rabi Arje Leib z Geru).

Sen zaujímal významné miesto hlavne v Babylone a Egypte.

Rabi Chana učil, že anjel vo sne skutočne predpovedá budúcnosť, ale ak je to sen zlý (odvolávajúc sa na Kaz 5.6), snívajúci by nemal upustiť od modlitby, ktorá môže tento zlý osud zvrátiť  (TB, Berachot 10b). Naopak rabi Samuel bar Nachmani zas učil v mene rabi Jonathana, že človeku sa vo sne zobrazujú jeho vlastné myšlienky, tak ako hovorí aj Da 2.29-30 (TB, Berachot 55b) a teda nepripisoval snom žiadnu mimoriadnosť.

Keď mal Samuel zlý sen, citoval Zachariáša (10.2), keď mal sen dobrý, kládol si otázku či nepochádza sen rovnako tak od démona (TB, Berachot 55b).

Vo sne vidí Jákob rebrík, po ktorom Boží anjeli vystupujú a zostupujú (1M 28.12).

Rebrík (sulam) má nejasnú etymológiu a na žiadnom mieste v Biblii sa už potom nenachádza.  To podnietilo niektorých bádateľov k domnienke, že by mohol mať súvis s akkadským SIMMILTU (“schody”) ako výsledok zámeny spoluhlások M a L. V starých mezopotámskych mýtoch vystupujú po nebeskom schodišti boh podsvetia Nergal a jeho manželka Ereškigal. Toto schodište by mohli byť  schody na  babylonských zikkuratoch. Zikkuraty boli stupňovité  chrámové veže štvorcového pôdorysu z južnej Mezopotámie, podobné egyptským stupňovitým pyramídam. Na ich stavbu sa používali tehly. Na vrchole obvykle stál svätostánok zasvätený hlavnému božstvu  mesta.  Tento súvis možno potvrdiť aj názvom mesta Babylon, ktoré v preklade znamená “Brána bohov” (Bab-ilani; porovnaj Ž 78.23), čo je ekvivalent k biblickému “Brána nebies” (28.17). Je možné, že sen hovoril pôvodne o nejakej budove a len časom sa jeho podoba pretransformovala do podoby rebríka vedúceho do neba, v podobe akej ho poznáme dnes.

Slovo “sulam” by mohlo byť ale odvodené aj od slovesa “navŕšiť, nasypať”, čo môže tiež nepriamo poukazovať na zikkuraty.  Niektorí bádatelia (Daněk) poukazujú tiež na možnosť, že sa jedná o strom, ktorým Jákob hľadel cez vetve do neba, keď pod ním ležal. Vychádza z toho, že pôvodný názov miesta, kde Jákob prenocoval, bolo LUZ (v. 19) a znamená “mandľovník” (Daněk: Posvätné stromy, § 22c). Dej zároveň poukazuje na to, že sa jednalo o miesto azylu (podobne ako napríklad neskôr kresťanské chrámy) a Jákob utekajúci pred Ezauom, určite minimálne dúfal v Božiu ochranu. Aj kamene, ktoré si postavil okolo hlavy, evokujú ochrannú funkciu. Text vraví, že boli vzaté “z kameňov, ktoré tam boli”, z čoho možno vyvodzovať aj to, že mohli byť potenciálne zoradené do určité kruhového tvaru, napr. kromlechu kultického významu, ktorý sa hebrejsky nazýva gilgal.

Bar Kappara učil, že rebrík v tomto prípade symbolizuje schodisko(!), ktoré vedie k oltáru v chráme v Jeruzaleme. Oltár možno vidieť v opretí jeho spodnej časti o zem a horná časť v nebesiach symbolizuje vystupujúcu vôňu obete. Boh stojaci vo sne pri Jákobovi je zas vnímaný ako predobraz z Amosa (9.1) “videl som Pána stojaceho vedľa oltára” (GenRb 68.12).

Rebrík býva tiež dávaný do súvisu s horou Sinaj (GnRb 68.12) – “ľud v tábore…stál pri úpätí hory” (2M 19.17), anjelmi sú Mojžiš a Áron (2M 19.3; 19.14); paralelami na výstup a zostup je Mojžišovo vystúpenie a zostúpenie z hory (2M  19.14), rovnako tak “a Hospodin stál obďaleč” (1M 28.13; 2M) – “A Pán zostúpil na horu Sinaj” (2M 19.20).

Anjelov vnímal ako veľkňazov. Podľa Am 9.1 – “videl som Pána stojaceho vedľa oltára”.

Na vrchol zikkuratov sa vystupovalo po schodišti (Bar Kappara – viď. vyššie) alebo špirálovej rampe umiestnenej po obvode budovy, prípadne zo striech susediacich budov. V dobe neskorej Babylonskej ríše sa pôvodná funkcia zikkuratov vytratila a začali sa používať  ako astronomické pozorovateľne.

Podľa midrašu symbolizuje rebrík vrch Sinaj, pretože v gematrii majú oba rovnakú číselnú hodnotu.

Anjeli teda zas predstavujú Mojžiša a Árona. Boh stojí nad nimi, podobne ako stál na Sinaji nad celým Izraelom. Tóra, ktorú prijal Mojžiš, a potom ju spolu s Áronom učil, je mostom (a teda snáď i rebríkom) medzi nebom a zemou (Chumaš b). Iná tradícia vysvetľuje anjelov ako štyri mocnosti (Babylon, Perzia, Grécko, Rím), ktoré neskôr ovládli Izrael a počet schodov bol totožný s rokmi nadvlády (LvRb 29.2). Babylon 70 rokov, Perzia 52, Grécko 180 a Rím bez udania počtu (Pirke de Rabi Eliezer, kap. 35), čiže viac než bol Jákob schopný spočítať. Keď to Jákob videl, zľakol sa a spýtal sa: Je možné, že Rím nikdy nezostúpi dole? Svätý odpovedal: neboj sa Jákob, služobník môj (Iz 44.2; Jer 30.10), aj keby vystúpil až hore a posadil sa vedľa mňa, znesiem ho odtiaľ dole (Rabi Šmuel bar Nachman).

Raši zas interpretuje vystupujúcich anjelov ako Jákobových strážcov v Izraeli a zostupujúcich ako strážcov na jeho cestách (Raši podľa Abarbanela).

Ramban a Ibn Ezra zas výstup a zostup anjelov chápu ako

1. prijímanie Božích príkazov (výstup po ne) a

2. ich následné plnenie (po zostupe na zem).

Ďalšou otázkou bolo, ako môžu anjeli najprv vystupovať a až potom zostupovať, keď pochádzajú z neba? To bol ďalší námet na filozofickú debatu pre rabínov. Našli hneď niekoľko odpovedí.

  1. nakoľko Jákob plánoval odísť z izraelskej krajiny, vracala sa jedna skupina dovtedy ho chrániaca, späť do neba a iná zostupovala, aby mohla na Jákoba dohliadať na ďalších cestách (preto najprv výstup až potom zostup)
  2. anjeli symbolizovali národy sveta, ktorých moc v dejinách rástla (výstup) i sa následne zmenšovala (zostup)
  3. že sa jednalo o povyšovanie i znižovanie samotného Jákoba
  4. anjeli nepochádzali z  neba ale zo zeme, pretože to boli obyčajní ľudia , ktorí pobehovali medzi zemou a nebom, čiže hmotou a duchom. Anjel je v judaizme chápaní ako spirituálna bytosť, posol Boží. Sú stáli a kľudní, narozdiel od ľudí, ktorí sú zvedaví a neistí a stále sa pohybujúci, akurát tak, ako v tomto prípade

Podľa rabi Meira, v súvislosti s Jákobovým snom, išlo o Jákobov možný výstup, ktorý ale Jákob zo strachu neabsolvoval. Svätý, podľa neho citoval Jákobovi verš: Neboj sa Jákob, služobník môj, ak vystúpiš po rebríku, nikdy už nezostúpiš. Ale Jákob neveril Bohu a nevystúpil. Nato mu Svätý povedal: Keby si bol veril a vystúpil, nikdy by si nebol zostúpil. Teraz však preto, že si neveril a nevystúpil, budú tvoje deti zotročené týmito štyrmi ríšami (LevRb 29.2).

Podľa rabi Chelba a rabi Šmuela ben Josejna, povzbudzuje Boh Jákoba, aby vystúpil, ale ten sa bojí, že sa bude predsa len musieť vrátiť ako ostatní a teda zostupuje. Napriek tomu, že ho Boh uisťuje, má stále strach (Tanchum , Vajece 2; ExRb 32.7; Pesikta de-rav Kahana 23; palkut Šimoni, Vajece 121, Jirmeja 312).

Rabi Jákob bar Idi poukazuje práve na tento rozpor medzi Božím prísľubom Jákobovej ochrany (1M 28.15) a Jákobovým strachom (1M 32.8) a vysvetľuje to tým, že Jákob sa v skutočnosti bál svojho možného hriechu, ktorý by Božiu ochranu mohol zrušiť (TB, Berachot 4a, Sanhedrin 98b) a teda, že to nebola nedôvera v Boha.

Existuje mnoho nezhôd židovských učiteľov rôznych období, ohľadom Jákobovej vety vyrčenej bezprostredne po jeho prebudení zo sna: “Na tomto mieste bol Boh a Ja, ja som to nevedel“(1M 28.16). Podľa Zoharu povedal Jákob v skutočnosti: A ja som nepoznal “ANOCHÍ” (tzn. nepoznal JA alebo ŠECHINU), čo znamená, “hľa, dostalo sa mi zjavenia, hoci som dovtedy nepoznal ANOCHÍ (JA) a nevošiel pod krídla ŠECHINY, čím by som bol dosiahol dokonalosti.”

ANOCHÍ (JA alebo SOM) je len jedno z  Mien Boha. Vždy keď vyslovíme slovo JA, vyvoláme tak JA každej živej bytosti a zároveň vyslovíme pôvodné JA zo Sínaja (“Ja som tvoj Boh, nebudeš mať…”) i to prvotné pri počiatku stvorenia, kedy Boh vymedzil Sám Seba (cimcum) a takto naše JA je spoločné so Stvoriteľovým.

Prvé písmeno slova ANOCHÍ – ALEF zodpovedá levovi na Ezechielovom voze, písmeno NUN orlovi, písmeno CHE cherubovi a písmeno JOD človeku a teda Jákobovi. Rabi Levi učil, že vystupujúci a zostupujúci anjeli, keď videli Jákobovu tvár, videli, že sa podobá na tvár živých bytostí z Ezechielovho videnia (Ez 1.5-10) na Tróne Sávy a vykríkli: To je predsa tvár jedného zo štyroch stvorení, ktoré nesú voz!. Rovnako tak anjeli, ktorí vystupovali zo zeme do neba uvideli potom po príchode tam, na voze Jákobovu tvár (Pirke de rabi Eliezer, kap. 35; TB Chulin 91b, GenRb 68.12).

Podľa midrašov Numeri Raba (NuRb 4.1) a GnRb (82.6; 47.6) Pán sveta povedal Jákobovi: Jákob, si mi veľmi drahý. Preto som tvoju podobu umiestnil na svoj trón a tvojim menom ma anjeli chvália, hovoriac, Požehnaný buď Hospodin, Boh Izraela (Jákoba) od vekov na veky.

Jákob je tak súčasťou Boha, nesie voz, a na základe tohoto, možno verš 1M 28.16 interpretovať ako na tomto mieste bol Boh a ja som nevedel, že som to bol ja, pretože Jákobove Ja je esenciálnou súčasťou Svätého. Aj podľa Gershoma Scholema Boh nezjavuje nič iné, než Božie Ja…tzn. Božie Meno.

“Boh je JA sveta, ale Boha nemôžete uvidieť z toho dôvodu, že svoje oči bez zrkadla tiež  nemôžete uvidieť…” (Alan Watts).

Chasidi šli ešte ďalej, keď medzi modliaceho sa a modlitbu dali rovnítko.

Kameň, ktorý mal Jákob pri hlave po prebudení vztyčuje ako pomník a pomazáva olejom a miesto premenúva z LUZ na BÉT-EL – Dom Boží, podľa Targumu Jonathan svätyňu Božieho Mena, miesto vhodné na modlitbu.

Posvätný stĺp MACÉVA je kultickým objektom s výškou aj do 2 metrov, ktorého prvotný význam odborníci s určitosťou nepoznajú. Niekedy súviseli macévy s oltárom, niekedy ho dokonca aj nahrádzali (Daněk). Neskôr bolo ich zhotovovanie v Izraeli zakázané (3M 26.1; 5M 16.22) a to kvôli ich pohanskému pôvodu.  V biblickom rozprávaní Jákobovho sna je macéva posvätným znamením. Možno by sme v nej mohli vidieť aj analógiu k rebríku (???). Sloveso postaviť, od ktorého je macéva odvodená, môže vyvolávať v predstavách práve spojenie nebies so zemou, podobne ako snový rebrík.

-chanele-

 

ODPORÚČANÁ A POUŽITÁ LITERATÚRA:

 

 

 

 

 

 

 

Reklamy

JHWH – TETRAGRAMMATON A JEHO ZNENIE

Štvorpísmenné Meno Božie (Tetragrammaton) – “šem ben arba otiot“, odvodené od počtu jeho písmen (TB Kidušin 71; Avoda zara 17; Sanhedrin 12) je používané takmer od prvých stránok Biblie, i keď jeho pôvod v zjavenom Mene Ehje ašer ehje, možno položiť až do 2. knihy Mojžišovej (3.14). Avšak Meno JHWH poznali Hebrejci s najväčšou pravdepodobnosťou už v predmojžišovskom období, usudzujúc práve podľa mena Mojžišovej matky Jochebed = JHWH je Sláva.

162.jpg

Prvý krát sa Meno vyskytuje v 1M 2.4 a s najväčšou pravdepodobnosťou je odvodené od príčinného slovesa nedokonavého vidu HAVA “stať sa”. To by zároveň korešpondovalo so samotnou Božou podobou (pokiaľ to budeme chápať antropomorficky). On je ten, ktorý Bol, Je a Bude, ktorý sa stáva svojou vlastnou činnosťou, ktorý spôsobuje bytie svoje i svojho stvorenia.

Tak ako nevieme s určitosťou určiť počiatok jeho používania, rovnako nevieme určiť obdobie, kedy sa prestalo vyslovovať. Niektorí uvádzajú ako posledné obdobie dobu babylonského zajatia. V období Sudcov ho zjavne ešte používali, o čom svedčia podoby vtedy používaných pozdravov: “….nech ťa JHWH požehná…”, “…nech je JHWH s vami…” (Rút 2.4).

Svedčia o tom nepochybne i osobné izraelské mená (Adoniáš=môj Pán je Jah), Izajáš (Záchrana od Boha), Jonatán (Jah dal), Micheáš (Kto je ako Jah?), Jošua (Jah je záchrana) a bežne ho používal aj kráľ Dávid (Žalmy v hebrejskom originále).

Vychádzajúc zo židovskej liturgie, veľkňaz toto meno vyslovoval spolu s vokálmi pri náboženskom obrade odpustenia hriechov za seba, svoju rodinu i celý národ, v Deň Zmierenia – Jom Kipur, kedy mal jeden jediný krát v roku povolené vstúpiť do veľsvätyne a vykonať spomínaný obrad zmierenia nad vekom Archy Zmluvy (TB, Joma 6.2). Tá už síce v období Druhého Chrámu pravdepodobne v Chráme nebola, avšak obrad sa robil až do druhého churbanu – zničenia celého chrámového komplexu Rimanmi roku 70 n.l.

Posledným záchytným bodom by mohli byť prvé grécke preklady, pretože tie zanechali Božie Meno ešte v origináli.

Snáď možno brať prestatie jeho vyslovovania ako nepochopenie tretieho prikázania z Desatora (2M 20.7) a následne nato i nepochopenie časti o trestoch ukameňovaním za bohorúhačstvo (3M 24.15-16). Jednotlivé kresťanské Biblie toto miesto prekladajú rôzne:

  • evanjelická: “…každý kto prekľaje svojho Boha ponesie svoj hriech. Kto by sa rúhal Menu Hospodinovmu, má byť vydaný na smrť…”
  • katolícka: “…každý, kto bude Bohu svojmu kliať, uvalí na seba hriech, kto však bude zlorečiť Menu Pánovmu, musí zomrieť…”
  • Preklad Nového sveta sv. Písiem: “…v prípade, že nejaký muž zvoláva zlo na svojho Boha, bude si za svoj hriech zodpovedať. Preto, kto potupuje Jehovovo Meno, ten má byť celkom isto usmrtený…”
  • Jeruzalemská Biblia: “…každý človek, ktorý preklína svojho Boha, ponesie ťiaž svojho hriechu. Kto sa rúha Menu Jahveho, musí zomrieť…ak sa bude rúhať tomu Menu…”
  • český ekumenický preklad: “…kdokoli by zlořečil svému Bohu, ponese následky svého hříchu. Kdo bude lát Jménu Hospodinovu, musí zemřít…jestliže bude lát Jménu…”

A nakoniec originál, Biblia Hebraica Stuttgartensia uvádza: “…kager kazrach bnakvo-šem jumat. šem adonaj mot jumat ragon jirgemu-bo kol haeda iš ki-jkalel elohav venasaa cheto…”

Hovoria teda o rúhaní sa (hrubo urážať), zlorečení (preklínanie=vyslovenie zlého želania a neprianie osudu), potupovaní (uvalenie hanby) a hromžení (čes. “lát”). Jedine hebrejský originál je konkrétnejší. Hovorí jednak o zlorečení a jednak o pomenovaní, či označení menom(!). Z toho by vyplývalo, že Meno JHWH nemožno použiť pri preklínaní ani pri priamom pomenovaní.

Ak je však vyslovenie Mena Božieho tak hriešne, že musí byť potrestané trestom najvyšším – smrťou, prečo potom Biblia na inom mieste tak veľmi apeluje na vzývanie Mena Božieho, či jeho pripomínanie (2M 3.15)? Pričom “vzývať” je v jazyku Biblie to isté ako “volať” alebo “úpenlivo prosiť” (hebrejské sloveso  likro) – a budete ma volať/vzývať a ja vás vyslyším – Jer 29.12, čo býva obyčajne spojené s pomenovaním dotyčného. Ako vysvetliť tento paradox?

Pri Mojžišovom prvom zjavení na Sinaji sa Boh predstavuje Menom,  ktorého používanie určil “na veky” (2M 3.15). Prečo je potom o celú biblickú knihu ďalej (3M 24.15-16) jeho používanie pod trestom smrti zakázané? A prečo sa tiež zároveň celú historickú dobu bežne používalo?

Neďaleko Jeruzalema bola odkrytá pohrebná jaskyňa z 8.stor. p.n.l. a na jej stenách nápisy “JHWH je Boh celej zeme”. Keramické črepy z Aradu (Južný Izrael) pochádzajúce zo 7.stor.p.n.l. tiež vypovedajú o jeho používaní. Rovnako sadrové zásobné džbány a kamenné nádoby z Negevskej púšte popísané hebrejskými a fénickými nápismi, alebo strieborný zvitok pôvodne z obdobia ešte predbabylonského exilu.

Potvrdzujú ho tiež lakíšske listy (Jahú) písané na črepoch (7 stor.p.n.l.), či dokonca neizraelské správy ako je napr. Moábsky kameň (cca 400 p.n.l.). Jeho bežný výskyt je tiež zachytený na tabuľkách z čias Chammurapiho. Dôvod na zákaz jeho vyslovovania teda musel vzniknúť až neskôr, okolo roku 300 p.n.l. a prísne trval do cca roku 300 n.l. A práve vtedy došlo k zabudnutiu jeho pôvodnej podoby znenia. Úcta i strach s potrestania mohli byť príčinou, ale aj to, že práve v týchto časoch  sa hovorová hebrejčina na území vtedajšej Palestíny nahrádzala aramejčinou . Tak sa celkom prozaicky mohlo na pôvodnú hebrejskú výslovnosť pochádzajúcu zo zjaveného “Ehje ašer ehje“,naozaj len z praktických dôvodov, zabudnúť a hľadanie akéhokoľvek ďalšieho dôvodu je zbytočné.

Židovská tradícia jeho nevyslovovanie vysvetľuje tým, že ani kráľ nebýva oslovovaný menom, ale len titulom. A Meno Božie za takéto vlastné meno považované je a preto sa pri čítaní Tetragrammatonu, tento vyslovuje Adonaj=Pán (rovnako Tretragrammaton prekladá Septuaginta – grécky preklad Sedemdesiatich (tiež LXX) – Kyrios=Pán). Pre prípad, že by vedľa neho stálo už jedno pôvodné Adonaj, aby sa neopakovalo dva krát za sebou, nesie vtedy podobu Elohim=Boh.  Na to, aby čitateľ pohotovo vedel, kedy čítať Adonaj a kedy Elohim, slúži punktácia (označenie samohlások) Tetragrammatonu, zodpovedajúca týmto dvom menným označeniam. Z toho vzniklo v kresťanskom svete mylné a dodnes užívané nesprávne, a dosť frekventované, čítanie Jehova. Jeho používanie sa medzi nežidovským obyvateľstvom vžilo tak, že úplne zatienilo inú svoju variantu uprednostňovanú hlavne vedeckou kritikou, ktorá predpokladá správnu podobu znenia ako Jahve. Chápať jeho pravdivosť na základe frekventovanosti jedného z nich je veľmi zavádzajúce.

Prekladatelia podľa vzoru Vulgáty (Hieronymov preklad do hovorovej latinčiny) uprednostňovali dlho na prepis JHWH slovo Pán, tak ako to robila aj LXX – Dominus. Z toho vyplýva, že kresťania závislí na prekladoch Písma sv. nemali stáročia ani poňatia o nejakom Božom Mene a mnohí pod ním dodnes chápu slovo “Boh” a práve toto spájajú s 3. prikázaním.

Prvý krát sa skutočné Meno použilo v kresťanskom preklade v 13.stor.n.l., v latinskom diele Pugio gidei (Dýka viery) a to vo forme YOHOUA, nevediac, že samohlásky len naznačujú čítanie Tetragrammatonu ako Adonaj a mylne predpokladajúc, že samohlásková punktácia patrí naozaj pod písmená JHWH. V anglickom preklade sa objavuje tvar v podobe IEHOVAH (16.stor.n.l.) ale len v niektorých veršoch.

Kresťanskí prekladatelia často znenie Johoua či Iehovah aj úmyselne odmietali, pretože jeho priznanie, by tak vyvolalo dojem, že Boha je nutné pomenovať, aby mohol byť odlíšený od iných bohov, čo bolo neprijateľné nie len pre kresťanstvo, ale vo výsledku aj pre  judaizmus. I napriek tomu sa Božie Meno v tejto podobe ďalej dostalo do prekladu španielskeho, portugalského i nemeckého.

Výnimku tvoria skoré grécke preklady zachovávajúce Meno, či už v preklade – pán (Kyrios), alebo v pôvodnej forme JHWH (preklad Akivy z 2.stor.n.l.). Kresťania tak mali možnosť v tomto “hluchom”  období medzi 3. stor. p.n.l. a 3 stor.n.l., kedy platil zákaz vyslovovania Božieho Mena (i napriek tomu že bolo prostriedkom na uctievanie Boha –  2M 34.5,6; 5M 32.3-43; 3M 22.32; Ž 8.1, 99.3, 148.13, predstavujúc a charakterizujúc ho), vytvoriť svoju základnú dogmu o Trojici (ľahko tak bolo stotožniť Boha s Ježišom) a umožnilo vykryštalizovanie podoby kresťanstva, podstatne odlišného od jeho pôvodnej podoby.

Niektorí kresťanskí predstavitelia súčasnosti uprednostňujú výslovnosť Jahve tým, že je to znenie, ktoré pôvodne poznali od okrajových židovsko-kresťanských skupín, alebo samaritánov a ktorí jeho vyslovovanie zakázané nemali alebo tento zákaz nevzali za svoj.

Keď hľadáme význam Mena Jahve v 2M 3, kde je pri zjavení horiaceho kra dané do podmienenosti k slovesu HVH – byť, stávať sa; vychádza nám, že by Jahve potom znamenalo “budem” a teda “Som naveky” (ehje). To o sebe hovoril Boh (1.os.sing), ľud by o ňom hovoril v 3.os.sing, a teda, ktorý “bude” (Je naveky) – jihve.

Hebrejčina pozná celkovo sedem slovesných kmeňov (KAL, NIFAL, PIEL, PUAL, HIFÍL, HOFAL a HITPALEL), ale sloveso HVH môže existovať len tvare KAL (existuje)a HIFÍL(spôsobuje existenciu). Z tohto pohľadu ho možno vokalizovať len dvoma spôsobmi Jihve alebo Jahve. Varianta Jahve by mohla označovať naviac toho, kto sa stáva tým, ktorý splní všetky sľuby, činí bytie, uskutočňuje plány a pod.

Záujem biblického Izraela poznať Meno svojho Boha je dôkazom toho, aké dôležité bolo v minulosti postavenie mena vo všeobecnosti. V hebrejskom chápaní označuje konkrétnu osobu majiteľa, i keď v staroveku, poznať kohosi meno znamenalo získať nad ním moc. To by mohlo byť nakoniec tiež jedným z možných viacerých dôvodov, prečo pisateľ biblických častí tak otáľal s vyjavením Božieho Mena, prečo nakoniec prestalo byť vyslovované, resp. prečo sa Boh snažil do posledného okamihu ho nevyjaviť (1M 32.30).

V konečnom výsledku však toto Meno bolo zjavené (2M 3.13-16; 6.3), ale aj požehnané (Ž 145.21) a bolo dokonca prikázané(!) ho vzývať (2M 3.14-15).

Božie Meno je On samotný, skrze svoje Meno koná, skrze neho stvoril tento svet, keď o ňom hovorí – hovorí vlastne o sebe a človeku bolo zjavené preto, aby jeho uctievaním, vzývaním a jeho milovaním slúžil Bohu a poznal Ho a klaňal sa mu (2M 3.15). Povinnosťou človeka je si toto Meno vážiť a nevyslovovať ho nadarmo (2M 20.7 a 5M 5.11) pretože ani Boh, ani Meno nie je  k dispozícii len tak, pre sebecké účely človeka.

Božie Meno je posvätné (Ž 5.12). Ono samotné je večné (Ž 135.13) a hrozné (5M 28.58) rovnako ako jeho nositeľ, lebo je Ním samotným. I toto je jeden z dôvodov, prečo sa zbožný Žid vyvarúva nakoniec aj vysloveniu mena Adonaj, inokedy než pri modlitbách alebo v synagóge. Pôvodne bola táto praktika neznáma.

Mnohí vedci sa snažili vystopovať jeho genealogický pôvod v iných jazykoch než je hebrejčina. Hľadal sa jeho kanaánsky pôvod,  bola snaha nájsť jeho skrytý prameň v protoindickom Jajaš (Dr. B.Hrozný), odvodenom od slova “ísť”. Možno sa tak na sinajský polostrov dostalo inváziou indoeurópskych národov, čo by mohlo súhlasiť s tvrdením, že JHWH znamená “Som tu”, tzn. nemusíš ma hľadať inde (Sallin). Alebo len vidieť za ním archaické sloveso “byť” a jeho snáď kauzatívny tvar: on “pôsobí bytie”, či “je dôvodom k existencie”? Možno ním prehovára jednoduchá forma  “on je” či “bol” alebo “bude”, nakoľko v biblickej hebrejčine sa minulý, budúci a prítomný čas vzájomne stierajú.

Keby sme do toho chceli vniesť trochu mystiky, hebrejčina by sa tak stala bezčasová, zahŕňajúca všetky časy zároveň, tak ako je to v tzv. zeman sidurim, v oblasti za našim priestoročasom, kde už neplatia naše fyzikálne zákony, ani v ňom neplynie čas lineárne.

K jeho výkladu slúži podľa tradície verš 2M 3.14( Ehje ašer ehje), z ktorého je nutné vychádzať pri skúmaní pôvodu i znenia Božieho Mena. Božie Meno môže s prihliadnutím k tomuto faktu teda vyjadrovať tri princípy:

  1. Som ktorý som (zostávajúc pritom tajomný)
  2. Som, ktorý existuje, tzn. Živý Boh (chaj), narozdiel od modiel a falošných bohov
  3. Budem, ktorý budem, lebo vyvolený národ Ho až vtedy pozná, keď uvidí, čo pre nich vykoná

Všetky sú zhrnuté pod jedným označením, dynamicky ukrývajúcim jednu z Božích podstát.

Niekdajšie, jeho bežné používanie dosvedčujú aj jeho viaceré skrátené formy (Jahu,  Jo, Ja, Jeho, Jah  – 2M 9.16, Ez 36.23, Malach 1.11) pripájajúce sa k osobným menám.

Inou z možností, prečo sa Meno prestalo vyslovovať je tvrdenie, že Boh je nedefinovateľný a teda aj nepomenovateľný, ukrýva v sebe neuchopiteľné tajomno a zároveň skutky minulé i podstatu udalostí nadchádzajúcich, rovnako ako aj prítomnosť v čase očakávania zasľúbenia.

Podľa talmudických učencov  zastupuje Božie Meno Božie atribúty milujúcej láskavosti a zľutovania (midat harachim).

Jeho synonymá sú slovné spojenia “strach Izákov”(1M 31.42, 53) a “Mocný Jákobov” (1M 49.24), pretože pôvodne to bol Boh praotcov, až zjavením na Sinaji (2M 3.13-16; ž.3) sa Mojžišov Boh akoby zmenil. Skonkretizoval. Z Boha, ktorého Meno bolo, akoby zatajované (1M 32.30), či len opisované (napr. Sd 13.18) sa zrazu stal Bohom konkrétnym – Ehje ašer ehje, z ktorého časom vzniklo JHWH.

Môj osobný názor je taký, že Stvoriteľ je bezmenný, pretože nie je nutné Ho od iného božstva odlišovať, nakoľko je Jediný. Preto sa zjavuje opisným Ehje ašer ehje – Som ktorý som, jednoducho je čistým Bytím, Súcnom, Existenciou, niekým, kto bytie ďalších tvorov umožňuje a udržiava. Je to čisté kabalistické SOM (Ehje), stojace nad Keter, to prvé, čo bolo vyslovené, pred cimcumom a ďalším následným tvorením. Nemá význam z môjho pohľadu príliš špekulovať nad samohláskovou výslovnosťou JHWH, pretože platí výslovnosť každá, v kauzalite ku gramatickej osobe. Buď  oslovujem priamo Stvoriteľa slovom Ty, alebo o ňom hovorím s blížnym ako o On a je podľa mňa zavádzajúce hľadať akýsi konkrétny univerzálny neurčitkový tvar. Proste je to Ten, ktorý bol, je a bude vo Večnosti…Bezmenné Súcno, Bezmenné Vedomie, Bezmenné Bytie…a my stvorení na Jeho obraz…potom lepšie už chápeme svoju mieru podielu vo svete aj svoju podstatu a podstatu Adama Kadmona i náš návrat k Nemu. I to, prečo Kniha Bahir hovorí, že 24 Mien Božích je zahrnutých v Srdci nebies, ktoré obsahuje mužskú aj ženskú potenciu v celom vesmíre. On samotný je Existencia, ktorá spôsobuje existenciu Jeho i nás…

-chanele-

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004)
  • A.Kaplan: Bahir (2008)
  • V. Sadek: Židovská mystika v Praze (1992)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (1995)
  • Božie Meno, ktoré pretrvá navždy (?)
  • J.J. von Allmen: Biblický slovník (1987)
  • M.Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • A.Bennett: Poznámka ke Genesis (1990)
  • K.Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • D.Duka: Úvod do písma sv. SZ (1992)
  • J.Eisenberg : Kabbala (1923)
  • J.Heriban. Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • Š. Janega: Všeobecný úvod do kníh SZ (1993)
  • Segert, Klíma: Mluvnice hebrejštiny a aramejštiny (1956)
  • O.Muneles : O vědeckém studiu kabaly (in. Žid. ročenka 5720, 1959)
  • D.Ž.Bor: Kabala a kabalisté (1989)
  • L. Goldschmidt: Der Babylonische Talmud
  •  M.Bič: Ze světa starého zákona (1986)
  • detto: Dějiny Palestiny od pravěku ke Křesťanství (1948)

Súvisiace články:

NACHADZA/-LA SA ARCHA ZMLUVY V EGYPTE?

Ako už bolo v predchádzajúcich článkoch na túto tému uvedené, cesty Archy Zmluvy sú neznáme. Odhliadajúc od všetkých legiend a prihliadajúc k holým historickým faktom, najprijateľnejšou verziou by mohlo byť tvrdenie Menahema Harana (ktorý mimochodom nikdy nebol za toto tvrdenie odbornou verejnosťou zamietnutý, hoci jeho verzia nebola prijatá za oficiálnu) a interpretované Grahamom Hancockom.

V dejinách Izraela existuje jedno obdobie, kedy mohla byť Archa z Chrámu odnesená legálne, bez komplikovaných konšpiračných teórií.

Počas vlády kráľa Menasessa (687-642 p.n.l.) došlo v Izraeli k veľkému odklonu od viery v Jahweho. Sám Menasses uctieval Baala a do Jeruzalemského Chrámu dal umiestniť okrem Baalových sôch aj sochu bohyne Aštarty, známu zo SZ ako Ašéru. Pre ortodoxných kňazov a ostatných, ktorí ostali verní viere, prestal byť život v krajine bezpečný (2 Kr 21.16). S najväčšou pravdepodobnosťou práve na podnet pravoverných kňazov bola Archa z Chrámu odnesená, aby nebola prítomnými modlami  poškvrnená.

Je možné, že v snahe ochrániť posvätnú relikviu i náboženstvo samotné, bola Archa Zmluvy odnesená v sprievode verných do Egypta. Títo sa usadili v už existujúcej židovskej kolónii na ostrove Elefantine, neďaleko Asuánu, pozostávajúcej zo žoldnierov platených Egypťanmi. V biblickej dobe boli cesty medzi Egyptom a Predným Východom bežné (napr. Abraham, Jozef).

Nájdené papyrusy dosvedčujú pravidelnú korešpondenciu medzi kolóniou a Jeruzalemom. Mnoho týchto písomných pamiatok hovorí o tom, ako boli elefantinskí Židia presvedčení o fyzickom prebývaní Boha medzi nimi. V toto sa v starovekom Izraeli verilo len(!) v súvislosti s Archou Zmluvy, pretože Pán prebýva len tam, kde je Archa (4M 10.33, 35-36). To by mohla byť indícia, že Archa bola v Elefantine prítomná a potvrdená tiež termínom “Boh zástupov” – menom, ktorým býval Boh označovaný len v súvislosti s Archu. Ďalším faktom, ktorý stojí za zamyslenie je skutočnosť, že za vlády Joziáša bol zrušený rituál obetovania pesachových obetí, všade inde okrem Jeruzalema. Židia to striktne dodržiavali a to aj keď boli v Babylone. Na Elefantine cez to všetko obete pokračovali aj napriek tomuto zákazu, o ktorom určite vedeli z už spomínanej  bohatej korešpondencie s Jeruzalemom. Prečo nerešpektovali tak jednoznačný príkaz, o ktorom ostatní nepochybovali? Možno bola dôvodom samotná Archa.

Elefantineobr. : ostrov Elefantine s vykopávkami      zdroj :GoogleEarth

Elefantinský chrám bol podľa odkazov historikov postavený práve v 7. stor. p.n.l. v období vlády izraelského kráľa Menassesa. Podľa údajov na papyrusoch sa veľmi podobal na ten jeruzalemský. A to nie len rozmermi (27×9 m tj. 60×20 lakťov), ale aj inými charakteristickými prvkami ako napr. strecha z cédrového dreva, kamenné stĺpy, päť brán. Zničený bol v 5.stor.p.n.l., spolu s ostatnými chrámami na ostrove. Na jeho troskách a z jeho rozsypaného materiálu, bol neskôr postavený rímsky chrám.

Existuje teória, že bol zrútený práve kvôli obetiam v ňom konaným. V jeho susedstve totiž stál chrám egyptského boha Chnuma s baraňou hlavou. Egypťania museli ťažko niesť, že Židia ako obete používajú práve baranov. Je však možné, že za zničením stojí len obyčajný vojenský ťah, konkrétne sa mohlo jednať o perzský vpád Kambýsesa, syna Kýra Veľkého, ktorý ničil všetky egyptské chrámy zaradom a určite sa nezdržiaval zisťovaním, či niektorí z nich nie je židovský.

Papyrusy z Elefantiny  zároveň upozorňujú, že židovský chrám bol ušetrený od plienenia a jeho zničenie bolo egyptskou pomstou za údajnú kolaboráciu a tým vyvracia teóriu o baraních obetiach ako o dôvode.

Po spustošení chrámu židovská kolónia zanikla a predpokladá sa, že Židia odišli do Etiópie. Či zobrali so sebou aj Archu, alebo bola Egypťanmi definitívne pri pomste zničená, nevedno. Podľa legiend by sa však mala teraz nachádzať v Aksume. Sú totiž indície, že bola nejaký čas ukrývaná na ostrove Tana, Tana Kirkos, kde boli toho času už nejakí Židia usadení a neskôr prenesená na ostrov na jazere Zwaj (10.stor.n.l.) a nakoniec uložená v kresťanskej kaplnke v Aksume, kde by sa mala nachádzať do dnes. Nikdy ju nikto, okrem jej strážcu nevidel a aj ten len raz a potom oslepol. V ostatných etiópskych kostoloch sa nachádzajú jej repliky, ktoré bývajú raz ročne vynášané von a nesené v procesii na sviatok TIMKAT. Nazývajú sa TABOT a svojim tvarom pripomínajú skôr dosky Desatora, než schránku o rozmeroch 70x70x100cm s dvomi cherubínmi a tyčami na nosenie. Čo je naozaj ukryté v kaplnke v Aksume? Mohli byť do Etiópie odnesené len Dosky Desatora a samotná Archa ostať zničená v Egypte??? A ak áno, bola zničená úplne, alebo sa niekedy nájdu jej pozostatky?

-chanele-

odporúčaná literatúra:

G. Hancock: Znak a pečať (Remedium 2000)

M. Haran: Temples and Temple Service in Ancient Israel

Súvisiace články:

1./ Osud chrámových predmetov po dobití Rimanmi

2./ Archa Zmluvy a jej egyptské predobrazy

3./ Archa Zmluvy – kde sa nachádza?

Odporúčné súvisiace video z lokality YOUTUBE:

JERUZALEM

JERUZALEM

Jeruzalem je posvätným miestom pre všetky tri monoteistické náboženstvá. Pre kresťanov je to miesto ukrižovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista; pre muslimský svet odtiaľ Mohamed vystúpil na nebesia, no a pre Židov má hneď niekoľko významov.

Podľa tradície sa na jeho území nachádza základný kameň, na ktorom stojí celý svet, tu mal Jákob svoj sen o rebríku, Abrahám “obetoval” Izáka, Dávid ho povýšil na hlavné mesto a so svojim synom Šalamúnom v ňom započali so stavbou Božieho Chrámu a nakoniec sa stal centrálnym bodom judaizmu.

Chrámová centralizácia obetí z neho urobila pútnické miesto, kde veriaci Židia (dokiaľ stál Chrám) tri krát do roka, na sviatky Pésach, Šavuot a Sukkot, prichádzali k chrámovým múrom, aby tu odviedli predpísané sviatočné obete za svoje rodiny.

SALEM, JEBUS, URUSALIM, RUŠULIM, RAŠLAMAN,

AELIA CAPITOLINA, AL KUDS, JERUŠALAJIM

     Jeruzalem je obývaný už 5000 rokov. Z dôb praveku sa našli veľmi početné archeologické nálezy.

     Od roku 3000 p.n.l. je na jeho území zaznamenané už kontinuálne osídlenie miestnym obyvateľstvom.

     V bronzovej dobe je obývaný Kananáncami a Amorejcami.

     V strednej dobe bronzovej disponuje už aj opevnením. Mesto parilo pôvodne Jebúsejcom (kanaánske obyvateľstvo), od ktorých ho Dávid získal vo vojne. Vtedy bol jeho názov Jebus zmenený na  Mesto Dávidovo.

     Za čias Abraháma bol izraelským ľudom nazývané Salem. Rovnako tak ho nazýva Tóra. Jeho panovníkom toho obdobia bol Malchísedek, ktorý podľa biblickej zmienky uctieval rovnakého Boha ako Abrahám.

     Mesto vzniklo na dvoch výšinách.

    V jeho východnej časti   bol postavený Šalamúnov chrámový okrsok, v západnej časti sa nachádza hora Sion a na juhu sa dvíha vŕšok Ophel.

     Zmieňujú sa o ňom aj egyptské klatobné papyrusy z 19.-18.stor.p.n.l. a to pod názvom Rašlamam.

     Neskôr, v 14.stor.p.n.l. je spomínaný tiež v dopisoch z Amarny, pod názvom Salim/Šalim – tzv. Salimovo mesto. Salim bol kanaánsky boh súmraku (tu možno vidieť základ neskoršej interpretácie  a tak mesto stalo “Mestom mieru” a Šalim sa postupne zmenilo na Šalom).

     R. 933 p.n.l. sa stáva hlavným mestom Judeje, o 346 rokov neskôr je Nabukadnesarom vyplienený a jeho obyvatelia sú odvlečený do babylonského zajatia. Po 50-tich rokoch otroctva a po zmene politickej moci v tejto oblasti, sú títo prepustení na slobodu a Chrám je opäž znovuzasvätený.

     V 4.stor.p.n.l. ho dobíja Alexander Veľký a v časoch Makabejského povstania sa opäť stáva centrom judského kráľovstva.

    Herodes ho r. 37 p.n.l. rekonštruuje a roku 6 n.l. je povýšený na centrum rímskej provincie Judea.

    V 2.stor. n.l. je centrom povstania Bar Kochbu a je nakoniec dobitý Rimanmi. V 7.stor.n.l. ho Konštantín Veľký robí mestom kresťanov, no krátko na to sa stáva súčasťou Perzskej ríše.

    Potom ho dobíjajú Arabi, križiaci, Turci. Nakoniec získava britský mandát a pred vyhlásením štátu Izrael je na chvíľu medzinárodným územím.

     Jeho história spája v sebe nepreberné množstvo rôznorodých legiend, ktoré vyvolávajú pocity jeho jedinečnej atmosféry zrkadliacej všetky doby, počas ktorých tu stojí…

-chanele-

(in: chanele: Luach le šana 5770)

OSUD CHRÁMOVÝCH PREDMETOV PO DOBITÍ RIMANMI

OSUD CHRÁMOVÝCH PREDMETOV PO

DOBITÍ RIMANMI

V dejinách Chrámu sa udiali dve veľké znesvätenia a následné zbúrania Jeruzalemského Chrámu – tzv. churban. Prvý churban predchádzal babylonské zajatie (6.stor.p.n.l.) a druhý churban sa udial v čase dobitia Rimanmi 1.stor.n.l.).V oboch prípadoch hovoria legendy o veľkej snahe  ukryť chrámové predmety.

Podľa Naftali ben Jicchaka Elchanana bolo množstvo chrámových nádob odnesených už do Babylonskej ríše a ukrytých ako v Babylone, tak aj v Bagdáde, Barsife a na iných miestach. Podľa legendy majú tam byť ukryté až dovtedy, kým sa v Izraeli nechopí moci spravodlivý kráľ a kým sa všetky kmene izraelské nezhromaždia v zemi izraelskej.

V Babylonii našiel údajne miesto spočinutia aj Šalamúnov trón vyrobený zo slonoviny. Odviezol ho tam Nabúkadnesar po zničení Jeruzalema. Odtiaľ, podľa tradície putoval do Perzie (dobitie Babylonie perzským kráľom Kýrom), potom do Grécka (helenistické obdobie) až nakoniec údajne skončil v Ríme (dobitie Rimanmi). Svedectvo o ňom v Ríme podáva rabi Eliezer (Ester raba 1.10).

Drvivá väčšina chrámových predmetov padla za obeť Rímskej ríši. Jozefus Flavius uvádza, že po 2.churbane boli chrámové nádoby odvezené do Ríma do cisárskeho paláca. Podľa legendy, keď Tito v chráme rozrezal chrámovú oponu, vytryskla z nej krv. Rabi Josi tvrdil, že keď v 2. stor. n.l. navštívil Rím, tento záves videl aj so zachytenými kvapkami krvi (J.Flavius: Vojna židovská, VII, 8,7; Tosefta Jom ha-kipurim 3.8; TB Gittin 56b, Suka 5a) a táto vždy na Jom Kipur nanovo vytryskne.

Rovnako tak skončili podľa legendy v Ríme aj bronzové stĺpy z Chrámu. Spomína ich známy židovský cestovateľ Benjamin z Tudely (Španielsko), ktorý v 12. stor.n.l. navštívil Rím (Berešit Raba 33.1; Cesty rabiho Benjamina z Tudely).

Ten istý cestovateľ spomína aj zlatú menóru, o ktorej mu rozprávali Židia so Stredomoria, že je spolu s ostatnými predmetmi ukrytá v Ríme – v krypte kostola San Giovani in Laterano, kde ich dal uložiť Titus.

Podľa Stefana Zweiga bola prenesená späť do Jeruzalema. Francúzsky archeológ Paul Veyne  si myslí, že menóra sa nachádza potopená na morskom dne pri Kartágu, kde sa potopila pri stroskotaní vizigótskej lode, ktorej posádka predtým vydrancovala Rím.

Sú aj iné verzie: Vatikán (ktorý ale stále neodpovedá na výzvy izraelskej strany o spoluprácu v tomto ohľade), rieka Tibera, alebo jej roztavenie pre cirkevnú pokladnicu. Iná legenda hovorí o jej uložení v Rennes-le-Chateau v Prevorstve sionskom, kde ju v 19.stor. objavil kňaz Béranger Sauniere a poslúžila mu na financovanie rekonštrukcie kostola (je otázne, či by mal svedomie, aj keď bol kresťan, niečo také dať roztaviť?). (Salomon Malka: pod Titovým oblúkom, Armand Colin, 2011, Francúzsko).

Prevoz menóry do Ríma opísal podrobne Jozefus Flavius. Bola tam dovezená spolu s oponou, rituálnymi nástrojmi a stolom na predkladané chleby.

Zarážajúc je, že menóra zobrazená na reliéfe Titovho oblúku v Ríme, má osemboký podstavec, kdežto tá v Tóre je opisovaná , že stojí vraj na podstavci na troch nohách (?). Je na reliéfe teda skutočne menóra z Chrámu? Možno sa autori reliéfu nezapodievali takými detailmi   ako je podstavec,  a viac ich zaujímali ľudské postavy dobyvateľov? Šlo len o glorifikáciu ich činov? Je pravda, že pre Židov boli posvätné texty dôležitejšie než zlaté predmety z Chrámu. Po dobití Jeurzalema, mnohí utekali k Mŕtvemu moru, aby tam v jaskyniach spomínané texty ukryli. A aby to mohli urobiť nebadane, zlato z chrámu nechali napospas Rimanom ako návnadu.  Podobne sa dostali mnohé texty do jaskýň v Qumráne. Preto sú tak rôznorodé, akoby ani nepatrili jednému spoločenstvu. (S.Malka: Pod Titovým oblúkom/Sous l´Arche de Titus).

A existujú ešte dve zaujímavé legendy. Jedna z nich má dokonca dvojakú podobu. Hovorí sa, že svietnik bol odnesený do Konstantinopolu, kde bol uložený v paláci cisára Justiniána.  Ten zo strachu pred možnou kliatbou ju vrátil do Jeruzalema, kde dal pre ňu vybudovať kostol. Ten bol pri zemetrasení zničený. Archeologické vykopávky však nepreukázali, že by sa v jeho ruinách nachádzalo čo i len niečo podobné menóre.  Druhá doplňujúca legenda rozpráva o kresťanských sviatkoch, pri ktorých bývala pravidelne zapaľovaná ešte  v 10.stor.n.l.

No a nemenej zaujímavá legenda považuje za legendárnu menóru – bronzový (!?) svietnik z Chrámu sv. Víta v Prahe, ktorý bol údajne do Čiech privezený ako vojnová korisť po bojoch v Taliansku v 12.stor.n.l. (Z.Vilnay: Legendy Jeruzalema, Volvox Globator, Praha 2000).

O tom, kde by mohla byť Archa zmluvy si povieme v niektorom z budúcich článkov.

-chanele-

súvisiace články:  1./  Archa zmluvy – kde sa nachádza?

2./ Archa zmluvy a jej egyptské predobrazy

3./Nachádza/-la sa Archa Zmluvy v Egypte?