ABRAHÁMOV PôVOD

    ABRAHÁMOV PôVOD

 

Biblia uvádza v súvislosti s Abrahámovým pôvodom paradoxne až dve národnosti jeho predkov (inokedy príbuzných), ktoré sa navzájom akoby vylučovali a dokonca sa rozpory nachádzajú aj v nich ako v samostatných jednotkách (viď. tiež Luach 5756).     Na jednej strane bol Abrahám považovaný za Aramejca (5M 26.5) a na strane druhej za Amorejca (Ez 16.3).     Obe národnosti sú od seba ale dosť odlišné. Nie len jazykovo, ale aj etnicky.

Aramejci pravdepodobne mali svoj domov v Kíre (sz Arábia, Am 9.7) a za ich praotca je Bibliou považovaný Kemúel (1M 22.21), syn Abrahámovho brata Náchora a zároveň otec Arama – od neho vzniknuté pomenovanie.

Možno odvodiť, že Aramejcom bol Abrahám na základe tejto skutočnosti nazvaný až dodatočne, už i preto, že samotná aramejská kultúra, jazyk i písmo, sa v neskoršej dobe dostali na diplomatickú úroveň a v nemalej miere ovplyvnili aj izraelský národ (niektoré biblické texty sú v aramejčine, rovnako tak Zohar je písaný v zvláštnej podobe tohto jazyka, hebrejčina dodnes používa aramejské písmo, sloh Talmudu je tiež výrazne ovplyvnený aramejčinou a pod.). Paradoxne sú za Aramejcov považovaní aj Lábán a Jákob.

S väčšou pravdepodobnosťou možno teda Abraháma označiť skôr za Amorejca a tak sa ľahšie dopátrame jeho pravdepodobne skutočného pôvodu.

Amorejci boli tiež nazývaní “Západniari”, nakoľko sa v ich prípade jednalo o západosemitských nomádov. Ich prítomnosť na Blízkom Východe je datovaná už približne od r. 2 500 p.n.l.

Od polovice 19.stor.p.n.l. do polovice 16.stor.p.n.l. sa dokonca začlenili do vládnúcej vrstvy na tomto území a to v zastúpení, vtedy silnej, amorejsko-babylonskej dynastie, do ktorej patril aj významný panovník Chammurapi, známy svojim Zákonníkom, ktorého prax ranné i neskoršie izraelské spoločenstvo dodržiavalo.

Silný amorejský vplyv na Abraháma možno vidieť práve v jeho dodržiavaní Chammurapiho Zákonníka i v charaktere spôsobu jeho života, zodpovedajúceho amorejsko-babylonským zákonom.

Podľa 1M 14.7, 13 sa termínom Amorejčania označovalo akoby všetko predizraelské obyvateľstvo územia Palestíny. Je zároveň nejasné, v akom vzťahu boli títo s Kanaánčanmi (1M 48.22, Joz 7.7, 9.10, 12.2-3) a ktorých jazyk a nejaký čas aj písmo, Izraeliti používali.

Zahŕňalo: Chetitov, Girgašejcov, spomínaných Amorejcov, Kanaáncov ako takých, Perizejcov, Chivijcov a Jebúsejcov.

Všetky kanaánske národy, či inak, predizraelské obyvateľstvo malo spoločného predka Kenaana. Avšak samotný Izrael, zdá sa, má cez Abraháma i niektoré manželky Izákových synov, pôvod viac na východ.

Tak napr. Naftalího matka Bilha, dcéra Róthea, tiež Abrahámovho píbuzného, bola cez svojho otca (brat Debory a opatrovateľ Rebeky) Chaldejka (Sumerka, Chaldejsko –biblický názov pre Sumer). Tiež o Abrahámovi sa píše, že pochádzal z Chaldejského Uru.

Rótheos je označovaný nie len ako Chaldejec, ale sú mu prisudzvané tiež prívlastky, prezrádzajúce nám viac o jeho postavení. Nie len  že bol bohabojný, ale aj slobodný (! čiže, nebol otrokom) a urodzený (Záveť Naftalího kap.1.9-10). Z toho vyplýva, že pravdepodobne patril medzi lepšie postavené rody, ak nie dokonca medzi kráľovské.

Lábán ho vykúpil z vojnového zajatectva a dal mu za ženu slúžku Ainu, s ktorou mal neskôr dcéry Zilpu a Bilhu.

Podľa Jozefa Flavia pochádzal Abrahám zo vznešeného (opäť!) rodu z mesta Nipur. Jeho otec Terach bol známym veštcom a kňazom v tomto meste, ktoré bolo významným kultúrnym centrom Mezopotámie.

Abrahám pochádzal z obdobia 3. urskej dynastie, ktorej členom bol aj Chamurapi, zjednocovateľ sumerskej a akkadskej kultúry a to aj na úrovni politickej. Jeho pričinením došlo vlastne k akejsi obrode sumerskej slávy po zániku sumerskej ríše.

Abrahám sám pravdepodobne hovoril akkadsky a pôvodne používal (kým ešte žil v Ure) klinové písmo. Možno mal čisto amorejské korene, možno, že v ňom kolovala dokonca sumerská krv.

Amorejci (akkad.: Amurru, hebrej.: ´emorí) boli zakladatelia 1.babylonskej dynastie (1728-1686 p.n.l. Chammurapi) a genealogicky sú spájaní s Kenaanom (1M 10.15) a sú teda Semiti (spoločný predok Chám).

Abraham bol veľmi výrazne ovplyvnený  amorejskou kultúrou. Viac, než semitskou. Amorejská mala totiž základy v sumerskej, aj vďaka sumerskej renesancii.  Všetky legendy o Stvorení sveta, ľudí, Potope sveta, Strome Poznania Dobra a Zla, požití zakázaného ovocia, o Edene a pod., pochádzajú pôvodne z legiend sumerských, ktoré sa dostali do hebrejských svätých písiem možno aj vďaka Abrahámovi.

Napriek tomu, že Amorejčania utvorili silnú amorejsko-babylonskú dynastiu (1836-1530), amorejčina ako jazyk sa jasne odlišovala od akkadčiny, pôvodnej reči tejto oblasti (hebrej.: ´akkad; akkad.: akkadu; sumer.:a-ga-de), a ktorá bola východosemitskou rečou (staroakaddčina, babylončina, asýrske nárečie).

Legenda hovorí, že Abrahám opustil chaldejský Ur na Boží podnet. Z historického a vedeckého hľadiska je však pravdepodobnejšie, že Ur opustil z politických dôvodov.

Podľa toho, že Abrahám odchádzal z Uru z celou rodinou, služobníkmi i dobytkom, je usúditeľné, že patril medzi lepšie postavených obyvateľov, ak nie dokonca vznešených, snáď dokonca spriaznených (možno aj príbuzensky) s kráľovskou dynastiou (možno by stálo zato spomenúť aj Sárino meno, prekladané ako “kňažná”).

Prvá polovica 2.tisícročia p.n.l. je významná kultúrnymi stykmi medzi Urom a Cháránom. Obe mestá boli kultúrnymi centrami uctievania toho istého boha Mesiaca – Sína. Z rovnakých dôvodov je zrejmé tiež vtrhnutie západosemitských kmeňov do oblasti Uru a k masovejšej migrácii miestneho obyvateľstva do severnejších oblastí Mezopotámie. A práve vtedy možno tiež došlo k premiešaniu aramejskej krvi s amorejskou krvou.

Možno mal teda Abrahám svojich predkov nie len medzi Amorejčanmi a Aramejčanmi, ale aj medzi Babylončanmi, Asýrčanmi a možno aj medzi Sumermi. Isté je le to, že je zakladateľ izraelského národa i židovského monoteizmu.

Amorejčina bola podobná kanaánčine a podľa niektorých bádateľov výrazne vplývala na hebrejčinu. Avšak ŤZidia tej doby používali kanaánčinu, tzv. “lášón kanaaní”,  ktorý prebrali už zrejme po usadení sa v oblasti Cháránu (tak je hebrejčina nazývaná v Biblii) a stal sa ich bežným jazykom.

Kanaánčina v sebe obsiahla niekoľko dialektov.

Kanaánci, sú tiež dosť všeobecný termín, ako už bolo vyššie naznačené. Dalo by sa povedať, že sú tiež totožný s Féničanmi, lebo Féničania je grécke pomenovanie pre Kanaánčanov, či Sidónčanov.

Židia boli pravdepodobne s niektorou z kanaánskych etnických skupín spríbuznení. Je len otázne, či “len” cez Aramejcov (5M 26.5, 1M 22.21), ktorí po rozpadnutí Chetitskej ríše prenikli do severnej Sýrie a do Libanonu (Damašek)a pochádzajúcich pravdepodobne z Kíru (sz Arábia; Am 9.7) a v biblickej dobe obývajúcich západ od Eufratu (Aram), prechodnú vlasť Abrahámovu (Chárán).

Aramejčina, veľmi podobná hebrejčine tak nakoniec po politických zmenách (kvôli ktorým možno Abraham opustil Ur), nahradila na celom území akkadčinu.

Je možné, že sa hebrejčina nakoniec vyvinula práve z aramejčiny, ktorá získavala širšie uplatnenie, než samotná kanaánčina, ktorá začína byť stále častejšie označovaná termínom “starohebrejčina”. Ovšem, mohlo to byť aj napak. Samotná kanaánčina mohla byť pôvodným jazykom, z ktorého sa ďalej vyvíjali ďaľšie jazyky a medzi nimi aj aramejčina.

– chanele –

 

.

 

    

     .

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: