KRÁĽ A CISÁR

NACHMANOVE KÓANY – KRÁĽ A CISÁR

Bol raz jeden cisár a jeden kráľ. Obaja boli bezdetní a blúdili svetom, aby našli radu, ako splodiť deti. Raz sa obaja stretli v jednom hostinci. Hneď navzájom o sebe obaja vytušili, že sú urodzeného pôvodu a tak sa jeden druhému prihovorili. Prišli na to, že obaja hľadajú to isté a tak si sľúbili, že aksvoj problém vyriešia a jednému sa narodí chlapček a druhému dievčatko, umožnia obom deťom, aby sa zosobášili.

Tak sa aj stalo. Po ich návrate domov, sa jednému narodil chlapec a druhému dievča. Na dohovor však zabudli.

Obe deti boli vyslané na štúdiá. Nevedeli o tom, že sa ich otcovia poznajú, nepoznali ani ich vzájomnú dohodu. Zaľúbili sa, zasnúbili sa.  Po štúdiách sa obaja vrátili domov. Každý do svojho domova.

Obaja mladí po sebe ale veľmi smútili. Cisárova dcéra kvôli tomu odmietala všetkých potencionálnych ženíchov a kráľov syn, bol na tom psychicky stále horšie a horšie. Záhadu mladého kráľoviča odhalil až jeho komorník, ktorý bol s ním na štúdiách. Kráľ si spomenul na dohovorený sľub a poslal k cisárovi posla so správou, aby chystal svadbu. Cisár však už o jeho syna záujem nemal, ale zo slušnosti ho pozval, že si preverí jeho schopnosti vládnuť. Syn teda vycestoval. Cisár však nebol naklonený ich láske a všemožne usiloval o to, aby sa nezobrali. Mladí ľudia však boli odhodlaní vytrvať. Ušli na veľkej lodi do neznámej krajiny. Tam, keď oddychovali na brehu, princezná si zložila snubný prsteň, dala ho kráľovičovi a zaspala. Ten ho položil vedľa nej. Keď sa zobudila, odišli a prsteň zabudli na zemi. Keď si spomenuli, čo sa stalo, vydali sa ho hľadať, ale ani jeden z nich ho nenašiel, lebo si nepamätali miesto, kde sedeli. Nakoniec sa stratili aj jeden druhému.

Kráľovič došiel do nejakého kraja a nakoľko sa nevyučil žiadnemu remeslu, zamestnal sa ako sluha.

Cisárova dcéra sa nakoniec vrátila na pobrežie a tam ostala žiť. Živila sa ovocím stromov a dúfala, že sa raz všetko na dobré obráti.

Jedného dňa priplávala k pobrežiu loď syna bohatého kupca. Ten sa chcel cisárovou dcérou oženiť, ona ale súhlasila len pod podmienkou, že sa jej až do svadby nedotkne. Súhlasil. Keď sa priblížili k mestu, kde býval bohatý kupec, nahovorila ho, aby šiel dopredu otcovi ohlásiť, že si vezie nevestu a predtým dal ešte napiť svojim námorníkom z veľmi kvalitného vína, aby videli ako si svoju nastávajúcu cení. Urobil tak. Námorníci, ale popili toho vína veľa  a opití ostali ležať na zemi v prístave. Cisárova dcéra nelenila, odviazala loď a odplávala. Keď sa vrátil syn bohatého kupca a j s otcom do prístavu, loď bola preč a nikto z námorníkov, keď vytriezvel, nevedel vysvetliť kam sa podela.

Loď aj s cisárovou  dcérou zatiaľ plávala po mori až doplávala do krajiny, v ktorej žil kráľ, ktorý sa neoženil, lebo ho jeho vytúžená nechcela.

Keď uvidel cisárovu dcéru, rozhodol sa oženiť s ňou. Tá súhlasila len pod podmienkou, že a jej až do svadby ani nedotkne. Zároveň si vyžiadala jedenásť šľachtických dcér, ktoré by jej robili spoločnosť. Dostala, čo chcela. Pri jednej slávnosti v prístave opila všetkých účastníkov a potom aj so svojimi spoločníčkami vytiahla kotvu na svojej lodi a ušla. Kráľ nevedel, že jeho nastávajúca je na lodi a to ona s ňou odišla, myslel si, že ju niekto ukradol. Dal príkaz oznámiť jej opatrne, že jej niekto ukradol loď. Jeho služobníci ju však márne hľadali. Márne hľadali aj rodiny jej jedenásť šľachtických spoločníčok. Tie sa zatiaľ plavili po mori až priplávali k ostrovu, kde boli dvanásti  piráti, ktorí ich chceli zabiť. Cisárova dcéra ich však oklamala, že sú tiež pirátky a že sa chcú za nich vydať. Pirátom sa to zdalo ako dobrý nápad a súhlasili. Cisárova dcéra im ponúkla z veľmi vzácneho vína, tí popili a pospali. Potom poslala svoje spoločníčky, aby šli a podrezali im hlavy. Potom sa obohatili o pirátske zlato a drahé kamene, ušili si mužské oblečenie a vyplávali.

Cestou stretli loď s nejakým kráľovým synom a cisárova dcéra za pomoci zrkadielka, ho zhodila zo stožiara do mora. Posádka sa veľmi vyľakala a išla po pomoc k lodi s cisárovou dcérou. Tá ho kázala vytiahnuť z vody, prezrela mu hlavu, povedala, že má spálený mozog a že zomrel. Posádka sa ešte viac preľakla, že čo povedia doma kráľovi a navrhli jej, aby šla s nimi, že bude u nich doma lekárom a bude veľmi uznávaná. Tá odmietla, ale obe lode plávali vedľa seba do mesta. Muži z posádky sa dohodli, že keď dorazia domov, starého kráľa zabijú a kráľovnú vydajú za lekára, lebo si mysleli, že cisárova dcéra je muž, nakoľko mala na sebe mužské šaty. Keď však prišli domov, starý kráľ už nežil. Poddaní sa pýtali, kde je jeho syn, a posádka vysvetlila čo sa stalo a že si doviedli zo sebou nového kráľa a mysleli tým cisárovu dcéru.

A všetci sa radovali, že majú nového kráľa, ktorí sa ožení s ich kráľovnou. Cisárova dcéra, ktorá bola teraz ich kráľom, dala vyhlásiť po celom svete, aby každý prišiel na jej svadbu. Zároveň dala ku každej studni v meste umiestniť jej portrét a keď  by prišiel k studni niekto, kto by sa na portrét zadíval s údivom a ľútosťou, majú ho hodiť do vezenia. Prišiel aj jej pôvodný snúbenec, aj syn kupca a aj kráľ od ktorého ušla s jedenástimi šľachtickými spoločníčkami. Všetci traja smútili a boli hodení do vezenia.

Na svadbe ich prikázala priviesť k sebe. Nepoznali ju, lebo bola oblečená ako muž. Tomu, ktorého zvrhli z trónu, lebo nevedel vysvetliť, kde zmizlo jedenásť šľachtičien, tieto šľachtičné vrátila a poslala ho domov. Kupcovmu synovi vrátila loď plnú tovaru, lebo ho otec vyhnal, za to že loď stratil. A kráľovskému synovi, s ktorým bola zasnúbená, povedala: A my pôjdeme domov. A šli.


VÝKLAD:

Zasľúbená svadba medzi ešte nenarodenými potomkami kráľa a cisára, je spodobnením posvätného zväzku nebeského Otca (Aba) a nebeskej Matky (Ima) – spojenie Chochmy a Biny, ktoré podľa Zoharu povedali: Učiňme človeka (Tikunej Zohar 56, 90b).

Pod dcérou treba vnímať Šechinu, Malchut a Ústnu Tóru. Naopak pod synom zas Zeir Anpin, archetypálnu podobu človeka (Adam Kadmon) a koreň (šoreš) duší Izraela.

Zmarený sobáš, prinášajúci zasľúbenie Tóry, vyjadruje nesúhlas niektorých anjelov, stvoriť človeka (Berešit Rabba 85).

Nápadníci princeznej sú národy, ktorým bola Tóra pôvodne ponúknutá (Zohar I, 24a), ale tá už bola zasľúbená Izraelu.

Komorník, ktorý o zasnúbení vedel, je Metatron (Zohar I, 126a), ale aj učiteľ Tóry (TB, Avoda Zara 3b).

Cisár preto svadbu pre svoju dcéru už nechce, lebo vie, že človek bude hrešiť a preto si Tóru nezaslúži.

Plavenie sa po mori dáva more do pozície miesta zla ale aj Božieho milosrdenstva. Loď je ľudské telo nesúce sa týmto svetom.

Zlo je zosobnené do štyroch klipot:

  1. klipa = kupcov syn = trest za nedodržanie Tóry = babylonské zajatie (Zohar II, 203a)
  2. klipa = kráľ s palácom pri mori = perzská ríša (obdobie príbehu kráľovnej Ester a sviatku Purim)
  3. klipa = piráti = boj Izraela a Edomu (Ezau/Jákob )rímska nadvláda.
  4. klipa = klipat noga a tá môže byť ako zlá, tak aj dobrá, podľa toho či sa prikloní k ohňu alebo k ligotu vzácneho kovu na Ezechielovom voze (Ec Chajjim, klipat noga 4) = grécka ríša, ktorá vďaka múdrosti je k Tóre najbližšie (Zohar Chadaš 38b)

Víťazom nad klipot sa dosiahne v príbehu za pomoci vína – podľa TB, Peschim 109a – “niet radosti bez vína”.

Zlo plodí smútok a ten chasidizmus považuje za jeden z najväčších hriechov aké len môžu byť. A smútok (zlo) môže premôcť len víno  (radosť z Ústnej Tóry). Tóra má podľa tradície totiž 70 tvárí (TB, Eruvin 65a) a 70 zodpovedá číselnému významu slova JAJIN – víno.

Kabalisti spájajú klipat noga so stromom Poznania dobra a zla (Ec Chajjim, klipat noga 3), preto nadobúda ako dobrú, tak aj zlú podobu.

Túžba vydať kráľovnú za lekára = túžba po Tóre

Slávnosť svadby = prijatie Tóry a duchovná očista

Keď Šechina nájde svojho ženícha, opúšťajú títo klipat noga a odchádzajú do večnej harmónie Božieho Kráľovstva.

 

-chanele-

Reklamy

BOŽIE OKO

O Bohu Izraela sa hovorí: Nedrieme ani nespí, Strážca Izraela (=Šadaj – Šomer Delet Jisrael → nápis na mezuze) (Ž 121.4). V kabale sa pod Izraelom myslí  “Horný Izrael” (Ako hore tak aj dole), čo je iný názov pre Malú Tvár (Zeir Anpin).

Jeho oči dohliadajú (Jer 32.19) sa vysvetľuje rovnako ako,  že sú bez viečok, lebo len oko bez viečka sa nemôže zavrieť a zaspať. Podobne ako oči rýb – bez viečok a rias. Alegória sa prenáša do Novoročných zvykov obradu Tašlich, kedy sa do vôd hádžu omrvinky zastupujúce hriechy a práve ryby ich konzumujú a zbavujú tak ľudí hriechov, podobne ako Boh omilosťuje ľudí z područia hriechov, ich odpúšťaním.

Rabi Aba povedal rabi Šimonovi, že keď ryby nemajú viečka a riasy na ochranu svojich očí, o čo viac  ich nemusí mať Strážca Izraela, rečou kabaly, tzv. Biela Hlava = Dlhá Tvár (Arich Anpin), či Starý Starých, alebo Starý dní, Vekovitý (Idra Raba III. 129b – 130a).

Tradícia učí, že Dlhá Tvár má oko jedno a Krátka Tvár oči dve. Horné oko sleduje Dolné oko. Bez toho by svet nemohol obstáť.  A o tom hovorí 4M 14.14 “Ktorým okom v oko dávaš uvidieť, ó Pane”, alebo “”Oko Pánovo je nad tými, ktorí sa ho obávajú” (Ž 33.18) a “Pánove oči blúdia po celej zemi” (Za 4.10).

Dohliadajúce oko je Horné oko, Blúdiace oko je Dolné oko. V Dolnom oku sú ale oči dve: ľavé a pravé, ale hovorí sa o ňom ako  o jednom. Oko Horné je neustále otvorené. Dolné oko/oči už majú aj viečka aj riasy a teda nie sú dohliadajúce ale blúdiace. A preto sa aj hovorí: “Zobuď sa! Prečo spíš Pane? (Ž 44.24), či “Roztvor svoje oči Pane!” (2Kr 19.16).

Naviac, Dolné oko sa otvára ako pre Dobro tak aj pre Zlo – ochraňuje spravodlivých, ale aj trestá hriešnych. Oboch za ich činy (Idra Raba III, 129b – 130a).

Oko – AJIN – “svetlo oka” býva nazývané aj “svetlo prameňa”, tzn. “Prvotné svetlo”. AJIN ako zdroj, je totožné so Stvoriteľom, s Bohom transcendentným, zdrojom všetkého budúceho. AJIN ako NIČOTA v Jednote, aj ako OKO dohliadajúce a strážiace stvorenstvo.

Preto kabalistické AJIN zahŕňa toho v sebe veľa, resp. úplne všetko.

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

DOBRO A ZLO V JUDAIZME

Starí kabalisti videli základ pojmu ZLO v narušení harmónie sveta. Zlo je v kabale spojené vždy s emanáciou božskej tvorivej sily. Luriánska kabala chápe zlo ako pozostatok síl, uvoľnených počas rozbitia nádob a ich následného formovania sa do podoby Sitry Achry – Druhej strany a jej démonickej podoby.
Sily ohňa Božieho hnevu boli pred prvotným stiahnutím sa Boha (cimcum) v bytosti samotného Boha – v Ejn Sof. Boli rozpustené vo svetle Nekonečna a predstavovali zárodky budúcej temnoty. A všetko, čo je ukryté v Bohu sa musí raz manifestovať. Cimcum porušil rovnováhu v okamihu, kedy Boh uskutočnil stvorenie.
Koreň zla tak tkvie v podstate stvorenia, v ktorom už pôvodná harmónia existovať nemôže a do všetkého stvoreného musí vojsť prvok nevyrovnanosti, nedostatku a temna. Bez zla by sa stvorené nutne vrátilo k bytiu v Ejn Sof. Je ho však možné prečisťovať.
Otázku prečo Boh nestvoril dokonalý svet, keď on sám je dokonalý, by sa luriánskym kabalistom zdala ako absurdná. Dokonalý svet stvoriť nemožno, pretože by musel byť totožný s Bohom, byť ním samotným, a Ten sa ale nemôže rozdvojiť, maximálne obmedziť (cimcum).

Podľa Natana z Gazy, heretického kabalistu, ktorý sa snažil osvetliť existenciu aj takého hriešnika ako bol Šabtaj Cvi (falošný pseudomesiáš), vo svojej gnóze rozvíjal myšlienku existencie dvoch svetiel, ktoré horeli v Ejn Sof odnepamäti a nazýval ich
a/ svetlo, v ktorom je myšlienka (or še ješ bo machšava)
b/ svetlo, v ktorom myšlienka nie je (or še-ejn bo machšava)

Pod myšlienkou chápal chcenie stvoriť svet. Bol presvedčený, že tak ako Boh túži po stvorení, zároveň je v ňom obsiahnutá aj opačná polarita (lebo v Bohu neprejavenom existuje úplne všetko), postrádajúca túto myšlienku, kedy Boh spočíval sám v sebe, bez túžby na tom niečo zmeniť.
Avšak svetlo s myšlienkou malo podľa Natana prevahu. Samotný cimcum (luriánsky termín pre Božie stiahnutie/obmedzenie) sa uskutočnil vo svetle s myšlienkou. Do prvotného priestoru bola myšlienka svetlom premietnutá, na čo sa svetlo s myšlienkou muselo stiahnuť (cimcum) a zanechalo svetlo bez myšlienky v priestore samotné a jeho nenaplnenosť myšlienkou mala za následok pasívny odpor voči emanáciám a tým sa stalo koreňom zla vo vznikajúcom svete.
Zlo vo svojom počiatku nie je zlom ako ho vnímame v súčasnosti. Prítomnosť zla je čistý prejav duality, kedy proste opačný prvok v Bohu jednoducho nemá záujem aby existovalo ešte niečo iné okrem Ejn Sof.

Postupne ako dochádza k vývoju sveta, tým viac sa zväčšuje spor medzi oboma svetlami a oba princípy existujú paralelne popri sebe. Kabalisti predpokladali, že svetlo s myšlienkou nakoniec úplne prenikne stvorenstvom a zvíťazí.
Dobro a zlo, javiace sa ako protiklady, sú v skutočnosti dve sily zapojené do rovnakej práce a ako príklad by bolo vhodné uviesť veľké koleso so zapriahnutými zvieratami. Ako ním tieto točia, jedni sa vzďaľujú a iné približujú. Zdanlivo idú opačnými smermi. Keď by sme sa pozreli na dej zvrchu, videli by sme, že pracujú na jednom a tom istom (O.M.Aïvanhov: Strom poznání dobrého a zlého). Rovnako človek hľadiaci na dobro a zlo z nezasveteného uhla pohľadu, nedokáže objektívne posúdiť význam týchto dvoch síl a ani ich prepojenosť. (Raz som dostala veľmi pekný mail: Svetom kráčali dvaja anjeli. Prišli k domčeku bohatých manželov a poprosili o nocľah. Manželia ich síce vpustili dnu, ale nepohostili ich, argumentujúc tým, že na večeru majú navarené len dve porcie pre nich a spať ich uložili hladných do stajne. Než si obaja anjeli ľahli na slamu, jeden z nich pristúpil k stene, v ktorej bola diera a zamuroval ju. Na druhý deň sa rozlúčili s manželmi a šli ďalej. Na sklonku dňa prišli k domčeku chudobných manželov. Zaklopali a tí ich vpustili dnu. manželia im dali svoju večeru a sami šli hladní spať. Hostí uložili do svojich postelí a oni si šli ľahnúť do stajne ku svojej jedinej kravke. Ráno anjelov zobudí veľký nárek. Manželom počas noci zomrela ich jediná živiteľka – kravička. Anjeli sa rozlúčili s manželmi a odišli. Chvíľu na to sa mladší anjel pýta toho staršieho: prečo prvým, skúpim manželom si pomohol opravou steny stajne? A druhým manželom, tak štedrým a pohostinným si nechal zdochnúť ich jedinú živiteľku? Straší anjel odpovedal: Nie je všetko tak, ako sa zdá. Stenu v stajni som neopravil, len som zamuroval zlatý poklad, aby sa tí skupáni k nemu nikdy nedostali. A kravu som nechal zdochnúť preto, lebo to bola výmena za mužovu manželku. Pôvodne mu do rána mala zomrieť ona…).

Starí kabalisti verili, že Tóra je chybná a neúplná, že neobsahuje absolútnu pravdu, pretože chýbajú z nej dve knihy (?), prípadne, že abecede chýba jedno z písmen, takže jazyk je tým nepresný. Iní vytvorili hypotézu o siedmych vekoch ľudstva, v ktorej každý má 7 000 rokov a vládne mu vždy jedna sefira zo Zeir Anpin. Prvý vek bol pod nadvládou Rachamim/Tiferet. Všetko tvorstvo žilo v harmónii a ich Tóra nikdy nespomínala hada z raja, strom poznania, ani smrť – lebo nič z toho neexistovalo. My žijeme v druhom veku s vládou sefiry Din, ktorý je odrazom temnejšej stránky Boha (podľa Zoharu sa biela svetelná hlava Boha odráža v priepasti, jazere hrubej hmoty, ako čierna, desivá hlava…a Had za raja je jej symbolom), takže naša Tóra hovorí o konflikte medzi dobrom a zlom, je plná zákonov, príkazov a zákazov.
V budúcom treťom veku pod vládou Chesedu bude Tóra opäť dobrá a svätá.
Prvá manifestácia vôle ešte Neprejaveného Boha obsahujúca všetko, čo sa malo stať sa nazýva Prvotná Koruna a zodpovedá jej božie Meno EHJE -SOM. Obsahuje v sebe 10 praslov, 10 pračísel, 10 praideí, 10 Božích atribútov, 10 sefír…Prvotná Koruna Keter je neuchopiteľná ľudským rozumom a spája pod sebou dve ďalšie sefiry – Chochmu a Binu, ktoré stoja v čele dvoch protikladných stĺpov s rozdielnou polaritou. Hovoríme o stĺpe prísnosti a stĺpe milosti. Obe sú základom sily a formy a len vďaka ich vyváženosti existuje svet. Fungovanie v rovnováhe zabezpečuje stabilitu ale je aj dôvodom nutnej duality, pretože bez nej nie je možný život v podobe ako ho poznáme.
Akákoľvek prevaha alebo nedostatok pri rovnováhe, spôsobuje “zlo” a to ako v prípade prírody (sucho, povodne…), tak aj v telách živých organizmov (choroby, smrť…), alebo aj v samotnej ľudskej spoločnosti (autokracia, teokratická monarchia, anarchia…). Sila a forma by mali byť v rovnováhe, vo veľa prípadoch však nie sú. Úlohou človeka je túto rovnováhu nastoľovať (Tikun Olam).

Avšak svet v absolútnej harmónii a dokonalosti by sa vyvíjal ako perfektný stroj a nikdy by sa neodchýlil od Božej vôle. Takýto by nebol dosť zaujímavý ani pre človeka ani pre Boha a tak môžeme predpokladať, že Boh stvoril vesmír tak, aby bol slobodný a nezávislý od neho. Seba v ňom zahalil tak, aby stvorenia mohli slobodne žiť bez toho, aby boli premožené jeho premáhajúcou prítomnosťou. Ak však vložil do sveta slobodu, voviedol tak do neho aj zlo. Slobodní sa jeho vplyvom môžu odchýliť od Jeho vôle. Môžu Ho slobodne milovať, alebo aj nie, a to bez toho, aby boli k tomu naprogramovaní. Otázkou je, či bol Boh ochotný podstúpiť takéto riziko pre lásku (William Irwin Thompson)? Pretože “Človek je Božím rizikom , možno povedať, že Boh uväznil sám seba vo svojom rozhodnutí” (Soren Kirkegaard).
Snáď Boh súhlasí s tým, že život je nespravodlivý, ale nemôže nič urobiť, aby neporušil prírodné a fyzikálne zákony (H.S.Kushner).
Podľa rabína H.S.Kushnera je Boh frustrovaný, ba nahnevaný nespravodlivosťou na tejto planéte, rovnako ako ostatní, lenže nemá moc zmeniť to (viď. vyššie), je súcitný, ale ak by niečo menil, musel by zrušiť zákony fyziky a život by potom prestal existovať.
Na jeho adresu oponuje Elie Wiesel slovami: “Ak je toto Boh, prečo nepodá demisiu a niekto kompetentnejší nenastúpi na jeho miesto?”
Avšak dr. Paul Brand vysvetľuje: “Kde je Boh , keď sa trápim? Je v tebe, v trpiacom, nie vo veci, ktorá ťa trápi…”
Možno nás Boh necháva vo veci dobra a zla nevedomými preto, lebo nedokážeme pochopiť “pohľad zhora”, nakoľko sme uväznení v čase. Boh nepredvída, On vidí (!) isté veci, že ich robíme vo večnej prítomnosti. A kedykoľvek sa snažíme si úlohu Boha predstaviť, vidíme veci vždy (!) len zdola, podobne ako príbeh s tým kolesom v úvode článku.
-chanele-

Literatúra

O.M.Aïvanhov: Strom poznání dobrého a zlého (Prosveta 2001)
K. Armstrongová: Dejiny Biblie – od ústnej tradície do súčasnosti (Slovart 2010)
G. Scholem: O mystické podobě Božství (Malvern 2011)
H.S.Kushner: Když se zlé věci stávají dobrým lidem (Portál 1996)
S.b. Halevi: Vesmír v kabale (Volvox Globator)
Philip Yancey: Sklamanie z Boha (Portal Libri 2000)

Súvisiace články:

 

ATIK JOMIN A TÓRA KADMA

Keď sa Starý Starých rozhodol stvoriť Tóru, neurobil to hneď, resp. nedal jej účinnosť od okamihu stvorenia, ale ju ešte na dlhý čas ukryl. Vtedy k nemu Tóra prehovorila: Ak chce niekto čosi utvárať, musí dať najskôr podobu sebe. Preto sa Starý Starých musel dať najskôr v tejto svojej podobe poznať, avšak zostávajúc nepochopený, ostáva vlastne vo výsledku nepoznateľný. Avšak to je iné, ako nepoznaný. Jeho podoba sa odkrýva čiastočne, čím sa stáva rovnako poznateľný ako nepoznateľný.

Zohar ho opisuje ako Bielu Hlavu so zahaleným pohľadom (Zohar, Idra Raba III, 123a), sediaceho na tróne z iskier. Beloba hlavy sa šíri do 40 000 svetov a lesk tejto beloby prijímajú spravodliví 400 svetov pre svet budúci,  odkazujúc na 1M 23,126. Hlava obsahuje 130 000 000 svetov a v súvislosti s ňou sa hovorí o 13 stranách 3x po 4 a jednej samostatnej, z ktorej plynie dĺžka Božej bielej tváre do 3 700 000 svetov – Erech apajim (aram.), hebrej. Arich anpin – Dlhá Tvár, Tvár Zhovievavého, či samotné zjavenie Absolútna (Atik Jomin) v sefire Keter.

Kabala pozná aj Malú, tzv. Prísnu Tvár – Zeir Anpin (s oboma ste sa už stretli v komentároch ku knihe BAHIR), ktorá predstavuje 7 dolných sefirot a ich súhrn býva vyjadrený sefirou Tiferet, podobne ako Hornú Tvár zastupuje Keter.

Táto Pradávna Tóra, nazývaná tiež Prvotná, je prvým lúčom vychádzajúcim z tvorivej ničoty Ajin. Nemožno ju vyjadriť slovami. Talmud o nej priamo nehovorí, ale hovorí o čomsi podobnom, o Tóre predchádzajúcej stvorenie – Tóra Kadma.

Skôr než Starý Starých, či Starý Dní pripravil Korunu Korún, nebolo počiatku ani konca. Vytesala a načrtol v sebe akési základné formy, potom až rozopol pred sebou Keter ako oponu a na ňu nakreslil v návrhu prakráľa (1M 36.29). Všetci ďalší prakráľovia mali svoje mená, ale nemohli obstáť, takže sa Atik Jomin od nich odvrátil a zakryl ich pre neskorší čas. Nato určil pre Keter iný tvar. A vtedy stvoril Tóru Kadma, o ktorej teraz čítate. Táto Prvotná Tóra nie je totožná s Tórou, ktorá sa bežne študuje. Je jej predobrazom, podobne ako je architektonický plán vzorom pre konkrétne postavený dom. Samo slovo Tóra sa prekladá ako Zákon, ale vo význame ide skôr o “učenie” – o poznanie, ktoré nám uľahčuje život v tomto svete. Tóra, či už písaná alebo ústna, je učením, odrazom Tóry Prvotnej, na ktorej stojí fungovanie nášho sveta.

-chanele-

Zdroje:

  • P.C. Matt: Bůh a Velký Třesk, (Volvox Globator 1998)
  • D.Ž.Bor: Kabala a kabalisté (Trigon 1995)
  • Sefer ha Zohar

Súvisiace články:

KLIPOT a SITRA ACHRA

Luriánska kabala disponuje vierou v obrátený , akoby zrkadlením otočený svet (antihmota? paralelný svet? svet spoza čiernych dier? tmavá hmota? ), nazývaný Sitra Achra, tzv. “Druhá Strana“.

Ide o odvrátenú stranu Stromu Života. Tradícia o nej hovorí, že nemôže byť nikdy v tomto svete  premožená prirodzenou formou, ale len vo svete budúcom – olam ha-ba. Chápe to ako správne, lebo tento svet musí fungovať v dualite, inak by v ňom nebol možný život.

Sefer ha-Zohar spomína, že Druhej Strane je zo zákona pridelené svoje miesto, na ktoré je nie len viazaná, ale je tam aj v súčasnom čase (olam ha-ze) chránená pred zničením. K zmene tohto zákona má dôjsť až v mesiášskej dobe.

Sitra Achra býva nazývaná niekedy aj Božia čierna tvár, protipól sveta božského, oblasť démonických tvorov, svet črepín – kelipot (alebo kelifot, či klifot – zvyknú sa používať všetky tri výrazy; hebrejsky  קליפזת).

Kelipot je názov pre vesmírne zlo.

Sú dve teórie. Že vesmír je usporiadaný ako sada orieškov či škrupiniek (podobne ako matrioška) a čím bližšie k hmote, tým sú škrupinky hrubšie (viď. pripravovaný článok o ABIJOT). Slovami kresťanskej mystiky – niečo na spôsob vyjadrení o jemnohmotnom svete a hrubohmotnom svete.

Druhá teória hovorí, že čokoľvek sa môže stať klipot, pokiaľ sa toto vychýli so stredového harmonizujúceho stĺpu rovnováhy, a vtedy môžu démonické sily spoza bočných stĺpov získať prevahu a vtedy človek, či udalosť stráca svoj smer. Rečou Junga ide o zmocnenie sa funkčného archetypu Nevedomia vlády nad človekom. Shimon Halevi udáva ako príklad pre túto nerovnováhu a prevahu démonických síl, napr. schizofréniu.

Tieto prvky zla sú zbytkami zaniknutých svetov, ktoré tu už boli pred našim svetom. Pred našim vesmírom totiž podľa tradície existovali už iné vesmíry, nazývané “edómski králi”. Zohar ich prirovnáva k iskrám vyletujúcim spod kladiva  udierajúceho na rozžeravený kov a po chvíľke zanikajúce.  Zanikli z dôvodov neharmónie medzi všeodpúšťajúcou láskou (sefira Chesed) a neúprosným súdom (sefira Din). Predstavte si svet s prevahou súdu – neobstáli by sme so svojimi činmi a trestom za ne by svet prestal existovať a naopak, predstavte si svet, v ktorom by nám boli všetky zlé činy odpustené. Až po akú hranicu by sme boli schopní zájsť bez zničujúcich následkov? Takže opäť koniec existencie.

Luriánska kabala učí, že prvky zla vznikli počas vesmírnej prakatastrofy, ktorá vznikla počas  formovania sa prvotných duchovných svetov. Túto prakatastrofu nazýva “rozbitím nádob” – ševirat ha-kelim. Tieto nádoby boli tvorené z o niečo hrubšieho duchovného prvku než duchovné svetlo v nich obsiahnuté a tak neboli schopné ho udržať. Táto prakatastrofa – rozbitie nádob, postihla len 7 niťších sefír (Zeir Anpin). Ich deformovaním sa svetlo stiahlo späť, no jeho zbytky ostali na črepinách (kelipot) rozbitých nádob, ako ostane olej na črepinách rozbitého pohára (V. Sadek). To je duchovné premiešanie sa dobra a zla, svetla a temnoty, ktoré ale bolo v princípe nutné pre existenciu nášho sveta.

Po rozbití nádob všetky svety poklesli, lebo stratili svoju pôvodnú jednotu, podobne ako exil Šechiny.

Niekedy býva prakatastrofa spájaná s pádom Prvotného človeka – Adama Kadmona do démonizovaných črepín – kelipot a človek sa vtelil do hmotného tela, aby roztrúsené iskry Adama Kadmona zhromaždil.

Až dôjde k zavŕšeniu spasenia a nápravy sveta (tikun olam), všetky ľudské duše dospejú k jednote v pôvodnom Adamovi (Adam Kadmon – niečo ako kolektívna duša). Potom sa aj Šechina navráti z exilu späť k Bohu a dôjde k znovuzjednoteniu a až vtedy bude svet existovať vo svojej skutočnej podobe.

Iskry Božieho svetla uväznené v črepinách kelipot sú úplne vo všetkom a zmyslom ľudskej existencie je prinavracať tieto iskry na svoje pôvodné miesto, naprávať svet a následky prakatastrofy (tikun olam).

Dobrým a mravným životom, plnením micvot, tak človek oddeľuje svetlo polapené na črepinách.  Svet zla (Sitra Achra) sa ale snaží brániť tejto náprave a pokúša sa celý svet stiahnúť na svoju stranu. Úlohou človeka je tieto zámery kaziť, iskry oslobodzovať (pozdvihovať) a tým zjednocovať duchovné svety. Ak človek hreší, podporuje Sitru Achru. Už rabbi Low hovoril: “Hriešnici spôsobujú skazu sveta” (in: Derech chajim). Osud vesmíru stojí na človeku. Činy, slová a myšlienky sa nestrácajú, z tohto pohľadu náprave sveta napomáha aj gilgul.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA:

  • V. Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2003, 2009)
  • Z. ben S. Halevi: Vesmír v kabale (Volvox Globator 1994)
  •            ”                : Strom života (Trigon, 1997)
  • G. Scholem: Kabala a její symbolika (Volvox Globator 1999)

SIFRA DICENIUTA

SIFRA DICENIUTA, v poradí druhá časť Zoharu, je najtajomnejšou časťou  knihy. V piatich kapitolách opisuje záhadné udalosti počiatku, ktorých výklad je veľmi ťažký a nie len preto, že celý Zohar je písaný v tzv. “aramejčine Zoharu”, akejsi zlátaniny hebrejčiny, aramejčiny a rôznych novotvarov, ktoré neboli použité v žiadnom inom diele.

Text je bez znalosti základných kabalistických tém, úplne nezrozumiteľný. V náznakoch možno pomedzi riadky uvidieť reči o sefirách, o klipot, ktoré sa rozbili, o prvých svetoch, ktoré existovali pred tým našim, o sefirotickom strome illan, nonsefire Daat, cestičkách múdrosti, jednotlivých sefirách, Zeir anpin a Arich anpin, dňoch stvorenia, Božom Mene Tetragrammaton, metóde permutácií písmen a božskej dualite mužského a ženského princípu…

Posúďte sami. Tu je prvá kapitola tejto knihy:

SIFRA DICENIUTA, PEREK RIŠON (KNIHA TAJOMSTVA, KAPITOLA PRVÁ)

§1. Kniha tajomstva je kniha, ktorá popisuje vyvažovanie váh.

§2. Tradícia. Než nastala rovnováha, tvár sa nedívala na tvár.

§3. A prví králi zomreli. Ich potomkovia neboli nájdení, a zem bola spustošená.

§4. Až dovtedy, kým hlava všetkými túžbami  vytúžená nepripravila a neudelila šat pôvabu.

§5. Táto váha je zavesená na mieste , ktoré neexistuje.

§6. Ňou boli zvážení tí, čo  neboli nájdení.

§7. Váha spočíva v jeho tele, nezavesená a neviditeľná.

§8. Do nej vstúpili a do nej vstupuje to, čo už nie je, je a bude.

§9. Skryté v skrytom. Hlava, ktorú prehliadame.

§10. Je utvorená a upravená do podoby lebky, naplnená kryštálovou rosou.

§11. Koža vzduchu je jasná a uzavretá.

§12. Sú vlna čistá visiaca v rovnováhe.

§13. Láskavosť láskavostí, ktorá sa prejavuje prostredníctvom modlitby dolných.

§14. Nezakrývané videnie, ktoré nikdy nespí a stále pozoruje, pohľad dolný od aspektu svetla horného.

§15. Tam dva otvory a vzbudzovaný dych pre všetkých.

§16. Na nich je všetko, čo je dolné

§17. A od siedmych tvarov lebky  pochádza dôstojnosť dôstojností

§18. A druhá zem nie je započítaná. A to bolo povedané.

§19. A z tej, ktorá podstúpila zlorečenie, vzišla. Zo zeme, ktorej zlorečil Hospodin.*

§20. Bola pustá a prázdna a temnoty nad tvárou priepasti a Duch Boží sa vznášal nad vodami.** Trinásť závisí od trinástich. Dôstojnosť najdôstojnejšia.

§21. Šesť tisíc rokov závisí od prvých šiestich.

§22. Siedme nad tým, čo samo je násilné počas dvanástich hodín. Ako stojí napísané: bola pustá a prázdna…

§23. Trinácte je skrze milosrdenstvo vyzdvihnuté. A budú obnovené ako na začiatku. Pretrváva totiž všetkých šesť a ďalej je napísané: bola, lebo naozaj je .

§24. A s koncom pustiny  a prázdnoty: bude povýšené jediné Tetragrammaton v onen deň.

§25. Sochy sôch v podobe dlhého hada, roztiahnutého sem a tam .

§26. Chvost má v hlave. Hlavu premiestňuje za plece a hnevá sa, pozoruje a skrýva sa, v jednom z tisíc krátkych dní sa  zjavuje.

§27. Na jeho šupinách sú hrboly, hrot má vlastný údel.

§28. Jeho hlava je rozbíjaná vlnami veľkého mora ako je napísané: Rozdrvil si hlavy drakov vo vodách.***

§29. Boli dvaja. Boli zredukovaní v jedno. Odtiaľ slovo “taninam” je písané neúplne.

§30. Hlavy, tak ako je napísané: A podobenstvo klenby nad hlavami zvieraťa. ****

§31. I riekol Boh: “Nech je svetlo” a bolo svetlo. Zmysel je v tom, čo je napísané: lebo On povedal, a stalo sa.

§32. Obráti sa jedno v slove “waw jod he jod” (wajehí a stalo sa), posledné šechinu nižšiu, tak ako inokedy písmeno “he” šechinu.

§33. Ale na jednej váhe budú zvážené.

§34. Ako je napísané: a videl Boh svetlo, že je dobré. Povedzte spravodlivému, že je dobrý. Teda vstupuje do rovnováhy.

§35. Predtým sám, všetko sa do jedného navracalo, waw zostúpilo a stalo sa poznaným. Spájajú sa spolu navzájom “jod” a “he” ako dvaja milenci, ktorí sa objímajú.

§36. Šesť  výhonkov vychádza z tela.

§37. Jazyk hovorí veľké.

§38.  Jazyk je skrytý medzi “jod” a “he”.

§39. Lebo je napísané*****: Tetragrammaton ja som. A tento zavolá na Jákoba menom a tento napíše svojou rukou že je Hospodinov a že ho pomenuje Jisrael.

§40. Povedal: Som Hospodinov. Zostupuje. A všetci sa nazývajú. Všetkých drží pohromade skrze jazyk skrytý v matke. Lebo ona sa otvára tomu, kto z nej vychádza.

§41. Otec sedí na počiatku, matka uprostred  odtadiaľto i odtamtiaľ. Beda tomu, kto odhaľuje ich nahotu.

§42. A povedal Boh, buďte svetlá na nebeskej klenbe. Manžel má vládu nad manželkou ako je napísané. Spravodlivý je základ sveta******

§43. Jod označuje žiarou dva  a prechádza do ženy.

§44. Jod ostáva samotné.

§45. A ďalej vystupuje na svoj stupeň vyššie a vyššie. Žena sa zahalí.

§46.A matka je osvetľovaná. A otvára sa vo svojich bránach.

§47. Pripája sa kľúč, ktorý osvetľuje šesť a uzatvára bránu.

§48. A pripája sa k spodnému a k onomu.

§49. Beda tomu, kto otvára jej bránu.

——————————————————————————————

*1M 5.29

**1M

***Ž74.13

****Ez1.22

*****Iz44.6

******Prísl10.25

פרק ראשון

:

תאנא ספרא דצניעותא ספרא דשקיל במתקלא:

תאנא דעד דלא הוה מתקלא. לא הוו משגיחין אפין באפין. ומלכין קדמאין מיתו. וזיוניהון לא אשתכחו וארעא אתבטלת:

עד דרישא דכסופא דכל כסופין לבושין דיקר אתקין ואחסין:

האי מתקלא תלי באתר דלא הוי. אתקלו ביה אינון דלא אשתכחו. מתקלא קאים בגופיה. לא אתאחד ולא אתחזי. ביה סליקו וביה סלקין. דלא הוו והוו ויהויין:

סתרא גו סתרא אתתקן ואזדמן. (א) בחד גלגלתא. מליא טלא דבדולחא. (ב) קרומא דאוירא אזדכך וסתים איהו [בנ”י תי’ איהו ליתא] (ג) עמר נקי תליין בשקולא [בנ”י אינון עמר כו’]. (ד) רעוא דרעוין אתגליא בצלותא דתתאי. (ה) אשגחא פקיחא דלא נאים ונטיר תדירא. אשגחותא תתאה באשגחותא דעילאה בנהירו דביה. (ו ז) תרין נוקבין דפרדשקא ואתער רוחא לכלא:

בראשית ברא אלהים את השמים ואת הארץ שתא. בראשית ברא שית עלייהו. כלהו לתתא ותליין משבעה דגלגלתא דעד יקירו דיקירותא. והארץ תניינא לאו בחושבן והא אתמר ומהאי דאתלטיא נפקא דכתיב מן האדמה אשר אררה ה’:

היתה תהו ובהו וחשך על פני תהום ורוח אלקים מרחפת על פני המים תליסר תליין בתליסר דיקירודיקירותא. שתא אלפי שנין תליין בשתא קדמאי. שביעאה עלייהו דאתתקף בלחודוי ואתחרב כלא בתריסר שעתי דכתיב היתה תהו וגו’. תליסר יקים לון ברחמי ומתחדשן כקדמיתא וקמו כל אינון שתא. בגין דכתיב ברא ולבתר כתיב היתה דהא הות ודאי ולבסוף תהו ובוהו וחשך ונשגב ה’ לבדו ביום ההוא (ישעיה ב’):

גלופי דגלופין בחיזו דחויא אריך ומתפשטאן לכאן ולכאן. זנבא ברישא רישא אחזר (נ”י אחורי כתפין) אכתפין. אעבר וזעיר נטיל וגניז. (נ”י אעבר וזעים נטיר וגניז) חד לאלף יומין זעירין אתגליא קולטרא בקטרוי סנפירא בעדבוי. אתבר רישיה במיין דימא רבא דכתיב (תהלים ע”ד) שברת ראשי תנינם על המים. תרין הוו חד אתחזרו תנינם קע כתיב חסר. ראשי כד”א (יחזקאל א’) ודמות על ראשי החיה רקיע:

ויאמר אלקים יהי אור ויהי אור. היינו דכתיב (תהלים ל”ג) כי הוא אמר ויהי הוא בלחודוי ויהי בלחודוי. לבתר אתחזרו חד י’ה’ו’י’ י’ה’ו’י’י’ בתראה שכינתא לתתאה. כמה דה’ שכינתא אשתכח ובחד מתקלא אתקלו:

והחיות רצוא ושוב כדכתיב וירא אלקים את האור כי טוב. אמרו צדיק כי טוב (ישעיה ג’). האי במתקלא סלקא קדמאי בלחודוי וכלא לחד אתחזר וא”ו:

אחתא ומודעתא כלילן דא בדא בי”ה כתרין רחימין דמתחבקין. שתא נפקין מענפא דשרשא דגופא. לישן ממלל רברבין לישן דא סתים בין י”ה. דכתיב זה יאמר לה’ אני וזה יקרא בשם יעקב. וזה יכתוב ידו לה’ ובשם ישראל יכנה יכנה ממש. זה יאמר לה’ אני אחתא וכלא אתמר ביק”ו כלא כלילן בלישן. סתים לאימא דהא אתפתחת ליה דנפיק מינה אבא יתיב ברישא אימא באמצעיתא ומתכסיין מכאן ומכאן ווי למאן דגלי ערייתהון:

ויאמר אלקים יהי מארת ברקיע השמים שליט דכר בנוקבא (בנ”י שליט דכר בנוק’ שלימו דכר ונוק’ דכתיב) דכתיב (משלי י’) וצדיק יסוד עולם. נהיר יו”ד בתרין ונהרי ומעבר לנוקבא. אתייחד יו”ד בלחודוי ובתר כן סליק בדרגוי לעילא לעילא. אתחשכת נוקבא ואתנהירת אמא ומתפתחא בתרעוי. אתא מפתחא דכליל בשית ומכסייא פט פתחהא. ואחיד לתתא להאי ולהאי ווי למאן דגלי פתחהא: