D

DAAT – Non-sefira. 11-ta sefira na sefirotickom strome*, umiestnená medzi sefiru Chochma* a Bina*, pod Keter*. Je zamlčaná, neprejavená zjavne. Viac o nej v článkoch o sefirách a illáne*. Články pre heslo: DAAT

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

DAF JOMI – denná stránka štúdia Talmudu*. Je zvykom, že ortodoxný Žid denne preštuduje  jednu dvojstránku, tj. 1 list = 1 foliant o dvoch stranách, napr. Šabat 15a, 15b. Takto sa dá zvládnuť štúdium Talmudu za 7 rokov.

DÁVIDOVA HVIEZDA – šesťcípa hviezda, hexagram. Hebrejsky Magen David* – Dávidov štít. Podľa kegendy ju malo už izraelské vojsko za čias Dávida na obranných štítoch a vyrytá bola aj na Šalamúnovom prsteni, s ktorým dokázal ovládať démonov*, aby mu slúžili, hoci kresťania sú presvedčení, a už stáročia učia, že Šalamúnov prsteň niesol päťcípu hviezdu. Podrobnejšie o hexagrame v článku MAGEN DAVID.

144

DEMUT – podoba Boha (1M 1.26). Tiež pravzor, akýsi archetyp, nebeský dvojník. Aj podoba všeobecne, lebo aj človek má demut – svoju podobu. Viď. článok: ADAM KADMON

DERECH EREC – talmudický traktát o zvykoch a mravoch. V širšom význame vyhýbanie sa hrubým výrazom a slušné medziľudské vzťahy a zdvorilosť. Inak tiež venovanie sa nejakému remeslu popri štúdiu Tóry*, ktorým sa dá uživiť. Tomu kladie talmud* veľký význam.

DESATORO – hebrejsky Aseret hadibrot = 10 výrokov. Prvé 4 prikázania určujú vzťah človeka k Bohu, zvyšných 6 vzťah človeka k človeku. Tvorí základ mravného kódexu ako Židov, tak aj kresťanov. Články pre heslo: DESATORO

173

DESAŤ DNÍ POKÁNIA – obdobie od Roš Hašana* po Jom Kipur* vrátane, vyhradené na sebaspytovanie a vyznanie hriechov voči Bohu a následné pokánie. Vrcholia sviatkom Jom Kipur*. Bližšie v článkoch: SLICHOT*, ROŠ HAŠANA*, 10 DNÍ POKÁNIA A JOM KIPUR*.

167

DESIATOK – desatina úrody odovzdávaná Chrámu* a kňazom*, aby mali z čoho žiť, nakoľko nemali podiel na pôde (4M 18.21, 24). Pôvodne to býval dobrovoľný dar či obetina z dobrej vôle (1M 14.20, 28.22). Týka sa len úrody vypestovanej v izraelskej zemi.

DEŇ ZMIERENIA – pozri JOM KIPUR* a článok: 10 DNÍ POKÁNIA A JOM KIPUR*

DERAŠA – kázeň, ktorú vedie spravidla rabín na Šabat*  po kriat ha-Tora*

DEVARIM – hebrejsky “slová” = 5. kniha Mojžišova, kedysi nazývaná aj Mišne Tóra (Opakovanie Tóry) 5M 17.18

DEVEKUT – spoločenstvo s Bohom až splynutie s ním. Termín pochádzajúci z chasidizmu. BAAL ŠEM TOV

DÉMONI – talmudický judaizmus rozpracoval širokú démonológiu vychádzajúc z viery vo svet nachádzajúci sa medzi duchovným a materiálnym svetom, v ktorom sa pohybujú mnohé bytosti, o ktorých sa nedá jednoznačne povedať či majú anjelskú, alebo démonickú podstatu, lebo v poňatí judaizmu tieto bytosti sú vlastne totožné a odlišujú sa len svojim poslaním. V začiatkoch bola viera v démonov ovplyvnená perzskou a babylonskou kultúrou, v stredoveku kresťanstvom. Viď. článok: DÉMONI – ZLÍ DUCHOVIA

DIASPORA – gréc.: “rozptýlenie” mimo izraelskú krajinu po 1. a 2. churbane*. Hebrejský ekvivalent je GALUT* alebo GOLA*.

DIJOKNA – prvotná podoba existujúca ešte pred stvorením. Praobraz. Horná podoba. Starý dní (ATIK JOMIN*), totožný so ZEIR ANPIN, obsahujúci všetko, čo bolo, je a bude. Nedochádza v ňom k žiadnej zmene, nikdy nedošlo, ani nedôjde. Prijal formu zeir anpin a tým je jeho horná podoba zvŕšená, a v sebe obsahuje všetky existujúce podoby, všetky mená a všetko je v nej v rovnováhe. Zeir anpin*, Ajin* a JHWH* je jedno a to isté. Tiež podoba človeka v nebeskom raji.

DIBBUK – doslova “tesné spojenie” a myslí sa tým posadnutie zlým duchom. Podľa ľudovej slovesnosti je to duša hriešnika, pre ktorú ani peklo nie je dostatočným trestom a tak blúdi svetom a hľadá človeka, ku ktorému by sa mohla privteliť, aby ho posilnila v jeho hriešnosti a zniesla ho zo sveta. Keď sa tak stane, v tele sú potom dve duše, ktoré vedú spolu boj.  Cadikim* zvykli dibuka vyháňať z tela postihnutého (exorcizmus). Viera v dibukov bola hlavne rozšírená v 16. storočí n.l. v období luriánskej kabaly. Bližšie v článkoch: DUŠA (NEFEŠ, NEŠAMA, RUACH) a  GILGUL NEŠAMOT (PREVTEĽOVANIE).

DIN – súd, prísnosť. Iný názov pre sefiru GEVURA*

text  ilustrácie:

-chanele-

Reklamy

KABALA A MÁGIA

KABALA A MÁGIA

Postavenie mágie v judaizme je kontroverzné. Sú zástancovia, ktorí sú dodnes presvedčení, že mágia mala svoje miesto len medzi ľudovými vrstvami a učenci ju zásadne odmietali. Je to predovšetkým tým, že existujú ucelené písomné záznamy o jej realizovaní a o tom, že sa šírila hlavne ústnou formou. Cez to všetko, existujú aj iné písomné zmienky o nej a to v počiatočných mystických textoch (napr. Sefer Jecira), mystických textoch “hejchalot”, ale aj v samotnom Talmude (rozprávanie o Choni ha-Me´agel).

V rabínskom judaizme sa jednalo hlavne o tzv. “zariekavanie  anjelov” (hašba´at melachim) alebo démonov (hašba´at šedim). Boli to praktiky, ktorých cieľom bolo za pomoci nadprirodzených bytostí, ovplyvniť chod pozemských vecí.

Boli rabíni, ktorí vo svojich textoch magické techniky odsudzovali, ale bolo veľa aj takých ( hlavne v chasidskom období), ktorí boli sami aktérmi konajúcimi magické úkony (Chanina ben  Dosa, alebo už spomínaný Choni).

Najviac bolo v rabínskom judaizme rozšírené zariekavania démonov a anjelov, používanie Božieho Mena, kombinácia týchto mien, permutácia ich písmen, komunikácia s mŕtvymi učencami, viera v “ajin ha-ra”, zhotovovanie amuletov a talizmanov s Božím Menom. Sú záznamy tiež o tzv. sympatetickej mágii, pod ktorej vplyvom sa do ľudských zvykov preniesli také zvyky ako je napr. pálenie ostrihaných vlasov a nechtov, či zakopávanie chlapčenskej predkožky po obrade brit mila, aby sa tieto časti ľudského tela nedostali do nepovolaných rúk a nemohli nimi byť prevádzané magické rituály, ktoré by pôvodným vlastníkom nejako ublížili. Genízy tak často slúžili aj na úschovu detských oblečení, aby sa prostredníctvom nich deťom neškodilo.

Mágia slúžila tiež na vyháňanie nečistých privtelených duchov (dibbuk), ktorí postihnutému spôsobovali veľké trápenie.

Inokedy naopak slúžila na komunikáciu s privteleným duchom učenca, či príbuzného zomrelého, ktorý bol pre nositeľa oporou alebo duchovným vodcom (ibbur).

Tak ako aj v dnešnej dobe sú ľudia, ktorí vyhľadávajú ľudových liečiteľov, kartárky, veštcov a pod., a iní, ktorí takéto praktiky vehementne odsudzujú, tak aj v minulosti, existovali skupiny židovského obyvateľstva inklinujúceho k mágii ako k prostriedku riešiť vzniknuté životné problémy a takí, ktorí magické praktiky v zásade odmietali. Práve z takéhoto odmietania sa zrodilo zovšeobecňujúce pohŕdanie kabalou (žid. mystická tradícia), nesprávne ju interpretujúc ako mágiu. Každý, kto kedy študoval kabalistické texty týkajúce sa Ma´ase Berešit vie, že toto učenie s mágiou nemá nič spoločné, ale že je to v prvom rade filozofia a duchovná interpretácia tohto sveta, ktorú si dovolím zaradiť medzi podobné kategórie ako napr. grécka filozofia, taoizmus, kozmológia, ale aj spiritualizmus.

Mágia sa dostala paradoxne aj do liturgie ľudí, kabalu odmietajúcich – napr. obrad KAPAROT, TAŠLICH apod.

-chanele-

GILGUL NEŠAMOT

GILGUL NEŠAMOT

Náuka o prevteľovaní nie je pôvodne židovská! Do judaizmu sa dostala pravdepodobne v dobe helénizmu (Platónova metempsychóza) a rozvíjala sa aj pod vplyvom perzského synkretizmu (napr. viera v zlých duchov).

Už v knihe Bahir sa nachádza myšlienka o zostupe tých istých duší do každého pokolenia, a až sa tieto očistia zostúpia duše nové (Sefer haBahir § 184).

Pôvodní, starí kabalisti sa v príčine utrpenia spravodlivých, opierali práve o teóriu sťahovania duší a základom im bola biblická kniha Jób, ktorá pojednáva výnimočne o utrpení spravodlivého.

Pôvodný termín na označenie prevteľovania a teda putovania duše, bol pojem “sod ha-ibur”=”tajomstvo prechodu”, či “mystérium tehotenstva”, ktorým sa v tej dobe prevteľovanie nazývalo. Iný používaný termín bol “mida” (“výmera”; dnes by sme mohli termín “karma” označiť termínom “mida keneged mida”= miera za mieru, tj. prenesene niečo na spôsob: “ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva”, “aké požič také vráť” a pod., čiže “akou mierou dávaš, takou ti bude vrátené späť”).

Pôvodné učenie chápalo vzťah  prevteľovania len na Izraelitov, neskôr sa toto učenie rozšírilo na duše všetkých národov a bolo podmienené názorom kabalistu; a odrážalo sa od plnenia noachovských zákonov (viď. Micvot -613 tarjag ) platných bez výnimky na všetky národy sveta.

Pôvodne sa tiež verilo, že dôvodom na prevteľovanie sú zásadne vždy – neplodnosť, bezdetnosť z iného, ako neplodného dôvodu a hriechy súvisiace so sexualitou. Všetky ostatné hriechy sa trestali peklom , aj keď ani viera v peklo nie je tak úplne pre judaizmus pôvodná.

Judaizmus vždy rozlišoval spoločenstvo na spravodlivých, hriešnikov a priemer. Spravodliví reinkarnácii v pôvodnej viere nepodliehali, ale časom sa vyvinulo učenie o ich možnom “privtelení sa” do tela k duši rovnakého duchovného koreňa (viď. článok Duša), aby tejto duši pomáhali v rozvoji. Toto privtelenie nakoniec preberá v dejinách kabaly definitívne označenie “ibbur” (tehotenstvo, tj. otehotnenie privtelenou dušou). Pre reinkarnáciu vznikol nový termín “gilgul” odvodený od slovesa  “gúľať sa” (GLG) – porovnaj “samsára” = kolobeh.

Výnimočne možno spravodlivých vrátiť do kolobehu života aj kvôli tomu, že nemali možnosť naplniť niektoré z prikázaní Tóry a ďalší život im to nanovo umožňuje.

Hriešni podliehajú gilgulu práve preto, aby nemuseli do pekla, kde by boli úplne zničení a Boh im tak vlastne dáva možnosť polepšiť sa, nakoľko podľa judaizmu nikto nebude zatratený a de facto: putovanie zo života do života prináša utrpenie a teda očistenie. Takto to chápali kabalisti pôvodne.

Priemerným ľuďom bolo namiesto prevteľovania určené práve peklo ako forma očistca. Znie to možno ako paradox k práve spomenutému, ale toto stredoveké učenie vzniklo dosť možno pod vplyvom kresťanstva.

Možno teda definitívne povedať, že hybnou silou viery v reinkarnáciu bolo učenie o prítomnosti zla vo svete, prečo sa toto koná, prečo ho Boh dopúšťa a prečo trpia aj a hlavne, zdanlivo spravodliví (výborné vysvetlenie podáva na túto tému kniha Alžběta Turková: Židovská teologie a holocaust, Karolinum 2012). Tí totiž v minulom živote zhrešili a podľa kabalistov museli dôjsť trestu.

Viera v reinkarnáciu sa odrážala tiež v učení o tzv. “levirátskom manželstve”, kedy bezdetná vdova sa mala podľa Zákona vydať za brata zosnulého manžela a prvé dieťa z takéhoto zväzku sa považovalo nie len za potomka zosnulého, ale v prípade, že sa narodil chlapec, verilo sa, že sa do neho vtelila duša zomrelého manžela (geronská škola, Nachmanides).

Ďalším zaujímavým učením bola viera, že duša po svojom prvom vtelení, vyšle iskry svojho svetla a tie potom oživia ďalšie telá. Pravdepodobne práve táto viera dala vzniknúť termínu “sod ha-ibbur”, lebo duša akoby otehotnela a rozmnožila sa na viaceré iskry. Nastoluje to však problémy s eschatológiou, pretože to umožňovalo stratu identity a problémy s vierou o zmŕtvychvstaní. Tieto duše sa potom privteľujú k iným dušiam, ale nevchádzajú priamo do tela, len sa zdržiavajú v jeho blízkosti, niečo ako aura kresťanských mystikov,  a získavajú tak rôzne skúsenosti a ovplyvňujú ich osobnosť.

Gilgul končí pre dušu vtedy, keď sa aj iskry dostatočne poučia, očistia a obnovia. Všetky iskry a individuálne duše, ktoré patria k rovnakému duchovnému koreňu, sú navzájom spojené zvláštnou sympatiou a práve táto im umožňuje vzájomne sa spájať v gilgule alebo ibbure. Avšak podľa Chajima Vitala rodičia a deti spoločný koreň nemajú (!). Biologické vzťahy stoja podľa neho mimo duchovné princípy. Celkovo vyznieva učenie o iskrách dosť schizofrenicky, ale tak to podáva tradícia.

Luriánska kabala uvádza, že pri duši jednotlivca môžu byť maximálne 4 iskry v jednom gilgule a pridať sa môžu tiež maximálne 4 ďalšie iskry v ibbure.

Pôvodne sa verilo, že sa možno prevteľovať len do ľudských tiel (Sefer ha-Bahir). Neskôr (možno pod vplyvom katarov) sa začala pripúšťať aj možnosť inkarnácie do tiel zvierat, ako jedna z možností trestu. Vtedy si duša svoju predchádzajúcu inkarnáciu podľa tradície pamätá a ľutuje, že klesla. V prípade gilgulu z ľudského tela do ľudského si predchádzajúci život nepamätá.

Na tomto mieste by možno stálo za zmienku citovať knihu Kazateľ (3.19) – “…je rovnaký duch pre všetky bytosti…človek nemá pred zvieraťom prednosť…”.

Chasidizmus učenie o prevteľovaní z luriánksej kabaly posunul ešte ďalej. Pôvodne totiž luriánska kabala stavala na tikune – náprave duše, jej návrate do praduše Adama Kadmona a návrat k zdroju – náprave sveta. Toto všetko bolo bezprostredne spojené s mesianizmom. Chasidizmus mesianizmus odsunul bokom a založil celú vieru na obnove a návrate individuálnej duše, ktorá má vo svojej blízkosti aj iskry šechiny aj iskry praduše Adama Kadmona, ktoré zodpovedajú jeho duševnému koreňu a svojimi činmi a modlitbami, spolu s plnením micvot, ich prinavracia k Bohu, a koná tak  nápravu sveta – Tikun olam (viď. Pozdvihovanie iskier ).

Ďalšou zaujímavou časťou viery v prevteľovaní je viera v “dibbuka”. Ide o nevtelenú dušu, ktorá sa k človeku privtelí podobne ako v ibbure, ale jej vplyv na človeka je negatívny. Posiluje ho v hriešnosti, až ho nakoniec zničí. S učením o dibbukovi sa však v pôvodnej kabalistickej literatúre nestretneme. Táto viera sa vyvinula medzi ľudom približne v 17.stor.n.l. a jedná sa vlastne o vieru v  “zlého” “nečistého” ducha, ktorým je postihnutý posadnutý. Táto ľudová viera umožňuje zároveň množstvo variánt, kedy sa môže jednať dokonca o dušu, ktorá mala v minulom živote s dotyčným nejaký problematický vzťah a dibbuk sa jej svojim privtelením snaží pomstiť…

-chanele-

odporúčaná literatúra:

  • V.Sadek: Židovská mystika v Praze (SŽK, 1992)
  • V.Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2009)
  • G.Scholem: O mystické podobě božství (Malvern 2011)
  • Zev ben Shimon Halevi: Vesmír v kabale (Vovox Globator 1994)
  • -“- : Psychologie a kabala (Volvox Globator 2005)
  • A.Turková: Židovská teologie a holocaust (Karolinum  2012)
  • P.Besserman: Kabala a židovská mystika (Pragma 1997)

DÉMONI – ZLÍ DUCHOVIA

DÉMONI – ZLÍ

DUCHOVIA

Pôvodne v judaizme viera v démonov nemala miesto. Vznikla až pod vplyvom iránskeho synkretizmu (6.stor.p.n.l. = babylonské zajatie) a nie všetci ju prijali. Saduceji, narozdiel od Farizeov, v nečistých duchov, schopných posadnúť človeka neverili  (1 Sam 16.14), podobne ako neverili v nesmrteľnú dušu, anjelov a ani zmŕtvychvstanie (Skutky 23.8).
V počiatkoch judaizmu sa ale zachovala  viera v zlé duchovné bytosti, pod ktorými boli chápané pohanské božstvá. Tak sa napríklad skomoleninou ugaritského boha “Baal Zebula” = “Pána vznešenosti”, stal “Baal Zebúb” (Belzebúb) = “Pán múch”, filištínsky boh z Ekrónu.
I Satan bol pôvodne len žalobca (od slovesného kmeňa STN – žalovať). V dielach rabbiho Leva ben Becalela býva Satan dokonca stotožňovaný s jecer ha-ra – zlým pudom.
Belial (pôvodne znamenal “zlo, skazu” 5M 13.14) slúžil zas na označenie človeka ničomného, zlého, podlého…
V Kumráne dostalo slovo Belial význam “moc vzdorujúca Bohu” a je perzonifikovaná do podoby Satana.
Písmo sv. spomína ešte aj iné tvory, ktoré sa zaraďujú do skupiny démonov. Azazel (3M 16.8-10) či Lilit (Iz 34.14)- tá bola pôvodne mezopotámskym ženským démonom, no nakoniec sa stala nočným strašidlom.
V súčasnej dobe sa démoni počítajú za:
a/ potomkov Synov Božích a dcér ľudských (1M 6.1-2)
b/ padlé anjele
c/ výsledok Adamových pohlavných stykov s inkubami a Eviných so sukubmi (rabímsky judaizmus)

Všetci dávajú prednosť púšti (4M 21.4-9; 5M 8.15; Iz 30.6) a zrúcaninám (1 Kr 9.8; Sf 2.15).
Sú a/ čierni
b/ vlasatí, poľní démoni v podobe kozlov (3M 17.7; Iz 13.21)
c/ suchí v bezvodných oblastiach (Iz 34.12)
a niekedy stotožňovaní tiež s poludňajším slnkom (Ž 91.6), spôsobujúcim úpal a panický strach.

Na stránkach Písma sv. sa ďalej môžeme stretnúť tiež s:
“ohnivými hadmi” (4M 21.4-9)
“ohnivými hadmi a škorpiónmi” (5M 8.15)
“démonmi” ako takými (Ž 106.37)
“kozlovitými démonmi” (3M 17.7)
“príšerami púšte” (Iz 13.21; 34.14)
a jednoducho “nákazou” (Ž 91.6).

Judaizmus pozná ešte jeden fenomén, ktorý môžeme radiť do tejto kategórie – dibbuk. Pod označením DIBBUK sa rozumie démon, zlý duch, či zákerný duch mŕtvej osoby, ktorý vstupuje do tela žijúceho človeka a ovláda ho do takej miery, že tento sa môže aj zblázniť, alebo mať iné psychické poruchy. Ovplyvňuje jeho život k svojej predstave, znemožňuje mu určité aktivity, ba aj kontakty s ľuďmi. Môže ísť o dušu, ktorá je s obeťou spojená karmicky, alebo o náhodného zomrelého, ktorý nie je schopný odprostiť sa pod tiažou hriechov od hmotného sveta. Spravidla tieto hriechy aj koná ďalej rukami obete. Je možné sa ho zbaviť exorcizmom. Spravidla sa touto činnosťou zaoberá veci znalý rabín.

Písmo sv. nám tiež dáva, i keď nie veľmi zrozumiteľný, ale návod, ako sa pred zlými duchmi chrániť:
1 Kr 9.8 – “zdesí sa a zahvízdne”
Sf 2.15 – “zapískne a mávne rukou”.

Ľudová slovesnosť a rabínski predstavitelia časom priniesli iné druhy ochrany pre zlými démonmi. V spise karaitu Jehudu Hadasiho “Eškol ha-kofer” (12.stor.) sa uvádza: “…Hospodinovo Meno ťa bude chrániť. A takisto onen symbol, ktorý sa nazýva Dávidov štít, (napísaný) pri každom anjelovi a na konci mezuzy…”

Začiatkom 14. storočia bola naviac Dávidova hviezda stotožnená Davidom ben Jehudom, vnukom Rambana (komentár k mystickému textu Zohar)  so symbolom, ktorý používal na ochranu proti zlým duchom  dokonca samotný kráľ Dávid.

Tak sa stala v stredoveku Dávidova hviezda (Magen David) oficiálnym ochranným talizmanom pred démonmi a to nie len medzi židmi, ale aj medzi kresťanmi a muslimami.

Ako ochranný symbol sa Dávidova hviezda spolu s Božím Menom používala tiež v rukopisoch (viď článok: Božie Meno v talizmanoch).

-ch-

DUŠA

   D  U  Š  A  Kabala učí, že všetko vo svete má dušu (Chajim Vital: Sefer ha Gilgulim), vrátane kameňov. Podľa tradície sa praduša Adama Kadmona, niečo, čo by sa možno mohlo nazvať kolektívnou dušou, rozpadla na čiastky a upadla do démonizovaných črepín kelipot. Tak došlo k vyčleneniu Asija z Jecira (prenesene povedané vyhnanie z raja) a človek sa začal vteľovať do hmotných tiel, aby tak mohol započať veľkú úlohu, zhromaždiť tieto po celom svete rozprášené iskry a vrátiť ich k zdroju. Až sa všetky iskry a dielčie duše vrátia ku svojmu počiatku, zavŕši sa spasenie a všetko opäť dosiahne Jednotu. Vtedy sa Šechina opäť spojí s Bohom, obnoví sa Adam Kadmon a stvorenie bude existovať opäť vo svojej pôvodnej podobe.

Duša je niečo, čo trvá nepretržite, zatiaľ čo sa bunky v celom organizme pravidelne vymieňajú. Je to princíp, ktorý informuje hmotu o jej usporiadaní a vytvára tak živý organizmus. Ide o informujúci princíp, ktorý pretrváva. Živé telo nie je nič iné než duša informujúca telo.

Kabala, ako jediné mystické učenie učí o existencii niekoľkých duší, prebývajúcich v jednom tele. Ovšem, tieto duše nemožno brať doslovne ako niekoľko samostatne existujúcich entít. Sú to akoby dielčie časti jednej bytosti, tak, ako sa ľudské telo skladá z jednotlivých orgánov a len ako celok tvorí telo. A tak aj tieto časti duše, potom tvoria duchovnú bytosť, žijúcu vo fyzickom tele.

Najnižšou dušou je NEFEŠ ( vpn ) – tzv. živočíšna duša, niečo ako vitálny princíp, ktorý drží telo pri živote. V Tanachu sa hovorí v súvislosti s ňou o krvi, ako o nositeľke života (Lev 17.14) a preto je požívanie krvi zakázané. Túto dušu má každá živá bytosť Všetko živé býva tiež nazývané termínom NEFEŠ CHAJA – Živá duša, tj. čokoľvek, čo je živé, v čom je dych života, čiže RUACH.

     Stredná duša sa nazýva RUACH ( xwr ) a človek ju získava v 13-tich rokoch a to na základe duchovného vývoja. Ruach však majú aj zvieratá (Kaz 3.19) a o tomto duchu je písané ako o rovnakom pre všetky bytosti.

     Najvyššia duša NEŠAMA ( hmvn ), zostupuje do tela v 20-tich rokoch, avšak hriešny, či zlý človek, túto dušu nemusí získať nikdy. A pokiaľ bude zotrvávať v zlu a nebude sa snažiť nijak konať nápravu, Boh môže nechať jeho vitálnu dušu NEFEŠ, po niekoľkých nevydarených vteleniach, nevedúcich k žiadnemu vývoju, rozplynúť v ničote.

     Ak však človek prejaví snahu o duchovný rast a vojde do neho RUACH aj NEŠAMA, potom už nemôže takáto duša nikdy zaniknúť.

    A ako človek duchovne rastie, pozdvihuje okrem vlastnej duše aj ostatné padlé iskry Božieho Svetla, ukryté v hmote. Človek nemusí na tejto ceste stúpať rovnomerne. Po čase môže pod vplyvom okolností aj klesnúť, vrátiť sa vo vývoji späť, vplyvom vlastných chýb a pokleskov, aby tak získaním určitých skúseností, mohol dostáť opätovného pozdvihnutia, ako súčasť Božieho Svetla, aby potom nakoniec dosiahol svoj pôvod.

     Na tento vývoj a dosiahnutie pôvodného zdroja slúži podľa kabalistickej teórie gilgul ( lwglg ;hebrej.=točenie; reinkarnácia). Viera v GILGUL prenikla do kabaly pravdepodobne pod helénskym vplyvom (Platónova metempsychóza), aj keď sa to s určitosťou povedať nedá.

     Vo všeobecnosti patrila viera v prevteľovanie, okrem ázijských “náboženských” filozofií, aj do učenia gnostikov, katarov a neskôr sa preniesla aj medzi islamských šíitov.

     V GILGUL verili aj Saadja Gaon (prelom 9. a 10.stor.n.l.) a Izák Slepý. Píše sa o ňom aj v jednej z troch základných kníh kabaly, v SEFER ha-BAHIR ( ryhb-h rps ).

     Kabala, rovnako ako učenia ázijských filozofií o prevteľovaní (samsára), dáva za dôvod inkarnácie, odplatu za chybné činy človeka. Rovnako tak kabala učí, že spravodliví ľudia sa už neprevteľujú.

     Viera v prevteľovanie však nepatrí oficiálne do judaizmu. Ten pôvodne postmortalitu neriešil. Z judaistického pohľadu bola sporná i predstava v nebo, peklo, či raj.

     Kabala je jednoznačne presvedčená, že duša existuje aj mimo hmotné telo a že telo je len prostriedkom k jej vývinu. Každou myšlienkou a činom si duša formuje svoju budúcnosť v ďalších vteleniach, získava skúsenosti, očisťuje sa od sebectva a pôvodnú snahu “len prijímať” premieňa na “dávať” a žiť pre druhých.

Pôvodne  v staroveku ale predstava oddelenosti duše od tela, resp. dualita človeka, bola nezmysel. Pojmom “nefeš chajim” – živá duša, bolo označenie akéjkoľvek živej bytosti, vrátane zvierat.

     Iná tradícia tvrdí (kabalistických škôl je niekoľko, sú podmienené filozofii jednotlivých kabalistických učiteľov), že dôvodom gilgulu je bezdetnosť, tj. druhý, poprípade každý ďalší krát sa narodí len ten, kto zomrel ako bezdetný, aby tak dostal novú šancu splniť si toto základné poslanie a povinnosť.

     Ďalším dôvodom môže byť nesplnenie si náboženskej povinnosti.

     Giglul teda možno chápať ako univerzálne, tak aj konkrétne individuálne.

     Zaujímavým faktom kabaly je rozdielnosť viery, v čo sa duša smie vteliť. Podľa knihy BAHIR, smie ľudská duša opätovne vstúpiť zase len do ľudského tela. Podľa Izáka Luriu, však ľudská duša smie vstúpiť aj do zvieraťa, v hmyz, či kameň, podľa stupňa priestupku, ktorý si týmto musí odpykať.

     Chajim Vital (Sefer haGilgulim) to rozoberá do detailov a vysvetľuje, že vrah sa v budúcom živote rodí ako pokojná voda, ten, kto ohováral, ako mlčiaci kameň  a pyšný ako pokorná včela robotnica…

     Duše boli tvorené po skupinkách. Každá skupina má typický duchovný základ (koreň=šoreš= vrv) a podľa tohto základu si každá vtelená duša hľadá sebe blízke duše. Tie si potom podvedome navzájom pomáhajú, trávia spolu svoj čas, tvoria priateľstvá a pod.

     Rovnako duchovne so zreteľom na spoločný základ, je v kabale sakralizované aj manželstvo. Učenie totiž tvrdí, že duša je vo svojom pôvodnom stave obojpohlavná (viď. tiež Jung a Platón) a na mužskú a ženskú zložku sa rozdeľuje len pred vtelením. Na to, aby získala svoju pôvodnú jednotu, vstupuje za života do manželstva. Sobášiť by sa tak ale mali len duše, ktoré patria do spoločnej duchovnej skupiny, rovnakého základu.

     So svojou skutočnou polovičkou duše však pozemský sobáš obyčajne dovolený nie je, pretože v takomto spojení by sa duše nemohli zdokonaľovať a nemohli by získavať množstvo rôznych vzťahových skúseností, lebo v spojení so svojou skutočnou polovicou by tak tvorili dokonalý pár a teda dokonalú jednotu a nič by sa nenaučili. Výnimočne býva tento zväzok povolený po mnohých a mnohých vteleniach, kedy sú obe zložky už tak zdokonalené, že si to zaslúžia.

Podľa učení niektorých kabalistov, existujú ešte dve archetypálne zložky duše, CHAJA( hyx ) a JECHIDA ( hdyxy ).

Duše sa rodia z Božieho svetla vo svetle sefír a odtiaľ zostupujú ako iskry na Zem. Svoju individualitu získavajú počas svojho zostupu do tela postupne a po jeho opustení, vracajúc sa k zdroju, ju pozvoľna zas vo väčšej miere strácajú.

Podľa knihy ZOHAR , sa duše pred vtelením obliekajú do astrálneho šatu, výzorovo podobnému budúcemu fyzickému telu. Tu sa tiež duša prispôsobuje novej skutočnosti vtelenia a teda prechodu do hmoty. Táto oblasť, nazývaná kabalistami tiež duchovný raj, je medzistupňom medzi sefirotickými svetmi a svetom hmotným. Tu sa nachádza tiež nebeská ješiva, predobrazy pozemských javov a duša tu zažíva duchovnú podobu pozemského života. Podľa Talmudu (Nida 31a) sa človek vraj pred narodením naučí celú Tóru. Tesne po narodení ho anjel udrie po lícia on na všetko zabudne (opäť podobnosť s Platónom a jeho učením o duchovných ideách a o tom, že človek sa za života rozpamätuváva na veci, ktoré už kedysi poznal).

Astrálne telo nazýva kabala termínom CELEM ( mlc ), je úzko spojené s individualitou, je s ňou spojené a po smrti sa od nej oddeľuje a ostáva nejaký čas pri hrobe ako tieň (prízrak). Židovský mysliteľ Menasse ben Israel (17.stor.n.l.), predpokladal, že tento celem ako jediný, môže postihnúť pekelný oheň (ovšem, existencia pekla v judaistickej eschatológii je sporná a opäť podmienená jednotlivými školami).

     Po smrti stúpa duša človeka  späť do nebeského raja, kde sa odpútava postupne od svojej predchádzajúcej hmotnej existencie, potom sa očisťuje a znovu prispôsobuje, tentokrát zas ďalšej inkarnácii.

     Všetky kabalistické školy sa ale zjednocujú v spoločnej viere, že ak človek všetky zložky svojej duše dokáže zjednotiť a spoločne ich povzniesť na vyššiu duchovnú úroveň, môže tak dôjsť k predčasnému vykúpeniu, kedy nutnosť ďalších inkarnácií odpadá. Toto dokáže len málo jednotlivcov, a tak sa duše stále vteľujú, až kým túto schopnosť nezískajú postupne ako výsledok svojho duchovného rastu.

     Predpokladá sa, že NEFEŠ zostáva v blízkosti pozostalých, kým sa telo nerozpadne v prach, počúva modlitby a prosby  a posúva ich vyššie. RUACH odchádza do nebeského Raja a tam sa formuje do podoby tela ďalšieho vtelenia  a NEŠAMA pokračuje ďalej do sefirotických svetov a ak dôjde svojho pôvodného miesta, už nikdy nezostúpi dole. Všetky tri sú ale prepojené a pokiaľ NEŠAMA nedôjde daného cieľa a nedosiahne Božieho Trónu, RUACH a NEFEŠ nie sú schopné dosiahnuť pokoj.

A ak pozostalí neustále chodia na cintorín a nevedia sa odpútať od zosnulého, NEFEŠ ustavične komunikuje s RUACHom a ten kontaktuje NEŠAMu a potom sa vraj, podľa tradície Boh zľutuje nad svetom.

GILGUL trvá do vtedy, kým ľudstvo ako celok nesplní svoje vesmírne poslanie a nepozdvihne úplne všetky padlé iskry a nenavráti ich k ich zdroju, kde sa všetko opätovne zjednotí. Vtedy inkarnácie prestanú a ako posledná duša  sa inkarnuje duša Mesiáša. Potom sa svet navráti späť do svojej pôvodnej podoby pred katastrofou rozbitia nádob, ktoré neudržali Božie svetlo.

Pozdvihnutie všetkých padlých iskier a ich navrátenie k pôvodnému zdroju, sa nazýva TIKUN ( !wqt ). Činiť ho je schopný len človek, pretože jedine on dokáže prebývať súčasne ako v hornom, tak aj v dolnom svete a preto len on môže pomôcť pri likvidácii zla, dokonca vo vesmírnom merítku. V tomto zmysle človek ďaleko prevyšuje anjele, ktoré sú na rozdiel od ľudskej dynamiky, bytosti statické a vyššími sa zdajú len zdanlivo. Človek ich svojou podstatou vysoko prevyšuje.

     Učenie tikunu prinieslo do kabaly tiež pálčivú otázku o pôvode zla a jeho význame vo svete. Tanach zlo pripúšťa, ale chápe ho ako podriadené dobru a slúži podľa neho na preverovanie kvality ľudí. To ale vždy natískalo otázku prečo spravodlivý trpí a hriešnikovi sa darí. Existuje veľa literatúry riešiacej tento problém a to nie len na pôde judaizmu, ale aj kresťanstva. Večný problém teodície nedáva spávať všetkým ľuďom na Zemi a nenachádza uspokojivé riešenie. Každý  nachádza svoje odpovede, ktoré ho niekam posúvajú a nastoľujú dočasný mier na duši.

     Zlo, je podľa mojich naštudovaných vedomostí, v základe potrebné chápať nie ako protivníka dobra. Na dobro a zlo je potrebné hľadieť ako na dve potencie tej istej energie. Sú to dve polarity, existujúce v dvoch polohách. Celý tento svet funguje na duálnom princípe. Svetlo a tma. Mokro a sucho, žena a muž…Čo možno kategorizovať medzi dobro? Svetlo, alebo tmu? Mokro, alebo sucho? Bez svetla nie je život. Ale keby sa deň nestriedal s nocou, život by tiež zanikol. Keby zem nepokropil dážď, neurodilo by sa nič, no v návaloch potôp je ukrytá smrť. Bez  záplav život prekvitá, avšak sucho ho ničí… Nič nie je len dobré a len zlé. Závisí od okolností, od intenzity, od uhla pohľadu.

Nôž sa dá použiť na odkrojenie chleba, ale ja na zabitie človeka. Zabiť možno úmyselne so zákernosťou v srdci, ale aj v sebaobrane, či omylom, nešťastnou náhodou…Vždy keď niečo konáme a je to z nášho ponímania dobro, môže to ako svoj dôsledok priniesť zlo. Ľudia sa zaľúbia – takýto cit je považovaný za pozitívny, avšak, ak sa zaľúbia dvaja ľudia, z ktorých je minimálne jeden zadaný, prináša tento v základe pozitívny cit, negatívne následky.

Zlo je akoby odpad po dobre. Tak, ako keď niekto maľuje byt a robí tým pozitívny čin, v následku tohto konania, sa nahromadia v byte odpadky, ktoré byt znečistia. Odpadky treba odniesť, podlahu umyť, rovnako tak okná. Preto by sme mali aj k zlu pristupovať takto. Zlo nemôže existovať samo o sebe, len ako sprievodný jav dobra, bez ktorého by sme ale toto dobro neboli schopní rozoznať.

Mnohí si kladú otázku, prečo Boh zlo dopúšťa a prečo ho posiela na dobrých ľudí. Boh zlo nedopúšťa, on ho trpí ako nutný prvok tohto sveta. Duálneho sveta voľby, ktorý ako jediný je miestom (práve svojou dualitou) aby umožňoval človeku slobodne voliť si v myšlienkach aj v činoch. A voliť možno len v dualite. Len ak má človek možnosti, môže povedať, že má slobodnú voľbu. A Boh chcel, aby sme slobodu voľby mali, lebo keď tvoril svet, chcel zhliadnuť sám seba a tak stvoril ľudí na svoj obraz. Ľudí slobodných, ktorí sa sami rozhodojú, ktorí ľúbia slobodne a aj Jeho. Ani žena nechce umelú bábiku, o ktorej by si predstavovala, že ju táto ľúbi. Chce dieťa a chce,aby ju ľúbilo samé od seba. To isté chce muž, keď si volí svoju partnerku, to isté ktokoľvek z nás, keď hľadáme priateľstvá, to isté chcú ľudia,ktorí s zaobstarávajú psíkov, mačičky, či iné zvieratká. Nikto nechce nikoho na kľúčik, každý chce mať slobodný vzťah. Slobodné a jedinečné puto s niekým konkrétnym.

Aj Boh chcel mať takýto slobodný vzťah a puto s nami, aby nebol sám. Lebo, tak ako my pociťujeme smútok zo samoty, mohol ho predsa pociťovať aj ON! Sme duchovné bytosti, žijúce v telách – božské bytosti žijúce v telách! Prepájame duchovný svet s tým hmotným. Boh sa v nás zrkadlí podľa našej slobodnej vôle.

Ak sa nám teda deje niečo zlé, nie je to preto, že nás Boh za niečo trestá, alebo nás skúša, či dokonca odmeňuje svojou láskou (“koho Boh miluje toho krížom navštevuje”) – nič z toho myslím nie je pravda. Zlo je súčasťou tohto sveta, ktorý Boh stvoril tak, aby smel tento existovať sám o sebe, aby On nemusel zasahovať, aby bola konaná slobodná vôľa nás všetkých, aj za cenu obetí, nešťastí a chorôb, i našich vzájomných ubližovaní…to sú všetko len zákonitosti tohto sveta, prírodných zákonov a zákonov pravdepodobnosti. Boh nemôže zasahovať do našich životov, lebo by musel obísť a porušiť prírodné zákony, narušiť kauzalitu, narušiť slobodnú vôľu. Bez slobodnej vôle ale prestávame byť ľuďmi.

A tak, keď sa nám stane niečo zlé, nemali by sme si klásť otázku, prečo sa to stalo práve nám, ale naopak, pýtať sa, že keď sa to už stalo, čo teraz s tým? Ako to vyriešiť? Verte, že Boh je s nami aj v bolestiach. Viac, ako ktokoľvek iný. A pomáha nám cez druhých ľudí tieto bolesti znášať. Lebo nemôže zasiahnuť, zasiahnuť smú len naši blízki. On je v nás a skrze nás pôsobí na tento svet. Nie priamo sám od seba.  A nám sa možno zdá, že na nás kašle, dokonca, že nás trestá. Nie. Žiadny rodič by niečo také neurobil. Prečo by to mal robiť ON?

Je na nás, aby sme to skôr či neskôr pochopili a odpustili Mu, že stvoril nedokonalý svet plný zla, že stvoril nás – možno tiež nedokonalých (ale zdokonaľujúcich sa), odpustiť si navzájom a žiť len vo vzájomnej láske. Lebo láska je základ tohto sveta. Na nej všetko stojí  ( rabín H.S.Kushner: Proč se zlé věci stávají dobrým lidem; M.O.Aivanhov: Strom Poznání Dobrého a Zlého).

Všeobecne však judaizmus v minulosti chápal bezdôvodné utrpenia ako “tresty z lásky” (“jisurim šel ahava”) a to ako určitú katarziu ľudskej duše. Odmenou za utrpenie bol prísľub odmeny na onom svete a posmrtný trest pre hriešnikov, ktorým sa vodilo za života dobre. Toto je ale bezvýznamné vysvetlenie v prípade holokaustu…

Stredoveká židovská filozofia vychádzala z filozofií novoplatonizmu a aristotelovskej filozofie. Pre nich bolo zlo negáciou dobra.

Kabala ako taká vysvetľuje tri možnosti vzniku zla.

1/ zlo je zbytkom starších sefirotických systémov

2./ Zlo vzniklo predimenzovaním jednej sefiry a jej izolácii od ostatných, kedy sa iskry svetla rozleteli vesmírom, tieto ostali uväznené v hmote a úlohou človeka je ich prinavrátiť späť

3./ Zlo vzniklo pri vesmírnej prakatastrofe, kedy nádoby (sefiry) boli rozbité, démonické sily pri tom prevýšili a zajali anjelske sily.

Kelipot chápu kabalisti ako démonické štruktúry, koncipované v deštruktívnom obraze nazývanom SITRA ACHRA ( hrxa hrjs ) , Druhá strana.

       Pôsobenie zlých síl na čele s Belialom, Samaelom a Ašmodajom, proti anjelským sféram, rozpracovala hlavne luriánska kabala. Podľa tohto učenia je každý svätý človek obklopený silami zla, proti ktorým sa tento musí neustále brániť.

     Kabala nemá nijak výrazne rozpracovanú postmortalitu. Po smrti prechádza duša temnotou, na ktorej konci je svetlo a kde sa opätovne stretáva s blízkymi osobami, ktoré umreli pred ňou. Tridsať dní pred smrťou duša človeka v spánku každú noc od neho odchádza a pozoruje svoje miesto mimo telo. Človek si však toto neuvedomuje. V hodine smrti sa duša stretá so svojimi mŕtvymi príbuznými, títo ju odprevádzajú až na miesto, kde je jej dané spočinúť (Zohar I, 217 b).

     Zmienka o stretnutí ľudskej duše po smrti so svetlom, je v kabale bežná.  Tak isto aj stretnutie s anjelmi, či Adamom. A je možné predpokladať, že toto stretnutie s anjelmi a svetlom má očisťujúci charakter na dušu.

     V knihe Zohar sa tiež píše o spätnej projekcii prežitého života, činov a myšlienok v ňom prežitých (Zohar I, 221b).

     V Kabale existujú ešte dve zaujímavé učenia o dušiach. Ide o tzv IBBUR – “tehotenstvo duší”  a  DIBBUK, čoby “posadnutosť zlým duchom”.

      IBBUR ( rwb[ ) je vtelenie dvoch a viacerých duší v jednom tele. K vteleniu ďalších, než pôvodnej jednej duše, dochádza ale až po narodení človeka, často krát až v dospelosti. Jedná sa spravidla o vtelenie duše spravodlivého človeka, ktorý je v duchovnej spriaznenosti (duchovný základ) so slabšou dušou, ktorá nie je schopná sa vysporiadať so životom  a jej duchovnými úlohami samostatne. Vtedy duša zbožného rabína, či učenca vstupuje do tela dodatočne ako pomocník na duchovnej ceste. Pretrváva v tele len do vtedy, dokiaľ je to potrebné a potom odchádza. podobne sa môže do tela vteliť aj duša zomrelej milovanej osoby, ktorá potom zotrváva v tele žijúceho človeka ako odlesk a tento nie je na všetko v živote sám (V.Sadek: Židovská mystika).

     Pod označením DIBBUK (qwbyd ) sa  rozumie démon, zlý duch, či zákerný duch mŕtvej osoby, ktorý vstupuje do tela  žijúceho človeka a ovláda ho do takej miery, že tento sa môže aj zblázniť, alebo mať iné psychické poruchy. Je možné sa ho zbaviť exorcizmom. Spravidla sa touto činnosťou zaoberá veci znalý rabín.

Nie všetci starovekí Židia verili v dualitu ľudskej bytosti. Saduceji neverili ani v dušu, ani v zmŕtvychvstanie, neverili v anjelov, ani nečistých duchov, ktorí môžu vstúpiť do človeka (1 Sam 16.14). Farizeji naopak áno (Skutky 23.8).

– chanele –