VAJERA 1./ OPäTOVNÉ ZASĽÚBENIE IZÁKA, SODOMA A GOMORA

Príbeh sidry Vajerá začína novým zasľúbením narodenia Izáka a príbehom o zničení Sodomy a Gomory. Obe udalosti spolu súvisia, pretože sú Abrahámovi zvestované naraz a tými istými zvestovateľmi.

Bol tretí deň po obriezke. Abrahám sedel pred svojim stanom pri dube Mamreho, kde sa mu zjavili traja muži.

V predizraelskej dobe boli posvätné háje bežné, podobne ako napr. posvätné háje Slovanov. Nachádzali sa na výšinách, pri vodných prameňoch, boli charakteristické nápadnými stromami stojacimi v zaujímavých zoskupeniach, alebo ich zaujímavými kmeňmi. Boli kultovým miestom, ku ktorým sa neskôr pridali rôzne obetištia. Pre Semitov bývalo typické, že kultové miesto zahŕňalo okrem oltára či svätyne celý priľahlý okrsok. Zväčša býval označený kameňmi. Takéto svätyne sú dokladované až do obdobia 3000 p.n.l.

Uctievali sa duby, niekedy nazývané aj terebinty (neskoršia rabínska tradícia to však už odmietala), topole, platany, akácie, cédre, jasany, cypriše, olivovníky, sosny, tamaryšky, avšak preklady sa nie vždy vedia dohodnúť na spoločnej terminológii.

Dôležitosť stromov pochádzala ešte z predizraelskej doby a bolo prirodzené, že stromy nadobudli tak dôležité postavenie, pretože krajina ako Kanaán neoplývala prílišným množstvom stromov.

Prvou svätyňou patriarchov bol Sichem, prvá Abrahámova zastávka v Kanaáne, kde sa mu zjavil Boh  a kde potom, na pamiatku tejto udalosti, Abrahám postavil oltár. Z textu nie je jednoznačne jasné, či bolo miesto posvätné aj pred Abrahámovou zastávkou. Išlo o svätyňu pri dube Móreho ( hrwm !wla – elón More, 1M 12.6), ktorý sa zvykne nazývať aj ako “dub učiteľov a veštcov” (Sdc 9.37).

Hebrejský termín “elón”, ktorý slúži na pomenovanie “dub” vznikol možno (Holscher) zo starohebrejského “démon, duša mŕtveho” (el-?) a s tým môže súvisieť aj pomenovanie “elón”, pretože pod stromy sa zväčša mŕtvy v tej dobe pochovávali. Pôvodne to mohol byť hocijaký strom, bez ohľadu na druh, až neskôr došlo k špecifikácii.

Druhým kultovým miestom, ktoré založil Abrahám, bol Bétel – dom Boží (1M 12.8). Postavil tam Bohu oltár a vzýval jeho meno, lebo sa mu tam Boh zjavil. Tam mal neskôr tiež Jákob videnie Božieho rebríka. Podľa historikov sa možno na priestore nachádzal zikkurat (typické semitské božište), ktorý mával podobu schodov vedúcich do neba. Podľa tradície tu Jákob vztýčil tzv. massébu (stálo by zato zvážiť, či môže existovať paralela medzi Jákobovým rebríkom a zikkuratom…).

Keď postavil Abrahám oltár v dubine Mamreho (1M 13.18), ostal tam aj bývať.

Tradícia pripisuje Abrahámovi ešte jednu svätyňu. Svätyňu  v Béeršebe. Kultovým strediskom tejto svätyne bol oltár v blízkosti tamaryškov a tu obetoval Jákob Bohu svojho otca (1M 26.3).

Nás však najviac zaujíma momentálne práve dubina Mamreho, lebo tam došlo k zjaveniu ohľadom Izákovho zasľúbenia a k oznamu o zániku Sodomy a Gomory.

Starý Chebron, ležiaci na spojnici medzi Jeruzalemom a Béer Šebou je Arabmi nazývaný El chalíl er-rachmán – Priateľ zľutovníkov, ktorým bol mienený samozrejme Abrahám. S lokalitou sa spája nie len posvätný strom Dub Mamreho (Elon Mamre ( armm !wla ), ale aj neskoršia svätyňa Machpele  ( 1M 23.17;  מכפלה). Sozomenos (kresťanský historik z 5. storočia) uvádza, že v prítomnosti dubu bol ešte aj posvätný prameň, v SZ sa však  tento nespomína.

Boh, spolu s dvomi anjelmi (pod pojmom anjel chápe strozákonná tradícia pozemského aj nebeského posla) navštívil Abraháma tri dni po obriezke, keď je muž najviac oslabený, bolesti sú najsilnejšie a tradícia to vysvetľuje tak, že Boh chcel osobne Abrahámovi preukázať úctu za splnenie príkazu a potvrdiť tak svoje zasľúbenie (Chumaš). Abrahám nedbal na bolesti a pozval pocestných k sebe (Raši).

Rabín Chama syn rabína Chaninu upozorňoval, že tak ako Boh navštívil chorého Abraháma (po obriezke), mali by tak činiť aj ľudia. 5M 13.5 hovorí “…za svojim Bohom choďte…”, no ako to môže byť bezpečné, keď 5M 4.24 zas hovorí: “…tvoj Boh je spaľujúci oheň…”.Rabi Chama vysvetľuje, že príkaz chodiť s Bohom sa týka napodobňovania Jeho vlastností. Keď Boh obliekol Adama a Evu ,(1M 3.21) mali by sme aj my obliekať nahých, a teda aj navštevovať chorých, lebo navštívil Abraháma po jeho obriezke pri Dube Mamreho (1M 17.26). A po Abrahámovej smrti požehnal Boh jeho syna Izáka (1M 25.11) a tak by sme tiež mali tešiť smútiacich a ako Boh pochovával mŕtvych (5M 34.6), mali by sme aj my pochovávať zosnulých. Inými vlastnosťami, ktoré by sme mali napodobňovať sú milosrdenstvo a milosť (2M 34.6).

podľa rabbi Eleazára je veršom 1M 18.1 vyjadrená Božia blízkosť k Abrahámovi a učil, že slová prísloví (15.29) zas hovoria o ďalekosti k bezbožným. Avšak 15.26 (tamtiež) už odkazuje k prorokom Izraelovým. O bezprostrednej blízkosti vypovedá tiež spojenie “…a zavolal…”(3M 1.1), o ktorom rabbi Chanina hovorí, že nie je rozdiel medzi prorokmi Izraela a prorokmi nežidovských národov avšak iní rabíni učili, že kprorokkom iných národov hovorí Boh len v noci (vo sne) – Bálám 4M 22.20; Lábán 1M 31.24.

Midraš v súvislosti s návštevou Boha v Dubine Mamreho po obriezke, interpretuje Ž 43.36 “…Tvoja blahosklonnosť ma urobila veľkým…”tak, že Abrahám kvôli veku i obriezke sedel, kdežto Šechina pri ňom  stála (!) (1M 18.1). Rav Júda to naviac komentuje, že pohostinnosť pocestných je považovaná za viac, ako uvítanie Šechiny. Preto Abrahám sedel.

Identita troch prichádzajúcich mužov sa tradične rozchádza (typické pre midraš, judaizmus nemá dogmy, problematika je vždy vysvetľovaná rôznymi spôsobmi). Gemara  ich interpretujú ako troch anjelov – Michaela (zvestoval narodenie Izáka), Gabriela (zvestoval zničenie Sodomy) a Rafaela (uzdravil Abraháma po zákroku a zachránil Lóta), pretože  jeden anjel môže vykonávať len jednu jemu stanovenú úlohu, predstavuje vždy úkon ktorý chce Boh uskutočniť, preto museli prísť traja anjeli. Ďalej uvádza, že Michael sprevádzal Gabriela až k Lótovi a 1M 19.25 potvrdzuje singulárom, že mestá zničil už len jeden anjel, tak ako bolo určené – Gabriel.

Podľa biblického textu ale Abrahám spoznáva v jednom z mužov Boha osobne, čo následne súhlasí aj s veršami 1M 18.1, 10, 13-14 a 19.1, iní si myslia, že oslovenie “Pán” adresované akoby Bohu, je len zdvorilostným oslovením cudzinca.. Do Sodomy prichádzajú ale už len dvaja mužovia – Boží poslovia.

Človek nemôže Boha uvidieť telesným zrakom, preto tento k nemu prehovára prostredníctvom svojich poslov (kabala ich chápe ako Božie činné sily), ktorí spravidla zjavujú Božiu vôľu, takže bývajú s Bohom stotožňovaní. Z textu 1M 18.21-33 sa dá vyvodiť, že sa jednalo o Boha a jeho dvoch sprievodcov, ktorí boli poverení vykonaním trestu na Sodome. V 10.13 hovoria všetci traja v jednej osobe akoby boli jedným a teda Bohom, vo verši 13 je už tento konkrétne menovaný, ale vo veršoch 18.22  a 19.1 sa zas zdá, že je jedným z nich. Je to tajomné miesto biblického textu a aby sme ho pochopili úplne, museli by sme pravdepodobne žiť v tej dobe a poznať všetky miestne, náboženské  a kultúrne reálie, vrátane výrazových prostriedkov vtedajšej hebrejčiny, ktorú Biblia nazýva lášón kenaaní, jazyk kanaánsky a teda šlo pravdepodobne o jednu z variánt kanaánčiny.

Ponúknutie vody bolo pútnikom samozrejmosťou. Slúžilo nie len na uhasenie smädu, ale aj na umytie a ošetrenie nôh, pretože v tej dobe sa väčšinou chodievalo naboso.

Pocestným núka chlieb, ale jeho príkazy, ktoré dáva Sáre svedčia o pripravovanej hostine (chystá ešte pečeného býčka, maslo a mlieko) a talmudickí učenci z jeho počínania vyvodzujú, že spravodliví by mal hovoriť málo a konať veľa (TB, Baba Mecia 87a).

Sára dostáva príkaz zamiesiť na posúchy. Niečo na spôsob našich podplamenníkov. Tie mali v starovekej dobe okrúhly tvar a podľa Biblie sa piekli z múky a oleja (bežná pokrmová obeť mojžišových čias pozostávala z múky zamiesenej olejom a vína) a niekedy sa do cesta pridával aj med (veľmi vzácny bol med divých včiel, častejšie sa konzumoval ale tzv. ďatľový med, vyrobený z prezretých ďatlí), hrozienka, ďatle, figy, či vínny sirup (1Kr 17.10-14). Piekli sa na plochom ohňom rozpálenom kameni, pričom cesto sa ešte zasypávalo uhlíkmi (1Kr 19.6). Pekával sa buď v hlinenej peci alebo vo vyhĺbenej jame.

Rabínska tradícia túto stať komentuje tak, že sa jednalo o macesy a teda múku zmiešanú len s vodou (podľa midrašu všetci praotcovia aj keď o tom nevedeli, plnili micvot, hoci tieto boli dané až Mojžišovi). Midrašická tradícia hovorí, že udalosť zasľúbenia tromi anjelmi sa odohrala práve v čase budúcodejinného Pesachu (Alšich). Podľa Rašiho ten deň pripadol práve na 15. nisan, ktorý sa mal v budúcnosti stať prvým dňom sviatku Pesach. Text však používa hebrejský termín “ugot” ( עוגות )= koláče a teda je pravdepodobnejšie, že sa jednalo o posúchy, možno teda s nejakou prímesou spomínanej sladkej pochutiny.

Gemara vysvetľuje ale Abrahámovo počínanie ohľadom zabitia býčka a donesenie masla a mlieka a už ďalšie nespomínanie chleba tým, že ďalšie jedlo malo byť náhradou za tento chlieb, pretože Sára mala menštruáciu a teda chlieb, či placky ňou napečené, neboli kóšer. Jej menštruácia bola predzvesťou predpovedaného otehotnenia.

Predošlý výklad ale poukazuje na fakt, že sú všetci traja muži vnímaní Abrahámom ako veľmi vzácni je zrejmé z toho, že dáva zabiť dobytča. Mäso sa totiž v tej dobe konzumovalo len veľmi málo. Dobytok býval jediným majetkom a predsa by si ho majiteľ celý nevyvraždil. Mäso sa jedlo len v prípade obetín a vzácnych návštev. Abrahám sám dohliadal na výber býčka (Ramban), ktorý sa mal upiecť.

Mlieko a maslo bolo vtedy bežné jedlo, ale jednalo sa o jeden produkt, nie dva, ako by sa mohlo zdať. Starí Hebrejci nepoznali maslo v takej podobe ako my, aby si ho mazali na chlieb. V staroveku bolo zvykom konzumovať mliečnu tekutinu vyrobenú mútením mlieka buď rýchlym pohybom mechu z kozej kože (Sdc 4.19) alebo ich udieraním o kameň či bitím palice do zaveseného mechu. Tí z vás, čo si pamätajú sáčkové mlieko vyrábané do roku 1989, tak si možno spomenú na jeho plnotučnú variantu, ktorá mávala niekedy na vnútornej strane sáčka usadenú smotanu podobnú maslu (mne ju mama natierala na chlieb) a to je presne to maslo a mlieko, o ktorom sa hovorí v Biblii.

Chlieb, obetné koláče a zabitý býček dokresľujú celú scénu ako posvätnú hostinu (Sd 6.11).

Rabíni samotné pohostenie komentujú, že anjeli v skutočnosti nejedli, len tak vyzerali, veď duchovné bytosti nie len nemusia ale ani nemajú ako jesť. Ich snaha napodobniť jedenie je poučením pre ľudí, že je vhodné dodržiavať miestne zvyky (Raši). Jedlo ponúknuté Bohu býva interpretované ako obetina.

Po Izákovom opätovnom zasľúbení, ktoré je sprevádzané Sáriným “smiechom” nasleduje oznámenie o zničení Sodomy. Sárin vnútorný smiech býva interpretovaný (Sforno) nie ako neviera, že Boh je niečoho takého schopný, keď jej už minuli plodné časy, ale ako pochybnosť, či proroctvo pochádza naozaj od Boha, lebo žalobca (Satan) vie zobrať na seba akúkoľvek podobu…a teda aj podobu posla Božieho (ako napr. midraš o Adamovi a Eve po vyhnaní z raja).

Boh zjavuje Abrahámovi, čo zamýšľa urobiť s hriešnymi mestami, v jednom z ktorých býva aj Abrahámov synovec Lót.

Text hovorí o tzv. “kriku Sodomy a Gomory”, ktorý tradícia vysvetľuje dvoma spôsobmi. Ide o slovné spojenie “caakat sedom vaamora”, čo je genitívne spojenie vyjadrujúce typ vlastníctva, ale preložiť ho možno dvojako.

  1. krik Sodomy a Gomory, tj. krik hriešnikov, ktorí rušia Boha (podobne ako v mezopotámskom príbehu Atrachasis a Eridu  – starom klínopisnom texte, akkadskej verzii o potope, nájdenom v Nippure, pravdepodobne z obdobia 1600 p.n.l., ktorého dvojjazyčná verzia (sumersko-akkadská) sa našla v knižnici Ašurbanipala v Ninive – 600 p.n.l., a ktorého hlavný hrdina Atrachasis je sumerský Ziusudra a babylonský Utnapištim.
  2. krik proti(!) Sodome a Gomore, ktorý Bohu žaluje krutosť zaobchádzania voči nevinným (Ibn Ezra) a krik utláčaných  prosiacich o oslobodenie (Ramban)

Tradičná interpretácia sa prikláňa k druhej možnosti výkladu a teda sa pravdepodobne jedná skôr o “volanie o pomoc” (podobne 2M 3.7).

Rabi Jehuda vysvetľuje, že sa nejednalo o krik, ale o plač.

Abrahám zhrozený zamýšľaným činom vyjednáva u Boha záchranu pre Sodomu v predstave, že by sa Sodomčania mohli kajať a polepšiť (Raši). Príhovor u Boha zo strany Abraháma poukazuje na dôležitosť svätých a spravodlivých ľudí, lebo oni svojou vierou a spravodlivosťou môžu zachrániť svet (36 spravodlivých; základ sveta; ten na ktorom stojí svet). Abrahám sa zároveň obáva, že by ľudia mohli stratiť vieru, keby Boh zahubil rovnako hriešnikov ako aj spravodlivých (Gur Arje).

Abrahám svojim vyjednávaním za záchranu, najskôr 50, potom 45, a nakoniec zostanúc na 10 spravodlivých (pri číslovke 10 sa už Boh ďalej zjednávania neúčastní a “odchádza”…), akoby hľadal istotu, že spravodlivosť  môže premôcť hriech. Boh súhlasí kvôli 10 spravodlivým mesto zachrániť, čo je základom viery, že svet stojí vďaka spravodlivému a Božej milosti. V tomto príbehu je položený základ viery v ľudské spoločenstvo, ktoré obsiahne 10 osôb a preto je do minjanu pozývaných práve 10 mužov straších 13 rokov, ale aj legenda o 36 spravodlivých z každej generácie, na ktorých stojí svet, ktorého je spravodlivý základom (Sefer Bahir § 101, 102; TB Chagiga 12b, Joma 38b…). V Sodome sa však spomínaných 10 spravodlivých nenašlo.

Midraš ešte dopĺňa,  že pri potope stačilo 8 spravodlivých (Noeho rodina), v Sodome ich bolo nutných 10, pre Jeruzalem stačil 1 (Jer 5.1; Kaz 7.27).

Keď vchádzajú poslovia  do Sodomy(tu sú už nazývaní poslovia Boží – anjeli – malachim, a nie muži; Raši to vysvetľuje tak, že v súvislosti s Abrahámom to boli muži, lebo Abrahám bol pri nich ako jeden z nich, kdežto Lót cítil pri nich bázeň, tak preto anjeli), Lót sedel v jej bráne, akoby na nich čakal, ako bývalo v tej dobe zvykom. Rabi Chanina upresňuje, že mužmi sú nazývaní pred splnením poslania a anjelmi už po jeho splnení, lebo sa vlastne už nadprirodzene prejavili.

Text to nijak nekomentuje a my sa môžeme len domnievať. Pôvodne to vyzerá tak, akoby ho nepoznali, pretože odmietajú prijať jeho pohostinnosť a k spánku sa chcú uložiť na námestí. Vysvetľuje sa to ale tak, že chceli na vlastnej koži spoznať neprávosti Sodomčanov, pretože ako hovorí Boh, “…zostúpim dole a uvidím a ak učinili tak ako o nich svedčí krik o Sodome, ktorý ku mne prichádza, zničím ich; alebo tomu tak nie je…” (1M 18.21).

Lót pozná pomery v Sodome a nalieha, aby pocestní našli útočisko u neho. Tí nakoniec súhlasia a odchádzajú do jeho príbytku. Lót pripravil hosťom hostinu, upiekol nekvasený chlieb a najedli sa… (1M 19.3). Tento verš je v judaizme východiskom pre vieru, že každé jedlo, ktorého súčasťou je chlieb, býva považované za hostinu, preto sa chlebu požehnáva aj ako prvému zo všetkých jedál. Na slovo hostina je tu použitý termín “mište” a teda je zrejmé, že bolo použité aj pitie vína (od slova lištot – piť).

Po hostine sa však stalo, že Lótov dom obkľúčili obyvatelia Sodomy a žiadali, aby im vydal svojich hostí, aby ich “poznali”. Text používa výraz pre sexuálne poznanie, podobne ako keď “Adam poznal svoju ženu Evu”, tzn. myslí sa tým v príbehu o Sodome homosexualita. Podľa tradície sa tak Sodomčania správali k cudzincom na výstrahu, aby sa v ich meste neusadili.

Lót svojich hostí odmietol vydať, lebo tak to bolo zvykom v jeho rodine, že hostia bývali veľmi vážení. Radšej ponúka rozvášnenému davu svoje dve dcéry, ktoré ešte nepoznali mužov. Dav ich odmieta, z čoho je zrejmé, že obyvateľom Sodomy šlo výlučne o styk medzi mužmi navzájom a teda na výstrahu, nie o sex ako taký.

Prečo Lót roztržku nerieši nejak inak a prečo hneď ponúka svoje dcéry nevedno. Väčšina mužov by v takomto prípade svoje dcéry bránila až na smrť. Keď je atmosféra už neúnosná, zasahujú anjeli, čoby hostia, a zasahujú rozvášnený dav slepotou. Avšak nie klasickým oslepnutím, ale oslepením žiarou. Čiže dočasnou slepotou spôsobenou silným svetlom. Vypovedá o tom aj termín, ktorý je v tejto súvislosti použitý: sanverim, namiesto bežného averet/ivaron. Existuje už len jedno miesto, kde je v Biblie taktiež použitý – 2 Kr 6.18.

Potom je Lót spolu s rodinou vyvedený z mesta. Môže si so sebou zobrať kohokoľvek zo svojej rodiny. Budúcich zaťov neprehovoril, odchádza teda s manželkou a dvoma dcérami.

Má zakázané obzerať sa a  jeho útočiskom sa má stať hora. Tam sa Lót zdráha vyjsť. Tradícia predpokladá, že si netrúfal, lebo neveril svojim fyzickým silám. Vyjedná si teda zachovanie maličkého mesta Cóar a tam sa smie spolu s rodinou ukryť. Cóar je záhuby ušetrené (Chumaš).

Tu musím spomenúť, že Sodoma sa nachádzala v krásnom údolí Kikar, opisovanom Bibliou ako záhrada Hospodinova. Niečo ako druhý raj. Bola to teda oblasť bohato zalesnená, plná zelených plání, s dostatkom vody. A toto krásne údolie, malo byť zničené a zrovnané so zemou. Tradícia vysvetľuje, že preto, že Sodoma sa mala v budúcnosti stať súčasťou zasľúbenej zeme, a preto sa z nej muselo to najväčšie zlo vymiesť.

K zničeniu Sodomy došlo po východe slnka, keď Lót dorazil do mesta Cóar. V Mezopotámii býval súd vždy spojený s východom slnka, lebo slnko bývalo spájané s bohom spravodlivosti – babylonským bohom slnka Šamašom. Že aj v hebrejskej tradícii mal východ slnka napojenie na súd, čoby pozostatok minulého, svedčí text knihy Jób (38.12-15) a Žalm 5.

Utekajúci sú upozornení aby sa neobzerali pri svojom úteku. Zákaz obzerania sa späť tvorí opäť súčasť miestnej kultúry (chetitské texty, babylonská mágia,  ale aj grécka a rímska  kultúra). Lótova žena to však nevydrží a obzrie sa…čo jej spôsobí, že sa zmení na soľný stĺp, rovnako ako celá okolitá krajina. Bližšie o ničení Sodomy a Gomory a možných alternatívach ich zániku (zemetrasenie, výbuch asteroidu/kométy a pod., vrátane ich neúspešnej lokácie) viď. články:

Pán dal pršať ohnivý a sírový dážď(rabi Meir učil, že preto oheň a síra, lebo Boh sľúbil že už nikdy nebude trestať potopou 1M .1) na Sodomu (19.24) a keď sa ráno Abrahám rozhliadol do údolia, zo zeme stúpala para ako para z pece (19.28). Toto jeho státie je interpretované ako modlitba a od Abraháma a tohto okamžiku sa odvodzuje raňajšia modlitba šachrit, lebo stáť znamená modliť sa (Ž 106.30).

Lót sa však bál bývať v Cóar a tak sa s dcérami presťahoval do jaskyne.

-chanele-

Zdroje a použitá literatúra:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • M.Bič: Palestina od pravěku ke křesťanství I, II., (Praha 1948, 1949)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moŕe (1988)
  • A.Kaplan: Bahir (2008)
  • Bohové, démoni a symboly starověké Mesopotámie (1999)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba

Súvisiace priame i okrajové témy:

LECH LECHA 6. – OBRIEZKA

Keď menil Boh Abramovi meno na Abraham a predstavil sa mu El Šadaj, zároveň mu povedal: “…choď predo mnou a buď čestný”(1M 17.1) (…hithalech lefanaj vehje tamim”). Ak budeme slovo “tamim” – čestný/bezúhonný, vnímať v kontexte okolitých kultúr, ktoré mali bezprostredný vplyv na Abraháma, nakoľko predtým než sa stal zakladateľom nového náboženstva (…staneš sa otcom mnohých národov…), bol príslušníkom jednej z nich, prídeme na to, že veta: “Kráčaj predo mnou a buď čestný”, alebo bezúhonný, zodpovedá akkadskému “ina mahrija ittallak…”, fráze zo zmlúv o udeľovaní kráľovských grantov, tzn. ide o terminus technicus na vyjadrenie lojálnosti kráľovi. V Abrahámovom príbehu ide ale o úplné zameranie sa na Boha.

Rabbi Jehuda dával toto slovné spojenie do kontrastu s výrokom “Noe chodil s Bohom” (1M 6.9) a vysvetľoval rozdiel medzi nimi tak, že Abrahámovi, ktorého morálna sila bola veľká kázal Boh kráčať popredku, naopak Noe, ktorý bol slabý, tak “chodil s Bohom” (podobne Henoch).

Rabbi Nehemia zas vysvetľoval, že Noe bol ako priateľ kráľa, ktorý ide temnými uličkami v blate, a ktorého kráľ vyzve na prechádzku s ním, kdežto Abrahám je priateľom, ktorý osvetlí svetlom z okna priateľa – kráľa, a ten ho požiada aby mu svietil na cestu. Tak má Abrahám ukazovať národom, kto je svetlom v Izraeli a šíriť tak Božie slovo (rabbi Reš Lakiš).

Midraš vysvetľuje slová o Noemovi v zmysle, že Noema Boh podporoval, kdežto Abrahám konal pre Boha niečo ako misiu.

Potom nasleduje zasľúbenie potomstva (“…urobím ťa otcom mnohých národov…” 1M 17.5) a uzavretie zmluvy (1M 17.7) a ako znamením tejto zmluvy udáva príkaz obriezky (1M 17.11).

Rabíni učia, že napriek všetkým prikázaniam, ktoré Abrahám dodržiaval, a smel kráčať pred Bohom a  nie len  vedľa neho, nebol dokonalý. Takým sa mal stať až obriezkou, ktorá bola označená za znak zmluvy medzi ním a bohom, medzi Bohom a jeho potomstvom (1M 17.10).

Podľa rabbi Ammiho mal Abrahám pred obriezkou vládu nad 243 svojimi orgánmi, po obriezke predkožky mu dal Boh vládu aj nad obrezaným orgánom, oboma očami a oboma ušami. Týchto 5 orgánov zodpovedá číselnej hodnote písmena HE ( h ), o ktoré bolo Abrahamovo meno rozšírené. Mišna upresňuje, že nedodržanie micvy obriezky je jeden z 36 prehreškov, kvôli ktorému je jednotlivec vyhladený zo svojho ľudu.

Raši dopĺňa, že dodržanie “slúž mi zachovávaním prikázania obriezky” zabezpečuje Abrahámovu dokonalosť (slovo bezúhonný, priamy, možno preložiť aj ako dokonalý). Takúto blízkosť s Bohom, akú mal Abrahám, treba dosiahnúť vlastným pričinením, lebo keby sa muž narodil bez predkožky, nemala by chýbajúca zmysel (Radak).

Od obriezky závisí požehnanie potomstva aj vlastníctvo zeme.

Hebrejský termín predkožka (orla) sa používa aj vo význame prekážky, ktorá bráni úspešnému výsledku (3M 26.41; Jer  9.25; Ez  44.7). Jej odstránenie podľa tradície napomáha vrátiť sa do duchovného stavu v akom bol Adam pred hriechom – podľa legendy sa Adam “narodil” bez predkožky a po hriechu mu táto narástla (TB, Sanhedrin 38b) ako symbol prekážky, ktorú vytvoril medzi sebou a svätosťou (Chumaš).

Obrezávali sa ale aj obyvatelia predkolumbovkej Ameriky, Polynézie, Egypťania, Edómčania, Amónčania, Moábčania, niektoré africké aj austrálske kmene, dodnes sa obrezávajú napríklad aj muslimovia. Znamená to, že obriezka bola bežnou praxou a jedným z najstarších rituálov ľudstva.

V mimoizraelskej komunite môže súvisieť s prírodnými kultmi a uctievaním plodivej sily. Jej skutočné a prvotné dôvody nie sú známe. Realizuje sa odrezaním predkožky dojčaťa, alebo dospievajúceho muža (moslimovia).

Herodotos, otec dejepisu, jej pripisoval hygienické dôvody. Iní sa domnievajú, že ju možno vysvetliť psychologickými dôvodmi. Ďalší v nej vidia spomienku na staré krvavé obety, alebo na posvätné mrzačenie.

V biblickom príbehu je znakom zmluvy, bolestným podrobením sa Božej vôli. Obrad však nestačí, je nutná aj obriezka srdca (5M 10.16 a 30.6).

V Tóre sa nachádza jedna staroveká pasáž, ktorá by mohla čo-to objasniť. Ide o obrezanie Mojžišovho syna jeho manželkou Cipporou (Midjánka a teda aj Midjánci museli tento rituál robievať), na zachovanie jeho života(!). Obriezku sprevádza jej veta:”…si môj ženích, je to spečatené krvou…” (2M 4.25). Výraz “chatan” pre ženícha  je totožný s arabským výrazom pre obriezku. Odborníci sa domnievajú, že je to preto, že v muslimskej komunite býval obrezávaný muž pred ženbou a teda ho akoby zasväcovala do nového stavu, podobne ako obriezky afrických muslimských žien.

Rav Zeira napočítal 5 vecí, ktoré môžu byť neobrezané:

  1. uši (1M 6.10)
  2. jazyk (2M 6.12)
  3. srdce (5M 10.16)
  4. predkožka (1M 17.14)
  5. stromy (3M 19.23)

Učil, že všetky národy sú neobrezané v prvých štyroch prípadoch a celý dom Izraela je neobrezaného srdca, keď neplnia vôľu Božiu.  Učil, že v budúcnosti odníme Boh od Izraela neobriezku ich srdca,  tak ako hovorí Ez 36.26 a 1M 17.11: “…a odstránim kamenné srdce vaše a dám vám srdce z mäsa…”

Obriezka je chápaná tradíciou ako jedna z 10.-tich skúšok Abraháma (podľa Rašiho: 1. ukrývanie sa v jaskyni pred kráľom Nimrodom, ktorý ho chcel zabiť 2. Nimrod hodil Abrama do ohnivej pece  3. príkaz opustiť rodinu a vlasť a odísť do Cháránu  4. hladomor v zasľúbenej krajine  5. únos Sarah egyptským faraónom  6. zajatie Lóta  7. oznámenie, že potomstvo bude trpieť pod 4 nadvládami  8. príkaz obriezky,  9. zahnanie Hagar a Izmaela  10. spútanie Izáka; podľa Maimonida:  1.opustiť Ur a odísť do Cháránu  2. hladomor  3. únos Sarah faraónom  4. vojna so 4 kráľmi  5. dieťa s Hagar, keď sa zdalo, že Sarah neporodí  6. obriezka  7. únos Sarah Abímelechom  8. odchod Hagar  9. odohnanie Izmaela  10. spútanie Izáka).

Má sa jej podrobiť vo vysokom veku, ešte pred splodením Izáka, aby tento mohol byť splodený vo svätosti a že hoci oslabený, môže splodiť syna (Radak).

Za obriezku je stanovený ôsmy deň po narodení, ale Abrahám a všetci jeho príbuzní museli byť obrezaní okamžite. Len Izák bol obrezaný podľa predpisu na ôsmy deň, lebo v čase vydania príkazu ešte nežil.

Osmy deň je symbolický, lebo nasleduje po siedmych dňoch stvorenia. Zavádza ale aj fakt, že všetky detské obete v okolitých národoch bývali tiež konané na ôsmy deň (môže byť obriezka kvázi ústupok ako zamedziť obetiam, ale pritom dať ľudu navyknutému na rituál, priestor pre realizáciu???). Aj zasvätenie prvorodeného zvieraťa Bohu v neskoršom Mojžišovom zákone sa konávalo na ôsmy deň (2M 22.29) a toto jeho obetovanie nesmie prebehnúť pred ôsmym dňom (2M 22.27). Z ezoterického pohľadu je 8 symbolom sveta budúceho – olam ha-ba.

Podľa Maharala sa s číslom 7 spája prirodzený poriadok sveta, preto 8 symbolizuje povznesenie človeka nad obmedzenia prírody, ktorým predkožka je a jej odstránenie ako prekážky duchovného rastu presahuje tento prirodzený poriadok (Chumaš).

Môže tiež súvisieť s ním, že ôsmy deň je pre rodičku dňom očisťovania. (bližšie o obriezke z mystického hľadiska pojednávam v samostatnom  článku, link naň je na konci článku).

Dospelý muž, ktorý sa nedá obrezať, stráca podľa tradície nárok na olam ha-ba a potrestaný býva buď predčasnou smrťou, alebo bezdetnosťou (bezdetnosť však nie vždy býva chápaná v judaizme ako trest, ale aj ako možnosť Božieho zásahu a zázraku).

Obriezka sa týka aj otrokov a konvertitov na judaizmus.

Izák dostáva meno Jicchak, ktoré sa prekladá zhruba ako “smiešok” (?), či “spôsobujúci smiech”, pretože pri oznámení zasľúbenia  jeho narodenia sa smial aj Abrahám aj Saraj. Abrahám preto, že sa tešil lebo uveril Bohu, Saraj preto, lebo pochybovala (1M 18.12). Preto sa Boh na Saraj hneval a na Abraháma nie (Raši).

Maimonides učil, že ten kto prijíma judaizmus a nie je židovského pôvodu je počítaný medzi učeníkov Abraháma, preto  sa konvertiti môžu modliť “…Boh našich otcov…”nakoľko Abrahám je ich otcom (pridáva sa im po konverzii k menu prídavok “ben Abraham”), lebo: “…budeš otcom mnohých národov…”. Maimonides tak nevidel žiadny rozdiel medzi rodenými Židmi a konvertitmi a vychádzal ako inak z Písma, v ktorom sa hovorí: “…jeden zákon platí pre teba a tiež pre cudzincov, ktorí bývajú s vami po všetky pokolenia…”(4M 15.15). Kým Izraeliti pochádzajú od Abraháma, Izáka a Jákoba, konvertiti pochádzajú od Boha, skrze ktorého slová boli vo svete stvorení.

-chanele-

Súvisiace články:

Odporúčaná literatúra:

  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (1988)
  • Výklady ke Starému Zákonu (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesisi (2008)
  • midraš Berešit Rabba

LECH LECHA 5. – ZMENA MENA Z ABRAM NA ABRAHAM

Keď Boh oznamuje Abramovi (hebrej. čítané Avram)zmenu mena na Abraham (čítané Avraham) , označí sám seba termínom EL ŠADAJ (   ydv la ) – Boh Všemohúci.

Biblická kritika uvádza, že napriek prekladu “Všemohúci”, pôvodný význam tohto Mena je neznámy.

Možno

  • pochádza z akkadského slova ŠADU = vrch a myslí sa tým ten, ktorý je na Božom vrchu
  • súvisí s menom kanaánskeho božstva polí a stepí z jedného ugaritského textu
  • či ugaritským termínom pre “hruď*“, prsia”evokujúc tak božstvo plodnosti miestneho rázu
  • hľadať súvis s hebrejským “sade” ( hdf) – pole (a zase tá plodnosť)
  • alebo je odvodené z hebrejského slova ddv ((š(šin, dalet, dalet)=ničiť v kontexte s Iz 13.6 a Joel 1.15, kde text vyjadruje pustošenie.
  • šad” sú ale aj* hebrejsky prsia, a to ako ženské (životodárne) tak aj mužské (ochranné a bojovné), zato “šed” je démon (pl. šedim) a šadaj by tak mohlo znamenať “naša hruď”, odkiaľ srší aj materské mlieko aj násilie a teda kde sa ukrýva aj “človek” aj “démon”. A v týchto prsiach sa dal Všemohúci poznať  Abramovi– tj. EL ŠADAJ s číselnou hodnotou 345, totožnou s číselnou hodnotou mena MOŠE (hebrej. Mojžiš), ale aj mena HAŠEM, ktoré sa používa na vyslovenie Tetragrammatonu ( ydv la = hvm =  koncové mvh= 345 ).

Meno ŠADAJ sa píše na mezuzu visiacu na pravej zárubni dverí. Jeho akrostich má plné znenie “šomer daltot Jisrael” = strážca dverí Izraela.

Hebrejčina chápe termín v zmysle všemohúcnosti. Jedná sa o jednu zo štyroch vlastností Boha (múdrosť, láska, všemohúcnosť a nesmrteľnosť). Štvorka v kabale symbolizuje najvyššie číslo, ktorým bolo všetko tvorené a teda aj vďaka týmto štyrom vlastnostiam. Dalo by sa do toho  samozrejme zakomponovať aj štvorpísmenné meno Božie JHWH.

Písmeno ŠINv ) značí podľa tradície ZUB. To bol jeho pôvodný hieroglyfický znak.  Zub hryzúci potravu k tomu, aby bola strávená a spracovaná a umožnila tak pokračovať v živote. Duchovne takto “žujeme” dojmy, pocity, slová a vzťahy. Aj praotcovia “žuli” množstvo udalostí, ktoré boli pre nich nepochopiteľné (syn neplodnej Sáry, obetovanie Izáka, Jákobov nočný boj).

Tri kvapôčky v písmene ŠIN – tri “jody”  (  y y y ) symbolizujú tak Izraela, Jákoba a Ješurun. Všetky tri sú tak spojené v jednom písmenku. Akoby toto ŠIN bolo synonymom trojnosti Izraela (Koheni, Levíti, Izrael). Samo ŠIN značí “nebesá” – šamajim, ktoré symbolicky púšťame cez dvere “dalet” ( d ) – druhé písmeno mena ŠADAJ, do nášho sveta. Samo JODy ), strojené v troch kvapôčkach ŠIN, symbolizuje 10 skúšok, ktorými prešiel Abrahám. Ináč je to ruka “dávajúca”, ruka Božia, starajúca sa o Izrael poskytujúca ochranu, potravu, milosť, poznanie, spásu…ruka, ktorou analogicky dávame aj my, keď sa snažíme podobať Bohu (Ja som svätý, buďte aj vy svätí – 3M 11.4, 19.2, 20.26).

EL ŠADAJ je Boh, ktorý začína s človekom viesť rozhovor. S rodom patriarchov je spriaznený ako Priateľ, Brat, Otec, Príbuzný (porovnaj nižšie s významom slova “am”). Je skrytý a predsa blízky. I z teoformných mien je cítiť spriaznenosť a spríbuznenosť Abímelech =môj otec je kráľ; Achíram=môj brat je vznešený pričom pod otcom a bratom je treba vnímať samotného Boha. Vyžaruje z nich až intímna spojitosť.

Midraš Berešit Rabba (46.2) vysvetľuje meno Šadaj tak, že ide o zloženú formu šin –  v , tzn. skrátenú formu vzťažného zámena “ktorý” – ašer (   rva  )  a slova “daj” ( yD) s významom “dostatok”, kedy EL ŠADAJ nadobúda význam ”Boh, ktorý je sám sebe postačujúci. Raši to komentuje ďalej tak, že je Bohom, ktorý stačí a postačuje na udelenie svojho milosrdenstva a ktorý má dostatočnú moc dať všetko, čo je potrebné.

Ale vráťme sa k zmene Abramovho mena. Vysledovať dôvod tejto zmeny je dosť problematické. Pôvod mena Abram je nutné hľadať v aramejskom mene ABIRAM, pretože ako vieme Abramovi predkovia boli Aramejci, pochádzajúci z chaldejského Uru (1M 11.28) a slúžili mesačnému božstvu Nannarovi (slnečné božstvo malo svätyňu v Babylone).  Aj v 5M sa bez okolkov priznáva: “Môj otec bol blúdiacim Aramejcom, zostúpil do Egypta, žil tam ako cudzinec s malým počtom osôb a stal sa veľkým, mocným a početným národom” (5M 26.5).

Konvertiti na judaizmus dodnes ku svojmu novozvolenému menu pripájajú slovné spojenie ”ben Avraham” – “syn Abrahámov”, lebo Abrahám sám o sebe nebol Židom v takom ponímaní, ako sa berie dnes. V podstate bol vlastne prvým konvertitom, pretože skôr, než začal uctievať jediného Boha, neskoršie nazývaného Bohom Izraela, patril do rodiny, v ktorej sa uctievali bôžikovia a už spomenuté božstvo Nannar.

Meno ABIRAM sa prekladá: “Otec je vznešený”, alebo “Môj otec je Baal” (Abi=môj otec; ram=vznešený, popr. baal).

Pojmom Baal sa v aramejskom prostredí označoval termín “pán”, “majiteľ”, “manžel”. Dodnes sa zachovalo i v súčasnej hebrejčine s ekvivalentným významom – “manžel”, “účastník” “majiteľ”, “vlastník”. Okrem toho sa týmto termínom označovalo na tú dobu dosť rozšírené božstvo – Baal, boh plodnosti a života, búrky a dažďa, ktorý postupne získaval čoraz väčšiu pozornosť oproti ostatným božstvám.

Nakoľko je aramejčina a hebrejčina vo veľmi blízkom vzťahu a oba jazyky patria do tej istej jazykovej skupiny, je ľahké odvodiť význam mena Abram i priamo z hebrejčiny, ktorej odtienky neskôr nabralo.

Tu sa prvá časť mena “av” prekladá ako “otec” a druhá “ram” ako “vznešený”. Základom pre ostatne menované slovo je slovesný kmeň RHM  ( shr) (byť hrdý,pyšný, vyvýšený, vznešený…).

To znamená, že meno Abram malo podobný význam ako aramejské meno Abiram. Na základe Abramovho východu z krajiny svojich predkov i Božej zmluvy s ním (1M 17.5), bolo nutné jeho meno zmeniť na “Abraham”, ktoré sa prekladá viacerými spôsobmi – “otec zástupov”, “otec mnohých”, “otec množstva”, alebo “otec hlučiaceho davu”.

Zmena druhej časti mena “ram”  na “raham”, nie je v hebrejčine nijak zvlášť doložená, každopádne má však súvis so štvrtým veršom sedemnástej kapitoly knihy Genesis: “…vehájijá leav hamón gójím…” – “…budeš otcom chýrneho (hučiaceho, zoskupeného) davu národov…”(1M 17.4).

Slovo “hamón” sa z hebrejčiny prekladá ako “dav, zhluk, hluk, šelest, šumenie, sláva, chýr..”. Spojenie “hamón gójím” sa prekladá buď  ako “chýrne národy”, poprípade “mnohé národy”, alebo “početné národy”, či “davy národov”, a pod.

Samotné meno Abraham, keby sme chceli rozložiť, dostaneme: “av”=otec; “raham”=to by sme mohli(ale!) čiste hypoteticky rozložiť na “rav” = mnohý a “hamón”=chýr, dav, zhluk, huk. Túto analýzu berte prosím za čisto hypotetickú špekuláciu, ku ktorej som došla na základe určitých faktov a znalostí. Z nej by sme potom mohli dostať syntézou výsledok, ktorý by mohol znieť: “otec mnohých hučiac zoskupených chýrnych davov”, čiže, povedané zrozumiteľnejšie – “otec hlučiaceho davu národov”(tak ako uvádzajú preklady), alebo ešte jednoduchšie – “otec mnohých národov”.

Možno by sme mohli vidieť koncovku “-am” samostatne stojacu a v nej, odhliadnúc od nezmyselného doslovného spojenia predchádzajúcich “-rah-“, hebrejské slovo “am”, prekladané slovom ľud. V Svätom Písme sa toto slovo vyskytuje nesmierne veľa krát a to v rôznych významoch. Je tiež súčasťou mnohých známych mien, napr. Jarobeám, Rachabeám a pod.

Pojem “am” vo väčšine semitských jazykov označuje pôvodne kolektív, alebo skupinu ľudí, spriaznených príbuzenským vzťahom a to po otcovskej línii. Pritom veľkosť daného spoločenstva nie je nijak podmienená. Jedná sa tým viac-menej o vyjadrenie vzťahu.  Podobu vzťahovosti, o ktorej hovorím možno vidieť aj v množstve biblických miest.

Zvláštnym príkladom sú tzv. teoformné vlastné mená, čiže mená úzko súvisiace s Bohom. Napríklad: Ammiel=môj otcovsky príbuzný je Boh, alebo Ammíšaddaj=môj otcovsky príbuzný je sám Boh Všemohúci –Šadaj a pod.

Nakoľko ale slovenčina nepozná množné číslo od slova “ľud”, je termín “am” prekladaný ako národ aj keď by sa viac hodil termín ľud a termín národ by sa zas spätne do hebrejčiny mal preložiť skôr termínom gój. Používanie slov “am” a “gój” vyplýva v hebrejčine z kontextu (ďalej vysvetlím), čo v jednotnom preklade do slovenčiny jediným termínom “národ” priniesol v minulosti prekladové nezrovnalosti až duchovnú predpojatosť, kedy po napasovaných vyštylizovaných prekladoch “gój”= pohanský národ (neviem, ako prekladateľ prišiel k tak šialenému zneniu!), viedlo nakoniec k rozvoju antisemitizmu, pritom, židia nikdy nehovorili o ostatných národoch ako o pohanských, len ich označovali špecifickým termínom vyplývajúcim z pravidiel hebrejskej gramatiky.

Slovo “gój” je špecifický hebrejský termín, ktorého etiológia sa presne vypátrať nedá, jednoznačne však možno povedať, že  “am” označuje spoločenstvo ľudí z vnútorného pohľadu (príbuzenský vzťah), kdežto pojem “gój” sa na spoločenstvo díva z vonkajšieho smeru a to vždy prihliadajúc na konkrétne miesto, poprípade spôsob organizácie konkrétnej spoločnosti. Niektoré preklady Písma sv. prekladajú tento termín slovom “pohania”. Podľa mňa je tento spôsob prekladu zavádzajúci a len z vrodenej tolerantnosti sa radšej k pravdepodobnému zneužitiu určitými kruhmi, práve tohto prekladu, nebudem bližšie vyjadrovať. Každý, kto sa s touto problematikou a problémom vzťahov medzi Židmi a okolitým svetom (prihliadajúc na historické okolnosti) zaoberal, alebo s ňou prišiel do styku, sa hravo dovtípi, o čo niektorým ľuďom išlo a čo mám na mysli.

Nie vždy sa dá držať prekladu “am” = ľud, “gój” = národ mechanicky, a často na základe textových a kontextových špecifík, je možné tieto slová prekladať rôzne, a dokonca aj ako synonymá.

Obecne však možno termínom “gój” označiť neizraelské národy i napriek tomu, že v Písme sv. je takto často nazývaný aj samotný Izrael, hlavne v prípadoch, kedy je o ňom hovorené ako o jednom z mnohých národov, prichádzajúcom s okolitými národmi  do kontaktu, či už mierového, alebo vojnového. Kdežto termín “am” je častejšie používaný priamo v súvislosti s Izraelom, ako  ľudom Božím, poprípade “am kadoš” – “ľudom svätým” (5M 7.6, 14.2, 26.19 atď.), ktorý je odvodený od vzťahu Izraela k Bohu, nie od možného faktu svätosti, ako národnej vlastnosti. Mimochodom, svätosť nie je nadprirodzená vlastnosť, ako ju chápe napr. kresťanstvo, ale definuje “oddelenosť” (viď. článok AM SEGULA – VYVOLENÝ ĽUD).

Izrael je termínom “gój” predovšetkým označovaný práve  v Abrahámovom zasľúbení (preto to tu takto podrobne rozvádzam) – “…urobím ťa národom veľkým (…gój gadól…) – 1M 12.2, podobne ale aj v zasľúbení Jákobovom a Mojžišovom (1M 18.18), alebo v prípadoch kolektívneho poklesku, kedy sa Izrael niečím voči Bohu previnil (…že tento národ (gój) je tvojim ľudom(am)…-2M 33.13).

Izrael ako “gój” je povolaný zo všetkých národov k službe Bohu, ako zástupca všetkých ostatných národov.

Keď teda bolo Abramovi zmenené meno na Abraham, bolo to s prihliadnutím na to, že ku konečnému zhromaždeniu po stránke duchovnej a náboženskej v olam ha-ba (svet, ktorý príde), dôjde na úrovni všetkých národov, nie len Izraela. A tu si opäť pripomeňme 15-ty verš 17-tej kapitoly knihy Genesis (1M), kde sa hovorí: “…vehajittá leáv hamón gójim.” = “…a budeš (staneš sa) otcom hlučiaceho (možno by sme mali chápať vo význame “žijúceho”) davu národov”.

Talmud (TB, Berachot 13a) hovorí o mene Abram  ako o vyjadrení dovtedajšieho postavenia patriarchu, keď bol ešte otcom ARAMU, svojho rodiska. Nové meno Abraham podľa Rašiho vyjadruje už jeho nové postavenie = otec mnohých národov.

Podľa Sefer ha-bahir (§6) je dôvodom rozšírenia Abramovho mena o písmenko HE stvorenie človeka na Boží obraz (1M 9.6) – doslovne “v Božom obraze” – becelem Elohim.

Kniha Bahir považuje za dôvod rozšírenia Abramovho mena fakt, že sa tým momentom sa Abram stáva, teraz už ale Abraham, praotcom “množstva” (1M 17.15) a teda množstvo jeho potomkov hraničí s počtom hviezd a zrniek piesku (1M 13.16, 15.5). Avšak táto poznámka býva považovaná za pochybnú a len akýmsi medzistupňom medzi §5 a §7, pojednávajúcimi o biblických veršoch 4M 33.23, Job 11.9 a Joz 15.18.

Podľa §6 má novovzniknuté meno Abraham číselnú hodnotu 248 (  a =1,   b =2,   r =200,   h=5,  koncové m=400), zodpovedajúcu číselnej hodnote slovného spojenia “becelem Elohim” (na obraz Boží), ktoré zodpovedá histórii stvorenia človeka, ktoré sa ako dôvod zmeny mena uvádza hneď nato. Vo všeobecnosti je to jedna zo základných tém, na ktorých stojí množstvo pôvodných midrašických textov. Podobne ako sa o probléme hovorí aj v hagade a neskôr vo všeobecnosti aj v samotnej kabale, ktorej základ tvoria práve midrašické texty, lebo na nich vznikla (prameň pre §6 knihy Bahir poslúžil talmudický traktát Nedarim 32b).

Podľa inej starej tradície má znak HE dvakrát obsiahnutý v najsvätejšom Božom Mene význam tohto sveta (olam ha-ze) v protiklade k JOD, ktoré symbolizuje svet budúci (olam ha-ba). HE je tak bránou spájajúcou dva svety. Doplneným písmenom HE je Abram zvelebený a stáva sa Abrahamom a  za asistencie obriezky (o tej nabudúce) je povolaný k spoluzodpovednosti za tento svet.

Číselná hodnota znaku JOD Božieho Mena  (JHWH)  je 10 a je dvojnásobnou hodnotou znaku HE. Keď Všemohúci premenoval Abrama a Sarah na Abrahama a Saraj, zvelebil Abramovo meno o to HE, o ktoré umenšil číselnú hodnotu mena Sarah na Saraj. A toto JOD spája Abrahama a Saraj, už ako plodný pár,  spája tak mužské a ženské a vedie k zjednoteniu vo svete budúcom (olam ha-ba).

-chanele-

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004, súkromné vydanie)
  • Kresťanská revue 1993, č.6, 7)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • M. Bič:Ze světa Starého Zákona (1986)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • L. Moučka: Sefer Jecira (1993)
  • B. Pípal: Hebrejsko-český slovník ke SZ (1974)
  • V. Trabalka: Prvý hebrejsko-slovenský slovník(1996)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (1993)
  • Biblia Hebraica Stuttgartensia of Kittel (1990)
  • Das Buch Bahir (1923)
  • A. Kaplan: Bahir (2008)
  • Encyklopedie Bible (1992)
  • Slovník biblické teologie (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesis (2008)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (2001)
  • midraš Berešit Rabba

Súvisiace články:

LECH LECHÁ 2. – BITKA KRÁĽOV A MALCHISEDEK

Po Abrahamovom odchode z Egypta a presunutí sa cez Negev do Betelu, na miesto, kde Abraham pôvodne Hospodinovi postavil oltár a vzýval Jeho Meno, došlo k rozdeleniu Abrahama a Lóta a ich rodín a služobníkov. Biblia uvádza, že to bolo preto, lebo ich majetky boli tak veľké, že nemohli bývať spolu (1M 13.6).

Abraham dal Lótovi na výber a ten si vybral okolie rieky Jordán, ktoré sa podobalo rajskej záhrade, lebo to bolo ešte pred zničením hriešnych miest Sodomy a Gomory. Abraham sa teda usadil v kanaánskej krajine. A vtedy riekol k nemu Boh:”… pretože celú krajinu, ktorú vidíš dám tebe a tvojmu potomstvu naveky”(1M 13.15) a “…tvojho potomstva bude ako prachu zeme…prejdi krajinu po jej dĺžke i po jej šírke, lebo tebe ju dám.” A utáboril sa Abrahám pri Dube Mamreho.

Údolie Jordánu KIKAR HA-JARDEN má tvar oválu, preto KIKAR (“okruh”). Je to oblasť, ktorá je dnes zaplavená a vrch, z ktorého sa Lót díval do údolia je pravdepodobne pahorok ležiaci na JV od obce BEITIN (asi 17 km S od Jeruzalema). Podľa rabínskych komentárov k Chumašu, Lót uprednostnil majetok pred čestnosťou, dúfajúc, že a nepošpiní hriechom Sodomy a Gomory. Midraš Raši vysvetľuje na margo textu, že keď Lót “odišiel z východu a oddelil sa od Abraháma (1M 13.11), išlo aj o duchovné oddelenie sa od Boha. Slovo MIKEDEM totiž možno preložiť aj ako “z východu”, tak aj “odpradávna”. Tým sa podľa rabínov myslí , že sa oddelil aj od prvopočiatku a teda od boha.

Prisľúbenie potomstva ako prachu zeme vysvetľuje Midraš tak, že ako prach prežije tých, čo po ňom šliapu, tak aj Izrael prežije tých, čo ho budú prenasledovať.

Následne po prisľúbení je Abrahámovi kázané celú prisľúbenú krajinu prejsť po jej dĺžke i šírke, čo podľa Rašiho je znak toho, že ju prijíma, podobne ako chetitský vládca symbolicky prechádzal krajinou počas zimného sviatku, či faraón nastúpivší na trón obchádzal ochranný múr alebo ako ugaritský Baal prechádzal mestá, čím potvrdzoval svoju nadvládu nad bohmi i ľuďmi.

I usadil sa Abrahám pri Dube Mamreho a postavil oltár (1M 13.18).

Postavenie oltára znamenalo v staroveku ukončenie jednej etapy putovania.

Mamre bolo identifikované ako RAMET EL-CHALÍL severne od Hebronu. Počas vykopávok tu bol nájdený priestor, na ktorom stál zachovaný strom, studňa a oltár.

Sidra pokračuje ďalej rozprávaním bitky medzi štyrmi kráľmi východu (elamský kráľ Kedorlaomer, gojimský Tidál, šinársky Amrafel, ellasarský Arioch) a piatimi kráľmi západu (sodomský Ber, gomorský Birš, kráľ Admy Šináv, cerojimský kráľ Šeméner a kráľ Cóaru), ktorí sa stretli v údolí SIDDIM (1M 14.3), ktoré je dnes pravdepodobne zaliate plytkou vodou južného cípu Mŕtveho mora, vtedy nazývaného príznačne Soľné more.

Nájsť spomínaných kráľov ako konkrétne historické postavy a začleniť tak príbeh do kontextu dejín, nie je ľahké.

Meno kráľa Amrafela sa nenachádza v žiadnom zo známych kráľovských archívov. Rabíni ho stotožňujú s Nimrodom (TB, Ervim 53a). Arioch mohol byť churritského pôvodu, lebo mesto Ellasar mohlo byť Tellasar – Larsa v Babylónii. Al Ašúr – Ašúr v Asýrii, či Illansara pri Karkemiši.

Churritskou kultúrou bola Abrahámova rodina dosť ovplyvnená. Praotcovia bežne používali v živote churritské zvyky (neplodná manželka dávala svojmu manželovi svoju slúžku a od nej potom prijala potomstvo; manželstvo medzi súrodencami; vymenovanie manželky za svoju sestru, ak ňou nebola, kvôli väčšej vážnosti…).

Meno Kedorlaomer možno snáď odvodiť od akkadského KEDURRU “najstarší syn” a mena božstva Laganar. Midraš ale vysvetľuje, že Kedorlaomer bol Elam, Šémov syn. Jeho hájemstvo Elam by mohlo byť kráľovstvo v JZ Iráne.

Tidal by zas mohlo byť chetitské meno Tudchaliaš a prívlastok gojimský, by vzhľadom na to, že tento panovník stál na čele viacerých národov (gojim= hebrej. národy).

Mesto Coar by mohlo zas ležať na úpätí Moábskych vrchov v Jordánsku.

Mená kráľov Ber a Birš vysvetľuje Midraš odvodením od slova Raa = zlo, čo zdôrazňuje hriešnosť oboch miest.

Po vojenskom ťažení Abrahama proti piatim kanaánskym kráľom, aby oslobodil zajatého Lóta (midraš uvádza, že ho zajali preto, lebo dúfali, že ho bohatý Abraham vykúpi) je niekedy označované ani nie tak snahou o potrestanie zla,  ale skôr snahou o získanie moci nad územím a postavenie medzi jednotlivými kmeňmi.

Zvesť o tom, že je Lót väznený v zajatí, priniesol Abrahamovi zbeh, ktorý mal byť podľa midraša kráľ Óg, ktorý ušiel z bitky Refaimovcov, v nádeji, že Abraham pri tomto čine umrie a on si bude môcť zobrať za manželku jeho manželku, známu svojou krásou. Boh mu dal za túto zvesť dlhý život, ale potrestal ho za úmysel tak, že padol do rúk Abrahamovým potomkom.

Tak oslobodil Abraham Lóta.

Zobral so sebou 318 svojich nasledovníkov  a s ich pomocou zvíťazil a porazil Kedorlaomera a jeho spriatelených kráľov – spolubojovníkov.

Babylonský Talmud (Nedarim 32a) vysvetľuje, že títo “nasledovnící” bolí tí, ktorých Abraham naučil slúžiť Bohu a za to, že uviedol učencov do boja, bol potrestaný tým, že jeho potomstvo muselo slúžiť v Egypte. Iný talmudický výklad uvádza, že číslovka 318 je číselnou hodnotou mena Eleazára – Abrahámovho verného sluhu, ktorý vydal za 318 bojovníkov a v skutočnosti to bol on sám, čo šiel s Abrahamom do boja.

Po tomto úspešnom boji privítal Abraháma v kráľovskom údolí Save (nachádzalo sa západne od Jeruzalema), salemský kráľ Malchisedek, kňaž Najvyššieho. Doniesol mu chlieb a víno a desiatok. Bolo zvykom, že víťaz býval miestnymi obdarovávaný.

Práve touto bitkou sa Abraham vraj pripravil o potomstvo. Tým, že spôsobil smrť nevinným (Elie Munk: La Voix de la Thora, La Genése). Podľa Rambana bol Malchisedek Noemov syn Šem a Salem mesto Jeruzalem.

Pod Salemom rozumie tradícia Jeruzalem odvolávajúc sa na 76 Žalm. Názov mesta znel v tej dobe Urušalim. V preklade, rovnako ako aj dnes, i napriek súčasnej podobe Jerušalajim – Mesto Mieru (Ž 16.3 …v Šaleme bol jeho stánok…).

Hebrejčina nepozná veľké začiatočné písmeno, takže slovné spojenie “melech šalem” kráľ Šalemu, by sa odhliadnúc od nutnej genitívnej formy, ktorá tu je vzhľadom na slovo melech (kráľ) ako segolaty v statuse constructe singuláru nemeniacej svoj tvar a jeho vokalizáciu pre genitív typickú, necharakteristická, mohlo prekladať aj ako  “kráľ pokoja”, “pokojný kráľ”, “kráľ žijúci v mieri”, taký, čo “nevyhľadáva vojnové strety”. Túto verziu uprednostňuje aj Filón Alexandrijský. Zato vo fragmentoch kumránskych  rukopisov, je Salem stotožňovaný s Jeruzalemom. Podobne tak Jozefus Flavius tvrdí, že Solyma (Salem) je základom názvu Hierosolyma – tj. Jeruzalem. Naviac, územie Jeruzalema je známe ako pôvodné osídlenie Jebúsejcov (Sd 19.10-12, 2 S 5.6-9), ktorí uctievali “Boha Najvyššieho” (1M 14.19), zrejeme totožného s Bohom Malchisedekovým.

Samo meno Malchisedek je kananánske a tak niet divu, keď aj boha s menom El Eljon stotožneného s Abrahámovým Jediným Bohom, budeme hľadať v kanaánskom prostredí. Samotný termín El Eljon (narozdiel od ELa) však nájdeme len v hebrejčine, božstvo tohto mena v kanaánskom panteóne neexistuje. Od ELa – otca bohov, kanaánskeho boha plodnosti, boli neskôr odvodené termíny ako “pastier” (Roe), kráľ (Melech) a pod.

Nachádzame tu tiež boha kočovných národov tohto územia pod názvom El-Roi (1M 16.13) – boh vidiaci, totožného pravdepodobne s Elom. Niektorí autori zastávajú teóriu o lokálnom božstve z južnej oblasti susediacej s Egyptom (1M 16.14).

Možno, že sa skutočne jednalo o miestne božstvo a prídomok El slúžil už vtedy na označenie termínu “boh”.

Rovnakou možnosťou je aj mnohorakosť jedného boha – Ela, z čoho možno vyvodiť neskoršie pomenovanie Elohim (plurál od Eloah)= Boh a   jeho ďalšie, okolnosťami determinované ekvivalenty (El Šadaj, El Chaj…).

El Eljon  sa teda dostal do judaizmu cez Malchisedeka. Ramban to vysvetľuje tak, že na rozdiel od kňazov ostatných národov, ktorí slúžili anjelom, Malchisedek slúžil Pánovi. Neodovzdal svoje kňazstvo svojim potomkom, ale bolo mu odňaté a prenesené na Abrahama (TB, Nedarim 32a). Malchisedek je v značnom množstve spomínané aj v kanaánskych rukopisoch, kde je vnímaný ako eschatologická postava, zohrávajúca dôležitú úlohu v uskutočnení pripravovaného Božieho súdu v boji proti silám zla.

Ak by sme chceli vysvetliť Malchisedekovo meno, podobne ako názov mesta Jeruzalem, dostaneme dve slová: Malchi a cedek. Malchi sa prekladá ako “môj kráľ” a cedek ako “spravodlivý”. Avšak, predpokladá sa, že hebrejské cadik je len náhradou pôvodnej etiológie, ktorá v 1.stor. n.l. už nebola známa. Filón Alexandrijský sa ale prikláňa k tomu, že Cedek, ktorého on nazýva Sydyk, je fénický boh a meno Malchisedek by znamenlao: Cedek je môj kráľ (a teda pán).

Abraham sa však úplne o potomstvo nepripravil. Talmud vysvetľuje, že dieťa nemá mať Abram, ale Abrahama a nie Sáraj ale Sára. Midraš vysvetľuje, že získanie nového mena, ktoré obaja dostali od Boha, zmenilo ich osud. Talmud to upresňuje tým, že osud Izraela nepodlieha planétam (babylonský kult uctievania hviezd – astrológia, sa dostal aj medzi Hebrejov a vžitý bol pod názvom AKUM – skratka slov AVODA KOCHAVIM U MAZALOT – tj. služba (uctievanie) hviezdam a planétam. Neskôr sa týmto termínom začali označovať pohania.)

Podľa judaizmu osud zapísaný vo hviezdach nemá konečnú platnosť. Je to len jedna z možností (TB, Šabat) a ľudský osud je ovládaný pokáním, modlitbou a dobročinnosťou. Priaznivec východných filozofií by povedal,  že karmou a jej zmenou.

A tak sa Abrahám a Sára dočkali predsa len syna a podľa tradície práve od Malchisedeka prevzal praotec Abraham skryté (sod) učenie (židovská mystika) o Bohu a po všetky stáročia odovzdávané ústnou formou z generácie na generáciu.

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

ÚVOD: V judaizme je zvykom čítať každý týždeň  na šabat v synagóge tzv.  sidru alebo parašu – týždenný oddiel Tóry, ktorý sa dopĺňa čítaním z Prorokov (haftara), ktoré tématicky súvisí s konkrétnou sidrou.

Takto sa stane, že za celý kalendárny rok sa prečíta celá Tóra (5. kníh Mojžišových). Znamená to teda, že Tóra je rozdelená do približne rovnako dlhých oddielov, v počte týždňov v roku.

S čítaním sa začína na sviatok Šemini aceret , slávený na jeseň po sviatku Sukkot  a pokračuje sa celý rok, až je čítanie Tóry uzavreté Novým Rokom, Vysokými sviatkami a už spomínaným osemdňovým sviatkom Stánkov.

Sidra Berešit, keby sme ju chceli zhrnúť do hesiel, hovorí o nasledovnom:

  • Stvorenie sveta a človeka
  • rozprávanie o raji, prvom hriechu, a vyhnaní z raja
  • príbeh Kaina a Ábela
  • zoznam patriarchov pred potopou
  • správa o nefilim

Spraviť komentár k celej sidre je dosť obsiahly materiál (a to v žiadnom z nasledovných článkov neobsiahnem úplne všetko), preto budem každú sidru podľa potreby členiť do niekoľkých častí.

                                            *      *      *

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

Stvorenie sveta nevnímal pôvodný staroveký  judaizmus ako kresťanské absolútne ex nihilo “z ničoho”, tento pojem sa do judaizmu dostal až v období vzniku Makabejských kníh (2Mak 7.28). K stvoreniu došlo na dvoch úrovniach, duchovnej a materiálnej. Tradícia učí, že išlo o proces založený na desiatich číslach a 22 písmenách (článok: 32 cestičiek múdrosti ) hebrejskej abecedy. Písmená, vyjadrujúc zvuky, sa stali nástrojom stvorenia, reč je teda chápaná ako hybná sila celého bytia, Boh slovom tvoril svet (“…a Boh riekol…”). Čísla ako potencie kvantity  charakterizujú priestor určený na stvorenie.

V momente stvorenia sa prepojila večnosť s časom, ktorý dovtedy neexistoval, duch s hmotou (človek) a nekonečné s konečným.

Pre akt stvorenia sa v kabale aj v judaizme používa termín Ma´ase berešit a zahŕňa rôzne “špekulácie” (v tom dobrom slova zmysle) rabínov o počiatku tohto sveta a sú útržkovito zaznamenané v Talmudoch, midrašoch a hlavne v spise Sefer Jecira. Tá, ako jedna z troch základných kníh kabaly, chápe reč ako vytvorenie substancie, z ktorej boli sformulované písmená, následne z nich slová, z ktorých sa nakoniec stali hmotné veci.

Podľa Sefer Jeciry je svet plný duchovnej látky a duchovných bytostí na rôznych úrovniach – od jemnohmotnej až po hrubohmotnú – matériu. Týchto úrovní je veľa, dalo by sa to prirovnať k skupenstvám vody: vodná para, voda, kryštalický ľad, kubický ľad, amorfný ľad. Stále ide o tú istú látku, ale v rôznych úrovniach limitovaných podmienkami priestoru.

Duchovná látka a duchovné bytosti prechádzajú týmito úrovňami podľa určitých zákonitostí (napr. vstup duše do tela), ale ako sa to deje, to nikto nevie, rovnako ako nepoznáme podstatu princípu prechodu vôle pohnúť rukou až po samotný pohyb (článok: Veda a zázraky z lokality EMUNA/Chanele4).

Verí sa, že všetko negatívne je stvorené z ničoho , kdežto všetko pozitívne je stvorené  z Boha.

Ak sa vrátime k myšlienke, že sidra Berešit, pojednávajúca o stvorení sveta, sa číta bezprostredne po oslavách židovského Nového Roku – Roš Hašana, ktorý nazývame aj “narodeninami sveta” a zároveň na záverečný deň sviatku Sukkot, ktorý je zhodou okolností úzko previazaný s “vodou”, dostaneme zaujímavé paralely.

Na sviatok Sukkot je zvykom čerpať vodu (Mišna, Suka 4.9). Robilo sa tak v chrámovom komplexe. V tieto dni sa tiež do modlitieb pripája prosba za dážď (v Izraeli začína obdobie dažďov). Tóra je prirovnávaná k dažďu (5M 32.1-2), k vode ju prirovnáva aj Ámos (8.11). Aj pri stvorení sa “…Duch boží vznášal nad vodami…”, pričom Duch zodpovedá ohňu. Aj nebesá ŠAMAJIM sú zložením ohňa EŠ a vody MAJIM. Na sefirotickom strome ILLAN zodpovedá ženský stĺp elementu vody a mužský stĺp elementu ohňa.

Vo svete chaosu (tohu), ktorý predchádzal dnešný svet nápravy (tikun), malo pôsobisko Božie Meno “EMEŠ”, tvorené “tromi matkami” – písmenami MEM, ŠIN a ALEF. Toto Meno potom vo vesmíre nápravy nadobudlo znenie Tetragrammatonu  – JHWH.

EMEŠ je tiež označenie atramentovej černi, ktorá existovala pred stvorením vo svete chaosu, skôr než boli vyvolané k životu sefiry.

ŠIN zodpovedá príčine

MEM následku

a ALEF syntéze predchádzajúcich dvoch.

Adept kabaly vstupuje na začiatku do sveta/vesmíru chaosu a potom, už ako zasvätenec, do sveta/vesmíru nápravy.  Spočiatku vníma sefiry v zmätených obrazoch – chaoticky. Postupne ich začne vnímať v podobe “parcufim”, podobných človeku (mentálny golem).

MEM zodpovedá tiež VODE, vedomiu Chochma a strane zásluh

ŠIN zodpovedá OHŇU, vedomiu Bina a strane dlhov

ALEF zodpovedá VZDUCHU a spravodlivému a nestrannému súdu

Podľa kabaly, tvoril Boh tento svet skrze svoje Meno. Ak vo svete “tohu” bolo toto Meno EMEŠ, neprekvapuje, že tvoril prostredníctvom “ohnivých vôd”, či inými slovami – prostredníctvom “pralátky”, ktorú smieme v kabale nazvať tiež termínom “šamajim” – čoby ohnivé vody.

Midraš popisuje Tóru ako “biely oheň napísaný na ohni čiernom” (Sifrej k 5M 33.3) a hovorí sa o nej ako o “zákone z ohňa” EŠ DAT (5M 33.2) a počas spomínaného obradu čerpania vody “…zbožní muži dobrých skutkov tancujú s ohňovými pochodňami…” (TB, Suka 5.1-4). Tóra teda spája v sebe vodu a oheň, čiže nebesá. Nebesá sa v nej zrkadlia a i nebo i more je modré a tak ako voda dáva a udržiava život, i Tóra má rovnaké vlastnosti.

Slovo Berešit sa používa na označenie začiatku časového obdobia v rámci celkového času. Okrem 1M 1.1 je použité aj v 5M11.12 a Jer 26.1. Z textu je zrejmé, že sa jedná o počiatok času vo všeobecnosti a nie len nejakého časového úseku.

Tóra nezačína prvým písmenom hebrejskej abecedy – písmenom ALEF, ako by sa očakávalo, ale v poradí druhým – písmenom BET, ktoré zodpovedá číslovke 2 a teda dualite sveta hmotného. Zodpovedá tiež slovu BERACHA – požehnanie, s ktorým bol svet tvorený. Posledné písmeno Tóry je TAV a keď od tohto písmena v slove Berešit rátame 50 ďalších písmen, nájdeme písmeno WAW, potom ďalších 50 písmen a dostaneme REŠ a nakoniec ďalších 50 písmen a prídeme k písmenu HE. Spojením všetkých štyroch písmen dostaneme kľúčové slovo TÓRA a práve za pomoci Tóry bol podľa tradície svet stvorený. Rambam (rabín Nechunja) dokonca učil, že slovo REŠIT treba chápať nie ako POČIATOK ale ako MÚDROSŤ a teda:”…múdrosťou stvoril Boh…”. Pod múdrosťou chápe judaizmus samozrejme Tóru.

Keď preskupíme písmená slova “keď boli stvorené” – ” hebr. behitvaram, dostaneme slovo beavraham, tj.  “pre Abraháma” bol tvorený svet, ako to vysvetľuje midraš,. V slove je písmeno HE z mena praotca, napísané menšie ako ostatné písmená a to svedčí o tom, že písmeno HE bolo do jeho mena doplnené dodatočne (Avram – Avraham; článok: Abrahámov pôvod ). Midraš to vysvetľuje aj tak, že Boh tvoril svet aj písmenom HE, lebo je napísané:”…On stvoril končiny zeme, neukoná sa ani neunaví…”(Iz 40.28, GnRb12) a písmeno HE je jediné písmeno, ktoré sa vyslovuje bez námahy, nie je potrebné pri jeho vyslovení ústa otvárať ani zatvárať.

O siedmych dňoch stvorenia som písala už v článkoch Sedem dní stvorenia, Stvorenie svetla,  a Stvorenie, preto považujem za zbytočn duplicitu  ich sem nanovo prepisovať a teda odporúčam v tomto zmysle prečítať si ich ešte raz a tak si občerstviť, či prehĺbiť znalosti.

Pokračovať budem prvou zmienkou Božieho Mena JHWH  v prvých veršoch sidry Berešit. Pôvodné znenie týchto štyroch písmen bolo s najväčšou pravdepodobnosťou JaHWe alebo JiHWe. Masoreti s úctou k Menu, zaviedli jeho čítanie v znení  ADONAJ (Môj Pán; skrátene Pán), ktorého samohlásky vpisovali priamo pod JHWH, takže toto dostalo punktáciu slova ADONAJ tak, že sa podľa pravidiel hebrejskej gramatiky zložené šewa skrátilo na obyčajné šewa a cholem nad dalet sa zamlčal. Tento prepis sa neskôr v 16. stor. n.l. v kresťanskom svete začal omylom z neznalosti veci čítať ako JEHOWAH. Takto sa ale Tetragram nikdy nečítal. Samohlásky slova ADONAJ pod JHWH boli medzi Židmi len (!) nápovedou, že slovo treba nahrádzať čítaním slova ADONAJ.

V prípade, že v Tóre stojí pri JHWH už slovo ADONAJ, Tetragram nadobúda vokalizáciu slova ELOHIM, ktorá opäť znamená, že ho treba pri čítaní vymeniť za slovo ELOHIM.

Meno JHWH je symbolom Božej Milosrdnosti (JHWH vyviedol Izrael z Egypta…) a meno ELOHIM zas spravodlivosti. JHWH je Boh činu, ELOHIM sa manifestuje v prírode (…na počiatku stvoril Elohim…).

Meno JHWH je odvodené od slovesa BYŤ (haja; archaická podoba je hava) a vyjadruje sa ním ako minulosť, tak prítomnosť a aj budúcnosť. HAJA – bol; HOVE – je; JIHWE – bude.

Cez JHWH vnímame Božiu Večnosť, či Božie “státie” mimo čas. JHWH nie je meno v pravom slova zmysle. Keď sa Mojžiš pýtal Boha na jeho meno, aby vedel Izraelitom povedať, ktorý Boh ho za nimi posiela, Boh povedal: Som, ktorý SOM – Ehje ašer ehje. Opäť sloveso BYŤ, tentokrát v 1.os.imperfekta – ja budem, ktorý budem. Boh nehovorí svoje meno, Boh sa charakterizuje ako jediný, ktorý bol, je a bude. Izraelský Boh je vlastne bezmenný Boh (S. Kushner) – je to čisté Bytie a vďaka svojej jedinnosti, nemusí byť pomenovaný, lebo Ho nie je nutné odlišovať od iných božstiev, nakoľko tie neexistujú.

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

POTOPA SVETA

Dlhé stáročia sa verilo, že biblická správa o potope sveta je jedinečná svojim obsahom i posolstvom. Ako sa však ukázalo pri vykopávkach v Ninive (dnešný iracký Mosal), akkadskom meste pochádzajúcom cca z roku 2000 p.n.l., biblický príbeh je, podobne ako aj iné,  len prerozprávaním staršej verzie. Pôvodne šlo opäť o sumerskú legendu, ktorej hlavným hrdinom bol Ziusudra. Legenda sa preniesla do akkadskej kultúry – nasledovníčky sumerskej, potom do babylonskej,  a odtiaľ sa dostala do kánonu hebrejských svätých písiem vďaka Abrahámovi. Ten, ako zakladateľ židovského národa, vlastne prvý Žid (dodnes berú na seba konvertiti na judaizmus hebrejské meno Abraham, podľa praotca Abrahama – prvého konvertitu), pochádzal podľa Biblie z chaldejského Uru. Ur, jedno z najstarších miest sveta, býva lokalizované na juh Mezopotámie a v čase spisovania biblického príbehu už neexistovalo. Ale okolo r. 2000 p.n.l. bolo dôležitým obchodným strediskom s bohatými a to nielen obchodnými, ale aj náboženskými stykmi s mestom Chárán, kam následne Abrahám presídlil, a kde sa dočasne na dlhšie usadil, než došiel do Kanaánu (1M 11.31-32). Chárán sa nachádzal na severozápade Mezopotámie.

Termín Chaldea sa používal v hebrejčine na označenie sumerskej ríše, preto chaldejský Ur.

Sú indície (článok: Abrahámov pôvod), že Abrahám pochádzal z bohatej a významnej rodiny a nie je vôbec čudné, že odchodom do Cháránu si odniesol so sebou aj legendy, ktoré jeho potomkova ďalej odovzdávali svojim potomkom, až sa dostali do hebrejskej Biblie.

V pôvodnej sumerskej verzii sa bohovia rozhodli zoslať na zem potopu, aby zničili ľudské semeno. Jeden z bohov sa však zľutoval a prezradil úmysel kráľovi Šuruppaku a prikázal mu postaviť veľkú loď, na ktorej by mohol on, jeho rodina, remeselníci a zvieratá prežiť. Potopa trvala 7 dní a 7 nocí. Na ôsmy deň bol vypustený holub, lastovička a havran. Naposledy menovaný našiel miesto na sedenie, čo bol znak, že vody začali opadávať. Až opadli úplne, zachránení ľudia opustili loď a obetovali bohom obete. Po potope začala nová éra ľudstva a Sumeri tak delili dejiny na obdobie pred potopu a po potope. Disponovali dokonca zoznamami kráľov panujúcich pred a po potope.

Biblická verzia sa líši v detailoch, ale podstata je tá istá.

V oboch prípadoch, sumerskom aj hebrejskom, pristáva loď na hore na severe. Hora nesie rôzne mená. NISIR, NIMUŠ, ARARAT.

Mezopotámska verzia sumerskej legendy obsahuje zopár úprav a samozrejme iné mená. Ziusudra sa volá Utanapištim. Biblická verzia, tiež “upravuje” niektoré fakty a hrdinu pomenúva Noe.

Niektorí historici si myslia, že sumerské rozprávanie o potope nevypovedá o klasickej potope, ale že je to len opisné vyjadrenie vpádu semitských kmeňov do tejto oblasti (článok Blahoslava Hrušky: Sumerské zlomky o potopě světa).

Keď však robil L. Wooley vykopávky v spomínanom starovekom meste Ur, robotníci narazili v hĺbke 1 metra na vrstvu usadenín. Všetci si mysleli, že kopať pod ňu nemá význam. Avšak nakoniec predsa len kopali a odkryli tak ďalšiu vrstvu bohatú na úlomky keramiky. Jednoznačne sa zhodli na tvrdení, že miesto bolo postihnuté povodňou, pretože Eufrat a Tigris boli vždy náchylné na záplavy, keď sa na jar zaplnili dažďami a topiacim sa snehom a to až do polovice 20.stor.n.l., kým neboli vybudované protipovodňové hrádze.

Sumerská legenda naviac rozpráva, že ľudia pred potopou bývali v príbytkoch vyrobených z trstiny. Rovnaké spôsoby bývania boli vykopané, ako v Ure, tak aj v lokalite El Obejd – tzv. obejdská kultúra.

V biblickom príbehu sa hovorí, že Archa, ktorú postavil Noe, bola zasmolená bitúmenom. Bitúmen je zmes prírodných uhľovodíkov a ich nekovových derivátov, rôznej konzistencie. V tomto prípade išlo o látku na spôsob asfaltu, dechtu alebo smoly. Takže vlastne je to prírodný asfalt. No a práve vo vrchnej vrstve spomínaných vykopávok bol takýto bitúmen spolu so zbytkami koša, v ktorom bol pravdepodobne držaný, nájdený. Okrem iného, v miestach na strednom toku Eufratu sa nachádza aj jeho prírodné nálezište, konkrétne v Chíte.

Ak by sme chceli presne lokalizovať horu na ktorej spočinula Archa, je podľa mňa zavádzajúce trvať na hore Ararat. Myslím, že má význam skôr pátrať po názve hory pôvodnej sumerskej verzie a teda, hľadať horu NISIR. Hebrejci nepoznali horu Nisir, ale poznali Ararat. Ľudia tej doby nevnímali svet v takom merítku ako my. Oblasť v ktorej žili bola celý svet a o veľkosti celej Zemegule nemali ani poňatia. A tak si Nisir mohli ľahko “premenovať” na Ararat, v domnení, že sa jedná len o iný názov tej istej hory. Slovami amerického geológa Davida Montgomeryho: “Ak je váš svet dosť malý, každá potopa je svetová”.

Je zaujímavé, že o potope sveta nehovoria len mezopotámske mýty. S rovnakou udalosťou sa stretávame aj v legendách Indie (Sátapatha Bráhmana, Matsya Púrána, Bhagavat púrána), Číny, Barmy, Japonska, Indonézie, Austrálie, Polynézie, Mikronézie, Melanézie, Veľkonočného ostrova, Strednej a Severnej Ameriky, dokonca sa o nej hovorí aj na Ohňovej zemi, v islandských  (Edda) a keltských legendách, a aj v starovekom Egypte a Grécku a dokonca v Bulharsku, na pobreží Čierneho mora, neďaleko Varny, bolo odkrytých množstvo hrobov a hromada zlatých predmetov, vyrobených za pomoci vyspelej technológie, ovládajúcej presnú geometriu. Podľa archeológov ide o najstaršiu európsku kultúru, starú 6000(!) rokov, ktorej znalosti sa premietli do všetkých neskorších civilizácií, ako je Egypt, Sumer, i Grécko. Nazývajú ju “bulharská Trója”a uvádzaná je pod názvom lokality DURANKULAN.

Napriek tomu, výskumy uvádzajú, že skameneliny morských živočíchov nájdených vo veľhorách, sa poväčšine usadili v pokojných vodách plytkých morí (!) a nie v energických a búrlivých vodách katastrofickej záplavy, ako uvádzajú konšpiračné teórie.

-chanele-

Zdroje vedecké:

– A. Kondratov: Legendy o potope

– J.Black, A.Green: Bohové, démoni a symboly starověké Mezopotámie

– Epos o Gilgamešovi

– V. Zamarovský: Na počiatku bol Sumer

Zdroj alternatívne a konšpiračné:

  • dok. film HISTORICKÉ AKTY X – Potopa sveta
  • H.-J. Zillmer: Darwinuv omyl

Súvisiace články:

ŽIDOVSKÝ KALENDÁR

ŽIDOVSKÝ KALENDÁR

Letopočet podľa židovského kalendára začal okamihom stvorenia sveta. Legenda hovorí, že tento akt zodpovedá 1.tišri a teda “narodeniny sveta” slávime, okrem iného práve na ROŠ HAŠANA.

Pôvodne sa  naši predkovia za čias Abrahama držali miestneho kalendára platiaceho v chaldejskom Ure, odkiaľ Abraham  pochádzal.Hlavným božstvom v tomto meste bol mesačný boh SÍN a teda i kalendár bol lunárny.

V minulosti vznikali kalendáre hlavne z náboženských dôvodov a sledovať mesačné fázy na oblohe bolo podstatne jednoduchšie, ako rátať dobu obehu Zeme okolo Slnka. Neskôr sa však lunárny a slnečný kalendár kombinoval. Tak napr. júdska administratíva uprednostňovala na prelome letopočtov slnečný kalendár, v Jeruzaleme 2.stor. p.n.l. zas používali lunárno-slnečný kalendár.

Dnešný kalendár používaný v Izraeli i v diaspóre je lunárny s prihliadnutím na korekciu nezhody s kalendárom slnečným, aby sa raz nestalo, že sa bude Pésach – výlučne jarný sviatok, sláviť v neskorom lete, poprípade až na jeseň,  a pod. Korekcia spočíva vo vsunutí 13-teho prestupného mesiaca,tzv. “druhého adar, za adar prvý.

Okrem tejto výnimky pozostáva rok z 12-tich mesiacov, striedavo po 29 a 30 dňoch, s výnimkou rokov, kedy by mal v budúcom roku pripadnúť JOM KIPUR na šiesty deň v týždni, alebo deň prvý. Siedmy deň sviatku SUKKOT zas nesmie pripadnúť na sobotu. Vo všetkých troch prípadoch dochádza k úpravám počtu dní v mesiacoch kislev alebo tevet, ubratím alebo pridaním jedného dňa.

Názvy mesiacov sú sčasti kanaánskeho pôvodu. Z pôvodného mesiaca avív (avív = jarný) sa stal nisan; v názve mesiaca tamuz zas vidieť bezpochyby vplyv akkadsko-babylonského boha plodnosti, podľa ktorého je pomenovaný, vydedukujúc jeho pôvod až v sumerskom panteóne.

-ch-

(v: Luach le šana 5761)

ABRAHÁMOV PôVOD

    ABRAHÁMOV PôVOD

 

Biblia uvádza v súvislosti s Abrahámovým pôvodom paradoxne až dve národnosti jeho predkov (inokedy príbuzných), ktoré sa navzájom akoby vylučovali a dokonca sa rozpory nachádzajú aj v nich ako v samostatných jednotkách (viď. tiež Luach 5756).     Na jednej strane bol Abrahám považovaný za Aramejca (5M 26.5) a na strane druhej za Amorejca (Ez 16.3).     Obe národnosti sú od seba ale dosť odlišné. Nie len jazykovo, ale aj etnicky.

Aramejci pravdepodobne mali svoj domov v Kíre (sz Arábia, Am 9.7) a za ich praotca je Bibliou považovaný Kemúel (1M 22.21), syn Abrahámovho brata Náchora a zároveň otec Arama – od neho vzniknuté pomenovanie.

Možno odvodiť, že Aramejcom bol Abrahám na základe tejto skutočnosti nazvaný až dodatočne, už i preto, že samotná aramejská kultúra, jazyk i písmo, sa v neskoršej dobe dostali na diplomatickú úroveň a v nemalej miere ovplyvnili aj izraelský národ (niektoré biblické texty sú v aramejčine, rovnako tak Zohar je písaný v zvláštnej podobe tohto jazyka, hebrejčina dodnes používa aramejské písmo, sloh Talmudu je tiež výrazne ovplyvnený aramejčinou a pod.). Paradoxne sú za Aramejcov považovaní aj Lábán a Jákob.

S väčšou pravdepodobnosťou možno teda Abraháma označiť skôr za Amorejca a tak sa ľahšie dopátrame jeho pravdepodobne skutočného pôvodu.

Amorejci boli tiež nazývaní “Západniari”, nakoľko sa v ich prípade jednalo o západosemitských nomádov. Ich prítomnosť na Blízkom Východe je datovaná už približne od r. 2 500 p.n.l.

Od polovice 19.stor.p.n.l. do polovice 16.stor.p.n.l. sa dokonca začlenili do vládnúcej vrstvy na tomto území a to v zastúpení, vtedy silnej, amorejsko-babylonskej dynastie, do ktorej patril aj významný panovník Chammurapi, známy svojim Zákonníkom, ktorého prax ranné i neskoršie izraelské spoločenstvo dodržiavalo.

Silný amorejský vplyv na Abraháma možno vidieť práve v jeho dodržiavaní Chammurapiho Zákonníka i v charaktere spôsobu jeho života, zodpovedajúceho amorejsko-babylonským zákonom.

Podľa 1M 14.7, 13 sa termínom Amorejčania označovalo akoby všetko predizraelské obyvateľstvo územia Palestíny. Je zároveň nejasné, v akom vzťahu boli títo s Kanaánčanmi (1M 48.22, Joz 7.7, 9.10, 12.2-3) a ktorých jazyk a nejaký čas aj písmo, Izraeliti používali.

Zahŕňalo: Chetitov, Girgašejcov, spomínaných Amorejcov, Kanaáncov ako takých, Perizejcov, Chivijcov a Jebúsejcov.

Všetky kanaánske národy, či inak, predizraelské obyvateľstvo malo spoločného predka Kenaana. Avšak samotný Izrael, zdá sa, má cez Abraháma i niektoré manželky Izákových synov, pôvod viac na východ.

Tak napr. Naftalího matka Bilha, dcéra Róthea, tiež Abrahámovho píbuzného, bola cez svojho otca (brat Debory a opatrovateľ Rebeky) Chaldejka (Sumerka, Chaldejsko –biblický názov pre Sumer). Tiež o Abrahámovi sa píše, že pochádzal z Chaldejského Uru.

Rótheos je označovaný nie len ako Chaldejec, ale sú mu prisudzvané tiež prívlastky, prezrádzajúce nám viac o jeho postavení. Nie len  že bol bohabojný, ale aj slobodný (! čiže, nebol otrokom) a urodzený (Záveť Naftalího kap.1.9-10). Z toho vyplýva, že pravdepodobne patril medzi lepšie postavené rody, ak nie dokonca medzi kráľovské.

Lábán ho vykúpil z vojnového zajatectva a dal mu za ženu slúžku Ainu, s ktorou mal neskôr dcéry Zilpu a Bilhu.

Podľa Jozefa Flavia pochádzal Abrahám zo vznešeného (opäť!) rodu z mesta Nipur. Jeho otec Terach bol známym veštcom a kňazom v tomto meste, ktoré bolo významným kultúrnym centrom Mezopotámie.

Abrahám pochádzal z obdobia 3. urskej dynastie, ktorej členom bol aj Chamurapi, zjednocovateľ sumerskej a akkadskej kultúry a to aj na úrovni politickej. Jeho pričinením došlo vlastne k akejsi obrode sumerskej slávy po zániku sumerskej ríše.

Abrahám sám pravdepodobne hovoril akkadsky a pôvodne používal (kým ešte žil v Ure) klinové písmo. Možno mal čisto amorejské korene, možno, že v ňom kolovala dokonca sumerská krv.

Amorejci (akkad.: Amurru, hebrej.: ´emorí) boli zakladatelia 1.babylonskej dynastie (1728-1686 p.n.l. Chammurapi) a genealogicky sú spájaní s Kenaanom (1M 10.15) a sú teda Semiti (spoločný predok Chám).

Abraham bol veľmi výrazne ovplyvnený  amorejskou kultúrou. Viac, než semitskou. Amorejská mala totiž základy v sumerskej, aj vďaka sumerskej renesancii.  Všetky legendy o Stvorení sveta, ľudí, Potope sveta, Strome Poznania Dobra a Zla, požití zakázaného ovocia, o Edene a pod., pochádzajú pôvodne z legiend sumerských, ktoré sa dostali do hebrejských svätých písiem možno aj vďaka Abrahámovi.

Napriek tomu, že Amorejčania utvorili silnú amorejsko-babylonskú dynastiu (1836-1530), amorejčina ako jazyk sa jasne odlišovala od akkadčiny, pôvodnej reči tejto oblasti (hebrej.: ´akkad; akkad.: akkadu; sumer.:a-ga-de), a ktorá bola východosemitskou rečou (staroakaddčina, babylončina, asýrske nárečie).

Legenda hovorí, že Abrahám opustil chaldejský Ur na Boží podnet. Z historického a vedeckého hľadiska je však pravdepodobnejšie, že Ur opustil z politických dôvodov.

Podľa toho, že Abrahám odchádzal z Uru z celou rodinou, služobníkmi i dobytkom, je usúditeľné, že patril medzi lepšie postavených obyvateľov, ak nie dokonca vznešených, snáď dokonca spriaznených (možno aj príbuzensky) s kráľovskou dynastiou (možno by stálo zato spomenúť aj Sárino meno, prekladané ako “kňažná”).

Prvá polovica 2.tisícročia p.n.l. je významná kultúrnymi stykmi medzi Urom a Cháránom. Obe mestá boli kultúrnymi centrami uctievania toho istého boha Mesiaca – Sína. Z rovnakých dôvodov je zrejmé tiež vtrhnutie západosemitských kmeňov do oblasti Uru a k masovejšej migrácii miestneho obyvateľstva do severnejších oblastí Mezopotámie. A práve vtedy možno tiež došlo k premiešaniu aramejskej krvi s amorejskou krvou.

Možno mal teda Abrahám svojich predkov nie len medzi Amorejčanmi a Aramejčanmi, ale aj medzi Babylončanmi, Asýrčanmi a možno aj medzi Sumermi. Isté je le to, že je zakladateľ izraelského národa i židovského monoteizmu.

Amorejčina bola podobná kanaánčine a podľa niektorých bádateľov výrazne vplývala na hebrejčinu. Avšak ŤZidia tej doby používali kanaánčinu, tzv. “lášón kanaaní”,  ktorý prebrali už zrejme po usadení sa v oblasti Cháránu (tak je hebrejčina nazývaná v Biblii) a stal sa ich bežným jazykom.

Kanaánčina v sebe obsiahla niekoľko dialektov.

Kanaánci, sú tiež dosť všeobecný termín, ako už bolo vyššie naznačené. Dalo by sa povedať, že sú tiež totožný s Féničanmi, lebo Féničania je grécke pomenovanie pre Kanaánčanov, či Sidónčanov.

Židia boli pravdepodobne s niektorou z kanaánskych etnických skupín spríbuznení. Je len otázne, či “len” cez Aramejcov (5M 26.5, 1M 22.21), ktorí po rozpadnutí Chetitskej ríše prenikli do severnej Sýrie a do Libanonu (Damašek)a pochádzajúcich pravdepodobne z Kíru (sz Arábia; Am 9.7) a v biblickej dobe obývajúcich západ od Eufratu (Aram), prechodnú vlasť Abrahámovu (Chárán).

Aramejčina, veľmi podobná hebrejčine tak nakoniec po politických zmenách (kvôli ktorým možno Abraham opustil Ur), nahradila na celom území akkadčinu.

Je možné, že sa hebrejčina nakoniec vyvinula práve z aramejčiny, ktorá získavala širšie uplatnenie, než samotná kanaánčina, ktorá začína byť stále častejšie označovaná termínom “starohebrejčina”. Ovšem, mohlo to byť aj napak. Samotná kanaánčina mohla byť pôvodným jazykom, z ktorého sa ďalej vyvíjali ďaľšie jazyky a medzi nimi aj aramejčina.

– chanele –

 

.

 

    

     .