CHAJEJ SARA 1. / HROBKA V MACHPELE

Sidra začína rozprávaním o Sárinej smrti. Pramatka sa dožila 127 rokov a podľa targumu Jonathan za jej smrť niesol zodpovednosť Satan, keď jej ešte pred návratom Abrahama a Izáka, po akedat Jicchak, zvestoval klamstvo o Izákovej smrti, načo Sára tri krát vykríkla, čo podľa tradície zodpovedá trom krátkym trúbeniam na šofar; a nato od žiaľu zomrela (Pirke de Rabi Eliezer, kap. 32).

Zomrela v Kirjat Arbe, ktorú Tóra stotožňuje s neskorším mestom Hebrón. Midraš vysvetľuje názov mesta ako “MESTO ŠTYROCH” a myslia sa tým:

  • spravodliví, ktorí ho obývali (Aner, Eškol, Mamre a Abrahám
  • spravodliví, ktorí v ňom boli pochovaní (Adam, Abrahám, Izák, Jákob)
  • pramatky, ktoré tam boli pochované (Eva, Sára, Rebeka a lia – GnRb 58.4)
  • páry v ňom pochované (Adam a Eva/Abrahám aSára/Izák a Rebeka/Jákob a Lia – Raši)

(Genesis Raba 58.4).

Podľa Midrašu malo mesto v priebehu histórie až štyri mená: Eškol, Mamre, Kirjat Arba a nakoniec Hebrón.

Miloš Bič (Palestina od pravěku ke křesťanství II., s. 36) sa od tejto hypotézy odkláňa, tvrdiac, že ako je neprijateľné vysvetľovať názov Béer Šeby – Sedem studní, je neprijateľné v názve Kirjat-Arba vidieť štyri mestá. Predpokladá skôr, že najprv sa Hebrón menoval Arbe, podľa obra Arbeho z rodu Anakim, odvolávajúc sa na Joz 14.15. Podobne vysvetľuje názov Karol Sidon (in: Návrat Abrahamúv/Púdorys 1995),  pomenované je podľa štyroch príslušníkoch Anakim – Otca Arba a jeho troch synoch Šešaja, Achímana a Talmaja (Joz 14.15; 15.13). Všetci štyria sú obri.

Abrahám v príbehu kupuje dedičnú hrobku, ktorá sa stála prvým symbolom budúceho vlastníctva krajiny, ktorá mu bola zasľúbená. Čo bolo kúpené za peniaze, už nemožno odňať. O pozemok žiada Chetejcov, ktorí ho nazývajú “Božím kniežaťom” (Nasi elohim). Pomenovanie vyjadruje, že patrí Bohu, je ním vyvolený, “tu som” – pripravený na kňazstvo, na kráľovský majestát slúžiť Bohu (Genesis Raba 42.5). V 1M sa však tento termín používa aj na označenie vodcu kmeňa (17.20; 26.16). Chumaš vysvetľuje, že použitie tohto termínu svedčí o úcte Chetejcov (=Chetiti; ríša na území dnešného východného Turecka založená cca 1800 p.n.l.), čo potvrdzuje aj ich ochota poskytnúť mu zdarma niektorú z ich hrobiek, podľa jeho výberu. On chce ale kúpiť hrobku od bohatého Efróna, syna Cócharovho a pravdepodobne, uvedomujúc si jej veľkú hodnotu, nepredpokladal, že by mu ju len tak predal, preto prosí obyvateľov o spoluprácu. Hrobka, napriek kúpe, ostáva v ponímaní tradície viacmenej darom (Ramban). Výplata je symbolická, veď ide o zasľúbenú zem. Zároveň ide o záznam prvého zákonného práva Abrahánovej rodiny v Kanaáne. Z textu možno nejak námatkom vyčítať akúsi zamaskovanú pripomienku na pôdu, lebo aj samotné mená predajcu a jeho otca súvisia s pôdou. Efrón → od ´afar/prach a Cóchar → od cachór – žltý (farba púšte, stepi; tak vznikol aj názov Sahara).

Zmluva s Efrónom naviac odzrkadľuje po historickej stránke typické chetitské právo, zahŕňajúce vymenovanie stromov, použitie “bežných šekelov” striebra i samotné uzatváranie zmluvy pred mnohými svedkami. Prečo Abrahám nekupuje len hrobku, ale je mu ponúkané celé pole? Je za tým pravdepodobne obchod, cenová politika, ale aj ľudská prefíkanosť. Podľa chetitského zákonníka totiž kupec, ktorý získa pozemok, musí vykonať zaň námezdné práce, povinnosť tohto druhu odpadá, ak odkúpi len časť pozemku, preto chcel Abrahám pôvodne len jaskyňu. Efrón má však iné plány a rád by mal z Abraháma podľa všetkého vazala a nanucuje mu aj pole. Jeho ponuka teda nie je veľkorysá ako sa môže súčasníkovi zdať, ale prešpekulovanosť, akýsi uhýbací manéver. Nakoniec, keď vidí, že u Abraháma nepochodí, upúšťa od predaja a núka pozemok ako dar, dúfajúc, že tak Abraháma nachytá a pripúta si ho. Ten však trvá na kúpe a tak sa aj stane.

Abrahám za ňu zaplatí 400 šekelov striebra bežnej kupeckej ceny, tzn. “overené striebro”, čiže striebro väčšej hodnoty, než obvykle (TB, Baba Mecia 87a; Raši), čo len zdôrazňuje Abrahámov vzťah k Sáre. Nezjednával, zabezpečil jej to najvznešenejšie miesto pre odpočinok. Rabi Chanina učil, že sa jednalo o strieborné mince v hodnote 100 šekelov, takže 400 treba násobiť stomi (TB, Berachot 50a).

400 strieborných býva porovnávaných so 100 kesítami, ktoré vyplatil Jákob za kus poľa východne od Síchemu, na ktorom rozložil stan, postavil vedľa neho oltár a dal mu meno Él je Boh Izraela (1M 33.18,19); s 50 šekelmi kráľa Dávida, za ktoré kúpil humno Aravnu Jebúsejského a postavil na ňom oltár (2 Sam 24.24) a so 17 striebornými Jeremiášovými, ktoré zaplatil za pole v Anatóte, v kraji Benjamin, ako príbuzenský výkup (Jer 32.9).

Pre porovnanie: otrok stál 30 šekelov, znásilenenie panny 50 šekelov, celá Samária 7000 šekelov – kúpa pozemku kráľom Omri.

Tak sa Efrónovo pole v Machpele stalo Abrahámovým vlastníctvom a slúžilo ako pohrebisko aj jeho synovi Izákovi s manželkou Rebekou a vnukovi Jákobovi a jeho prvej žene Lee.

Apokryfná Kniha Jubileí (17.16-18; 19.2-9) považuje kúpu hrobky za poslednú desiatu Abrahámovu skúšku, preverujúcu jeho trpezlivosť pri zjednávaní (TB, Bava Batra 15b).

Na území poľa sú v texte spomínané aj stromy. Tie v prípade poľa obyčajne slúžili ako orientačné body pre vymedzenie územia. Abrahám získal kúpou všetky malé stromy, ktoré určovali hranice, ale nezískal veľké stromy, ktoré hranicu obklopovali, aby ľudia vedeli komu patrili (Rav Júda; TB Bava Batra 69b).

Pole v Machpele stálo oproti MamreMamre je meno jedného z troch náčelníkov, ktorí spolu s Abrahámom bojovali proti Kedorlaomérovi pri záchrane Lóta (1M 14.13-24). Hebrejsky sa Mamre nazýva Elonej Mamré, príp. Elon More (in: K.Sidon: Abrahamúv návrat; oba termíny sú správne a oba znamenajú to isté) a ide pôvodne o kanaánsku kultovú svätyňu venovanú bohu oblohy Elovi. Nachádza sa na pol ceste medzi Halhúlom a Hebronom, 3 km severne od Hebrónu. Arabi ho nazývajú Haram Ramat el-Chalíl – svätá výšina priateľa (boha), tzn. Abraháma. Stará kultová legenda sa týka ešte predizraelskej svätyne a neskoršia izraelská  tradícia ju preniesla na Abraháma.  Legenda hovorí o zjavení božskej bytosti na tomto mieste.

Podľa rabi Petachju žije v Elonej Mamré jeden starec, ktorý bol, keď tam rabi Petachja bol, tesne pred svojou smrťou. Starec prikázal svojmu synovi, aby rabi Petachjovi ukázal strom, o ktorý sa opierali anjeli, keď prišli navštíviť praotca Abraháma. Ten mu ukázal krásnu olivu(?)  rozštiepenú na tri časti, uprostred ktorých bol mramorový kameň vyzerajúci ako stôl. Traduje sa, že keď sa naň anjeli posadili, strom sa podľa ich počtu rozštiepil, aby sa každý z nich mohol oprieť. Strom má veľmi sladké plody a neďaleko neho sa nachádza Sárina studňa so sladkou a priezračnou vodou a pri studni Sárin stan. Krajina pri Mamre bola vraj rovinatá a sto lakťov od studni bola studňa Abrahámova, ktorej voda je tiež veľmi dobrá (in: Dva stredoveké hebrejské cestopisy).

Pod Mamre sa môže myslieť Amoreja, arabsky Rámat el-chalíl. Na jej území boli nájdené črepy jednak z doby bronzovej – 2600-2000 p.n.l., ale neboli nijakým výnimočným nálezom, a jednak črepy pochádzajúce z 9. – 6. stor.p.n.l., tie by mohli dokladovať svätyňu z doby izraelského kráľovstva, avšak s pôvodom kanaánskym, ako bolo spomenuté, práve z doby bronzovej. Staršie pramene hovoria o stromoch Mamre, takže ak v izraelskej dobe tam bola svätyňa, predtým sa jednalo o obetište. Ako sväté predmety boli uctievané Abrahamova studňa a Abrahámov dub. Vykopávky potvrdili akúsi studňu a základy oltára, na ktorom vznikol neskôr kresťanský oltár.

Jozefus učil, že legenda o terebintoch (iný názov pre duby) Mamre Amorejského, bola veľmi stará. Mamreho dub bol preto uctievaný, lebo bol, podľa nej, pri obetovaní zvierat voči plameňom imúnny. Hovoria o tom staré kresťanské, židovské, ale aj pohanské legendy. Prvý kresťanský cisár Konštantín sa dokonca pokúšal tieto zvyklosti ukončiť a zabrámiť tak ďalšiemu uctievaniu stromu výstavbou baziliky skromných rozmerov, vo východnej časti pozemku. Archeológovia našli len jej základy.

Abrahámov dub v Mamre, ktorý sa uctieva dnes, stojí na mieste, kde podľa tradície Abrahám postavil svoj stan. Jeho vek sa odhaduje na 5 000 rokov. Sozomenos (skorý cirkevný otec, pokračovateľ Eusebia Kaisarejského) uvádza, že pri posvätnom strome bol aj posvätný prameň, veľmi uctievaný pohanmi.

Herodes dal dokonca postaviť dve svätyne. Jednu nad hrobmi praotcov priamo v meste a druhú  asi 3 km severne odtiaľ pri posvätnom strome v súčasnom Rámar el-Chalíl. Neskôr boli na ich miestach vybudované kresťanské kostoly a potom muslimské mešity.

Niektorí však hľadajú antické Mamre úplne inde a to v Chirbet es-silta, 2 km západne od Hebrónu, kde v záhrade ruského hospicu stojí prastarý dub.

V Mamre (Amoreja) sa našla aj Madabská mapa v podobe podlažnej mozaiky, ktorá zobrazuje sväté biblické miesta v Palestíne. Neďaleko Mamre je na nej zobrazený malý kostol, severne od neho budova s dvomi vchodmi a na poschodí so stĺporadím. Južne od kostola zas Abrahámov strom, no nie studňa, spomínaná v legende. Samotný Hebrón na mape zaznačený nie je, ale chýba tam aj Sodoma a Gomora (?).

Vykopávky v Izraeli dokazujú, že v dobe bronzovej i železnej, sa do jednej hrobky bežne pochovávalo niekoľko generácií (Aškalón, Jeruzalem, Dotan, Jericho). Bývali vytesané do skaly, slebo sa nachádzali v jaskyni a ich súčasťou bývala prístupová chodba, ktorá sa dala uzatvoriť.

Najčastešia podoba hrobky spočívala v centrálne miestnosti spojenej s bočnými miestnosťami, do ktorých sa pochovávalo. Telo zomrelého sa kládlo na lavičku (tzv. lavicové hroby), či do výklenku, v prípade chudobných na zem. Keď už nebolo miesto pre ďalšieho zosnulého, kosti predchádzajúcich zosnulých sa zozbierali a uložili k stene hrobky, aby sa uvoľnil priestor. V neskorčích dobách sa kosti ukladali do osárií, kamenných schránok, na ktorých býval už aj vyrytý nápis s menom zosnulého.

V hrobkách sa našli predmety každodennej potreby ako nádoby, šperky, zbrane, olejové lampy, hrebene, zrkadlá, sošky, prípadne pečate.

V pohanskom zmysle patrí hrob do oblasti posvätna a v judaizme vidieť pozostatky tejto viery, kde smrť i narodenie sú súčasťou kulticky nečistej oblasti (3M 21.1; 12.2), možno aj preto, aby život a smrť neboli uctievané ako náboženský kult a nemohol byť uprednostnený  pred kultom Boha/Stvoriteľa..

Antický Hebrón nie je totožný so súčasným Hebrónom. Ide o pahorok Džabal ar Rumáda. Archeologický prieskum preukázal stopy ranej a neskorej doby bronzovej, I. a II. doby železnej. V I. strednej dobe bronzovej bolo miesto sídliskom Hyksósov. Nachádzal sa tam chrám zasvätený hyksóskemu božstvu Sutech.

Machpela je v súčasnosti časť Hebrónu, hebrejsky znamená “dvojitá”, čo býva vysvetľované

  • že je zložená z dvoch miestností situovaných nad sebou
  • že v nej mali byť pochované významné manželské dvojice (Raši; TB Eruvim 53a)
  • že ide o jednu miestnosť v druhej, prípadne jedna nad druhou (Rav)

V apokryfnej Knihe Jubileí 19.5 a v Testamente 12 praotcov, Ruben 7.2 sa spomína rovnako tak, že ide o dvojdielnu pohrebnú jaskyňu.

Jedná sa o komplex podzemných jaskyní, umiestnených pod Abrahámovou mešitou, v ktorých je podľa islamskej tradície pochovaný aj Jozef (podľa Tóry v Šekemu) a podľa Midrašu sa tam nachádza aj Ezauova hlava. Islam uznáva všetkých praotcov, vrátane Abraháma. Nakoľko stál pôvodne Hebrón inde, hrobka sa  nachádzala tým pádom za mestom. Dnes sa na miestach za hranicami antického Hebrónu nachádza súčasný Hebrón a teda aj historická hrobka. Mauzóleum patriarchov – mimoriadne uctievaná svätyňa Židov a moslimov stojí podľa tradície práve nad miestom jaskyne Machpela.

Legendy hovoria, že existuje pravá aj falošná hrobka. Do pravej sa dá dostať len za úplatok. V stredovekých cestopisoch Benjamina z Tudely a Petachju z Řezna, z rozmedzia rokov 1159-1180, sa píše:

  1. …do Hebrónu a videl tam nad jaskyňou veľký palác, ktorý postavil praotec Abrahám. Jeho kamene sú veľké až  27 alebo 28 lakťov a každý základový kameň má 70 lakťov. Rabi Petachja dal mužovi , ktorý má kľúč od jaskyne, zlatý peniaz, aby ho zaviedol k hrobom  praotcov, ten mu otvoril a hľa, nad vchodom bol obraz a nad ním tri hrobové komory. A Židia v Akku mu povedali: Daj si pozor, lebo na začiatok jaskyne dali tri mŕtvoly a hovoria o nich, že sú praotcovia, ale nie je to pravda. Rabi Petachja pridal ešte jeden zlatý peniaz, aby bol zavedený do jaskyne a on mu otvoril a povedal: Nikdy som nedovolil, aby touto bránou vstúpil neveriaci (* myslí sa kresťania). Priniesol potom sviece a uviedol rabi Petachju dovnútra a on zišiel po schodoch,…prišiel do veľmi priestrannej jaskyne, uprostred ktorej bol v podlahe otvor a pod podlahou jednoliata skala. Cez tento otvor sú položené železá tak ťažké, že nie je v moci človeka urobiť niečo takého, iba s pomocou nebies. Z prázdnych miest medzi kusmi železa vychádza silný vietor, takže tam rabi Petachja nemohol vstúpiť zo sviecami a tu pochopil, že sú tam praotcovia a modlil sa. ….
  2. …odtiaľ je šesť parasang do Hebrónu, ale niekdajší Hebrón, ležiaci na hore je dnes spustošený a nové mesto sa nachádza v údolí, na poli Machpela. Je tam veľký kostol, ktorý nazývajú Sankt Abraham a v dobe vlády muslimov, to bola židovská synagóga. Neveriaci tam zriadili šesť hrobov pomenovaných podľa Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, Jákoba a Ley, pútnikom (*kresťanským) hovoria, že sú to hroby praotcov, a oni im dávajú peniaze. Keď ale príde Žid a dá strážcovi jaskyne zvláštny poplatok, strážca  mu otvorí železné dvere, ktoré pochádzajú ešte z dôb našich praotcov a návštevník zostúpi s horiacou sviecou v ruke dolu do prvej jaskyne. Nič v nej nenájde, ani v druhej, až v tretej uvidí šesť hrobov – hroby Abraháma, Izáka a Jákoba, Sáry, Rebeky a Ley, jeden proti druhému, všetky označené vytesanými písmenami. Na Abrahámovom hrobe je vytesané: Toto je hrob nášho praotca Abraháma – pokoj mu. Na Izákovom hrobe rovnako tak a rovnako na všetkých ostatných. V jaskyni rozsvecujú lampu, ktorá osvetľuje hroby vo dne v noci. A sú tam veľké džbány plné kostí, lebo Židia tam prinášajú svojich mŕtvych, totiž kosti svojich predkov, a ukladajú ich tam, čo sa deje až dodnes. Na konci poľa Machpele je dom nášho praotca Abraháma – pokoj mu a pred ním prameň a z úcty k Abrahámovi sa nikomu  nedovoľuje čokoľvek tam postaviť.

Iná legenda francúzskeho konzula v meste Allepo (dnešná Sýria), Arvieuxa, ktorý v druhej polovici 17.stor.n.l. precestoval celú Sýriu aj Palestínu, hovorí:

…povedal mi (*tamojší Žid), že jeden z ich rabínov našiel spôsob, ako sa dostať na toto miesto (*hrobka patriarchov), tak dôstojné pre svoj vek a pre vzácne mŕtvoly, ktoré tam odpočívajú. Rabín vraj zanechal písomnú správu, že prvá jaskyňa, do ktorej sa zostupuje po niekoľkých stupňoch je len predsieňou druhej, v ktorej sú hroby. Tá, do ktorej sa musí zostúpiť je vraj vyššia a väčšia a obe sú vytesané do skaly. Je v nej šesť hrobov…tento rabín bol veľmi učený muž a tešil sa veľkej vážnosti…

Hroby v Hebróne skúmali aj mnísi v 12. stor. n.l. Tiež spozorovali prievan, ktorý svedčil o podzemných priestoroch. Rovnako sa zmieňujú o hlinených nádobách (15 ks) plných kostí. Odborný a dôkladný archeologický výskum však neprebehol. (in: Tractatus de inventione sanctorum patriarcharum Abraham, Isaac et  Jacob)

Tiež anglický plukovník Meinertzhagen, ktorý dostal v r. 1917 rozkaz obsadiť Hebrón a nemohol nájsť predstavených mesta, podľa slov akéhosi Žida dostal informáciu o ich údajnom úkryte v mešite. Keď tam prišiel, tá bola prázdna, ale pri dôkladnom prehľadávaní priestorov sa mu zdalo, že počuje hlasy z podzemia. Našiel v podlahe otvor so železnými mrežami. Odsunul ich a vošiel dnu. Nikoho nenašiel, v podzemnej miestnosti bol len sarkofág so špirálovými stĺpmi v každom rohu. Dovnútra samozrejme nepozeral. (in. časopis Palestine Exploration Quarterly 83, 1951, s. 76)

Flavius uvádza v Židovskej vojne, že “pohrebná jaskyňa bola prikrytá mramorom”. (in: Židovská vojna IV., § 532)

Pútnik z Bordeaux a Antonino Placentino svorne uvádzajú vo svojich zápiskoch, že hroby patriarchov sa nachádzajú pri kostole v blízkosti múra, ktorý je podobný tomu v Rámat al-Chalíle, alebo Západnému múru. Vo vnútri ohradeného priestoru sa nachádzali kenotafy, pod ktorými mohli byť umiestnené skalné hroby.

–               –                –

Existuje aj jedna konšpiračná teória o existencii Údolia patriarchov na pôde Saudskej Arábie. Ide o veľmi zaujímavé dobrodružné čítanie (Paul Thomas: A ráj už byl – Dobra 2001), ale nebrala by som ho na 100% vážne, nakoľko autor, napriek údajne veľkému množstvu urobených fotografií z vnútra hrobky (dôkladne interiér v texte opisuje), bol schopný do knihy poskytnúť maximálne  pár takých, na ktorých je zobrazený neurčitý terén kamennej púšte, skalných puklín a priechodov, ktoré mohli byť nasnímané hocikde na svete. Celý príbeh je vyrozprávaný anonymne(?) slovami tajuplného archeológa Aliho, čo je len pseudonym, kvôli bezpečnosti arabských sprievodcov, napriek tomu, že v závere knihy tvrdí, že jeho príbeh neobsahuje žiadne tajomstvo politického, alebo vojenského charakteru, aj tak o ňom svet vedieť nesmie, hoci podrobný archeologický prieskum je na týchto záhadných miestach podľa neho nutný. Stopy za sebou samozrejme poriadne zahladili, vchod do hrobky zasypali a odišli. Pripomína mi to Rona Waita a jeho objav Archy zmluvy, ktorý tiež nebol schopný poskytnúť ani  jedinú relevantnú fotografiu a jaskyňu tiež zasypal a nepamätal si cestu k nej. Nechám na vás, že prečo asi…

Čítať môžeme všetko, úsudky si robme podľa sprístupnených faktov a vlastných skúseností.

-chanele-

*autorkine poznámky v citovaných textoch

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( 2012)
  • Komentáre k Starému Zákonu, zv.I. (2008)
  • Ilustrovaná príručka k biblii (2001)
  • H. Bardtke: Příběhy starověké palestiny/tradice, archeologie, dějiny (1988)
  • Dva středověké hebrejské cestopisy/Benjamina z Tudely a Petachju z Řezna (2002)
  • Výklady ke Starému Zákonu – Genesis (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (1988)
  • M. Eliade: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. (1995)
  • Knihy tajemství a moudrosti II. ( 1998)
  • Jozefus Flavius: Židovská vojna IV
  • Midraš Rabba (London 1939)
  • Targum Jonathan (1862, digitalizované  2010) – https://knightword.wordpress.com/2013/03/26/english-translations-of-the-targums/
  • Pirke de Rabi Eliezer (London 1916)
  • Der Babylonische Talmud (1932)
  • https://sk.wikipedia.org/wiki/Hebron
  • J.Detlef: Abraham in Mamre: HJistorische und Exegetische Studien zur Region von Hebron und zu Genesis (2003)
  • J.E.Taylor: Christians and the Holy Places
  • E.Mills Watson, A.B.Roger: Mercer Dictionary of the Bible
  • M.Haran. Temples and temple-Service in Ancient Israel: An Inquiry Into Biblical Cult Phenomena and the Historical Setting of the Priestly School
  • W.Adler: The Kingdomof Edessa abd the Creation of a christian Aristocracy, (2013)
  • R.Alter: Genesis (1996)
  • An Introduction to the Critical Study and knowledge of the Holy Scriptores longman
  • Paul Thomas: A ráj už byl – Dobra 2001

Súvisiace články:

EL, ELOAH, ELOHIM

Jedným najfrekventovanejším Božím menom, používaným v Biblii je ELOHIM. Termín ELOHIM slúžil pôvodne nie len na označenie “Boha Izraela”, ale aj na pomenovanie pohanského božstva. Vtedy stál vždy v spojení so slovom “iný, cudzí” v tzv. viazanom genitívnom stave (status constructus) – “acharej elohim“.

Keď pátrame po etyológii mena ELOHIM, ako izraelského Boha, ako býva označovaný na prvých stránkach knihy Bérešit (1M), dostaneme sa dávno do minulosti. Meno vzniklo pravdepodobne z kanaánskeho EL. V prostredí patriarchov dostával Boh mnohé prívlastky a tak vznikol napr. EL-ELJON – Boh silný (1M 14.22), EL ŠADAJ-Boh Všemohúci (1M 17.1, 35.11, 48.3), EL ROI-Boh, čo vidí (1M 16.13), EL BÉTEL-Boh z Bételu (1M 35.7), EL OLAM-Boh Večný (1M 21.33), EL KANNO – Žiarivý Boh, či Horlivý Boh. a pod., a býval uctievaný aj Féničanmi.

EL ELJON, uctievaný už Malchísedekom, sa v niektorých príkadoch vskytuje tiež v kombinácii s Tetragrammatonom (Ž 7.17), alebo v príbuzných tvaroch, nar.: ELJONÍM (Da 7.22, 25) alebo ILLÁJA (Da 4.17, 7.25).

EL ELJON bolo prvý krát vzývané v Beer Šebe Abrahámom (1M 21.33). Jeho vnuk Jákob, keď kúpil v Šekeme diel poľa, aby tam postavil oltár, nazval tento EL ELOHEJ JISRAEL (1M 33.20) – Boh (EL) je Boh (ELOHIM) Izraela. Prijal tak svoje nové meno a zároveň uctieval Boha Najvyššieho, Boha svojich otcov.

Boh šalemského kráľa Malchísedeka EL ELJON, býva dokonca odborníkmi stotožňovaný s Bohom Abrahamovým (1M 14.20). Tým býva vysvetľované, že Boh Izraela je sudcom a Bohom celej Zeme (1M 18.25) a že jedine On môže byť uznávaný ako pravý a jediný Boh i mimo Izrael, pričom v každom jazyku býva pomenovaný iným termínom, odvoditeľným od pôvodnej formy.

EL sa zjavil patriarchom v ich rodnej zemi, ktorú veľmi dobre a dôverne poznali. Zjavil sa im za jednoduchých podmienok a v prvopočiatkoch si ešte zachovával funkciu otca bohov celého panteónu.

Poukazuje to aj na to, že Boh bol prítomný vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Zjavoval sa v mestách aj na pastvinách.

Podľa 1M 28.18 a 46.1-3 je možno vyrozumieť, že Jákob tiež uctieval EL-a.

V zmysle najstaršieho pomenovania semitského božstva znamenal EL bezpochyby moc. Možno ho tiež vidieť v mnohých starozákonných menách: Elíša (sídlo Božie), Eliáš* (môj Boh), Daniel (môj sudca je Boh), Gabriel (Boží hrdina), Michael (Kto je ako Boh?), Rafael (Boh uzdravuje) a Immanuel (Boh sa nami).

Kralická Biblia prekladá meno EL pojmom ” silný”, alebo “vládca” a prikláňa sa k jeho neznámemu pôvodu. V príbuzných semitských jazykoch tento termín označuje božstvo v tom najširšom slova zmysle, počnúc božstvom transcendentným a končiac až rôznymi drevenými či kamennými modlami (1M 35.2; 5M 4.28, 12.2).

Vo väčšine prípadov má vždy pri sebe prívlastok, či inak formulované bližšie určenie. Tak napr. v 5M 5.9 sa stretávame s: “ja Hospodin (JHWH) som tvoj Boh (ELOHIM), som Boh (EL) žiarlivo milujúci”, alebo v 1M 31.13: “Ja som Boh (EL) z Bét-elu”.

Pomocou kabalistickej metódy preskupovania písmen, nazvanej “teruma”, dostávame zo slova EL vymenením týchto dvoch písmen slovo “LO“, ktoré sa prekadá ako NIČ. Je známe, že kabalisti pojmom NIČ označovali ešte neprejaveného Boha, transcendentálneho, nazývaného AJIN, ktorý po stiahnutí zvanom CIMCUM sa stal už Bohom prejaveným a vtedy získal meno EJN SOF, ktoré sa prekladá ako Nekonečno, doslova, Bez Konca.

Pretože hebrejčina je jazyk semitský, je nutné prihliadať na etyológiu pomenovania božstva aj v rečiach okolitých národov. Slovo ELOHIM je semitské slovo, ktoré sa používalo bežne v praxi ako aj ostatné slová a získalo si už hore spomínaný význam. Niektorí sa domnievajú, že v dobe Abrahámovej a i pred ňou, sa pôvodne nejednalo o otca bohov, ale len o jedného jediného osobného boha, nakoľko kočovníci usadení na kanaánskom území uctievali “boha (elohim) môjho otca”  (1M 32.10) čo by mohlo naznačovať, že predkovia Izraelitov mohli byť Aramejci.

Termín ELOHIM sa vyskytuje aj v akkadčine vo forme “ILU“, alebo arabčine v podobe “ILAH“, kedy po pribratí gramatického člena dostáva hovorovú podobu ALLAH. Ako som už spomenula vyššie, pôvodne tento termín znamenal moc a v ugaritských textoch sú naozaj známky o tom, že EL mal nadvládu nad ostatnými kanaánskymi bohmi, neskoršieho obdobia.

Všetky termíny.  ILLAH, ALLAH, AL-ILAH sa prekladajú ako “boh”.

Gematriou slova ELOHIM dostaneme číslo 86. Je to rovnaké číslo aké dostaneme zo slova ha-teva (príroda). Znamená to (v reči kabaly), že Boh sa pod menom ELOHIM prejavuje v prírode, alebo, že Boh a príroda je jedno a to isté (B. Spinoza).

Božie meno  ELOHIM tak odzrkadľuje Božiu prítomnosť v prírodnom poriadku, kde sa Boh stáva stávajúcim a existujúcim. Božie atribúty sú tu cez prírodné zákony aktívne. Ide o prejav Božích účinkov, nie božskej podstaty, tá je skrytá, nepochopiteľná a zostáva rovnako utajená ako jedinečnosť božstva (A. Havlíčková).

ELOHIM teda úzko súvisí so stvorením. Podľa koncovky -im, vyrozumieme, že sa jedná o plurál termínu ELOAH. Použitie singuláru je veľmi ojedinelé (5M 32.15, Ž 50.22), častejšie sa v Biblii stretávame s plurálom a to viac než 2 000 krát!

Termín EL je zas akousi archaickou formou označenia a tiež sa prekladá pojmom BOH. Tak bol pôvodne chápaný aj v Kanaáne. Je vyjadrením božej transcendentity. ELOHIM je Boh nadprirodzený, nedosiahnuteľný a zdanlivo vzdialený. Je to Boh patriarchov. Boh, ktorý sa dal poznať len Abrahamovi, ináč je skrytý a človeku nemanifestovaný priamo. Jediný spôsob jeho prejavu je jeho zjav v prírode a prírodných silách.

Množné číslo nemožno brať doslovne, a to ani nie ako plural majestaticus, lebo tento biblická hebrejčina nepozná. Či ho možno chápať ako možný pozostatok polyteizmu, je otázne, lebo v prípade izraelského národa, tak citlivého v ponímaní jedinečnosti Boha, sa to síce zdá nepravdepodobné, ale len na prvý pohľad. Izrael bol vystavený vplyvu okolitých polyteistických spoločností vo výraznej miere a má za sebou niekoľko období návratu k týmto praktikám, hlavne v tzv. období kráľov, ale podozrenia sú aj na mojžišovské obdobie. Pre nedostatok miesta sa tu tomu venovať nebudem.

Z kabalistického hľadiska je v mene ELOHIM skrytá pôvodná predstava božskej mnohosti síl, podobne ako to bolo v starovekom Egypte (A. Havlíčková).

ELOHIM je strážcom prírodných zákonov, tvorcom sveta. Transcendentnosť korunovaná imanenciou. Jedinečnosť si podáva ruky so spätosťou so všetkými tvormi a i keď si drží odstup od stvorenia, je všetkým svojim tvorom vždy nablízku (A.Havlíčková).

EL sa niekedy prekladá aj ako “najmocnejší”. Vtedy sa jeho pôvodná všeobecnosť mení na jedinečnosť konkrétneho božstva (A. Havlíčková).

Boh plodnosti – EL, bol pôvodne otcom bohov kanaánskeho panteónu. Od neho následne k tomu vznikli tématicky s ním späté tituly ako “kráľ”, “pastier”, “tvorca” a pod.  Že toto všetko malo vplyv na patriarchov je zrejmé z 1M 28.18; 46.1-3. I Malchisedek bol pravdepodobne Elov kňaz.

Od Ela odvodené meno ELOAH a od neho vzniknutý plurál ELOHIM znie síce rýdzo semitsky, no nedá sa etymologicky vysvetliť, rovnako ako iné, neskôr zjavené meno toho istého Boha, nazývané opisne Tetragrammaton – štvorpísmenný. Má rovnaký význam ako EL a v Biblii sa vyskytuje predovšetkým v poézii a v Jóbovi (5M 32.15, 17…). Jeho aramejským ekvivalentom je ´ELÁH.

Kočovníci usadení v Kanaáne uctievali “Boha svojho otca”(1M 32.10), resp. “Boha XX”, napr. “Boha Náchorovho” (1M 32.53).

Akým termínom bol v tej dobe označovaný pojem boh je nejasné. Každopádne, slovo ELOAH to nebolo. Možno, že existovali len osobné mená bohov, a preto Mojžiš žiada od zjavenia v horiacom kríku, meno, aby vedel povedať Hebrejcom, kto ho za nimi posiela.

Kmeňovo meno ELOAH nesúvisí na prvý pohľad so žiadnym hebrejským slovesom a preto je ťažké dopátrať sa jeho významu v pôvodnom zmysle. Ak však jeho vznik možno vysledovať ku kanaánskemu EL-ovi, pátrať by bolo namieste v pôvodnej kanaánčine. Nateraz sa uspokojme s tým, že súčasná hebrejčina pri preklade slovenského “boh” používa slovo “ELOHIM” a rozumie pod tým za každých okolností len jedného jediného izraelského Boha, i napriek tomu, že EL bol známy a uctievaný aj mimo Izrael, pretože, ak už bolo spomenuté, súhrnne označoval božstvo celej semitskej oblasti s centrom nad Feníciou a Kanaánom.

Možno v ňom pri dobrej vôli vidieť pôvodného, spoločného a jediného boha, kedysi prírodne i ľudsky čistého náboženstva, ktoré bolo z nejakých dôvodov postupne, snáď kvôli snahe skonkretizovať si vzdialené nadprirodzeno v osobnom miestnom božstve, vytláčané až vytlačené na tú dobu, človeku prijateľnejším polyteizmom. Možno ho nakoniec každý nazýval ináč a všetci spoločne verili v “čosi” pôvodné. Rovnako je ale tiež možné, že mohol byť  “len” jedným z ostatných vtedy uctievaných božstiev i napriek svojmu jedinečnému postaveniu, ktoré neprestalo byť prehliadané určitou ( rodovou) skupinou ľudí (A.Havlíčková). Z neho sa pravdepodobne vyvinula až druhotne singulárová forma ELOAH, od ktorej vznikol neskôr už spomínaný plurál ELOHIM.

Podľa chasidského učenia podloženého knihou Sefer ha-Zohar, Boh keď Tvoril, zobral po častiach z každého sveta, od najnižšieho až po najvyšší a potom z nich stvoril človeka. Týmto svetom Boh hovorí “my” (“…stvorme…”). Avšak toto učenie vzniklo až ako výsledok filozofických debát.

Podľa inej tradície sú anjeli dielčie manifestácie určitých Božích vlastností, alebo inak povedané, formy Božieho pôsobenia.

Teoreticky by sa mohlo povedať, že hovoril k nim, ako k svojim súčastiam, tvoriacim vyššie svety (A. Havlíčková). Keď bolo prorokované narodenie Šimšona Božím poslom, Anjelom Pána,  a Mánoach poznal v cudzincovi po spaľovanej a pokrmovej obeti, konečne jeho charakter a uvedomil si s kým sa vlastne po celú tú dobu so ženou rozrávali, riekol: “…isto zomrieme, lebo sme videli Boha…”, pretože si uvedomil, že stál pred Anjelom Pána, no vzápätí na to hovoril o videní samotného Boha (Sud 13.22).

© chanele

 

______________________________________________________

*mená sú uvádzané v slovenskom znení. Eliáš sa povie hebrejsky Elija apod.

 

LITERATÚRA:

  • Anna Havlíčková: Sefer haŠem (súkromný náklad, 2004)
  • J.J.von Allmen: Biblický slovník (Kalich 1987)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (Herman a synové, 1993)
  • A.Bennet: Poznámka ke Genesis (Horus 1990)
  • M. Bič: Ze světa Starého Zákona (1986)
  •    -“-    : Dějiny Palestiny od pravěku ke křesťanství(1948)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (Ergo, 1996)
  • D. Duka: Úvod do Písma sv., SZ (1992)
  • J. Eisenberg: Kabbala (1923)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (DonBosco 1994)
  • J. Musset: Odkrývanie sveta Biblie, SZ (Mladé letá 1992)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (Dobrá kniha 1991)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (Vyšehrad +995)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (Púdorys 1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (Effekt 1993)
  • Encyklopedie Bible (Gemini 1992)

SEFER JECIRA 1:1

SEFER JECIRA hebrejsky   ספר יצירה , Kniha stvorenia, je stredoveký kabalistický spis, ktorého autorstvo pripisuje židovská tradícia Abrahámovi, skutoční autori sú však neznámi.

 Sefer Jecira sa objavuje už v Talmude (Sanhedrin 65b), avšak je nepravdepodobné, že by Talmud mal na mysli práve ten  text, ktorý sa za Sefer Jeciru považuje dnes. Súčasní bádatelia sa domnievajú, že to pravdepodobne neskorší komentátori Sefer Jeciru dodatočne stotožnili so zmieneným  spisom v Talmude.

Pôvodne sa verilo, že Sefer Jeciru dostal na Sinaji už Mojžiš ako súčasť ústneho zákona. Podľa  gaonských učencov, ako napr. podľa  Sa’adju Gaona, bol Abrahám nezpochybniteľným autorom Jeciry, podľa Moše Cordovera bol Abrahám síce autorom, rabi Akiva však konečným redaktorom diela. V niektorých rukopisoch bývala nazývaná aj ako “Otijot de-Avraham Avinu” (G. Scholem: Kabbalah).

Abraham údajne ako 48 ročný uvažoval o Bohu a vesmíre. Po dôkladnom štúdiu bol schopný napísať Jeciru. Nato sa mu zjavil Boh, pobozkal ho, nazval ho priateľom a uzavrel zmluvu s ním aj s jeho potomstvom naveky (Legends of Jews, Ginsburg, 210 Sefer Jecira 6).

Potom bola tradícia odovzdaná Jeremiášovi, ten ju odovzdal Josefovi ben Uzielovi, ten svojmu synovi, až bola na prelome 1. a 2. stor. n.l. spísaná (Robert Zucker).

Odhady na vek Sefer Jeciry sa podľa rôznych vedcov  pohybujú od 2. do 10. storočia n.l.

Je to veľmi zvláštny rukopis, študovaný stáročia a dopĺňaný rôznymi, často aj protichodnými interpretáciami  rôznych rabínov a kabalistov. Je najdôležitejším kabalistickým textom, aký kedy vznikol a snaží sa odhaliť tajomstvo stvorenia sveta, avšak v takých hádankách, že je len sťažka  možné urobiť jej komplexný a absolútny výklad.

Niektorí špekulujú aj o tom, že obsahuje návod na to ako vyrobiť golema…

1:1

32 mystickými cestičkami múdrosti vytesal Jah, pán Zástupov, (Boh Izraela, Živý Boh, Kráľ sveta, El Šadaj, Milostivý a Milosrdný, Vznešený a Vyvýšený, bývajúci vo Večnosti, Jeho meno je Svätý, On je ušľachtilý a svätý), a stvoril svoj svet s tromi knihami, s textom (sefer), s číslom (sefar) a s komunikáciou (sipur).

ספר יצירה פרק א

(א) בשלשים ושתים נתיבות פליאות חכמה חקק י”ה יהו”ה צבאות את עולמו בשלשה ספרים בספר ספר וספור (נוסח אחר – אלהי ישראל אלהים חיים ומלך עולם אל רחום וחנון שוכן עד וקדוש שמו):

 


VÝKLAD:

Sefer Jecira hovorí o troch modalitách stvorenia: texte (sefer), čísle (sefar) a komunikácii (sipur), čiže reči, ktoré sú zdrojom 32 cestičiek (Moše Kordovero), zahŕňajúc všetko stvorené a sú základom sveta (Moše ben Nachman).  Tieto tri knihy určujú tri spôsoby, ktorými sa dá 32 cestičiek prijať a pochopiť.

Písmená (text/sefer), čiže forma, určujú podobu niečoho. Sú akoby projektom. Prototypom, podľa ktorého sa ďalej tvorí a obsahujú informáciu. TEXT (sefer) zastupuje PÍSMENÁ, kvalitu, je to aspekt, ktorým sa cestičky prejavujú v Tóre. Písmená sú dané tvarom a teda sú podmienené priestoru a svetu, vesmíru (Sefer Jecira, kap.6).

Čísla (sefar), jednoznačne kvantita, vyjadrujú nie len množstvo, ale aj oddelenosť a mnohosť čohosi, ktorá vznikla až stvorením, kedy bolo jedno oddelené od druhého. Dovtedy bolo len Jedno. V Stvoriteľovi mnohosť chýba – Stvoriteľ je Jednota. Pojem čísel začína až stvorením sefír. ČÍSLO (sefar) zastupujú číselné hodnoty písmen a teda kvantita, ktorou je možné vyjadriť číselné postupnosti a delenie (32-22-12-7-10). Číselná hodnota korešponduje s časom a v Jecire s termínom Rok (viac v kapitole 6).

Na to, aby mohli vzniknúť písmená a čísla, je nutný duchovný predobraz. Ním je 10 sefír (sefirot), ktoré sú zároveň 10 praslovami, 10 pračíslami, 10 praideami a pod.,  a tvoria základ stvorenia. Sú prvotnou Božou emanáciou. Slúžia na komunikáciu (sipur/reč) Boha so svetom. Keby nebolo sefír, Boh by ostal nepoznaný a ukrytý. KOMUNIKÁCIA (sipur) – mohli by sme povedať aj reč, alebo vokály, jednoducho už vyslovené hlásky a názvy hlások; hovorí o duchovnom rozmere, rečou Jeciry o Duši (kap.6). A toto je záležitosť už jednotlivých cestičiek, lebo cez ne prúdi obojsmerne informácia a vplýva na stav vedomia.

Desať sefirot zodpovedá desiatim prstom – päť proti piatim – ľavému stĺpu milosrdenstva oproti pravému stĺpu prísnosti, pričom v strede stojí srdce (LEV=32) a ústa uvoľňujúce reč (Moše ben Nachman). Bližšie pojednám v SJ 1:2.

Všetky tri (sefer, sefar, sipur) majú spoločný slovný kmeň ako slovo sefira. A aj sefiry obsahujú informáciu (je v nich uložené všetko, čo kedy bolo), podobne ako sefer (text), uvádzajú do existencie mnohosť a teda vo výsledku čísla (sefar) a slúžia na komunikáciu (sipur). Dokopy (10 sefír+22 písmen, ktoré majú aj číselný význam) tvoria teda 32 cestičiek múdrosti, o ktorých Jecira hovorí ako o spôsobe vymedzenia aspektov stvorenia, o kanáloch, ktorými sa uplatňuje kontrola nad stvorením i komunikácia s ním. Zároveň sú tieto vyjadrením 5-rozmerného vesmíru (3 priestorové smery, čas a duchovný princíp v zastúpení duše),  pretože číslo 32 je rovné počtu vrcholov 5rozmernej hyperkocky, akéhosi kvázi hyperpriestoru. Keď si vezmete priamku, má dva vrcholy (dva konce), to jest 2¹. Štvorec má už štyri vrcholy – 2²; kocka osem vrcholov – 2³; 4rozmerná hyperkocka 16 vrcholov – 2 na 4; a 5rozmerná hyperkocka 32 vrcholov – 2 na 5.

Všetko v hmotnom priestorovom svete stojí na dvoch veciach – kvalite/forme a kvantite/množstve. Forme zodpovedajú v našom prípade  písmená, množstvu číslice.

Číslice (10) a písmená (22) dávajú dokopy týchto 32 cestičiek múdrosti. Kabalisti ich odvodzujú od veršov Prvej Knihy Mojžišovej. Tá obsahuje  32x Božie meno ELOHIM; zároveň 10x spojenie “Boh riekol”, desiatimi výrokmi bol stvorený svet (Pirkej Avot 5.1) a tie zodpovedajú 10 sefirám (Bamidbar Raba 14.12), 3x Boh stvoril (hlásky: šin, mem, alef; tj. tri matky), 7x Boh videl (7 dvojitých hlások) a 12x obsahuje ostatné Božie mená (Boh oddelil; videl, že svetlo je dobré; oddelil svetlo od tmy…- 12 základných hlások) , čo dáva dokopy 32 Božích Mien (Moše Kordovero).

32 sa píše hebrejsky za pomoci písmen LAMED(30) a BET(2), čo získava zároveň slovný význam LEV (srdce). Podľa judaizmu sa myseľ a jej činy prejavujú práve v srdci (Bahir § 106). Akonáhle myseľ(mozog) prestane pracovať, nastáva smrť. Srdce umožňuje spojenie medzi mysľou a telom, preto Sefer Jecira nazýva srdce “kráľom nad dušou” (SJ 6.3) a mystickú skúsenosť nazýva “ponáhľanie srdca” (SJ 1.8). Srdce  je stotožňované s vôľou (Moše ben Nachman). Srdcom Stvorenia je Tóra. Jej prvým písmenom je práve písmeno BET  (Berešit bara elohim…) a posledným zas písmeno LAMED (…Jisrael). Tradícia tak teda tvrdí, že 32 mystických cestičiek je ukrytých práve v Tóre a aj  ju samotnú možno vyložiť 32 spôsobmi (Josi ha-Galili; Moše ben Nachman ).

Písmená LAMED a BET nesú ešte jedno veľké tajomstvo. Sú to jediné písmená, ktoré možno kombinovať s hláskami Božieho Mena JHWH a tvoriť tak v hebrejčine prípony osobným zámen, ktoré nie náhodou vyjadrujú existenciu vlastnenia (mi, jej, jemu), ale i formu existencie (vo mne, v nej, v ňom), lebo samotný Tetragrammaton je tiež vyjadrením Existencie. “Som, ktorý som” – Ehje ašer ehje”, je meno, ktorým sa dal Boh poznať Mojžišovi a od ktorého je Tetragrammaton JHWH odvodený a je imperfektom 3.os. maskulina jednotného čísla, kedy Izrael o ňom hovorí ako o JHWH, On o sebe hovorí ako o EHJH (alef, he, jod, he) a ak by sme Ho chceli (čisto hypoteticky) osloviť, mali by sme použiť 2.os. a teda THJH…(to som len naznačila ako je to s Božím Menom a prečo sa nevyslovuje…kto už má na túto tému nejaké vedomosti, isto pochopil :-)  čo tým myslím. Ak nie, časom k poznaniu dôjde. Všetko má svoj čas, ako hovorí kniha Kazateľ.).

V 1M 1.1 vystupuje Boh pod menom ELOHIM. Všeobecne kabala interpretuje toto meno ako Boha prejavujúceho sa v mnohosti prírodných síl a zákonov (preto aj plurálová koncovka, aj keď lingvisti sa prikláňajú k jej iným vysvetleniam), Jecira ho vníma ako manifestácia vzniknutej mnohosti kvantít (čísel; alebo kvánt keby sme chceli použiť jazyk fyziky, lebo aj s fyzikou možno kabalu kombinovať a hľadať v nej úspešne analógie) a teda ako manifestáciu vymedzenia.

Sa´adja Gaon, keď porovnával starozákonné zjavenia s Aristotelovskými kategóriami, v súvislosti s výkladom Sefer Jeciry, vysvetľuje, že pôvod vecí tkvie v číslach a písmenách. Ako prvé zo všetkých vecí boli vytvorené čísla. Všetky veci sú diferencované množstvom a formou. Číslo má svoj predobraz, forma predchádza vytvorenú vec. Boh stvoril vzduch a vytvoril 32 vecí v ňom – 10 čísel a 22 písmen. Pohybom vzduchu sa rodia formy, tvary a v závislosti na kombinácii písmen dochádza k vytváraniu vizuálnych línií. Ako je to možné? Aj rabíni hovoria o niečom podobnom, keď komentujú scénu zjavenia na hore Sinaj. “A všetok ľud videl hrmenie (2M 20.18). Rabíni sa pýtali: Ako je možné vidieť zvuky? Vysvetlili to tak, že na hore horel jasný oheň, lebo sa hovorí:”…Večný na ňu (horu) zostúpil v ohni…”(2M 19.18). Potom vrch vzplanul ohňom až po samé nebo, zahalené do tmy, oblaku a mrákavy (5M 4.11). O tomto čiernom mraku a tme sa hovorí: Tmu urobil si skrýšou vôkol seba a svojim stánkom temné vody, husté oblaky (Ž 18.12). Hlas vychádzal z ohňa a jeho forma sa zobrazila v oblaku podľa výslovnosti pohybom vzduchu. Ľudia videli túto podobu ako sa premieta do okolitého čierneho vzduchu a ako je povedané: “…hovoril k vám z prostriedku ohňa…” (5M 4.12) a inde sa hovorí:”…keď ste počuli hlas z tmy, zatiaľ čo vrch planul ohňom…” (5M 5.23). Z toho vyplýva, že ak niekto hovorí za chladného dňa, artikulácia reže vzduch a vytvára premenlivé formy a podoby v líniách, ktoré zanecháva zvuk vo vzduchu.

Staré kabalistické školy interpretujú 32 cestičiek múdrosti aj ako 32 rôznych stavov vedomia (1.mystické, 2.žiariace, 3.posvätné, 4.pevné, 5.zakorenené, 6.transcendentálneho prítoku, 7.skryté, 8.dokonalé, 9.čisté, 10.iskriace, 11.oslňujúce, 12.žhnúce, 13.riadiace jednotu, 14.osvecujúce, 15.upevňujúce, 16.trvalé, 17.vedomie zmyslov, 18.Domu prílivu, 19.mystérií duchovných činností, 20.vôle, 21.vytúžené, 22.verné, 23.posilujúce, 24.zjavujúce, 25.preverujúce, 26.obnovujúce, 27.hmatateľné, 28.prirodzené, 29.fyzické, 30.obecné, 31.pokračujúce, 32.uctievané).

  1. najvyššia koruna, prasvetlo, = prvé panstvo
  2. koruna stvorenia = druhé panstvo
  3. základ pramúdrosti, pravá viera (v hebrejskom význame skôr dôvera→ hebrejské slovo EMUNA sa bežne prekladá ako “VIERA”, avšak v pôvodnom jazyku je pojem viera chápaný inak ako v prekladových rečiach Európy.     Je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť. Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou. Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý Božou pravdou. My Európania môžeme veriť aj klamstvu a pritom stále veríme.  Slovo VERIŤ používa v dvoch interpoláciách. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej Božej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá pravda. )
  4. prapôvodný prameň duchovných síl najvyššej koruny
  5. esencia homogénnej Jednoty; pôvodná múdrosť
  6. emanácia požehnaní
  7. lesk videný rozumom a vierou
  8. pôvodné usporiadanie – možno ho vnímať len v sálach Geduly (Veľkosti=iný názov pre sefiru Chesed) vyvierajúce z trvania; prameň prameňov vyvierajúci z prapodstaty
  9. očisťuje a zjednocuje  sefiroty bez oddelenia a rozlíšenia
  10. lesk nebeských svetiel na tróne porozumenia, podporujúc tvárne princípy
  11. zoči-voči Príčine príčin, esencia usporiadania systému
  12. miesto prorockých vízií
  13. zjednotenie pravdy
  14. základ svätosti a základného uholného kameňa šetijah (Zohar Im41b); tajomstvá posvätných mystérií
  15. upevnenie esencie stvorenia v temnote
  16. potešenie Slávy. Eden pripravený pre zbožných; večný rozum
  17. základ krásy v stave nebeskej krásy (Tiferet); prijatie Ducha svätého→ruach ha-kodeš
  18. tajomstvo symbolov  zakotvené v Príčine príčin
  19. najvyššie Požehnanie a Sláva; duchovné schopnosti
  20. štruktúra stvoreného, poznanie Pôvodnej múdrosti
  21. Božské požehnanie prapôvodnej múdrosti
  22. duchovné sily
  23. sila sefirot
  24. zdroj podôb všetkých bytostí
  25. Božie skúšky pre múdrych
  26. Božia obnova všetkého stvoreného
  27. zdroj rozumu a zmyslu stvoreného
  28. dokonanie všetkého stvoreného
  29. dokonanie fyzických hmotných podôb
  30. prostriedok k poznaniu pravidiel vesmíru
  31. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú Slnko a Mesiac
  32. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú planéty

Cestičky sú cestou k Bohu. Tvoria akoby strom(illán), či rebrík, po ktorom sa dá vystúpiť k Stvoriteľovi. Cestičky (hebrej.: netivot) treba chápať ako osobné cestičky každého jednotlivca, skryté (peli′ot) pred svetom, na duchovnej báze, zázračné (pele=zázrak). Pre každého jednotlivca prechádzajúce osamote.

32 krát je meno ELOHIM použité v Prvej knihe Mojžišovej.

10 krát (sefirot) je použité spojenie “Boh riekol” → 10 čísel ničoty, 10 prstov, Desatoro.

22 krát (hebrejská abeceda) je použité všeobecne Božie meno

3 krát (tri matky – alef, mem, šin) je použité spojenie “Boh stvoril”. Sa´adja Gaon vysvetľuje, že termín “matka” pochádza z Mišny. Je povedané:… tu je jedna matka na tradíciu a jedna matka na čítanie (TB, Pesachim 6b; Sukah 6b). Znamená to, že Zákon možno interpretovať dvoma spôsobmi: v súlade s princípom Písma a podľa ústneho podania. Mem a šin. Alef je vzduch, ktorý oddeľuje oheň od vody (eš od majim).

7 krát (7 dvojitých spoluhlások) je použité spojenie “Boh videl”/6 smerov v priestore (Bahir § 30-31) a stred nesúci svätý chrám (J, Z, V, S, hore, dole a stred) – dvojité spoluhlásky sú také, ktoré podľa určitých gramatických zákonitostí možno čítať dvoma spôsobmi (1:B-V; 2:P-F; 3:D-Dh; 4:T-Th; 5:K-CH; 6:G-Gh; 7:R – reš má v súčasnej hebrejskej gramatike len jednu formu, tj. nepriberá dageš, ktoré určuje razenú výslovnosť. Predpokladá sa, že pôvodne malo reš aj razenú výslovnosť, ktorá sa v prípade tohto písmena zvykne prirovnávať k výslovnosti českého Ř, ale dôkazy na to nie sú. Ladislav Moučka v Cestě pouští hľadá analógiu s egyptským R, ktorého hieroglyf sa používal súbežne aj pre písmeno L(?) a chce tým poukázať, že od R nie je ďaleko k L a dôkazom má byť detské žvatlanie, kedy dieťa pri výučbe výslovnosti R úmorne používa zo začiatku L. Treba poznamenať, že všetky Moučkove diela, aj keď vychádzajúce z kabaly, sú násilne zostavené tak, aby umelo potvrdzovali cudzie dogmy a teda s pôvodnou židovskou kabalou nemajú absolútne nič spoločné. Ak ich budete čítať, tak s rezervou, pretože jeho výklady sú vykonštruované a prispôsobené úplne iným filozofickým podmienkam. Ani jeho preklad Jeciry nie je presný, pretože už len základné termíny ako ako “text, číslo a reč”, prekladá ako “číslo, počtár a počítané” , prispôsobujúc si tak text  ideám iného náboženstva. Pre porovnanie však môžu byť jeho diela, s pokusom o hebrejsko-gnosticko-egyptskú zlátaninu, pre niekoho inšpirujúce. V súčasnosti je za najlepší preklad považovaný preklad Arje Kaplana).

Podľa Sa´adju Gaona,  7 dvojitých znamená, že existujú dva druhy znalostí:”…a odhalil ti tajomstvá múdrosti, lebo sú dvojité na pochopenie…(Jób 11.6). Reč je o poznaní Stvoriteľa a o poznaní stvoreného. Existujú tiež dva druhy trestov: …že dostal (Jeruzalem) z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy (Iz 40.2). Sú to tresty posvätné a svetské, pre kráľa i pre ľud.

12 krát (12 základných jednoduchých spoluhlások) je použité iné meno ako Elohim a Sa´adja Gaon dopĺňa, že  12 jednoduchých je ako jednoduchý rok, ktorý má 12 mesiacov, narozdiel od prestupného, ktorý ich má 13. Ide teda o odlíšenie od ostatného (opäť odlíšenie ako existencia mnohosti, viď. nižšie).

Pod Múdrosťou (Chochma) chápe na tomto mieste kabala čistú, nerozlíšenú myseľ s úrovňou pred rozdelením. Stav, kedy myseľ vníma jednotu, a minulosť, prítomnosť a budúcnosť nie sú od seba oddelené. Je protikladom Porozumenia (Bina), ktoré už oddelenosť obsahuje (Bina→bejn=medzi=rozdelenie).

Chochma→nerozlíšenie→kolektívna duša/myseľ (Adam Kadmon)

Bina→už(!) rozdelenie a teda aj pochopenie→duše(nešamot) jednotlivcov

 

Jecira hovorí o  Bohu, ktorý VYTESAL/VYRYL svet za pomoci troch kníh. Prečo práve VYTESAL? Arje Kaplan to vysvetľuje tak, že podobne ako keď tešeme do kameňa, odstraňujeme niečo z podkladového materiálu a v kameni sa utvára niečo ako prázdny priestor, ktorý je vyformovaný do tvaru písmen. Luriánska kabala zas učí, že keď Boh išiel tvoriť svet, najprv sa STIAHOL (cimcum) akoby sám do seba, aby akoby  uvoľnil/vytvoril/vyryl/vytesal kus priestoru, z ktorého akoby seba kvázi odstránil, v ktorom potom tvoril svet, pretože pred stvorením nebol priestor, bol len neprejavený Boh. Takže v podstate  tým, že sa stiahol, niečo akoby odstránil, čiže v našom ponímaní VYTESAL/VYRYL. No a tradícia hovorí, že tvoril slovom, takže zas nie sme ďaleko od tesania do kameňa alebo klínopisu.

Zohar (1.15a) hovorí o tomto akte nasledovne:

“Na počiatku kráľovej autority lampa temnoty vyhĺbila dieru do nadpozemskej luminiscencie…”.

Cimcum nastal vo svete pojmov, nakoľko priestor ako ho poznáme my, ešte neexistoval. Takto vzniknutý kvázi priestor ešte neobsahoval žiadnu informáciu, bol to chaos a prázdno (tohu  a bohu)(1M 1.2). Až vďaka 32 cestičkám, ktoré už informáciu niesli (písmená, čísla, zvuky), boli stvorené sefiry, ktoré nesú Božie mená symbolizujúce Božiu manifestáciu vo svete. Preto Boh nadobúda akoby meno až zjavením. Manifestáciou v prírode je to ELOHIM. Manifestáciou v dejinných súvislostiach je to JHWH…ale  pokiaľ nebolo nič stvorené, bol kvázi Nepomenovaný, bolo to čisté BYTIE – EHJE (SOM). Bližšie o Božích menách vám vypracujem v dohľadnej dobe samostatný článok. Tu na to nie je miesto.

 

ZHRNUTIE:

  1. fyzická podoba písmen – TEXT (sefer) – podoba/forma definovaná len v priestore – vesmír
  2. číselná hodnota písmen – ČÍSLO (sefar) – súvisí s časom a jeho plynutím – rok
  3. zvuk písemna – REČ(KOMUNIKÁCIA) (sipur) – podmienenosť mysli – duchovné kontinuum – duša

© chanele

(z technických dôvodov prosím, keby ste ďalšie kapitoly a verše SEFER JECIRY čítali na tomto linku: https://seferjecira.wordpress.com/  Ďakujem)

LITERATÚRA a iné ZDROJE:

  • A. Kaplan: Sefer Jecira (Volvox Globator, 1998
  • J. Shulman: Léčba kabalou(cesta k probuzení duše)
  • Moše Kordovero: Peruš ha-Ramak leSefer Jecira
  • Moše ben Nachman: Peruš ha-Ramban leSefer ha-Jecira
  • Sa´adja Gaon: On the “Closed” Numbers, Mothers, Doubles,& Simples
  • Sa´adja Gaon: On the Origin of the World According to the Pythagoreans a the Sefer Yetzirah
  • http://robert-zucker.com/qabalah/seferyetzirah/index.html

 

LITERATÚRA  NEŽIDOVSKÉHO PÔVODU, INŠPIROVANÁ KABALOU:

  • L. Moučka: Sefer Jecira (pražská) (Púdorys 1993)
  • L. Moučka: Šest dnú stvoření/Světlo světa Beriah (Púdorys 1997)
  • L.Moučka: Cesta pouští (Púdorys 1993-?)

 

Súvisiace články:

VAJERA 3. / AKEDAT JICCHAK

AKEDAT JICCHAK – ZVIAZANIE IZÁKA

Na mieste Gézer, významnom starokanaánskom stredisku,  jednom z kultových stredísk, boli nájdené okolo predhistorického kamenného stola, vázy obsahujúce kostry malých detí, ktoré mali menej ako 8 dní(!). Mohlo ísť len o skoro zomrelé deti, ktoré boli takto pochované v blízkosti oltáru, aby boli čo najbližšie božstvu, ale mohol to byť aj obvyklý zvyk obetovať deti a dokonca prvorodené. Aj iné archeologické výsledky dokazujú, že Kanaánčania prinášali ľudské obete, predovšetkým obete malých detí, ale i väčších, celkom bežne.  Robievali napr. tzv. “obete založenia” a to tak, že do základov nejakej budovy dali ľudskú obeť v nádeji, že táto budova bude mať ochranu zo strany tejto obete. Takéto obete sa našli napr. v lokalite Megiddo, konkrétne to bola kostra asi 15-ročného dievčaťa zamurovaná v kamennej stene domu, alebo to boli kostry detí pod mestskou bránou v Tell el-Far‘ah.

Bežné bývali obete pre Molocha v údolí Gehinom. (viď. článok GEHINOM)

Či bol tento zvyk predsemitského charakteru, alebo bol výlučne semitským “výmyslom”, nevedno. Obete detí bola modloslužba, ktorá starovekých Izraelcov pod vplyvom okolitých národov veľmi priťahovala a boli ňou výrazne ohrození (2 Kr 3.27; 16.2; 23.10 …), preto bývali prorokmi často upozorňovaní na nesprávnosť týchto úkonov (5M 12.31;  Jer 7.31, 32.35 …) a na zástupnú obeť bývali predurčené zvieratá bez vady.

Abrahám pochádzal z polyteistického kmeňa (Joz 24.2, 14). V 1M 14.13 je nazývaný Hebrej (Chabiru?). Cez brata Náchora je strýcom praotca Aramejcov (1M 22.20), prostredníctvom Izmaela (Hagar)  je praotcom bojovného nomádskeho kmeňa Izmaelitov (1M 21.15; 25.12, 18). Cez ženu Ketúru je spojený s inými východnými a južnými semitskými kmeňmi (1M 25.1-4). Je typickým beduínskym šejkom, žijúcim v prostote – hostí sám obsluhuje, zabíja býka a núka im mlieko. Izák sa už stáva poľnohospodárom a nepije mlieko, ale víno. Jakub sa stáva už mestským usadlíkom. Nepatrný vývoj ľudskej spoločnosti na pozadí jednej rodiny…

Hebrejské slovo IVRI=Hebrej, pochádza zo slova EVER = strana, a je to chápané tak, že Abrahám sa držal na strane Boha, avšak zbytok sveta na strane druhej. Patriarchovia ale nežili ešte v čistom monoteizme, tak ako ho vnímame dnes. Monoteizmus bol ešte len na začiatku svojho formovania sa v ľudských mysliach. Ich viera pozostávala v rešpektovaní skutočnosti, že existuje mnoho bohov, ale uctievať treba len kmeňového ochranného Boha. A tak je Abrahámov Boh v Biblii aj vykresľovaný – ako kmeňový Boh, ktorý sa stará o dobro a úspešnú budúcnosť svojho kmeňa/ľudu.

Abrahám pochádzal z chldejského Uru, mesta, ktorého hlavným božstvom bolo mesačné božstvo Nannar, ktorého uctievanie sa prenieslo aj do mesta Chárán(!), kde praotec neskôr presídlil, takže aj po vyjdení z Uru, žil zase len v tom istom kultúrnom a náboženskom prostredí ako dovtedy. Nezačal žiť teda na mieste zbaveného modlárstva alebo detských obetí. V Cháráne bolo po tejto stránke všetko tak ako v Ure. Chárán paril do štátu Mari (korešpondencia medzi Egyptom a Mari nájdená v egyptskej Amarne). Na tabuľkách nájdených počas vykopávok na pahorku Tell Chariri (medzi Mosulom a Damaškom) sa našla úradná korešpondencia, kroniky a iné záznamy, ktoré obsahovali mená, nápadne pripomínajúce tie z Biblie. Machur (Náchor?), Turachu (Tarech?), Sarugi (Serug?).  Kmene Avam-ram, Jakob-el, Benjamin…znejú tiež povedome.  Lingvistický rozbor tabuliek z Mari dokázal, že Izraelci boli veľmi blízki Amorejcom, dokonca tvorili pravdepodobne jednu ich vetvu. Boli to práve Amorejci, ktorí vytlačili Sumerov a zabrali takmer celú Mezopotámiu. Jedným z ich panovníkov bol aj známy Chamurapi, ktorého ešte známejší zákonník (pripravujem jeho slovenské znenie a bude zaradené do rubriky “Pomocné texty”) nápadne pripomína starozákonné zvyklosti Mojžišovho zákona. Aj vďaka týmto nálezom môžeme dnes nájsť bezprostredné súvislosti života praotcov s mezopotámskou kultúrou a aj s jej najstaršími náboženskými kultami.

Ur je identifikovaný ako súčasný TELL EL-MUQAJJAR, nachádzajúci sa 9 míľ západne od NASIRIJEHU na rieke Eufrat v Južnom Iráku.

V hroboch mesta Ur bol medzi inými predmetmi nájdený malý baranček, zachytený rohami v kriakoch. Môže byť baranček zachytený v kriakoch ako náhrada za Izákovu obeť, pôvodne stará sumersko-babylonská tradícia prerozprávaná Abrahámom, či niekým z jeho potomkov? Prejav zmeny v náboženských pojmoch a tradíciách a počiatky odmietania ľudských obetí?

Prečo izraelský Boh vyžadoval obetovanie Izáka? A  prečo Abrahám neoponoval, keď predtým bojoval o záchranu obyvateľov Sodomy a Gomory?! A za vlastného syna sa postaviť nevedel? Nechcel? Nemohol? Podľa Midrašu dodržoval zákony Tóry skôr, než bola táto daná Izraelu. Nepredpokladal vari, že v židovskej tradícii aj Boh musí dodržiavať svoje micvot dané ľudu? (Nebudeš zabíjať!)

Ale nakoľko prostredie Abraháma bolo zvyknuté na ľudské obete, tak práve toto mohlo Abraháma ovplyvniť. Jednoducho sa akoby od neho žiadalo niečo celkom bežné. Možno bol Abrahámov zamýšľaný čin snahou o skopírovanie kultu, na ktorý bol vo svojom prostredí, v ktorom sa narodil a vyrástol a aj žil, zvyknutý, ako na čosi samozrejmé. Možno to spoločnosť, v ktorej fungoval vyžadovala/očakávala. Možno Boh nežiadal Izákovu obeť priamo. Možno len Abrahám predpokladal, že by ju aj jeho Boh žiadať mohol…a Ten v poslednú chvíľu Zasiahol…

Príbeh je označovaný za najväčšie tajomstvo židovskej histórie a judaizmu. V judaizme nie je miesto na smrť človeka, ktorá má poslúžiť Bohu a jeho oslave.

Ide o prečudesnú komunikáciu s Bohom. O stretnutie dvoch, akoby rovnoprávnych strán, lebo Midraš interpretuje Božie slová Abrahámovi ako: “…ani jechidi ve-atá jechidi…” – “…Ja som sám a ty si tiež sám…”. Legenda hovorí, že pôvodne Boh vládol len na nebesiach. To Abrahám rozšíril jeho vládu na celú zem.

Midraš vysvetľuje nezmyselnú Božiu požiadavku zabiť zasľúbeného syna, ako Satanovo vyprovokovanie. Satan riekol Bohu, ako je možné, že keď dal Abrahámovi dieťa vo veku 100 rokov, on mu za to neobetoval ani len hrdličku.  Na čo Boh namietol, že keby chcel, mohol by žiadať od Abraháma obetovať samotného syna, a ten by to bez váhania urobil (TB, Sanhedrin 89b). Satan provokoval ďalej a tak slovo dalo slovo a Boh vyriekol Abrahámovi svoju žiadosť. Midraš pokračuje ďalej Abrahámovou otázkou: -Ktorého? Mám dvoch synov. -Ten, čo je jediný. – Každý je jediný od svojej matky. -Koho miluješ. – Mám rád oboch. – Izáka.

Gemara vysvetľuje takto pomalé oznámenie z dôvodu nevystrašiť Abraháma náhle (TB, Pesachim 4a; Joma 28b).

Talmud interpretuje žiadosť o zviazanie nasledovne: podľa rabbi Jona ibn Janacha žiadal Boh len symbolickú obeť. Rabi Josef H. Hertz uvádza, že u semitských národov boli v staroveku detské obete tak bežné (viď. môj komentár k Bahir § 104), že Izákovo neobetovanie bolo na tú dobu unikátne! Rabbi Josef ibn Caspi je presvedčený, že Boh nemohol tak odporný čin prikázať. Veď už Jer 32.35 píše, aké sú detské obete pre Molocha, Bohu ohavné.

Iné rabínske komentáre tohto kontroverzného príbehu vysvetľujú, že sa jednalo o trest za Abrahámovo zlé zaobchádzanie s Izmaelom, keď bol vyhnaný spolu s Hagar na Sárinu žiadosť, aj keď to boli vtedajšie bežné zvyky starovekej spoločnosti a judaizmus vždy prihliada na spoločenské limity, pri posudzovaní morálky osôb z biblických príbehov; a všeobecne sa má za to, že Boh so Sárou súhlasil, takže táto interpretácia viedla v rabínskych kruhoch aj k vážnym rozporom.

Cemach Cedek (Derech micvotechá 186b) cituje rabína Menachema Mendela Vitebsba, že akedat Jicchak, bola v skutočnosti skúška pre Izáka, a síce, či by bol ochotný obetovať svoj život za účelom Kiduš Hašem (posvätenie Božieho Mena). A to aj napriek tomu, že Tóra tvrdí (1M 22.1), že skúšaný bol Abrahám. Išlo o skúšku viery, či možno pochybovať o Božích slovách, keď Boh predsa predtým sľúbil, že “tvoje potomstvo bude prostredníctvom Izáka…”(1M 21.12), tzn. Izáka a nie Izmaela!

Maimonides zas v Sprievodcovi blúdiacich (zv.2, Kniha III) uvádza, že akedat Jicchak obsahuje dva veľké pojmy:

  1. ochotu Abraháma obetovať Izáka, ktorá určuje hranicu ľudskej lásky a bázne pred Bohom
  2. že Abrahám konal prorockú víziu niečoho, čo Boh žiadal, čím proroctvo získalo hodnotu pravdy ako filozofického argumentu, s istotou bez ohľadu na to, ako to dopadne

Midraš o akede opisuje celý príbeh nasledovne:

Cestou na horu Moria stretáva Abrahám Satana, vydávajúceho sa za starca. -Kam ideš? Pýta sa Satan.-Modliť sa. Odpovedá Abrahám. – Ideš sa modliť s nožom v ruke? S ohňom a drevom? -Možno sa zdržíme a budeme si musieť pripraviť jedlo. Nato sa mu Satan ukáže vo svojej pravej podobe a vykríkne: -Úbohý starec! Ty si myslíš, že ma oklameš? Nevieš, že som bol pri Bohu, keď ti dával tento rozkaz? Stratil si rozum? Vyprázdnil svoje srdce od citu?  V sto rokoch si mal šťastie, že sa ti narodil syn a teraz ho chceš zabiť? -Áno. Odpovedá Abrahám. -A keď ti Boh zajtra pripraví oveľa ťažšie skúšky, aj tie splníš? -Dúfam, že áno. -Lenže zajtra ťa On obviní z vraždy, ktorú ti sám prikázal! Odsúdi ťa za vraždu syna, aj keď ti ju prikázal. To chceš? -Áno. Musím predsa poslúchnuť. Chcem ho poslúchnuť.

Na to Satan odíde, premení sa na mladíka a ide k Izákovi.

-Kam ideš? Pýta sa ho. -Učiť sa Tóru. -A budeš sa ju učiť ešte teraz, alebo až po smrti?

-Čo sú to za otázky? Pravdaže teraz, veď Tóra je určená živému, čo to nevieš?

-Úbohý chlapec! Tvoja matka si ťa vymodlila a tvoj bláznivý otec ťa chce zabiť, aby ťa obetoval.

Izák neverí a Satan pokračuje.

-A vieš, kto bude z tvojej smrti najviac profitovať?  Tvoj brat Izmael. Všetka pozornosť venovaná doteraz tebe, bude patriť jemu.

To Izáka spochybní a prehovorí k otcovi, aby si vypočul Satanove slová. Ten namieta, že sú to len slová, aby ich nepočúval.

Satan odmieta prijať porážku a tak sa premení na rieku, ale Abrahám zaženie jej vlny. Premení sa na hmlu, ale Abrahám ju rozptýli. Nakoniec Satan vsadí na pravdu, odhalí obom pravdu, ako príbeh začal aj ako skončí, že obetovaný bude nakoniec baranček a že sa ani jeden nemusí báť.  Je to len skúška.

Abrahám však nepočúva a kráča ďalej. Stáva sa osamelým. Čo keď Satan hovorí pravdu?  To v ňom vzbudzuje úzkosť, ale kráča ďalej.

Prečo putovali tri dni? Midraš to vysvetľuje tak, že aby druhí nemohli povedať, že konal pod vplyvom šoku a upozorňuje na maximálnu blízkosť oboch zúčastnených. Jeden aby vraždil a druhý, aby bol zavraždený. A pritom sú obaja obeťou.

Počas príprav oltára  sa Izák spýta, čo bude otec robiť s matkou potom?

-Ten, čo nás utešoval doteraz, nás bude utešovať aj naďalej.

Izák prosí otca, aby keď bude matke oznamovať svoj čin, aby bol opatrný, aby si v šoku neublížila.

Až keď Izák leží spútaný, Abrahám emočne zlyháva a začína srdcervúco plakať. Precitá hrôzou a vtedy zaznie z nebies anjelský hlas, aby syna nezabíjal.

Prečo anjelský a nie Boží? Lebo k smrti je potrebného Boha, k záchrane života stačí anjel.

A tu začína Abrahám vyjednávať. Vyžaduje od anjela, aby sa predstavil, potom vyžaduje dôkaz, že nie je poslaný Satanom a nakoniec aj tak odmieta prijať počuté. Keď mu syna prikázal zabiť Boh, tak nech to teraz odvolá tiež On sám. A vtedy Boh ustúpi a sám prikáže Abrahámovi, aby syna nezabíjal.

A tu začína Abrahám voči Bohu hovoriť. Vysvetľuje, že Boží príkaz si od začiatku protirečil s jeho zasľúbením potomstva, ale že túto bolesť vo svojom srdci potlačil a nevyčítal mu nič. Na oplátku žiada, aby až raz v budúcnosti jeho potomstvo bude konať  proti Božiemu zákonu, Boh mlčal. Bude im odpustené, stačí, keď si budú rozprávať tento príbeh. Boh súhlasil. Mal radosť, že ho jeho deti porazili.

Biblia neuvádza Izákov vek v čase zviazania. Rabíni ale učia, že mal 37 rokov, čo odvodzujú od Sárinho veku keď ho porodila(1M 17.17, 21) a veku v čase jej smrti (1M 33.1). Midraš upresňuje Sárinu smrť  príbehom, že v okamihu, keď mal Abrahám obetovať Izáka a anjel ho zastavil, zostúpil Satan k Sáre v podobe Izáka a povedal jej, že ho Abrahám vzal na horu za účelom obetovania. Akonáhle dohovoril, Sára od ľaku vypustila dušu a umrela (midraš Tanchum Vajera).

Hora, na ktorej mal byť Izák obetovaný, bola pôvodne v krajine Amorejcov a hebrejská tradícia ju identifikovala s horou Sion, horou, na ktorej neskôr postavil Šalamún Chrám (2 Kron 3.1), a Boh to videl. Keď Dávid nariadil sčítanie ľudu (2Sam24.1-16), Boh potrestal Izraelitov morom (1Kron 21.15) a potom “…Boh to videl a oľutoval to…”. Gemara učí, že to, že videl je, že videl popol Izákov (a teda zásluhy obete), príp. že videl Chrám. Preto dal tej hore Abrahám meno MORIJA – tam, kde Pán bude vidieť. Tradícia ju teda stotožňuje s horou Sion, kde neskôr v Chráme, Bohu prinášali zápalné obete. Boh tam teda uvidel aj zásluhy chrámových obetí (TB, Berachot 62b). Kto mal možnosť vidieť skalu v Omarovej mešite, o ktorej sa traduje, že je oným balvanom, na ktorom mal byť obetovaný Izák a na ktorom neskôr stála archa zmluvy (aron brit) si určite vybaví aj pozostalé jamky na krv…

Izáka nakoniec naozaj nahradil baran. Rabín Jašiah učil v mene svojho otca, že Boh stvoril barana (1M 22.13) na tento účel, v predvečer prvého Šabatu za súmraku (TB, Pesachim 54a).

Abrahámovu oddanosť Bohu vyjadrenú zviazaním syna Izáka (1M 22.1-19) chápali rabíni ako dôvod pre získanie milosrdenstva pre Abrahámových potomkov, keď sú v núdzi. A tak v 16.stor. v Safede Rabbi Eliezer Azikri vyťažil z tohto výkladu, aby vyprosil milosť pre Abrahámových potomkov v kabalistickej básni Jedid nefeš (Milovaná duša), ktorá sa spieva pravidelne pred Kabalat Šabat v piatok večer (Reuven Hammer: Or chadaš – komentáre k sidur Sim Šalom pre Šabat).

Od Abrahámovej ochoty obetovať Izáka sa zároveň očakáva Božie milosrdenstvo a väčšia inšpirácia veriacich k láske k Bohu a očista kajúcneho (sidur pre všedné dni).

-chanele-

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Samuel J. Shultz: Starý Zákon mluví (1991)
  • Daniel Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • Elie Wiesel: BIBLE, postavy a příběhy (Praha 1994)
  • Výklady ke Starému zákonu (Praha 1991)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Megiddo – http://www.netours.com/content/view/139/26/1/2/
  • Gezer – http://www.timesofisrael.com/discover-gezer-israels-lost-city/

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

VAJERA 2. NARODENIE IZÁKA, ZAPUDENIE HAGAR, ZMLUVA S ABÍMELECHOM

Abrahám býval v Gerare medzi Kádešom a Šúrom.

Poloha Geraru je sporná. Podľa 1M 26.22 ležal neďaleko Beer Šeby a Rechobótu, a podľa 26.1, 14, 15, 18 bol pod správou Filištíncov, aj keď títo sa na tomto území objavili približne až za čias príchodu Izraelitov po Exode do Palestíny. Zmienku o nich je potrebné chápať skôr ako neskoršiu vsuvku pre nasledujúcich čitateľov, ktorým už tento národ známy bol a upresňovala im politicko-zemepisné súvislosti spomínanej lokality.

S najväčšou pravdepodobnosťou však boli zrúcaniny Geraru odkryté v Tell Džemiel, 13 km na JV od Gazy a podľa veľkého množstva nájdených váh sa predpokladá, že išlo o významné obchodné centrum.

Prečo zmenil Abrahám svoje bydlisko, nie je známe. Možno nechcel žiť v blízkosti Lóta, lebo s ním počali jeho vlastné dcéry (Raši), možno chcel medzi ľudí, aby mohol šíriť vieru v Boha (Sforno), alebo len prosto kočoval. V tom čase, opäť zo strachu o vlastný život, vydáva Sáru za svoju sestru (po otcovi ňou naozaj je; 1M 20.12). Zdá sa, že tentokrát bez jej vedomia. Gur Arje vysvetľuje, že z obavy, že by neprivolila. Prečo to teda robí? Abímelech bol predsa spravodlivý kráľ, nehrozilo, že by ho zabil. Možno, že text len vypovedá o starej dohode, že v neznámom kraji budú vždy vystupovať ako súrodenci ( 1M 20.13). Biblia hovorí, jeho vlastnými slovami, že sa obával, že v Gerare chýba bázeň božia a on sa opäť bál o svoj život.

Obyčaje týkajúce sa práv žien a ich spoločenského postavenia boli kodifikované v Chamurapiho zákonníku (v dohľadnej dobe budete mať k dispozícii jeho slovenskú verziu v rubrike POMOCNÉ TEXTY). Cudzoložstvo bolo za určitých podmienok prijateľné, ak s tým súhlasil manžel, medzi iným ak konal napríklad  v obave, že by prišiel o život. Takže Abrahámove pohnútky vôbec neboli nemorálne ako sa dlho predpokladalo. Praotec sa striktne pridržiaval vtedajších tradícií. Žena bola naviac v tej dobe vnímaná ako mužov majetok a on s ňou mohol nakladať ako on uznal za vhodné. Preto sa mu Sára vo všetkom podriaďovala a  neprotestovala proti jeho rozhodnutiam, keď musela ísť do faraónovho, alebo Abímelechovho háremu. To len my z pohľadu dnešnej morálky máme tendenciu počínanie patriarchov odsudzovať. Uvedomme si, že im by sa zas nezdali naše zvyklosti a práva žien v súčasnej spoločnosti by boli pravdepodobne ľuďmi tej doby s pohŕdaním odmietnuté (!). Vydatá žena a matka mala napríklad v tej dobe oveľa vyššiu hodnotu ako nezasnúbená panna (preto napríklad Lót bez problémov ponúka svoje dve dcéry rozvášnenému davu, len aby ochránil hostí…).

Abímelech, bol titul neskorších filištínskych panovníkov, ktorý prevzali od predchádzajúceho kanánskeho obyvateľstva a ktorý sa prekladá ako “môj otec je kráľ” (patriarchovia hovorili starokanánčinou; aj Biblia označuje hebrejčinu ako lašón kenaaní=jazyk kanaánsky), v tej dobe bolo bežné, že bohovia boli považovaní za kráľov (tak vzniklo aj meno boha Moloch, ktorému Kanaánčania obetovali detské obete – viď. článok GEHINOM).

Abímelech, kráľ Geraru, bol k Abrahámovi pohostinný a Sáru chcel urobiť kráľovnou (R. Hirsch). Podľa Rambama omladla a preto bol o ňu záujem, podľa Rana sa kráľ len chcel priženiť  do významnej rodiny (Abrahám ako prorok 1M 20.7; ten s ktorým je Boh 1M 21.22; knieža Božie 1M 23.6).

O jej kráse nezvyklej k jej veku hovorí aj jeden zo zvitkov nájdený v Kumráne , obsahujúci aramejský komentár k Prvej knihe Mojžišovej: “…aké rumenné sú jej líca, okúzľujúce jej oči, nežný nos a žiarivá tvár! Aké vnadné sú jej prsia a oslnivo biele jej telo! Aké je rozkošné hľadieť na jej paže, na dokonalosť jej rúk! Aké štíhle a jemné má prsty, nádherné nohy a stepilé stehná”! (4QComGenA)

Old Paper Stock Photo

Aby nedošlo k hriechu, Boh vystavil kráľa impotencii (Raši) a nemusel tak Sáru nútiť k priestupku (midraš). Avšak Boh Abímelcha varoval vo sne, aby sa Sáry nedotýkal, lebo je vydatá. Styk s vydatou ženou sa v staroveku trestalo smrťou oboch zúčastnených (ugaritské texty; egyptské svadobné zmluvy; 5M 22.22).

Upozornenie od Boha sa dostáva len (!) ľuďom najvyššej duchovnej úrovne a to aj príslušníkom iných národov (Radak). Faraón si však niečo také nezaslúžil, Abímelech áno.

Podľa tradície sa Boh zjavuje nežidom v snoch – Abímelech 1M 20.3; Lábán 1M 31.24; Bálám 4M 22.20, kdežto k Izraelu hovorí priamo. Rabíni to prirovnávajú ku kráľovi (Boh), ktorý vchádza k menželke (Izrael) verejne, ale ku konkubínam (ostatné národy) vchádza tajne (Genesis Raba 52.4). Midraš označuje napr. Lábána a Abímelecha ako spravodlivých nežidov (Midraš Tanchuma).

Sára naozaj počala a porodila syna. Raši vysvetľuje, že Boh vypočul Sárine prosby  o potomstvo ešte skôr, než došla k nemu Abrahámova modlitba za Abímelecha a jeho dom(1M 20.17), aby jeho ženy a dievky mohli opäť rodiť.

Talmud učí, že ten, kto prosí o milosť pre iného, hoci ju sám tiež potrebuje, je vypočutý ako prvý (TB, Bava Kamma 92a).

V čase Izákovho odstavenia, tj. keď mal chlapec tri roky (podľa historických záznamov sa dieťa kojilo do troch rokov; napr. egyptský text “Poučenia Aniho”, vyhotovil Abrahám veľkú oslavu, ktorej sa zúčastnili aj významní hostia (Raši, Tanchuma).

Izákovo meno je odvodené od slovesa  LECACHEK=smiať sa, ale súvisí aj s “posmechom” CCHAKCHÓN. Tým, že

  1. Sára porodila v tak neskorom veku, že
  2. Abrahám nemusel byť nutne jeho otcom (narážka na jej pobyt u kráľa Abímelecha) a text Biblie na to akoby úmyselne kladie dôraz (“…porodila Abrahámovi syna…”1M 21.1,2) i tým, že
  3. Izmael, pod vplyvom svojej matky Egypťanky Hagar (a Egypt vždy symbolizoval skazenosť) sa dal na zlé cesty (Šemot Rabba 1) a Izákovi sa posmieval.

Sára na základe tohto žiada Abraháma o vyhnanie Hagar, pričom slovo “vyžeň!” (gareš!), možno preložiť aj ako “zapuď!” a teda mu možno prisudzovať aj význam rozvodu (3M21.7,14; 22.13; 4M30.10; Ez 44.22 a iné). Že išlo o bežný právny kontext tej doby, nie je pochýb. Chammurapiho zákonník  (§ 170) hovorí o otrokyni, ktorá porodí pánovi deti a pán ich počas života nazýva svojimi deťmi, majú tieto rovnaké dedičské práva ako deti právoplatnej manželky.

Podľa právneho kódexu Lipit Ištar (§24) tiež je prisúdené deťom otrokyne majetkové právo, avšak ak pán dá jej deťom slobodu, podiel na majetku strácajú (§25). A Sáre išlo o to,  aby Izák nededil spolu s Izmaelom (1M 21.10), avšak nekonala protiprávne, len mala obavy, že by Izmael na základe posmievania sa (v.9) neskôr usiloval vyhlásiť seba za jediného dediča a vylúčil by tak Izáka z Božieho zasľúbenia (Chumaš). Boh očividne stál pri Sáre (1M 21.12) a Abrahám teda  využil, na Sárin podnet, svoje právo a Hagar buď:

  1. zapudil, alebo
  2. jej a synovi daroval slobodu (!)

O ktorú možnosť išlo, to už ale nie je z kontextu jasné. Ale vzhľadom na Božie zasľúbenie, že aj z Izmaela bude veľký národ, možno predpokladať, že sa jednalo o druhú variantu.

Hagarino “blúdenie” je Rašim vysvetľované ako “návrat k modloslužbe domu jej otca”. Aj nedostatok vody na púšti, býva vysvetľovaný (Rašbam) ako výsledok dlhého blúdenia, prípadne Izmaelovho ochorenia, kvôli ktorému vodu vypili predčasne (Raši), lebo Abrahám im dal vody dosť.

Je naozaj ale veľmi čudné, i mne samotnej, že v tak ťažkej chvíli možnej smrti syna, Hagar namiesto toho, aby mu bola nablízku, uprednostní vlastné utrpenie a sobecky (?) plače v ústraní, lebo sa vraj nemôže dívať na smrť syna (1M 21.15). Každá matka mi dá za pravdu, že by svoje dieťa v tak ťažkej chvíli neopustila, veď je samozrejmosťou, že umierajúceho držíme “za ruku”…

Koľko mal Izmael rokov v okamihu zapudenia jeho Matky nevedno, raz ho text spomína ako dieťa, raz ako mladíka. Je možné, že tu Izmael ( podľa všetkého mal predsa len asi  17 rokov) prosil v prvom rade za matku a Boh zachraňuje zas prvého jeho (TB, Bava Kamma  92a).

Midraš aj Talmud (TB, Roš Hašana 16b) učí, že anjeli prosili Boha aby Izmaela nezachraňoval, veď jeho potomkovia budú Izrael prenasledovať a súžiť , Boh ho však nemienil trestať za hriechy jeho potomkov, ktorí ešte ani nežijú (Raši).

Boh otvára Hagar oči a posiela ju  chytiť chlapca “za ruku” a prejsť ku studni. Studňa tam bola už aj predtým, nezjavila sa zázrakom (midraš), uvidieť ju si len vyžaduje pozornú myseľ. Studne bývajú v púšťach často ukryté a ich miesto býva všeobecne tajné, poznajú ho len beduíni a tí si ho prísne strážia.

Hagarino správanie možno nemožno označiť ako sobeckosť, alebo beznádej, ale skôr ako vypočítavosť a snahu o vyjednávanie s Bohom, ktorý jej už raz pomohol. Akoby chcela svojim poodstúpením od kríka, pod ktorý syna uložila, donútiť Boha konať. Ak by sa naozaj nechcela dívať na synovu smrť, bola by po tomto úkone odišla. Ona ale ostáva, akoby vedela, že Boh zasiahne, lebo ho s najväčšou pravdepodobnosťou položila pod posvätné krovisko, na to isté miesto, kde sa jej už raz Boh zjavil (S. Daněk: Posvátné stromy ve Starém Zákoně, § 17).

Talmud traduje, že vyhnanie Hagar sa udialo na 1, deň sviatku Roš Hašana a zviazanie Izáka na 2. deň Roš Hašana (TB, Megila 31a) a rabbi Eliezer povedal, že boh navštívil Sáru a rovnako aj neplodnú Annu, matku  proroka Samuela, tiež na Roš Hašana. Vyvodil to zo slovných súvislostí medzi oboma ženami a sviatkom Roš Hašana – “spomenul si” (1Sa 1.19-20) a “pamätný deň s trúbením” (3M 23.24). Sáru a Annu zas spája slovom “navštívil” (1Sa 2.21 – navštívil Annu; 1M 21.1 navštívil Sáru (TB, Roš Hašana 11a). Preto sa táto pasáž vsúva do liturgie na Roš Hašana.

Pesikta de rav Kahana učil, že Sára bola jednou zo siedmych neplodných žien (Sára, Rebeka, Rachel, Lea, Anna, Manoahova manželka), o ktorých hovorí aj Ž 113.9 “neplodnú osadí do domu ako natešenú matku synov”. “Natešená matka synov” sa podľa rabínov vzťahuje aj na Sáru (hoci mala len jedného syna), lebo 1M 21.7 uvádza, že “kto by bol povedal, že Sára bude kojiť deti” (§1).

Rav Avira učil v súvislosti s hostinou na počesť Izákovho odstavenia (1M 21.8), že Boh bude robiť podobnú hostinu pre spravodlivých v deň, kedy prejaví Božiu lásku Abrahámovým potomkom. Potom čo sa najedia a napijú, budú Abraháma žiadať, aby povedal požehnanie po jedle, ale ten s odôvodnením odmietne, že mu v tom bráni splodenie Izmaela, ktoré symbolizuje jeho nedôveru v Boží sľub mať potomstvo s neplodnou Sárou. Tak budú žiadať Izáka, ten tiež odmietne, lebo splodil Ezaua. Poprosia Jákoba a on tiež vysvetlí, že nemôže , lebo si vzal za manželky dve sestry súbežne (3M 18.18 to zakazuje). Nato požiadajú Mojžiša, no ten sa tiež necíti kompetentný, však mu Boh nedovolil vstúpiť do Zasľúbenej zeme. Nato oslovia Jozua, no ten odpovie, že nemal syna (1 Kron 7.27). Nakoniec požiadajú Dávida a ten požehnanie povie, pretože v Ž 116.13 hovorí: Pozdvihnem kalich spásy a budem vzývať Meno Pánovo” (TB, Pesachim 119b).

Gemara učí, že Sára je zároveň jednou zo 7 prorokýň (Sára, Miriam, Debora, Anna, Chulde, Ester, Abigail) a to na základe 1M 11.29, že Chárán je otcom Milky a Jisky. Rabi Izák totiž učil, že Jiska bola vlastne Sára a Jiska ju volali pred svadbou, lebo dokázala rozpoznať (saketah) božské inšpirácie, čo potvrdzuje  1M 21.12 “vo všetkom, čo ti povie Sára, poslúchni jej hlas”, podobne tak 1M 11.29 “všetci zírali (sakin) na jej krásu” (TB, Megila 14a).

Pri uzatváraní Abrahámovej zmluvy s Abímelechom, ktorý chce byť s Abrahámom zadobre, pretože Boh je s ním vo všetkom, čo koná (1M 21.22), Abrahám dohovára a karhá Abímelecha kvôli studne, ktorú jeho sluhovia násilne zabrali (1M 21.25). Miesto vzájomného  dohovoru    dostalo názov Béer Šeba = “Studňa prísahy”, alebo “Studňa siedmych”, lebo Abrahám prijíma od Abímelecha 7 oviec ako ospravedlnenie za príkorie od jeho ľudí, kvôli studni, ktorú vyhĺbil pôvodne praotec. Rabbi Jose ben Chanina učil, že dohováranie s pokarhaním vedie k láske  (Prísl 9.8) – “pokarhaj múdreho a bude ťa milovať”. Reš Lakiš   zas učil, že pokarhanie vedie k mieru, ako 1M 21. 25 – “karhal Abrahám Abímelecha” (Midraš Rabba 54.3).

© chanele

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Výklady ke Starému Zákonu (Praha 1991)
  • Chammurapiho zákonník (net)
  •  Lipit Ištar (net)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Qumran
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Pesher_on_Genesis

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

VAJERA 1./ OPäTOVNÉ ZASĽÚBENIE IZÁKA, SODOMA A GOMORA

Príbeh sidry Vajerá začína novým zasľúbením narodenia Izáka a príbehom o zničení Sodomy a Gomory. Obe udalosti spolu súvisia, pretože sú Abrahámovi zvestované naraz a tými istými zvestovateľmi.

Bol tretí deň po obriezke. Abrahám sedel pred svojim stanom pri dube Mamreho, kde sa mu zjavili traja muži.

Mamre v súčasnosti leží pravdepodobne 3 km severne od Hebronu a Arabi ho nazývajú Haram Ramet El-Chalil, čo znamená “svätá výšina priateľa boha”(tzn. Abraháma). Odpradávna tam bol uctievaný dub, studňa a Abrahámov oltár.  Archeologický výskum objavil domnelú studňu, zbytky oltára, na ktorých vznikol neskôr kresťanský oltár, a v okolí jaskyne plné kostier, čo sa vysvetlilo ako veľké pohrebište. Nad jaskyňou Machpele (podrobnejšie v nasledujúcich komentároch k sidrám) v susedstve Mamre, stojí v súčasnosti jedna z najviac navštevovaných mešít celého islamu.

V predizraelskej dobe boli posvätné háje bežné, podobne ako napr. posvätné háje Slovanov. Nachádzali sa na výšinách, pri vodných prameňoch, boli charakteristické nápadnými stromami stojacimi v zaujímavých zoskupeniach, alebo ich zaujímavými kmeňmi. Boli kultovým miestom, ku ktorým sa neskôr pridali rôzne obetištia. Pre Semitov bývalo typické, že kultové miesto zahŕňalo okrem oltára či svätyne celý priľahlý okrsok. Zväčša býval označený kameňmi. Takéto svätyne sú dokladované až do obdobia 3000 p.n.l.

Uctievali sa duby, niekedy nazývané aj terebinty (neskoršia rabínska tradícia to však už odmietala), topole, platany, akácie, cédre, jasany, cypriše, olivovníky, sosny, tamaryšky, avšak preklady sa nie vždy vedia dohodnúť na spoločnej terminológii.

Dôležitosť stromov pochádzala ešte z predizraelskej doby a bolo prirodzené, že stromy nadobudli tak dôležité postavenie, pretože krajina ako Kanaán neoplývala prílišným množstvom stromov.

Prvou svätyňou patriarchov bol Sichem, prvá Abrahámova zastávka v Kanaáne, kde sa mu zjavil Boh  a kde potom, na pamiatku tejto udalosti, Abrahám postavil oltár. Z textu nie je jednoznačne jasné, či bolo miesto posvätné aj pred Abrahámovou zastávkou. Išlo o svätyňu pri dube Móreho ( hrwm !wla – elón More, 1M 12.6), ktorý sa zvykne nazývať aj ako “dub učiteľov a veštcov” (Sdc 9.37).

Hebrejský termín “elón”, ktorý slúži na pomenovanie “dub” vznikol možno (Holscher) zo starohebrejského “démon, duša mŕtveho” (el-?) a s tým môže súvisieť aj pomenovanie “elón”, pretože pod stromy sa zväčša mŕtvy v tej dobe pochovávali. Pôvodne to mohol byť hocijaký strom, bez ohľadu na druh, až neskôr došlo k špecifikácii.

Druhým kultovým miestom, ktoré založil Abrahám, bol Bétel – dom Boží (1M 12.8). Postavil tam Bohu oltár a vzýval jeho meno, lebo sa mu tam Boh zjavil. Tam mal neskôr tiež Jákob videnie Božieho rebríka. Podľa historikov sa možno na priestore nachádzal zikkurat (typické semitské božište), ktorý mával podobu schodov vedúcich do neba. Podľa tradície tu Jákob vztýčil tzv. massébu (stálo by zato zvážiť, či môže existovať paralela medzi Jákobovým rebríkom a zikkuratom…).

Keď postavil Abrahám oltár v dubine Mamreho (1M 13.18), ostal tam aj bývať.

Tradícia pripisuje Abrahámovi ešte jednu svätyňu. Svätyňu  v Béeršebe. Kultovým strediskom tejto svätyne bol oltár v blízkosti tamaryškov a tu obetoval Jákob Bohu svojho otca (1M 26.3).

Nás však najviac zaujíma momentálne práve dubina Mamreho, lebo tam došlo k zjaveniu ohľadom Izákovho zasľúbenia a k oznamu o zániku Sodomy a Gomory.

Starý Chebron, ležiaci na spojnici medzi Jeruzalemom a Béer Šebou je Arabmi nazývaný El chalíl er-rachmán – Priateľ zľutovníkov, ktorým bol mienený samozrejme Abrahám. S lokalitou sa spája nie len posvätný strom Dub Mamreho (Elon Mamre ( armm !wla ), ale aj neskoršia svätyňa Machpele  ( 1M 23.17;  מכפלה). Sozomenos (kresťanský historik z 5. storočia) uvádza, že v prítomnosti dubu bol ešte aj posvätný prameň, v SZ sa však  tento nespomína.

Boh, spolu s dvomi anjelmi (pod pojmom anjel chápe strozákonná tradícia pozemského aj nebeského posla) navštívil Abraháma tri dni po obriezke, keď je muž najviac oslabený, bolesti sú najsilnejšie a tradícia to vysvetľuje tak, že Boh chcel osobne Abrahámovi preukázať úctu za splnenie príkazu a potvrdiť tak svoje zasľúbenie (Chumaš). Abrahám nedbal na bolesti a pozval pocestných k sebe (Raši).

Rabín Chama syn rabína Chaninu upozorňoval, že tak ako Boh navštívil chorého Abraháma (po obriezke), mali by tak činiť aj ľudia. 5M 13.5 hovorí “…za svojim Bohom choďte…”, no ako to môže byť bezpečné, keď 5M 4.24 zas hovorí: “…tvoj Boh je spaľujúci oheň…”.Rabi Chama vysvetľuje, že príkaz chodiť s Bohom sa týka napodobňovania Jeho vlastností. Keď Boh obliekol Adama a Evu ,(1M 3.21) mali by sme aj my obliekať nahých, a teda aj navštevovať chorých, lebo navštívil Abraháma po jeho obriezke pri Dube Mamreho (1M 17.26). A po Abrahámovej smrti požehnal Boh jeho syna Izáka (1M 25.11) a tak by sme tiež mali tešiť smútiacich a ako Boh pochovával mŕtvych (5M 34.6), mali by sme aj my pochovávať zosnulých. Inými vlastnosťami, ktoré by sme mali napodobňovať sú milosrdenstvo a milosť (2M 34.6).

podľa rabbi Eleazára je veršom 1M 18.1 vyjadrená Božia blízkosť k Abrahámovi a učil, že slová prísloví (15.29) zas hovoria o ďalekosti k bezbožným. Avšak 15.26 (tamtiež) už odkazuje k prorokom Izraelovým. O bezprostrednej blízkosti vypovedá tiež spojenie “…a zavolal…”(3M 1.1), o ktorom rabbi Chanina hovorí, že nie je rozdiel medzi prorokmi Izraela a prorokmi nežidovských národov avšak iní rabíni učili, že kprorokkom iných národov hovorí Boh len v noci (vo sne) – Bálám 4M 22.20; Lábán 1M 31.24.

Midraš v súvislosti s návštevou Boha v Dubine Mamreho po obriezke, interpretuje Ž 43.36 “…Tvoja blahosklonnosť ma urobila veľkým…”tak, že Abrahám kvôli veku i obriezke sedel, kdežto Šechina pri ňom  stála (!) (1M 18.1). Rav Júda to naviac komentuje, že pohostinnosť pocestných je považovaná za viac, ako uvítanie Šechiny. Preto Abrahám sedel.

Identita troch prichádzajúcich mužov sa tradične rozchádza (typické pre midraš, judaizmus nemá dogmy, problematika je vždy vysvetľovaná rôznymi spôsobmi). Gemara  ich interpretujú ako troch anjelov – Michaela (zvestoval narodenie Izáka), Gabriela (zvestoval zničenie Sodomy) a Rafaela (uzdravil Abraháma po zákroku a zachránil Lóta), pretože  jeden anjel môže vykonávať len jednu jemu stanovenú úlohu, predstavuje vždy úkon ktorý chce Boh uskutočniť, preto museli prísť traja anjeli. Ďalej uvádza, že Michael sprevádzal Gabriela až k Lótovi a 1M 19.25 potvrdzuje singulárom, že mestá zničil už len jeden anjel, tak ako bolo určené – Gabriel.

Podľa biblického textu ale Abrahám spoznáva v jednom z mužov Boha osobne, čo následne súhlasí aj s veršami 1M 18.1, 10, 13-14 a 19.1, iní si myslia, že oslovenie “Pán” adresované akoby Bohu, je len zdvorilostným oslovením cudzinca.. Do Sodomy prichádzajú ale už len dvaja mužovia – Boží poslovia.

Človek nemôže Boha uvidieť telesným zrakom, preto tento k nemu prehovára prostredníctvom svojich poslov (kabala ich chápe ako Božie činné sily), ktorí spravidla zjavujú Božiu vôľu, takže bývajú s Bohom stotožňovaní. Z textu 1M 18.21-33 sa dá vyvodiť, že sa jednalo o Boha a jeho dvoch sprievodcov, ktorí boli poverení vykonaním trestu na Sodome. V 10.13 hovoria všetci traja v jednej osobe akoby boli jedným a teda Bohom, vo verši 13 je už tento konkrétne menovaný, ale vo veršoch 18.22  a 19.1 sa zas zdá, že je jedným z nich. Je to tajomné miesto biblického textu a aby sme ho pochopili úplne, museli by sme pravdepodobne žiť v tej dobe a poznať všetky miestne, náboženské  a kultúrne reálie, vrátane výrazových prostriedkov vtedajšej hebrejčiny, ktorú Biblia nazýva lášón kenaaní, jazyk kanaánsky a teda šlo pravdepodobne o jednu z variánt kanaánčiny.

Ponúknutie vody bolo pútnikom samozrejmosťou. Slúžilo nie len na uhasenie smädu, ale aj na umytie a ošetrenie nôh, pretože v tej dobe sa väčšinou chodievalo naboso.

Pocestným núka chlieb, ale jeho príkazy, ktoré dáva Sáre svedčia o pripravovanej hostine (chystá ešte pečeného býčka, maslo a mlieko) a talmudickí učenci z jeho počínania vyvodzujú, že spravodliví by mal hovoriť málo a konať veľa (TB, Baba Mecia 87a).

Sára dostáva príkaz zamiesiť na posúchy. Niečo na spôsob našich podplamenníkov. Tie mali v starovekej dobe okrúhly tvar a podľa Biblie sa piekli z múky a oleja (bežná pokrmová obeť mojžišových čias pozostávala z múky zamiesenej olejom a vína) a niekedy sa do cesta pridával aj med (veľmi vzácny bol med divých včiel, častejšie sa konzumoval ale tzv. ďatľový med, vyrobený z prezretých ďatlí), hrozienka, ďatle, figy, či vínny sirup (1Kr 17.10-14). Piekli sa na plochom ohňom rozpálenom kameni, pričom cesto sa ešte zasypávalo uhlíkmi (1Kr 19.6). Pekával sa buď v hlinenej peci alebo vo vyhĺbenej jame.

Rabínska tradícia túto stať komentuje tak, že sa jednalo o macesy a teda múku zmiešanú len s vodou (podľa midrašu všetci praotcovia aj keď o tom nevedeli, plnili micvot, hoci tieto boli dané až Mojžišovi). Midrašická tradícia hovorí, že udalosť zasľúbenia tromi anjelmi sa odohrala práve v čase budúcodejinného Pesachu (Alšich). Podľa Rašiho ten deň pripadol práve na 15. nisan, ktorý sa mal v budúcnosti stať prvým dňom sviatku Pesach. Text však používa hebrejský termín “ugot” ( עוגות )= koláče a teda je pravdepodobnejšie, že sa jednalo o posúchy, možno teda s nejakou prímesou spomínanej sladkej pochutiny.

Gemara vysvetľuje ale Abrahámovo počínanie ohľadom zabitia býčka a donesenie masla a mlieka a už ďalšie nespomínanie chleba tým, že ďalšie jedlo malo byť náhradou za tento chlieb, pretože Sára mala menštruáciu a teda chlieb, či placky ňou napečené, neboli kóšer. Jej menštruácia bola predzvesťou predpovedaného otehotnenia.

Predošlý výklad ale poukazuje na fakt, že sú všetci traja muži vnímaní Abrahámom ako veľmi vzácni je zrejmé z toho, že dáva zabiť dobytča. Mäso sa totiž v tej dobe konzumovalo len veľmi málo. Dobytok býval jediným majetkom a predsa by si ho majiteľ celý nevyvraždil. Mäso sa jedlo len v prípade obetín a vzácnych návštev. Abrahám sám dohliadal na výber býčka (Ramban), ktorý sa mal upiecť.

Mlieko a maslo bolo vtedy bežné jedlo, ale jednalo sa o jeden produkt, nie dva, ako by sa mohlo zdať. Starí Hebrejci nepoznali maslo v takej podobe ako my, aby si ho mazali na chlieb. V staroveku bolo zvykom konzumovať mliečnu tekutinu vyrobenú mútením mlieka buď rýchlym pohybom mechu z kozej kože (Sdc 4.19) alebo ich udieraním o kameň či bitím palice do zaveseného mechu. Tí z vás, čo si pamätajú sáčkové mlieko vyrábané do roku 1989, tak si možno spomenú na jeho plnotučnú variantu, ktorá mávala niekedy na vnútornej strane sáčka usadenú smotanu podobnú maslu (mne ju mama natierala na chlieb) a to je presne to maslo a mlieko, o ktorom sa hovorí v Biblii.

Chlieb, obetné koláče a zabitý býček dokresľujú celú scénu ako posvätnú hostinu (Sd 6.11).

Rabíni samotné pohostenie komentujú, že anjeli v skutočnosti nejedli, len tak vyzerali, veď duchovné bytosti nie len nemusia ale ani nemajú ako jesť. Ich snaha napodobniť jedenie je poučením pre ľudí, že je vhodné dodržiavať miestne zvyky (Raši). Jedlo ponúknuté Bohu býva interpretované ako obetina.

Po Izákovom opätovnom zasľúbení, ktoré je sprevádzané Sáriným “smiechom” nasleduje oznámenie o zničení Sodomy. Sárin vnútorný smiech býva interpretovaný (Sforno) nie ako neviera, že Boh je niečoho takého schopný, keď jej už minuli plodné časy, ale ako pochybnosť, či proroctvo pochádza naozaj od Boha, lebo žalobca (Satan) vie zobrať na seba akúkoľvek podobu…a teda aj podobu posla Božieho (ako napr. midraš o Adamovi a Eve po vyhnaní z raja).

Boh zjavuje Abrahámovi, čo zamýšľa urobiť s hriešnymi mestami, v jednom z ktorých býva aj Abrahámov synovec Lót.

Text hovorí o tzv. “kriku Sodomy a Gomory”, ktorý tradícia vysvetľuje dvoma spôsobmi. Ide o slovné spojenie “caakat sedom vaamora”, čo je genitívne spojenie vyjadrujúce typ vlastníctva, ale preložiť ho možno dvojako.

  1. krik Sodomy a Gomory, tj. krik hriešnikov, ktorí rušia Boha (podobne ako v mezopotámskom príbehu Atrachasis a Eridu  – starom klínopisnom texte, akkadskej verzii o potope, nájdenom v Nippure, pravdepodobne z obdobia 1600 p.n.l., ktorého dvojjazyčná verzia (sumersko-akkadská) sa našla v knižnici Ašurbanipala v Ninive – 600 p.n.l., a ktorého hlavný hrdina Atrachasis je sumerský Ziusudra a babylonský Utnapištim.
  2. krik proti(!) Sodome a Gomore, ktorý Bohu žaluje krutosť zaobchádzania voči nevinným (Ibn Ezra) a krik utláčaných  prosiacich o oslobodenie (Ramban)

Tradičná interpretácia sa prikláňa k druhej možnosti výkladu a teda sa pravdepodobne jedná skôr o “volanie o pomoc” (podobne 2M 3.7).

Rabi Jehuda vysvetľuje, že sa nejednalo o krik, ale o plač.

Abrahám zhrozený zamýšľaným činom vyjednáva u Boha záchranu pre Sodomu v predstave, že by sa Sodomčania mohli kajať a polepšiť (Raši). Príhovor u Boha zo strany Abraháma poukazuje na dôležitosť svätých a spravodlivých ľudí, lebo oni svojou vierou a spravodlivosťou môžu zachrániť svet (36 spravodlivých; základ sveta; ten na ktorom stojí svet). Abrahám sa zároveň obáva, že by ľudia mohli stratiť vieru, keby Boh zahubil rovnako hriešnikov ako aj spravodlivých (Gur Arje).

Abrahám svojim vyjednávaním za záchranu, najskôr 50, potom 45, a nakoniec zostanúc na 10 spravodlivých (pri číslovke 10 sa už Boh ďalej zjednávania neúčastní a “odchádza”…), akoby hľadal istotu, že spravodlivosť  môže premôcť hriech. Boh súhlasí kvôli 10 spravodlivým mesto zachrániť, čo je základom viery, že svet stojí vďaka spravodlivému a Božej milosti. V tomto príbehu je položený základ viery v ľudské spoločenstvo, ktoré obsiahne 10 osôb a preto je do minjanu pozývaných práve 10 mužov straších 13 rokov, ale aj legenda o 36 spravodlivých z každej generácie, na ktorých stojí svet, ktorého je spravodlivý základom (Sefer Bahir § 101, 102; TB Chagiga 12b, Joma 38b…). V Sodome sa však spomínaných 10 spravodlivých nenašlo.

Midraš ešte dopĺňa,  že pri potope stačilo 8 spravodlivých (Noeho rodina), v Sodome ich bolo nutných 10, pre Jeruzalem stačil 1 (Jer 5.1; Kaz 7.27).

Keď vchádzajú poslovia  do Sodomy(tu sú už nazývaní poslovia Boží – anjeli – malachim, a nie muži; Raši to vysvetľuje tak, že v súvislosti s Abrahámom to boli muži, lebo Abrahám bol pri nich ako jeden z nich, kdežto Lót cítil pri nich bázeň, tak preto anjeli), Lót sedel v jej bráne, akoby na nich čakal, ako bývalo v tej dobe zvykom. Rabi Chanina upresňuje, že mužmi sú nazývaní pred splnením poslania a anjelmi už po jeho splnení, lebo sa vlastne už nadprirodzene prejavili.

Text to nijak nekomentuje a my sa môžeme len domnievať. Pôvodne to vyzerá tak, akoby ho nepoznali, pretože odmietajú prijať jeho pohostinnosť a k spánku sa chcú uložiť na námestí. Vysvetľuje sa to ale tak, že chceli na vlastnej koži spoznať neprávosti Sodomčanov, pretože ako hovorí Boh, “…zostúpim dole a uvidím a ak učinili tak ako o nich svedčí krik o Sodome, ktorý ku mne prichádza, zničím ich; alebo tomu tak nie je…” (1M 18.21).

Lót pozná pomery v Sodome a nalieha, aby pocestní našli útočisko u neho. Tí nakoniec súhlasia a odchádzajú do jeho príbytku. Lót pripravil hosťom hostinu, upiekol nekvasený chlieb a najedli sa… (1M 19.3). Tento verš je v judaizme východiskom pre vieru, že každé jedlo, ktorého súčasťou je chlieb, býva považované za hostinu, preto sa chlebu požehnáva aj ako prvému zo všetkých jedál. Na slovo hostina je tu použitý termín “mište” a teda je zrejmé, že bolo použité aj pitie vína (od slova lištot – piť).

Po hostine sa však stalo, že Lótov dom obkľúčili obyvatelia Sodomy a žiadali, aby im vydal svojich hostí, aby ich “poznali”. Text používa výraz pre sexuálne poznanie, podobne ako keď “Adam poznal svoju ženu Evu”, tzn. myslí sa tým v príbehu o Sodome homosexualita. Podľa tradície sa tak Sodomčania správali k cudzincom na výstrahu, aby sa v ich meste neusadili.

Lót svojich hostí odmietol vydať, lebo tak to bolo zvykom v jeho rodine, že hostia bývali veľmi vážení. Radšej ponúka rozvášnenému davu svoje dve dcéry, ktoré ešte nepoznali mužov. Dav ich odmieta, z čoho je zrejmé, že obyvateľom Sodomy šlo výlučne o styk medzi mužmi navzájom a teda na výstrahu, nie o sex ako taký.

Prečo Lót roztržku nerieši nejak inak a prečo hneď ponúka svoje dcéry nevedno. Avšak možno to tušiť. Väčšina mužov by v takomto prípade svoje dcéry bránila až na smrť. Nie však muž tej doby, kedy bolo spoločenské zriadenie ešte na úrovni, kedy žena bola považovaná za vlastníctvo muža a ten s ňou mohol jednať ako sa mu hodilo. Preto tiež nie je čudné, prečo sa Sára Abrahámovi, keď ju vydával za svoju sestru, nijak nebránila a neprotestovala. Pomer vydatej ženy s iným mužom sa považoval za zločin, ale nie preto, že to bolo nemorálne, ale preto, že bola majetok niekoho iného. Pomer s pannou, ktorá nebola zasnúbená nebol zločin a muž bol povinný len zaplatiť otcovi odškodné. Panna teda nemala takú cenu ako žena vydatá, matka detí, lebo to bolo ženiným pravým poslaním – rodiť deti a zabezpečiť budúcnosť rodu. Panenstvo nemalo pôvodne žiadnu cenu. Preto Lót bez problémov bol ochotný svoje slobodné dcéry odovzdať rozvášnenému davu, len aby zachránil cudzincov. Nakoľko neboli vydaté a neboli matkami, nemali ešte svoju cenu. Lót tak konal v  súlade s miestnymi zvyklosťami a tradíciami tej doby.

Keď je atmosféra už neúnosná, zasahujú anjeli, čoby hostia, a zasahujú rozvášnený dav slepotou. Avšak nie klasickým oslepnutím, ale oslepením žiarou. Čiže dočasnou slepotou spôsobenou silným svetlom. Vypovedá o tom aj termín, ktorý je v tejto súvislosti použitý: sanverim, namiesto bežného averet/ivaron. Existuje už len jedno miesto, kde je v Biblie taktiež použitý – 2 Kr 6.18.

Potom je Lót spolu s rodinou vyvedený z mesta. Môže si so sebou zobrať kohokoľvek zo svojej rodiny. Budúcich zaťov neprehovoril, odchádza teda s manželkou a dvoma dcérami.

Má zakázané obzerať sa a  jeho útočiskom sa má stať hora. Tam sa Lót zdráha vyjsť. Tradícia predpokladá, že si netrúfal, lebo neveril svojim fyzickým silám. Vyjedná si teda zachovanie maličkého mesta Cóar a tam sa smie spolu s rodinou ukryť. Cóar je záhuby ušetrené (Chumaš).

Tu musím spomenúť, že Sodoma sa nachádzala v krásnom údolí Kikar, opisovanom Bibliou ako záhrada Hospodinova. Niečo ako druhý raj. Bola to teda oblasť bohato zalesnená, plná zelených plání, s dostatkom vody. A toto krásne údolie, malo byť zničené a zrovnané so zemou. Tradícia vysvetľuje, že preto, že Sodoma sa mala v budúcnosti stať súčasťou zasľúbenej zeme, a preto sa z nej muselo to najväčšie zlo vymiesť.

K zničeniu Sodomy došlo po východe slnka, keď Lót dorazil do mesta Cóar. V Mezopotámii býval súd vždy spojený s východom slnka, lebo slnko bývalo spájané s bohom spravodlivosti – babylonským bohom slnka Šamašom. Že aj v hebrejskej tradícii mal východ slnka napojenie na súd, čoby pozostatok minulého, svedčí text knihy Jób (38.12-15) a Žalm 5.

Utekajúci sú upozornení aby sa neobzerali pri svojom úteku. Zákaz obzerania sa späť tvorí opäť súčasť miestnej kultúry (chetitské texty, babylonská mágia,  ale aj grécka a rímska  kultúra). Lótova žena to však nevydrží a obzrie sa…čo jej spôsobí, že sa zmení na soľný stĺp, rovnako ako celá okolitá krajina. Bližšie o ničení Sodomy a Gomory a možných alternatívach ich zániku (zemetrasenie, výbuch asteroidu/kométy a pod., vrátane ich neúspešnej lokácie) viď. články:

Pán dal pršať ohnivý a sírový dážď(rabi Meir učil, že preto oheň a síra, lebo Boh sľúbil že už nikdy nebude trestať potopou 1M .1) na Sodomu (19.24) a keď sa ráno Abrahám rozhliadol do údolia, zo zeme stúpala para ako para z pece (19.28). Toto jeho státie je interpretované ako modlitba a od Abraháma a tohto okamžiku sa odvodzuje raňajšia modlitba šachrit, lebo stáť znamená modliť sa (Ž 106.30).

Lót sa však bál bývať v Cóar a tak sa s dcérami presťahoval do jaskyne.

© chanele

Zdroje a použitá literatúra:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • M.Bič: Palestina od pravěku ke křesťanství I, II., (Praha 1948, 1949)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moŕe (1988)
  • A.Kaplan: Bahir (2008)
  • Bohové, démoni a symboly starověké Mesopotámie (1999)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba

Súvisiace priame i okrajové témy:

LECH LECHA 6. – OBRIEZKA

Keď menil Boh Abramovi meno na Abraham a predstavil sa mu El Šadaj, zároveň mu povedal: “…choď predo mnou a buď čestný”(1M 17.1) (…hithalech lefanaj vehje tamim”). Ak budeme slovo “tamim” – čestný/bezúhonný, vnímať v kontexte okolitých kultúr, ktoré mali bezprostredný vplyv na Abraháma, nakoľko predtým než sa stal zakladateľom nového náboženstva (…staneš sa otcom mnohých národov…), bol príslušníkom jednej z nich, prídeme na to, že veta: “Kráčaj predo mnou a buď čestný”, alebo bezúhonný, zodpovedá akkadskému “ina mahrija ittallak…”, fráze zo zmlúv o udeľovaní kráľovských grantov, tzn. ide o terminus technicus na vyjadrenie lojálnosti kráľovi. V Abrahámovom príbehu ide ale o úplné zameranie sa na Boha.

Rabbi Jehuda dával toto slovné spojenie do kontrastu s výrokom “Noe chodil s Bohom” (1M 6.9) a vysvetľoval rozdiel medzi nimi tak, že Abrahámovi, ktorého morálna sila bola veľká kázal Boh kráčať popredku, naopak Noe, ktorý bol slabý, tak “chodil s Bohom” (podobne Henoch).

Rabbi Nehemia zas vysvetľoval, že Noe bol ako priateľ kráľa, ktorý ide temnými uličkami v blate, a ktorého kráľ vyzve na prechádzku s ním, kdežto Abrahám je priateľom, ktorý osvetlí svetlom z okna priateľa – kráľa, a ten ho požiada aby mu svietil na cestu. Tak má Abrahám ukazovať národom, kto je svetlom v Izraeli a šíriť tak Božie slovo (rabbi Reš Lakiš).

Midraš vysvetľuje slová o Noemovi v zmysle, že Noema Boh podporoval, kdežto Abrahám konal pre Boha niečo ako misiu.

Potom nasleduje zasľúbenie potomstva (“…urobím ťa otcom mnohých národov…” 1M 17.5) a uzavretie zmluvy (1M 17.7) a ako znamením tejto zmluvy udáva príkaz obriezky (1M 17.11).

Rabíni učia, že napriek všetkým prikázaniam, ktoré Abrahám dodržiaval, a smel kráčať pred Bohom a  nie len  vedľa neho, nebol dokonalý. Takým sa mal stať až obriezkou, ktorá bola označená za znak zmluvy medzi ním a bohom, medzi Bohom a jeho potomstvom (1M 17.10).

Podľa rabbi Ammiho mal Abrahám pred obriezkou vládu nad 243 svojimi orgánmi, po obriezke predkožky mu dal Boh vládu aj nad obrezaným orgánom, oboma očami a oboma ušami. Týchto 5 orgánov zodpovedá číselnej hodnote písmena HE ( h ), o ktoré bolo Abrahamovo meno rozšírené. Mišna upresňuje, že nedodržanie micvy obriezky je jeden z 36 prehreškov, kvôli ktorému je jednotlivec vyhladený zo svojho ľudu.

Raši dopĺňa, že dodržanie “slúž mi zachovávaním prikázania obriezky” zabezpečuje Abrahámovu dokonalosť (slovo bezúhonný, priamy, možno preložiť aj ako dokonalý). Takúto blízkosť s Bohom, akú mal Abrahám, treba dosiahnúť vlastným pričinením, lebo keby sa muž narodil bez predkožky, nemala by chýbajúca zmysel (Radak).

Od obriezky závisí požehnanie potomstva aj vlastníctvo zeme.

Hebrejský termín predkožka (orla) sa používa aj vo význame prekážky, ktorá bráni úspešnému výsledku (3M 26.41; Jer  9.25; Ez  44.7). Jej odstránenie podľa tradície napomáha vrátiť sa do duchovného stavu v akom bol Adam pred hriechom – podľa legendy sa Adam “narodil” bez predkožky a po hriechu mu táto narástla (TB, Sanhedrin 38b) ako symbol prekážky, ktorú vytvoril medzi sebou a svätosťou (Chumaš).

Obrezávali sa ale aj obyvatelia predkolumbovkej Ameriky, Polynézie, Egypťania, Edómčania, Amónčania, Moábčania, niektoré africké aj austrálske kmene, dodnes sa obrezávajú napríklad aj muslimovia. Znamená to, že obriezka bola bežnou praxou a jedným z najstarších rituálov ľudstva.

V mimoizraelskej komunite môže súvisieť s prírodnými kultmi a uctievaním plodivej sily. Jej skutočné a prvotné dôvody nie sú známe. Realizuje sa odrezaním predkožky dojčaťa, alebo dospievajúceho muža (moslimovia).

Herodotos, otec dejepisu, jej pripisoval hygienické dôvody. Iní sa domnievajú, že ju možno vysvetliť psychologickými dôvodmi. Ďalší v nej vidia spomienku na staré krvavé obety, alebo na posvätné mrzačenie.

V biblickom príbehu je znakom zmluvy, bolestným podrobením sa Božej vôli. Obrad však nestačí, je nutná aj obriezka srdca (5M 10.16 a 30.6).

V Tóre sa nachádza jedna staroveká pasáž, ktorá by mohla čo-to objasniť. Ide o obrezanie Mojžišovho syna jeho manželkou Cipporou (Midjánka a teda aj Midjánci museli tento rituál robievať), na zachovanie jeho života(!). Obriezku sprevádza jej veta:”…si môj ženích, je to spečatené krvou…” (2M 4.25). Výraz “chatan” pre ženícha  je totožný s arabským výrazom pre obriezku. Odborníci sa domnievajú, že je to preto, že v muslimskej komunite býval obrezávaný muž pred ženbou a teda ho akoby zasväcovala do nového stavu, podobne ako obriezky afrických muslimských žien. Prípadne býval dávaný na roveň krvácaniu pri deflorácii panny. Obaja vtedy vstupovali do dospelosti a plodného života.

Heodotos tvrdil, že Izraeliti, Edomiti, Ammoniti, a Moábiti prijali obriezku od Egypťanov a tí ju prevzali od Etiópčanov. Pod ich vplyvom ju zaviedli vraj aj Arabi a to ešte pred Mohamedom. Islam ju potom rozšíril do všetkých končín. Korán sa o nej údajne nezmieňuje vôbec.

Rav Zeira napočítal 5 vecí, ktoré môžu byť neobrezané:

  1. uši (1M 6.10)
  2. jazyk (2M 6.12)
  3. srdce (5M 10.16)
  4. predkožka (1M 17.14)
  5. stromy (3M 19.23)

Učil, že všetky národy sú neobrezané v prvých štyroch prípadoch a celý dom Izraela je neobrezaného srdca, keď neplnia vôľu Božiu.  Učil, že v budúcnosti odníme Boh od Izraela neobriezku ich srdca,  tak ako hovorí Ez 36.26 a 1M 17.11: “…a odstránim kamenné srdce vaše a dám vám srdce z mäsa…”

Obriezka je chápaná tradíciou ako jedna z 10.-tich skúšok Abraháma (podľa Rašiho: 1. ukrývanie sa v jaskyni pred kráľom Nimrodom, ktorý ho chcel zabiť 2. Nimrod hodil Abrama do ohnivej pece  3. príkaz opustiť rodinu a vlasť a odísť do Cháránu  4. hladomor v zasľúbenej krajine  5. únos Sarah egyptským faraónom  6. zajatie Lóta  7. oznámenie, že potomstvo bude trpieť pod 4 nadvládami  8. príkaz obriezky,  9. zahnanie Hagar a Izmaela  10. spútanie Izáka; podľa Maimonida:  1.opustiť Ur a odísť do Cháránu  2. hladomor  3. únos Sarah faraónom  4. vojna so 4 kráľmi  5. dieťa s Hagar, keď sa zdalo, že Sarah neporodí  6. obriezka  7. únos Sarah Abímelechom  8. odchod Hagar  9. odohnanie Izmaela  10. spútanie Izáka).

Má sa jej podrobiť vo vysokom veku, ešte pred splodením Izáka, aby tento mohol byť splodený vo svätosti a že hoci oslabený, môže splodiť syna (Radak).

Za obriezku je stanovený ôsmy deň po narodení, ale Abrahám a všetci jeho príbuzní museli byť obrezaní okamžite. Len Izák bol obrezaný podľa predpisu na ôsmy deň, lebo v čase vydania príkazu ešte nežil.

Osmy deň je symbolický, lebo nasleduje po siedmych dňoch stvorenia. Zavádza ale aj fakt, že všetky detské obete v okolitých národoch bývali tiež konané na ôsmy deň (môže byť obriezka kvázi ústupok ako zamedziť obetiam, ale pritom dať ľudu navyknutému na rituál, priestor pre realizáciu???). Aj zasvätenie prvorodeného zvieraťa Bohu v neskoršom Mojžišovom zákone sa konávalo na ôsmy deň (2M 22.29) a toto jeho obetovanie nesmie prebehnúť pred ôsmym dňom (2M 22.27). Z ezoterického pohľadu je 8 symbolom sveta budúceho – olam ha-ba.

Podľa Maharala sa s číslom 7 spája prirodzený poriadok sveta, preto 8 symbolizuje povznesenie človeka nad obmedzenia prírody, ktorým predkožka je a jej odstránenie ako prekážky duchovného rastu presahuje tento prirodzený poriadok (Chumaš).

Môže tiež súvisieť s ním, že ôsmy deň je pre rodičku dňom očisťovania. (bližšie o obriezke z mystického hľadiska pojednávam v samostatnom  článku, link naň je na konci článku).

Dospelý muž, ktorý sa nedá obrezať, stráca podľa tradície nárok na olam ha-ba a potrestaný býva buď predčasnou smrťou, alebo bezdetnosťou (bezdetnosť však nie vždy býva chápaná v judaizme ako trest, ale aj ako možnosť Božieho zásahu a zázraku).

Obriezka sa týka aj otrokov a konvertitov na judaizmus.

Izák dostáva meno Jicchak, ktoré sa prekladá zhruba ako “smiešok” (?), či “spôsobujúci smiech”, pretože pri oznámení zasľúbenia  jeho narodenia sa smial aj Abrahám aj Saraj. Abrahám preto, že sa tešil lebo uveril Bohu, Saraj preto, lebo pochybovala (1M 18.12). Preto sa Boh na Saraj hneval a na Abraháma nie (Raši).

Maimonides učil, že ten kto prijíma judaizmus a nie je židovského pôvodu je počítaný medzi učeníkov Abraháma, preto  sa konvertiti môžu modliť “…Boh našich otcov…”nakoľko Abrahám je ich otcom (pridáva sa im po konverzii k menu prídavok “ben Abraham”), lebo: “…budeš otcom mnohých národov…”. Maimonides tak nevidel žiadny rozdiel medzi rodenými Židmi a konvertitmi a vychádzal ako inak z Písma, v ktorom sa hovorí: “…jeden zákon platí pre teba a tiež pre cudzincov, ktorí bývajú s vami po všetky pokolenia…”(4M 15.15). Kým Izraeliti pochádzajú od Abraháma, Izáka a Jákoba, konvertiti pochádzajú od Boha, skrze ktorého slová boli vo svete stvorení.

© chanele

Súvisiace články:

Odporúčaná literatúra:

  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (1988)
  • Výklady ke Starému Zákonu (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesisi (2008)
  • midraš Berešit Rabba

LECH LECHA 5. – ZMENA MENA Z ABRAM NA ABRAHAM

Keď Boh oznamuje Abramovi (hebrej. čítané Avram)zmenu mena na Abraham (čítané Avraham) , označí sám seba termínom EL ŠADAJ (   ydv la ) – Boh Všemohúci.

Biblická kritika uvádza, že napriek prekladu “Všemohúci”, pôvodný význam tohto Mena je neznámy.

Možno

  • pochádza z akkadského slova ŠADU = vrch a myslí sa tým ten, ktorý je na Božom vrchu
  • súvisí s menom kanaánskeho božstva polí a stepí z jedného ugaritského textu
  • či ugaritským termínom pre “hruď*“, prsia”evokujúc tak božstvo plodnosti miestneho rázu
  • hľadať súvis s hebrejským “sade” ( hdf) – pole (a zase tá plodnosť)
  • alebo je odvodené z hebrejského slova ddv ((š(šin, dalet, dalet)=ničiť v kontexte s Iz 13.6 a Joel 1.15, kde text vyjadruje pustošenie.
  • šad” sú ale aj* hebrejsky prsia, a to ako ženské (životodárne) tak aj mužské (ochranné a bojovné), zato “šed” je démon (pl. šedim) a šadaj by tak mohlo znamenať “naša hruď”, odkiaľ srší aj materské mlieko aj násilie a teda kde sa ukrýva aj “človek” aj “démon”. A v týchto prsiach sa dal Všemohúci poznať  Abramovi– tj. EL ŠADAJ s číselnou hodnotou 345, totožnou s číselnou hodnotou mena MOŠE (hebrej. Mojžiš), ale aj mena HAŠEM, ktoré sa používa na vyslovenie Tetragrammatonu ( ydv la = hvm =  koncové mvh= 345 ).

Meno ŠADAJ sa píše na mezuzu visiacu na pravej zárubni dverí. Jeho akrostich má plné znenie “šomer daltot Jisrael” = strážca dverí Izraela.

Hebrejčina chápe termín v zmysle všemohúcnosti. Jedná sa o jednu zo štyroch vlastností Boha (múdrosť, láska, všemohúcnosť a nesmrteľnosť). Štvorka v kabale symbolizuje najvyššie číslo, ktorým bolo všetko tvorené a teda aj vďaka týmto štyrom vlastnostiam. Dalo by sa do toho  samozrejme zakomponovať aj štvorpísmenné meno Božie JHWH.

Písmeno ŠINv ) značí podľa tradície ZUB. To bol jeho pôvodný hieroglyfický znak.  Zub hryzúci potravu k tomu, aby bola strávená a spracovaná a umožnila tak pokračovať v živote. Duchovne takto “žujeme” dojmy, pocity, slová a vzťahy. Aj praotcovia “žuli” množstvo udalostí, ktoré boli pre nich nepochopiteľné (syn neplodnej Sáry, obetovanie Izáka, Jákobov nočný boj).

Tri kvapôčky v písmene ŠIN – tri “jody”  (  y y y ) symbolizujú tak Izraela, Jákoba a Ješurun. Všetky tri sú tak spojené v jednom písmenku. Akoby toto ŠIN bolo synonymom trojnosti Izraela (Koheni, Levíti, Izrael). Samo ŠIN značí “nebesá” – šamajim, ktoré symbolicky púšťame cez dvere “dalet” ( d ) – druhé písmeno mena ŠADAJ, do nášho sveta. Samo JODy ), strojené v troch kvapôčkach ŠIN, symbolizuje 10 skúšok, ktorými prešiel Abrahám. Ináč je to ruka “dávajúca”, ruka Božia, starajúca sa o Izrael poskytujúca ochranu, potravu, milosť, poznanie, spásu…ruka, ktorou analogicky dávame aj my, keď sa snažíme podobať Bohu (Ja som svätý, buďte aj vy svätí – 3M 11.4, 19.2, 20.26).

EL ŠADAJ je Boh, ktorý začína s človekom viesť rozhovor. S rodom patriarchov je spriaznený ako Priateľ, Brat, Otec, Príbuzný (porovnaj nižšie s významom slova “am”). Je skrytý a predsa blízky. I z teoformných mien je cítiť spriaznenosť a spríbuznenosť Abímelech =môj otec je kráľ; Achíram=môj brat je vznešený pričom pod otcom a bratom je treba vnímať samotného Boha. Vyžaruje z nich až intímna spojitosť.

Midraš Berešit Rabba (46.2) vysvetľuje meno Šadaj tak, že ide o zloženú formu šin –  v , tzn. skrátenú formu vzťažného zámena “ktorý” – ašer (   rva  )  a slova “daj” ( yD) s významom “dostatok”, kedy EL ŠADAJ nadobúda význam ”Boh, ktorý je sám sebe postačujúci. Raši to komentuje ďalej tak, že je Bohom, ktorý stačí a postačuje na udelenie svojho milosrdenstva a ktorý má dostatočnú moc dať všetko, čo je potrebné.

Ale vráťme sa k zmene Abramovho mena. Vysledovať dôvod tejto zmeny je dosť problematické. Pôvod mena Abram je nutné hľadať v aramejskom mene ABIRAM, pretože ako vieme Abramovi predkovia boli Aramejci, pochádzajúci z chaldejského Uru (1M 11.28) a slúžili mesačnému božstvu Nannarovi (slnečné božstvo malo svätyňu v Babylone).  Aj v 5M sa bez okolkov priznáva: “Môj otec bol blúdiacim Aramejcom, zostúpil do Egypta, žil tam ako cudzinec s malým počtom osôb a stal sa veľkým, mocným a početným národom” (5M 26.5).

Konvertiti na judaizmus dodnes ku svojmu novozvolenému menu pripájajú slovné spojenie ”ben Avraham” – “syn Abrahámov”, lebo Abrahám sám o sebe nebol Židom v takom ponímaní, ako sa berie dnes. V podstate bol vlastne prvým konvertitom, pretože skôr, než začal uctievať jediného Boha, neskoršie nazývaného Bohom Izraela, patril do rodiny, v ktorej sa uctievali bôžikovia a už spomenuté božstvo Nannar.

Meno ABIRAM sa prekladá: “Otec je vznešený”, alebo “Môj otec je Baal” (Abi=môj otec; ram=vznešený, popr. baal).

Pojmom Baal sa v aramejskom prostredí označoval termín “pán”, “majiteľ”, “manžel”. Dodnes sa zachovalo i v súčasnej hebrejčine s ekvivalentným významom – “manžel”, “účastník” “majiteľ”, “vlastník”. Okrem toho sa týmto termínom označovalo na tú dobu dosť rozšírené božstvo – Baal, boh plodnosti a života, búrky a dažďa, ktorý postupne získaval čoraz väčšiu pozornosť oproti ostatným božstvám.

Nakoľko je aramejčina a hebrejčina vo veľmi blízkom vzťahu a oba jazyky patria do tej istej jazykovej skupiny, je ľahké odvodiť význam mena Abram i priamo z hebrejčiny, ktorej odtienky neskôr nabralo.

Tu sa prvá časť mena “av” prekladá ako “otec” a druhá “ram” ako “vznešený”. Základom pre ostatne menované slovo je slovesný kmeň RHM  ( shr) (byť hrdý,pyšný, vyvýšený, vznešený…).

To znamená, že meno Abram malo podobný význam ako aramejské meno Abiram. Na základe Abramovho východu z krajiny svojich predkov i Božej zmluvy s ním (1M 17.5), bolo nutné jeho meno zmeniť na “Abraham”, ktoré sa prekladá viacerými spôsobmi – “otec zástupov”, “otec mnohých”, “otec množstva”, alebo “otec hlučiaceho davu”.

Zmena druhej časti mena “ram”  na “raham”, nie je v hebrejčine nijak zvlášť doložená, každopádne má však súvis so štvrtým veršom sedemnástej kapitoly knihy Genesis: “…vehájijá leav hamón gójím…” – “…budeš otcom chýrneho (hučiaceho, zoskupeného) davu národov…”(1M 17.4).

Slovo “hamón” sa z hebrejčiny prekladá ako “dav, zhluk, hluk, šelest, šumenie, sláva, chýr..”. Spojenie “hamón gójím” sa prekladá buď  ako “chýrne národy”, poprípade “mnohé národy”, alebo “početné národy”, či “davy národov”, a pod.

Samotné meno Abraham, keby sme chceli rozložiť, dostaneme: “av”=otec; “raham”=to by sme mohli(ale!) čiste hypoteticky rozložiť na “rav” = mnohý a “hamón”=chýr, dav, zhluk, huk. Túto analýzu berte prosím za čisto hypotetickú špekuláciu, ku ktorej som došla na základe určitých faktov a znalostí. Z nej by sme potom mohli dostať syntézou výsledok, ktorý by mohol znieť: “otec mnohých hučiac zoskupených chýrnych davov”, čiže, povedané zrozumiteľnejšie – “otec hlučiaceho davu národov”(tak ako uvádzajú preklady), alebo ešte jednoduchšie – “otec mnohých národov”.

Možno by sme mohli vidieť koncovku “-am” samostatne stojacu a v nej, odhliadnúc od nezmyselného doslovného spojenia predchádzajúcich “-rah-“, hebrejské slovo “am”, prekladané slovom ľud. V Svätom Písme sa toto slovo vyskytuje nesmierne veľa krát a to v rôznych významoch. Je tiež súčasťou mnohých známych mien, napr. Jarobeám, Rachabeám a pod.

Pojem “am” vo väčšine semitských jazykov označuje pôvodne kolektív, alebo skupinu ľudí, spriaznených príbuzenským vzťahom a to po otcovskej línii. Pritom veľkosť daného spoločenstva nie je nijak podmienená. Jedná sa tým viac-menej o vyjadrenie vzťahu.  Podobu vzťahovosti, o ktorej hovorím možno vidieť aj v množstve biblických miest.

Zvláštnym príkladom sú tzv. teoformné vlastné mená, čiže mená úzko súvisiace s Bohom. Napríklad: Ammiel=môj otcovsky príbuzný je Boh, alebo Ammíšaddaj=môj otcovsky príbuzný je sám Boh Všemohúci –Šadaj a pod.

Nakoľko ale slovenčina nepozná množné číslo od slova “ľud”, je termín “am” prekladaný ako národ aj keď by sa viac hodil termín ľud a termín národ by sa zas spätne do hebrejčiny mal preložiť skôr termínom gój. Používanie slov “am” a “gój” vyplýva v hebrejčine z kontextu (ďalej vysvetlím), čo v jednotnom preklade do slovenčiny jediným termínom “národ” priniesol v minulosti prekladové nezrovnalosti až duchovnú predpojatosť, kedy po napasovaných vyštylizovaných prekladoch “gój”= pohanský národ (neviem, ako prekladateľ prišiel k tak šialenému zneniu!), viedlo nakoniec k rozvoju antisemitizmu, pritom, židia nikdy nehovorili o ostatných národoch ako o pohanských, len ich označovali špecifickým termínom vyplývajúcim z pravidiel hebrejskej gramatiky.

Slovo “gój” je špecifický hebrejský termín, ktorého etiológia sa presne vypátrať nedá, jednoznačne však možno povedať, že  “am” označuje spoločenstvo ľudí z vnútorného pohľadu (príbuzenský vzťah), kdežto pojem “gój” sa na spoločenstvo díva z vonkajšieho smeru a to vždy prihliadajúc na konkrétne miesto, poprípade spôsob organizácie konkrétnej spoločnosti. Niektoré preklady Písma sv. prekladajú tento termín slovom “pohania”. Podľa mňa je tento spôsob prekladu zavádzajúci a len z vrodenej tolerantnosti sa radšej k pravdepodobnému zneužitiu určitými kruhmi, práve tohto prekladu, nebudem bližšie vyjadrovať. Každý, kto sa s touto problematikou a problémom vzťahov medzi Židmi a okolitým svetom (prihliadajúc na historické okolnosti) zaoberal, alebo s ňou prišiel do styku, sa hravo dovtípi, o čo niektorým ľuďom išlo a čo mám na mysli.

Nie vždy sa dá držať prekladu “am” = ľud, “gój” = národ mechanicky, a často na základe textových a kontextových špecifík, je možné tieto slová prekladať rôzne, a dokonca aj ako synonymá.

Obecne však možno termínom “gój” označiť neizraelské národy i napriek tomu, že v Písme sv. je takto často nazývaný aj samotný Izrael, hlavne v prípadoch, kedy je o ňom hovorené ako o jednom z mnohých národov, prichádzajúcom s okolitými národmi  do kontaktu, či už mierového, alebo vojnového. Kdežto termín “am” je častejšie používaný priamo v súvislosti s Izraelom, ako  ľudom Božím, poprípade “am kadoš” – “ľudom svätým” (5M 7.6, 14.2, 26.19 atď.), ktorý je odvodený od vzťahu Izraela k Bohu, nie od možného faktu svätosti, ako národnej vlastnosti. Mimochodom, svätosť nie je nadprirodzená vlastnosť, ako ju chápe napr. kresťanstvo, ale definuje “oddelenosť” (viď. článok AM SEGULA – VYVOLENÝ ĽUD).

Izrael je termínom “gój” predovšetkým označovaný práve  v Abrahámovom zasľúbení (preto to tu takto podrobne rozvádzam) – “…urobím ťa národom veľkým (…gój gadól…) – 1M 12.2, podobne ale aj v zasľúbení Jákobovom a Mojžišovom (1M 18.18), alebo v prípadoch kolektívneho poklesku, kedy sa Izrael niečím voči Bohu previnil (…že tento národ (gój) je tvojim ľudom(am)…-2M 33.13).

Izrael ako “gój” je povolaný zo všetkých národov k službe Bohu, ako zástupca všetkých ostatných národov.

Keď teda bolo Abramovi zmenené meno na Abraham, bolo to s prihliadnutím na to, že ku konečnému zhromaždeniu po stránke duchovnej a náboženskej v olam ha-ba (svet, ktorý príde), dôjde na úrovni všetkých národov, nie len Izraela. A tu si opäť pripomeňme 15-ty verš 17-tej kapitoly knihy Genesis (1M), kde sa hovorí: “…vehajittá leáv hamón gójim.” = “…a budeš (staneš sa) otcom hlučiaceho (možno by sme mali chápať vo význame “žijúceho”) davu národov”.

Talmud (TB, Berachot 13a) hovorí o mene Abram  ako o vyjadrení dovtedajšieho postavenia patriarchu, keď bol ešte otcom ARAMU, svojho rodiska. Nové meno Abraham podľa Rašiho vyjadruje už jeho nové postavenie = otec mnohých národov.

Podľa Sefer ha-bahir (§6) je dôvodom rozšírenia Abramovho mena o písmenko HE stvorenie človeka na Boží obraz (1M 9.6) – doslovne “v Božom obraze” – becelem Elohim.

Kniha Bahir považuje za dôvod rozšírenia Abramovho mena fakt, že sa tým momentom sa Abram stáva, teraz už ale Abraham, praotcom “množstva” (1M 17.15) a teda množstvo jeho potomkov hraničí s počtom hviezd a zrniek piesku (1M 13.16, 15.5). Avšak táto poznámka býva považovaná za pochybnú a len akýmsi medzistupňom medzi §5 a §7, pojednávajúcimi o biblických veršoch 4M 33.23, Job 11.9 a Joz 15.18.

Podľa §6 má novovzniknuté meno Abraham číselnú hodnotu 248 (  a =1,   b =2,   r =200,   h=5,  koncové m=400), zodpovedajúcu číselnej hodnote slovného spojenia “becelem Elohim” (na obraz Boží), ktoré zodpovedá histórii stvorenia človeka, ktoré sa ako dôvod zmeny mena uvádza hneď nato. Vo všeobecnosti je to jedna zo základných tém, na ktorých stojí množstvo pôvodných midrašických textov. Podobne ako sa o probléme hovorí aj v hagade a neskôr vo všeobecnosti aj v samotnej kabale, ktorej základ tvoria práve midrašické texty, lebo na nich vznikla (prameň pre §6 knihy Bahir poslúžil talmudický traktát Nedarim 32b).

Podľa inej starej tradície má znak HE dvakrát obsiahnutý v najsvätejšom Božom Mene význam tohto sveta (olam ha-ze) v protiklade k JOD, ktoré symbolizuje svet budúci (olam ha-ba). HE je tak bránou spájajúcou dva svety. Doplneným písmenom HE je Abram zvelebený a stáva sa Abrahamom a  za asistencie obriezky (o tej nabudúce) je povolaný k spoluzodpovednosti za tento svet.

Číselná hodnota znaku JOD Božieho Mena  (JHWH)  je 10 a je dvojnásobnou hodnotou znaku HE. Keď Všemohúci premenoval Abrama a Sarah na Abrahama a Saraj, zvelebil Abramovo meno o to HE, o ktoré umenšil číselnú hodnotu mena Sarah na Saraj. A toto JOD spája Abrahama a Saraj, už ako plodný pár,  spája tak mužské a ženské a vedie k zjednoteniu vo svete budúcom (olam ha-ba).

© chanele

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004, súkromné vydanie)
  • Kresťanská revue 1993, č.6, 7)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • M. Bič:Ze světa Starého Zákona (1986)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • L. Moučka: Sefer Jecira (1993)
  • B. Pípal: Hebrejsko-český slovník ke SZ (1974)
  • V. Trabalka: Prvý hebrejsko-slovenský slovník(1996)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (1993)
  • Biblia Hebraica Stuttgartensia of Kittel (1990)
  • Das Buch Bahir (1923)
  • A. Kaplan: Bahir (2008)
  • Encyklopedie Bible (1992)
  • Slovník biblické teologie (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesis (2008)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (2001)
  • midraš Berešit Rabba

Súvisiace články:

LECH LECHÁ 2. – BITKA KRÁĽOV A MALCHISEDEK

Po Abrahamovom odchode z Egypta a presunutí sa cez Negev do Betelu, na miesto, kde Abraham pôvodne Hospodinovi postavil oltár a vzýval Jeho Meno, došlo k rozdeleniu Abrahama a Lóta a ich rodín a služobníkov. Biblia uvádza, že to bolo preto, lebo ich majetky boli tak veľké, že nemohli bývať spolu (1M 13.6).

Abraham dal Lótovi na výber a ten si vybral okolie rieky Jordán, ktoré sa podobalo rajskej záhrade, lebo to bolo ešte pred zničením hriešnych miest Sodomy a Gomory. Abraham sa teda usadil v kanaánskej krajine. A vtedy riekol k nemu Boh:”… pretože celú krajinu, ktorú vidíš dám tebe a tvojmu potomstvu naveky”(1M 13.15) a “…tvojho potomstva bude ako prachu zeme…prejdi krajinu po jej dĺžke i po jej šírke, lebo tebe ju dám.” A utáboril sa Abrahám pri Dube Mamreho.

Údolie Jordánu KIKAR HA-JARDEN má tvar oválu, preto KIKAR (“okruh”). Je to oblasť, ktorá je dnes zaplavená a vrch, z ktorého sa Lót díval do údolia je pravdepodobne pahorok ležiaci na JV od obce BEITIN (asi 17 km S od Jeruzalema). Podľa rabínskych komentárov k Chumašu, Lót uprednostnil majetok pred čestnosťou, dúfajúc, že a nepošpiní hriechom Sodomy a Gomory. Midraš Raši vysvetľuje na margo textu, že keď Lót “odišiel z východu a oddelil sa od Abraháma (1M 13.11), išlo aj o duchovné oddelenie sa od Boha. Slovo MIKEDEM totiž možno preložiť aj ako “z východu”, tak aj “odpradávna”. Tým sa podľa rabínov myslí , že sa oddelil aj od prvopočiatku a teda od boha.

Prisľúbenie potomstva ako prachu zeme vysvetľuje Midraš tak, že ako prach prežije tých, čo po ňom šliapu, tak aj Izrael prežije tých, čo ho budú prenasledovať.

Následne po prisľúbení je Abrahámovi kázané celú prisľúbenú krajinu prejsť po jej dĺžke i šírke, čo podľa Rašiho je znak toho, že ju prijíma, podobne ako chetitský vládca symbolicky prechádzal krajinou počas zimného sviatku, či faraón nastúpivší na trón obchádzal ochranný múr alebo ako ugaritský Baal prechádzal mestá, čím potvrdzoval svoju nadvládu nad bohmi i ľuďmi.

I usadil sa Abrahám pri Dube Mamreho a postavil oltár (1M 13.18).

Postavenie oltára znamenalo v staroveku ukončenie jednej etapy putovania.

Mamre bolo identifikované ako RAMET EL-CHALÍL severne od Hebronu. Počas vykopávok tu bol nájdený priestor, na ktorom stál zachovaný strom, studňa a oltár.

Sidra pokračuje ďalej rozprávaním bitky medzi štyrmi kráľmi východu (elamský kráľ Kedorlaomer, gojimský Tidál, šinársky Amrafel, ellasarský Arioch) a piatimi kráľmi západu (sodomský Ber, gomorský Birš, kráľ Admy Šináv, cerojimský kráľ Šeméner a kráľ Cóaru), ktorí sa stretli v údolí SIDDIM (1M 14.3), ktoré je dnes pravdepodobne zaliate plytkou vodou južného cípu Mŕtveho mora, vtedy nazývaného príznačne Soľné more.

Nájsť spomínaných kráľov ako konkrétne historické postavy a začleniť tak príbeh do kontextu dejín, nie je ľahké.

Meno kráľa Amrafela sa nenachádza v žiadnom zo známych kráľovských archívov. Rabíni ho stotožňujú s Nimrodom (TB, Ervim 53a). Arioch mohol byť churritského pôvodu, lebo mesto Ellasar mohlo byť Tellasar – Larsa v Babylónii. Al Ašúr – Ašúr v Asýrii, či Illansara pri Karkemiši.

Churritskou kultúrou bola Abrahámova rodina dosť ovplyvnená. Praotcovia bežne používali v živote churritské zvyky (neplodná manželka dávala svojmu manželovi svoju slúžku a od nej potom prijala potomstvo; manželstvo medzi súrodencami; vymenovanie manželky za svoju sestru, ak ňou nebola, kvôli väčšej vážnosti…).

Meno Kedorlaomer možno snáď odvodiť od akkadského KEDURRU “najstarší syn” a mena božstva Laganar. Midraš ale vysvetľuje, že Kedorlaomer bol Elam, Šémov syn. Jeho hájemstvo Elam by mohlo byť kráľovstvo v JZ Iráne.

Tidal by zas mohlo byť chetitské meno Tudchaliaš a prívlastok gojimský, by vzhľadom na to, že tento panovník stál na čele viacerých národov (gojim= hebrej. národy).

Mesto Coar by mohlo zas ležať na úpätí Moábskych vrchov v Jordánsku.

Mená kráľov Ber a Birš vysvetľuje Midraš odvodením od slova Raa = zlo, čo zdôrazňuje hriešnosť oboch miest.

Po vojenskom ťažení Abrahama proti piatim kanaánskym kráľom, aby oslobodil zajatého Lóta (midraš uvádza, že ho zajali preto, lebo dúfali, že ho bohatý Abraham vykúpi) je niekedy označované ani nie tak snahou o potrestanie zla,  ale skôr snahou o získanie moci nad územím a postavenie medzi jednotlivými kmeňmi.

Zvesť o tom, že je Lót väznený v zajatí, priniesol Abrahamovi zbeh, ktorý mal byť podľa midraša kráľ Óg, ktorý ušiel z bitky Refaimovcov, v nádeji, že Abraham pri tomto čine umrie a on si bude môcť zobrať za manželku jeho manželku, známu svojou krásou. Boh mu dal za túto zvesť dlhý život, ale potrestal ho za úmysel tak, že padol do rúk Abrahamovým potomkom.

Tak oslobodil Abraham Lóta.

Zobral so sebou 318 svojich nasledovníkov  a s ich pomocou zvíťazil a porazil Kedorlaomera a jeho spriatelených kráľov – spolubojovníkov.

Babylonský Talmud (Nedarim 32a) vysvetľuje, že títo “nasledovnící” bolí tí, ktorých Abraham naučil slúžiť Bohu a za to, že uviedol učencov do boja, bol potrestaný tým, že jeho potomstvo muselo slúžiť v Egypte. Iný talmudický výklad uvádza, že číslovka 318 je číselnou hodnotou mena Eleazára – Abrahámovho verného sluhu, ktorý vydal za 318 bojovníkov a v skutočnosti to bol on sám, čo šiel s Abrahamom do boja.

Po tomto úspešnom boji privítal Abraháma v kráľovskom údolí Save (nachádzalo sa západne od Jeruzalema), salemský kráľ Malchisedek, kňaž Najvyššieho. Doniesol mu chlieb a víno a desiatok. Bolo zvykom, že víťaz býval miestnymi obdarovávaný.

Práve touto bitkou sa Abraham vraj pripravil o potomstvo. Tým, že spôsobil smrť nevinným (Elie Munk: La Voix de la Thora, La Genése). Podľa Rambana bol Malchisedek Noemov syn Šem a Salem mesto Jeruzalem.

Pod Salemom rozumie tradícia Jeruzalem odvolávajúc sa na 76 Žalm. Názov mesta znel v tej dobe Urušalim. V preklade, rovnako ako aj dnes, i napriek súčasnej podobe Jerušalajim – Mesto Mieru (Ž 16.3 …v Šaleme bol jeho stánok…).

Hebrejčina nepozná veľké začiatočné písmeno, takže slovné spojenie “melech šalem” kráľ Šalemu, by sa odhliadnúc od nutnej genitívnej formy, ktorá tu je vzhľadom na slovo melech (kráľ) ako segolaty v statuse constructe singuláru nemeniacej svoj tvar a jeho vokalizáciu pre genitív typickú, necharakteristická, mohlo prekladať aj ako  “kráľ pokoja”, “pokojný kráľ”, “kráľ žijúci v mieri”, taký, čo “nevyhľadáva vojnové strety”. Túto verziu uprednostňuje aj Filón Alexandrijský. Zato vo fragmentoch kumránskych  rukopisov, je Salem stotožňovaný s Jeruzalemom. Podobne tak Jozefus Flavius tvrdí, že Solyma (Salem) je základom názvu Hierosolyma – tj. Jeruzalem. Naviac, územie Jeruzalema je známe ako pôvodné osídlenie Jebúsejcov (Sd 19.10-12, 2 S 5.6-9), ktorí uctievali “Boha Najvyššieho” (1M 14.19), zrejeme totožného s Bohom Malchisedekovým.

Samo meno Malchisedek je kananánske a tak niet divu, keď aj boha s menom El Eljon stotožneného s Abrahámovým Jediným Bohom, budeme hľadať v kanaánskom prostredí. Samotný termín El Eljon (narozdiel od ELa) však nájdeme len v hebrejčine, božstvo tohto mena v kanaánskom panteóne neexistuje. Od ELa – otca bohov, kanaánskeho boha plodnosti, boli neskôr odvodené termíny ako “pastier” (Roe), kráľ (Melech) a pod.

Nachádzame tu tiež boha kočovných národov tohto územia pod názvom El-Roi (1M 16.13) – boh vidiaci, totožného pravdepodobne s Elom. Niektorí autori zastávajú teóriu o lokálnom božstve z južnej oblasti susediacej s Egyptom (1M 16.14).

Možno, že sa skutočne jednalo o miestne božstvo a prídomok El slúžil už vtedy na označenie termínu “boh”.

Rovnakou možnosťou je aj mnohorakosť jedného boha – Ela, z čoho možno vyvodiť neskoršie pomenovanie Elohim (plurál od Eloah)= Boh a   jeho ďalšie, okolnosťami determinované ekvivalenty (El Šadaj, El Chaj…).

El Eljon  sa teda dostal do judaizmu cez Malchisedeka. Ramban to vysvetľuje tak, že na rozdiel od kňazov ostatných národov, ktorí slúžili anjelom, Malchisedek slúžil Pánovi. Neodovzdal svoje kňazstvo svojim potomkom, ale bolo mu odňaté a prenesené na Abrahama (TB, Nedarim 32a). Malchisedek je v značnom množstve spomínané aj v kanaánskych rukopisoch, kde je vnímaný ako eschatologická postava, zohrávajúca dôležitú úlohu v uskutočnení pripravovaného Božieho súdu v boji proti silám zla.

Ak by sme chceli vysvetliť Malchisedekovo meno, podobne ako názov mesta Jeruzalem, dostaneme dve slová: Malchi a cedek. Malchi sa prekladá ako “môj kráľ” a cedek ako “spravodlivý”. Avšak, predpokladá sa, že hebrejské cadik je len náhradou pôvodnej etiológie, ktorá v 1.stor. n.l. už nebola známa. Filón Alexandrijský sa ale prikláňa k tomu, že Cedek, ktorého on nazýva Sydyk, je fénický boh a meno Malchisedek by znamenlao: Cedek je môj kráľ (a teda pán).

Abraham sa však úplne o potomstvo nepripravil. Talmud vysvetľuje, že dieťa nemá mať Abram, ale Abrahama a nie Sáraj ale Sára. Midraš vysvetľuje, že získanie nového mena, ktoré obaja dostali od Boha, zmenilo ich osud. Talmud to upresňuje tým, že osud Izraela nepodlieha planétam (babylonský kult uctievania hviezd – astrológia, sa dostal aj medzi Hebrejov a vžitý bol pod názvom AKUM – skratka slov AVODA KOCHAVIM U MAZALOT – tj. služba (uctievanie) hviezdam a planétam. Neskôr sa týmto termínom začali označovať pohania.)

Podľa judaizmu osud zapísaný vo hviezdach nemá konečnú platnosť. Je to len jedna z možností (TB, Šabat) a ľudský osud je ovládaný pokáním, modlitbou a dobročinnosťou. Priaznivec východných filozofií by povedal,  že karmou a jej zmenou.

A tak sa Abrahám a Sára dočkali predsa len syna a podľa tradície práve od Malchisedeka prevzal praotec Abraham skryté (sod) učenie (židovská mystika) o Bohu a po všetky stáročia odovzdávané ústnou formou z generácie na generáciu.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

ÚVOD: V judaizme je zvykom čítať každý týždeň  na šabat v synagóge tzv.  sidru alebo parašu – týždenný oddiel Tóry, ktorý sa dopĺňa čítaním z Prorokov (haftara), ktoré tématicky súvisí s konkrétnou sidrou.

Takto sa stane, že za celý kalendárny rok sa prečíta celá Tóra (5. kníh Mojžišových). Znamená to teda, že Tóra je rozdelená do približne rovnako dlhých oddielov, v počte týždňov v roku.

S čítaním sa začína na sviatok Šemini aceret , slávený na jeseň po sviatku Sukkot  a pokračuje sa celý rok, až je čítanie Tóry uzavreté Novým Rokom, Vysokými sviatkami a už spomínaným osemdňovým sviatkom Stánkov.

Sidra Berešit, keby sme ju chceli zhrnúť do hesiel, hovorí o nasledovnom:

  • Stvorenie sveta a človeka
  • rozprávanie o raji, prvom hriechu, a vyhnaní z raja
  • príbeh Kaina a Ábela
  • zoznam patriarchov pred potopou
  • správa o nefilim

Spraviť komentár k celej sidre je dosť obsiahly materiál (a to v žiadnom z nasledovných článkov neobsiahnem úplne všetko), preto budem každú sidru podľa potreby členiť do niekoľkých častí.

                                            *      *      *

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

Stvorenie sveta nevnímal pôvodný staroveký  judaizmus ako kresťanské absolútne ex nihilo “z ničoho”, tento pojem sa do judaizmu dostal až v období vzniku Makabejských kníh (2Mak 7.28). K stvoreniu došlo na dvoch úrovniach, duchovnej a materiálnej. Tradícia učí, že išlo o proces založený na desiatich číslach a 22 písmenách (článok: 32 cestičiek múdrosti ) hebrejskej abecedy. Písmená, vyjadrujúc zvuky, sa stali nástrojom stvorenia, reč je teda chápaná ako hybná sila celého bytia, Boh slovom tvoril svet (“…a Boh riekol…”). Čísla ako potencie kvantity  charakterizujú priestor určený na stvorenie.

V momente stvorenia sa prepojila večnosť s časom, ktorý dovtedy neexistoval, duch s hmotou (človek) a nekonečné s konečným.

Pre akt stvorenia sa v kabale aj v judaizme používa termín Ma´ase berešit a zahŕňa rôzne “špekulácie” (v tom dobrom slova zmysle) rabínov o počiatku tohto sveta a sú útržkovito zaznamenané v Talmudoch, midrašoch a hlavne v spise Sefer Jecira. Tá, ako jedna z troch základných kníh kabaly, chápe reč ako vytvorenie substancie, z ktorej boli sformulované písmená, následne z nich slová, z ktorých sa nakoniec stali hmotné veci.

Podľa Sefer Jeciry je svet plný duchovnej látky a duchovných bytostí na rôznych úrovniach – od jemnohmotnej až po hrubohmotnú – matériu. Týchto úrovní je veľa, dalo by sa to prirovnať k skupenstvám vody: vodná para, voda, kryštalický ľad, kubický ľad, amorfný ľad. Stále ide o tú istú látku, ale v rôznych úrovniach limitovaných podmienkami priestoru.

Duchovná látka a duchovné bytosti prechádzajú týmito úrovňami podľa určitých zákonitostí (napr. vstup duše do tela), ale ako sa to deje, to nikto nevie, rovnako ako nepoznáme podstatu princípu prechodu vôle pohnúť rukou až po samotný pohyb (článok: Veda a zázraky z lokality EMUNA/Chanele4).

Verí sa, že všetko negatívne je stvorené z ničoho , kdežto všetko pozitívne je stvorené  z Boha.

Ak sa vrátime k myšlienke, že sidra Berešit, pojednávajúca o stvorení sveta, sa číta bezprostredne po oslavách židovského Nového Roku – Roš Hašana, ktorý nazývame aj “narodeninami sveta” a zároveň na záverečný deň sviatku Sukkot, ktorý je zhodou okolností úzko previazaný s “vodou”, dostaneme zaujímavé paralely.

Na sviatok Sukkot je zvykom čerpať vodu (Mišna, Suka 4.9). Robilo sa tak v chrámovom komplexe. V tieto dni sa tiež do modlitieb pripája prosba za dážď (v Izraeli začína obdobie dažďov). Tóra je prirovnávaná k dažďu (5M 32.1-2), k vode ju prirovnáva aj Ámos (8.11). Aj pri stvorení sa “…Duch boží vznášal nad vodami…”, pričom Duch zodpovedá ohňu. Aj nebesá ŠAMAJIM sú zložením ohňa EŠ a vody MAJIM. Na sefirotickom strome ILLAN zodpovedá ženský stĺp elementu vody a mužský stĺp elementu ohňa.

Vo svete chaosu (tohu), ktorý predchádzal dnešný svet nápravy (tikun), malo pôsobisko Božie Meno “EMEŠ”, tvorené “tromi matkami” – písmenami MEM, ŠIN a ALEF. Toto Meno potom vo vesmíre nápravy nadobudlo znenie Tetragrammatonu  – JHWH.

EMEŠ je tiež označenie atramentovej černi, ktorá existovala pred stvorením vo svete chaosu, skôr než boli vyvolané k životu sefiry.

ŠIN zodpovedá príčine

MEM následku

a ALEF syntéze predchádzajúcich dvoch.

Adept kabaly vstupuje na začiatku do sveta/vesmíru chaosu a potom, už ako zasvätenec, do sveta/vesmíru nápravy.  Spočiatku vníma sefiry v zmätených obrazoch – chaoticky. Postupne ich začne vnímať v podobe “parcufim”, podobných človeku (mentálny golem).

MEM zodpovedá tiež VODE, vedomiu Chochma a strane zásluh

ŠIN zodpovedá OHŇU, vedomiu Bina a strane dlhov

ALEF zodpovedá VZDUCHU a spravodlivému a nestrannému súdu

Podľa kabaly, tvoril Boh tento svet skrze svoje Meno. Ak vo svete “tohu” bolo toto Meno EMEŠ, neprekvapuje, že tvoril prostredníctvom “ohnivých vôd”, či inými slovami – prostredníctvom “pralátky”, ktorú smieme v kabale nazvať tiež termínom “šamajim” – čoby ohnivé vody.

Midraš popisuje Tóru ako “biely oheň napísaný na ohni čiernom” (Sifrej k 5M 33.3) a hovorí sa o nej ako o “zákone z ohňa” EŠ DAT (5M 33.2) a počas spomínaného obradu čerpania vody “…zbožní muži dobrých skutkov tancujú s ohňovými pochodňami…” (TB, Suka 5.1-4). Tóra teda spája v sebe vodu a oheň, čiže nebesá. Nebesá sa v nej zrkadlia a i nebo i more je modré a tak ako voda dáva a udržiava život, i Tóra má rovnaké vlastnosti.

Slovo Berešit sa používa na označenie začiatku časového obdobia v rámci celkového času. Okrem 1M 1.1 je použité aj v 5M11.12 a Jer 26.1. Z textu je zrejmé, že sa jedná o počiatok času vo všeobecnosti a nie len nejakého časového úseku.

Tóra nezačína prvým písmenom hebrejskej abecedy – písmenom ALEF, ako by sa očakávalo, ale v poradí druhým – písmenom BET, ktoré zodpovedá číslovke 2 a teda dualite sveta hmotného. Zodpovedá tiež slovu BERACHA – požehnanie, s ktorým bol svet tvorený. Posledné písmeno Tóry je TAV a keď od tohto písmena v slove Berešit rátame 50 ďalších písmen, nájdeme písmeno WAW, potom ďalších 50 písmen a dostaneme REŠ a nakoniec ďalších 50 písmen a prídeme k písmenu HE. Spojením všetkých štyroch písmen dostaneme kľúčové slovo TÓRA a práve za pomoci Tóry bol podľa tradície svet stvorený. Rambam (rabín Nechunja) dokonca učil, že slovo REŠIT treba chápať nie ako POČIATOK ale ako MÚDROSŤ a teda:”…múdrosťou stvoril Boh…”. Pod múdrosťou chápe judaizmus samozrejme Tóru.

Keď preskupíme písmená slova “keď boli stvorené” – ” hebr. behitvaram, dostaneme slovo beavraham, tj.  “pre Abraháma” bol tvorený svet, ako to vysvetľuje midraš,. V slove je písmeno HE z mena praotca, napísané menšie ako ostatné písmená a to svedčí o tom, že písmeno HE bolo do jeho mena doplnené dodatočne (Avram – Avraham; článok: Abrahámov pôvod ). Midraš to vysvetľuje aj tak, že Boh tvoril svet aj písmenom HE, lebo je napísané:”…On stvoril končiny zeme, neukoná sa ani neunaví…”(Iz 40.28, GnRb12) a písmeno HE je jediné písmeno, ktoré sa vyslovuje bez námahy, nie je potrebné pri jeho vyslovení ústa otvárať ani zatvárať.

O siedmych dňoch stvorenia som písala už v článkoch Sedem dní stvorenia, Stvorenie svetla,  a Stvorenie, preto považujem za zbytočn duplicitu  ich sem nanovo prepisovať a teda odporúčam v tomto zmysle prečítať si ich ešte raz a tak si občerstviť, či prehĺbiť znalosti.

Pokračovať budem prvou zmienkou Božieho Mena JHWH  v prvých veršoch sidry Berešit. Pôvodné znenie týchto štyroch písmen bolo s najväčšou pravdepodobnosťou JaHWe alebo JiHWe. Masoreti s úctou k Menu, zaviedli jeho čítanie v znení  ADONAJ (Môj Pán; skrátene Pán), ktorého samohlásky vpisovali priamo pod JHWH, takže toto dostalo punktáciu slova ADONAJ tak, že sa podľa pravidiel hebrejskej gramatiky zložené šewa skrátilo na obyčajné šewa a cholem nad dalet sa zamlčal. Tento prepis sa neskôr v 16. stor. n.l. v kresťanskom svete začal omylom z neznalosti veci čítať ako JEHOWAH. Takto sa ale Tetragram nikdy nečítal. Samohlásky slova ADONAJ pod JHWH boli medzi Židmi len (!) nápovedou, že slovo treba nahrádzať čítaním slova ADONAJ.

V prípade, že v Tóre stojí pri JHWH už slovo ADONAJ, Tetragram nadobúda vokalizáciu slova ELOHIM, ktorá opäť znamená, že ho treba pri čítaní vymeniť za slovo ELOHIM.

Meno JHWH je symbolom Božej Milosrdnosti (JHWH vyviedol Izrael z Egypta…) a meno ELOHIM zas spravodlivosti. JHWH je Boh činu, ELOHIM sa manifestuje v prírode (…na počiatku stvoril Elohim…).

Meno JHWH je odvodené od slovesa BYŤ (haja; archaická podoba je hava) a vyjadruje sa ním ako minulosť, tak prítomnosť a aj budúcnosť. HAJA – bol; HOVE – je; JIHWE – bude.

Cez JHWH vnímame Božiu Večnosť, či Božie “státie” mimo čas. JHWH nie je meno v pravom slova zmysle. Keď sa Mojžiš pýtal Boha na jeho meno, aby vedel Izraelitom povedať, ktorý Boh ho za nimi posiela, Boh povedal: Som, ktorý SOM – Ehje ašer ehje. Opäť sloveso BYŤ, tentokrát v 1.os.imperfekta – ja budem, ktorý budem. Boh nehovorí svoje meno, Boh sa charakterizuje ako jediný, ktorý bol, je a bude. Izraelský Boh je vlastne bezmenný Boh (S. Kushner) – je to čisté Bytie a vďaka svojej jedinnosti, nemusí byť pomenovaný, lebo Ho nie je nutné odlišovať od iných božstiev, nakoľko tie neexistujú.

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY: