SEDEM NEBIES (Ma´ase Merkava a výstup rabi Akivy do siedmeho neba)

Dielo Voza  (Ma´ase Merkava) je opísané v mnohých apokryfných textoch, ale aj v Písme sv.

Základ tvorí vízia proroka Ezechiela a na ňu ďalej nadväzujú predovšetkým knihy Henochove a potom, už menej známe Nanebovzatie Leviho, Abrahama, izajáša, Mojžiša či Barucha, pretože v prípade Ma´ase Merkavy ide vždy zásadne o výstup do vyšších svetov/siení/nebies.

Okrem opisu výstupu rabiho Akivy neexistuje snáď žiadny ucelenejší text zaznamenávajúci túto cestu, čoby referujúci jej priebeh. Židovská literatúra obsahuje väčšinou len fragmenty takýchto a podobných skúseností, nachádzajúcich sa v jednotlivých kabalistických textoch, ale aj v Talmude, no väčšinou sa poznanie odovzdávalo v minulosti len (!) ústne.

Výstup sa začína na kabalistickej úrovni (vo svete Jecira), tam, kde sa prelína hmotný svet Asija so svetom Jecira a pokračuje do beriatickej úrovne (svet Berija) plynule, vďaka prepojenosti jednotlivých svetov vzájomným prekrývaním sa, tj. Tiferet Asija je prekrytá s Malchut Jecira, Tiferet Jecira zas s Malchut Berija a podobným postupom si každý z vás dokáže poprepájať aj ostatné sefiry.

Na obrázku vidíte schému vzájomne prepojených štyroch svetov,

4 svety

ktoré vo svojom vyjadrení dáva Päť tvárí, nazývaných tiež Päť záhrad, ktoré vyjadrujú rozdielne stupne v štyroch svetoch.

Schéma býva tiež nazývaná JÁKOBOV REBRÍK. Práve po tomto rebríku vystupoval rabi Akiva a ako jedinému sa tento výstup podaril bez újmy na zdraví aj živote. Okrem neho sa o výstup snažili ešte traja adepti, avšak bez úspechu. Prvý zomrel, druhý zošalel a tretí odpadol od viery.

Päť záhrad sa prelína so siedmymi nebesami, podobne ako sa prelínajú štyri svety medzi sebou. Sedem nebies nie sú konkrétne miesta – v duchovnom svete nie je priestor ako ho poznáme z nášho hmotného sveta. Ide o sedem rôznych úrovní vedomia, v ktorých možno vnímať rozličné podnety.

1. NEBO – VILON (závoj, záclona, záves) je najnižšie položené a človeku najprístupnejšie. “Závoj” oddeľuje svet vnímaný bežnými zmyslami od sveta nadzmyslového. Ukrýva svetlo vyšších svetov. Býva nazývanú tiež “kráľovstvom nebeským”. Zodpovedá 1.dňu stvorenia. Do tohto neba vstúpil rabi Akiva “v stave zbožnosti”. Viac nebolo treba. Ľudia do neho často vstupujú náhodou. Je to “miesto” kde sa stretávajú ľudia a anjeli, sídlo viery.

2. NEBORAKIJA (“Klenba nebeská”) je hranicou, ktorá chráni človeka pred nahliadnutím do vyšších svetov, aby neutrpelo jeho duševné zdravie. Oddeľuje dva nižšie svety od dvoch vyšších, prirodzené od nadprirodzeného. Je to “priestor” modlitieb anjelov, duchov, nevtelených duší a sem vystupujú tiež modlitby ľudí žijúcich v tele. Zodpovedá 2.dňu stvorenia.

Rabi Akiva sem vystúpil  “v stave čistoty”, aby videl nebeské znamenia a symboly, ktorým sa ťažko rozumie. Chápu ich len proroci a ľudia čistého srdca.Tu duše zomrelých začínajú očisťujúcu cestu.

3. NEBOŠECHAKIM (“Oblaky”). Tu kabalista vníma vzťahy medzi sefirami, má možnosť nahliadnuť do vlastnej psychiky, nachádza sa tu 12 veľkých duchov ľudstva a odtiaľto vyšli prvé stvorenia zeme – ryby a vtáctvo. Dvadsaťdva písmen hebrejskej abecedy riadi odtiaľto vyššie svety. Sú tu tiež nebeské mlynské kamene melúce duchovnú manu – jasnosť a osvietenie, múdrosť, porozumenie a poznanie. 3. deň stvorenia. Rabi Akiva sem vstúpil “v stave úprimnosti”.

4.NEBO – ZEBUL (“Príbytok”) je “miestom” nebeského Jeruzalema, v ktorom sídli Mesiáš a 10 veľkých duchovných majstrov – cadikov. Stráži ho archaniel Michael – strážca Izraela. Tu bol rabi Akiva s Bohom. Najviac sa priblížil k Božiemu Menu ADONAJ, ktoré je “najbližšie” hmotnému človeku.

5. NEBO – MAON (Miesto príbytku”) obývajú anjeli. Tu sa zrodili farby, zvuky a tvary. Zodpovedá 5. dňu stvorenia. Kabalista tu dosahuje psychickú plnosť až svätosť.

Rabi Akiva tu stál pred anjelom prísnosti Samaelom (je to anjel smrti, ktorý nie je zlý, ako si ľudia myslia, ale vyrovnáva nerovnováhu vo svete.Bez smrti by sa nemohlo zrodiť nič nové. Niekedy býva stotožňovaný so Satanom.), anjelom pravdy Michaelom a anjelom svätosti Cadkielom. Všetci traja dohliadajú nad duchovnú mravnosť ľudí. 5. nebo je miestom pre očistené ľudské duše, nanebovzatých patriarchov Izraela a anjeli a archanieli. Zároveň tu možno stretnúť štyri sväté bytosti nesúce nebeský trón tak ako v Ezechielovom videní – býk, lev, orol a človek.

V 6. NEBI – MAKOM (“Miesto”, “Palác”) sa predurčujú odmeny a tresty. Odtiaľto sa šíri Hlas Boží (Bat Kol). Je to “Palác vôle” lebo tu sa uskutočňuje Božský zámer a uskutočňuje sa stvorenie. Pôsobí tu Božie Meno EL CHAJ ŠADAJ a rabi Akiva tu stál pred svätým Duchom – Ruach ha-kodeš a odriekal kedušu – nebeské posvetenie anjelov.

Tu sa najuvedomelejší duchovia spájajú s vôľou  Ruach ha-kodeš , aby sa s ním stali jedno. Možno tu teda stratiť pocit individuality, docieliť výstup z hmotného stavu. Avšak nejde o telesnú smrť, kabalistovi je umožnené slobodne sa rozhodnúť, či pôjde ďalej až do siedmeho neba, alebo sa “vráti”.

7. NEBO – ARAVOT (“Oblaky”, “Nebesia”) je najbližšie k Bohu a tradícia ho opisuje ako šíre nebeské more, či nekonečný mrak, v ktorom sa tvoria duchovia a kam sa po účinkovaní v nižších svetoch opäť vracajú. Tu sa Duch Boží v 1. deň stvorenia vznášal nad “priepasťou”. Je tvorené aktívnym stĺpom sveta Acilut, ktorý sa vzťahuje k ohňu, pasívnym, vzťahujúcim sa k vode a stredným z,loženým zo vzduchu v podobe Ruach Elohim – Ducha svätého.

Tu sú tvorené nové veci slovom a toto slovo je najvyššie Meno Božie – EHJE. Každý tvor pri stvorení toto meno vysloví a rovnako tak pri svojom návrate k svojmu Tvorcovi.

Rabi Akiva stál v 7.nebi “vzpriamený” a zo všetkých síl udržiaval rovnováhu, trasúc sa posvätnou úzkosťou pred najvyššou stvorenou bytosťou – Metatronom – pomenovaným Henochom – archanjelom prítomnosti Božej (šechina) vo stvorení.

Meno EHJE prináleží svetu Acilut, kam ľudský duch nemôže dosiahnúť. Existuje ešte deväť ďalších mien. Zodpovedajú desiatim Sefirám/Iskrám/Nádobám/Silám…a sú vyžarované večne. Keby prestali existovať, svety by sa rozplynuli.

-chanele-

Súvisiac články:

Reklamy

ADAM KADMON

Ranní kabalisti chápali Adama Kadmona (ďalej AK) ako syntézu sefirot, ktorá vyjadruje ich jednotu, funkciu i okruh pôsobnosti. V končatinách a ostatných telesných častiach AK je obsiahnuté toto pole pôsobnosti Božského myslenia, cítenia a jednania. Boh je pre nich symbolom  myslenia a vedomia, ktoré vníma samo seba a skrze neho vidí Boh seba. Tak vnímali prví kabalisti existenciu.

AK je akýmsi medzičlánkom medzi Bohom a človekom. Neskôr začal byť chápaný ako obojpohlavná, respektíve dočasne nepohlavná bytosť, syntetizujúca v sebe mužský aj ženský princíp. Potom bola na psychickej úrovni rozdelená na muža a ženu a to  vytvorilo postupne sa vyvíjajúcu sa vieru v duálne duše, tj. duše s rovnakým božským a duchovným koreňom (šoreš), ktoré v hmotných telách žijú oddelene, ale nakoniec sa na duchovnej úrovni opäť spoja. Je to zdroj, j nežidovskej viery, v existenciu duše, ktorá je časťou toho druhého a ľudia tak ustavične hľadajú svoju polku a manželia bývajú často nazývaní svojimi “polovičkami”.

AK je v podstate niečo ako archetyp na duchovnej úrovni, podľa ktorého bol tvorený človek pozemský – ADAM RÍŠON (=biblický Adam, žijúci už v tele; doslovne Prvý Adam), alebo ADAM DOLNÝ. AK býva  v náväznosti na to niekedy nazývaný termínom ADAM HORNÝ.

Sú v ňom obsiahnuté všetky ľudské duše, ktoré ešte nepoznali hriech a majú podobu iskier. Podľa toho, z ktorej časti jeho tela pochádzajú, podľa toho im je určené ich životné poslanie.

Odborníci ho porovnávajú s gnostickým manicheistickým antroposofom.

Luriánska kabala interpretuje jeho údy ako sefiry Illanu, ktoré sú v dobe stvorenia totožné s údmi a orgánmi hmotného človeka. Luria veril, že stvorenie je nepretržitý proces nápravy (Tikun Olam) a že AK bol už pred stvorením, dokonca pred cimcumom. Pre prívržencov luriánskej kabaly zastáva významné miesto prostredníka medzi Ejn Sof (Nekonečný) a sefirot, najvznešenejšieho prejavu Božstva, ktorého môžu kabalisti zažiť počas meditácie. V luriánskej kabale neexistuje žiadny súvis medzi AK a Mesiášom, tú vypracoval až Šabtaj Cvi. Dôkladne je myšlienka AK z pohľadu luriáncov opísaná v diele EC CHAJJIM od Chajima Vitala.

Farizeji boli tí, čo pripravili základ pre obojpohlavnosť AK, pretože boli známi tým, že dôkladne rozoberali biblický text a oddelenie muža a ženy v ich ponímaní položil základ práve tomuto učeniu.

Talmud hovorí menom rabi Akivu o stvorení archetypu ako o obraze Božom,  podľa ktorého bol potom človek tvorený. Obraz Boží je teda Akivom vnímaný ako duchovný  ideál, či vzor k stvoreniu.Používa, ako termín CELEM =obraz, tak aj DEMUT=podoba.

Filón Alexandrijský nazval AK nebeským človekom a zosyntetizoval rozprávania z midrašov s platónskou filozofiou a chápal ho ako čistú myšlienku, či dokonca obraz boha.

ZOHAR AK nazýva rovnakým termínom a chápe ho ako stelesnenie Božích prejavov a predobraz hmotného človeka. Obsahuje v sebe celý vesmír. AK = makrokozmos; Adam Rišon=mikrokozmos.Obsahuje fyzikálne základy sveta a jednotu vesmíru.

ZOHAR TIKKUNEJ ho nazýva tiež Adam ha-gadol.

Samotný termín AK sa zaviedol až v 13. storočí n.l. Iné označenia tohto fenoménu sú tiež ADAM ELJON (najvyšší človek) alebo Adam di-l´ela či Adam ila´ah ( v aramejčine Zoharu).

Aj Ezechiel  (1.26) hovorí o akomsi duchovnom človeku, ktorého videl prorok vo vízii voza a ktorý býva stotožňovaný s AK.

AK by sme mohli chápať aj ako “kolektívne vedomie”. Je to tzv. “Bytostné JA, ktoré AK obsahuje. Kabala ale výrazne odlišuje od Bytostného JA a bytostného Ja jednotlivca (ego) a aj od Boha. Bytostné JA chápe ako Boží princíp Jednoty, ktorý nasmerováva AK a teda cez neho aj každého jednotlivca k skúsenostiam do najnižšej duchovnej úrovne (olam asija) – hmotného sveta.  Učením sa každé Bytostné Ja jednotlivca, život za životom, vracia po naplnení svojho určenia späť, čím vzdeláva AK a ten v konečnom dôsledku spoznáva v sebe obraz Boha, potom Boh uzrie  Boha v obraze Božstva a pozorovateľ  a pozorované (obraz Celem) sa stávajú jedným. Vtedy všetko splynie so všetkým do jedného absolútneho vedomia SOM, KTORÝ SOM.

Pre bližšie pochopenie je dobré si naštudovať hinduistické ponímanie ľudského a božského Ja.

-chanele-

 

ŠTYRI KABALISTICKÉ SVETY, ILLAN A SEFIROT

ŠTYRI KABALISTICKÉ SVETY, ILLAN A SEFIROT

Po počiatočnom Božom stiahnutí sa (cimcum) a uvoľnení priestoru pre existenciu dnešného vesmíru, rozptýlil Ejn Sof (Nekonečný, Neprejavený, transcendentný Boh) v strede tejto prázdnoty, lúč svetla. Do ním dosiahnutého stredu prázdnoty sa tento  prejavil ako svetlá, ktoré kabala nazýva termínom sefirot (sg. sefira).

Tie sú zoskupené do tzv. sefirotického stromu, zvaného illan. Sefiry (niekedy prekladané aj ako “sféry”) sú tiež nazývané nádobami. Tie prvotné boli rozbité, lebo neuniesli množstvo Božieho svetla. Mali totiž jednu chybu. Boli pripravené svetlo len prijímať a nie dávať ďalej. Preto po preplnení praskli. Črepiny z nich (kelipot) sa rozleteli v priestore do všetkých strán a dnes sú obsiahnuté vo všetkom. Ich pozdvihovaním za pomoci dobrých skutkov, ich prinavraciame do ich pôvodného stavu. To je tikun olam – náprava sveta.

Rozbitie nádob (ševirat hakelim) bolo dané samotným Stvoriteľom, pretože dôvodom ich neschopnosti svetlo aj odovzdávať, bola nerovnováha medzi milosťou (midat ha-rachamim) a prísnosťou (midat ha-din). Nemohli tak obstáť. Prílišná milosť by si nevedela dať rady so zlom (nutným pre tento svet!) a prílišný súd by bol pre stvorené bytosti neprijateľný.

Illan sa rozdeľuje ešte na “Hornú” a “Dolnú” tvár. Tento termín má v rôznych kabalistických školách rozdielny význam (=sefirot, =Keter a Tiferet, = skupina Chesed, Gevura, Hod, Necach, Jesod…). Kniha Zohar rozlišuje Dlhú  Tvár (arich anpin) a Krátku Tvár (zeir anpin) = Milosť a Prísnosť Božiu. Obe tváre tvoria spolu, tj. nazývajú sa “parcufim” = tváre, sing. “parcuf”.

Na obr. je znázornená jedna z alternatív, korešpondujúca s Božím zrkadlením sa v nižších svetoch, kde sa vrchná tvár akoby odrážala v spodnej tvári.

ILLAN 4

Sefiry sú v sefirotickom strome zoradené podľa určitých pravidiel (viď. obr.).

ILLAN 2

V ľavom, pasívnom  stĺpe sú zoradené sefiry Bina (Porozumenie), Gevura (Sila) a Hod (Sláva). Sú pasívne a prijímajúce. Každá z nich vždy odpovedá “na niečo”.

Porozumenie formuluje určité “ideje”, Súd odpovedá na konkrétnu činnosť a Sláva je ozvenou prichádzajúceho impulzu.

Pravý, aktívny  stĺp a jeho sefiry Chochma (Múdrosť), Chesed (Milosť) a Necach (Večnosť) je naopak príčinou, dôvodom, či vzorom.

Stredový stĺp je stĺpom vôle a odpustenia. Aj vôľa aj odpustenie zostupujú z najvyššej sefiry Keter cez non-sefiru Daat (Poznanie), Tiferet (Krása), v ktorej sa Keter zrkadlí, Jesod (Základ), ktorý manifestuje plán spodobnenia, až do Malchut (Kráľovstvo), ktorý je konečným uskutočnením hmoty.

Sefiry sú prepojené 22 cestičkami, ktoré vytvárajú trojuholníkovú sieť, tvoriacu šestnásť  triád (napr. triádu  Keter, Chochma, Bina). Týmito cestičkami prúdi Božia emanácia a každá z nich zodpovedá jednému písmenku hebrejskej abecedy.

Každá sefira vyjadruje Božiu vlastnosť, zodpovedá jednému z Božích Mien, anjelovi reprezentujúcemu Boží atribút, na úrovni psyché zas jednotlivé intelekty, emócie, vlastnosti a prejavy nervového systému. V oblasti astrológie jednotlivé planéty a pod.

Zo sefiry Keter vyžaruje Večný a to, čo leží za Keter je bezčasové, mimo ľudský dosah. Tu je Bytie bez konca a bez času i priestoru.

Keter je prameň svetla, ktoré prestupuje spodnými sefirami, cez nižšie svety až do sveta hmotného, v ktorom žijeme my. Je neviditeľné, postrehnuteľné len na duchovnej úrovni.

Všetky sefiry vyjadrujú Božiu vôľu. Každá vyššie postavená odovzdáva Stvoriteľovu vôľu do sefiry nižšej, tá do ešte nižšej a tak ďalej.

Okrem desiatich sefír, obsahuje ešte illan aj jednu non-sefiru Daat (Poznanie), nachádzajúcu sa v strede na priamke medzi Chochmou a Binou.

Stvorený svet má štyri úrovne. Nazývajú sa kabalistickými svetmi. Tie sa navzájom prelínajú (viď. obr.).

4 svety

Najvyššie postavený je Olam Acilut  (Svet Vyžarovania), na obrázku biely, pod ním stojí Olam Berija (Svet Stvorenia), na obrázku zelený, potom Olam Jecira (Svet Utvárania), na obrázku fialový a Olam Asija (Svet Učinenia), na obrázku ružový.

Spodné sefiry Sveta Acilut (Tiferet, Hod, Necach, Jesod a Malchut), splývajú s vrchnými sefirami sveta Berija (Keter, Chochma, Bina, Daat), spodné sefiry sveta Berija zas s vrchnými sveta Jecira a spodné sefiry sveta Jecira prekrývajú vrchné sefiry hmotného sveta Asija.

Jednotlivé svety sú stupne prejavenia sa, či manifestácie stvorenia, energie žiarenia, cez plynné či kvapalné skupenstvo až po pevnú hmotu.

Názvy svetov sú odvodené od Izajášovho veršu 45.18, v ktorom sa hovorí: “…Hospodin stvoril (bore´; od toho  berija) nebo, vytvoril (jocer; od toho jecira) a učinil (´osah; z toho asija) zem…”. A od Iz 43.7 : “Každého, kto sa nazýva mojim menom a koho som stvoril (bera´tijv) k svojej sláve, koho som vytvoril (jecartijv) a učinil (´asijtijv)”.

Pre uvedené štyri svety sa používa aj termín ABiJA (A=acilut, B=berija, J=jecira, A=asija). Podobne ako TaNaCH (T=Tóra, N=Nevi´im, K=Ketuvim).

Nad všetkými stojí už spomínaný svet Acilut, o ktorom nesmieme vedieť nič. Je zahalený hlbokým tajomstvom. Má tri stupne, postupne sa vzďaľujúce od božskej úrovne vyžarovania.

Je prostredníkom medzi Ejn Sof a nižšími svetmi. Je akoby zrkadlom, v ktorom Boh hľadí na Boha. Ejn Sof sa cezeň zrkadlí v stvorených nižších svetoch.

Prostredníctvom tohto sveta sa tvorí všetko, čo bolo naplánované.

Svet Acilut je miesto, nazývané starými Hebrejcami “Makom”. Sem sa človek nemôže nikdy dostať. Je to sféra Stvoriteľa, z nej pochádza svetlo stvorenia a pravdy. Jeho sily prúdia cez svet Berija až do ďalších dvoch nižších svetov.

Svet Berija je svetom stvoriteľského diela a skrze neho dochádza k sprostredkovaniu Boha do nižších svetov.

Acilut je nepremenný svet. Existoval už pred stvorením, ktorým započal čas a došlo k premene večného do časového a začína pohyb.

Stvorenie začalo desiatimi výrokmi/slovami. Hebrejsky sa slovo povie DAVAR. Rovnako tak slovo “hovoriť” a “vec”. V aramejčine, hebrejčine veľmi blízkej reči, v ktorej je napísaná väčšia časť Talmudu, niektoré biblické knihy a celá kniha Zohar (v tzv. aramejčine Zoharu), znamená slovo DAVAR smrť.

V reči kabalistických svetov, sa stvorenie začalo rečou, vznikli tak hmotné veci, ktoré končia nakoniec v smrti, ako v jednej z možných variánt premenlivosti. Ide o postupné vzďaľovanie sa večnosti a dokonalosti – od sveta Acilut až po hmotný svet Asija.

Všetky štyri svety sú tvorené svetlom stvorenia (Jehí Ór = Buď svetlo!), prameniaceho práve zo sveta Acilut, pretože v tomto svetle je obsiahnuté stvoriteľské slovo, ktoré je Božou láskou. Pred týmto svetlom existoval len Ejn Sof. Samojediný, bez vzniku a zániku, nepoznateľný.

Vtedy bolo ešte všetko zahalené prázdnotou.

V druhom svete Berija, začína fungovať oddelenosť a nedokonalosť. Tu začína de facto pohyb. V Keter Berija boli stvorené písmená hebrejskej abecedy a to tak, že boli vyryté bielym ohňom na ohni čiernom. Tóra tak existovala ešte pred stvorením sveta. Keter Berija zodpovedá Tiferet Acilut.

Berijatická sefira Jesod je “základom” pre celé stvorenie. Svet Berija býva nazývaný “svetom čistých duchov”. Kabala tak volá archaniele, ktoré považuje za prostredníkov medzi Stvoriteľom a svetom Jecira a Asija. Podľa Talmudu boli archaniele stvorené  už počas šiestich dní stvorenia a tvoria dve skupiny, podľa miesta pôsobnosti. Sídliace hore sa nazývajú “eljonim” a sídliace dole “tachtonim”. Sú stvorené z ohňa a vody. Nemajú svoju vlastnú vôľu, lebo skrze ne sa manifestuje priamo vôľa Stvoriteľa. Táto ich obmedzenosť sa odzrkadľuje v ich ďalšom pomenúvaní – malachim = poslovia. Iný názov je “bnej elohim” – synovia, či deti Božie.

Najvyššie postavenými archanielmi sú archaniele hornej tváre Berija. Zastupuje ich archaniel Metatron, sídliaci v Keter Berija, ako najvyššia stvorená bytosť.

Patria medzi nich aj Michael a Gabriel, ktorých poznáme zo stránok Tóry. Sú nositeľmi Božej vôle, milosti i vedomia.

Okrem archanielov (tj. čistých duchov) je svet Berija zaplnený aj duchmi rastlinnými a zvieracími, ktoré sú predobrazom svojej hmotnej podoby vo svete Asija. Sú to vlastne akési archetypy. Ľudstvo existuje na tejto rovine v “podobe” Adama Kadmona – nebeského človeka, ktorý v sebe obsahuje ako ženský, tak aj mužský aspekt.

Aby všetko toto stvorenie nebolo nehybné a bez vývoja a mohlo sa prejaviť, bol stvorený ďalší svet – Jecira. Je to jediný svet, ktorý vtelené duše smú a môžu registrovať a spoznať, pretože s ním hmotný svet priamo interaguje (viď. tiež článok “DUŠA”).

Svet Jecira, obklopuje svet Asija, v ktorom žijeme a  je svetom anjelov, našich snov i intuície a nevtelených duší. Vznikol rozdelením vôd, tak ako sa píše v Genesis (1M 1.6). Ostatné svety ostávajú pre nás, dokiaľ žijeme v hmotných telách, v nevedomosti. Nie je proti tomu čo urobiť, je nám to tak súdené.

Je to svet utvárania. Svet Jecira je bohatý na obrazy a symboly. Stvorenie nadobúda v ňom formu, nie však ešte tak ako v hmotnom svete.

Horná tvár sveta Jecira je miestom, kde je možné prísť do kontaktu s beriatickými bytosťami – archanielmi.

Obývajú ho anjele, ktoré rovnako ako archaniele vo svete Berija nemajú vlastnú vôľu a nemôžu sa sami za seba rozhodovať. Každý z anjelov má svoju funkciu, ktorá je zapísaná do jeho mena. Napr. Raamiel je anjel búrok. Prvá časť mena súvisí so slovom búrka, druhá je Meno Božie EL.

Oba svety – Berija aj Jecira, majú v sebe obsiahnuté duchovné zbytky  pôvodných  zaniknutých svetov. Kabala ich nazýva “démonickými silami”, zlými bytosťami, ktoré sú pokušiteľmi a neživia sa svetlom, ako je to v prípade anjelov a archanielov, ale zanikajúcimi formami a silami. “Žijú” čisto len mechanicky – ich životná úroveň je veľmi nízka.

Svet Asija je stvorený akoby ex nihilo, ale len v zmysle hmoty, nie vo vo vzťahu energie, formy a sily. Jedná sa o náš svet, tak ako ho poznáme v rozmanitosti rastlinných a zvieracích foriem, so všetkými fyzikálnymi zákonmi, zákonmi pravdepodobnosti, akcie-reakcie a zákonmi náhod. So svojim predobrazom vo vyšších duchovných svetoch, získava najväčšiu možnú premenlivosť a prejavenie. Ľudské duše, dielčie čiastočky praduše Adama Kadmona, vybavené slobodnou vôľou voliť medzi dobrom a zlom a slobodou rozhodovať sa sami za seba, sú jediné duchovné bytosti so slobodnou mravnou schopnosťou odporovať Stvoriteľovi a mať s Ním priateľský vzťah.

Ľudským poslaním je vlastný vývoj a z toho vyplývajúce sa približovanie Stvoriteľovi, Jeho poznanie a dokonanie Božieho stvoriteľského diela, lebo samo stvorenie nie je dokončené. Je v ľudských schopnostiach nie len pokračovať v začatom diele, ale dokonca aj činiť nápravu sveta –  Tikun Olam.

-chanele-

Súvisiace články: