CHANUKKA 5777

Chanukkija je časopriestorovou  metaforou chrámovej menóry, ktorá stávala na severnej strane svätyne, oproti stolu na predkladané chleby, vpravo od západnej strany, ktorú prekrýval parochet, bohatý záves deliaci vnútorný priestor na svätyňu a veľsvätyňu. Dnes zakrýva parochet v synagógach aron ha-kodeš – svätú schránu so zvitkami Tór.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Veľsvätyňa ukrývala archu zmluvy (aron ha-brit), nazývanú tiež Božia archa (aron Elohim). V nej boli uložené dosky s Desatorom, podľa tradície aj tie prvé – rozbité, Áronova palica, ktorá zakvitla mandľovými kvetmi a miska s manou.

Chrámová menóra, nazývaná aj “večné svetlo” (ner tamid), bola vyrobená z tepaného zlata. Jej ramená boli zakončené kalíškami s imitáciou kvetných lupeňov, do ktorých sa lial olivový olej, ktorý udržiaval horieť svetlo podľa Božieho nariadenia, vždy od večera do rána.

Chanukkové udalosti znovuzasvätenia chrámu po helénskom znesvätení  a jeho uvedenie do pôvodnej prevádzky, zaviedli zvyk každoročného zapaľovania svetiel vo všetkých židovských domácnostiach. Zapaľuje sa v menórach, už nie sedemramenných, ako bola tá v chráme, ale osemramenných, s prídavným deviatym ramenom pre pomocné svetlo, na pamiatku ôsmych dní, počas ktorých olej horel, napriek tomu, že jeho množstvo bolo pôvodne dostatočné len na horenie počas jednej noci. Viac oleja s pečiatkou veľkňaza, ktorá zaručovala jeho obradnú spôsobilosť, sa totiž po víťaznom Makabejskom povstaní, ktoré viedla rodina Hasmoneovcov na čele s Júdom Makabim, nenašlo.

ch15

foto: autorka

170 ilustr.: autorka

Chanukkový zázrak, kedy olej vydržal horieť osem plných nocí, udržiava v sebe neochvejnú snahu ľudu, zachovať svoju vieru a obhájiť Stvoriteľa. Osem dní, potrebných na výrobu nového oleja, korešponduje aj s ôsmym dňom obriezky – zmluvou krvi. Zmluvou, uzavretou medzi Bohom a Jeho ľudom.  Zmluvou zabezpečujúcou budúcnosť a pre budúcnosť uzavretou. Uzavretou síce v minulosti, ale aj s budúcimi generáciami.

Ôsmy deň symbolizuje zároveň svet, čo ešte len príde → olam ha-ba. Ôsmy deň stvorenia, ktorý ešte len nastane. Prvých šesť dní Boh Tvoril svet. V siedmy (prítomnosť → olam ha-ze) si odpočinul od všetkej svojej práce a tento 1.posvätil a 2.požehnal (preto dve sviece pri požehnávaní šabatu), v ňom svet stále trvá v očakávaní dňa ôsmeho – “sveta, ktorý príde” → olam ha-ba.

Chanukka – sviatok svetiel (chag ha-urim) tým v sebe spája minulosť s budúcnosťou, je nadčasová a vracia k Zdroju, kam raz všetci dôjdeme v historickom návrate znovuzrodenia. Tú súčasnú púť môžeme zapaľovaním chanukkových svetiel prelínať v kvázi spomienkach na počiatok, s očakávaním návratu až bude každý na to pripravený, s dostatkom skúseností, až svet prejde úplnou nápravou (tikun olam). Dovtedy skrze chanukkové svetlo môžeme v náznakoch uvidieť Svetlo Počiatku, ktoré pôvodne obsiahlo celý priestor, avšak, ktoré bolo pred očami tohto sveta ukryté pre spravodlivých sveta budúceho. Svetlo, ktoré je známe rodiacim sa deťom ako čosi bytostne blízke, ktoré ale úderom anjela pri prvom nádychu – úderu tohto sveta, strácajú schopnosť vidieť.

Ôsmy deň symbolizuje večnosť, v ktorej neexistuje žiadne “pred” a “po”, je to zdroj existencie a času. Sama Tóra je v čase a priestore písaná, ale študovaná je vo svojej nadčasovosti, akoby z pohľadu ôsmeho dňa.

-chanele-

Reklamy

KLIPOT a SITRA ACHRA

Luriánska kabala disponuje vierou v obrátený , akoby zrkadlením otočený svet (antihmota? paralelný svet? svet spoza čiernych dier? tmavá hmota? ), nazývaný Sitra Achra, tzv. “Druhá Strana“.

Ide o odvrátenú stranu Stromu Života. Tradícia o nej hovorí, že nemôže byť nikdy v tomto svete  premožená prirodzenou formou, ale len vo svete budúcom – olam ha-ba. Chápe to ako správne, lebo tento svet musí fungovať v dualite, inak by v ňom nebol možný život.

Sefer ha-Zohar spomína, že Druhej Strane je zo zákona pridelené svoje miesto, na ktoré je nie len viazaná, ale je tam aj v súčasnom čase (olam ha-ze) chránená pred zničením. K zmene tohto zákona má dôjsť až v mesiášskej dobe.

Sitra Achra býva nazývaná niekedy aj Božia čierna tvár, protipól sveta božského, oblasť démonických tvorov, svet črepín – kelipot (alebo kelifot, či klifot – zvyknú sa používať všetky tri výrazy; hebrejsky  קליפזת).

Kelipot je názov pre vesmírne zlo.

Sú dve teórie. Že vesmír je usporiadaný ako sada orieškov či škrupiniek (podobne ako matrioška) a čím bližšie k hmote, tým sú škrupinky hrubšie (viď. pripravovaný článok o ABIJOT). Slovami kresťanskej mystiky – niečo na spôsob vyjadrení o jemnohmotnom svete a hrubohmotnom svete.

Druhá teória hovorí, že čokoľvek sa môže stať klipot, pokiaľ sa toto vychýli so stredového harmonizujúceho stĺpu rovnováhy, a vtedy môžu démonické sily spoza bočných stĺpov získať prevahu a vtedy človek, či udalosť stráca svoj smer. Rečou Junga ide o zmocnenie sa funkčného archetypu Nevedomia vlády nad človekom. Shimon Halevi udáva ako príklad pre túto nerovnováhu a prevahu démonických síl, napr. schizofréniu.

Tieto prvky zla sú zbytkami zaniknutých svetov, ktoré tu už boli pred našim svetom. Pred našim vesmírom totiž podľa tradície existovali už iné vesmíry, nazývané “edómski králi”. Zohar ich prirovnáva k iskrám vyletujúcim spod kladiva  udierajúceho na rozžeravený kov a po chvíľke zanikajúce.  Zanikli z dôvodov neharmónie medzi všeodpúšťajúcou láskou (sefira Chesed) a neúprosným súdom (sefira Din). Predstavte si svet s prevahou súdu – neobstáli by sme so svojimi činmi a trestom za ne by svet prestal existovať a naopak, predstavte si svet, v ktorom by nám boli všetky zlé činy odpustené. Až po akú hranicu by sme boli schopní zájsť bez zničujúcich následkov? Takže opäť koniec existencie.

Luriánska kabala učí, že prvky zla vznikli počas vesmírnej prakatastrofy, ktorá vznikla počas  formovania sa prvotných duchovných svetov. Túto prakatastrofu nazýva “rozbitím nádob” – ševirat ha-kelim. Tieto nádoby boli tvorené z o niečo hrubšieho duchovného prvku než duchovné svetlo v nich obsiahnuté a tak neboli schopné ho udržať. Táto prakatastrofa – rozbitie nádob, postihla len 7 niťších sefír (Zeir Anpin). Ich deformovaním sa svetlo stiahlo späť, no jeho zbytky ostali na črepinách (kelipot) rozbitých nádob, ako ostane olej na črepinách rozbitého pohára (V. Sadek). To je duchovné premiešanie sa dobra a zla, svetla a temnoty, ktoré ale bolo v princípe nutné pre existenciu nášho sveta.

Po rozbití nádob všetky svety poklesli, lebo stratili svoju pôvodnú jednotu, podobne ako exil Šechiny.

Niekedy býva prakatastrofa spájaná s pádom Prvotného človeka – Adama Kadmona do démonizovaných črepín – kelipot a človek sa vtelil do hmotného tela, aby roztrúsené iskry Adama Kadmona zhromaždil.

Až dôjde k zavŕšeniu spasenia a nápravy sveta (tikun olam), všetky ľudské duše dospejú k jednote v pôvodnom Adamovi (Adam Kadmon – niečo ako kolektívna duša). Potom sa aj Šechina navráti z exilu späť k Bohu a dôjde k znovuzjednoteniu a až vtedy bude svet existovať vo svojej skutočnej podobe.

Iskry Božieho svetla uväznené v črepinách kelipot sú úplne vo všetkom a zmyslom ľudskej existencie je prinavracať tieto iskry na svoje pôvodné miesto, naprávať svet a následky prakatastrofy (tikun olam).

Dobrým a mravným životom, plnením micvot, tak človek oddeľuje svetlo polapené na črepinách.  Svet zla (Sitra Achra) sa ale snaží brániť tejto náprave a pokúša sa celý svet stiahnúť na svoju stranu. Úlohou človeka je tieto zámery kaziť, iskry oslobodzovať (pozdvihovať) a tým zjednocovať duchovné svety. Ak človek hreší, podporuje Sitru Achru. Už rabbi Low hovoril: “Hriešnici spôsobujú skazu sveta” (in: Derech chajim). Osud vesmíru stojí na človeku. Činy, slová a myšlienky sa nestrácajú, z tohto pohľadu náprave sveta napomáha aj gilgul.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA:

  • V. Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2003, 2009)
  • Z. ben S. Halevi: Vesmír v kabale (Volvox Globator 1994)
  •            ”                : Strom života (Trigon, 1997)
  • G. Scholem: Kabala a její symbolika (Volvox Globator 1999)

OLAM HA-BA A VZKRIESENIE

OLAM HA-BA je termín označujúci svet, ktorý príde. Nakoľko judaizmus nie je dogmatické náboženstvo, jeho kategorická podstata je nejasná. V minulosti rabíni tento termín používali , keď hovorili čisto o duchovnej ríši. Často označoval “priestor a čas”, v ktorom existuje človek po smrti. “Miesto”, kde prebývajú neinkarnované duše, kedy a kde má duša opäť možnosť “uvidieť” SVETLO POČIATKU, ktoré narodením v tele prestáva vnímať a ktoré je schované pre spravodlivých.

Je to ale aj obdobie spájané s mesiášskou érou. Paradoxne k tomu aj keď Mesiáš bol v judaizme vždy chápaný fyzicky, narozdiel od kresťanstva (nižšie sa k tomu ešte vrátim). Slovo MAŠIACH znamená “pomazaný” a myslel sa tým zásadne vždy kráľ alebo prorok. Bolo zvykom na tieto osoby obradne vyliať olej určený na pomazávanie. Išlo vlastne akoby o korunováciu.

Mesiáš má za úlohu v rámci judaizmu znovunastoliť izraelské slobodné kráľovstvo. Aj preto Židia v globále nikdy neprijali Ježiša ako Mesiáša, lebo nespĺňal podmienky stanovené tradíciou a prorokmi.Podľa vierouky mal byť Mesiáš niekto z mäsa a kostí, kto vyslobodí národ zbraňou (aj preto mnohí vykladači evanjelií vidia v Ježišových učeníkoch uvádzaných ako zelóti, dôkaz, že Ježiš sa pôvodne pokúšal o ozbrojenú vzburu a preto bol aj ukrižovaný* – viď napr.  štúdie od Davida Donniniho  http://members.efn.org/~iahu/gesing.htm ) z područia cudzej nadvlády a nastolí kráľovstvo ako za čias Saula, Dávida a Šalamúna. Kráľovstvo na zemi – slovami súčasníka – politickú nezávislosť. To Ježiš neurobil. Pre Židov tej doby nemala duchovná podoba mesiáša miesto ani dôvod. Naviac, zomrel ako mnohí iní predpokladaní mesiáši v izraelských dejinách (napr. Šabtaj Cvi).

Vzkriesenie jednotlivca rovnako tak v judaizme nemalo a nemá miesto, je nepredstaviteľné a nemožné. Pôvodne sa verilo a stále sa verí vo vzkriesenie mŕtvych (Maimonides) všetkých naraz, niekedy v budúcnosti na sklonku dní – v OLAM HA-BA. Predtým, než sa zakomponovalo do vierouky, bolo pre judaizmus neznáme. Integrovalo sa z iných okolitých kultúr. Naviac, pracovať s hebrejskou terminológiou je ťažké. Hebrejčina je veľmi opisná a lyrická reč. Táto jej poetičnosť sa zachovala do dnešných dní a často skresľuje pôvodný zmysel, ak sa tento stáročiami zabudol, či pozmenil.

Hebrejský termín pre VZKRIESENIE – lehachajot metim, by sa tak mohlo doslovne preložiť ako “oživenie mŕtvych”, niekto by v tom mohol vidieť dokonca “znovunarodenie”, od čoho už nie je ďaleko k reinkarnácii a teda gilgul nešamot.

Je jedno ako si termín Olam ha-Ba vysvetlíme, vo vzkriesenie verili len Farizeji, Saduceji nie.

Svet, čo príde po živote, býva niekedy nazývaný tiež termínom AZ (za), ktorý je akýmsi akrostichom písmen ALEF(a ; transcendentný prameň, jednotka) a ZAJIN ( z ; tento svet Olam ha-ze) a ako slovo znamená POTOM, tj. to čo príde po živote v tele.

Okrem tohto, prežitie ukrižovania bývalo bežné, pokiaľ odsúdený nebol útlej konštitúcie, nemal zdravotné problémy a neovplyvňovali to aj iné okolnosti, ktoré telo pred popravou značne vysilili. Podľa historických dokladov, Rimanom nešlo o to, aby človeka zabili ukrižovaním. Išlo im len o poníženie odsúdeného a hlavne  a predovšetkým o výstrahu pre ostaných, aby nerobili to, čo odsúdený. Ukrižovávalo sa len (!) za vzburu proti Rímu* a existujú záznamy, že odsúdení ukrižovanie bežne prežili.

Avšak sú isté nejasné náznaky, že Židia 1-stor.p.n.l. mali nejakú predstavu o vzkriesení.

Jozefus Flavius spomína akéhosi Šimona z Perey, ktorý žil za vlády Herodesa. Išlo o židovského otroka, ktorý viedol ozbrojené povstanie proti Rímu a mal veľa nasledovníkov. Hovoril si kráľ Židov a jeho učeníci ho považovali za spasiteľa. Toto historické obdobie bolo bohaté na existenciu apokalyptických siekt (v rozmedzí – .stor p.n.l. a 1.stor.n.l. vznikla aj všetka apokryfná literatúra, ktorá je charakteristická apokalyptickým obsahom) a samozvaní spasitelia vtedy v hojnom počte putovali krajinou (napr. Judáš z Galiley). Jedným z nich mohol byť aj Šimon z Perey, pretože tým, že sa vyhlasoval za kráľa Židov, musel sa nutne považovať aj za Mesiáša, lebo oddeliť tieto dve titulatúry od seba nemožno.

Flavius vročuje vzburu vedenú Šimonom z Perey do roku 4.p.n.l., v čase sviatku Pesach. Vzbura mala podobu vypálenia nepriateľského paláca v Jerichu, čím Šimon z Perey zpochybnil vládu Ríma, takže vlastne zvíťazil. Bol však chytený, popravený ukrižovaním s následnou smrťou, pretože jeho telo bolo ponechané rozkladu. Je možné, že niektorí Židia po jeho smrti prestali veriť v tzv. “vojenského mesiáša”, podobného kráľovi Dávidovi, ako to bolo dovtedy zvykom, ale začali veriť skôr v spasiteľa, ktorý sa musí najprv sám obetovať, aby mohol byť celý Izrael vykúpený. Že by to mohlo byť semienko zrodu kresťanstva, môžeme len predpokladať.

Nasledovníci Šimona z Perey boli po jeho smrti tiež ukrižovaní a doklady svedčiace o ich počte (cca 2000!) vypovedajú jednoznačne o jeho veľkom vplyve.

Podobný osud ako bol ten Šimonov je tiež opísaný na  “Kameni Gabrielovho zjavenia” (tzv. Jesselsohnova stéla). Ide o kamennú dosku nájdenú pri Mŕtvom mori, popísaný atramentom, čo bola dosť nezvyklá technika, ale nie vylúčená.  Problém pre historikov spočíva v tom, že atrament je značne vyblednutý.

Text na doske hovorí o asi (ďalej upresním) vzkriesenom spasiteľovi, ktorý žil ešte pred Kristom a tvrdí sa o ňom, že po troch dňoch vstal z mŕtvych. Riadok, v ktorom sa o tom hovorí je ale práve vďaka zhoršenej čitateľnosti vplyvom vyblednutia atramentu, sporný.

Profesor Hebrejskej univerzity Izrael Knohl si myslí, že inkriminované slovo, ktoré sa nedá dobre prečítať, je slovo CHAJAH ( hyax ), tj. ŽI. Sporný text by potom znel: “…po troch dňoch znovu ži!”. Ide o príkaz akéhosi Gabriela (predpokladá sa,. že ide o archanjela). Nečitateľný text bol podrobený multispektrálnemu zobrazeniu pri vysokom rozlíšení, avšak výsledky neboli uspokojivé.

Doska rozpráva príbeh apokalypsy – bitky kráľa kráľov  a pád Jeruzalema, ale aj jeho smrť. Mŕtve telo kráľa kráľov označuje Gabriel biblickým termínom “HNOJ V SKALNÝCH ROKLINÁCH”. Ide o celkom bežný termín, ktorým bolo nazývané telo usmrteného, ktorý ale nebol riadne pochovaný a jeho telo bolo ponechané rozkladu na vzduchu. Je možné, že telo spomínané na doske patrilo Šimonovi z Perey, ale nakoľko nie je v texte spomínané meno kráľa kráľov, Izrael Knohl to len predpokladá.

Pod termínom OLAM HA-BA by sme teda mohli chápať jednak okamih v budúcnosti po znovunastolení nezávislého izraelského kráľovstva, ale aj časový úsek, v ktorom, žije duša po smrti tela a prijíma plody svojich minulých činov. Podľa odvážnejších teórií, ktoré nemajú oporu v tradícii je alternatívna viera v nový vesmír (článok: Náš svet a svety iné).

Podľa tradície mesiášska éra má nastať 6000 rokov po stvorení sveta a potom má nastať ešte 1000-ročné pokojné harmonické obdobie. V súčasnosti sa píše podľa židovského letopočtu rok 5774 (rozhodne nie od stvorenia sveta), takže éra začína v roku 2240 n.l. (6000-5774= 226; 2014+226=2240). Môže byť toto obdobie (2240+1000) považované za Olam ha-Ba? Nie je to jednoznačné. Termín BE ACHARIT HA – JAMIM nemožno(!) v kontexte starovekej hebrejčiny chápať ako “posledné dni”, či koniec sveta”, ale len (!) ako niečo “v budúcnosti”, “po sledu určitých dní”. Judaizmus termínom “koniec sveta” ako ho chápe kresťanstvo, nedisponuje. V hebrejčine totiž nepoznáme časy tak ako v slovenčine, alebo v gréčtine (do ktorej sa robili prvé preklady hebrejských Písiem). Hebrejčina má len dokonavý a nedokonavý dej a ten môže byť použitý ako na minulosť, tak prítomné dianie, alebo na budúcnosť. Akékoľvek preklady v tomto zmysle, sú z hebrejčiny do ostatných jazykov, nepresné. Termín BE ACHARIT HA.JAMIM je teda výraz, ktorý vyjadruje budúcnosť. Danielova Kniha teda nehovorí o “konci vekov” ako to vníma celý kresťanský svet, ale učí, čo sa stane niekedy v budúcnosti vo vzťahu k vtedajšej prítomnosti. O podobných klamoch vzniknutých z tohto slovného spojenia pojednáva kniha J. Carmignaka: Eschatologická ulúzia, Paríž 1979).

Judaizmus disponuje mnohými variantmi tradičných výkladových rozprávaní (midraš), týkajúce sa jednej témy. A je bežné, že na jednu tému existuje v tradičnej slovesnosti niekoľko možných výkladov, ktoré judaizmus nevníma antagonisticky (viď. článok MIDRAŠ), práve preto, že judaizmu nemá dogmy.

-chanele-

Súvisiace články:

Vedľajšie  doplňujúce zdroje:

SEDEM DNÍ STVORENIA

SEDEM DNÍ STVORENIA

Stvorenie sveta prebiehalo v šiestich dňoch. Ten siedmy, zodpovedajúci Sobote, Boh oddychuje od všetkej práce, ktorú vykonal (1M 2.2) a my v ňom máme možnosť preukázať svoje schopnosti a vlohy. Podľa židovskej mystiky každý z týchto šiestich dní zodpovedá jednej perióde stvorenia. Kabalisti (mekubalim)  veria, že existuje Sedem Periód (alebo cyklov) Stvorenia, pričom každá perióda trvá 7 000 rokov. Rabi Jicchak z Akka tvrdil, že pri týchto výpočtoch nemožno pracovať s dĺžkou bežného slnečného roka. K výpočtom sa musí použiť tzv. Božský rok, ktorému zodpovedá 1000 pozemských rokov (Ž 90.4). Jeden Božský rok je tak totožný s 365 250 pozemskými rokmi.

Epocha siedmych dní (či siedmych periód) Stvorenia je vymedzená vždy jednému Stvoreniu a každých 7 000 Božských rokov (=7 periód) Boh svoje Stvorenie obnovuje. Kabale nie je cudzia myšlienka, že pred našim svetom tu boli už iné. (Zaujímavé je porovnávať to s niektorými teóriami vedeckej kozmológie! Mimochodom vek vesmíru sa odhaduje na 14-17 mld rokov, čo zároveň zodpovedá: 7000 božských rokov  x  365 250(1 božský rok) x 6 ubehnutých periód – siedma je načatá = 15 340 500 000 rokov).

Každá Perióda Stvorenia tak zodpovedá jednému Dňu Stvorenia. Každý zo šiestych dní (cyklov) priniesol čosi nové.

Na začiatku 1. periódy (1. deň)  Stvoril podľa Biblie Boh nebo a zem  avšak, skôr to boli zložky potrebné k stavbe vesmíru, ako vesmír samotný: “…oddelil svetlo od tmy”.

Do obdobia  300 000 rokov po Big Bangu (Veľký Tresk) bola “tma”. Resp. vesmír bol “biely”, takže nebolo nič vidieť. Približne okolo roku 300 000 po Big Bangu bol vesmír vychladnutý dostatočne natoľko, aby bolo možné vidieť “svetlo”. To čosi “biele” na pozadí “tmy”. Elektróny sa začali spájať s protónmi a vznikol vodík, vzniklo kvázi “svetlo” (reliktové žiarenie) a vesmír sa “zviditeľnil”. Jeho teplota vtedy dosahovala t=2700°C.

     Práve táto vedecká teória by mohla vysvetliť biblické oddelenie svetla od tmy, ešte predtým, než boli stvorené hviezdy, ktoré sú v dnešnej dobe zdrojom svetla a vyvrátila tak nezrovnalosti.

Z prvého slova, ktoré vyšlo z Božích úst vzniklo teda svetlo, ale nie ako ho poznáme dnes, ale svetlo z večného svetla Božstva, “Boh sa priodel svetlom ako rúchom (Ž 104.2). Všade kde sa zjavuje, ho obklopuje žiara (“Zohar”; Ez 1.4, 8.2). Prasvetlo možno vidieť len mimo inkarnáciu a podľa legendy bude pre človeka viditeľné až v Olam ha-Ba. Prasvetlo prekrýva všetky svety a žiari skrze všetko. Bolo na počiatku. Nie je teda totožné so svetlom, ktoré poznáme a vnímame očami v našich životoch.

V 2. perióde (2. deň) Stvoril Boh oblohu a oddelil vody od vôd a oblohu pomenoval nebom. Hebrejský termín pre oblohu – rakija, by analogicky mohla byť atmosféra, ktorá bola “pomenovaná” nebom. Pôvodne nebo (šamajim) označovalo asi niečo iné ako “nebo”, pretože bolo stvorené v prvý deň ešte pred stvorením (alebo vznikom) reliktového žiarenia. Z tohoto pohľadu možno šamajim označiť za akúsi “primu materiu”, prahmotu.

     Šamajim z chemického hľadiska mohlo byť syntézou vodíka ako zástupcu vody (majim) a “čohosi”, čo by mohlo zodpovedať ohňu (). Vieme, že práve spájanie elektrónov a protónov, vznik vodíka a “skutočného” svetla ako elektromagnetického žiarenia, predchádzalo ono definitívne dostatočné schladnutie vesmíru (už spomínaných 2700°C) a teda vznik reliktového žiarenia. Možno, že práve ono elektromagnetické žiarenie by mohlo zastupovať onen ohnivý prvok, ktorý spolu s vodíkom tvoril “prahmotu”, z ktorej sa oveľa neskôr v konečnom dôsledku začali formovať, pri stále komplikovanejších chemických reakciách, prvé galaxie a ich kopy. Možno, že treba chápať práve toto pod pôvodným termínom šamajim z 1M 1.1

     V druhej perióde došlo pravdepodobne k vzniku hviezd a planét (1M 1.14) a nie hneď k oddeleniu vôd (1M 1.6). Možno došlo k chybe už pri ústnom podaní, možno ide o chybu v prepisovaní; môže byť , že pri pôvodných kompiláciách došlo k mylnému zoskupeniu hlinených tabuliek (snáď chýbal kolofon, či číslovanie; P.J.Wiseman:Vznik knihy Genesis, JAMI, Havířov 1993) a k neúmyselnej zámene obsahov 2., 3. a 4. periódy. Predpokladajme, že je táto hypotéza správna a že po oddelení svetla od tmy (1. perióda/1.stvoriteľský deň) došlo skutočne k stvoreniu hviezd a planét, čo skutočne zodpovedá vedeckej teórii. Až v 3. perióde (3. stvoriteľský deň) došlo k tvorbe atmosféry, následnému udržaniu vody v kvapalnom skupenstve a teda vznik morí (Zem bola pôvodne vodná planéta bez súše; hovorí o nej už sumerská legenda o Tiámat = vodnej príšere). Voda z morí sa vyparovala, zadržiavala sa v atmosfére, tá hustla, blížili sa prvé dažde. Na to nasledovala 4. perióda (4.stvoriteľský deň) = nahromadenie vôd na jedno miesto a vznik súše, z ktorej vyrašila prvá zeleň. Tá bez dažďa nemohla existovať (1M 2.5). Ona “súš” je pravdepodobne “Pangea” , či to “čosi” čo tu bolo pred ňou a ktorá sa neskôr začala trhať na menšie časti.

     V 5. perióde (5.stvoriteľský deň) sa konečne zrodil život a na sklonku 6. periódy (6.stvoriteľského dňa) umožnil Boh, aby vznikol človek. To bolo asi 974 generácií pred Adamom. Tento človek sa vyvinul “z prachu zeme” (1M 2.7) ale chýbala mu Božská duša, ktorá by z neho urobila duchovného človeka.  Až potom vdýchol Boh do človeka dych života (1M 2.7) a Stvoril tak skutočnú ľudskú bytosť. Podľa tradície sa tak udialo na Roš Hašaná, 3761 p.o.l. Vývoj človeka ako Homo sapiens sapiens naozaj spadá do obdobia 6. periódy.

Všeobecne sa verí, že život vznikol v mori. Avšak, najnovšie výskumy hovoria v prospech drobných mikroorganizmov žijúcich v útrobách sopiek, pri vysokých teplotách. Možno boli práve oni pôvodcami života. 1M 2.5-6 hovorí o absencii dažďa. Vyplýva z toho, že Zem  vtedy mala buď ešte len nepatrnú atmosféru, alebo ju ešte nemala vôbec. Na to, aby sa vytvorila, bola nutná produkcia kyslíka a oxidu uhličitého. O produkciu kyslíka sa pričinil pravdepodobne planktón, pretože až potom, ako Boh zoslal na Zem dážď, zo zeme vyrástli zelené byliny a ostatné rastliny.

Nato sa vody rozvírili pohybom živých tvorov a nebo sa zaplnilo lietajúcim vtáctvom (1M 1.20-22). V rozprávaní je vynechaná zmienka o pravekých jašteroch. Avšak, pravdepodobne len nedopatrením. Starý Zákon sa totiž inde  (Jób 3.8, 40.25; Ž 74.14, 104.26; Iz 27.1) zmieňuje o pravekej príšere – Leviatanovi, ktorý by mohol byť pomenovaním pre prehistorické jaštery, z ktorých sa vyvinuli lietavce a nakoniec dnešné vtáky.

Je na zváženie, ako to nakoniec všetko bolo. Podobnosti medzi vedeckými a nábožensko/mystickými tvrdeniami sú však veľmi zaujímavé a neprehliadnuteľné.

-chanele-

 

– – – PSIA DUŠA – – – stránka venovaná opusteným a nechceným zvieratám – – – www.psiadusa.sk