MODLITBA

ŠACHRIT, MINCHA, MA´ARIV, MUSAF

175ilustr.: autorka

ŠACHRIT je ranná modlitba, ktorej názov je odvodený od svetla = ŠACHAR.

Modlitba ako taká je v zásade rozhovor s bohom, ktorý Ho podľa tradície môže ovplyvniť. Modlitba má niekoľko podôb: prosba, vyznanie hriechov, ďakovanie alebo meditácia.

Modlitba môže byť ako osobná, tak aj predpísaná nosachom (tiež minhag = rítus, zodpovedajúci lokalite, aškenázsky, sefardský, orientálny).

Modlitby sú náhradou za pravidelné obete Chrámu po jeho 2.churbane. Preto sa aj synagóga zvykne nazývať “Domom modlitby” – Bejt tefila.

Súčasnú podobu získali predpísané modlitby v čase formovania rabínskeho judaizmu a spísané sú v siduroch (modlitebná kniha na bežné dni) a v machzoroch (modlitebná kniha na sviatočné dni). Vo svojej podstate nahrádza dennodennú obeť chrámu. Pozostáva z textov o obetiach v chráme (korbanot), pesukej de zimra (žalmy s požehnaním), Šema (Vyznanie viery), Amida (Šemone esre – modlitba 18. požehnaní), Tachnun (prosebná modlitba, Žalmy 6.2-11; 2S 24.14), Kadiš (modlitba pozostalých) a Alejnu (
záverečná modlitba, zdôrazňujúca Božiu zvrchovanosť.

Pri rannej modlitbe sa okrem soboty, vysokých a pútnických sviatkov, používajú aj tefilin a talit. Presný postup nájdeme v Talmude, alebo v skrátených podobách halachy, napr. Ša´arej halacha, Kicur šulchan aruch.

174ilustr.: autorka

Rovnako ako ranná modlitba, tak aj popoludňajšia modlitba MINCHA je náhradou za každodenné obete prinášané do chrámu. Jej názov je pravdepodobne odvodený od biblického veršu 1K 18.36. Skladá sa zo Ž 145, Amidy, Tachnunu a Alejnu.

Večerná modlitba MA´ARIV (erev=večer), ako jediná zo všetkých troch denných modlitieb je chápaná ako nepovinná, pretože večer sa do chrámu obete neprinášali. Maimonides však učil (Mišneh Torah, Tefila 1.6), že nakoľko sa stala všeobecným zvykom, stáva sa tým povinnou.

Modliť by sa mala po východe prvých troch hviezd a možno ju odriekať kedykoľvek do polnoci. Bežne v praxi sa zvykne odriekať bezprostredne po Minche.

Modlitba MUSAF je dodatková modlitba rovnako ako boli do chrámu prinášané aj dodatkové modlitby na sviatky. Modlí sa teda len na Šabat, Roš chodeš, Pesach, Šavuot, Sukkot, Roš hašana a Jom Kipur (TB Joma 33a). V aškenázskom ríte na posledné dva sviatky je doplnená o známu modlitbu Unetane tokef.

Musaf je teda de facto aj de iure vlastne náhradou za už spomínané sviatočné dodatkové obete (4M 28-29; TB Ber 26b).

-chanele-

 

– – – PSIA DUŠA – – – stránka venovaná opusteným a nechceným zvieratám – – – www.psiadusa.sk

TFILIN

Tefilin sú modlitebné remienky vyrobené obvykle s teľacej kože, alebo z kože iného rituálne čistého zvieraťa. Používajú sa tefilin šel roš (na hlavu) a tefilin šel jad (na ruku), obe sa skladajú zo štvorcovej škatuľky, ktorá je obalená do jedného kusu kože. Na ňu sú pripevnené remienky v dostatočnej dĺžke. Škatuľky, nazývané tiež batim (domy)obsahujú štyri citácie Písma  (2M 13.1-10, 11-16; 5M 6.4-9, 11.13-21).

Postup o ich spôsobe zakladania je daný ústnym zákonom (halacha) avšak nejedná sa o rabínsky príkaz. Existujú písomné dokumenty (Aristeas 159; J.Flavius, TB Ber 6a, Sanh 92b a pod.)ale aj samotné tefilin nájdené v Kumráne, ktoré dokladujú ich používanie ešte pred obdobím normatívneho judaizmu a apelujú tým na ich staroveký pôvod.

Zakladajú a pri rannej bohoslužbe, až po oblečení talitu a vždy zásadne postojačky. Nepoužívajú sa na šabat, Vysoké a pútnické sviatky ( v niektorých komunitách ani na chol ha-moed), pretože tieto sú sami o sebe “znamením”, netreba ich zvýrazňovať ešte aj pomocou tefilin (“znamenie na tvojej ruke” a “pamiatka medzi očami tvojimi” – 2M 13.9, 16; 5M 6.8, 11.8).

Pri ich zakladaní sa recitujú špeciálne požehnania (Kicur šulchan aruch kniha I. kap.10; Šaarej halacha  kap.6). Tefilin šel roš sa umiestňujú nad čelo, tam kde začínajú vyrastať vlasy, remienky vedú dozadu na šiju, kde sa uviažu a konce remienkov visia cez obe paže dopredu. Tefilin šel jad sa umiestňujú nad lakeť, aby boli najbližšie k srdcu, remienok sa zatiahne nad lakťom, potom sa sedem krát ovinie proti smeru hodinových ručičiek okolo predlaktia, potom tri krát okolo dlane, aby tvoril na chrbáte dlane písmeno šin (od šadaj) a zbytok sa omotá okolo prostredníka. Koniec remienka spravidla visí voľne dole.

Založenie tefiin by mala predchádzať meditácia.

Tefilin dnes nosia len muži starší 13 rokov, okrem ženícha v deň svadby a pozostalého v prvý deň šivy.

V minulosti nosili tefilin bežne aj ženy (TB Eruvim 96a), zakázané im to bolo až v stredoveku (Mapat ha-šulchan, Orach chajim 38.3). Talmud uvádza, že pôvodná funkcia tefilin bola ochranná – amulety (TB Eruvim 10.1).

Niekedy sú tefilin nazývané kresťanmi aj filaktérie, čo je odvodené z gréčtiny, zo slova “amulet”. Názov tefilin súvisí s hebrejským slovom tefila = modlitba.

Tefilin je zvykom ukladať mimo používania do bohato zdobených drevených, kovových, či látkových puzdier. Pri vyberaní z nich sa nikdy nesmú len tak vysypať, ale pomaly a dôstojne po jednom vybrať.

Presná inštruktáž s ich manipuláciou, rovnako tak so zakladaním je uvedená napr. v už spomínaných a dnes slovenskému  a českému čitateľovi bežne prístupných Šaarej halacha, kap.6.

-chanele-

 

VPLYV KABALY NA ŽIDOVSKÚ LITURGIU

 

 

 
 
 
 
 
      VPLYV KABALY NA ŽIDOVSKÚ    LITURGIU
  
 
     Gro judaizmu stojí na Tóre a jej plnení. Plnenie micvot je nepriamo podmienené výkladu Ústnej Tóry. Existuje niekoľko typov výkladu. Doslovný (pešat), ktorý danú micvu berie tak, ako je napísaná; alegorický (remez), pri ktorom obrazné vyjadrenie myšlienky, akoby v náznakoch opisuje skutočnosť; homiletický (deruš) preberá podobu kázne a mystický (sod) nazývaný aj “derech ha-kabala”, ako už samotný názov naznačuje, rozoberá myšlienku vo viere nadzmyslových súvislostí.
     Začiatočné písmená všetkých štyroch spôsobov výkladu tvoria akrostich PARDES, ktorý je synonymom preniknutia do hĺbky poznania vecí tohoto sveta. Talmud (Chag. 14b) vysvetľuje, že do Pardesu vstúpili len štyria muži. Avšak len jeden z nich bol schopný uniesť skutočnú podobu poznania. Bol to rabi Akiba. Jediný sa vrátil bez újmy na zdraví a psychike. Ben Azai krátko potom zomrel, Ben Zoma ostal zranený a Acher skončil ako odpadlík od viery.
     Talmud touto príhodou viacmenej varuje, že ak sa človek dozvie veci nepripravený, môže ho to trvale poznačiť, alebo im neporozumie správne.
     Kabala dosiahla najväčší vrchol a rozmach v 16. stor.n.l. a to hlavne v Španielsku, odkiaľ sa po vyhnaní Židov šírila ďalej.
     Predpokladá sa, že bola akýmsi únikom z krutej reality prenasledovania a teroru od kresťanských spoluobčanov.
     Kresťanskí hebraisti sa postupne takto dostávali tiež k židovským mystickým textom a snažili sa svoju vieru podložiť a nájsť pre ňu dôkazy aj v kabale. Tak vznikla tzv. kresťanská kabala, ktorá bola už ale veľmi ďaleko od tej pôvodnej a bola dôvodom na zprofanovanie pôvodnej židovskej.  Skreslené informácie tak boli len ďalším olejom do ohňa pre silnejúci antisemitizmus a do dnešných dní mnoho ľudí chápe pod pojmom kabala niečo podstatne iné, než kabala naozaj je. Výrazný podiel na tom má aj nesprávny francúzsky preklad, kde zhodou okoloností francúzske slovo le´cabale , nemajúce významovo s hebrejským slovom “kabalah” nič spoločné; vyjadruje niečo na spôsob zákerných, úmyselne k zlu vedúcich úkladov a intríg. Samozrejme, ironicky povedané, ako ináč ak nie namierené proti kresťanom?! V tej dobe nebolo treba viac povedať…
     16.stor.n.l. bolo zároveň “zdrojom” veľkého množstva liturgických textov, hlavne “zmirot” pre šabat a popr. iné sviatky. A práve tu môžeme vidieť veľký vplyv kabaly na liturgiu, zachovávanú dodnes, lebo judaiumus si veľmi zakladá na tradícii.
     Zmirot navodzujú slávnostnú atmosféru, oslavujú Božiu veľkosť, anjele strážne, ktoré doprevádzajú kráľovnu Šabat (Talmud, Šab. 119b). Niektoré z nich majú doslova mystický text ( Cur mi-ššelo achalnu, Jom ze le-Jisrael, Ja ribon olam).
     Aj Havdala nesie mystické prvky: ha-mavdil, Elijahu ha-navii, či Oneg Šabat, konaný po Havdale, alebo Melave Malka.
     Asi najvýraznejší prienik kabaly možno vidieť v liturgii Jom Kipur Katan, ktorý pôvodne slávili len safedskí mystici a ktorá je súčasťou všetkých sidurov do dnešnej doby. Mystici so Safedu ovplyvnení kabalou, videli vo fázach Mesiaca veľkú symboliku. Jeho ubúdanie a fáza Novu súvisela v ich učení s vyhnanstvom Šechiny a naopak dorastanie Mesiaca s jej obnovenou dokonalosťou v nadchádzajúcom Ólam ha-Ba.
     Pôvod tohoto učenia možno vidieť v Midraši aj v Hagade (Gn.R.8.3; Chul.60b).
     Viera v Ólam ha-Ba odzrkadľuje vieru vo svet, ktorý príde po skončení pozemského života a vieru v nesmrteľnosť duše. Akákoľvek viera v nadzmyslové vnímanie a chápanie reality je mystikou.
     Vieru v Ólam ha-Ba nájdeme v Amide, v Hazkarot nešamot (spomienková modlitba za mŕtvych) a aj v Kadiši. Hovorí o nej aj Mišna (Sanh.10.1).
      Ďalší kabalistický prvok nachádzajúci sa v liturgii je Šechina. Hovorí o nej Amida, rovnako tak Talmud (Miš.Avot 3.3.7, Ber 6a, LvR 2.8, Sanh. 96b, Mid.Ž 11.3).
     Šechina, tzv. Božia imanencia, či prítomnosť, či dokonca v niektorých ponímaniach, synonymum pre samotného Boha, zaujíma v kabale veľmi významné postavenie.
     Rovnako tak Mesiáš, lebo je spájaný s Ólam ha-Ba a veľa liturgických textov sa spája s očakávaním jeho príchodu. Predchádza ho príchod Eliáša, ktorý je Mesiášovou predzvesťou. Preto možno aj v liturgii na Brit Mila, Pésach, či sobotnú liturgiu, nájsť náznaky kabaly. Zmienky o Mesiášovi nájdeme aj v Amide, v požehnaní po jedle, v Maimonidových 13. článkoch viery, či v piesni Jigdal.
     Aj viera v cadika má svoj pôvod v luriánskej kabale 16.stor.n.l. a jej význam chasidizmus už len dostatočne rozvinul, rovnako ako aj vieru v 36 spravodlivých. A ako je známe, Chasidi sú dodnes súčasťou ortodoxného judaizmu.
     Aj Sefer ha-Zohar, jedna z troch základných kabalistických kníh našla svoje miesto v sidure, napr. v meditácii Berich šme, odriekanej pri vyberaní Sefer Tora z Aron ha-Kodeš na Šabat a iné sviatky.
     Sefardskí Židia  a aškenázski s chasidským nosagom, dodnes recitujú časti Zoharu (Zohar II.135a-b) a kabalistické modlitby (Raza de-Šabat).
     Aj Kabalat Šabat zaviedli pôvodne safedskí mystici. Dokonca jeho najdôležitejšia časť Lecha dodi, je z pera popredného kabalistu r. Šlomo ha-Levi Alkabeca.
     Rovnako tak velebenie Božieho Mena je jedna zo základných kabalistrických čŕt (Amida), či obrad Li-šma, ktorý sa koná “v mene nebies” a  jeho konanie je typické  altruizmom a tým, že je bez priamej vedomej zainteresovanosti konaného.
     Rovnako dýcha kabala z požehnania sobotných svetiel. Žena po ich zapálení, zakrývajúc si rukami zavreté očí a odriekajúc berachu, akoby skrze Šabat obsiahla vo svojom duchovnom zraku pôsobenie Svetla Počiatku, prechádzajúceho cez oheň sobotných svetiel. Prvotné Svetlo pri svojom stvorení obsiahlo celý svet a schopnosť vidieť ho, narodením strácame.
     Tiež učenie o Tikune odráža kabalu v modlitbách pre Šabat, v polnočnej modlitbe na Rošana Haba (tikun lejl Rošana Haba) a Šavuot (tikun lejl Šavuot). Rovnako tak učenie o Temnej strane (Sitra achra) má svoj pôvod v luriánskej kabale. Je to učenie o zlých silách, ktoré porušili pôvodnú harmóniu sveta, avšak ktorú je schopný každý Žid obnoviť plnením micvot, modlitbami a meditáciami. Je to kabalistická náprava sveta” (tikun ha-ólam)…
     Aj malý séder na sviatok Tu bi-švat, ktorý robia zväčša sefardskí Židia, má základ v kabalistickom učení o štyroch sefirotických svetoch, v kabalistickom strome ILLAN a v pripodobňovaní človeka k stromu.  (viď. článok: Tu bi-švat)
 
– chanele –
    
      

SLICHOT

    SLICHOT Slichot je termín na označenie kajúcnych a uzmierujúcich modlitieb, ktoré sa prednášajú v pôstne dni od mesiaca elul až po Roš Hašaná a ich úlohou je zintenzívniť vnútorné kajúcne rozpoloženie veriacich. Prvé zmienky o nich sú zaznamenané v Mišne (Taanit 2.4).

     Medzi Slichot sa radí Ž 145 (Ašrej), Kadiš, 13 Božích atribútov (šloš esre Midot; Ex 34.6-7), kajúcne modlitby, verejné vyznania, žiadosti (tchinot) o Božie odpustenie, liturgická poézia (pijut) a pod.

     Medzi Aškenázskymi Židmi je zvykom Slichot prednášať od posledného sobotného večera pred Roš Hašaná a potom každý ďalší deň pred modlitbou šachrit, až do 29.elulu. Ak by medzi spomínaným Šabatom a Roš Hašaná bolo menej ako tri dni, Slichot sa začínajú prednášať o týždeň skôr.

     Sefardskí Židia tak robia každé ráno pred východom slnka už od 1. elulu a pokračujú cez Roš Hašaná po koniec Desiatich dní pokánia. Slichot pre Jom Kipur majú špecifickú liturgiu, uvedenú v machzore pre Vysoké Sviatky a je doplnená o typické modlitby ako Kol Nidrej, či Avínú Malkénú, alebo Tašlich, prednášaný pri vodnom toku na prvý deň RošHašaná, ak tento nepripadne na sobotu.

     Je zvykom tiež od 1. do 28. dňa mesiaca elul, pri rannej a večernej bohoslužbe, okrem piatku popoludní a šabatu, trúbiť na šofar: tekia, Ševarim, Terua, Tekia.

   (foto: autorka)

– chanele –

odporúčané video  z portálu Lamedwaw.org:         

SHEMA JISROEL – video

SHEMA ISRAEL – video