CHANUKKA 5777

Chanukkija je časopriestorovou  metaforou chrámovej menóry, ktorá stávala na severnej strane svätyne, oproti stolu na predkladané chleby, vpravo od západnej strany, ktorú prekrýval parochet, bohatý záves deliaci vnútorný priestor na svätyňu a veľsvätyňu. Dnes zakrýva parochet v synagógach aron ha-kodeš – svätú schránu so zvitkami Tór.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Veľsvätyňa ukrývala archu zmluvy (aron ha-brit), nazývanú tiež Božia archa (aron Elohim). V nej boli uložené dosky s Desatorom, podľa tradície aj tie prvé – rozbité, Áronova palica, ktorá zakvitla mandľovými kvetmi a miska s manou.

Chrámová menóra, nazývaná aj “večné svetlo” (ner tamid), bola vyrobená z tepaného zlata. Jej ramená boli zakončené kalíškami s imitáciou kvetných lupeňov, do ktorých sa lial olivový olej, ktorý udržiaval horieť svetlo podľa Božieho nariadenia, vždy od večera do rána.

Chanukkové udalosti znovuzasvätenia chrámu po helénskom znesvätení  a jeho uvedenie do pôvodnej prevádzky, zaviedli zvyk každoročného zapaľovania svetiel vo všetkých židovských domácnostiach. Zapaľuje sa v menórach, už nie sedemramenných, ako bola tá v chráme, ale osemramenných, s prídavným deviatym ramenom pre pomocné svetlo, na pamiatku ôsmych dní, počas ktorých olej horel, napriek tomu, že jeho množstvo bolo pôvodne dostatočné len na horenie počas jednej noci. Viac oleja s pečiatkou veľkňaza, ktorá zaručovala jeho obradnú spôsobilosť, sa totiž po víťaznom Makabejskom povstaní, ktoré viedla rodina Hasmoneovcov na čele s Júdom Makabim, nenašlo.

ch15

foto: autorka

170 ilustr.: autorka

Chanukkový zázrak, kedy olej vydržal horieť osem plných nocí, udržiava v sebe neochvejnú snahu ľudu, zachovať svoju vieru a obhájiť Stvoriteľa. Osem dní, potrebných na výrobu nového oleja, korešponduje aj s ôsmym dňom obriezky – zmluvou krvi. Zmluvou, uzavretou medzi Bohom a Jeho ľudom.  Zmluvou zabezpečujúcou budúcnosť a pre budúcnosť uzavretou. Uzavretou síce v minulosti, ale aj s budúcimi generáciami.

Ôsmy deň symbolizuje zároveň svet, čo ešte len príde → olam ha-ba. Ôsmy deň stvorenia, ktorý ešte len nastane. Prvých šesť dní Boh Tvoril svet. V siedmy (prítomnosť → olam ha-ze) si odpočinul od všetkej svojej práce a tento 1.posvätil a 2.požehnal (preto dve sviece pri požehnávaní šabatu), v ňom svet stále trvá v očakávaní dňa ôsmeho – “sveta, ktorý príde” → olam ha-ba.

Chanukka – sviatok svetiel (chag ha-urim) tým v sebe spája minulosť s budúcnosťou, je nadčasová a vracia k Zdroju, kam raz všetci dôjdeme v historickom návrate znovuzrodenia. Tú súčasnú púť môžeme zapaľovaním chanukkových svetiel prelínať v kvázi spomienkach na počiatok, s očakávaním návratu až bude každý na to pripravený, s dostatkom skúseností, až svet prejde úplnou nápravou (tikun olam). Dovtedy skrze chanukkové svetlo môžeme v náznakoch uvidieť Svetlo Počiatku, ktoré pôvodne obsiahlo celý priestor, avšak, ktoré bolo pred očami tohto sveta ukryté pre spravodlivých sveta budúceho. Svetlo, ktoré je známe rodiacim sa deťom ako čosi bytostne blízke, ktoré ale úderom anjela pri prvom nádychu – úderu tohto sveta, strácajú schopnosť vidieť.

Ôsmy deň symbolizuje večnosť, v ktorej neexistuje žiadne “pred” a “po”, je to zdroj existencie a času. Sama Tóra je v čase a priestore písaná, ale študovaná je vo svojej nadčasovosti, akoby z pohľadu ôsmeho dňa.

-chanele-

Reklamy

VAJERA 2. NARODENIE IZÁKA, ZAPUDENIE HAGAR, ZMLUVA S ABÍMELECHOM

Abrahám býval v Gerare medzi Kádešom a Šúrom.

Poloha Geraru je sporná. Podľa 1M 26.22 ležal neďaleko Beer Šeby a Rechobótu, a podľa 26.1, 14, 15, 18 bol pod správou Filištíncov, aj keď títo sa na tomto území objavili približne až za čias príchodu Izraelitov po Exode do Palestíny. Zmienku o nich je potrebné chápať skôr ako neskoršiu vsuvku pre nasledujúcich čitateľov, ktorým už tento národ známy bol a upresňovala im politicko-zemepisné súvislosti spomínanej lokality.

S najväčšou pravdepodobnosťou však boli zrúcaniny Geraru odkryté v Tell Džemiel, 13 km na JV od Gazy a podľa veľkého množstva nájdených váh sa predpokladá, že išlo o významné obchodné centrum.

Prečo zmenil Abrahám svoje bydlisko, nie je známe. Možno nechcel žiť v blízkosti Lóta, lebo s ním počali jeho vlastné dcéry (Raši), možno chcel medzi ľudí, aby mohol šíriť vieru v Boha (Sforno), alebo len prosto kočoval. V tom čase, opäť zo strachu o vlastný život, vydáva Sáru za svoju sestru (po otcovi ňou naozaj je; 1M 20.12). Zdá sa, že tentokrát bez jej vedomia. Gur Arje vysvetľuje, že z obavy, že by neprivolila. Prečo to teda robí? Abímelech bol predsa spravodlivý kráľ, nehrozilo, že by ho zabil. Možno, že text len vypovedá o starej dohode, že v neznámom kraji budú vždy vystupovať ako súrodenci ( 1M 20.13). Biblia hovorí, jeho vlastnými slovami, že sa obával, že v Gerare chýba bázeň božia a on sa opäť bál o svoj život.

Obyčaje týkajúce sa práv žien a ich spoločenského postavenia boli kodifikované v Chamurapiho zákonníku (v dohľadnej dobe budete mať k dispozícii jeho slovenskú verziu v rubrike POMOCNÉ TEXTY). Cudzoložstvo bolo za určitých podmienok prijateľné, ak s tým súhlasil manžel, medzi iným ak konal napríklad  v obave, že by prišiel o život. Takže Abrahámove pohnútky vôbec neboli nemorálne ako sa dlho predpokladalo. Praotec sa striktne pridržiaval vtedajších tradícií. Žena bola naviac v tej dobe vnímaná ako mužov majetok a on s ňou mohol nakladať ako on uznal za vhodné. Preto sa mu Sára vo všetkom podriaďovala a  neprotestovala proti jeho rozhodnutiam, keď musela ísť do faraónovho, alebo Abímelechovho háremu. To len my z pohľadu dnešnej morálky máme tendenciu počínanie patriarchov odsudzovať. Uvedomme si, že im by sa zas nezdali naše zvyklosti a práva žien v súčasnej spoločnosti by boli pravdepodobne ľuďmi tej doby s pohŕdaním odmietnuté (!). Vydatá žena a matka mala napríklad v tej dobe oveľa vyššiu hodnotu ako nezasnúbená panna (preto napríklad Lót bez problémov ponúka svoje dve dcéry rozvášnenému davu, len aby ochránil hostí…).

Abímelech, bol titul neskorších filištínskych panovníkov, ktorý prevzali od predchádzajúceho kanánskeho obyvateľstva a ktorý sa prekladá ako “môj otec je kráľ” (patriarchovia hovorili starokanánčinou; aj Biblia označuje hebrejčinu ako lašón kenaaní=jazyk kanaánsky), v tej dobe bolo bežné, že bohovia boli považovaní za kráľov (tak vzniklo aj meno boha Moloch, ktorému Kanaánčania obetovali detské obete – viď. článok GEHINOM).

Abímelech, kráľ Geraru, bol k Abrahámovi pohostinný a Sáru chcel urobiť kráľovnou (R. Hirsch). Podľa Rambama omladla a preto bol o ňu záujem, podľa Rana sa kráľ len chcel priženiť  do významnej rodiny (Abrahám ako prorok 1M 20.7; ten s ktorým je Boh 1M 21.22; knieža Božie 1M 23.6).

O jej kráse nezvyklej k jej veku hovorí aj jeden zo zvitkov nájdený v Kumráne , obsahujúci aramejský komentár k Prvej knihe Mojžišovej: “…aké rumenné sú jej líca, okúzľujúce jej oči, nežný nos a žiarivá tvár! Aké vnadné sú jej prsia a oslnivo biele jej telo! Aké je rozkošné hľadieť na jej paže, na dokonalosť jej rúk! Aké štíhle a jemné má prsty, nádherné nohy a stepilé stehná”! (4QComGenA)

Old Paper Stock Photo

Aby nedošlo k hriechu, Boh vystavil kráľa impotencii (Raši) a nemusel tak Sáru nútiť k priestupku (midraš). Avšak Boh Abímelcha varoval vo sne, aby sa Sáry nedotýkal, lebo je vydatá. Styk s vydatou ženou sa v staroveku trestalo smrťou oboch zúčastnených (ugaritské texty; egyptské svadobné zmluvy; 5M 22.22).

Upozornenie od Boha sa dostáva len (!) ľuďom najvyššej duchovnej úrovne a to aj príslušníkom iných národov (Radak). Faraón si však niečo také nezaslúžil, Abímelech áno.

Podľa tradície sa Boh zjavuje nežidom v snoch – Abímelech 1M 20.3; Lábán 1M 31.24; Bálám 4M 22.20, kdežto k Izraelu hovorí priamo. Rabíni to prirovnávajú ku kráľovi (Boh), ktorý vchádza k menželke (Izrael) verejne, ale ku konkubínam (ostatné národy) vchádza tajne (Genesis Raba 52.4). Midraš označuje napr. Lábána a Abímelecha ako spravodlivých nežidov (Midraš Tanchuma).

Sára naozaj počala a porodila syna. Raši vysvetľuje, že Boh vypočul Sárine prosby  o potomstvo ešte skôr, než došla k nemu Abrahámova modlitba za Abímelecha a jeho dom(1M 20.17), aby jeho ženy a dievky mohli opäť rodiť.

Talmud učí, že ten, kto prosí o milosť pre iného, hoci ju sám tiež potrebuje, je vypočutý ako prvý (TB, Bava Kamma 92a).

V čase Izákovho odstavenia, tj. keď mal chlapec tri roky (podľa historických záznamov sa dieťa kojilo do troch rokov; napr. egyptský text “Poučenia Aniho”, vyhotovil Abrahám veľkú oslavu, ktorej sa zúčastnili aj významní hostia (Raši, Tanchuma).

Izákovo meno je odvodené od slovesa  LECACHEK=smiať sa, ale súvisí aj s “posmechom” CCHAKCHÓN. Tým, že

  1. Sára porodila v tak neskorom veku, že
  2. Abrahám nemusel byť nutne jeho otcom (narážka na jej pobyt u kráľa Abímelecha) a text Biblie na to akoby úmyselne kladie dôraz (“…porodila Abrahámovi syna…”1M 21.1,2) i tým, že
  3. Izmael, pod vplyvom svojej matky Egypťanky Hagar (a Egypt vždy symbolizoval skazenosť) sa dal na zlé cesty (Šemot Rabba 1) a Izákovi sa posmieval.

Sára na základe tohto žiada Abraháma o vyhnanie Hagar, pričom slovo “vyžeň!” (gareš!), možno preložiť aj ako “zapuď!” a teda mu možno prisudzovať aj význam rozvodu (3M21.7,14; 22.13; 4M30.10; Ez 44.22 a iné). Že išlo o bežný právny kontext tej doby, nie je pochýb. Chammurapiho zákonník  (§ 170) hovorí o otrokyni, ktorá porodí pánovi deti a pán ich počas života nazýva svojimi deťmi, majú tieto rovnaké dedičské práva ako deti právoplatnej manželky.

Podľa právneho kódexu Lipit Ištar (§24) tiež je prisúdené deťom otrokyne majetkové právo, avšak ak pán dá jej deťom slobodu, podiel na majetku strácajú (§25). A Sáre išlo o to,  aby Izák nededil spolu s Izmaelom (1M 21.10), avšak nekonala protiprávne, len mala obavy, že by Izmael na základe posmievania sa (v.9) neskôr usiloval vyhlásiť seba za jediného dediča a vylúčil by tak Izáka z Božieho zasľúbenia (Chumaš). Boh očividne stál pri Sáre (1M 21.12) a Abrahám teda  využil, na Sárin podnet, svoje právo a Hagar buď:

  1. zapudil, alebo
  2. jej a synovi daroval slobodu (!)

O ktorú možnosť išlo, to už ale nie je z kontextu jasné. Ale vzhľadom na Božie zasľúbenie, že aj z Izmaela bude veľký národ, možno predpokladať, že sa jednalo o druhú variantu.

Hagarino “blúdenie” je Rašim vysvetľované ako “návrat k modloslužbe domu jej otca”. Aj nedostatok vody na púšti, býva vysvetľovaný (Rašbam) ako výsledok dlhého blúdenia, prípadne Izmaelovho ochorenia, kvôli ktorému vodu vypili predčasne (Raši), lebo Abrahám im dal vody dosť.

Je naozaj ale veľmi čudné, i mne samotnej, že v tak ťažkej chvíli možnej smrti syna, Hagar namiesto toho, aby mu bola nablízku, uprednostní vlastné utrpenie a sobecky (?) plače v ústraní, lebo sa vraj nemôže dívať na smrť syna (1M 21.15). Každá matka mi dá za pravdu, že by svoje dieťa v tak ťažkej chvíli neopustila, veď je samozrejmosťou, že umierajúceho držíme “za ruku”…

Koľko mal Izmael rokov v okamihu zapudenia jeho Matky nevedno, raz ho text spomína ako dieťa, raz ako mladíka. Je možné, že tu Izmael ( podľa všetkého mal predsa len asi  17 rokov) prosil v prvom rade za matku a Boh zachraňuje zas prvého jeho (TB, Bava Kamma  92a).

Midraš aj Talmud (TB, Roš Hašana 16b) učí, že anjeli prosili Boha aby Izmaela nezachraňoval, veď jeho potomkovia budú Izrael prenasledovať a súžiť , Boh ho však nemienil trestať za hriechy jeho potomkov, ktorí ešte ani nežijú (Raši).

Boh otvára Hagar oči a posiela ju  chytiť chlapca “za ruku” a prejsť ku studni. Studňa tam bola už aj predtým, nezjavila sa zázrakom (midraš), uvidieť ju si len vyžaduje pozornú myseľ. Studne bývajú v púšťach často ukryté a ich miesto býva všeobecne tajné, poznajú ho len beduíni a tí si ho prísne strážia.

Hagarino správanie možno nemožno označiť ako sobeckosť, alebo beznádej, ale skôr ako vypočítavosť a snahu o vyjednávanie s Bohom, ktorý jej už raz pomohol. Akoby chcela svojim poodstúpením od kríka, pod ktorý syna uložila, donútiť Boha konať. Ak by sa naozaj nechcela dívať na synovu smrť, bola by po tomto úkone odišla. Ona ale ostáva, akoby vedela, že Boh zasiahne, lebo ho s najväčšou pravdepodobnosťou položila pod posvätné krovisko, na to isté miesto, kde sa jej už raz Boh zjavil (S. Daněk: Posvátné stromy ve Starém Zákoně, § 17).

Talmud traduje, že vyhnanie Hagar sa udialo na 1, deň sviatku Roš Hašana a zviazanie Izáka na 2. deň Roš Hašana (TB, Megila 31a) a rabbi Eliezer povedal, že boh navštívil Sáru a rovnako aj neplodnú Annu, matku  proroka Samuela, tiež na Roš Hašana. Vyvodil to zo slovných súvislostí medzi oboma ženami a sviatkom Roš Hašana – “spomenul si” (1Sa 1.19-20) a “pamätný deň s trúbením” (3M 23.24). Sáru a Annu zas spája slovom “navštívil” (1Sa 2.21 – navštívil Annu; 1M 21.1 navštívil Sáru (TB, Roš Hašana 11a). Preto sa táto pasáž vsúva do liturgie na Roš Hašana.

Pesikta de rav Kahana učil, že Sára bola jednou zo siedmych neplodných žien (Sára, Rebeka, Rachel, Lea, Anna, Manoahova manželka), o ktorých hovorí aj Ž 113.9 “neplodnú osadí do domu ako natešenú matku synov”. “Natešená matka synov” sa podľa rabínov vzťahuje aj na Sáru (hoci mala len jedného syna), lebo 1M 21.7 uvádza, že “kto by bol povedal, že Sára bude kojiť deti” (§1).

Rav Avira učil v súvislosti s hostinou na počesť Izákovho odstavenia (1M 21.8), že Boh bude robiť podobnú hostinu pre spravodlivých v deň, kedy prejaví Božiu lásku Abrahámovým potomkom. Potom čo sa najedia a napijú, budú Abraháma žiadať, aby povedal požehnanie po jedle, ale ten s odôvodnením odmietne, že mu v tom bráni splodenie Izmaela, ktoré symbolizuje jeho nedôveru v Boží sľub mať potomstvo s neplodnou Sárou. Tak budú žiadať Izáka, ten tiež odmietne, lebo splodil Ezaua. Poprosia Jákoba a on tiež vysvetlí, že nemôže , lebo si vzal za manželky dve sestry súbežne (3M 18.18 to zakazuje). Nato požiadajú Mojžiša, no ten sa tiež necíti kompetentný, však mu Boh nedovolil vstúpiť do Zasľúbenej zeme. Nato oslovia Jozua, no ten odpovie, že nemal syna (1 Kron 7.27). Nakoniec požiadajú Dávida a ten požehnanie povie, pretože v Ž 116.13 hovorí: Pozdvihnem kalich spásy a budem vzývať Meno Pánovo” (TB, Pesachim 119b).

Gemara učí, že Sára je zároveň jednou zo 7 prorokýň (Sára, Miriam, Debora, Anna, Chulde, Ester, Abigail) a to na základe 1M 11.29, že Chárán je otcom Milky a Jisky. Rabi Izák totiž učil, že Jiska bola vlastne Sára a Jiska ju volali pred svadbou, lebo dokázala rozpoznať (saketah) božské inšpirácie, čo potvrdzuje  1M 21.12 “vo všetkom, čo ti povie Sára, poslúchni jej hlas”, podobne tak 1M 11.29 “všetci zírali (sakin) na jej krásu” (TB, Megila 14a).

Pri uzatváraní Abrahámovej zmluvy s Abímelechom, ktorý chce byť s Abrahámom zadobre, pretože Boh je s ním vo všetkom, čo koná (1M 21.22), Abrahám dohovára a karhá Abímelecha kvôli studne, ktorú jeho sluhovia násilne zabrali (1M 21.25). Miesto vzájomného  dohovoru    dostalo názov Béer Šeba = “Studňa prísahy”, alebo “Studňa siedmych”, lebo Abrahám prijíma od Abímelecha 7 oviec ako ospravedlnenie za príkorie od jeho ľudí, kvôli studni, ktorú vyhĺbil pôvodne praotec. Rabbi Jose ben Chanina učil, že dohováranie s pokarhaním vedie k láske  (Prísl 9.8) – “pokarhaj múdreho a bude ťa milovať”. Reš Lakiš   zas učil, že pokarhanie vedie k mieru, ako 1M 21. 25 – “karhal Abrahám Abímelecha” (Midraš Rabba 54.3).

© chanele

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Výklady ke Starému Zákonu (Praha 1991)
  • Chammurapiho zákonník (net)
  •  Lipit Ištar (net)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Qumran
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Pesher_on_Genesis

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

LECH LECHA 6. – OBRIEZKA

Keď menil Boh Abramovi meno na Abraham a predstavil sa mu El Šadaj, zároveň mu povedal: “…choď predo mnou a buď čestný”(1M 17.1) (…hithalech lefanaj vehje tamim”). Ak budeme slovo “tamim” – čestný/bezúhonný, vnímať v kontexte okolitých kultúr, ktoré mali bezprostredný vplyv na Abraháma, nakoľko predtým než sa stal zakladateľom nového náboženstva (…staneš sa otcom mnohých národov…), bol príslušníkom jednej z nich, prídeme na to, že veta: “Kráčaj predo mnou a buď čestný”, alebo bezúhonný, zodpovedá akkadskému “ina mahrija ittallak…”, fráze zo zmlúv o udeľovaní kráľovských grantov, tzn. ide o terminus technicus na vyjadrenie lojálnosti kráľovi. V Abrahámovom príbehu ide ale o úplné zameranie sa na Boha.

Rabbi Jehuda dával toto slovné spojenie do kontrastu s výrokom “Noe chodil s Bohom” (1M 6.9) a vysvetľoval rozdiel medzi nimi tak, že Abrahámovi, ktorého morálna sila bola veľká kázal Boh kráčať popredku, naopak Noe, ktorý bol slabý, tak “chodil s Bohom” (podobne Henoch).

Rabbi Nehemia zas vysvetľoval, že Noe bol ako priateľ kráľa, ktorý ide temnými uličkami v blate, a ktorého kráľ vyzve na prechádzku s ním, kdežto Abrahám je priateľom, ktorý osvetlí svetlom z okna priateľa – kráľa, a ten ho požiada aby mu svietil na cestu. Tak má Abrahám ukazovať národom, kto je svetlom v Izraeli a šíriť tak Božie slovo (rabbi Reš Lakiš).

Midraš vysvetľuje slová o Noemovi v zmysle, že Noema Boh podporoval, kdežto Abrahám konal pre Boha niečo ako misiu.

Potom nasleduje zasľúbenie potomstva (“…urobím ťa otcom mnohých národov…” 1M 17.5) a uzavretie zmluvy (1M 17.7) a ako znamením tejto zmluvy udáva príkaz obriezky (1M 17.11).

Rabíni učia, že napriek všetkým prikázaniam, ktoré Abrahám dodržiaval, a smel kráčať pred Bohom a  nie len  vedľa neho, nebol dokonalý. Takým sa mal stať až obriezkou, ktorá bola označená za znak zmluvy medzi ním a bohom, medzi Bohom a jeho potomstvom (1M 17.10).

Podľa rabbi Ammiho mal Abrahám pred obriezkou vládu nad 243 svojimi orgánmi, po obriezke predkožky mu dal Boh vládu aj nad obrezaným orgánom, oboma očami a oboma ušami. Týchto 5 orgánov zodpovedá číselnej hodnote písmena HE ( h ), o ktoré bolo Abrahamovo meno rozšírené. Mišna upresňuje, že nedodržanie micvy obriezky je jeden z 36 prehreškov, kvôli ktorému je jednotlivec vyhladený zo svojho ľudu.

Raši dopĺňa, že dodržanie “slúž mi zachovávaním prikázania obriezky” zabezpečuje Abrahámovu dokonalosť (slovo bezúhonný, priamy, možno preložiť aj ako dokonalý). Takúto blízkosť s Bohom, akú mal Abrahám, treba dosiahnúť vlastným pričinením, lebo keby sa muž narodil bez predkožky, nemala by chýbajúca zmysel (Radak).

Od obriezky závisí požehnanie potomstva aj vlastníctvo zeme.

Hebrejský termín predkožka (orla) sa používa aj vo význame prekážky, ktorá bráni úspešnému výsledku (3M 26.41; Jer  9.25; Ez  44.7). Jej odstránenie podľa tradície napomáha vrátiť sa do duchovného stavu v akom bol Adam pred hriechom – podľa legendy sa Adam “narodil” bez predkožky a po hriechu mu táto narástla (TB, Sanhedrin 38b) ako symbol prekážky, ktorú vytvoril medzi sebou a svätosťou (Chumaš).

Obrezávali sa ale aj obyvatelia predkolumbovkej Ameriky, Polynézie, Egypťania, Edómčania, Amónčania, Moábčania, niektoré africké aj austrálske kmene, dodnes sa obrezávajú napríklad aj muslimovia. Znamená to, že obriezka bola bežnou praxou a jedným z najstarších rituálov ľudstva.

V mimoizraelskej komunite môže súvisieť s prírodnými kultmi a uctievaním plodivej sily. Jej skutočné a prvotné dôvody nie sú známe. Realizuje sa odrezaním predkožky dojčaťa, alebo dospievajúceho muža (moslimovia).

Herodotos, otec dejepisu, jej pripisoval hygienické dôvody. Iní sa domnievajú, že ju možno vysvetliť psychologickými dôvodmi. Ďalší v nej vidia spomienku na staré krvavé obety, alebo na posvätné mrzačenie.

V biblickom príbehu je znakom zmluvy, bolestným podrobením sa Božej vôli. Obrad však nestačí, je nutná aj obriezka srdca (5M 10.16 a 30.6).

V Tóre sa nachádza jedna staroveká pasáž, ktorá by mohla čo-to objasniť. Ide o obrezanie Mojžišovho syna jeho manželkou Cipporou (Midjánka a teda aj Midjánci museli tento rituál robievať), na zachovanie jeho života(!). Obriezku sprevádza jej veta:”…si môj ženích, je to spečatené krvou…” (2M 4.25). Výraz “chatan” pre ženícha  je totožný s arabským výrazom pre obriezku. Odborníci sa domnievajú, že je to preto, že v muslimskej komunite býval obrezávaný muž pred ženbou a teda ho akoby zasväcovala do nového stavu, podobne ako obriezky afrických muslimských žien. Prípadne býval dávaný na roveň krvácaniu pri deflorácii panny. Obaja vtedy vstupovali do dospelosti a plodného života.

Heodotos tvrdil, že Izraeliti, Edomiti, Ammoniti, a Moábiti prijali obriezku od Egypťanov a tí ju prevzali od Etiópčanov. Pod ich vplyvom ju zaviedli vraj aj Arabi a to ešte pred Mohamedom. Islam ju potom rozšíril do všetkých končín. Korán sa o nej údajne nezmieňuje vôbec.

Rav Zeira napočítal 5 vecí, ktoré môžu byť neobrezané:

  1. uši (1M 6.10)
  2. jazyk (2M 6.12)
  3. srdce (5M 10.16)
  4. predkožka (1M 17.14)
  5. stromy (3M 19.23)

Učil, že všetky národy sú neobrezané v prvých štyroch prípadoch a celý dom Izraela je neobrezaného srdca, keď neplnia vôľu Božiu.  Učil, že v budúcnosti odníme Boh od Izraela neobriezku ich srdca,  tak ako hovorí Ez 36.26 a 1M 17.11: “…a odstránim kamenné srdce vaše a dám vám srdce z mäsa…”

Obriezka je chápaná tradíciou ako jedna z 10.-tich skúšok Abraháma (podľa Rašiho: 1. ukrývanie sa v jaskyni pred kráľom Nimrodom, ktorý ho chcel zabiť 2. Nimrod hodil Abrama do ohnivej pece  3. príkaz opustiť rodinu a vlasť a odísť do Cháránu  4. hladomor v zasľúbenej krajine  5. únos Sarah egyptským faraónom  6. zajatie Lóta  7. oznámenie, že potomstvo bude trpieť pod 4 nadvládami  8. príkaz obriezky,  9. zahnanie Hagar a Izmaela  10. spútanie Izáka; podľa Maimonida:  1.opustiť Ur a odísť do Cháránu  2. hladomor  3. únos Sarah faraónom  4. vojna so 4 kráľmi  5. dieťa s Hagar, keď sa zdalo, že Sarah neporodí  6. obriezka  7. únos Sarah Abímelechom  8. odchod Hagar  9. odohnanie Izmaela  10. spútanie Izáka).

Má sa jej podrobiť vo vysokom veku, ešte pred splodením Izáka, aby tento mohol byť splodený vo svätosti a že hoci oslabený, môže splodiť syna (Radak).

Za obriezku je stanovený ôsmy deň po narodení, ale Abrahám a všetci jeho príbuzní museli byť obrezaní okamžite. Len Izák bol obrezaný podľa predpisu na ôsmy deň, lebo v čase vydania príkazu ešte nežil.

Osmy deň je symbolický, lebo nasleduje po siedmych dňoch stvorenia. Zavádza ale aj fakt, že všetky detské obete v okolitých národoch bývali tiež konané na ôsmy deň (môže byť obriezka kvázi ústupok ako zamedziť obetiam, ale pritom dať ľudu navyknutému na rituál, priestor pre realizáciu???). Aj zasvätenie prvorodeného zvieraťa Bohu v neskoršom Mojžišovom zákone sa konávalo na ôsmy deň (2M 22.29) a toto jeho obetovanie nesmie prebehnúť pred ôsmym dňom (2M 22.27). Z ezoterického pohľadu je 8 symbolom sveta budúceho – olam ha-ba.

Podľa Maharala sa s číslom 7 spája prirodzený poriadok sveta, preto 8 symbolizuje povznesenie človeka nad obmedzenia prírody, ktorým predkožka je a jej odstránenie ako prekážky duchovného rastu presahuje tento prirodzený poriadok (Chumaš).

Môže tiež súvisieť s ním, že ôsmy deň je pre rodičku dňom očisťovania. (bližšie o obriezke z mystického hľadiska pojednávam v samostatnom  článku, link naň je na konci článku).

Dospelý muž, ktorý sa nedá obrezať, stráca podľa tradície nárok na olam ha-ba a potrestaný býva buď predčasnou smrťou, alebo bezdetnosťou (bezdetnosť však nie vždy býva chápaná v judaizme ako trest, ale aj ako možnosť Božieho zásahu a zázraku).

Obriezka sa týka aj otrokov a konvertitov na judaizmus.

Izák dostáva meno Jicchak, ktoré sa prekladá zhruba ako “smiešok” (?), či “spôsobujúci smiech”, pretože pri oznámení zasľúbenia  jeho narodenia sa smial aj Abrahám aj Saraj. Abrahám preto, že sa tešil lebo uveril Bohu, Saraj preto, lebo pochybovala (1M 18.12). Preto sa Boh na Saraj hneval a na Abraháma nie (Raši).

Maimonides učil, že ten kto prijíma judaizmus a nie je židovského pôvodu je počítaný medzi učeníkov Abraháma, preto  sa konvertiti môžu modliť “…Boh našich otcov…”nakoľko Abrahám je ich otcom (pridáva sa im po konverzii k menu prídavok “ben Abraham”), lebo: “…budeš otcom mnohých národov…”. Maimonides tak nevidel žiadny rozdiel medzi rodenými Židmi a konvertitmi a vychádzal ako inak z Písma, v ktorom sa hovorí: “…jeden zákon platí pre teba a tiež pre cudzincov, ktorí bývajú s vami po všetky pokolenia…”(4M 15.15). Kým Izraeliti pochádzajú od Abraháma, Izáka a Jákoba, konvertiti pochádzajú od Boha, skrze ktorého slová boli vo svete stvorení.

© chanele

Súvisiace články:

Odporúčaná literatúra:

  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (1988)
  • Výklady ke Starému Zákonu (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesisi (2008)
  • midraš Berešit Rabba

LECH LECHA 3. – ABRAHÁMOVO ZASĽÚBENIE

Zmluva zohráva v Abrahámovom živote veľmi dôležitú úlohu. Abrahám dostáva niekoľko zasľúbení. Zasľúbenie zeme i syna i potomstva ako takého, ktorého bude ako hviezd na nebi. Hviezdy sú symbolom Božej moci (Ž 8.4; Iz 40.26) a toto porovnanie bolo bežné aj v egyptskej, gréckej, mezopotámskej a rímskej kultúre.

Židovská kultúra ešte pridáva, že tak ako si hviezdy nemožno podmaniť a zničiť ich, tak tak sa nikomu nepodarí vyhubiť Izrael  (Pesikta Zutresa).

Zasľúbenie sa netýka len Abrama (ešte pred zmenou mena, ktoré je súčasťou zasľúbenia) , ale aj jeho ženy Sáraj (tiež ešte pred zmenou mena), lebo zasľúbenie dostáva aj ona. Bude rodiť, pre ženu v nezvyklom a súčasne fyziologicky nemožnom veku.

Podľa tradície, keď Boh zvelebil Abramove meno o písmeno HE ( Avram – Avraham) obohatil ho o číslo 5, o ktoré pôvodné meno Saraj (forma ženského mena s koncovkou “-aj” bola dokumentovaná ako pri amoritských menách v textoch z Mari tak aj pri ugaritských menách) pri zmene na Sara, ukrátil. A tak sa do Abramovho mena dostalo HE z Božieho mena a zo Sarajinho mena odišlo JOD a bolo nahradené druhým písmenom HE z Božieho mena. Písmeno WAW  (z Božieho Mena)symbolizuje v kabale vždy spojku, háčik, jednoducho niečo, čo čosi spája. Jedným HE dal Boh plodnosť Abramovi, druhým HE dal plodnosť Saraj. JOD sa ale nestráca, ale nachádza sa opätovne v budúcom, lebo JOD je symbolom sveta budúceho tzn. Olam ha-ba, podobne ako je do budúcnosti zasľúbené už Abrahámovi (po zmene mena), potomstvo.

Abram zozačiatku pochybuje o Božom zasľúbení, zdôvodňujúc svoje obavy svojou bezdetnosťou. Hebrejské slovo “bezdetný” sa používa len v súvislosti s mužom. Príkaz (micva) oženiť sa a mať deti dostal podľa Talmudu len muž, ak sa teda muž neožení a nesplodí potomstvo, porušuje micvu, ak sa nevydá a neporodí dieťa žena, táto je Talmudom spod micvy vyňatá. Pravda ale je, že takéto prípady boli v minulosti ojedinelé, pretože nebolo možné, aby v staroveku niekto ostal sám, cez to všetko, mohli nastať situácie, kedy bolo v populácii žien jednoducho viac ako mužov, konieckoncov aj v súčasnosti je žien v spoločnosti podľa štatistík vždy viac, vzhľadom na zvýšenú mužskú úmrtnosť (a to aj čo sa týka novorodencov mužského pohlavia), takže nie je možné utvoriť presné matematické páry.

Hebrejský termín “bezdetnosti” použitý pri Abramovi, sa nikdy nespája so ženou a nemusí znamenať vždy, že bezdetnosť je trestom (3M 20.20-21; Jer 22.30), ale môže byť plánovaným dôvodom a príležitosťou pre Boží zázrak, kedy sa dotyčný vo vysokom veku stane predsa  len rodičom.

Abram predpokladal, že sa jeho dedičom stane niektorí z jeho sluhov, konkrétne Eliezer  z Damašku. Bol to starý akkadský zvyk. Akkadská spoločnosť predpokladala možnosť úmrtia bezdetnej osoby a umožňovala (archív hlinených tabuliek v Nuzi; polovica 2.tisícročia p.n.l.) v takom prípade adopciu sluhu, ako budúceho správcu a dediča celého majetku. Akkadský termín “MAR BITI” označuje takéhoto sluhu a je ekvivalentom hebrejského termínu “BEN BAJT” – “syn domu”, používaného v tomto kontexte.

Boh však prisľúbil Abramovi  jeho vlastného syna. Abram sa tomuto Božiemu tvrdeniu podriadil, nechal sa Bohom viesť a vložil do neho všetku svoju dôveru (R.Hirsch). Abram uveril a bolo mu to pripočítané ako spravodlivosť.

VIERA – hebrejsky EMUNA je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť.

Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou.

Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý pravdou. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.

V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá nevyvrátiteľná pravda.

Raši, veľký talmudický komentátor tak učil, že Abramova viera bola prejavom spravodlivosti, kdežto Ramban naopak učil, že to Abram považoval na spravodlivý Boží prísľub.  Avšak, tiež podľa Rašiho, si zároveň zachoval pochybnosti o zasľúbenosti zeme, kvôli hriešnosti jeho potomkov, preto sa neskôr udržiavalo zasľúbenie vďaka obetiam v Chráme, ako učí talmud (TB, Megillah 31b).

Abram vyžadoval na Bohu potvrdenie zasľúbenia. Ten mu prikázal priniesť trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbka, rozťať ich na polovice, uložiť ich naproti sebe a nedovoliť ich dravým vtákom zožrať.

Keď sa zvečerilo, na Abrama doľahol “tvrdý spánok a prepadla ho hrôza” (1JM 15.12) a Boh prehovoril, oznamujúc egyptské otroctvo v budúcnosti, ale aj exodus s veľkým majetkom z otroctva do zasľúbenej zeme (1M 15.13-16).

Nato prechádzali pomedzi rozpoltené zvieratá dymiaca pec a ohnivá fakľa. Tak bola uzavretá zmluva medzi Jahwe a Abramom (1M 15.17-20).

Termín “tvrdý spánok” – hebrejsky TARDEMA, podobne ako v Jóbovi (4.13-14) označuje stav, v ktorom človeka prepadne úzkosť v súvislosti s videním a majestátom Božej prítomnosti. Je to onen stav na pomedzí bdenia a snenia (dnes by sme povedali meditačný stav mysle, kedy mozog pracuje vo frekvencii théta) a kedy je ľudská myseľ schopná prepojenia s nadvedomím a teda aj vnímať Boží hlas – Bat kol. (Za zaujímavosť a možno pre ďalšie rozvedenie stojí zato spomenúť, že rovnaký termín TARDEMA bol použitý aj v 1M 2.21 pri zoslaní spánku na Adama, pri tvorení ženy…).

Spánok a veľká temná hrôza symbolizujú podľa Radaka, udalosti, ktoré ide Boh Abramovi oznámiť, podľa Rambana zas štyri mocnosti, ktoré si v staroveku podmanili Izrael. No ja osobne si myslím, že už samotný Boží Hlas musí bez diskusií vzbudzovať v počúvajúcom bázeň v podobe posvätnej hrôzy. Priznajme si bez debaty, všetci by sme boli v takej situácii vydesení. Vy, čo máte skúsenosti s meditáciami a hlasmi, ktoré sú ich súčasťou, tiež ste boli vydesení, keď sa vám to stalo prvý krát…čo potom Boží Hlas?

Odháňanie dravcov od rozpoltených obetovaných zvierat možno chápať ako symbol zaháňania zlého osudu (urartská mytológia). Samotné dravé vtáky možno vnímať ako národy, ktoré sa budú snažiť zrušiť zmluvu vyhladením Izraela (Radak) alebo aspoň zamedziť jeho službe Bohu (Ramban).

Dymiaca pec a ohnivá fakľa zastupujú v príbehu Božiu Prítomnosť, ktorá prechádzala pomedzi zvieratá a vyjadrovala účasť Boha  na zmluve (Raši). Rituál prechádzania pomedzi rozpolené zvieratá (tiež Jer 34.18), býval v staroveku slávnostným aktom uzatvárania zmluvy. Z textu jednej starej asýrskej zmluvy z 8.stor.p.n.l. je zrejmé, že rozpolené zviera predstavuje osud zmluvného partnera, ktorý by zmluvu porušil. Sú teda akousi kvázi výstrahou.

Zároveň netreba opomenúť, paralelu s ohnivým a oblakovým stĺpom, vedúcimi Izraelitov púšťou z Egypta. Tiež symbolizoval Božiu prítomnosť.

Pec symbolizuje zároveň gehennu, kam zostúpia štyri mocnosti, ktoré si v minulosti podmanili Izrael (Raši).

Termín “gehenna” je výsledkom ľudovej slovesnosti, podmienenej historickými udalosťami a legendou o údolí Himmónovom, kde sa v staroveku prinášali ohňové obete Molochovi, mnohokrát detské, čo silne kontrastoval s charakterom judaizmu.

Južne od Jeruzalema sa nachádza prudká strž siahajúca k údoliu Kidron.

Volá sa “Gej Ben – Hinom” = strž Himónovho syna.

Deti obetované Molochovi boli prevádzané ohňom tak, ako to Tóra zakazuje.

Proti týmto praktikám veľmi bojovali proroci.

Socha Molocha bola obklopená hradbami. Tvár mala podobu teľaťa, ruky mal vystreté dopredu pred seba na prijatie obete. V jeho dutom tele horel oheň.

Dieťa sa kládlo do rozpálených rúk sochy a aby nebolo počuť jeho zúfalý plač, obrad sprevádzalo veľké bitie do bubnov.

Názov “Hinom” vysvetľovali Mudrci aj tak, že je toto odvodené od slovesa “NOCHEM” – stenať v utrpení.

Názov údolia bol v hebrejčine skrátený na Gehinom (ekv. gehenna) a rovnaký názov sa dodnes používa  na označenie miesta, kde sa po smrti dostanú hriešnici. Je to akýsi ekvivalent kresťanského pekla a protiklad záhrady Eden.

Dávni učenci učili, že práve v údolí Hinom, medzi dvomi palmami sa nachádza vstup do Gehenny.

Aj prorok Zachariáš hovorí o tom, ako Hospodin zhromaždí pri Jeruzaleme všetky národy do boja.  A ON sediac, bude priamo počas súdu zlých vrhať rovno  do Gehenny (Zach 14.2; 5M 18.10; TB Eruvim 19a, TB Suka 32b).

Gehenna sa tak stala rozšíreným významom slova šeol.

© chanele

Súvisiace články: