HRIECHY A NÁVRATY K BOHU

Do akej miery ovplyvňuje hriešnosť návrat k Bohu, prijatie Boha, či Jeho odmietnutie?

Človek je telesná bytosť (Baal Guf), preto všetko telesné môže aj meniť. Vstupuje do sveta hriechu, ako aj do sveta cnosti.

Vo svete duality (svet hriechu i cnosti), svete dobra a zla,  dokonca nemožno existovať bez hriechu a teda nemožno od človeka očakávať, aby nehrešil. Nemá totiž na to vhodné podmienky. Možno ho teda právom za jeho hriechy trestať? Nie je tvrdenie o nutnosti hriechu alibizmus?

Judaizmus rozlišuje hriechy úmyselné (avon) a neúmyselné (chataa). A potom ešte čin, spáchaný úmyselne pre nahnevanie toho druhého (peša). Už táto kategorizácia dáva odpoveď a do popredia sa dostávajú také Božie vlastnosti ako milosrdenstvo a spravodlivosť (rachamim a cedaka).

Boh aby bol spravodlivý, musí byť súčasne milosrdný. Jedno bez druhého existovať nemôže. Avšak spravodlivosť je u Boha pravdepodobnosťou na prvom mieste. Lebo ak je spravodlivý, musí byť adekvátne k tomu aj milosrdný. Milosrdnosť však nie je podmienkou k spravodlivosti. To len spravodlivosť je dôvodom pre milosrdenstvo. Inak povedané, milosrdnosť môže existovať bez spravodlivosti, ale spravodlivosť bez milosti nie. A vo svete, aby obstál, musí byť rovnováha.

Z dôvodu nutnosti hriechu v hmotnom svete, ako jeho súčasti a jeho podstaty, je Boh milosrdný k našim prehreškom, čo je svojim spôsobom aj Jeho spravodlivosť, lebo keby milosrdný nebol, nebolo by to vlastne z Jeho strany spravodlivé, keby nás bezhlavo trestal za niečo, čo je súčasťou sveta. Naviac ale, tento nízky svet, by pri jeho absolútnom súde neobstál (viď. tiež rovnováha sefirot – ROVNOVÁHA SEFIROT A DUALITA ). Ako sa ale potom dívať na hriechy a porušovanie micvot?

Hriechy sú slabosťou duše uväznenej v tele.  Pokiaľ v ňom žije, podlieha mu. Človek bol stvorený pre dva svety.  Tento (olam ha-ze) a budúci (olam ha-ba). Micvot sú na to, aby podliehanie hriechu korigovali, oslabovali a eliminovali na minimum a voviedli do sveta budúceho. To “minimum” je odpúšťané a cielený úmysel trestaný. Ak dieťa nerozumie látke a dostane zlú známku, je v inej pozícii ako dieťa, ktoré sa úmyselne na hodinu nepripraví.

Milosrdenstvo rachamim, je inými slovami súcitnosť. To bezprostredne súvisí so slovom maternica (rechem). Milosrdenstvo je teda súcit, veľmi blízky materskému citu. Na mieste je tiež súvis so slovom chanum=dobromyseľnosť, čo je vlastne obdarúvavanie zadarmo (chinam). Odpúštanie hriechov je naozaj čin zadarmo.

Podľa judaizmu však hriešnici cez to všetko trestaní bývajú. Boh každého varuje jeden krát, dva krát, tri krát. Ak sa človek nenapraví, na štvrtý krát je už trestaný zlom (hriechy otcov trestám na synoch do štvrtého pokolenia 2M 34.7 ). Tradícia vidí za týmto trestom choroby, až smrť, v prípade, kedy spáchané zlo nemožno inak vykúpiť. O tom sa rozhoduje vždy v období Desiatich dní pokánia. Preto sa aj vykupovanie otrokov (50-ty jubilejný rok Jovel) vyhlasovalo vždy na Jom Kipur ( 10 dní pokánia a Jom Kipur ).

Boh je dobrý (tov) a priamy (jašar), preto ukazuje hriešnikovi cestu. Tou cestou je návrat (tešuva, niekedy prekladané aj ako pokánie) a bude mu odpustené (Ž 25.8).

Ak však človek má možnosť hriech napraviť a neurobí to, dokazuje tým, že jeho hriech pramení z rozumového rozhodnutia (Prísl 1.24-28; micad hasechel).

Ak sa hriešnik ale navráti k Bohu, je prijatý bez rozdielu, či hrešil neúmyselne, alebo z rozhodnutia.

Judaizmus tak rozoznáva tri skupiny hriešnikov. Petajim (primitívov) – ľudí nasledujúcich telesné žiadosti, nedbajúc pri tom rozumu, lecim (ľahkovážnych) – žijúcich svoje dni v márnostiach a bezvýznamných veciach a raim (zlích) – zlích vo svojej podstate, pretože hrešia preto, aby škodili druhým. Nakoľko poznanie vedie ku konaniu dobra, oni pre konanie zla, čiže opaku, sú preto nazývaní tiež hlupákmi.

Náprava každého hriešnika je možná a tou je práve návrat k Bohu. Priblíženie sa k Nemu. Už v staroveku toto priblíženie zastupovali obete prinášané na oltár, lebo nimi hriešnici priznávali vinu vykonaného hriechu. Samotné slovo korban (obeť) súvisí so slovami karov – blízko a lehitkarev – priblížiť sa. Obeť teda približuje hriešnika k Bohu, približuje vzdialené hriechom. Je nástrojom k návratu (tešuva) a teda k pokániu, k ochote sa zmeniť, napraviť, vrátiť sa na pôvodnú cestu. A priblížením sa k Bohu sa hriech stráca.

Ak však hriešnik úmyselne odmieta návrat, midraš ho dáva do pozície prenasledovaného zlom, pretože napriek nutnosti hriechu vo svete duality, musí byť tento zo sveta odstránení, pretože je jeho omylom, nedokonalosťou a robí ho chybným. Z tohoto pohľadu, by každý hriešnik mal za svoje opakované hriechy (viac ako tri krát, lebo tri krát zopakovaná vec, je už pravidlom) zomrieť, aby bolo zlo zo sveta odstránené. Avšak, svetu bola daná Tóra, ktorá je nástrojom nápravy, lebo hľadá cestu, ako človeka očistiť. Boh vyžaduje len obyčajný návrat na pôvodnú správnu cestu.

Midraš Jalkut Šimoni hovorí o veľkosti ľudí so zlomeným srdcom (lev nišbar)! Kladie zlomené srdce nad zápalnú obeť (Ž 51.19) lebo zlomené srdce je samotnou obeťou Bohu, už len tým, že je zlomené a automaticky zo seba vypúšťa pokánie, ktorého následkom je automatický návrat k Bohu.

Charvona povedal: “Kto sa navráti, akoby vystúpil do Jeruzalema, vybudoval Chrám i oltár a súčasne obetoval”. Zlomeným srdcom hriešnik obetuje sám seba, je teda sám Chrámom. Hriechom znečistený Chrám svojou nápravou očistí a prinesie tú najvyššiu obeť. Zlomené srdce je možnosťou, ktorou sa hriešnik približuje Bohu (Kaz 12.7).

Návrat k Bohu privádza na svet vykúpenie (IZ 56.1; 59.20). Vykúpenie (geula) je vyslobodenie z nadvlády zlého pudu (jecer ha-ra).

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

 

JHWH – TETRAGRAMMATON A JEHO ZNENIE

Štvorpísmenné Meno Božie (Tetragrammaton) – “šem ben arba otiot“, odvodené od počtu jeho písmen (TB Kidušin 71; Avoda zara 17; Sanhedrin 12) je používané takmer od prvých stránok Biblie, i keď jeho pôvod v zjavenom Mene Ehje ašer ehje, možno položiť až do 2. knihy Mojžišovej (3.14). Avšak Meno JHWH poznali Hebrejci s najväčšou pravdepodobnosťou už v predmojžišovskom období, usudzujúc práve podľa mena Mojžišovej matky Jochebed = JHWH je Sláva.

162.jpg

Prvý krát sa Meno vyskytuje v 1M 2.4 a s najväčšou pravdepodobnosťou je odvodené od príčinného slovesa nedokonavého vidu HAVA “stať sa”. To by zároveň korešpondovalo so samotnou Božou podobou (pokiaľ to budeme chápať antropomorficky). On je ten, ktorý Bol, Je a Bude, ktorý sa stáva svojou vlastnou činnosťou, ktorý spôsobuje bytie svoje i svojho stvorenia.

Tak ako nevieme s určitosťou určiť počiatok jeho používania, rovnako nevieme určiť obdobie, kedy sa prestalo vyslovovať. Niektorí uvádzajú ako posledné obdobie dobu babylonského zajatia. V období Sudcov ho zjavne ešte používali, o čom svedčia podoby vtedy používaných pozdravov: “….nech ťa JHWH požehná…”, “…nech je JHWH s vami…” (Rút 2.4).

Svedčia o tom nepochybne i osobné izraelské mená (Adoniáš=môj Pán je Jah), Izajáš (Záchrana od Boha), Jonatán (Jah dal), Micheáš (Kto je ako Jah?), Jošua (Jah je záchrana) a bežne ho používal aj kráľ Dávid (Žalmy v hebrejskom originále).

Vychádzajúc zo židovskej liturgie, veľkňaz toto meno vyslovoval spolu s vokálmi pri náboženskom obrade odpustenia hriechov za seba, svoju rodinu i celý národ, v Deň Zmierenia – Jom Kipur, kedy mal jeden jediný krát v roku povolené vstúpiť do veľsvätyne a vykonať spomínaný obrad zmierenia nad vekom Archy Zmluvy (TB, Joma 6.2). Tá už síce v období Druhého Chrámu pravdepodobne v Chráme nebola, avšak obrad sa robil až do druhého churbanu – zničenia celého chrámového komplexu Rimanmi roku 70 n.l.

Posledným záchytným bodom by mohli byť prvé grécke preklady, pretože tie zanechali Božie Meno ešte v origináli.

Snáď možno brať prestatie jeho vyslovovania ako nepochopenie tretieho prikázania z Desatora (2M 20.7) a následne nato i nepochopenie časti o trestoch ukameňovaním za bohorúhačstvo (3M 24.15-16). Jednotlivé kresťanské Biblie toto miesto prekladajú rôzne:

  • evanjelická: “…každý kto prekľaje svojho Boha ponesie svoj hriech. Kto by sa rúhal Menu Hospodinovmu, má byť vydaný na smrť…”
  • katolícka: “…každý, kto bude Bohu svojmu kliať, uvalí na seba hriech, kto však bude zlorečiť Menu Pánovmu, musí zomrieť…”
  • Preklad Nového sveta sv. Písiem: “…v prípade, že nejaký muž zvoláva zlo na svojho Boha, bude si za svoj hriech zodpovedať. Preto, kto potupuje Jehovovo Meno, ten má byť celkom isto usmrtený…”
  • Jeruzalemská Biblia: “…každý človek, ktorý preklína svojho Boha, ponesie ťiaž svojho hriechu. Kto sa rúha Menu Jahveho, musí zomrieť…ak sa bude rúhať tomu Menu…”
  • český ekumenický preklad: “…kdokoli by zlořečil svému Bohu, ponese následky svého hříchu. Kdo bude lát Jménu Hospodinovu, musí zemřít…jestliže bude lát Jménu…”

A nakoniec originál, Biblia Hebraica Stuttgartensia uvádza: “…kager kazrach bnakvo-šem jumat. šem adonaj mot jumat ragon jirgemu-bo kol haeda iš ki-jkalel elohav venasaa cheto…”

Hovoria teda o rúhaní sa (hrubo urážať), zlorečení (preklínanie=vyslovenie zlého želania a neprianie osudu), potupovaní (uvalenie hanby) a hromžení (čes. “lát”). Jedine hebrejský originál je konkrétnejší. Hovorí jednak o zlorečení a jednak o pomenovaní, či označení menom(!). Z toho by vyplývalo, že Meno JHWH nemožno použiť pri preklínaní ani pri priamom pomenovaní.

Ak je však vyslovenie Mena Božieho tak hriešne, že musí byť potrestané trestom najvyšším – smrťou, prečo potom Biblia na inom mieste tak veľmi apeluje na vzývanie Mena Božieho, či jeho pripomínanie (2M 3.15)? Pričom “vzývať” je v jazyku Biblie to isté ako “volať” alebo “úpenlivo prosiť” (hebrejské sloveso  likro) – a budete ma volať/vzývať a ja vás vyslyším – Jer 29.12, čo býva obyčajne spojené s pomenovaním dotyčného. Ako vysvetliť tento paradox?

Pri Mojžišovom prvom zjavení na Sinaji sa Boh predstavuje Menom,  ktorého používanie určil “na veky” (2M 3.15). Prečo je potom o celú biblickú knihu ďalej (3M 24.15-16) jeho používanie pod trestom smrti zakázané? A prečo sa tiež zároveň celú historickú dobu bežne používalo?

Neďaleko Jeruzalema bola odkrytá pohrebná jaskyňa z 8.stor. p.n.l. a na jej stenách nápisy “JHWH je Boh celej zeme”. Keramické črepy z Aradu (Južný Izrael) pochádzajúce zo 7.stor.p.n.l. tiež vypovedajú o jeho používaní. Rovnako sadrové zásobné džbány a kamenné nádoby z Negevskej púšte popísané hebrejskými a fénickými nápismi, alebo strieborný zvitok pôvodne z obdobia ešte predbabylonského exilu.

Potvrdzujú ho tiež lakíšske listy (Jahú) písané na črepoch (7 stor.p.n.l.), či dokonca neizraelské správy ako je napr. Moábsky kameň (cca 400 p.n.l.). Jeho bežný výskyt je tiež zachytený na tabuľkách z čias Chammurapiho. Dôvod na zákaz jeho vyslovovania teda musel vzniknúť až neskôr, okolo roku 300 p.n.l. a prísne trval do cca roku 300 n.l. A práve vtedy došlo k zabudnutiu jeho pôvodnej podoby znenia. Úcta i strach s potrestania mohli byť príčinou, ale aj to, že práve v týchto časoch  sa hovorová hebrejčina na území vtedajšej Palestíny nahrádzala aramejčinou . Tak sa celkom prozaicky mohlo na pôvodnú hebrejskú výslovnosť pochádzajúcu zo zjaveného “Ehje ašer ehje“,naozaj len z praktických dôvodov, zabudnúť a hľadanie akéhokoľvek ďalšieho dôvodu je zbytočné.

Židovská tradícia jeho nevyslovovanie vysvetľuje tým, že ani kráľ nebýva oslovovaný menom, ale len titulom. A Meno Božie za takéto vlastné meno považované je a preto sa pri čítaní Tetragrammatonu, tento vyslovuje Adonaj=Pán (rovnako Tretragrammaton prekladá Septuaginta – grécky preklad Sedemdesiatich (tiež LXX) – Kyrios=Pán). Pre prípad, že by vedľa neho stálo už jedno pôvodné Adonaj, aby sa neopakovalo dva krát za sebou, nesie vtedy podobu Elohim=Boh.  Na to, aby čitateľ pohotovo vedel, kedy čítať Adonaj a kedy Elohim, slúži punktácia (označenie samohlások) Tetragrammatonu, zodpovedajúca týmto dvom menným označeniam. Z toho vzniklo v kresťanskom svete mylné a dodnes užívané nesprávne, a dosť frekventované, čítanie Jehova. Jeho používanie sa medzi nežidovským obyvateľstvom vžilo tak, že úplne zatienilo inú svoju variantu uprednostňovanú hlavne vedeckou kritikou, ktorá predpokladá správnu podobu znenia ako Jahve. Chápať jeho pravdivosť na základe frekventovanosti jedného z nich je veľmi zavádzajúce.

Prekladatelia podľa vzoru Vulgáty (Hieronymov preklad do hovorovej latinčiny) uprednostňovali dlho na prepis JHWH slovo Pán, tak ako to robila aj LXX – Dominus. Z toho vyplýva, že kresťania závislí na prekladoch Písma sv. nemali stáročia ani poňatia o nejakom Božom Mene a mnohí pod ním dodnes chápu slovo “Boh” a práve toto spájajú s 3. prikázaním.

Prvý krát sa skutočné Meno použilo v kresťanskom preklade v 13.stor.n.l., v latinskom diele Pugio gidei (Dýka viery) a to vo forme YOHOUA, nevediac, že samohlásky len naznačujú čítanie Tetragrammatonu ako Adonaj a mylne predpokladajúc, že samohlásková punktácia patrí naozaj pod písmená JHWH. V anglickom preklade sa objavuje tvar v podobe IEHOVAH (16.stor.n.l.) ale len v niektorých veršoch.

Kresťanskí prekladatelia často znenie Johoua či Iehovah aj úmyselne odmietali, pretože jeho priznanie, by tak vyvolalo dojem, že Boha je nutné pomenovať, aby mohol byť odlíšený od iných bohov, čo bolo neprijateľné nie len pre kresťanstvo, ale vo výsledku aj pre  judaizmus. I napriek tomu sa Božie Meno v tejto podobe ďalej dostalo do prekladu španielskeho, portugalského i nemeckého.

Výnimku tvoria skoré grécke preklady zachovávajúce Meno, či už v preklade – pán (Kyrios), alebo v pôvodnej forme JHWH (preklad Akivy z 2.stor.n.l.). Kresťania tak mali možnosť v tomto “hluchom”  období medzi 3. stor. p.n.l. a 3 stor.n.l., kedy platil zákaz vyslovovania Božieho Mena (i napriek tomu že bolo prostriedkom na uctievanie Boha –  2M 34.5,6; 5M 32.3-43; 3M 22.32; Ž 8.1, 99.3, 148.13, predstavujúc a charakterizujúc ho), vytvoriť svoju základnú dogmu o Trojici (ľahko tak bolo stotožniť Boha s Ježišom) a umožnilo vykryštalizovanie podoby kresťanstva, podstatne odlišného od jeho pôvodnej podoby.

Niektorí kresťanskí predstavitelia súčasnosti uprednostňujú výslovnosť Jahve tým, že je to znenie, ktoré pôvodne poznali od okrajových židovsko-kresťanských skupín, alebo samaritánov a ktorí jeho vyslovovanie zakázané nemali alebo tento zákaz nevzali za svoj.

Keď hľadáme význam Mena Jahve v 2M 3, kde je pri zjavení horiaceho kra dané do podmienenosti k slovesu HVH – byť, stávať sa; vychádza nám, že by Jahve potom znamenalo “budem” a teda “Som naveky” (ehje). To o sebe hovoril Boh (1.os.sing), ľud by o ňom hovoril v 3.os.sing, a teda, ktorý “bude” (Je naveky) – jihve.

Hebrejčina pozná celkovo sedem slovesných kmeňov (KAL, NIFAL, PIEL, PUAL, HIFÍL, HOFAL a HITPALEL), ale sloveso HVH môže existovať len tvare KAL (existuje)a HIFÍL(spôsobuje existenciu). Z tohto pohľadu ho možno vokalizovať len dvoma spôsobmi Jihve alebo Jahve. Varianta Jahve by mohla označovať naviac toho, kto sa stáva tým, ktorý splní všetky sľuby, činí bytie, uskutočňuje plány a pod.

Záujem biblického Izraela poznať Meno svojho Boha je dôkazom toho, aké dôležité bolo v minulosti postavenie mena vo všeobecnosti. V hebrejskom chápaní označuje konkrétnu osobu majiteľa, i keď v staroveku, poznať kohosi meno znamenalo získať nad ním moc. To by mohlo byť nakoniec tiež jedným z možných viacerých dôvodov, prečo pisateľ biblických častí tak otáľal s vyjavením Božieho Mena, prečo nakoniec prestalo byť vyslovované, resp. prečo sa Boh snažil do posledného okamihu ho nevyjaviť (1M 32.30).

V konečnom výsledku však toto Meno bolo zjavené (2M 3.13-16; 6.3), ale aj požehnané (Ž 145.21) a bolo dokonca prikázané(!) ho vzývať (2M 3.14-15).

Božie Meno je On samotný, skrze svoje Meno koná, skrze neho stvoril tento svet, keď o ňom hovorí – hovorí vlastne o sebe a človeku bolo zjavené preto, aby jeho uctievaním, vzývaním a jeho milovaním slúžil Bohu a poznal Ho a klaňal sa mu (2M 3.15). Povinnosťou človeka je si toto Meno vážiť a nevyslovovať ho nadarmo (2M 20.7 a 5M 5.11) pretože ani Boh, ani Meno nie je  k dispozícii len tak, pre sebecké účely človeka.

Božie Meno je posvätné (Ž 5.12). Ono samotné je večné (Ž 135.13) a hrozné (5M 28.58) rovnako ako jeho nositeľ, lebo je Ním samotným. I toto je jeden z dôvodov, prečo sa zbožný Žid vyvarúva nakoniec aj vysloveniu mena Adonaj, inokedy než pri modlitbách alebo v synagóge. Pôvodne bola táto praktika neznáma.

Mnohí vedci sa snažili vystopovať jeho genealogický pôvod v iných jazykoch než je hebrejčina. Hľadal sa jeho kanaánsky pôvod,  bola snaha nájsť jeho skrytý prameň v protoindickom Jajaš (Dr. B.Hrozný), odvodenom od slova “ísť”. Možno sa tak na sinajský polostrov dostalo inváziou indoeurópskych národov, čo by mohlo súhlasiť s tvrdením, že JHWH znamená “Som tu”, tzn. nemusíš ma hľadať inde (Sallin). Alebo len vidieť za ním archaické sloveso “byť” a jeho snáď kauzatívny tvar: on “pôsobí bytie”, či “je dôvodom k existencie”? Možno ním prehovára jednoduchá forma  “on je” či “bol” alebo “bude”, nakoľko v biblickej hebrejčine sa minulý, budúci a prítomný čas vzájomne stierajú.

Keby sme do toho chceli vniesť trochu mystiky, hebrejčina by sa tak stala bezčasová, zahŕňajúca všetky časy zároveň, tak ako je to v tzv. zeman sidurim, v oblasti za našim priestoročasom, kde už neplatia naše fyzikálne zákony, ani v ňom neplynie čas lineárne.

K jeho výkladu slúži podľa tradície verš 2M 3.14( Ehje ašer ehje), z ktorého je nutné vychádzať pri skúmaní pôvodu i znenia Božieho Mena. Božie Meno môže s prihliadnutím k tomuto faktu teda vyjadrovať tri princípy:

  1. Som ktorý som (zostávajúc pritom tajomný)
  2. Som, ktorý existuje, tzn. Živý Boh (chaj), narozdiel od modiel a falošných bohov
  3. Budem, ktorý budem, lebo vyvolený národ Ho až vtedy pozná, keď uvidí, čo pre nich vykoná

Všetky sú zhrnuté pod jedným označením, dynamicky ukrývajúcim jednu z Božích podstát.

Niekdajšie, jeho bežné používanie dosvedčujú aj jeho viaceré skrátené formy (Jahu,  Jo, Ja, Jeho, Jah  – 2M 9.16, Ez 36.23, Malach 1.11) pripájajúce sa k osobným menám.

Inou z možností, prečo sa Meno prestalo vyslovovať je tvrdenie, že Boh je nedefinovateľný a teda aj nepomenovateľný, ukrýva v sebe neuchopiteľné tajomno a zároveň skutky minulé i podstatu udalostí nadchádzajúcich, rovnako ako aj prítomnosť v čase očakávania zasľúbenia.

Podľa talmudických učencov  zastupuje Božie Meno Božie atribúty milujúcej láskavosti a zľutovania (midat harachim).

Jeho synonymá sú slovné spojenia “strach Izákov”(1M 31.42, 53) a “Mocný Jákobov” (1M 49.24), pretože pôvodne to bol Boh praotcov, až zjavením na Sinaji (2M 3.13-16; ž.3) sa Mojžišov Boh akoby zmenil. Skonkretizoval. Z Boha, ktorého Meno bolo, akoby zatajované (1M 32.30), či len opisované (napr. Sd 13.18) sa zrazu stal Bohom konkrétnym – Ehje ašer ehje, z ktorého časom vzniklo JHWH.

Môj osobný názor je taký, že Stvoriteľ je bezmenný, pretože nie je nutné Ho od iného božstva odlišovať, nakoľko je Jediný. Preto sa zjavuje opisným Ehje ašer ehje – Som ktorý som, jednoducho je čistým Bytím, Súcnom, Existenciou, niekým, kto bytie ďalších tvorov umožňuje a udržiava. Je to čisté kabalistické SOM (Ehje), stojace nad Keter, to prvé, čo bolo vyslovené, pred cimcumom a ďalším následným tvorením. Nemá význam z môjho pohľadu príliš špekulovať nad samohláskovou výslovnosťou JHWH, pretože platí výslovnosť každá, v kauzalite ku gramatickej osobe. Buď  oslovujem priamo Stvoriteľa slovom Ty, alebo o ňom hovorím s blížnym ako o On a je podľa mňa zavádzajúce hľadať akýsi konkrétny univerzálny neurčitkový tvar. Proste je to Ten, ktorý bol, je a bude vo Večnosti…Bezmenné Súcno, Bezmenné Vedomie, Bezmenné Bytie…a my stvorení na Jeho obraz…potom lepšie už chápeme svoju mieru podielu vo svete aj svoju podstatu a podstatu Adama Kadmona i náš návrat k Nemu. I to, prečo Kniha Bahir hovorí, že 24 Mien Božích je zahrnutých v Srdci nebies, ktoré obsahuje mužskú aj ženskú potenciu v celom vesmíre. On samotný je Existencia, ktorá spôsobuje existenciu Jeho i nás…

-chanele-

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004)
  • A.Kaplan: Bahir (2008)
  • V. Sadek: Židovská mystika v Praze (1992)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (1995)
  • Božie Meno, ktoré pretrvá navždy (?)
  • J.J. von Allmen: Biblický slovník (1987)
  • M.Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • A.Bennett: Poznámka ke Genesis (1990)
  • K.Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • D.Duka: Úvod do písma sv. SZ (1992)
  • J.Eisenberg : Kabbala (1923)
  • J.Heriban. Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • Š. Janega: Všeobecný úvod do kníh SZ (1993)
  • Segert, Klíma: Mluvnice hebrejštiny a aramejštiny (1956)
  • O.Muneles : O vědeckém studiu kabaly (in. Žid. ročenka 5720, 1959)
  • D.Ž.Bor: Kabala a kabalisté (1989)
  • L. Goldschmidt: Der Babylonische Talmud
  •  M.Bič: Ze světa starého zákona (1986)
  • detto: Dějiny Palestiny od pravěku ke Křesťanství (1948)

Súvisiace články:

MENÁ CHRÁMU

    MENÁ CHRÁMU

180ilustrácia: autorka

Tóra uvádza niekoľko mien Chrámu. Najznámejšie je Bejt ha-Mikdaš (Svätý Dom), či Bejt Elohim (Boží Dom), alebo len Ha-Bajt (Dom) – pretože to bola najsvätejšia stavba v Izraeli.

Z ďalších názvov možno ešte spomenúť Chacerot Adonaj (Hospodinovo Nádvorie), Hejchal (Palác), Bejt Zebul (Dom Obidlí), Bejt Avotejnú (Dom našich otcov), Bejt Tefila (Dom Modlitby), Bejt Menucha (Dom Odpočinku) či Ha-Bajt ha-Eljon (Dom Najvyššieho).

Termín Devir slúžil pôvodne na pomenovanie Najsvätejšej svätyne. Neskôr označoval celý Chrám.

Podľa legendy toto označenie pochádza zo slova DAVAR (slovo), pretože toto Svätá Archa aj naozaj obsahovala a to v podobe Desatora (Aseret ha – divrot).

Iní spájajú DEVIR so slovom DEVER (mor), pretože ten bude uvalený na takého človeka, ktorý nebude dodržiavať Desatoro.

Ha-dom Adonaj  (Božia Podnož) je zas termín, ktoré sa v Biblii objavuje viackrát a ktorý zobrazuje Boha ako Pána Vesmíru sediaceho na Tróne (Nebesiach) a Zem pritom používa ako Podnož.

V proroctve Zachariášovom je pod termínom Levanon (Libanon – od “lavan” = biely; podľa bielych vrcholkov hôr), označovaný práve Chrám, pretože tento bol postavený z libanonských cédrov. A tak mudrci za pádom Libanonu videli vždy aj pád a zbúranie Chrámu.

Zároveň, termín začína písmenami LEV (srdce) a práve srdcia všetkých sa k Chrámu obracajú, modliac sa k Hospodinovi. A tak sa Chrám zvykne nazývať aj Lev ha-Olam (Srdce Sveta).

A aj autor knihy ZOHAR používa termín Lev šel kol ha-olam (srdce celého sveta).

-chanele-

Zdroj: ZOHAR I  84b  k Lech lechá,

Jer 4.18;

1 Kr 9.3

ZÁKLADNÝ KAMEŇ

ZÁKLADNÝ KAMEŇ

Podľa jednej legendy, keď Boh tvoril svet, vytrhol jeden vzácny kameň spod svojho trónu a vložil ho do Priepasti tak, aby jeden jeho koniec  ostal vklinený v zemi a druhý vyčnieval  hore a tvoril tak základy sveta. Na tomto konci je stred sveta, ktorý sa od neho šíri do všetkých strán, spočívajúc na centrálnom bode. Je to Základný kameň – ŠETTIJAH a je na ňom vytesané meno Božie JHWH. Toto slovo znamená tiež “ŠAT JAH” – “Základňa Pána”.

Zem sa okolo tohto kameňa šíri v troch sférach. Prvá obsahuje absolútnu čistotu a jemnosť, ktorá na zemi existuje. Nachádza sa najvyššie nad zemou. Druhá  obsahuje jemnosť a čistotu najjemnejšieho Prachu zo všetkých prachov. Tretia obsahuje to najhrubšie, vrátane najhrubšieho Prachu a obklopujú ju vody Oceánu, ktorý obklopuje celý svet.

Prvá sféra obsahuje Chrám a Jeruzalem až po jeho hradby. Druhá obsahuje celú Izraelskú krajinu a tretia ostatný svet.

Základný kameň je stotožňovaný tiež s obeliskom, ktorý vztýčil Jákob (1M 28.22; 31.45). Jedná sa zároveň o balvan vyčnievajúci zo skaly v Omarovej mešite (Jeruzalem). Podľa hagady sa na ňom malo odohrať obetovanie Izáka i Jákobov sen s rebríkom. Stal sa tiež oltárom pre zápalné obete. Je považovaný za “pupok sveta” a patrí medzi veci, ktoré boli stvorené ako prvé.

Podľa inej tradície žiari všetkými farbami a má podobu zafíru.

Je o ňom napísané: “Stane sa domom Božím.” (1M 28.22).

Kameň má sedem očí (Za 3.9).

A po západe slnka na ňom spočinú Cherubim a spievajú pieseň na Božiu slávu tak, že táto stúpa zdola nahor (Ž 134.1; 125.1; 113.1), a keď nastane ráno, začne spievať Izrael. A kameň posilňujú spevy ako jedných, tak aj druhých. I je napísané: “Môjho ducha vložím do vášho vnútra”(Ez 36.27), “I je to kameň vyskúšaný, základný a drahý” (Iz 28.16). Tiež kamenné dosky Desatora (2M 24.12) sú z neho urobené a to je tajomstvo biblického veršu “Pastier, kameň Izraela” (1M 49.24).

Na Základnom kameni vraj pôvodne v Chráme stávala aj Archa Zmluvy. Keď bola  z Chrámu odstránená, zapaľovali na jej mieste kadidlo. Kým však Archa v Chráme bola, veľkňaz odchádzal z veľsvätyne  vždy za svetla, lebo Archa toto svetlo vydávala.

Po jej odstránení odchádzal veľkňaz z veľsvätyne už vždy len po tme.

– chanele-

zdroje: Zohar  I fol 231a

TB Joma  54b