NEFILIM 2.

Kto boli tieto záhadné bytosti z Prvej knihy Mojžišovej?

1M 6.1-4 tvrdí, že boli výsledkom párenia medzi bytosťami nazývanými “synovia boží” a ľudskými dcérami, čím získali negatívnu povesť. Preslávili sa ako veľkí bojovníci vysokého vzrastu (Ez 32.27; 4M 33).

Avšak 1M 6.4 možno chápať skôr ako chválu pre Nefilim. Ak sa v neskorších interpretáciách dávajú do súvisu s potopou sveta, ide teda pravdepodobne o nesprávny výklad, lebo samotná Biblia Nefilim nevystavuje žiadnej kritike (!).

Vďaka vysokému vzrastu sú nazývaní biblickými obrami. Poznáme ale aj iných biblických obrov – Refaimovcov (Refaim) a Anákovcov (Anakim). Refaimovci a Anákovci sú obri, ktorí dosiahli takmer božský stav, kdežto Nefilim sú len (!) klasickí obri.

O Refaimovcoch sa píše v 4M 2.11, 3.11; 2Sam 21.19 a Joz 11.22 a to vždy v podobe menovania jedného z obrov (Anák, Óg, Goliáš) stojaceho v opozícii k Izraelu ako zástupcu tohto národa.  Refaimovci bežne umierali, neboli nadprirodzení.

Podľa niektorých biblických komentátorov pôvod mena Nefilim naznačuje, že toto pochádza z kauzatívneho tvaru slovesa nafal = padnúť – 2Kráľ 3.19, 19.7 a teda, že spadli z neba, takže to boli “padlí anjeli”, ktorí mali pomer s ľudskými dcérami splodili s nimi “silných povestných mužov”. Biblia ale nikde nespomína doslovne, že by sa naozaj jednalo o padlých anjelov.

Iní komentátori sa chytajú slov “a taktiež a potom” a tvrdia, že Nefilim neboli ani “padlí anjeli” ani “tí silní”, lebo Nefilim “boli na zemi v tých dňoch”, tzn. ešte predtým než mali synovia boží styk s ľudskými dcérami. Podľa nich boli Nefilim jednoducho ničomníci ako bol Kain – lupiči, surovci, tyrani, vrahovia apod., ktorí sa potulovali po zemi, než ich zničila potopa.

Nakoľko ale Boh nehovorí, že chce zničiť okrem ľudí a zvierat aj nejakých “padlých anjelov”, či iné entity, čo i len nadprirodzené, museli byť títo vyslovene ľudského pôvodu.

Ďalší komentátori sú presvedčení, že Nefilim boli hybridní potomkovia zhmotnelých anjelov a ľudských dcér a iní ich stotožňujú s “giborim”(hrdinovia).

Z veršu je ale jednoznačne jasné, že Nefilim nie sú totožní so “synmi božími”. Septuaginta (LXX) používa na preklad slov Nefilim a “tí silní” jedno a to isté slovo – “gi´gantes” (obri). Aj tu možno pramení chybná interpretácia, lebo gréčtina dokáže niektoré hebrejské termíny preložiť len s veľkými obtiažami, ak vôbec. Toto je jeden z takých termínov.

Kto sú synovia boží?

Môžu to byť obyčajní ľudia uctievajúci Boha (aj Izraelci sú samotným Bohom nazývaní synmi Božími). Jób tento termín používa na označenie  anjelov. To isté tvrdí Peter (1Pe 3.19, 20, Juda (6). Mohli sa ale anjeli zhmotňovať do podoby ľudí? Termín “padlí” je vedou vysvetľovaný ako “božská transformácia” do hmotného nižšie postaveného stavu. Aj Biblia túto možnosť pripúšťa (1M 18.1, 2, 8, 20-22; 19.1-11; Joz 5.13-15). Miestom anjelov je ale nebo (šamajim; Da 7.9, 10). Hoci “povestní muži”, nepodliehali kritike Biblie, potopu neprežili a preto nemohli byť dobrí, avšak nemuseli byť horší od ľudí, ktorí neprežili (!). Inak by prežili potopu spolu s Noem. Avšak (!), 10 zvedov, ktorí priniesli Izraelitom nepravdivú správu o Kanaáne, prehlásili:”…sú muži mimoriadnej veľkosti. Videli sme tam Nefilim, synov Anáka, ktorí sú z Nefilim…”. Podľa tohto a aj iných textov ale vyplýva, že potopu predsa len prežili, minimálne, že v Kanaáne nejakí vysokí muži boli, avšak okrem tejto správy o nich už ďalšia kontinuálna zmienka v Biblii nie je (4M 13.31-33; 14.36, 37).

Levinas vo svojich Talmudických čítaniach cituje rava Maharša(TB Sota 34b-35a), ktorý vysvetľuje pasáž zo 4M 13.33 nasledovne: ” Zvedovia klamali. Mohli sa zdať ako kobylky vo vlastných očiach, ale ako mohli vedieť, že sú takými aj v očiach druhých? To nie je námietka: títo (obyvatelia) chystali pod cédrami svoje smútočné jedlo, a keď ich tamtí (izraelskí vyzvedači) zbadali, vyšplhali sa na stromy a usadili sa tam. Vtedy začuli, ako tí dolu zvolali: Na stromoch vidno ľudí sťa kobylky.” Táto príhoda mohla v Izraelcoch vyvolať dojem, že v Kanaáne žijú obri. (E. Levinas: Quatre lectures talmudiques; Paris 1968, 2005)

© chanele

Súvisice články a zdroje:

 

NOE 2. / POTOPA

Historici sa už dlho snažia dokázať či vyvrátiť pravdu o potope. Sú názoru, že sa mohlo jednať nanajvýš o záplavu lokálneho charakteru a miesto pre ňu nachádzajú v oblasti súčasného Iraku, bývalej Mezopotámie (viď. článok POTOPA SVETA). Archeologickí vykopávky to len potvrdzujú. Nájdu sa však aj názory iných, konšpiračných bádateľov, ktorí umiestňujú potopu naozaj na celú Zem (Hans-Joachin Zillner: Darwinúv omyl, 2008) a to aj s odôvodnením (viď. článok: POTOPA SVETA). Podobne sa na problematiku díva dokumentárny film USA zo seriálu veľké záhady, pod názvom NOEMOVA ARCHA. Hovorí o jednom subkontinente, bohato zarastenom vegetáciou, pod ktorého povrchom  sa nachádzali obrovské množstvá slanej vody, v podobe podzemných morí, jazier a riek s polovičným objemom vôd dnešných oceánov. Po prasknutí v kôre pozdĺž celej zemegule na dve polovice (?) vplyvom narastajúceho tlaku podzemných vôd, tieto explodovali na povrch.  Jej spätný pád na povrch v podobe dažďa i snehu zavŕšil nie len potopu, ale aj vznik ľadovcov. Pozostatky tejto pukliny sú vraj (?!) transatlantickým chrbtom, vďaka ktorej sa začali hýbať pevninské dosky.

Voda sa po potope pri vrásnení údajne čiastočne vrátila späť. Zvyšok ostal na povrchu v podobe jazier, riek a oceánov. Ako dôkaz uvádzajú zásoby slanej vody  pod Tibetskou náhornou plošinou a čínske legendy o podzemných zdrojoch vody. Ide o veľmi konšpiratívnu teóriu, je na každom čitateľovi, čo z nej prijme a čo nie. My sa teraz vrátime k pôvodným biblickým tradíciám.

Potopu chápe judaizmus v Božích očiach ako očistu Zeme od ľudského hriechu. Voda je používaná  na očisťovanie aj neskôr (Iz 1.16; 4M 8.7, 29.č; 3M 14.8 a pod.) a z chemického hľadiska ide o univerzálne rozpúšťadlo. Voda spolu s ohňom rituálne aj hygienicky očisťujú a spôsobujú, že ľudia aj predmety sú nábožensky spôsobilé (košer).

K vode je prirovnávaná aj Tóra. Tóra je ako MORE, lebo je modré preto, že sa v ňom, podobne ako v nej, odráža nebo. Tak ako voda udržiava pri živote, aj zákony Tóry sú základom života a ich plnenie predlžuje život. Voda občerstvuje, dáva silu, zmýva hriechy…rovnako tak Tóra.

Podľa starovekej biblickej kozmológie bola obloha z pevného  nepriepustného materiálu, v ktorom boli PRIEPUSTY cez ktoré mohli vody nad oblohou pretekať pod oblohu na zem. Biblická predstava používa ustálené slovné spojenia  ako VODY CHAOSU V PRIEPASTI a PRAMENE VEĽKEJ PRAHLBINY. Je to symbol chaotického tmavého priestoru a hriech súvisí s chaosom a temnotou. Potopa zmýva hriech.

Biblia opisuje, že vody potopy “vyrazili žriedla veľkej priepasti a roztvorili sa stavidlá nebies “ (1M 7.11) “a dážď sa lial na zem…” (1M 7.12). Podľa Rašiho zo začiatku len pršalo,  a teda potopa nebola prvoplánová. Keby sa ľudia v poslednej chvíli kajali, bol by sa dážď zmenil na požehnanie, ale nakoľko tak neurobili, zmenil sa na živel. Talmud uvádza  (Sanhedrin 108b), že voda bola počas vlnobitia vriaca a strhávala stromy aj s koreňmi, a brala so sebou aj domy (Rambam).

Všetko zahynulo, okrem rýb, lebo tie neniesli vinu na účasti ľudských hriechov (Zevachim 113b podľa Chumašu). Rabíni radi porovnávali atmosféru potopy s atmosférou na začiatku stvorenia. Vietor (ruach), ktorý spôsobil opadávanie vôd, je podľa Rašiho ekvivalent Božieho Ducha vznášajúceho s nad vodami pri stvorení.

Archa sa na záver potopy zachytila na horách Araratu. Tie sa v súčasnosti lokalizujú v Turecku. Pôvodne patrili Arménsku. Je však otázne, či záchranný koráb pristál naozaj na tomto mieste. Hebrejci si možno nevedeli predstaviť vyššiu horu, než je Ararat v ich blízkosti. Etymologicky možno Ararat odvádzať od babylonského URAŠTU alebo asýrskeho URARTU. V oboch prípadoch ide o kráľovstvo v hornatom kraji medzi jazerami VAN (východné Turecko), URMIA (západný Irán) a SEVAN (Arménsko). Podľa apokryfnej Knihy Jubileí (5.28) sa archa zachytila na vrchole knihy LUBAR (možno dnešný Elbrus?) jednej z hôr Araratu, kde bol Noe aj pochovaný (10.15 tamtiež).

Ako prvý bol vypustený krkavec, ak by sa bol vrátil so zdochlinou v zobáku, znamenalo by to, že ju mohol nájsť len na odkrytej zemi po opadnutí vôd, ktoré sa už dali na ústup. Nestalo sa však tak.

Týždeň nato bola vypustená holubica. Tej, odkrytá zem len na vrcholkoch hôr nestačí. Holubica potrebuje koruny stromov a preto olivová ratolesť v jej zobáku znamenala už dostatočne opadnuté vody (Rambam). Horké olivové lístie rabíni vysvetľujú ako “horké jedlo na slobode” (rabi Hirsch), a podobný význam nadobúdajú horké byliny jedené na pésachový séder.

“Radšej nech je môj pokrm horký, ale z Božej ruky, než sladký ako med, ale závislý od smrteľníka (Pirke de rabi Eliezer + Raši).

Po skončení potopy Noe postavil oltár Hospodinu a na ňom obetoval čisté zvieratá ako vďaku za prežitie. Boh sa rozhodol zem, ľudstvo, ani žiadne zviera, už nikdy nepotrestať vyhubením, pretože usúdil, že aj keď sú náklonnosti ľudského srdca zlé, nikdy už nič živé nepobije (1M 8.21).

Po celopaloch sú v tomto okamihu zároveň zvieratá prisľúbené ľuďom ako potrava, rovnako ako rastliny a plody stromov.

Noe obetoval celopaly, to znamená, že zvieratá boli úplne spálené, narozdiel od iných druhov obetí, neskôr z ktorých mali svoj podiel aj kňazi aj obetujúci a slúžili takto aj za pokrm.

Celopal – hebrej. “OLA” pl. “OLOT”znamená doslovne “to, čo vystupuje”. V tomto prípade vystupuje “príjemná vôňa” k Hospodinu. V starovekom judaizme bol “nos” sídlom hnevu a teda vystúpenie vône zo spaľovanej obete, bola vždy vnímaná  ako zmiernenie hnevu Božieho, lebo príjemná vôňa uspokojuje a nastoľuje pokoj.  Staroveký človek to vnímal ako priblíženie sa k Bohu (od toho aj odvodenie slova obeta “OLA”).

Boh sa rozhodol obetu prijať a ľudstvo už nikdy viac nevyhubiť. Avšak Noemu to neoznámil, dozvedel sa to až Mojžiš (Rambam), lebo ako uvádza Biblia: “…povedal si…”(1M 8.21) tj. Boh sám sebe.

Tradícia učí, že Noemov oltár stál na tom istom mieste ako oltár Šalamúna, Dávida, Abraháma, Kaina, Ábela aj Adama, na vrchu Moria, kde bol neskôr postavený Šalamúnov Chrám.

Ľudský sklon k zlému (jecer ha-ra) spomínaný v 1M 8.21 prenáša zodpovednosť len na jednotlivcov. Ľudstvo ako celok by za hriechy jednotlivcov trestané byť nemalo.

Človek sa po potope stáva pánom zvierat (1M 9.2). Avšak judaizmus to chápe ako poslanie starať sa o ne. Rovnako ako sa o zvieratá stará Boh. Násilie na zvieratách je dovolené len na utíšenie hladu a to bezprostredne, nie do zásoby a prebytku. Zabíjať sa nesmie viac než je k jedlu nutné. Krv, ako nositeľka duše je zapovedaná (1M 9.4) a za jej preliatie je braný každý na zodpovednosť. Zbytočné preliatie krvi človekom i zvieraťom je trestné. Zmluva, ktorú Boh uzatvára s človekom a ktorej znakom je dúha na nebi, je jednostranný akt Boha k človeku a hovorí o vzájomnom vzťahu a ochote Boha  vojsť do vzťahu s človekom. Boh však uzavrel zmluvu aj so zvieratami (1M 9.10).

Zem je rozdelená pre Noemových synov v závislosti od umiestnenia  záhrady Eden. Nakoľko nevieme, kde presne záhrada ležala, je ťažké lokalizovať presne všetky rieky (Tina, Gichon…), hory (Ráfa, Senir, Amán, hory Keltov, Rasa…), moria (Meat, Veľké More, Egyptské more…), miest (Karaso, Afra…) a krajiny, predovšetkým Gadil, Aferag, Gadir alebo Freg.

Niektoré názvy sú nepochybné (Ararat, Bášán, Ašúr, Média…)avšak iné polemické až úplne neznáme (Aferag, Gadir…).

Ľudstvo dostalo 7 Noemových prikázaní (ŠEVA MICVOT BNEJ NOACH), čoby ekvivalent Tóry pre všetky nežidovské národy.Každý národ je za ich plnenie/neplnenie braný na zodpovednosť.

Ide o:

  1. vybudovanie právneho systému (dinim)
  2. vyvarovanie sa blasfémie (birkat ha-šem)
  3. zákaz modloslužobníctva (avoda zara)
  4. zákaz nepovolených sexuálnych praktík (giluj arajot)
  5. zákaz krviprelievania (šfichut damim)
  6. zákaz krádeže (gazal)
  7. zákaz jesť mäso živých zvierat  (evar min ha-chaj), ktoré sa neskôr rozšírilo na zákaz spôsobovať  utrpenie živým tvorom (ca´ar ba´alej chajim)

Všetky sa však vo svete porušujú, vrátane pôvodnej formy siedmeho prikázania, kedy sa mäso zaživa odrezáva zo zvierat (konkrétne v Austrálii je zvykom v niektorých hospodárstvach odrezávať zadnice ovciam kvôli kvalite mäsa!!!)

Nájsť vedeckú oporu pre potopu sa nepodarilo, pretože archeologické a geologické nálezy takúto kataklyzmu nepotvrdili. Cunami, ktoré by vznikli po páde asteroidu (napr. Yucatán) sú nedokázateľné. Rovnako ako vnímame svet vo vtedajšom ponímaní (Blízky Východ), archeológovia nenašli nánosy bahna celoplošne. O tom, či bola  archa na Ararate nájdená sa môžu viesť nanajvýš diskusie. Jediná oblasť, v ktorej sú záznamy pravidelných záplav, je práve oblasť medzi Eufratom a Tigrisom. Preukázateľný sa ukázal aj ústup hranice mora v oblasti Perzského zálivu, ktorá pôvodne siahala až po dnešný Bagdad, takže aj podmorské sopky mohli spôsobovať cunami lokálneho charakteru, ktoré zaplavovali časť Mezopotámie. Avšak na potopu zasahujúcu celý Blízky Východ, či dokonca svet, nie sú žiadne dôkazy. Výskumy naplavenín so skamenelinami živočíchov vo veľhorách vykazujú, že tieto boli naplavené a usadené v pokojných vodách plytkých morí a nie v búrlivých a energických katastrofických vodách. Inu, slovami amerického geológa Davida Montgomeryho: Ak je váš svet dosť malý, každá potopa je svetová.

Podľa najnovších geologických výskumov sa však treba na biblickú potopu dívať trochu inak. Bolo zistené, že približne pred 10 000 rokmi došlo k náhlemu vyliatiu Čierneho mora do vnútrozemia, práve do oblasti biblického príbehu. Následky boli nedozierne. Je zázrak, že človek niečo tak rozmerné vôbec prežil…

-chanele-

Súvisiace články:

NOE 1. – PRÍPRAVY NA POTOPU

Sidra Noe, ako už vypovedá názov, rozpráva v drvivej väčšine Noemov príbeh. Pretože myšlienky a činy ľudí boli skazené, Boh sa rozhodol zničiť všetok život na zemi, lebo oľutoval, že ho stvoril. Rozhodol sa však zachrániť Noema a jeho rodinu. O Noemovi sa píše, že kráčal s Bohom (1M 6.9) tzn., že žil v súlade s Božou vôľou, podobne ako Henoch a podľa Rambana sa týmto tvrdením radí medzi prorokov.

Noemova spravodlivosť je Talmudom vysvetľovaná ako priamy dôsledok hriechov okolitého sveta. Podľa textu Talmudu, keby totiž žil Noe v dobe Abraháma, jeho spravodlivosť by bola zatienená praotcovou (Raši; TB Sanhedrin 108a).

Preto múdri učili, že spravodlivý má byť posudzovaný vždy podľa kritérií doby a spoločnosti, v ktorej žil (Sefer ha-parašiot) a preto bola v prípade Noemovej spravodlivosti nutná Božia pomoc a to aj preto, že narozdiel od Abraháma, za svojich blížnych po vynesení rozsudku  neprosil (midraš). Napriek tomu ho tradícia považuje za dokonalého, rovnako ako Abrahám (1M 17.1), Izrael (5M 18.3) alebo Jób (1.1). Rabíni radi dopĺňajú, že Noe síce za blížnych neprosil, avšak vyzýval ľudí k pokániu, nechajúc dvere do korábu otvorené ešte sedem rokov, než začala potopa.

Skazenosť ľudstva, kvôli ktorej mala byť potopa, bola dvojakého charakteru a týkala sa ako ľudí, tak aj zvierat. Zo začiatku šlo o skrytú nemravnosť a skrytú modloslužbu, ktoré boli zjavné len Bohu. Neskôr skazenosť prerástla do zjavných lúpeží (Zohar), sexuálnej zvrátenosti a dokonca páreniu zvierat medzi druhmi TB Sanhedrin 108a; čo ale z genetického hľadiska nie je možné), s výnimkou rýb, preto tieto potopu ako jediné prežili bez zníženia svojho počtu (pohľadom súčasníka skôr z logických dôvodov).

Boh prikázal Noemovi postaviť si archu (koráb) konkrétnych rozmerov, aby do nej uviedol svojich synov, svoju manželku a manželky svojich synov, presne v tomto poradí, pretože v čase celosvetového nešťastia bolo zakázané manželské spolužitie (Raši) a preto podľa tradície boli muži v arche zvlášť od žien a ani zvieratám nebolo dovolené páriť sa (Raši) a tak aj ony boli umiestnené oddelene (Pirke de Rabi Eliezer).

Do archy boli uvedení zástupcovia všetkých suchozemských zvierat po siedmych pároch zo zvierat čistých, vtákov a dobytka a po jednom páre zo zvierat nečistých.

Každý pár nečistých zvierat slúžil len na zachovanie druhov a tieto prišli do korábu podľa tradície samé.

Jeden pár zo siedmych párov čistých zvierat mal slúžiť ľuďom po ďalšom rozmnožení za potravu, keď Boh zrušil po potope zákaz jesť mäso (1M 9.3) a zvyšných šesť párov čistých zvierat bolo určených na obete vďaky po skončení potopy. Tie priviedol do archy Noe sám, na znak ľudského úsilia o poďakovanie sa za záchranu. Podľa inej tradície, priviedli všetky zvieratá ku korábu anjeli (Pirke de rabi Eliezer) spolu so zásobami  potravy a podľa Genesis Rabba prišli samé, ale koráb prijal len tie, ktoré sa nezúčastnili na medzidruhovom párení.

Archa, resp. koráb, sa povie hebrejsky TEVA a to sa prekladá ako SCHRÁNA, ARCHA, TRUHLA, ŠKATUĽA, KORÁB. Ide o plavidlo, ktoré nemá navigáciu a teda je odkázané len a výlučne na božiu ochranu. Termín TEVA je v Biblii použitý už len raz a to v prípade košíka, do ktorého bol uložený Mojžiš do Nílu ako nemluvňa (2M 2.3).

Tu mi nedá nespomenúť archeologický nález hlinenej dosky veľkosti mobilného telefónu, popísanej po oboch stranách, ktorá opisuje potopu a je súčasťou akkadského eposu ATRAHASIS a pochádza z obdobia 1900 –1700 p.n.l.  Podľa prekladu Irvinga Finkela, v texte boh Enki dáva pokyny Atrahasisovi  (babylonský Noe) k stavbe plavidla na záchranu počas potopy a k veľkému prekvapeniu, toto plavidlo malo kruhový tvar! Loď mala byť vyrobená z veľkého množstva palmových lán, vysmolených asfaltom (pravdepodobne bitúmen). Prečo kruhový tvar? Pretože týmto plavidlom nebolo potrebné sa niekam doplaviť (k tomu je ideálny práve špicatý tvar, taký aký majú dnešné lode, ale ani biblická archa ho taký nemala, podľa opisu biblického textu sa jednalo o kváder), ale len a len prežiť. Do dnešných dní sa v Iráne a Iraku používa na prepravu zvierat cez rieku alebo počas záplav, guľatý typ plavidla – košu vysmoleného smolou, nazývaného KORAKLU alebo GUFA.

Biblická archa bola vyrobená podľa Božieho príkazu z dreva góferového stromu, vysmolená zvnútra i zvonka (1M 6.14). Preklady uvádzajú termín GOFER výrazmi céder alebo sosna, no nevedno o aký druh stromu sa jednalo naozaj. Rabíni sa zhodujú aspoň na tom, že bol ihličnatý (asi kvôli stromovej smole naviac).

Smolou, ktorou bola archa vysmolená, bol pravdepodobne bitúmen – prírodná smolná živica, o ktorej som už písala v článku POTOPA SVETA – asfalt prírodného charakteru, bežne používaný v Mezopotámii.

Boh sa rozhodol vyhladil všetko, čo obsahovalo dych života – RUACH CHAJIM – pohybujúci sa vzduch, závan vetra (2M 10.13; Jób 21.18), tzn. životnú silu.

Boh nielen že Noema a vybrané stvorenstvo zachránil, ale s ním a aj so zvieratami uzavrel zmluvu – BeRIT. Je to jednostranná zmluva, ktorú uzavrel Boh so stvorenstvom, akýsi akt Božej milosti a cez Noema sa vzťahuje na všetky ďalšie ľudské pokolenia, ale aj na zvieratá (1M 9.9-10), ako už bolo spomenuté. BeRIT tvorí nie len puto, ale aj záväzok. Judaizmus chápe BeRIT ako vzťah medzi Bohom a človekom.

-chanele-

Súvisiace články:

Zdroj:

  • Prvá kniha Mojžišova
  • Bible History Daily, 31.jan. 2014

POTOPA SVETA

Dlhé stáročia sa verilo, že biblická správa o potope sveta je jedinečná svojim obsahom i posolstvom. Ako sa však ukázalo pri vykopávkach v Ninive (dnešný iracký Mosal), akkadskom meste pochádzajúcom cca z roku 2000 p.n.l., biblický príbeh je, podobne ako aj iné,  len prerozprávaním staršej verzie. Pôvodne šlo opäť o sumerskú legendu, ktorej hlavným hrdinom bol Ziusudra. Legenda sa preniesla do akkadskej kultúry – nasledovníčky sumerskej, potom do babylonskej,  a odtiaľ sa dostala do kánonu hebrejských svätých písiem vďaka Abrahámovi. Ten, ako zakladateľ židovského národa, vlastne prvý Žid (dodnes berú na seba konvertiti na judaizmus hebrejské meno Abraham, podľa praotca Abrahama – prvého konvertitu), pochádzal podľa Biblie z chaldejského Uru. Ur, jedno z najstarších miest sveta, býva lokalizované na juh Mezopotámie a v čase spisovania biblického príbehu už neexistovalo. Ale okolo r. 2000 p.n.l. bolo dôležitým obchodným strediskom s bohatými a to nielen obchodnými, ale aj náboženskými stykmi s mestom Chárán, kam následne Abrahám presídlil, a kde sa dočasne na dlhšie usadil, než došiel do Kanaánu (1M 11.31-32). Chárán sa nachádzal na severozápade Mezopotámie.

Termín Chaldea sa používal v hebrejčine na označenie sumerskej ríše, preto chaldejský Ur.

Sú indície (článok: Abrahámov pôvod), že Abrahám pochádzal z bohatej a významnej rodiny a nie je vôbec čudné, že odchodom do Cháránu si odniesol so sebou aj legendy, ktoré jeho potomkova ďalej odovzdávali svojim potomkom, až sa dostali do hebrejskej Biblie.

V pôvodnej sumerskej verzii sa bohovia rozhodli zoslať na zem potopu, aby zničili ľudské semeno. Jeden z bohov sa však zľutoval a prezradil úmysel kráľovi Šuruppaku a prikázal mu postaviť veľkú loď, na ktorej by mohol on, jeho rodina, remeselníci a zvieratá prežiť. Potopa trvala 7 dní a 7 nocí. Na ôsmy deň bol vypustený holub, lastovička a havran. Naposledy menovaný našiel miesto na sedenie, čo bol znak, že vody začali opadávať. Až opadli úplne, zachránení ľudia opustili loď a obetovali bohom obete. Po potope začala nová éra ľudstva a Sumeri tak delili dejiny na obdobie pred potopu a po potope. Disponovali dokonca zoznamami kráľov panujúcich pred a po potope.

Biblická verzia sa líši v detailoch, ale podstata je tá istá.

V oboch prípadoch, sumerskom aj hebrejskom, pristáva loď na hore na severe. Hora nesie rôzne mená. NISIR, NIMUŠ, ARARAT.

Mezopotámska verzia sumerskej legendy obsahuje zopár úprav a samozrejme iné mená. Ziusudra sa volá Utanapištim. Biblická verzia, tiež “upravuje” niektoré fakty a hrdinu pomenúva Noe.

Niektorí historici si myslia, že sumerské rozprávanie o potope nevypovedá o klasickej potope, ale že je to len opisné vyjadrenie vpádu semitských kmeňov do tejto oblasti (článok Blahoslava Hrušky: Sumerské zlomky o potopě světa).

Keď však robil L. Wooley vykopávky v spomínanom starovekom meste Ur, robotníci narazili v hĺbke 1 metra na vrstvu usadenín. Všetci si mysleli, že kopať pod ňu nemá význam. Avšak nakoniec predsa len kopali a odkryli tak ďalšiu vrstvu bohatú na úlomky keramiky. Jednoznačne sa zhodli na tvrdení, že miesto bolo postihnuté povodňou, pretože Eufrat a Tigris boli vždy náchylné na záplavy, keď sa na jar zaplnili dažďami a topiacim sa snehom a to až do polovice 20.stor.n.l., kým neboli vybudované protipovodňové hrádze.

Sumerská legenda naviac rozpráva, že ľudia pred potopou bývali v príbytkoch vyrobených z trstiny. Rovnaké spôsoby bývania boli vykopané, ako v Ure, tak aj v lokalite El Obejd – tzv. obejdská kultúra.

V biblickom príbehu sa hovorí, že Archa, ktorú postavil Noe, bola zasmolená bitúmenom. Bitúmen je zmes prírodných uhľovodíkov a ich nekovových derivátov, rôznej konzistencie. V tomto prípade išlo o látku na spôsob asfaltu, dechtu alebo smoly. Takže vlastne je to prírodný asfalt. No a práve vo vrchnej vrstve spomínaných vykopávok bol takýto bitúmen spolu so zbytkami koša, v ktorom bol pravdepodobne držaný, nájdený. Okrem iného, v miestach na strednom toku Eufratu sa nachádza aj jeho prírodné nálezište, konkrétne v Chíte.

Ak by sme chceli presne lokalizovať horu na ktorej spočinula Archa, je podľa mňa zavádzajúce trvať na hore Ararat. Myslím, že má význam skôr pátrať po názve hory pôvodnej sumerskej verzie a teda, hľadať horu NISIR. Hebrejci nepoznali horu Nisir, ale poznali Ararat. Ľudia tej doby nevnímali svet v takom merítku ako my. Oblasť v ktorej žili bola celý svet a o veľkosti celej Zemegule nemali ani poňatia. A tak si Nisir mohli ľahko “premenovať” na Ararat, v domnení, že sa jedná len o iný názov tej istej hory. Slovami amerického geológa Davida Montgomeryho: “Ak je váš svet dosť malý, každá potopa je svetová”.

Je zaujímavé, že o potope sveta nehovoria len mezopotámske mýty. S rovnakou udalosťou sa stretávame aj v legendách Indie (Sátapatha Bráhmana, Matsya Púrána, Bhagavat púrána), Číny, Barmy, Japonska, Indonézie, Austrálie, Polynézie, Mikronézie, Melanézie, Veľkonočného ostrova, Strednej a Severnej Ameriky, dokonca sa o nej hovorí aj na Ohňovej zemi, v islandských  (Edda) a keltských legendách, a aj v starovekom Egypte a Grécku a dokonca v Bulharsku, na pobreží Čierneho mora, neďaleko Varny, bolo odkrytých množstvo hrobov a hromada zlatých predmetov, vyrobených za pomoci vyspelej technológie, ovládajúcej presnú geometriu. Podľa archeológov ide o najstaršiu európsku kultúru, starú 6000(!) rokov, ktorej znalosti sa premietli do všetkých neskorších civilizácií, ako je Egypt, Sumer, i Grécko. Nazývajú ju “bulharská Trója”a uvádzaná je pod názvom lokality DURANKULAN.

Napriek tomu, výskumy uvádzajú, že skameneliny morských živočíchov nájdených vo veľhorách, sa poväčšine usadili v pokojných vodách plytkých morí (!) a nie v energických a búrlivých vodách katastrofickej záplavy, ako uvádzajú konšpiračné teórie.

-chanele-

Zdroje vedecké:

– A. Kondratov: Legendy o potope

– J.Black, A.Green: Bohové, démoni a symboly starověké Mezopotámie

– Epos o Gilgamešovi

– V. Zamarovský: Na počiatku bol Sumer

Zdroj alternatívne a konšpiračné:

  • dok. film HISTORICKÉ AKTY X – Potopa sveta
  • H.-J. Zillmer: Darwinuv omyl

Súvisiace články: