CHANUKKA 5777

Chanukkija je časopriestorovou  metaforou chrámovej menóry, ktorá stávala na severnej strane svätyne, oproti stolu na predkladané chleby, vpravo od západnej strany, ktorú prekrýval parochet, bohatý záves deliaci vnútorný priestor na svätyňu a veľsvätyňu. Dnes zakrýva parochet v synagógach aron ha-kodeš – svätú schránu so zvitkami Tór.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Veľsvätyňa ukrývala archu zmluvy (aron ha-brit), nazývanú tiež Božia archa (aron Elohim). V nej boli uložené dosky s Desatorom, podľa tradície aj tie prvé – rozbité, Áronova palica, ktorá zakvitla mandľovými kvetmi a miska s manou.

Chrámová menóra, nazývaná aj “večné svetlo” (ner tamid), bola vyrobená z tepaného zlata. Jej ramená boli zakončené kalíškami s imitáciou kvetných lupeňov, do ktorých sa lial olivový olej, ktorý udržiaval horieť svetlo podľa Božieho nariadenia, vždy od večera do rána.

Chanukkové udalosti znovuzasvätenia chrámu po helénskom znesvätení  a jeho uvedenie do pôvodnej prevádzky, zaviedli zvyk každoročného zapaľovania svetiel vo všetkých židovských domácnostiach. Zapaľuje sa v menórach, už nie sedemramenných, ako bola tá v chráme, ale osemramenných, s prídavným deviatym ramenom pre pomocné svetlo, na pamiatku ôsmych dní, počas ktorých olej horel, napriek tomu, že jeho množstvo bolo pôvodne dostatočné len na horenie počas jednej noci. Viac oleja s pečiatkou veľkňaza, ktorá zaručovala jeho obradnú spôsobilosť, sa totiž po víťaznom Makabejskom povstaní, ktoré viedla rodina Hasmoneovcov na čele s Júdom Makabim, nenašlo.

ch15

foto: autorka

170 ilustr.: autorka

Chanukkový zázrak, kedy olej vydržal horieť osem plných nocí, udržiava v sebe neochvejnú snahu ľudu, zachovať svoju vieru a obhájiť Stvoriteľa. Osem dní, potrebných na výrobu nového oleja, korešponduje aj s ôsmym dňom obriezky – zmluvou krvi. Zmluvou, uzavretou medzi Bohom a Jeho ľudom.  Zmluvou zabezpečujúcou budúcnosť a pre budúcnosť uzavretou. Uzavretou síce v minulosti, ale aj s budúcimi generáciami.

Ôsmy deň symbolizuje zároveň svet, čo ešte len príde → olam ha-ba. Ôsmy deň stvorenia, ktorý ešte len nastane. Prvých šesť dní Boh Tvoril svet. V siedmy (prítomnosť → olam ha-ze) si odpočinul od všetkej svojej práce a tento 1.posvätil a 2.požehnal (preto dve sviece pri požehnávaní šabatu), v ňom svet stále trvá v očakávaní dňa ôsmeho – “sveta, ktorý príde” → olam ha-ba.

Chanukka – sviatok svetiel (chag ha-urim) tým v sebe spája minulosť s budúcnosťou, je nadčasová a vracia k Zdroju, kam raz všetci dôjdeme v historickom návrate znovuzrodenia. Tú súčasnú púť môžeme zapaľovaním chanukkových svetiel prelínať v kvázi spomienkach na počiatok, s očakávaním návratu až bude každý na to pripravený, s dostatkom skúseností, až svet prejde úplnou nápravou (tikun olam). Dovtedy skrze chanukkové svetlo môžeme v náznakoch uvidieť Svetlo Počiatku, ktoré pôvodne obsiahlo celý priestor, avšak, ktoré bolo pred očami tohto sveta ukryté pre spravodlivých sveta budúceho. Svetlo, ktoré je známe rodiacim sa deťom ako čosi bytostne blízke, ktoré ale úderom anjela pri prvom nádychu – úderu tohto sveta, strácajú schopnosť vidieť.

Ôsmy deň symbolizuje večnosť, v ktorej neexistuje žiadne “pred” a “po”, je to zdroj existencie a času. Sama Tóra je v čase a priestore písaná, ale študovaná je vo svojej nadčasovosti, akoby z pohľadu ôsmeho dňa.

-chanele-

NACHADZA/-LA SA ARCHA ZMLUVY V EGYPTE?

Ako už bolo v predchádzajúcich článkoch na túto tému uvedené, cesty Archy Zmluvy sú neznáme. Odhliadajúc od všetkých legiend a prihliadajúc k holým historickým faktom, najprijateľnejšou verziou by mohlo byť tvrdenie Menahema Harana (ktorý mimochodom nikdy nebol za toto tvrdenie odbornou verejnosťou zamietnutý, hoci jeho verzia nebola prijatá za oficiálnu) a interpretované Grahamom Hancockom.

V dejinách Izraela existuje jedno obdobie, kedy mohla byť Archa z Chrámu odnesená legálne, bez komplikovaných konšpiračných teórií.

Počas vlády kráľa Menasessa (687-642 p.n.l.) došlo v Izraeli k veľkému odklonu od viery v Jahweho. Sám Menasses uctieval Baala a do Jeruzalemského Chrámu dal umiestniť okrem Baalových sôch aj sochu bohyne Aštarty, známu zo SZ ako Ašéru. Pre ortodoxných kňazov a ostatných, ktorí ostali verní viere, prestal byť život v krajine bezpečný (2 Kr 21.16). S najväčšou pravdepodobnosťou práve na podnet pravoverných kňazov bola Archa z Chrámu odnesená, aby nebola prítomnými modlami  poškvrnená.

Je možné, že v snahe ochrániť posvätnú relikviu i náboženstvo samotné, bola Archa Zmluvy odnesená v sprievode verných do Egypta. Títo sa usadili v už existujúcej židovskej kolónii na ostrove Elefantine, neďaleko Asuánu, pozostávajúcej zo žoldnierov platených Egypťanmi. V biblickej dobe boli cesty medzi Egyptom a Predným Východom bežné (napr. Abraham, Jozef).

Nájdené papyrusy dosvedčujú pravidelnú korešpondenciu medzi kolóniou a Jeruzalemom. Mnoho týchto písomných pamiatok hovorí o tom, ako boli elefantinskí Židia presvedčení o fyzickom prebývaní Boha medzi nimi. V toto sa v starovekom Izraeli verilo len(!) v súvislosti s Archou Zmluvy, pretože Pán prebýva len tam, kde je Archa (4M 10.33, 35-36). To by mohla byť indícia, že Archa bola v Elefantine prítomná a potvrdená tiež termínom “Boh zástupov” – menom, ktorým býval Boh označovaný len v súvislosti s Archu. Ďalším faktom, ktorý stojí za zamyslenie je skutočnosť, že za vlády Joziáša bol zrušený rituál obetovania pesachových obetí, všade inde okrem Jeruzalema. Židia to striktne dodržiavali a to aj keď boli v Babylone. Na Elefantine cez to všetko obete pokračovali aj napriek tomuto zákazu, o ktorom určite vedeli z už spomínanej  bohatej korešpondencie s Jeruzalemom. Prečo nerešpektovali tak jednoznačný príkaz, o ktorom ostatní nepochybovali? Možno bola dôvodom samotná Archa.

Elefantineobr. : ostrov Elefantine s vykopávkami      zdroj :GoogleEarth

Elefantinský chrám bol podľa odkazov historikov postavený práve v 7. stor. p.n.l. v období vlády izraelského kráľa Menassesa. Podľa údajov na papyrusoch sa veľmi podobal na ten jeruzalemský. A to nie len rozmermi (27×9 m tj. 60×20 lakťov), ale aj inými charakteristickými prvkami ako napr. strecha z cédrového dreva, kamenné stĺpy, päť brán. Zničený bol v 5.stor.p.n.l., spolu s ostatnými chrámami na ostrove. Na jeho troskách a z jeho rozsypaného materiálu, bol neskôr postavený rímsky chrám.

Existuje teória, že bol zrútený práve kvôli obetiam v ňom konaným. V jeho susedstve totiž stál chrám egyptského boha Chnuma s baraňou hlavou. Egypťania museli ťažko niesť, že Židia ako obete používajú práve baranov. Je však možné, že za zničením stojí len obyčajný vojenský ťah, konkrétne sa mohlo jednať o perzský vpád Kambýsesa, syna Kýra Veľkého, ktorý ničil všetky egyptské chrámy zaradom a určite sa nezdržiaval zisťovaním, či niektorí z nich nie je židovský.

Papyrusy z Elefantiny  zároveň upozorňujú, že židovský chrám bol ušetrený od plienenia a jeho zničenie bolo egyptskou pomstou za údajnú kolaboráciu a tým vyvracia teóriu o baraních obetiach ako o dôvode.

Po spustošení chrámu židovská kolónia zanikla a predpokladá sa, že Židia odišli do Etiópie. Či zobrali so sebou aj Archu, alebo bola Egypťanmi definitívne pri pomste zničená, nevedno. Podľa legiend by sa však mala teraz nachádzať v Aksume. Sú totiž indície, že bola nejaký čas ukrývaná na ostrove Tana, Tana Kirkos, kde boli toho času už nejakí Židia usadení a neskôr prenesená na ostrov na jazere Zwaj (10.stor.n.l.) a nakoniec uložená v kresťanskej kaplnke v Aksume, kde by sa mala nachádzať do dnes. Nikdy ju nikto, okrem jej strážcu nevidel a aj ten len raz a potom oslepol. V ostatných etiópskych kostoloch sa nachádzajú jej repliky, ktoré bývajú raz ročne vynášané von a nesené v procesii na sviatok TIMKAT. Nazývajú sa TABOT a svojim tvarom pripomínajú skôr dosky Desatora, než schránku o rozmeroch 70x70x100cm s dvomi cherubínmi a tyčami na nosenie. Čo je naozaj ukryté v kaplnke v Aksume? Mohli byť do Etiópie odnesené len Dosky Desatora a samotná Archa ostať zničená v Egypte??? A ak áno, bola zničená úplne, alebo sa niekedy nájdu jej pozostatky?

-chanele-

odporúčaná literatúra:

G. Hancock: Znak a pečať (Remedium 2000)

M. Haran: Temples and Temple Service in Ancient Israel

Súvisiace články:

1./ Osud chrámových predmetov po dobití Rimanmi

2./ Archa Zmluvy a jej egyptské predobrazy

3./ Archa Zmluvy – kde sa nachádza?

Odporúčné súvisiace video z lokality YOUTUBE:

ARCHA ZMLUVY A JEJ EGYPTSKÉ PREDOBRAZY

Archa Zmluvy – truhlica vyrobená z akáciového dreva, zvnútra  i zvonka obtiahnutá zlatom, nosená na tyčiach zasunutých v krúžkoch, pričom tyče sa nosili na pleciach  (2M 25.10-15). Počas pobytu na púšti spočívala Archa v Stane Stretávania (2M 31.7). Nosená bola len pri prechode púšťou. Po usídlení v Kanaáne spočinula na rôznych miestach (článok:  Archa zmluvy – kde sa nachádza? ), než skončila nakoniec v Šalamúnovom chráme, v miestnosti zvanom Veľsvätyňa, kam mohol vstúpiť len veľkňaz. Prvým veľkňazom bol Áron – Mojžišov brat. Obaja sa narodili v Egypte a boli ovplyvnení egyptskou kultúrou. Mojžiš bol dokonca vyučený “vo všetkej múdrosti Egypťanov” (Sk 7.22), aj keď samotný biblický príbeh o ňom to neuvádza. Zmieňuje sa o ňom len ako o “veľkej osobnosti v Egyptskej krajine” (2M 11.3).

178ilustrácia: autorka

Dá sa teda predpokladať, že raná archaická podoba Mojžišovho judaizmu, bola pod vplyvom egyptského náboženstva, prinajmenšom bežných ľudových zvyklostí.  Niekdajší zastupujúci profesor teológie na Oxfordskej univerzite, A.H.Sayce, žijúci v 19.stor. zastával názor, že zákony a rituály Izraelitov boli odvodené z rôznych egyptských slávností, menovite napr. tých, pri ktorých boli bohovia nosení v procesii “na lodiach”, ktoré tvarom pripomínali starozákonnú Archu Zmluvy a rovnako tak boli nosené na tyčiach, vo výške pliec (A.H.Syce: Fresh Light from the Ancient Monuments, Religious Tract Society, london 1884, s.67, 68). Tu možno spomenúť egyptské slávnosti mimoriadneho významu práve v časoch Mojžiša  a Tutanchamona, tzv. apetskými slávnosťami, uvádzanými pod názvom TAPET. Tieto slávnosti sú záznamenané na reliéfoch v Luxore a postavy na nich nesú na tyčiach na pleciach niečo ako malé loďky, ktoré obsahovali kamenné sošky bohov. Ľudia v blízkosti takto nesených lodiek tancovali a hrali na hudobné nástroje. Išlo očividne o veľmi veselé slávnosti. Názov TAPET sa postupne vyvinul do podoby THEBAI a dnes ho poznáme pod názvom THÉBY. G.Hancock (in: Znak a pečať, Academia 2000) sa domnieva, že by sa mohol vidieť súvis medzi názvom TAPET a hebrejským slovom TEVAH, ktoré sa dnes prekladá ako ARCHA a slúži na opis “schránky, truhlice” ako aj na opis “lode”, napr. do ktorej bol uložený Mojžiš ako nemluvňa a položený na hladinu Nílu. Kebra Negest hovorí o Arche ako o “útrobách lode” obsahujúcej dve kamenné tabule napísané Božím prstom.

Podobnosť  egyptských “truhlíc” s tou “hebrejskou” možno vidieť tiež v náleze z Tutanchamónovej hrobky. Tento poklad obsahoval Arche veľa podobných truhlíc, z ktorých niektoré mali aj tyče na nosenie. Okrem toho, Tutanchamónov sarkofág bol uložený v štyroch truhliciach, ktoré do seba zapadali, boli drevené a obité zlatom zvnútra i zvonka. Na reliéfe z dvoch strán sa nachádzajú kovové sochy majestátnych ženských postáv s roztiahnutými krídlami smerom hore (!), akoby chrániace obsah sarkofágu.

Mohli by sa tak egyptské truhlice chápať a brať ako prototypy pre Archu Zmluvy? Všetky sú bohato doložené na obrazoch i egyptských textoch. Dal sa Mojžiš inšpirovať egyptskými zvyklosťami natoľko, že tieto fakty zakomponoval do archaických základov judaizmu?

Egyptské truhlice z apetských slávností obsahovali kamenné sošky božstiev. Archa Zmluvy obsahovala kamenné dosky desatora. V oboch prípadoch šlo o priamu prítomnosť Božiu. Izraeliti chápali Archu ako stelesnenie svojho Boha, jeho priamu prítomnosť medzi nimi…

Ale sú aj iné pramene o “zlatej truhlici” okrem tých “apetských”.

V Textoch pyramíd sa hovorí o nejakej “Zlatej skrinke”, do ktorej RE vložil “paličku”, prameň svojich vlasov a “uraeus”. “Krabička” bola chápaná ako mocný a nebezpečný talizman, uchovávaný v pevnosti “na východnej hranici” Egypta, ešte mnoho rokov potom, čo boh RE vystúpil na nebesia.. Keď sa moci v Egypte chopil boh GEB, prikázal skrinku odpečatiť. Po jej otvorení vyšľahol z nej prameň, popisovaný ako “dych božského hada” a usmrtil GEB-ových spoločníkov a samotného GEB-a vážne popálil (G.Hancock: Otisky božích prstú, Columbus  1998, s. 339-340). Pripomína to pôsobenie Mojžišovej Archy Zmluvy len náhodne?

-chanele-

súvisiace články: 1./  Archa Zmluvy – kde sa nachádza?

  2./  Osud chrámových predmetov po dobití Rimanmi

3./ Nachádza/-la sa Archa Zmluvy v Egypte?

ARCHA ZMLUVY – KDE SA NACHÁDZA?

“ARCHA ZMLUVY” – KDE SA

NACHÁDZA?

(OSUD CHRÁMOVÝCH PREDMETOV PO DOBITÍ RIMANMI – 2. časť)

Archa Zmluvy, schránka z akáciového dreva, zvnútra i zvonka obtiahnutá zlatom a veľká asi 70x70x100 cm (2M 25.10-11), bola pre starovekých Izraelitov akoby stelesnením samotného Boha, zároveň znak Jeho bezprostrednej prítomnosti a zároveň nástroj Jeho moci a vôle.

Nosená bola na tyčiach, ktoré sa zasúvali do krúžkov a nesmeli byť z nich vytiahnuté (2M 25.12-15). Nosiť ju smeli len Levíti (5M 10.8; 31.9; 1 Kron 15.2, 26; Joz 3.14, 17, 4.18, 6.12, 4.9), ostatných od nej muselo deliť aspoň 2000 lakťov (cca 900 metrov). Obsahovala Dosky Desatora (2M 25.16;  5M 10.5; 1 Kr 8.9; 1 Kr 8.9; 2 Kron 5.10), a neskôr aj Áronovu palicu a misku s manou (List Hebr.9.4). K jej boku bola kladená kniha, do ktorej Moše napísal slová oslavnej piesne týkajúcej sa východu z Egypta (5M 32.1-43).

Biblické, ale aj iné pramene hovoria, že z Archy sálalo svetlo (Flavius; TB Joma  54b) a oheň a dym, ktoré spôsobovalo nádory a ťažké popáleniny (1 Sam 5). Izraeliti verili, že keď sa nad vekom Archy zjavil oblak dymu (3M 16.1-12), v ktorom sa Boh bežne ukazoval a nikto vtedy nesmel vstúpiť do veľsvätyne, ani Áron, že sú tam démoni (2M 40.3 5; Z.Ginsberg: Legends of the Jews, Philadelphia 1911). Boh prehováral s Mojžišom hlasom, ktorý vychádzal spomedzi cherubov (4M 7.89 ). Podľa starých legiend prichádzal tento hlas z neba z ohnivej trúby (Legends of the Jews) .

Z cherubov tiež sršali blesky (Legends of the Jews) a občas aj zabili jej nosičov. Archa sa dokázala tiež vznášať, pričom dvíhala do vzduchu aj tých, čo ju niesli (The Jewish Encyclopaedia, zv.2, s.105). Podobné príbehy nájdeme aj v midrašoch (napr. keď sa prechádzalo cez Jordán). Iné legendy rozprávajú o tom ako Archa kňazov , čo ju niesli niekoľko krát vyhodila do vzduchu a šmarila na zem, či ona samotná “vyskočila do vzduchu” (Legends of the Jews).

Archa Zmluvy bola najprv umiestnená v Stane Stretávania (na ceste púšťou po Exode; 2M 40.3, 21), potom bola uložená v Šíle (Jer 7.12). Keď ju ukoristili Filištínci (1Sa 5.1), priniesli ju z Eben Ezeru  do Ašdódu (1Sa 5.1)  a odtiaľ do Gatu(1Sa 5.8) a potom do Ekrónu (1Sa 5.10). Ale nakoľko spôsobovala vredy a rozmnoženie myší (1Sa 6.4)v celom kraji filištínskom, títo ju zo strachu vrátili (1Sa 5.11-12). Avšak, pri nesprávnom zaobchádzaní s ňou, usmrcovala aj Izraelitov.

Kameň, na ktorý ju položili po návrate od Filištíncov bol na poli Józua Bétšemešského (1Sa 6.15, 18). Tí, čo sa pozreli dnu, zomreli. Tak ju poslali do Kirjat jearímu , na vŕšok k domu Abínádába a jeho syna Eleazára (1Sa 7.1-2).

Za Dávida bola uchovávaná v dome Óbed-Edóma Gatského (2Sa 6.11) a ten bol Hospodinom požehnaný.

Nakoniec bola uložená do Šalamúnovho Chrámu, do veľsvätyne ( 1 Kr 6.19, 8.6; 2 Kron 35.3), kde mohol vstúpiť len veľkňaz, jeden krát v roku na Jom Kipur.

A kde sa nachádza teraz – nevedno. Existuje niekoľko teórií, kam ju mohli ukryť. S najväčšou pravdepodobnosťou sa stratila medzi 10. a 6. stor. p.n.l..

Jednou z teórií je, že bola spálená spolu s ostatným chrámovým inventárom, počas úmyselne založeného požiaru, Nabukadnesarom. Nie sú totiž zmienky, že by bola odvezená spolu so zajatcami do exilu.

Nabukadnecar prepadol Jeruzalem dva krát. V r. 598 p.n.l. (2Kr 24.10-13) a v r. 587 p.n.l. V prvom prípade bol Chrám len vyplienený, v druhom aj spálený a zrúcaný (1. churban). Zoznam ukoristených predmetov sa nachádza v 1Kr 7.49-50. Archa medzi nimi nie je. Je pravdepodobné, že v Chráme už nebola, pretože vojaci pri rabovaní “kradli aj zlaté čapy z dvier do veľsvätyne”, dokonca “do nej nazreli” a keby tam Archa bola, určite by neunikla ich pozornosti.

Zoznam ukoristených vecí pri druhom vpáde uvádza 2 Kr 25.8-10, 13-16. Archa v nich opäť chýba.

Vznikla legenda, podľa ktorej predtým ako do svätyne vtrhli Babylončania (v niektorých Bibliách sú nazývaní Chaldejci – je to to isté), relikvia bola ukrytá v tajnej jaskyni pod “šetijjahom” (Základným kameňom) nachádzajúcim sa priamo v Chráme (G.Hancock: Znak a pečať, Remedium 2000).

Po návrate z exilu o Arche nikto nevedel a do 2.Chrámu už uložená nebola(!). Talmud o tom hovorí: “…v prvej a druhej svätyni išlo o päť odlišností. Boli to: archa, schrána archy(veko?), cherubíni, oheň a urim a tummim” (TB, Joma 21b; Z. Ginsberg: Legends of the Jews, Philadelphia 1911). O urim a tummim: 2M 28.30; 3M 8.8; Ezd 2.63; Neh 7.65.

Šettijjah – základný kameň, alebo tiež “uholný kameň” sveta, bol podľa tradície priamo v jeruzalemskom Chráme a na ňom za normálnych okolností archa stála.

Podľa inej legendy ju ukryl Joziáš, rovnako tak všetko jej príslušenstvo, aby ju uchránil pred znesvätením v rukách nepriateľa (TB, Joma 52b; Legends of the Jews) a Talmud o jej úkryte hovorí ako o “…pochovali ju na jej vlastnom mieste…”(TB, Joma 53b).

Ďalšie miesto na Chrámovej hore, ktoré by spadalo do úvahy ako potenciálny úkryt, je priestor pod dlážkou drevenice stojacej v areáli Chrámu (Legends of the Jews), avšak kým sa exilanti vrátili z Babylonu, na presné miesto sa zabudlo (Legends of the Jews; Mishnah, Oxford 1989). V roku 1981 ho údajne traja rabíni našli, archu aj videli, ale Arabi im zabránili v ďalšom podnikaní postavením múru. Priestor, kde kedysi stál Chrám totiž  patrí v súčasnosti moslimskej komunite a z náboženských dôvodov nie je v tomto areáli povolené robiť žiadne vykopávky.

S vpádom Babylončanov do Jeruzalema súvisí ešte jedna legenda. V 2.Knihe Makabejských sa píše, že ju Jeremiáš, ešte predtým, na základe svojho videnia, ukryl na hore Nebo, v tajnej jaskyni, vchod do nej zapečatil a tam čaká až dovtredy, kým ju Pán opäť neukáže svetu (2Mak 2.5-8; Legends of the Jews).

Ďalšou možnosťou jej zmiznutia je doba vlády Roboama, Šalamúnovho syna. Počas jeho vlády vtrhol údajne do Chrámu egyptský kráľ Šešonk, “…zobral poklady Jahveho Chrámu i kráľovského paláca – úplne všetko…” (1Kr 14.25-26). Avšak v egyptských zápisoch sa Šešonk nechváli žiadnym vpádom do Jeruzalema ani ukoristenou zlatou Archou, ktorá by bola určite neprehliadnuteľná.

V r. 796 p.n.l. po rozdelení izraelského kráľovstva došlo k bitke medzi Izraelom a Júdom. Júda utrpel od Izraela porážku. Izraelský kráľ Joas prelomil hradby a pobral všetko zlato a striebro a všetky vzácne predmety, ktoré boli v Jahveho Chráme a v pokladnici kráľovského paláca…” (2Kr 14.12-14). Archa ako korisť ale spomínaná opäť nie je.

No a poslednou legendou je nemálo fantastická zmienka v etiópskom rukopise  Kebra Nagast, v ktorom sa hovorí, že bola odnesená do Etiópie Menelikom, synom Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. Zaujímavé je, že po ukončení vlády Šalamúna, naozaj prestáva byť Archa v Tanachu spomínaná. Podľa etiópskych legiend je Archa uložená v malej kaplnke v Aksume. Vstúpiť k nej môže len jediný človek – mních zodpovedný za jej stráženie.

Etiópčania si totiž nárokujú, že kráľovná zo Sáby pochádzala vlastne z Etiópie a volala sa Makeda. Historici však Sábu umiestujú na Arabský polostrov, nie na africký kontinent (paradoxne však – horu Sinaj tiež lokalizujú historici na Sinajskom polostrove, podľa niekdajšieho určenia kráľovnej Heleny, ale podľa odvážnejších hypotéz, treba horu Sinaj hľadať rovnako tiež na Arabskom polostrove – viď. článok Hora Sinai – vrch Horeb).

Najstarší zápis o príbehu kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby, pochádza z 13.stor.n.l. a je to, už spomínaná, Kebra Nagast. Jej rozprávanie je však veľmi fantastické – zmieňuje sa tiež súčasne o cestovaní na lietajúcich kobercoch….

Treba však pripustiť, že medzi Etiópiou a Jeruzalemom boli kedysi veľmi čulé kontakty. Z Etiópie pochádzajú tiež tzv. “čierni Židia” – Falašovia, ktorí boli nakoniec z politických dôvodov začiatkom 90.rokov 20.stor.n.l. presídlení do Izraela. Dlhé stáročia dodržiavali obriezku, delenie zvierat na čisté a nečisté, i svätili sobotu. Ich náboženstvo je tak bezpochyby židovské, ale vo veľmi archaickej podobe. Nepoznajú vôbec rabínsky judaizmus a teda neslávia ani sviatky Purim a Chanukka.

Etiópsky výraz pre Archu je “tabot”. Avšak, Archa podľa nich nevyzerá ako skrinka, ale ako doska (mohlo by ísť skôr o repliku Desatora?). “Taboty” sa nachádzajú v každom kostole a v Aksume je uložený originál, ktorý sa z bezpečnostných dôvodov nevynáša na verejnosť.

Viac o “tabotoch” a umiestnení Archy v Aksume a o jej dočasnom umiestnení na ostrove na jazere Zwaj južne od Adis Abeby nájdete v knihe G.Hancock” Znak a pečať (Remedium 2000).

No a poslednou legendou, na ktorú nesmieme zabudnúť je tá, ktorá hovorí o Templároch, ktorí robili vykopávky vo sv. Zemi a na Chrámovom pahorku vykopali práve Archu Zmluvy a odniesli ju zo sebou do Francúzska ako tzv. “sv.Grál”.

-chanele-

súvisiace články:  1./  Osud chrámových predmetov po dobití Rimanmi

2./Archa zmluvy a jej egyptské predobrazy

3./Nachádza/-la sa Archa Zmluvy v Egypte?

 

ZÁKLADNÝ KAMEŇ

ZÁKLADNÝ KAMEŇ

Podľa jednej legendy, keď Boh tvoril svet, vytrhol jeden vzácny kameň spod svojho trónu a vložil ho do Priepasti tak, aby jeden jeho koniec  ostal vklinený v zemi a druhý vyčnieval  hore a tvoril tak základy sveta. Na tomto konci je stred sveta, ktorý sa od neho šíri do všetkých strán, spočívajúc na centrálnom bode. Je to Základný kameň – ŠETTIJAH a je na ňom vytesané meno Božie JHWH. Toto slovo znamená tiež “ŠAT JAH” – “Základňa Pána”.

Zem sa okolo tohto kameňa šíri v troch sférach. Prvá obsahuje absolútnu čistotu a jemnosť, ktorá na zemi existuje. Nachádza sa najvyššie nad zemou. Druhá  obsahuje jemnosť a čistotu najjemnejšieho Prachu zo všetkých prachov. Tretia obsahuje to najhrubšie, vrátane najhrubšieho Prachu a obklopujú ju vody Oceánu, ktorý obklopuje celý svet.

Prvá sféra obsahuje Chrám a Jeruzalem až po jeho hradby. Druhá obsahuje celú Izraelskú krajinu a tretia ostatný svet.

Základný kameň je stotožňovaný tiež s obeliskom, ktorý vztýčil Jákob (1M 28.22; 31.45). Jedná sa zároveň o balvan vyčnievajúci zo skaly v Omarovej mešite (Jeruzalem). Podľa hagady sa na ňom malo odohrať obetovanie Izáka i Jákobov sen s rebríkom. Stal sa tiež oltárom pre zápalné obete. Je považovaný za “pupok sveta” a patrí medzi veci, ktoré boli stvorené ako prvé.

Podľa inej tradície žiari všetkými farbami a má podobu zafíru.

Je o ňom napísané: “Stane sa domom Božím.” (1M 28.22).

Kameň má sedem očí (Za 3.9).

A po západe slnka na ňom spočinú Cherubim a spievajú pieseň na Božiu slávu tak, že táto stúpa zdola nahor (Ž 134.1; 125.1; 113.1), a keď nastane ráno, začne spievať Izrael. A kameň posilňujú spevy ako jedných, tak aj druhých. I je napísané: “Môjho ducha vložím do vášho vnútra”(Ez 36.27), “I je to kameň vyskúšaný, základný a drahý” (Iz 28.16). Tiež kamenné dosky Desatora (2M 24.12) sú z neho urobené a to je tajomstvo biblického veršu “Pastier, kameň Izraela” (1M 49.24).

Na Základnom kameni vraj pôvodne v Chráme stávala aj Archa Zmluvy. Keď bola  z Chrámu odstránená, zapaľovali na jej mieste kadidlo. Kým však Archa v Chráme bola, veľkňaz odchádzal z veľsvätyne  vždy za svetla, lebo Archa toto svetlo vydávala.

Po jej odstránení odchádzal veľkňaz z veľsvätyne už vždy len po tme.

– chanele-

zdroje: Zohar  I fol 231a

TB Joma  54b

 

Archa Zmluvy – stratená alebo ukrytá?