HORA SINAJ / VRCH HOREB 2.

Väčšina archeológov a historikov umiestňuje horu Sinaj na Sinajský polostrov (hora Sinaj a na nej kláštor sv. Kataríny). Našli sa odvážlivci, ktorí ju hľadajú na Arabskom polostrove (článok: Prechod cez more a vrch Horeb) a dokonca (a s tým vás zoznámim v tomto článku) v Edóme v Seírskom pohorí.

Edóm zaberal v staroveku južnú polovicu Negevskej púšte, v biblickej dobe ale táto oblasť spadala zemepisne k Sinajskému polostrovu. Edóm ležal južne od Moábu (Sd 11.17) susediac s Júdou (Jer 15.1-21), zasahujúc až po Akabský záliv. Edómci boli potomkovia Ezaua, to znamená, že boli príbuzní Izraelitov. Aj DNA výskum kostier Izraelčanov a Edómcov dokázal, že oba národy majú spoločných predkov (1M36.2-5). Edóm stotožňuje so Seírom aj Biblia (Abd 8; 4M 24.18, Ez 25.8).

O Seíre hovorí Biblia ako o mieste, kde sa usadil Eazu (1M 36. 8-9; 32.4; 33.16). Predtým tam sídlili Chórejci (5M 2.12) no Ezau ich vytlačil. Zároveň je stotožnený s Edómom (Ez 35.15).

Seír je pohorie nachádzajúce sa západne od Araby (Joz 12.7) a južne od Mŕtveho mora (1M 14.6). Kniha Jozue (15.10) o nej hovorí ako o hore medzi judským a benjaminským územím.

Izajáš (21.11) dáva zároveň Seír do súvisu s Bohom – z neho prehováral k prorokovi.

Je možné stotožniť Seír s Hórebom? G. Phillips si myslí, že áno.

Po pobyte na Hórebe sa Izraeliti posunuli do Kadeši a potom do Arnonu. Kadeš bola ešte súčasťou Seíru, ako uvádza Biblia (5M 1.2; 2.1) a rovno zo Seíru sa dostali na územie Ezauových synov (5M 2.2-5).

Boh prehovára k ľudu vždy z Hórebu, je teda možné, že Hóreb bol v pohorí Seír.

V súčasnosti sa Edómskym údolím tiahne 800 metrov široké a 5 km dlhé pohorie Šara. V súčasnosti je to suchá oblasť, ale kedysi to bol raj pre všetko živé.

Dnes sa Edómske údolie nazýva Vádí Musa (arab.) – Mojžišovo údolie. Názov je odvodený z miestnej beduínskej tradície, v ktorej práve tu urobil Mojžiš zázrak s prameňom, no a Biblia túto udalosť stotožňuje jednak s vrchom Horeb (2M 17.5-6) a jednak s Kadešom (4M 20.9-17). Ak je Kadeš súčasťou Seírskeho pohoria, nie je v tom rozpor.

Podľa Grahama Phillipsa (in: Templári a archa zmluvy. Objavenie Šalamúnovho pokladu, Remedium 2006) sa Sinaj a teda Horeb nachádza v súčasnom kaňone SIQ, na ktorého začiatku sa nachádza prameň miestnymi nazývaný Ain Musa (arab.) – Mojžišov prameň.

Neďaleko sa nachádza Petra – zvaná Pokladnica, pretože neďaleko od nej sa našiel v 12. stor.n.l. v blízkej jaskyni, poklad z čistého zlata. Blízko nej sa týči posvätný vrch, na ktorého vrchole je 3000 rokov stará svätyňa, vytesaná do podložia, lemovaná kamennými lavičkami, v strede s vyvýšenou kamennou platformou a na západe s pravdepodobným kamenným oltárom, ku ktorému vedú schodíky.

Do svätyne sa dá dostať s tzv. Obeliskovej terasy, vyrobenej umelo z modrých leštených bridlicových kameňov (“…videli Boha Izraela a pod jeho nohami akoby zafírová dlažba…”2M 24.1-2; 9-10). Vstup tvoria dva šesť metrové obelisky. Stavitelia boli pravdepodobne Edómci a keď prišli Izraeliti na toto miesto, svätyňa už stála. Nakoľko boli Izraeliti a Edómci príbuzní, nie je prekvapivé, že uctievali jedného a toho istého Boha. Znamená to, že Izraeliti prišli na toto miesto s konkrétnym úmyslom. V knihe G. Phillipsa (Templári a archa zmluvy. Objavenie Šalamúnovho pokladu, Remedium 2006) nájdete aj autorove fotografie opísanej svätyne.

Fotografie z tohto miesta máte možnosť zhliadnuť na priloženom linku: http://nabataea.net/highp.html

Celá jeho teória je korunovaná zvláštnym svetelným úkazom, ktorý je na tomto mieste pozorovaný už 3000 rokov. Ide o geoplazmu a je viazaný na určitý typ hornín, ionizovaný vzduch, seizmickú aktivitu a klímu po daždi (2M 19.16).

Tento úkaz bol pozorovaný aj na iných miestach Zeme. Je možné, že Biblia spomína práve tento úkaz, keď hovorí o “Božej Sláve”, či “stravujúcom ohni Hospodinovom”.

Úkaz má spravidla podobu svietiacej gule (ale nie je to guľový blesk!), ale aj stĺpu, voľne sa vznášajúcu nad zemou aj niekoľko desiatok minút, zväčša červenej farby. Tento úkaz bol pozorovaný aj pri archeologických prácach v roku 1993. V starovekých Izraelčanoch mohol tento jav veľmi ľahko vyvolať pocit nadprirodzeného.

Otázkou ostáva, čo to znamená pre veriacich. Do akej miery to môže mať vplyv na vieru v Božie zjavenia.

Ja osobne nevylučujem, že Boh ako zvrchovaný Tvorca sveta nemôže používať fyzikálne javy , aby sa človeku manifestoval. Práve naopak. Podobne ako je to aj napr. v prípade využitia endogénneho DMT, čoby katalyzátora pre komunikáciu s duchovným svetom (viď. články: Horiaci ker a iné náboženské vízie, web CHANELE 4 – EMUNA, článok: VEDA A MYSTIKA).

Boh stvoril tento svet a v ňom je aj obsiahnutý. Akýkoľvek prejav svedčí o jeho existencii a stvoriteľskom akte. My žijeme v hmotnom svete a preto sa nám prejavuje cez hmotu. Spoznať Ho v jeho vlastnej podstate a podobe nie je v tomto svete možné. Preto, ak chce s nami komunikovať, musí použiť tento svet a jeho prejavy. Ak chce svoju prítomnosť manifestovať cez geoplazmu, tak to urobí na miestach, kde táto geoplazma z fyzikálneho hľadiska vzniknúť môže. Aj ona môže byť len katalyzátorom, podobne ako DMT.

-chanele-

súvisiace články:

HORIACI KER 2.

Odhliadnúc od predchádzajúceho článku  HORIACI KER A NÁBOŽENSKÉ VÍZIE , v ktorom bola spracovaná téma dosť kontroverzne a ktorý bol zameraný skôr na možnosť pochopenia náboženských vízií, by možno bolo zaujímavé spomenúť “horiaci ker” ešte raz a to z pohľadu botaniky. O akú rastlinu sa asi mohlo jednať?

Bádatelia špekulujú nad viacerými variantmi. Vo všetkých prípadoch sa predpokladá, že hora Sinaj sa nachádza na Sinajskom polostrove.

  • Tam rastie krík Jasenec biely, ktorý sa radí medzi tzv. plynové rastliny. Má biele, alebo naružovelé kvety a vylučuje olej, ktorý sa vo vysokých horúčavách môže vznietiť. Napočudovanie, zhorí len olej, krík nie (!).
  • Inú možnosť ponúka jeden americký vedec, ktorý vyskúšal horenie akácie. Akácia má drevo, ktoré sa horením mení na drevené uhlie, ktoré si relatívne dlho po dohorení zachováva pôvodný tvar rastliny. Na blízkom východe sa nachádza veľké množstvo zemného plynu, ktorý sa zvykne spontánne uvoľňovať do ovzdušia (viď. tiež článok Sodoma a Gomora). Ak by takýto plyn unikal v blízkosti akácie a vznietil sa, ker by mohol veľmi ľahko vzbĺknuť. Mojžiš mohol byť svedkom práve takéhoto procesu a mylne sa domnievať, že ker horel, ale nezhorel, za predpokladu, že nemal vedomosti o drevenom uhlí.
  • A do tretice, existuje jeden ker, ktorého kvety po rozkvitnutí majú farbu ohňa a mohli byť podľa niektorých bádateľov ilúziou, ktorej Mojžiš podľahol. Na moje sklamanie, neviem v tejto chvíli zohnať jeho botanický názov. Keď sa tak stane, tento článok bude o uvedenú informáciu doplnený.

A v neposlednom rade, možno šlo o hocijaký iný bežný ker, v pozadí ktorého sa nachádzala tzv. geoplazma. O tom bližšie nabudúce, v pripravovanom článku HORA SINAJ / VRCH HOREB 2.

-chanele-

zdroj:

  • dokumantárny seriál USA: VEĽKÉ ZÁHADY – MOJŽIŠ
  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Práce, Praha 1988)

Súvisiace články:

PRECHOD CEZ MORE A VRCH HOREB

Keď Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta viedol ich púšťou až po hranice zasľúbenej zeme. Napriek biblickému vymenovávaniu miest kadiaľ šli, nie je trasa Exodu dodnes s určitosťou známa. Všetky oficiálne biblické miesta boli lokalizované len približne.

Za oficiálnu sa považuje trasa vedúca cez Sinajský polostrov a zasahujúca na jeho južné pobrežie.

Viedla teda z Pitomu popri “Horkých jazerách” južne k najjužnejšiemu cípu, kde oficiálna archeológia lokalizuje aj horu Sinaj a potom trasa začala stúpať  pozdĺž západného pobrežia  severne do Kadeš Barney, kde po urobení slučky opäť údajne klesala až k Esjon Geberu a potom pokračovala opäť severne cez Edom do Moábu a Ammónu. Toto tvrdenie je podmienené horou Sinaj, o ktorej umiestnení rozhodla (!) Helena, matka cisára Konštantína a celý svet jej uveril. Problém je že táto lokalita geograficky nezodpovedá lokalite opísanej Bibliou. Nie len, že toto miesto nemohlo poňať 3 000 000 ľudí (toľko podľa údajov z Biblie Izraelitov bolo – 600 000 mužov + ženy a deti), ale na viac hora Sinaj, resp. Horeb je opisovaná Bibliou ako hora dymiaca a hučiaca a trasúca sa, čo predpokladá sopečnú činnosť. Celému Sinajskému polostrovu chýba akákoľvek seizmická aktivitu ako teraz, tak aj v minulosti.

Druhou alternatívnou trasou bola trasa vedúca severným pobrežím Sinajského polostrova, cez územie Filištíncov. To by bolo ale dosť nebezpečné, nakoľko Filištínci neboli veľmi priateľskí a túto trasu vylučuje aj Biblia (2M 13.17).

Ostáva tretia alternatíva, cez Sinajský polostrov až k Akabskému zálivu, ktorá vedie cez hory a končí na širokej piesčitej pláži, dostatočne veľkej na to, aby sa na nej mohli Izraeliti utáboriť. Pred nimi sa v takom prípade rozprestieralo naozaj už len more Akabského zálivu.

Táto trasa Exodu sa zdá byť ako najpravdepodobnejšia. Už aj za to, že Biblia hovorí o  “vyvedení Izraelitov z Egypta” (2M 3.11-12) a pokiaľ vieme, Sinajský polostrov v tej dobe bolo egyptské územie! Takže, keby bol Mojžiš vyviedol Izraelitov cez Červené more (ako sa všeobecne verí) a potom by na južnom cípe polostrova, uprostred sinajskej púšte dostal Desatoro, bolo by to stále na území Egypťanov a to by bolo v rozpore s biblickým príbehom, už aj preto, že vrch Horeb má podľa Biblie ležať na midjanskom území, ktoré nemohlo byť totožné s egyptským!

“Krajina západne od egyptskej rieky až po Akabský záliv patrila vždy k egyptskej politickej sfére a tam ležala hranica Egypta” (James Montgomery: Arábia a Biblia).

Egypťania mali Sinajský polostrov pod vojenskou kontrolou. Hovoria o tom egyptské nápisy o baniach, chrámoch a opevneniach z tohto územia.

Biblia hovorí o udalostiach tesne pred prechodom cez more toto:

“Jahwe prehovoril k Mojžišovi a povedal mu: povedz Izraelcom, aby sa obrátili a utáborili sa pred Pi-Hachirotom, budete táboriť oproti tomu miestu na brehu mora.” (2M 14.1-2)

Pi-Hachirot sa lokalizuje na pobrežie Akabského zálivu a Baal Cefon by bolo najvýhodnejšie umiestniť priamo v Arábii – už aj podľa názvu.  Baal je kanaánsky “pán” a je preto pravdepodobnejšie, že sa nachádzalo na Arabskom polostrove, než na egyptskom území, ešte pred Akabským zálivom.

Aj J. Flavius hovorí, že “Egypťania dobehli Izraelitov a boli pripravení s nimi bojovať. Uzavreli im cestu od strmých horských svahov (svahy horského masívu na západnom pobreží) až k moru (pobrežie Akabského zálivu?), po oboch stranách boli nepriechodné hory…”

Pláž , na ktorej sa mohli Izraeliti ocitnúť v pasci medzi morom a Egypťanmi, sa dá dostať len z jedného smeru. A práve na konci tejto pláže  boli nájdené pozostatky egyptského vojenského opevnenia.

Dno Akabského zálivu je kaňon v tvare písmena “V” hlboký asi 1 km. A na jednom mieste vedie cez Akabský záliv asi 1 míľu široká vyvýšenina, zvažujúca sa pod uhlom asi 6 °. Pobrežie do neho klesá pod uhlom 45°. Práve tento most z naplavenín, mohol poslúžiť ako miesto prechodu cez more. Robili sa výpočty podľa rozmerov mosta a predpokladanej rýchlosti chôdze spolu s predpokladaným  počtom ľudí  a vyšlo, že most je reálne možné prejsť za 4 hodiny.

Biblia ďalej uvádza: “…Jahwe rozháňal more prudkým východným vetrom celú noc, vysušil ho a všetky vody sa rozdelili…vody po ich pravej i ľavej strane stáli ako múr.” (2M 14.21)

Spomínaný naplaveninový most objavil už Napoleon. Zhodou okolností bol na mieste, keď bola voda východným vetrom rozfúkaná a podľa záznamov ledva ušiel vracajúcim sa vodám.

Čo sa to mohlo stať? Alebo ako?

Dá sa predpokladať, že bola veľmi chladná noc, na púšti nič čudné, teploty tam zvyknú vtedy klesať pod bod mrazu. O vode sa hovorí, že stála po oboch stranách kolmo hore (2M 14.21). Mohlo ísť o prirodzené zdvihnutie okrajových vôd rozfúkaním nad naplaveninu, alebo ako uvádza Biblia, “vodné priepasti stuhli v hlbinách mora” (15.8) doslovne. Možno odvážne predpokladať, že vody zamrzli. Rovnaké zázraky prírody možno pozorovať aj dnes v Iráne, alebo v Arizone. Izraeliti mohli  prejsť cez more suchou nohou a more sa na úsvite vrátilo na svoje miesto (2M 14.27). Ráno na úsvite sa ľadové hrádze pod lúčmi vychádzajúceho slnka začali topiť a zaplavili Egypťanov, aj keď o zamrznutých vodách Napoleon nehovorí nič.

V ten deň Jahwe vyslobodil Izrael z rúk Egypťanov…(2M 14.30).

V okolí mosta sa robia podmorské archeologické výskumy cca od roku 1975. Boli nájdené zatopené pozostatky vozov a vozových kolies, z toho jeden voz pozlátený, takže patril nepochybne niekomu zámožnému. Naviac, tvar kolies, hlavne počet ich lúčov je typický pre kolesá používané v 18. egyptskej dynastii (James K.Hoffmeier: Vyjadrenie k vývoju kolesových lúčov v 8.dynastii).

Na južnej časti pláži bol nájdený fénický stĺp pri predpokladanom Baal Cefone. Na jeho nápisoch v kanaánčine sa údajne hovorí, že bol postavený kráľom Šalamúnom na Božiu počesť ako spomienka na prechod cez more.

Ak budeme toto rozprávanie brať ako príbeh skutočného miesta prechodu cez more, môžeme sa pokúsiť nájsť aj predpokladanú horu Sinaj, či resp. vrch Horeb, už na Arabskom polostrove. Mohla by ním byť tzv. “Hora Mojžišova” (Jebel El Lawz) vysoká 8000 stôp. Ide o najvyššiu horu v tomto regióne, ktorej vrchol je údajne celý zčernalý, ako keby kedysi dávno na jej povrchu niečo horelo (?) – 2M 19.18

Na jej východnom úpätí sa vraj dokonca nachádza polkruh 12 veľkých bielych žulových stĺpov, ktoré by mohli zodpovedať 12 stélam 12 kmeňov Izraela (2M 24.4). Tiež sa našlo čosi, čo by mohlo byť oltárom (2M 24.4) s 12 petroglyfmi okolo neho.

DODATOK:

Dlho som sa pokúšala spojiť názov mena Jam Suf (Rákosové more) s konkrétnou lokalitou. Názov hovorí o rákosí a teda skôr o močaristej oblasti. Neúspešne.

Podľa niektorých bádateľov sa mohlo jednať o 5000 rokov staré jazero Ballah, ktoré bolo lokalizované zo satelitných snímok ako niekdajšia vodná nádrž, blízko ktorej sú dve egyptské opevnenia. Takéto staroveké vodné nádrže, dnes už neexistujúce, sú na snímkach zjavné ako tmavé miesta.

Podľa niektorých historikov je názov Jam Suf dodatočnou vsuvkou, lebo je použitý v Biblii len raz. Všade inde, kde sa o udalosti hovorí, sa zmieňuje len ako o mori. Tento názov teda možno brať ako zavádzajúci. Ako vznikol jeho nesprávny preklad “Červené more” vysvetľujem v článku Prechod cez Jordán a 12 pamätných kameňov.

-chanele-

zdroj:

Súvisiace články:

 

 

MIDJÁNCI A BOH JHWH

MIDJÁNCI A BOH JHWH

Národ Midjáncov je odvodený od Midjana, syna Abrahama  a Ketúry (1M 25.2). On a jeho päť súrodencov boli jeho zakladatelia. Išlo o národ živiaci sa obchodom a vlastniaci vlastné ťavy (1M 37.28, 36; Sd 6.5, 8.21; Iz 60.6). Podľa Tóry to boli práve oni, ktorí predali Jozefa do Egypta, keď ho predtým vytiahli z cisterny, do ktorej ho hodili jeho vlastní bratia (1M 37.28, 36). Ak porovnávame 1M 37.28 a 1M 37.36 zistíme, že buď boli Midjánci totižní s Izraelcami (? jeden z ich prakmeňov? minimálne boli ich priamymi príbuznými cez Abrahama ), alebo došlo pri kompilácii a redakcii židovských posvätných textov v 6.stor.p.n.l., k omylu z nepresnosti.

Lokalizovať presne krajinu Midjan je obtiažne, pretože Midjanci boli kočovníci bez stabilnej pôdy, na ktorej by žili a naviac sa pohybovali na ťavách, ktoré sú schopné prejsť za krátky čas veľmi veľké vzdialenosti. Predpokladá sa, že sa usídľovali niekde medzi Moábom a Edómom, medzi Akabským zálivom a Červeným morom.  Dnes by tak ich územie bolo súčasťou západnej časti Saudskej Arábie, Južného Jordánska a Izraela.

Robili vpády z východného Jordánska (Sd 6.3) – vtedy možno sídlili východne od Akabského zálivu, ale podľa inej biblickej zmienky (1Kr 11.17) edómsky princ Hadad ušiel práve cez Midjan do Egypta. Ich vpády bývali vedené tiež z východu do západného Jordánska (Sd 6.33, 7.1; 4M 31.1-12).

A práve pri pobyte Mojžiša v Midjáne, kam utiekol po zabití Egypťana, sa stal Mojžiš zaťom midjánskeho kňaza Reuela (2M 2.16-22) stotožňovaného s Jetrom  (2M 3.1). No a tento jeho pobyt sa stal obdobím Božieho zjavenia na hore Horeb (2M 3.2-6) a jeho povolania (2M 3.7-10) vyviesť izraelský ľud z Egypta (spory o lokalizáciu hory Horeb viď. článok  Hora SINAI – vrch HOREB ).

Len sa predpokladá (nie je to z textu zjavné), že Jetro bol kňazom boha JHWH, toho, ktorý sa dal poznať Mojžišovi – “Som, ktorý som” (“Som ten, ktorý spôsobuje bytie” – JHWH) (3M 3.14-15) a teda v minulosti bola snaha pripísať Božiemu Menu JHWH midjánsky pôvod. Jetro síce uznával Jahweho veľkosť, ale z textu nie je jasné, či je aj jeho Bohom. Bežne to tak ale interpretované býva. Tiež nie je jasné, či vrch Horeb je midjánskou uznávanou svätyňou, alebo sa Boh Mojžišovi na tomto vrchu zjavil náhodne. Ak však berieme do úvahy, že Midjánci sa neskôr spojili s Moábčanmi, aby pomocou Bileáma (viď. článok  BIleám a Bálák ) zlorečili Izraelu, pričom Bálák s najväčšou pravdepodobnosťou uctieval JHWH, alebo ho prinajmenšom rešpektoval, vzhľadom na miestny polyteizmus, je otázne, či Mojžiš naozaj neprevzal midjánske božstvo a nestotožnil ho s Bohom úpraotcov EL-om, pôvodne kanaánskym božstvom.

Ak by bola pravda iná verzia, že Midjánci boli posemitštení árijci, žijúci aj v oblasti okolo ejlatského zálivu (Sd 6-8), bolo by meno starozákonného Boha indoeurópskeho pôvodu (M.Bič: Palestina od pravěku ke křesťanství, II.diel) a bolo by možné ho dokonca stotožniť so staroindickým Jajašom. Podľa 2S 24.16 kúpil Dávid humno Aravnovo, ktorého meno sa v texte SZ mení od ´aravn_a (20.24), cez ´aranja (18) až po písané ´avarn_a (16), div nie priamo na “varuna” árijských Indov a Mittancov. A za Mittancov sú Midjánci niekedy naozaj považovaní.

Protoindovia uctievali boha JAE, JAJE, JAVE či JAUE (B. Hrozný). Biblická etymológia 2M 3.14 “Som, ktorý som” od slovesa HVH – “byť”, bolo možno len ľudským pokusom vysvetliť “cudzie” meno náhodne  pasujúc k slovesu “BYŤ”.

Indické JAJAŠ znamenalo “pútnik” a hodilo sa to na “putujúce Slnko” (tu možno uzrieť inú konšpiračnú teóriu o súvise Mojžiša a faraóna Achnatona, ktorý uctieval slnečný kotúč Aton). Pôvodné protoindické JAE, JAJE, JAVE a JAUE možno “kvázi” počuť v skrátenom ľudovom tvare mena JAHWE ako JAHU, či v menách vlastniacich ho ako koncovku – JA (JAHÚ) alebo predponu JO-(JeHO-).

Ak by sme brali do úvahy možný vplyv aj na Akkaďanov, ich boh nazývaný IAUM-ILU (zač. 2 tisícročia p.n.l.) sa podľa Allbrighta prekladá ako “môj je boh”.Opäť je tam to sloveso “byť”.

Zaujímavé je tiež zdanlivo nesúvisiaci biblický odkaz, v ktorom sa už za Enóša vzývalo Meno Božie (!) (1M 4.26), ale praotcom sa tento dal poznať len ako EL ŠADAJ (2M 6.3). Meno prezradil až Mojžišovi. Na prvý pohľad kontroverzné. Ale čo keď, “Som, ktorý som” je oznámenie, že je tým, v ktorého už kedysi verili a ktorý podľa nich bol a je aj naďalej?

Mimo iné, egyptské správy z 18.-19. dynastie sa zmieňujú o juhokanaánskych kočovníkoch ŠASU, ktorí sú umiestňovaní niekde do Moábu, Edómu a Negevu. Egypťania ich nazývajú sezónnymi kočovníkmi, ale aj banditmi. Donald B. Redford ich stotožňuje s ranými Izraelcami, aj preto, že texty nájdené archeológmi sa zmieňujú o bohu JHV z krajiny ŠASU. Ide o najstaršiu písomnú zmienku o izraelskom Bohu JAHWE a jednom z mála mimo Bibliu a zároveň pripomínajúcu biblickú tradíciu s krajinou Midjan, horou Horeb a božstvom JHWH (W.G.Dever: Kdo byli první Izraelci a odkud přišli?, Volvox Globator 2010).

-chanele_

iná súvisiaca literatúra nezahrnutá do článku: Jozef Štrba: Chronológia hebrejských dejín (Ofsetka, Prievidza 2012, vyd.2)

 

HORA SINAI – VRCH HOREB

HORA SINAJ – VRCH HOREB

Hebrejsky sa Horeb povie “Chorev” a v preklade to znamená “suchá hora”.

Aký je rozdiel medzi Horebom a Sinajom? Pod Sinajom sa chápe celé pohorie, Horeb je konkrétny vrch pohoria.

Všeobecne sa má za to, že Sinaj sa nachádza na Sinajskom polostrove a Horeb je jej stredný hrebeň, nazývaný tiež “Boží vrch”.

Toto miesto sa nachádza v Sínajskej púšti, nad rovinou Sebaje, ktorá je južne od Sinaja. Delí sa na západnú (el-homr), východnú (džebel el-deir)  a strednú (Sinai/Horeb) skupinu vrchov. V súčasnosti sa mienky o tom, ktorý z vrchov je Horeb, rozchádzajú.

Väčšina odborníkov a autorov uprednostňuje najvyšší vrch na juhu Sinaja – Džebel Músa (2244 m n.m.), na ktorom sa v súčasnosti nachádza kostol sv. Kataríny, ale nájdu sa aj takí, ktorí dávajú prednosť severnému vrchu Rás-es-Safsaf (2114 m n.m.).

Z Biblie je zrejmé, že Sinaj sa nachádzala na území Midjáncov. Lokalizovať presne, ale túto lokalitu je ťažké, pretože Midjánci boli kočovní kmeň, ktorý sa pohyboval po veľmi rozsiahlom území od Arabského polostrova, cez celý sinajský polostrov, až po Egypt na ťavách a tieto sú schopné za krátky čas prejsť dlhý úsek cesty.

Je tiež otázne, či je Sinai, na ktorej prijal Mojžiš Desatoro, totožná s vrchom, na ktorom uvidel Mojžiš Horiaci ker.

Správy o Sinaji sú možno akousi kompiláciou teofanických legiend, pôvodne spojených s rôznymi horami. Mohlo ísť ako o horu Tábor (Ž 68.18), tak aj o hornatý kraj SEÍR v edómskej oblasti (Sd 5.4), či východné Jordánsko (2M 15.22; 19.1, 11), horu v Arábii (5M 33.2, 26), južnú časť sinajského polostrova, či Džebel el-lós vysoký 2440 m n.m.

Je možné, že dokonca splýva so sídlom vedúceho kanaánskeho božstva  EL (Iz 14.13; Ez 28.14).

Midjánci boli potomkovia Midjána – syna Abrahama a Ketúry (1M25.2).  On, spolu so svojimi piatimi súrodencami, bol zakladateľom národa živiaceho sa obchodom, pohybujúceho sa na ťavách (1M 37.28, 36; Sd 6.5, 8.21; Iz 60.6).

Midjánci robili výpady dokonca z východného Jordánska (Sd 6.3) (sídlili možno východne od Akabského zálivu?), a edómsky princ Hadad ušiel cez Midjan do Egypta (1Kr 11.17).

Gedeón zas bojoval s Midjáncami, ktorí podnikali vpády do západného (!) Jordánska od východu (Sd 6.33, 7.1; 4M 31.1-12).

Z toho vyplýva, že určiť presne miesto vrchu Horeb je naozaj problematické.

Z opisu samotnej Biblie sa dá ďalej vyvodiť, že Horeb by mohla byť činná sopka. Zemetrasenie predchádza samotnú erupciu, plamene by mohli byť sama erupcia a mraky nad vrcholom by mohla byť vodná para zrážajúca sa nad sopúchom (2M 19.10-13, 16-19; 1Kral 19.9-13).

Na Sinajskom polostrove sa však ani dnes, ani v predpokladanej dobe žiadna sopka nenachádza. Keď berieme do úvahy, že Izraeliti naviac putovali púšťou dlhých 40rokov, než došli úspešne do Zasľúbenej zeme, je možné, že sa táto lokalita nachádzala podstatne ďalej, než je Sinajský polostrov. Určitá skupina archeológov (P. Thomas: A ráj už byl…/Dobra, Praha 2001) uprednostňuje Arabský polostrov, kde sú výrazné tektonické aktivity. Typujú lokalitu na východ od Akaby a Akabského zálivu a to konkrétne tieto dve aktívne sopky:

1/ na severe pri Marane

2/ dnešný Harrat v severnom Hidžáze, konkrétne by potenciálne horou Horeb mohla byť hora Thadra hadr el Bedr.

(Potom by aj Exodus prebiehal cez Suez do Akaby, potom južne k sopečným oblastiam a k lávovým poliam.)

Podľa arabskej tradície sa skutočná hora Sinaj a vrch Horeb nachádza juhovýchodne od Refidim.

SINAI (Arabia)foto: GoogleEarth

-ch-

Súvisiace články: