KLIPOT a SITRA ACHRA

Luriánska kabala disponuje vierou v obrátený , akoby zrkadlením otočený svet (antihmota? paralelný svet? svet spoza čiernych dier? tmavá hmota? ), nazývaný Sitra Achra, tzv. “Druhá Strana“.

Ide o odvrátenú stranu Stromu Života. Tradícia o nej hovorí, že nemôže byť nikdy v tomto svete  premožená prirodzenou formou, ale len vo svete budúcom – olam ha-ba. Chápe to ako správne, lebo tento svet musí fungovať v dualite, inak by v ňom nebol možný život.

Sefer ha-Zohar spomína, že Druhej Strane je zo zákona pridelené svoje miesto, na ktoré je nie len viazaná, ale je tam aj v súčasnom čase (olam ha-ze) chránená pred zničením. K zmene tohto zákona má dôjsť až v mesiášskej dobe.

Sitra Achra býva nazývaná niekedy aj Božia čierna tvár, protipól sveta božského, oblasť démonických tvorov, svet črepín – kelipot (alebo kelifot, či klifot – zvyknú sa používať všetky tri výrazy; hebrejsky  קליפזת).

Kelipot je názov pre vesmírne zlo.

Sú dve teórie. Že vesmír je usporiadaný ako sada orieškov či škrupiniek (podobne ako matrioška) a čím bližšie k hmote, tým sú škrupinky hrubšie (viď. pripravovaný článok o ABIJOT). Slovami kresťanskej mystiky – niečo na spôsob vyjadrení o jemnohmotnom svete a hrubohmotnom svete.

Druhá teória hovorí, že čokoľvek sa môže stať klipot, pokiaľ sa toto vychýli so stredového harmonizujúceho stĺpu rovnováhy, a vtedy môžu démonické sily spoza bočných stĺpov získať prevahu a vtedy človek, či udalosť stráca svoj smer. Rečou Junga ide o zmocnenie sa funkčného archetypu Nevedomia vlády nad človekom. Shimon Halevi udáva ako príklad pre túto nerovnováhu a prevahu démonických síl, napr. schizofréniu.

Tieto prvky zla sú zbytkami zaniknutých svetov, ktoré tu už boli pred našim svetom. Pred našim vesmírom totiž podľa tradície existovali už iné vesmíry, nazývané “edómski králi”. Zohar ich prirovnáva k iskrám vyletujúcim spod kladiva  udierajúceho na rozžeravený kov a po chvíľke zanikajúce.  Zanikli z dôvodov neharmónie medzi všeodpúšťajúcou láskou (sefira Chesed) a neúprosným súdom (sefira Din). Predstavte si svet s prevahou súdu – neobstáli by sme so svojimi činmi a trestom za ne by svet prestal existovať a naopak, predstavte si svet, v ktorom by nám boli všetky zlé činy odpustené. Až po akú hranicu by sme boli schopní zájsť bez zničujúcich následkov? Takže opäť koniec existencie.

Luriánska kabala učí, že prvky zla vznikli počas vesmírnej prakatastrofy, ktorá vznikla počas  formovania sa prvotných duchovných svetov. Túto prakatastrofu nazýva “rozbitím nádob” – ševirat ha-kelim. Tieto nádoby boli tvorené z o niečo hrubšieho duchovného prvku než duchovné svetlo v nich obsiahnuté a tak neboli schopné ho udržať. Táto prakatastrofa – rozbitie nádob, postihla len 7 niťších sefír (Zeir Anpin). Ich deformovaním sa svetlo stiahlo späť, no jeho zbytky ostali na črepinách (kelipot) rozbitých nádob, ako ostane olej na črepinách rozbitého pohára (V. Sadek). To je duchovné premiešanie sa dobra a zla, svetla a temnoty, ktoré ale bolo v princípe nutné pre existenciu nášho sveta.

Po rozbití nádob všetky svety poklesli, lebo stratili svoju pôvodnú jednotu, podobne ako exil Šechiny.

Niekedy býva prakatastrofa spájaná s pádom Prvotného človeka – Adama Kadmona do démonizovaných črepín – kelipot a človek sa vtelil do hmotného tela, aby roztrúsené iskry Adama Kadmona zhromaždil.

Až dôjde k zavŕšeniu spasenia a nápravy sveta (tikun olam), všetky ľudské duše dospejú k jednote v pôvodnom Adamovi (Adam Kadmon – niečo ako kolektívna duša). Potom sa aj Šechina navráti z exilu späť k Bohu a dôjde k znovuzjednoteniu a až vtedy bude svet existovať vo svojej skutočnej podobe.

Iskry Božieho svetla uväznené v črepinách kelipot sú úplne vo všetkom a zmyslom ľudskej existencie je prinavracať tieto iskry na svoje pôvodné miesto, naprávať svet a následky prakatastrofy (tikun olam).

Dobrým a mravným životom, plnením micvot, tak človek oddeľuje svetlo polapené na črepinách.  Svet zla (Sitra Achra) sa ale snaží brániť tejto náprave a pokúša sa celý svet stiahnúť na svoju stranu. Úlohou človeka je tieto zámery kaziť, iskry oslobodzovať (pozdvihovať) a tým zjednocovať duchovné svety. Ak človek hreší, podporuje Sitru Achru. Už rabbi Low hovoril: “Hriešnici spôsobujú skazu sveta” (in: Derech chajim). Osud vesmíru stojí na človeku. Činy, slová a myšlienky sa nestrácajú, z tohto pohľadu náprave sveta napomáha aj gilgul.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA:

  • V. Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2003, 2009)
  • Z. ben S. Halevi: Vesmír v kabale (Volvox Globator 1994)
  •            ”                : Strom života (Trigon, 1997)
  • G. Scholem: Kabala a její symbolika (Volvox Globator 1999)

KAVANA

Slovo kavana sa prekladá ako “sústredenosť”. Biblická hebrejčina ju ale vníma v kontexte sveta ako “pozornosť”. Nie je to sústredenie sa na slová piesne, či učiteľa, je to pozornosť k svetu, k ľuďom, ich pocitom, ich bolesti, k ich životným situáciám. Je to pozornosť k predmetom, aby sa nepoškodili a nezničili. Je to pozornosť k zvieratám, aby netrpeli a mali potrebný dostatok. Je to pozornosť k prírode, aby sme ju neničili. Tým, že ohľaduplne nehádžeme papiere po zemi, sme naviac pozorní aj voči ostaným ľuďom. Je to aj pozornosť voči slimákovi, na ktorého nestúpime, či naopak k vtáčikovi, ktorý leží mŕtvy na chodníku, že ho nehodíme do smetného koša, ale ho presunieme pod krík, tam kam jeho mŕtve telíčko patrí – do lona prírody. Po lese tiež nikto nechodí a nedvíha mŕtve telíčka, aby ich zahodil. Ale pozornosť mu preukážeme aj tým, že ho neobídeme, lebo niekto po nás idúci by ho mohol odhodiť….ani nás nikto nevyhadzuje do smetí, keď umrieme…úctu by sme mali mať nie len k životu, ale aj ku smrti.

Kavana je pozornosť k životu, pozornosť k stvorenému a k Stvoriteľovi vo všetkom stvorenom.

Kavana sa zameriava na jediný cieľ a tým je spása sveta, jeho návrat k zdroju, lebo cieľ je len jeden. Vedú do neho ale všetky cesty a akákoľvek odbočka na nich, ako uvádza Martin Buber, ktorý prežil s chasidmi kus života, sa raz aj tak vráti nakoniec k cieľu a to je to “milosrdenstvo spásy”, o ktorom sa zvykne hovoriť.

Spásu chápe biblická hebrejčina ako “záchranu”, v ktorej spočíva návrat k stvoriteľskému zdroju. S milosrdenstvom je na nás a všetky duše aj iskry, čakané až nájdeme cestu prirodzene späť a pochopíme kto sme. Ide vlastne o “vykúpenie”, návrat šechiny. Šechina je Božia prítomnosť, ale sme to my všetci kto a čo sme boli stvorení, lebo v každom z nás je dych života, ktorý nám vdýchol Stvoriteľ. Vykúpenie, záchrana a teda spása, znamená, že všetky duše a iskry duší, ktoré odpadli od pradávnej duše (Adam Kadmon) a klesli do prapôvodnej temnoty (lebo sa to stalo v dávnoveku), alebo sa rozptýlili do všetkých tvorov, ukončia svoju zdokonaľovaciu púť a vrátia sa k Stvoriteľovi očistení.

Kým sa všetci a všetko nenapraví (Tikun Olam), s trpezlivosťou je na nás čakané. Chasidský “mašal” (podobenstvo) o tom hovorí ako o kráľovičovi, ktorý nezačne jesť, kým sa k stolu neposadí aj posledný hosť.

Nie je veci, v ktorej by nebola uväznená iskra duše a úlohou každého je skôr či neskôr tieto iskry nájsť a pozdvihnúť ich v náprave k zdroju. Nemáme len čakať, ale sa aj priamo podieľať na spáse sveta. Každá iskra čaká na oslobodenie, ktoré nevyžaduje žiadne zaklínadlá, alebo rituály, len konanie v súlade s behom vecí, čím získajú naše činy posvätnosť (z pohľadu biblickej hebrejčiny – oddelenosť od všedného, lebo svätosť nie je výnimočnosť! Viď. článok SEGULA – Vyvolenosť), a stávajú sa pre iskry spásou.

Keď všetko v živote budeme chápať ako posvätné, budeme tým iskry dvíhať a obnovovať prostredníctvom dvíhania padlé svety.

Sú iskry, ktoré môže oslobodiť len konkrétny jedinec. Napr. každý svojich blížnych, veci osobnej potreby, domáce zvieratá, o ktoré sa stará, dom, záhradu…náradie, jedlo…a to tým, že sa o ne s pozornosťou stará a užíva ich vo svätosti – uvoľňuje tým ich dušu.

Podľa chasidov sa iskry nachádzajú aj v žijúcich dušiach. V minulých životoch klesli práve vinou týchto duší a zjavujúc sa pri modlitbách, pri zaspávaní, v snoch…ako rušivé a cudzie myšlienky a obrazy, upútavajú tak na seba pozornosť a prosia tým o vyslobodenie. Sú spojené s koreňom (šoreš) duše. Preto každú chmúrnu myšlienku rozpustíme a tým ju vrátime ku svetlu, k prameňu odkiaľ pôvodne vyšla.

Aj v reči možno robiť nápravu (tikun). Martin Buber hovorí:

“Vyslovuj slová

akoby si nimi otváral nebesá

Neber slová do úst

ale vchádzaj do slov”     (M.Buber: Štyri mystériá)

Slová sú tvorené z písmen a v každom písmene je svet, duša a Boh v spoločnom zjednotení. Slovami povstal svet. Človek svojou rečou vkladá dušu do slov, aby vytvoril Božskú Jednotu. Treba dávať pozor ako konáme, ako hovoríme i ako myslíme.  Náš život tak bude predchnutý Božou posvätnosťou, vedúcou k spásnemu návratu celého stvorenstva.

Každý človek vedie iný spôsob života, každý má inú životnú cestu. Kabalista inštinktívne vycíti, akým spôsobom je pre neho vhodné, či dané, konať kavanu.

© chanele

Súvisiace články:

 

ADAM KADMON

Ranní kabalisti chápali Adama Kadmona (ďalej AK) ako syntézu sefirot, ktorá vyjadruje ich jednotu, funkciu i okruh pôsobnosti. V končatinách a ostatných telesných častiach AK je obsiahnuté toto pole pôsobnosti Božského myslenia, cítenia a jednania. Boh je pre nich symbolom  myslenia a vedomia, ktoré vníma samo seba a skrze neho vidí Boh seba. Tak vnímali prví kabalisti existenciu.

AK je akýmsi medzičlánkom medzi Bohom a človekom. Neskôr začal byť chápaný ako obojpohlavná, respektíve dočasne nepohlavná bytosť, syntetizujúca v sebe mužský aj ženský princíp. Potom bola na psychickej úrovni rozdelená na muža a ženu a to  vytvorilo postupne sa vyvíjajúcu sa vieru v duálne duše, tj. duše s rovnakým božským a duchovným koreňom (šoreš), ktoré v hmotných telách žijú oddelene, ale nakoniec sa na duchovnej úrovni opäť spoja. Je to zdroj, j nežidovskej viery, v existenciu duše, ktorá je časťou toho druhého a ľudia tak ustavične hľadajú svoju polku a manželia bývajú často nazývaní svojimi “polovičkami”.

AK je v podstate niečo ako archetyp na duchovnej úrovni, podľa ktorého bol tvorený človek pozemský – ADAM RÍŠON (=biblický Adam, žijúci už v tele; doslovne Prvý Adam), alebo ADAM DOLNÝ. AK býva  v náväznosti na to niekedy nazývaný termínom ADAM HORNÝ.

Sú v ňom obsiahnuté všetky ľudské duše, ktoré ešte nepoznali hriech a majú podobu iskier. Podľa toho, z ktorej časti jeho tela pochádzajú, podľa toho im je určené ich životné poslanie.

Odborníci ho porovnávajú s gnostickým manicheistickým antroposofom.

Luriánska kabala interpretuje jeho údy ako sefiry Illanu, ktoré sú v dobe stvorenia totožné s údmi a orgánmi hmotného človeka. Luria veril, že stvorenie je nepretržitý proces nápravy (Tikun Olam) a že AK bol už pred stvorením, dokonca pred cimcumom. Pre prívržencov luriánskej kabaly zastáva významné miesto prostredníka medzi Ejn Sof (Nekonečný) a sefirot, najvznešenejšieho prejavu Božstva, ktorého môžu kabalisti zažiť počas meditácie. V luriánskej kabale neexistuje žiadny súvis medzi AK a Mesiášom, tú vypracoval až Šabtaj Cvi. Dôkladne je myšlienka AK z pohľadu luriáncov opísaná v diele EC CHAJJIM od Chajima Vitala.

Farizeji boli tí, čo pripravili základ pre obojpohlavnosť AK, pretože boli známi tým, že dôkladne rozoberali biblický text a oddelenie muža a ženy v ich ponímaní položil základ práve tomuto učeniu.

Talmud hovorí menom rabi Akivu o stvorení archetypu ako o obraze Božom,  podľa ktorého bol potom človek tvorený. Obraz Boží je teda Akivom vnímaný ako duchovný  ideál, či vzor k stvoreniu.Používa, ako termín CELEM =obraz, tak aj DEMUT=podoba.

Filón Alexandrijský nazval AK nebeským človekom a zosyntetizoval rozprávania z midrašov s platónskou filozofiou a chápal ho ako čistú myšlienku, či dokonca obraz boha.

ZOHAR AK nazýva rovnakým termínom a chápe ho ako stelesnenie Božích prejavov a predobraz hmotného človeka. Obsahuje v sebe celý vesmír. AK = makrokozmos; Adam Rišon=mikrokozmos.Obsahuje fyzikálne základy sveta a jednotu vesmíru.

ZOHAR TIKKUNEJ ho nazýva tiež Adam ha-gadol.

Samotný termín AK sa zaviedol až v 13. storočí n.l. Iné označenia tohto fenoménu sú tiež ADAM ELJON (najvyšší človek) alebo Adam di-l´ela či Adam ila´ah ( v aramejčine Zoharu).

Aj Ezechiel  (1.26) hovorí o akomsi duchovnom človeku, ktorého videl prorok vo vízii voza a ktorý býva stotožňovaný s AK.

AK by sme mohli chápať aj ako “kolektívne vedomie”. Je to tzv. “Bytostné JA, ktoré AK obsahuje. Kabala ale výrazne odlišuje od Bytostného JA a bytostného Ja jednotlivca (ego) a aj od Boha. Bytostné JA chápe ako Boží princíp Jednoty, ktorý nasmerováva AK a teda cez neho aj každého jednotlivca k skúsenostiam do najnižšej duchovnej úrovne (olam asija) – hmotného sveta.  Učením sa každé Bytostné Ja jednotlivca, život za životom, vracia po naplnení svojho určenia späť, čím vzdeláva AK a ten v konečnom dôsledku spoznáva v sebe obraz Boha, potom Boh uzrie  Boha v obraze Božstva a pozorovateľ  a pozorované (obraz Celem) sa stávajú jedným. Vtedy všetko splynie so všetkým do jedného absolútneho vedomia SOM, KTORÝ SOM.

Pre bližšie pochopenie je dobré si naštudovať hinduistické ponímanie ľudského a božského Ja.

-chanele-

 

GILGUL NEŠAMOT

GILGUL NEŠAMOT

Náuka o prevteľovaní nie je pôvodne židovská! Do judaizmu sa dostala pravdepodobne v dobe helénizmu (Platónova metempsychóza) a rozvíjala sa aj pod vplyvom perzského synkretizmu (napr. viera v zlých duchov).

Už v knihe Bahir sa nachádza myšlienka o zostupe tých istých duší do každého pokolenia, a až sa tieto očistia zostúpia duše nové (Sefer haBahir § 184).

Pôvodní, starí kabalisti sa v príčine utrpenia spravodlivých, opierali práve o teóriu sťahovania duší a základom im bola biblická kniha Jób, ktorá pojednáva výnimočne o utrpení spravodlivého.

Pôvodný termín na označenie prevteľovania a teda putovania duše, bol pojem “sod ha-ibur”=”tajomstvo prechodu”, či “mystérium tehotenstva”, ktorým sa v tej dobe prevteľovanie nazývalo. Iný používaný termín bol “mida” (“výmera”; dnes by sme mohli termín “karma” označiť termínom “mida keneged mida”= miera za mieru, tj. prenesene niečo na spôsob: “ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva”, “aké požič také vráť” a pod., čiže “akou mierou dávaš, takou ti bude vrátené späť”).

Pôvodné učenie chápalo vzťah  prevteľovania len na Izraelitov, neskôr sa toto učenie rozšírilo na duše všetkých národov a bolo podmienené názorom kabalistu; a odrážalo sa od plnenia noachovských zákonov (viď. Micvot -613 tarjag ) platných bez výnimky na všetky národy sveta.

Pôvodne sa tiež verilo, že dôvodom na prevteľovanie sú zásadne vždy – neplodnosť, bezdetnosť z iného, ako neplodného dôvodu a hriechy súvisiace so sexualitou. Všetky ostatné hriechy sa trestali peklom , aj keď ani viera v peklo nie je tak úplne pre judaizmus pôvodná.

Judaizmus vždy rozlišoval spoločenstvo na spravodlivých, hriešnikov a priemer. Spravodliví reinkarnácii v pôvodnej viere nepodliehali, ale časom sa vyvinulo učenie o ich možnom “privtelení sa” do tela k duši rovnakého duchovného koreňa (viď. článok Duša), aby tejto duši pomáhali v rozvoji. Toto privtelenie nakoniec preberá v dejinách kabaly definitívne označenie “ibbur” (tehotenstvo, tj. otehotnenie privtelenou dušou). Pre reinkarnáciu vznikol nový termín “gilgul” odvodený od slovesa  “gúľať sa” (GLG) – porovnaj “samsára” = kolobeh.

Výnimočne možno spravodlivých vrátiť do kolobehu života aj kvôli tomu, že nemali možnosť naplniť niektoré z prikázaní Tóry a ďalší život im to nanovo umožňuje.

Hriešni podliehajú gilgulu práve preto, aby nemuseli do pekla, kde by boli úplne zničení a Boh im tak vlastne dáva možnosť polepšiť sa, nakoľko podľa judaizmu nikto nebude zatratený a de facto: putovanie zo života do života prináša utrpenie a teda očistenie. Takto to chápali kabalisti pôvodne.

Priemerným ľuďom bolo namiesto prevteľovania určené práve peklo ako forma očistca. Znie to možno ako paradox k práve spomenutému, ale toto stredoveké učenie vzniklo dosť možno pod vplyvom kresťanstva.

Možno teda definitívne povedať, že hybnou silou viery v reinkarnáciu bolo učenie o prítomnosti zla vo svete, prečo sa toto koná, prečo ho Boh dopúšťa a prečo trpia aj a hlavne, zdanlivo spravodliví (výborné vysvetlenie podáva na túto tému kniha Alžběta Turková: Židovská teologie a holocaust, Karolinum 2012). Tí totiž v minulom živote zhrešili a podľa kabalistov museli dôjsť trestu.

Viera v reinkarnáciu sa odrážala tiež v učení o tzv. “levirátskom manželstve”, kedy bezdetná vdova sa mala podľa Zákona vydať za brata zosnulého manžela a prvé dieťa z takéhoto zväzku sa považovalo nie len za potomka zosnulého, ale v prípade, že sa narodil chlapec, verilo sa, že sa do neho vtelila duša zomrelého manžela (geronská škola, Nachmanides).

Ďalším zaujímavým učením bola viera, že duša po svojom prvom vtelení, vyšle iskry svojho svetla a tie potom oživia ďalšie telá. Pravdepodobne práve táto viera dala vzniknúť termínu “sod ha-ibbur”, lebo duša akoby otehotnela a rozmnožila sa na viaceré iskry. Nastoluje to však problémy s eschatológiou, pretože to umožňovalo stratu identity a problémy s vierou o zmŕtvychvstaní. Tieto duše sa potom privteľujú k iným dušiam, ale nevchádzajú priamo do tela, len sa zdržiavajú v jeho blízkosti, niečo ako aura kresťanských mystikov,  a získavajú tak rôzne skúsenosti a ovplyvňujú ich osobnosť.

Gilgul končí pre dušu vtedy, keď sa aj iskry dostatočne poučia, očistia a obnovia. Všetky iskry a individuálne duše, ktoré patria k rovnakému duchovnému koreňu, sú navzájom spojené zvláštnou sympatiou a práve táto im umožňuje vzájomne sa spájať v gilgule alebo ibbure. Avšak podľa Chajima Vitala rodičia a deti spoločný koreň nemajú (!). Biologické vzťahy stoja podľa neho mimo duchovné princípy. Celkovo vyznieva učenie o iskrách dosť schizofrenicky, ale tak to podáva tradícia.

Luriánska kabala uvádza, že pri duši jednotlivca môžu byť maximálne 4 iskry v jednom gilgule a pridať sa môžu tiež maximálne 4 ďalšie iskry v ibbure.

Pôvodne sa verilo, že sa možno prevteľovať len do ľudských tiel (Sefer ha-Bahir). Neskôr (možno pod vplyvom katarov) sa začala pripúšťať aj možnosť inkarnácie do tiel zvierat, ako jedna z možností trestu. Vtedy si duša svoju predchádzajúcu inkarnáciu podľa tradície pamätá a ľutuje, že klesla. V prípade gilgulu z ľudského tela do ľudského si predchádzajúci život nepamätá.

Na tomto mieste by možno stálo za zmienku citovať knihu Kazateľ (3.19) – “…je rovnaký duch pre všetky bytosti…človek nemá pred zvieraťom prednosť…”.

Chasidizmus učenie o prevteľovaní z luriánksej kabaly posunul ešte ďalej. Pôvodne totiž luriánska kabala stavala na tikune – náprave duše, jej návrate do praduše Adama Kadmona a návrat k zdroju – náprave sveta. Toto všetko bolo bezprostredne spojené s mesianizmom. Chasidizmus mesianizmus odsunul bokom a založil celú vieru na obnove a návrate individuálnej duše, ktorá má vo svojej blízkosti aj iskry šechiny aj iskry praduše Adama Kadmona, ktoré zodpovedajú jeho duševnému koreňu a svojimi činmi a modlitbami, spolu s plnením micvot, ich prinavracia k Bohu, a koná tak  nápravu sveta – Tikun olam (viď. Pozdvihovanie iskier ).

Ďalšou zaujímavou časťou viery v prevteľovaní je viera v “dibbuka”. Ide o nevtelenú dušu, ktorá sa k človeku privtelí podobne ako v ibbure, ale jej vplyv na človeka je negatívny. Posiluje ho v hriešnosti, až ho nakoniec zničí. S učením o dibbukovi sa však v pôvodnej kabalistickej literatúre nestretneme. Táto viera sa vyvinula medzi ľudom približne v 17.stor.n.l. a jedná sa vlastne o vieru v  “zlého” “nečistého” ducha, ktorým je postihnutý posadnutý. Táto ľudová viera umožňuje zároveň množstvo variánt, kedy sa môže jednať dokonca o dušu, ktorá mala v minulom živote s dotyčným nejaký problematický vzťah a dibbuk sa jej svojim privtelením snaží pomstiť…

-chanele-

odporúčaná literatúra:

  • V.Sadek: Židovská mystika v Praze (SŽK, 1992)
  • V.Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2009)
  • G.Scholem: O mystické podobě božství (Malvern 2011)
  • Zev ben Shimon Halevi: Vesmír v kabale (Vovox Globator 1994)
  • -“- : Psychologie a kabala (Volvox Globator 2005)
  • A.Turková: Židovská teologie a holocaust (Karolinum  2012)
  • P.Besserman: Kabala a židovská mystika (Pragma 1997)

POZDVIHOVANIE ISKIER

POZDVIHOVANIE ISKIER

Po rozbití nádob (kelipot kelim) (viď. tiež: Sefer haBahir §2 a aj Duša a 4 kabalistické svety, illan a sefirot ), ktoré neuniesli nápor Božieho svetla sa celý priestor zaplnil padlými iskrami uvoľnenými z rozbitých nádob. Sú vo všetkom. V predmetoch, rastlinách, zvieratách a aj v nás ľuďoch.

Ide o to, že svet, ktorý nebol spôsobilý uniesť Božie svetlo, svoj nedostatok preniesol do sveta, v ktorom žijeme.

Úlohou človeka je nie len spoluúčasť na formovaní tohto sveta, ale aj pozdvihovať padlé iskry na úroveň Božiu, vracať ich k Bohu. Tým, že človek akúkoľvek svoju činnosť robí ku sláve Boha (kavod Elohim), pozdvihuje padlé iskry a koná nápravu sveta (tikun olam – viď. tiež: Meditačné techniky – kavanot a Atik jomin).

Pri činnosti so snahou osláviť Boha, konáme s plným nasadením, svedomito a mysľou upretou na ne Neho a s úctou k Nemu. Prácu neodflákneme a robíme ju v prospech iných. V podstate sa správame altruisticky. Aj samotným jedením možno pozdvihovať iskry. Tak, že si každý kúsok jedla budeme vážiť ako Boží dar, nebudeme ním plytvať a budeme jesť toľko, koľko potrebujeme.

Náradie, ktoré pri práci, alebo príprave jedla používame, šetríme, nevyhadzujeme ich len preto, že sú zastaralé, pokiaľ sú stále funkčné, slúžia na Božiu slávu.

Ak si kúpime nejakú vec, staráme sa o ňu tak, aby nám čo najdlhšie slúžila.

Ak preberieme do starostlivosti zviera, alebo rastlinu, preberáme rovnako za ne zodpovednosť, aby mali požadované podmienky k životu. Musíme im v maximálnej možnej  miere umožniť maximum toho, čo im pripomína ich  pôvodné životné miesto. Zodpovedáme za ich zdravie, šťastie a pokrytie ich základných životných potrieb. V prípade hospodárskych zvierat, týmto poskytujeme solídne podmienky a zabezpečíme v prípade ich porážky minimalizovanie stresu a bolesti a čo najrýchlejšiu smrť  (viď. tiež o zvieratách tu: Zvieratá v judaizme ).

Čokoľvek, čo používame v rámci predmetov dennej potreby, ale aj len sporadicky, tak isto ukrýva v sebe padlé iskry. Tým, že si vážime daný predmet, ktorý chytáme do rúk, prinavraciame iskry k Bohu (samozrejme, predpokladá sa dodržiavanie micvot, v prípade ostatných národov dodržiavanie noachických zákonov – viď. tiež tu: Micvot (613 Tarfag) ).

Existujú 4 základné princípy, alebo predpoklady pozdvihovania iskier. Je potrebné nadšenie (hitlahavut) – impulz, ktorým všetko začína. To, čo vás vyšle na cestu. Je to základ akejkoľvek činnosti a akúkoľvek činnosť zároveň posväcuje.  Pretože  nadšenie  prináša extázu, ktorá približuje k Bohu. Vtedy nevnímame priestor, ani čas.  Je len teraz – tj. večnosť.

Druhou podmienkou je služba Bohu (avoda).Ak čokoľvek, čo konáme, konáme pre Boha, toto konanie posväcujeme a obetujeme Bohu.

Nadšenie  a služba  potrebuje sústredenie (kavana). Len so sústredením sa dá docieliť kýžený výsledok – spasenie sveta. Jeho náprava a návrat k zdroju. Spása skrze pozdvihovanie iskier, ktoré čakajú na oslobodenie.

A konečne pokora (šiflut). Ale nie pokora človeka, ktorý sa cíti ponížený, ale pokora človeka, ktorý vníma seba ako čiastočku celku, bez ktorej by celok nebol možný. Povedané našou rečou – altruistická pokora. Lebo pokora je, keď sa vidíme v iných a druhých cítime v sebe.

-chanele-

odporúčaná literatúra:

  • Martin Buber: Štyri mystériá (Gardenia, Bratislava 1995)
  • Gershom Scholem: O mystické podobě Božství (Malvern, Praha 2011)

ŠTYRI KABALISTICKÉ SVETY, ILLAN A SEFIROT

ŠTYRI KABALISTICKÉ SVETY, ILLAN A SEFIROT

Po počiatočnom Božom stiahnutí sa (cimcum) a uvoľnení priestoru pre existenciu dnešného vesmíru, rozptýlil Ejn Sof (Nekonečný, Neprejavený, transcendentný Boh) v strede tejto prázdnoty, lúč svetla. Do ním dosiahnutého stredu prázdnoty sa tento  prejavil ako svetlá, ktoré kabala nazýva termínom sefirot (sg. sefira).

Tie sú zoskupené do tzv. sefirotického stromu, zvaného illan. Sefiry (niekedy prekladané aj ako “sféry”) sú tiež nazývané nádobami. Tie prvotné boli rozbité, lebo neuniesli množstvo Božieho svetla. Mali totiž jednu chybu. Boli pripravené svetlo len prijímať a nie dávať ďalej. Preto po preplnení praskli. Črepiny z nich (kelipot) sa rozleteli v priestore do všetkých strán a dnes sú obsiahnuté vo všetkom. Ich pozdvihovaním za pomoci dobrých skutkov, ich prinavraciame do ich pôvodného stavu. To je tikun olam – náprava sveta.

Rozbitie nádob (ševirat hakelim) bolo dané samotným Stvoriteľom, pretože dôvodom ich neschopnosti svetlo aj odovzdávať, bola nerovnováha medzi milosťou (midat ha-rachamim) a prísnosťou (midat ha-din). Nemohli tak obstáť. Prílišná milosť by si nevedela dať rady so zlom (nutným pre tento svet!) a prílišný súd by bol pre stvorené bytosti neprijateľný.

Illan sa rozdeľuje ešte na “Hornú” a “Dolnú” tvár. Tento termín má v rôznych kabalistických školách rozdielny význam (=sefirot, =Keter a Tiferet, = skupina Chesed, Gevura, Hod, Necach, Jesod…). Kniha Zohar rozlišuje Dlhú  Tvár (arich anpin) a Krátku Tvár (zeir anpin) = Milosť a Prísnosť Božiu. Obe tváre tvoria spolu, tj. nazývajú sa “parcufim” = tváre, sing. “parcuf”.

Na obr. je znázornená jedna z alternatív, korešpondujúca s Božím zrkadlením sa v nižších svetoch, kde sa vrchná tvár akoby odrážala v spodnej tvári.

ILLAN 4

Sefiry sú v sefirotickom strome zoradené podľa určitých pravidiel (viď. obr.).

ILLAN 2

V ľavom, pasívnom  stĺpe sú zoradené sefiry Bina (Porozumenie), Gevura (Sila) a Hod (Sláva). Sú pasívne a prijímajúce. Každá z nich vždy odpovedá “na niečo”.

Porozumenie formuluje určité “ideje”, Súd odpovedá na konkrétnu činnosť a Sláva je ozvenou prichádzajúceho impulzu.

Pravý, aktívny  stĺp a jeho sefiry Chochma (Múdrosť), Chesed (Milosť) a Necach (Večnosť) je naopak príčinou, dôvodom, či vzorom.

Stredový stĺp je stĺpom vôle a odpustenia. Aj vôľa aj odpustenie zostupujú z najvyššej sefiry Keter cez non-sefiru Daat (Poznanie), Tiferet (Krása), v ktorej sa Keter zrkadlí, Jesod (Základ), ktorý manifestuje plán spodobnenia, až do Malchut (Kráľovstvo), ktorý je konečným uskutočnením hmoty.

Sefiry sú prepojené 22 cestičkami, ktoré vytvárajú trojuholníkovú sieť, tvoriacu šestnásť  triád (napr. triádu  Keter, Chochma, Bina). Týmito cestičkami prúdi Božia emanácia a každá z nich zodpovedá jednému písmenku hebrejskej abecedy.

Každá sefira vyjadruje Božiu vlastnosť, zodpovedá jednému z Božích Mien, anjelovi reprezentujúcemu Boží atribút, na úrovni psyché zas jednotlivé intelekty, emócie, vlastnosti a prejavy nervového systému. V oblasti astrológie jednotlivé planéty a pod.

Zo sefiry Keter vyžaruje Večný a to, čo leží za Keter je bezčasové, mimo ľudský dosah. Tu je Bytie bez konca a bez času i priestoru.

Keter je prameň svetla, ktoré prestupuje spodnými sefirami, cez nižšie svety až do sveta hmotného, v ktorom žijeme my. Je neviditeľné, postrehnuteľné len na duchovnej úrovni.

Všetky sefiry vyjadrujú Božiu vôľu. Každá vyššie postavená odovzdáva Stvoriteľovu vôľu do sefiry nižšej, tá do ešte nižšej a tak ďalej.

Okrem desiatich sefír, obsahuje ešte illan aj jednu non-sefiru Daat (Poznanie), nachádzajúcu sa v strede na priamke medzi Chochmou a Binou.

Stvorený svet má štyri úrovne. Nazývajú sa kabalistickými svetmi. Tie sa navzájom prelínajú (viď. obr.).

4 svety

Najvyššie postavený je Olam Acilut  (Svet Vyžarovania), na obrázku biely, pod ním stojí Olam Berija (Svet Stvorenia), na obrázku zelený, potom Olam Jecira (Svet Utvárania), na obrázku fialový a Olam Asija (Svet Učinenia), na obrázku ružový.

Spodné sefiry Sveta Acilut (Tiferet, Hod, Necach, Jesod a Malchut), splývajú s vrchnými sefirami sveta Berija (Keter, Chochma, Bina, Daat), spodné sefiry sveta Berija zas s vrchnými sveta Jecira a spodné sefiry sveta Jecira prekrývajú vrchné sefiry hmotného sveta Asija.

Jednotlivé svety sú stupne prejavenia sa, či manifestácie stvorenia, energie žiarenia, cez plynné či kvapalné skupenstvo až po pevnú hmotu.

Názvy svetov sú odvodené od Izajášovho veršu 45.18, v ktorom sa hovorí: “…Hospodin stvoril (bore´; od toho  berija) nebo, vytvoril (jocer; od toho jecira) a učinil (´osah; z toho asija) zem…”. A od Iz 43.7 : “Každého, kto sa nazýva mojim menom a koho som stvoril (bera´tijv) k svojej sláve, koho som vytvoril (jecartijv) a učinil (´asijtijv)”.

Pre uvedené štyri svety sa používa aj termín ABiJA (A=acilut, B=berija, J=jecira, A=asija). Podobne ako TaNaCH (T=Tóra, N=Nevi´im, K=Ketuvim).

Nad všetkými stojí už spomínaný svet Acilut, o ktorom nesmieme vedieť nič. Je zahalený hlbokým tajomstvom. Má tri stupne, postupne sa vzďaľujúce od božskej úrovne vyžarovania.

Je prostredníkom medzi Ejn Sof a nižšími svetmi. Je akoby zrkadlom, v ktorom Boh hľadí na Boha. Ejn Sof sa cezeň zrkadlí v stvorených nižších svetoch.

Prostredníctvom tohto sveta sa tvorí všetko, čo bolo naplánované.

Svet Acilut je miesto, nazývané starými Hebrejcami “Makom”. Sem sa človek nemôže nikdy dostať. Je to sféra Stvoriteľa, z nej pochádza svetlo stvorenia a pravdy. Jeho sily prúdia cez svet Berija až do ďalších dvoch nižších svetov.

Svet Berija je svetom stvoriteľského diela a skrze neho dochádza k sprostredkovaniu Boha do nižších svetov.

Acilut je nepremenný svet. Existoval už pred stvorením, ktorým započal čas a došlo k premene večného do časového a začína pohyb.

Stvorenie začalo desiatimi výrokmi/slovami. Hebrejsky sa slovo povie DAVAR. Rovnako tak slovo “hovoriť” a “vec”. V aramejčine, hebrejčine veľmi blízkej reči, v ktorej je napísaná väčšia časť Talmudu, niektoré biblické knihy a celá kniha Zohar (v tzv. aramejčine Zoharu), znamená slovo DAVAR smrť.

V reči kabalistických svetov, sa stvorenie začalo rečou, vznikli tak hmotné veci, ktoré končia nakoniec v smrti, ako v jednej z možných variánt premenlivosti. Ide o postupné vzďaľovanie sa večnosti a dokonalosti – od sveta Acilut až po hmotný svet Asija.

Všetky štyri svety sú tvorené svetlom stvorenia (Jehí Ór = Buď svetlo!), prameniaceho práve zo sveta Acilut, pretože v tomto svetle je obsiahnuté stvoriteľské slovo, ktoré je Božou láskou. Pred týmto svetlom existoval len Ejn Sof. Samojediný, bez vzniku a zániku, nepoznateľný.

Vtedy bolo ešte všetko zahalené prázdnotou.

V druhom svete Berija, začína fungovať oddelenosť a nedokonalosť. Tu začína de facto pohyb. V Keter Berija boli stvorené písmená hebrejskej abecedy a to tak, že boli vyryté bielym ohňom na ohni čiernom. Tóra tak existovala ešte pred stvorením sveta. Keter Berija zodpovedá Tiferet Acilut.

Berijatická sefira Jesod je “základom” pre celé stvorenie. Svet Berija býva nazývaný “svetom čistých duchov”. Kabala tak volá archaniele, ktoré považuje za prostredníkov medzi Stvoriteľom a svetom Jecira a Asija. Podľa Talmudu boli archaniele stvorené  už počas šiestich dní stvorenia a tvoria dve skupiny, podľa miesta pôsobnosti. Sídliace hore sa nazývajú “eljonim” a sídliace dole “tachtonim”. Sú stvorené z ohňa a vody. Nemajú svoju vlastnú vôľu, lebo skrze ne sa manifestuje priamo vôľa Stvoriteľa. Táto ich obmedzenosť sa odzrkadľuje v ich ďalšom pomenúvaní – malachim = poslovia. Iný názov je “bnej elohim” – synovia, či deti Božie.

Najvyššie postavenými archanielmi sú archaniele hornej tváre Berija. Zastupuje ich archaniel Metatron, sídliaci v Keter Berija, ako najvyššia stvorená bytosť.

Patria medzi nich aj Michael a Gabriel, ktorých poznáme zo stránok Tóry. Sú nositeľmi Božej vôle, milosti i vedomia.

Okrem archanielov (tj. čistých duchov) je svet Berija zaplnený aj duchmi rastlinnými a zvieracími, ktoré sú predobrazom svojej hmotnej podoby vo svete Asija. Sú to vlastne akési archetypy. Ľudstvo existuje na tejto rovine v “podobe” Adama Kadmona – nebeského človeka, ktorý v sebe obsahuje ako ženský, tak aj mužský aspekt.

Aby všetko toto stvorenie nebolo nehybné a bez vývoja a mohlo sa prejaviť, bol stvorený ďalší svet – Jecira. Je to jediný svet, ktorý vtelené duše smú a môžu registrovať a spoznať, pretože s ním hmotný svet priamo interaguje (viď. tiež článok “DUŠA”).

Svet Jecira, obklopuje svet Asija, v ktorom žijeme a  je svetom anjelov, našich snov i intuície a nevtelených duší. Vznikol rozdelením vôd, tak ako sa píše v Genesis (1M 1.6). Ostatné svety ostávajú pre nás, dokiaľ žijeme v hmotných telách, v nevedomosti. Nie je proti tomu čo urobiť, je nám to tak súdené.

Je to svet utvárania. Svet Jecira je bohatý na obrazy a symboly. Stvorenie nadobúda v ňom formu, nie však ešte tak ako v hmotnom svete.

Horná tvár sveta Jecira je miestom, kde je možné prísť do kontaktu s beriatickými bytosťami – archanielmi.

Obývajú ho anjele, ktoré rovnako ako archaniele vo svete Berija nemajú vlastnú vôľu a nemôžu sa sami za seba rozhodovať. Každý z anjelov má svoju funkciu, ktorá je zapísaná do jeho mena. Napr. Raamiel je anjel búrok. Prvá časť mena súvisí so slovom búrka, druhá je Meno Božie EL.

Oba svety – Berija aj Jecira, majú v sebe obsiahnuté duchovné zbytky  pôvodných  zaniknutých svetov. Kabala ich nazýva “démonickými silami”, zlými bytosťami, ktoré sú pokušiteľmi a neživia sa svetlom, ako je to v prípade anjelov a archanielov, ale zanikajúcimi formami a silami. “Žijú” čisto len mechanicky – ich životná úroveň je veľmi nízka.

Svet Asija je stvorený akoby ex nihilo, ale len v zmysle hmoty, nie vo vo vzťahu energie, formy a sily. Jedná sa o náš svet, tak ako ho poznáme v rozmanitosti rastlinných a zvieracích foriem, so všetkými fyzikálnymi zákonmi, zákonmi pravdepodobnosti, akcie-reakcie a zákonmi náhod. So svojim predobrazom vo vyšších duchovných svetoch, získava najväčšiu možnú premenlivosť a prejavenie. Ľudské duše, dielčie čiastočky praduše Adama Kadmona, vybavené slobodnou vôľou voliť medzi dobrom a zlom a slobodou rozhodovať sa sami za seba, sú jediné duchovné bytosti so slobodnou mravnou schopnosťou odporovať Stvoriteľovi a mať s Ním priateľský vzťah.

Ľudským poslaním je vlastný vývoj a z toho vyplývajúce sa približovanie Stvoriteľovi, Jeho poznanie a dokonanie Božieho stvoriteľského diela, lebo samo stvorenie nie je dokončené. Je v ľudských schopnostiach nie len pokračovať v začatom diele, ale dokonca aj činiť nápravu sveta –  Tikun Olam.

-chanele-

Súvisiace články:

 

DUŠA

   D  U  Š  A  Kabala učí, že všetko vo svete má dušu (Chajim Vital: Sefer ha Gilgulim), vrátane kameňov. Podľa tradície sa praduša Adama Kadmona, niečo, čo by sa možno mohlo nazvať kolektívnou dušou, rozpadla na čiastky a upadla do démonizovaných črepín kelipot. Tak došlo k vyčleneniu Asija z Jecira (prenesene povedané vyhnanie z raja) a človek sa začal vteľovať do hmotných tiel, aby tak mohol započať veľkú úlohu, zhromaždiť tieto po celom svete rozprášené iskry a vrátiť ich k zdroju. Až sa všetky iskry a dielčie duše vrátia ku svojmu počiatku, zavŕši sa spasenie a všetko opäť dosiahne Jednotu. Vtedy sa Šechina opäť spojí s Bohom, obnoví sa Adam Kadmon a stvorenie bude existovať opäť vo svojej pôvodnej podobe.

Duša je niečo, čo trvá nepretržite, zatiaľ čo sa bunky v celom organizme pravidelne vymieňajú. Je to princíp, ktorý informuje hmotu o jej usporiadaní a vytvára tak živý organizmus. Ide o informujúci princíp, ktorý pretrváva. Živé telo nie je nič iné než duša informujúca telo.

Kabala, ako jediné mystické učenie učí o existencii niekoľkých duší, prebývajúcich v jednom tele. Ovšem, tieto duše nemožno brať doslovne ako niekoľko samostatne existujúcich entít. Sú to akoby dielčie časti jednej bytosti, tak, ako sa ľudské telo skladá z jednotlivých orgánov a len ako celok tvorí telo. A tak aj tieto časti duše, potom tvoria duchovnú bytosť, žijúcu vo fyzickom tele.

Najnižšou dušou je NEFEŠ ( vpn ) – tzv. živočíšna duša, niečo ako vitálny princíp, ktorý drží telo pri živote. V Tanachu sa hovorí v súvislosti s ňou o krvi, ako o nositeľke života (Lev 17.14) a preto je požívanie krvi zakázané. Túto dušu má každá živá bytosť Všetko živé býva tiež nazývané termínom NEFEŠ CHAJA – Živá duša, tj. čokoľvek, čo je živé, v čom je dych života, čiže RUACH.

     Stredná duša sa nazýva RUACH ( xwr ) a človek ju získava v 13-tich rokoch a to na základe duchovného vývoja. Ruach však majú aj zvieratá (Kaz 3.19) a o tomto duchu je písané ako o rovnakom pre všetky bytosti.

     Najvyššia duša NEŠAMA ( hmvn ), zostupuje do tela v 20-tich rokoch, avšak hriešny, či zlý človek, túto dušu nemusí získať nikdy. A pokiaľ bude zotrvávať v zlu a nebude sa snažiť nijak konať nápravu, Boh môže nechať jeho vitálnu dušu NEFEŠ, po niekoľkých nevydarených vteleniach, nevedúcich k žiadnemu vývoju, rozplynúť v ničote.

     Ak však človek prejaví snahu o duchovný rast a vojde do neho RUACH aj NEŠAMA, potom už nemôže takáto duša nikdy zaniknúť.

    A ako človek duchovne rastie, pozdvihuje okrem vlastnej duše aj ostatné padlé iskry Božieho Svetla, ukryté v hmote. Človek nemusí na tejto ceste stúpať rovnomerne. Po čase môže pod vplyvom okolností aj klesnúť, vrátiť sa vo vývoji späť, vplyvom vlastných chýb a pokleskov, aby tak získaním určitých skúseností, mohol dostáť opätovného pozdvihnutia, ako súčasť Božieho Svetla, aby potom nakoniec dosiahol svoj pôvod.

     Na tento vývoj a dosiahnutie pôvodného zdroja slúži podľa kabalistickej teórie gilgul ( lwglg ;hebrej.=točenie; reinkarnácia). Viera v GILGUL prenikla do kabaly pravdepodobne pod helénskym vplyvom (Platónova metempsychóza), aj keď sa to s určitosťou povedať nedá.

     Vo všeobecnosti patrila viera v prevteľovanie, okrem ázijských “náboženských” filozofií, aj do učenia gnostikov, katarov a neskôr sa preniesla aj medzi islamských šíitov.

     V GILGUL verili aj Saadja Gaon (prelom 9. a 10.stor.n.l.) a Izák Slepý. Píše sa o ňom aj v jednej z troch základných kníh kabaly, v SEFER ha-BAHIR ( ryhb-h rps ).

     Kabala, rovnako ako učenia ázijských filozofií o prevteľovaní (samsára), dáva za dôvod inkarnácie, odplatu za chybné činy človeka. Rovnako tak kabala učí, že spravodliví ľudia sa už neprevteľujú.

     Viera v prevteľovanie však nepatrí oficiálne do judaizmu. Ten pôvodne postmortalitu neriešil. Z judaistického pohľadu bola sporná i predstava v nebo, peklo, či raj.

     Kabala je jednoznačne presvedčená, že duša existuje aj mimo hmotné telo a že telo je len prostriedkom k jej vývinu. Každou myšlienkou a činom si duša formuje svoju budúcnosť v ďalších vteleniach, získava skúsenosti, očisťuje sa od sebectva a pôvodnú snahu “len prijímať” premieňa na “dávať” a žiť pre druhých.

Pôvodne  v staroveku ale predstava oddelenosti duše od tela, resp. dualita človeka, bola nezmysel. Pojmom “nefeš chajim” – živá duša, bolo označenie akéjkoľvek živej bytosti, vrátane zvierat.

     Iná tradícia tvrdí (kabalistických škôl je niekoľko, sú podmienené filozofii jednotlivých kabalistických učiteľov), že dôvodom gilgulu je bezdetnosť, tj. druhý, poprípade každý ďalší krát sa narodí len ten, kto zomrel ako bezdetný, aby tak dostal novú šancu splniť si toto základné poslanie a povinnosť.

     Ďalším dôvodom môže byť nesplnenie si náboženskej povinnosti.

     Giglul teda možno chápať ako univerzálne, tak aj konkrétne individuálne.

     Zaujímavým faktom kabaly je rozdielnosť viery, v čo sa duša smie vteliť. Podľa knihy BAHIR, smie ľudská duša opätovne vstúpiť zase len do ľudského tela. Podľa Izáka Luriu, však ľudská duša smie vstúpiť aj do zvieraťa, v hmyz, či kameň, podľa stupňa priestupku, ktorý si týmto musí odpykať.

     Chajim Vital (Sefer haGilgulim) to rozoberá do detailov a vysvetľuje, že vrah sa v budúcom živote rodí ako pokojná voda, ten, kto ohováral, ako mlčiaci kameň  a pyšný ako pokorná včela robotnica…

     Duše boli tvorené po skupinkách. Každá skupina má typický duchovný základ (koreň=šoreš= vrv) a podľa tohto základu si každá vtelená duša hľadá sebe blízke duše. Tie si potom podvedome navzájom pomáhajú, trávia spolu svoj čas, tvoria priateľstvá a pod.

     Rovnako duchovne so zreteľom na spoločný základ, je v kabale sakralizované aj manželstvo. Učenie totiž tvrdí, že duša je vo svojom pôvodnom stave obojpohlavná (viď. tiež Jung a Platón) a na mužskú a ženskú zložku sa rozdeľuje len pred vtelením. Na to, aby získala svoju pôvodnú jednotu, vstupuje za života do manželstva. Sobášiť by sa tak ale mali len duše, ktoré patria do spoločnej duchovnej skupiny, rovnakého základu.

     So svojou skutočnou polovičkou duše však pozemský sobáš obyčajne dovolený nie je, pretože v takomto spojení by sa duše nemohli zdokonaľovať a nemohli by získavať množstvo rôznych vzťahových skúseností, lebo v spojení so svojou skutočnou polovicou by tak tvorili dokonalý pár a teda dokonalú jednotu a nič by sa nenaučili. Výnimočne býva tento zväzok povolený po mnohých a mnohých vteleniach, kedy sú obe zložky už tak zdokonalené, že si to zaslúžia.

Podľa učení niektorých kabalistov, existujú ešte dve archetypálne zložky duše, CHAJA( hyx ) a JECHIDA ( hdyxy ).

Duše sa rodia z Božieho svetla vo svetle sefír a odtiaľ zostupujú ako iskry na Zem. Svoju individualitu získavajú počas svojho zostupu do tela postupne a po jeho opustení, vracajúc sa k zdroju, ju pozvoľna zas vo väčšej miere strácajú.

Podľa knihy ZOHAR , sa duše pred vtelením obliekajú do astrálneho šatu, výzorovo podobnému budúcemu fyzickému telu. Tu sa tiež duša prispôsobuje novej skutočnosti vtelenia a teda prechodu do hmoty. Táto oblasť, nazývaná kabalistami tiež duchovný raj, je medzistupňom medzi sefirotickými svetmi a svetom hmotným. Tu sa nachádza tiež nebeská ješiva, predobrazy pozemských javov a duša tu zažíva duchovnú podobu pozemského života. Podľa Talmudu (Nida 31a) sa človek vraj pred narodením naučí celú Tóru. Tesne po narodení ho anjel udrie po lícia on na všetko zabudne (opäť podobnosť s Platónom a jeho učením o duchovných ideách a o tom, že človek sa za života rozpamätuváva na veci, ktoré už kedysi poznal).

Astrálne telo nazýva kabala termínom CELEM ( mlc ), je úzko spojené s individualitou, je s ňou spojené a po smrti sa od nej oddeľuje a ostáva nejaký čas pri hrobe ako tieň (prízrak). Židovský mysliteľ Menasse ben Israel (17.stor.n.l.), predpokladal, že tento celem ako jediný, môže postihnúť pekelný oheň (ovšem, existencia pekla v judaistickej eschatológii je sporná a opäť podmienená jednotlivými školami).

     Po smrti stúpa duša človeka  späť do nebeského raja, kde sa odpútava postupne od svojej predchádzajúcej hmotnej existencie, potom sa očisťuje a znovu prispôsobuje, tentokrát zas ďalšej inkarnácii.

     Všetky kabalistické školy sa ale zjednocujú v spoločnej viere, že ak človek všetky zložky svojej duše dokáže zjednotiť a spoločne ich povzniesť na vyššiu duchovnú úroveň, môže tak dôjsť k predčasnému vykúpeniu, kedy nutnosť ďalších inkarnácií odpadá. Toto dokáže len málo jednotlivcov, a tak sa duše stále vteľujú, až kým túto schopnosť nezískajú postupne ako výsledok svojho duchovného rastu.

     Predpokladá sa, že NEFEŠ zostáva v blízkosti pozostalých, kým sa telo nerozpadne v prach, počúva modlitby a prosby  a posúva ich vyššie. RUACH odchádza do nebeského Raja a tam sa formuje do podoby tela ďalšieho vtelenia  a NEŠAMA pokračuje ďalej do sefirotických svetov a ak dôjde svojho pôvodného miesta, už nikdy nezostúpi dole. Všetky tri sú ale prepojené a pokiaľ NEŠAMA nedôjde daného cieľa a nedosiahne Božieho Trónu, RUACH a NEFEŠ nie sú schopné dosiahnuť pokoj.

A ak pozostalí neustále chodia na cintorín a nevedia sa odpútať od zosnulého, NEFEŠ ustavične komunikuje s RUACHom a ten kontaktuje NEŠAMu a potom sa vraj, podľa tradície Boh zľutuje nad svetom.

GILGUL trvá do vtedy, kým ľudstvo ako celok nesplní svoje vesmírne poslanie a nepozdvihne úplne všetky padlé iskry a nenavráti ich k ich zdroju, kde sa všetko opätovne zjednotí. Vtedy inkarnácie prestanú a ako posledná duša  sa inkarnuje duša Mesiáša. Potom sa svet navráti späť do svojej pôvodnej podoby pred katastrofou rozbitia nádob, ktoré neudržali Božie svetlo.

Pozdvihnutie všetkých padlých iskier a ich navrátenie k pôvodnému zdroju, sa nazýva TIKUN ( !wqt ). Činiť ho je schopný len človek, pretože jedine on dokáže prebývať súčasne ako v hornom, tak aj v dolnom svete a preto len on môže pomôcť pri likvidácii zla, dokonca vo vesmírnom merítku. V tomto zmysle človek ďaleko prevyšuje anjele, ktoré sú na rozdiel od ľudskej dynamiky, bytosti statické a vyššími sa zdajú len zdanlivo. Človek ich svojou podstatou vysoko prevyšuje.

     Učenie tikunu prinieslo do kabaly tiež pálčivú otázku o pôvode zla a jeho význame vo svete. Tanach zlo pripúšťa, ale chápe ho ako podriadené dobru a slúži podľa neho na preverovanie kvality ľudí. To ale vždy natískalo otázku prečo spravodlivý trpí a hriešnikovi sa darí. Existuje veľa literatúry riešiacej tento problém a to nie len na pôde judaizmu, ale aj kresťanstva. Večný problém teodície nedáva spávať všetkým ľuďom na Zemi a nenachádza uspokojivé riešenie. Každý  nachádza svoje odpovede, ktoré ho niekam posúvajú a nastoľujú dočasný mier na duši.

     Zlo, je podľa mojich naštudovaných vedomostí, v základe potrebné chápať nie ako protivníka dobra. Na dobro a zlo je potrebné hľadieť ako na dve potencie tej istej energie. Sú to dve polarity, existujúce v dvoch polohách. Celý tento svet funguje na duálnom princípe. Svetlo a tma. Mokro a sucho, žena a muž…Čo možno kategorizovať medzi dobro? Svetlo, alebo tmu? Mokro, alebo sucho? Bez svetla nie je život. Ale keby sa deň nestriedal s nocou, život by tiež zanikol. Keby zem nepokropil dážď, neurodilo by sa nič, no v návaloch potôp je ukrytá smrť. Bez  záplav život prekvitá, avšak sucho ho ničí… Nič nie je len dobré a len zlé. Závisí od okolností, od intenzity, od uhla pohľadu.

Nôž sa dá použiť na odkrojenie chleba, ale ja na zabitie človeka. Zabiť možno úmyselne so zákernosťou v srdci, ale aj v sebaobrane, či omylom, nešťastnou náhodou…Vždy keď niečo konáme a je to z nášho ponímania dobro, môže to ako svoj dôsledok priniesť zlo. Ľudia sa zaľúbia – takýto cit je považovaný za pozitívny, avšak, ak sa zaľúbia dvaja ľudia, z ktorých je minimálne jeden zadaný, prináša tento v základe pozitívny cit, negatívne následky.

Zlo je akoby odpad po dobre. Tak, ako keď niekto maľuje byt a robí tým pozitívny čin, v následku tohto konania, sa nahromadia v byte odpadky, ktoré byt znečistia. Odpadky treba odniesť, podlahu umyť, rovnako tak okná. Preto by sme mali aj k zlu pristupovať takto. Zlo nemôže existovať samo o sebe, len ako sprievodný jav dobra, bez ktorého by sme ale toto dobro neboli schopní rozoznať.

Mnohí si kladú otázku, prečo Boh zlo dopúšťa a prečo ho posiela na dobrých ľudí. Boh zlo nedopúšťa, on ho trpí ako nutný prvok tohto sveta. Duálneho sveta voľby, ktorý ako jediný je miestom (práve svojou dualitou) aby umožňoval človeku slobodne voliť si v myšlienkach aj v činoch. A voliť možno len v dualite. Len ak má človek možnosti, môže povedať, že má slobodnú voľbu. A Boh chcel, aby sme slobodu voľby mali, lebo keď tvoril svet, chcel zhliadnuť sám seba a tak stvoril ľudí na svoj obraz. Ľudí slobodných, ktorí sa sami rozhodojú, ktorí ľúbia slobodne a aj Jeho. Ani žena nechce umelú bábiku, o ktorej by si predstavovala, že ju táto ľúbi. Chce dieťa a chce,aby ju ľúbilo samé od seba. To isté chce muž, keď si volí svoju partnerku, to isté ktokoľvek z nás, keď hľadáme priateľstvá, to isté chcú ľudia,ktorí s zaobstarávajú psíkov, mačičky, či iné zvieratká. Nikto nechce nikoho na kľúčik, každý chce mať slobodný vzťah. Slobodné a jedinečné puto s niekým konkrétnym.

Aj Boh chcel mať takýto slobodný vzťah a puto s nami, aby nebol sám. Lebo, tak ako my pociťujeme smútok zo samoty, mohol ho predsa pociťovať aj ON! Sme duchovné bytosti, žijúce v telách – božské bytosti žijúce v telách! Prepájame duchovný svet s tým hmotným. Boh sa v nás zrkadlí podľa našej slobodnej vôle.

Ak sa nám teda deje niečo zlé, nie je to preto, že nás Boh za niečo trestá, alebo nás skúša, či dokonca odmeňuje svojou láskou (“koho Boh miluje toho krížom navštevuje”) – nič z toho myslím nie je pravda. Zlo je súčasťou tohto sveta, ktorý Boh stvoril tak, aby smel tento existovať sám o sebe, aby On nemusel zasahovať, aby bola konaná slobodná vôľa nás všetkých, aj za cenu obetí, nešťastí a chorôb, i našich vzájomných ubližovaní…to sú všetko len zákonitosti tohto sveta, prírodných zákonov a zákonov pravdepodobnosti. Boh nemôže zasahovať do našich životov, lebo by musel obísť a porušiť prírodné zákony, narušiť kauzalitu, narušiť slobodnú vôľu. Bez slobodnej vôle ale prestávame byť ľuďmi.

A tak, keď sa nám stane niečo zlé, nemali by sme si klásť otázku, prečo sa to stalo práve nám, ale naopak, pýtať sa, že keď sa to už stalo, čo teraz s tým? Ako to vyriešiť? Verte, že Boh je s nami aj v bolestiach. Viac, ako ktokoľvek iný. A pomáha nám cez druhých ľudí tieto bolesti znášať. Lebo nemôže zasiahnuť, zasiahnuť smú len naši blízki. On je v nás a skrze nás pôsobí na tento svet. Nie priamo sám od seba.  A nám sa možno zdá, že na nás kašle, dokonca, že nás trestá. Nie. Žiadny rodič by niečo také neurobil. Prečo by to mal robiť ON?

Je na nás, aby sme to skôr či neskôr pochopili a odpustili Mu, že stvoril nedokonalý svet plný zla, že stvoril nás – možno tiež nedokonalých (ale zdokonaľujúcich sa), odpustiť si navzájom a žiť len vo vzájomnej láske. Lebo láska je základ tohto sveta. Na nej všetko stojí  ( rabín H.S.Kushner: Proč se zlé věci stávají dobrým lidem; M.O.Aivanhov: Strom Poznání Dobrého a Zlého).

Všeobecne však judaizmus v minulosti chápal bezdôvodné utrpenia ako “tresty z lásky” (“jisurim šel ahava”) a to ako určitú katarziu ľudskej duše. Odmenou za utrpenie bol prísľub odmeny na onom svete a posmrtný trest pre hriešnikov, ktorým sa vodilo za života dobre. Toto je ale bezvýznamné vysvetlenie v prípade holokaustu…

Stredoveká židovská filozofia vychádzala z filozofií novoplatonizmu a aristotelovskej filozofie. Pre nich bolo zlo negáciou dobra.

Kabala ako taká vysvetľuje tri možnosti vzniku zla.

1/ zlo je zbytkom starších sefirotických systémov

2./ Zlo vzniklo predimenzovaním jednej sefiry a jej izolácii od ostatných, kedy sa iskry svetla rozleteli vesmírom, tieto ostali uväznené v hmote a úlohou človeka je ich prinavrátiť späť

3./ Zlo vzniklo pri vesmírnej prakatastrofe, kedy nádoby (sefiry) boli rozbité, démonické sily pri tom prevýšili a zajali anjelske sily.

Kelipot chápu kabalisti ako démonické štruktúry, koncipované v deštruktívnom obraze nazývanom SITRA ACHRA ( hrxa hrjs ) , Druhá strana.

       Pôsobenie zlých síl na čele s Belialom, Samaelom a Ašmodajom, proti anjelským sféram, rozpracovala hlavne luriánska kabala. Podľa tohto učenia je každý svätý človek obklopený silami zla, proti ktorým sa tento musí neustále brániť.

     Kabala nemá nijak výrazne rozpracovanú postmortalitu. Po smrti prechádza duša temnotou, na ktorej konci je svetlo a kde sa opätovne stretáva s blízkymi osobami, ktoré umreli pred ňou. Tridsať dní pred smrťou duša človeka v spánku každú noc od neho odchádza a pozoruje svoje miesto mimo telo. Človek si však toto neuvedomuje. V hodine smrti sa duša stretá so svojimi mŕtvymi príbuznými, títo ju odprevádzajú až na miesto, kde je jej dané spočinúť (Zohar I, 217 b).

     Zmienka o stretnutí ľudskej duše po smrti so svetlom, je v kabale bežná.  Tak isto aj stretnutie s anjelmi, či Adamom. A je možné predpokladať, že toto stretnutie s anjelmi a svetlom má očisťujúci charakter na dušu.

     V knihe Zohar sa tiež píše o spätnej projekcii prežitého života, činov a myšlienok v ňom prežitých (Zohar I, 221b).

     V Kabale existujú ešte dve zaujímavé učenia o dušiach. Ide o tzv IBBUR – “tehotenstvo duší”  a  DIBBUK, čoby “posadnutosť zlým duchom”.

      IBBUR ( rwb[ ) je vtelenie dvoch a viacerých duší v jednom tele. K vteleniu ďalších, než pôvodnej jednej duše, dochádza ale až po narodení človeka, často krát až v dospelosti. Jedná sa spravidla o vtelenie duše spravodlivého človeka, ktorý je v duchovnej spriaznenosti (duchovný základ) so slabšou dušou, ktorá nie je schopná sa vysporiadať so životom  a jej duchovnými úlohami samostatne. Vtedy duša zbožného rabína, či učenca vstupuje do tela dodatočne ako pomocník na duchovnej ceste. Pretrváva v tele len do vtedy, dokiaľ je to potrebné a potom odchádza. podobne sa môže do tela vteliť aj duša zomrelej milovanej osoby, ktorá potom zotrváva v tele žijúceho človeka ako odlesk a tento nie je na všetko v živote sám (V.Sadek: Židovská mystika).

     Pod označením DIBBUK (qwbyd ) sa  rozumie démon, zlý duch, či zákerný duch mŕtvej osoby, ktorý vstupuje do tela  žijúceho človeka a ovláda ho do takej miery, že tento sa môže aj zblázniť, alebo mať iné psychické poruchy. Je možné sa ho zbaviť exorcizmom. Spravidla sa touto činnosťou zaoberá veci znalý rabín.

Nie všetci starovekí Židia verili v dualitu ľudskej bytosti. Saduceji neverili ani v dušu, ani v zmŕtvychvstanie, neverili v anjelov, ani nečistých duchov, ktorí môžu vstúpiť do človeka (1 Sam 16.14). Farizeji naopak áno (Skutky 23.8).

– chanele –