ATIK JOMIN A TÓRA KADMA

Keď sa Starý Starých rozhodol stvoriť Tóru, neurobil to hneď, resp. nedal jej účinnosť od okamihu stvorenia, ale ju ešte na dlhý čas ukryl. Vtedy k nemu Tóra prehovorila: Ak chce niekto čosi utvárať, musí dať najskôr podobu sebe. Preto sa Starý Starých musel dať najskôr v tejto svojej podobe poznať, avšak zostávajúc nepochopený, ostáva vlastne vo výsledku nepoznateľný. Avšak to je iné, ako nepoznaný. Jeho podoba sa odkrýva čiastočne, čím sa stáva rovnako poznateľný ako nepoznateľný.

Zohar ho opisuje ako Bielu Hlavu so zahaleným pohľadom (Zohar, Idra Raba III, 123a), sediaceho na tróne z iskier. Beloba hlavy sa šíri do 40 000 svetov a lesk tejto beloby prijímajú spravodliví 400 svetov pre svet budúci,  odkazujúc na 1M 23,126. Hlava obsahuje 130 000 000 svetov a v súvislosti s ňou sa hovorí o 13 stranách 3x po 4 a jednej samostatnej, z ktorej plynie dĺžka Božej bielej tváre do 3 700 000 svetov – Erech apajim (aram.), hebrej. Arich anpin – Dlhá Tvár, Tvár Zhovievavého, či samotné zjavenie Absolútna (Atik Jomin) v sefire Keter.

Kabala pozná aj Malú, tzv. Prísnu Tvár – Zeir Anpin (s oboma ste sa už stretli v komentároch ku knihe BAHIR), ktorá predstavuje 7 dolných sefirot a ich súhrn býva vyjadrený sefirou Tiferet, podobne ako Hornú Tvár zastupuje Keter.

Táto Pradávna Tóra, nazývaná tiež Prvotná, je prvým lúčom vychádzajúcim z tvorivej ničoty Ajin. Nemožno ju vyjadriť slovami. Talmud o nej priamo nehovorí, ale hovorí o čomsi podobnom, o Tóre predchádzajúcej stvorenie – Tóra Kadma.

Skôr než Starý Starých, či Starý Dní pripravil Korunu Korún, nebolo počiatku ani konca. Vytesala a načrtol v sebe akési základné formy, potom až rozopol pred sebou Keter ako oponu a na ňu nakreslil v návrhu prakráľa (1M 36.29). Všetci ďalší prakráľovia mali svoje mená, ale nemohli obstáť, takže sa Atik Jomin od nich odvrátil a zakryl ich pre neskorší čas. Nato určil pre Keter iný tvar. A vtedy stvoril Tóru Kadma, o ktorej teraz čítate. Táto Prvotná Tóra nie je totožná s Tórou, ktorá sa bežne študuje. Je jej predobrazom, podobne ako je architektonický plán vzorom pre konkrétne postavený dom. Samo slovo Tóra sa prekladá ako Zákon, ale vo význame ide skôr o “učenie” – o poznanie, ktoré nám uľahčuje život v tomto svete. Tóra, či už písaná alebo ústna, je učením, odrazom Tóry Prvotnej, na ktorej stojí fungovanie nášho sveta.

-chanele-

Zdroje:

  • P.C. Matt: Bůh a Velký Třesk, (Volvox Globator 1998)
  • D.Ž.Bor: Kabala a kabalisté (Trigon 1995)
  • Sefer ha Zohar

Súvisiace články:

Reklamy

TOLEDOT 3. – IZÁKOVE STUDNE

V staroveku, keď neboli k dispozícii súčasné technologické postupy v poľnohospodárstve,  bolo bežné, že sa v oblasti Kanaánu striedali obdobia hladu s obdobiami hojnosti. Vtedy sa obyčajne zostupovalo z Kanaánu do Egypta. Ale ani Egypt nebýval ušetrený od hladomorov (príbeh o Jozefovi).

Izák mal však práve v jednom z týchto období od Boha inštruktáž ostať v Gerare a do Egypta nezostupovať. Pod Gerarom možno rozumieť ako mesto, tak aj oblasť. Zákaz zostupu do Egypta je midrašom vysvetľovaný tak, že nakoľko bol Izák na oltári pripravený na obetu a oltár stál v Kanaáne, preto nesmel opustiť toto územie, podobne ako celopal nesmel byť odstránený z chrámového nádvoria (Midraš Rabba, Genesis Rabba 64.3).

Boh prehováral ďalej k Izákovi a tomuto sa dostalo zasľúbenia, “…usaď sa, budem s Tebou…” – “ilanú el…” (tiež Iz 7.14; 8.8). V tomto zmysle býva  tiež niekedy vysvetľovaný aj verš 2M 3.14: “…Ehje ašer ehje…” – “…som ten, ktorý je s tebou…”, namiesto “…som, ktorý som…”.

Kanaán je územie Filištíncov, ktorí sú nesemitského pôvodu. Radia sa k tzv. “národom mora” . Podľa biblických údajov (5M 2.23; Am 9.7; Jer 47.4) pochádzali z Kréty (Kaftor). Po ich neúspešnom vpáde do Egypta, kedy boli porazení Ramzesom III., sa usadili (1200 p.n.l.) pri území Stredozemného mora, v Kanaáne. Nakoniec sa celé ich územie od Gazy až po Karmel, po nich aj pomenovalo Pelešet → Palestína (pre neznalých hebrejčiny: “p” sa v hebrejčine v niektorých prípadoch číta ako “f”, preto názvy Filištínci a Palestínčania, spolu súvisia).

Strediskom Kanaánu (hebrejský názov oblasti) bolo päť miest: Gaza, Aškalon, Ašdód, Gat a Ekrón. Tvorili spolu štátny aj obchodný celok (porovnaj s 1 Sam 5.8). O ich kultúre a reči nevieme veľa, pretože po usadení sa v Palestíne prevzali reč, kultúru i náboženstvo od miestnych obyvateľov. Hlavným božstvom sa stal Dagon (1 Sam 5.2), semitský boh obilia a plodnosti (Ebla, Asýria, Ugarit), ktorý mal chrámy v Ašdóde a Gaze. Prvá zmienka o ňom je v textoch z Mari, a používal sa aj ako súčasť amoritských mien. Spomína sa aj v starých sumerských i asyrsko-babylonských textoch.

Od obdobia Makabejcov (cca 200 p.n.l.), Filištínci úplne splynuli so židovským etnikom.

V knihách Sudcov a Samuelových knihách sú Filištínci národom, ktorému vládne tzv. SEREC. Etymológia tohto slova je nejasná; pravdepodobne sa ale jedná významovo o suverénneho vládcu s neobmedzeným právom (napr. tiež → Sd 3.3; 16.5, 8, 18, 23, 27, 30; 1 Sam 5.8, 11; 6.4, 12, 16; 7.7; 29.2; 1 Kron 12.20; Sir 46.18). V našom príbehu žijú Filištínci na území Geraru (1 Sam 6.16-17) a majú nad sebou kráľa (MELECH), no nemôže byť totožný s Abímelechom, ktorého poznal Abrahám.

Termín “Abímelech” znamená možno skôr filištínsky titul, ktorý my vnímame ako “kráľ”, podobne ako egyptský termín “faraón”. Nemusí ísť teda o vlastné meno. Ak ho chceme preložiť, dostaneme “môj otec je kráľ”, čo by mohlo celkom korešpondovať s teóriou o titule, vzniknutom kedysi v minulosti.

Abímelech a jeho ľudia sú pravdepodobne prvými filištínskymi usadlíkmi.

Boh potvrdil Abrahámovo zasľúbenie skrze Izáka (26.4, 5), pričom zásluhy jednoznačne pripísal Abrahámovi, ktorý “…zachovával moje pokyny, prikázania, ustanovenia a nariadenia…”, a Rambam to vysvetľuje tak, že Abrahám poznal Tóru skrze Božiu inšpiráciu a dodržiaval ju, aj keď ešte nebola zjavená (Mišna Kiddušin 4.14, Tosefta  Kiddušin 5.21).

Raši to ďalej rozvádza tak, že POKYNY sú prekážky zabraňujúce porušiť biblické zákazy, PRIKÁZANIA zas zákony vyjadrujúce ľudský zmysel pre morálku, USTANOVENIA sú zákony nevysvetliteľné rozumom a NARIADENIAMI sú poučenia, tj. ústna a písaná Tóra.

Opäť sa v príbehu stretávame so zapretím manželky. Izák, rovnako ako jeho otec Abrahám, s rovnakým zámerom, zaprel svoju manželku Rebeku a vydával ju za svoju sestru, čo len potvrdzuje vžité miestne zvyklosti, spomínané už v sidre Chajej Sara, v súvislosti s Abrahámom a Sárou. Treba podotknúť, že praotcovia neklamali, ale vzhľadom na miestne pomery, v sebaobrane, jednoducho len  zamlčali úplnú pravdu. Jediný rozdiel medzi obidvoma príbehmi spočíva v tom, že Rebeka, narozdiel od Sáry, nebola od manžela odvedená. V oboch prípadoch je vyjadrená nedotknuteľnosť vyvolenej dvojice.

Izák sa, podľa Božieho zasľúbenia, veľmi majetkovo i spoločensky zmohol, až to u miestnych začalo vzbudzovať obavy a tak Izáka vyhnali. Ten sa usadil v gerarskom úvale, kde žil ako pastier a zároveň obhospodaroval pôdu, a zároveň sa pustil do obnovovania studní, ktoré vykopal ešte jeho otec Abrahám, a ktoré Filištínci  po Abrahámovej smrti zasypali kamením, aby vyhladili na neho spomienku. I dal im po ich obnove rovnaké mená aké mali za čias jeho otca. Gerarskí pastieri však stáli s Izákom v prieku, nepáčilo sa im, že si nárokuje na vodu, ktorú považovali za svoju. Voda bola vždy vzácna. Mesačné zrážky v tejto oblasti klesajú zo 100 mm v januári na nulu počas štyroch letných mesiacov.

Studne boli v tejto oblasti zasvätené naviac božstvám, miestnym baalom, čiže šlo aj o akýsi náboženský spor.

Tri vykopané studne  (Esek, Sitna a Rechovot) sa tak v tradícii stali narážkou na 3 jeruzalemské chrámy – 1. a 2. zničené, 3. ktorý je očakávaný.

  1. studňa Esek, znamenajúca “spor, zápas”, symbolizuje 1. chrám, ktorý sa stal obeťou zápasu cudzích národov (dobytie Babyloňanmi)
  2.  studňa Sitna “nepriateľstvo”, zastupuje 2. chrám, kedy mimoriadne vzrástlo nepriateľstvo k Izraelu (rímska nadvláda) a
  3. studňa Rechovot “priestrannosť” (rachav = široký) naráža na 3. chrám, kedy spory a nepriateľstvo budú minulosťou (Ramban), nakoľko po jej vykopaní už k žiadnym sporom nedošlo a Filištínci už Jákoba nechali na pokoji.

Po vykopaní tretej studne, odišiel Izák do oblasti súčasnej Beer Šeby a tam došlo k Božiemu zjaveniu, zabezpečujúcemu potvrdenie požehnania a budúcich pokolení (26.24-25), po ktorom, ako obvykle, Izák postavil oltár, aby pri ňom vzýval Božie meno, a pri ktorom, podľa tradície stála tamaryška (lat. tamarix). Dodnes je na archeologickej lokalite táto tamaryška ukazovaná turistom (viď. http://www.bibleplaces.com/beersheba/ ).

Boh sa obvykle zjavuje preto, aby sa s ním človek mohol stretnúť, pričom vyjavuje svoje zámery a vyznačuje človeku jeho budúcu cestu. Vyučuje, vysvetľuje  a zjavuje zmysel budúcich udalostí. Jeho slovo sa teda chápe ako zasľúbenie. Boh sa zvykne zjavovať napr. v oblaku (2M 13,21), v ohni (2M 3.2, 1M 15.17), v búrke (2M 19.16), alebo v ľahkom vánku (1 Kr 19.12)…Pohania tieto znamenia ale vnímali opačne (Mdr 13.1), čo opäť zvýrazňuje rozdielnosť izraelského Boha od pohanských modiel. Zjavenie býva podávané v podmienení k úrovni poznania a kultúrnemu stupňu človeka, ku ktorému je prehovárané.

Oltár býval stredom obetnej bohoslužby a zárukou Božej prítomnosti. Prvé oltáre sa stavali na miestach stretnutia s Bohom, ako v prípade nášho príbehu, i v prípade ostatných praotcov (1M 12.7; 13.18; 26.25) a boli pripomienkou na Božiu priazeň (1M 33.20; 35.1-7; Sd 6.24). Spočiatku mal oltár podobu otesaného kameňa či skaly (Sd 6.20; 13.19), neskôr sa vyrábal aj z hliny a viacerých kameňov (2M 20.24). V prípade Izraela býval neskôr kladený dôraz na to, aby bol obetný kameň práve “neotesaný” a odlišoval sa od pohanských oltárov. Ako plynul čas, oltáre sa stávali pútnickými miestami a nebolo výnimkou, že sa pôvodné kanaánske oltáre menili na oltáre uctievania izraelského Boha (Bétel 1M 35.7; Síchem 1M 33.19; Gilgal Joz 4.20 a pod.).

Po vykopaní tretej studne Rechovot, prišiel Abímelech so svojim vojvodcom a priateľom za Izákom s očakávaním uzavretia mierovej zmluvy. V príbehu možno čítať pomedzi riadky Abímelechovu obavu z Izákovho vzmohnutia sa, čo bolo prisudzované jednoznačne Božej priazni. Abímelech s obavami, že by sa neskôr mohol Izák proti nim obrátiť, predpokladal, že Boh by mu bol aj v tomto priaznivo naklonený a on by mohol byť v nepriazni. Preto sa priberá k vyjednávaniu, kým je ešte všetko ako tak dobré. Predpokladá však, že Izák bude na neho nahnevaný, pretože ho jeho ľudia z územia vyhnali a ešte mu aj bránili v používaní studní, ktoré sa rozhodol obnoviť a ktoré pôvodne vykopal jeho otec Abrahám. Preto najprv posiela za ním svojho vojvodcu Fichola aby Izála pred jeho príchodom upokojil. Potom posiela svojho priateľa Ahuzata, aby ho ešte viac uzmieril a až keď bol Izák úplne kľudný, prišiel za ním samotný Abímelech. Múdri Talmudu, z tohoto príbehu usúdili, že ak chceme niekoho zo svojich blížnych prosiť o odpustenie, mali by sme to urobiť tri krát. Pre prípad, že by nám ani tretí krát nebolo vyhovené, vinu za spor už nenesieme my, ale ten, ktorý neodpustil (Sa´adja ben David Ta´ari of Jemen in Encyclopedia of Biblical Interpretation).

Opísané uzatváranie zmluvy bolo v tej oblasti celkom bežné. V chetitských zmluvách (Chetiti mali veľký vplyv na okolité národy, viď. nižšie) sa často pripomínali vzájomné dobré vzťahy a pomoc z minulosti zúčastnených, tak ako to robí aj Abímelech, keď hovorí s Izákom. To sa prenieslo aj do novoasýrskych zmlúv. Súčasťou uzatvárania zmlúv bývala hostina, avšak v našom prípade sa prísaha, ako vyplýva z textu (1M 36.1), konala až ráno po hostine, po strate účinku vína, aby ani jedna strana nemohla povedať, že zmluvu neuzatvorila v triezvom stave.

Po uzavretí mierovej dohody Izákovi služobníci dokončili kopanie ďalšej studne, ktorá vydala vodu. I nazvali ju ŠEVA a podľa nej sa BEER ŠEVA volá dodnes. Názov sa prekladá dvoma spôsobmi, ako “Studňa prísahy” alebo ako “Sedem studní” (ševa = hebrej. 7).

Potom si Izák privzal dve vedľajšie ženy, obe Chetitky.

Chetiti, alebo Chetejci,  bolo etnikum Malej Ázie, ktoré prišlo do Mezopotámie po páde amorejskej dynastie, v 3. tisícročí p.n.l. Ich jazyk patril do chetitsko-luvijskej vetvy indoeurópskych jazykov. Chetiti používali klinové písmo, čo sa dochovalo v textoch z Boghazkale alebo Mašat Hüyük. Chetitštinu rozlúštil r. 1915 Bedřich Hrozný. Asýrske texty si s obľubou požičiavali chetitské termíny, z čoho možno vyvodiť, nie len že sa v tejto oblasti nachádzali už na prelome 3. a 2. tisícročia p.n.l. (texty z Kaneš), ale aj že mali výrazný vplyv na okolité kultúry. V 17.stor. p.n.l. starochetitská ríša zanikla a vznikla jej nástupkyňa, ríša novochetitská, ktorej vplyv sa šíril až po Egypt a okolo r. 1200 p.n.l. nakoniec aj táto zanikla, vplyvom nestability vnútorných pomerov a vpádom tzv. morských národov, medzi ktoré patrili, ako som už spomínala, aj Filištínci. Zvyklosti zavedené touto kultúrou ale v praxi stále zotrvávali.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentár k Starému Zákonu, Genesis (Dobrá Kniha 2008)
  • Midraš Rabba, Genesis Rabba (Londýn 1939)
  • Der Babylonische Talmud, traktát Kiddušin http://www.halakhah.com/pdf/nashim/Kiddushin.pdf
  • Encyclopedia of Biblical Interpretation
  • Pirke de Rabbi Eliezer (Londýn 1916)
  • Dějiny Mezopotámie (Karolinum 1998)
  • J.Klíma: Ľudia Mezopotámie (Obzor 1988)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (SBS 2001)
  • Slovník Biblické teologie (Velehrad 1991)
  • J.Heriban: Príručný lexikón biblických vied (Don Bosco 1994)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Dagon

CHANUKKA 5777

Chanukkija je časopriestorovou  metaforou chrámovej menóry, ktorá stávala na severnej strane svätyne, oproti stolu na predkladané chleby, vpravo od západnej strany, ktorú prekrýval parochet, bohatý záves deliaci vnútorný priestor na svätyňu a veľsvätyňu. Dnes zakrýva parochet v synagógach aron ha-kodeš – svätú schránu so zvitkami Tór.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Veľsvätyňa ukrývala archu zmluvy (aron ha-brit), nazývanú tiež Božia archa (aron Elohim). V nej boli uložené dosky s Desatorom, podľa tradície aj tie prvé – rozbité, Áronova palica, ktorá zakvitla mandľovými kvetmi a miska s manou.

Chrámová menóra, nazývaná aj “večné svetlo” (ner tamid), bola vyrobená z tepaného zlata. Jej ramená boli zakončené kalíškami s imitáciou kvetných lupeňov, do ktorých sa lial olivový olej, ktorý udržiaval horieť svetlo podľa Božieho nariadenia, vždy od večera do rána.

Chanukkové udalosti znovuzasvätenia chrámu po helénskom znesvätení  a jeho uvedenie do pôvodnej prevádzky, zaviedli zvyk každoročného zapaľovania svetiel vo všetkých židovských domácnostiach. Zapaľuje sa v menórach, už nie sedemramenných, ako bola tá v chráme, ale osemramenných, s prídavným deviatym ramenom pre pomocné svetlo, na pamiatku ôsmych dní, počas ktorých olej horel, napriek tomu, že jeho množstvo bolo pôvodne dostatočné len na horenie počas jednej noci. Viac oleja s pečiatkou veľkňaza, ktorá zaručovala jeho obradnú spôsobilosť, sa totiž po víťaznom Makabejskom povstaní, ktoré viedla rodina Hasmoneovcov na čele s Júdom Makabim, nenašlo.

ch15

foto: autorka

170 ilustr.: autorka

Chanukkový zázrak, kedy olej vydržal horieť osem plných nocí, udržiava v sebe neochvejnú snahu ľudu, zachovať svoju vieru a obhájiť Stvoriteľa. Osem dní, potrebných na výrobu nového oleja, korešponduje aj s ôsmym dňom obriezky – zmluvou krvi. Zmluvou, uzavretou medzi Bohom a Jeho ľudom.  Zmluvou zabezpečujúcou budúcnosť a pre budúcnosť uzavretou. Uzavretou síce v minulosti, ale aj s budúcimi generáciami.

Ôsmy deň symbolizuje zároveň svet, čo ešte len príde → olam ha-ba. Ôsmy deň stvorenia, ktorý ešte len nastane. Prvých šesť dní Boh Tvoril svet. V siedmy (prítomnosť → olam ha-ze) si odpočinul od všetkej svojej práce a tento 1.posvätil a 2.požehnal (preto dve sviece pri požehnávaní šabatu), v ňom svet stále trvá v očakávaní dňa ôsmeho – “sveta, ktorý príde” → olam ha-ba.

Chanukka – sviatok svetiel (chag ha-urim) tým v sebe spája minulosť s budúcnosťou, je nadčasová a vracia k Zdroju, kam raz všetci dôjdeme v historickom návrate znovuzrodenia. Tú súčasnú púť môžeme zapaľovaním chanukkových svetiel prelínať v kvázi spomienkach na počiatok, s očakávaním návratu až bude každý na to pripravený, s dostatkom skúseností, až svet prejde úplnou nápravou (tikun olam). Dovtedy skrze chanukkové svetlo môžeme v náznakoch uvidieť Svetlo Počiatku, ktoré pôvodne obsiahlo celý priestor, avšak, ktoré bolo pred očami tohto sveta ukryté pre spravodlivých sveta budúceho. Svetlo, ktoré je známe rodiacim sa deťom ako čosi bytostne blízke, ktoré ale úderom anjela pri prvom nádychu – úderu tohto sveta, strácajú schopnosť vidieť.

Ôsmy deň symbolizuje večnosť, v ktorej neexistuje žiadne “pred” a “po”, je to zdroj existencie a času. Sama Tóra je v čase a priestore písaná, ale študovaná je vo svojej nadčasovosti, akoby z pohľadu ôsmeho dňa.

-chanele-

SEFER JECIRA 1:1

SEFER JECIRA hebrejsky   ספר יצירה , Kniha stvorenia, je stredoveký kabalistický spis, ktorého autorstvo pripisuje židovská tradícia Abrahámovi, skutoční autori sú však neznámi.

 Sefer Jecira sa objavuje už v Talmude (Sanhedrin 65b), avšak je nepravdepodobné, že by Talmud mal na mysli práve ten  text, ktorý sa za Sefer Jeciru považuje dnes. Súčasní bádatelia sa domnievajú, že to pravdepodobne neskorší komentátori Sefer Jeciru dodatočne stotožnili so zmieneným  spisom v Talmude.

Pôvodne sa verilo, že Sefer Jeciru dostal na Sinaji už Mojžiš ako súčasť ústneho zákona. Podľa  gaonských učencov, ako napr. podľa  Sa’adju Gaona, bol Abrahám nezpochybniteľným autorom Jeciry, podľa Moše Cordovera bol Abrahám síce autorom, rabi Akiva však konečným redaktorom diela. V niektorých rukopisoch bývala nazývaná aj ako “Otijot de-Avraham Avinu” (G. Scholem: Kabbalah).

Abraham údajne ako 48 ročný uvažoval o Bohu a vesmíre. Po dôkladnom štúdiu bol schopný napísať Jeciru. Nato sa mu zjavil Boh, pobozkal ho, nazval ho priateľom a uzavrel zmluvu s ním aj s jeho potomstvom naveky (Legends of Jews, Ginsburg, 210 Sefer Jecira 6).

Potom bola tradícia odovzdaná Jeremiášovi, ten ju odovzdal Josefovi ben Uzielovi, ten svojmu synovi, až bola na prelome 1. a 2. stor. n.l. spísaná (Robert Zucker).

Odhady na vek Sefer Jeciry sa podľa rôznych vedcov  pohybujú od 2. do 10. storočia n.l.

Je to veľmi zvláštny rukopis, študovaný stáročia a dopĺňaný rôznymi, často aj protichodnými interpretáciami  rôznych rabínov a kabalistov. Je najdôležitejším kabalistickým textom, aký kedy vznikol a snaží sa odhaliť tajomstvo stvorenia sveta, avšak v takých hádankách, že je len sťažka  možné urobiť jej komplexný a absolútny výklad.

Niektorí špekulujú aj o tom, že obsahuje návod na to ako vyrobiť golema…

1:1

32 mystickými cestičkami múdrosti vytesal Jah, pán Zástupov, (Boh Izraela, Živý Boh, Kráľ sveta, El Šadaj, Milostivý a Milosrdný, Vznešený a Vyvýšený, bývajúci vo Večnosti, Jeho meno je Svätý, On je ušľachtilý a svätý), a stvoril svoj svet s tromi knihami, s textom (sefer), s číslom (sefar) a s komunikáciou (sipur).

ספר יצירה פרק א

(א) בשלשים ושתים נתיבות פליאות חכמה חקק י”ה יהו”ה צבאות את עולמו בשלשה ספרים בספר ספר וספור (נוסח אחר – אלהי ישראל אלהים חיים ומלך עולם אל רחום וחנון שוכן עד וקדוש שמו):

 


VÝKLAD:

Sefer Jecira hovorí o troch modalitách stvorenia: texte (sefer), čísle (sefar) a komunikácii (sipur), čiže reči, ktoré sú zdrojom 32 cestičiek (Moše Kordovero), zahŕňajúc všetko stvorené a sú základom sveta (Moše ben Nachman).  Tieto tri knihy určujú tri spôsoby, ktorými sa dá 32 cestičiek prijať a pochopiť.

Písmená (text/sefer), čiže forma, určujú podobu niečoho. Sú akoby projektom. Prototypom, podľa ktorého sa ďalej tvorí a obsahujú informáciu. TEXT (sefer) zastupuje PÍSMENÁ, kvalitu, je to aspekt, ktorým sa cestičky prejavujú v Tóre. Písmená sú dané tvarom a teda sú podmienené priestoru a svetu, vesmíru (Sefer Jecira, kap.6).

Čísla (sefar), jednoznačne kvantita, vyjadrujú nie len množstvo, ale aj oddelenosť a mnohosť čohosi, ktorá vznikla až stvorením, kedy bolo jedno oddelené od druhého. Dovtedy bolo len Jedno. V Stvoriteľovi mnohosť chýba – Stvoriteľ je Jednota. Pojem čísel začína až stvorením sefír. ČÍSLO (sefar) zastupujú číselné hodnoty písmen a teda kvantita, ktorou je možné vyjadriť číselné postupnosti a delenie (32-22-12-7-10). Číselná hodnota korešponduje s časom a v Jecire s termínom Rok (viac v kapitole 6).

Na to, aby mohli vzniknúť písmená a čísla, je nutný duchovný predobraz. Ním je 10 sefír (sefirot), ktoré sú zároveň 10 praslovami, 10 pračíslami, 10 praideami a pod.,  a tvoria základ stvorenia. Sú prvotnou Božou emanáciou. Slúžia na komunikáciu (sipur/reč) Boha so svetom. Keby nebolo sefír, Boh by ostal nepoznaný a ukrytý. KOMUNIKÁCIA (sipur) – mohli by sme povedať aj reč, alebo vokály, jednoducho už vyslovené hlásky a názvy hlások; hovorí o duchovnom rozmere, rečou Jeciry o Duši (kap.6). A toto je záležitosť už jednotlivých cestičiek, lebo cez ne prúdi obojsmerne informácia a vplýva na stav vedomia.

Desať sefirot zodpovedá desiatim prstom – päť proti piatim – ľavému stĺpu milosrdenstva oproti pravému stĺpu prísnosti, pričom v strede stojí srdce (LEV=32) a ústa uvoľňujúce reč (Moše ben Nachman). Bližšie pojednám v SJ 1:2.

Všetky tri (sefer, sefar, sipur) majú spoločný slovný kmeň ako slovo sefira. A aj sefiry obsahujú informáciu (je v nich uložené všetko, čo kedy bolo), podobne ako sefer (text), uvádzajú do existencie mnohosť a teda vo výsledku čísla (sefar) a slúžia na komunikáciu (sipur). Dokopy (10 sefír+22 písmen, ktoré majú aj číselný význam) tvoria teda 32 cestičiek múdrosti, o ktorých Jecira hovorí ako o spôsobe vymedzenia aspektov stvorenia, o kanáloch, ktorými sa uplatňuje kontrola nad stvorením i komunikácia s ním. Zároveň sú tieto vyjadrením 5-rozmerného vesmíru (3 priestorové smery, čas a duchovný princíp v zastúpení duše),  pretože číslo 32 je rovné počtu vrcholov 5rozmernej hyperkocky, akéhosi kvázi hyperpriestoru. Keď si vezmete priamku, má dva vrcholy (dva konce), to jest 2¹. Štvorec má už štyri vrcholy – 2²; kocka osem vrcholov – 2³; 4rozmerná hyperkocka 16 vrcholov – 2 na 4; a 5rozmerná hyperkocka 32 vrcholov – 2 na 5.

Všetko v hmotnom priestorovom svete stojí na dvoch veciach – kvalite/forme a kvantite/množstve. Forme zodpovedajú v našom prípade  písmená, množstvu číslice.

Číslice (10) a písmená (22) dávajú dokopy týchto 32 cestičiek múdrosti. Kabalisti ich odvodzujú od veršov Prvej Knihy Mojžišovej. Tá obsahuje  32x Božie meno ELOHIM; zároveň 10x spojenie “Boh riekol”, desiatimi výrokmi bol stvorený svet (Pirkej Avot 5.1) a tie zodpovedajú 10 sefirám (Bamidbar Raba 14.12), 3x Boh stvoril (hlásky: šin, mem, alef; tj. tri matky), 7x Boh videl (7 dvojitých hlások) a 12x obsahuje ostatné Božie mená (Boh oddelil; videl, že svetlo je dobré; oddelil svetlo od tmy…- 12 základných hlások) , čo dáva dokopy 32 Božích Mien (Moše Kordovero).

32 sa píše hebrejsky za pomoci písmen LAMED(30) a BET(2), čo získava zároveň slovný význam LEV (srdce). Podľa judaizmu sa myseľ a jej činy prejavujú práve v srdci (Bahir § 106). Akonáhle myseľ(mozog) prestane pracovať, nastáva smrť. Srdce umožňuje spojenie medzi mysľou a telom, preto Sefer Jecira nazýva srdce “kráľom nad dušou” (SJ 6.3) a mystickú skúsenosť nazýva “ponáhľanie srdca” (SJ 1.8). Srdce  je stotožňované s vôľou (Moše ben Nachman). Srdcom Stvorenia je Tóra. Jej prvým písmenom je práve písmeno BET  (Berešit bara elohim…) a posledným zas písmeno LAMED (…Jisrael). Tradícia tak teda tvrdí, že 32 mystických cestičiek je ukrytých práve v Tóre a aj  ju samotnú možno vyložiť 32 spôsobmi (Josi ha-Galili; Moše ben Nachman ).

Písmená LAMED a BET nesú ešte jedno veľké tajomstvo. Sú to jediné písmená, ktoré možno kombinovať s hláskami Božieho Mena JHWH a tvoriť tak v hebrejčine prípony osobným zámen, ktoré nie náhodou vyjadrujú existenciu vlastnenia (mi, jej, jemu), ale i formu existencie (vo mne, v nej, v ňom), lebo samotný Tetragrammaton je tiež vyjadrením Existencie. “Som, ktorý som” – Ehje ašer ehje”, je meno, ktorým sa dal Boh poznať Mojžišovi a od ktorého je Tetragrammaton JHWH odvodený a je imperfektom 3.os. maskulina jednotného čísla, kedy Izrael o ňom hovorí ako o JHWH, On o sebe hovorí ako o EHJH (alef, he, jod, he) a ak by sme Ho chceli (čisto hypoteticky) osloviť, mali by sme použiť 2.os. a teda THJH…(to som len naznačila ako je to s Božím Menom a prečo sa nevyslovuje…kto už má na túto tému nejaké vedomosti, isto pochopil 🙂  čo tým myslím. Ak nie, časom k poznaniu dôjde. Všetko má svoj čas, ako hovorí kniha Kazateľ.).

V 1M 1.1 vystupuje Boh pod menom ELOHIM. Všeobecne kabala interpretuje toto meno ako Boha prejavujúceho sa v mnohosti prírodných síl a zákonov (preto aj plurálová koncovka, aj keď lingvisti sa prikláňajú k jej iným vysvetleniam), Jecira ho vníma ako manifestácia vzniknutej mnohosti kvantít (čísel; alebo kvánt keby sme chceli použiť jazyk fyziky, lebo aj s fyzikou možno kabalu kombinovať a hľadať v nej úspešne analógie) a teda ako manifestáciu vymedzenia.

Sa´adja Gaon, keď porovnával starozákonné zjavenia s Aristotelovskými kategóriami, v súvislosti s výkladom Sefer Jeciry, vysvetľuje, že pôvod vecí tkvie v číslach a písmenách. Ako prvé zo všetkých vecí boli vytvorené čísla. Všetky veci sú diferencované množstvom a formou. Číslo má svoj predobraz, forma predchádza vytvorenú vec. Boh stvoril vzduch a vytvoril 32 vecí v ňom – 10 čísel a 22 písmen. Pohybom vzduchu sa rodia formy, tvary a v závislosti na kombinácii písmen dochádza k vytváraniu vizuálnych línií. Ako je to možné? Aj rabíni hovoria o niečom podobnom, keď komentujú scénu zjavenia na hore Sinaj. “A všetok ľud videl hrmenie (2M 20.18). Rabíni sa pýtali: Ako je možné vidieť zvuky? Vysvetlili to tak, že na hore horel jasný oheň, lebo sa hovorí:”…Večný na ňu (horu) zostúpil v ohni…”(2M 19.18). Potom vrch vzplanul ohňom až po samé nebo, zahalené do tmy, oblaku a mrákavy (5M 4.11). O tomto čiernom mraku a tme sa hovorí: Tmu urobil si skrýšou vôkol seba a svojim stánkom temné vody, husté oblaky (Ž 18.12). Hlas vychádzal z ohňa a jeho forma sa zobrazila v oblaku podľa výslovnosti pohybom vzduchu. Ľudia videli túto podobu ako sa premieta do okolitého čierneho vzduchu a ako je povedané: “…hovoril k vám z prostriedku ohňa…” (5M 4.12) a inde sa hovorí:”…keď ste počuli hlas z tmy, zatiaľ čo vrch planul ohňom…” (5M 5.23). Z toho vyplýva, že ak niekto hovorí za chladného dňa, artikulácia reže vzduch a vytvára premenlivé formy a podoby v líniách, ktoré zanecháva zvuk vo vzduchu.

Staré kabalistické školy interpretujú 32 cestičiek múdrosti aj ako 32 rôznych stavov vedomia (1.mystické, 2.žiariace, 3.posvätné, 4.pevné, 5.zakorenené, 6.transcendentálneho prítoku, 7.skryté, 8.dokonalé, 9.čisté, 10.iskriace, 11.oslňujúce, 12.žhnúce, 13.riadiace jednotu, 14.osvecujúce, 15.upevňujúce, 16.trvalé, 17.vedomie zmyslov, 18.Domu prílivu, 19.mystérií duchovných činností, 20.vôle, 21.vytúžené, 22.verné, 23.posilujúce, 24.zjavujúce, 25.preverujúce, 26.obnovujúce, 27.hmatateľné, 28.prirodzené, 29.fyzické, 30.obecné, 31.pokračujúce, 32.uctievané).

  1. najvyššia koruna, prasvetlo, = prvé panstvo
  2. koruna stvorenia = druhé panstvo
  3. základ pramúdrosti, pravá viera (v hebrejskom význame skôr dôvera→ hebrejské slovo EMUNA sa bežne prekladá ako “VIERA”, avšak v pôvodnom jazyku je pojem viera chápaný inak ako v prekladových rečiach Európy.     Je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť. Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou. Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý Božou pravdou. My Európania môžeme veriť aj klamstvu a pritom stále veríme.  Slovo VERIŤ používa v dvoch interpoláciách. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej Božej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá pravda. )
  4. prapôvodný prameň duchovných síl najvyššej koruny
  5. esencia homogénnej Jednoty; pôvodná múdrosť
  6. emanácia požehnaní
  7. lesk videný rozumom a vierou
  8. pôvodné usporiadanie – možno ho vnímať len v sálach Geduly (Veľkosti=iný názov pre sefiru Chesed) vyvierajúce z trvania; prameň prameňov vyvierajúci z prapodstaty
  9. očisťuje a zjednocuje  sefiroty bez oddelenia a rozlíšenia
  10. lesk nebeských svetiel na tróne porozumenia, podporujúc tvárne princípy
  11. zoči-voči Príčine príčin, esencia usporiadania systému
  12. miesto prorockých vízií
  13. zjednotenie pravdy
  14. základ svätosti a základného uholného kameňa šetijah (Zohar Im41b); tajomstvá posvätných mystérií
  15. upevnenie esencie stvorenia v temnote
  16. potešenie Slávy. Eden pripravený pre zbožných; večný rozum
  17. základ krásy v stave nebeskej krásy (Tiferet); prijatie Ducha svätého→ruach ha-kodeš
  18. tajomstvo symbolov  zakotvené v Príčine príčin
  19. najvyššie Požehnanie a Sláva; duchovné schopnosti
  20. štruktúra stvoreného, poznanie Pôvodnej múdrosti
  21. Božské požehnanie prapôvodnej múdrosti
  22. duchovné sily
  23. sila sefirot
  24. zdroj podôb všetkých bytostí
  25. Božie skúšky pre múdrych
  26. Božia obnova všetkého stvoreného
  27. zdroj rozumu a zmyslu stvoreného
  28. dokonanie všetkého stvoreného
  29. dokonanie fyzických hmotných podôb
  30. prostriedok k poznaniu pravidiel vesmíru
  31. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú Slnko a Mesiac
  32. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú planéty

Cestičky sú cestou k Bohu. Tvoria akoby strom(illán), či rebrík, po ktorom sa dá vystúpiť k Stvoriteľovi. Cestičky (hebrej.: netivot) treba chápať ako osobné cestičky každého jednotlivca, skryté (peli′ot) pred svetom, na duchovnej báze, zázračné (pele=zázrak). Pre každého jednotlivca prechádzajúce osamote.

32 krát je meno ELOHIM použité v Prvej knihe Mojžišovej.

10 krát (sefirot) je použité spojenie “Boh riekol” → 10 čísel ničoty, 10 prstov, Desatoro.

22 krát (hebrejská abeceda) je použité všeobecne Božie meno

3 krát (tri matky – alef, mem, šin) je použité spojenie “Boh stvoril”. Sa´adja Gaon vysvetľuje, že termín “matka” pochádza z Mišny. Je povedané:… tu je jedna matka na tradíciu a jedna matka na čítanie (TB, Pesachim 6b; Sukah 6b). Znamená to, že Zákon možno interpretovať dvoma spôsobmi: v súlade s princípom Písma a podľa ústneho podania. Mem a šin. Alef je vzduch, ktorý oddeľuje oheň od vody (eš od majim).

7 krát (7 dvojitých spoluhlások) je použité spojenie “Boh videl”/6 smerov v priestore (Bahir § 30-31) a stred nesúci svätý chrám (J, Z, V, S, hore, dole a stred) – dvojité spoluhlásky sú také, ktoré podľa určitých gramatických zákonitostí možno čítať dvoma spôsobmi (1:B-V; 2:P-F; 3:D-Dh; 4:T-Th; 5:K-CH; 6:G-Gh; 7:R – reš má v súčasnej hebrejskej gramatike len jednu formu, tj. nepriberá dageš, ktoré určuje razenú výslovnosť. Predpokladá sa, že pôvodne malo reš aj razenú výslovnosť, ktorá sa v prípade tohto písmena zvykne prirovnávať k výslovnosti českého Ř, ale dôkazy na to nie sú. Ladislav Moučka v Cestě pouští hľadá analógiu s egyptským R, ktorého hieroglyf sa používal súbežne aj pre písmeno L(?) a chce tým poukázať, že od R nie je ďaleko k L a dôkazom má byť detské žvatlanie, kedy dieťa pri výučbe výslovnosti R úmorne používa zo začiatku L. Treba poznamenať, že všetky Moučkove diela, aj keď vychádzajúce z kabaly, sú násilne zostavené tak, aby umelo potvrdzovali cudzie dogmy a teda s pôvodnou židovskou kabalou nemajú absolútne nič spoločné. Ak ich budete čítať, tak s rezervou, pretože jeho výklady sú vykonštruované a prispôsobené úplne iným filozofickým podmienkam. Ani jeho preklad Jeciry nie je presný, pretože už len základné termíny ako ako “text, číslo a reč”, prekladá ako “číslo, počtár a počítané” , prispôsobujúc si tak text  ideám iného náboženstva. Pre porovnanie však môžu byť jeho diela, s pokusom o hebrejsko-gnosticko-egyptskú zlátaninu, pre niekoho inšpirujúce. V súčasnosti je za najlepší preklad považovaný preklad Arje Kaplana).

Podľa Sa´adju Gaona,  7 dvojitých znamená, že existujú dva druhy znalostí:”…a odhalil ti tajomstvá múdrosti, lebo sú dvojité na pochopenie…(Jób 11.6). Reč je o poznaní Stvoriteľa a o poznaní stvoreného. Existujú tiež dva druhy trestov: …že dostal (Jeruzalem) z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy (Iz 40.2). Sú to tresty posvätné a svetské, pre kráľa i pre ľud.

12 krát (12 základných jednoduchých spoluhlások) je použité iné meno ako Elohim a Sa´adja Gaon dopĺňa, že  12 jednoduchých je ako jednoduchý rok, ktorý má 12 mesiacov, narozdiel od prestupného, ktorý ich má 13. Ide teda o odlíšenie od ostatného (opäť odlíšenie ako existencia mnohosti, viď. nižšie).

Pod Múdrosťou (Chochma) chápe na tomto mieste kabala čistú, nerozlíšenú myseľ s úrovňou pred rozdelením. Stav, kedy myseľ vníma jednotu, a minulosť, prítomnosť a budúcnosť nie sú od seba oddelené. Je protikladom Porozumenia (Bina), ktoré už oddelenosť obsahuje (Bina→bejn=medzi=rozdelenie).

Chochma→nerozlíšenie→kolektívna duša/myseľ (Adam Kadmon)

Bina→už(!) rozdelenie a teda aj pochopenie→duše(nešamot) jednotlivcov

 

Jecira hovorí o  Bohu, ktorý VYTESAL/VYRYL svet za pomoci troch kníh. Prečo práve VYTESAL? Arje Kaplan to vysvetľuje tak, že podobne ako keď tešeme do kameňa, odstraňujeme niečo z podkladového materiálu a v kameni sa utvára niečo ako prázdny priestor, ktorý je vyformovaný do tvaru písmen. Luriánska kabala zas učí, že keď Boh išiel tvoriť svet, najprv sa STIAHOL (cimcum) akoby sám do seba, aby akoby  uvoľnil/vytvoril/vyryl/vytesal kus priestoru, z ktorého akoby seba kvázi odstránil, v ktorom potom tvoril svet, pretože pred stvorením nebol priestor, bol len neprejavený Boh. Takže v podstate  tým, že sa stiahol, niečo akoby odstránil, čiže v našom ponímaní VYTESAL/VYRYL. No a tradícia hovorí, že tvoril slovom, takže zas nie sme ďaleko od tesania do kameňa alebo klínopisu.

Zohar (1.15a) hovorí o tomto akte nasledovne:

“Na počiatku kráľovej autority lampa temnoty vyhĺbila dieru do nadpozemskej luminiscencie…”.

Cimcum nastal vo svete pojmov, nakoľko priestor ako ho poznáme my, ešte neexistoval. Takto vzniknutý kvázi priestor ešte neobsahoval žiadnu informáciu, bol to chaos a prázdno (tohu  a bohu)(1M 1.2). Až vďaka 32 cestičkám, ktoré už informáciu niesli (písmená, čísla, zvuky), boli stvorené sefiry, ktoré nesú Božie mená symbolizujúce Božiu manifestáciu vo svete. Preto Boh nadobúda akoby meno až zjavením. Manifestáciou v prírode je to ELOHIM. Manifestáciou v dejinných súvislostiach je to JHWH…ale  pokiaľ nebolo nič stvorené, bol kvázi Nepomenovaný, bolo to čisté BYTIE – EHJE (SOM). Bližšie o Božích menách vám vypracujem v dohľadnej dobe samostatný článok. Tu na to nie je miesto.

 

ZHRNUTIE:

  1. fyzická podoba písmen – TEXT (sefer) – podoba/forma definovaná len v priestore – vesmír
  2. číselná hodnota písmen – ČÍSLO (sefar) – súvisí s časom a jeho plynutím – rok
  3. zvuk písemna – REČ(KOMUNIKÁCIA) (sipur) – podmienenosť mysli – duchovné kontinuum – duša

© chanele

(z technických dôvodov prosím, keby ste ďalšie kapitoly a verše SEFER JECIRY čítali na tomto linku: https://seferjecira.wordpress.com/  Ďakujem)

LITERATÚRA a iné ZDROJE:

  • A. Kaplan: Sefer Jecira (Volvox Globator, 1998
  • J. Shulman: Léčba kabalou(cesta k probuzení duše)
  • Moše Kordovero: Peruš ha-Ramak leSefer Jecira
  • Moše ben Nachman: Peruš ha-Ramban leSefer ha-Jecira
  • Sa´adja Gaon: On the “Closed” Numbers, Mothers, Doubles,& Simples
  • Sa´adja Gaon: On the Origin of the World According to the Pythagoreans a the Sefer Yetzirah
  • http://robert-zucker.com/qabalah/seferyetzirah/index.html

 

LITERATÚRA  NEŽIDOVSKÉHO PÔVODU, INŠPIROVANÁ KABALOU:

  • L. Moučka: Sefer Jecira (pražská) (Púdorys 1993)
  • L. Moučka: Šest dnú stvoření/Světlo světa Beriah (Púdorys 1997)
  • L.Moučka: Cesta pouští (Púdorys 1993-?)

 

Súvisiace články:

VAJERA 3. / AKEDAT JICCHAK

AKEDAT JICCHAK – ZVIAZANIE IZÁKA

Na mieste Gézer, významnom starokanaánskom stredisku,  jednom z kultových stredísk, boli nájdené okolo predhistorického kamenného stola, vázy obsahujúce kostry malých detí, ktoré mali menej ako 8 dní(!). Mohlo ísť len o skoro zomrelé deti, ktoré boli takto pochované v blízkosti oltáru, aby boli čo najbližšie božstvu, ale mohol to byť aj obvyklý zvyk obetovať deti a dokonca prvorodené. Aj iné archeologické výsledky dokazujú, že Kanaánčania prinášali ľudské obete, predovšetkým obete malých detí, ale i väčších, celkom bežne.  Robievali napr. tzv. “obete založenia” a to tak, že do základov nejakej budovy dali ľudskú obeť v nádeji, že táto budova bude mať ochranu zo strany tejto obete. Takéto obete sa našli napr. v lokalite Megiddo, konkrétne to bola kostra asi 15-ročného dievčaťa zamurovaná v kamennej stene domu, alebo to boli kostry detí pod mestskou bránou v Tell el-Far‘ah.

Bežné bývali obete pre Molocha v údolí Gehinom. (viď. článok GEHINOM)

Či bol tento zvyk predsemitského charakteru, alebo bol výlučne semitským “výmyslom”, nevedno. Obete detí bola modloslužba, ktorá starovekých Izraelcov pod vplyvom okolitých národov veľmi priťahovala a boli ňou výrazne ohrození (2 Kr 3.27; 16.2; 23.10 …), preto bývali prorokmi často upozorňovaní na nesprávnosť týchto úkonov (5M 12.31;  Jer 7.31, 32.35 …) a na zástupnú obeť bývali predurčené zvieratá bez vady.

Abrahám pochádzal z polyteistického kmeňa (Joz 24.2, 14). V 1M 14.13 je nazývaný Hebrej (Chabiru?). Cez brata Náchora je strýcom praotca Aramejcov (1M 22.20), prostredníctvom Izmaela (Hagar)  je praotcom bojovného nomádskeho kmeňa Izmaelitov (1M 21.15; 25.12, 18). Cez ženu Ketúru je spojený s inými východnými a južnými semitskými kmeňmi (1M 25.1-4). Je typickým beduínskym šejkom, žijúcim v prostote – hostí sám obsluhuje, zabíja býka a núka im mlieko. Izák sa už stáva poľnohospodárom a nepije mlieko, ale víno. Jakub sa stáva už mestským usadlíkom. Nepatrný vývoj ľudskej spoločnosti na pozadí jednej rodiny…

Hebrejské slovo IVRI=Hebrej, pochádza zo slova EVER = strana, a je to chápané tak, že Abrahám sa držal na strane Boha, avšak zbytok sveta na strane druhej. Patriarchovia ale nežili ešte v čistom monoteizme, tak ako ho vnímame dnes. Monoteizmus bol ešte len na začiatku svojho formovania sa v ľudských mysliach. Ich viera pozostávala v rešpektovaní skutočnosti, že existuje mnoho bohov, ale uctievať treba len kmeňového ochranného Boha. A tak je Abrahámov Boh v Biblii aj vykresľovaný – ako kmeňový Boh, ktorý sa stará o dobro a úspešnú budúcnosť svojho kmeňa/ľudu.

Abrahám pochádzal z chldejského Uru, mesta, ktorého hlavným božstvom bolo mesačné božstvo Nannar, ktorého uctievanie sa prenieslo aj do mesta Chárán(!), kde praotec neskôr presídlil, takže aj po vyjdení z Uru, žil zase len v tom istom kultúrnom a náboženskom prostredí ako dovtedy. Nezačal žiť teda na mieste zbaveného modlárstva alebo detských obetí. V Cháráne bolo po tejto stránke všetko tak ako v Ure. Chárán paril do štátu Mari (korešpondencia medzi Egyptom a Mari nájdená v egyptskej Amarne). Na tabuľkách nájdených počas vykopávok na pahorku Tell Chariri (medzi Mosulom a Damaškom) sa našla úradná korešpondencia, kroniky a iné záznamy, ktoré obsahovali mená, nápadne pripomínajúce tie z Biblie. Machur (Náchor?), Turachu (Tarech?), Sarugi (Serug?).  Kmene Avam-ram, Jakob-el, Benjamin…znejú tiež povedome.  Lingvistický rozbor tabuliek z Mari dokázal, že Izraelci boli veľmi blízki Amorejcom, dokonca tvorili pravdepodobne jednu ich vetvu. Boli to práve Amorejci, ktorí vytlačili Sumerov a zabrali takmer celú Mezopotámiu. Jedným z ich panovníkov bol aj známy Chamurapi, ktorého ešte známejší zákonník (pripravujem jeho slovenské znenie a bude zaradené do rubriky “Pomocné texty”) nápadne pripomína starozákonné zvyklosti Mojžišovho zákona. Aj vďaka týmto nálezom môžeme dnes nájsť bezprostredné súvislosti života praotcov s mezopotámskou kultúrou a aj s jej najstaršími náboženskými kultami.

Ur je identifikovaný ako súčasný TELL EL-MUQAJJAR, nachádzajúci sa 9 míľ západne od NASIRIJEHU na rieke Eufrat v Južnom Iráku.

V hroboch mesta Ur bol medzi inými predmetmi nájdený malý baranček, zachytený rohami v kriakoch. Môže byť baranček zachytený v kriakoch ako náhrada za Izákovu obeť, pôvodne stará sumersko-babylonská tradícia prerozprávaná Abrahámom, či niekým z jeho potomkov? Prejav zmeny v náboženských pojmoch a tradíciách a počiatky odmietania ľudských obetí?

Prečo izraelský Boh vyžadoval obetovanie Izáka? A  prečo Abrahám neoponoval, keď predtým bojoval o záchranu obyvateľov Sodomy a Gomory?! A za vlastného syna sa postaviť nevedel? Nechcel? Nemohol? Podľa Midrašu dodržoval zákony Tóry skôr, než bola táto daná Izraelu. Nepredpokladal vari, že v židovskej tradícii aj Boh musí dodržiavať svoje micvot dané ľudu? (Nebudeš zabíjať!)

Ale nakoľko prostredie Abraháma bolo zvyknuté na ľudské obete, tak práve toto mohlo Abraháma ovplyvniť. Jednoducho sa akoby od neho žiadalo niečo celkom bežné. Možno bol Abrahámov zamýšľaný čin snahou o skopírovanie kultu, na ktorý bol vo svojom prostredí, v ktorom sa narodil a vyrástol a aj žil, zvyknutý, ako na čosi samozrejmé. Možno to spoločnosť, v ktorej fungoval vyžadovala/očakávala. Možno Boh nežiadal Izákovu obeť priamo. Možno len Abrahám predpokladal, že by ju aj jeho Boh žiadať mohol…a Ten v poslednú chvíľu Zasiahol…

Príbeh je označovaný za najväčšie tajomstvo židovskej histórie a judaizmu. V judaizme nie je miesto na smrť človeka, ktorá má poslúžiť Bohu a jeho oslave.

Ide o prečudesnú komunikáciu s Bohom. O stretnutie dvoch, akoby rovnoprávnych strán, lebo Midraš interpretuje Božie slová Abrahámovi ako: “…ani jechidi ve-atá jechidi…” – “…Ja som sám a ty si tiež sám…”. Legenda hovorí, že pôvodne Boh vládol len na nebesiach. To Abrahám rozšíril jeho vládu na celú zem.

Midraš vysvetľuje nezmyselnú Božiu požiadavku zabiť zasľúbeného syna, ako Satanovo vyprovokovanie. Satan riekol Bohu, ako je možné, že keď dal Abrahámovi dieťa vo veku 100 rokov, on mu za to neobetoval ani len hrdličku.  Na čo Boh namietol, že keby chcel, mohol by žiadať od Abraháma obetovať samotného syna, a ten by to bez váhania urobil (TB, Sanhedrin 89b). Satan provokoval ďalej a tak slovo dalo slovo a Boh vyriekol Abrahámovi svoju žiadosť. Midraš pokračuje ďalej Abrahámovou otázkou: -Ktorého? Mám dvoch synov. -Ten, čo je jediný. – Každý je jediný od svojej matky. -Koho miluješ. – Mám rád oboch. – Izáka.

Gemara vysvetľuje takto pomalé oznámenie z dôvodu nevystrašiť Abraháma náhle (TB, Pesachim 4a; Joma 28b).

Talmud interpretuje žiadosť o zviazanie nasledovne: podľa rabbi Jona ibn Janacha žiadal Boh len symbolickú obeť. Rabi Josef H. Hertz uvádza, že u semitských národov boli v staroveku detské obete tak bežné (viď. môj komentár k Bahir § 104), že Izákovo neobetovanie bolo na tú dobu unikátne! Rabbi Josef ibn Caspi je presvedčený, že Boh nemohol tak odporný čin prikázať. Veď už Jer 32.35 píše, aké sú detské obete pre Molocha, Bohu ohavné.

Iné rabínske komentáre tohto kontroverzného príbehu vysvetľujú, že sa jednalo o trest za Abrahámovo zlé zaobchádzanie s Izmaelom, keď bol vyhnaný spolu s Hagar na Sárinu žiadosť, aj keď to boli vtedajšie bežné zvyky starovekej spoločnosti a judaizmus vždy prihliada na spoločenské limity, pri posudzovaní morálky osôb z biblických príbehov; a všeobecne sa má za to, že Boh so Sárou súhlasil, takže táto interpretácia viedla v rabínskych kruhoch aj k vážnym rozporom.

Cemach Cedek (Derech micvotechá 186b) cituje rabína Menachema Mendela Vitebsba, že akedat Jicchak, bola v skutočnosti skúška pre Izáka, a síce, či by bol ochotný obetovať svoj život za účelom Kiduš Hašem (posvätenie Božieho Mena). A to aj napriek tomu, že Tóra tvrdí (1M 22.1), že skúšaný bol Abrahám. Išlo o skúšku viery, či možno pochybovať o Božích slovách, keď Boh predsa predtým sľúbil, že “tvoje potomstvo bude prostredníctvom Izáka…”(1M 21.12), tzn. Izáka a nie Izmaela!

Maimonides zas v Sprievodcovi blúdiacich (zv.2, Kniha III) uvádza, že akedat Jicchak obsahuje dva veľké pojmy:

  1. ochotu Abraháma obetovať Izáka, ktorá určuje hranicu ľudskej lásky a bázne pred Bohom
  2. že Abrahám konal prorockú víziu niečoho, čo Boh žiadal, čím proroctvo získalo hodnotu pravdy ako filozofického argumentu, s istotou bez ohľadu na to, ako to dopadne

Midraš o akede opisuje celý príbeh nasledovne:

Cestou na horu Moria stretáva Abrahám Satana, vydávajúceho sa za starca. -Kam ideš? Pýta sa Satan.-Modliť sa. Odpovedá Abrahám. – Ideš sa modliť s nožom v ruke? S ohňom a drevom? -Možno sa zdržíme a budeme si musieť pripraviť jedlo. Nato sa mu Satan ukáže vo svojej pravej podobe a vykríkne: -Úbohý starec! Ty si myslíš, že ma oklameš? Nevieš, že som bol pri Bohu, keď ti dával tento rozkaz? Stratil si rozum? Vyprázdnil svoje srdce od citu?  V sto rokoch si mal šťastie, že sa ti narodil syn a teraz ho chceš zabiť? -Áno. Odpovedá Abrahám. -A keď ti Boh zajtra pripraví oveľa ťažšie skúšky, aj tie splníš? -Dúfam, že áno. -Lenže zajtra ťa On obviní z vraždy, ktorú ti sám prikázal! Odsúdi ťa za vraždu syna, aj keď ti ju prikázal. To chceš? -Áno. Musím predsa poslúchnuť. Chcem ho poslúchnuť.

Na to Satan odíde, premení sa na mladíka a ide k Izákovi.

-Kam ideš? Pýta sa ho. -Učiť sa Tóru. -A budeš sa ju učiť ešte teraz, alebo až po smrti?

-Čo sú to za otázky? Pravdaže teraz, veď Tóra je určená živému, čo to nevieš?

-Úbohý chlapec! Tvoja matka si ťa vymodlila a tvoj bláznivý otec ťa chce zabiť, aby ťa obetoval.

Izák neverí a Satan pokračuje.

-A vieš, kto bude z tvojej smrti najviac profitovať?  Tvoj brat Izmael. Všetka pozornosť venovaná doteraz tebe, bude patriť jemu.

To Izáka spochybní a prehovorí k otcovi, aby si vypočul Satanove slová. Ten namieta, že sú to len slová, aby ich nepočúval.

Satan odmieta prijať porážku a tak sa premení na rieku, ale Abrahám zaženie jej vlny. Premení sa na hmlu, ale Abrahám ju rozptýli. Nakoniec Satan vsadí na pravdu, odhalí obom pravdu, ako príbeh začal aj ako skončí, že obetovaný bude nakoniec baranček a že sa ani jeden nemusí báť.  Je to len skúška.

Abrahám však nepočúva a kráča ďalej. Stáva sa osamelým. Čo keď Satan hovorí pravdu?  To v ňom vzbudzuje úzkosť, ale kráča ďalej.

Prečo putovali tri dni? Midraš to vysvetľuje tak, že aby druhí nemohli povedať, že konal pod vplyvom šoku a upozorňuje na maximálnu blízkosť oboch zúčastnených. Jeden aby vraždil a druhý, aby bol zavraždený. A pritom sú obaja obeťou.

Počas príprav oltára  sa Izák spýta, čo bude otec robiť s matkou potom?

-Ten, čo nás utešoval doteraz, nás bude utešovať aj naďalej.

Izák prosí otca, aby keď bude matke oznamovať svoj čin, aby bol opatrný, aby si v šoku neublížila.

Až keď Izák leží spútaný, Abrahám emočne zlyháva a začína srdcervúco plakať. Precitá hrôzou a vtedy zaznie z nebies anjelský hlas, aby syna nezabíjal.

Prečo anjelský a nie Boží? Lebo k smrti je potrebného Boha, k záchrane života stačí anjel.

A tu začína Abrahám vyjednávať. Vyžaduje od anjela, aby sa predstavil, potom vyžaduje dôkaz, že nie je poslaný Satanom a nakoniec aj tak odmieta prijať počuté. Keď mu syna prikázal zabiť Boh, tak nech to teraz odvolá tiež On sám. A vtedy Boh ustúpi a sám prikáže Abrahámovi, aby syna nezabíjal.

A tu začína Abrahám voči Bohu hovoriť. Vysvetľuje, že Boží príkaz si od začiatku protirečil s jeho zasľúbením potomstva, ale že túto bolesť vo svojom srdci potlačil a nevyčítal mu nič. Na oplátku žiada, aby až raz v budúcnosti jeho potomstvo bude konať  proti Božiemu zákonu, Boh mlčal. Bude im odpustené, stačí, keď si budú rozprávať tento príbeh. Boh súhlasil. Mal radosť, že ho jeho deti porazili.

Biblia neuvádza Izákov vek v čase zviazania. Rabíni ale učia, že mal 37 rokov, čo odvodzujú od Sárinho veku keď ho porodila(1M 17.17, 21) a veku v čase jej smrti (1M 33.1). Midraš upresňuje Sárinu smrť  príbehom, že v okamihu, keď mal Abrahám obetovať Izáka a anjel ho zastavil, zostúpil Satan k Sáre v podobe Izáka a povedal jej, že ho Abrahám vzal na horu za účelom obetovania. Akonáhle dohovoril, Sára od ľaku vypustila dušu a umrela (midraš Tanchum Vajera).

Hora, na ktorej mal byť Izák obetovaný, bola pôvodne v krajine Amorejcov a hebrejská tradícia ju identifikovala s horou Sion, horou, na ktorej neskôr postavil Šalamún Chrám (2 Kron 3.1), a Boh to videl. Keď Dávid nariadil sčítanie ľudu (2Sam24.1-16), Boh potrestal Izraelitov morom (1Kron 21.15) a potom “…Boh to videl a oľutoval to…”. Gemara učí, že to, že videl je, že videl popol Izákov (a teda zásluhy obete), príp. že videl Chrám. Preto dal tej hore Abrahám meno MORIJA – tam, kde Pán bude vidieť. Tradícia ju teda stotožňuje s horou Sion, kde neskôr v Chráme, Bohu prinášali zápalné obete. Boh tam teda uvidel aj zásluhy chrámových obetí (TB, Berachot 62b). Kto mal možnosť vidieť skalu v Omarovej mešite, o ktorej sa traduje, že je oným balvanom, na ktorom mal byť obetovaný Izák a na ktorom neskôr stála archa zmluvy (aron brit) si určite vybaví aj pozostalé jamky na krv…

Izáka nakoniec naozaj nahradil baran. Rabín Jašiah učil v mene svojho otca, že Boh stvoril barana (1M 22.13) na tento účel, v predvečer prvého Šabatu za súmraku (TB, Pesachim 54a).

Abrahámovu oddanosť Bohu vyjadrenú zviazaním syna Izáka (1M 22.1-19) chápali rabíni ako dôvod pre získanie milosrdenstva pre Abrahámových potomkov, keď sú v núdzi. A tak v 16.stor. v Safede Rabbi Eliezer Azikri vyťažil z tohto výkladu, aby vyprosil milosť pre Abrahámových potomkov v kabalistickej básni Jedid nefeš (Milovaná duša), ktorá sa spieva pravidelne pred Kabalat Šabat v piatok večer (Reuven Hammer: Or chadaš – komentáre k sidur Sim Šalom pre Šabat).

Od Abrahámovej ochoty obetovať Izáka sa zároveň očakáva Božie milosrdenstvo a väčšia inšpirácia veriacich k láske k Bohu a očista kajúcneho (sidur pre všedné dni).

-chanele-

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Samuel J. Shultz: Starý Zákon mluví (1991)
  • Daniel Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • Elie Wiesel: BIBLE, postavy a příběhy (Praha 1994)
  • Výklady ke Starému zákonu (Praha 1991)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Megiddo – http://www.netours.com/content/view/139/26/1/2/
  • Gezer – http://www.timesofisrael.com/discover-gezer-israels-lost-city/

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

CHAMIŠE CHUMŠEJ TORAH

Hebrejsko-česká verzia Tóry (Piatich kníh Mojžišových) vo formáte PDF. K čítaniu dokumentov je potrebné mať nainštalovaný AdobeReader.

genesis (1Mojžišova/Berešit)

shemot (2Mojžišova/Šemot)

leviticus (3Mojžišova/Vajikra)

numeri (4Mojžišova/Bamidbar)

deuteronomium (5Mojžišova/Devarim)

 

 

NOE 2. / POTOPA

Historici sa už dlho snažia dokázať či vyvrátiť pravdu o potope. Sú názoru, že sa mohlo jednať nanajvýš o záplavu lokálneho charakteru a miesto pre ňu nachádzajú v oblasti súčasného Iraku, bývalej Mezopotámie (viď. článok POTOPA SVETA). Archeologickí vykopávky to len potvrdzujú. Nájdu sa však aj názory iných, konšpiračných bádateľov, ktorí umiestňujú potopu naozaj na celú Zem (Hans-Joachin Zillner: Darwinúv omyl, 2008) a to aj s odôvodnením (viď. článok: POTOPA SVETA). Podobne sa na problematiku díva dokumentárny film USA zo seriálu veľké záhady, pod názvom NOEMOVA ARCHA. Hovorí o jednom subkontinente, bohato zarastenom vegetáciou, pod ktorého povrchom  sa nachádzali obrovské množstvá slanej vody, v podobe podzemných morí, jazier a riek s polovičným objemom vôd dnešných oceánov. Po prasknutí v kôre pozdĺž celej zemegule na dve polovice (?) vplyvom narastajúceho tlaku podzemných vôd, tieto explodovali na povrch.  Jej spätný pád na povrch v podobe dažďa i snehu zavŕšil nie len potopu, ale aj vznik ľadovcov. Pozostatky tejto pukliny sú vraj (?!) transatlantickým chrbtom, vďaka ktorej sa začali hýbať pevninské dosky.

Voda sa po potope pri vrásnení údajne čiastočne vrátila späť. Zvyšok ostal na povrchu v podobe jazier, riek a oceánov. Ako dôkaz uvádzajú zásoby slanej vody  pod Tibetskou náhornou plošinou a čínske legendy o podzemných zdrojoch vody. Ide o veľmi konšpiratívnu teóriu, je na každom čitateľovi, čo z nej prijme a čo nie. My sa teraz vrátime k pôvodným biblickým tradíciám.

Potopu chápe judaizmus v Božích očiach ako očistu Zeme od ľudského hriechu. Voda je používaná  na očisťovanie aj neskôr (Iz 1.16; 4M 8.7, 29.č; 3M 14.8 a pod.) a z chemického hľadiska ide o univerzálne rozpúšťadlo. Voda spolu s ohňom rituálne aj hygienicky očisťujú a spôsobujú, že ľudia aj predmety sú nábožensky spôsobilé (košer).

K vode je prirovnávaná aj Tóra. Tóra je ako MORE, lebo je modré preto, že sa v ňom, podobne ako v nej, odráža nebo. Tak ako voda udržiava pri živote, aj zákony Tóry sú základom života a ich plnenie predlžuje život. Voda občerstvuje, dáva silu, zmýva hriechy…rovnako tak Tóra.

Podľa starovekej biblickej kozmológie bola obloha z pevného  nepriepustného materiálu, v ktorom boli PRIEPUSTY cez ktoré mohli vody nad oblohou pretekať pod oblohu na zem. Biblická predstava používa ustálené slovné spojenia  ako VODY CHAOSU V PRIEPASTI a PRAMENE VEĽKEJ PRAHLBINY. Je to symbol chaotického tmavého priestoru a hriech súvisí s chaosom a temnotou. Potopa zmýva hriech.

Biblia opisuje, že vody potopy “vyrazili žriedla veľkej priepasti a roztvorili sa stavidlá nebies “ (1M 7.11) “a dážď sa lial na zem…” (1M 7.12). Podľa Rašiho zo začiatku len pršalo,  a teda potopa nebola prvoplánová. Keby sa ľudia v poslednej chvíli kajali, bol by sa dážď zmenil na požehnanie, ale nakoľko tak neurobili, zmenil sa na živel. Talmud uvádza  (Sanhedrin 108b), že voda bola počas vlnobitia vriaca a strhávala stromy aj s koreňmi, a brala so sebou aj domy (Rambam).

Všetko zahynulo, okrem rýb, lebo tie neniesli vinu na účasti ľudských hriechov (Zevachim 113b podľa Chumašu). Rabíni radi porovnávali atmosféru potopy s atmosférou na začiatku stvorenia. Vietor (ruach), ktorý spôsobil opadávanie vôd, je podľa Rašiho ekvivalent Božieho Ducha vznášajúceho s nad vodami pri stvorení.

Archa sa na záver potopy zachytila na horách Araratu. Tie sa v súčasnosti lokalizujú v Turecku. Pôvodne patrili Arménsku. Je však otázne, či záchranný koráb pristál naozaj na tomto mieste. Hebrejci si možno nevedeli predstaviť vyššiu horu, než je Ararat v ich blízkosti. Etymologicky možno Ararat odvádzať od babylonského URAŠTU alebo asýrskeho URARTU. V oboch prípadoch ide o kráľovstvo v hornatom kraji medzi jazerami VAN (východné Turecko), URMIA (západný Irán) a SEVAN (Arménsko). Podľa apokryfnej Knihy Jubileí (5.28) sa archa zachytila na vrchole knihy LUBAR (možno dnešný Elbrus?) jednej z hôr Araratu, kde bol Noe aj pochovaný (10.15 tamtiež).

Ako prvý bol vypustený krkavec, ak by sa bol vrátil so zdochlinou v zobáku, znamenalo by to, že ju mohol nájsť len na odkrytej zemi po opadnutí vôd, ktoré sa už dali na ústup. Nestalo sa však tak.

Týždeň nato bola vypustená holubica. Tej, odkrytá zem len na vrcholkoch hôr nestačí. Holubica potrebuje koruny stromov a preto olivová ratolesť v jej zobáku znamenala už dostatočne opadnuté vody (Rambam). Horké olivové lístie rabíni vysvetľujú ako “horké jedlo na slobode” (rabi Hirsch), a podobný význam nadobúdajú horké byliny jedené na pésachový séder.

“Radšej nech je môj pokrm horký, ale z Božej ruky, než sladký ako med, ale závislý od smrteľníka (Pirke de rabi Eliezer + Raši).

Po skončení potopy Noe postavil oltár Hospodinu a na ňom obetoval čisté zvieratá ako vďaku za prežitie. Boh sa rozhodol zem, ľudstvo, ani žiadne zviera, už nikdy nepotrestať vyhubením, pretože usúdil, že aj keď sú náklonnosti ľudského srdca zlé, nikdy už nič živé nepobije (1M 8.21).

Po celopaloch sú v tomto okamihu zároveň zvieratá prisľúbené ľuďom ako potrava, rovnako ako rastliny a plody stromov.

Noe obetoval celopaly, to znamená, že zvieratá boli úplne spálené, narozdiel od iných druhov obetí, neskôr z ktorých mali svoj podiel aj kňazi aj obetujúci a slúžili takto aj za pokrm.

Celopal – hebrej. “OLA” pl. “OLOT”znamená doslovne “to, čo vystupuje”. V tomto prípade vystupuje “príjemná vôňa” k Hospodinu. V starovekom judaizme bol “nos” sídlom hnevu a teda vystúpenie vône zo spaľovanej obete, bola vždy vnímaná  ako zmiernenie hnevu Božieho, lebo príjemná vôňa uspokojuje a nastoľuje pokoj.  Staroveký človek to vnímal ako priblíženie sa k Bohu (od toho aj odvodenie slova obeta “OLA”).

Boh sa rozhodol obetu prijať a ľudstvo už nikdy viac nevyhubiť. Avšak Noemu to neoznámil, dozvedel sa to až Mojžiš (Rambam), lebo ako uvádza Biblia: “…povedal si…”(1M 8.21) tj. Boh sám sebe.

Tradícia učí, že Noemov oltár stál na tom istom mieste ako oltár Šalamúna, Dávida, Abraháma, Kaina, Ábela aj Adama, na vrchu Moria, kde bol neskôr postavený Šalamúnov Chrám.

Ľudský sklon k zlému (jecer ha-ra) spomínaný v 1M 8.21 prenáša zodpovednosť len na jednotlivcov. Ľudstvo ako celok by za hriechy jednotlivcov trestané byť nemalo.

Človek sa po potope stáva pánom zvierat (1M 9.2). Avšak judaizmus to chápe ako poslanie starať sa o ne. Rovnako ako sa o zvieratá stará Boh. Násilie na zvieratách je dovolené len na utíšenie hladu a to bezprostredne, nie do zásoby a prebytku. Zabíjať sa nesmie viac než je k jedlu nutné. Krv, ako nositeľka duše je zapovedaná (1M 9.4) a za jej preliatie je braný každý na zodpovednosť. Zbytočné preliatie krvi človekom i zvieraťom je trestné. Zmluva, ktorú Boh uzatvára s človekom a ktorej znakom je dúha na nebi, je jednostranný akt Boha k človeku a hovorí o vzájomnom vzťahu a ochote Boha  vojsť do vzťahu s človekom. Boh však uzavrel zmluvu aj so zvieratami (1M 9.10).

Zem je rozdelená pre Noemových synov v závislosti od umiestnenia  záhrady Eden. Nakoľko nevieme, kde presne záhrada ležala, je ťažké lokalizovať presne všetky rieky (Tina, Gichon…), hory (Ráfa, Senir, Amán, hory Keltov, Rasa…), moria (Meat, Veľké More, Egyptské more…), miest (Karaso, Afra…) a krajiny, predovšetkým Gadil, Aferag, Gadir alebo Freg.

Niektoré názvy sú nepochybné (Ararat, Bášán, Ašúr, Média…)avšak iné polemické až úplne neznáme (Aferag, Gadir…).

Ľudstvo dostalo 7 Noemových prikázaní (ŠEVA MICVOT BNEJ NOACH), čoby ekvivalent Tóry pre všetky nežidovské národy.Každý národ je za ich plnenie/neplnenie braný na zodpovednosť.

Ide o:

  1. vybudovanie právneho systému (dinim)
  2. vyvarovanie sa blasfémie (birkat ha-šem)
  3. zákaz modloslužobníctva (avoda zara)
  4. zákaz nepovolených sexuálnych praktík (giluj arajot)
  5. zákaz krviprelievania (šfichut damim)
  6. zákaz krádeže (gazal)
  7. zákaz jesť mäso živých zvierat  (evar min ha-chaj), ktoré sa neskôr rozšírilo na zákaz spôsobovať  utrpenie živým tvorom (ca´ar ba´alej chajim)

Všetky sa však vo svete porušujú, vrátane pôvodnej formy siedmeho prikázania, kedy sa mäso zaživa odrezáva zo zvierat (konkrétne v Austrálii je zvykom v niektorých hospodárstvach odrezávať zadnice ovciam kvôli kvalite mäsa!!!)

Nájsť vedeckú oporu pre potopu sa nepodarilo, pretože archeologické a geologické nálezy takúto kataklyzmu nepotvrdili. Cunami, ktoré by vznikli po páde asteroidu (napr. Yucatán) sú nedokázateľné. Rovnako ako vnímame svet vo vtedajšom ponímaní (Blízky Východ), archeológovia nenašli nánosy bahna celoplošne. O tom, či bola  archa na Ararate nájdená sa môžu viesť nanajvýš diskusie. Jediná oblasť, v ktorej sú záznamy pravidelných záplav, je práve oblasť medzi Eufratom a Tigrisom. Preukázateľný sa ukázal aj ústup hranice mora v oblasti Perzského zálivu, ktorá pôvodne siahala až po dnešný Bagdad, takže aj podmorské sopky mohli spôsobovať cunami lokálneho charakteru, ktoré zaplavovali časť Mezopotámie. Avšak na potopu zasahujúcu celý Blízky Východ, či dokonca svet, nie sú žiadne dôkazy. Výskumy naplavenín so skamenelinami živočíchov vo veľhorách vykazujú, že tieto boli naplavené a usadené v pokojných vodách plytkých morí a nie v búrlivých a energických katastrofických vodách. Inu, slovami amerického geológa Davida Montgomeryho: Ak je váš svet dosť malý, každá potopa je svetová.

Podľa najnovších geologických výskumov sa však treba na biblickú potopu dívať trochu inak. Bolo zistené, že približne pred 10 000 rokmi došlo k náhlemu vyliatiu Čierneho mora do vnútrozemia, práve do oblasti biblického príbehu. Následky boli nedozierne. Je zázrak, že človek niečo tak rozmerné vôbec prežil…

-chanele-

Súvisiace články:

BEREŠIT 3. – STVORENIE ČLOVEKA

Stvorenie sveta bolo zavŕšené stvorením človeka. Tóra hovorí o stvorení na obraz (celem) Boží (1M 1.26), na Božiu podobu (demut). Hebrejsky “becalmenú kidmutejnú” = doslova “ v obraze našom ako našu podobu”.

Súčasná hebrejčina chápe pod termínom CELEM “obraz, podobu” a pod DEMUT “výzor, vzhľad, črty tváre”.

Maimonides však vo svojom “Sprievodcovi zblúdilých”vysvetľuje oba termíny v biblickom zmysle nasledovne:

CELEM je pojem označujúci “konkrétnu formu”, tj. to, čo tvorí podstatu veci, kde vecou je myslená sama realita do tej miery, že sú v nej obsiahnuté konkrétne podmienky.  U človeka chápe pod “formou” súhrn zložiek, ktoré mu dávajú ľudské vnímanie. Ide teda o osobitú formu človeka – dušu. Dôvod, prečo sa tento termín používa aj na označenie modiel, je možno v tom, že tieto zosobňujú určitú predstavu, ktorej sa človek klania.

“Učiňme človeka  na náš obraz”, tj. v konkrétnej špecifickej forme jeho intelektuálneho vnímania.

DEMUT je odvodené od slova DAMAH (“on je rád”) a označuje podobu  s ohľadom na abstraktný vzťah, tzn. v prirovnaní. Nie v podobe tvaru a veľkosti. Aj podobenstvo Trónu (Ez 1.26) treba chápať s ohľadom na jeho slávu, nie tvar. To znamená, človek je Bohu podobný na duchovnej úrovni a ako bude povedané neskôr aj schopnosťami rozlišovať dobro od zla a vôľou si jedno alebo druhé vyberať.

Podľa ľudovej tradície bol človek stvorený na Základnom kameni, ktorý je totožný s kameňom, na ktorom chcel Abraham obetovať svojho syna Izáka a kde neskôr stál aj Chrám a do záhrady v Edene bol tradíciou zavedený až neskôr. ŠETTIJAH, ako sa hovorí základnému, uholnému kameňu hebrejsky, bol kameň v okolí, ktorého rástlo bodľačie a Adamovi bol takto daný základ možnosti voľby a poznanie dvoch možností pre život – rajská záhrada a pôda plná bodľačia.

ADAM je termín pravdepodobne odvodené od podstatného mena ADAMAH – pôda, lebo z nej bol vzatý,  ju obrába a žije na nej, a do nej bude raz pochovaný.  Niektorí sa domnievajú, že súvisí aj so slovom ADÓM (červený), ktorá by snáď mohol súvisieť s farbou hliny a teda s pôdou ADAMAH.

Zdroj učenia, že človek bol vzatý s pôdy nachádzame v mnohých kultúrach. V sumerskom epose Enuma Eliš boh Marduk stvoril človeka zo zeme , v epose o Gilgamšovi nájdenom v babylone, v prevzatej sumerskej legende bohyňa ARURU stvorila boha ENKIDU z hliny a dokonca aj grécky Prométheus bol stvorený zo zeme a vody. Podobne v Egypte boh Chnum stvoril človeka z hliny.

Niektorí bádatelia chápu pod “vzatí zo zeme” ľudskú nepatrnosť a krehkosť zahalenú v pominuteľnosti, než konkrétny materiál.

Pri zmienke o stvorení človeka používa Biblia sloveso JACER, ktoré sa v hebrejčine používa na opis stvoriteľskej práce tvorením tvarovaním. Dvojité JOD v slove (použité dageš) zvykli rabíni v minulosti vysvetľovať tak, že tým poukazovali na ľudskú dvojnosť –  ľudské smrteľné telo a nesmrteľnú dušu. Človek je bytosť ako hmotná, tak aj duchovná, má sklon ako k dobru, tak aj ku zlu, a je stvorená ako pre tento svet (olam ha-ze), tak aj pre svet budúci (olam ha_ba). Telo je z prachu zeme a duša z ducha (Raši).

ZOHAR učí, že ľudská duša je kúsok z Boha, lebo ak niekto do niekoho vdychuje (a Boh vdýchol do človeka dych života) tak vlastne do neho “vkladá” niečo zo seba. Podľa tradície človek dostáva ešte naviac aj RUACH (dych Boží).

Získava tak podľa tradície nadradenosť nad zvieratami, čo je naznačené aj v procese ich pomenovania. Pomenovať niekoho, osloviť niekoho menom, znamenalo v starej semitskej tradícii v extréme až nadradenosť a vládu nad dotyčným  (1M 2.19), ale (!), príbeh o potope jasne tvrdí, že RUACH majú aj (!) zvieratá (1M 6.17-22; 7.15). Dych života – RUACH, označuje životnú silu, myolienky, city…je to tiež sila, ktorou BOh účinkuje pri stvorení. V dnešnej dobe nie je pochýb, že zvieratá žijú, myslia a cítia. Po biologickej stránke sú rovné človeku. Trpia rovnakými chorobami, cítia smútok, radosť, hlad, bolesť, zimu…chýba im reč, ale nie komunikácia. Sú našimi spoločníkmi a pomocníkmi (1M 2.18-20), nič menej a podľa toho by sa človek k nim mal aj správať.

O tom, či zvieratá vlastnia nesmrteľnú dušu sa dlho viedli spory, a skôr sa verilo, že nie. Avšak Tóra hovorí jednoznačne, že Boh po potope neuzatvára zmluvu len s človekom, ale aj s každou živou dušou z vtáctva a z dobytka, so všetkou živou zverou (1M 9.9-17). Zvieratá sú za preliatie ľudskej krvi rovnako brané na zodpovednosť ako ľudia (1M 9.4-6). Zvieratá majú živú dušu (1M 1.20-21, 24) rovnako ako človek (1M 2.7). A boli stvorení v prvom rade ako spoločníci a pomoc pre človeka (1M 2.18), v žiadnom prípade ako otroci a pôvodne ani nie ako potrava.  No a podľa mojich osobných skúseností aj skúseností niektorých mojich priateľov, zvieratá majú nesmrteľné duše, v tomto sú s človekom na roveň.

Človeku bolo prikázané záhradu v Raji “obrábať a strážiť”. Termín “obrábať” často označuje akúkoľvek kultiváciu zeme a pôdy, no hebrejská tradícia chápe tento termín alegoricky. Rozumie pod ním “štúdium Tóry”. Pod “strážením” zas “dodržiavanie micvot” (Pirke de Rabi Eliezer). Sama Tóra je v tradícii “ohraničovaná/oplotená (dosl. strážená) plotom (Pirkej Avot) a myslí sa tým striktné dodržiavanie micvot.

Tzv. druhé rozprávanie o stvorení človeka spomína už aj samostatné stvorenie ženy. Kým v prvom boli obaja stvorení naraz(…ako muža a ženu ho stvoril…), v tomto druhom je na svete len muž, ktorý potom, čo pomenuje všetky zvieratá (pomenovať= mať nad niekým moc, autoritu, ale dotyčného tým aj hlbšie poznáme), príde na to, že nemá vhodného partnera na život a Boh sa rozhodne stvoriť mu ženu, ktorá nebude len “prostredníčkou na rozmnoženie sa”, ale aj spoločníčkou na ceste životom. Že bola stvorená z rebra, má svoj predobraz v sumerskom mýte ENKI a NINMACH, v ktorom bohyňa NIN-TI lieči ENKIHO choré kosti, rovnako ako EVA lieči Adamovu samotu. ENKIHO ochorenie predchádza hriech, ktorý chorobu spôsobil, Adam sa tiež podieľa na hriechu, ktorý potom treba “liečiť”. Podľa asýrskych zvyklostí bol hriech porovnateľný s chorobou a podobne bol aj “liečený” – rôznymi magickými rituálmi alebo sa anuloval modlitbou (!).

Treba ešte upozorniť, že slovo CELA znamená nie len “rebro”, ale aj “bok” (…bočné steny svätostánku…boky oltára…), tj. že žena voči mužovi stojí ako “jeho polovička”, bok po boku. V patriarchálnej spoločnosti nezvyklá koncepcia, ale podľa niektorých bádateľov, sme sa k patriarchátu dostali od pôvodného matriarchátu a možno ak od akejsi rovnocennosti, ku ktorej sa ľudstvo dneška opäť vracia. Biblia obsahuje niekoľko narážok na pôvodný matriarchát: napr. meno dieťaťu dáva žena.

Žena nebola podľa tradície stvorená z prachu zeme, ale z muža a teda z jedného človeka sa stali dvaja, rovní predchádzajúcemu jednému.  Keď ju muž nazýva “kosťou z jeho kostí a mäsom z jeho mäsa” , myslí tým to isté, ako keby Slovák povedal , že sú “pokrvne príbuzní”. Možno, že tento typický hebrejský zvrat je tak trochu aj prameňom rozprávania  o stvorení z rebra  (z kosti), ktoré sa len hodilo podľa pôvodného rozprávania  o NIN-TI , mimochodom darkyni života, podobne ako sa ňou stáva aj Eva – CHAVVA – matka všetkých živých   (Chavva = od slova žiť chava, život chajim…).

Midraš rozpráva, že keď Adam prvý krát videl ženu, radostne zvolal: “Požehnaná si od Pána, kosť z mojich kostí a náležite sa budeš volať žena  (Pirke de rabbi Eliezer). Žena sa hebrejsky povie IŠA ako logicky odvodené od IŠ a tým potvrdzuje rovnosť oboch pohlaví, aj keď žena ostáva telesne aj psychicky od muža odlišná, ale práve to ho k nej priťahuje.

Rabíni to ďalej rozvádzajú tak, že obe mená sa skladajú z písmen ALEF a ŠIN, ktoré dokopy tvoria slovo EŠ – oheň/nebeský oheň. Tým, že ich Boh doplnil o písmená zo svojho mena JHWH – JOD a HE, dovolil svojmu menu prebývať medzi nimi, avšak pod podmienkou, že budú dodržovať micvot. (IŠ = JOD+ALEF+ŠIN= muž; IŠA = JOD+ALEF+ŠIN+HE= žena).

Podľa Knihy Jubileí (3.8, 9)v siedmy deň prvého týždňa bol stvorený Adam aj jeho bok (kosť) tj. jeho žena v zemi Elda a tam sa aj po odchode z raja vrátili a usadili (3.32).

Boh mu ženu ukázal ale až na siedmy deň   a preto sa držia dni nečistoty po pôrode  v prípade, že žena porodí chlapca  7 dní a v prípade, že porodí  dievčatko 14 dní.

Počet ďalších dní očisťovania v počte  33 a 66  (podľa pohlavia) je závislý od počtu dní, ktoré strávil Adam na Zemi po stvorení , než ho anjeli odniesli do Edenu a po koľkých bola k nemu do Edenu privedená aj Eva (80=66+14) – (3M 12.2-5).

-chanele-

Súvisiace články:

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

ÚVOD: V judaizme je zvykom čítať každý týždeň  na šabat v synagóge tzv.  sidru alebo parašu – týždenný oddiel Tóry, ktorý sa dopĺňa čítaním z Prorokov (haftara), ktoré tématicky súvisí s konkrétnou sidrou.

Takto sa stane, že za celý kalendárny rok sa prečíta celá Tóra (5. kníh Mojžišových). Znamená to teda, že Tóra je rozdelená do približne rovnako dlhých oddielov, v počte týždňov v roku.

S čítaním sa začína na sviatok Šemini aceret , slávený na jeseň po sviatku Sukkot  a pokračuje sa celý rok, až je čítanie Tóry uzavreté Novým Rokom, Vysokými sviatkami a už spomínaným osemdňovým sviatkom Stánkov.

Sidra Berešit, keby sme ju chceli zhrnúť do hesiel, hovorí o nasledovnom:

  • Stvorenie sveta a človeka
  • rozprávanie o raji, prvom hriechu, a vyhnaní z raja
  • príbeh Kaina a Ábela
  • zoznam patriarchov pred potopou
  • správa o nefilim

Spraviť komentár k celej sidre je dosť obsiahly materiál (a to v žiadnom z nasledovných článkov neobsiahnem úplne všetko), preto budem každú sidru podľa potreby členiť do niekoľkých častí.

                                            *      *      *

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

Stvorenie sveta nevnímal pôvodný staroveký  judaizmus ako kresťanské absolútne ex nihilo “z ničoho”, tento pojem sa do judaizmu dostal až v období vzniku Makabejských kníh (2Mak 7.28). K stvoreniu došlo na dvoch úrovniach, duchovnej a materiálnej. Tradícia učí, že išlo o proces založený na desiatich číslach a 22 písmenách (článok: 32 cestičiek múdrosti ) hebrejskej abecedy. Písmená, vyjadrujúc zvuky, sa stali nástrojom stvorenia, reč je teda chápaná ako hybná sila celého bytia, Boh slovom tvoril svet (“…a Boh riekol…”). Čísla ako potencie kvantity  charakterizujú priestor určený na stvorenie.

V momente stvorenia sa prepojila večnosť s časom, ktorý dovtedy neexistoval, duch s hmotou (človek) a nekonečné s konečným.

Pre akt stvorenia sa v kabale aj v judaizme používa termín Ma´ase berešit a zahŕňa rôzne “špekulácie” (v tom dobrom slova zmysle) rabínov o počiatku tohto sveta a sú útržkovito zaznamenané v Talmudoch, midrašoch a hlavne v spise Sefer Jecira. Tá, ako jedna z troch základných kníh kabaly, chápe reč ako vytvorenie substancie, z ktorej boli sformulované písmená, následne z nich slová, z ktorých sa nakoniec stali hmotné veci.

Podľa Sefer Jeciry je svet plný duchovnej látky a duchovných bytostí na rôznych úrovniach – od jemnohmotnej až po hrubohmotnú – matériu. Týchto úrovní je veľa, dalo by sa to prirovnať k skupenstvám vody: vodná para, voda, kryštalický ľad, kubický ľad, amorfný ľad. Stále ide o tú istú látku, ale v rôznych úrovniach limitovaných podmienkami priestoru.

Duchovná látka a duchovné bytosti prechádzajú týmito úrovňami podľa určitých zákonitostí (napr. vstup duše do tela), ale ako sa to deje, to nikto nevie, rovnako ako nepoznáme podstatu princípu prechodu vôle pohnúť rukou až po samotný pohyb (článok: Veda a zázraky z lokality EMUNA/Chanele4).

Verí sa, že všetko negatívne je stvorené z ničoho , kdežto všetko pozitívne je stvorené  z Boha.

Ak sa vrátime k myšlienke, že sidra Berešit, pojednávajúca o stvorení sveta, sa číta bezprostredne po oslavách židovského Nového Roku – Roš Hašana, ktorý nazývame aj “narodeninami sveta” a zároveň na záverečný deň sviatku Sukkot, ktorý je zhodou okolností úzko previazaný s “vodou”, dostaneme zaujímavé paralely.

Na sviatok Sukkot je zvykom čerpať vodu (Mišna, Suka 4.9). Robilo sa tak v chrámovom komplexe. V tieto dni sa tiež do modlitieb pripája prosba za dážď (v Izraeli začína obdobie dažďov). Tóra je prirovnávaná k dažďu (5M 32.1-2), k vode ju prirovnáva aj Ámos (8.11). Aj pri stvorení sa “…Duch boží vznášal nad vodami…”, pričom Duch zodpovedá ohňu. Aj nebesá ŠAMAJIM sú zložením ohňa EŠ a vody MAJIM. Na sefirotickom strome ILLAN zodpovedá ženský stĺp elementu vody a mužský stĺp elementu ohňa.

Vo svete chaosu (tohu), ktorý predchádzal dnešný svet nápravy (tikun), malo pôsobisko Božie Meno “EMEŠ”, tvorené “tromi matkami” – písmenami MEM, ŠIN a ALEF. Toto Meno potom vo vesmíre nápravy nadobudlo znenie Tetragrammatonu  – JHWH.

EMEŠ je tiež označenie atramentovej černi, ktorá existovala pred stvorením vo svete chaosu, skôr než boli vyvolané k životu sefiry.

ŠIN zodpovedá príčine

MEM následku

a ALEF syntéze predchádzajúcich dvoch.

Adept kabaly vstupuje na začiatku do sveta/vesmíru chaosu a potom, už ako zasvätenec, do sveta/vesmíru nápravy.  Spočiatku vníma sefiry v zmätených obrazoch – chaoticky. Postupne ich začne vnímať v podobe “parcufim”, podobných človeku (mentálny golem).

MEM zodpovedá tiež VODE, vedomiu Chochma a strane zásluh

ŠIN zodpovedá OHŇU, vedomiu Bina a strane dlhov

ALEF zodpovedá VZDUCHU a spravodlivému a nestrannému súdu

Podľa kabaly, tvoril Boh tento svet skrze svoje Meno. Ak vo svete “tohu” bolo toto Meno EMEŠ, neprekvapuje, že tvoril prostredníctvom “ohnivých vôd”, či inými slovami – prostredníctvom “pralátky”, ktorú smieme v kabale nazvať tiež termínom “šamajim” – čoby ohnivé vody.

Midraš popisuje Tóru ako “biely oheň napísaný na ohni čiernom” (Sifrej k 5M 33.3) a hovorí sa o nej ako o “zákone z ohňa” EŠ DAT (5M 33.2) a počas spomínaného obradu čerpania vody “…zbožní muži dobrých skutkov tancujú s ohňovými pochodňami…” (TB, Suka 5.1-4). Tóra teda spája v sebe vodu a oheň, čiže nebesá. Nebesá sa v nej zrkadlia a i nebo i more je modré a tak ako voda dáva a udržiava život, i Tóra má rovnaké vlastnosti.

Slovo Berešit sa používa na označenie začiatku časového obdobia v rámci celkového času. Okrem 1M 1.1 je použité aj v 5M11.12 a Jer 26.1. Z textu je zrejmé, že sa jedná o počiatok času vo všeobecnosti a nie len nejakého časového úseku.

Tóra nezačína prvým písmenom hebrejskej abecedy – písmenom ALEF, ako by sa očakávalo, ale v poradí druhým – písmenom BET, ktoré zodpovedá číslovke 2 a teda dualite sveta hmotného. Zodpovedá tiež slovu BERACHA – požehnanie, s ktorým bol svet tvorený. Posledné písmeno Tóry je TAV a keď od tohto písmena v slove Berešit rátame 50 ďalších písmen, nájdeme písmeno WAW, potom ďalších 50 písmen a dostaneme REŠ a nakoniec ďalších 50 písmen a prídeme k písmenu HE. Spojením všetkých štyroch písmen dostaneme kľúčové slovo TÓRA a práve za pomoci Tóry bol podľa tradície svet stvorený. Rambam (rabín Nechunja) dokonca učil, že slovo REŠIT treba chápať nie ako POČIATOK ale ako MÚDROSŤ a teda:”…múdrosťou stvoril Boh…”. Pod múdrosťou chápe judaizmus samozrejme Tóru.

Keď preskupíme písmená slova “keď boli stvorené” – ” hebr. behitvaram, dostaneme slovo beavraham, tj.  “pre Abraháma” bol tvorený svet, ako to vysvetľuje midraš,. V slove je písmeno HE z mena praotca, napísané menšie ako ostatné písmená a to svedčí o tom, že písmeno HE bolo do jeho mena doplnené dodatočne (Avram – Avraham; článok: Abrahámov pôvod ). Midraš to vysvetľuje aj tak, že Boh tvoril svet aj písmenom HE, lebo je napísané:”…On stvoril končiny zeme, neukoná sa ani neunaví…”(Iz 40.28, GnRb12) a písmeno HE je jediné písmeno, ktoré sa vyslovuje bez námahy, nie je potrebné pri jeho vyslovení ústa otvárať ani zatvárať.

O siedmych dňoch stvorenia som písala už v článkoch Sedem dní stvorenia, Stvorenie svetla,  a Stvorenie, preto považujem za zbytočn duplicitu  ich sem nanovo prepisovať a teda odporúčam v tomto zmysle prečítať si ich ešte raz a tak si občerstviť, či prehĺbiť znalosti.

Pokračovať budem prvou zmienkou Božieho Mena JHWH  v prvých veršoch sidry Berešit. Pôvodné znenie týchto štyroch písmen bolo s najväčšou pravdepodobnosťou JaHWe alebo JiHWe. Masoreti s úctou k Menu, zaviedli jeho čítanie v znení  ADONAJ (Môj Pán; skrátene Pán), ktorého samohlásky vpisovali priamo pod JHWH, takže toto dostalo punktáciu slova ADONAJ tak, že sa podľa pravidiel hebrejskej gramatiky zložené šewa skrátilo na obyčajné šewa a cholem nad dalet sa zamlčal. Tento prepis sa neskôr v 16. stor. n.l. v kresťanskom svete začal omylom z neznalosti veci čítať ako JEHOWAH. Takto sa ale Tetragram nikdy nečítal. Samohlásky slova ADONAJ pod JHWH boli medzi Židmi len (!) nápovedou, že slovo treba nahrádzať čítaním slova ADONAJ.

V prípade, že v Tóre stojí pri JHWH už slovo ADONAJ, Tetragram nadobúda vokalizáciu slova ELOHIM, ktorá opäť znamená, že ho treba pri čítaní vymeniť za slovo ELOHIM.

Meno JHWH je symbolom Božej Milosrdnosti (JHWH vyviedol Izrael z Egypta…) a meno ELOHIM zas spravodlivosti. JHWH je Boh činu, ELOHIM sa manifestuje v prírode (…na počiatku stvoril Elohim…).

Meno JHWH je odvodené od slovesa BYŤ (haja; archaická podoba je hava) a vyjadruje sa ním ako minulosť, tak prítomnosť a aj budúcnosť. HAJA – bol; HOVE – je; JIHWE – bude.

Cez JHWH vnímame Božiu Večnosť, či Božie “státie” mimo čas. JHWH nie je meno v pravom slova zmysle. Keď sa Mojžiš pýtal Boha na jeho meno, aby vedel Izraelitom povedať, ktorý Boh ho za nimi posiela, Boh povedal: Som, ktorý SOM – Ehje ašer ehje. Opäť sloveso BYŤ, tentokrát v 1.os.imperfekta – ja budem, ktorý budem. Boh nehovorí svoje meno, Boh sa charakterizuje ako jediný, ktorý bol, je a bude. Izraelský Boh je vlastne bezmenný Boh (S. Kushner) – je to čisté Bytie a vďaka svojej jedinnosti, nemusí byť pomenovaný, lebo Ho nie je nutné odlišovať od iných božstiev, nakoľko tie neexistujú.

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

SEFER RAZIEL HA-MALACH

Kniha “Raziel” bola údajne podľa legendy napísaná anjelom Razielom (RAZ=tajomstvo EL=Boh) a darovaná Adamovi ešte predtým, než opustil s Evou raj.

Kniha pozostáva z častí:

  1. KNIHA ODEVU (MALBUŠ), hovorí o význame knihy a o tom ako s ňou zaobchádzať, spolu so súpisom mien anjelov a období v ktorých vládnu. Napr. Mesiac Nisan je ovládaný 36 anjelmi na čele so Šafielom. Mesiac Ijjar43-omi anjelmi a vládne im Rauhiel. Sivan ovláda Arinavar a 68 anjelov jemu priradených.Tamuz má za vládcu Taac-Buna a 28 anjelov. Mesiacu Av predsedá Tatar-Gur s 29-imi anjelmi. Elul je ovládaný Murielom a 29 anjelmi pomocníkmi, Tišri nesie vládu Pachdruna s 29-imi anjelmi, Matrchešvan Larbaga s 27-imi anjelmi, Kislevu vládne Arbagdor  a 29 pmocníkov a Adar ovláda Abarchiel s 29-imi anjelmi. Mesiace Tevet a Ševat sú v originále vynechané, neobsahujú ich ani preklady. Muriel vládne Dinuru (rieka, z ktorej boli stvorené všetky svetlá, Šamšiel slnku, Jarchiel Mesiacu, Kachbiel hviezdam, Safriel knihám, Jahudiel Židom a pod.
  2. samotná KNIHA TAJOMSTVA RAZIELA obsahuje homiletické úvahy o stvorení sveta a činnosti anjelov. Celkovo je text dosť chaotický, citáty sa navzájom miešajú, raz sa cituje midraš, inokedy Talmud  apod. Kniha výrazne rieši ATBAŠ a za jeho pomoci vyvodzuje aj to, kto smie túto knihu čítať. Napr. Meno Božie používané v modlitbách sa mení podľa “atbašu” na NUN, TAV a JOD (ŠIN + DALET+JOD= dávajú číselnú hodnotu 500. A nakoľko meno ŠADAJ sa používa v modlitbách o deti, tj. človek, ktorý smie čítať “Raziela” by mal mať syna aj dcéru, ktorých počet údov dokopy dáva 500 (248 údov mužských a 252 ženských). To znamená, že by to mal byť človek stredného veku, dobročinný a múdry. Stvorenie je mimo iné opisované ako: Alef je Boh – prvý a posledný. Alef je prvé písmeno. Hospodin je hlavou všetkých anjelov. Alef je 1, je to začiatok čísel a v slove milión – “mea” stojí na konci. Začína ním abeceda a končí Tašrak (spiatočná abeceda). Pri stvorení sveta videl Boh, že oba chrámy (Šalamúnov aj Herodov) budú zničené. Písmeno Bet slova Berešit = 2, tj. 2 Chrámy. Bet značí tiež, že Hospodin tvoril všetko v dualite (nebo a zem, dobro a zlo, more a rieky, raj a peklo, Slnko  a Mesiac, muža a ženu…). Človeku dal dve oči, dve ruky, dve nohy atď. Boh vypustil dych, ktorý sa stal vetrom, ohňom a vodou a jeho prvý dych sa stal prvou sefirou. Hospodin korunoval Alef, spojil ho s duchom a stvoril človeka, dážď a hruď. Duch naplňuje vesmír, pretože bez neho nemôže existovať. Dýchaním povstal duch, vietor, vlhko a teplota. Vlhkosť bola stiahnutá do jednej strany a dala pôvod čiare obklopujúcej svet (tohu). Z vody nad priepasťou vzišli kamene známe ako Bohu. Voda bola prvá, ktorá prijala Hospodina s chválou. Mojžiš meškal na Sinaj 2 x po 40 dňoch (MEM a MEM) a prijal Desatoro (JOD), tj. Mem Jod Mem = Majim = voda. Tóra je prirovnávaná k vode. Voda je žriedlom života, život dáva. Voda odzrkadľuje nebo. Rovnako tak Tóra dáva život a zrkadlí sa v nej nebo.
  3.  KNIHA VEĽKÉHO BOŽIEHO MENA    hovorí o 72 –slovnom Božom Mene, pozostávajúcom z kombinácií vždy troch písmen, pričom každá trojica má iné  – pôsobenie. (WHW – Chrám účinkuje na svet; JLT – Hospodin je prvý; SJT – existuje večne; ELM – všemohúci; atď. Mená sa písali na strieborné doštičky, v určitú hodinu dňa, za vlády konkrétneho anjela, ktorého meno sa v tej chvíli vyslovilo. Písali sa tiež na pergamen, medený plech, alebo sa len tak vyslovili v modlitbe.
  4. a nakoniec KNIHA HAMAZALOT (Hviezdy) zaoberajúca sa výrobou a významom talizmanov a božích  Mien na nich používaných a ich účinkov. Používali sa na rôzne účely:
  • ochrana šestonedieľky
  • dosiahnutiu lásky a milosti
  • na docielenie zhody medzi manželmi alebo priateľmi
  • pred urieknutím
  • pred zlým duchom
  • apod.

O talizmanoch a ich účinkoch hovorí aj Talmud (TB Pesachim, Avoda Zara).

Pre hlbší záujem odporúčam český preklad:

dr. J Eisenberg: Sefer Razie ha-Malach, Kniha anděla Raziela čili praktická teurgie a mystika kabalistická (Sfinx, Praha 1923)

Ide ale, ako som už spomenula o dosť chaotický a hlavne nekompletný preklad. Záujemcom o teurgiu odporúčam radšej diela  Kefera alebo Bardona, ale nepúšťala by som sa do toho po hlave a pokiaľ si záujemca nie je istý zákonitosťami práce s myšlienkou, môžu mať z toho psychické problémy. Radšej každého od takýchto vecí odhováram. Kabalista/teurg by mal byť človek bezúhonný oddaný Bohu a Tóre.

Okrem iného, ak ide o určitý druh chanelingu (vzývanie anjelov), staviame sa vlastne proti Tóre, lebo tá učí, že modliť sa máme len k Bohu, prosiť a oslovovať len Jeho. Nemáme sa pýtať ani veštcov, ani vidomcov, ani mŕtvych. Všetky tieto praktiky sú Tórou aj prorokmi a teda Bohom zapovedané (3M 19.31, 20.6-7, 20.27; 5M 18.10-14; Iz 8.19, 47.12; 4M 23.23).

Je to preto, že

  1. ak sa dáme ovplyvniť veštcami, vidomcami a pod., už to nie je naše rozhodnutie, lebo bez nich by sme sa možno rozhodli inak.
  2. nikto z nich nepozná skutočnú budúcnosť, tú pozná len Boh.

Veštci disponujú len možnou alternatívou budúcich vecí. Každý človek má niekoľko paralelných budúcností, podmienených rôznym rozhodnutiam a okolnostiam. Veštec vám vždy povie len tú, ktorá je v tej chvíli najpravdepodobnejšia, zodpovedajúca momentálnej situácii, niečo ako právnické AD HOC. Veštci vidia len to, čo smiete svojou vôľou zmeniť a ovplyvniť. Teda veci pre váš duchovný vývoj v tej chvíli nedôležité. To, čo musíte, alebo naopak nesmiete zažiť, to vám nikdy nikto nepovie. Vtedy veštci obyčajne hovoria, že “ich to ďalej nepustí”, alebo že vidia “biele karty”. Je to tak preto, aby ste na daných veciach nemohli niečo nechtiac, alebo úmyselne zmeniť. A na to Boh veľmi precízne dohliada, hlavne pokiaľ ide o poslania a úlohy. Čo sa budete akokoľvek o niečo snažiť, čo nemáte dané, nedosiahnete to. Vtedy máme pocit, že sú nám pod nohy hádzané polená (ovšem, môže to byť aj urieknutie). Môže byť, že vám to aj Boh priamo povie, že to nesmiete vedieť – všetko záleží od toho ako vysoko ste na duchovnej úrovni. A ako som už hovorila v článku  CEVAOT  , Boh komunikuje s človekom tromi spôsobmi:

  1. priamo tvárou v tvár
  2. v snoch
  3. cez druhých ľudí

-chanele-