CHANUKKA 5777

Chanukkija je časopriestorovou  metaforou chrámovej menóry, ktorá stávala na severnej strane svätyne, oproti stolu na predkladané chleby, vpravo od západnej strany, ktorú prekrýval parochet, bohatý záves deliaci vnútorný priestor na svätyňu a veľsvätyňu. Dnes zakrýva parochet v synagógach aron ha-kodeš – svätú schránu so zvitkami Tór.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Veľsvätyňa ukrývala archu zmluvy (aron ha-brit), nazývanú tiež Božia archa (aron Elohim). V nej boli uložené dosky s Desatorom, podľa tradície aj tie prvé – rozbité, Áronova palica, ktorá zakvitla mandľovými kvetmi a miska s manou.

Chrámová menóra, nazývaná aj “večné svetlo” (ner tamid), bola vyrobená z tepaného zlata. Jej ramená boli zakončené kalíškami s imitáciou kvetných lupeňov, do ktorých sa lial olivový olej, ktorý udržiaval horieť svetlo podľa Božieho nariadenia, vždy od večera do rána.

Chanukkové udalosti znovuzasvätenia chrámu po helénskom znesvätení  a jeho uvedenie do pôvodnej prevádzky, zaviedli zvyk každoročného zapaľovania svetiel vo všetkých židovských domácnostiach. Zapaľuje sa v menórach, už nie sedemramenných, ako bola tá v chráme, ale osemramenných, s prídavným deviatym ramenom pre pomocné svetlo, na pamiatku ôsmych dní, počas ktorých olej horel, napriek tomu, že jeho množstvo bolo pôvodne dostatočné len na horenie počas jednej noci. Viac oleja s pečiatkou veľkňaza, ktorá zaručovala jeho obradnú spôsobilosť, sa totiž po víťaznom Makabejskom povstaní, ktoré viedla rodina Hasmoneovcov na čele s Júdom Makabim, nenašlo.

ch15

foto: autorka

170 ilustr.: autorka

Chanukkový zázrak, kedy olej vydržal horieť osem plných nocí, udržiava v sebe neochvejnú snahu ľudu, zachovať svoju vieru a obhájiť Stvoriteľa. Osem dní, potrebných na výrobu nového oleja, korešponduje aj s ôsmym dňom obriezky – zmluvou krvi. Zmluvou, uzavretou medzi Bohom a Jeho ľudom.  Zmluvou zabezpečujúcou budúcnosť a pre budúcnosť uzavretou. Uzavretou síce v minulosti, ale aj s budúcimi generáciami.

Ôsmy deň symbolizuje zároveň svet, čo ešte len príde → olam ha-ba. Ôsmy deň stvorenia, ktorý ešte len nastane. Prvých šesť dní Boh Tvoril svet. V siedmy (prítomnosť → olam ha-ze) si odpočinul od všetkej svojej práce a tento 1.posvätil a 2.požehnal (preto dve sviece pri požehnávaní šabatu), v ňom svet stále trvá v očakávaní dňa ôsmeho – “sveta, ktorý príde” → olam ha-ba.

Chanukka – sviatok svetiel (chag ha-urim) tým v sebe spája minulosť s budúcnosťou, je nadčasová a vracia k Zdroju, kam raz všetci dôjdeme v historickom návrate znovuzrodenia. Tú súčasnú púť môžeme zapaľovaním chanukkových svetiel prelínať v kvázi spomienkach na počiatok, s očakávaním návratu až bude každý na to pripravený, s dostatkom skúseností, až svet prejde úplnou nápravou (tikun olam). Dovtedy skrze chanukkové svetlo môžeme v náznakoch uvidieť Svetlo Počiatku, ktoré pôvodne obsiahlo celý priestor, avšak, ktoré bolo pred očami tohto sveta ukryté pre spravodlivých sveta budúceho. Svetlo, ktoré je známe rodiacim sa deťom ako čosi bytostne blízke, ktoré ale úderom anjela pri prvom nádychu – úderu tohto sveta, strácajú schopnosť vidieť.

Ôsmy deň symbolizuje večnosť, v ktorej neexistuje žiadne “pred” a “po”, je to zdroj existencie a času. Sama Tóra je v čase a priestore písaná, ale študovaná je vo svojej nadčasovosti, akoby z pohľadu ôsmeho dňa.

-chanele-

KUCHYŇA NA ROŠ HAŠANA

ROŠ HAŠANA A VYSOKÉ SVIATKY

1814 1796 1797

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Novoročná kuchyňa je bohatá na sladké medové jedlá (medovníky, jablká a chala namáčané do medu…), aby sme nadchádzajúci rok mali sladký a dobrý; guľaté a okrúhle potraviny(chala, jablká…) symbolizujúce  cyklické striedanie rokov a ročných období; potraviny, ktoré obsahujú veľké množstvo drobných zrniek (granátové jablká, hrozno, varená fazuľa a hrach naložené v kyslom náleve…) zastupujúce dni celého roka a rybie hlavy, symbolizujúce začiatok roka (ROŠ= hlava).

Slávnostné jedlá sa konzumujú počas všetkých dní pokánia, resp. prvých deviatich dní roka, vrátane erev Jom Kipur a po ukončení pôstu  Jom Kipur.

RYBIE GULIČKY

Vo vode uvaríme rybiu hlavu, alebo, v prípade, že neznesieme pach rybieho vývaru, použijeme iný vývar, v ktorom uvaríme ešte 2 na kolieska nakrájané mrkvy a tiež na kolieska nakrájanú cibuľu, s dvomi lyžičkami soli, jednou cukru a 3/4 lyžičkou korenia. Do tohto vývaru nakoniec zavárame guličky z rybieho mäsa, ktoré pripravíme nasledovne:

Rybie mäso (750 g filetov z tresky, prípadne z 1 1/2 kg kapra) pomelieme s cibuľou (2 ks), pridáme macesovú múku, prípadne strúhanku (2 lyžice), 2 vajcia, soľ (2 lyžičky), korenie (1 lyžička), cukor (1 lyžička), studenú vodu (1/4 – 1/2 šálky) a dobre premiešame. Podľa potreby pridáme ešte strúhanku.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Mokrými rukami tvarujeme zo zmesi guličky veľkosti vlašského orecha a varíme ich vo vývare asi 1 hodinu. Guličky po uvarení necháme vychladnúť plynule vo vývare, potom ich vyberieme na misku, prelejeme vývarom a necháme cez noc v chladničke. Vývar nám pekne zrôsolovatie. Zdobíme podľa vkusu, kolieskami mrkvy, petržlenovou vňaťou a pod.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

KREPLACH

Z polohrubej múky (1 šálka), soli (1/4 lyžičky) a vajca (1) vypracujeme cesto, ktoré veľmi na tenko vyvaľkáme. Potom z neho vykrojíme štvorčeky, alebo kruhy s priemerom asi 7 cm a plníme ich plnkou z vareného pomletého hovädzieho mäsa (1 šálka), lyžičky soli, 1/2 lyžičky mletého korenia, 1 lyžice kuracieho tuku a nadrobno nakrájanej menšej cibule.

1808 1809 1810

Okraje taštičiek dobre pritlačíme, aby nám plnka pri varení nevytiekla.

1811

Po uvarení sa presýpajú opraženou strúhankou.

Kreplachy sa môžu aj smažiť na oleji do zlatista.

1812 1813

TEJGLACH

Rozšľaháme vajcia (4), pridáme olej (3 lyžice), cukor (1 lyžička) a postupne zamiešavame polohrubú múku (2 – 2 a 1/2 šálky) zmiešanú s lyžičkou soli a lyžičkou prášku do pečiva. Vymiesime jemné vláčne cesto. Ak treba pridáme trošku vody (škrupinka od vajíčka). Cesto si rozdelíme na malé kúsky veľkosti vlašského orecha, z ktorých potom vytvarujeme  valčeky hrubé ako prst, na jeden ich koniec zatlačíme kúsok orecha (v ortodoxných komunitách použijeme sušené ovocie, pretože orechy sú na Vysoké sviatky zakázané) a zvinieme ich do slimáčikov. Na vymastenom pechu potom pečieme asi 20 minút na teplote 180°C. Potom ich varíme asi 1 a pol hodiny v pripravenom sirupe. Ten pozostáva z uvarenej zmesi medu (1/2 kg), hnedého cukru (3/4 šálky), vody (4 šálky) a 2 lyžičiek mletého zázvoru.

Tejglachy varíme v sirupe do vtedy kým nie sú zlatisté a kým po poklepaní na ne, neznejú duto. Podávame vychladnuté.

1798

LEJKACH – medovník

Kávu(1 šálka) s medom(1 a 3/4 šálky) krátko povaríme, po vychladnutí zmiešame s koňakom (3 lyžice), ktorý ale nemusí byť. V samostatnej miske vyšľaháme vajíčka (4) s cukrom ((1 a 1/4 šálky) s olejom (4lyžice) a v ďalšej si pripravíme múku (3 a 1/2 šálky) zmiešanú s práškom do pečiva (3lyžičky), sódou bikarbónou (1lyžička) mletou škoricou (1lyžička), mletým klinčekom ((1/4 lyžičky), muškátovým orieškom(1/4 lyžičky), mletým zázvorom(1/2 lyžičky) a hrozienkami (1/2 šálky; prípadne podľa chuti). V reformovaných komunitách sa pridávajú aj orechy alebo mandle.

Do misy s vajíčkami striedavo pridávame a zamiešavame múčnu zmes a kávovú zmes. Potom vylejeme hotové cesto do vymastenej formy a pečieme na 180°C asi 30 min., podľa typu rúry.

Z hotového lejkachu potom vykrajujeme vtáčiky a rebríky, ktoré symbolicky urýchľujú presun modlitieb do neba.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

FARFEL DUSENÝ S MäSOM

Farfelky si pripravýme dopredu (viď. recept: Kuchyňa vo všedné dni), potom ho pred prípravou osmažíme na oleji do svetlo hneda. Potom pridáme na kúsočky pokrájané uvarené kuracie mäso (1/2 kg), zalejeme vodou alebo kuracím vývarom (2-3 šálky) a pečieme na 150°C  dovtedy, kým všetka tekutina nevsiakne do farfeliek. Pokrm nesmie byť vysušený.

1801 1802

PLNENÁ TEĽACIA HRUĎ

1 a 1/2 kg teľacej hrude, prípadne iného alternatívneho druhu mäsa prerežeme tak, aby vznikla z neho kapsa, ktorú naplníme zmesou zo surových zemiakov (2 šálky nahrubo nastrúhané), 1 nakrájanej cibule, 4 lyžíc zemiakového škrobu, 1 vajíčka, 1 a 1/2 lyžičky soli a 1/4 lyžičky mletého korenia. Mäso zašijeme a potrieme prelisovaným cesnakom (3 strúčiky), posolíme a okoreníme.  Vložíme do pekáča s rozpusteným tukom (3 lyžice oleja), prilejeme 1/2 šálky horúcej vody a pečieme 1 a 1/2 hodiny. Mäso priebežne obraciame. Ak treba podlievame vývarom, či vodou. Ak sme urobili plnky veľa a nezmestí sa do kapsy, z prebytočnej urobíme šišku a dáme ju piecť k mäsu asi pol hodiny pred koncom.

1803 1804 1805

Podávame s nakladanou zeleninou. Prílohu netreba, lebo mäso obsahuje plnku so zemiakov.

1815

KURA S MEDOM A POMARANČOVOU ŠŤAVOU

Kura (1 a 1/2kg) rozporcujeme, obalíme v rozšľahaných vajciach (2 + 2 lyžičky vody), potom ho obalíme v srúhanke alebo v macesovej múke (1 šálka), zmiešanej s korením(1/2 čl) a soľou (1 čl). Po všetkých stranách zprudka opečieme. Potom vložíme do pekáča, prelejeme pomarančovou šťavou  (1 šálka) zmiešanou s vodou (1 šálka), medom (1/4 šálky) a s 3/4 čl mletého zázvoru. Pečieme 45 minút pod pokrievkou, až je kura mäkké.

1816 1817 1818

Podávame so zemiakmi.

NOVOROČNÁ RYBA V CESTÍČKU

Pripravíme si vyvaľkané lístkové cesto, ktoré naplníme surovými plátkami tresky. Tie do cesta zabalíme a cesto vytvarujeme do tvaru ryby. Pečieme asi 20 minút na 180°C podľa typu rúry.

Ako prílohu podávame zeleninový šalát.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

PURIM

 

                      PURIM

Purim je rovnako ako Chanukka, historickým sviatkom, tzn., že nie je nariadený Tórou. Zároveň, na stránkach knihy Ester, kde je tento príbeh rozpovedaný, nie je ani len jediná zmienka o Bohu, ako o zúčastnenom aktérovi a záchrancovi.

Boh stojí v tomto príbehu akoby mimo dej, čoby ukrytý (deus absconditus) pred akýmkoľvek dianím. Niekto túto skutočnosť vidí dokonca zakomponovanú v Esterinom mene, hlavnej predstaviteľky udalostí (Ester/Seter=skrytosť ; Zvuková podobnosť mena Ester so skrytosťou božej prítomnosti v deji sa opiera o verš/pasuk 5M 31.18: “…veanochij haster´astir panaj bajjom hahu´” = a Ja skryjem zakryjem tvár svoju onoho dňa). Pôvodne sa Ester menovala Hadassa – Myrta. Bola sirotou a vychovával ju jej bohabojný strýc Mordechaj.

Celý príbeh sa odohráva v období Perzskej ríše, ale vložiť ho konkrétnejšie do dejín je obtiažne, pretože Perzskej ríši vládli niekoľkí králi s menom Achašveroš.

Perzská ríša bola následovníčkou babylonskej ríše, po jej dobití Kýrom. Židia, predtým odvlečení do babylonského zajatia sa tak stali obyvateľmi Perzskej ríše.

Achašveroš z  Esterinho príbehu kraľoval od Indie až po krajinu Kúš a to nad 127 krajinami (Est 1.1).

Dej udalostí sa začína odohrávať vtedy, keď sa Achašveroš rozhodol zorganizovať veľké oslavy vo svojom hlavnom meste Súsy (Šušan), na ktoré pozval všetkých svojich ministrov a guvernérov a iných podriadených vo významných postaveniach (Est 1.2).

Kráľ mal aj manželku. Volala sa Vašti a vyznačovala sa veľkou krásou. Kráľ jej pri tejto oslave, omámený účinkom nadmernej konzumácie vína prikázal, aby sa pred hosťami predviedla v celej svojej kráse, tá to odmietla a kráľ ju za túto jej vzpurnosť  voči jeho rozhodnutiu, na radu svojich radcov vyhnal, v obave, že keby tak neurobil, vzali by si z nej príklad aj ostatné ženy a nepočúvali by svojich manželov.

Keď však vytriezvel, uvedomil si, že bez kráľovnej to nejde a vyslal poslov po celej svojej ríši, aby mu priviedli najkrajšiu devu zo všetkých, s ktorou sa chcel potom oženiť. Okolnosti chceli, že sa ňou stala práve Ester.

Medzitým sa Achašverošovým miestokráľom stal Haman Agagský, bažiaci po moci a sláve. Veľmi mu vadilo, že ho Mordechaj neuznáva ako ľudského boha a nepadá pred ním na kolená. Keď zistil, že je Žid, znenávidel celý národ a rozhodol sa ho vyhladiť.  Spolu so svojimi prívržencami sa rozhodol, že Židov vyvraždí.

Podľa tradície bol Haman potomok Amalekitov, prvých antisemitov v dejinách,  ktorí bránili izraelskému národu po Exode, v postupe pri jeho ceste do zasľúbenej zeme (5M25.19; 1S 15; Est 3.1).

Deň vyhladenia si Haman so svojimi prívržencami stanovil lósom (pur) na 13. adar. Správa sa šírila do všetkých končín krajiny a dozvedel sa ju aj Mordechaj a zveril sa s tým Ester, dúfajúc, že sa jej podarí intervenovať u kráľa. Tá nelenila a rozhodla sa kráľa požiadať o pomoc.

Tri dni sa postila spolu so svojim ľudom v nádeji, že sa jej izraelský národ podarí zachrániť, než nabrala odvahu predstúpiť pred kráľa, pretože tento ju už dlhšie nevyhľadal a podľa zvyklostí, sama od seba tak urobiť nesmela. Napriek tomu sa rozhodla  pozvať jeho aj Hamana na hostinu a tam sa mu so všetkým zdôveriť. Dúfala, že v najhoršom prípade, obveselený vínom, vyhovie jej prosbe a on dovolí izraelskému ľudu brániť sa zbraňami.

Achašveroš bol k Ester zhovievavý. Aj preto, že jej strýc Mordechaj raz pomohol odvrátiť atentát, ktorý na neho spriadali jeho dvaja eunuchovia (Bigtan a Tereš).

Haman bol teda na rozhodnutie kráľa najskôr ponížený a nakoniec odvisol namiesto Mordechaja, ako to pôvodne tento zloduch plánoval.

Prívržencov Hamana však bolo veľmi veľa a ich útokom nebolo možné zabrániť a tak kráľ povolil ich ozbrojený odpor, takže sa 14.adar stal nakoniec záchranou a nie naplánovanou smrťou.

Podľa knihy Ester (9.20) Mordechaj ustanovil pripomínať si rok čo rok úspešné víťazstvo nad Hamanovými prívržencami.

A tak sa na pokyn učencov Veľkého Zhromaždenia, slávi každý rok, vždy 14.adaru (v prestupnom roku v mesiaci adar šeni) sviatok Purim, pomenovaný podľa lósu, ktorý pôvodne určil dátum vyhladenia. Slovo “pur” pochádza z akkadského slova  označujúceho hru  “kocky”, alebo “hazardnú hru” vo všeobecnosti.

Na pamiatku Ester sa zároveň 13.adaru od východu slnka do jeho západu drží na pamiatku pôst (ta´anit ester = Esterin pôst).

V mestách s opevnením (ktoré stálo aj v časoch historických udalostí, podobne ako v meste Šušan, napr. v Jeruzaleme) sa drží Purim až 15.adaru (Est 9.18; Miš.Meg. 1.1), na pamiatku toho, že v hlavnom meste sa boje viedli dva dni, lebo tam bolo Hamanových prívržencov najviac.

Na sviatok Purim je zvyk čítať Megilat Ester – zvitok knihy Ester, opisujúci udalosti. Číta sa v predvečer sviatku a ráno v deň sviatku.

Vždy, keď je v texte spomenuté Hamanovo meno, prítomní dupaním, alebo iným spôsobom vyjadrujú nesúhlas. Deti robia zas hluk rapkáčmi (jid.: greger; heb.: ra´ašanim). Hurhajom sa tak všetci snažia o vymazanie pamiatky Hamana a Amalékov súčasne.

Rovnako ako na Chanukku, vkladáme do Amidy a požehnaní po jedle, odstavec spomínajúce historické udalosti a rovnako tak je upravená aj kriat ha-Torah o pasáž, v ktorej sa hovorí o víťazstve nad Amalekitmi (2M 17.8-16).

Sviatok je typický veľkou hostinou na počesť spomínaného víťazstva. Typickou súčasťou slávnostných dobrôt sú tzv. “oznej Haman”(Hamanove uši, jidiš: Hamantašen). Trojhranné koláčiky plnené makom, ďatlami, alebo orechami.

Hlavnou kvázi micvou na Purim, je “opiť sa” tak, aby nebolo možné rozlíšiť Hamana od Mordechaja, a teda: požehnaného od prekliateho, alebo, ak to nie je možné, aspoň si na chvíľu zdriemnuť, aby nebolo možné s určitosťou vedieť ktorý je ktorý. Víno bolo totiž hlavným aktérom v Esterinom príbehu hneď dva krát. Kráľ pod vplyvom vína vyhnal Vašti a tak sa Ester mohla stať jeho manželkou a opätovne, opäť podgurážený súhlasil Ester pomôcť a zachrániť jej ľud.

Ďalšími purimovými zvykmi je posielanie porcií jedla a pitia (mišloach manot) svojim príbuzným a známym, aby mal každý dostatok jedla a pitia a dary chudobným (matanot leevjonim).

Typický je tiež karneval a divadelné hry, niekedy aj paródie Esterinho príbehu.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

TU BI-ŠVAT

                                         TU BI-ŠVAT

 

069

(foto: autorka)

Jednodenný sviatok slávený 15. ševatu, predovšetkým v Izraeli.

Súvisí s pôvodným odvádzaním poľnohospodárskych dávok Chrámu a zároveň  je to obdobie, kedy začína v Izraeli jar a všetky stromy začínajú kvitnúť. Preto sa tento sviatok nazýva tiež “Nový rok stromov”.

Na Tu bi-švat je zvykom jesť minimálne sedem druhov ovocia, väčšinou ich ale býva na stole 15, podľa dátumu (Tu = “tet waw” = 15).

Medzi sedem základných plodov radíme: vinnú révu, ďatle, figy, granátové jablká, olivy, pšenicu a jačmeň.

Vinná réva symbolizuje tajomstvo, pretože požitím vína človek vyzrádza svoje tajomstvá. Taktiež rôzne formy vinnej révy (strapce, hrozienka, víno) odzrkadľujú rôznorodosť ľudských ciest životom, pričom každá vedie k rovnakému cieľu.

Ďatle sú podľa Tanachu symbolom spravodlivosti (Ž 92.13). V staroveku sa používali ďatle hlavne na výrobu ďatlového medu.

Figy sú zas plody stromu poznania. Predstavujú Tóru. Tak, ako ony nemajú žiadny odpad (nemajú kôstku) a jedia sa celé so šupkou, rovnako aj Tóra nemá žiadny “odpad”.

Figy nikdy nedozrejú všetky naraz, ale postupne. Aj Tóru získavame postupne – pravidelným štúdiom.

Granátové jablko symbolizuje kráľovstvo. Každé jabĺčko má podľa tradície 613 zrniek podobne ako Tóra micvot. A jedna legenda tvrdí, že aj v zlom človeku je toľko dobra ako zrniek v granátovom jablku.

Olivy sú symbolom bohatstva a posvätnosti. Olivový olej sa používal v Chráme do menóry. Chanukový posvätný olej sa zas zúčastnil na zázraku. Olivovým olejom bývali pomazávaní izraelskí králi.

A tak, ako aj olej vzniká lisovaním a drvením olív, tak je potrebné aby človek tiež rozdrvil škrupinu svojich zlých vlastností a sklonov, aby vyšlo na povrch z neho to dobré a kvalitné.

Pšenica a  jačmeň sú základné izraelské obiloviny a preto tiež nesmú na stole chýbať.

Okrem siedmych základných plodov sa na stôl zvyknú pridávať ešte mandle, lebo mandľovníky sú stromy, ktoré kvitnú zo všetkých ako prvé a svätojánsky chlieb (charuv), pretože prvé plody vydáva až po 70 rokoch po zasadení a tak sa stáva symbolom ľudskej spolupatričnosti, lebo ten, kto ho sadí, nikdy z jeho plodov jesť nebude. Sadí ho pre budúce generácie.

Celá liturgia sviatku nesie v sebe podobnosť človeka so stromom. Rovnako ako strom, aj my máme svoje korene, odkiaľ čerpáme silu, môžeme rásť do šírky i do výšky. Do výšky rastú ľudia, ktorí sú experti v jednej oblasti a inú nerozvíjajú – vyzerajú ako vysoké stromy bez postranných vetiev. Naopak, tí so širokým záberom odborností a vedomostí, sú ako nízke stromy s košatými korunami.

Analógiou plodov, ktoré stromy nesú, sú naše deti, aj v nich, podobne ako v ovocných plodoch, je ukrytá budúcnosť.

Kabalistický  strom ILLAN, so svojimi štyrmi mystickými svetmi sa odráža v symbolických kvázi séderoch, ktoré sa od cca 17.stor.n.l. na tento sviatok s obľubou robia hlavne v sefardských komunitách.

Každý taký mini séder pozostáva zo štyroch častí, ktoré znázorňujú štyri kabalistické svety.

1.časť / Olam Asija – Svet Učinenia. Najnižší svet, svet hmotný, pozemský. Symbolizuje zimu a pôdu. Obsahuje veľa zla, pred ktorým sa je potrebné chrániť. Jeme ovocie so silnou ochrannou šupkou, ktorá ho symbolicky pred zlom ochraňuje. Napr. orechy, pistácie, mandle…

Naplníme prvý pohár bielym vínom, ktorého pitie akoby zaháňalo zimu a privádzalo do sveta jar. Odpijeme len kúsok.

2.časť /  Olam Jecira – Svet formovania, predobrazov, snov, duší čakajúcich na vtelenie, pocitov a emócií. Symbolizuje jar a vodu a obsahuje menší podiel zla, než svet prvý, preto vtedy jeme ovocie s kôstkami, ktoré ho zastupujú, napr. olivy, marhule, ďatle…

Načatý pohár dolejem červeným vínom, čím dostane mierne naružovelú farbu a upijeme z neho opäť malú čiastku.

3.časť / Olam Berija – Svet stvorenia, predstáv, myšlienok. Neobsahuje zlo a preto jeme ovocie, ktoré sa konzumuje celé aj so šupkou – figy, hrozienka, kaki a pod. Predstavuje leto  a vzduch.

Pohár opätovne dolejeme červeným vínom, čím tekutina získa tmavšiu červenú farbu.

4.časť / Olam Acilut – Svet Vyžarovania. Sem nemá ľudská duša prístup. Je to Boží priestor a symbolizuje jeseň a oheň. Nereprezentuje ho žiadne ovocie, pohár dolievame znova červeným vínom, takže je vo výsledku tmavo rubínovo červené, akoby odrážalo v sebe duchovný oheň. Pohár dopijeme celý.

Tu bi-švat je sviatok naviac spojený s zúrodňovaním izraelskej krajiny a s jej zalesňovaním. Deje sa tak už od roku 1901  za pomoci Národného fondu Keren Keimet Lejisrael, ktorého úlohou je vykupovať pôdu, na ktorej sa potom spomínané stromy vysádzajú. Pozemky sa kupujú z peňažných zbierok vyzbieraných po celom svete.

Ide o uvedomenie si vzťahu medzi židovským národom a jeho biblickou vlasťou.

-chanele –

ŠABAT

 

                      ŠABAT

 

003 (2)

(foto: autorka)

Siedmy deň v týždni nazývame “dňom odpočinku” (tbvl) – odpočinúť si po prerušení práce), pretože Boh si po stvorení všetkého diela oddýchol a siedmy deň “požehnal a posvätil” (1M 2.3) a na túto pamiatku nám prikázal na siedmy deň v týždni “pamätať a svätiť ho” (2M 20.8).

Na pamiatku prvých aj druhých dvoch slov, zapaľujeme v piatok večer, v predvečer šabatu, dve sviece.

Ich voskové telo symbolizuje micvot dané človeku, ktoré konáme v hmotnom svete, plameň sviec je symbolom ľudského ducha, lebo tento je “svetlom od Boha” (Prísl 20.27) a samo svetlo z nich vyžarujúce symbolizuje Tóru. A tá, podobne ako svetlo sviec, sa manifestuje vo svete práve prostredníctvom ľudí a ich dodržiavaním micvot.

Svetlo Tóry je vlastne Svetlom Prapočiatku, svetlom ožarujúcim priestor od jedného konca sveta po ten druhý (Zohar) a ktoré budeme mať možnosť uvidieť vo svete budúcom (olam ha-ba), lebo bolo ukryté pred hriešnikmi pre spravodlivých do budúcnosti. Dovtedy ho smieme len tušiť vnútorným zrakom, pri žehnaní sobotných svetiel. Preto si židovské ženy zakrývajú pri kiduš šel ner šabat oči rukami. Odraz tohto svetla sa nachádza mimo tento svet.

Sviece zapaľujeme za súmraku (súmrak je podľa Talmudu tma, pokiaľ sa v nej ešte dajú rozlíšiť obrysy predmetov), najčastejšie ale 15 minút pred západom slnka; najneskôr pol hodiny pred vyjdením prvých troch hviezd, kedy je už noc a ktoré naznačujú, že je tu už nový deň.

Svätosť šabatu spočíva v ľudskom priblížení sa Bohu, skrze jeho dodržiavanie.  Boh povedal “Ja som svätý, buďte aj vy svätí…” ( 3M 11.44 ) a jediný spôsob ako to urobiť je priblížiť sa Mu. Tým, že odhodíme od seba všednosť bežných dní a v tichosti prijmeme Jeho svätý deň za svoj, pristupujeme bližšie k Nemu.

Hebrejské slovo “lekadeš” (vdql) znamená okrem “posvätiť” tiež v reči Talmudu “zasnúbiť sa”. Preto je prijatie šabatu chápané aj ako zasnúbenie. Ako sa muž zasnubuje so ženou, zasnubuje sa celý Izrael šabatu a preto je šabat nazývaný tiež “kráľovnou a nevestou” ako sa spieva v piatkovej piesni “Kabalat šabat”, kedy celé spoločenstvo Izraela “vychádza šabatu v ústrety”.

Každý piatkový večer, po zapálení sviec, muž žehná svojim deťom, vyslovuje chválu svojej žene a žehná šabatu modlitbou “kiduš”. Potom dvíha s požehnaním pohár vína a láme sobotný chlieb  – chalu/barches, namáčajúc ho do soli.

Chala sa tiež nachádza na stole v dvoch kusoch, ale ako upomienka na dvojitú porciu many, ktorá padávala na púšti práve v piatok, aby sa nemusela zbierať aj v sobotu.

Na šabat je prikázané radovať sa. Je zakázané smútiť, nesmú sa držať pôsty. Ak by nejaký (okrem toho na Jom Kipur)pripadol na sobotu, presúva sa tento na deň nasledujúci. Len Esterin pôst sa v takomto prípade presúva na predchádzajúci štvrtok, lebo presunutím na nedeľu, by sa prekryl s prvým dňom sviatku Purim a to nie je možné. Nakoľko ho nemožno držať po sviatku a ani sviatok nemožno posunúť, mal by sa logicky presunúť na piatok, ale to by sme sa nestihli pripraviť na šabat a tak sa presúva na štvrtok.

Dokonca sa neodporúča na šabat ani navštevovanie chorých, lebo by nás ich stav mohol rozľútostniť a tým by sa porušilo prikázanie, “radovať sa na šabat”.

Šabatový večer pokračuje seudou (hostinou – za hostinu sa v judaizme považuje každé jedlo, ktoré začína požitím chleba), sprevádzanou sobotnými piesňami (zmirot).

Na druhý deň ráno sa odchádza na pobožnosti do synagógy, kde sa koná predčítanie z Tóry (kriat ha-Torah), príslušného oddielu nazývaného sidra, či peraša (oddiel). Na každý týždeň prislúcha iný oddiel. Za ním sa číta haftara – oddiel z prorokov, úzko súvisiaci s témou sidry a potom nasleduje rabínova kázeň (deraša), ktorá môže a nemusí nadväzovať na započatú tému.

Po návrate zo synagógy konáme druhú seudu (celkovo sú nariadené tri)a  popoludní po popoludňajšej modlitbe mincha poslednú tretiu.

Večerná modlitba po východe prvých troch hviezd sa robí už ako vo všedný deň a hodinu po vyjdení prvých troch hviezd sa robí obrad “havdala” (oddelenie; lydbhl lehavdil = oddeliť), ktorým sa lúčime so šabatom, symbolicky oddeľujúc posvätné od všedného.

Havdala sa robí nad sviecou zapletenou so štyroch copov, pričom štyri knôty splývajú do jedného.

Po vyslovení požehnania nad svetlom ohňa, vínom a vonným korením, sa svieca zahasí tak, že plameň zalejeme vínom. Ak nemáme víno, smieme použiť aj iný nápoj, nikdy však nie vodu.

Vonné korenie (besamim) najčastejšie klinčeky, pripomína vôňu šabatu a privoniavaním ku koreničkám (v minulosti strieborné, tvarované do podoby vežičiek, bohato zdobené filigránom)sa lúčime so šabatom a ešte naposledy si cez ich vôňu pripomenieme jeho prítomnosť.

Týmto svätý deň končí.

Šabat je sviatok zasvätený času a okamihu v ňom. Nie je viazaný, ako jediný zo židovských sviatkov, na miesto v priestore.

Je to nadpriestorové kontinuum. Spomienka na akt stvorenia, ktoré stále pokračuje ďalej. Stvorenie neustrnulo, ale pokračuje každým dňom. Stále niečo vzniká a vyvíja sa. Rodia sa ľudia, zvieratá, rastú stromy, rastliny, vznikajú nové hviezdy…V prírode vládne kvázi večný kolobeh.Tvorenie stále trvá. A my, počas tohto večne stvoriteľského aktu, odpočívame cyklicky v spomienke na prvopočiatok, bez ktorého by nebol dnešok, ani budúcnosť, ani čas.

Je v nás a skrze šabat sa v nás zrkadlí samotný Boh, lebo naše duše pri tom stúpajú a dotýkajú sa Jeho svätosti.

Je to naše pôvodné poslanie – návrat k Bohu. Opäť sa Ho dotknúť…lebo na to tu sme. K tomu sme boli stvorení.

 

-chanele-

 SÚVISIACE ČLÁNKY:

 

CHANUKKA

CHANUKKA

     Chag ha-Chanukka (Sviatok zasvätenia), či Chag ha-urim (sviatok svetiel) sa radí medzi polosviatky. Nie je nariadený Tórou, ale pripomína významné udalosti v židovských dejinách, spojené s Makabejským povstaním. Jeho svätenie sa zaviedlo po víťazstve Makabejského povstania.

     Trvá osem dní.

     Po dobití Babylonie Perzskou ríšou, povolil perzský kráľ Kýros, Židom v zajatí babylonskej ríše, návrat do vlasti a znovuvybudovanie Chrámu. Perzský kráľ Kýros je jednými historikmi považovaný za kosmopolitu, iní za jeho toleranciou vidia politickú taktiku. Územie Jeruzalema a jeho blízkeho okolia  však stále spadal pod perzskú nadvládu. nič však večne netrvá a  Perzská ríša bola v 4. storočí p.n.l. dobitá gréckou armádou Alexandra Veľkého.

     Alexandrov veľký sen bolo vybudovať veľkú ríšu so spoločným jedným jazykom, jedným náboženstvom, jednou kultúrou, jednými mravmi. Na všetky svoje vojnové dobyvčné výpravy bral so sebou aj kolonizátorov, ktorý na dobitých  miestach zakladali grécke mestá. Domáce obyvateľstvo sa takto snažil helenizovať a pravdupovediac dosť sa mu to aj darilo. Grécka spoločnosť bola na veľmi vysokej úrovni a vyššie vrstvy dobitých krajín ju prijímali nie len v rámci nutných obchodných vzťahov, ale aj ako súčasť všeobecného vzdelania. Prenikajúca helénska kultúra sa ale pretransformovávala do podoby helenistickej kultúry, ktorá niesla   prvky miestnej kultúry, takže bývala obohatená o orientálne prvky. Veľký vplyv mala grécka kultúra hlavne na židovskú filozofiu a mystiku. Trebárs učenie o gilgule(prevteľovanie) má základ v Platónovom učení o metempsychóze.

     Po Alexandrovej smrti bola ríša rozdelená medzi jeho generálov. Judea pripadla neoficiálne egyptským Ptolemaiovcom. Boj o ňu však asi 100 rokov viedli so sýrskymi Seleukovcami. Po tzv. sýrskej vojne koncom 3. stor. p.n.l., prevzala vládu nad Judeou definitívne sýrska dynastia Seleukovcov. V tom čase stál v jej čele Antiochos IV. Nazýval sám seba prívlastkom “Epifanes” (božský), čo bolo niekedy jeho súčasníkmi ironicky parafrázované do podoby  “Epimanes” (bláznivý).

     Ak helenizácia postupovala na území Palestíny dovtedy skôr pasívne, kedy drvivá väčšina obyvateľstva prijímala prvky gréckej kultúry celkom ochotne, podobne ako my v súčasnosti preberáme do našej kultúry prvky trebárs anglicky hovoriaceho sveta, menšina rigorózne zameraného obyvateľstva, si zakladala stále na plnení náboženského Zákona a plnenie všetkých prikázaní súvisiacich s Chrámom. Medzi týmito dvoma spoločenskými vrstvami dochádzalo k treniciam.

     Na čele  nábožensky zameraných ľudí stál vtedajší veľkňaz Onias III. Ten však bol Antiochom zosadený a na  jeho miesto bol dosadený jeho brat Jáson, ktorý bol gréckej kultúre veľmi kladne naklonený. Skupina okolo Oniasa sa zredukovala na obyčajnú sektu. Helenizácia podporovaná Jasónom silnela. Do popredia sa však dostal jeho sok Meneales, ktorý sa tak zapáčil Antiochovi, že  ho vymenil vo funkcii veľkňaza.

     Situácia v Palestíne sa priostrila. Menealesom bolo z Chrámu  odstránené posvätné náradie a Onias III. bol zavraždený. Jasón sa nebol ochotný svojho bývalého úradu vzdať a jeho vzburu pochopil Antiochos ako vzburu namiernú priamo proti jeho osobe. Antiochos zaútočil na Jeruzalem a spôsobil tak veľké krviprelievanie. Zároveň odvliekol so sebou kadidlový oltár, menóru, stôl na predkadané chleby a Jeruzalem dal násilne pohelenizovať.

     Bol despota. Bol skalopevne rozhodnutý, že židosvký národ treba za každú cenu asimilovať.

     Zakázal židovské obrady, znesvätil Jeruzalemský Chrám postavením Diovej sochy do neho a zavedením pohanských obradov (Chrám zasvätil Diovi), zakázal svätiť šabat a vykonávať obriezku. Židovské dievčatá pred svadbou, podliehali zavedeniu tzv. “právu prvej noci”.

     Akékoľvek porušenie jeho nariadení, trestal násilím,až hromadným brutálnym vyľudňovaním dedín a miest. Mnohí Židia tak utekali do hôr, ktoré im takto nie len zachránili život, ale kde mohli aj zachovávať náboženský život.

     Už keď bolo násilností zo strany Antiochových vojakov tak akurát dosť, ľudia z hôr povstali. Povstanie viedol Júda Makabejský, z rodu Hasmneovcov. Počas povstania bolo veľa obetí, no nakoniec malo úspešný koniec. Jeruzalem bol oslobodený, Chrám vyčistený, ale oleja do Večnej Lampy (Ner Tamid) sa našla len jedna nádobka, ktorá niesla pečať veľkňaza. Výroba nového posvätného oleja trvala osem dní. A práve počas týchto ôsmych dní výroby, sa podľa tradície udial zázrak. Olej vo svietniku vydržal po celý tento čas horieť bez prestania. A toto je dôvod pre súčasné slávenie sviatku, i dôvod pre počet dní, počas ktorých sa slávi.

    Všetky historické udalosti súvisiace s násilnou helenizáciou a Makabejským povstaním je zaznamenaná v apokryfných Makabejských knihách.

     Za osem dní sa na pamiatku  udalosti v Chráme, zapaľujú v židovských domácnostiach farebné sviece v špeciálnych osemramenných svietnikoch (chanukkija).

     Pôvodne sa používali svietniky, ktoré obsahovali kalíšky s olejom. V dnešnej dobe sú alternatívou už spomínané sviece. V niektorých ortodoxných rodinách sa ale dáva stále prednosť olejovým kalíškom.

     V minulosti viedli rabíni dlhé dišputy, či sa na chanukku smú používať voskové sviece, alebo nie. Vzhľadom na slovo “ner”, ktoré označuje vyslovene nádobku naplnenú olivovým olejom, do ktorého sa vkladal knôt, boli v minulosti sviece odsúdené. Svieca je v jazyku Talmudu chápaná nie ako ” olejová lampička” (ner), ale ako “pochodeň”.

     Svetlá v svietniku by mali stáť v jednom rade, v rovnakých vzdialenostiach, ale takých, aby plamene nesplývali do jedného. Nakoľko sa toto svetlo nesmie používať k ničomu inému, len k zvestovaniu Zázraku v Chráme, zapaľujú sa tieto za pomoci deviateho svetla, nazývaného “šamaš” – sluha. Tá stojí ale vždy mimo zoradenie hlavných svetiel, aby sa dala ľahko od nich odlíšiť.

     Chanukija sa spravidla kládla ku vchodu do domu, po ľavej strane dverí. Vpravo visievala mezuza. Ak nebolo možné umistniť svietnik pred dvere, kládol sa do okna. Je potrebné zvesť o zázraku šíriť ďalej, preto sa volilo miesto viditeľné aj z ulice. V okamihoch všeobecného ohrozenia, kedy mohlo ísť o život, bolo povolené klásť chanukkiju na stôl v miestnosti.

     Každý  zapaľuje svoju chanukkiku. Muž môže zapáliť svietnik za manželku. Ak je v domácnosti ale dospelé dieťa, zapaľuje samo  za seba. Ten, kto zapaľuje chanukkiju v synagóge, je povinný ju zapáliť aj doma. Ak sme na návšteve, zapaľujemem tiež svoju chanukkiju.

    V synagóge sa chanukkija umiestňuje na južnú stranu, na pamiatku menóry z Chrámu, ktorá tiež stála na južnej strane.

     Ak sa stane, že sviece nešťastnou nhodou zhasnú, zapálime ich opätovne , ale požehnania znovu neopakujeme.

     To isté platí, ak sú kalíšky naplnené nedostatočným množstvom oleja, alebo krátkymi sviecami, a ony nevydržia  horieť   l hodinu vkuse. Ak je oleja viac, smú byť po pol hodine zhasnuté.

     Svetlá zapaľujeme za prítomnosti všetkých členov domácnosti. Ak sa niekto z rodiny dostaví domov až neskoro večer, čaká   sa so zapaľovaním na neho.  Ak  je  už veľmi neskoro a v čase jeho príchodu už ostatní spia, smie svetlá zapáliť, ale požehnania neodrieka.

     V prípade, že sa niektorý deň svetla z nejakých dôvodov nezapália, pokračuje sa na deň nasledujúci, zorpovedajúcim počtom ďalších svetiel, prislúchajúcich ku konkrétnemu dňu.

     V piatok večer sa zapaľujú najskôr chanukkové svetlá, až potom sobotné.

     V sobotu večer, sa najskôr modlí maariv, potom sa robí požehnanie nad vínom, korením a ohňom, potom sa zapália chanukkové svetlá a až potom sa odrieka “oddelenie” sobotného dňa, od ostatných dní.

     Zapaľujeme každý deň o jednu sviečku viac, než predcháduajúci deň. V prvý predvečer jednu, v druhý dve atď. Vždy najprv zapálime novopriradenú a potom tú, z dňa minulého.

     V našej oblasti sa zapaľujú sviece vzostupne, podľa Hilelovej tradície, ktorý učil, že s pribúdajúcim množstvom sviec, mohutnie svetlo sviatku v domácnosti a zahalí tak príbytok do svetla zázraku postupne. Tak, ako v čase znovuzasvätenia Chrámu, kedy s pribúdajúcimi dňami sila zázraku silnela a ľudia si ho tým čoraz viac uvedomovali.

     V iných oblastiach, komunity preferujú zostupné zapaľovanie sviec, podľa Šamaja (prvý predvečer osem, druhý sedem atď.). Šamaj naopak učil, že s pribúdajúcimi dňami svetlo sviatku pomaly slabne, až nakoniec zaniká.

     Počas horenia sviec by sa nemalo pracovať. Hlavne sa apeluje na ženy, aby nevykonávali žiadne domáce práce. Je to spomienka na Juditu, bojovníčku za náboženskú slobodu, ktorá sa tým stala v dejinách ženským akvivalentom Makabejcov. Žila za čias Nabuchadnesara. Bola vdovou a veľmi zbožnou ženou, vychýrenej krásy. V čase obliehania jej mesta Betúlie Nabuchadnesarovými vojskami na čele s vojvodcom Holofernesom, kedy bol obsadený aj prameň, takže mesto ostalo bez vody, sa rozhodli starší mesta vyzvať Boha k pomoci s tým, že ak tak neurobí, celé mesto sa Holofernesovi vzdá. Judita však bola  presvedčená , že s Bohom nehodno vyjednávať, že Boh pomáha ľuďom len vtedy, ak sa títo sami rozhodnú niečo pre vec urobiť sami. A tak si vymyslela plán. Informovala o ňom starších mesta, ale nepovedala o čo konkrétne ide. Vybrala sa so svojou slúžkou za mesto, do Holofernasovho tábora. Vojvodcových vojakov obalamútila tým, že sa rozhodla prejsť na stranu Holofernasa a že mu prezradí akým spôsobom porazí Betúliu a jej obyvateľov. Hrala svoju šzylizovanú úlohu tak dôkladne, že jej uverili. zaviedli ju k Holofernesovi, ten ju prijal, ubytoval ju vo svojich  stanoch   a samozrejme ako muž po nej zatúžil. Ona sa  tvárila povoľne, dávala mu nádej, bola to súčasť jej plánu. Za celý čas, čo u neho bývala, dodržiavala pravidlá kašrutu.

     Po troch dňoch zorganizoval Holofernes vo svojom stane hostinu, na ktorú  pozval   aj Juditu, v nádeji, že ju ako muž získa. Tá ho podľa legendy pohostila slaným syrom, čím on veľmi vysmädol, vypil veľmi veľa vína a ona ho potom opitého, už osamote zabila. Jeho vlastným nožom mu odrezala hlavu a odniesla si ju do svojho mesta. Keď obyvatelia Betúlie videli, že nepriateľ bol porazený rukou ženy, chválil toto jej počínanie a chvalorečil aj Bohu, lebo v  udalostiach videli jednoznačne Boží zásah.

     Ráno, keď Holofernasovi vojaci našli svojho veliteľa mŕtveho, nebolo ťažké domyslieť si, kto má za tým prsty. v panike, že ich vojvodca bol zabití ženou sa rozutekali po okolí. Betúlia bola tak statočnou a múdrou Juditou oslobodená.

     Na pamiatku týchto udalostí, ktoré sa kladú do podobnosti s Makabejským povstaním, sa na Chanukku jedia mliečne jedlá, lebo to bol práve syr, ktorý tomu tak trochu dopomohol.

     Posvätný olej, ktorý zohráva v chanukkovom  príbehu hlavného “hrdinu” sa stal tiež  inšpiráciou   pri   zhotovovaní tradičných jedál pre tento sviatok. Pripravujú sa hlavne jedlá, na ktorých prípravu je potrebné väčšie množstvo oleja, alebo aspoň jedlá smažené.

Typické sú zemiakové placky a šišky.

– chanele –

ROŠ CHODEŠ

ROŠ CHODEŠ
  
 
Roš Chodeš a teda Novmesiac (doslov. Hlava mesiaca, tj. jeho začiatok), hral v judaizme v predexilnej dobe veľmi významnú úlohu. Jeho slávenie malo  biblický pôvod (Nu 10.10) a jeho dôležitosť spočívala v jeho pomoci presného stanovenia jednotlivých sviatkov.
Podľa Mišny (BT, RH 1.7), svedkovia Mladého Mesiaca na oblohe tesne po Nove, oznamovali tento fakt kňazom v Chráme, neskôr členom Sanhedrinu. Museli to byť veľmi spoľahliví muží a to najmenej dvaja. Predstavený Sanhedrinu – “nasi” ho potom vyhlasoval v prítomnosti troch svedkov, tiež členov Zhromaždenia (BT, RH 2.5-7). 
 Podľa Tanachu (Nu 10.10) bol pôvodne ohlasovaný trúbkami (“chacocrot”) a nie šófarom ako sa neskôr zaužívalo.
Z Jeruzalema sa správa o Novmesiaci šírila za pomoci ohňových signálov, až dovtedy, kým nedošlo k falošným signálom od Samaritánov. Na to signále nahradili poslovia.
V niektorých častiach diaspory (Egypt) sa Novmesiac slávil vždy dva dni (TB, Bej 4b). Toto a aj neistota o presnosti dátumu sviatkov, sa stalo prameňom diasporného dvojdňového slávenia sviatkov Pésach, Šavuót, Sukkot a Roš Hašana.
Ak sa z meteorologických dôvodov nedal Novmesiac určiť, mesiac mal automaticky 30 dní a za ním nasledujúci 29. Počet plných, 30-dňových mesiacov, muselo byť v roku od 4 do 8. Rok tal mohol mať minimálne 352 dní a najviac 356. Vkladanie 13-teho mesiaca “šeni adar” raz za 2 až 3 roky, bolo teda opodstatnené a dodnes je založené na výpočtoch a je zárukov vyrovnania medzi mesačným a slnečným rokom, aby sa nestalo, že by sa raz, typicky jarný sviatok Pésach slávil v zime, alebo jesenný sviatok Sukkot, súvisiaci so zberom úrody, na jar.
Časom sa začalo uprednostňovať astronomické vyratúvanie presného dátumu Novmesiaca. Bolo to v talmudickom období (4.stor.n.l.), kedy bol zavedený kalendár a nemuselo sa už spoliehať na zrakové svedectvá. Mnohí učenci boli však veľmi striktne namierení proti tejto metóde, pretože, priame pozorovanie Mesiaca považovali, vplyvom symboliky jeho fáz, za viac náboženské. Astronomickou znalosťou výpočtu sa doslova až pohŕdalo. Mesiac totiž svojim rastom parafrázoval “vzkriesenie” a úbytkom “smrť”. Sláva Izraelu, sa tak v dejinách, podobne ako mesačné zázy, nepretržite strieda s úpadkom, avšak, podľa tradície, nakoniec dôjde ku konečnej plnosti.
Dnes sa samozrejme všetci bez problémov vždy spoľahneme na presné astronomické výpočty.
Posledné stopy pôvodného zvyku sa zachovali v liturgickom vyhlasovaní Novmesiaca v synagóge, vždy deň pred prvým dňom nového mesiaca, okrem mesiaca tišri, kedy sa slávi ROŠ HAŠANA
V liturgii je Boh zmieňovaný ako zhromažďovateľ diaspory a veriaci sa v modlitbách uisťujú o pokračovaní posvätnosti dejín, ktorých naplnením, je príchod Mesiáša.
Modlí sa polovičný Halel, upravená Amida aj Musaf, požehnanie po jedle ako cez pútnické sviatky a ku kriat ha-Tora sa vyvolávajú štyria dospelí muži (4M 28.1-15). Tachnun sa neprednáša, pôst je zakázaný.
Ak priopadne Roš Chodeš na šabat, namiesto tradičnej haftary sa číta z Izajáša (66.1-24). 
-chanele-

SUKOT A SIMCHAT TORA

SUKKOT
 
     Pôvodne patril Chag ha-Sukkot medzi tri pútnické sviatky (šaloš regalim). Tóra v ich prípade predpisuje všetkým mužského pohlavia, navštíviť Jeruzalem a priniesť do Chrámu predpísané sviatočné obete (2M 23.14-17; 34.23; 5M 16.16).
Slávi sa od 15. do 21. mesiaca tišri v Erec Izrael, a v diaspore do 22. tišri.
Jeho názov je odvodený od slova “sukkah” (stánok, chata) a je asociáciou na obydlie, v ktorom Izraeliti pobývali na púšti (3M 34.42-43), po odchode z Egypta.
     Aj keď Izraeliti vyšli z Egypta v mesiaci nisan, nedostali príkaz stavať stánky v tomto mesiaci, pretože vtedy je počasie príjemné a mnohí sa sťahujú do svojich letných prístreškov a radi pobývajú v stanoch, takže by nebolo jasné, či bývajú v stánkoch na Boží príkaz, alebo len tak pre potechu. Príkaz stavania stánkov sa preto vzťahuje na mesiac tišri, kedy všetci opúšťajú letné prístrešky a vracajú sa do murovaných domov. (Tur Orach Chajim = 1. časť halachického kódexu Arba´a turim od  Jakoba ben Ašera, halachické komentáre podľa jeho otca a Maimonida).
     Pôvod sviatku má biblické korene (2M 23.14-19; 3M23.33-44; 4M 29.12-39; 5M 16.13-17; Ez 45.25; 1.Kr 8.2, 65; 2 Kron 5.3, 7.8 atď.) a viaže sa  na historické udalosti, kedy izraelský národ putoval 40 rokov púšťou, než došiel do Zasľúbenej Zeme.
     Sviatok má rôzne pomenovania. Okrem Chag ha-Sukkot (Sviatok stánkov) sa nazýva aj Chag ha-Asif (Sviatok Zbierania – 2M 23.16; 34.22), čo súvisí s jeho poľnohospodárskou tradíciou (5M 23.16, 34.22)  a oslavou jesenného zberu plodín (5M 16.13), či Zman simchatenu (Čas našej radosti – 5M 16.14-15).
     Kľúčovým momentom osláv a symbolom sviatku je už spomínaná “sukkah” – stánok, chatka. Tá sa stavia v záhrade, na terase, či balkóne, pod holým nebom, nesmie byť postavená pod stromom, alebo pod časťou budovy. Je zhmotnenou imaginárnou Božou ochranou. Pripomína Božie oblaky, ktorými Boh Izraelitov obklopil, aby im pripomenul svoje zázraky.
     Musí mať aspoň 3 steny, najlepšie ale štyri, nie vyššie ako 20 lakťov. Strecha  (hebr. “sachach”) sa robí z listnatých vetvičiek, alebo slamenných, či bambusových rohoží, aby bolo cez ňu vidieť na oblohu, takže skutočnou strechou stánku sú oblaky vznešenosti Božej ( “ananej ha-kavod”). V noci by sa mali cez ňu dať tiež rozoznať hviezdy. Cez deň by mala prepustiť viac tieňa ako svetla. V Izraei sa predávajú “strechy” na opakované použitie v podobe tkanej rohože, ale musí mať rabínsky certifikát.
      Svojou ľahkou konštrukciou pripomína ľudskú krehkosť vo svete a jej jedinú možnú ochranu – ochranu Božiu. Musí byť vyrobená z materiálu, ktorý vyrástol zo zeme a bol oddelený od miesta svojho rastu. Nesmú to byť napr. dosky.
     Je tradíciou pozývať do sukkah hostí, ako hovorí midraš. V 16.stor., rabi Jicchak Luria, opierajúc sa o Sefer ha-Zohar – mystické dielo z 13.storočia (TB, Emor 103 – 104), zaviedol inovačný zvyk symbolického pozývania  siedmych imaginárnych hostí (aram. “ušpizin”), konkrétne troch praotcov: Avrahama, Jicchaka, Jákova a štyroch verných “pastierov  národa”, Josefa, Mošeho, Aharona a Davida. V každý deň Sukkot vchádza do sukkah jeden z nich ako prvý. Ostatní ho doprevádzajú.
      Vnútrajšok sukkah býva vyzdobený plodmi, alebo ich obrázkami (obľubené sú tie, čo sú vymenované v 5M 8.8) a nápismi mien jednotlivých “ušpizin”(viac  v  “sidur  adir ba-nmarom”, str. 509nn, Praha 2008).
Moderné židovské ženy pozývajú do sukkah zas pramatky a iné významné ženy izraelských dejín, Saru, Rivku, Rachel, Leu, Mirjam, Devoru a Ester.
     Sviatok sa neslávi len v domácnostiach, ale aj v synagóge. Aj v jej blízkosti (zväčša na dvore) sa stavia symbolická sukkah.
     So stavbou sukkah sa začína hneď po skončení sviatku Jom Kipur, aby sa prešlo hneď od jedného príkazu k druhému, alebo, ako sa hovorí, “od jednej sily k druhej sile” – “me chajil el chajil”  ako uvádza Žalm 84.8 : “…pokračujú stále s novou silou…”.
Na stavbe sukkah sa podieľajú všetci členovia domácnosti,  aby sa všetci v nej cítili veľmi príjemne, lebo za najbližších sedem dní v nej strávia veľa času. “Sedem dní budete bývať v stánkoch, aby všetky Vaše pokolenia vedeli, že Izraeliti bývali v stánkoch, keď som ich vyviedol z Egypta” (3M 23.42-43) – hovorí Ha-Šem na stránkach Tóry. V stánkoch sa spí, je, študuje a pod.
     Liturgia na sviatočné dni obsahuje modlitbu musaf (náhrada za dodatkovú sviatočnú obeť po zrútení Chrámu) a modlitbu hallel (Ž 13-18). Cez polosviatky sa modlí skrátený hallel a modlitba tachanun sa vynecháva.
     Sviatočnej atmosfére najviac dominuje pri pozdvihovaní “4 druhov”  plodín (arba minim), z ktorých sa viaže akoby kytica (3M 23.40), ktorou sa máva do všetkých strán, čo pripomína vládu Stvoriteľa nad všetkými stranami sveta..
     V strede je umiestnená jedna palmová ratolesť (lulav), symbolizujúca praotca Jozefa,  na jej pravej strane sa ukladajú tri vetvičky myrty (hadas) – Abraham, Izák a Jákob, vľavo dve vŕbové halúzky (arava)  – Mojžiš a Áron a všetko sa drží v pravej ruke. Ani jedna z vetvičiek nesmie byť uschnutá, nesmie jej chýbať vrcholec. Na lulave musí byť najvyšší list dvojlist a celá vetva musí byť rovná, nesmie sa nakláňať do strany. Pri hadasim musia listy vyrastať v skupinkách po tri v rovnakej rovine a pri aravot nesmú listy opadávať.
    
     V ľavej ruke držíme etrog (kráľ Dávid) – citrusový plod podobný citrónu (perij ec-hadar = plod stromu hadar, tj. ušľachtilý plod; 3M 23.40; bot.: citrus medica cedra, tzv. cedrát). Nesmie byť štepený na iný druh citrusu, plod má byť hrboľatý, bez fľakov, s dobre vyvinutou a usadenou stopkou,  a dostatočným výstupkom, ktorý ho tvaruje do podoby hrušky. Ak bol vypestovaný v Izraeli, z jeho úrody musí byť odvedený desiatok, inak by nebol rituálne spôsobilý.
     Kyticou sa máva hore a dolu (na znak “toto som prijal od Teba a teraz to vraciam späť” a ako uznanie Hospodinovho kraľovania v celom okolitom svete – TB, Suk. 37b).
     Ženy sú od micvy mávať lulavom aj jesť v sukkah oslobodené, pretože sa jedná o príkazy viazané na konkrétny čas a žena sa musí za určitých okolností podriadiť pôrodu, kojeniu a iným povinnostiam, kvôli, ktorým nie je schopná dodržať micvot v predpísanom čase. Preto je natrvalo oslobodená od tejto skupiny micvot, či už je v danom okamihu spôsobilá micvu dodržať, alebo nie.
      Ak však pripadne prvý deň Sukkot na sobotu, 4 druhy sa do synagógy v ten deň neprinášajú. Ostatné dni sa obrad robí vždy ráno. (Podobne tak nie je možné trúbiť na šófar v 1.deň Roš Hašana, ak tento pripadol tiež na Sobotu.)
Dôvod je prostý. V Sobotu je zakázaná práca a teda aj prenášanie vecí. V prípade, že by niekto zo zúčastnených, kto by nevedel 4 druhy niesť správne, kvôli naučeniu navštívil niekoho, kto by ho to mal narýchlo naučiť, porušil by tým Sobotu, lebo by 4 druhy k dotyčnému niesol nesprávne.
Arba minim nie je len výraz vďaky za úrodu polí, ale charakterizuje aj štyri typy ľudí, podobne ako štyria synovia z hagadah šel pesach.
Štyri druhy sa pôvodne používali len v Chráme, ale po Churbane sa ich použitívanie rozšírilo do celej diaspory ( BT, Miš. Suk. 3.12).
    Ec hadar nesie plody etrogim, ktoré majú príjemnú vôňu. Hadas (myrta) má tiež príjemnú vôňu, ale plody nemá. Palma  plody nesie, ale nevonia. A vŕba je bez plodov aj vône.
Plod vo všetkých prípadoch symbolizuje dobré skutky a vôňa zas znalosť Tóry.
Etrog  chrakterizuje ideálny typ človeka, vykonávajúceho dobré skutky a súčasne znalca Tóry.
Hadas – intelektuála bez dobrých skutkov.
Lulav – skutkami angažovaného človeka bez veľkých znalostí a
arava – ignoranta bez dobrých skutkov (midraš vajikra rabba 30.12).
Všetky sú v arba minim “zviazaní” v jednu kyticu na dôkaz jednoty národa bez ohľadu na “kvalitu” jednotlivcov.  V tejto myšlienke sa odzrkadľuje tolerancia Tóry voči rôznosti ľudských charakterov.
Existujú však aj iné vysvetlenia pre arba minim v jednej kytici (napr. RaMBaM – Maimonides vo svojich “Moreh nevuchim” 3,43).
     Každý deň je zvykom urobiť v synagóge obchádzku  okolo bimah. Bima (názov z gréčtiny; iný názov: almemor; medzi sefardmi: teva) je vyvýšené miesto v synagóge, z ktorého sa predčíta Tóra a slúži aj ako kazateľnica. 
 V siedmy deň sa robí obchádzka v synagóge sedemkrát – raz za každý deň trvania sviatku, alebo raz za každého z ušpizin. Podľa inej tradície, sedemnásobná “procesia” zodpovedá siedmym hebrejským slovám veršu žalmu 26.6: “Umývam v nevinnosti svoje ruky a obchádzam (vôkol) tvoj oltár,  Hospodine”.
.
     Nakoľko v siedmy deň odznie veľa krát počas liturgie “Hošana”, nazýva sa tento deň tiež “Veľká Hošana” – “Hošana Raba”.
“Hošana” znamená: “Pomôž nám, ó Bože!”
     Podľa kabalistov, chasidov a ultraortodoxných, ľudský osud spečatený na Jom Kipur, nadobúda svoju právoplatnosť práve v tento deň, preto veriaci nosia aj v tento deň kitl, pretože ho považujú za posledný z “hrozných dní” a zárove posledný deň súdu. Práve v tetno deň je svet súdený v zmysle stanovenia dažďových zrážok pre najbližších 12 mesiacov.
Chasidská tradícia tvrdí, že na Hošana raba vedie do sukah zástup ušpizin kráľ Dávid.
 
     Na Hošana raba je zvykom cez rannú bohoslužbu otĺkať päť halúzok vŕby a zbaviť ich tak lístkov. Obrad sa nazýva “chibut aravim” a symbolizuje odpustenie hriechov, ktoré akoby boli zastúpené práve opadávaním jednotlivých lístkov. Na to si priatelia prajú navzájom “piska tova” (dobrú známku/posudok), alebo v jidiš. “a gitn kvitl”.
   Osmy ukončujúci deň sviatkov nazývame doslovne: Šemini (ôsmy) aceret (ukončenie). V tento deň sa naposledy sedí v Sukkah. Kidduš sa robí, ale už sa nehovorí požehnanie “…lejšev basukkah”. Kantor vsúva do Amidah prvý krát modlitbu za dážď (viď tiež nižšie: “Simchat beit hašoeva”). 
Je to však už samostatný sviatok (TB, Roš Hašana 4b) a takto je spomenutý aj v Tóre (3M 23.36; 4M 29.35).
Šemini aceret znamená doslovne “ôsmy (deň je slávnostné) zhromaždenie”. V koreni slova “aceret” sa ozýva aj význam “zotrvávať/meškať/zostávať”.
     V čase státia Chrámu, bolo tiež zvykom na siedmy deň, konať obrad venovaný “radosti z čerpania vody” (Simchat beit hašoeva). Vtedy sa obchádzal oltár zdobený vetvičkami, za veselého spevu a tanca, a tým sa vyjadrovala nádej skorého obdobia dažďov, tak prepotrebných pre život v agrárnej spoločnosti. Úlitba vody na oltári sa konala v čase každodennej rannej obete (tamid šel šachar). Voda pre úlitbu (nisuch hamajim) sa brala z prameňa Šiloah (breikat hašiloach), ktorý sa nachádzal v meste Dávidovom. Biblickým dokladom obradu je Iz 12.3: “A načierajte vodu v radosti z prameňov spásy”.
V Babylonskom Talmude (Suk. 51a/51b) sa nájde nadšený popis slávnosti: “Kto simchat beit hašoeva” nezažil, ten  nikdy v živote pravú radosť nevidel” (TB, Suk 51b).
Od 2. churbanu (zrútenie Chrámu) sa namiesto toho, prednášajú modlitby za dážď (tefilat gešem). Od Šemini aceret až do Pesach sa v každodennej modlitbe Šmone esre (amida) recituje vsuvka: “…ktorý dáva vetru viať a padať dážď…”
Do liturgie sa radí tiež spomienka na mŕtvych (modlitba Jizkor). Z megilot sa číta Kazateľ (Kohelet) a to buď na šabat chol ha moed, alebo na šemini aceret.
SIMCHAT TORA
 
Na deviaty deň (v Izraeli na ôsmy) pripadá v diaspore sviatok Simchat Tóra – “Radosť z Tóry”.  Bol zavedený gaónmi v Babylóne a je to jediný sviatok, kedy sa Tóra číta v noci.
K jeho názvu viedol 174-tý verš žalmu 119:”…Tvoja Tóra je moja slasť/rozkoš.”
Z aron ha-kodeš sa vyberú všetky zvitky, rozdajú sa účastníkom bohoslužby a za spevu a tanca, s Tórami v náručí, sa s nimi sedem krát obíde bimah. Obchádzky sa nazývajú “hakafot” a robia sa počas večernej modlitby “maariv” a v rámci rannej modlitby, počas dodatkovej modlitby “musaf”. V nesení Tóry sa vystriedajú všetci prítomní.
 V prázdnej aron ha-kodeš sa počas procesií, kým sú zvitky Tóry vyňaté, necháva horieť sviečka. Po hakafot sa zvitky, okrem troch, vrátia do aron ha-kodeš. Zo spomenutých troch sa predčíta. Z prvého zvitku sa číta 5M 33.1-26,  a to opakovane, aby sa k čítaniu dostalo čo najviac prítomných.
Medzi Aškenázskymi Židmi je zvykom vyvolávať na tento sviatok k čítaniu z Tóry, okrem dospelých aj deti. Vyvolané, stoja pod veľkým talitom, ako pod chupou a opakujú počas obradu požehnania nad Tórou. Nakoniec im je udelené Jákobove požehnanie (1M 48.16).
     Múdri majstri (chachamim) hlásali, že Tóra nie je automaticky dedičná, ale musí sa znovuzískavať “nahováraním/dvorením”, tak ako ženích získava nevestu, a to študovaním Písma. Preto ten, kto dostane “alija” (vyvolanie k čítaniu z Tóry), má čestný titul “ženích Tóry” (chatan Tóra). Ten číta z prvého zvitku, poslednú sidru Piatej knihy Mojžišovej – Vazot habracha.
Po ňon nasleduje čítanie z druhého zvitku a to prvej sidry Prvej knihy Mojžišovej – Berešit. Kto je poctený touto alijou, sa nazýva ženích počiatku ( chatan berešit). Tým je ukončený starý a opäť začatý nový ročný cyklus čítania Tóry, čo symbolicky vyjadruje myšlienku jej večnosti a “nekonečnosti”. V reformných spoločenstvách sa alija udeľuje aj ženám (“kallah tora, kallah berešit”).
Z tretieho zvitku sa číta “maftir” – 4M 29.35-30.1, odsek z Prorokov, konkrétne Joz. 1.1-18 a opisuje chrámové obete.
     Atmosféra všetkých deviatich dní (Sukkot, Hošana Raba, Šemini Aceret a Simchat Tóra) je veľmi radostná.
Sviatok pripomína cestu z otroctva k slobode a je symbolom vďaky za prežitie a úspešné dôjdenie do Zasľúbenej Zeme.
V súvislosti so sviatkom Sukkot treba ešte spomenúť obrad “hakhel” (=zhromaždi; 5M31.10-13), ktorý sa konal každých sedem rokov a to prvého dňa sukkot chol ha moed, prvý rok po šenat hašemitah, roku “odpustenia” (napr. dlžôb). Na nádvorí žien (ezrat našim) bola postavená drevená, vyvýšená platforma. Zhromaždenia sa účastnili muži, ženy aj deti (TB, Chag. 3a).
Kráľ, stojac na platforme predčítal z Tóry vybrané kapitoly z “Devarim” (5M 6.4; 11.13-21; 14.22-27; 26.12-15; 17.14-20; 28.1-69). V súčasnosti sme svedkami znovuzrodenia tejto tradície vo vhodne modifikovanej podobe, kedy kráľa nahrádza prezident štátu Izrael.
Na záver ešte proroctvo (Zach 14.16):
“A stane sa, všetci, čo zostali zo všetkých národov, ktoré vytiahli proti Jeruzalemu, budú rok čo rok vystupovať/putovať, aby sa poklonili kráľovi, Hospodinovi zástupov a svätili sviatok sukkot”; a ďalej (14.19):”…v ten deň bude Hospodin jediný a meno jeho jediné”; týmito slovami končí aj modlitba “alejnu” uzatvárajúca bohoslužbu. Tak sa stane v dňoch príchodu Mesiáša (jemot hamašiach),  vtedy prestane nevraživosť medzi národmi a nato hovoríme: “Amen, maher – bimhera bejamenu” (…nech sa tak stane čo najskôr v našich dňoch života).
 
    (foto: autorka)
V čase Chrámu, bolo zvykom obetovať 70-tich býčkov, symbolizujúcich 70 národov sveta. Obrad sprevádzali modlitby za mier (TB, Suk 55b), pretože podľa proroka Zachariáša (14.16) sa raz všetky národa pripoja k Izraelu, aby slávili spoločne Sukkot.
V súvislosti s obeťou 70-tich býčkov, hovorí Ha-Šem: “…pozval som k tabuli 70 národov sveta; už odišli – zotrvaj/zostaň ty Jisrael, ešte u mňa”. A táto veta je zdôvodnením predĺženia sviatku sukkot o jeden deň.
 – chanele, J. Eckstein –

10 dní pokánia a Jom Kipur

 1O DNÍ POKÁNIA A JOM KIPUR

     Hebrejsky “Aseret jemej tešuva”. Ide o 10 dní od Roš HaŠana (vrátane) až po Jom Kipur (vrátane), t.j. od 1-ého do 10-teho tišri. Všetky sú určené k osobnému sebaspytovaniu, meditáciám a osobným  vyznaniam hriechov. Každý z desiatich dní sa pred šachritom modlia slichot (kajúcne modlitby). Okrem piatkového popoludnia a Soboty aj Avinu Malkenu a to na konci šachritu a minchy.

     K Amide sa pridávajú špeciálne tématicky ladené dodatky, či obmeny k jednotlivým požehnaniam.

     Desať dní pokánia vrcholia sviatkom Jom Kipur. Je to najväčší sviatok v židovskom kalendári. Je dôležitejší dokonca než Šabat, lebo ak pripadne naň, má pred ním prednosť. Inokedy totiž keď pripadne nejaký pôst na sobotu, tento sa presúva na deň nasledujúci. V prípade Jom Kipuru pripadnuvšieho na sobotu, sa pôst drží vždy aj na Šabat.

    Pôst sa drží od západu do západu slnka a je to jediný sviatok, ktorý sa nedrží v diaspóre dva dni, lebo 48 hodinový pôst by bol pre človeka veľmi náročný.

    Pôst je stanovený Tórou (Lv 16.29-34; 23.27-32; Nu 29.7), v ktorej je nazývaný “dňom trýznenia duší” a “dňom očistenia od hriechu”. V starozákonnej dobe sa spojenie “trýznenie duší” vždy používalo na označenie pôstu.

     Pôst zahŕňa v sebe nejedenie, nepitie, nesmie sa nosiť kožená obuv (bola symbolom bohatstva), nesmú a používať kozmetické prípravky, nesmie sa umývať sa, s výnimkou prstov a očí (Joma 8.1) a rovnako tak je zakázaný manželský styk. Len v prípade choroby, môže lekár povoliť ľahké jedlo a požívanie liekov. Pôst nedržia deti a veľmi starí ľudia. Zaujímavé je vysvetlenie talmudských učencov, že v prípade, keď lekár povie, že pacient/starý človek môže držať pôsť, no dotyčný povie, že to nezvládne, halacha sa pridŕža slov pacienta/starého človeka. V opačnom prípade, ak sa lekár vyjadrí, že pacient/starý človek pôsť držať nesmie, ale pacient/starý človek tvrdí, že to zvládne, je halacha naopak na strane lekára.

     Na Jom Kipur sú zakázané všetky druhy práce. Sviatok je považovaný a nazývaný Sobotou Sobôt (Šabat Šabaton).

     Pred  Jom Kipurom sa koná ešte slávnostná hostina, aby ľudia dlhý, vyše 24 hodín trvajúci pôst vydržali. Chala podávaná na tejto seude sa zdobí vtáčikmi, ktoré symbolizujú schopnosť modlitieb a prosieb doletieť až do neba.

     Jom Kipur predchádza tiež už spomínaný obrad kaparot (viď. článok Roš HaŠana).

     Tesne pred západom slnka sa odrieka modlitba Kol Nidrej (Všetky sľuby). Je to modlitba “ad hoc”. Nikdy inokedy sa nemodlí. Je to modlitba na zrušenie všetkých  a to aj pod nátlakom (Španielski Maranos), či nechtiac urobených sľubov. Opakuje sa tri krát za sebou., lebo tradícia učí, že ak niekoho zbavujú sľubu, súd nad ním tri krát prehlási: “…si oslobodený od sľubu”. V Deň Zmierenia prosil totiž veľkňaz tri krát za odpustenie. Za seba, za svoju rodinu i za celý národ. Bol to jediný deň, kedy na viac vstupoval vo veľsvätyne.

     Oslobodenie od sľubu nehodno robiť na Šabat, či iný sviatok. Preto sa modlitba Kol Nidrej vždy zásadne modlí pred západom slnka a teda pred zahájením sviatku Jom Kipur.

     Deň pred Jom Kipur je tiež zvykom žiadať o odpustenie previnenia všetkých blížnych, ktorým sme nejako ublížili. Na Jom Kipur sa totiž zbavujeme len hriechov spáchaných voči Bohu. Tie voči ľuďom, nám musia odpustiť tí, ktorým sme nimi ublížili.

     Jom Kipur je vrcholom Vysokých Sviatkov. Bohoslužba v synagóge má špecifickú a symbolickú liturgiu.

     Desať verejných “viduj” zodpovedá desiatim bohoslužbám veľkňaza v Chráme na Jom Kipur. Je to kolektívne vyznanie hriechov, ktoré recituje celá obec spoločne.

     Zvykom je čítať knihu Jonáš, lebo sa v nej hovorí o Bohu ako o Bohu všetkých národov a chápe človeka ako schopného zanechať zlé skutky a navrátiť sa k Bohu.

     S blížiacim sa súmrakom na Jom Kipur, sa podľa tradície nebeské brány pomaly zatvárajú. Vtedy je čas a miesto na bohoslužbu Neila, zakončenú modlitbou Šema, trúbením na šófar a prianím dobrého konca  a budúcoročného stretnutia sa v obnovenom Jeruzaleme.

     O pravidlách pôstu a pôvodných bohoslužbách v Chráme, pojednáva talmudický traktát Joma.

     Jom Kipur je sviatok slávnostnej atmosféry, veriaci sa obliekajú do bieleho, ortodoxní do kitlu, v ktorom býva pochovávaný mŕtvy a okrem na Jom Kipur sa nosí ešte na sviatok RošHašana a v niektorých spoločenstvách si ho oblieka aj ten, kto vedie na Pésach séder. 

     Zvykom je, že hlava rodiny zapáli v predvečer dve biele  sviece. Jednu doma a druhú v synagóge. Symbolizujú dve dosky Desatora. Biely je aj parochet, zakrývajúci Aron ha-kodeš.´

     Jom Kipur je jediný deň, kedy si veriaci Žid pri modlitbe v určitých okamihoch kľakína až ľahína na zem.  

    (ilustr.: autorka)

– chanele –

ROŠ HAŠANA

(ilust.: autorka)

ROŠ HAŠANA

Doslova “Hlava Roka” – t.j. začiatok roka, podobne ako Roš Chodeš – Nový Mesiac (začiatok mesiaca).

Roš HaŠana je podľa Tóry jednodňový  sviatok (Lv 23.24, Nu 29.1), avšak slávi sa dva dni, kvôli obtiažnemu určeniu skutočného astronomického nového mladého Mesiaca, ktorý s určitosťou možno voľným okom uvidieť nie skôr ako dva dni po Nove.

Roš HaŠana má aj iné názvy.  “Zichron trua” – Spomienka trúbením (Lv 23.24), Jom trua – Deň trúbenia (Nu 29.1), Jom ha-din – Deň súdu (Miš RH 2.2), či Jom ha-zikaron – Spomienkový deň (Lev 23.24), alebo dokonca “Narodeniny sveta” (Mišna, RH 10b, 27a).

Tóra predpisuje v čase novolunia, splnu a sviatku trúbiť na šófar (Ž 81.4-5). Pôvodne to bol chrámový rituál, ktorý sa v stredoveku rozšíril aj na obdobie celého mesiaca elul, predchádzajúceho Roš HaŠana (viď článok Slichot). Podľa talmudickej tradície totiž 1. elulu vyšiel Mojžiš po druhé Desatoro a zatrúbením na šófar, upozornil Izrael, aby tentokrát nezhrešili a nepostavili druhé zlaté teľa. Po celý mesiac sa trúbi ako pripomienka blížiacich sa “hrozných dní” (desať dní pokánia).

Iná tradícia spája zvuk šófaru s hrmením na hore Sinai.

Samotný šófar patrí medzi najstaršie hudobné nástroje. Používal sa hlavne na zastrašovanie nepriateľa, zvolávanie ľudu, či na vyhlásenie vojny. A tiež na zvestovanie novmesiaca. Počas celého elulu sa trúbi naň krátko, počas Desať dní pokánia sú tóny dlhé, tiahle a  tklivé.

Talmud interpretuje jeho význam tým, že zvuk šófaru má moc popliesť Satana a odvrátiť ho od žalôb voči veriacim. Jeho zvuk ho totiž presviedča, že prišiel Mesiáš, čo znamená, že jeho moc pôsobenia jeho príchodom končí.

Na šófar sa trúbi tromi druhmi zvukov. Dva z nich (trua – popisované ako vzlyky a tkia) spomína už Tóra (Nu 10.5-8) a Mišna (RH 4a). Tretí z nich (ševarim) bol zavedený učencami dodatočne. Talmud ho popisuje ako vzdychy. V niektorých spoločenstvách je zvyk trúbiť na šófar 100 krát, podľa talmudického komentára rabi Meira, ktorý tvrdil, že človek je povinný denne odriecť 100 požehnaní (Menachot 43b). A nakoľko podľa Ž 89.16 je vypočutie šófaru požehnaním, zaviedol sa v stredoveku zvyk trúbiť na šófar 100 krát.

Trúbenie na šófar sa vzťahuje vždy na každé z troch hlavných požehnaní Musafu (dodatková modlitba nahrádzajúca po churbane, dodatkové obete na sviatky) pre Roš HaŠana. Ide o požehnanie “kráľovstva” (malchujot), ako symbolu dňa stvorenia, kedy je Hospodin prehlásený za kráľa a kedy sa vyjadruje zároveň viera vo svet,  ako v dokonalé Božie Kráľovstvo pre všetky národy; požehnanie “pamätania si” (zichronot), symbolu Božieho pamätania si všetkých našich činov z minulého roka, podľa ktorých nás hodnotí, je to zároveň symbol spásy, ako spomienka na Izákovo obetovanie a o posledné tretie požehnanie “baraních rohov” (šofarot), symbolu oddanosti Tóre, ako Božiemu zjaveniu, cez ktoré vedie cesta k lepšiemu ľudstvu a lepšej spoločnosti.

Ďalším zvykom na Roš HaŠana je obrad nazývaný Tašlich (dosl. “odhodíš”). Jeho korene možno vidieť v knihe Micheáš (7.19), ale mnohými učencami bol napriek tomu v minulosti považovaný za pohanský. Obrad totiž pozostáva z “odhodenia” odrobiniek, symbolizujúcich hriechy veriacich, rybám do vody. Súvisí to možno s poverou, že odovzdaním daru Satanovi a teda jeho podplatením, sa dá zabrániť jeho ďalšiemu ubližovaniu. Jednoduchý ľudia naviac pôvodne verili, že duchov sídliacich vo vodných tokoch, si možno udobriť práve takýmto spôsobom.

Kabalista rabi Horowitz dotiahol význam zvyku do súvislosti podobnosti ľudí a rýb. Tak, ako sa ryby môžu vo vode zachytiť do siete a uviaznuť v nej, tak aj človek sa môže chytiť a uviaznuť v spleti hriechov života.

Podozrenie na rovnako pohanský zvyk, pochádzajúci z babylonského obdobia sa vzťahuje na obrad kaparot, ktorý sa koná deň pred sviatkom Jom Kipur. Zmienky o ňom pochádzajú z 9.storočia, zo spisov gaonim.

Vznikol pravdepodobne tiež z viery jednoduchého ľudu, že chorobu, či hriech možno preniesť na živé zviera, či neživý predmet. Počas kaparot sa 3 krát máva nad hlavou sliepkou, alebo kohútom (v núdzi husou, alebo rybou), pričom sa prednesú slová: “toto je moja náhrada, moja zástupná obeť, moje odčinenie. Táto sliepka sa stretne so smrťou, ale ja si budem užívať dlhého šťastného života”. Potom sa čítajú časti zo Žalmov a z Jóba a potom na to sa sliepka a zabije a veriaci ju spolu s rodinou zje, alebo ju daruje chudobným. Práve hydina sa používa preto, že po zničení Chrámu, nemožno na takýto účel použiť zviera, ktoré pôvodne slúžilo ako obetné. Zvyk sa zachoval hlavne medzi nemeckými a poľskými Židmi. Neskôr bola sliepka nahradená mincami, ktoré sa neskôr použili na charitu.

Na Roš HaŠana je zvykom jesť okrúhle potraviny, symbolizujúce celistvosť nadchádzajúceho roka, bez zlých udalostí. Jabĺčka, hrozno, granátové jabĺčka (jednotlivé zrnká oboch symbolizujú zároveň 365 dní v roku). Okrúhla sa robí aj chala . Býva sladká, narozdiel od sobotnej. Namiesto do soli sa namáča spolu s jablkami do medu, aby bol nadchádzajúci rok sladký. Med sa na tento účel používa už 1500 rokov.

V niektorých oblastiach je tiež zvykom jesť na Nový Rok rybacie hlavy, ktoré symbolizujú začiatok roka. Hlava = Roš.

Zvykom je priať si na Roš HaŠana:  “lešana tova “tikatenu” – “k novému roku kiež sme zapísaní”. Myslí sa tým do “Knihy života”. Do tej sú v deň Nového Roku zapísaní všetci spravodliví. Naopak, všetci zlí sú zapísaní do “Knihy smrti”. O osude drvivej väčšiny všetkých ostatných sa rozhoduje až do Jom Kipur, kedy je nad každým z nás vynesený definitívny rozsudok na nasledujúci rok (Tal.RH 16b). Podľa kabalistov, dôjde k definitívnemu rozhodnutiu až na 8. deň sviatku Sukot, kedy je nenapraviteľným hriešnikom navždy odňatá časť duše – CELEM. V prípade, že sa predsa len preukáže, že by rozsudok smel byť zmiernený, hriešnik si svoje hriechy neodpyká smrťou, ale ťažkou chorobou. Okrem toho smie byť duša odňatá tiež v noci sviatku Roš Hašana, avšak dôvodom je v totmo prípade účel ukázať človeku, čo sa deje po zapečatení jeho negatívneho osudu (moše Kordovero: Pojerdnanie o duši).

Preto možno počas 10 dní pokánia Božie rozhodnutie o našom potrestaní ešte zvrátiť patričným pokáním a sebaspytovaním.

(foto: autorka)

– chanele –