EL, ELOAH, ELOHIM

Jedným najfrekventovanejším Božím menom, používaným v Biblii je ELOHIM. Termín ELOHIM slúžil pôvodne nie len na označenie “Boha Izraela”, ale aj na pomenovanie pohanského božstva. Vtedy stál vždy v spojení so slovom “iný, cudzí” v tzv. viazanom genitívnom stave (status constructus) – “acharej elohim“.

Keď pátrame po etyológii mena ELOHIM, ako izraelského Boha, ako býva označovaný na prvých stránkach knihy Bérešit (1M), dostaneme sa dávno do minulosti. Meno vzniklo pravdepodobne z kanaánskeho EL. V prostredí patriarchov dostával Boh mnohé prívlastky a tak vznikol napr. EL-ELJON – Boh silný (1M 14.22), EL ŠADAJ-Boh Všemohúci (1M 17.1, 35.11, 48.3), EL ROI-Boh, čo vidí (1M 16.13), EL BÉTEL-Boh z Bételu (1M 35.7), EL OLAM-Boh Večný (1M 21.33), EL KANNO – Žiarivý Boh, či Horlivý Boh. a pod., a býval uctievaný aj Féničanmi.

EL ELJON, uctievaný už Malchísedekom, sa v niektorých príkadoch vskytuje tiež v kombinácii s Tetragrammatonom (Ž 7.17), alebo v príbuzných tvaroch, nar.: ELJONÍM (Da 7.22, 25) alebo ILLÁJA (Da 4.17, 7.25).

EL ELJON bolo prvý krát vzývané v Beer Šebe Abrahámom (1M 21.33). Jeho vnuk Jákob, keď kúpil v Šekeme diel poľa, aby tam postavil oltár, nazval tento EL ELOHEJ JISRAEL (1M 33.20) – Boh (EL) je Boh (ELOHIM) Izraela. Prijal tak svoje nové meno a zároveň uctieval Boha Najvyššieho, Boha svojich otcov.

Boh šalemského kráľa Malchísedeka EL ELJON, býva dokonca odborníkmi stotožňovaný s Bohom Abrahamovým (1M 14.20). Tým býva vysvetľované, že Boh Izraela je sudcom a Bohom celej Zeme (1M 18.25) a že jedine On môže byť uznávaný ako pravý a jediný Boh i mimo Izrael, pričom v každom jazyku býva pomenovaný iným termínom, odvoditeľným od pôvodnej formy.

EL sa zjavil patriarchom v ich rodnej zemi, ktorú veľmi dobre a dôverne poznali. Zjavil sa im za jednoduchých podmienok a v prvopočiatkoch si ešte zachovával funkciu otca bohov celého panteónu.

Poukazuje to aj na to, že Boh bol prítomný vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Zjavoval sa v mestách aj na pastvinách.

Podľa 1M 28.18 a 46.1-3 je možno vyrozumieť, že Jákob tiež uctieval EL-a.

V zmysle najstaršieho pomenovania semitského božstva znamenal EL bezpochyby moc. Možno ho tiež vidieť v mnohých starozákonných menách: Elíša (sídlo Božie), Eliáš* (môj Boh), Daniel (môj sudca je Boh), Gabriel (Boží hrdina), Michael (Kto je ako Boh?), Rafael (Boh uzdravuje) a Immanuel (Boh sa nami).

Kralická Biblia prekladá meno EL pojmom ” silný”, alebo “vládca” a prikláňa sa k jeho neznámemu pôvodu. V príbuzných semitských jazykoch tento termín označuje božstvo v tom najširšom slova zmysle, počnúc božstvom transcendentným a končiac až rôznymi drevenými či kamennými modlami (1M 35.2; 5M 4.28, 12.2).

Vo väčšine prípadov má vždy pri sebe prívlastok, či inak formulované bližšie určenie. Tak napr. v 5M 5.9 sa stretávame s: “ja Hospodin (JHWH) som tvoj Boh (ELOHIM), som Boh (EL) žiarlivo milujúci”, alebo v 1M 31.13: “Ja som Boh (EL) z Bét-elu”.

Pomocou kabalistickej metódy preskupovania písmen, nazvanej “teruma”, dostávame zo slova EL vymenením týchto dvoch písmen slovo “LO“, ktoré sa prekadá ako NIČ. Je známe, že kabalisti pojmom NIČ označovali ešte neprejaveného Boha, transcendentálneho, nazývaného AJIN, ktorý po stiahnutí zvanom CIMCUM sa stal už Bohom prejaveným a vtedy získal meno EJN SOF, ktoré sa prekladá ako Nekonečno, doslova, Bez Konca.

Pretože hebrejčina je jazyk semitský, je nutné prihliadať na etyológiu pomenovania božstva aj v rečiach okolitých národov. Slovo ELOHIM je semitské slovo, ktoré sa používalo bežne v praxi ako aj ostatné slová a získalo si už hore spomínaný význam. Niektorí sa domnievajú, že v dobe Abrahámovej a i pred ňou, sa pôvodne nejednalo o otca bohov, ale len o jedného jediného osobného boha, nakoľko kočovníci usadení na kanaánskom území uctievali “boha (elohim) môjho otca”  (1M 32.10) čo by mohlo naznačovať, že predkovia Izraelitov mohli byť Aramejci.

Termín ELOHIM sa vyskytuje aj v akkadčine vo forme “ILU“, alebo arabčine v podobe “ILAH“, kedy po pribratí gramatického člena dostáva hovorovú podobu ALLAH. Ako som už spomenula vyššie, pôvodne tento termín znamenal moc a v ugaritských textoch sú naozaj známky o tom, že EL mal nadvládu nad ostatnými kanaánskymi bohmi, neskoršieho obdobia.

Všetky termíny.  ILLAH, ALLAH, AL-ILAH sa prekladajú ako “boh”.

Gematriou slova ELOHIM dostaneme číslo 86. Je to rovnaké číslo aké dostaneme zo slova ha-teva (príroda). Znamená to (v reči kabaly), že Boh sa pod menom ELOHIM prejavuje v prírode, alebo, že Boh a príroda je jedno a to isté (B. Spinoza).

Božie meno  ELOHIM tak odzrkadľuje Božiu prítomnosť v prírodnom poriadku, kde sa Boh stáva stávajúcim a existujúcim. Božie atribúty sú tu cez prírodné zákony aktívne. Ide o prejav Božích účinkov, nie božskej podstaty, tá je skrytá, nepochopiteľná a zostáva rovnako utajená ako jedinečnosť božstva (A. Havlíčková).

ELOHIM teda úzko súvisí so stvorením. Podľa koncovky -im, vyrozumieme, že sa jedná o plurál termínu ELOAH. Použitie singuláru je veľmi ojedinelé (5M 32.15, Ž 50.22), častejšie sa v Biblii stretávame s plurálom a to viac než 2 000 krát!

Termín EL je zas akousi archaickou formou označenia a tiež sa prekladá pojmom BOH. Tak bol pôvodne chápaný aj v Kanaáne. Je vyjadrením božej transcendentity. ELOHIM je Boh nadprirodzený, nedosiahnuteľný a zdanlivo vzdialený. Je to Boh patriarchov. Boh, ktorý sa dal poznať len Abrahamovi, ináč je skrytý a človeku nemanifestovaný priamo. Jediný spôsob jeho prejavu je jeho zjav v prírode a prírodných silách.

Množné číslo nemožno brať doslovne, a to ani nie ako plural majestaticus, lebo tento biblická hebrejčina nepozná. Či ho možno chápať ako možný pozostatok polyteizmu, je otázne, lebo v prípade izraelského národa, tak citlivého v ponímaní jedinečnosti Boha, sa to síce zdá nepravdepodobné, ale len na prvý pohľad. Izrael bol vystavený vplyvu okolitých polyteistických spoločností vo výraznej miere a má za sebou niekoľko období návratu k týmto praktikám, hlavne v tzv. období kráľov, ale podozrenia sú aj na mojžišovské obdobie. Pre nedostatok miesta sa tu tomu venovať nebudem.

Z kabalistického hľadiska je v mene ELOHIM skrytá pôvodná predstava božskej mnohosti síl, podobne ako to bolo v starovekom Egypte (A. Havlíčková).

ELOHIM je strážcom prírodných zákonov, tvorcom sveta. Transcendentnosť korunovaná imanenciou. Jedinečnosť si podáva ruky so spätosťou so všetkými tvormi a i keď si drží odstup od stvorenia, je všetkým svojim tvorom vždy nablízku (A.Havlíčková).

EL sa niekedy prekladá aj ako “najmocnejší”. Vtedy sa jeho pôvodná všeobecnosť mení na jedinečnosť konkrétneho božstva (A. Havlíčková).

Boh plodnosti – EL, bol pôvodne otcom bohov kanaánskeho panteónu. Od neho následne k tomu vznikli tématicky s ním späté tituly ako “kráľ”, “pastier”, “tvorca” a pod.  Že toto všetko malo vplyv na patriarchov je zrejmé z 1M 28.18; 46.1-3. I Malchisedek bol pravdepodobne Elov kňaz.

Od Ela odvodené meno ELOAH a od neho vzniknutý plurál ELOHIM znie síce rýdzo semitsky, no nedá sa etymologicky vysvetliť, rovnako ako iné, neskôr zjavené meno toho istého Boha, nazývané opisne Tetragrammaton – štvorpísmenný. Má rovnaký význam ako EL a v Biblii sa vyskytuje predovšetkým v poézii a v Jóbovi (5M 32.15, 17…). Jeho aramejským ekvivalentom je ´ELÁH.

Kočovníci usadení v Kanaáne uctievali “Boha svojho otca”(1M 32.10), resp. “Boha XX”, napr. “Boha Náchorovho” (1M 32.53).

Akým termínom bol v tej dobe označovaný pojem boh je nejasné. Každopádne, slovo ELOAH to nebolo. Možno, že existovali len osobné mená bohov, a preto Mojžiš žiada od zjavenia v horiacom kríku, meno, aby vedel povedať Hebrejcom, kto ho za nimi posiela.

Kmeňovo meno ELOAH nesúvisí na prvý pohľad so žiadnym hebrejským slovesom a preto je ťažké dopátrať sa jeho významu v pôvodnom zmysle. Ak však jeho vznik možno vysledovať ku kanaánskemu EL-ovi, pátrať by bolo namieste v pôvodnej kanaánčine. Nateraz sa uspokojme s tým, že súčasná hebrejčina pri preklade slovenského “boh” používa slovo “ELOHIM” a rozumie pod tým za každých okolností len jedného jediného izraelského Boha, i napriek tomu, že EL bol známy a uctievaný aj mimo Izrael, pretože, ak už bolo spomenuté, súhrnne označoval božstvo celej semitskej oblasti s centrom nad Feníciou a Kanaánom.

Možno v ňom pri dobrej vôli vidieť pôvodného, spoločného a jediného boha, kedysi prírodne i ľudsky čistého náboženstva, ktoré bolo z nejakých dôvodov postupne, snáď kvôli snahe skonkretizovať si vzdialené nadprirodzeno v osobnom miestnom božstve, vytláčané až vytlačené na tú dobu, človeku prijateľnejším polyteizmom. Možno ho nakoniec každý nazýval ináč a všetci spoločne verili v “čosi” pôvodné. Rovnako je ale tiež možné, že mohol byť  “len” jedným z ostatných vtedy uctievaných božstiev i napriek svojmu jedinečnému postaveniu, ktoré neprestalo byť prehliadané určitou ( rodovou) skupinou ľudí (A.Havlíčková). Z neho sa pravdepodobne vyvinula až druhotne singulárová forma ELOAH, od ktorej vznikol neskôr už spomínaný plurál ELOHIM.

Podľa chasidského učenia podloženého knihou Sefer ha-Zohar, Boh keď Tvoril, zobral po častiach z každého sveta, od najnižšieho až po najvyšší a potom z nich stvoril človeka. Týmto svetom Boh hovorí “my” (“…stvorme…”). Avšak toto učenie vzniklo až ako výsledok filozofických debát.

Podľa inej tradície sú anjeli dielčie manifestácie určitých Božích vlastností, alebo inak povedané, formy Božieho pôsobenia.

Teoreticky by sa mohlo povedať, že hovoril k nim, ako k svojim súčastiam, tvoriacim vyššie svety (A. Havlíčková). Keď bolo prorokované narodenie Šimšona Božím poslom, Anjelom Pána,  a Mánoach poznal v cudzincovi po spaľovanej a pokrmovej obeti, konečne jeho charakter a uvedomil si s kým sa vlastne po celú tú dobu so ženou rozrávali, riekol: “…isto zomrieme, lebo sme videli Boha…”, pretože si uvedomil, že stál pred Anjelom Pána, no vzápätí na to hovoril o videní samotného Boha (Sud 13.22).

© chanele

 

______________________________________________________

*mená sú uvádzané v slovenskom znení. Eliáš sa povie hebrejsky Elija apod.

 

LITERATÚRA:

  • Anna Havlíčková: Sefer haŠem (súkromný náklad, 2004)
  • J.J.von Allmen: Biblický slovník (Kalich 1987)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (Herman a synové, 1993)
  • A.Bennet: Poznámka ke Genesis (Horus 1990)
  • M. Bič: Ze světa Starého Zákona (1986)
  •    -“-    : Dějiny Palestiny od pravěku ke křesťanství(1948)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (Ergo, 1996)
  • D. Duka: Úvod do Písma sv., SZ (1992)
  • J. Eisenberg: Kabbala (1923)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (DonBosco 1994)
  • J. Musset: Odkrývanie sveta Biblie, SZ (Mladé letá 1992)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (Dobrá kniha 1991)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (Vyšehrad +995)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (Púdorys 1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (Effekt 1993)
  • Encyklopedie Bible (Gemini 1992)
Reklamy

KDE PRISTÁLA NOEMOVA ARCHA ?

V 1M 8.4 sa hovorí, že Noemova archa pristála v horách Araratu. Z textu vyplýva, že nešlo o konkrétny kopec, ale o rad pohorí. Na ktorom konkrétnom vrchu archa nakoniec zakotvila sa s určitosťou nevie.

Irving Finkel z Britského Múzea spomína vo svojej knihe  (The Ark before Noah: Decoding the Story of the Flood – Archa pred Noemom: Dekódovanie príbehu o potope; New York 2012) až troch možných kandidátov pre horu, na ktorej archa nakoniec po potope spočinula:

  1. Mt. Ararat (Agri Dagh) – spiaca sopka vo východnom Turecku na hraniciach s Iránom a Arménskom
  2. Mt. Cudi (Judi Dagh) – podľa Koránu (Súra 11.44)
  3. Mt. Nisir (Pir Omar Gudrun) – tam spočinul koráb v Epose o Gilgamešovi

1./ Horu Ararat (Agri Dagh) spomína Biblia a po kristianizácii Sýrie a Arménska, sa táto legenda rozšírila aj do tých to dvoch oblastí.

Je dobré si uvedomiť, že biblický Ararat môže byť tiež variantom názvu Urartu, starovekého termínu pre región severnej starovekej Asýrie, ktorá zahŕňala aj spomínanú arménsku plošinu.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt agri dagh

Podľa Josepha Flavia,  Arméni v 1. storočí ukazovali zvyšky Noemovej archy na mieste zvanom “Miesto klesania”, asi 60 míľ juhovýchodne od vrcholu hory Ararat . “Hory Araratu” v 1M boli identifikované v neskoršej (stredovekej) kresťanskej tradícii s vrchom, dnes  známym ako “hory Araratu”, vulkanickým masívom na hranici medzi Tureckom a Arménskom, a v Turecku známym ako “Agri Dagh”, v súčasnosti neaktívnym stratovulkánom pokrytým ľadovou čiapkou, vo východnej Anatólii, v pohorí Arménska vysočina. Jeho vrchol tvoria dva štíty, Veľký a Malý Ararat, nachádzajúce sa neďaleko iránskej hranice. Jeho posledná aktivita sa datuje do obdobia 3000 p.n.l.

Agry(ararat) view from plane under naxcivan sharur.jpg

2./ Islamská tradícia stotožňuje horu, na ktorej pristála Noemova archa s vrchom  Mt. Cudi (Judi Dagh), v blízkosti mesta Jaziri ibn Umar (moderné Cizre), v hornej časti toku rieky Tigris v blízkosti modernej sýrsko-tureckej hranice, 18 km od Veľkého Araratu. Arabský historik   Al-Masud ( 956 n.l.), tvrdil, že miesto, kde archa spočinula sa dalo zhliadnuť ešte v jeho dobe.  Al-Masuda lokalizoval Horu Cudi približne 80 parasangov (stredoveká arabská dĺžková miera; 1 parasang = 5762 m) od rieky Tigris. Leží na hranici Arménska a bývalej Asýrie. Korán ju uvádza len termínom Judi.

V roku 1980, dobrodruh a samozvaný archeológ Ron Wyatt a jeho kolega David Fasold vyhlásil, že objavil Noemovu archu v blízkosti vrchu, miestnymi nazývanom Cudi Dagi.  V blízkosti bolo zriadené múzeum a akási kvázi rezervácia Noemovej archy.

 Historikmi bola Mt. Cudi lokalizovaná v provincii Corduene , jednej z  15 provincií Arménskej vysočiny. 

Treba však pripomenúť, že výskum ukázal, že formácia na tejto hore, nie je skamenelé drevo ako sa pôvodne myslelo, ale naozaj skalný masív vytvorený eróziou,  naviac, jej tvar nezodpovedá tvaru opísanému v 1. Knihe Mojžišovej. Je to tvar , ktorý kopíruje súčasné predstavy o tvaru lode, ako by mala podľa súčasných predstáv vypadať. Ľudský mozog žiaľ funguje tak, že aj keď sa po čase nájde dôkaz vyvracajúci to, čomu pôvodne veril, ostáva verný prvej variante. A tak veľa ľudí žiaľ stále zastáva názor o správnosti tohto nálezu.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt agri dagh

Zaujímavým faktom by mohol ale byť archeologický nález blízko tureckej dediny Sah na svahoch Mt. Cudi. Ide o kamenný reliéf znázorňujúci asýrsku postavu, datovanú do obdobia vlády Sancheríba (705-781p.n.l.), podľa insígnií pravdepodobne úradníka, spolu s reliéfmi samotného Sancheríba. Tam sa tento uchýlil, keď zavraždil svojho otca. Znamená to, žeľudia opísaní Bibliou a ich príbehy sú pravdivé.

3./ Nájsť horu Nisir (tiež hora Nimush) je viac problematické. Ako miesto zakotvenia lode postavenej Utnapištimom, je uvádzaná v mezopotámskom Epose o Gilgamešovi  a ide pravdepodobne o horu Pir Omar Gudrun (2743 m n.m.), v blízkosti mesta Sulaymaniayah v irackom Kurdistane. Napriek jej  presným opisom v epose, dosiaľ sa nenašiel nikto, kto by ju z tohto pohľadu šiel preskúmať. Škoda, ja sa najviac prikláňam k tejto variante.

Podľa odborníkov na akkadčinu názov Nisir môže byť názov nie len kopca, ale aj krajiny, alebo pozemku. Krajina Nisir mohla  dostať svoje meno od termínu nisirtu čo znamená lokalitu, ktorá sa skrýva, je neprístupná, alebo sa nachádza na samote, čo by zodpovedalo skutočnosti, že sa loď mohla uchytiť na neprístupnom mieste, teda napr. na kopci.

V preklade znamená Hora spásy. Hora alebo horské pásmo Nisir je spomínané v textoch z období vlády kráľa Ašurnasirpala II. (883-859 p.n.l.).  Nisir je tu situovaný medzi rieky Malý Zab a Adhen.

4./ Naposledy novo objeveným údajným miestom na ktorom by mohla byť ukotvená archa, je miesto v severnom Iráne, na hore Suleiman (Takht-e Suleiman). Pravdepodobné pozostatky “archy” objavil” dobrodruh, Robert Cornuke.

© chanele

Zdroje:

Súvisiace články:

NEFILIM 2.

Kto boli tieto záhadné bytosti z Prvej knihy Mojžišovej?

1M 6.1-4 tvrdí, že boli výsledkom párenia medzi bytosťami nazývanými “synovia boží” a ľudskými dcérami, čím získali negatívnu povesť. Preslávili sa ako veľkí bojovníci vysokého vzrastu (Ez 32.27; 4M 33).

Avšak 1M 6.4 možno chápať skôr ako chválu pre Nefilim. Ak sa v neskorších interpretáciách dávajú do súvisu s potopou sveta, ide teda pravdepodobne o nesprávny výklad, lebo samotná Biblia Nefilim nevystavuje žiadnej kritike (!).

Vďaka vysokému vzrastu sú nazývaní biblickými obrami. Poznáme ale aj iných biblických obrov – Refaimovcov (Refaim) a Anákovcov (Anakim). Refaimovci a Anákovci sú obri, ktorí dosiahli takmer božský stav, kdežto Nefilim sú len (!) klasickí obri.

O Refaimovcoch sa píše v 4M 2.11, 3.11; 2Sam 21.19 a Joz 11.22 a to vždy v podobe menovania jedného z obrov (Anák, Óg, Goliáš) stojaceho v opozícii k Izraelu ako zástupcu tohto národa.  Refaimovci bežne umierali, neboli nadprirodzení.

Podľa niektorých biblických komentátorov pôvod mena Nefilim naznačuje, že toto pochádza z kauzatívneho tvaru slovesa nafal = padnúť – 2Kráľ 3.19, 19.7 a teda, že spadli z neba, takže to boli “padlí anjeli”, ktorí mali pomer s ľudskými dcérami splodili s nimi “silných povestných mužov”. Biblia ale nikde nespomína doslovne, že by sa naozaj jednalo o padlých anjelov.

Iní komentátori sa chytajú slov “a taktiež a potom” a tvrdia, že Nefilim neboli ani “padlí anjeli” ani “tí silní”, lebo Nefilim “boli na zemi v tých dňoch”, tzn. ešte predtým než mali synovia boží styk s ľudskými dcérami. Podľa nich boli Nefilim jednoducho ničomníci ako bol Kain – lupiči, surovci, tyrani, vrahovia apod., ktorí sa potulovali po zemi, než ich zničila potopa.

Nakoľko ale Boh nehovorí, že chce zničiť okrem ľudí a zvierat aj nejakých “padlých anjelov”, či iné entity, čo i len nadprirodzené, museli byť títo vyslovene ľudského pôvodu.

Ďalší komentátori sú presvedčení, že Nefilim boli hybridní potomkovia zhmotnelých anjelov a ľudských dcér a iní ich stotožňujú s “giborim”(hrdinovia).

Z veršu je ale jednoznačne jasné, že Nefilim nie sú totožní so “synmi božími”. Septuaginta (LXX) používa na preklad slov Nefilim a “tí silní” jedno a to isté slovo – “gi´gantes” (obri). Aj tu možno pramení chybná interpretácia, lebo gréčtina dokáže niektoré hebrejské termíny preložiť len s veľkými obtiažami, ak vôbec. Toto je jeden z takých termínov.

Kto sú synovia boží?

Môžu to byť obyčajní ľudia uctievajúci Boha (aj Izraelci sú samotným Bohom nazývaní synmi Božími). Jób tento termín používa na označenie  anjelov. To isté tvrdí Peter (1Pe 3.19, 20, Juda (6). Mohli sa ale anjeli zhmotňovať do podoby ľudí? Termín “padlí” je vedou vysvetľovaný ako “božská transformácia” do hmotného nižšie postaveného stavu. Aj Biblia túto možnosť pripúšťa (1M 18.1, 2, 8, 20-22; 19.1-11; Joz 5.13-15). Miestom anjelov je ale nebo (šamajim; Da 7.9, 10). Hoci “povestní muži”, nepodliehali kritike Biblie, potopu neprežili a preto nemohli byť dobrí, avšak nemuseli byť horší od ľudí, ktorí neprežili (!). Inak by prežili potopu spolu s Noem. Avšak (!), 10 zvedov, ktorí priniesli Izraelitom nepravdivú správu o Kanaáne, prehlásili:”…sú muži mimoriadnej veľkosti. Videli sme tam Nefilim, synov Anáka, ktorí sú z Nefilim…”. Podľa tohto a aj iných textov ale vyplýva, že potopu predsa len prežili, minimálne, že v Kanaáne nejakí vysokí muži boli, avšak okrem tejto správy o nich už ďalšia kontinuálna zmienka v Biblii nie je (4M 13.31-33; 14.36, 37).

Levinas vo svojich Talmudických čítaniach cituje rava Maharša(TB Sota 34b-35a), ktorý vysvetľuje pasáž zo 4M 13.33 nasledovne: ” Zvedovia klamali. Mohli sa zdať ako kobylky vo vlastných očiach, ale ako mohli vedieť, že sú takými aj v očiach druhých? To nie je námietka: títo (obyvatelia) chystali pod cédrami svoje smútočné jedlo, a keď ich tamtí (izraelskí vyzvedači) zbadali, vyšplhali sa na stromy a usadili sa tam. Vtedy začuli, ako tí dolu zvolali: Na stromoch vidno ľudí sťa kobylky.” Táto príhoda mohla v Izraelcoch vyvolať dojem, že v Kanaáne žijú obri. (E. Levinas: Quatre lectures talmudiques; Paris 1968, 2005)

© chanele

Súvisice články a zdroje:

 

SUMERSKÝ MÝTUS O DU-KU KONTRA BIBLICKÝ RAJ

 

Záhrada EDEN z biblického rozprávania mohla byť v ľudovej slovesnosti inšpirovaná aj sumerským posvätným pahorkom DU-KU (tiež DUL-KUG). (Abraham pochádzal z Ur-u, ktorý pôvodne niesol sumerské meno Uruk).

Išlo o mýtické miesto, ktoré sa dostalo  aj do kultúry Asýrčanov a Babylončanov. Bolo to miesto nachádzajúce sa “na nebeskej a pozemskej hore”, čo možno z kozmologického hľadiska stotožniť so svetom, ktorý bol pred oddelením neba od zeme.

Je popisovaný ako domov oviec a obilia, ľudskej kultúry  a miesto, kde v prvotných časoch bývali sumerskí bohovia, nazývaní ANUNAKIM. Odtiaľ vydávali svoje osudové rozhodnutia. Ich vládcom bol boh AN (inak tiež ANU), stvoriteľ sveta, ktorý nikdy nebol spodobňovaný a ktorého podoba je nejasná. ANUNAKIM sa prekladá sumerológmi ako = zostúpivší z neba (AN=nebo).

Podľa sumerského ponímania sveta sa DU-KU nachádzal na východnom okraji Mezopotámie. Niektorí vedci sa ho snažia stotožniť s úpätím pohoria ZAGROS, ktorého úrodné podnebie mohlo prispieť k rozvoju ľudskej civilizácie.

DU-KU predstavoval centrum sveta, nachádzajúce sa nad sladkým podzemným oceánom APSÚ, na ktorého dne býval boh múdrosti a stvoriteľ ľudí ENKI (epos o stvorení ľudí: ENKI A NINMACH).

Jeho pozemskými náprotivkami boli svätostánky v Girsu, Nippure a Eridu. Boli to jeho pozemské alternatívy, podobne ako v neskoršom judaizme pozemský a nebeský Jeruzalem.

© chanele

zdroj:

KAŠRUT 3. – ČISTÉ A NEČISTÉ ZVIERATÁ Z POHĽADU VEDCOV

Dr. David Macht, vedec výskumných laboratórií Research Pharmacological Laboratories pri Sinai Hospital v Baltimore v Maryland, zisťoval závislosť medzi hladinou toxicity a čistými a nečistými zvieratami z pohľadu Biblie a zistil, že najmenší podiel toxicity má z dobytka ovca, po nej hovädzí dobytok, koza, jeleň a telce. Pol na pol sa nachádza pes, potom medveď, krysa, brav, mačka, vačica, líška a najhoršie sú na tom zajac, morča, škrečok, veverica a kôň. Jednoznačne z toho vyplýva po porovnaní s biblickým textom, že najnižší podiel toxicity majú zvieratá s rozdelenými kopytami (párnokopytníky) a súčasne prežúvavce a tie s najväčším podielom toxicity majú naopak labky a neprežúvajú, poprípade prežúvajú, ale sú nepárnokopytníky.

004

Toxicita dobytka, ktorý súčasne neprežúva a nemá rozoklané kopytá sa vysvetľuje tým, že nakoľko nie sú prežúvavce, potravu fermentujú až v slepom čreve (krava tak robí napr. v sérii svojich žalúdkov a natrávenú ju spätne prežúva), to znamená, že takýto živočích, nakoľko sa slepé črevo nachádza až za tenkým črevom, môže z takto upravenej potravy absorbovať živiny len za využitia kaprofágie, tj. opätovného trávenia výkalov (svojich i cudzích), čím ale dostanú do tela aj iné, škodlivé metabolické produkty. Kaprofágia je typická napr. pre psy, svine, kone, zebry a oslov. Sviňa je naviac ešte aj prenášač trichinózy prenosnej na človeka. Dnes bývajú samozrejme prasnice proti tejto nákaze veterinárne ošetrené.

Zaujímavým príkladom nečistého zvieraťa je ešte ťava, ktorá síce prežúva, ale sa radí do skupiny tzv. mozolochodcov, spolu s lamami. Tvar krviniek cicavcov sú sploštené gule. Ťava má krvinky sploštené ovály, to znamená, že majú iný pomer difúzie plynov. To ťave pomáha prežiť podmienky, v ktorých by iné cicavce umreli v dôsledku nedostatku vody, na zlyhanie krvného obehu. Ťava dokáže recyklovať vodu z ľadvín, čím dokáže vo svojom tele zhromaždiť také množstvo metabolických toxických odpadov, pri ktorom by iný cicavec zomrel. Preto nie je z medicínskeho hľadiska vhodné jesť jej mäso.

Podobný výskum sa robil s rybami a aj s vtáctvom. Výsledky boli opäť v súlade s Bibliou. Najnižší podiel toxicity u rýb mal morský vlk, sleď, šťuka, losos, treska, tuniak, halibut, okúň a pstruh; naopak najvyššiu hladinu toxicity mal žralok, rejnok, štvorzubec,  sumec a úhor. Našiel sa súvis medzi šupinami a plutvami, tak ako uvádza Starý Zákon a môžeme z toho vyvodiť, že ryby, ktoré nemajú šupiny bývajú mäsožravé alebo mrchožravé, takže prijímajú vyšší podiel toxínov. Rybia koža slúži k odstraňovaniu týchto toxínov, čiže ryby ktoré nemajú šupiny majú toxínov veľa a absencia šupín zabezpečuje, že sa ich môžu cez kožu rýchlo zbaviť. Preto vývojom stratili šupiny.

Fotografie-0237

Fytotoxický index vtákov opäť, rovnako ako pri iných zvieratách, súvisí s potravou, ktorú vták konzumuje.

Sova1

Najmenej toxínov majú holuby, kačice, prepelice, labute, husy, morky, kačice divé a sliepky. Najviac toxínov majú neprekvapivo jastrab, sova, vrana, kaňa.

010

Hmyz obsahuje veľmi vysoké hladiny toxínov, preto ho zjavne Biblia tiež zakazuje.

040

Aký z toho vyvodiť záver? Ortodoxný judaizmus nepripúšťa takéto špekulovanie nad Božími príkazmi a zákazmi. Avšak, ja si myslím, že žiadne Božie nariadenie nie je vyslovené pred človekom z rozmaru. A ak aj nie je vysvetlené, má veľmi rozumný dôvod.

© chanele

 

Zdroj:

  • Konflikt Genesis

Súvisiace články:

  • KAŠRUT 1.
  • KAŠRUT 2.

ZVUK A SLOVÁ V JUDAIZME AJ TEURGII

Podľa judaizmu majú slová reálne účinky nie len vo fyzickom svete, ale aj v duchovnom. Najjednoduchšou a najčastejšou formou takýchto slov sú požehnania. Zbožný Žid požehnáva jedlo, predmet, vlastnosť, udalosť a pod.

Ľudia, ktorí majú prístup k sidurom (modlitebné knihy) vedia, že požehnanie (beracha) sa vyslovuje snáď nad všetkým. Počnúc jedlom, umývaním rúk, cez nové šatstvo, zapaľovanie sviec až po uvidenie dúhy  a pod.

Požehnávaním sa povznášajú predmety a deje na duchovnú úroveň. Význam jedla ako čohosi čo nás udržiava pri živote sa tak dopĺňa na úroveň duchovnej výživy. Pri požehnaní dochádza k vzájomnej interakcii vzťahov človek – Boh. Človek vzhliada k Bohu, Boh sa znižuje a zhliada vo svojej milosrdnosti k človeku, lebo ho chce udržať pri existencii.

Aby malo požehnanie platnosť  musí obsahovať dve veci (TB, Berachot 40b):

  1. musí obsahovať Božie Meno JHWH (podľa Rava)
  2. Boh v ňom musí byť titulovaný ako “kráľ” (rabi Jochanan)

Až vtedy nadobudne svoju korektnú reálnosť.

Slová sú tvorené písmenami, ktoré nesú v sebe mnohotvárnu symboliku. Hebrejská reč a písmená hebrejskej abecedy majú tak v judaizme veľký význam. Významné miesto však zaujíma aj zvuk. Veľmi dôležitý je “HLAS BOŽÍ” tzv. BAT KOL (bližšie o ňom bude uvedené v pripravovanom  samostatnom článku), ktorý možno počuť a ktorý povoláva človeka k Bohu.

Biblia hovorí o sluchu ako o veľmi jemnom zmysle, schopnom zachytiť aj “tichý šelest” (1 Kr 19.12). Je to najdelikátnejší z ľudských zmyslov a preto možno Boha častejšie počuť, ako vidieť. Takto ho možno ale zažiť len mimo čas a priestor, v ktorom existujeme ako hmotné bytosti. Stáva sa tak počas meditácií, koncentrácií, modlitieb a pod., kedy človek maximálne prenikne do svojho vnútra. V tom okamihu, keď sa tak stane, si človek uvedomí svoj zdroj odkiaľ pochádza. Stávame sa vtedy svedkami Božej existencie a pre to sme boli vlastne stvorení. Ide o svedectvo o Jedinom, tak ako sa o tom hovorí v židovskom vyznaní viery – modlitbe Šema. A vtedy, možno Boha začuť. Počuť možno rôzne hlasy (anjelov, duše zomrelých..), časom a skúsenosťou sa dá prísť na to, ktorý z hlasov je Bat Kol – Hlas Ducha Božieho – Ruach Elohim.

-chanele-

súvisiace články:


 

HORIACI KER 2.

Odhliadnúc od predchádzajúceho článku  HORIACI KER A NÁBOŽENSKÉ VÍZIE , v ktorom bola spracovaná téma dosť kontroverzne a ktorý bol zameraný skôr na možnosť pochopenia náboženských vízií, by možno bolo zaujímavé spomenúť “horiaci ker” ešte raz a to z pohľadu botaniky. O akú rastlinu sa asi mohlo jednať?

Bádatelia špekulujú nad viacerými variantmi. Vo všetkých prípadoch sa predpokladá, že hora Sinaj sa nachádza na Sinajskom polostrove.

  • Tam rastie krík Jasenec biely, ktorý sa radí medzi tzv. plynové rastliny. Má biele, alebo naružovelé kvety a vylučuje olej, ktorý sa vo vysokých horúčavách môže vznietiť. Napočudovanie, zhorí len olej, krík nie (!).
  • Inú možnosť ponúka jeden americký vedec, ktorý vyskúšal horenie akácie. Akácia má drevo, ktoré sa horením mení na drevené uhlie, ktoré si relatívne dlho po dohorení zachováva pôvodný tvar rastliny. Na blízkom východe sa nachádza veľké množstvo zemného plynu, ktorý sa zvykne spontánne uvoľňovať do ovzdušia (viď. tiež článok Sodoma a Gomora). Ak by takýto plyn unikal v blízkosti akácie a vznietil sa, ker by mohol veľmi ľahko vzbĺknuť. Mojžiš mohol byť svedkom práve takéhoto procesu a mylne sa domnievať, že ker horel, ale nezhorel, za predpokladu, že nemal vedomosti o drevenom uhlí.
  • A do tretice, existuje jeden ker, ktorého kvety po rozkvitnutí majú farbu ohňa a mohli byť podľa niektorých bádateľov ilúziou, ktorej Mojžiš podľahol. Na moje sklamanie, neviem v tejto chvíli zohnať jeho botanický názov. Keď sa tak stane, tento článok bude o uvedenú informáciu doplnený.

A v neposlednom rade, možno šlo o hocijaký iný bežný ker, v pozadí ktorého sa nachádzala tzv. geoplazma. O tom bližšie nabudúce, v pripravovanom článku HORA SINAJ / VRCH HOREB 2.

-chanele-

zdroj:

  • dokumantárny seriál USA: VEĽKÉ ZÁHADY – MOJŽIŠ
  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Práce, Praha 1988)

Súvisiace články:

PRECHOD CEZ MORE A VRCH HOREB

Keď Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta viedol ich púšťou až po hranice zasľúbenej zeme. Napriek biblickému vymenovávaniu miest kadiaľ šli, nie je trasa Exodu dodnes s určitosťou známa. Všetky oficiálne biblické miesta boli lokalizované len približne.

Za oficiálnu sa považuje trasa vedúca cez Sinajský polostrov a zasahujúca na jeho južné pobrežie.

Viedla teda z Pitomu popri “Horkých jazerách” južne k najjužnejšiemu cípu, kde oficiálna archeológia lokalizuje aj horu Sinaj a potom trasa začala stúpať  pozdĺž západného pobrežia  severne do Kadeš Barney, kde po urobení slučky opäť údajne klesala až k Esjon Geberu a potom pokračovala opäť severne cez Edom do Moábu a Ammónu. Toto tvrdenie je podmienené horou Sinaj, o ktorej umiestnení rozhodla (!) Helena, matka cisára Konštantína a celý svet jej uveril. Problém je že táto lokalita geograficky nezodpovedá lokalite opísanej Bibliou. Nie len, že toto miesto nemohlo poňať 3 000 000 ľudí (toľko podľa údajov z Biblie Izraelitov bolo – 600 000 mužov + ženy a deti), ale na viac hora Sinaj, resp. Horeb je opisovaná Bibliou ako hora dymiaca a hučiaca a trasúca sa, čo predpokladá sopečnú činnosť. Celému Sinajskému polostrovu chýba akákoľvek seizmická aktivitu ako teraz, tak aj v minulosti.

Druhou alternatívnou trasou bola trasa vedúca severným pobrežím Sinajského polostrova, cez územie Filištíncov. To by bolo ale dosť nebezpečné, nakoľko Filištínci neboli veľmi priateľskí a túto trasu vylučuje aj Biblia (2M 13.17).

Ostáva tretia alternatíva, cez Sinajský polostrov až k Akabskému zálivu, ktorá vedie cez hory a končí na širokej piesčitej pláži, dostatočne veľkej na to, aby sa na nej mohli Izraeliti utáboriť. Pred nimi sa v takom prípade rozprestieralo naozaj už len more Akabského zálivu.

Táto trasa Exodu sa zdá byť ako najpravdepodobnejšia. Už aj za to, že Biblia hovorí o  “vyvedení Izraelitov z Egypta” (2M 3.11-12) a pokiaľ vieme, Sinajský polostrov v tej dobe bolo egyptské územie! Takže, keby bol Mojžiš vyviedol Izraelitov cez Červené more (ako sa všeobecne verí) a potom by na južnom cípe polostrova, uprostred sinajskej púšte dostal Desatoro, bolo by to stále na území Egypťanov a to by bolo v rozpore s biblickým príbehom, už aj preto, že vrch Horeb má podľa Biblie ležať na midjanskom území, ktoré nemohlo byť totožné s egyptským!

“Krajina západne od egyptskej rieky až po Akabský záliv patrila vždy k egyptskej politickej sfére a tam ležala hranica Egypta” (James Montgomery: Arábia a Biblia).

Egypťania mali Sinajský polostrov pod vojenskou kontrolou. Hovoria o tom egyptské nápisy o baniach, chrámoch a opevneniach z tohto územia.

Biblia hovorí o udalostiach tesne pred prechodom cez more toto:

“Jahwe prehovoril k Mojžišovi a povedal mu: povedz Izraelcom, aby sa obrátili a utáborili sa pred Pi-Hachirotom, budete táboriť oproti tomu miestu na brehu mora.” (2M 14.1-2)

Pi-Hachirot sa lokalizuje na pobrežie Akabského zálivu a Baal Cefon by bolo najvýhodnejšie umiestniť priamo v Arábii – už aj podľa názvu.  Baal je kanaánsky “pán” a je preto pravdepodobnejšie, že sa nachádzalo na Arabskom polostrove, než na egyptskom území, ešte pred Akabským zálivom.

Aj J. Flavius hovorí, že “Egypťania dobehli Izraelitov a boli pripravení s nimi bojovať. Uzavreli im cestu od strmých horských svahov (svahy horského masívu na západnom pobreží) až k moru (pobrežie Akabského zálivu?), po oboch stranách boli nepriechodné hory…”

Pláž , na ktorej sa mohli Izraeliti ocitnúť v pasci medzi morom a Egypťanmi, sa dá dostať len z jedného smeru. A práve na konci tejto pláže  boli nájdené pozostatky egyptského vojenského opevnenia.

Dno Akabského zálivu je kaňon v tvare písmena “V” hlboký asi 1 km. A na jednom mieste vedie cez Akabský záliv asi 1 míľu široká vyvýšenina, zvažujúca sa pod uhlom asi 6 °. Pobrežie do neho klesá pod uhlom 45°. Práve tento most z naplavenín, mohol poslúžiť ako miesto prechodu cez more. Robili sa výpočty podľa rozmerov mosta a predpokladanej rýchlosti chôdze spolu s predpokladaným  počtom ľudí  a vyšlo, že most je reálne možné prejsť za 4 hodiny.

Biblia ďalej uvádza: “…Jahwe rozháňal more prudkým východným vetrom celú noc, vysušil ho a všetky vody sa rozdelili…vody po ich pravej i ľavej strane stáli ako múr.” (2M 14.21)

Spomínaný naplaveninový most objavil už Napoleon. Zhodou okolností bol na mieste, keď bola voda východným vetrom rozfúkaná a podľa záznamov ledva ušiel vracajúcim sa vodám.

Čo sa to mohlo stať? Alebo ako?

Dá sa predpokladať, že bola veľmi chladná noc, na púšti nič čudné, teploty tam zvyknú vtedy klesať pod bod mrazu. O vode sa hovorí, že stála po oboch stranách kolmo hore (2M 14.21). Mohlo ísť o prirodzené zdvihnutie okrajových vôd rozfúkaním nad naplaveninu, alebo ako uvádza Biblia, “vodné priepasti stuhli v hlbinách mora” (15.8) doslovne. Možno odvážne predpokladať, že vody zamrzli. Rovnaké zázraky prírody možno pozorovať aj dnes v Iráne, alebo v Arizone. Izraeliti mohli  prejsť cez more suchou nohou a more sa na úsvite vrátilo na svoje miesto (2M 14.27). Ráno na úsvite sa ľadové hrádze pod lúčmi vychádzajúceho slnka začali topiť a zaplavili Egypťanov, aj keď o zamrznutých vodách Napoleon nehovorí nič.

V ten deň Jahwe vyslobodil Izrael z rúk Egypťanov…(2M 14.30).

V okolí mosta sa robia podmorské archeologické výskumy cca od roku 1975. Boli nájdené zatopené pozostatky vozov a vozových kolies, z toho jeden voz pozlátený, takže patril nepochybne niekomu zámožnému. Naviac, tvar kolies, hlavne počet ich lúčov je typický pre kolesá používané v 18. egyptskej dynastii (James K.Hoffmeier: Vyjadrenie k vývoju kolesových lúčov v 8.dynastii).

Na južnej časti pláži bol nájdený fénický stĺp pri predpokladanom Baal Cefone. Na jeho nápisoch v kanaánčine sa údajne hovorí, že bol postavený kráľom Šalamúnom na Božiu počesť ako spomienka na prechod cez more.

Ak budeme toto rozprávanie brať ako príbeh skutočného miesta prechodu cez more, môžeme sa pokúsiť nájsť aj predpokladanú horu Sinaj, či resp. vrch Horeb, už na Arabskom polostrove. Mohla by ním byť tzv. “Hora Mojžišova” (Jebel El Lawz) vysoká 8000 stôp. Ide o najvyššiu horu v tomto regióne, ktorej vrchol je údajne celý zčernalý, ako keby kedysi dávno na jej povrchu niečo horelo (?) – 2M 19.18

Na jej východnom úpätí sa vraj dokonca nachádza polkruh 12 veľkých bielych žulových stĺpov, ktoré by mohli zodpovedať 12 stélam 12 kmeňov Izraela (2M 24.4). Tiež sa našlo čosi, čo by mohlo byť oltárom (2M 24.4) s 12 petroglyfmi okolo neho.

DODATOK:

Dlho som sa pokúšala spojiť názov mena Jam Suf (Rákosové more) s konkrétnou lokalitou. Názov hovorí o rákosí a teda skôr o močaristej oblasti. Neúspešne.

Podľa niektorých bádateľov sa mohlo jednať o 5000 rokov staré jazero Ballah, ktoré bolo lokalizované zo satelitných snímok ako niekdajšia vodná nádrž, blízko ktorej sú dve egyptské opevnenia. Takéto staroveké vodné nádrže, dnes už neexistujúce, sú na snímkach zjavné ako tmavé miesta.

Podľa niektorých historikov je názov Jam Suf dodatočnou vsuvkou, lebo je použitý v Biblii len raz. Všade inde, kde sa o udalosti hovorí, sa zmieňuje len ako o mori. Tento názov teda možno brať ako zavádzajúci. Ako vznikol jeho nesprávny preklad “Červené more” vysvetľujem v článku Prechod cez Jordán a 12 pamätných kameňov.

-chanele-

zdroj:

Súvisiace články:

 

 

HORIACI KER A INÉ NÁBOŽENSKÉ VÍZIE

ÚVOD K ČLÁNKU:

Tento článok je dosť netradičný, pre čitateľov inklinujúcich k ortodoxii možno až heretický. Nesnažím sa ním nič spochybniť, len odovzdávam zaujímavé informácie, ku ktorým som sa štúdiom dostala. Či je na nich niečo pravdivé ponechávam na každom čitateľovi zvlášť a netvrdím, že je to absolútne riešenie témy.

V predchádzajúcich článkoch  ( Hora SINAJ vrch HOREB ;   Midjanci a Boh jHWH  ) som písala, že sú historici, ktorí kladú dôraz na indície, ktoré posúvajú horu Sinaj na Arabský polostrov. Argumentujú absenciou sopečnej aktivity na Sinajskom polostrove a to ako dnes, tak aj v minulosti. Kdežto arabský polostrov má dodnes niekoľko aktívnych sopiek a to aj na lokalitách, ktoré by spadali do úvahy v súvislosti s biblickým opisom udalostí na vrchu Horeb (biblická tradícia používa ako termín Horeb, tak aj Sinaj, pri bližšom skúmaní máme zato, že Desatoro bolo darované práve na vrchu Horeb). V tomto ohľade by bolo relevantné preštudovať flóru predpokladaných oblastí aj na Arabskom polostrove, čo ale nie je v mojich silách. Kedykoľvek sa v tomto smere dozviem niečo nové, dám vedieť.

Veľmi ma v tomto smere zaujala správička zverejnená na internete spred piatich rokov ( http://aktualne.centrum.cz/zahranici/blizky-vychod/clanek.phtml?id=523083 ), v ktorej sa uvádza, že Mojžiš (pri všetkej úcte k nemu) mohol byť pod vplyvom psychedelík, keď pobýval na vrchu. V  minulosti bolo bežné, že sa pri náboženských obradoch (a predovšetkým tých prorockých) používali k navodeniu zmenených stavovo vedomia rôzne prírodné látky, a umožňovali tak šamanom, kňazom a pod., bezprostredný kontakt s božstvom, duchmi predkov, totemovými zvieratami a pod.

Nie je vylúčené, že sa takéto látky používali aj v blízkosti Egypta a Kanaánu, zvlášť, keď na Sinajskom polostrove (a ten patril politicky k Egyptu) rastie rastlina z rodu akáciovitých, ktorých drevo sa v staroveku bežne používalo a z ktorého bola vyrobená napr. Noemova archa. Kôra akácie (náš agát je jej príbuzný) obsahuje látku nazvanú dimethyltriptamin (DMT, viď. kniha od amerického psychiatra P. Strasmanna: DMT molekula duše; mimochodom židovského pôvodu, ktorý v nej skúma práve vplyv tejto látky na ľudský organizmus a okrem iného v súvislosti s náboženskými víziami), o ktorej samozrejme vzdelaný Mojžiš mohol vedieť.

Nejde o to, že prijímal Tóru pod vplyvom týchto látok, ale o to, že možno práve táto látka umožňuje kontakt s duchovným svetom! DMT je totiž prirodzená zlúčenina, ktorá sa nachádza v každom živom organizme, dokonca si ju produkuje aj ľudský mozog, konkrétne epifýza. Sú stavy kedy organizmus tento endogénny DMT produkuje vo zvýšenej miere. Sú to také stavy vedomia ako narodenie, smrť, klinická smrť, meditácia, náboženské vízie a údajne aj kontakt s UFO. P. Strasmann viedol v tomto smere 20 ročný výskum na dobrovoľníkoch a snažil sa dokázať reálny vplyv tejto látky na ľudské náboženské cítenie. Sám si kladie otázku, či táto látka nebola do našich tiel “vložená úmyselne” ako prostriedok na kontakt.  Nepodarilo sa totiž doteraz zistiť na čo ju (DMT) vlastne organizmy produkujú, lebo je takpovediac k ničomu. A mozog ju, hneď po glukóze, má najradšej (!). Mal by na túto tému písať aj G. Hancock v knihe Hledání nadpřirozena (nepodarilosa mi ju doteraz zohnať a je vypredaná).

Je teda určitý predpoklad, že i samotné videnie horiaceho kra bolo už viac menej hraničným javom súvisiacim s užitím tejto látky, vďaka ktorej došlo ku kontaktu s duchovnou úrovňou tohto sveta.

Látka sa nachádza ako v rastlinách, tak aj v živočíchoch. Dá sa zistiť v ktorých, ale domáce experimentovanie by som neodporúčala. Ak má niekto záujem, spoľahla by som sa na ľudský endogénny (epifýzou produkovaný) DMT, ktorého zvýšenú hladinu, podľa výskumov P. Strasmanna možno dosiahnuť napr. správne riadenou meditáciou.

Možno práve prostredníctvom DMT komunikuje Boh s ľuďmi. DMT tu plní funkciu akoby rádioprijímača, na ktorom je vysielanie možné počuť. Niečo ako rádio, ktoré sprostredkuje našim ušiam počutie rádiových vĺn, ktoré sú inak pre náš zrak neviditeľné a sluch nepočuteľné. Môže to byť prostriedok ku komunikačnému spojeniu. Na to, aby som videla svet, potrebujem oko. A na to, aby som mohla hovoriť s niekým s duchovnej úrovne, potrebujem určité množstvo látky, ktorá tento myšlienkový prienik umožňuje.

Všetko v tomto článku sú len domnienky, netvrdím, že je to absolútna pravda. je na vás, čo si z toho odnesiete a čo odmietnete.

-chanele-

Súvisiace články:

  • Horiaci ker 2. (pripravované)

 

 

NEFILIM

“V tých dňoch a tiež neskôr povstalo na zemi pokolenie NEFILIM, to keď sa boží synovia spájali s ľudskými dcérami a ony im rodili deti. To sú tí hrdinovia dávnych čias, tí povestní muži.” (1M 6.4)

Táto biblická pasáž sa radí medzi najťažšie vysvetliteľné. Nemožno sa ani oprieť o sumerský mýtus. Jediné čo môžeme objektívne urobiť, je text filologicky rozobrať.

Samotné slovo NEFILIM je plurál a možno ho odvodiť od slovesného kmeňa NFL = padať, zvaliť sa, klesnúť, od ktorého sú odvodené aj také slová ako NEFEL = potrat, či slovné spojenie NeFILAT APAJIM = poklona a pod.

Neskorý judaizmus pod termínom NEFILIM chápal “padlých anjelov”. (Tu treba pripomenúť, že v oblasti angeológie a démonológie bol judaizmus ovplyvnený Peržanmi a Babylončanmi, takže sa nejedná o pôvodné židovské učenie.) Táto predstava bola prebratá aj ranými kresťanskými autormi, avšak po 4. storočí, kedy sa anjeli začali v kresťanskom svete chápať duchovnejšie, než ich pôvodne vnímal judaizmus, bolo pre kresťanskú cirkev neprijateľné, aby boli duchovné bytosti “pošpinené” sexom (lebo tak bol sex v tej dobe cirkvou vnímaný – ako niečo zlé a skazené, motivované Satanom…) a tak sa s “padlých anjelov” stali “Setovi potomkovia” a ľudské dcéry sa zo všeobecne vnímaných príslušníčok ľudského  rodu, stali “ženami z Kainovho potomstva”.

Vo všeobecnosti sa dnes pod termínom NEFILIM chápu potomkovia ľudí a akýchsi “nebeských” bytostí, ktorí sa neskôr stali dôvodom pre vyhladenie ľudskej rasy potopou.

Tradícia hovorí o “hrdinoch dávnoveku”, o ktorých sa tak nejako automaticky začalo veriť, že boli vysokého vzrastu. Nestretla som sa však s tým, že by boli radení medzi obrov, ako napr. ANAKIM a REFAIM. Ľudia tej doby mohli chápať pod povestnými mužmi a hrdinami, ľudí statnej postavy, lebo taká zaručuje úspech v boji muža proti mužovi. To však ešte nie je zárukou, že by “statnosť postavy” šla ruka v ruke s obrím vzrastom”.

Biblia používa zároveň termín “SYNOVIA BOŽÍ”.

Termín SYN sa podľa semitských jazykových zvyklostí používa na vyjadrenie VZŤAHU PRÍSLUŠNOSTI.

Napr. SYNOVIA  IZRAELA, SYNOVIA CUDZINY (2M 12.43), SYNOVIA SMRTI ((1S 20.31; 2S 12.5), SYNOVIA PLAMEŇA (Jób 5.7) tj. iskry, SYNOVIA ZLOBY (2S 7.10) a pod.

Aj súčasná hebrejčina používa termíny ako napr. SYN JEDLA = vo význame “jedlý”; BEN ELIM = anjel; BEN EREC = syn zeme, tj. krajan, rodák; BEN BAJT = syn domu, tj. člen domácnosti; BEN BELIAL = syn Beliala, tj. zlý človek; SYN POZNANIA = rozumný človek; BEN TOVIM = syn dobrých, tj. z dobrej rodiny; BEN MET = syn smrti, tj. odsúdený na smrť; BEN MEA = syn stovky, tj. storočný; BEN ŠAMEN = syn oleja, tj. tučný; BEN TORA = syn Tóry, tj. učenec a pod.

Termíny SYN BOŽÍ a podobne aj SYN ČLOVEKA boli vysvetlené v predchádzajúcich článkoch s menovitým názvom.

Biblia nepíše nič bližšie o “Božích synoch”, len to, že si brali za manželky “ľudské dcéry” a ich potomkovia boli NEFILIM.

Ak nechceme brať do úvahy dosť rozšírenú mienku, že “synovia boží” sú mimozemšťania, ktorí sa rozhodli zmiešať svoj genóm s pozemským, môžeme pod týmto slovným spojením chápať jednoducho “mužov kráčajúcich božími cestami”, ktorí namiesto náhodného sexu, si ženy “brali” už aj za svoje stále partnerky, čo by z antropologického hľadiska mohlo vypovedať o vzrastajúcej inteligencii ľudského rodu.

Zároveň by sme potom ich potomkov nevnímali ako “obrov” ani ako “padlých anjelov”, ale naozaj tak, ako o nich píše Biblia – ako “povestných hrdinov dávnoveku”, pretože v termíne NEFILIM nám nebude rezonovať sloveso “PADNÚŤ” ale slovo “POKLONA” (nefilat apanim = tj. doslovne “poklesnutie tvárí, tj. úcta k hrdinom).

Biblia nie je natoľko konkrétna aby tvrdila, že zo spojenia “synov božích” a “ľudských dcér” vzišlo zlé pokolenie a zo spojenia “mužov” a “ľudských dcér” pokolenie dobré. Dokonca potomkov mužov a žien nespomína a to predsa neznamená, že sa títo spolu nemnožili. Je to dokonca nepravdepodobné, aby sa nemnožili.

Biblia nerozlišuje dobrých a zlých, hovorí len o tom, že v dávnoveku sa rodili hrdinovia a potom už nie. Ďalšia kapitola už spomína zlobu “človeka na zemi” (1M 6.5), ale nie ako zlobu NEFILIM na zemi, ale ľudskú! To je rozdiel. Doba jednoducho priniesla aj veľké množstvo zla a možno predpokladať vývoj ľudstva od dobra ku zlu, minimálne od neznalosti k znalosti a následne k rôznym alternatívam rozhodovania sa.

-chanele-

Súvisiace články: