NOEMOVA ARCHA A PRECHOD CEZ MORE NA SYNAGOGÁLNEJ MOZAIKE

Vykopávky na synagóge v starobylej dedinke Huqoq v južnej časti severnej Galiley, pochádzajúcej z neskorého rímskeho obdobia (cca 5. stor.n.l.), odkryli ohromujúci a neobvyklý nález v podobe dlažobnej mozaiky, pozostávajúcej z dvoch zachovalých panelov.
Jeden ukazuje Noemovu archu(1M 6-9) a vedľa nej levy, leopardy, hady, medvede, slony, pštrosy, kozy, ovce a ostatné zvieratá; druhý znázorňuje prechod cez Rákosové more (2M 14.26) a Egypťanov ako ich požierajú veľké ryby, prevrátené vozy, vojakov a kone.
Podľa profesora archeológie na UNC Chapel Hill, Jodi Magnessoma, ktorý viedol vykopávky, sú spomínané scény pre synagogálnu výzdobu extrémne zriedkavé. S podobnými sa stretol len dva krát. Ďalšie zobrazenia prechodu cez more sa našli už len v Dura Europos (Sýria) a v Wadi Hamam (Izrael). Rovnako tak stvárnenie Noemovej archy sa našlo len v Jeraši (Jordánsko) a v Mopsuestii (Turecko).
Okrem vzácnych mozaík, bolo na mieste nájdené aj veľké množstvo keramiky a mincí.

-chanele-

ZDROJ:

Reklamy

PREČO BIBLIA ZAKAZUJE TETOVANIE?

“Kvôli mŕtvym si nerobte na tele zárezy ani tetované znaky; ja som Hospodin.” (3M 19.28)

Hoci táto pasáž jasne zakazuje tetovanie, zároveň neposkytuje dôvod prečo sa tak nemá činiť.

Mark W. Chavalas, profesor dejín na Wisconsin Universite, zisťoval, čo znamenalo tetovanie pre staroveké národy Blízkeho Východu. Nakoľko kap. 19 spomína modlárstvo a praktiky pohanských smútočných obradov, zameral sa práve na túto oblasť ako možný dôvod. Nenašiel však žiadny relevantný dôkaz ako v Levante, tak v celej Mezopotámii a dokonca ani v Egypte.

Na Blízkom Východe sa ale tetovanie používalo na označovanie otrokov. Na čelo alebo ruku sa im tetovala buď značka, alebo meno vlastníka aby v prípade úteku mohol byť otrok vrátený majiteľovi.

Podľa Chavalasa by to mohol byť hlavný dôvod pre biblický zákaz. A to nie len preto, že 3M odsudzuje otrokárstvo, ale aj preto, že Izraeliti boli sami otroci v Egypte.

Jediný spôsob tetovania, ktorý bol starovekou izraelskou spoločnosťou tolerovaný, bolo vytetovanie Božieho Mena na ruku, ako znak vyjadrujúci, že jeho nositeľ patrí Bohu (Iz 44.5).

-chanele-

ZDROJ:

 

MODRÁ TCHELET

Písmo Sväté dáva prikázanie nosiť na rohoch odevu strapce – cicit (5M 22.12) , čoby stále znamenie na šatoch (4M 15.37-41), ktoré majú mať konkrétnu farbu, na ktorej označenie používa termín TCHELET (4M 15.38). Ide o modrú farbu, ale určiť jej konkrétny odtieň sa dnes už presne nedá a preto sa strapce na talite (modlitebný šál, na ktorého použitie sa nosenie cicit, obmedzilo), robili od 2. stor.n.l. až podnes biele. Posledné roky sa ale rozšírilo, dávať do cicit jednu niť modrú, modrofialovú alebo tyrkysovú.

tchelet3  tchelet2

V Biblii býva farba tchelet spomínaná ešte v súvislosti s farbou fialovou (argaman) a purpurovou (šani).

Modrá TCHELET sa používala aj pri výrobe veľkňazovho odevu a tapisérií vo svätostánku (TB, Tosefta). Po 2.churbane sa z objektívnych príčin používala už len na výrobu cicit a postupne sa jej totožnosť úplne zabudla.

Podľa Talmudu sa vyrábala zo slimáka s hebrejským názvom CHILAZON, žijúceho na pobreží Fenícíe (TB, Šab 26a), o ktorého identite sa dodnes vedú spory, podobne ako o odtieň samotnej farby.

Adeptov na inkriminovaného morského mäkkýša je hneď niekoľko.

  1. Murex trunculus, známy pod moderným názvom Hexaplex trunculus
  2. Sepia officinalis a
  3. Janthina

Murex trunculus je najpravdepodobnejším kandidátom a ešte sa k nemu vrátim. Vzorka farby zo sépie bola identifikovaná ako tzv. “pruská modrá”. Farbivo z Janthiny je zas klasické fialové, no talmudické a biblické indície hovoria o farbe modrej.

Podľa profesora chémie, Zvi Korena, bola modrá tchelet podobná “polnočnej modrej”, k čomu dospel na základe analýzy 2000 rokov starej zafarbenej tkaniny, nájdenej pri vykopávkach v Masade v r. 1960. Chemická analýza vzorky vykázala, že bola farbená Murexom a jej odtieň bol polnočná modrá s purpurovým odtieňom. V r. 2013 bola vzorka p. Naámom Sukenikom z Izraelského pamiatkového úradu datovaná do 1. stor.n.l. a zdroj farbiva bol potvrdený ako Murex Trunculus.

V prípade Murexu  sa farbivo extrahuje z hypobranchiálnej žľazy (preto hexaplex). Pôvodne je fialové, tak bolo známe medzi Féničanmi, ale ak sa toto farbivo vystaví na nejaký čas UV žiareniu (v staroveku stačilo slniečko), farba sa nakoniec zmení na modrú, pretože indigokarmín v ňom obsiahnutý, práve takto reaguje. Odtieň je totožný s odtieňom modrej vo svetelnom spektre dúhy, nachádzajúci sa medzi nebeskou modrou a indigom.

techelet

V staroveku nazývaná ako “modrofialová” v súčasnej hebrejčine “svetlomodrá”. Vo svete sa všeobecne nazýva “modré indigo” a slúži na farbenie klasických džínsov.

Ak sa farbivo nevystaví slnku, ostáva zafixované v pôvodnom odtieni a vtedy sa nazýva fialová – argaman. To je tá klasická fénická. Samozrejme odtiene možno korigovať dĺžkou pobytu farbiva na slnku.

Slimáka Murex trunculus možno nájsť na izraelskom pobreží neďaleko Tel Šikmonu a teda s najväčšou pravdepodobnosťou  je chilazonom z Tosefty.

002

Murex trunculus je morský ulitník, u nás známy pod názvom “ostranka” podľa ostrých výbežkov na ulite. Žije v Stredozemnom mori, Atlantiku, na pobreží Európy aj Afriky. Vyskytuje sa v plytkých vodách. Ulita je kužeľovitá, 4-10 cm dlhá so siedmimi závitmi. Na 1 g farbiva bolo potrebných 10000-12000 slimákov (!), preto bolo farbivo veľmi vzácne a označované tiež ako “kráľovská modrá. Tomuto názvu je jej použitie v Biblii naozaj adekvátne.

© chanele

ZDROJE:

  • Písmo sväté
  • TB, Tosefta (Men 9.6)
  • Wikipedia
  • dok.film The Naked Archeologist

KDE PRISTÁLA NOEMOVA ARCHA ?

V 1M 8.4 sa hovorí, že Noemova archa pristála v horách Araratu. Z textu vyplýva, že nešlo o konkrétny kopec, ale o rad pohorí. Na ktorom konkrétnom vrchu archa nakoniec zakotvila sa s určitosťou nevie.

Irving Finkel z Britského Múzea spomína vo svojej knihe  (The Ark before Noah: Decoding the Story of the Flood – Archa pred Noemom: Dekódovanie príbehu o potope; New York 2012) až troch možných kandidátov pre horu, na ktorej archa nakoniec po potope spočinula:

  1. Mt. Ararat (Agri Dagh) – spiaca sopka vo východnom Turecku na hraniciach s Iránom a Arménskom
  2. Mt. Cudi (Judi Dagh) – podľa Koránu (Súra 11.44)
  3. Mt. Nisir (Pir Omar Gudrun) – tam spočinul koráb v Epose o Gilgamešovi

1./ Horu Ararat (Agri Dagh) spomína Biblia a po kristianizácii Sýrie a Arménska, sa táto legenda rozšírila aj do tých to dvoch oblastí.

Je dobré si uvedomiť, že biblický Ararat môže byť tiež variantom názvu Urartu, starovekého termínu pre región severnej starovekej Asýrie, ktorá zahŕňala aj spomínanú arménsku plošinu.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt agri dagh

Podľa Josepha Flavia,  Arméni v 1. storočí ukazovali zvyšky Noemovej archy na mieste zvanom “Miesto klesania”, asi 60 míľ juhovýchodne od vrcholu hory Ararat . “Hory Araratu” v 1M boli identifikované v neskoršej (stredovekej) kresťanskej tradícii s vrchom, dnes  známym ako “hory Araratu”, vulkanickým masívom na hranici medzi Tureckom a Arménskom, a v Turecku známym ako “Agri Dagh”, v súčasnosti neaktívnym stratovulkánom pokrytým ľadovou čiapkou, vo východnej Anatólii, v pohorí Arménska vysočina. Jeho vrchol tvoria dva štíty, Veľký a Malý Ararat, nachádzajúce sa neďaleko iránskej hranice. Jeho posledná aktivita sa datuje do obdobia 3000 p.n.l.

Agry(ararat) view from plane under naxcivan sharur.jpg

2./ Islamská tradícia stotožňuje horu, na ktorej pristála Noemova archa s vrchom  Mt. Cudi (Judi Dagh), v blízkosti mesta Jaziri ibn Umar (moderné Cizre), v hornej časti toku rieky Tigris v blízkosti modernej sýrsko-tureckej hranice, 18 km od Veľkého Araratu. Arabský historik   Al-Masud ( 956 n.l.), tvrdil, že miesto, kde archa spočinula sa dalo zhliadnuť ešte v jeho dobe.  Al-Masuda lokalizoval Horu Cudi približne 80 parasangov (stredoveká arabská dĺžková miera; 1 parasang = 5762 m) od rieky Tigris. Leží na hranici Arménska a bývalej Asýrie. Korán ju uvádza len termínom Judi.

V roku 1980, dobrodruh a samozvaný archeológ Ron Wyatt a jeho kolega David Fasold vyhlásil, že objavil Noemovu archu v blízkosti vrchu, miestnymi nazývanom Cudi Dagi.  V blízkosti bolo zriadené múzeum a akási kvázi rezervácia Noemovej archy.

 Historikmi bola Mt. Cudi lokalizovaná v provincii Corduene , jednej z  15 provincií Arménskej vysočiny. 

Treba však pripomenúť, že výskum ukázal, že formácia na tejto hore, nie je skamenelé drevo ako sa pôvodne myslelo, ale naozaj skalný masív vytvorený eróziou,  naviac, jej tvar nezodpovedá tvaru opísanému v 1. Knihe Mojžišovej. Je to tvar , ktorý kopíruje súčasné predstavy o tvaru lode, ako by mala podľa súčasných predstáv vypadať. Ľudský mozog žiaľ funguje tak, že aj keď sa po čase nájde dôkaz vyvracajúci to, čomu pôvodne veril, ostáva verný prvej variante. A tak veľa ľudí žiaľ stále zastáva názor o správnosti tohto nálezu.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt agri dagh

Zaujímavým faktom by mohol ale byť archeologický nález blízko tureckej dediny Sah na svahoch Mt. Cudi. Ide o kamenný reliéf znázorňujúci asýrsku postavu, datovanú do obdobia vlády Sancheríba (705-781p.n.l.), podľa insígnií pravdepodobne úradníka, spolu s reliéfmi samotného Sancheríba. Tam sa tento uchýlil, keď zavraždil svojho otca. Znamená to, žeľudia opísaní Bibliou a ich príbehy sú pravdivé.

3./ Nájsť horu Nisir (tiež hora Nimush) je viac problematické. Ako miesto zakotvenia lode postavenej Utnapištimom, je uvádzaná v mezopotámskom Epose o Gilgamešovi  a ide pravdepodobne o horu Pir Omar Gudrun (2743 m n.m.), v blízkosti mesta Sulaymaniayah v irackom Kurdistane. Napriek jej  presným opisom v epose, dosiaľ sa nenašiel nikto, kto by ju z tohto pohľadu šiel preskúmať. Škoda, ja sa najviac prikláňam k tejto variante.

Podľa odborníkov na akkadčinu názov Nisir môže byť názov nie len kopca, ale aj krajiny, alebo pozemku. Krajina Nisir mohla  dostať svoje meno od termínu nisirtu čo znamená lokalitu, ktorá sa skrýva, je neprístupná, alebo sa nachádza na samote, čo by zodpovedalo skutočnosti, že sa loď mohla uchytiť na neprístupnom mieste, teda napr. na kopci.

V preklade znamená Hora spásy. Hora alebo horské pásmo Nisir je spomínané v textoch z období vlády kráľa Ašurnasirpala II. (883-859 p.n.l.).  Nisir je tu situovaný medzi rieky Malý Zab a Adhen.

4./ Naposledy novo objeveným údajným miestom na ktorom by mohla byť ukotvená archa, je miesto v severnom Iráne, na hore Suleiman (Takht-e Suleiman). Pravdepodobné pozostatky “archy” objavil” dobrodruh, Robert Cornuke.

© chanele

Zdroje:

Súvisiace články:

ŠALAMÚNOV CHRÁM

Jeruzalemská svätyňa opísaná v Prvej knihe Kráľovskej bola naozaj okázalá stavba. Veriaci aj archeológovia by radi túto jej okázalosť dokladovali aj vykopávkami, robiť archeologický prieskum na mieste je však bezúspešne, pretože robiť archeologický prieskum na miestach, kde stál jeruzalemský chrám je moslimskou komunitou zapovedaný. Neostáva im teda nič iné, len rekonštruovať jeho vzhľad za pomoci iných nálezísk so zbytkami podobných chrámov z tej doby a z tej istej oblasti.

Archeológ John Monson objavil v Sýrii chrám v Ain Dara, ktorého vek, veľkosť, plán i dekorácie nápadne pripomínajú ten jeruzalemský. Podobnosť je dokonca až zarážajúca. Obe stavby boli postavené na najvyššom mieste v meste, pôdorysy sú totožné – vstup je podopieraný dvoma stĺpmi, hlavná sála je rozdelená na predsieň a hlavnú svätyňu a za prepážkou je umiestnená veľsvätyňa. Svätyňa je olemovaná viacpodlažnými miestnosťami, ktoré slúžili na rôzne účely. Oba chrámy boli zdobené reliéfmi znázorňujúcimi levy, mýtické zvieratá (cherubíni, sfingy), kvetinové a geometrické vzory (1 Kr 6.29).

005

Chrám v Ain Dara bol postavený približne v roku 1300 p.n.l. a používal sa asi 550 rokov. Pravdepodobne inšpiroval fénických staviteľov pri stavbe toho jeruzalemského v 10. stor. p.n.l.. Šalamúnov Chrám tak zapadá po architektonickej stránke do miestnych stavebných zvyklostí 10. – 8. storočia p.n.l.

Chrám v Ain Dara je typický ešte dvomi monumentálnymi šľapajami vyrytými pri do podlahy. Je možné, že sa jednalo symbolicky o božie stupaje. Jedna stupaj sa nachádza pri vstupe, druhá medzi predsieňou a hlavnou svätyňou. Každá meria 3 stopy a vzdialené sú od seba 30 stôp. Osoba s tak dlhým krokom mohol byť jedine boh.

Jeruzalemský chrám je zas charakteristický monumentálnym trónom, tvoreným krídlami cherubínov s rozpätím krídel 17 stôp (1 Kr 6.23 –26). To poukazuje na to, že Izraelčania sa na svojho Boha dívali podobne ako obyvatelia Ain Dara. Neskôr sa so snahou opísať  rozmery Božieho tela stretávame aj v kabalistickom spise Šiur Koma, pri antropomorfnom opise božstva.

-chanele-

Zdroj:

  • Biblical Archeology Review 7.-11.10.2013

STAROVEKÉ MEGALITICKÉ STAVBY NA ÚZEMÍ SÚČASNÉHO IZRAELA A V JEHO OKOLÍ

Európa a Afrika nie sú jediné miesta, kde sa našli kyklopské megalitické stavby, o ktorých pôvodnom využití sa veľa nevie (Stonehenge, Karnak, Malta, Sudán, Madagaskar…).

Aj v Izraeli nájdeme množstvo takýchto stavieb, no s tou výhodou, že sú komentované Bibliou a teda, v ich prípade poznáme ich zamýšľaný účel. pochádzajú z chalkolitiku a snáď tiež neolitu.

Z Písma sv. poznáme tzv. MASSEBY – pamätné, kolmo vztýčené kamene, pripomínajúce európske menhiry. U Kanaánčanov mali hlavne kultický význam.

MASSEBAH021

Stavby podobné dolmenom (kedy je niekoľko menhirov prekrytých plochou kamennou doskou na spôsob stola) sa v značnom počte nachádzajú v Zajordánsku, ale aj na Golanoch a  západne od Chešbonu, sa jedná sa pravdepodobne o hroby, ktoré mali napodobňovať jaskyne.  V niektorých prípadoch mohlo ísť aj o obetné stoly. Ich tvar možno najlepšie vystihuje ich účel a použitie.

(Bližšie informácie o nich nájdete na tejto stránke: http://www.biblewalks.com/Sites/Dolmens.html )

Damiyah dolmen field

 

 

 

 

 

 

 

Ďalšími početnými stavbami sú kamenné mohyly – tumuly, či ich kruhové zoskupenia – kromlechy. Dodnes zajordánski beduíni obklopujú hroby svojich mŕtvych kruhovými kamennými hradbami.

Ak má však kromlech v priemere 60 metrov, jedná sa už o tzv. giglal (1 Sam 10.8; 11.4), miesto, kde sa ľud zhromažďoval k rôznym kultickým (obete 1 Sam 10.8), alebo politickým úkonom, napr. voľba kráľ (1 Sam 10.8). (Možno by stálo za zmienku dívať sa na Stonehenge a iné podobné stavby aj pod týmto uhlom pohľadu a nemýtizovať ho príliš, ale človek vždy skôr uprednostní fantastično, než realitu…).

Známa je tiež plošina z obrovských kamenných kvádrov v Baalbecku,

či prehistorické megalitické cesty v Moábsku, kde vo vzdialenosti 6 metrov bežia súbežne vedľa seba 1,5 metra vysoké a aj široké kamenné steny vystužené piliérmi, s výrazne urovnaným priestorom medzi sebou, akoby išlo o zvláštny druh cesty.

V blízkosti rozsiahleho dolmenového poľa pri Ammáne, tiež v Zajordánsku sa zachovali časti muriva pravdepodobne kniežacích opevnení. Miestnosti vo vnútri boli pôvodne zoskupené do dvora a okolo obhnané hradbou. Na jednej strane sa zachovali zbytky strážnej veže.

Stavieb je omnoho viac. Zakončím článok štyrmi:

  • kyklopskou hradbou na Kurún Chattín v Galileji, západne od Tiberiadského jazera
  • Rás et-Tachún severne od Jeruzalema
  • megalitickou kruhovou stavbou z voľných kameňov Gilgal Refaim (arab.: Rujm el Hiri / Mačací vrch)  (viď. článok: GILGAL REFAIM) či

  • posteľ kráľa Óga neďaleko Ammánu

022

Za zmienku stojí upozorniť, že tzv. “obri dávnoveku” (Refaim) sú tradíciou umiestňovaní práve do miest, odkiaľ pochádzajú najstaršie a najbohatšie praveké nálezy a niekedy bývajú stotožňovaní s Homo Galilensis (Palaeanthropus Palestinus) – lovcom a zberateľom paleolitu s negroidnými rismi, obývajúcim jaskyne a pochovávajúcim svojich mŕtvych do skrčenej polohy a to aj napriek tomu, že megalitické stavby pochádzajú až z tzv. ghásulskej doby. Predpokladajú, že by sa mohlo jednať o ich preživších potomkov. V odborných kruhoch býva označovaný ako “protokromaňonec” (to by mohlo súvisieť s výškou postavy ako píšem nižšie), alebo “palestínsky neandertálec”, tzv. “človek palestínsky”.

(Náleziská Palaeanthropus Palestinus:

  • Paleoanthropus palestinensis – nálezy z lokalít Schúl, Tabun, Zuttíja a Šukbá [21]; nález Schúl sa dnes obyčajne radí pod Homo sapiens, ostatné obyčajne pod neandertálcov
  • Homo palestinus/Homo palestinensis – primárne nález z lokality Kafza (Qafzeh), ale aj iné podobné, napr. Schúl; nálezy Kafza a Schúl sa dnes zaraďujú obyčajne pod Homo sapiens, ostatné obyčajne pod neandertálca; staršie Homo palestinus niekedy v širšom zmysle slúžil aj ako synonymum pre progresívneho neandertálca )

Mimochodom, “obri dávnoveku” boli pravdepodobne len ľudia s výškou okolo 2 m, čo bolo v tej dobe naozaj veľa. Aj Kromaňonci, od ktorých sa oddelil Homo sapiens sapiens, merali okolo 2 metrov, takže nie je to až také vzácne a stále to spadá do humanoidných limitov. Práve spomínaní Refaimovci (5M 2.10, 20; 3.11; Joz 12.4) bývajú najčastejšie považovaní za staviteľov obrích stavieb, v ktorých našli aj odpočinok. Preto sa o nich začalo hovoriť ako o obroch a nemuseli nimi byť.

Pri postavách vyšších ako 2,40 m, pri tzv. gigantizme už vznikajú mnohé zdravotné problémy a pri výške nad 3 m, už jedinec nie je schopný prežiť. Tlak krvi by takému jedincovi roztrhal tepny, a spôsobil by bércové vredy, ktoré by sa po otvorení bez príslušných antibiotík, jednoznačne infikovali a pacient by následne zomrel. Naviac, pri zdvojnásobení výšky rastie hmotnosť osemnásobne(!), čo je naozaj neprimeraná záťaž, a práve tá je dôvodom pre mnohé život ohrozujúce ochorenia.

Aj samotný Goliáš, Dávidov protivník, meral s najväčšou pravdepodobnosťou “len” dva metre ako uvádzajú písomnosti Jozefa Flavia, alebo texty z Kumránu od Mŕtveho mora. A teda aj biblickí “obri dávnoveku”, Refaimovci, Anákovci a Zanákovci merali pravdepodobne okolo dvoch metrov, rozhodne nie viac, ako už spomínaných 2,40 m.

Podľa Kargeho sú stavitelia dolmenov palestínski neskoroneolitickí Semiti, žijúci v týchto oblastiach.

Alebo kamenné mohyly tzv. “cairns”, ktoré boli jednoznačne hrobmi.

-chanele-

Zdroje a odporúčaná literatúra:

SÚVISIACE ČLÁNKY:

KTO SÚ PREDKOVIA AŠKENÁZSKYCH ŽIDOV ?

Aškenázski Židia je označenie pre európsku židovskú populáciu žijúcu, či pochádzajúcu ( v prípade vysťahovania sa do štátu Izrael) z oblasti Európy.

Názov AŠKENAZY je odvodený od nemeckého pomenovania židovského obyvateľstva, historicky žijúceho v Nemecku v povodí Rýna. Sefardskí Židia nesú svoje pomenovanie od slova Sefarad (hebrejsky Španielsko) a pôvodne to boli len Židia žijúci v Španielsku a Portugalsku v čase Maurov. Neskôr sa toto pomenovanie prenieslo na všetkých orientálnych Židov, ktorí majú svoj pôvod v Maroku, Južnej Európe, Jemene a pod. Obe skupiny tvoria diasporné židovstvo rozptýlené po vyhnaní z Palestíny Rimanmi, po dobití Jeruzalema v r. 70 n.l.

Obe komunity sa odlišujú od seba inými náboženskými zvyklosťami pri sviatočných liturgiách a iným postupom modlitieb. Oba ríty (viď. článok: MINHAG / NOSACH ) podmieňujú svoje rozdielnosti miestu svojho vzniku, podobne ako oba druhy Talmudu.

Relatívne nedávna štúdia venujúca sa mitochondriálnej DNA (dedenej po matke) ukázala (narozdiel od mužských chromozómov, ktoré vykazujú v populácii výrazné východné črty), že európski Židia majú bližšie k pôvodným obyvateľom Európy, než k obyvateľom starovekej Palestíny!

Až 40% aškenázskych genetických variácií mDNA  má pôvod v prehistorickej Európe a nie v Levante, alebo na Kavkaze, ako by sa predpokladalo.

Z antropologického hľadiska obývalo pravekú Palestínu približne r. 6000 p.n.l. hneď niekoľko rás:

  1. nesemitská rasa (spaľovanie mŕtvol)
  2. armenoidný typ
  3. dlholebeční príslušníci natúfskej doby s prímesami negroidných prvkov (možno Hamiti – príbuzní starovekých Egypťanov)
  4. maloázijský typ
  5. európsky stredozemský typ so značne malým nosom (Jericho)

Okolo r. 4000 p.n.l. sa už do oblasti presúvali známe semitské kmene, ktoré antropologicky patria práve k spomínanej piatej skupine a sú jej orientálnym variantom. Ich najčistejšími príkladmi sú Akkadčania (nástupci Sumerov) a Arabi. Hebrejci, Asýrčania a Amorejci nesú v sebe churrijské črty (Churrijci žili na severe Kanaánu, kde sa Abrahám dočasne usadil po vyjdetí z Uru (viď. článok: Lech lechá 1.  – Povolanie Abraháma).

Staroveká Palestína bola hlavne obsadená Amorejcami (Abrahám mal podľa Biblie otca Amorejca; (viď. článok : Abrahámov pôvod) a Kanaánčanmi, ktorí sa dostali na územie od severu a juhovýchodu. Genetický výskum porovnania DNA kostier starovekých Kanaánčanov so súčasnými obyvateľmi Izraela (nie prisťahovalcami) vykázal absolútnu zhodu – je teda doložené, že Hebrejci boli podskupina kanaánskeho etnika. Biblia sama uvádza (aj keď Kanaánčanov nazýva izraelskými nepriateľmi), že jazykom Izraelcov bol tzv. Lašon Kenaaní = jazyk kanaánsky. K prepisu sa jednoznačne používalo fénické písmo.

Zaujímavé je, že Amorejci bývali na egyptských obrazoch a freskách znázorňovaní ako plavovlasí, čo odborníci pripisujú možnému genetickému vplyvu Churrijcov, s ktorými sa bežne miešali (odtiaľ aj zvyk menovať svoje manželky sestrami – viď. článok: Lech Lechá 1. – Povolanie Abraháma).

Aškenázski Židia tvoria dnes väčšinu svetovej populácie. Dôvod ich genetickej blízkosti s pôvodnými európskymi obyvateľmi, je pravdepodobne v mnohopočetných konverziách na judaizmus, z obdobia druhej polovice 1. stor. n.l., realizovaných v Rímskej ríši, kedy bol do židovskej komunity zaznamenaný historicky (ak neberieme do úvahy Chazarov) výrazný príliv nežidovského obyvateľstva.

Židovská komunita v Ríme (bohato udržiavajúca kontakt s Jeruzalemom) v tom čase dosahovala počet 30 000-50 000 členov!

© chanele

Súvisiace články:

Zdroje:

  • Biblical Archeology Review 15.10. 2013
  • M. Bič: Palestina od pravěku ke křesťanství
  • B. Kuras: Nebýt Golema

HORA SINAJ / VRCH HOREB 2.

Väčšina archeológov a historikov umiestňuje horu Sinaj na Sinajský polostrov (hora Sinaj a na nej kláštor sv. Kataríny). Našli sa odvážlivci, ktorí ju hľadajú na Arabskom polostrove (článok: Prechod cez more a vrch Horeb) a dokonca (a s tým vás zoznámim v tomto článku) v Edóme v Seírskom pohorí.

Edóm zaberal v staroveku južnú polovicu Negevskej púšte, v biblickej dobe ale táto oblasť spadala zemepisne k Sinajskému polostrovu. Edóm ležal južne od Moábu (Sd 11.17) susediac s Júdou (Jer 15.1-21), zasahujúc až po Akabský záliv. Edómci boli potomkovia Ezaua, to znamená, že boli príbuzní Izraelitov. Aj DNA výskum kostier Izraelčanov a Edómcov dokázal, že oba národy majú spoločných predkov (1M36.2-5). Edóm stotožňuje so Seírom aj Biblia (Abd 8; 4M 24.18, Ez 25.8).

O Seíre hovorí Biblia ako o mieste, kde sa usadil Eazu (1M 36. 8-9; 32.4; 33.16). Predtým tam sídlili Chórejci (5M 2.12) no Ezau ich vytlačil. Zároveň je stotožnený s Edómom (Ez 35.15).

Seír je pohorie nachádzajúce sa západne od Araby (Joz 12.7) a južne od Mŕtveho mora (1M 14.6). Kniha Jozue (15.10) o nej hovorí ako o hore medzi judským a benjaminským územím.

Izajáš (21.11) dáva zároveň Seír do súvisu s Bohom – z neho prehováral k prorokovi.

Je možné stotožniť Seír s Hórebom? G. Phillips si myslí, že áno.

Po pobyte na Hórebe sa Izraeliti posunuli do Kadeši a potom do Arnonu. Kadeš bola ešte súčasťou Seíru, ako uvádza Biblia (5M 1.2; 2.1) a rovno zo Seíru sa dostali na územie Ezauových synov (5M 2.2-5).

Boh prehovára k ľudu vždy z Hórebu, je teda možné, že Hóreb bol v pohorí Seír.

V súčasnosti sa Edómskym údolím tiahne 800 metrov široké a 5 km dlhé pohorie Šara. V súčasnosti je to suchá oblasť, ale kedysi to bol raj pre všetko živé.

Dnes sa Edómske údolie nazýva Vádí Musa (arab.) – Mojžišovo údolie. Názov je odvodený z miestnej beduínskej tradície, v ktorej práve tu urobil Mojžiš zázrak s prameňom, no a Biblia túto udalosť stotožňuje jednak s vrchom Horeb (2M 17.5-6) a jednak s Kadešom (4M 20.9-17). Ak je Kadeš súčasťou Seírskeho pohoria, nie je v tom rozpor.

Podľa Grahama Phillipsa (in: Templári a archa zmluvy. Objavenie Šalamúnovho pokladu, Remedium 2006) sa Sinaj a teda Horeb nachádza v súčasnom kaňone SIQ, na ktorého začiatku sa nachádza prameň miestnymi nazývaný Ain Musa (arab.) – Mojžišov prameň.

Neďaleko sa nachádza Petra – zvaná Pokladnica, pretože neďaleko od nej sa našiel v 12. stor.n.l. v blízkej jaskyni, poklad z čistého zlata. Blízko nej sa týči posvätný vrch, na ktorého vrchole je 3000 rokov stará svätyňa, vytesaná do podložia, lemovaná kamennými lavičkami, v strede s vyvýšenou kamennou platformou a na západe s pravdepodobným kamenným oltárom, ku ktorému vedú schodíky.

Do svätyne sa dá dostať s tzv. Obeliskovej terasy, vyrobenej umelo z modrých leštených bridlicových kameňov (“…videli Boha Izraela a pod jeho nohami akoby zafírová dlažba…”2M 24.1-2; 9-10). Vstup tvoria dva šesť metrové obelisky. Stavitelia boli pravdepodobne Edómci a keď prišli Izraeliti na toto miesto, svätyňa už stála. Nakoľko boli Izraeliti a Edómci príbuzní, nie je prekvapivé, že uctievali jedného a toho istého Boha. Znamená to, že Izraeliti prišli na toto miesto s konkrétnym úmyslom. V knihe G. Phillipsa (Templári a archa zmluvy. Objavenie Šalamúnovho pokladu, Remedium 2006) nájdete aj autorove fotografie opísanej svätyne.

Fotografie z tohto miesta máte možnosť zhliadnuť na priloženom linku: http://nabataea.net/highp.html

Celá jeho teória je korunovaná zvláštnym svetelným úkazom, ktorý je na tomto mieste pozorovaný už 3000 rokov. Ide o geoplazmu a je viazaný na určitý typ hornín, ionizovaný vzduch, seizmickú aktivitu a klímu po daždi (2M 19.16).

Tento úkaz bol pozorovaný aj na iných miestach Zeme. Je možné, že Biblia spomína práve tento úkaz, keď hovorí o “Božej Sláve”, či “stravujúcom ohni Hospodinovom”.

Úkaz má spravidla podobu svietiacej gule (ale nie je to guľový blesk!), ale aj stĺpu, voľne sa vznášajúcu nad zemou aj niekoľko desiatok minút, zväčša červenej farby. Tento úkaz bol pozorovaný aj pri archeologických prácach v roku 1993. V starovekých Izraelčanoch mohol tento jav veľmi ľahko vyvolať pocit nadprirodzeného.

Otázkou ostáva, čo to znamená pre veriacich. Do akej miery to môže mať vplyv na vieru v Božie zjavenia.

Ja osobne nevylučujem, že Boh ako zvrchovaný Tvorca sveta nemôže používať fyzikálne javy , aby sa človeku manifestoval. Práve naopak. Podobne ako je to aj napr. v prípade využitia endogénneho DMT, čoby katalyzátora pre komunikáciu s duchovným svetom (viď. články: Horiaci ker a iné náboženské vízie, web CHANELE 4 – EMUNA, článok: VEDA A MYSTIKA).

Boh stvoril tento svet a v ňom je aj obsiahnutý. Akýkoľvek prejav svedčí o jeho existencii a stvoriteľskom akte. My žijeme v hmotnom svete a preto sa nám prejavuje cez hmotu. Spoznať Ho v jeho vlastnej podstate a podobe nie je v tomto svete možné. Preto, ak chce s nami komunikovať, musí použiť tento svet a jeho prejavy. Ak chce svoju prítomnosť manifestovať cez geoplazmu, tak to urobí na miestach, kde táto geoplazma z fyzikálneho hľadiska vzniknúť môže. Aj ona môže byť len katalyzátorom, podobne ako DMT.

-chanele-

súvisiace články:

PRECHOD CEZ MORE A VRCH HOREB

Keď Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta viedol ich púšťou až po hranice zasľúbenej zeme. Napriek biblickému vymenovávaniu miest kadiaľ šli, nie je trasa Exodu dodnes s určitosťou známa. Všetky oficiálne biblické miesta boli lokalizované len približne.

Za oficiálnu sa považuje trasa vedúca cez Sinajský polostrov a zasahujúca na jeho južné pobrežie.

Viedla teda z Pitomu popri “Horkých jazerách” južne k najjužnejšiemu cípu, kde oficiálna archeológia lokalizuje aj horu Sinaj a potom trasa začala stúpať  pozdĺž západného pobrežia  severne do Kadeš Barney, kde po urobení slučky opäť údajne klesala až k Esjon Geberu a potom pokračovala opäť severne cez Edom do Moábu a Ammónu. Toto tvrdenie je podmienené horou Sinaj, o ktorej umiestnení rozhodla (!) Helena, matka cisára Konštantína a celý svet jej uveril. Problém je že táto lokalita geograficky nezodpovedá lokalite opísanej Bibliou. Nie len, že toto miesto nemohlo poňať 3 000 000 ľudí (toľko podľa údajov z Biblie Izraelitov bolo – 600 000 mužov + ženy a deti), ale na viac hora Sinaj, resp. Horeb je opisovaná Bibliou ako hora dymiaca a hučiaca a trasúca sa, čo predpokladá sopečnú činnosť. Celému Sinajskému polostrovu chýba akákoľvek seizmická aktivitu ako teraz, tak aj v minulosti.

Druhou alternatívnou trasou bola trasa vedúca severným pobrežím Sinajského polostrova, cez územie Filištíncov. To by bolo ale dosť nebezpečné, nakoľko Filištínci neboli veľmi priateľskí a túto trasu vylučuje aj Biblia (2M 13.17).

Ostáva tretia alternatíva, cez Sinajský polostrov až k Akabskému zálivu, ktorá vedie cez hory a končí na širokej piesčitej pláži, dostatočne veľkej na to, aby sa na nej mohli Izraeliti utáboriť. Pred nimi sa v takom prípade rozprestieralo naozaj už len more Akabského zálivu.

Táto trasa Exodu sa zdá byť ako najpravdepodobnejšia. Už aj za to, že Biblia hovorí o  “vyvedení Izraelitov z Egypta” (2M 3.11-12) a pokiaľ vieme, Sinajský polostrov v tej dobe bolo egyptské územie! Takže, keby bol Mojžiš vyviedol Izraelitov cez Červené more (ako sa všeobecne verí) a potom by na južnom cípe polostrova, uprostred sinajskej púšte dostal Desatoro, bolo by to stále na území Egypťanov a to by bolo v rozpore s biblickým príbehom, už aj preto, že vrch Horeb má podľa Biblie ležať na midjanskom území, ktoré nemohlo byť totožné s egyptským!

“Krajina západne od egyptskej rieky až po Akabský záliv patrila vždy k egyptskej politickej sfére a tam ležala hranica Egypta” (James Montgomery: Arábia a Biblia).

Egypťania mali Sinajský polostrov pod vojenskou kontrolou. Hovoria o tom egyptské nápisy o baniach, chrámoch a opevneniach z tohto územia.

Biblia hovorí o udalostiach tesne pred prechodom cez more toto:

“Jahwe prehovoril k Mojžišovi a povedal mu: povedz Izraelcom, aby sa obrátili a utáborili sa pred Pi-Hachirotom, budete táboriť oproti tomu miestu na brehu mora.” (2M 14.1-2)

Pi-Hachirot sa lokalizuje na pobrežie Akabského zálivu a Baal Cefon by bolo najvýhodnejšie umiestniť priamo v Arábii – už aj podľa názvu.  Baal je kanaánsky “pán” a je preto pravdepodobnejšie, že sa nachádzalo na Arabskom polostrove, než na egyptskom území, ešte pred Akabským zálivom.

Aj J. Flavius hovorí, že “Egypťania dobehli Izraelitov a boli pripravení s nimi bojovať. Uzavreli im cestu od strmých horských svahov (svahy horského masívu na západnom pobreží) až k moru (pobrežie Akabského zálivu?), po oboch stranách boli nepriechodné hory…”

Pláž , na ktorej sa mohli Izraeliti ocitnúť v pasci medzi morom a Egypťanmi, sa dá dostať len z jedného smeru. A práve na konci tejto pláže  boli nájdené pozostatky egyptského vojenského opevnenia.

Dno Akabského zálivu je kaňon v tvare písmena “V” hlboký asi 1 km. A na jednom mieste vedie cez Akabský záliv asi 1 míľu široká vyvýšenina, zvažujúca sa pod uhlom asi 6 °. Pobrežie do neho klesá pod uhlom 45°. Práve tento most z naplavenín, mohol poslúžiť ako miesto prechodu cez more. Robili sa výpočty podľa rozmerov mosta a predpokladanej rýchlosti chôdze spolu s predpokladaným  počtom ľudí  a vyšlo, že most je reálne možné prejsť za 4 hodiny.

Biblia ďalej uvádza: “…Jahwe rozháňal more prudkým východným vetrom celú noc, vysušil ho a všetky vody sa rozdelili…vody po ich pravej i ľavej strane stáli ako múr.” (2M 14.21)

Spomínaný naplaveninový most objavil už Napoleon. Zhodou okolností bol na mieste, keď bola voda východným vetrom rozfúkaná a podľa záznamov ledva ušiel vracajúcim sa vodám.

Čo sa to mohlo stať? Alebo ako?

Dá sa predpokladať, že bola veľmi chladná noc, na púšti nič čudné, teploty tam zvyknú vtedy klesať pod bod mrazu. O vode sa hovorí, že stála po oboch stranách kolmo hore (2M 14.21). Mohlo ísť o prirodzené zdvihnutie okrajových vôd rozfúkaním nad naplaveninu, alebo ako uvádza Biblia, “vodné priepasti stuhli v hlbinách mora” (15.8) doslovne. Možno odvážne predpokladať, že vody zamrzli. Rovnaké zázraky prírody možno pozorovať aj dnes v Iráne, alebo v Arizone. Izraeliti mohli  prejsť cez more suchou nohou a more sa na úsvite vrátilo na svoje miesto (2M 14.27). Ráno na úsvite sa ľadové hrádze pod lúčmi vychádzajúceho slnka začali topiť a zaplavili Egypťanov, aj keď o zamrznutých vodách Napoleon nehovorí nič.

V ten deň Jahwe vyslobodil Izrael z rúk Egypťanov…(2M 14.30).

V okolí mosta sa robia podmorské archeologické výskumy cca od roku 1975. Boli nájdené zatopené pozostatky vozov a vozových kolies, z toho jeden voz pozlátený, takže patril nepochybne niekomu zámožnému. Naviac, tvar kolies, hlavne počet ich lúčov je typický pre kolesá používané v 18. egyptskej dynastii (James K.Hoffmeier: Vyjadrenie k vývoju kolesových lúčov v 8.dynastii).

Na južnej časti pláži bol nájdený fénický stĺp pri predpokladanom Baal Cefone. Na jeho nápisoch v kanaánčine sa údajne hovorí, že bol postavený kráľom Šalamúnom na Božiu počesť ako spomienka na prechod cez more.

Ak budeme toto rozprávanie brať ako príbeh skutočného miesta prechodu cez more, môžeme sa pokúsiť nájsť aj predpokladanú horu Sinaj, či resp. vrch Horeb, už na Arabskom polostrove. Mohla by ním byť tzv. “Hora Mojžišova” (Jebel El Lawz) vysoká 8000 stôp. Ide o najvyššiu horu v tomto regióne, ktorej vrchol je údajne celý zčernalý, ako keby kedysi dávno na jej povrchu niečo horelo (?) – 2M 19.18

Na jej východnom úpätí sa vraj dokonca nachádza polkruh 12 veľkých bielych žulových stĺpov, ktoré by mohli zodpovedať 12 stélam 12 kmeňov Izraela (2M 24.4). Tiež sa našlo čosi, čo by mohlo byť oltárom (2M 24.4) s 12 petroglyfmi okolo neho.

DODATOK:

Dlho som sa pokúšala spojiť názov mena Jam Suf (Rákosové more) s konkrétnou lokalitou. Názov hovorí o rákosí a teda skôr o močaristej oblasti. Neúspešne.

Podľa niektorých bádateľov sa mohlo jednať o 5000 rokov staré jazero Ballah, ktoré bolo lokalizované zo satelitných snímok ako niekdajšia vodná nádrž, blízko ktorej sú dve egyptské opevnenia. Takéto staroveké vodné nádrže, dnes už neexistujúce, sú na snímkach zjavné ako tmavé miesta.

Podľa niektorých historikov je názov Jam Suf dodatočnou vsuvkou, lebo je použitý v Biblii len raz. Všade inde, kde sa o udalosti hovorí, sa zmieňuje len ako o mori. Tento názov teda možno brať ako zavádzajúci. Ako vznikol jeho nesprávny preklad “Červené more” vysvetľujem v článku Prechod cez Jordán a 12 pamätných kameňov.

-chanele-

zdroj:

Súvisiace články:

 

 

NACHADZA/-LA SA ARCHA ZMLUVY V EGYPTE?

Ako už bolo v predchádzajúcich článkoch na túto tému uvedené, cesty Archy Zmluvy sú neznáme. Odhliadajúc od všetkých legiend a prihliadajúc k holým historickým faktom, najprijateľnejšou verziou by mohlo byť tvrdenie Menahema Harana (ktorý mimochodom nikdy nebol za toto tvrdenie odbornou verejnosťou zamietnutý, hoci jeho verzia nebola prijatá za oficiálnu) a interpretované Grahamom Hancockom.

V dejinách Izraela existuje jedno obdobie, kedy mohla byť Archa z Chrámu odnesená legálne, bez komplikovaných konšpiračných teórií.

Počas vlády kráľa Menasessa (687-642 p.n.l.) došlo v Izraeli k veľkému odklonu od viery v Jahweho. Sám Menasses uctieval Baala a do Jeruzalemského Chrámu dal umiestniť okrem Baalových sôch aj sochu bohyne Aštarty, známu zo SZ ako Ašéru. Pre ortodoxných kňazov a ostatných, ktorí ostali verní viere, prestal byť život v krajine bezpečný (2 Kr 21.16). S najväčšou pravdepodobnosťou práve na podnet pravoverných kňazov bola Archa z Chrámu odnesená, aby nebola prítomnými modlami  poškvrnená.

Je možné, že v snahe ochrániť posvätnú relikviu i náboženstvo samotné, bola Archa Zmluvy odnesená v sprievode verných do Egypta. Títo sa usadili v už existujúcej židovskej kolónii na ostrove Elefantine, neďaleko Asuánu, pozostávajúcej zo žoldnierov platených Egypťanmi. V biblickej dobe boli cesty medzi Egyptom a Predným Východom bežné (napr. Abraham, Jozef).

Nájdené papyrusy dosvedčujú pravidelnú korešpondenciu medzi kolóniou a Jeruzalemom. Mnoho týchto písomných pamiatok hovorí o tom, ako boli elefantinskí Židia presvedčení o fyzickom prebývaní Boha medzi nimi. V toto sa v starovekom Izraeli verilo len(!) v súvislosti s Archou Zmluvy, pretože Pán prebýva len tam, kde je Archa (4M 10.33, 35-36). To by mohla byť indícia, že Archa bola v Elefantine prítomná a potvrdená tiež termínom “Boh zástupov” – menom, ktorým býval Boh označovaný len v súvislosti s Archu. Ďalším faktom, ktorý stojí za zamyslenie je skutočnosť, že za vlády Joziáša bol zrušený rituál obetovania pesachových obetí, všade inde okrem Jeruzalema. Židia to striktne dodržiavali a to aj keď boli v Babylone. Na Elefantine cez to všetko obete pokračovali aj napriek tomuto zákazu, o ktorom určite vedeli z už spomínanej  bohatej korešpondencie s Jeruzalemom. Prečo nerešpektovali tak jednoznačný príkaz, o ktorom ostatní nepochybovali? Možno bola dôvodom samotná Archa.

Elefantineobr. : ostrov Elefantine s vykopávkami      zdroj :GoogleEarth

Elefantinský chrám bol podľa odkazov historikov postavený práve v 7. stor. p.n.l. v období vlády izraelského kráľa Menassesa. Podľa údajov na papyrusoch sa veľmi podobal na ten jeruzalemský. A to nie len rozmermi (27×9 m tj. 60×20 lakťov), ale aj inými charakteristickými prvkami ako napr. strecha z cédrového dreva, kamenné stĺpy, päť brán. Zničený bol v 5.stor.p.n.l., spolu s ostatnými chrámami na ostrove. Na jeho troskách a z jeho rozsypaného materiálu, bol neskôr postavený rímsky chrám.

Existuje teória, že bol zrútený práve kvôli obetiam v ňom konaným. V jeho susedstve totiž stál chrám egyptského boha Chnuma s baraňou hlavou. Egypťania museli ťažko niesť, že Židia ako obete používajú práve baranov. Je však možné, že za zničením stojí len obyčajný vojenský ťah, konkrétne sa mohlo jednať o perzský vpád Kambýsesa, syna Kýra Veľkého, ktorý ničil všetky egyptské chrámy zaradom a určite sa nezdržiaval zisťovaním, či niektorí z nich nie je židovský.

Papyrusy z Elefantiny  zároveň upozorňujú, že židovský chrám bol ušetrený od plienenia a jeho zničenie bolo egyptskou pomstou za údajnú kolaboráciu a tým vyvracia teóriu o baraních obetiach ako o dôvode.

Po spustošení chrámu židovská kolónia zanikla a predpokladá sa, že Židia odišli do Etiópie. Či zobrali so sebou aj Archu, alebo bola Egypťanmi definitívne pri pomste zničená, nevedno. Podľa legiend by sa však mala teraz nachádzať v Aksume. Sú totiž indície, že bola nejaký čas ukrývaná na ostrove Tana, Tana Kirkos, kde boli toho času už nejakí Židia usadení a neskôr prenesená na ostrov na jazere Zwaj (10.stor.n.l.) a nakoniec uložená v kresťanskej kaplnke v Aksume, kde by sa mala nachádzať do dnes. Nikdy ju nikto, okrem jej strážcu nevidel a aj ten len raz a potom oslepol. V ostatných etiópskych kostoloch sa nachádzajú jej repliky, ktoré bývajú raz ročne vynášané von a nesené v procesii na sviatok TIMKAT. Nazývajú sa TABOT a svojim tvarom pripomínajú skôr dosky Desatora, než schránku o rozmeroch 70x70x100cm s dvomi cherubínmi a tyčami na nosenie. Čo je naozaj ukryté v kaplnke v Aksume? Mohli byť do Etiópie odnesené len Dosky Desatora a samotná Archa ostať zničená v Egypte??? A ak áno, bola zničená úplne, alebo sa niekedy nájdu jej pozostatky?

-chanele-

odporúčaná literatúra:

G. Hancock: Znak a pečať (Remedium 2000)

M. Haran: Temples and Temple Service in Ancient Israel

Súvisiace články:

1./ Osud chrámových predmetov po dobití Rimanmi

2./ Archa Zmluvy a jej egyptské predobrazy

3./ Archa Zmluvy – kde sa nachádza?

Odporúčné súvisiace video z lokality YOUTUBE: