CHANUKKA 5777

Chanukkija je časopriestorovou  metaforou chrámovej menóry, ktorá stávala na severnej strane svätyne, oproti stolu na predkladané chleby, vpravo od západnej strany, ktorú prekrýval parochet, bohatý záves deliaci vnútorný priestor na svätyňu a veľsvätyňu. Dnes zakrýva parochet v synagógach aron ha-kodeš – svätú schránu so zvitkami Tór.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Veľsvätyňa ukrývala archu zmluvy (aron ha-brit), nazývanú tiež Božia archa (aron Elohim). V nej boli uložené dosky s Desatorom, podľa tradície aj tie prvé – rozbité, Áronova palica, ktorá zakvitla mandľovými kvetmi a miska s manou.

Chrámová menóra, nazývaná aj “večné svetlo” (ner tamid), bola vyrobená z tepaného zlata. Jej ramená boli zakončené kalíškami s imitáciou kvetných lupeňov, do ktorých sa lial olivový olej, ktorý udržiaval horieť svetlo podľa Božieho nariadenia, vždy od večera do rána.

Chanukkové udalosti znovuzasvätenia chrámu po helénskom znesvätení  a jeho uvedenie do pôvodnej prevádzky, zaviedli zvyk každoročného zapaľovania svetiel vo všetkých židovských domácnostiach. Zapaľuje sa v menórach, už nie sedemramenných, ako bola tá v chráme, ale osemramenných, s prídavným deviatym ramenom pre pomocné svetlo, na pamiatku ôsmych dní, počas ktorých olej horel, napriek tomu, že jeho množstvo bolo pôvodne dostatočné len na horenie počas jednej noci. Viac oleja s pečiatkou veľkňaza, ktorá zaručovala jeho obradnú spôsobilosť, sa totiž po víťaznom Makabejskom povstaní, ktoré viedla rodina Hasmoneovcov na čele s Júdom Makabim, nenašlo.

ch15

foto: autorka

170 ilustr.: autorka

Chanukkový zázrak, kedy olej vydržal horieť osem plných nocí, udržiava v sebe neochvejnú snahu ľudu, zachovať svoju vieru a obhájiť Stvoriteľa. Osem dní, potrebných na výrobu nového oleja, korešponduje aj s ôsmym dňom obriezky – zmluvou krvi. Zmluvou, uzavretou medzi Bohom a Jeho ľudom.  Zmluvou zabezpečujúcou budúcnosť a pre budúcnosť uzavretou. Uzavretou síce v minulosti, ale aj s budúcimi generáciami.

Ôsmy deň symbolizuje zároveň svet, čo ešte len príde → olam ha-ba. Ôsmy deň stvorenia, ktorý ešte len nastane. Prvých šesť dní Boh Tvoril svet. V siedmy (prítomnosť → olam ha-ze) si odpočinul od všetkej svojej práce a tento 1.posvätil a 2.požehnal (preto dve sviece pri požehnávaní šabatu), v ňom svet stále trvá v očakávaní dňa ôsmeho – “sveta, ktorý príde” → olam ha-ba.

Chanukka – sviatok svetiel (chag ha-urim) tým v sebe spája minulosť s budúcnosťou, je nadčasová a vracia k Zdroju, kam raz všetci dôjdeme v historickom návrate znovuzrodenia. Tú súčasnú púť môžeme zapaľovaním chanukkových svetiel prelínať v kvázi spomienkach na počiatok, s očakávaním návratu až bude každý na to pripravený, s dostatkom skúseností, až svet prejde úplnou nápravou (tikun olam). Dovtedy skrze chanukkové svetlo môžeme v náznakoch uvidieť Svetlo Počiatku, ktoré pôvodne obsiahlo celý priestor, avšak, ktoré bolo pred očami tohto sveta ukryté pre spravodlivých sveta budúceho. Svetlo, ktoré je známe rodiacim sa deťom ako čosi bytostne blízke, ktoré ale úderom anjela pri prvom nádychu – úderu tohto sveta, strácajú schopnosť vidieť.

Ôsmy deň symbolizuje večnosť, v ktorej neexistuje žiadne “pred” a “po”, je to zdroj existencie a času. Sama Tóra je v čase a priestore písaná, ale študovaná je vo svojej nadčasovosti, akoby z pohľadu ôsmeho dňa.

-chanele-

Reklamy

STVORENIE SVETLA

STVORENIE SVETLA

Rabi Chija učil, že keď Boh v prvý deň stvorenia Stvoril svetlo (Jehí ór), povedal, že budú na svete svojvoľníci porušujúci Zákon  a tak toto svetlo pred nimi ukryl, aby ho zachoval  pre spravodlivých, lebo je napísané: “Svetlo je zasiate pre spravodlivého a pre priamych srdcom radosť “(Ž 97.11).

Rabi Aba to doplnil o učenie, čo upravovalo čítanie biblického veršu: “A Boh videl svetlo, že je dobré ho ukryť.”

To, že “ho videl”, znamená, že ho videl od jedného konca sveta k druhému a ukryl ho preto, aby hriešnici cítili potrebu pokánia, pretože, keby ho smeli vidieť aj oni, táto potreba by im chýbala.

To, že je svetlo dobré znamená, že neobsahuje hnev, tvrdil rabi Šimon.

Jeho následné oddelenie od tmy neznamenalo oddelenie dobrého od zlého, aby sa toto nepokazilo, lebo i napriek ich neskoršiemu spojeniu, svetlo si absenciu zla zachovalo. Svetlo a tma boli spojené v deň, lebo je napísané: “A bol večer(tma) a bolo ráno (svetlo), deň jeden ( 1M 1.5).

153ilustrácia. autorka

Aby sme si uvedomovali, že svetlo od tmy a teda deň od noci nemožno oddeliť, bolo toto zopakované pri každom ďalšom dni stvorenia, okrem posledného, kedy si Boh odpočinul a posvätil ho. Tento deň obsahuje len svetlo, ono svetlo Počiatku, to samé, ktoré zábleskom tušia všetky židovské ženy zapaľujúce sobotné sviece, zakrývajúc si pri tom svoje oči, aby z neho nemali úžitok skôr, než nastane šabat. V tom momente akoby skrze šabat obsiahli vo svojom duchovnom zraku jeho pôsobenie, prechádzajúce z ohňa sobotných svetiel.

Čím viac sviec (podmienených počtu detí v rodine), tým viac svetla v dušiach všetkých členov rodiny, pretože podľa tradície deti prinášajú do rodín svetlo. A aj svetlo Počiatku.

Ten deň, z ktorého vyšlo Prvotné Svetlo, sa šíri do ostatných dní stvorenia, pretože ráno môže pochádzať len od Prvotného Svetla.

-chanele-

zdroj: ZOHAR I fol 45b-46a ku 1M 1.3-5

SEDEM DNÍ STVORENIA

SEDEM DNÍ STVORENIA

Stvorenie sveta prebiehalo v šiestich dňoch. Ten siedmy, zodpovedajúci Sobote, Boh oddychuje od všetkej práce, ktorú vykonal (1M 2.2) a my v ňom máme možnosť preukázať svoje schopnosti a vlohy. Podľa židovskej mystiky každý z týchto šiestich dní zodpovedá jednej perióde stvorenia. Kabalisti (mekubalim)  veria, že existuje Sedem Periód (alebo cyklov) Stvorenia, pričom každá perióda trvá 7 000 rokov. Rabi Jicchak z Akka tvrdil, že pri týchto výpočtoch nemožno pracovať s dĺžkou bežného slnečného roka. K výpočtom sa musí použiť tzv. Božský rok, ktorému zodpovedá 1000 pozemských rokov (Ž 90.4). Jeden Božský rok je tak totožný s 365 250 pozemskými rokmi.

Epocha siedmych dní (či siedmych periód) Stvorenia je vymedzená vždy jednému Stvoreniu a každých 7 000 Božských rokov (=7 periód) Boh svoje Stvorenie obnovuje. Kabale nie je cudzia myšlienka, že pred našim svetom tu boli už iné. (Zaujímavé je porovnávať to s niektorými teóriami vedeckej kozmológie! Mimochodom vek vesmíru sa odhaduje na 14-17 mld rokov, čo zároveň zodpovedá: 7000 božských rokov  x  365 250(1 božský rok) x 6 ubehnutých periód – siedma je načatá = 15 340 500 000 rokov).

Každá Perióda Stvorenia tak zodpovedá jednému Dňu Stvorenia. Každý zo šiestych dní (cyklov) priniesol čosi nové.

Na začiatku 1. periódy (1. deň)  Stvoril podľa Biblie Boh nebo a zem  avšak, skôr to boli zložky potrebné k stavbe vesmíru, ako vesmír samotný: “…oddelil svetlo od tmy”.

Do obdobia  300 000 rokov po Big Bangu (Veľký Tresk) bola “tma”. Resp. vesmír bol “biely”, takže nebolo nič vidieť. Približne okolo roku 300 000 po Big Bangu bol vesmír vychladnutý dostatočne natoľko, aby bolo možné vidieť “svetlo”. To čosi “biele” na pozadí “tmy”. Elektróny sa začali spájať s protónmi a vznikol vodík, vzniklo kvázi “svetlo” (reliktové žiarenie) a vesmír sa “zviditeľnil”. Jeho teplota vtedy dosahovala t=2700°C.

     Práve táto vedecká teória by mohla vysvetliť biblické oddelenie svetla od tmy, ešte predtým, než boli stvorené hviezdy, ktoré sú v dnešnej dobe zdrojom svetla a vyvrátila tak nezrovnalosti.

Z prvého slova, ktoré vyšlo z Božích úst vzniklo teda svetlo, ale nie ako ho poznáme dnes, ale svetlo z večného svetla Božstva, “Boh sa priodel svetlom ako rúchom (Ž 104.2). Všade kde sa zjavuje, ho obklopuje žiara (“Zohar”; Ez 1.4, 8.2). Prasvetlo možno vidieť len mimo inkarnáciu a podľa legendy bude pre človeka viditeľné až v Olam ha-Ba. Prasvetlo prekrýva všetky svety a žiari skrze všetko. Bolo na počiatku. Nie je teda totožné so svetlom, ktoré poznáme a vnímame očami v našich životoch.

V 2. perióde (2. deň) Stvoril Boh oblohu a oddelil vody od vôd a oblohu pomenoval nebom. Hebrejský termín pre oblohu – rakija, by analogicky mohla byť atmosféra, ktorá bola “pomenovaná” nebom. Pôvodne nebo (šamajim) označovalo asi niečo iné ako “nebo”, pretože bolo stvorené v prvý deň ešte pred stvorením (alebo vznikom) reliktového žiarenia. Z tohoto pohľadu možno šamajim označiť za akúsi “primu materiu”, prahmotu.

     Šamajim z chemického hľadiska mohlo byť syntézou vodíka ako zástupcu vody (majim) a “čohosi”, čo by mohlo zodpovedať ohňu (). Vieme, že práve spájanie elektrónov a protónov, vznik vodíka a “skutočného” svetla ako elektromagnetického žiarenia, predchádzalo ono definitívne dostatočné schladnutie vesmíru (už spomínaných 2700°C) a teda vznik reliktového žiarenia. Možno, že práve ono elektromagnetické žiarenie by mohlo zastupovať onen ohnivý prvok, ktorý spolu s vodíkom tvoril “prahmotu”, z ktorej sa oveľa neskôr v konečnom dôsledku začali formovať, pri stále komplikovanejších chemických reakciách, prvé galaxie a ich kopy. Možno, že treba chápať práve toto pod pôvodným termínom šamajim z 1M 1.1

     V druhej perióde došlo pravdepodobne k vzniku hviezd a planét (1M 1.14) a nie hneď k oddeleniu vôd (1M 1.6). Možno došlo k chybe už pri ústnom podaní, možno ide o chybu v prepisovaní; môže byť , že pri pôvodných kompiláciách došlo k mylnému zoskupeniu hlinených tabuliek (snáď chýbal kolofon, či číslovanie; P.J.Wiseman:Vznik knihy Genesis, JAMI, Havířov 1993) a k neúmyselnej zámene obsahov 2., 3. a 4. periódy. Predpokladajme, že je táto hypotéza správna a že po oddelení svetla od tmy (1. perióda/1.stvoriteľský deň) došlo skutočne k stvoreniu hviezd a planét, čo skutočne zodpovedá vedeckej teórii. Až v 3. perióde (3. stvoriteľský deň) došlo k tvorbe atmosféry, následnému udržaniu vody v kvapalnom skupenstve a teda vznik morí (Zem bola pôvodne vodná planéta bez súše; hovorí o nej už sumerská legenda o Tiámat = vodnej príšere). Voda z morí sa vyparovala, zadržiavala sa v atmosfére, tá hustla, blížili sa prvé dažde. Na to nasledovala 4. perióda (4.stvoriteľský deň) = nahromadenie vôd na jedno miesto a vznik súše, z ktorej vyrašila prvá zeleň. Tá bez dažďa nemohla existovať (1M 2.5). Ona “súš” je pravdepodobne “Pangea” , či to “čosi” čo tu bolo pred ňou a ktorá sa neskôr začala trhať na menšie časti.

     V 5. perióde (5.stvoriteľský deň) sa konečne zrodil život a na sklonku 6. periódy (6.stvoriteľského dňa) umožnil Boh, aby vznikol človek. To bolo asi 974 generácií pred Adamom. Tento človek sa vyvinul “z prachu zeme” (1M 2.7) ale chýbala mu Božská duša, ktorá by z neho urobila duchovného človeka.  Až potom vdýchol Boh do človeka dych života (1M 2.7) a Stvoril tak skutočnú ľudskú bytosť. Podľa tradície sa tak udialo na Roš Hašaná, 3761 p.o.l. Vývoj človeka ako Homo sapiens sapiens naozaj spadá do obdobia 6. periódy.

Všeobecne sa verí, že život vznikol v mori. Avšak, najnovšie výskumy hovoria v prospech drobných mikroorganizmov žijúcich v útrobách sopiek, pri vysokých teplotách. Možno boli práve oni pôvodcami života. 1M 2.5-6 hovorí o absencii dažďa. Vyplýva z toho, že Zem  vtedy mala buď ešte len nepatrnú atmosféru, alebo ju ešte nemala vôbec. Na to, aby sa vytvorila, bola nutná produkcia kyslíka a oxidu uhličitého. O produkciu kyslíka sa pričinil pravdepodobne planktón, pretože až potom, ako Boh zoslal na Zem dážď, zo zeme vyrástli zelené byliny a ostatné rastliny.

Nato sa vody rozvírili pohybom živých tvorov a nebo sa zaplnilo lietajúcim vtáctvom (1M 1.20-22). V rozprávaní je vynechaná zmienka o pravekých jašteroch. Avšak, pravdepodobne len nedopatrením. Starý Zákon sa totiž inde  (Jób 3.8, 40.25; Ž 74.14, 104.26; Iz 27.1) zmieňuje o pravekej príšere – Leviatanovi, ktorý by mohol byť pomenovaním pre prehistorické jaštery, z ktorých sa vyvinuli lietavce a nakoniec dnešné vtáky.

Je na zváženie, ako to nakoniec všetko bolo. Podobnosti medzi vedeckými a nábožensko/mystickými tvrdeniami sú však veľmi zaujímavé a neprehliadnuteľné.

-chanele-

 

– – – PSIA DUŠA – – – stránka venovaná opusteným a nechceným zvieratám – – – www.psiadusa.sk

STVORENIE SVETA

                            STVORENIE  
 
 
 
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              Stvorenie sveta prebiehalo podľa tradície v šiestych dňoch. Ten siedmy, zodpovedajúci Sobote, Boh oddychuje od všetkej práce, ktorú vykonal a my v ňom máme možnosť preukázať svoje schopnosti a vlohy.
     Podľa kabalistického učenia každý z týchto šiestych dní zodpovedá jednej perióde Stvorenia. Kabalisti veria, že existuje Sedem Periód (alebo cyklov) Stvorenia, pričom každá perióda trvá 7 000 rokov.
     Rabi Jicchak z Aka tvrdil, že pri týchto výpočtoch nemožno pracovať s dĺžkou bežného slnečného roka. K výpočtom sa musí použiť tzv. Božský Rok, ktorému zodpovedá 1 000 pozemských rokov (Ž 90.4). Jeden Božský Rok je tak totožný s 365 250 pozemskými rokmi.
     Epocha siedmych dní (či siedmych periód Stvorenia) je vymedzená vždy jednému Stvoreniu a každých 7 000 Božských Rokov (=7 periód) Boh svoje Stvorenie obnovuje. Kabale nie je cudzia myšlienka, že pred našim svetom, tu boli už iné.
     Každá perióda Stvorenia tak zodpovedá jednému dňu Stvorenia. Každý zo šiestych dní (cyklov) priniesol čosi nové.
     Na začiatku prvého cyklu Stvoril B-h skôr zložky potrebné k tvorbe vesmíru, ako vesmír samotný.
     Až v piatom cykle sa zrodil život a na sklonku šiesteho umžnil Boh , aby vznikol človek. To bolo asi 974 generácií pred Adamom. Tento človek sa vyvinul z “prachu zeme” (1M 2.7) , ale chýbala mu Božská duša, ktorá by z neho urobila duchovného človeka. Až potom vdýchol Boh do človeka dych života a Stvoril tak skutočnú ľudskú bytosť. Podľa tradície sa tak udialo na Roš h-Šaná, 3761 p.o.l. …
     Ked dĺžku jedného božského Roka, 365 250 vynásobíme 7 000, dostaneme dĺžku jednej periódy – 2 556 750 000 rokov. A práve pred približne 2,5 mld rokov zaznameávajú vedci počiatky života na Zemi (Archaikum 2 000 000 000 – 1 200 000 000 rokov dozadu).
     Ak by sme predpokladali, že biblickým Stvorením Sveta bola započatá ona siedma Perióda Stvorenia (siedmy deň), v ktorej teraz žijeme, vznik vesmíru ako takého, by spadal do obdobia  spred 15 340 500 000 rokov (2 556 750×6), čo sa pohybuje veľmi blízko vedeckému odhadu veku vesmíru.
    
 
                             PRVOTNÁ ŽIARA, Z KTOREJ POVSTALI VŠETKY SLOVÁ
   
  
     Na počiatku vyhĺbila vôľa Kráľova Priehlbeň v hornej Nedotknuteľnosti a umiestnila do nej Lampu, ktorá utvorila beztvarý uzol obklopený prstencom ani bielej, ani čiernej, ani zelenej, ani červenej, ani žiadnej inej farby.  
   Až potom boli uprostred Priehlbne učinené všetky farby.
     V medzere medzi pulzami výronu je ukrytý Bod nazývaný Počiatok a nikto nevie, čo je za týmto bodom a ON ukrýva tajomstvo  42-písmenného Mena Božieho.
     Najskrytejší potom Počiatok rozšíril do všetkých strán a utvoril si Palác  ku svojej Sláve, do neho zasadil sväté semeno , ktoré splodilo duše a pozdvihlo svet (Iz 6.13).
     Ten Palác sa nazýva Elohim a to je tajomstvo slov: “V Počiatku Stvoril Boh” (Elohim) (1M 1.1).
     Keď sa Bod a Palác zjednotili, z Počiatku vyšlo Meno  AŠER , čiže preskupením písmen ROŠ – “hlava”. A vtedy bol horný Počiatok obklopený Svetlom Múdrosti. Vtedy sa zmenila Farba Paláca a dostal meno Dom (Bajt), i bol obydlený zasadeným semenom. 
     A keď sa Bod a Palác zjednotili v Mene ELOHIM, zo semena vyrašili výhonky. Týmto semenom boli hlásky Tóry vyšlé z Bodu ukrývajúceho tajomstvo troh bodov: chólem, šúrek a chírek. Spolu vytvárajú Hlas, ktorý sa pôvodne nazýval EHJE.
     Béréšít( Na počiatku) znamená “Bara šit” (Stvoril šesť), pretože od jedného konca nebies k druhému, existuje šesť strán. Všetkými týmito stranami sa šíria písmenká Tóry. Spoluhlásky sú telom a samohlásky duchom. 
     I žiaria všetky hlásky v jednote svetlom Tóry, ktoré svieti neustále a ožaruje celý svet…
 
                                         PRED POČIATKOM
 
 
       Židovská mystika chápe Boha v dvoch podobách. Ako Neprejaveného – Skrytého a Prejaveného.
       Neprejaveného ( Transcendentného) označuje termínom AJIN = NIČ, pretože takýto Boh stojí mimo bytie a je Absolútnym Nič.
      AJIN je absolútne ticho i absolútny zvuk súčasne. Je to pohyb i kľud, čin i pasivita. V AJIN je všetko a nič. Z AJIN vznikol EJN SOF = Boh Nekonečný – Prejavený (Imanentný). Boh je Absolútne Bytie = EJN SOF a AJIN súčasne.
      Tradícia hovorí, že jedného dňa Boh zatúžil uvidieť sám seba. A tak došlo k prvému oddeleniu od Božstva. Jeho vôľa sa tak Stať, zažiarila celým vesmírom a zároveň nikde, lebo vesmír ešte nebol. Svetlo tejto vôle sa nazýva EJN SOF ÓR = Nekonečné Svetlo, ktoré ožiarilo minulosť i budúcnosť súčasne.
     Aby mohlo k prvému oddeleniu od Boha dôjsť, musel Boh pre toto Oddelené utvoriť miesto a tak sa stiahol sám do seba. Toto vymedzené miesto bolo ohraničené a prázdne a podľa legendy malo rozmery bodky uprostred Absolútna. Prázdno tak podnietilo vznik pozitívneho bytia.
      Božia vôľa prenikla do tohto priestoru v podobe troch lúčov – troch skrytých žiar = lúča Absolútnej vôle, lúča Činu a lúča POhraničenosti. Dokopy utvorili počiatok zákonov budúceho bytia. Kabalisti za nimi vidia prapôvodnú Milosť a Prísnosť, pulzujúcu pod dohľadom Vôle. 
     Toto všetko sa stalo, keď EJN SOF ÓR začalo prenikať okrajom vymedzeného prieastoru. Vtedy došlo k oddeleniu Bytia od Absolútna, k vzniku prvej sefiry, nazývanej aj Koruna Korún, či Skrytosť Skrytého. Bola zárodkom všetkého, čo malo vzniknúť neskôr, aj zdrojom ďalších sefír, z nej emanujúcich. Jej výnimočná poloha na rozhraní zabezpečuje rovnováhu vo svete.
 
 
                              STVORENIE SVETLA
 
      Rabi Chija učil, že keď Boh v prvý deň stvorenia &dtvoril Svetlo (Jehí Ór), povedal, že budú na svete svojvoľníci porušujúci Zákon a tak toto Svetlo pred nimi Ukryl, aby ho zachoval pre Spravodlivých, lebo je napísané: “Svetlo je zasiate pre spravodlivého a pre priamych srdcom radosť” (Ž 97.11).
      Rabi Aba to doplnil o učenie, ktoré upravovalo čítanie biblického veršu: “A Boh videl svetlo, že je dobré” (1M 1.4) na : “A Boh videl svewtlo, že je dobré ho skryť”.
     To, že “ho videl” znamená, že ho videl od jedného konca sveta k druhému a Ukryl ho preto, aby hriešnici cítili potrebu pokánia, pretože keby ho smeli vidieť aj oni, táto potreba by im chýbala.
      To, že je svetlo dobré, znemená, že neobsahuje hnev, tvrdil rabi Šimon.
      Jeho následné oddelenie od tmy, neznamenalo oddelenie dobrého od zlého, ako by sa mohlo zdať, lebo i napriek ich neskoršiemu spojeniu, svetlo si absenciu hnevu zachovalo.
      K spojeniu došlo cez deň, lebo je napísané: “A bol večer (tma) a bolo ráno (svetlo), deň jeden (1M 1.5).
      Aby sme si uvedomovali, že svetlo od tma a teda deň od noci nemožno oddeliť, bolo toto, zopakované pri každom ďalšom dni stvorenia, okrem posledného, kedy si Boh odpočinul a posvätil ho. Tento deň obsahuje len svetlo, ono Svetlo Počiatku, to samé, ktoré zábleskom tušia všetky židovské ženy, zapaľujúce v piatok večer sobotné sviece, zakrývajúc si pri tom oči dlaňami. V tom momente akoby skrze Šabat obsiahli vo svojom duchovnom zraku jeho pôsobenie, prechádzajúce z  ohňa sobotných svetiel.
       Čím viac sviec (počet je podmienený počtu detí v rodine; k základným dvom sa zapaľuje za každé dieťa o jednu viac…), tým je aj viac svetla v dušiach všetkých členov rodiny, pretože deti prinášajú do rodín svetlo. A aj Svetlo Počiatku.
      Ten deň, z ktorého vyšlo Prvotné Svetlo, sa šíri do ostatných dní stvorenia, pretože ráno môže pochádzať len od Prvotného Svetlo.
     
 
 
 
                    SVETLO PRAMEŇA A MOJŽIŠ
 
 
 
     Všetko, čo bolo v Tóre uvedené výrazom “va jehí” (“a bolo”; v kabale vždy “a bude”, napriek gramatickému významu)sa týka tohoto sveta i toho budúceho – Ólam ha-Ba.
     To je to svetlo, ktoré Boh Stvoril na Počiatku, tzv.  Svetlo Prameňa  alebo Svetlo Oka.
     Ono dal uvidieť prvému človeku a ten v ňom videl od jedného konca sveta po druhý koniec sveta.
     Ukázal ho tiež Dávidovi (Ž 31.20) i Mojžišovi.
     Avšak, ako Boh uvidel, že povstane pokolenie Enóšovo, pokolenie Potopy a Pokolenie Rozdelenia (Babylonská veža), ukryl toto svetlo, by ho nemohli svojvoľníci využívať.
     A Boh dal toto svetlo Mojžišovi k používaniu na tri mesiace ododňa narodenia (2M 2.2) a keď predstúpil pred faraóna (resp. dostal sa na jeho dvor ako nemluvňa), svetlo mu bolo  odobraté, až kým sa neocitol na hore Sinaj, aby prijal Tóru. Vtedy mu bolo Svetlo vrátené  a smel ho používať celý život.
     A synovia Izraela sa nemohli k nemu priblížiť a pozriež sa na neho, dokiaľ si nedal cez tvár závoj (2M 34.30). Halil sa ním ako talitom (Ž 104.2).
     Svetlo Sveta Budúceho (Ólam ha-Ba) vzišlo v temnote vyryté údermi Najskrytejšieho zo všetkých  a tak bola učinená Tajná Cesta vedúca z ukrytého Svetla k dolnej Temnote, v ktorej Svetlo spočinulo.
     Dolná Temnota sa nazýva NOC. A Temnota vydala noc a svetlo vydalo deň a potom sa spojili a stali sa jedným (1M 1.5).
 
          
 
                            ZÁKLADNÝ KAMEŇ
 
 
      Keď Boh Stvoril svet, vytrhol jeden vzácny kameň spod svojho Trónu Slávy, vložil ho do Priepasti tak, aby jeden jeho koniec bol hore. A na tomto konci existuje bod – stred sveta a tento sa od neho šíri do všetkých strán, spočívajúc na tonmto centrálnom bode. Tento kameň sa nazýva základný (šetijah). Toto slovo znamená tiež “šat jah” = Základňa Pána.
      Kameň je stvorený z ohňa, vzduchu a vody (Chesed, Gevura, Tiferet), nimi bol upevnený a učinen ý Jediným. Občas z neho vyteká voda a napĺňa Priepasť. Je znamením uprostred sveta.
      Je ztotožňovaný tiež s obeliskom, ktorý vztýčil Jákob (1M 28.22; 31.45). Jedná sa zároveň o balvan vyčnievajúci zo skaly v Omarovej mešite (Jeruzalem). Podľa Hagady sa na ňom malo odohrať obetovanie Izákaa Jákobov sen o rebríku. Stal sa tiež oltárom pre zápalné obete.
     Je považovaný za “pupok sveta” a patrí medzi veci, ktoré boli stvorené ako prvé.
     Podľa inej tradície žiari všetkými farbami a má podobu safíru.
      Je na ňom napísané: “Stane sa Domom Božím” (1M 28.22)
     Kameň má sedem očí (Za 3.9).
     A po západe slnka na ňom spočinú Cherubim a speivajú pieseň na Božiu Slávu, tak, že táto stúpa zdola nahor (Ž 134.1; 125.1; 113.1). A k anjelom sa pripájajú aj hviezdy a planéty (Jób 38.7; Ž 148.3) a keď nastane ráno, začne spievať Izrael. A kameň posiluje spevy ako jedných tak aj druhých. I je napísané: “Môjho ducha vložím do vášho vnútra (Ez 36.27), “I je to kameň vyskúšaný, základný a drahý (Iz 28.16). 
     Tiež kamenné dosky Desatora (2M 24.12) sú z neho urobené a to je tajomstvo biblického veršu “Pastier, kameň Uzraela (1M 49.24).
     
   
 
 
 
 
 
 
                          SVäTOSTÁNOK A SION
 
 
  

     Keď si Boh prial stvoriť svet, pozrel sa na Tóru a Stvoril ho. Potom sa pozrel na Sväté Meno v Tóre obsiahnuté a dal svetu povstať v Múdrosti, v Rozume a v Poznaní (Prísl.3.19-20).
      Týmito tromi bol vzbudovaný tiež svätostánok  (2M 31.3).
     Chochma (múdrosť) býva tiež nazývaná Počiatkom, preto Boh “V Počiatku” Stvoril Nebesá a Zem (Bérešít bará elohim  et ha-šamajim ve et ha-arez).
     Keď bol svätostánok postavený, chcela ho Sitra Achra poškvrniť, ale nenašla chyby a Boh ju donútil skloniť sa pred Mojžišom, ktrý je tajomstvom Poznania, lebo jeho ústami boli povolaní i priznala mu vernosť proti svojej vôli.
 
– chanele –