CHAJEJ SARA 2. / ŽENA PRE IZÁKA

Postarať sa o ženu svojho syna v zmysle jej výberu bolo v staroveku otcovou povinnosťou i právom. Abrahám odmietal vybrať ženu pre Izáka z Kanaánčaniek, pretože Božie zasľúbenie hovorilo o tom, že potomkovia Abraháma budú dedičmi krajiny, nie Kanaánčania, preto potomkovia nesmeli pochádzať zo zmiešaných manželstiev. Nato sa rozhodol Abrahám poslať svojho sluhu Eliezéra do domu svojho otca.

Eliezér je Bibliou označovaný ako “služobník”, čo môže označovať akéhokoľvek podriadeného, ale aj “správcu domu”, tzn. niekoho s čestným postavením. Vzhľadom na to, že práve damašský Eliezér mal pôvodne po Abrahámovi dediť, prikláňa sa verzia bez okolkov k druhej verzii. Abrahámov vyslanec je identifikovaný s Eliezérom aj v Pirke de Eliezer, a upresňuje, že Eliezér bol daný Abrahámovi Nimródom ako otrok (Pirke de Eliezer kap. 16).

Rabi Chama ben Chanina učil, že predkovia neboli nikdy bez Rady starších. Aj Abrahám bol členom takejto Rady (1M 24.1), rovnako tak Eliezer (1M 24.2) a Biblia takýchto ľudí nazýva “starších Izraela”.

Abrahám mal bohatstvo, majetok, deti a dožil sa vysokého veku (to bol znak Božieho požehnania). Chýbalo mu už len vidieť synových potomkov (Rambam). A tak teda poveruje Eliezéra poslaním a zaprisaháva ho splnením svojich požiadaviek. Rabi Aggens učil, že Abrahám mal prorockého ducha (1M 24.7), preto posielal Eliezéra do domu svojho otca, lebo vedel, že odtiaľ bude pochádzať Izákova žena. Abraham Ibn Ezra zas učil, že keby šlo o proroctvo (24.7) Abrahám by vo verši 24.8 nepovedal”…a v prípade, že by žena nebola ochotná ťa nasledovať…”, a tým to chápe len ako modlitbu.

V staroveku bolo nutné držať pri prísahe niečo posvätné, preto kladie Eliezér Abrahámovi ruku do lona, k obrezanému penisu, symbolizujúcemu Božiu Zmluvu. Neskôr sa používali na prísahu napríklad aj tefilin (Tosefta; Genesis Raba 60.2; TB Šavuot 38b).

Eliezér prikladá ruky na Abrahámove slabiny (bedrá), miesto na ľudskom tele, ktoré je zdrojom plodivej sily (1M 46.26; 2M 1.5, Sdc 8.30). Raši túto časť vysvetľuje zas zvykom vziať do ruky predmet skrze ktorý sa požehnanie malo uskutočniť. V našom príbehu ide o zachovanie potomstva, ktoré sa má narodiť Rebeke, čoby budúcej Izákove žene, ktorá mu ho v budúcnosti porodí. Zároveň je penis, nachádzajúci sa v blízkosti slabín znakom zmluvy skrze obriezku. Obriezka je nie len prikázaním pre Abraháma, a ktorá mu spôsobila mnoho bolesti (Targum Jonathan), ale aj pre ďalšie generácie. Mimochodom, beduíni ešte aj dnes prisahajú tak, že sa pri prísahe dotknú pohlavného údu. Je to akási kvázi záruka splnenia prísahy, pretože jej nedodržaním, trest postihne automaticky aj potomstvo prisahajúceho.

Cesta z Kirjat Arby do Háránu trvala obvykle 17 dní. Ale Abrahámov sluha ju prešiel za tri hodiny! (Pirke de Rabi Eliezer) Abrahámov sluha bol tak radený k mužom (Jakob, Abišaj), ktorí zázračne cestovali na dlhé vzdialenosti v krátkom čase (Genesis Raba 59.11).

Eliezér volí možnosť uzrieť nastávajúcu Izákovu nevestu pri práci mimo dom, v ktorom býva, lebo chce poznať jej prirodzené správanie a uistiť sa, že bude milá. Preto prichádza ku studni, kde sa dá predpokladať, že ju stretne, pretože každý raz musí zájsť po vodu (Midraš). Všetky stretnutia praotcov sa odohrávajú pri studni.

Tým, že ochotne Eliezérovi ponúkne vodu a ešte aj napojí jeho ťavy, jeho očakávanie potvrdí. Keby ju prvý krát videl doma, mohla by sa štylizovať do pozície domácich zvyklostí, preto prosí Boha, ani nie tak o znamenie (to je v judaizme zapovedané), ako skôr o potvrdenie toho, za čím prišiel a v čo dúfa (TB, Chulin 95b). Že išlo o modlitbu k Bohu a nie o žiadanie znamenia, učil aj taliansky rabín Obadja ben Jakob Sforno, lebo žiadať znamenie by bolo potvrdenie veštenia a to by bol predsa hriech (Sforno: Komentár k Tóre).

Rav však vysvetľuje, že  Eliezér žiadal znamenie a radí ho spolu so znamením pre Jonatana (1Sam 14.9-10) medzi nevhodné spôsoby veštenia (TB, Chullin 95b).

Podľa Kicur šulchan aruchu sa prv dáva jesť zvieratám (5M 11.15) až potom ľuďom, ale piť sa dáva najskôr ľuďom až potom zvieratám a to práve podľa 1M 24.14 a aj 4M 20.8.

Ponuku napojiť jeho aj jeho ťavy svedčí o pohostinnosti akú mali aj Abrahám a  Sára (Midraš Agada).

Eliezér jej po tomto čine dáva zlatý krúžok do nosa a náramky. Bol to dar za jej ochotu napojiť ťavy, ale aj akási kvázi záruka, že bude v dome jej otca prívetivo prijatý.

V Oriente nosia spomenuté okrasy ženy dodnes. Krúžok v nose pôvodne spínal dva okraje šatky zahaľujúcej tvár. Zároveň zastupoval ochrannú moc pred zlými duchmi, takže spĺňal tiež úlohu amuletu. Nosný krúžok sa nosil/nosí na strednej chrupavke, alebo na strane nosa. Podľa odborníkov sa dá predpokladať, že nakoľko bol len jeden, a tak to uvádza ja text, vážil samotný s najväčšou pravdepodobnosťou pol šekela (5,7 g), čo Raši chápe ako náznak sumy, ktorá mala byť neskôr odvádzaná ročne každým Izrelitom pre potreby a prevádzku Jeruzalemského Chrámu.

Dva náramky, ktoré sa nosili na zápästí alebo nad lakťom sú Rašim vnímané ako symbol predzvesti dvoch dosiek Zákona a ich váha po 10 šekelov, zas samotné Desatoro.

Rebeka po príchode domov odovzdáva zvesť v “dome svojej matky”. Medzi beduínmi bolo a je zvykom, že ženy bývajú od mužov oddelene 〈podobne keď Izák uvedie Rebeku do domu/stanu svojej matky sáry (1M 24.67)〉. Zvláštnosťou ale je, že počas jednania vystupuje za Rebekinu rodinu Lábán, jej starší brat, s ich spoločnou matkou. Oni sú to, kto dostávajú za Rebeku dary (1M 24.53), nie otec Betúel. Dary – akési výkupné nevesty, lebo žena bola v orientálnej spoločnosti chápaná ako robotníčka, ktorú bolo tým pádom pri zásnubách vykúpiť. Rabi Helbich vysvetľuje, že Eliezér odovzdal všetko Izákovo dedičstvo, ktoré mu Abrahám chcel dať, aby nevesta videla svoje zabezpečenie a bola ochotnejšia si ho vziať (Genesisi Raba 59.11). Podobne učil rabi Simeon, že Abrahám dokonca napísal závet, v ktorom odkázal všetko Izákovi (1M 25.5) a tento dokument dal Eliezérovi, aby sa mal v dome nevesty na čo odvolávať (Pirke de Rabi Eliezer kap.16).

Prečo za Rebekinu rodinu jedná jej brat spolu s matkou, a o otcovi nie je ani len zmienka, sa dá vysvetliť niekoľkými spôsobmi. Všeobecne sa verí, že Rebekin otec bol už veľmi starý (to bol ale aj Abrahám!) a preto ho zastupoval jeho syn Lábán. Dôvody môžu byť ale aj iné. Tým najjednoduchším by bola skutočnosť, že Betúel bol už mŕtvy, podobne ako Sára, hoci a napriek tomu do “jej” domu/stanu bola Rebeka, slovami Písma, ako Izákova nevesta, uvedená.

Dôvodom môžu však byť aj pozostatky matriarchátu. Je doložené, že práve on predchádzal patriarchát. Kým sa nepoznala funkcia muža pri splodení dieťaťa, žena bola považovaná za jedinú, ktorá zodpovedá za nový život,  a podľa tejto viery bola aj uctievaná. Bola to bohyňa-matka, niekto posvätný, na kom je závislá budúcnosť ľudstva. Všetci prijímali jej tehotenstvo a pôrod ako jej nadprirodzenú schopnosť a preto bývala vo veľkej úcte. Bola hlavou spoločenstva, ona určovala chod života. Funkcia otca neexistovala a za deti  rozhodovala matka. Za dievčatá niesol zodpovednosť aj najstarší brat, ktorý bol vnímaný ako príbuzný, narozdiel od otca, ktorého podiel v tej dobe nebol známy a teda pojem “otec” vlastne neexistoval. V našom biblickom príbehu takto vystupujú naozaj Milka a najstarší brat Lábán. Možno Lábánovo vyjednávanie bolo pozostatkom pôvodne takto organizovanej ľudskej spoločnosti.

Akonáhle však muži odpozorovali súvislosti a zákonitosti  okolo pohlavia ženy a odkryl sa im poznaním fakt, že na splodení nesú svoj podiel, ich postoj k ženám sa začal postupne meniť. Ženu začali vnímať už len ako akúsi nádobu, ktorá drží formu a seba povýšili na výlučný dôvod vzniku nového života. Zrodila sa patriarchálna spoločnosť. Tendencie mužskej spoločnosti zachádzali až tak ďaleko, že žena začala byť ponižovaná, sú obdobia a kultúry, v ktorých bola považovaná dokonca za menej, než zviera. Toto trvalo až do obdobia objavu ženských pohlavných buniek kedy sa sily začali vyrovnávať. Až na niektoré kultúry, dnes máme rovnomerné rozloženie síl a vzájomnú rovnoprávnosť.

Rebekina rodina mohla teda používať ešte pôvodné, staré matriarchálne zvyklosti v už existujúcej patriarchálnej spoločnosti.

Podľa Jozefa Flavia povedala Rebeka Abrahámovmu sluhovi:”…môj otec bol Betúel, ale je mŕtvy a Lábán je môj brat a spolu s matkou sa stará o všetky naše rodinné záležitosti a je strážcom môjho panenstva (Židovské starožitnosti, kniha 1 kap.16, odsek 2).

Midraš učí zároveň, že Betúel neprial Rebekinej svadbe a tak cez noc zomrel, a preto žiadali prítomní aby ostala ešte doma, kvôli jeho smrti (Genesis raba 60.12).

O vydaji Rebeky sa celý čas príbehu rozhoduje bez nej (tak to bývalo v Oriente zvykom), ale nakoniec sa predsa len čaká na jej súhlas, lebo bez súhlasu ženy, túto vydať nebolo možné (Genesis Raba 60.12; TB Kidušin 41a).

Výber nevesty sa naviac celý čas točí okolo jej Božieho výberu a celá udalosť je kladená do roviny Božieho zámeru (1M 24.50), pretože podľa rabínskej tradície, správneho partnera určuje človeku Boh (TB Moed Kátán 18b). Tento dôvod je tiež vyjadrený v texte absenciou ponuku na sobáš ako odmietnuť tak ju potvrdiť (Sforno) a berie sa ako vôľa Božia (1M 24.50). Maimonides cituje Lábanove slová (24.51) ako potvrdenie, že Písmo udalosti pripisuje Bohu.

Podľa Mišny bývalo panne dopriate sa na sobáš pripraviť. Išlo o dobu dlhú okolo jedného roka (TB Ketubot 57b, Genesis Raba 60.12). Raši pokladal použité slovo “jamin” (dni) ako rok, takže v spojení s číslovkou 10 to interpretoval ako 10 mesiacov, či 1 rok, inak tiež vnímané ako neurčito dlhú dobu.  Rav Hisda interpretuje slovo “dni” tiež ako “rok”. Gemara usudzuje na dva dni, s čím Eliezér nesúhlasí a na to sa nezmyselne hovorí už o dňoch desiatich. Z toho Gemara učí, že zo slova “jamin” je nutné vyvodiť “rok”, podobne ako v 3M 25.29. Tak bolo navrhnuté znenie 10 mesiacov (TB Ketubot 57b).

Podobne učí Mišna, že panna má na prípravu k svadbe 12 mesiacov od požiadania o ruku (Mišna Ketubot 5.2; TB Ketubot 57a).

Nakoľko sa ale jedná o Bohom naplánovaný sobáš, Eliezér vyprosuje okamžitý odchod, a nie čakanie 10 mesiacov, s čím Rebeka súhlasí. Stretnutie s Rebekou a jej pytačky mali tak hladký priebeh preto, lebo obaja si boli od narodenia určení (Pirke de Rabi Eliezer kap.16) a aj Rabi Reuben ben Estrobile učil, že podľa 1M 24.50-51 sa dá vyvodiť, že Boh predurčuje ženu a muža do manželstva (TB Moed Kátan 18b) a všetko tak bolo chápané ako slovo od Pána (Genesis Raba 60.10; Pirke de rabi Eliezer kap. 16).

S Rebekou odchádza aj jej dojka a slúžka, lebo to tak bývalo v orientálnej spoločnosti zvykom (Ibn Ezra), pretože dievča nesmelo byť na ceste  v noci s cudzím mužom (Pirke de Rabi  Eliezer kap.16).

Rebekino požehnanie (…staň sa matkou tisícov desaťtisícov…) je bežné ako v Biblii, tak v celom Ugarite a Kanaáne a znamená niečo ako “nespočetné množstvo” (tiež 5M 32.30, 33.17; 1 Sam 18.7, 8; 21.12; 29.5; Mich 6.7; Ž 68.18; 91.7; 144.13).

Stretnutie Izáka s Rebekou predchádza Izákovo vyjdenie na pole. Midraš vysvetľuje, že “poprechádzať sa” je treba interpretovať ako “rozjímať”, zato Raši hovorí o “porozprávaní sa s Bohom”. A práve na základe tohto tvrdenia sa Izák pokladá za zakladateľa popoľudňajšej modlitby (Genesis Raba 60.15; Abrahám založil rannú modlitbu (19.27) a Jákob večernú (28.11) – TB Berachot 26b).

Pole (sade) bývalo miesto, kam sa vychádzalo za božstvom. Ugaritské texty hovoria o “božom poli”. Jeremiáš ho neskôr považuje už len za pozostatok pohanských kultov a varuje pred modloslužbou (25.27; 27.1-4). Aj Hospodin mal pôvodne v ranom judaizme  “svoje” pole, kde bolo možné od Neho získať rôzne znamenia (1S 19.3; 20.35). Daněk dokonca odvodzuje pôvod jedného z Božích mien – Šadaj, zo slova SADE – pole.

Zohar učí, že okamih stretnutia Eliezéra s Rebekou je totožný s okamihom Izákovej popoludňajšej modlitby (Zohar, Berešit, oddiel 1,str. 132a).

Pred stretnutím s Izákom si Rebeka zakryla tvár závojom (24.65), čo sa stalo základom pre zvyk haliť nevestu do závoja. Pôvodne to ale bol bežný zvyk  pri stretnutí s cudzím mužom. Závoj býval bežnou súčasťou ženského oblečenia (reliéfy z Lakíša alebo Beni Chasanu).

Rebekino uvedenie do stanu Izákovej mŕtvej matky Sáry, býva opäť (podobne ako Lábánovo jednanie za Rebekinu rodinu) zdrojom rôznych polemík. Jedni sa zhodujú na tom, že po príchode Rebeky, Abrahám už nežil a tak nemohla byť privedená k nemu (to nežila ale ani Sára!). Ja sa prikláňam k možnostiam a/ oddeleného bývania žien a mužov, alebo b/ pozostatok matriarchátu. Text totiž ešte ďalej hovorí o Abrahámovom ďalšom manželstve takže musel ešte žiť, i keď toto mohlo byť kompilačnou vsuvkou.

Rabín José učil, že Izák držal za matku smútok 3 roky. Po troch rokoch sa oženil s Rebekou a prestal smútiť. Na základe toho učil, že kým sa muž ožení, jeho láska je upriamená na rodičov, akonáhle sa však ožení, jeho láska sa presunie na manželku, “Preto muž opustí svojho otca i matku a prilnie k svojej žene” (1M 2.24) 〈Pirke de Rabi Eliezer〉.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Sväté Písmo, Starý Zákon I. (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1992)
  • Pět knih Mojžišových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentáre ku Genesis (Dobrá Kniha, Trnava 2008)
  • Výklady ke SZ I. (ČBS, Praha 1991)
  • Pirke de Rabi Eliezer (preklad a poznámky Gerald Friedlander)
  • Midrash Rabbah: Genesis (preklad Harry Freedman a Maurice Simon, 2.diel)
  • Zohar (Stanford University Press, 2004, str. 240)
  • Abraham Ibn Ezra: Komentáre k Tóre (NY 1988)
  • Obadiah ben Jacob Sforno: Komentár k Tóre (Venice 1567; Brooklyn 1997)
  • Maimonides: Sprievodca hľadajúcich (Káhira 1190; NY 1956)

 

 

Reklamy

POKRYTIE HLAVY V JUDAIZME

Jedno zo špecifík judaizmu je pokrývanie hlavy pri určitých situáciách.

Poznáme pokrytie hlavy

MUŽOV

ŽIEN

a pokrytie participované stavom – vydatá, ženatý.

Najznámejšie pokrytie hlavy je pokrytie čiapočkou, ktorú nazývame KIPU alebo JARMULKA. Používajú ju len muži starší 13 rokov (Bar micva) a to pri modlitbe, štúdiu alebo počas jedla, lebo toto je vždy sprevádzané požehnaniami. Veľmi zbožní Židia používajú KIPU celý deň.

Nejedná sa o toraický príkaz, bol zavedený až v období rabínskeho judaizmu a korešpondoval so všeobecne nábožensky prijímaným faktom, že nad hlavami veriacich sa vznáša ŠECHINA (Božia Prítomnosť)a rabínski učenci kládli veľký dôraz na to, že by sa kvôli tomu nemalo chodiť s nepokrytou hlavou, predovšetkým pri činnostiach, pri ktorých sa predpokladá Božia bezprostredná prítomnosť, lebo by to bolo nedôstojné (TB, Kid 31a).

Všeobecne je nosenie KIPU v dnešnej dobe považované za prejav zbožnosti.

Historici uvádzajú, že nosenie pokrývky hlavy mohlo vzniknúť aj ako reakcia na kresťanstvo (kresťania naopak v určitých situáciách pokrývku hlavy skladajú) a snaha odlíšiť sa, či dokonca paradoxne by mohli byť korene viditeľné práve v kresťanskej snahe “označiť” svojich židovských spoluobčanov. Podobne ako keď zaviedli pre Židov povinné nosenie rôznych znakov na odevoch (žltý kruh, žltá hviezda), alebo nosenie celkom špecifických tvarov klobúkov.

Iný druh pokrývania hlavy je “halenie sa do talitu” – modlitebného šálu pri rannej bohoslužbe, viažúci sa na biblický verš “…aký si veľký…môj Bože. Odetý si velebou a leskom, zahalený si svetlom ako plášťom.” (Ž 104.1-2).

179ilustr.: chanele

Talit používajú len ženatí muži, na rozdiel od tefilin , ktoré sa používajú bez ohľadu na stav od 13. roku veku chlapca.

Žena si pokrýva hlavu pri požehnávaní sviatočných svetiel, ak je vydatá, zväčša ozdobným vyšívaným šálom, šatkou a pod., podľa kultúrnych zvyklostí oblasti, v ktorej žije.

V ortodoxných komunitách si ženy po svadbe zvyknú vlasy strihať a potom nosia už len parochňu. Ani jeden ani druhý prípad nie je podložený Tórou, skôr ide o potlačenie erotickej symboliky vlasov, tak ako sú tieto vo všeobecnosti vnímané v každej kultúre. Zbožná žena nesmie na muža pôsobiť eroticky, preto boli zavedené aj iné opatrenia ošetrujúce tento zámer. Napr. oddelené miesta na modlenie v synagóge, aby ženy neovplyvňovali mužov pri modlitbách a neodvádzali ich sústredenosť iným smerom, zákaz komunikácie medzi ženou a mužom, ktorý nepatrí do jej rodiny (ortodoxné komunity), zákaz bytia osamote žene a mužovi  pokiaľ nie sú manželia, dlhšie ako je čas potrebný k uvareniu vajíčka namäkko a pod.

-chanele-

MODLITBA

ŠACHRIT, MINCHA, MA´ARIV, MUSAF

175ilustr.: autorka

ŠACHRIT je ranná modlitba, ktorej názov je odvodený od svetla = ŠACHAR.

Modlitba ako taká je v zásade rozhovor s bohom, ktorý Ho podľa tradície môže ovplyvniť. Modlitba má niekoľko podôb: prosba, vyznanie hriechov, ďakovanie alebo meditácia.

Modlitba môže byť ako osobná, tak aj predpísaná nosachom (tiež minhag = rítus, zodpovedajúci lokalite, aškenázsky, sefardský, orientálny).

Modlitby sú náhradou za pravidelné obete Chrámu po jeho 2.churbane. Preto sa aj synagóga zvykne nazývať “Domom modlitby” – Bejt tefila.

Súčasnú podobu získali predpísané modlitby v čase formovania rabínskeho judaizmu a spísané sú v siduroch (modlitebná kniha na bežné dni) a v machzoroch (modlitebná kniha na sviatočné dni). Vo svojej podstate nahrádza dennodennú obeť chrámu. Pozostáva z textov o obetiach v chráme (korbanot), pesukej de zimra (žalmy s požehnaním), Šema (Vyznanie viery), Amida (Šemone esre – modlitba 18. požehnaní), Tachnun (prosebná modlitba, Žalmy 6.2-11; 2S 24.14), Kadiš (modlitba pozostalých) a Alejnu (
záverečná modlitba, zdôrazňujúca Božiu zvrchovanosť.

Pri rannej modlitbe sa okrem soboty, vysokých a pútnických sviatkov, používajú aj tefilin a talit. Presný postup nájdeme v Talmude, alebo v skrátených podobách halachy, napr. Ša´arej halacha, Kicur šulchan aruch.

174ilustr.: autorka

Rovnako ako ranná modlitba, tak aj popoludňajšia modlitba MINCHA je náhradou za každodenné obete prinášané do chrámu. Jej názov je pravdepodobne odvodený od biblického veršu 1K 18.36. Skladá sa zo Ž 145, Amidy, Tachnunu a Alejnu.

Večerná modlitba MA´ARIV (erev=večer), ako jediná zo všetkých troch denných modlitieb je chápaná ako nepovinná, pretože večer sa do chrámu obete neprinášali. Maimonides však učil (Mišneh Torah, Tefila 1.6), že nakoľko sa stala všeobecným zvykom, stáva sa tým povinnou.

Modliť by sa mala po východe prvých troch hviezd a možno ju odriekať kedykoľvek do polnoci. Bežne v praxi sa zvykne odriekať bezprostredne po Minche.

Modlitba MUSAF je dodatková modlitba rovnako ako boli do chrámu prinášané aj dodatkové modlitby na sviatky. Modlí sa teda len na Šabat, Roš chodeš, Pesach, Šavuot, Sukkot, Roš hašana a Jom Kipur (TB Joma 33a). V aškenázskom ríte na posledné dva sviatky je doplnená o známu modlitbu Unetane tokef.

Musaf je teda de facto aj de iure vlastne náhradou za už spomínané sviatočné dodatkové obete (4M 28-29; TB Ber 26b).

-chanele-

 

– – – PSIA DUŠA – – – stránka venovaná opusteným a nechceným zvieratám – – – www.psiadusa.sk

TFILIN

Tefilin sú modlitebné remienky vyrobené obvykle s teľacej kože, alebo z kože iného rituálne čistého zvieraťa. Používajú sa tefilin šel roš (na hlavu) a tefilin šel jad (na ruku), obe sa skladajú zo štvorcovej škatuľky, ktorá je obalená do jedného kusu kože. Na ňu sú pripevnené remienky v dostatočnej dĺžke. Škatuľky, nazývané tiež batim (domy)obsahujú štyri citácie Písma  (2M 13.1-10, 11-16; 5M 6.4-9, 11.13-21).

Postup o ich spôsobe zakladania je daný ústnym zákonom (halacha) avšak nejedná sa o rabínsky príkaz. Existujú písomné dokumenty (Aristeas 159; J.Flavius, TB Ber 6a, Sanh 92b a pod.)ale aj samotné tefilin nájdené v Kumráne, ktoré dokladujú ich používanie ešte pred obdobím normatívneho judaizmu a apelujú tým na ich staroveký pôvod.

Zakladajú a pri rannej bohoslužbe, až po oblečení talitu a vždy zásadne postojačky. Nepoužívajú sa na šabat, Vysoké a pútnické sviatky ( v niektorých komunitách ani na chol ha-moed), pretože tieto sú sami o sebe “znamením”, netreba ich zvýrazňovať ešte aj pomocou tefilin (“znamenie na tvojej ruke” a “pamiatka medzi očami tvojimi” – 2M 13.9, 16; 5M 6.8, 11.8).

Pri ich zakladaní sa recitujú špeciálne požehnania (Kicur šulchan aruch kniha I. kap.10; Šaarej halacha  kap.6). Tefilin šel roš sa umiestňujú nad čelo, tam kde začínajú vyrastať vlasy, remienky vedú dozadu na šiju, kde sa uviažu a konce remienkov visia cez obe paže dopredu. Tefilin šel jad sa umiestňujú nad lakeť, aby boli najbližšie k srdcu, remienok sa zatiahne nad lakťom, potom sa sedem krát ovinie proti smeru hodinových ručičiek okolo predlaktia, potom tri krát okolo dlane, aby tvoril na chrbáte dlane písmeno šin (od šadaj) a zbytok sa omotá okolo prostredníka. Koniec remienka spravidla visí voľne dole.

Založenie tefiin by mala predchádzať meditácia.

Tefilin dnes nosia len muži starší 13 rokov, okrem ženícha v deň svadby a pozostalého v prvý deň šivy.

V minulosti nosili tefilin bežne aj ženy (TB Eruvim 96a), zakázané im to bolo až v stredoveku (Mapat ha-šulchan, Orach chajim 38.3). Talmud uvádza, že pôvodná funkcia tefilin bola ochranná – amulety (TB Eruvim 10.1).

Niekedy sú tefilin nazývané kresťanmi aj filaktérie, čo je odvodené z gréčtiny, zo slova “amulet”. Názov tefilin súvisí s hebrejským slovom tefila = modlitba.

Tefilin je zvykom ukladať mimo používania do bohato zdobených drevených, kovových, či látkových puzdier. Pri vyberaní z nich sa nikdy nesmú len tak vysypať, ale pomaly a dôstojne po jednom vybrať.

Presná inštruktáž s ich manipuláciou, rovnako tak so zakladaním je uvedená napr. v už spomínaných a dnes slovenskému  a českému čitateľovi bežne prístupných Šaarej halacha, kap.6.

-chanele-

 

MEZUZA

MEZUZA

Dosl. “zárubňa dverí”.

Mezuzou nazývame pergamenový zvitok s biblickými veršami (5M 6.4-9; 11.13-21), ktoré obsahujú modlitbu ŠEMA, tzv. “židovské vyznanie viery”.

So spomínanými textami sa spája tiež používanie tefilin (modlitebné remienky) a cicit (strapce). Mezuza, tefilin a cicit sú len symboly, ktoré majú pripomínať Božie príkazy a Božiu prítomnosť, nie sú to talizmany. Takéto predmety nazývame “znamenia” (otot) alebo “svedectvá” (edot).

Text na pergamen píše sofer (pisár) a z druhej strany zvitok obsahuje Meno Božie ŠADAJ, ktoré je akrostichom slova ŠOMER DALTOT JISRAEL (Strážca dverí Izraela).

Zvitok sa potom vkladá do púzdra vyrobeného z rôznych materiálov (drevo, kov, kameň, sklo, umelá hmota…).

Mezuzu upevňujeme do pravej hornej tretiny dverí na okraj zárubne, a teda po pravej strane vchádzajúceho, na všetky trvalo obývané miestnosti. Nedáva sa na toalety, špajze, pivnice, sklady, miestnosti na uskladnenie odpadu, záhradné domčeky, sukot, mikve, verandy, pokiaľ tieto neslúžia ako priamy prechod do obývanej miestnosti. Bez mezuzy sú tiež miestnosti, do ktorých sa vchádza dverami, ktoré sú v strope (pôjd), alebo v zemi (pivnica), lebo takéto okraje dverí nie sú považované za zárubňu.

Miestnosti, ktoré obývané nie sú, ale sa nimi prechádza do obývaných priestorov, mezuzu mať musia, ale nehovorí sa pri jej vešaní požehnanie.

Všetky ostatné podrobnosti ohľadom jej použitia a presného umiestnenia v prípade výnimočných podmienok pojednáva halachické dielo Šulchan aruch  od Jozefa Kara a aj jeho skrátená verzia Kicur šulchan aruch.

 

-ch-