← MIKEC 2. – JOZEFOVI BRATIA V EGYPTE 1. (prvá cesta do Egypta)

VAJIGAŠ/VAJECHI – JOZEFOVI BRATIA V EGYPTE 2. (druhá a tretia cesta do Egypta)

3. novembra 2023 Pridaj komentár

Po návrate do Kanaánu bratia rozpovedali otcovi všetko, čo sa stalo. O peniazoch, ktoré našli v jednom vreci v nocľahárni, keď oslovi dávali obrok, o Benjamínovi a Šimeonovi ako o jeho živej zálohe, aj o nájdených peniazoch vo všetkých ostatných vreciach po návrate do Kanaánu. Incident s peniazmi, zanechanými Jozefom v každom z vriec s obilím, sa v rodine Jákoba riešil zo všetkých strán. Jákob vyčítal synom Jozefovu smrť, o ktorej bol stále presvedčený, Šimeonovo záložné zajatie a rovnako tak to, že “egyptskému” mužovi prezradili, že majú ešte jedného brata. Júda nástojil, aby Jákob pustil Benjamína a oni sa mohli vrátiť do Egypta po obilie a iné potraviny, po Šimeóna a priznať, čo sa stalo s peniazmi. Veď neboli vinní, necítili sa vinní. Chceli všetko napraviť, aby bola pravda známa. Nebola to len snaha brániť samých seba, veď naozaj peniaze neukradli a nevložili si ich opätovne do vriec. Ani omilostenie Šimeona, ktorý by tak navždy ostal väznený v cudzej zemi. Ich čin návratu spočíval v ich osobnom duchovnom posune na vyššiu úroveň, kedy ich zaujímal už nie ich vlastný prospech, ale strach o otca. Okrem iného, sľúbili to predsa Jozefovi. Začínalo byť pre nich nepredstaviteľné, stavať svoj prospech na úkor ostatných zo svojho kruhu. Rúben, aj keď bol najstarší a v starovekom ponímaní zodpovedný za bratov, bol výberu dočasného zaistenia ušetrený. Nahradil ho spomenutý Šimeon. Ibn Ezra vysvetľuje, že príčinou bolo jeho odmietnutie aby bol Jozef zavraždený, ale aby bol z cisterny vytiahnutý a len predaný. Karta teda padla na Šimeona a možno aj kvôli jeho činom v Šekeme (Raši), ktoré spáchal spolu s Lévim. Preto bol aj od neho pre istotu oddelený a aj preto Lévi ako prvý spomedzi bratov našiel peniaze vo vreci. Nie je to náhoda. Niesol spolu so Šimeonom najväčší podiel zodpovednosti za dávny hriech a preto aj dĺžka jeho trápenia a očakávaného pokánia mala byť zo všetkých bratov najdlhšia (Abarbanel, Malbim). Šimeon čakal vo väzení a netušil, či sa bratia vrátia. Jeho pocity boli možno podobné tým, ktoré mal Jozef hodený do cisterny. Lévi, ak prihliadame k tomu, že oddelenosťou od brata ako spoluvinníka v “šekemskom” hriechu ostáva sám, napospas jeho následkom možnej sebareflexie, dostal (!) vrátené peniaze ako jediný z bratov na vrch vreca a teda sa o nich dozvedel ako prvý. Abarbanel a Malbim to vysvetľujú tak, že sa tým zabezpečilo dlhšie trýznenie duše a tým primeranejšie pokánie. Ostatní bratia našli svoje peniaze uložené hlbšie ku dnu svojich vriec s obilím až v Kanaáne. Bratia rýchlo pochopili, že nájdenie peňazí, ktorými za obilie zaplatili je niekoho zámer a nemôže ísť o omyl (Alšich). Nedokázali však prísť na to kto a prečo im ich tam podstrčil. Šípili však, že za všetkým stojí B-h. Rúben v snahe prehovoriť otca o opätovné zostúpenie do Egypta už s Benjamínom, ponúkol otcovi životy svojich dvoch synov, ak mu neprivedie Benjamína späť. Jákob sa zozačiatku nechcel dať zlomiť a trval na svojom. Vedel, že Benjamínova strata by ho priviedla do hrobu (1M 42.38). Bratia zároveň vedeli, že Benjamína do Egypta musia za každú cenu priviesť. A tak na Júdovu radu čakali kým sa privezené potraviny z prvej návštevy v Egypte minú (Raši, Rambam), a oni sa do krajiny pyramíd budú musieť vrátiť. Vtedy otec bude nútený Benjamína vypraviť na druhú cestu spolu s nimi, pretože by im podľa Júdu bez ďalšieho doplnenia potravín hrozila určite smrť (Raši, Tanchúma). Po Júdovom nástojčivom presviedčaní a zaručení sa za Benjamína, Jákob nakoniec ustúpil. Podmienkou mu bolo, aby peniaze nie len vrátili ale k nim aj pridali dvojnásobok spolu s darmi.

Po návrate do Egypta sa ku všetkému priznali. Napočudovanie muž, čo mal na starosti Jozefov dom, im vrátené peniaze priznal ako im patriace a Šimeona vyviedol z väzenia. Netušili však, že ich bude okrem tohoto čakať ďalšia skúška a ďalšie obvinenie. Že tentokrát bude pri ich odchode do Benjamínovho vreca spolu s peniazmi podstrčený strieborný pohár. Situácia sa tak pre nich neprestávala komplikovať. Zrazu mal byť uväznený Benjamín. Bratia vedeli, že Benjamína musia vrátiť jeho otcovi. Pri tejto druhej skúške so strieborným pohárom Rambam usúdil, že Jozef dal spomínaný pohár do Benjamínovho vreca preto, aby zistil či aj jeho nechajú bratia odsúdiť na väzenie aby sa ho mohli zbaviť, podobne ako to urobili jemu. Midraš učí, že keď v 1M 44.12 správca našiel Jozefov kalich v Benjamínových veciach, jeho bratia bili Benjamína po pleciach, nazývali ho zlodejom a synom zlodeja a povedali, že ich zahanbil tak, ako Ráchel zahanbila Jákoba, keď ukradla Lábanove modly v 1M 31.19. Potom tým, že Benjamínovi potomkovia dostali tieto neoprávnené údery medzi jeho plecia, zaslúžili si, aby Božia prítomnosť spočívala medzi jeho ramenami a chrám bol teda postavený v Jeruzaleme, ako uvádza 5M 33.12, “Prebýva medzi svojimi ramenami.” (Tanchuma Mikec 10). Jozef sa ďalej tváril, že bratov podozrieva z nekalých úmyslov a výrokom “zle ste konali” (44.8) akoby povedal, že krádežou kalicha si vlastne pokazili získanú dobrú povesť pri vrátení peňazí (Chajjim ben Attar; ). A tak sa bratia úmyselne opili, aby Jozefovi dokázali, že hovoria pravdu, pretože “vo víne je pravda” (Chajjim ben Attar) a tak im on uverí (Gur Arjeh). Hoci, sú aj iné výklady. Napríklad, Rabín Melai učil v mene rabína Izáka z Magdaly, že odo dňa, keď Jozef odišiel od svojich bratov, sa zdržiaval vína. Pri čítaní 1M 49.26, raz povedal: “Požehnania tvojho otca … bude na hlave Jozefa a na korune hlavy toho, ktorý bol nazarénom (od svojho odchodu) od svojich bratov.” Rabín José ben Chanina učil, že bratia sa rovnako tak zdržiavali vína, keď od neho odišli, pretože 1M 43.34 hovorí: “A pili a veselili sa s ním,” čo naznačuje, že prerušili svoju zdržanlivosť “spolu s ním”. Ale rabín Melai učil, že bratia pili víno s mierou od ich odlúčenia od Jozefa a až keď sa s Jozefom stretli, pili na opojenie “spolu s ním” (TB, Šabat 139a). Zároveň sa bránili talmudickou argumentáciou, známou aj z midrašov, založenou na dedukcii postupujúcej od najľahšieho problému k zložitejšiemu, nazývanou “kal vachomer”. Jednoduchšie povedané, ako mohli podľa neho ukradnúť pohár, keď tesne predtým prišli vrátiť peniaze (GnRb 42.7 a Chumaš)? Nemá to logiku! Zobrali za Benjamína na seba vinu a chceli byť uväznení spoločne, ale pre Benjamína prosili milosť. Jozef ich návrh odmietol a nakoľko tvrdili, že sú nevinní, prepustil ich, trval však na uväznení vinníka (Rambam) a chcel tak zistiť či Benjamína zradia (Naftali Cvi Jehuda). Tí boli Jozefovou neoblomnosťou zdrvení, pretože vedeli, že Benjamínovu stratu by už Jakub neprežil (Dubno Magid) a na znak toho si všetci roztrhli vrchný odev na znak smútku, ako to býva zvykom po smrti blízkeho človeka ( Ralbag=rabi Levi ben Geršom). Júda pristúpil (“priblížil sa”) k Jozefovi. Slovo “priblížiť sa” z 1M 44.18 vysvetľujú rabíni vo význame slova “KRV” (קרב) z 1 Kr 18.36, podľa čoho rabi Eleazar učil, že “priblížiť sa” znamená “byť pripravený k boju, zmiereniu, alebo modlitbe” (GenRabba 93.6, in Midrash Rabba). Júda pred Jozefa pristúpil a kajúcne priznal, že je s bratmi trestaný za dávny hriech voči mladšiemu bratovi. Odklonil sa od svojej niekdajšej žiarlivosti, asi rokmi pochopiac, že otcovu lásku k Benjamínovi ničím nezmení, no že jeho vlastný postoj k tejto skutočnosti a otcovi samotnému zmeniť môže. Zrazu z neho vyžarovala svornosť, ochota dohodnúť sa a milosrdný postoj k akejkoľvek podobnej situácii (Chumaš, Rabi Jehuda Leib). Júda opätovne navrhol ostať zaistený v Egypte namiesto Benjamína a rabíni to vysvetľujú dvoma spôsobmi. Ako Júdovo vnútorné obrátenie sa, ale aj ako možnosť zdanlivo neriešiteľnej situácie. Dal predsa otcovi sľub. Júda apeloval na rabínske učenie, kedy sa zlodej (a Benjamín bol v pozícii zlodeja – minimálne obvineného z krádeže) nikdy nemôže stať otrokom, preto ponúkol seba (Tanchum jašan). Ty chceš, aby sa stal zlodej tvojim otrokom? (rabi Tanchuma bar Abba). Táto jeho reč bola natoľko silná, že obmäkčila Jozefovo srdce (GenRb 43.4), ale nebola dôvodom pre okamžité Jozefovo priznanie sa k tomu kým je (Zohar, Chumaš). Neskôr však sile citov neodolal a bratom sa predsa len priznal. V tom okamihu sa podľa rabi Jizraela Meira Hakohena, pred očami všetkých bratov zračil Boží plán, ktorý nebolo treba nijakým ďalším spôsobom vysvetľovať (Hakohen). No Jozef zdôvodnil svoje predanie do Egypta ako splnenie proroctva, ktoré hovorí o Abrahamovom potomstve ako o cudzincoch v krajine, ktorá nebude jeho (15.13). Júda pochopil a zároveň verejne vyznal pred bratmi, že ich Hospodin trestá za hriech z minulosti. Jozef bol jeho slovami dojatý (GenRb 43.4), ale napriek tomu stále nepriznal kto v skutočnosti je (Zohar, Chumaš). Jeho dojatie bolo však tak veľké, že kázal všetkým okrem svojich bratov z miestnosti odísť. Podľa Rašiho neplakal verejne preto, aby nezahanbil svojich bratov pred Egyptskými sluhami. Rašbam namieta, že keby plakal v spoločnosti svojich sluhov, išlo by o spoločensky nepatričné správanie a preto sa utiahol vo svojich emóciách do súkromia. Ramban zas podotýka, že sa obával možného nátlaku egyptských sluhov aby Benjamína prepustil. Potom sa bratom dal poznať. Chumaš vysvetľuje, že spôsob akým Jozef dokázal bratom, že je naozaj ten za ktorého sa pred nimi vydával, bola hebrejčina, v ktorej k nim prehovoril. Jozef neobdaroval bratov len obilím. Bratia dostali od neho aj po dvoje šiat (Ibn Ezra). Jedny ako náhradu za tie, čo mali na sebe a ktoré si v smútku, podľa zvyklosti roztrhli a druhé, aby ich variabilita zodpovedala postaveniu Jozefa ako miestodržiteľa (Abraham ben Harambam). Benjamin dostal ale zo všetkého päťnásobne viac než ostatní bratia (Chumaš). Možno len preto, že bol Jozefov vlastný brat, narozdiel od ostatných, s ktorými mal spoločného len otca. Možno len ďalej skúšal bratov (Chumaš) , či žiarlia na syna Jakubovej najmilšej manželky, tak ako žiarlili na neho. A možno treba za číslovkou 5 hľadať niečo iné. Päťka bola v Egypte veľmi významné číslo (Dillman) hraničiace s posvätnosťou. Možno to bolo tým, že Egypťania poznali len päť planét (Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn). Obvykle ich kreslili do kruhu a každá z nich tvorila akoby vrchol päťcípej hviezdy. Takéto zobrazenie bývalo symbolom požehnania. Pisateľ príbehu o Jozefovi bol nepochybne veľkým znalcom egyptských reálií. Poznal dôverne zvyklosti na faraónovom dvore, nie je zvláštne, že ovládal aj symboliku, oblasť kultu, miestne zvyky, ako ľudové tak i tie z vyšších spoločenských vrstiev. Jozefov príbeh sa päťkou a jej rôznymi formami len tak hemží. Päť mužov vybralo Jozefa k audiencii u faraóna (1M 47.2), Izajáš pripomína päť miest v Egypte (Iz 19.18), Benjamín dostane od Jozefa pätoro šiat (1M 45,22), či pätina úrody prináležala faraónovi (1M 41,34).

Prečo teda Jozef obdaroval bratov šatstvom? Vysvetlení je hneď niekoľko. Chumaš to považuje za prejav štedrosti k svojim príbuzným. Rabi Tanu za týmto darom cítil praktický význam a darované šaty považoval za náhradu tých, ktoré si v smútku roztrhli, ako bývalo zvykom. Podľa Ibn Ezru bolo vítané, aby boli bratia oblečení primerane Jozefovmu postaveniu, ktoré v Egypte nadobudol. Dôvod bol ale možno iný. V staroveku bývalo zvykom, že chudobní vlastnili len jeden odev a nakoľko bol na jeho výrobu pre tých najchudobnejších vyčlenený ako materiál vlna, ktorá dlho schla, šaty sa ani neprali. Po obnosení sa nahrádzali novými. Že sa nosili veľmi dlho a mohli už dosť výrazne zapáchať, je možno jeden z dôvodov, prečo Egypťania pastierov považovali za ošklivosť. Mohlo to byť ale aj len pre doznievanie nenávisti k pastierskym Hyksósom, ktorí na veľmi dlhé obdobie, zbavili Egypťanov vlády nad vlastnou krajinou.

Viac šiat si mohli dovoliť len bohatí a preto si ich mohli dovoliť často prať, čo sa odrážalo aj na ich hygienických zvyklostiach. Aj slovo na označenie tzv. sviatočných plášťov (chalifót=sviatočný) môže byť interpretované odvodením od slovesa “meniť, vystriedať” (ch-l-p) a preto by mali byť možno skôr prekladané ako “plášte na prezlečenie”. Možno toto slovo súviselo s akkadským “chalapu”, čo znamenalo odieť alebo pokryť a mohlo byť do hebrejčiny importované ako mnohé z módnych slov, v tej dobe, podobne ako to zažívame aj my v súčasnosti.

Aj to prečo jedol Jozef oddelene od svojich bratov má hneď dva vysvetlenia. Vzhľadom na jeho postavenie nebývalo zvykom aby jedol spoločne s nižšie postavenými a preto mu bolo jedlo nosené zvlášť (Radak). Druhou možnosťou bol fakt, že Hebrejci mäso bežne konzumovali, narozdiel od Egypťanov, ktorí mäso a ani nič živočíšneho pôvodu, nejedávali, pretože ich božstvá mali zvieraciu podobu (Targum Onkelos).

Nie vy ste ma sem poslali, ale B-h (1M 45.8), boli Jozefove slová, za ktorými nasledovalo ubezpečenie a prosba o privedenie Jákoba s celým jeho dvorom. Na faraónov rozkaz boli za Jakubom vyslané bohato naložené vozy. Rambam vysvetľuje faraónovu náklonnosť tak, že faraón poznal dobre Jozefovu bezúhonnosť aj to, že by nikdy svoje postavenie nezneužil vo svoj prospech. Preto vyšiel v ústrety z pozície svojej moci.

Jakub zo začiatku svojim synom neveril, keď mu zvestovali, čo sa stalo v Egypte a že Jozef po neho posiela. Nakoniec ale po zočení naložených vozov, ktoré poslal Jozef spolu s bratmi, zmenil názor a zostúpil spolu so synmi do Egypta. Jozef ich úsídlil v najlepšej časti krajiny, v krajine Rameses (1M 47.11). Zabezpečil svojho otca i bratov chlebom podľa počtu ich detí (47.12). Egyptské texty dokladujú že Egypťania bežne umožňovali beduínom z Palestíny prekročiť ich hranice a dočasne sa v ich krajine usadiť – napr. reliéf z obdobia cca 1900 p.n.l., opisujúci príbeh semitského náčelníka Abi-šara a jeho rodiny v počte 37 osôb, ktorý žiadal o usadenie sa v Egypte. Usídlenie Jákobovej rodiny na území Egypta teda nevykazuje pochybnosti. Miesto, kde sa mala Jákobova rodina usadiť nazýva Tóra Góšen, a je lokalizované v delte, relatívne blízko SV hraníc (viď. tiež MIKEC 2. – JOZEFOVI BRATIA V EGYPTE 1. (prvá cesta do Egypta) ). V súčasnej dobe je Góšen identifikovaný s Vádí Tumilat, nachádzajúcim sa západne od Suezského prieplavu. Podľa Tóry sa táto oblasť nachádzala neďaleko Jozefovej rezidencie (1M 45.10) smerom k zemi kanaánskej (1M 46.29) s trvalou pastvou pre stáda (1M 47.4), kvôli čomu je toto miesto nazývané aj ako najvhodnejšie pre pastierov (1M 47.6, 11) a zároveň najlepšou časťou Egypta (Kniha Jubileí 45.6; 1M 47.11). Usadenie Izraelitov nepriamo akoby potvrdzoval papyrus ANASTASI (VI.4,14), ktorý obsahuje hlásenie pohraničného úradníka svojmu nadriadenému (asi 1230 p.o.l.) o skupine edómskych beduínov, ktorej bolo udelené povolenie na usídlenie sa v blízkosti mesta Pítóm (porovnaj 2M 1.11), kvôli hladomoru. Sedem rokoch chudoby v Egypte bolo podľa knihy Jubileí spôsobené tým, že sa Níl sedem rokov nerozvodňoval (45.10).

Podľa Abarbanela B-h prikázal Jakubovi ostať v Egypte do konca života, nie len do skončenia hladomoru. O Jakubovom živote sa hovorí na stránkach Tóry, že v Egypte “žil” a nie “býval”, z toho sa vyvodzuje, že jeho život v Egypte bol na úrovni domorodo usadených obyvateľov a teda bol veľmi kvalitný.

Predpokladá sa, že k usadeniu Izraelitov, vzhľadom na jeho hladký priebeh a Jozefovu vysokú spoločenskú pozíciu (ako to opisuje Tóra), došlo v čase panovania Hyksósov (1720-1580), ktorí boli Aziatmi. V tom čase bol sídelným mestom Avaris a nachádzal sa v delte. Tóra ho nazýva termínom Sóan (4M 13.22), rovnako tak kniha Žalmov (Ž 78.12, 43). Podľa Miloša Biča boli Hyksósovia Churrijci spolčení so semitskými spoločenstvami. Podľa Bedřicha Hrozného ovládali árijskú aj mittanskú šľachtu. Boli prví, ktorí používali kone zapriahnuté do ľahkých vozov, za pomoci ktorých ovládli severnú Mezopotámiu, Asýriu, Sýriu, Kanaán, Chettitskú malú Áziu, no a aj Egypt a predpokladá sa, že aj Krétu a časť Grécka. V čase už po ich vyhnaní z Egypta, sa nám ich meno zachovalo v novovzniknutom egyptskom názve pre Kanaán a Sýriu, ktoré znelo Chór. Nahradilo pôvodný názov Retenu, ktorý sa odvodzuje od aššurského Rés-éni (dnešný Raš el-ain). Sellin si dokonca myslel, že mesto Chebrón (v ktorom nejaký čas pobudol aj Abraham) bolo len jedným zo zvláštnych hyksóskych stredísk. Žeby sa Jozefovi bratia s rodinami usadili v Egypte práve v hyksóskej dobe svedčí aj fakt, že práve vtedy bola obvyklá doba balzamovania 40 dní, rovnako ako sa o tom zmieňuje Tóra (1M 50.3). O 200 rokov neskôr sa už dĺžka trvania tohto úkonu natiahla na 70 dní. 40 dní uvádza tiež Herodotos a potvrdili to tiež niektoré texty v hrobkách kráľov a hodnostárov. Rabíni robili výklad tejto časti textu, v ktorej sa hovorí aj o tom, že Egypt oplakával Jákoba 70 dní, spôsobom, že 40 dní sa balzamovalo a 30 dní sa oplakávalo (Raši).

Tiež poznáme nápisy (skalná hrobka vezíra Rech-mi-Ré, kontrolóra verejných prác vo Vésete; 15.stor.p.n.l.), ktoré dokladujú, že kočovné kmene, ktoré sa v časoch hladomoru (hladomor prichádzal do blízkovýchodnej oblasti v pravidelných intervaloch, ten za čias Jozefa nebol ničím výnimočný) usádzali v Egypte, a bývali zneužívaní na otrocké práce a aj práve na výrobu tehál, podobne ako boli podľa Tóry podrobení aj Izraeliti. Podľa zápisov práve títo ´apiru, zvyknú bádateľmi bývať, kvôli zotročovaniu, identifikovaní s Izraelitmi. Zachovaný formulár pre výdaj obilného proviantu ich menuje ako “ťahačov kameňa pre veľký pilón” (K.Galling). K dispozícii sú tiež dokumenty, v ktorých sú uvádzaní roľníci so semitskými menami, obrábajúci chrámové pozemky. Iní prichádzali do Egypta ako obchodníci predávajúci napr. obilie. Semitské mená boli nájdené aj medzi vysokými úradníkmi z faraónovho dvoru. Možno konštatovať, že časť Semitov sa bola schopná včleniť do egyptskej kultúry a potom sa dostať až na najvyššie štátne pozície. Boli však aj takí, ktorí sa do Egypta dostali ako vojnoví zajatci. Títo sa potom zvykli predávať ako otroci.

Aby Izraeliti po usadení v Egypte neboli povolaní faraónom do egyptských služieb a zároveň sa tak nedostali do možnej nemilosti, pretože bežne konzumovali zvieratá a Egypťania uctievali božstvá s tvárami zvierat, Jozef bratov zámerne predstavil faraónovi ako pastierov. Raši a podobne aj Sforno uvádzajú, že práve kvôli tomuto zámeru úmyselne vybral na audienciu k faraónovi spomedzi svojich bratov tých menej fyzicky zdatných (Sforno, Raši). Všetci tak mohli kľudne žiť na okraji delty, mimo nábožensky skazených Egypťanov (Chumaš). Počas Jozefovho života sa Izraelitom v Egypte darilo. Tóra používa termín, že sa “uchytili” (nifal אחז), čo znamená, že tam nadobudli majetok, čo Ibn Ezra komentuje tak, že bratia svoju nespokojnosť s tým, čo im dal Jozef urovnávali tým, že si kupovali čoraz viac a viac pôdy a to aj na znak toho, že sa na egyptskej pôde necítili už viac cudzincami, ale trvale usadenými (ישב) obyvetľmi (Kli jakar). Podľa Genesis Raba sa tak stalo preto, aby sa naplnilo proroctvo o neskoršom zotročení (1M ). O každom, o kom je napísané, že sa priblížili dni jeho smrti, sa myslí, že nedosiahol vek svojich otcov (Raši, Tanchuma, GnRb 96.4). Tak to bolo aj s Jákobom. Pred smrťou zaviazal Jákob Jozefa prísahou, aby ho pochoval v kanánskej krajine, v rodinnej hrobke. Obával sa totiž, že bez prísahy, by to faraón Jozefovi nedovolil. Prísaha mala v staroveku veľkú váhu a Jákob na ňu v tomto prípade veľmi spoliehal. Neskorší text tieto fakty aj potvrdzuje. Po prísahe syna Jozefa sa Jákob poklonil pri hornej časti svojho lôžka (1M 47.31). Podľa Rašiho komentára to bolo určite smerom k šechine, pretože človek sa smie klaňať len B-hu a Jákob by takýto priestupok nikdy neurobil. A teda, keď sa už, z nejakých príčin klaniame človeku, mali by sme byť otočení aspoň k šechine (Tanchuma 3, Beer Jicchak). Z tohoto príbehu vznikla tradícia, že šechina sa vždy nachádza pri hlave chorého (Raši, TB Šab 12b). Rabi Hija bar Abba učil v mene rabína Jochanana, že keď v 1M 41:44 faraón udelil Jozefovi moc spravovať Egypt, faraónovi astrológovia sa ho pýtali, či je vporiadku, že faraón nad nich dosadil otroka, ktorého jeho pán kúpil za 20 strieborných? Faraón im odpovedal, že v Jozefovi rozpoznal kráľovské vlastnosti. Nato astrológovia povedali faraónovi, že v takom prípade musí byť Jozef schopný hovoriť 70 jazykmi sveta, aby, ako vysvetľoval rabi Eliezer (Pirke de rabi Eliezer) rozumel všetkým národom v ich vlastnom jazyku, keď budú títo od neho kupovať v budúcnosti obilie. Preto bol nepriamo nazvaný Turgeman (tlmočník), ako hovorí 1M 42.23, “Lebo Jozef im rozumel, lebo medzi nimi bol tlmočník.” A tak v tú noc prišiel anjel Gabriel, aby Jozefa naučil 70 jazykov, ale Jozef sa ich naučiť nebol schopný, kým archaniel Gabriel nepridal k jeho menu písmeno z Božieho mena. To spôsobilo, že sa Jozef od toho okamihu bol schopný naučiť jazyky, tak ako uvádza Žalm 81:6: “Ustanovil ho v Jozefovi na svedectvo, keď odišiel cez egyptskú krajinu, kde som ja (Jozef) počul jazyk, ktorý som nepoznal.” Nasledujúci deň, bez ohľadu na to, akým jazykom faraón hovoril s Jozefom, Jozef bol schopný faraónovi rozumieť a odpovedať. Ale keď Jozef hovoril s faraónom v hebrejčine, faraón nerozumel ničomu, čo povedal. Faraón teda požiadal Jozefa, aby ho to naučil. Jozef sa pokúsil naučiť faraóna hebrejsky, ale faraón sa to nedokázal naučiť. Faraón, aby nebolo odhalené jeho zlyhanie, požiadal Jozefa, aby prisahal, že to nikomu neprezradí, čo Jozef odprisahal. Neskôr, v 1M 50:5, keď Jozef hovoril faraónovi, že ho Jákob prinútil, aby prisahal, že ho pochová v krajine Izrael, faraón spočiatku nechcel Jozefovi vyhovieť a žiadal ho, aby sa pokúsil o oslobodenie spod prísahy. No Jozef mu vtedy pripomenul ako prisahal jemu samotnému ohľadom neschopnosti naučiť sa hebrejsky a že teda v takomto prípade, bude musieť odstúpiť aj od tejto prísahy. V dôsledku toho, hoci sa to faraónovi nepáčilo, nakoniec faraón Jozefovi dovolil dodržať prísahu o pochovaní Jákoba v Kanaáne (TB, Sotah 36b).

Balzamovanie praotca Jákoba býva niekedy považované za poctu Egyptu za záchranu života jeho a jeho rodiny, Inokedy je vnímaná len ako nevyhnutná nutnosť pre dlhý transport Jákobovej mŕtvoly späť do Kanaánu.

Biblický vetný zvrat “bol pripojený k svojmu ľudu” je ekvivalent pre obvyklé “bol pochovaný” (1M 25.8, 17; 35.29; 49.29. 33; 4M 20.24, 26; 31.2; 5M 32.50). Podľa dostupne známych archeologických nálezov sa dá predpokladať, že odzrkadľuje pochovávanie v tzv. lavicových hroboch, v ktorých sa po zotlení tkanív, kosti mŕtveho uloženého po stranách hrobky na kamennú lavicu, preložili do jamy v zemi uprostred hrobovej miestnosti, v ktorej boli takto uchovávané kosti všetkých rodinných predkov. Šetrilo sa tým miestom a kosti boli takto naozaj pripojené ku kostiam mŕtvych predkov. Podobný vývoj akkadského slovného zvratu qebéru (tiež vo význame pochovať) znamená doslova “omotať, zahaliť”, čím sa myslí v tomto kontexte zvyk balenia mŕtvoly do rohoží. “Pripojenie k predkom” sa odzrkadľuje aj v neskoršom zvrate tradične písanom na macévy, ktorý znie: “tehe nišmato crura bi-cror ha-chajim – nech je jeho duša pripojená do zväzku živých”. Veta sa píše v podobe skratky počiatočných písmen jej slov תנצבה na spodok každej macévy a odráža v sebe na jednej strane snáď ono zhrnutie kostí do jamy v jaskynnej hrobke a tak ich pripojenie ku kostiam predkov, ako možno aj niekdajší zvyk ugaritských pastierov, ktorí nevedeli písať a tak nosili so sebou v koženom či plátenom vrecúšku taký počet kamienkov, koľko mali aktuálne kusov pasúceho dobytka. Keď zviera z nejakých príčin uhynulo, alebo sa im stratilo, kamienok z vrecúška vybrali a odhodili. Toto vrecúško tak bolo pre pastierov akýmsi “zväzkom živých” zvierat v ich vlastníctve. Toto novoveké rozlúštenie ugaritských textov vyjasňuje slová z 1Sa 25.29: “…A keby aj povstal človek, ktorý by ťa prenasledoval a siahal by ti na život, JHWH tvoj B-h , skryje tvoj život a uloží ho do svojho miešku života, ale život tvojich nepriateľov vymrští preč ako kamene z praku.”, na ktorých sa spomenutá fráza z macév zakladá.

Jákob bol B-hom uistený, že ho Jozef prežije (1M 46.4; Or ha-chajim), čím dostal vlastne uistenie, že bude aj riadne pochovaný. Zomrieť a nebyť pochovaný, znamenalo v tej dobe veľké nešťastie (1 Kráľ 13.22). V knihe Kazateľ sa dokonca smrť mŕtveho plodu považuje za šťastnejší údel, než nepochovanie zomrelého žijúceho jedinca (Kaz 6.3). A 5M kladie dôraz aj na pochovávanie zločincov (5M 21,23). Jozef sľúbil otcovi, že ho pochová na území Zasľúbenej zeme (1M 47.29-31), v Abrahámom kúpenej jaskyni Machpela, pretože predstava že by mal byť pochovaný v Egypte, bola pre neho nepredstaviteľná (K. Břeňová). V texte sa ale nedozvedáme, či staroveké Izraelci mali nejakú predstavu o posmrtnom živote. Na základe znenia biblických textov s Jákobovými výrokmi, sa ale predpokladá, že v tej dobe neverili v existenciu nesmrteľnej duše (1M 37.35; 42.38; Ž 139.8) (N. Gillman).

Pochovanie mŕtveho je cedaka (v jazyku Mišny a Gemary dobročinnosť, v biblickej hebrejčine spravodlivosť), vnímané v judaizme ako najvyššie cenená starostlivosť o svojho blížneho (GenRab 46.5) a patrí medzi štyri midot (vlastnosti) – spôsoby B-žieho pôsobenia zjavené človeku. Prvým je starostlivosť o núdzneho, v biblickom rozprávaní B-h obliekol nahého prvého človeka (1M 3.21). Druhým je navštevovanie chorých, ktoré je v Biblii zastúpené B-žou návštevou chorého Abraháma (podľa tradície počas oddychu po obriezke v háji Mamre, 1M 18.1-15). Treťou zas útecha pozostalých, kedy B-h utešuje Izáka po smrti jeho otca Abraháma svojim požehnaním (1M 25.11), no a štvrtým nepochybne pochovávanie mŕtvych, lebo aj B-h osobne pochoval Mojžiša (5M 34.5-6). Preukazovať dobrodinia je v judaizme všeobecne prijímané ako základ spolužitia, ako hovorí B-h Abrahamovi slovami midraša (Berešit Raba ku Genesis 23.19): “Mojim remeslom je preukazovať dobrodinie a ty si sa toho remesla chopil. Úlohou človeka je B-ha vo všetkom napodobňovať.

Podľa Jákobových biblických výrokov (1M 37.35; 42.38; Ž 139.8) a textu opisujúceho Jákobovu a Jozefovu smrť, sa nepredpokladá, že by starovekí Izraelci verili v život po smrti a zdá sa, že židovská eschatológia sa postupne vyvíjala až na prelome letopočtov pod vplyvom formujúcej sa viery v mesianizmus, ako následok opakujúceho sa područia veľmocí, ako bol Babylon, Perzia a Grécko a po historickom rozčarovaní z vládnutia Hasmonejskej dynastie, ktorá nastúpila na trón a obnovila Izraelské kráľovstvo po úspešnom Makabejskom povstaní. V rozprávaní o smrti praotcov sa biblický text venuje len úkonu pochovania. V jeho rozprávaní nie je jediná zmienka o možnom posmrtnom živote.

Jakub označil pred svojou smrťou Jozefa za svojho nástupcu, a svojich dvoch vnukov Efrajima a Menasseho, Jozefových synov adoptoval. Pri žehnaní dal prednosť mladšiemu z bratov (1M 48.14) a ruky pri kladení na ich hlavy prekrížil, aby sa jeho pravá ruka dostala na hlavu mladšieho. Jákobov závet v sebe zahŕňa modlitbu, požehnanie, prekliatie, spomienky, ale aj nádej do budúcna. Dokonca je akýmsi proroctvom, ktoré sa postupne ako plynie čas aj napĺňa. Vidíme to v osudoch kmeňa Júda, ktorý spolu s časťou kmeňa Benjamin a v nich roztrúseným kmeňom Levi, prežil deportácie do babylonského zajatia i návrat z neho bez asimilácie a dodnes zastupuje židovský národ, podľa biblického verša: “Júda nikdy žezla zbavený nebude, ani palcátu, ktorý mu pri nohách leží” (1M 49.10). Jakub bol po svojej smrti zabalzamo-vaný podľa egyptských zvyklostí, ktoré trvalo 40 dní, bol Jozefom, podľa sľubu, ktorý mu dal, pochovaný v Machpele. Jozef po smrti otca spravoval svoj kmeň a dožil v pokoji. Podľa tradície umrel vo veku 110 rokov.

Odmena stanovená princípom “miera za mieru” je použitá aj v pochovaní Jákoba a Jozefa. Nakoľko Jozef pochoval svojho otca v Kanaáne, zaslúžil si, aby aj jeho kosti spočinuli na území Zasľúbenej zeme (TB, Sota I.9). Jozefov hrob je tradíciou umiestňovaný do Šekemu (Joz 24.32), rovnako ako Jákobova studňa (Ján 4.6). Jozef, hoci jedenásty súrodenec (po ňom bol mladší už len Benjamin) zomrel preto skôr než jeho starší bratia, pretože podľa talmudickej tradície povýšenecké a nadraďujúce chovanie skracuje život (TB, Ber 55a), nakoľko moc pochováva tých, ktorí ju majú (TB, Joma 86b).

-chanele-

ZDROJE:

Abarbanel (https://www.sefaria.org/Abarbanel_on_Torah?tab=contents )

Gur Arjeh: Al ha-Torah – rabbinic commentary by Rabbi Judah Loew ben Bezalel (komentár k Rašiho komentáru k Pentateuchu od Maharala)

Alšich (https://www.sefaria.org/Alshikh_on_Torah?tab=contents )

Be´er Jicchak: https://www.sefaria.org/Be’er_Yitzchak?tab=contents

D. Rops: Biblia a jej ľud

M. Buber: Biblický humanismus (Malvern 2020)

Naftali Cvi Jehuda (Neciv): Haamek Zekenim in: Komentár k SZ I. Genezis (Dobrá Kniha 2008)

Jizrael Meir Hakohen: Chafec chajim (in: Seeker/Desirer [of] Life, , his first book 1873 (hebrej.: https://www.hebrewbooks.org/pdfpager.aspx?req=47570&pgnum=1 )

The Chumash (Edited by N. Scherman, New York 2004)

Ibn Ezra on Genesis ( https://www.sefaria.org/Ibn_Ezra_on_Genesis?tab=contents )

Ovadja ben Jakob Sforno: Komentár k Pentateuchu (Kitvey Rabbi Ovadiah Seforno.Ed. Zeev Gotlieb, Jerusalem, 1987)

Šlomo Efrajim ben Aron Lunčic : Kli Jakar ( Ljublin 1602)

Radak (David Kimchi): Komentár k Berešit ( https://www.sefaria.org/Radak_on_Genesis )

Komentár k SZ I. Genezis (Dobrá Kniha 2008)

Jaakov Jizrael Beifus: Lekach tov in: Komentár k SZ I. Genezis (Dobrá Kniha 2008)

Malbim ( https://www.sefaria.org/texts/Tanakh/Acharonim%20on%20Tanakh/Malbim )

Midrash Rabbah: Genesis. Translated by Harry Freedman and Maurice Simon, London – New York 1939 alebo: https://books.google.sk/books?id=_5h11pvv0TgC&printsec=frontcover&dq=midra%C5%A1+rabbah+Genesis&hl=sk&sa=X&ved=0ahUKEwjYsJf7nd7WAhVFKMAKHULXBScQ6AEIJTAA#v=onepage&q=midra%C5%A1%20rabbah%20Genesis&f=false

Dubno Magid: Obel Jaakov in: in: Komentár k SZ I. Genezis (Dobrá Kniha 2008)

Chajjim ben Attar: Or ha-Chajjim (komentár k Chumašu) (Venice 1742)

M. Bič: Palestina od pravěku ke křesťanství I. (Praha 1948)