TOLEDOT 3. – IZÁKOVE STUDNE

V staroveku, keď neboli k dispozícii súčasné technologické postupy v poľnohospodárstve,  bolo bežné, že sa v oblasti Kanaánu striedali obdobia hladu s obdobiami hojnosti. Vtedy sa obyčajne zostupovalo z Kanaánu do Egypta. Ale ani Egypt nebýval ušetrený od hladomorov (príbeh o Jozefovi).

Izák mal však práve v jednom z týchto období od Boha inštruktáž ostať v Gerare a do Egypta nezostupovať. Pod Gerarom možno rozumieť ako mesto, tak aj oblasť. Zákaz zostupu do Egypta je midrašom vysvetľovaný tak, že nakoľko bol Izák na oltári pripravený na obetu a oltár stál v Kanaáne, preto nesmel opustiť toto územie, podobne ako celopal nesmel byť odstránený z chrámového nádvoria (Midraš Rabba, Genesis Rabba 64.3).

Boh prehováral ďalej k Izákovi a tomuto sa dostalo zasľúbenia, “…usaď sa, budem s Tebou…” – “ilanú el…” (tiež Iz 7.14; 8.8). V tomto zmysle býva  tiež niekedy vysvetľovaný aj verš 2M 3.14: “…Ehje ašer ehje…” – “…som ten, ktorý je s tebou…”, namiesto “…som, ktorý som…”.

Kanaán je územie Filištíncov, ktorí sú nesemitského pôvodu. Radia sa k tzv. “národom mora” . Podľa biblických údajov (5M 2.23; Am 9.7; Jer 47.4) pochádzali z Kréty (Kaftor). Po ich neúspešnom vpáde do Egypta, kedy boli porazení Ramzesom III., sa usadili (1200 p.n.l.) pri území Stredozemného mora, v Kanaáne. Nakoniec sa celé ich územie od Gazy až po Karmel, po nich aj pomenovalo Pelešet → Palestína (pre neznalých hebrejčiny: “p” sa v hebrejčine v niektorých prípadoch číta ako “f”, preto názvy Filištínci a Palestínčania, spolu súvisia).

Strediskom Kanaánu (hebrejský názov oblasti) bolo päť miest: Gaza, Aškalon, Ašdód, Gat a Ekrón. Tvorili spolu štátny aj obchodný celok (porovnaj s 1 Sam 5.8). O ich kultúre a reči nevieme veľa, pretože po usadení sa v Palestíne prevzali reč, kultúru i náboženstvo od miestnych obyvateľov. Hlavným božstvom sa stal Dagon (1 Sam 5.2), semitský boh obilia a plodnosti (Ebla, Asýria, Ugarit), ktorý mal chrámy v Ašdóde a Gaze. Prvá zmienka o ňom je v textoch z Mari, a používal sa aj ako súčasť amoritských mien. Spomína sa aj v starých sumerských i asyrsko-babylonských textoch.

Od obdobia Makabejcov (cca 200 p.n.l.), Filištínci úplne splynuli so židovským etnikom.

V knihách Sudcov a Samuelových knihách sú Filištínci národom, ktorému vládne tzv. SEREC. Etymológia tohto slova je nejasná; pravdepodobne sa ale jedná významovo o suverénneho vládcu s neobmedzeným právom (napr. tiež → Sd 3.3; 16.5, 8, 18, 23, 27, 30; 1 Sam 5.8, 11; 6.4, 12, 16; 7.7; 29.2; 1 Kron 12.20; Sir 46.18). V našom príbehu žijú Filištínci na území Geraru (1 Sam 6.16-17) a majú nad sebou kráľa (MELECH), no nemôže byť totožný s Abímelechom, ktorého poznal Abrahám.

Termín “Abímelech” znamená možno skôr filištínsky titul, ktorý my vnímame ako “kráľ”, podobne ako egyptský termín “faraón”. Nemusí ísť teda o vlastné meno. Ak ho chceme preložiť, dostaneme “môj otec je kráľ”, čo by mohlo celkom korešpondovať s teóriou o titule, vzniknutom kedysi v minulosti.

Abímelech a jeho ľudia sú pravdepodobne prvými filištínskymi usadlíkmi.

Boh potvrdil Abrahámovo zasľúbenie skrze Izáka (26.4, 5), pričom zásluhy jednoznačne pripísal Abrahámovi, ktorý “…zachovával moje pokyny, prikázania, ustanovenia a nariadenia…”, a Rambam to vysvetľuje tak, že Abrahám poznal Tóru skrze Božiu inšpiráciu a dodržiaval ju, aj keď ešte nebola zjavená (Mišna Kiddušin 4.14, Tosefta  Kiddušin 5.21).

Raši to ďalej rozvádza tak, že POKYNY sú prekážky zabraňujúce porušiť biblické zákazy, PRIKÁZANIA zas zákony vyjadrujúce ľudský zmysel pre morálku, USTANOVENIA sú zákony nevysvetliteľné rozumom a NARIADENIAMI sú poučenia, tj. ústna a písaná Tóra.

Opäť sa v príbehu stretávame so zapretím manželky. Izák, rovnako ako jeho otec Abrahám, s rovnakým zámerom, zaprel svoju manželku Rebeku a vydával ju za svoju sestru, čo len potvrdzuje vžité miestne zvyklosti, spomínané už v sidre Chajej Sara, v súvislosti s Abrahámom a Sárou. Treba podotknúť, že praotcovia neklamali, ale vzhľadom na miestne pomery, v sebaobrane, jednoducho len  zamlčali úplnú pravdu. Jediný rozdiel medzi obidvoma príbehmi spočíva v tom, že Rebeka, narozdiel od Sáry, nebola od manžela odvedená. V oboch prípadoch je vyjadrená nedotknuteľnosť vyvolenej dvojice.

Izák sa, podľa Božieho zasľúbenia, veľmi majetkovo i spoločensky zmohol, až to u miestnych začalo vzbudzovať obavy a tak Izáka vyhnali. Ten sa usadil v gerarskom úvale, kde žil ako pastier a zároveň obhospodaroval pôdu, a zároveň sa pustil do obnovovania studní, ktoré vykopal ešte jeho otec Abrahám, a ktoré Filištínci  po Abrahámovej smrti zasypali kamením, aby vyhladili na neho spomienku. I dal im po ich obnove rovnaké mená aké mali za čias jeho otca. Gerarskí pastieri však stáli s Izákom v prieku, nepáčilo sa im, že si nárokuje na vodu, ktorú považovali za svoju. Voda bola vždy vzácna. Mesačné zrážky v tejto oblasti klesajú zo 100 mm v januári na nulu počas štyroch letných mesiacov.

Studne boli v tejto oblasti zasvätené naviac božstvám, miestnym baalom, čiže šlo aj o akýsi náboženský spor.

Tri vykopané studne  (Esek, Sitna a Rechovot) sa tak v tradícii stali narážkou na 3 jeruzalemské chrámy – 1. a 2. zničené, 3. ktorý je očakávaný.

  1. studňa Esek, znamenajúca “spor, zápas”, symbolizuje 1. chrám, ktorý sa stal obeťou zápasu cudzích národov (dobytie Babyloňanmi)
  2.  studňa Sitna “nepriateľstvo”, zastupuje 2. chrám, kedy mimoriadne vzrástlo nepriateľstvo k Izraelu (rímska nadvláda) a
  3. studňa Rechovot “priestrannosť” (rachav = široký) naráža na 3. chrám, kedy spory a nepriateľstvo budú minulosťou (Ramban), nakoľko po jej vykopaní už k žiadnym sporom nedošlo a Filištínci už Jákoba nechali na pokoji.

Po vykopaní tretej studne, odišiel Izák do oblasti súčasnej Beer Šeby a tam došlo k Božiemu zjaveniu, zabezpečujúcemu potvrdenie požehnania a budúcich pokolení (26.24-25), po ktorom, ako obvykle, Izák postavil oltár, aby pri ňom vzýval Božie meno, a pri ktorom, podľa tradície stála tamaryška (lat. tamarix). Dodnes je na archeologickej lokalite táto tamaryška ukazovaná turistom (viď. http://www.bibleplaces.com/beersheba/ ).

Boh sa obvykle zjavuje preto, aby sa s ním človek mohol stretnúť, pričom vyjavuje svoje zámery a vyznačuje človeku jeho budúcu cestu. Vyučuje, vysvetľuje  a zjavuje zmysel budúcich udalostí. Jeho slovo sa teda chápe ako zasľúbenie. Boh sa zvykne zjavovať napr. v oblaku (2M 13,21), v ohni (2M 3.2, 1M 15.17), v búrke (2M 19.16), alebo v ľahkom vánku (1 Kr 19.12)…Pohania tieto znamenia ale vnímali opačne (Mdr 13.1), čo opäť zvýrazňuje rozdielnosť izraelského Boha od pohanských modiel. Zjavenie býva podávané v podmienení k úrovni poznania a kultúrnemu stupňu človeka, ku ktorému je prehovárané.

Oltár býval stredom obetnej bohoslužby a zárukou Božej prítomnosti. Prvé oltáre sa stavali na miestach stretnutia s Bohom, ako v prípade nášho príbehu, i v prípade ostatných praotcov (1M 12.7; 13.18; 26.25) a boli pripomienkou na Božiu priazeň (1M 33.20; 35.1-7; Sd 6.24). Spočiatku mal oltár podobu otesaného kameňa či skaly (Sd 6.20; 13.19), neskôr sa vyrábal aj z hliny a viacerých kameňov (2M 20.24). V prípade Izraela býval neskôr kladený dôraz na to, aby bol obetný kameň práve “neotesaný” a odlišoval sa od pohanských oltárov. Ako plynul čas, oltáre sa stávali pútnickými miestami a nebolo výnimkou, že sa pôvodné kanaánske oltáre menili na oltáre uctievania izraelského Boha (Bétel 1M 35.7; Síchem 1M 33.19; Gilgal Joz 4.20 a pod.).

Po vykopaní tretej studne Rechovot, prišiel Abímelech so svojim vojvodcom a priateľom za Izákom s očakávaním uzavretia mierovej zmluvy. V príbehu možno čítať pomedzi riadky Abímelechovu obavu z Izákovho vzmohnutia sa, čo bolo prisudzované jednoznačne Božej priazni. Abímelech s obavami, že by sa neskôr mohol Izák proti nim obrátiť, predpokladal, že Boh by mu bol aj v tomto priaznivo naklonený a on by mohol byť v nepriazni. Preto sa priberá k vyjednávaniu, kým je ešte všetko ako tak dobré. Predpokladá však, že Izák bude na neho nahnevaný, pretože ho jeho ľudia z územia vyhnali a ešte mu aj bránili v používaní studní, ktoré sa rozhodol obnoviť a ktoré pôvodne vykopal jeho otec Abrahám. Preto najprv posiela za ním svojho vojvodcu Fichola aby Izála pred jeho príchodom upokojil. Potom posiela svojho priateľa Ahuzata, aby ho ešte viac uzmieril a až keď bol Izák úplne kľudný, prišiel za ním samotný Abímelech. Múdri Talmudu, z tohoto príbehu usúdili, že ak chceme niekoho zo svojich blížnych prosiť o odpustenie, mali by sme to urobiť tri krát. Pre prípad, že by nám ani tretí krát nebolo vyhovené, vinu za spor už nenesieme my, ale ten, ktorý neodpustil (Sa´adja ben David Ta´ari of Jemen in Encyclopedia of Biblical Interpretation).

Opísané uzatváranie zmluvy bolo v tej oblasti celkom bežné. V chetitských zmluvách (Chetiti mali veľký vplyv na okolité národy, viď. nižšie) sa často pripomínali vzájomné dobré vzťahy a pomoc z minulosti zúčastnených, tak ako to robí aj Abímelech, keď hovorí s Izákom. To sa prenieslo aj do novoasýrskych zmlúv. Súčasťou uzatvárania zmlúv bývala hostina, avšak v našom prípade sa prísaha, ako vyplýva z textu (1M 36.1), konala až ráno po hostine, po strate účinku vína, aby ani jedna strana nemohla povedať, že zmluvu neuzatvorila v triezvom stave.

Po uzavretí mierovej dohody Izákovi služobníci dokončili kopanie ďalšej studne, ktorá vydala vodu. I nazvali ju ŠEVA a podľa nej sa BEER ŠEVA volá dodnes. Názov sa prekladá dvoma spôsobmi, ako “Studňa prísahy” alebo ako “Sedem studní” (ševa = hebrej. 7).

Potom si Izák privzal dve vedľajšie ženy, obe Chetitky.

Chetiti, alebo Chetejci,  bolo etnikum Malej Ázie, ktoré prišlo do Mezopotámie po páde amorejskej dynastie, v 3. tisícročí p.n.l. Ich jazyk patril do chetitsko-luvijskej vetvy indoeurópskych jazykov. Chetiti používali klinové písmo, čo sa dochovalo v textoch z Boghazkale alebo Mašat Hüyük. Chetitštinu rozlúštil r. 1915 Bedřich Hrozný. Asýrske texty si s obľubou požičiavali chetitské termíny, z čoho možno vyvodiť, nie len že sa v tejto oblasti nachádzali už na prelome 3. a 2. tisícročia p.n.l. (texty z Kaneš), ale aj že mali výrazný vplyv na okolité kultúry. V 17.stor. p.n.l. starochetitská ríša zanikla a vznikla jej nástupkyňa, ríša novochetitská, ktorej vplyv sa šíril až po Egypt a okolo r. 1200 p.n.l. nakoniec aj táto zanikla, vplyvom nestability vnútorných pomerov a vpádom tzv. morských národov, medzi ktoré patrili, ako som už spomínala, aj Filištínci. Zvyklosti zavedené touto kultúrou ale v praxi stále zotrvávali.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentár k Starému Zákonu, Genesis (Dobrá Kniha 2008)
  • Midraš Rabba, Genesis Rabba (Londýn 1939)
  • Der Babylonische Talmud, traktát Kiddušin http://www.halakhah.com/pdf/nashim/Kiddushin.pdf
  • Encyclopedia of Biblical Interpretation
  • Pirke de Rabbi Eliezer (Londýn 1916)
  • Dějiny Mezopotámie (Karolinum 1998)
  • J.Klíma: Ľudia Mezopotámie (Obzor 1988)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (SBS 2001)
  • Slovník Biblické teologie (Velehrad 1991)
  • J.Heriban: Príručný lexikón biblických vied (Don Bosco 1994)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Dagon
Reklamy

VAJERA 1./ OPäTOVNÉ ZASĽÚBENIE IZÁKA, SODOMA A GOMORA

Príbeh sidry Vajerá začína novým zasľúbením narodenia Izáka a príbehom o zničení Sodomy a Gomory. Obe udalosti spolu súvisia, pretože sú Abrahámovi zvestované naraz a tými istými zvestovateľmi.

Bol tretí deň po obriezke. Abrahám sedel pred svojim stanom pri dube Mamreho, kde sa mu zjavili traja muži.

Mamre v súčasnosti leží pravdepodobne 3 km severne od Hebronu a Arabi ho nazývajú Haram Ramet El-Chalil, čo znamená “svätá výšina priateľa boha”(tzn. Abraháma). Odpradávna tam bol uctievaný dub, studňa a Abrahámov oltár.  Archeologický výskum objavil domnelú studňu, zbytky oltára, na ktorých vznikol neskôr kresťanský oltár, a v okolí jaskyne plné kostier, čo sa vysvetlilo ako veľké pohrebište. Nad jaskyňou Machpele (podrobnejšie v nasledujúcich komentároch k sidrám) v susedstve Mamre, stojí v súčasnosti jedna z najviac navštevovaných mešít celého islamu.

V predizraelskej dobe boli posvätné háje bežné, podobne ako napr. posvätné háje Slovanov. Nachádzali sa na výšinách, pri vodných prameňoch, boli charakteristické nápadnými stromami stojacimi v zaujímavých zoskupeniach, alebo ich zaujímavými kmeňmi. Boli kultovým miestom, ku ktorým sa neskôr pridali rôzne obetištia. Pre Semitov bývalo typické, že kultové miesto zahŕňalo okrem oltára či svätyne celý priľahlý okrsok. Zväčša býval označený kameňmi. Takéto svätyne sú dokladované až do obdobia 3000 p.n.l.

Uctievali sa duby, niekedy nazývané aj terebinty (neskoršia rabínska tradícia to však už odmietala), topole, platany, akácie, cédre, jasany, cypriše, olivovníky, sosny, tamaryšky, avšak preklady sa nie vždy vedia dohodnúť na spoločnej terminológii.

Dôležitosť stromov pochádzala ešte z predizraelskej doby a bolo prirodzené, že stromy nadobudli tak dôležité postavenie, pretože krajina ako Kanaán neoplývala prílišným množstvom stromov.

Prvou svätyňou patriarchov bol Sichem, prvá Abrahámova zastávka v Kanaáne, kde sa mu zjavil Boh  a kde potom, na pamiatku tejto udalosti, Abrahám postavil oltár. Z textu nie je jednoznačne jasné, či bolo miesto posvätné aj pred Abrahámovou zastávkou. Išlo o svätyňu pri dube Móreho ( hrwm !wla – elón More, 1M 12.6), ktorý sa zvykne nazývať aj ako “dub učiteľov a veštcov” (Sdc 9.37).

Hebrejský termín “elón”, ktorý slúži na pomenovanie “dub” vznikol možno (Holscher) zo starohebrejského “démon, duša mŕtveho” (el-?) a s tým môže súvisieť aj pomenovanie “elón”, pretože pod stromy sa zväčša mŕtvy v tej dobe pochovávali. Pôvodne to mohol byť hocijaký strom, bez ohľadu na druh, až neskôr došlo k špecifikácii.

Druhým kultovým miestom, ktoré založil Abrahám, bol Bétel – dom Boží (1M 12.8). Postavil tam Bohu oltár a vzýval jeho meno, lebo sa mu tam Boh zjavil. Tam mal neskôr tiež Jákob videnie Božieho rebríka. Podľa historikov sa možno na priestore nachádzal zikkurat (typické semitské božište), ktorý mával podobu schodov vedúcich do neba. Podľa tradície tu Jákob vztýčil tzv. massébu (stálo by zato zvážiť, či môže existovať paralela medzi Jákobovým rebríkom a zikkuratom…).

Keď postavil Abrahám oltár v dubine Mamreho (1M 13.18), ostal tam aj bývať.

Tradícia pripisuje Abrahámovi ešte jednu svätyňu. Svätyňu  v Béeršebe. Kultovým strediskom tejto svätyne bol oltár v blízkosti tamaryškov a tu obetoval Jákob Bohu svojho otca (1M 26.3).

Nás však najviac zaujíma momentálne práve dubina Mamreho, lebo tam došlo k zjaveniu ohľadom Izákovho zasľúbenia a k oznamu o zániku Sodomy a Gomory.

Starý Chebron, ležiaci na spojnici medzi Jeruzalemom a Béer Šebou je Arabmi nazývaný El chalíl er-rachmán – Priateľ zľutovníkov, ktorým bol mienený samozrejme Abrahám. S lokalitou sa spája nie len posvätný strom Dub Mamreho (Elon Mamre ( armm !wla ), ale aj neskoršia svätyňa Machpele  ( 1M 23.17;  מכפלה). Sozomenos (kresťanský historik z 5. storočia) uvádza, že v prítomnosti dubu bol ešte aj posvätný prameň, v SZ sa však  tento nespomína.

Boh, spolu s dvomi anjelmi (pod pojmom anjel chápe strozákonná tradícia pozemského aj nebeského posla) navštívil Abraháma tri dni po obriezke, keď je muž najviac oslabený, bolesti sú najsilnejšie a tradícia to vysvetľuje tak, že Boh chcel osobne Abrahámovi preukázať úctu za splnenie príkazu a potvrdiť tak svoje zasľúbenie (Chumaš). Abrahám nedbal na bolesti a pozval pocestných k sebe (Raši).

Rabín Chama syn rabína Chaninu upozorňoval, že tak ako Boh navštívil chorého Abraháma (po obriezke), mali by tak činiť aj ľudia. 5M 13.5 hovorí “…za svojim Bohom choďte…”, no ako to môže byť bezpečné, keď 5M 4.24 zas hovorí: “…tvoj Boh je spaľujúci oheň…”.Rabi Chama vysvetľuje, že príkaz chodiť s Bohom sa týka napodobňovania Jeho vlastností. Keď Boh obliekol Adama a Evu ,(1M 3.21) mali by sme aj my obliekať nahých, a teda aj navštevovať chorých, lebo navštívil Abraháma po jeho obriezke pri Dube Mamreho (1M 17.26). A po Abrahámovej smrti požehnal Boh jeho syna Izáka (1M 25.11) a tak by sme tiež mali tešiť smútiacich a ako Boh pochovával mŕtvych (5M 34.6), mali by sme aj my pochovávať zosnulých. Inými vlastnosťami, ktoré by sme mali napodobňovať sú milosrdenstvo a milosť (2M 34.6).

podľa rabbi Eleazára je veršom 1M 18.1 vyjadrená Božia blízkosť k Abrahámovi a učil, že slová prísloví (15.29) zas hovoria o ďalekosti k bezbožným. Avšak 15.26 (tamtiež) už odkazuje k prorokom Izraelovým. O bezprostrednej blízkosti vypovedá tiež spojenie “…a zavolal…”(3M 1.1), o ktorom rabbi Chanina hovorí, že nie je rozdiel medzi prorokmi Izraela a prorokmi nežidovských národov avšak iní rabíni učili, že kprorokkom iných národov hovorí Boh len v noci (vo sne) – Bálám 4M 22.20; Lábán 1M 31.24.

Midraš v súvislosti s návštevou Boha v Dubine Mamreho po obriezke, interpretuje Ž 43.36 “…Tvoja blahosklonnosť ma urobila veľkým…”tak, že Abrahám kvôli veku i obriezke sedel, kdežto Šechina pri ňom  stála (!) (1M 18.1). Rav Júda to naviac komentuje, že pohostinnosť pocestných je považovaná za viac, ako uvítanie Šechiny. Preto Abrahám sedel.

Identita troch prichádzajúcich mužov sa tradične rozchádza (typické pre midraš, judaizmus nemá dogmy, problematika je vždy vysvetľovaná rôznymi spôsobmi). Gemara  ich interpretujú ako troch anjelov – Michaela (zvestoval narodenie Izáka), Gabriela (zvestoval zničenie Sodomy) a Rafaela (uzdravil Abraháma po zákroku a zachránil Lóta), pretože  jeden anjel môže vykonávať len jednu jemu stanovenú úlohu, predstavuje vždy úkon ktorý chce Boh uskutočniť, preto museli prísť traja anjeli. Ďalej uvádza, že Michael sprevádzal Gabriela až k Lótovi a 1M 19.25 potvrdzuje singulárom, že mestá zničil už len jeden anjel, tak ako bolo určené – Gabriel.

Podľa biblického textu ale Abrahám spoznáva v jednom z mužov Boha osobne, čo následne súhlasí aj s veršami 1M 18.1, 10, 13-14 a 19.1, iní si myslia, že oslovenie “Pán” adresované akoby Bohu, je len zdvorilostným oslovením cudzinca.. Do Sodomy prichádzajú ale už len dvaja mužovia – Boží poslovia.

Človek nemôže Boha uvidieť telesným zrakom, preto tento k nemu prehovára prostredníctvom svojich poslov (kabala ich chápe ako Božie činné sily), ktorí spravidla zjavujú Božiu vôľu, takže bývajú s Bohom stotožňovaní. Z textu 1M 18.21-33 sa dá vyvodiť, že sa jednalo o Boha a jeho dvoch sprievodcov, ktorí boli poverení vykonaním trestu na Sodome. V 10.13 hovoria všetci traja v jednej osobe akoby boli jedným a teda Bohom, vo verši 13 je už tento konkrétne menovaný, ale vo veršoch 18.22  a 19.1 sa zas zdá, že je jedným z nich. Je to tajomné miesto biblického textu a aby sme ho pochopili úplne, museli by sme pravdepodobne žiť v tej dobe a poznať všetky miestne, náboženské  a kultúrne reálie, vrátane výrazových prostriedkov vtedajšej hebrejčiny, ktorú Biblia nazýva lášón kenaaní, jazyk kanaánsky a teda šlo pravdepodobne o jednu z variánt kanaánčiny.

Ponúknutie vody bolo pútnikom samozrejmosťou. Slúžilo nie len na uhasenie smädu, ale aj na umytie a ošetrenie nôh, pretože v tej dobe sa väčšinou chodievalo naboso.

Pocestným núka chlieb, ale jeho príkazy, ktoré dáva Sáre svedčia o pripravovanej hostine (chystá ešte pečeného býčka, maslo a mlieko) a talmudickí učenci z jeho počínania vyvodzujú, že spravodliví by mal hovoriť málo a konať veľa (TB, Baba Mecia 87a).

Sára dostáva príkaz zamiesiť na posúchy. Niečo na spôsob našich podplamenníkov. Tie mali v starovekej dobe okrúhly tvar a podľa Biblie sa piekli z múky a oleja (bežná pokrmová obeť mojžišových čias pozostávala z múky zamiesenej olejom a vína) a niekedy sa do cesta pridával aj med (veľmi vzácny bol med divých včiel, častejšie sa konzumoval ale tzv. ďatľový med, vyrobený z prezretých ďatlí), hrozienka, ďatle, figy, či vínny sirup (1Kr 17.10-14). Piekli sa na plochom ohňom rozpálenom kameni, pričom cesto sa ešte zasypávalo uhlíkmi (1Kr 19.6). Pekával sa buď v hlinenej peci alebo vo vyhĺbenej jame.

Rabínska tradícia túto stať komentuje tak, že sa jednalo o macesy a teda múku zmiešanú len s vodou (podľa midrašu všetci praotcovia aj keď o tom nevedeli, plnili micvot, hoci tieto boli dané až Mojžišovi). Midrašická tradícia hovorí, že udalosť zasľúbenia tromi anjelmi sa odohrala práve v čase budúcodejinného Pesachu (Alšich). Podľa Rašiho ten deň pripadol práve na 15. nisan, ktorý sa mal v budúcnosti stať prvým dňom sviatku Pesach. Text však používa hebrejský termín “ugot” ( עוגות )= koláče a teda je pravdepodobnejšie, že sa jednalo o posúchy, možno teda s nejakou prímesou spomínanej sladkej pochutiny.

Gemara vysvetľuje ale Abrahámovo počínanie ohľadom zabitia býčka a donesenie masla a mlieka a už ďalšie nespomínanie chleba tým, že ďalšie jedlo malo byť náhradou za tento chlieb, pretože Sára mala menštruáciu a teda chlieb, či placky ňou napečené, neboli kóšer. Jej menštruácia bola predzvesťou predpovedaného otehotnenia.

Predošlý výklad ale poukazuje na fakt, že sú všetci traja muži vnímaní Abrahámom ako veľmi vzácni je zrejmé z toho, že dáva zabiť dobytča. Mäso sa totiž v tej dobe konzumovalo len veľmi málo. Dobytok býval jediným majetkom a predsa by si ho majiteľ celý nevyvraždil. Mäso sa jedlo len v prípade obetín a vzácnych návštev. Abrahám sám dohliadal na výber býčka (Ramban), ktorý sa mal upiecť.

Mlieko a maslo bolo vtedy bežné jedlo, ale jednalo sa o jeden produkt, nie dva, ako by sa mohlo zdať. Starí Hebrejci nepoznali maslo v takej podobe ako my, aby si ho mazali na chlieb. V staroveku bolo zvykom konzumovať mliečnu tekutinu vyrobenú mútením mlieka buď rýchlym pohybom mechu z kozej kože (Sdc 4.19) alebo ich udieraním o kameň či bitím palice do zaveseného mechu. Tí z vás, čo si pamätajú sáčkové mlieko vyrábané do roku 1989, tak si možno spomenú na jeho plnotučnú variantu, ktorá mávala niekedy na vnútornej strane sáčka usadenú smotanu podobnú maslu (mne ju mama natierala na chlieb) a to je presne to maslo a mlieko, o ktorom sa hovorí v Biblii.

Chlieb, obetné koláče a zabitý býček dokresľujú celú scénu ako posvätnú hostinu (Sd 6.11).

Rabíni samotné pohostenie komentujú, že anjeli v skutočnosti nejedli, len tak vyzerali, veď duchovné bytosti nie len nemusia ale ani nemajú ako jesť. Ich snaha napodobniť jedenie je poučením pre ľudí, že je vhodné dodržiavať miestne zvyky (Raši). Jedlo ponúknuté Bohu býva interpretované ako obetina.

Po Izákovom opätovnom zasľúbení, ktoré je sprevádzané Sáriným “smiechom” nasleduje oznámenie o zničení Sodomy. Sárin vnútorný smiech býva interpretovaný (Sforno) nie ako neviera, že Boh je niečoho takého schopný, keď jej už minuli plodné časy, ale ako pochybnosť, či proroctvo pochádza naozaj od Boha, lebo žalobca (Satan) vie zobrať na seba akúkoľvek podobu…a teda aj podobu posla Božieho (ako napr. midraš o Adamovi a Eve po vyhnaní z raja).

Boh zjavuje Abrahámovi, čo zamýšľa urobiť s hriešnymi mestami, v jednom z ktorých býva aj Abrahámov synovec Lót.

Text hovorí o tzv. “kriku Sodomy a Gomory”, ktorý tradícia vysvetľuje dvoma spôsobmi. Ide o slovné spojenie “caakat sedom vaamora”, čo je genitívne spojenie vyjadrujúce typ vlastníctva, ale preložiť ho možno dvojako.

  1. krik Sodomy a Gomory, tj. krik hriešnikov, ktorí rušia Boha (podobne ako v mezopotámskom príbehu Atrachasis a Eridu  – starom klínopisnom texte, akkadskej verzii o potope, nájdenom v Nippure, pravdepodobne z obdobia 1600 p.n.l., ktorého dvojjazyčná verzia (sumersko-akkadská) sa našla v knižnici Ašurbanipala v Ninive – 600 p.n.l., a ktorého hlavný hrdina Atrachasis je sumerský Ziusudra a babylonský Utnapištim.
  2. krik proti(!) Sodome a Gomore, ktorý Bohu žaluje krutosť zaobchádzania voči nevinným (Ibn Ezra) a krik utláčaných  prosiacich o oslobodenie (Ramban)

Tradičná interpretácia sa prikláňa k druhej možnosti výkladu a teda sa pravdepodobne jedná skôr o “volanie o pomoc” (podobne 2M 3.7).

Rabi Jehuda vysvetľuje, že sa nejednalo o krik, ale o plač.

Abrahám zhrozený zamýšľaným činom vyjednáva u Boha záchranu pre Sodomu v predstave, že by sa Sodomčania mohli kajať a polepšiť (Raši). Príhovor u Boha zo strany Abraháma poukazuje na dôležitosť svätých a spravodlivých ľudí, lebo oni svojou vierou a spravodlivosťou môžu zachrániť svet (36 spravodlivých; základ sveta; ten na ktorom stojí svet). Abrahám sa zároveň obáva, že by ľudia mohli stratiť vieru, keby Boh zahubil rovnako hriešnikov ako aj spravodlivých (Gur Arje).

Abrahám svojim vyjednávaním za záchranu, najskôr 50, potom 45, a nakoniec zostanúc na 10 spravodlivých (pri číslovke 10 sa už Boh ďalej zjednávania neúčastní a “odchádza”…), akoby hľadal istotu, že spravodlivosť  môže premôcť hriech. Boh súhlasí kvôli 10 spravodlivým mesto zachrániť, čo je základom viery, že svet stojí vďaka spravodlivému a Božej milosti. V tomto príbehu je položený základ viery v ľudské spoločenstvo, ktoré obsiahne 10 osôb a preto je do minjanu pozývaných práve 10 mužov straších 13 rokov, ale aj legenda o 36 spravodlivých z každej generácie, na ktorých stojí svet, ktorého je spravodlivý základom (Sefer Bahir § 101, 102; TB Chagiga 12b, Joma 38b…). V Sodome sa však spomínaných 10 spravodlivých nenašlo.

Midraš ešte dopĺňa,  že pri potope stačilo 8 spravodlivých (Noeho rodina), v Sodome ich bolo nutných 10, pre Jeruzalem stačil 1 (Jer 5.1; Kaz 7.27).

Keď vchádzajú poslovia  do Sodomy(tu sú už nazývaní poslovia Boží – anjeli – malachim, a nie muži; Raši to vysvetľuje tak, že v súvislosti s Abrahámom to boli muži, lebo Abrahám bol pri nich ako jeden z nich, kdežto Lót cítil pri nich bázeň, tak preto anjeli), Lót sedel v jej bráne, akoby na nich čakal, ako bývalo v tej dobe zvykom. Rabi Chanina upresňuje, že mužmi sú nazývaní pred splnením poslania a anjelmi už po jeho splnení, lebo sa vlastne už nadprirodzene prejavili.

Text to nijak nekomentuje a my sa môžeme len domnievať. Pôvodne to vyzerá tak, akoby ho nepoznali, pretože odmietajú prijať jeho pohostinnosť a k spánku sa chcú uložiť na námestí. Vysvetľuje sa to ale tak, že chceli na vlastnej koži spoznať neprávosti Sodomčanov, pretože ako hovorí Boh, “…zostúpim dole a uvidím a ak učinili tak ako o nich svedčí krik o Sodome, ktorý ku mne prichádza, zničím ich; alebo tomu tak nie je…” (1M 18.21).

Lót pozná pomery v Sodome a nalieha, aby pocestní našli útočisko u neho. Tí nakoniec súhlasia a odchádzajú do jeho príbytku. Lót pripravil hosťom hostinu, upiekol nekvasený chlieb a najedli sa… (1M 19.3). Tento verš je v judaizme východiskom pre vieru, že každé jedlo, ktorého súčasťou je chlieb, býva považované za hostinu, preto sa chlebu požehnáva aj ako prvému zo všetkých jedál. Na slovo hostina je tu použitý termín “mište” a teda je zrejmé, že bolo použité aj pitie vína (od slova lištot – piť).

Po hostine sa však stalo, že Lótov dom obkľúčili obyvatelia Sodomy a žiadali, aby im vydal svojich hostí, aby ich “poznali”. Text používa výraz pre sexuálne poznanie, podobne ako keď “Adam poznal svoju ženu Evu”, tzn. myslí sa tým v príbehu o Sodome homosexualita. Podľa tradície sa tak Sodomčania správali k cudzincom na výstrahu, aby sa v ich meste neusadili.

Lót svojich hostí odmietol vydať, lebo tak to bolo zvykom v jeho rodine, že hostia bývali veľmi vážení. Radšej ponúka rozvášnenému davu svoje dve dcéry, ktoré ešte nepoznali mužov. Dav ich odmieta, z čoho je zrejmé, že obyvateľom Sodomy šlo výlučne o styk medzi mužmi navzájom a teda na výstrahu, nie o sex ako taký.

Prečo Lót roztržku nerieši nejak inak a prečo hneď ponúka svoje dcéry nevedno. Avšak možno to tušiť. Väčšina mužov by v takomto prípade svoje dcéry bránila až na smrť. Nie však muž tej doby, kedy bolo spoločenské zriadenie ešte na úrovni, kedy žena bola považovaná za vlastníctvo muža a ten s ňou mohol jednať ako sa mu hodilo. Preto tiež nie je čudné, prečo sa Sára Abrahámovi, keď ju vydával za svoju sestru, nijak nebránila a neprotestovala. Pomer vydatej ženy s iným mužom sa považoval za zločin, ale nie preto, že to bolo nemorálne, ale preto, že bola majetok niekoho iného. Pomer s pannou, ktorá nebola zasnúbená nebol zločin a muž bol povinný len zaplatiť otcovi odškodné. Panna teda nemala takú cenu ako žena vydatá, matka detí, lebo to bolo ženiným pravým poslaním – rodiť deti a zabezpečiť budúcnosť rodu. Panenstvo nemalo pôvodne žiadnu cenu. Preto Lót bez problémov bol ochotný svoje slobodné dcéry odovzdať rozvášnenému davu, len aby zachránil cudzincov. Nakoľko neboli vydaté a neboli matkami, nemali ešte svoju cenu. Lót tak konal v  súlade s miestnymi zvyklosťami a tradíciami tej doby.

Keď je atmosféra už neúnosná, zasahujú anjeli, čoby hostia, a zasahujú rozvášnený dav slepotou. Avšak nie klasickým oslepnutím, ale oslepením žiarou. Čiže dočasnou slepotou spôsobenou silným svetlom. Vypovedá o tom aj termín, ktorý je v tejto súvislosti použitý: sanverim, namiesto bežného averet/ivaron. Existuje už len jedno miesto, kde je v Biblie taktiež použitý – 2 Kr 6.18.

Potom je Lót spolu s rodinou vyvedený z mesta. Môže si so sebou zobrať kohokoľvek zo svojej rodiny. Budúcich zaťov neprehovoril, odchádza teda s manželkou a dvoma dcérami.

Má zakázané obzerať sa a  jeho útočiskom sa má stať hora. Tam sa Lót zdráha vyjsť. Tradícia predpokladá, že si netrúfal, lebo neveril svojim fyzickým silám. Vyjedná si teda zachovanie maličkého mesta Cóar a tam sa smie spolu s rodinou ukryť. Cóar je záhuby ušetrené (Chumaš).

Tu musím spomenúť, že Sodoma sa nachádzala v krásnom údolí Kikar, opisovanom Bibliou ako záhrada Hospodinova. Niečo ako druhý raj. Bola to teda oblasť bohato zalesnená, plná zelených plání, s dostatkom vody. A toto krásne údolie, malo byť zničené a zrovnané so zemou. Tradícia vysvetľuje, že preto, že Sodoma sa mala v budúcnosti stať súčasťou zasľúbenej zeme, a preto sa z nej muselo to najväčšie zlo vymiesť.

K zničeniu Sodomy došlo po východe slnka, keď Lót dorazil do mesta Cóar. V Mezopotámii býval súd vždy spojený s východom slnka, lebo slnko bývalo spájané s bohom spravodlivosti – babylonským bohom slnka Šamašom. Že aj v hebrejskej tradícii mal východ slnka napojenie na súd, čoby pozostatok minulého, svedčí text knihy Jób (38.12-15) a Žalm 5.

Utekajúci sú upozornení aby sa neobzerali pri svojom úteku. Zákaz obzerania sa späť tvorí opäť súčasť miestnej kultúry (chetitské texty, babylonská mágia,  ale aj grécka a rímska  kultúra). Lótova žena to však nevydrží a obzrie sa…čo jej spôsobí, že sa zmení na soľný stĺp, rovnako ako celá okolitá krajina. Bližšie o ničení Sodomy a Gomory a možných alternatívach ich zániku (zemetrasenie, výbuch asteroidu/kométy a pod., vrátane ich neúspešnej lokácie) viď. články:

Pán dal pršať ohnivý a sírový dážď(rabi Meir učil, že preto oheň a síra, lebo Boh sľúbil že už nikdy nebude trestať potopou 1M .1) na Sodomu (19.24) a keď sa ráno Abrahám rozhliadol do údolia, zo zeme stúpala para ako para z pece (19.28). Toto jeho státie je interpretované ako modlitba a od Abraháma a tohto okamžiku sa odvodzuje raňajšia modlitba šachrit, lebo stáť znamená modliť sa (Ž 106.30).

Lót sa však bál bývať v Cóar a tak sa s dcérami presťahoval do jaskyne.

© chanele

Zdroje a použitá literatúra:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • M.Bič: Palestina od pravěku ke křesťanství I, II., (Praha 1948, 1949)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moŕe (1988)
  • A.Kaplan: Bahir (2008)
  • Bohové, démoni a symboly starověké Mesopotámie (1999)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba

Súvisiace priame i okrajové témy:

LECH LECHA 6. – OBRIEZKA

Keď menil Boh Abramovi meno na Abraham a predstavil sa mu El Šadaj, zároveň mu povedal: “…choď predo mnou a buď čestný”(1M 17.1) (…hithalech lefanaj vehje tamim”). Ak budeme slovo “tamim” – čestný/bezúhonný, vnímať v kontexte okolitých kultúr, ktoré mali bezprostredný vplyv na Abraháma, nakoľko predtým než sa stal zakladateľom nového náboženstva (…staneš sa otcom mnohých národov…), bol príslušníkom jednej z nich, prídeme na to, že veta: “Kráčaj predo mnou a buď čestný”, alebo bezúhonný, zodpovedá akkadskému “ina mahrija ittallak…”, fráze zo zmlúv o udeľovaní kráľovských grantov, tzn. ide o terminus technicus na vyjadrenie lojálnosti kráľovi. V Abrahámovom príbehu ide ale o úplné zameranie sa na Boha.

Rabbi Jehuda dával toto slovné spojenie do kontrastu s výrokom “Noe chodil s Bohom” (1M 6.9) a vysvetľoval rozdiel medzi nimi tak, že Abrahámovi, ktorého morálna sila bola veľká kázal Boh kráčať popredku, naopak Noe, ktorý bol slabý, tak “chodil s Bohom” (podobne Henoch).

Rabbi Nehemia zas vysvetľoval, že Noe bol ako priateľ kráľa, ktorý ide temnými uličkami v blate, a ktorého kráľ vyzve na prechádzku s ním, kdežto Abrahám je priateľom, ktorý osvetlí svetlom z okna priateľa – kráľa, a ten ho požiada aby mu svietil na cestu. Tak má Abrahám ukazovať národom, kto je svetlom v Izraeli a šíriť tak Božie slovo (rabbi Reš Lakiš).

Midraš vysvetľuje slová o Noemovi v zmysle, že Noema Boh podporoval, kdežto Abrahám konal pre Boha niečo ako misiu.

Potom nasleduje zasľúbenie potomstva (“…urobím ťa otcom mnohých národov…” 1M 17.5) a uzavretie zmluvy (1M 17.7) a ako znamením tejto zmluvy udáva príkaz obriezky (1M 17.11).

Rabíni učia, že napriek všetkým prikázaniam, ktoré Abrahám dodržiaval, a smel kráčať pred Bohom a  nie len  vedľa neho, nebol dokonalý. Takým sa mal stať až obriezkou, ktorá bola označená za znak zmluvy medzi ním a bohom, medzi Bohom a jeho potomstvom (1M 17.10).

Podľa rabbi Ammiho mal Abrahám pred obriezkou vládu nad 243 svojimi orgánmi, po obriezke predkožky mu dal Boh vládu aj nad obrezaným orgánom, oboma očami a oboma ušami. Týchto 5 orgánov zodpovedá číselnej hodnote písmena HE ( h ), o ktoré bolo Abrahamovo meno rozšírené. Mišna upresňuje, že nedodržanie micvy obriezky je jeden z 36 prehreškov, kvôli ktorému je jednotlivec vyhladený zo svojho ľudu.

Raši dopĺňa, že dodržanie “slúž mi zachovávaním prikázania obriezky” zabezpečuje Abrahámovu dokonalosť (slovo bezúhonný, priamy, možno preložiť aj ako dokonalý). Takúto blízkosť s Bohom, akú mal Abrahám, treba dosiahnúť vlastným pričinením, lebo keby sa muž narodil bez predkožky, nemala by chýbajúca zmysel (Radak).

Od obriezky závisí požehnanie potomstva aj vlastníctvo zeme.

Hebrejský termín predkožka (orla) sa používa aj vo význame prekážky, ktorá bráni úspešnému výsledku (3M 26.41; Jer  9.25; Ez  44.7). Jej odstránenie podľa tradície napomáha vrátiť sa do duchovného stavu v akom bol Adam pred hriechom – podľa legendy sa Adam “narodil” bez predkožky a po hriechu mu táto narástla (TB, Sanhedrin 38b) ako symbol prekážky, ktorú vytvoril medzi sebou a svätosťou (Chumaš).

Obrezávali sa ale aj obyvatelia predkolumbovkej Ameriky, Polynézie, Egypťania, Edómčania, Amónčania, Moábčania, niektoré africké aj austrálske kmene, dodnes sa obrezávajú napríklad aj muslimovia. Znamená to, že obriezka bola bežnou praxou a jedným z najstarších rituálov ľudstva.

V mimoizraelskej komunite môže súvisieť s prírodnými kultmi a uctievaním plodivej sily. Jej skutočné a prvotné dôvody nie sú známe. Realizuje sa odrezaním predkožky dojčaťa, alebo dospievajúceho muža (moslimovia).

Herodotos, otec dejepisu, jej pripisoval hygienické dôvody. Iní sa domnievajú, že ju možno vysvetliť psychologickými dôvodmi. Ďalší v nej vidia spomienku na staré krvavé obety, alebo na posvätné mrzačenie.

V biblickom príbehu je znakom zmluvy, bolestným podrobením sa Božej vôli. Obrad však nestačí, je nutná aj obriezka srdca (5M 10.16 a 30.6).

V Tóre sa nachádza jedna staroveká pasáž, ktorá by mohla čo-to objasniť. Ide o obrezanie Mojžišovho syna jeho manželkou Cipporou (Midjánka a teda aj Midjánci museli tento rituál robievať), na zachovanie jeho života(!). Obriezku sprevádza jej veta:”…si môj ženích, je to spečatené krvou…” (2M 4.25). Výraz “chatan” pre ženícha  je totožný s arabským výrazom pre obriezku. Odborníci sa domnievajú, že je to preto, že v muslimskej komunite býval obrezávaný muž pred ženbou a teda ho akoby zasväcovala do nového stavu, podobne ako obriezky afrických muslimských žien. Prípadne býval dávaný na roveň krvácaniu pri deflorácii panny. Obaja vtedy vstupovali do dospelosti a plodného života.

Heodotos tvrdil, že Izraeliti, Edomiti, Ammoniti, a Moábiti prijali obriezku od Egypťanov a tí ju prevzali od Etiópčanov. Pod ich vplyvom ju zaviedli vraj aj Arabi a to ešte pred Mohamedom. Islam ju potom rozšíril do všetkých končín. Korán sa o nej údajne nezmieňuje vôbec.

Rav Zeira napočítal 5 vecí, ktoré môžu byť neobrezané:

  1. uši (1M 6.10)
  2. jazyk (2M 6.12)
  3. srdce (5M 10.16)
  4. predkožka (1M 17.14)
  5. stromy (3M 19.23)

Učil, že všetky národy sú neobrezané v prvých štyroch prípadoch a celý dom Izraela je neobrezaného srdca, keď neplnia vôľu Božiu.  Učil, že v budúcnosti odníme Boh od Izraela neobriezku ich srdca,  tak ako hovorí Ez 36.26 a 1M 17.11: “…a odstránim kamenné srdce vaše a dám vám srdce z mäsa…”

Obriezka je chápaná tradíciou ako jedna z 10.-tich skúšok Abraháma (podľa Rašiho: 1. ukrývanie sa v jaskyni pred kráľom Nimrodom, ktorý ho chcel zabiť 2. Nimrod hodil Abrama do ohnivej pece  3. príkaz opustiť rodinu a vlasť a odísť do Cháránu  4. hladomor v zasľúbenej krajine  5. únos Sarah egyptským faraónom  6. zajatie Lóta  7. oznámenie, že potomstvo bude trpieť pod 4 nadvládami  8. príkaz obriezky,  9. zahnanie Hagar a Izmaela  10. spútanie Izáka; podľa Maimonida:  1.opustiť Ur a odísť do Cháránu  2. hladomor  3. únos Sarah faraónom  4. vojna so 4 kráľmi  5. dieťa s Hagar, keď sa zdalo, že Sarah neporodí  6. obriezka  7. únos Sarah Abímelechom  8. odchod Hagar  9. odohnanie Izmaela  10. spútanie Izáka).

Má sa jej podrobiť vo vysokom veku, ešte pred splodením Izáka, aby tento mohol byť splodený vo svätosti a že hoci oslabený, môže splodiť syna (Radak).

Za obriezku je stanovený ôsmy deň po narodení, ale Abrahám a všetci jeho príbuzní museli byť obrezaní okamžite. Len Izák bol obrezaný podľa predpisu na ôsmy deň, lebo v čase vydania príkazu ešte nežil.

Osmy deň je symbolický, lebo nasleduje po siedmych dňoch stvorenia. Zavádza ale aj fakt, že všetky detské obete v okolitých národoch bývali tiež konané na ôsmy deň (môže byť obriezka kvázi ústupok ako zamedziť obetiam, ale pritom dať ľudu navyknutému na rituál, priestor pre realizáciu???). Aj zasvätenie prvorodeného zvieraťa Bohu v neskoršom Mojžišovom zákone sa konávalo na ôsmy deň (2M 22.29) a toto jeho obetovanie nesmie prebehnúť pred ôsmym dňom (2M 22.27). Z ezoterického pohľadu je 8 symbolom sveta budúceho – olam ha-ba.

Podľa Maharala sa s číslom 7 spája prirodzený poriadok sveta, preto 8 symbolizuje povznesenie človeka nad obmedzenia prírody, ktorým predkožka je a jej odstránenie ako prekážky duchovného rastu presahuje tento prirodzený poriadok (Chumaš).

Môže tiež súvisieť s ním, že ôsmy deň je pre rodičku dňom očisťovania. (bližšie o obriezke z mystického hľadiska pojednávam v samostatnom  článku, link naň je na konci článku).

Dospelý muž, ktorý sa nedá obrezať, stráca podľa tradície nárok na olam ha-ba a potrestaný býva buď predčasnou smrťou, alebo bezdetnosťou (bezdetnosť však nie vždy býva chápaná v judaizme ako trest, ale aj ako možnosť Božieho zásahu a zázraku).

Obriezka sa týka aj otrokov a konvertitov na judaizmus.

Izák dostáva meno Jicchak, ktoré sa prekladá zhruba ako “smiešok” (?), či “spôsobujúci smiech”, pretože pri oznámení zasľúbenia  jeho narodenia sa smial aj Abrahám aj Saraj. Abrahám preto, že sa tešil lebo uveril Bohu, Saraj preto, lebo pochybovala (1M 18.12). Preto sa Boh na Saraj hneval a na Abraháma nie (Raši).

Maimonides učil, že ten kto prijíma judaizmus a nie je židovského pôvodu je počítaný medzi učeníkov Abraháma, preto  sa konvertiti môžu modliť “…Boh našich otcov…”nakoľko Abrahám je ich otcom (pridáva sa im po konverzii k menu prídavok “ben Abraham”), lebo: “…budeš otcom mnohých národov…”. Maimonides tak nevidel žiadny rozdiel medzi rodenými Židmi a konvertitmi a vychádzal ako inak z Písma, v ktorom sa hovorí: “…jeden zákon platí pre teba a tiež pre cudzincov, ktorí bývajú s vami po všetky pokolenia…”(4M 15.15). Kým Izraeliti pochádzajú od Abraháma, Izáka a Jákoba, konvertiti pochádzajú od Boha, skrze ktorého slová boli vo svete stvorení.

© chanele

Súvisiace články:

Odporúčaná literatúra:

  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (1988)
  • Výklady ke Starému Zákonu (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesisi (2008)
  • midraš Berešit Rabba

LECH LECHA 3. – ABRAHÁMOVO ZASĽÚBENIE

Zmluva zohráva v Abrahámovom živote veľmi dôležitú úlohu. Abrahám dostáva niekoľko zasľúbení. Zasľúbenie zeme i syna i potomstva ako takého, ktorého bude ako hviezd na nebi. Hviezdy sú symbolom Božej moci (Ž 8.4; Iz 40.26) a toto porovnanie bolo bežné aj v egyptskej, gréckej, mezopotámskej a rímskej kultúre.

Židovská kultúra ešte pridáva, že tak ako si hviezdy nemožno podmaniť a zničiť ich, tak tak sa nikomu nepodarí vyhubiť Izrael  (Pesikta Zutresa).

Zasľúbenie sa netýka len Abrama (ešte pred zmenou mena, ktoré je súčasťou zasľúbenia) , ale aj jeho ženy Sáraj (tiež ešte pred zmenou mena), lebo zasľúbenie dostáva aj ona. Bude rodiť, pre ženu v nezvyklom a súčasne fyziologicky nemožnom veku.

Podľa tradície, keď Boh zvelebil Abramove meno o písmeno HE ( Avram – Avraham) obohatil ho o číslo 5, o ktoré pôvodné meno Saraj (forma ženského mena s koncovkou “-aj” bola dokumentovaná ako pri amoritských menách v textoch z Mari tak aj pri ugaritských menách) pri zmene na Sara, ukrátil. A tak sa do Abramovho mena dostalo HE z Božieho mena a zo Sarajinho mena odišlo JOD a bolo nahradené druhým písmenom HE z Božieho mena. Písmeno WAW  (z Božieho Mena)symbolizuje v kabale vždy spojku, háčik, jednoducho niečo, čo čosi spája. Jedným HE dal Boh plodnosť Abramovi, druhým HE dal plodnosť Saraj. JOD sa ale nestráca, ale nachádza sa opätovne v budúcom, lebo JOD je symbolom sveta budúceho tzn. Olam ha-ba, podobne ako je do budúcnosti zasľúbené už Abrahámovi (po zmene mena), potomstvo.

Abram zozačiatku pochybuje o Božom zasľúbení, zdôvodňujúc svoje obavy svojou bezdetnosťou. Hebrejské slovo “bezdetný” sa používa len v súvislosti s mužom. Príkaz (micva) oženiť sa a mať deti dostal podľa Talmudu len muž, ak sa teda muž neožení a nesplodí potomstvo, porušuje micvu, ak sa nevydá a neporodí dieťa žena, táto je Talmudom spod micvy vyňatá. Pravda ale je, že takéto prípady boli v minulosti ojedinelé, pretože nebolo možné, aby v staroveku niekto ostal sám, cez to všetko, mohli nastať situácie, kedy bolo v populácii žien jednoducho viac ako mužov, konieckoncov aj v súčasnosti je žien v spoločnosti podľa štatistík vždy viac, vzhľadom na zvýšenú mužskú úmrtnosť (a to aj čo sa týka novorodencov mužského pohlavia), takže nie je možné utvoriť presné matematické páry.

Hebrejský termín “bezdetnosti” použitý pri Abramovi, sa nikdy nespája so ženou a nemusí znamenať vždy, že bezdetnosť je trestom (3M 20.20-21; Jer 22.30), ale môže byť plánovaným dôvodom a príležitosťou pre Boží zázrak, kedy sa dotyčný vo vysokom veku stane predsa  len rodičom.

Abram predpokladal, že sa jeho dedičom stane niektorí z jeho sluhov, konkrétne Eliezer  z Damašku. Bol to starý akkadský zvyk. Akkadská spoločnosť predpokladala možnosť úmrtia bezdetnej osoby a umožňovala (archív hlinených tabuliek v Nuzi; polovica 2.tisícročia p.n.l.) v takom prípade adopciu sluhu, ako budúceho správcu a dediča celého majetku. Akkadský termín “MAR BITI” označuje takéhoto sluhu a je ekvivalentom hebrejského termínu “BEN BAJT” – “syn domu”, používaného v tomto kontexte.

Boh však prisľúbil Abramovi  jeho vlastného syna. Abram sa tomuto Božiemu tvrdeniu podriadil, nechal sa Bohom viesť a vložil do neho všetku svoju dôveru (R.Hirsch). Abram uveril a bolo mu to pripočítané ako spravodlivosť.

VIERA – hebrejsky EMUNA je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť.

Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou.

Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý pravdou. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.

V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá nevyvrátiteľná pravda.

Raši, veľký talmudický komentátor tak učil, že Abramova viera bola prejavom spravodlivosti, kdežto Ramban naopak učil, že to Abram považoval na spravodlivý Boží prísľub.  Avšak, tiež podľa Rašiho, si zároveň zachoval pochybnosti o zasľúbenosti zeme, kvôli hriešnosti jeho potomkov, preto sa neskôr udržiavalo zasľúbenie vďaka obetiam v Chráme, ako učí talmud (TB, Megillah 31b).

Abram vyžadoval na Bohu potvrdenie zasľúbenia. Ten mu prikázal priniesť trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbka, rozťať ich na polovice, uložiť ich naproti sebe a nedovoliť ich dravým vtákom zožrať.

Keď sa zvečerilo, na Abrama doľahol “tvrdý spánok a prepadla ho hrôza” (1JM 15.12) a Boh prehovoril, oznamujúc egyptské otroctvo v budúcnosti, ale aj exodus s veľkým majetkom z otroctva do zasľúbenej zeme (1M 15.13-16).

Nato prechádzali pomedzi rozpoltené zvieratá dymiaca pec a ohnivá fakľa. Tak bola uzavretá zmluva medzi Jahwe a Abramom (1M 15.17-20).

Termín “tvrdý spánok” – hebrejsky TARDEMA, podobne ako v Jóbovi (4.13-14) označuje stav, v ktorom človeka prepadne úzkosť v súvislosti s videním a majestátom Božej prítomnosti. Je to onen stav na pomedzí bdenia a snenia (dnes by sme povedali meditačný stav mysle, kedy mozog pracuje vo frekvencii théta) a kedy je ľudská myseľ schopná prepojenia s nadvedomím a teda aj vnímať Boží hlas – Bat kol. (Za zaujímavosť a možno pre ďalšie rozvedenie stojí zato spomenúť, že rovnaký termín TARDEMA bol použitý aj v 1M 2.21 pri zoslaní spánku na Adama, pri tvorení ženy…).

Spánok a veľká temná hrôza symbolizujú podľa Radaka, udalosti, ktoré ide Boh Abramovi oznámiť, podľa Rambana zas štyri mocnosti, ktoré si v staroveku podmanili Izrael. No ja osobne si myslím, že už samotný Boží Hlas musí bez diskusií vzbudzovať v počúvajúcom bázeň v podobe posvätnej hrôzy. Priznajme si bez debaty, všetci by sme boli v takej situácii vydesení. Vy, čo máte skúsenosti s meditáciami a hlasmi, ktoré sú ich súčasťou, tiež ste boli vydesení, keď sa vám to stalo prvý krát…čo potom Boží Hlas?

Odháňanie dravcov od rozpoltených obetovaných zvierat možno chápať ako symbol zaháňania zlého osudu (urartská mytológia). Samotné dravé vtáky možno vnímať ako národy, ktoré sa budú snažiť zrušiť zmluvu vyhladením Izraela (Radak) alebo aspoň zamedziť jeho službe Bohu (Ramban).

Dymiaca pec a ohnivá fakľa zastupujú v príbehu Božiu Prítomnosť, ktorá prechádzala pomedzi zvieratá a vyjadrovala účasť Boha  na zmluve (Raši). Rituál prechádzania pomedzi rozpolené zvieratá (tiež Jer 34.18), býval v staroveku slávnostným aktom uzatvárania zmluvy. Z textu jednej starej asýrskej zmluvy z 8.stor.p.n.l. je zrejmé, že rozpolené zviera predstavuje osud zmluvného partnera, ktorý by zmluvu porušil. Sú teda akousi kvázi výstrahou.

Zároveň netreba opomenúť, paralelu s ohnivým a oblakovým stĺpom, vedúcimi Izraelitov púšťou z Egypta. Tiež symbolizoval Božiu prítomnosť.

Pec symbolizuje zároveň gehennu, kam zostúpia štyri mocnosti, ktoré si v minulosti podmanili Izrael (Raši).

Termín “gehenna” je výsledkom ľudovej slovesnosti, podmienenej historickými udalosťami a legendou o údolí Himmónovom, kde sa v staroveku prinášali ohňové obete Molochovi, mnohokrát detské, čo silne kontrastoval s charakterom judaizmu.

Južne od Jeruzalema sa nachádza prudká strž siahajúca k údoliu Kidron.

Volá sa “Gej Ben – Hinom” = strž Himónovho syna.

Deti obetované Molochovi boli prevádzané ohňom tak, ako to Tóra zakazuje.

Proti týmto praktikám veľmi bojovali proroci.

Socha Molocha bola obklopená hradbami. Tvár mala podobu teľaťa, ruky mal vystreté dopredu pred seba na prijatie obete. V jeho dutom tele horel oheň.

Dieťa sa kládlo do rozpálených rúk sochy a aby nebolo počuť jeho zúfalý plač, obrad sprevádzalo veľké bitie do bubnov.

Názov “Hinom” vysvetľovali Mudrci aj tak, že je toto odvodené od slovesa “NOCHEM” – stenať v utrpení.

Názov údolia bol v hebrejčine skrátený na Gehinom (ekv. gehenna) a rovnaký názov sa dodnes používa  na označenie miesta, kde sa po smrti dostanú hriešnici. Je to akýsi ekvivalent kresťanského pekla a protiklad záhrady Eden.

Dávni učenci učili, že práve v údolí Hinom, medzi dvomi palmami sa nachádza vstup do Gehenny.

Aj prorok Zachariáš hovorí o tom, ako Hospodin zhromaždí pri Jeruzaleme všetky národy do boja.  A ON sediac, bude priamo počas súdu zlých vrhať rovno  do Gehenny (Zach 14.2; 5M 18.10; TB Eruvim 19a, TB Suka 32b).

Gehenna sa tak stala rozšíreným významom slova šeol.

© chanele

Súvisiace články: