RABI NACHMAN A JEHO TAJOMNÉ PRÍBEHY

Keď som sa pred rokmi prvý krát dostala k príbehom rabi Nachmana, pravnuka Baal Šem Tova, veľa som ich alegóriám nerozumela. Nevyznajúc sa v chasidskej a špeciálne v tej jeho symbolike, príbehy pre mňa postrádali akýkoľvek význam.

Rabi Nachman patril k stúpencom tzv. Chasidizmu viery (ešte existuje Mystický chasidizmus), k tzv. braslavskej škole. Základ tvorila viera v transcendentného ale aj osobného Boha, oddeleného od stvorenia. Jeho základ tvorila komunikácia v osobnom až emotívnom dialógu so Stvoriteľom, v očakávaní Mesiáša (cadik ha-dor), ktorého úloha spočívala podľa ich učenia v náprave horných svetov i ľudských duší. Mal to byť akýsi prostredník medzi pozemským svetom a transcendentnom. A cadik, vodca chasidov, tento tikun pomáhal zavŕšiť a tým urýchliť Mesiášov príchod.

Nachmanove príbehy sú plné podobenstiev, bez znalosti ktorých sa je ťažké dopátrať ich významu. Žiadny z príbehov nekončí pointou. Na tú musí počúvajúci prísť sám. Sú to akési kvázi “kóany kabaly”, ktorých skutočnú podstatu nemožno nikdy odhaliť, len sa k nej priblížiť.

V okamihu, keď som im začínala rozumieť, ma ich vnútorné svetlo tak príjemne ožiarilo, že som sa rozhodla, že vám spätne niektoré z nich  priblížim. Sú milým spestrením štúdia kabaly a keď už chápete, čo asi naznačujú, pomáhajú chápať aj iné súvislosti v židovskom mysticizme. Príbehy prerozprávam  jednoduchou formou a viac sa zameriam až na ich výklad.

-chanele-

GILGUL NEŠAMOT

GILGUL NEŠAMOT

Náuka o prevteľovaní nie je pôvodne židovská! Do judaizmu sa dostala pravdepodobne v dobe helénizmu (Platónova metempsychóza) a rozvíjala sa aj pod vplyvom perzského synkretizmu (napr. viera v zlých duchov).

Už v knihe Bahir sa nachádza myšlienka o zostupe tých istých duší do každého pokolenia, a až sa tieto očistia zostúpia duše nové (Sefer haBahir § 184).

Pôvodní, starí kabalisti sa v príčine utrpenia spravodlivých, opierali práve o teóriu sťahovania duší a základom im bola biblická kniha Jób, ktorá pojednáva výnimočne o utrpení spravodlivého.

Pôvodný termín na označenie prevteľovania a teda putovania duše, bol pojem “sod ha-ibur”=”tajomstvo prechodu”, či “mystérium tehotenstva”, ktorým sa v tej dobe prevteľovanie nazývalo. Iný používaný termín bol “mida” (“výmera”; dnes by sme mohli termín “karma” označiť termínom “mida keneged mida”= miera za mieru, tj. prenesene niečo na spôsob: “ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva”, “aké požič také vráť” a pod., čiže “akou mierou dávaš, takou ti bude vrátené späť”).

Pôvodné učenie chápalo vzťah  prevteľovania len na Izraelitov, neskôr sa toto učenie rozšírilo na duše všetkých národov a bolo podmienené názorom kabalistu; a odrážalo sa od plnenia noachovských zákonov (viď. Micvot -613 tarjag ) platných bez výnimky na všetky národy sveta.

Pôvodne sa tiež verilo, že dôvodom na prevteľovanie sú zásadne vždy – neplodnosť, bezdetnosť z iného, ako neplodného dôvodu a hriechy súvisiace so sexualitou. Všetky ostatné hriechy sa trestali peklom , aj keď ani viera v peklo nie je tak úplne pre judaizmus pôvodná.

Judaizmus vždy rozlišoval spoločenstvo na spravodlivých, hriešnikov a priemer. Spravodliví reinkarnácii v pôvodnej viere nepodliehali, ale časom sa vyvinulo učenie o ich možnom “privtelení sa” do tela k duši rovnakého duchovného koreňa (viď. článok Duša), aby tejto duši pomáhali v rozvoji. Toto privtelenie nakoniec preberá v dejinách kabaly definitívne označenie “ibbur” (tehotenstvo, tj. otehotnenie privtelenou dušou). Pre reinkarnáciu vznikol nový termín “gilgul” odvodený od slovesa  “gúľať sa” (GLG) – porovnaj “samsára” = kolobeh.

Výnimočne možno spravodlivých vrátiť do kolobehu života aj kvôli tomu, že nemali možnosť naplniť niektoré z prikázaní Tóry a ďalší život im to nanovo umožňuje.

Hriešni podliehajú gilgulu práve preto, aby nemuseli do pekla, kde by boli úplne zničení a Boh im tak vlastne dáva možnosť polepšiť sa, nakoľko podľa judaizmu nikto nebude zatratený a de facto: putovanie zo života do života prináša utrpenie a teda očistenie. Takto to chápali kabalisti pôvodne.

Priemerným ľuďom bolo namiesto prevteľovania určené práve peklo ako forma očistca. Znie to možno ako paradox k práve spomenutému, ale toto stredoveké učenie vzniklo dosť možno pod vplyvom kresťanstva.

Možno teda definitívne povedať, že hybnou silou viery v reinkarnáciu bolo učenie o prítomnosti zla vo svete, prečo sa toto koná, prečo ho Boh dopúšťa a prečo trpia aj a hlavne, zdanlivo spravodliví (výborné vysvetlenie podáva na túto tému kniha Alžběta Turková: Židovská teologie a holocaust, Karolinum 2012). Tí totiž v minulom živote zhrešili a podľa kabalistov museli dôjsť trestu.

Viera v reinkarnáciu sa odrážala tiež v učení o tzv. “levirátskom manželstve”, kedy bezdetná vdova sa mala podľa Zákona vydať za brata zosnulého manžela a prvé dieťa z takéhoto zväzku sa považovalo nie len za potomka zosnulého, ale v prípade, že sa narodil chlapec, verilo sa, že sa do neho vtelila duša zomrelého manžela (geronská škola, Nachmanides).

Ďalším zaujímavým učením bola viera, že duša po svojom prvom vtelení, vyšle iskry svojho svetla a tie potom oživia ďalšie telá. Pravdepodobne práve táto viera dala vzniknúť termínu “sod ha-ibbur”, lebo duša akoby otehotnela a rozmnožila sa na viaceré iskry. Nastoluje to však problémy s eschatológiou, pretože to umožňovalo stratu identity a problémy s vierou o zmŕtvychvstaní. Tieto duše sa potom privteľujú k iným dušiam, ale nevchádzajú priamo do tela, len sa zdržiavajú v jeho blízkosti, niečo ako aura kresťanských mystikov,  a získavajú tak rôzne skúsenosti a ovplyvňujú ich osobnosť.

Gilgul končí pre dušu vtedy, keď sa aj iskry dostatočne poučia, očistia a obnovia. Všetky iskry a individuálne duše, ktoré patria k rovnakému duchovnému koreňu, sú navzájom spojené zvláštnou sympatiou a práve táto im umožňuje vzájomne sa spájať v gilgule alebo ibbure. Avšak podľa Chajima Vitala rodičia a deti spoločný koreň nemajú (!). Biologické vzťahy stoja podľa neho mimo duchovné princípy. Celkovo vyznieva učenie o iskrách dosť schizofrenicky, ale tak to podáva tradícia.

Luriánska kabala uvádza, že pri duši jednotlivca môžu byť maximálne 4 iskry v jednom gilgule a pridať sa môžu tiež maximálne 4 ďalšie iskry v ibbure.

Pôvodne sa verilo, že sa možno prevteľovať len do ľudských tiel (Sefer ha-Bahir). Neskôr (možno pod vplyvom katarov) sa začala pripúšťať aj možnosť inkarnácie do tiel zvierat, ako jedna z možností trestu. Vtedy si duša svoju predchádzajúcu inkarnáciu podľa tradície pamätá a ľutuje, že klesla. V prípade gilgulu z ľudského tela do ľudského si predchádzajúci život nepamätá.

Na tomto mieste by možno stálo za zmienku citovať knihu Kazateľ (3.19) – “…je rovnaký duch pre všetky bytosti…človek nemá pred zvieraťom prednosť…”.

Chasidizmus učenie o prevteľovaní z luriánksej kabaly posunul ešte ďalej. Pôvodne totiž luriánska kabala stavala na tikune – náprave duše, jej návrate do praduše Adama Kadmona a návrat k zdroju – náprave sveta. Toto všetko bolo bezprostredne spojené s mesianizmom. Chasidizmus mesianizmus odsunul bokom a založil celú vieru na obnove a návrate individuálnej duše, ktorá má vo svojej blízkosti aj iskry šechiny aj iskry praduše Adama Kadmona, ktoré zodpovedajú jeho duševnému koreňu a svojimi činmi a modlitbami, spolu s plnením micvot, ich prinavracia k Bohu, a koná tak  nápravu sveta – Tikun olam (viď. Pozdvihovanie iskier ).

Ďalšou zaujímavou časťou viery v prevteľovaní je viera v “dibbuka”. Ide o nevtelenú dušu, ktorá sa k človeku privtelí podobne ako v ibbure, ale jej vplyv na človeka je negatívny. Posiluje ho v hriešnosti, až ho nakoniec zničí. S učením o dibbukovi sa však v pôvodnej kabalistickej literatúre nestretneme. Táto viera sa vyvinula medzi ľudom približne v 17.stor.n.l. a jedná sa vlastne o vieru v  “zlého” “nečistého” ducha, ktorým je postihnutý posadnutý. Táto ľudová viera umožňuje zároveň množstvo variánt, kedy sa môže jednať dokonca o dušu, ktorá mala v minulom živote s dotyčným nejaký problematický vzťah a dibbuk sa jej svojim privtelením snaží pomstiť…

-chanele-

odporúčaná literatúra:

  • V.Sadek: Židovská mystika v Praze (SŽK, 1992)
  • V.Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2009)
  • G.Scholem: O mystické podobě božství (Malvern 2011)
  • Zev ben Shimon Halevi: Vesmír v kabale (Vovox Globator 1994)
  • -“- : Psychologie a kabala (Volvox Globator 2005)
  • A.Turková: Židovská teologie a holocaust (Karolinum  2012)
  • P.Besserman: Kabala a židovská mystika (Pragma 1997)

CADIK

CADIK

Ide o termín označujúci “spravodlivého” človeka, poctivého, morálneho a čestného. Podľa Tanachu neexistuje”na zemi človeka spravodlivého, aby konal dobro a nehrešil” (Kaz 7.20). V období normatívneho judaizmu bol cadik chápaný len ako morálny a zbožný človek, plniaci si Božie prikázania. Rabínska tradícia sa naproti tomu zmieňuje o  “36-tich spravodlivých” (Lamed waw cadikim), na ktorých, alebo vďaka ktorým  svet stále stojí. Žijú v každej generácii. Väčšinou žijú v ústraní, často o nich nikto nevie, alebo nepredpokladá, že by sa mohlo jednať o jedného z nich. Len vďaka ich spravodlivým činom, svet ešte stále nebol zničený (odporúčam krásny román od Schwarz-Barta: Posledný spravodlivý). Skrytým cadikom môže byť ktokoľvek a preto by sa Žid mal ku všetkým ľuďom správať s týmto vedomím.

Podľa Maimonida je cadikom ten, ktorého dobré skutky prevyšujú nad zlými. Iní chápu cadika ako ideál, ku ktorému treba smerovať, ale ktorého dokonalosť nemožno dosiahnuť, lebo aj ten najdokonalejší človek je ovplyvňovaný “zlým pudom” (jecer ha-ra; viď článok: Jecer ha-tov/Jecer ha-ra ).

Viera v cadikov sa uchovávala hlavne medzi chasidmi (18.stor.), ktorí za cadika označovali predovšetkým svojho rebeho, ktrý si svojimi schopnosťami zhromaždil okolo seba množstvo svojich žiakov, prívržencov a nasledovníkov a okrem toho, že bol pre nich učiteľom a kvázi spovedníkom, vyznačoval sa aj liečiteľskými schopnosťami a mnohokrát konával aj zázraky, za pomoci Božieho Mena a preto sa takýto cadik nazýval aj Baal Šem – pán Mena (Božieho) (viď napr. článok: Baal Šem Tov (Bešt) ).

-ch-

BAAL ŠEM TOV

BAAL ŠEM TOV
(BEŠT)
 
        Vlastným menom Jisrael ben Eliezer (1700-1760). Pri skúmaní jeho životopisu a tradovaných zázračných legiend z jeho života, je ťažké rozlíšiť pravdu od fikcie. Vo všeobecnosti je považovaný za zakladateľa chasidského hnutia, ako následku, či odozvy ma bezvýchodiskovú duchovnú situáciu v Poľsku a východnej Európe, medzi židovským obyvateľstvom, po Chmelnického pogrome, ktorý spôsobil úpadok židovskej vzdelanosti s výrazným obmedzením náboženského života.
     Bol mystickým rabínom, divotvorcom s charizmatickou osobnosťou, s významným vplyvom na svojich žiakov. Paradoxné je, že jeho stúpencami sa často stávali práve jeho odporcovia (mitnagim), ktorí po osobnom stretnutí s ním, podliehali jeho učeniu a stávali sa jeho vernými prívržencami.
     Vo všeobecnosti je považovaný za zakladateľa chasidizmu (chasidut), ľudového náboženského hnutia, založeného práve na základe princípu duchovných vodcov (cadikim) a ich žiakov.
     Chasidizmus tak rovnako ako on, kládol dôraz na modlitbu, oslavu Boha tancom, pokoru, optimizmus, spojenie s Bohom (devekut), osobnú nápravu jednotlivcov a výraznú lásku k blížnym. Základom hnutia sa stala luriánska kabala. Vznikol v 18.storočí a do obdobia 2.svetovej vojny sa stal dominantnou zložkou hlavne poľského judaizmu a judaizmu východnej Európy (Ukrajina). Západnej Európe sprístupnil chasidizmus hlavne Martin Buber vo svojich dielach. 
     Beštovo poňatie Boha bolo panteistické. Učil, že Boh sa prejavuje v celom svete. Ako v ľudských dušiach, tak aj v hmote – prírode. Vo všetkom videl Boha. Dokonca aj v zlu. Bol presvedčený, že zlo nemôže existovať samé o sebe, ale len vo vzťahu k človeku, ako výsledok jeho omylných činov.  Zároveň neodsudzoval hriešneho človeka za jeho činy. Učil, že v každom človeku je niečo dobré a jeho hriechy sa dajú vysvetliť a nemal by byť za ne odsudzovaný. Podľa neho nebol nikto tak nízko, aby sa nemohol povzniesť k Bohu. Hriešnikov nezatracoval, ale sa ich snažil presvedčiť, že ich hriechy sú len ich pochabosť a Boh stojí v skutočnosti pri každom z nich.
     A nakoľko sa Boh prejavuje v každej veci, každá vec na svete má v sebe niečo dobré, čo považoval za dôkaz toho, že Boh je zdrojom všetkého dobrého.
     O ľuďoch, ktorí oddeľovali Boha od sveta, hovoril, že nepoznajú pravé poňatie Boha, lebo Boh je stále aktívny v premenách prírody.
     Bojoval proti klasickému talmudickému judaizmu, ktorého prioritou bolo štúdium Zákona. Bešt tvrdil, že všetko, čo v živote získal, získal modlitbou, nie štúdiom. Modlitbu chápal ako rozhovor s Bohom, následné splynutie s ním (devekut), kedy človek stráca vedomie samostatnej existencie a pripája sa k večnému Bytiu Boha Najvyššieho. A to považoval za pravé uctievanie Boha.   
     Učil, že celý život treba zasvätiť službe Bohu. Je autorom mnohých ironických poznámok na adresu svojich oponentov. Napr. tvrdil, že talmudista, je človek, ktorý kvôli štúdiu zákona nemá čas premýšľať o Bohu.
     Jeho vyučovacie metódy sa výrazne odlišovali od metód jeho oponentov z rad klasického judaizmu. Dušu nepovažoval za silnú keď sa vyhýbala životným pôžitkom, ale vtedy, keď dokázala udržať svoje vášne pod kontrolou.
     Bol presvedčený o svojom Božom poslaní, v čom ho utvrdzovali jeho nebeské vízie. Intuíciu považoval za božské zjavenie.
     Jeho meno znamená v preklade “Pán Božieho Mena”. Znamenalo to, že bol znalcom používania Božieho Mena za účelom robenia zázrakov.
     Jedna legenda rozpráva, že keď prisľúbil bezdetnému páru syna, za pomoci Božieho Mena, ozval sa k nemu z nebies hlas, ktorý ho upozornil na to, že konal hriešne, ked zobral do úst Božie Meno a preto mu je odňatý podiel v budúcom svete (olam ha-ba). Bešt, rozradostnený, na to zvolal: “Požehnaný si pane i milosrdenstvo Tvoje! Teraz Ti už môžem slúžiť naozaj z čistej lásky, pretože už nemôžem za to očakávať odmenu v budúcom svete!”
     A týmto dôkazom pravej lásky k Bohu si vyslúžil za tento hriech milosť.
 
– chanele –