KLIPOT a SITRA ACHRA

Luriánska kabala disponuje vierou v obrátený , akoby zrkadlením otočený svet (antihmota? paralelný svet? svet spoza čiernych dier? tmavá hmota? ), nazývaný Sitra Achra, tzv. “Druhá Strana“.

Ide o odvrátenú stranu Stromu Života. Tradícia o nej hovorí, že nemôže byť nikdy v tomto svete  premožená prirodzenou formou, ale len vo svete budúcom – olam ha-ba. Chápe to ako správne, lebo tento svet musí fungovať v dualite, inak by v ňom nebol možný život.

Sefer ha-Zohar spomína, že Druhej Strane je zo zákona pridelené svoje miesto, na ktoré je nie len viazaná, ale je tam aj v súčasnom čase (olam ha-ze) chránená pred zničením. K zmene tohto zákona má dôjsť až v mesiášskej dobe.

Sitra Achra býva nazývaná niekedy aj Božia čierna tvár, protipól sveta božského, oblasť démonických tvorov, svet črepín – kelipot (alebo kelifot, či klifot – zvyknú sa používať všetky tri výrazy; hebrejsky  קליפזת).

Kelipot je názov pre vesmírne zlo.

Sú dve teórie. Že vesmír je usporiadaný ako sada orieškov či škrupiniek (podobne ako matrioška) a čím bližšie k hmote, tým sú škrupinky hrubšie (viď. pripravovaný článok o ABIJOT). Slovami kresťanskej mystiky – niečo na spôsob vyjadrení o jemnohmotnom svete a hrubohmotnom svete.

Druhá teória hovorí, že čokoľvek sa môže stať klipot, pokiaľ sa toto vychýli so stredového harmonizujúceho stĺpu rovnováhy, a vtedy môžu démonické sily spoza bočných stĺpov získať prevahu a vtedy človek, či udalosť stráca svoj smer. Rečou Junga ide o zmocnenie sa funkčného archetypu Nevedomia vlády nad človekom. Shimon Halevi udáva ako príklad pre túto nerovnováhu a prevahu démonických síl, napr. schizofréniu.

Tieto prvky zla sú zbytkami zaniknutých svetov, ktoré tu už boli pred našim svetom. Pred našim vesmírom totiž podľa tradície existovali už iné vesmíry, nazývané “edómski králi”. Zohar ich prirovnáva k iskrám vyletujúcim spod kladiva  udierajúceho na rozžeravený kov a po chvíľke zanikajúce.  Zanikli z dôvodov neharmónie medzi všeodpúšťajúcou láskou (sefira Chesed) a neúprosným súdom (sefira Din). Predstavte si svet s prevahou súdu – neobstáli by sme so svojimi činmi a trestom za ne by svet prestal existovať a naopak, predstavte si svet, v ktorom by nám boli všetky zlé činy odpustené. Až po akú hranicu by sme boli schopní zájsť bez zničujúcich následkov? Takže opäť koniec existencie.

Luriánska kabala učí, že prvky zla vznikli počas vesmírnej prakatastrofy, ktorá vznikla počas  formovania sa prvotných duchovných svetov. Túto prakatastrofu nazýva “rozbitím nádob” – ševirat ha-kelim. Tieto nádoby boli tvorené z o niečo hrubšieho duchovného prvku než duchovné svetlo v nich obsiahnuté a tak neboli schopné ho udržať. Táto prakatastrofa – rozbitie nádob, postihla len 7 niťších sefír (Zeir Anpin). Ich deformovaním sa svetlo stiahlo späť, no jeho zbytky ostali na črepinách (kelipot) rozbitých nádob, ako ostane olej na črepinách rozbitého pohára (V. Sadek). To je duchovné premiešanie sa dobra a zla, svetla a temnoty, ktoré ale bolo v princípe nutné pre existenciu nášho sveta.

Po rozbití nádob všetky svety poklesli, lebo stratili svoju pôvodnú jednotu, podobne ako exil Šechiny.

Niekedy býva prakatastrofa spájaná s pádom Prvotného človeka – Adama Kadmona do démonizovaných črepín – kelipot a človek sa vtelil do hmotného tela, aby roztrúsené iskry Adama Kadmona zhromaždil.

Až dôjde k zavŕšeniu spasenia a nápravy sveta (tikun olam), všetky ľudské duše dospejú k jednote v pôvodnom Adamovi (Adam Kadmon – niečo ako kolektívna duša). Potom sa aj Šechina navráti z exilu späť k Bohu a dôjde k znovuzjednoteniu a až vtedy bude svet existovať vo svojej skutočnej podobe.

Iskry Božieho svetla uväznené v črepinách kelipot sú úplne vo všetkom a zmyslom ľudskej existencie je prinavracať tieto iskry na svoje pôvodné miesto, naprávať svet a následky prakatastrofy (tikun olam).

Dobrým a mravným životom, plnením micvot, tak človek oddeľuje svetlo polapené na črepinách.  Svet zla (Sitra Achra) sa ale snaží brániť tejto náprave a pokúša sa celý svet stiahnúť na svoju stranu. Úlohou človeka je tieto zámery kaziť, iskry oslobodzovať (pozdvihovať) a tým zjednocovať duchovné svety. Ak človek hreší, podporuje Sitru Achru. Už rabbi Low hovoril: “Hriešnici spôsobujú skazu sveta” (in: Derech chajim). Osud vesmíru stojí na človeku. Činy, slová a myšlienky sa nestrácajú, z tohto pohľadu náprave sveta napomáha aj gilgul.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA:

  • V. Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2003, 2009)
  • Z. ben S. Halevi: Vesmír v kabale (Volvox Globator 1994)
  •            ”                : Strom života (Trigon, 1997)
  • G. Scholem: Kabala a její symbolika (Volvox Globator 1999)

ROVNOVÁHA SEFIROT A DUALITA

Prvá manifestácia vôle ešte Neprejaveného Boha cez singularitu (nekonečne malý bod s nekonečnou hustotou) obsahujúcou všetko, čo sa malo stať, sa kabalistami nazýva PRVOTNÁ KORUNA, STARÝ DNÍ (Atik Jomin), BIELA HLAVA, či jednoducho JA SOM (Ehje). Má podobu svetelného lúča, ktorý obsahuje v sebe  10 slov/10 princípov/10 čísel/10 Božích atribútov/10 sefír…Sú zakomponované do sefirotického stromu (illan) a tvoria štyri kabalistické svety.

Horná triáda, ktorú tvoria sefiry KETER, CHOCHMA a BINA sa nazývajú tiež BOŽSKÉ SEFIRY, pretože sú najbezprostrednejšie spojené s Bohom Stvoriteľom. KETER, ako neuchopiteľná ľudským intelektom spája pod sebou CHOCHMU (otec) a BINU (matku), obe stojace v čele dvoch protikladných stĺpov – stĺpu milosti a stĺpu prísnosti, inými slovami stĺpu sily a stĺpu formy, či aktívneho a pasívneho stĺpu.

SÚD zastupuje sefira GEVURA (Sila) nazývaná tiež DIN (Súd) alebo PECHAD (Strach/Bázeň). Milosť je prejavom sefiry CHESED.

CHESED vychádza a teda je živená sefirou CHOCHMA – prvou myšlienkou vzniknutou po počiatočnej manifestácii vôle a GEVURA zas BINOU, pasívnou formuláciou tejto myšlienky. Tj. CHOCHMA a BINA sú základom sily a formy , jedného v dvoch vyjadreniach a udržiavajúc v rovnováhe spomenutú GEVURU a CHESED, pretože len vďaka ich harmonickému vyváženiu, svet existuje. Bez Súdu, či jeho menšieho zastúpenia by bol svet neprimerane zlý a bez Milosti, či jej oslabenia zas neznesiteľne pre život prísny, v extrémom prípade by vlastne zanikol, lebo by sme  za každú svoju chybu museli byť usmrtení.

Fungovanie v rovnováhe zabezpečuje stabilitu, avšak zároveň je zárukou duality, nutnej k životu. Prevaha niektorej strany plodí potencie, ktoré nazývame Zlo. Akákoľvek prevaha či nedostatok plodí zlo a to, ako v prípade prírody (sucho/záplavy…), tak aj v telách živých organizmov (choroby/Smrť…), či v samotnej ľudskej spoločnosti (teokratická monarchia/anarchia…). Príkladov je veľa. Je dobré, aby bola Sila a Forma v rovnováhe, ale nie vždy to tak je.

Vrchná sefira vždy živí tú pod ňou (napr. Bina Gevuru, alebo  Chesed Necach) a Keter ako najvyššia živí všetky.

Ako už bolo spomenuté na iných miestach tohto blogu, sefiry sú zoskupené do triád (trojíc) a tá horná (Keter, Chochma, Bina) je od ostatných akoby oddelená nonsefirou (akoby nie-sefirou, sefirou nie úplne existujúcou – viac o nej bude pojednané na CHANELE 2 – Sefer ha-Bahir § 74 a 75) DAAT (Poznanie), ktorá je kabalistami vnímaná ako Priepasť, miesto zostupu aj vzostupu na sefirotickom strome. Je súčasťou stredového vyrovnávacieho stĺpu, udržujúceho v rovnováhe  a harmónii oba bočné stĺpy. Prúdia cez ňu energie priamo z Keter a vedú do Tiferet (Krása), centru sefirotického stromu, akéhosi srdca celého komplexu. Preto Tiferet (Krása), lebo “krásne” všetko vyrovnávajúc harmonizuje.

Keter, Chochma, Bina a Tiferet (ich obraz prepojenia) sa zrkadlia (odrážajú) v spodnom zoskupení Tiferet, Necach, Hod a Malchut. Jesod (Základ) je kópiou Daatu (Poznania), lebo Jesod reprezentovaný mužským pohlavným orgánom, ale aj svojou pozíciou na strome, je obrazom Daatu (Poznania), ako sa v biblických časoch nazýval pohlavný akt a v kabale značí ZJEDNOTENIE mužského a ženského princípu.

V Tiferet sa krížia všetky cesty, spájajú sa v nej všetky sefiry v “krásnom” súlade. Je to ústredné ohnisko celého zoskupenia – centrum všetkých síl. Býva nazývané SÍDLOM Šalamúnovým, ale aj Prítomnosťou Božou v strede bytia, aj keď samotná ŠECHINA (Božia Prítomnosť)  zodpovedá sefire Malchut. Malchut je konieckoncov spolu so sefirou Jesod aj Tifret a Keter na jednom spoločnom stredovom stĺpe.

HOD, NECACH a TIFERET odrážajú v sebe Hornú Triádu Božských sefír (Keter, Chochma, Bina).

-chanele-

súvisiace články:

BEREŠIT 3. – STVORENIE ČLOVEKA

Stvorenie sveta bolo zavŕšené stvorením človeka. Tóra hovorí o stvorení na obraz (celem) Boží (1M 1.26), na Božiu podobu (demut). Hebrejsky “becalmenú kidmutejnú” = doslova “ v obraze našom ako našu podobu”.

Súčasná hebrejčina chápe pod termínom CELEM “obraz, podobu” a pod DEMUT “výzor, vzhľad, črty tváre”.

Maimonides však vo svojom “Sprievodcovi zblúdilých”vysvetľuje oba termíny v biblickom zmysle nasledovne:

CELEM je pojem označujúci “konkrétnu formu”, tj. to, čo tvorí podstatu veci, kde vecou je myslená sama realita do tej miery, že sú v nej obsiahnuté konkrétne podmienky.  U človeka chápe pod “formou” súhrn zložiek, ktoré mu dávajú ľudské vnímanie. Ide teda o osobitú formu človeka – dušu. Dôvod, prečo sa tento termín používa aj na označenie modiel, je možno v tom, že tieto zosobňujú určitú predstavu, ktorej sa človek klania.

“Učiňme človeka  na náš obraz”, tj. v konkrétnej špecifickej forme jeho intelektuálneho vnímania.

DEMUT je odvodené od slova DAMAH (“on je rád”) a označuje podobu  s ohľadom na abstraktný vzťah, tzn. v prirovnaní. Nie v podobe tvaru a veľkosti. Aj podobenstvo Trónu (Ez 1.26) treba chápať s ohľadom na jeho slávu, nie tvar. To znamená, človek je Bohu podobný na duchovnej úrovni a ako bude povedané neskôr aj schopnosťami rozlišovať dobro od zla a vôľou si jedno alebo druhé vyberať.

Podľa ľudovej tradície bol človek stvorený na Základnom kameni, ktorý je totožný s kameňom, na ktorom chcel Abraham obetovať svojho syna Izáka a kde neskôr stál aj Chrám a do záhrady v Edene bol tradíciou zavedený až neskôr. ŠETTIJAH, ako sa hovorí základnému, uholnému kameňu hebrejsky, bol kameň v okolí, ktorého rástlo bodľačie a Adamovi bol takto daný základ možnosti voľby a poznanie dvoch možností pre život – rajská záhrada a pôda plná bodľačia.

ADAM je termín pravdepodobne odvodené od podstatného mena ADAMAH – pôda, lebo z nej bol vzatý,  ju obrába a žije na nej, a do nej bude raz pochovaný.  Niektorí sa domnievajú, že súvisí aj so slovom ADÓM (červený), ktorá by snáď mohol súvisieť s farbou hliny a teda s pôdou ADAMAH.

Zdroj učenia, že človek bol vzatý s pôdy nachádzame v mnohých kultúrach. V sumerskom epose Enuma Eliš boh Marduk stvoril človeka zo zeme , v epose o Gilgamšovi nájdenom v babylone, v prevzatej sumerskej legende bohyňa ARURU stvorila boha ENKIDU z hliny a dokonca aj grécky Prométheus bol stvorený zo zeme a vody. Podobne v Egypte boh Chnum stvoril človeka z hliny.

Niektorí bádatelia chápu pod “vzatí zo zeme” ľudskú nepatrnosť a krehkosť zahalenú v pominuteľnosti, než konkrétny materiál.

Pri zmienke o stvorení človeka používa Biblia sloveso JACER, ktoré sa v hebrejčine používa na opis stvoriteľskej práce tvorením tvarovaním. Dvojité JOD v slove (použité dageš) zvykli rabíni v minulosti vysvetľovať tak, že tým poukazovali na ľudskú dvojnosť –  ľudské smrteľné telo a nesmrteľnú dušu. Človek je bytosť ako hmotná, tak aj duchovná, má sklon ako k dobru, tak aj ku zlu, a je stvorená ako pre tento svet (olam ha-ze), tak aj pre svet budúci (olam ha_ba). Telo je z prachu zeme a duša z ducha (Raši).

ZOHAR učí, že ľudská duša je kúsok z Boha, lebo ak niekto do niekoho vdychuje (a Boh vdýchol do človeka dych života) tak vlastne do neho “vkladá” niečo zo seba. Podľa tradície človek dostáva ešte naviac aj RUACH (dych Boží).

Získava tak podľa tradície nadradenosť nad zvieratami, čo je naznačené aj v procese ich pomenovania. Pomenovať niekoho, osloviť niekoho menom, znamenalo v starej semitskej tradícii v extréme až nadradenosť a vládu nad dotyčným  (1M 2.19), ale (!), príbeh o potope jasne tvrdí, že RUACH majú aj (!) zvieratá (1M 6.17-22; 7.15). Dych života – RUACH, označuje životnú silu, myolienky, city…je to tiež sila, ktorou BOh účinkuje pri stvorení. V dnešnej dobe nie je pochýb, že zvieratá žijú, myslia a cítia. Po biologickej stránke sú rovné človeku. Trpia rovnakými chorobami, cítia smútok, radosť, hlad, bolesť, zimu…chýba im reč, ale nie komunikácia. Sú našimi spoločníkmi a pomocníkmi (1M 2.18-20), nič menej a podľa toho by sa človek k nim mal aj správať.

O tom, či zvieratá vlastnia nesmrteľnú dušu sa dlho viedli spory, a skôr sa verilo, že nie. Avšak Tóra hovorí jednoznačne, že Boh po potope neuzatvára zmluvu len s človekom, ale aj s každou živou dušou z vtáctva a z dobytka, so všetkou živou zverou (1M 9.9-17). Zvieratá sú za preliatie ľudskej krvi rovnako brané na zodpovednosť ako ľudia (1M 9.4-6). Zvieratá majú živú dušu (1M 1.20-21, 24) rovnako ako človek (1M 2.7). A boli stvorení v prvom rade ako spoločníci a pomoc pre človeka (1M 2.18), v žiadnom prípade ako otroci a pôvodne ani nie ako potrava.  No a podľa mojich osobných skúseností aj skúseností niektorých mojich priateľov, zvieratá majú nesmrteľné duše, v tomto sú s človekom na roveň.

Človeku bolo prikázané záhradu v Raji “obrábať a strážiť”. Termín “obrábať” často označuje akúkoľvek kultiváciu zeme a pôdy, no hebrejská tradícia chápe tento termín alegoricky. Rozumie pod ním “štúdium Tóry”. Pod “strážením” zas “dodržiavanie micvot” (Pirke de Rabi Eliezer). Sama Tóra je v tradícii “ohraničovaná/oplotená (dosl. strážená) plotom (Pirkej Avot) a myslí sa tým striktné dodržiavanie micvot.

Tzv. druhé rozprávanie o stvorení človeka spomína už aj samostatné stvorenie ženy. Kým v prvom boli obaja stvorení naraz(…ako muža a ženu ho stvoril…), v tomto druhom je na svete len muž, ktorý potom, čo pomenuje všetky zvieratá (pomenovať= mať nad niekým moc, autoritu, ale dotyčného tým aj hlbšie poznáme), príde na to, že nemá vhodného partnera na život a Boh sa rozhodne stvoriť mu ženu, ktorá nebude len “prostredníčkou na rozmnoženie sa”, ale aj spoločníčkou na ceste životom. Že bola stvorená z rebra, má svoj predobraz v sumerskom mýte ENKI a NINMACH, v ktorom bohyňa NIN-TI lieči ENKIHO choré kosti, rovnako ako EVA lieči Adamovu samotu. ENKIHO ochorenie predchádza hriech, ktorý chorobu spôsobil, Adam sa tiež podieľa na hriechu, ktorý potom treba “liečiť”. Podľa asýrskych zvyklostí bol hriech porovnateľný s chorobou a podobne bol aj “liečený” – rôznymi magickými rituálmi alebo sa anuloval modlitbou (!).

Treba ešte upozorniť, že slovo CELA znamená nie len “rebro”, ale aj “bok” (…bočné steny svätostánku…boky oltára…), tj. že žena voči mužovi stojí ako “jeho polovička”, bok po boku. V patriarchálnej spoločnosti nezvyklá koncepcia, ale podľa niektorých bádateľov, sme sa k patriarchátu dostali od pôvodného matriarchátu a možno ak od akejsi rovnocennosti, ku ktorej sa ľudstvo dneška opäť vracia. Biblia obsahuje niekoľko narážok na pôvodný matriarchát: napr. meno dieťaťu dáva žena.

Žena nebola podľa tradície stvorená z prachu zeme, ale z muža a teda z jedného človeka sa stali dvaja, rovní predchádzajúcemu jednému.  Keď ju muž nazýva “kosťou z jeho kostí a mäsom z jeho mäsa” , myslí tým to isté, ako keby Slovák povedal , že sú “pokrvne príbuzní”. Možno, že tento typický hebrejský zvrat je tak trochu aj prameňom rozprávania  o stvorení z rebra  (z kosti), ktoré sa len hodilo podľa pôvodného rozprávania  o NIN-TI , mimochodom darkyni života, podobne ako sa ňou stáva aj Eva – CHAVVA – matka všetkých živých   (Chavva = od slova žiť chava, život chajim…).

Midraš rozpráva, že keď Adam prvý krát videl ženu, radostne zvolal: “Požehnaná si od Pána, kosť z mojich kostí a náležite sa budeš volať žena  (Pirke de rabbi Eliezer). Žena sa hebrejsky povie IŠA ako logicky odvodené od IŠ a tým potvrdzuje rovnosť oboch pohlaví, aj keď žena ostáva telesne aj psychicky od muža odlišná, ale práve to ho k nej priťahuje.

Rabíni to ďalej rozvádzajú tak, že obe mená sa skladajú z písmen ALEF a ŠIN, ktoré dokopy tvoria slovo EŠ – oheň/nebeský oheň. Tým, že ich Boh doplnil o písmená zo svojho mena JHWH – JOD a HE, dovolil svojmu menu prebývať medzi nimi, avšak pod podmienkou, že budú dodržovať micvot. (IŠ = JOD+ALEF+ŠIN= muž; IŠA = JOD+ALEF+ŠIN+HE= žena).

Podľa Knihy Jubileí (3.8, 9)v siedmy deň prvého týždňa bol stvorený Adam aj jeho bok (kosť) tj. jeho žena v zemi Elda a tam sa aj po odchode z raja vrátili a usadili (3.32).

Boh mu ženu ukázal ale až na siedmy deň   a preto sa držia dni nečistoty po pôrode  v prípade, že žena porodí chlapca  7 dní a v prípade, že porodí  dievčatko 14 dní.

Počet ďalších dní očisťovania v počte  33 a 66  (podľa pohlavia) je závislý od počtu dní, ktoré strávil Adam na Zemi po stvorení , než ho anjeli odniesli do Edenu a po koľkých bola k nemu do Edenu privedená aj Eva (80=66+14) – (3M 12.2-5).

-chanele-

Súvisiace články:

STVORENIE SVETLA

STVORENIE SVETLA

Rabi Chija učil, že keď Boh v prvý deň stvorenia Stvoril svetlo (Jehí ór), povedal, že budú na svete svojvoľníci porušujúci Zákon  a tak toto svetlo pred nimi ukryl, aby ho zachoval  pre spravodlivých, lebo je napísané: “Svetlo je zasiate pre spravodlivého a pre priamych srdcom radosť “(Ž 97.11).

Rabi Aba to doplnil o učenie, čo upravovalo čítanie biblického veršu: “A Boh videl svetlo, že je dobré ho ukryť.”

To, že “ho videl”, znamená, že ho videl od jedného konca sveta k druhému a ukryl ho preto, aby hriešnici cítili potrebu pokánia, pretože, keby ho smeli vidieť aj oni, táto potreba by im chýbala.

To, že je svetlo dobré znamená, že neobsahuje hnev, tvrdil rabi Šimon.

Jeho následné oddelenie od tmy neznamenalo oddelenie dobrého od zlého, aby sa toto nepokazilo, lebo i napriek ich neskoršiemu spojeniu, svetlo si absenciu zla zachovalo. Svetlo a tma boli spojené v deň, lebo je napísané: “A bol večer(tma) a bolo ráno (svetlo), deň jeden ( 1M 1.5).

153ilustrácia. autorka

Aby sme si uvedomovali, že svetlo od tmy a teda deň od noci nemožno oddeliť, bolo toto zopakované pri každom ďalšom dni stvorenia, okrem posledného, kedy si Boh odpočinul a posvätil ho. Tento deň obsahuje len svetlo, ono svetlo Počiatku, to samé, ktoré zábleskom tušia všetky židovské ženy zapaľujúce sobotné sviece, zakrývajúc si pri tom svoje oči, aby z neho nemali úžitok skôr, než nastane šabat. V tom momente akoby skrze šabat obsiahli vo svojom duchovnom zraku jeho pôsobenie, prechádzajúce z ohňa sobotných svetiel.

Čím viac sviec (podmienených počtu detí v rodine), tým viac svetla v dušiach všetkých členov rodiny, pretože podľa tradície deti prinášajú do rodín svetlo. A aj svetlo Počiatku.

Ten deň, z ktorého vyšlo Prvotné Svetlo, sa šíri do ostatných dní stvorenia, pretože ráno môže pochádzať len od Prvotného Svetla.

-chanele-

zdroj: ZOHAR I fol 45b-46a ku 1M 1.3-5

GILGUL NEŠAMOT

GILGUL NEŠAMOT

Náuka o prevteľovaní nie je pôvodne židovská! Do judaizmu sa dostala pravdepodobne v dobe helénizmu (Platónova metempsychóza) a rozvíjala sa aj pod vplyvom perzského synkretizmu (napr. viera v zlých duchov).

Už v knihe Bahir sa nachádza myšlienka o zostupe tých istých duší do každého pokolenia, a až sa tieto očistia zostúpia duše nové (Sefer haBahir § 184).

Pôvodní, starí kabalisti sa v príčine utrpenia spravodlivých, opierali práve o teóriu sťahovania duší a základom im bola biblická kniha Jób, ktorá pojednáva výnimočne o utrpení spravodlivého.

Pôvodný termín na označenie prevteľovania a teda putovania duše, bol pojem “sod ha-ibur”=”tajomstvo prechodu”, či “mystérium tehotenstva”, ktorým sa v tej dobe prevteľovanie nazývalo. Iný používaný termín bol “mida” (“výmera”; dnes by sme mohli termín “karma” označiť termínom “mida keneged mida”= miera za mieru, tj. prenesene niečo na spôsob: “ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva”, “aké požič také vráť” a pod., čiže “akou mierou dávaš, takou ti bude vrátené späť”).

Pôvodné učenie chápalo vzťah  prevteľovania len na Izraelitov, neskôr sa toto učenie rozšírilo na duše všetkých národov a bolo podmienené názorom kabalistu; a odrážalo sa od plnenia noachovských zákonov (viď. Micvot -613 tarjag ) platných bez výnimky na všetky národy sveta.

Pôvodne sa tiež verilo, že dôvodom na prevteľovanie sú zásadne vždy – neplodnosť, bezdetnosť z iného, ako neplodného dôvodu a hriechy súvisiace so sexualitou. Všetky ostatné hriechy sa trestali peklom , aj keď ani viera v peklo nie je tak úplne pre judaizmus pôvodná.

Judaizmus vždy rozlišoval spoločenstvo na spravodlivých, hriešnikov a priemer. Spravodliví reinkarnácii v pôvodnej viere nepodliehali, ale časom sa vyvinulo učenie o ich možnom “privtelení sa” do tela k duši rovnakého duchovného koreňa (viď. článok Duša), aby tejto duši pomáhali v rozvoji. Toto privtelenie nakoniec preberá v dejinách kabaly definitívne označenie “ibbur” (tehotenstvo, tj. otehotnenie privtelenou dušou). Pre reinkarnáciu vznikol nový termín “gilgul” odvodený od slovesa  “gúľať sa” (GLG) – porovnaj “samsára” = kolobeh.

Výnimočne možno spravodlivých vrátiť do kolobehu života aj kvôli tomu, že nemali možnosť naplniť niektoré z prikázaní Tóry a ďalší život im to nanovo umožňuje.

Hriešni podliehajú gilgulu práve preto, aby nemuseli do pekla, kde by boli úplne zničení a Boh im tak vlastne dáva možnosť polepšiť sa, nakoľko podľa judaizmu nikto nebude zatratený a de facto: putovanie zo života do života prináša utrpenie a teda očistenie. Takto to chápali kabalisti pôvodne.

Priemerným ľuďom bolo namiesto prevteľovania určené práve peklo ako forma očistca. Znie to možno ako paradox k práve spomenutému, ale toto stredoveké učenie vzniklo dosť možno pod vplyvom kresťanstva.

Možno teda definitívne povedať, že hybnou silou viery v reinkarnáciu bolo učenie o prítomnosti zla vo svete, prečo sa toto koná, prečo ho Boh dopúšťa a prečo trpia aj a hlavne, zdanlivo spravodliví (výborné vysvetlenie podáva na túto tému kniha Alžběta Turková: Židovská teologie a holocaust, Karolinum 2012). Tí totiž v minulom živote zhrešili a podľa kabalistov museli dôjsť trestu.

Viera v reinkarnáciu sa odrážala tiež v učení o tzv. “levirátskom manželstve”, kedy bezdetná vdova sa mala podľa Zákona vydať za brata zosnulého manžela a prvé dieťa z takéhoto zväzku sa považovalo nie len za potomka zosnulého, ale v prípade, že sa narodil chlapec, verilo sa, že sa do neho vtelila duša zomrelého manžela (geronská škola, Nachmanides).

Ďalším zaujímavým učením bola viera, že duša po svojom prvom vtelení, vyšle iskry svojho svetla a tie potom oživia ďalšie telá. Pravdepodobne práve táto viera dala vzniknúť termínu “sod ha-ibbur”, lebo duša akoby otehotnela a rozmnožila sa na viaceré iskry. Nastoluje to však problémy s eschatológiou, pretože to umožňovalo stratu identity a problémy s vierou o zmŕtvychvstaní. Tieto duše sa potom privteľujú k iným dušiam, ale nevchádzajú priamo do tela, len sa zdržiavajú v jeho blízkosti, niečo ako aura kresťanských mystikov,  a získavajú tak rôzne skúsenosti a ovplyvňujú ich osobnosť.

Gilgul končí pre dušu vtedy, keď sa aj iskry dostatočne poučia, očistia a obnovia. Všetky iskry a individuálne duše, ktoré patria k rovnakému duchovnému koreňu, sú navzájom spojené zvláštnou sympatiou a práve táto im umožňuje vzájomne sa spájať v gilgule alebo ibbure. Avšak podľa Chajima Vitala rodičia a deti spoločný koreň nemajú (!). Biologické vzťahy stoja podľa neho mimo duchovné princípy. Celkovo vyznieva učenie o iskrách dosť schizofrenicky, ale tak to podáva tradícia.

Luriánska kabala uvádza, že pri duši jednotlivca môžu byť maximálne 4 iskry v jednom gilgule a pridať sa môžu tiež maximálne 4 ďalšie iskry v ibbure.

Pôvodne sa verilo, že sa možno prevteľovať len do ľudských tiel (Sefer ha-Bahir). Neskôr (možno pod vplyvom katarov) sa začala pripúšťať aj možnosť inkarnácie do tiel zvierat, ako jedna z možností trestu. Vtedy si duša svoju predchádzajúcu inkarnáciu podľa tradície pamätá a ľutuje, že klesla. V prípade gilgulu z ľudského tela do ľudského si predchádzajúci život nepamätá.

Na tomto mieste by možno stálo za zmienku citovať knihu Kazateľ (3.19) – “…je rovnaký duch pre všetky bytosti…človek nemá pred zvieraťom prednosť…”.

Chasidizmus učenie o prevteľovaní z luriánksej kabaly posunul ešte ďalej. Pôvodne totiž luriánska kabala stavala na tikune – náprave duše, jej návrate do praduše Adama Kadmona a návrat k zdroju – náprave sveta. Toto všetko bolo bezprostredne spojené s mesianizmom. Chasidizmus mesianizmus odsunul bokom a založil celú vieru na obnove a návrate individuálnej duše, ktorá má vo svojej blízkosti aj iskry šechiny aj iskry praduše Adama Kadmona, ktoré zodpovedajú jeho duševnému koreňu a svojimi činmi a modlitbami, spolu s plnením micvot, ich prinavracia k Bohu, a koná tak  nápravu sveta – Tikun olam (viď. Pozdvihovanie iskier ).

Ďalšou zaujímavou časťou viery v prevteľovaní je viera v “dibbuka”. Ide o nevtelenú dušu, ktorá sa k človeku privtelí podobne ako v ibbure, ale jej vplyv na človeka je negatívny. Posiluje ho v hriešnosti, až ho nakoniec zničí. S učením o dibbukovi sa však v pôvodnej kabalistickej literatúre nestretneme. Táto viera sa vyvinula medzi ľudom približne v 17.stor.n.l. a jedná sa vlastne o vieru v  “zlého” “nečistého” ducha, ktorým je postihnutý posadnutý. Táto ľudová viera umožňuje zároveň množstvo variánt, kedy sa môže jednať dokonca o dušu, ktorá mala v minulom živote s dotyčným nejaký problematický vzťah a dibbuk sa jej svojim privtelením snaží pomstiť…

-chanele-

odporúčaná literatúra:

  • V.Sadek: Židovská mystika v Praze (SŽK, 1992)
  • V.Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2009)
  • G.Scholem: O mystické podobě božství (Malvern 2011)
  • Zev ben Shimon Halevi: Vesmír v kabale (Vovox Globator 1994)
  • -“- : Psychologie a kabala (Volvox Globator 2005)
  • A.Turková: Židovská teologie a holocaust (Karolinum  2012)
  • P.Besserman: Kabala a židovská mystika (Pragma 1997)

JECER HA-TOV/JECER HA-RA

JECER HA-TOV / JECER HA-RA

Dobrý a zlý sklon (pud)

Človek sa rodí s dvomi sklonmi (pudmi). Jecer ha-tov je hodnotený ako dobrý (tov=dobrý) a podmieňuje všetko konanie, ktorého skutky sú klasifikované ako služba Bohu, inak povedané, kráčanie Božou cestou. Patrí sem všetko, čo sa oficiálne považuje za “dobré”.

Výrazom jecer ha-ra (ra=zlý) označujeme sklon ku zlu, avšak tento vo svojom prapôvode nie je zlý, až človek ho robí zlým. Je prepotrebný(!) a niektorými autoritami je dokonca považovaný za viac,  než jecer ha-tov, lebo bez neho by nebol možný život. Bez jecer ha-ra nie je možné splodiť dieťa, ani postaviť dom. Len s jecer ha-ra ľudská spoločnosť napreduje vo svojom vývoji, lebo len súťaživosť núti človeka získavať nové veci,  poznatky a pod. Z jecer ha-ra pramenia aj všetky vynálezy a celkový pokrok spoločnosti. V jecer ha-ra je zakorenená cieľavedomosť, túžba niečo dokázať a aj získať. Jecer ha-ra sa stáva zlým až v rukách človeka, nad ktorým dominuje. Keď jecer ha-ra získa prevahu a v plnom rozsahu ovládne človeka, potom sa tento stáva jeho otrokom.

Zlo ako také, je zlom len do tej miery, dokiaľ ľudská myseľ tvorí špatnosť, pretože zloba nie je skazenosť duše, ale skazenosť cesty, ktorou duša kráča, realizovaná násilným konaním, ako hovorí Martin Buber (Obrazy dobra a zla, Votobia 1994).

Zloba je zlá preto, že sa odvracia od skutočnosti danej Bohom, že odporuje Božej vôli. A táto cesta vzniká po spoznaní protikladov (viď.: článok  Strom poznania dobra a zla ).

Zlo vnímame ako zlo preto, že sa nad protikladnosť nie sme schopní povzniesť, narozdiel od Boha. Tým, že to nedokážeme, vnášame do sveta chaos.

Lepšie sme  schopní pochopiť dobrý a zlý sklon tak, že zlo nebudeme vnímať ako zlo, ale ako vášeň, a teda niečo, čo je človeku vlastné a dobro zas ako cestu k Bohu.

V Talmude je jecer ha-ra označované “cfoni” (severan), takže ak Žid hovorí o vytlačení Severana, je reč o jecer ha-ra ukrytom v ľudskom srdci.

V dielach rabbiho Leva ben Becalela býva Satan stotožňovaný práve s jecer ha-ra.

-chanele-

STROM POZNANIA DOBRA A ZLA

STROM POZNANIA DOBRA A ZLA

Vo všeobecnosti je STROM prastarým východným symbolom života.

Symbol stromu sa nachádza v rôznych kultúrach, nie len v tej biblickej. Tá má svoj základ jednoznačne v sumerskej mytológii.

Sumerský boh NIN.GIZ.ZI.DA (syn ENKI-ho) je “pán stromu života”. V Egypte ho volali THOUT, v Grécku Hermes = boh tajných vied (astronómia, matematika, stavby pyramíd…).

V sumerskom raji stál strom nesúci zázračné ovocie.

“STROM” nájdeme aj v egyptských mýtoch.

Zo sykomory vyrábala egyptská bohyňa Hathor posvätný nápoj pre duše.

Pod figovníkom bol osvietený Buddha.

V Číne sa uctievajú platany, broskyne a moruše.

Máme záznamy o množstve posvätných stromov (hlavne duby/svätyne) i hájoch, ktoré boli sídlom nadprirodzených bytostí.

Dub je posvätným stromom druidov, v ktorom sídlil germánsky boh hromu “Donar” a

babylonský boh rastlinstva Dumuzi, bol uctievaný ako “strom života”.

V indickej mytológii je strom, ktorého ovocím sa živia holuby, ale hady sa mu vyhýbajú.

Aj islam pozná svoj posvätný strom – Zaqqum. Jeho listy a ovocie budú musieť po poslednom súde zjesť hriešnici a rúhači. Jeho tŕnité halúzky a horké ovocie im bude nadúvať bruchá ako roztavený kov. A poznajú aj “strom sveta”, na ktorého listoch sú napísané mená všetkých ľudí na svete.

Poznáme tiež  kabbalistický ILLÁN i alchymistický strom planét.

Stará židovská legenda hovorí, že Abrahám sadil stromy všade, kadiaľ putoval. Sadenice však rástli len v Kanaáne. Na ostatných miestach sa nevyvíjali. Podľa toho praotec rozoznal, kde žijú veriaci a kde modloslužobníci. Nad pravovernými rozprestrel strom svoju korunu ako ochranu, od modloslužobníkov sa odklonil.

Vo všeobecnosti súvisí slovo “strom” vo väčšine jazykov priamo s termínom “drevo” (Aj v hebrejčine. “EC” = strom, drevo) a to zas so slovami “tvoriť”, “tvar, “budova” i “tvár”.

slov.: drevo, tavr, tvoriť, tvár, tvar

čes.: dřevo, tvar, tvořit, tvář, tvar

hebrej: “tóar” = tvar, forma, obrys

ALE! “ec” = strom, drevo

staroindické: “dáru” = drevo

“dárva” = drevený

lužické: “twar” = stavebné drevo, budova

“twaryś” = stavať

staroslovanské: “pritvorb” = stĺpová sieň

latinské: “forma” = tvar

“dryas” = strom

litevské: “tveriu” = ohradzovať

“tvérti” = držať

grécke: “dory” = strom

“drus” = drevo

Ako chápať ale biblický Strom poznania dobra a zla?

Možno je to poetický opis schopnosti rozlišovať medzi dobrom a zlom a možnosť medzi oboma voliť slobodne. Schopnosť pevne zakorenená v tomto svete duality, rovnako ako je strom zakorenený v zemi a svojou korunou siaha do nebies, rovnako ako sa človek svojou dušou dotýka Boha.

Podľa Martina Bubera (Obrazy dobra a zla, Votobia 1004) ide o prerozprávanie (a možno aj nepochopenie) prastarých mýtov, hovoriacich o závisti a pomste bohov a upozorňuje, že pôvodina chcela možno/isto povedať niečo iné, než hovorí biblický príbeh o Strome Poznania.

Buber apeluje na skutočnosť, že “poznanie dobra a zla” nie je možné brať doslovne, pretože podľa neho nejde o kategorické vymedzenie pojmov kvalít (dobro/zlo), ale o uvedomenie si protikladov (viď. tiež články: Sefer ha-Bahir §1Sefer ha-Bahir §2 , Duša ).

Ochutnaním plodov Stromu Poznania, Adam a Eva nezomreli, ako im bolo predpovedané, len upadli do poznania ľudskej smrteľnosti, ktorú Buber chápe ako “vedomie o nutnosti smrti” a zároveň upozorňuje na dvojznačnosť biblického rozprávania i dvojznačnosť Hadovej reči. Nielenže žena bola stvorená až po oznámení zákazu (!), ale aj Had rozpráva o ovocí dvojzmyselne, akoby ani nevedel to, čo zjavne vie. Prvý ľudský pár tak koná, ale nepozná, čo koná.

Nikde nie je presne vysvetlené čo chápe príbeh pod “dobrom a zlom” a teda pod “protikladmi”. Jediná zmienka o následnej zmene hovorí o tom, že zjedením ovocia sa “stanú ako Boh”, ktorý pozná dobro a zlo. Tvrdí to Had a Boh to potvrdzuje “ako jeden z nás”.

Buber ďalej uvádza tri možné vysvetlenia, čo ľudská dvojica ovocím získala, resp. ako sa “poznanie dobra a zla” prejavilo v ich živote:

1/ získanie pohlavnej túžby

2/ získanie mravného vedomia

3/ poznanie znalosti sveta

Získanie pohlavnej túžby hneď vylučuje, lebo požitie ovocia spôsobilo, že “boli ako Boh” a nakoľko Boh je nadpohlavný, nemožno “poznanie dobra a zla” spájať s pohlavnosťou. Okrem iného boli fyzicky a pohlavne plne vyvinutí ako dospelé jedince.

Mravné vedomie vylučuje hneď za tým, pretože je kontraproduktívne trestať človeka, ktorý získal mravné vedomie, odňatím večného života (!).

Preto uprednostňuje tretie vysvetlenie, aj keď ho považuje za nepodložené. Človek predsa nezískal poznanie až požitím ovocia. Človek predsa vedel pomenovať zvieratá (a teda ovládal reč a bol ju schopný aj intelektuálne použiť) dávno pred prvým hriechom!

“Poznanie dobra a zla” teda považuje za “poznanie protikladov”, ktoré boli v ranom hebrejskom písomníctve nazývané práve termínmi “dobro a zlo”.

Aj “poznanie nahoty” vníma Buber ako “poznanie toho akí sú”. Človek sa teda podľa neho hanbí medzi sebou a aj pred Bohom, za seba preto, aký je, za svoje protiklady a rozdielnosti, resp. ich uvedomenie si (muž/žena), ktoré inak ako v nahote poznať nemožno. A práve poznanie rozdielnosti protikladov, vytvára v človeku poznanie dobra a zla. Avšak priamo s dobrom a zlom to nesúvisí.

Naviac, nakoľko sa človek poznaním dobra a zla “stal ako Boh”, nemožno hovoriť o hriechu, pretože potom by aj Boh musel byť hriešny (!).

Boh mal v úmysle človeka chrániť pred protikladnosťou bytia, avšak ten sa nechtiac vymkol Božej vôli a jeho ochrane.

Vstupuje tak do sveta protikladnosti, čo ho ale nenúti bezprostredne hrešiť, len rozlišovať. Hriech ako taký, je až následok, predpokladaná možnosť, voľba v rozdielnosti.

Keď Boh pred vyhnaním z Raja vyhlasuje trest za prestúpenie zákazu, nehovorí o radikálnej zmene v živote človeka, iba tento život posúva na úroveň protikladov, na cestu dejín sveta.

-ch-

DUŠA

   D  U  Š  A  Kabala učí, že všetko vo svete má dušu (Chajim Vital: Sefer ha Gilgulim), vrátane kameňov. Podľa tradície sa praduša Adama Kadmona, niečo, čo by sa možno mohlo nazvať kolektívnou dušou, rozpadla na čiastky a upadla do démonizovaných črepín kelipot. Tak došlo k vyčleneniu Asija z Jecira (prenesene povedané vyhnanie z raja) a človek sa začal vteľovať do hmotných tiel, aby tak mohol započať veľkú úlohu, zhromaždiť tieto po celom svete rozprášené iskry a vrátiť ich k zdroju. Až sa všetky iskry a dielčie duše vrátia ku svojmu počiatku, zavŕši sa spasenie a všetko opäť dosiahne Jednotu. Vtedy sa Šechina opäť spojí s Bohom, obnoví sa Adam Kadmon a stvorenie bude existovať opäť vo svojej pôvodnej podobe.

Duša je niečo, čo trvá nepretržite, zatiaľ čo sa bunky v celom organizme pravidelne vymieňajú. Je to princíp, ktorý informuje hmotu o jej usporiadaní a vytvára tak živý organizmus. Ide o informujúci princíp, ktorý pretrváva. Živé telo nie je nič iné než duša informujúca telo.

Kabala, ako jediné mystické učenie učí o existencii niekoľkých duší, prebývajúcich v jednom tele. Ovšem, tieto duše nemožno brať doslovne ako niekoľko samostatne existujúcich entít. Sú to akoby dielčie časti jednej bytosti, tak, ako sa ľudské telo skladá z jednotlivých orgánov a len ako celok tvorí telo. A tak aj tieto časti duše, potom tvoria duchovnú bytosť, žijúcu vo fyzickom tele.

Najnižšou dušou je NEFEŠ ( vpn ) – tzv. živočíšna duša, niečo ako vitálny princíp, ktorý drží telo pri živote. V Tanachu sa hovorí v súvislosti s ňou o krvi, ako o nositeľke života (Lev 17.14) a preto je požívanie krvi zakázané. Túto dušu má každá živá bytosť Všetko živé býva tiež nazývané termínom NEFEŠ CHAJA – Živá duša, tj. čokoľvek, čo je živé, v čom je dych života, čiže RUACH.

     Stredná duša sa nazýva RUACH ( xwr ) a človek ju získava v 13-tich rokoch a to na základe duchovného vývoja. Ruach však majú aj zvieratá (Kaz 3.19) a o tomto duchu je písané ako o rovnakom pre všetky bytosti.

     Najvyššia duša NEŠAMA ( hmvn ), zostupuje do tela v 20-tich rokoch, avšak hriešny, či zlý človek, túto dušu nemusí získať nikdy. A pokiaľ bude zotrvávať v zlu a nebude sa snažiť nijak konať nápravu, Boh môže nechať jeho vitálnu dušu NEFEŠ, po niekoľkých nevydarených vteleniach, nevedúcich k žiadnemu vývoju, rozplynúť v ničote.

     Ak však človek prejaví snahu o duchovný rast a vojde do neho RUACH aj NEŠAMA, potom už nemôže takáto duša nikdy zaniknúť.

    A ako človek duchovne rastie, pozdvihuje okrem vlastnej duše aj ostatné padlé iskry Božieho Svetla, ukryté v hmote. Človek nemusí na tejto ceste stúpať rovnomerne. Po čase môže pod vplyvom okolností aj klesnúť, vrátiť sa vo vývoji späť, vplyvom vlastných chýb a pokleskov, aby tak získaním určitých skúseností, mohol dostáť opätovného pozdvihnutia, ako súčasť Božieho Svetla, aby potom nakoniec dosiahol svoj pôvod.

     Na tento vývoj a dosiahnutie pôvodného zdroja slúži podľa kabalistickej teórie gilgul ( lwglg ;hebrej.=točenie; reinkarnácia). Viera v GILGUL prenikla do kabaly pravdepodobne pod helénskym vplyvom (Platónova metempsychóza), aj keď sa to s určitosťou povedať nedá.

     Vo všeobecnosti patrila viera v prevteľovanie, okrem ázijských “náboženských” filozofií, aj do učenia gnostikov, katarov a neskôr sa preniesla aj medzi islamských šíitov.

     V GILGUL verili aj Saadja Gaon (prelom 9. a 10.stor.n.l.) a Izák Slepý. Píše sa o ňom aj v jednej z troch základných kníh kabaly, v SEFER ha-BAHIR ( ryhb-h rps ).

     Kabala, rovnako ako učenia ázijských filozofií o prevteľovaní (samsára), dáva za dôvod inkarnácie, odplatu za chybné činy človeka. Rovnako tak kabala učí, že spravodliví ľudia sa už neprevteľujú.

     Viera v prevteľovanie však nepatrí oficiálne do judaizmu. Ten pôvodne postmortalitu neriešil. Z judaistického pohľadu bola sporná i predstava v nebo, peklo, či raj.

     Kabala je jednoznačne presvedčená, že duša existuje aj mimo hmotné telo a že telo je len prostriedkom k jej vývinu. Každou myšlienkou a činom si duša formuje svoju budúcnosť v ďalších vteleniach, získava skúsenosti, očisťuje sa od sebectva a pôvodnú snahu “len prijímať” premieňa na “dávať” a žiť pre druhých.

Pôvodne  v staroveku ale predstava oddelenosti duše od tela, resp. dualita človeka, bola nezmysel. Pojmom “nefeš chajim” – živá duša, bolo označenie akéjkoľvek živej bytosti, vrátane zvierat.

     Iná tradícia tvrdí (kabalistických škôl je niekoľko, sú podmienené filozofii jednotlivých kabalistických učiteľov), že dôvodom gilgulu je bezdetnosť, tj. druhý, poprípade každý ďalší krát sa narodí len ten, kto zomrel ako bezdetný, aby tak dostal novú šancu splniť si toto základné poslanie a povinnosť.

     Ďalším dôvodom môže byť nesplnenie si náboženskej povinnosti.

     Giglul teda možno chápať ako univerzálne, tak aj konkrétne individuálne.

     Zaujímavým faktom kabaly je rozdielnosť viery, v čo sa duša smie vteliť. Podľa knihy BAHIR, smie ľudská duša opätovne vstúpiť zase len do ľudského tela. Podľa Izáka Luriu, však ľudská duša smie vstúpiť aj do zvieraťa, v hmyz, či kameň, podľa stupňa priestupku, ktorý si týmto musí odpykať.

     Chajim Vital (Sefer haGilgulim) to rozoberá do detailov a vysvetľuje, že vrah sa v budúcom živote rodí ako pokojná voda, ten, kto ohováral, ako mlčiaci kameň  a pyšný ako pokorná včela robotnica…

     Duše boli tvorené po skupinkách. Každá skupina má typický duchovný základ (koreň=šoreš= vrv) a podľa tohto základu si každá vtelená duša hľadá sebe blízke duše. Tie si potom podvedome navzájom pomáhajú, trávia spolu svoj čas, tvoria priateľstvá a pod.

     Rovnako duchovne so zreteľom na spoločný základ, je v kabale sakralizované aj manželstvo. Učenie totiž tvrdí, že duša je vo svojom pôvodnom stave obojpohlavná (viď. tiež Jung a Platón) a na mužskú a ženskú zložku sa rozdeľuje len pred vtelením. Na to, aby získala svoju pôvodnú jednotu, vstupuje za života do manželstva. Sobášiť by sa tak ale mali len duše, ktoré patria do spoločnej duchovnej skupiny, rovnakého základu.

     So svojou skutočnou polovičkou duše však pozemský sobáš obyčajne dovolený nie je, pretože v takomto spojení by sa duše nemohli zdokonaľovať a nemohli by získavať množstvo rôznych vzťahových skúseností, lebo v spojení so svojou skutočnou polovicou by tak tvorili dokonalý pár a teda dokonalú jednotu a nič by sa nenaučili. Výnimočne býva tento zväzok povolený po mnohých a mnohých vteleniach, kedy sú obe zložky už tak zdokonalené, že si to zaslúžia.

Podľa učení niektorých kabalistov, existujú ešte dve archetypálne zložky duše, CHAJA( hyx ) a JECHIDA ( hdyxy ).

Duše sa rodia z Božieho svetla vo svetle sefír a odtiaľ zostupujú ako iskry na Zem. Svoju individualitu získavajú počas svojho zostupu do tela postupne a po jeho opustení, vracajúc sa k zdroju, ju pozvoľna zas vo väčšej miere strácajú.

Podľa knihy ZOHAR , sa duše pred vtelením obliekajú do astrálneho šatu, výzorovo podobnému budúcemu fyzickému telu. Tu sa tiež duša prispôsobuje novej skutočnosti vtelenia a teda prechodu do hmoty. Táto oblasť, nazývaná kabalistami tiež duchovný raj, je medzistupňom medzi sefirotickými svetmi a svetom hmotným. Tu sa nachádza tiež nebeská ješiva, predobrazy pozemských javov a duša tu zažíva duchovnú podobu pozemského života. Podľa Talmudu (Nida 31a) sa človek vraj pred narodením naučí celú Tóru. Tesne po narodení ho anjel udrie po lícia on na všetko zabudne (opäť podobnosť s Platónom a jeho učením o duchovných ideách a o tom, že človek sa za života rozpamätuváva na veci, ktoré už kedysi poznal).

Astrálne telo nazýva kabala termínom CELEM ( mlc ), je úzko spojené s individualitou, je s ňou spojené a po smrti sa od nej oddeľuje a ostáva nejaký čas pri hrobe ako tieň (prízrak). Židovský mysliteľ Menasse ben Israel (17.stor.n.l.), predpokladal, že tento celem ako jediný, môže postihnúť pekelný oheň (ovšem, existencia pekla v judaistickej eschatológii je sporná a opäť podmienená jednotlivými školami).

     Po smrti stúpa duša človeka  späť do nebeského raja, kde sa odpútava postupne od svojej predchádzajúcej hmotnej existencie, potom sa očisťuje a znovu prispôsobuje, tentokrát zas ďalšej inkarnácii.

     Všetky kabalistické školy sa ale zjednocujú v spoločnej viere, že ak človek všetky zložky svojej duše dokáže zjednotiť a spoločne ich povzniesť na vyššiu duchovnú úroveň, môže tak dôjsť k predčasnému vykúpeniu, kedy nutnosť ďalších inkarnácií odpadá. Toto dokáže len málo jednotlivcov, a tak sa duše stále vteľujú, až kým túto schopnosť nezískajú postupne ako výsledok svojho duchovného rastu.

     Predpokladá sa, že NEFEŠ zostáva v blízkosti pozostalých, kým sa telo nerozpadne v prach, počúva modlitby a prosby  a posúva ich vyššie. RUACH odchádza do nebeského Raja a tam sa formuje do podoby tela ďalšieho vtelenia  a NEŠAMA pokračuje ďalej do sefirotických svetov a ak dôjde svojho pôvodného miesta, už nikdy nezostúpi dole. Všetky tri sú ale prepojené a pokiaľ NEŠAMA nedôjde daného cieľa a nedosiahne Božieho Trónu, RUACH a NEFEŠ nie sú schopné dosiahnuť pokoj.

A ak pozostalí neustále chodia na cintorín a nevedia sa odpútať od zosnulého, NEFEŠ ustavične komunikuje s RUACHom a ten kontaktuje NEŠAMu a potom sa vraj, podľa tradície Boh zľutuje nad svetom.

GILGUL trvá do vtedy, kým ľudstvo ako celok nesplní svoje vesmírne poslanie a nepozdvihne úplne všetky padlé iskry a nenavráti ich k ich zdroju, kde sa všetko opätovne zjednotí. Vtedy inkarnácie prestanú a ako posledná duša  sa inkarnuje duša Mesiáša. Potom sa svet navráti späť do svojej pôvodnej podoby pred katastrofou rozbitia nádob, ktoré neudržali Božie svetlo.

Pozdvihnutie všetkých padlých iskier a ich navrátenie k pôvodnému zdroju, sa nazýva TIKUN ( !wqt ). Činiť ho je schopný len človek, pretože jedine on dokáže prebývať súčasne ako v hornom, tak aj v dolnom svete a preto len on môže pomôcť pri likvidácii zla, dokonca vo vesmírnom merítku. V tomto zmysle človek ďaleko prevyšuje anjele, ktoré sú na rozdiel od ľudskej dynamiky, bytosti statické a vyššími sa zdajú len zdanlivo. Človek ich svojou podstatou vysoko prevyšuje.

     Učenie tikunu prinieslo do kabaly tiež pálčivú otázku o pôvode zla a jeho význame vo svete. Tanach zlo pripúšťa, ale chápe ho ako podriadené dobru a slúži podľa neho na preverovanie kvality ľudí. To ale vždy natískalo otázku prečo spravodlivý trpí a hriešnikovi sa darí. Existuje veľa literatúry riešiacej tento problém a to nie len na pôde judaizmu, ale aj kresťanstva. Večný problém teodície nedáva spávať všetkým ľuďom na Zemi a nenachádza uspokojivé riešenie. Každý  nachádza svoje odpovede, ktoré ho niekam posúvajú a nastoľujú dočasný mier na duši.

     Zlo, je podľa mojich naštudovaných vedomostí, v základe potrebné chápať nie ako protivníka dobra. Na dobro a zlo je potrebné hľadieť ako na dve potencie tej istej energie. Sú to dve polarity, existujúce v dvoch polohách. Celý tento svet funguje na duálnom princípe. Svetlo a tma. Mokro a sucho, žena a muž…Čo možno kategorizovať medzi dobro? Svetlo, alebo tmu? Mokro, alebo sucho? Bez svetla nie je život. Ale keby sa deň nestriedal s nocou, život by tiež zanikol. Keby zem nepokropil dážď, neurodilo by sa nič, no v návaloch potôp je ukrytá smrť. Bez  záplav život prekvitá, avšak sucho ho ničí… Nič nie je len dobré a len zlé. Závisí od okolností, od intenzity, od uhla pohľadu.

Nôž sa dá použiť na odkrojenie chleba, ale ja na zabitie človeka. Zabiť možno úmyselne so zákernosťou v srdci, ale aj v sebaobrane, či omylom, nešťastnou náhodou…Vždy keď niečo konáme a je to z nášho ponímania dobro, môže to ako svoj dôsledok priniesť zlo. Ľudia sa zaľúbia – takýto cit je považovaný za pozitívny, avšak, ak sa zaľúbia dvaja ľudia, z ktorých je minimálne jeden zadaný, prináša tento v základe pozitívny cit, negatívne následky.

Zlo je akoby odpad po dobre. Tak, ako keď niekto maľuje byt a robí tým pozitívny čin, v následku tohto konania, sa nahromadia v byte odpadky, ktoré byt znečistia. Odpadky treba odniesť, podlahu umyť, rovnako tak okná. Preto by sme mali aj k zlu pristupovať takto. Zlo nemôže existovať samo o sebe, len ako sprievodný jav dobra, bez ktorého by sme ale toto dobro neboli schopní rozoznať.

Mnohí si kladú otázku, prečo Boh zlo dopúšťa a prečo ho posiela na dobrých ľudí. Boh zlo nedopúšťa, on ho trpí ako nutný prvok tohto sveta. Duálneho sveta voľby, ktorý ako jediný je miestom (práve svojou dualitou) aby umožňoval človeku slobodne voliť si v myšlienkach aj v činoch. A voliť možno len v dualite. Len ak má človek možnosti, môže povedať, že má slobodnú voľbu. A Boh chcel, aby sme slobodu voľby mali, lebo keď tvoril svet, chcel zhliadnuť sám seba a tak stvoril ľudí na svoj obraz. Ľudí slobodných, ktorí sa sami rozhodojú, ktorí ľúbia slobodne a aj Jeho. Ani žena nechce umelú bábiku, o ktorej by si predstavovala, že ju táto ľúbi. Chce dieťa a chce,aby ju ľúbilo samé od seba. To isté chce muž, keď si volí svoju partnerku, to isté ktokoľvek z nás, keď hľadáme priateľstvá, to isté chcú ľudia,ktorí s zaobstarávajú psíkov, mačičky, či iné zvieratká. Nikto nechce nikoho na kľúčik, každý chce mať slobodný vzťah. Slobodné a jedinečné puto s niekým konkrétnym.

Aj Boh chcel mať takýto slobodný vzťah a puto s nami, aby nebol sám. Lebo, tak ako my pociťujeme smútok zo samoty, mohol ho predsa pociťovať aj ON! Sme duchovné bytosti, žijúce v telách – božské bytosti žijúce v telách! Prepájame duchovný svet s tým hmotným. Boh sa v nás zrkadlí podľa našej slobodnej vôle.

Ak sa nám teda deje niečo zlé, nie je to preto, že nás Boh za niečo trestá, alebo nás skúša, či dokonca odmeňuje svojou láskou (“koho Boh miluje toho krížom navštevuje”) – nič z toho myslím nie je pravda. Zlo je súčasťou tohto sveta, ktorý Boh stvoril tak, aby smel tento existovať sám o sebe, aby On nemusel zasahovať, aby bola konaná slobodná vôľa nás všetkých, aj za cenu obetí, nešťastí a chorôb, i našich vzájomných ubližovaní…to sú všetko len zákonitosti tohto sveta, prírodných zákonov a zákonov pravdepodobnosti. Boh nemôže zasahovať do našich životov, lebo by musel obísť a porušiť prírodné zákony, narušiť kauzalitu, narušiť slobodnú vôľu. Bez slobodnej vôle ale prestávame byť ľuďmi.

A tak, keď sa nám stane niečo zlé, nemali by sme si klásť otázku, prečo sa to stalo práve nám, ale naopak, pýtať sa, že keď sa to už stalo, čo teraz s tým? Ako to vyriešiť? Verte, že Boh je s nami aj v bolestiach. Viac, ako ktokoľvek iný. A pomáha nám cez druhých ľudí tieto bolesti znášať. Lebo nemôže zasiahnuť, zasiahnuť smú len naši blízki. On je v nás a skrze nás pôsobí na tento svet. Nie priamo sám od seba.  A nám sa možno zdá, že na nás kašle, dokonca, že nás trestá. Nie. Žiadny rodič by niečo také neurobil. Prečo by to mal robiť ON?

Je na nás, aby sme to skôr či neskôr pochopili a odpustili Mu, že stvoril nedokonalý svet plný zla, že stvoril nás – možno tiež nedokonalých (ale zdokonaľujúcich sa), odpustiť si navzájom a žiť len vo vzájomnej láske. Lebo láska je základ tohto sveta. Na nej všetko stojí  ( rabín H.S.Kushner: Proč se zlé věci stávají dobrým lidem; M.O.Aivanhov: Strom Poznání Dobrého a Zlého).

Všeobecne však judaizmus v minulosti chápal bezdôvodné utrpenia ako “tresty z lásky” (“jisurim šel ahava”) a to ako určitú katarziu ľudskej duše. Odmenou za utrpenie bol prísľub odmeny na onom svete a posmrtný trest pre hriešnikov, ktorým sa vodilo za života dobre. Toto je ale bezvýznamné vysvetlenie v prípade holokaustu…

Stredoveká židovská filozofia vychádzala z filozofií novoplatonizmu a aristotelovskej filozofie. Pre nich bolo zlo negáciou dobra.

Kabala ako taká vysvetľuje tri možnosti vzniku zla.

1/ zlo je zbytkom starších sefirotických systémov

2./ Zlo vzniklo predimenzovaním jednej sefiry a jej izolácii od ostatných, kedy sa iskry svetla rozleteli vesmírom, tieto ostali uväznené v hmote a úlohou človeka je ich prinavrátiť späť

3./ Zlo vzniklo pri vesmírnej prakatastrofe, kedy nádoby (sefiry) boli rozbité, démonické sily pri tom prevýšili a zajali anjelske sily.

Kelipot chápu kabalisti ako démonické štruktúry, koncipované v deštruktívnom obraze nazývanom SITRA ACHRA ( hrxa hrjs ) , Druhá strana.

       Pôsobenie zlých síl na čele s Belialom, Samaelom a Ašmodajom, proti anjelským sféram, rozpracovala hlavne luriánska kabala. Podľa tohto učenia je každý svätý človek obklopený silami zla, proti ktorým sa tento musí neustále brániť.

     Kabala nemá nijak výrazne rozpracovanú postmortalitu. Po smrti prechádza duša temnotou, na ktorej konci je svetlo a kde sa opätovne stretáva s blízkymi osobami, ktoré umreli pred ňou. Tridsať dní pred smrťou duša človeka v spánku každú noc od neho odchádza a pozoruje svoje miesto mimo telo. Človek si však toto neuvedomuje. V hodine smrti sa duša stretá so svojimi mŕtvymi príbuznými, títo ju odprevádzajú až na miesto, kde je jej dané spočinúť (Zohar I, 217 b).

     Zmienka o stretnutí ľudskej duše po smrti so svetlom, je v kabale bežná.  Tak isto aj stretnutie s anjelmi, či Adamom. A je možné predpokladať, že toto stretnutie s anjelmi a svetlom má očisťujúci charakter na dušu.

     V knihe Zohar sa tiež píše o spätnej projekcii prežitého života, činov a myšlienok v ňom prežitých (Zohar I, 221b).

     V Kabale existujú ešte dve zaujímavé učenia o dušiach. Ide o tzv IBBUR – “tehotenstvo duší”  a  DIBBUK, čoby “posadnutosť zlým duchom”.

      IBBUR ( rwb[ ) je vtelenie dvoch a viacerých duší v jednom tele. K vteleniu ďalších, než pôvodnej jednej duše, dochádza ale až po narodení človeka, často krát až v dospelosti. Jedná sa spravidla o vtelenie duše spravodlivého človeka, ktorý je v duchovnej spriaznenosti (duchovný základ) so slabšou dušou, ktorá nie je schopná sa vysporiadať so životom  a jej duchovnými úlohami samostatne. Vtedy duša zbožného rabína, či učenca vstupuje do tela dodatočne ako pomocník na duchovnej ceste. Pretrváva v tele len do vtedy, dokiaľ je to potrebné a potom odchádza. podobne sa môže do tela vteliť aj duša zomrelej milovanej osoby, ktorá potom zotrváva v tele žijúceho človeka ako odlesk a tento nie je na všetko v živote sám (V.Sadek: Židovská mystika).

     Pod označením DIBBUK (qwbyd ) sa  rozumie démon, zlý duch, či zákerný duch mŕtvej osoby, ktorý vstupuje do tela  žijúceho človeka a ovláda ho do takej miery, že tento sa môže aj zblázniť, alebo mať iné psychické poruchy. Je možné sa ho zbaviť exorcizmom. Spravidla sa touto činnosťou zaoberá veci znalý rabín.

Nie všetci starovekí Židia verili v dualitu ľudskej bytosti. Saduceji neverili ani v dušu, ani v zmŕtvychvstanie, neverili v anjelov, ani nečistých duchov, ktorí môžu vstúpiť do človeka (1 Sam 16.14). Farizeji naopak áno (Skutky 23.8).

– chanele –