NEBO, PEKLO, RAJ

 
NEBO, PEKLO, RAJ
 
 
  Nebo patrí Bohu, ale zem synom Adamovým (Ž 15.16), hovorí Tóra. Pohľad človeka na nebesá sa v rôznych dobách líšil.

     Starozákonní Židia považovali nebesá (hebrej. šamájim) za súčasť vesmíru stojacu v protiklade k zemi.
     Vedeli  oceniť krásu hviezd, pevnosť nebeských základov, pravidelnosť pohybu vesmírnych telies. Obdivovali nádheru nočnej oblohy, s bázňou vzhliadali k Božím nádržiam dažďa a snehu.
     Človek však do neba prístup nemal, narozdiel od učenia kresťanských otcov, podľa ktorých Boh v nebi necháva tiež miesto pre svojich vyvolených.
     Pre synov Izraela boli a sú nebesá stále tabu. Avšak nie filozofickým tabu. Židovskí mystici túto časť Božieho stvorenia starostlivo skúmali. Židovská tradícia však nerozlišuje  medzi nebom hmotným a duchovným. Obe sa navzájom prelínajú, jedno je súčasťou druhého.
     Nebesá sú príbytkom Božím a tým sa dokazuje Božia všadeprítomnosť. Ak sú nebesá ako celok Jeho príbytkom a neoddeliteľnou súčasťou vesmíru, je ním i samotná Zem. Boh sa nachádza naozaj všade.
     Mystický judaizmus rozoznáva sedem nebies, skrze ktoré putuje duša mystika, podľa toho, na akej výške duchovného vývinu dotyčný stojí.
     Najnižšie položené  a človeku najprístupnejšie je nebo prvé, nazývané Vilon, prekladané ako “Závoj” Nebies a ukrývajúce svetlo vyšších svetov. Zvykne byť nazývané aj “kráľovstvom nebeským”.
     Nebo nad ním – Rakija (“Nebeská klenba”), bráni človeku nahliadať do nebeských ciest, aby si zachoval duševné zdravie. Nazýva sa tiež sférou duchovnej skúsenosti. Miesia sa tu cez seba modlitby ľudí s modlitbami nevtelených ľudských duší, anjelov a duchov.
     V treťom nebi Šechakim (“Obloha”) sa nachádza dvanásť veľkých nebeských duchov ľudstva a odtiaľto boli vyslané prvé generácie stvorenia (ryby, vtáctvo). Manifestuje sa tu tiež 22 písmen hebrejskej abecedy, ktorými sa riadia všetky ostatné vyššie svety.
     V štvrtom nebi – Zebul (“Príbytok”), majú pôvod všetky nebeské telesá  a práve sem je situovaný Nebeský Chrám, v ktorom sídli Mesiáš a 10 veľkých duchovných majstrov.
     Piate Maon (“Miesto príbytku”), zodpovedajúce  dňu stvorenia, kedy bola stvorená súš  a rastlinstvo, je miesto zrodu  a pôsobenia farieb, zvukov a tvarov. Obývajú ho anjele.
     Makom (“Miesto”) je nebo šieste, kde sa všetko predurčuje a kde sa tiež vymeriavajú odmeny a tresty. Odtiaľto sa tiež šíri Hlas Boží.
     Na vrchole všetkých šiestich nebies stojí posledné – siedme a najsvätejšie Arabot (“Oblaky, Nebesia”). Je odtiaľ najbližšie k Bohu a tradícia ho opisuje buď ako šíre nebeské more, alebo ako nekonečný mrak, v ktorom sa tvoria duchovia a kam sa po svojom zostupe do nižších svetov opäť vracajú. Je tu tiež Božia Rosa, ktorá v deň Vzkriesenia privedie mŕtvych k životu, i svetlo prvého dňa stvorenia, ktoré obsiahlo celý svet i čas v ňom.
     Je to miesto stvorenia všetkého dobrého, milosrdného a spravodlivého, požehnania a mieru. Zásobáreň života.
     Všetkých sedem názvov je sedem biblických pomenovaní pre nebo a prvá zmienka o nich je v rannej apokryfnej literatúre.
     Kabalisti ich všetky chápu ako duchovný rozmer, narozdiel od všeobecného chápania nebies starozákonného obdobia.
     Mysticizmus sa dostal do judaizmu pod perzsko-helénskym vplyvom. Jeho podoba nemala nikdy základ v starozákonnom učení. Starozákonný Žid, narozdiel od toho stredovekého, žil prítomnosťou.
     Exil priniesol zrod eschatológie a následne posilnil mesianizmus. Mystika umožňovala únik z reality. Bola nádejou.
 
     Ani termín “PEKLO” nemožno v judaizme chápať v kresťanských rozmeroch.
     Ekvivalentom slova “Peklo” je hebrejské “šeol”, ktorého význam je v Tanachu(SZ) chápaný ako “hrob”, “záhrobie”, či prenesene “záhuba”.
     Talmud ho chápe ako miesto, kde sú po smrti trýznení zlí ľudia, aby si odpykali hriechy (Mišna, Avot 1.5, 5.22)a stavia ho do protikladu k Záhrade Eden (citácie používané termín šeol = 4M 16.30, 5M 32.22, Ž 9.18, 49-16, 86.13, Pr 1.12, 5.5, 7.27, 15.24, 23.14, 27.20, Iz 5.14, 14.9, 11,15, 37.9, Hoz 13.14, Am 9.2 a Jon 2.3).
     Šeol je tmavým tunelom, na ktorého konci je prechod do Svetla a iného vesmíru. Spravodliví prechádzajú onou najvzdialenejšou hranicou do Sveta Utvárania (“Olam Berija”), ostatní, ktorí sa musia ešte zrodiť v tele, ostávajú v tuneli popr. tesne na hranici spomínanej Tmy a Svetla. Môže tu dôjsť k interakcii s vyššími duchovnými bytosťami spoza hranice i ku komunikácii s nimi. Ináč ostávajú duše v šeole podelené podľa svojho duchovného charakteru a vývinu.
     Iný termín pre označenie pekla je “gehenna”. Je výsledkom ľudovej slovesnosti, podmienená historickými udalosťami a legendou o údolí Himmónovom, kde sa v staroveku prinášali ohňové obete Molochovi, mnohokrát detské, čo silne kontrastoval s charakterom judaizmu.
     Gehenna sa tak stala rozšíreným významom slova šeol.
     Podobne je to aj so slovom “raj”. Ani toto hebrejčina nepozná vo význame kresťanského raja. Pôvodne toto slovo v judaizme dokonca neexistovalo.
     Starovekí Židia poznali len “záhradu Eden”, tak ako sa o nej rozpráva v 1M (3.8) ako o Božej záhrade. V Tanachu (SZ) nie je nebo ekvivalentom pre raj, i keď neskôr je v kabale pod vplyvom okolitých filozofií, tento náznak zrejmý.
     Záhrada Eden je chápaná ako pravlasť prvej ľudskej dvojice, ako konkrétne miesto na Zemi, o ktorého lokalizáciu sa už stáročia snažia vedci aj laici.
     Doslovne sa jedná o “záhradu v Edene smerom na východ” (Gan b-eden mikkedem).
     Rozprestierala sa vo vymedzení štyroch riek, nesúcich názvy: Píšón, Gíchón, Chiddekel a Perát.
     Píšón (podľa Zimerna rieka Ganga) obtekal krajinu Chavíla. Podľa Prvej Knihy Samuelovej (15.7) bola Chavíla v Saulovej dobe sídliskom Amalékovcov. Je možné, že sa jednalo o Arábiu (viď. tiež Sir 24.25) a podľa knihy Genezis (25.18) bola zároveň obydlím Izraelitov.
     Slová príbuzné s názvom Chavíla vypovedajú o “akomsi” sídle, časti, podiele, či diele, spoločnosti, ale i o stzrádaní alebo balíku. I zlí duchovia, žijúci na púšti sa v hebrjčone povedia  “malachej chavala” = záškodní, škodní duchovia (poslovia).
     V SZ-onnej dobe totiž žili zlí duchovia a príšery uprostred púšte (viď tiež SZ-onný obrad s kozlom na Jom Kipur).
     Chavíla mohla teda byť púštnou krajinou, komusi pridelenou.
     Krajina Kúš, ktorou pretekal Gíchon, sa rozumie pravdepodobne Etiópia, popr. Núbia, pričom Gíchon je možno súčasný Níl. Jeho názov snáď súvisí so slovesom “náhle sa objavil” = gicha.
     Etiópia sa rozkladá od 2. nílskeho kataraktu p 6. a je možné, že pre pešiaka sa táto, z určitého smeru pred ním náhle vynorila  a tak dostala svoj názov.
     Chiddekel je hebrejsky Tigris, ale ten netečie na západ od Asýrie (1M 2.14)!
     Pravdepodobne má rieka niečo spoločné s palmami, ktré rástli a rastú(?) pozdĺž jej toku. Natíska sa otázka, či jeho koryto nebolo v minulosti viac na východ.
     Jedinú rieku, ktorú možno s určitosťou identifikovať, je Eufrat, hebrejsky Perat.
     Môže byť, že názvy riek a krajín sa rokmi ovplyvnili kultúrou doby, poprípde sa prepisovači, upravovatelia, či kompilátori pokúsili o štylzáciu, alebo lepšiu názornosť výkladu.
     V tom prípade sa pri chápaní raja musíme držať len dvoch holých faktov: že sa jedná o bájnu oblasť zvanú medzi Semitmi Eden a to, že leží kdesi na východe.
     Je zrejmé, že starí Izraeliti mali spoločný základ svojich mytologických legiend s inými semitskými národmi, o čom svedčí množstvo dochovaných babylonských doštičiek, či doštičiek sumerských.
     Sumeri síce Semitmi údajne neboli (dodnes sa ich pôvod nepodailo úspešne určiť), ale mnoho Semitov ovplyvnili.
     Biblická správa o Raji, o Potope sveta – to všetko má svoj predobraz v starovekých sumerských mýroch.
     V jednom z nich, o raji s pramenitou vodou a krásnymi záhradami, kde ľudia nechorľaveli a nezomierali, sa hovorí o hriechu, kedy sa jeden z jeho obyvateľov
najedol zo zakázaných rastlín.
     Sumerské slovo E.DIN označovalo údolie veľkej rieky, vytekajúcej z vysokých hôr na severe. E.DIN sa doslovne prekladá ako “Domov Spravodlivých”. Možno by stálo za zmienku spomenúť hebrejské slovo Din = Súd. Možno nie len semitské kultúry boli ovplyvnené Sumermi, ale aj samotné semitské jazyky (nakoniec ako aj v dnešej dobe slovenčina napr. angličtinou).
     Ak Sumer ležal v povodí Eufratu a jeho mýty hovoria o E.DIN-e na východe, museli by sme “rajskú záhradu”, posunúť až do Asýrie.
     Sir William Willcoch kladie raj do oázy v okolí dnešných lokalít Anah a Hit, sz od Bagdádu a severne od miesta, kde sa Tigris s Eufratom k sebe najviac približujú.
     Pod ohnivým mečom anjela, strážcu raja, považuje odrazy horiaceho asfaltu na východe.
     Franz von Wendrin tvrdil, že raj ležal na  meklenbursko-pomoranskej hranici.
     Martin Luther uznával možnú existenciu ohradenej krajiny (od slova gan=záhrada a Pardes=perzsky ohrada) ako aj možnosť, že termínom Eden bola nazývaná celá Zem (!).
     V 13.stor. n.l. hľadali raj v Ázii, zrejme pod vplyvom biblického umiestňovania Chiddekelu na východ od Asýrie. Najbližší veľtok takto hľadaný by bol rieka Indus. Ak by sme šli ešte viac na východ, mohlo by sa jednať o už spomínanú Gangu, Jang c´e tiang, či Chuang-che, alebo o severovýchodnú Tarím (Tchali-mu-che) menšieho charakteru. A Sumeri pochádzajú odkiaľsi z východu.
     Termínom raj, prekladá Septuaginta slovo Pardes, i napriek svojmu perzskému pôvodu.  Ten sa stal v kresťanstve názvom pre nebeské obydlie blažených, či  bydlisko spravodlivých.
     Termín Pardes si hebrejčina zachovala tiež a dnes slúži na pomenovanie sadu, zväčša citrusového.
     V kabale dostal Pardes nehmotnú podobu, do ktorej nemožno vstúpiť za života v tele. Podľa tradície takto do neho vstúpili len štyria muži a len jeden to prežil bez újmy na zdraví. Bol to rabi Akiva (Talmud, Chagiga 14b).
     Tu údajne trávia čas duše mŕtvych a tu nakoniec dostanú aj pokyny pre budúci život a “v zármutku sa odoberú  do vyhnanstva, na miesta, kde nie je pravého šťastia”(Sefer Zohar), čím sa myslí život v hmotnom tele.
     Jeho filozofický význam je pravdepodobne ovplyvnený Platónovou filozofiou o metempsychóze , ktorá má v hebrejčine názov Gilgul a ide o prevteľovanie, či reinkarnáciu.
     Tanach (Starý Zákon) však termín Pardes nepoužíva a je teda neskoršieho dáta, než jeho kodifikácia Tanachu masoretmi.
     Takéto ponímanie raja však judaizmus pôvodne neobsahoval. I Gehenna vznikla vývojom, rovnako ako tradícia o záhrade Eden zo starších sumerských mýtov, pričom Gan-Eden  bol pôvodne chápaný ako konkrétne hmotné miesto.
    O Šeoli možno z tologického hľadiska okolitých starovekých semitských kultúr hovoriť ako o podsvetí, možno tiež mieste konkrétnom, avšak zabudnutom.
     Všetky mystické prvky boli do judaizmu včlenené dodatočne.
     Kresťanské chápanie týchto troch termínov je výsostne duchovné, snáď až na biblický raj, ktorý by po ústupku mohol označovať aj v tomto prípade okrem svojej duchovnej podoby, aj konkrétne miesto v minulosti ľudstva.
 
– chanele –
    
    
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: