SUMERSKÝ MÝTUS O DU-KU KONTRA BIBLICKÝ RAJ

 

Záhrada EDEN z biblického rozprávania mohla byť v ľudovej slovesnosti inšpirovaná aj sumerským posvätným pahorkom DU-KU (tiež DUL-KUG). (Abraham pochádzal z Ur-u, ktorý pôvodne niesol sumerské meno Uruk).

Išlo o mýtické miesto, ktoré sa dostalo  aj do kultúry Asýrčanov a Babylončanov. Bolo to miesto nachádzajúce sa “na nebeskej a pozemskej hore”, čo možno z kozmologického hľadiska stotožniť so svetom, ktorý bol pred oddelením neba od zeme.

Je popisovaný ako domov oviec a obilia, ľudskej kultúry  a miesto, kde v prvotných časoch bývali sumerskí bohovia, nazývaní ANUNAKIM. Odtiaľ vydávali svoje osudové rozhodnutia. Ich vládcom bol boh AN (inak tiež ANU), stvoriteľ sveta, ktorý nikdy nebol spodobňovaný a ktorého podoba je nejasná. ANUNAKIM sa prekladá sumerológmi ako = zostúpivší z neba (AN=nebo).

Podľa sumerského ponímania sveta sa DU-KU nachádzal na východnom okraji Mezopotámie. Niektorí vedci sa ho snažia stotožniť s úpätím pohoria ZAGROS, ktorého úrodné podnebie mohlo prispieť k rozvoju ľudskej civilizácie.

DU-KU predstavoval centrum sveta, nachádzajúce sa nad sladkým podzemným oceánom APSÚ, na ktorého dne býval boh múdrosti a stvoriteľ ľudí ENKI (epos o stvorení ľudí: ENKI A NINMACH).

Jeho pozemskými náprotivkami boli svätostánky v Girsu, Nippure a Eridu. Boli to jeho pozemské alternatívy, podobne ako v neskoršom judaizme pozemský a nebeský Jeruzalem.

© chanele

zdroj:

Reklamy

BEREŠIT 2. – ROZPRÁVANIE O RAJI

Text sidry ďalej rozpráva o Raji. Definuje ho ako záhradu so štyrmi riekami, ktoré sa snaží aj lokalizovať a tým vlastne vymedziť miesto na zemi, kde sa Raj nachádzal. Text naviac uvádza, že ležal východne od Edenu (1M 2.8), pričom Eden označuje čosi neidentifikovateľné – nevieme ani toľko, či to bolo mesto, alebo krajina.

O presnú lokalizáciu Raja sa snažilo už veľmi veľa jednotlivcov, avšak k dnešnému dňu neúspešne. Je niekoľko teórií, kde sa pravdepodobne Rajská záhrada nachádzala, od klasickej, zahŕňajúcej Mezopotámiu, až po miesta v Malej Ázii, či exotickejšie lokácie ako napr. Slovensko (!). Viac o tejto problematike si môžete prečítať v už staršom článku NEBO, PEKLO, RAJ.

Tiež nájsť štyri biblické rieky nie je ľahké. Istí si môžeme byť len dvomi názvami riek. Termín PERAT sa do dnešných dní používa na označenie rieky EUFRAT. CHIDDEKEL je zas overiteľný staroveký termín pre rieku TIGRIS. S riekami GÍCHÓN a PÍŠÓN je to už horšie. PÍŠÓN je podľa niektorých autorov a bádateľov rieka INDUS (Dillman, Delitzsch), GANGA (Flavius), či FAISAN – rieka v Arábii, alebo len nejaká mezopotámska rieka, ktorú sa nepodarilo nájsť (Speiser). Text spomína v súvislosti s PÍŠÓNOM krajinu CHAVÍLA, ktorá býva stotožňovaná s Arabským polostrovom, resp. so Saudskou Arábiou a predpokladá sa pri tom, že ide o novoobjavenú rieku Kuvait. Biblický text označuje CHAVÍLU ako krajinu plnú zlata a Arábia je ako celok naozaj dodnes zdrojom veľmi kvalitného zlata. Niektorí bádatelia v tejto oblasti kladú CHAVÍLU do priestoru Perzského zálivu. Názov rieky PÍŠÓN je pravdepodobne odvodený od hebrejského slovesa SKÁKAŤ (PVS), ale to nám veľmi nenapovie. Určiť presne, kadiaľ tiekla, sťažuje aj ten fakt, že tento termín je v celej Biblii použitý len jeden krát.

Názov rieky GÍCHÓN by pravdepodobne mohol vypovedať o  “vytrysknutí” (hebrej.: GJCH – vytrysknúť) a dodnes sa tak nazýva prameň v Kedronskom údolí. Určite však nemá nič spoločné s pôvodne rajskou riekou, pretože táto mala obtekať krajinu KÚŠ, ktorá je jednoznačne stotožňovaná s Etiópiou. Podľa odborníkov nie je možné (?) aby Raj zaberal Mezopotámiu spolu so Saudskou Arábiou aj Etiópiou. Preto sa prikláňajú k jednoduchšej variante, že pod krajinou KÚŠ treba chápať krajinu Kasítov, tj. krajinu KAŠŠU, ležiacu v Mezopotámii.

V súvislosti s riekami sa spomína tiež AŠŠUR. Verí sa, že sa tým myslela Asýria, ale ako vieme, v minulosti ľudstva hrali významné postavenie hlavne mestá (mestské štáty boli prvotné spoločenské zoskupenia hneď po rodinných klanoch) a teda mohlo ísť nie o Asýriu, ale o jej hlavné mesto ASSUR, obývané od roku 3 000 p.n.l. až po 7. stor. p.n.l.

Zaujímavá je tiež hypotéza Paula Thomasa (A ráj už byl, Dobra 2001), ktorý určuje existenciu Raja a jeho štyroch riek do obdobia, kedy bola Afrika Saudská Arábia spojené a namiesto Červeného mora tiekla na jeho mieste, zaujímajúcom dnes jeho východné pobrežie Egypta a západné pobrežie saudskej Arábie, rieka – štvrtá hľadaná popri Eufrate, Tigrise a Níle. Či je však z hľadiska geológie a ľudského vývoja možná, nedokážem posúdiť. Zosúladiť odtrhnutie oboch pevninských platní a úroveň ľudskej spoločnosti si netrúfam.

A posledná a asi najpravdepodobnejšia teória sa opiera o satelitné snímky, za pomoci ktorých boli objavené suché korytá dvoch riek pôvodne tečúcich v blízkosti Eufratu a Tigrisu a môžu byť pozostatkom riek PÍŠÓN a GÍCHÓN. Na území, ktorým pretekali, bol v rozmedzí rokov 12 500 p.n.l. – 7 000 p.n.l. naozaj hotový raj s veľmi bujnou vegetáciou.

Spomenuté časové obdobie vymedzuje tzv. mezolitikum, obdobie, kedy sa človek “zmenil”  z lovca – zberača na poľnohospodára. Územie však musel zmeniť kvôli prudkému zvýšeniu morskej hladiny, ktorá tak mýtický biblický Raj navždy pochovala pod hladinou Akabského zálivu. Dnes sa toto predpokladané miesto, na ktorom pravdepodobne ležal Raj, nachádza asi 61 metrov pod hladinou zálivu.

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

STROM POZNANIA DOBRA A ZLA

STROM POZNANIA DOBRA A ZLA

Vo všeobecnosti je STROM prastarým východným symbolom života.

Symbol stromu sa nachádza v rôznych kultúrach, nie len v tej biblickej. Tá má svoj základ jednoznačne v sumerskej mytológii.

Sumerský boh NIN.GIZ.ZI.DA (syn ENKI-ho) je “pán stromu života”. V Egypte ho volali THOUT, v Grécku Hermes = boh tajných vied (astronómia, matematika, stavby pyramíd…).

V sumerskom raji stál strom nesúci zázračné ovocie.

“STROM” nájdeme aj v egyptských mýtoch.

Zo sykomory vyrábala egyptská bohyňa Hathor posvätný nápoj pre duše.

Pod figovníkom bol osvietený Buddha.

V Číne sa uctievajú platany, broskyne a moruše.

Máme záznamy o množstve posvätných stromov (hlavne duby/svätyne) i hájoch, ktoré boli sídlom nadprirodzených bytostí.

Dub je posvätným stromom druidov, v ktorom sídlil germánsky boh hromu “Donar” a

babylonský boh rastlinstva Dumuzi, bol uctievaný ako “strom života”.

V indickej mytológii je strom, ktorého ovocím sa živia holuby, ale hady sa mu vyhýbajú.

Aj islam pozná svoj posvätný strom – Zaqqum. Jeho listy a ovocie budú musieť po poslednom súde zjesť hriešnici a rúhači. Jeho tŕnité halúzky a horké ovocie im bude nadúvať bruchá ako roztavený kov. A poznajú aj “strom sveta”, na ktorého listoch sú napísané mená všetkých ľudí na svete.

Poznáme tiež  kabbalistický ILLÁN i alchymistický strom planét.

Stará židovská legenda hovorí, že Abrahám sadil stromy všade, kadiaľ putoval. Sadenice však rástli len v Kanaáne. Na ostatných miestach sa nevyvíjali. Podľa toho praotec rozoznal, kde žijú veriaci a kde modloslužobníci. Nad pravovernými rozprestrel strom svoju korunu ako ochranu, od modloslužobníkov sa odklonil.

Vo všeobecnosti súvisí slovo “strom” vo väčšine jazykov priamo s termínom “drevo” (Aj v hebrejčine. “EC” = strom, drevo) a to zas so slovami “tvoriť”, “tvar, “budova” i “tvár”.

slov.: drevo, tavr, tvoriť, tvár, tvar

čes.: dřevo, tvar, tvořit, tvář, tvar

hebrej: “tóar” = tvar, forma, obrys

ALE! “ec” = strom, drevo

staroindické: “dáru” = drevo

“dárva” = drevený

lužické: “twar” = stavebné drevo, budova

“twaryś” = stavať

staroslovanské: “pritvorb” = stĺpová sieň

latinské: “forma” = tvar

“dryas” = strom

litevské: “tveriu” = ohradzovať

“tvérti” = držať

grécke: “dory” = strom

“drus” = drevo

Ako chápať ale biblický Strom poznania dobra a zla?

Možno je to poetický opis schopnosti rozlišovať medzi dobrom a zlom a možnosť medzi oboma voliť slobodne. Schopnosť pevne zakorenená v tomto svete duality, rovnako ako je strom zakorenený v zemi a svojou korunou siaha do nebies, rovnako ako sa človek svojou dušou dotýka Boha.

Podľa Martina Bubera (Obrazy dobra a zla, Votobia 1004) ide o prerozprávanie (a možno aj nepochopenie) prastarých mýtov, hovoriacich o závisti a pomste bohov a upozorňuje, že pôvodina chcela možno/isto povedať niečo iné, než hovorí biblický príbeh o Strome Poznania.

Buber apeluje na skutočnosť, že “poznanie dobra a zla” nie je možné brať doslovne, pretože podľa neho nejde o kategorické vymedzenie pojmov kvalít (dobro/zlo), ale o uvedomenie si protikladov (viď. tiež články: Sefer ha-Bahir §1Sefer ha-Bahir §2 , Duša ).

Ochutnaním plodov Stromu Poznania, Adam a Eva nezomreli, ako im bolo predpovedané, len upadli do poznania ľudskej smrteľnosti, ktorú Buber chápe ako “vedomie o nutnosti smrti” a zároveň upozorňuje na dvojznačnosť biblického rozprávania i dvojznačnosť Hadovej reči. Nielenže žena bola stvorená až po oznámení zákazu (!), ale aj Had rozpráva o ovocí dvojzmyselne, akoby ani nevedel to, čo zjavne vie. Prvý ľudský pár tak koná, ale nepozná, čo koná.

Nikde nie je presne vysvetlené čo chápe príbeh pod “dobrom a zlom” a teda pod “protikladmi”. Jediná zmienka o následnej zmene hovorí o tom, že zjedením ovocia sa “stanú ako Boh”, ktorý pozná dobro a zlo. Tvrdí to Had a Boh to potvrdzuje “ako jeden z nás”.

Buber ďalej uvádza tri možné vysvetlenia, čo ľudská dvojica ovocím získala, resp. ako sa “poznanie dobra a zla” prejavilo v ich živote:

1/ získanie pohlavnej túžby

2/ získanie mravného vedomia

3/ poznanie znalosti sveta

Získanie pohlavnej túžby hneď vylučuje, lebo požitie ovocia spôsobilo, že “boli ako Boh” a nakoľko Boh je nadpohlavný, nemožno “poznanie dobra a zla” spájať s pohlavnosťou. Okrem iného boli fyzicky a pohlavne plne vyvinutí ako dospelé jedince.

Mravné vedomie vylučuje hneď za tým, pretože je kontraproduktívne trestať človeka, ktorý získal mravné vedomie, odňatím večného života (!).

Preto uprednostňuje tretie vysvetlenie, aj keď ho považuje za nepodložené. Človek predsa nezískal poznanie až požitím ovocia. Človek predsa vedel pomenovať zvieratá (a teda ovládal reč a bol ju schopný aj intelektuálne použiť) dávno pred prvým hriechom!

“Poznanie dobra a zla” teda považuje za “poznanie protikladov”, ktoré boli v ranom hebrejskom písomníctve nazývané práve termínmi “dobro a zlo”.

Aj “poznanie nahoty” vníma Buber ako “poznanie toho akí sú”. Človek sa teda podľa neho hanbí medzi sebou a aj pred Bohom, za seba preto, aký je, za svoje protiklady a rozdielnosti, resp. ich uvedomenie si (muž/žena), ktoré inak ako v nahote poznať nemožno. A práve poznanie rozdielnosti protikladov, vytvára v človeku poznanie dobra a zla. Avšak priamo s dobrom a zlom to nesúvisí.

Naviac, nakoľko sa človek poznaním dobra a zla “stal ako Boh”, nemožno hovoriť o hriechu, pretože potom by aj Boh musel byť hriešny (!).

Boh mal v úmysle človeka chrániť pred protikladnosťou bytia, avšak ten sa nechtiac vymkol Božej vôli a jeho ochrane.

Vstupuje tak do sveta protikladnosti, čo ho ale nenúti bezprostredne hrešiť, len rozlišovať. Hriech ako taký, je až následok, predpokladaná možnosť, voľba v rozdielnosti.

Keď Boh pred vyhnaním z Raja vyhlasuje trest za prestúpenie zákazu, nehovorí o radikálnej zmene v živote človeka, iba tento život posúva na úroveň protikladov, na cestu dejín sveta.

-ch-

KDE LEŽAL EDEN?

KDE LEŽAL EDEN?

Stovky rokov hľadajú ľudia stratený raj. “Rozprávkové” miesto, odkiaľ boli vyhnaní. Kde ležal Eden?

Existuje niekoľko hypotéz. Niektoré sú až príliš atraktívne.

Od povodia Modrého Nílu, cez Biely Níl, Kaspický záliv, rieku Araxes v Arménsku, Prusko, horný Dunaj, Cejlón, Kubu, až po údolie Jordánu, Palestínu, Sýriu, či dokonca Slovensko (!) – konkrétne medziriečie medzi Váhom  a Hronom (M.Jesenský: Biblický raj na Slovensku?; Slovenka 18/2003).

Biblia o ňom hovorí, že “Boh vysadil na východe záhradu v Edene a postavil tam človeka, ktorého utvoril” a “Z Edenu vytekala rieka, aby zavlažovala záhradu a odtiaľ sa rozdeľovala na štyri ramená. Meno jedného je Píšon, ten tečie okolo celej krajiny Chavíla, kde sa nachádza zlato. Zlato z onej krajiny je vzácne, tam sa nachádza aj bdéliová živica a drahokam onyx. Druhé rameno sa menuje Gíchon, ten tečie okolo krajiny Kúš. Tretie rameno sa menuje Chiddekel (Tigris), ten tečie východne od Asýrie. Štvrté rameno je Eufrat.” (1M 2.8, 10-14)

Čo z toho možno usúdiť?

Že Boh usadil človeka do nejakej záhrady, alebo prinajmenšom zalesneného miesta, ktoré s nachádzalo v Edene. To značí, že názov Eden, nie je totožný s názvom “raja”, iba s lokalitou, kde sa záhrada nachádzala. Používať termín Eden ako synonymum pre “raj” by bolo teda scestné. Napriek tomu sa to práve takto vžilo.

Podobne je to so štyrmi riekami. Ustavične sa hľadá lokalita, cez ktorú by tiekli spomínané štyri rieky. Dve z nich sa dajú lokalizovať presne. Ide o Eufrat a Tigris. Treťou riekou je podľa indícií rieka Níl a štvrtá ostáva hádankou. Väčšina bádateľov tak umiestňuje “raj” do Mezopotámie. Prehliadajú tak ale fakt,  že nie štyri rieky tiekli Edenom, ale len(!) jedna a tá sa “odtiaľ rozdeľovala na štyri ramená”, tj. až po pustení “rajskej záhrady”, lebo tá sa nachádzala len(!) v povodí jednej rieky, ktorá ale nie je menovaná.

Veľmi zaujímavú hypotézu vypracoval Paul Thomas (P.Thomas: A ráj už byl / Dobra 2001), ktorý kladie pôvod Izraela do lokality ASÍR južne od Mekky na pobrežie Červeného mora a vychádza pritom, podľa jeho slov, z miestnych názvov nearabského pôvodu, ktoré sa prekrývajú s názvami zo židovských prameňov, avšak tieto názvy vo svojej knihe ako príklad neuvádza.

Ďalším dôkazom, ktorý považuje za relevantný, je zvyk miestneho obyvateľstva, zakladať si malé okrasné záhrady, ako spomienku na staré časy, keď ešte žili v “raji”. (Prečo si potom zakladáme okrasné záhrady my?…)

Možno by bolo vhodné pozrieť sa bližšie na slovo Eden. To, samé o sebe znamená “nehu” a “rozkoš”. V spojení Gan Eden” – je to už “záhrada Eden”, resp. “záhrada v Edene”. Doslovne, keby sme chceli povedať: “záhrada nehy, rozkoše”.

To nám ale nepomôže nájsť Eden. Môže nás však naviesť správnym smerom. Biblické rozprávanie o Edene má totiž svoj pôvod v starých sumerských mýtoch. Tak isto ako rozprávanie o stvorení človeka, o stvorení ženy, o hriechu v rajskej záhrade, o rastline nesmrteľnosti, o potope sveta….istotne to nie je náhoda.

Abrahám totiž pochádzal z Chaldejského Úru (viď. článok: Abrahámov pôvod).

Chaldejsko je babylonský názov pre Sumer. Za čias Abrahama vládla v Chaldejsku aramejská dynastia. Zlatý vek Sumeru bol síce ta-tam, avšak stále ho bolo cítiť odvšadiaľ. V každom spoločenstve dochádza k premiešavaniu rozličných kultúr. Aj my sme ešte nedávno nevedeli nič o sviatku sv. Valentína a málokto čo i len tuší, že aj maľované veľkonočné kraslice, sú len pôvodný pohanský zvyk súvisiaci s jarným slávením plodnosti, zaodený do kresťanského šatu. Nakoniec, čo má taký Európan spoločné so starovekými Hebrejcami? V podstate vlastne nič. A predsa sa celá Európa riadi Desatorom!

Vzhľadom na túto skutočnosť, nie je dôležité pátrať v etyológii slova Eden. Zaujímavejšie by bolo preskúmať skôr jeho sumerský ekvivalent E.DIN, v preklade “Dom spravodlivých”. Išlo tiež, rovnako ako v biblickom rozprávaní o údolie rieky, vytekajúcej z vysokých hôr na severe. Miesto, kde ľudia nepoznali choroby a nedostatok a bol plný krásnych záhrad a pramenitej vody, kde ľudia nezomierali. Avšak, kde tiež podľa legendy došlo k hriechu, lebo sa jeden z jeho obyvateľov najedol zakázaných rastlín.

(viď. tiež článok:  Nebo, peklo, raj )

Sumerská mytológia pozná tiež tzv. “rastlinu/strom života”.

005foto: sumerský “strom” života

Bola to rastlina, ktorá vracala mladosť a zabezpečovala nesmrteľnosť.

Gilgamešovi o nej rozpovedal Utnapištim (synonymum biblického Noe)a ten sa za ňou vypravil. Aby ju získal, musel vstúpiť do mora a na jeho dne našiel rastlinu s tŕňmi, podobnú ruži. Na spiatočnej ceste však o ňu prišiel. Ukradol mu ju had (!), ktorý zacítil jej vôňu a využil Gilgamešovu nepozornosť, kým sa kúpal v rieke. Vďaka nej získal had schopnosť zhadzovať kožu a meniť ju za novú, tak ako to robia všetky plazy dodnes.

Dlho sa predpokladalo, že sumerský raj treba hľadať v Bahraine, oblasti na západnom pobreží Perzského zálivu. Toto miesto, známe aj pod názvom Dilmun, ale podľa opisu v básni “Enki a Ninchursaga”, opisu raja nezodpovedá. Ide síce o čistú, panenskú a svätú krajinu, ale bez ľudí a zvierat a tiež bez vody(!). Podľa mýtu, práve Enki zaistil jej zásobovanie vodou a potravinami. Jej obyvatelia toto miesto pravdepodobne nazývali Agaru.

Z geologického hľadiska, by mýtus o Dilmune mohol zodpovedať vzostupe územia nad hladinu a vzniku ostrovov, asi v r. 3000 p.n.l.

Smerodatné by bolo, nájsť pôvodnú pravlasť Sumerov, ale žiaľ, dosiaľ sa nevie, odkiaľ Sumeri na územie Mezopotámie prišli. Legenda hovorí len o tom, že prišli od východu (!). Keby sme poznali pôvodnú krajinu Sumerov, odkiaľ z nejakých príčin odišli (možno zo samotného  Edenu?), mohli by sme náväzne k tomu hľadať vysoké hory na severe a aj rieku a jej údolie, pravdepodobné miesto sumerského raja, s najväčšou pravdepodobnosťou, totožného s tým biblickým.

Ide už len o to, ako vnímame rozprávanie o raji. Či ho berieme doslovne ako miesto života prvej ľudskej dvojice – to by sme ale museli ísť ďaleko do minulosti, do obdobia začiatkov Homo sapiens sapiens (čo sa presne na rok určiť nedá) a porovnávať vtedajšiu  geografiu s tou dnešnou je príliš veľká odvaha…

Môžeme brať raj aj ako miesto života, už scivilizovaného človeka s rozvinutou kultúrou (trebárs sumerskou), alebo ho môžeme vnímať duchovne, ako okamih schopnosti človeka rozlišovať medzi dobrom a zlom a rovnako tak medzi nimi voliť, lebo vtedy sa človek stáva naozaj človekom. To ho odlišuje od zvierat.

Existuje ešte štvrtá mystická možnosť. Že je to chvíľa v priestore a v čase, kedy ľudské duše začali vstupovať do fyzických tiel. Opustili duchovnú sféru  a vkročili do sveta duality dobra a zla – pojedli a teda prijali do seba schopnosť medzi týmito dipólmi rozlišovať  rozhodovať.

Možno je to len staroveké učenie o pochopení vývoja ľudstva.

Podobne existuje v sumerských mýtoch množstvo iných synonymných rozprávaní s tými biblickými, ako som už spomenula.

Zachovala sa akkadská pečať, na ktorej sa nachádza strom s hadom (!) a po jeho stranách sedí muž a žena.Adam a Eva (sumer) foto: Adam a Eva pri strome poznania dobra a zla

Mýtus o Adamovi a Eve bol tak známy už v starovekej Mezopotámii, dávno predtým, ako sa sformoval judaizmus praotcov.

V tejto súvislosti stojí za zmienku spomenúť ešte jeden mýtus, v ktorom sa hovorí, že boh Enki mal choré rebro (!). Rebro sa sumersky povie TI. Preto zavolali nejakú ženu, aby ho vyliečila. Táto sa volal NIN.TI – doslova žena-rebro, ale aj žena-život. Taká malá slovná hračka. Pri troške zhovievavosti by sme mohli gramaticky doplniť “žena dávajúca život”. Ovšem takéto slovné hračky sa len ťažko prekladajú do ďalších jazykov.

Hebrejské texty tak NIN.TI preložili ako CHAVÁ (Eva) tj. životodárna, alebo život dávajúca, ale vo význame pramatky ľudstva. Rebro TI ostalo už len v pozadí príbehu a malo za následok vznik čudného príbehu o stvorení ženy s rebra. Možno to bol prvý pokus o patriarchát!

Tieto teórie ale nijak nespochybňujú vieru v Boha ako Stvoriteľa a Udržiavateľa sveta a ani sa tým o nič podobné nepokúšam. Len reprodukujem získané poznatky a dávam možnosť na vlastné názory a bádanie.

-ch-

Použitá a odporúčaná literatúra:

– V. Zamarovský: Na počiatku bol Sumer

– J.Black, A.Green: Bohové, démoni a symboly starověké Mezopotámie

– B.Hruška: Pod babylonskou věží

– N.Nováková, L.Pecha, F.Rahman: Dějiny Mezoopotámie

– J.Klíma: Ľudia Mezopotámie

– P- Thomas: A ráj už byl

– Encyklopedie Bible

– S.N.Kramer: Mytologie starověku

– J.Prosecký: Prameny moudrosti / Mudroslovná literatura staré Mezopotamie

 

NEBO, PEKLO, RAJ

 
NEBO, PEKLO, RAJ
 
 
  Nebo patrí Bohu, ale zem synom Adamovým (Ž 15.16), hovorí Tóra. Pohľad človeka na nebesá sa v rôznych dobách líšil.

     Starozákonní Židia považovali nebesá (hebrej. šamájim) za súčasť vesmíru stojacu v protiklade k zemi.
     Vedeli  oceniť krásu hviezd, pevnosť nebeských základov, pravidelnosť pohybu vesmírnych telies. Obdivovali nádheru nočnej oblohy, s bázňou vzhliadali k Božím nádržiam dažďa a snehu.
     Človek však do neba prístup nemal, narozdiel od učenia kresťanských otcov, podľa ktorých Boh v nebi necháva tiež miesto pre svojich vyvolených.
     Pre synov Izraela boli a sú nebesá stále tabu. Avšak nie filozofickým tabu. Židovskí mystici túto časť Božieho stvorenia starostlivo skúmali. Židovská tradícia však nerozlišuje  medzi nebom hmotným a duchovným. Obe sa navzájom prelínajú, jedno je súčasťou druhého.
     Nebesá sú príbytkom Božím a tým sa dokazuje Božia všadeprítomnosť. Ak sú nebesá ako celok Jeho príbytkom a neoddeliteľnou súčasťou vesmíru, je ním i samotná Zem. Boh sa nachádza naozaj všade.
     Mystický judaizmus rozoznáva sedem nebies, skrze ktoré putuje duša mystika, podľa toho, na akej výške duchovného vývinu dotyčný stojí.
     Najnižšie položené  a človeku najprístupnejšie je nebo prvé, nazývané Vilon, prekladané ako “Závoj” Nebies a ukrývajúce svetlo vyšších svetov. Zvykne byť nazývané aj “kráľovstvom nebeským”.
     Nebo nad ním – Rakija (“Nebeská klenba”), bráni človeku nahliadať do nebeských ciest, aby si zachoval duševné zdravie. Nazýva sa tiež sférou duchovnej skúsenosti. Miesia sa tu cez seba modlitby ľudí s modlitbami nevtelených ľudských duší, anjelov a duchov.
     V treťom nebi Šechakim (“Obloha”) sa nachádza dvanásť veľkých nebeských duchov ľudstva a odtiaľto boli vyslané prvé generácie stvorenia (ryby, vtáctvo). Manifestuje sa tu tiež 22 písmen hebrejskej abecedy, ktorými sa riadia všetky ostatné vyššie svety.
     V štvrtom nebi – Zebul (“Príbytok”), majú pôvod všetky nebeské telesá  a práve sem je situovaný Nebeský Chrám, v ktorom sídli Mesiáš a 10 veľkých duchovných majstrov.
     Piate Maon (“Miesto príbytku”), zodpovedajúce  dňu stvorenia, kedy bola stvorená súš  a rastlinstvo, je miesto zrodu  a pôsobenia farieb, zvukov a tvarov. Obývajú ho anjele.
     Makom (“Miesto”) je nebo šieste, kde sa všetko predurčuje a kde sa tiež vymeriavajú odmeny a tresty. Odtiaľto sa tiež šíri Hlas Boží.
     Na vrchole všetkých šiestich nebies stojí posledné – siedme a najsvätejšie Arabot (“Oblaky, Nebesia”). Je odtiaľ najbližšie k Bohu a tradícia ho opisuje buď ako šíre nebeské more, alebo ako nekonečný mrak, v ktorom sa tvoria duchovia a kam sa po svojom zostupe do nižších svetov opäť vracajú. Je tu tiež Božia Rosa, ktorá v deň Vzkriesenia privedie mŕtvych k životu, i svetlo prvého dňa stvorenia, ktoré obsiahlo celý svet i čas v ňom.
     Je to miesto stvorenia všetkého dobrého, milosrdného a spravodlivého, požehnania a mieru. Zásobáreň života.
     Všetkých sedem názvov je sedem biblických pomenovaní pre nebo a prvá zmienka o nich je v rannej apokryfnej literatúre.
     Kabalisti ich všetky chápu ako duchovný rozmer, narozdiel od všeobecného chápania nebies starozákonného obdobia.
     Mysticizmus sa dostal do judaizmu pod perzsko-helénskym vplyvom. Jeho podoba nemala nikdy základ v starozákonnom učení. Starozákonný Žid, narozdiel od toho stredovekého, žil prítomnosťou.
     Exil priniesol zrod eschatológie a následne posilnil mesianizmus. Mystika umožňovala únik z reality. Bola nádejou.
 
     Ani termín “PEKLO” nemožno v judaizme chápať v kresťanských rozmeroch.
     Ekvivalentom slova “Peklo” je hebrejské “šeol”, ktorého význam je v Tanachu(SZ) chápaný ako “hrob”, “záhrobie”, či prenesene “záhuba”.
     Talmud ho chápe ako miesto, kde sú po smrti trýznení zlí ľudia, aby si odpykali hriechy (Mišna, Avot 1.5, 5.22)a stavia ho do protikladu k Záhrade Eden (citácie používané termín šeol = 4M 16.30, 5M 32.22, Ž 9.18, 49-16, 86.13, Pr 1.12, 5.5, 7.27, 15.24, 23.14, 27.20, Iz 5.14, 14.9, 11,15, 37.9, Hoz 13.14, Am 9.2 a Jon 2.3).
     Šeol je tmavým tunelom, na ktorého konci je prechod do Svetla a iného vesmíru. Spravodliví prechádzajú onou najvzdialenejšou hranicou do Sveta Utvárania (“Olam Berija”), ostatní, ktorí sa musia ešte zrodiť v tele, ostávajú v tuneli popr. tesne na hranici spomínanej Tmy a Svetla. Môže tu dôjsť k interakcii s vyššími duchovnými bytosťami spoza hranice i ku komunikácii s nimi. Ináč ostávajú duše v šeole podelené podľa svojho duchovného charakteru a vývinu.
     Iný termín pre označenie pekla je “gehenna”. Je výsledkom ľudovej slovesnosti, podmienená historickými udalosťami a legendou o údolí Himmónovom, kde sa v staroveku prinášali ohňové obete Molochovi, mnohokrát detské, čo silne kontrastoval s charakterom judaizmu.
     Gehenna sa tak stala rozšíreným významom slova šeol.
     Podobne je to aj so slovom “raj”. Ani toto hebrejčina nepozná vo význame kresťanského raja. Pôvodne toto slovo v judaizme dokonca neexistovalo.
     Starovekí Židia poznali len “záhradu Eden”, tak ako sa o nej rozpráva v 1M (3.8) ako o Božej záhrade. V Tanachu (SZ) nie je nebo ekvivalentom pre raj, i keď neskôr je v kabale pod vplyvom okolitých filozofií, tento náznak zrejmý.
     Záhrada Eden je chápaná ako pravlasť prvej ľudskej dvojice, ako konkrétne miesto na Zemi, o ktorého lokalizáciu sa už stáročia snažia vedci aj laici.
     Doslovne sa jedná o “záhradu v Edene smerom na východ” (Gan b-eden mikkedem).
     Rozprestierala sa vo vymedzení štyroch riek, nesúcich názvy: Píšón, Gíchón, Chiddekel a Perát.
     Píšón (podľa Zimerna rieka Ganga) obtekal krajinu Chavíla. Podľa Prvej Knihy Samuelovej (15.7) bola Chavíla v Saulovej dobe sídliskom Amalékovcov. Je možné, že sa jednalo o Arábiu (viď. tiež Sir 24.25) a podľa knihy Genezis (25.18) bola zároveň obydlím Izraelitov.
     Slová príbuzné s názvom Chavíla vypovedajú o “akomsi” sídle, časti, podiele, či diele, spoločnosti, ale i o stzrádaní alebo balíku. I zlí duchovia, žijúci na púšti sa v hebrjčone povedia  “malachej chavala” = záškodní, škodní duchovia (poslovia).
     V SZ-onnej dobe totiž žili zlí duchovia a príšery uprostred púšte (viď tiež SZ-onný obrad s kozlom na Jom Kipur).
     Chavíla mohla teda byť púštnou krajinou, komusi pridelenou.
     Krajina Kúš, ktorou pretekal Gíchon, sa rozumie pravdepodobne Etiópia, popr. Núbia, pričom Gíchon je možno súčasný Níl. Jeho názov snáď súvisí so slovesom “náhle sa objavil” = gicha.
     Etiópia sa rozkladá od 2. nílskeho kataraktu p 6. a je možné, že pre pešiaka sa táto, z určitého smeru pred ním náhle vynorila  a tak dostala svoj názov.
     Chiddekel je hebrejsky Tigris, ale ten netečie na západ od Asýrie (1M 2.14)!
     Pravdepodobne má rieka niečo spoločné s palmami, ktré rástli a rastú(?) pozdĺž jej toku. Natíska sa otázka, či jeho koryto nebolo v minulosti viac na východ.
     Jedinú rieku, ktorú možno s určitosťou identifikovať, je Eufrat, hebrejsky Perat.
     Môže byť, že názvy riek a krajín sa rokmi ovplyvnili kultúrou doby, poprípde sa prepisovači, upravovatelia, či kompilátori pokúsili o štylzáciu, alebo lepšiu názornosť výkladu.
     V tom prípade sa pri chápaní raja musíme držať len dvoch holých faktov: že sa jedná o bájnu oblasť zvanú medzi Semitmi Eden a to, že leží kdesi na východe.
     Je zrejmé, že starí Izraeliti mali spoločný základ svojich mytologických legiend s inými semitskými národmi, o čom svedčí množstvo dochovaných babylonských doštičiek, či doštičiek sumerských.
     Sumeri síce Semitmi údajne neboli (dodnes sa ich pôvod nepodailo úspešne určiť), ale mnoho Semitov ovplyvnili.
     Biblická správa o Raji, o Potope sveta – to všetko má svoj predobraz v starovekých sumerských mýroch.
     V jednom z nich, o raji s pramenitou vodou a krásnymi záhradami, kde ľudia nechorľaveli a nezomierali, sa hovorí o hriechu, kedy sa jeden z jeho obyvateľov
najedol zo zakázaných rastlín.
     Sumerské slovo E.DIN označovalo údolie veľkej rieky, vytekajúcej z vysokých hôr na severe. E.DIN sa doslovne prekladá ako “Domov Spravodlivých”. Možno by stálo za zmienku spomenúť hebrejské slovo Din = Súd. Možno nie len semitské kultúry boli ovplyvnené Sumermi, ale aj samotné semitské jazyky (nakoniec ako aj v dnešej dobe slovenčina napr. angličtinou).
     Ak Sumer ležal v povodí Eufratu a jeho mýty hovoria o E.DIN-e na východe, museli by sme “rajskú záhradu”, posunúť až do Asýrie.
     Sir William Willcoch kladie raj do oázy v okolí dnešných lokalít Anah a Hit, sz od Bagdádu a severne od miesta, kde sa Tigris s Eufratom k sebe najviac približujú.
     Pod ohnivým mečom anjela, strážcu raja, považuje odrazy horiaceho asfaltu na východe.
     Franz von Wendrin tvrdil, že raj ležal na  meklenbursko-pomoranskej hranici.
     Martin Luther uznával možnú existenciu ohradenej krajiny (od slova gan=záhrada a Pardes=perzsky ohrada) ako aj možnosť, že termínom Eden bola nazývaná celá Zem (!).
     V 13.stor. n.l. hľadali raj v Ázii, zrejme pod vplyvom biblického umiestňovania Chiddekelu na východ od Asýrie. Najbližší veľtok takto hľadaný by bol rieka Indus. Ak by sme šli ešte viac na východ, mohlo by sa jednať o už spomínanú Gangu, Jang c´e tiang, či Chuang-che, alebo o severovýchodnú Tarím (Tchali-mu-che) menšieho charakteru. A Sumeri pochádzajú odkiaľsi z východu.
     Termínom raj, prekladá Septuaginta slovo Pardes, i napriek svojmu perzskému pôvodu.  Ten sa stal v kresťanstve názvom pre nebeské obydlie blažených, či  bydlisko spravodlivých.
     Termín Pardes si hebrejčina zachovala tiež a dnes slúži na pomenovanie sadu, zväčša citrusového.
     V kabale dostal Pardes nehmotnú podobu, do ktorej nemožno vstúpiť za života v tele. Podľa tradície takto do neho vstúpili len štyria muži a len jeden to prežil bez újmy na zdraví. Bol to rabi Akiva (Talmud, Chagiga 14b).
     Tu údajne trávia čas duše mŕtvych a tu nakoniec dostanú aj pokyny pre budúci život a “v zármutku sa odoberú  do vyhnanstva, na miesta, kde nie je pravého šťastia”(Sefer Zohar), čím sa myslí život v hmotnom tele.
     Jeho filozofický význam je pravdepodobne ovplyvnený Platónovou filozofiou o metempsychóze , ktorá má v hebrejčine názov Gilgul a ide o prevteľovanie, či reinkarnáciu.
     Tanach (Starý Zákon) však termín Pardes nepoužíva a je teda neskoršieho dáta, než jeho kodifikácia Tanachu masoretmi.
     Takéto ponímanie raja však judaizmus pôvodne neobsahoval. I Gehenna vznikla vývojom, rovnako ako tradícia o záhrade Eden zo starších sumerských mýtov, pričom Gan-Eden  bol pôvodne chápaný ako konkrétne hmotné miesto.
    O Šeoli možno z tologického hľadiska okolitých starovekých semitských kultúr hovoriť ako o podsvetí, možno tiež mieste konkrétnom, avšak zabudnutom.
     Všetky mystické prvky boli do judaizmu včlenené dodatočne.
     Kresťanské chápanie týchto troch termínov je výsostne duchovné, snáď až na biblický raj, ktorý by po ústupku mohol označovať aj v tomto prípade okrem svojej duchovnej podoby, aj konkrétne miesto v minulosti ľudstva.
 
– chanele –