NOE 2. / POTOPA

Historici sa už dlho snažia dokázať či vyvrátiť pravdu o potope. Sú názoru, že sa mohlo jednať nanajvýš o záplavu lokálneho charakteru a miesto pre ňu nachádzajú v oblasti súčasného Iraku, bývalej Mezopotámie (viď. článok POTOPA SVETA). Archeologickí vykopávky to len potvrdzujú. Nájdu sa však aj názory iných, konšpiračných bádateľov, ktorí umiestňujú potopu naozaj na celú Zem (Hans-Joachin Zillner: Darwinúv omyl, 2008) a to aj s odôvodnením (viď. článok: POTOPA SVETA). Podobne sa na problematiku díva dokumentárny film USA zo seriálu veľké záhady, pod názvom NOEMOVA ARCHA. Hovorí o jednom subkontinente, bohato zarastenom vegetáciou, pod ktorého povrchom  sa nachádzali obrovské množstvá slanej vody, v podobe podzemných morí, jazier a riek s polovičným objemom vôd dnešných oceánov. Po prasknutí v kôre pozdĺž celej zemegule na dve polovice (?) vplyvom narastajúceho tlaku podzemných vôd, tieto explodovali na povrch.  Jej spätný pád na povrch v podobe dažďa i snehu zavŕšil nie len potopu, ale aj vznik ľadovcov. Pozostatky tejto pukliny sú vraj (?!) transatlantickým chrbtom, vďaka ktorej sa začali hýbať pevninské dosky.

Voda sa po potope pri vrásnení údajne čiastočne vrátila späť. Zvyšok ostal na povrchu v podobe jazier, riek a oceánov. Ako dôkaz uvádzajú zásoby slanej vody  pod Tibetskou náhornou plošinou a čínske legendy o podzemných zdrojoch vody. Ide o veľmi konšpiratívnu teóriu, je na každom čitateľovi, čo z nej prijme a čo nie. My sa teraz vrátime k pôvodným biblickým tradíciám.

Potopu chápe judaizmus v Božích očiach ako očistu Zeme od ľudského hriechu. Voda je používaná  na očisťovanie aj neskôr (Iz 1.16; 4M 8.7, 29.č; 3M 14.8 a pod.) a z chemického hľadiska ide o univerzálne rozpúšťadlo. Voda spolu s ohňom rituálne aj hygienicky očisťujú a spôsobujú, že ľudia aj predmety sú nábožensky spôsobilé (košer).

K vode je prirovnávaná aj Tóra. Tóra je ako MORE, lebo je modré preto, že sa v ňom, podobne ako v nej, odráža nebo. Tak ako voda udržiava pri živote, aj zákony Tóry sú základom života a ich plnenie predlžuje život. Voda občerstvuje, dáva silu, zmýva hriechy…rovnako tak Tóra.

Podľa starovekej biblickej kozmológie bola obloha z pevného  nepriepustného materiálu, v ktorom boli PRIEPUSTY cez ktoré mohli vody nad oblohou pretekať pod oblohu na zem. Biblická predstava používa ustálené slovné spojenia  ako VODY CHAOSU V PRIEPASTI a PRAMENE VEĽKEJ PRAHLBINY. Je to symbol chaotického tmavého priestoru a hriech súvisí s chaosom a temnotou. Potopa zmýva hriech.

Biblia opisuje, že vody potopy “vyrazili žriedla veľkej priepasti a roztvorili sa stavidlá nebies “ (1M 7.11) “a dážď sa lial na zem…” (1M 7.12). Podľa Rašiho zo začiatku len pršalo,  a teda potopa nebola prvoplánová. Keby sa ľudia v poslednej chvíli kajali, bol by sa dážď zmenil na požehnanie, ale nakoľko tak neurobili, zmenil sa na živel. Talmud uvádza  (Sanhedrin 108b), že voda bola počas vlnobitia vriaca a strhávala stromy aj s koreňmi, a brala so sebou aj domy (Rambam).

Všetko zahynulo, okrem rýb, lebo tie neniesli vinu na účasti ľudských hriechov (Zevachim 113b podľa Chumašu). Rabíni radi porovnávali atmosféru potopy s atmosférou na začiatku stvorenia. Vietor (ruach), ktorý spôsobil opadávanie vôd, je podľa Rašiho ekvivalent Božieho Ducha vznášajúceho s nad vodami pri stvorení.

Archa sa na záver potopy zachytila na horách Araratu. Tie sa v súčasnosti lokalizujú v Turecku. Pôvodne patrili Arménsku. Je však otázne, či záchranný koráb pristál naozaj na tomto mieste. Hebrejci si možno nevedeli predstaviť vyššiu horu, než je Ararat v ich blízkosti. Etymologicky možno Ararat odvádzať od babylonského URAŠTU alebo asýrskeho URARTU. V oboch prípadoch ide o kráľovstvo v hornatom kraji medzi jazerami VAN (východné Turecko), URMIA (západný Irán) a SEVAN (Arménsko). Podľa apokryfnej Knihy Jubileí (5.28) sa archa zachytila na vrchole knihy LUBAR (možno dnešný Elbrus?) jednej z hôr Araratu, kde bol Noe aj pochovaný (10.15 tamtiež).

Ako prvý bol vypustený krkavec, ak by sa bol vrátil so zdochlinou v zobáku, znamenalo by to, že ju mohol nájsť len na odkrytej zemi po opadnutí vôd, ktoré sa už dali na ústup. Nestalo sa však tak.

Týždeň nato bola vypustená holubica. Tej, odkrytá zem len na vrcholkoch hôr nestačí. Holubica potrebuje koruny stromov a preto olivová ratolesť v jej zobáku znamenala už dostatočne opadnuté vody (Rambam). Horké olivové lístie rabíni vysvetľujú ako “horké jedlo na slobode” (rabi Hirsch), a podobný význam nadobúdajú horké byliny jedené na pésachový séder.

“Radšej nech je môj pokrm horký, ale z Božej ruky, než sladký ako med, ale závislý od smrteľníka (Pirke de rabi Eliezer + Raši).

Po skončení potopy Noe postavil oltár Hospodinu a na ňom obetoval čisté zvieratá ako vďaku za prežitie. Boh sa rozhodol zem, ľudstvo, ani žiadne zviera, už nikdy nepotrestať vyhubením, pretože usúdil, že aj keď sú náklonnosti ľudského srdca zlé, nikdy už nič živé nepobije (1M 8.21).

Po celopaloch sú v tomto okamihu zároveň zvieratá prisľúbené ľuďom ako potrava, rovnako ako rastliny a plody stromov.

Noe obetoval celopaly, to znamená, že zvieratá boli úplne spálené, narozdiel od iných druhov obetí, neskôr z ktorých mali svoj podiel aj kňazi aj obetujúci a slúžili takto aj za pokrm.

Celopal – hebrej. “OLA” pl. “OLOT”znamená doslovne “to, čo vystupuje”. V tomto prípade vystupuje “príjemná vôňa” k Hospodinu. V starovekom judaizme bol “nos” sídlom hnevu a teda vystúpenie vône zo spaľovanej obete, bola vždy vnímaná  ako zmiernenie hnevu Božieho, lebo príjemná vôňa uspokojuje a nastoľuje pokoj.  Staroveký človek to vnímal ako priblíženie sa k Bohu (od toho aj odvodenie slova obeta “OLA”).

Boh sa rozhodol obetu prijať a ľudstvo už nikdy viac nevyhubiť. Avšak Noemu to neoznámil, dozvedel sa to až Mojžiš (Rambam), lebo ako uvádza Biblia: “…povedal si…”(1M 8.21) tj. Boh sám sebe.

Tradícia učí, že Noemov oltár stál na tom istom mieste ako oltár Šalamúna, Dávida, Abraháma, Kaina, Ábela aj Adama, na vrchu Moria, kde bol neskôr postavený Šalamúnov Chrám.

Ľudský sklon k zlému (jecer ha-ra) spomínaný v 1M 8.21 prenáša zodpovednosť len na jednotlivcov. Ľudstvo ako celok by za hriechy jednotlivcov trestané byť nemalo.

Človek sa po potope stáva pánom zvierat (1M 9.2). Avšak judaizmus to chápe ako poslanie starať sa o ne. Rovnako ako sa o zvieratá stará Boh. Násilie na zvieratách je dovolené len na utíšenie hladu a to bezprostredne, nie do zásoby a prebytku. Zabíjať sa nesmie viac než je k jedlu nutné. Krv, ako nositeľka duše je zapovedaná (1M 9.4) a za jej preliatie je braný každý na zodpovednosť. Zbytočné preliatie krvi človekom i zvieraťom je trestné. Zmluva, ktorú Boh uzatvára s človekom a ktorej znakom je dúha na nebi, je jednostranný akt Boha k človeku a hovorí o vzájomnom vzťahu a ochote Boha  vojsť do vzťahu s človekom. Boh však uzavrel zmluvu aj so zvieratami (1M 9.10).

Zem je rozdelená pre Noemových synov v závislosti od umiestnenia  záhrady Eden. Nakoľko nevieme, kde presne záhrada ležala, je ťažké lokalizovať presne všetky rieky (Tina, Gichon…), hory (Ráfa, Senir, Amán, hory Keltov, Rasa…), moria (Meat, Veľké More, Egyptské more…), miest (Karaso, Afra…) a krajiny, predovšetkým Gadil, Aferag, Gadir alebo Freg.

Niektoré názvy sú nepochybné (Ararat, Bášán, Ašúr, Média…)avšak iné polemické až úplne neznáme (Aferag, Gadir…).

Ľudstvo dostalo 7 Noemových prikázaní (ŠEVA MICVOT BNEJ NOACH), čoby ekvivalent Tóry pre všetky nežidovské národy.Každý národ je za ich plnenie/neplnenie braný na zodpovednosť.

Ide o:

  1. vybudovanie právneho systému (dinim)
  2. vyvarovanie sa blasfémie (birkat ha-šem)
  3. zákaz modloslužobníctva (avoda zara)
  4. zákaz nepovolených sexuálnych praktík (giluj arajot)
  5. zákaz krviprelievania (šfichut damim)
  6. zákaz krádeže (gazal)
  7. zákaz jesť mäso živých zvierat  (evar min ha-chaj), ktoré sa neskôr rozšírilo na zákaz spôsobovať  utrpenie živým tvorom (ca´ar ba´alej chajim)

Všetky sa však vo svete porušujú, vrátane pôvodnej formy siedmeho prikázania, kedy sa mäso zaživa odrezáva zo zvierat (konkrétne v Austrálii je zvykom v niektorých hospodárstvach odrezávať zadnice ovciam kvôli kvalite mäsa!!!)

Nájsť vedeckú oporu pre potopu sa nepodarilo, pretože archeologické a geologické nálezy takúto kataklyzmu nepotvrdili. Cunami, ktoré by vznikli po páde asteroidu (napr. Yucatán) sú nedokázateľné. Rovnako ako vnímame svet vo vtedajšom ponímaní (Blízky Východ), archeológovia nenašli nánosy bahna celoplošne. O tom, či bola  archa na Ararate nájdená sa môžu viesť nanajvýš diskusie. Jediná oblasť, v ktorej sú záznamy pravidelných záplav, je práve oblasť medzi Eufratom a Tigrisom. Preukázateľný sa ukázal aj ústup hranice mora v oblasti Perzského zálivu, ktorá pôvodne siahala až po dnešný Bagdad, takže aj podmorské sopky mohli spôsobovať cunami lokálneho charakteru, ktoré zaplavovali časť Mezopotámie. Avšak na potopu zasahujúcu celý Blízky Východ, či dokonca svet, nie sú žiadne dôkazy. Výskumy naplavenín so skamenelinami živočíchov vo veľhorách vykazujú, že tieto boli naplavené a usadené v pokojných vodách plytkých morí a nie v búrlivých a energických katastrofických vodách. Inu, slovami amerického geológa Davida Montgomeryho: Ak je váš svet dosť malý, každá potopa je svetová.

Podľa najnovších geologických výskumov sa však treba na biblickú potopu dívať trochu inak. Bolo zistené, že približne pred 10 000 rokmi došlo k náhlemu vyliatiu Čierneho mora do vnútrozemia, práve do oblasti biblického príbehu. Následky boli nedozierne. Je zázrak, že človek niečo tak rozmerné vôbec prežil…

-chanele-

Súvisiace články:

UČENIE O ANJELOCH

Viera v anjelov údajne vznikla v judaizme nie z dôvodu potreby božích poslov, ale ako spôsob oslavy Boha. Aj pozemský kráľ je do určitej miery posudzovaný podľa nádhery a početnosti jeho dvoranov. Úlohou anjelov je  totiž ospevovať a chváliť Boha.

Farizeji v nich verili, Saduceji naopak nie (Skutky 23.8), podobne ako neverili v nesmrteľnú dušu, nečistých duchov schopných posadnúť človeka (1 Sam 16.14) a ani v zmŕtvychvstanie.

Biblická tradícia hovorí, že boli stvorení z ohnivej rieky (Da 7.10) a z potu Chajot nesúcich Boží trón (Midraš Raba ku Genesis LXXVIII, I.).

Podľa rabi Nachmana boli stvorení druhý deň, lebo vtedy boli stvorené siene, kde pobývajú a tieto sú klenuté medzi vodami (1M 1.6), ktoré boli stvorené v druhý deň a teda sa predpokladá, že aj obyvatelia týchto siení boli stvorení v ten istý deň.

Napak, podľa rabi Chaninu, došlo k stvoreniu anjelov v deň piaty, nakoľko je napísané (1M 1.20): “Lietavce, lietajte nad zemou” a  “dvomi krídlami sa  nadnášal” (Iz 6.2) , tj. myslí sa “seraf”. Seraf je zároveň názov pre určitý druh anjelov.

Či už to bolo druhý, alebo piaty deň, všetci rabíni sa zhodujú, že v prvý to určite nebolo, aby si ľudia nemohli myslieť, že sa anjeli podieľali na stvorení sveta, ale že tento stvoril výlučne samotný Boh (TB, Chag 14a) a tvrdia, že nakoľko boli nebesá učinené  Hospodinovým slovom a všetok jeho zástup dychom jeho úst (Ž 33.6), každým Božím výrokom tak vzniká jeden anjel.

Podľa ďalšieho názoru sú anjeli stvorení z rovnakého základu ako nebesá. “anjel je zložený z rovnakého podielu vody a ohňa (TJ, Roš Hašana 58a).

Všeobecne sa o anjeloch verí, že sú nesmrteľní, nepotrebujú stravu a nerozmnožujú sa (Midraš Rabaku Genesis VIII 2)

Ich vedomie je totožné s ľudským, majú totiž vzpriamenú postavu a hovoria hebrejsky (TB Chag 16 a).

Majú často zvláštne úlohy, napr. starať sa o modlitby. Bolo vždy odcudzované modliť sa namiesto k Bohu k nim, aj keď sú svojim spôsobom prostredníkmi medzi Bohom a človekom a kabala ich chápe ako Božie činné sily.

V čase vzniku apokryfnej literatúry (1. stor. p.n.l. – 1. stor n.l.)začali byť anjeli pomenúvaní. Napr. Gabriel (Da 8.16;  9.21), Michael (Da 10.13). Učenci tak predpokladajú, že ich pomenovanie bolo dosť ovplyvnené babylonskou kultúrou (TJ RH 56d). Vtedy vzniklo aj triedenie anjelov do tried (archaniele, cherubíni, serafovia, Tróny…).

Anjelov delíme ďalej na dobrých a zlých. Zlí slúžia Bohu ako prostriedok na trestanie hriechov a sú akýmsi vyjadrením Božieho hnevu.

Termín “padlí anjeli” pozná len (!) apokryfná literatúra (opäť možno pod vplyvom Babylonie). Biblia, Talmud ani Midraš tento termín nepozná.

Za zmienku asi stojí Samael, zástupca zlých anjelov (=satanov, tj žalobcov) (DtRXI.10).

Satan, jecer ha-ra a anjel smrti sú podľa Talmudu jeden a ten istý (TB, Bava Batra 16a). Avšak, nakoľko jecer ha-ra tvorí ľudskú prirodzenosť, bez ktorej by človek vyhynul, Boh tohto anjela skazenosti trpí a dovoľuje jeho činnosť. Satan má tri úlohy:

  1. zvádza ľudí
  2. obžalováva ich pred Bohom
  3. a vykonáva trest smrti (TB, BB 16a)

Satan obžalováva hlavne v čase, či okamihu nebezpečenstva – keď ste v dome, ktorý sa má zrútiť, ženu v čase pôrodu a pod.

Počas Desiatich dní pokánia nemá žiadnu moc, lebo zvuk šofaru pripomína šifar, ktorý bude znieť v čase až príde Mesiáš a tedy stratí Satan definitívne svoju moc. No a počas Dní pokánia si nikdy nie je istý či dni Mesiáša už nenastali (TB RH 16b).

Hovorí sa tiež, že hlavným ochranným prostriedkom proti Satanovi je Tóra.

Číselná hodnota slova Satan podľa gematrie je 364, to znamená, že 364 dní v roku môže obžalovávať, ale na Jom Kipur nemá moc stavť sa proti (TB Joma 20a).

Keď už spomínam ľudský pud (jecer ha-ra, jecer ha-tov), stojí za mienku ľudová tradícia, že človeka na jeho životom sprevádzajú dva služobní anjeli, na jednej strane dobrý, na druhej zlý, aby tak ,vydávali svedectvo o skutkoch človeka.

Každému anjelovi podľa tradície je pridelená len jedna úloha. V ničom inom nemá prehľad. Nevie, čo sa stane, čo bolo, vníma len svoju úlohu, alebo poslanie. Zároveň neexistuje dva alebo viac anjelov, ktoré by mali tú istú úlohu. Práve rôznosť úloh ich od seba odlišuje, lebo oni sa nelíšia tvarom, podobou, či veľkosťou. Anjel je v podstate archetyp duchovnej bytosti a nakoľko nemá telo, nemôže mať ani sklon ku zlu, lebo zlo je viazané na fyzický svet. Dobro a zlo môže existovať len v bytosti zloženej  z tela a duše. Jedine v tele možno voliť medzi zlom a dobrom. Bez fyzického sveta duality by pojmy dobro a zlo nikdy neexistovali. Zohar (1.4a) túto myšlienku rozvádza ďalej a učí, že ľudia sú preto vo fyzickom svete, aby zmenili temnotu na svetlo. Je to spôsob získania slobodnej voľby medzi dobrom a zlom, ktorý by človek len na duchovnej úrovni získať nemohol. Človek má teda oproti anjelom výhodu v podobe skúseností.

V minulosti bola viera v anjelov talmudickými učencami aj výrazne oslabovaná, aby ľudia nezhrešili a nezačali anjelov uctievať viac ako Boha. Viera ľudu v tieto bytosti bola ale vždy veľmi silná.

-chanele-

 

ČLOVEK V POŇATÍ JUDAIZMU

Základom judaizmu je učenie, že človek bol stvorený na obraz Boží (1M 9.6) a je tak chápaný ako vrchol Božieho stvoriteľského diela.

Podľa diela Avot de Rabi Natan (XXXI) je človek rovnocenný celému stvoreniu, preto Talmud učí, že kto zabije jedného človeka akoby zničil celý svet a kto zachráni jediný ľudský život, je to akoby celý svet spasil (TB, Sanh IV 5).

Z toho vyplýva, že urážka je človeka je zároveň urážkou Boha a naše správanie k blížnym je vlastne naše správanie k Bohu.

Podstata človeka je ale z časti božská a z časti pozemská. Človek je podľa tradície jediný tvor, ktorý pochádza z dvoch rozdielnych podstát. Nebeské bytosti majú telá aj duše nebeskej podstaty a pozemské pozemskej aj nebeskej.

“Bohovia ste a všetci ste synmi Najvyššieho (Ž 82.6) avšak ako ľudia zomriete (Ž 82.7) (midraš – Sifrej k 5M § 306, 132a). Človek ako zviera je, pije, množí sa,  vyprázdňuje sa a umiera. A ako služobní anjeli stojí vzpriamene, hovorí, má rozum (myslí sa intelekt) a vidí (myslelo sa vždy, že sa díva priamo dopredu, nemá oči po stranách (midraš 8.1 ku 1M).

Zámer pre stvorenie človeka bolo dať mu možnosť velebiť Stvoriteľa, pretože dovtedy Ho velebili len vody (Ž 93.4, midraš 5.2 ku 1M).

Okrem toho má ľudský život zmysel v plnení Božích zákonov a v konaní dobrých skutkov.  Hriechy zo života uberajú.

Ľudská duša pozná Božie zákony už pred narodením. Ako náhle sa však človiečik narodí, anjel prítomný pri jeho pôrode ho pleskne po ústach a vtedy dieťa všetko zabudne. Rovnako tak prestane vnímať Svetlo Počiatku, ktoré sa šíri z jedného konca sveta na druhý a je uchované pre spravodlivých.

Anjel zaprisahá dieťatko aby bolo spravodlivé a nie bezbožné. Oznámi mu, že jeho duša je čistá a má si ju čistú aj zachovať (TB, Nida 30b).

Stavba ľudského tela učencov vždy veľmi fascinovala. Všetky ľudské orgány aj ich funkcia. Napriek nie hlbokým znalostiam fyziológie, vlastne takmer žiadnych, sa snažili vždy v rámci svojich schopností vysvetliť závažnosť existencie každého orgánu. Orgánom tiež prisudzovali emócie (možno porovnať trebárs s teóriou ázijskej medicíny, kde orgány súvisia so zmyslami a aj emóciami, napr. srdce – radosť, pľúca – smútok a pod.).

Zmysly v judaizme súviseli vždy s morálkou. Zrak, sluch, čuch, hmat a chuť, tak úzko súviseli s možnými hriechmi.

Ak človek dodržiava všetky Božie zákony Boh ho chráni od všetkých chorôb a od všetkého zlého. Hriechy život skracujú. Smrť je považovaná v judaizme za následok hriechu. A preto je ľudské telo podliehajúce  jecer ha-ra, smrteľné. Nie je smrti bez hriechu (TB, Šab 55a).

Smrť zároveň patrí medzi 10 najsilnejších vecí, ktoré nemožno premôcť. Sú to: skala je silná, ale železo ju môže rozbiť; železo je silné, ale oheň ho roztaví; oheň je silný, ale voda ho uhasí; voda je silná, ale mraky ju dokážu uniesť; mraky sú silné, ale vietor ich rozoženie; vietor je silný, avšak telo ho znesie; telo je silné, ale strach ho dokáže zlomiť; strach je silný, ale víno ho vie zahnať; víno je silné, no spánok ho premôže; no smrť je najsilnejšia zo všetkého (TB, BB 10a).

Existujú stovky podôb smrti. Za najhoršiu je považovaný záškrt a za najľahšiu “bozk smrti” (TB, Ber 8a).

-chanele-