OKO ZA OKO – ZUB ZA ZUB

KO ZA OKO – ZUB ZA ZUB

(2M 21.24)

Ide o technický výraz, tzv. IUS TALIONIS – právo, skutok. Máme o ňom záznam už aj v Chammurapiho zákonníku, ako aj v zákonníkoch asýrskych, sumerských a chetitských. Ide o udržanie rovnováhy vzájomného vzťahu ľudí. Nešlo o to, že za vypichnuté oko vinníkovi oko tiež vypichli. Je to terminus technicus, ktorý v praxi znamenal peňažitú náhradu poškodeného orgánu, alebo údu.

Oko, v minulosti kvôli častej slepote bolo v Oriente veľmi cenené. Podľa Biblie aj orientálnej filozofie oko zrkadlí vnútorný život človeka, vedie vonkajšie vnemy dovnútra.

Zub v prenesenom význame zobrazuje hnev (Ž 35.16), alebo hrôzu pekla (Mt 8.12). 

     Preto sa oba stali symbolom pre vykonávanie súdneho práva.

     Zámerom nie je poškodenie ako také, ale aby škoda bola obmedzená. Bolo prevzaté od nomádskych národov a išlo o obmedzenie krvnej pomsty na minimum. Krvná pomsta, namiesto úkladnej vraždy ostala obmedzená na tresty za telesné zranenie. Nie je to zásada  pre vzťahy medzi ľuďmi, ale pre súdne spory medzi právnymi obcami, súvislosť medzi skutkom a následkom.

-chanele-

Reklamy

ÁRONOV A MOJŽIŠOV HROB

ÁRONOV A MOJŽIŠOV HROB

V oboch prípadoch – proroka Mojžiša, aj prvého veľkňaza Árona, nie sú miesta ich odpočinku známe. Tradícia tvrdí, že je to pádny dôvod a úmysel, ako oboch bratov nezbožštiť. Pretože keď nie je na aký hrob chodiť, nie je možné ani zhrešiť uctievaním smrteľníka, aj keď sluhu Božieho.

Posledné miesto, na ktorom Mojžišove nohy spočinuli, bol vrch Nebó (802 m vysoký, 15 km východne od severného cípu Mŕtveho Mora), vrchol Pisgy, naproti Jerichu, v Moábskej krajine, z vrcholu ktorého mu bola ukázaná Zasľúbená zem (5M 34.1-4). Tam zomrel (5M 34.5). Pochovaný bol v Moábskom údolí, naproti Bét-Peóru (5M 34.6).

Tóra uvádza, že Izraeliti oplakávali Mojžiša 30 dní, čím sa naplnili dni smútočného kvílenia.

Rovnako dlho oplakávali aj Árona (4M 20.23) avšak tento krát na hore Hor (4M 20.27,28).

O hore Hor vieme len toľko, že by sa mala týčiť na edómskej hranici (4M 20.23). Býva stotožňovaná A/ s horou Džebel Harun (1336m) juhozápadne od Petry alebo B/ s horou Džebel Medra s pahorkom vysokým 268m, 20 km južne od Memšatu. Jej  presná poloha je ale nejasná.

Zaujímavé na oboch úmrtiach je rovnaký počet dní, určených na oplakávanie (4M 20.29, 5M 34.8).

Podľa nich bolo neskôr v období normatívneho judaizmu stanovené, že po smrti blízkeho príbuzného sa okrem “šivy” (prvých sedem dní hlbokého smútku) drží aj tzv. “šlošim” – tj. 30 dní smútku.

Na obdobie smútku sa vzťahujú určité obmedzenia (zákaz nosiť nové šaty na sviatky a šabat,  zákaz holenia a strihania vlasov, zákaz návštev osláv, svadieb, obriezok, vykúpenia prvorodených a dočasne sa nesmie sedieť v synagóge na obvyklom mieste). Ak pripadne 30-ty deň na šabat, smútok končí v piatok, ale dodržiavanie zakázaných úkonov sa presúva až po havdalu.

Ako však vysvetliť 30 dní smútku po smrti Árona a Mojžiša? Stojí za zmienku upozorniť na tiež 30 dní potrebných k mumifikácii a podotknúť, že obaja bratia i vyjdúci izraelský  ľud, žil pôvodne práve v Egypte a práve egyptská kultúra mala na nich nemalý vplyv. Všetci si určite spomeniete na Jozefa, ktorí bol mumifikovaný podľa egyptských zvykov (1M 50.26) a je teda pravdepodobné, že mohli byť mumifikovaní aj Mojžiš s Áronom. Boli to významné osobnosti. Každopádne je to nezanedbateľný predpoklad.

Ešte možno stojí za zmienku, že Mojžiš, vzhľadom na obdobie, v ktorom žil a na pohrebné zvyklosti na území Palestíny tej doby, mohol  byť pochovaný v tzv. “lavicovom hrobe” a rovnako tak Áron. Nakoľko obaja zomreli v hornatých oblastiach, je možné, že boli za spomínaných 30 dní, tieto hroby vysekávané.

“Lavicový hrob” bol pre dobu železnú v Palestíne (cca 1300 p.n.l.) typický. V hrobovej komore sa do stien vysekali akoby lavice, na ktoré sa ukladali mŕtvi. Keď boli lavice plné, zoschnuté kosti najstaršej mŕtvoly sa prekladali do jamy nachádzajúcej sa priamo v komore. Z tohto zvyku vznikol tiež typický opis smrti, ako ho poznáme zo stránok Biblie : “…zostúpil do jamy…” (Ž 88.5).

Je zaujímavé, že Biblia sa zmieňuje o pochovaní a teda o zhotovení hrobu) len v prípade Mojžiša 5M 34.6). O pochovaní Árona nie je zmienka ani slovom. Kde skončili Áronove kosti teda nie je jasné. Nie ú spomínané ani v súvislosti s pochovaním “Jozefových kostí”, ktoré vzal Mojžiš z Egypta po Exode so sebou (2M 13.19) na želanie samotného Jozefa 1M 50.25). Uložené boli Jozuem do hrobu v Sícheme (Joz 24.32). Áronove pozostatky spočinuli nevedno kde.

-chanele-

GEHINOM

GEHINOM

Južne od Jeruzalema sa nachádza prudká strž siahajúca k údoliu Kidron.

Volá sa “Gej Ben – Hinom” = strž Himónovho syna.

V tomto údolí sa v staroveku konávali ľudské obete. Deti obetované Molochovi boli prevádzané ohňom tak, ako to Tóra zakazuje.

Proti týmto praktikám veľmi bojovali proroci.

Socha Molocha bola obklopená hradbami. Tvár mala podobu teľaťa, ruky mal vystreté dopredu pred seba na prijatie obete. V jeho dutom tele horel oheň.

Dieťa sa kládlo do rozpálených rúk sochy a aby nebolo počuť jeho zúfalý plač, obrad sprevádzalo veľké bitie do bubnov.

Názov “Hinom” vysvetľovali Mudrci aj tak, že je toto odvodené od slovesa “NOCHEM” – stenať v utrpení.

Názov údolia bol v hebrejčine skrátený na Gehinom (ekv. gehena) a rovnaký názov sa dodnes používa  na označenie miesta, kde sa po smrti dostanú hriešnici. Je to akýsi ekvivalent kresťanského pekla a protiklad záhrady Eden.

Dávni učenci učili, že práve v údolí Hinom, medzi dvomi palmami sa nachádza vstup do Gehenny.

Aj prorok Zachariáš hovorí o tom, ako Hospodin zhromaždí pri Jeruzaleme všetky národy do boja.  A ON sediac, bude priamo počas súdu zlých vrhať rovno  do Gehenny (Zach 14.2; Dt 18.10; TB Eruvim 19a, Suka 32b).

-chanele-

(in/v: chanele: Luach le šana 5770)

JERUZALEM

JERUZALEM

Jeruzalem je posvätným miestom pre všetky tri monoteistické náboženstvá. Pre kresťanov je to miesto ukrižovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista; pre muslimský svet odtiaľ Mohamed vystúpil na nebesia, no a pre Židov má hneď niekoľko významov.

Podľa tradície sa na jeho území nachádza základný kameň, na ktorom stojí celý svet, tu mal Jákob svoj sen o rebríku, Abrahám “obetoval” Izáka, Dávid ho povýšil na hlavné mesto a so svojim synom Šalamúnom v ňom započali so stavbou Božieho Chrámu a nakoniec sa stal centrálnym bodom judaizmu.

Chrámová centralizácia obetí z neho urobila pútnické miesto, kde veriaci Židia (dokiaľ stál Chrám) tri krát do roka, na sviatky Pésach, Šavuot a Sukkot, prichádzali k chrámovým múrom, aby tu odviedli predpísané sviatočné obete za svoje rodiny.

SALEM, JEBUS, URUSALIM, RUŠULIM, RAŠLAMAN,

AELIA CAPITOLINA, AL KUDS, JERUŠALAJIM

     Jeruzalem je obývaný už 5000 rokov. Z dôb praveku sa našli veľmi početné archeologické nálezy.

     Od roku 3000 p.n.l. je na jeho území zaznamenané už kontinuálne osídlenie miestnym obyvateľstvom.

     V bronzovej dobe je obývaný Kananáncami a Amorejcami.

     V strednej dobe bronzovej disponuje už aj opevnením. Mesto parilo pôvodne Jebúsejcom (kanaánske obyvateľstvo), od ktorých ho Dávid získal vo vojne. Vtedy bol jeho názov Jebus zmenený na  Mesto Dávidovo.

     Za čias Abraháma bol izraelským ľudom nazývané Salem. Rovnako tak ho nazýva Tóra. Jeho panovníkom toho obdobia bol Malchísedek, ktorý podľa biblickej zmienky uctieval rovnakého Boha ako Abrahám.

     Mesto vzniklo na dvoch výšinách.

    V jeho východnej časti   bol postavený Šalamúnov chrámový okrsok, v západnej časti sa nachádza hora Sion a na juhu sa dvíha vŕšok Ophel.

     Zmieňujú sa o ňom aj egyptské klatobné papyrusy z 19.-18.stor.p.n.l. a to pod názvom Rašlamam.

     Neskôr, v 14.stor.p.n.l. je spomínaný tiež v dopisoch z Amarny, pod názvom Salim/Šalim – tzv. Salimovo mesto. Salim bol kanaánsky boh súmraku (tu možno vidieť základ neskoršej interpretácie  a tak mesto stalo “Mestom mieru” a Šalim sa postupne zmenilo na Šalom).

     R. 933 p.n.l. sa stáva hlavným mestom Judeje, o 346 rokov neskôr je Nabukadnesarom vyplienený a jeho obyvatelia sú odvlečený do babylonského zajatia. Po 50-tich rokoch otroctva a po zmene politickej moci v tejto oblasti, sú títo prepustení na slobodu a Chrám je opäž znovuzasvätený.

     V 4.stor.p.n.l. ho dobíja Alexander Veľký a v časoch Makabejského povstania sa opäť stáva centrom judského kráľovstva.

    Herodes ho r. 37 p.n.l. rekonštruuje a roku 6 n.l. je povýšený na centrum rímskej provincie Judea.

    V 2.stor. n.l. je centrom povstania Bar Kochbu a je nakoniec dobitý Rimanmi. V 7.stor.n.l. ho Konštantín Veľký robí mestom kresťanov, no krátko na to sa stáva súčasťou Perzskej ríše.

    Potom ho dobíjajú Arabi, križiaci, Turci. Nakoniec získava britský mandát a pred vyhlásením štátu Izrael je na chvíľu medzinárodným územím.

     Jeho história spája v sebe nepreberné množstvo rôznorodých legiend, ktoré vyvolávajú pocity jeho jedinečnej atmosféry zrkadliacej všetky doby, počas ktorých tu stojí…

-chanele-

(in: chanele: Luach le šana 5770)

PRECHOD CEZ JORDÁN

PRECHOD CEZ JORDÁN A 12 PAMäTNÝCH KAMEŇOV

Keď priviedol Jozue Izrael k Jordánu, za ktorým ich čakala “zasľúbená zem”, stal sa podľa Tóry podobný zázrak ako keď Moše rozdelil vody Rákosového mora.  Mimochodom, dosiaľ sa nikomu nepodarilo Rákosové more identifikovať.

Zaujímavosťou je, že v hebrejskom origináli stojí spomínaný termín “rákosové” a v prekladoch “červené”. Názov “Červené more”, je len omyl prekladateľa, ktorý sa však presadil a dnes v inej reči ako hebrejčine nikto inak nepovie, len “Červené” more. Omyl vznikol tak, že anglický tvar pre Rákosové more = Reed sea (Reed = rákosové) sa  nesprávne omylom napísalo s jedným “e” a teda sa dnes číta ako Red sea (red = červené). Kde presne “Rákosové more” ležalo sa dnes už nevie, podľa názvu možno dokonca usúdiť, že išlo o brod a nie doslova o “more”. V takom prípade by bol prechod cezeň viac vysvetliteľný.

“…zastavili sa vody z hora tečúce pri mieste Ádám pri Cartáne…” (Joz 3.16-17) “…a tie, čo tiekli k Soľnému moru sa pretrhli a ľud prešiel naproti Jerichu…” (Joz 3.16-17).

Na príkaz Hospodinov potom “…z miesta kadiaľ prechádzali zobrali 12 kameňov a uložili ich na mieste, kde sa na noc utáborili …” (Joz 4.19-20) “…to boli v Gilgale na východných hraniciach Jericha…” a “…Jozue postavil 12 kameňov v Jordáne na mieste, kde stáli nohy kňazov, ktorí niesli truhlu Zmluvy. Tie tam ostali až do dnešného dňa…”(Joz 4.8-9).

Antické Jericho, nazývané tiež mestom “paliem a ruží” ležalo v jordánskom údolí, nazývanom v starozákonnej dobe Araba (Ez 47.8).

Prechod cez Jordán nebol ničím neobvyklým, prechádzalo sa cezeň bežne cez brody (Joz 3-4) a naviac od Jericha  po Sodomu sa ťahá tektonický zlom, takže je to miesto častých zemetrasení a tak sa mohlo stať, že jedno z týchto zemetrasení (aj samotné dobitie Jericha, kedy sa rúcali steny hradieb, mohlo byť sprevádzané zemetrasením) aj v našom prípade zahatilo zosunutím kamenia tok rieky a načas vody ustali.

Názvom Gilgal  je v knihe Jozue pomenované sídlisko Izraelitov po prebrodení sa Jordánom. Tento termín však nemusíme chápať ako názov tohto konkrétneho miesta, ako napr. Jericho, (hebrejčina nepozná veľké začiatočné písmená), ale možno šlo o označenie určitého typu opevneného tábora. A o tom, že Izraeliti boli bojaschopní, niet pochýb. Nie len preto, že úspešne odolávali vojenským vpádom do tábora na svojej ceste púšťou (Amalékiti), ale aj preto, že vôbec vlastnili (!) zbrane a na stránkach knihy Jozue sú nazývaní “bojovníkmi” (Joz 5.6). Takže, neboli to len takí obyčajní pastieri. Sú indície, že dokonca ich pôvodná funkcia v Egypte bola vojenská. Ich usídlenie v Góšenu, svedčí o strategickom mieste určenom na obranu ríše pred vpádmi z Ázie. Aj samotný odchod z Egypta bol dosť možno ozbrojeným “odchodom” (viď. články: Mojžiš a Exodus I. a Mojžiš a Exodus 2. ).

Podľa názoru väčšiny odborníkov sa jednalo o zaguľatené opevnené miesto (gilgal = váľať, odvaliť, zvaliť) s kultovým významom.

Tradícia uvádza, že Gilgal je spomienkou na to, keď Izrael tiahol krajinou a  stará obrezaná generácia vymrela, ale nová nebola obrezaná. Preto ich na pokyn Boží, Jozue podrobil obriezke (Joz 5.2-9).

Gilgal sa pravdepodobne nachádzal 2 km severozápadne od antického Jericha (Joz 4.20-24) na mieste ležiacom oproti horám Gerizim a Ebal (5M 11.30). Bol považovaný za významnú svätyňu ešte aj v Saulovej a Dávidovej dobe (1S 11.14; 2S 19.16) a aj v dobe prorokov (1 Kr 2.1, 4.38; Am 4.4, 5.5; Oz 4.15, 12.12). Po babylonskom zajatí však miesto už stratilo svoj pôvodný význam a už nebýva spomínané.

Kruhové kamenné stavby kultového významu boli v staroveku na území Palestíny bežné (napr. Gilgal Refaim ).

Niektorí bádatelia identifikujú Gilgal s Khirbet en-Nitleh alebo (a to skôr) s Khirbet eil Mafjir, 2 km severovýchodne od Jericha (Wikipédia), ale tiež je možné, že ide o nálezište pri Wadi Far´ah tzv. Unuq el = arab. “náhrdelník”, lebo ho svojim tvarom pripomína ( www.bible.ca/archeology/bible-archeology-gilgal.html ).

-chanele-

Bileam a Balak

BILEÁM A BÁLÁK

Je veľmi pravdepodobné, že Moábčania uctievali rovnako Hospodina ako Izraeliti. Vypovedá o tom kniha Numeri (4M), kap. 22, kde Bálák ben Cipor, moábsky kráľ požiada Bileáma, aby zlorečil blížiacemu sa izraelskému národu, výduvšiemu z egptského zajatia. K Bálákovi totiž prišla zvesť, ktorá určitým spôsobom svedčila o presile izraelského národa a on z obavy pred ním  sa uchýlil k spomínanej vyjednávacej aktivite. Je málo pravdepodobné, že Bálák vedel,  že za Izraelovým požehnaním je Boh v ktorého s najväčšou pravdepodobnosťou veril aj on,  i keď  nie ako v jediného, ale uctieval ho ako jedného z miestnych božstiev a samotný Bileám  v neho veril tiež. Nakoľko požiadal  o zlorečenie Bileáma, dôveroval jeho Bohu a týmto bohom bol práve Hospodin.

22. kapitola očividne vypovedá o tom, že Bileámov boh bol práve Hospodin. Bileám ho nazýva svojim bohom a argumentuje vôľou nečiniť nič proti Jeho slovu. Nakoľko Bálák prejavil spomínanú dôveru, Hospodina minimálne akceptoval.

Ako je možné, že Moábčania verili v toho istého Boha ako Izrael?

Moáb sa nachádzal v miestach, kde semitské kultúry voľne presahovali jedna druhú. Podľa 1M 19.37-38 boli Moábčania pokrvne spríbuznení s Izraelom, lebo pochádzali od Abrahámovho synovca Lóta. Moábčina je zároveň semitská reč veľmi príbuzná starovekej hebrejčine, o čom svedčí stéla mábskeho kráľa Méša objavená roku 1868 n.l. v lokalite Dibon (dnešné Jordánsko) – mimochodom artefakt dokazujúci existenciu starovekého Izraela; stéla je uložená v parížskom Louvre a jej kópia v Britskom múzeu.

Boh, v ktorého začal veriť Abrahám pred rokmi, bol pravdepodobne starý kanaánsky boh El, vieru v ktorého si odniesli Izraeliti do Egypta a tá bola ďalej ovplyvnená egyptskou kultúrou (obriezka, pochovávanie do kamenných jaskýň) a na Sinaji získal boh svoje konkrétne meno, pod ktorým bol ďalej vzývaný.

Viera v Ela však odchodom Izraela do Egypta na kanánskom území nezanikla. Časom vyperzonifikoval do ďalších “osôb”. Verili v neho ďalší osídlenci neizraelského, no tiež semitského pôvodu. Medzi nimi aj Moábčania, aj keď ich hlavným božstvom bol Kemoš spomenutý v 4M 21.29; 2 Kr 23.13; Jer 48.46 apod. Napriek tomu sa Moábčania obrátili na boha, v ktorého veril Izrael a žiadali od neho zlorečenie, pričom on ešte predtým Izraelu požehnal. No a preto bolo nakoniec Moábu zlorečené.

Z kap. 22 v. 41 je zrejmé, že na území Moábu, hlavne na jeho okrajovej časti na hranici potoka Arnón, ktorý sa nachádza zároveň na konci moábskeho územia, boli umiestnené zároveň výšiny boha Baala a samotný Bálák mu obetoval. Toto územie teda bolo naďalej polyteistické.

Zároveň je tu vyjadrená obava Báláka, či by bol schopný, náležite uctiť Bileáma. Je teda zjavné, že si Bálák Bileáma veľmi ctil. Buď mal Bileám určitých predkov výsostného postavenia, ktorí ho dávali aspoň na roveň Báláka, ak nie aj vyššie, alebo si ho ctil kvôli jeho schopnosti rozprávať sa s božstvom. To druhé je pravdepodobnejšie. Kňazi boli v tej dobe vo veľkej úcte.

Zároveň obetoval Bálák spolu s Bileámom (23.3) Hospodinovi.

Bileám pochádzal z východu z vrchov od Arama. Keď Bileám Izraelu nezlorečil ale mu žehnal, Bálák ho vyzval aby prešiel na pole Cofim oproti vrchu Pizga, kde opäť obetovali Hospodinovi. Keď sa ani tam nestalo po vôli Báláka, prešli obaja na temeno vrchu Peor, ktorý hľadí na šírinu púšte (23.28), i opäť postavili sedem oltárov a opäť obetovali na každom z nich Hospodinu.

Bileám nazýva sám seba mužom, ktorý má otvorené oko, ktorý čuje reči silného boha, a ktorý vídava videnia všemohúceho, ktorý, keď aj upadne do spánku, má odkryté oči duše…(4M 24.4).

-chanele-

AM SeGULA – VYVOLENÝ ĽUD / dosl. “ODDELENÝ”

AM SEGULA  – VYVOLENÝ ĽUD /

dosl. “ODDELENÝ”

 

     Myšlienka vyvolenosti židovského národa zohrávala v dejinách inovercov často až nenávisť. Xenofóbne tendencie národov v prostredí ktorých Židia žili, vyvolávali mnohopočetné útoky až pogromy. Neznalosť problematiky nežidovským obyvateľstvom bola len tieňom za postavou “syndrómu davu”,  kedy sa individualita strácala a bez snahy a ochoty porozumieť problematike, tak vždy končila v psychických attakoch dokazovania si vlastného sebavedomia, na úkor slabšieho, či znevýhodneného. Žiaľ, bolo to kvôli nesprávnosti chápania aj tohto slovného spojenia, ako pojatia “vyššej rasy” a nadradenosti.
Prívlastok “vyvolený” je totižto nesprávny kresťanský preklad! Bola to kardinálna chyba prekladateľov, ktorá mala v minulosti žiaľ fatálne následky.
Keď  doslovne preložíme slovo “segula”, dostaneme termín “oddelený”, tj. “oddelený” od ostatných národov,  tak, ako keď oddelíme šošovicu od hrachu, rozhodne nie (!) im nadradený! Hoci mnohí inoverci v minulosti by to tak radi boli videli.
Základ termínu “am segula” nachádzame v Tóre (2M 19.5; 5M 14.2).
A o čo teda vlastne ide, keď hovoríme o izraelskom ľude ako o “am segula” – “oddelenom ľude”?
Tento ľud to predsa vôbec nemal v dejinách ľahké. Nie je uprednostňovaný, nie je mu ustupované, ba práve naopak. Je zahrnutý 613 povinnosťami voči Bohu, ktoré môžu byť zo strany inoverca dokonca chápané ako obmedzenia. Za prestúpenie týchto povinností je trestaný. Tak aké potom výhody a “vyvolenosť”?
Termín “segula” vyjadruje zvláštny vzťah k Bohu plný povinností a predovšetkým poslanie svedčiť pred ostatnými národmi o Bohu. Prvoradé je, aby sa celý svet dozvedel o Jedinom  Bohu a uveril v Neho.
V skutočnosti ide vždy len o vyjadrenie zmluvy s Bohom a izraelským ľudom, aby tento sprostredkovával posolstvo  o Bohu a jeho Zákone (2M 19.5). V tom spočíva jeho “oddelenosť”.

-chanele-

JOZEF A SNY

JOZEF A SNY

Jozef sa dostal do Egypta tak, že ho kúpil od Midjancov Putifar –  veliteľ telesnej stráže a veliteľ kvázi policajného zboru. Jemu bol podriadený aj veliteľ väznice (1M 40.4).  Bol faraónovým dvoranom.

Midjanci boli kočovní a sídlili od Arabského polostrova až po Suez. Presne vymedziť Midjan sa doteraz nepodarilo (viď. pripravované: Hora Sinaj/vrch Horeb).

Kniha Sudcov 8.24 stotožňuje Midjáncov s Izmaelitmi.

Izmaeliti boli potomkovia Abrahamovho syna Izmaela. Boli to slobodní a lúpeživí beduíni (1M16.12), ktorí kočovali s drobným dobytkom a ťavami. Niekedy tiež obchodovali (1M 37.25) a to hlavne s vonnými živicami, napr. s bdeliom = aromatickou, priesvitnou až mierne nažltlou živicou, ktorá sa získavala z juhoarabského bálzamového kra (1M 2.12), pôvodne pochádzajúceho z krajiny Chavíla, susediacej podľa Tóry s Edenom. Pripomínala svojou podobou manu (4M 11.7).

I napriek obvineniam Putifarovej ženy, ktorú Jozef odmietol, tento Jozefa neodsúdil za to na smrť, tzn., že svojej manželke (v starovekom Egypte neexistovali de iure manželstvá. Nekonali sa žiadne obrady. Išlo len o akési registrované partnerstvo, s výraznými záväzkami muža voči žene a spoločným deťom. Aj napriek tomu používam termín “manželka”.) nie až tak veľmi veril, no nemohol nechať bez povšimnutia osočenie jeho domu. Preto dal Jozefa aspoň uväzniť.

Spolu s Jozefom boli vo väzení aj čašník a pekár, ktorí boli pôvodne vysokými egyptskými úradníkmi, pretože pracovali na faraónovom dvore. Dohliadali na to, aby sa faraónovi nedostalo do jedla a pitia nič zdraviu zdraviu škodlivé, popríp., aby nebol nedajbože otrávený.

Uväznení boli paradoxne pravdepodobne z podozrenia zo sprisahania voči faraónovi. Takéto spiknutia boli v Egypte bežné a skôr než sa prešetrili, podozriví boli zatiaľ daní pod dozor. Z toho, že Putifar poveril Jozefa týmto dvom vo väzení posluhovať vyplýva, že Putifar predpokladal, že sa v ich prípade jedná len o dočasné uväznenie a preto si obaja zachovávali post významných väzňov.

Ako je z biblického príbehu známe, pekár bol nakoniec odsúdený na smrť   (pre zaujímavosť: z egyptských pamiatok je zrejmé, že odsúdený na smrť bol popravený tak, že jeho bezhlavé telo bolo napichnuté na kôl a toto spomína aj Biblia) a čašník omilostený. Ich osud im bol ešte pred vynesením rozsudku vyložený zo sna samotným Jozefom.

Omilostený čašník potom jedného dňa rozprával faraónovi o Jozefových schopnostiach vykladať sny. A tak sa dostal Jozef do faraónových služieb.

V staroveku bol snom prisudzovaný veľký význam. Sen bol prostriedok ako sa spojiť s nadprirodzeným svetom. Všetky kultúry, v ktorých Izrael fungoval, považovali sny za prostriedok zjavenia božej vôle. V Mezopotámii a aj v Egypte mali vládcovia dokonca na svojich kráľovských dvoroch vykladačov snov (1M 41.8; Jer 27.9). Izrael túto funkciu nikdy nezriadil. Vykladači snov neboli ani na kráľovskom dvore, ani v Chráme. Snami sa riadili ale takmer všetky významné osobnosti (Abrahám, Izák, Jákob, Samuel, Šalamún…) izraelských dejín. Odkazu snov rozumeli sami, nepotrebovali nikoho, kto by im ich vysvetlil. Schopnosť vykladať sny tak bola chápaná ako dar od Boha.

Sny veľmi ovplyvňovali aj prorokov a v celej prorockej literatúre sa výrazne rozlišuje medzi pravými a falošnými prorokmi a ich snami (5M 13.2-6; Jer 23.25-32; Zach 10.2), avšak prioritné postavenie zaujímalo v izraelskej spoločnosti samotné Božie zjavenie. Sen nadobúdal až druhotný význam a jeho prijímanie a výklad bol ovplyvnený mezopotámskym a teda chaldejským spôsobom výkladu. Možno aj preto mu nebola pripisovaná až taká dôležitosť.

Jozef však sny bral vážne. Prinajmenšom sa nad nimi zamýšľal a ťažko je už teraz posúdiť, či ich vnímal ako Božie slovo, alebo bol len ovplyvnený ľudovou tradíciou, ktorú sa napriek monoteizmu nepodarilo zo zvyklostí vykoreniť.

V Egypte bol sen, rovnako ako v Chaldejsku zobrazením budúcnosti.

(Chaldejsko = všeobecný názov pre Babylon. Chaldejcami sú nazývaní obyvatelia krajiny CHALDU, čo je názov doložený od 9.stor.p.n.l. Tvorili ich východoaramejské kmene, ktoré sa dostali do Babylónie z východu a v čase Novobabylonskej ríše (700 p.n.l.) nadobudli vládnúcu prevahu. Perzskí kráľovia bývajú považovaní za ich nasledovníkov (Da 9.1). Neskôr sa termínom Chaldejci označovali aj astrológovia, veštci, či mágovia (Da 2.2). Podľa starých rabínskych učencov je chaldejčinou označovaná biblická aramejčina.)

V Egypte existovali celé knihy (papyrusy) obsahujúce zoznamy snov, s opisom ich priebehu a následným vysvetlením, čo snívajúceho v najbližšej dobe čaká. Egypťania verili, že cez sny k nim prehovárajú božstvá a informujú snívajúceho o budúcnosti.

Sen, ktorý vykladal Jozef faraónovi, bol pravdepodobne vyložený  podľa egyptských zvyklostí a egyptskej symboliky.

Krava je totiž v Egypte symbolom úrodnosti. Nakoľko v Egypte neprší, úroda je závislá na pravidelných jesenných záplavách. Preto kravy vystupovali s Nílu.

A  pšenica mohla symbolizovať jednoducho úrodu. A tá egyptská mala naozaj viac klasov na jednom steble (tzv. triricum compositum), takže to nebola premrštená fantasmagória.

-ch-

 

JOZEF V EGYPTE

JOZEF V EGYPTE

     Zaradenie Jozefovej doby do dejín je celkom ľahké. Nájsť však Jozefa, ako konkrétnu historickú postavu žijúcu v Egypte, je už náročnejšie. Aj preto, že jeho príbeh nie je ojedinelý. Podobný je opísaný na papyre Orbiney. Príbeh na ňom opísaný pochádza z 19.dynastie a bol medzi Egypťanmi veľmi obľúbený. Ide o príbeh dvoch bratov. Mladší býval v domácnosti staršieho. Pomáhal mu z hospodárstvom a podobne, ako v prípade Jozefa, dostal od jeho manželky necudný návrh. Rovnako ako Jozef ho odmietol a rovnako ako Jozef, bol touto ženou obvinený z napadnutia.

Autor príbehu o Jozefovi svojimi znalosťami egyptských reálií, buď potvrdzuje autenticitu príbehu i život Jozefov, alebo prinajmenšom žil v Egypte, možno dokonca v období panovania Hyksósov – ázijských kmeňov, hovoriacich jazykom veľmi podobným rannej podobe hebrejčiny a ktorých Jozefus Flavius nazýva “našimi predkami”.

Perfektne opisuje egyptský spôsob života a dokonca Jozefovo  uvedenie do úradu opisuje s protokolárnou presnosťou!

Hyksósovia vládli Egyptu cca 150 rokov. Priviezli do krajiny kone, vozy a kovovú zbroj, hlavne meče. Niet divu, že Egypťania, dovtedy zvyknutí bojovať na pešo a takmer nahí, nemali šancu sa unavení po predchádzajúcom politickom úpadku,  ubrániť.

Hyksósovia vzali do područia len Dolný Egypt s deltou Nílu. Za hlavné mesto im slúžil Avaris (neskôr, za Ramzesa II. premenovaný na Pi-Ramese).

Hyksósovia boli Semiti a teda, keď sa Jozef dostal do Egypta a neskôr aj jeho bratia a otec, boli títo viacmenej “vítaní”, prinajmenšom etnicky spriaznení. Nie je čudné, že sa teda Jozef mohol dostať na tak významné politické postavenie, ako uvádza Biblia.

Sú aj iné doklady (egyptské), ktoré dokazujú, že sa do podobne významných pozícií, dostávali aj iní Kanaánci, pokiaľ boli títo ochotní prijať egyptský spôsob života (Jozef a podobne aj jeho otec, boli podľa slov Biblie po smrti balzamovaní).

Tak napr. za vlády Achnatona (Nová ríša) sa do funkcie vrchného správcu Dolného Egypta dostal akýsi Aper-el. Jeho meno svedčí o príslušnosti k niektorému kanaánskemu národu, pretože prípona –EL, znamenala v kanaánčine “boh”.

Nová ríša bola známa tým, že do vysokých funkcií boli dosadzovaní aj cudzinci. Achnaton si zavedením jednobožstva veľmi znepriatelil Amonových kňazov a preto často hľadal oporu medzi nižšími vrstvami a aj cudzincami.

O čo viac bolo niečo také možné v dobe Hyksósov!

Kľúčovou príhodou Jozefovho života, je výklad faraónovho sna o “7 chudých” a “7 tučných kravách”, vyložený ako “7 rokov hladomoru” a “7 rokov bohatých na úrodu”.

V Egypte býval hladomor častý. Dokonca sa vracal vo zväčša 7-ročných intervaloch a súvisel s klimatickým javom El Ňiňo.

Už dokumenty z obdobia Strednej ríše opisujú niekoľko hladomorov. Málo známa hrobka Ankertifiho správcu v južnom Egypte obsahuje záznam o hladomore, počas ktorého ľudia v zúfalstve jedli vlastné deti.

Podobne o 7-ročných cykloch hladomorov hovoria aj indické záznamy.

Hladomory súviseli aj s výbuchmi sopiek. Napr. s masívnym výbuchom sopky na ostrove Théra (1644 p.n.l.). Ale aj sucho.

Sú napr. záznamy o vyschnutí jedného ramena Nílu, ktoré tak prestalo zásobovať vodou jazero Qarun vo Fajjúme. Jazero vyschlo. A tak bol v období Strednej ríše vybudovaný umelý kanál spájajúci jazero s Nílom a tento kanál sa používa dodnes (!). Nie je žiadny písomný dokument, ktorý by uvádzal meno staviteľa, ale jeho arabský názov znie “Bahr Jusuf” – “Jozefov kanál”. V ľudovej slovesnosti sa traduje, že ho založil biblický Jozef, v arabských legendách nazývaný “veľký vezír”.

Mohlo by ísť skutočne o biblického Jozefa?

Biblia prezentuje Jozefa ako veľkovezíra, ktorý zachránil Egypt pred hladomorom. Jeho akcie sa naozaj nemuseli obmedziť len na výkup obilia v časoch hojnosti a jeho predaj v časoch hladomoru, ale mohol byť tiež iniciátorom takýchto stavieb.

Naviac, David Rohl, odborník na Bibliu a staroveké dejiny, urobil v Egypte významný objav.

Skúmal vykopávky južne od trosiek mesta Pi-Ramesse (v Hyksóskej dobe Avaris), v ktorom podľa Biblie faraón dovolil Jozefovi a jeho rodine žiť. (Prečo Biblia spomína názov Pi Ramesse a nie Avaris, možno vysvetliť tak, že autor príbehu o Jozefovi žil v Egypte až v/po období panovania Ramzesa II.)

Vo vykopávkach bola nájdená jedna časť mesta, ktorej architektúra mala výrazné kanaánske prvky a kostry mŕtvych ľudí boli pochované v ľahu na boku s pokrčenými nohami. To bol jednoznačne kanaánsky štýl.

Tiež sa našlo množstvo predmetov nesúcich kanaánske tvary a prvky.  Išlo o džbány, nože a opasky. Podľa nálezov boli obyvatelia tejto štvrte veľmi chudobní – možno otroci.

Našla sa aj veľmi zvláštna budova. Niečo ako palác vysoko postaveného úradníka, pozostávajúca z nádvorí so stĺporadím, niekoľkými apartmánmi, v ktorého južnej zadnej časti sa našla hrobka a nad ňou pyramída. Pri hrobke bola malá kaplička so sochou pravdepodobne pochovaného muža. Socha bola veľmi zničená, tvár mala zohavenú, ale z toho čo sa zachovalo, sa dala urobiť aká-taká rekonštrukcia a odborníci užasli, pretože socha neznázorňovala Egypťana, ale Semitu(!). Jeho pokožka bola žltá a na hlave mal čudný účes červenej farby. Oblečený bol v plášti s výrazným vzorom (Jozefov plášť?). Doska s menom chýba. Rovnako tak kosti mŕtveho. Aj keď bola hrobka pôvodne vylúpená, kosti mali ostať. Tie lupičov nikdy nezaujímajú. Žeby boli úmyselne odnesené? Podľa Biblie Mojžiš pri odchode z Egypta odniesol aj Jozefove kosti, aby mohol byť tento pochovaný v zasľúbenej zemi, pri svojich predkoch. Je to dôvod, prečo kosti v hrobke chýbajú?

Nič podobné sa zatiaľ na území Egypta nenašlo.

-ch-

Použitá a odporúčaná literatúra:

Z.Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře

– Werner Keller: A Biblia má predsa pravdu

– Encyklopedie Bible

– film. dokument: Tajomstvá Biblie – Jozef

 

ABRAHÁMOV PôVOD

    ABRAHÁMOV PôVOD

 

Biblia uvádza v súvislosti s Abrahámovým pôvodom paradoxne až dve národnosti jeho predkov (inokedy príbuzných), ktoré sa navzájom akoby vylučovali a dokonca sa rozpory nachádzajú aj v nich ako v samostatných jednotkách (viď. tiež Luach 5756).     Na jednej strane bol Abrahám považovaný za Aramejca (5M 26.5) a na strane druhej za Amorejca (Ez 16.3).     Obe národnosti sú od seba ale dosť odlišné. Nie len jazykovo, ale aj etnicky.

Aramejci pravdepodobne mali svoj domov v Kíre (sz Arábia, Am 9.7) a za ich praotca je Bibliou považovaný Kemúel (1M 22.21), syn Abrahámovho brata Náchora a zároveň otec Arama – od neho vzniknuté pomenovanie.

Možno odvodiť, že Aramejcom bol Abrahám na základe tejto skutočnosti nazvaný až dodatočne, už i preto, že samotná aramejská kultúra, jazyk i písmo, sa v neskoršej dobe dostali na diplomatickú úroveň a v nemalej miere ovplyvnili aj izraelský národ (niektoré biblické texty sú v aramejčine, rovnako tak Zohar je písaný v zvláštnej podobe tohto jazyka, hebrejčina dodnes používa aramejské písmo, sloh Talmudu je tiež výrazne ovplyvnený aramejčinou a pod.). Paradoxne sú za Aramejcov považovaní aj Lábán a Jákob.

S väčšou pravdepodobnosťou možno teda Abraháma označiť skôr za Amorejca a tak sa ľahšie dopátrame jeho pravdepodobne skutočného pôvodu.

Amorejci boli tiež nazývaní “Západniari”, nakoľko sa v ich prípade jednalo o západosemitských nomádov. Ich prítomnosť na Blízkom Východe je datovaná už približne od r. 2 500 p.n.l.

Od polovice 19.stor.p.n.l. do polovice 16.stor.p.n.l. sa dokonca začlenili do vládnúcej vrstvy na tomto území a to v zastúpení, vtedy silnej, amorejsko-babylonskej dynastie, do ktorej patril aj významný panovník Chammurapi, známy svojim Zákonníkom, ktorého prax ranné i neskoršie izraelské spoločenstvo dodržiavalo.

Silný amorejský vplyv na Abraháma možno vidieť práve v jeho dodržiavaní Chammurapiho Zákonníka i v charaktere spôsobu jeho života, zodpovedajúceho amorejsko-babylonským zákonom.

Podľa 1M 14.7, 13 sa termínom Amorejčania označovalo akoby všetko predizraelské obyvateľstvo územia Palestíny. Je zároveň nejasné, v akom vzťahu boli títo s Kanaánčanmi (1M 48.22, Joz 7.7, 9.10, 12.2-3) a ktorých jazyk a nejaký čas aj písmo, Izraeliti používali.

Zahŕňalo: Chetitov, Girgašejcov, spomínaných Amorejcov, Kanaáncov ako takých, Perizejcov, Chivijcov a Jebúsejcov.

Všetky kanaánske národy, či inak, predizraelské obyvateľstvo malo spoločného predka Kenaana. Avšak samotný Izrael, zdá sa, má cez Abraháma i niektoré manželky Izákových synov, pôvod viac na východ.

Tak napr. Naftalího matka Bilha, dcéra Róthea, tiež Abrahámovho píbuzného, bola cez svojho otca (brat Debory a opatrovateľ Rebeky) Chaldejka (Sumerka, Chaldejsko –biblický názov pre Sumer). Tiež o Abrahámovi sa píše, že pochádzal z Chaldejského Uru.

Rótheos je označovaný nie len ako Chaldejec, ale sú mu prisudzvané tiež prívlastky, prezrádzajúce nám viac o jeho postavení. Nie len  že bol bohabojný, ale aj slobodný (! čiže, nebol otrokom) a urodzený (Záveť Naftalího kap.1.9-10). Z toho vyplýva, že pravdepodobne patril medzi lepšie postavené rody, ak nie dokonca medzi kráľovské.

Lábán ho vykúpil z vojnového zajatectva a dal mu za ženu slúžku Ainu, s ktorou mal neskôr dcéry Zilpu a Bilhu.

Podľa Jozefa Flavia pochádzal Abrahám zo vznešeného (opäť!) rodu z mesta Nipur. Jeho otec Terach bol známym veštcom a kňazom v tomto meste, ktoré bolo významným kultúrnym centrom Mezopotámie.

Abrahám pochádzal z obdobia 3. urskej dynastie, ktorej členom bol aj Chamurapi, zjednocovateľ sumerskej a akkadskej kultúry a to aj na úrovni politickej. Jeho pričinením došlo vlastne k akejsi obrode sumerskej slávy po zániku sumerskej ríše.

Abrahám sám pravdepodobne hovoril akkadsky a pôvodne používal (kým ešte žil v Ure) klinové písmo. Možno mal čisto amorejské korene, možno, že v ňom kolovala dokonca sumerská krv.

Amorejci (akkad.: Amurru, hebrej.: ´emorí) boli zakladatelia 1.babylonskej dynastie (1728-1686 p.n.l. Chammurapi) a genealogicky sú spájaní s Kenaanom (1M 10.15) a sú teda Semiti (spoločný predok Chám).

Abraham bol veľmi výrazne ovplyvnený  amorejskou kultúrou. Viac, než semitskou. Amorejská mala totiž základy v sumerskej, aj vďaka sumerskej renesancii.  Všetky legendy o Stvorení sveta, ľudí, Potope sveta, Strome Poznania Dobra a Zla, požití zakázaného ovocia, o Edene a pod., pochádzajú pôvodne z legiend sumerských, ktoré sa dostali do hebrejských svätých písiem možno aj vďaka Abrahámovi.

Napriek tomu, že Amorejčania utvorili silnú amorejsko-babylonskú dynastiu (1836-1530), amorejčina ako jazyk sa jasne odlišovala od akkadčiny, pôvodnej reči tejto oblasti (hebrej.: ´akkad; akkad.: akkadu; sumer.:a-ga-de), a ktorá bola východosemitskou rečou (staroakaddčina, babylončina, asýrske nárečie).

Legenda hovorí, že Abrahám opustil chaldejský Ur na Boží podnet. Z historického a vedeckého hľadiska je však pravdepodobnejšie, že Ur opustil z politických dôvodov.

Podľa toho, že Abrahám odchádzal z Uru z celou rodinou, služobníkmi i dobytkom, je usúditeľné, že patril medzi lepšie postavených obyvateľov, ak nie dokonca vznešených, snáď dokonca spriaznených (možno aj príbuzensky) s kráľovskou dynastiou (možno by stálo zato spomenúť aj Sárino meno, prekladané ako “kňažná”).

Prvá polovica 2.tisícročia p.n.l. je významná kultúrnymi stykmi medzi Urom a Cháránom. Obe mestá boli kultúrnymi centrami uctievania toho istého boha Mesiaca – Sína. Z rovnakých dôvodov je zrejmé tiež vtrhnutie západosemitských kmeňov do oblasti Uru a k masovejšej migrácii miestneho obyvateľstva do severnejších oblastí Mezopotámie. A práve vtedy možno tiež došlo k premiešaniu aramejskej krvi s amorejskou krvou.

Možno mal teda Abrahám svojich predkov nie len medzi Amorejčanmi a Aramejčanmi, ale aj medzi Babylončanmi, Asýrčanmi a možno aj medzi Sumermi. Isté je le to, že je zakladateľ izraelského národa i židovského monoteizmu.

Amorejčina bola podobná kanaánčine a podľa niektorých bádateľov výrazne vplývala na hebrejčinu. Avšak ŤZidia tej doby používali kanaánčinu, tzv. “lášón kanaaní”,  ktorý prebrali už zrejme po usadení sa v oblasti Cháránu (tak je hebrejčina nazývaná v Biblii) a stal sa ich bežným jazykom.

Kanaánčina v sebe obsiahla niekoľko dialektov.

Kanaánci, sú tiež dosť všeobecný termín, ako už bolo vyššie naznačené. Dalo by sa povedať, že sú tiež totožný s Féničanmi, lebo Féničania je grécke pomenovanie pre Kanaánčanov, či Sidónčanov.

Židia boli pravdepodobne s niektorou z kanaánskych etnických skupín spríbuznení. Je len otázne, či “len” cez Aramejcov (5M 26.5, 1M 22.21), ktorí po rozpadnutí Chetitskej ríše prenikli do severnej Sýrie a do Libanonu (Damašek)a pochádzajúcich pravdepodobne z Kíru (sz Arábia; Am 9.7) a v biblickej dobe obývajúcich západ od Eufratu (Aram), prechodnú vlasť Abrahámovu (Chárán).

Aramejčina, veľmi podobná hebrejčine tak nakoniec po politických zmenách (kvôli ktorým možno Abraham opustil Ur), nahradila na celom území akkadčinu.

Je možné, že sa hebrejčina nakoniec vyvinula práve z aramejčiny, ktorá získavala širšie uplatnenie, než samotná kanaánčina, ktorá začína byť stále častejšie označovaná termínom “starohebrejčina”. Ovšem, mohlo to byť aj napak. Samotná kanaánčina mohla byť pôvodným jazykom, z ktorého sa ďalej vyvíjali ďaľšie jazyky a medzi nimi aj aramejčina.

– chanele –

 

.

 

    

     .