BEREŠIT 3. – STVORENIE ČLOVEKA

Stvorenie sveta bolo zavŕšené stvorením človeka. Tóra hovorí o stvorení na obraz (celem) Boží (1M 1.26), na Božiu podobu (demut). Hebrejsky “becalmenú kidmutejnú” = doslova “ v obraze našom ako našu podobu”.

Súčasná hebrejčina chápe pod termínom CELEM “obraz, podobu” a pod DEMUT “výzor, vzhľad, črty tváre”.

Maimonides však vo svojom “Sprievodcovi zblúdilých”vysvetľuje oba termíny v biblickom zmysle nasledovne:

CELEM je pojem označujúci “konkrétnu formu”, tj. to, čo tvorí podstatu veci, kde vecou je myslená sama realita do tej miery, že sú v nej obsiahnuté konkrétne podmienky.  U človeka chápe pod “formou” súhrn zložiek, ktoré mu dávajú ľudské vnímanie. Ide teda o osobitú formu človeka – dušu. Dôvod, prečo sa tento termín používa aj na označenie modiel, je možno v tom, že tieto zosobňujú určitú predstavu, ktorej sa človek klania.

“Učiňme človeka  na náš obraz”, tj. v konkrétnej špecifickej forme jeho intelektuálneho vnímania.

DEMUT je odvodené od slova DAMAH (“on je rád”) a označuje podobu  s ohľadom na abstraktný vzťah, tzn. v prirovnaní. Nie v podobe tvaru a veľkosti. Aj podobenstvo Trónu (Ez 1.26) treba chápať s ohľadom na jeho slávu, nie tvar. To znamená, človek je Bohu podobný na duchovnej úrovni a ako bude povedané neskôr aj schopnosťami rozlišovať dobro od zla a vôľou si jedno alebo druhé vyberať.

Podľa ľudovej tradície bol človek stvorený na Základnom kameni, ktorý je totožný s kameňom, na ktorom chcel Abraham obetovať svojho syna Izáka a kde neskôr stál aj Chrám a do záhrady v Edene bol tradíciou zavedený až neskôr. ŠETTIJAH, ako sa hovorí základnému, uholnému kameňu hebrejsky, bol kameň v okolí, ktorého rástlo bodľačie a Adamovi bol takto daný základ možnosti voľby a poznanie dvoch možností pre život – rajská záhrada a pôda plná bodľačia.

ADAM je termín pravdepodobne odvodené od podstatného mena ADAMAH – pôda, lebo z nej bol vzatý,  ju obrába a žije na nej, a do nej bude raz pochovaný.  Niektorí sa domnievajú, že súvisí aj so slovom ADÓM (červený), ktorá by snáď mohol súvisieť s farbou hliny a teda s pôdou ADAMAH.

Zdroj učenia, že človek bol vzatý s pôdy nachádzame v mnohých kultúrach. V sumerskom epose Enuma Eliš boh Marduk stvoril človeka zo zeme , v epose o Gilgamšovi nájdenom v babylone, v prevzatej sumerskej legende bohyňa ARURU stvorila boha ENKIDU z hliny a dokonca aj grécky Prométheus bol stvorený zo zeme a vody. Podobne v Egypte boh Chnum stvoril človeka z hliny.

Niektorí bádatelia chápu pod “vzatí zo zeme” ľudskú nepatrnosť a krehkosť zahalenú v pominuteľnosti, než konkrétny materiál.

Pri zmienke o stvorení človeka používa Biblia sloveso JACER, ktoré sa v hebrejčine používa na opis stvoriteľskej práce tvorením tvarovaním. Dvojité JOD v slove (použité dageš) zvykli rabíni v minulosti vysvetľovať tak, že tým poukazovali na ľudskú dvojnosť –  ľudské smrteľné telo a nesmrteľnú dušu. Človek je bytosť ako hmotná, tak aj duchovná, má sklon ako k dobru, tak aj ku zlu, a je stvorená ako pre tento svet (olam ha-ze), tak aj pre svet budúci (olam ha_ba). Telo je z prachu zeme a duša z ducha (Raši).

ZOHAR učí, že ľudská duša je kúsok z Boha, lebo ak niekto do niekoho vdychuje (a Boh vdýchol do človeka dych života) tak vlastne do neho “vkladá” niečo zo seba. Podľa tradície človek dostáva ešte naviac aj RUACH (dych Boží).

Získava tak podľa tradície nadradenosť nad zvieratami, čo je naznačené aj v procese ich pomenovania. Pomenovať niekoho, osloviť niekoho menom, znamenalo v starej semitskej tradícii v extréme až nadradenosť a vládu nad dotyčným  (1M 2.19), ale (!), príbeh o potope jasne tvrdí, že RUACH majú aj (!) zvieratá (1M 6.17-22; 7.15). Dych života – RUACH, označuje životnú silu, myolienky, city…je to tiež sila, ktorou BOh účinkuje pri stvorení. V dnešnej dobe nie je pochýb, že zvieratá žijú, myslia a cítia. Po biologickej stránke sú rovné človeku. Trpia rovnakými chorobami, cítia smútok, radosť, hlad, bolesť, zimu…chýba im reč, ale nie komunikácia. Sú našimi spoločníkmi a pomocníkmi (1M 2.18-20), nič menej a podľa toho by sa človek k nim mal aj správať.

O tom, či zvieratá vlastnia nesmrteľnú dušu sa dlho viedli spory, a skôr sa verilo, že nie. Avšak Tóra hovorí jednoznačne, že Boh po potope neuzatvára zmluvu len s človekom, ale aj s každou živou dušou z vtáctva a z dobytka, so všetkou živou zverou (1M 9.9-17). Zvieratá sú za preliatie ľudskej krvi rovnako brané na zodpovednosť ako ľudia (1M 9.4-6). Zvieratá majú živú dušu (1M 1.20-21, 24) rovnako ako človek (1M 2.7). A boli stvorení v prvom rade ako spoločníci a pomoc pre človeka (1M 2.18), v žiadnom prípade ako otroci a pôvodne ani nie ako potrava.  No a podľa mojich osobných skúseností aj skúseností niektorých mojich priateľov, zvieratá majú nesmrteľné duše, v tomto sú s človekom na roveň.

Človeku bolo prikázané záhradu v Raji “obrábať a strážiť”. Termín “obrábať” často označuje akúkoľvek kultiváciu zeme a pôdy, no hebrejská tradícia chápe tento termín alegoricky. Rozumie pod ním “štúdium Tóry”. Pod “strážením” zas “dodržiavanie micvot” (Pirke de Rabi Eliezer). Sama Tóra je v tradícii “ohraničovaná/oplotená (dosl. strážená) plotom (Pirkej Avot) a myslí sa tým striktné dodržiavanie micvot.

Tzv. druhé rozprávanie o stvorení človeka spomína už aj samostatné stvorenie ženy. Kým v prvom boli obaja stvorení naraz(…ako muža a ženu ho stvoril…), v tomto druhom je na svete len muž, ktorý potom, čo pomenuje všetky zvieratá (pomenovať= mať nad niekým moc, autoritu, ale dotyčného tým aj hlbšie poznáme), príde na to, že nemá vhodného partnera na život a Boh sa rozhodne stvoriť mu ženu, ktorá nebude len “prostredníčkou na rozmnoženie sa”, ale aj spoločníčkou na ceste životom. Že bola stvorená z rebra, má svoj predobraz v sumerskom mýte ENKI a NINMACH, v ktorom bohyňa NIN-TI lieči ENKIHO choré kosti, rovnako ako EVA lieči Adamovu samotu. ENKIHO ochorenie predchádza hriech, ktorý chorobu spôsobil, Adam sa tiež podieľa na hriechu, ktorý potom treba “liečiť”. Podľa asýrskych zvyklostí bol hriech porovnateľný s chorobou a podobne bol aj “liečený” – rôznymi magickými rituálmi alebo sa anuloval modlitbou (!).

Treba ešte upozorniť, že slovo CELA znamená nie len “rebro”, ale aj “bok” (…bočné steny svätostánku…boky oltára…), tj. že žena voči mužovi stojí ako “jeho polovička”, bok po boku. V patriarchálnej spoločnosti nezvyklá koncepcia, ale podľa niektorých bádateľov, sme sa k patriarchátu dostali od pôvodného matriarchátu a možno ak od akejsi rovnocennosti, ku ktorej sa ľudstvo dneška opäť vracia. Biblia obsahuje niekoľko narážok na pôvodný matriarchát: napr. meno dieťaťu dáva žena.

Žena nebola podľa tradície stvorená z prachu zeme, ale z muža a teda z jedného človeka sa stali dvaja, rovní predchádzajúcemu jednému.  Keď ju muž nazýva “kosťou z jeho kostí a mäsom z jeho mäsa” , myslí tým to isté, ako keby Slovák povedal , že sú “pokrvne príbuzní”. Možno, že tento typický hebrejský zvrat je tak trochu aj prameňom rozprávania  o stvorení z rebra  (z kosti), ktoré sa len hodilo podľa pôvodného rozprávania  o NIN-TI , mimochodom darkyni života, podobne ako sa ňou stáva aj Eva – CHAVVA – matka všetkých živých   (Chavva = od slova žiť chava, život chajim…).

Midraš rozpráva, že keď Adam prvý krát videl ženu, radostne zvolal: “Požehnaná si od Pána, kosť z mojich kostí a náležite sa budeš volať žena  (Pirke de rabbi Eliezer). Žena sa hebrejsky povie IŠA ako logicky odvodené od IŠ a tým potvrdzuje rovnosť oboch pohlaví, aj keď žena ostáva telesne aj psychicky od muža odlišná, ale práve to ho k nej priťahuje.

Rabíni to ďalej rozvádzajú tak, že obe mená sa skladajú z písmen ALEF a ŠIN, ktoré dokopy tvoria slovo EŠ – oheň/nebeský oheň. Tým, že ich Boh doplnil o písmená zo svojho mena JHWH – JOD a HE, dovolil svojmu menu prebývať medzi nimi, avšak pod podmienkou, že budú dodržovať micvot. (IŠ = JOD+ALEF+ŠIN= muž; IŠA = JOD+ALEF+ŠIN+HE= žena).

Podľa Knihy Jubileí (3.8, 9)v siedmy deň prvého týždňa bol stvorený Adam aj jeho bok (kosť) tj. jeho žena v zemi Elda a tam sa aj po odchode z raja vrátili a usadili (3.32).

Boh mu ženu ukázal ale až na siedmy deň   a preto sa držia dni nečistoty po pôrode  v prípade, že žena porodí chlapca  7 dní a v prípade, že porodí  dievčatko 14 dní.

Počet ďalších dní očisťovania v počte  33 a 66  (podľa pohlavia) je závislý od počtu dní, ktoré strávil Adam na Zemi po stvorení , než ho anjeli odniesli do Edenu a po koľkých bola k nemu do Edenu privedená aj Eva (80=66+14) – (3M 12.2-5).

-chanele-

Súvisiace články:

Reklamy

ADAM KADMON

Ranní kabalisti chápali Adama Kadmona (ďalej AK) ako syntézu sefirot, ktorá vyjadruje ich jednotu, funkciu i okruh pôsobnosti. V končatinách a ostatných telesných častiach AK je obsiahnuté toto pole pôsobnosti Božského myslenia, cítenia a jednania. Boh je pre nich symbolom  myslenia a vedomia, ktoré vníma samo seba a skrze neho vidí Boh seba. Tak vnímali prví kabalisti existenciu.

AK je akýmsi medzičlánkom medzi Bohom a človekom. Neskôr začal byť chápaný ako obojpohlavná, respektíve dočasne nepohlavná bytosť, syntetizujúca v sebe mužský aj ženský princíp. Potom bola na psychickej úrovni rozdelená na muža a ženu a to  vytvorilo postupne sa vyvíjajúcu sa vieru v duálne duše, tj. duše s rovnakým božským a duchovným koreňom (šoreš), ktoré v hmotných telách žijú oddelene, ale nakoniec sa na duchovnej úrovni opäť spoja. Je to zdroj, j nežidovskej viery, v existenciu duše, ktorá je časťou toho druhého a ľudia tak ustavične hľadajú svoju polku a manželia bývajú často nazývaní svojimi “polovičkami”.

AK je v podstate niečo ako archetyp na duchovnej úrovni, podľa ktorého bol tvorený človek pozemský – ADAM RÍŠON (=biblický Adam, žijúci už v tele; doslovne Prvý Adam), alebo ADAM DOLNÝ. AK býva  v náväznosti na to niekedy nazývaný termínom ADAM HORNÝ.

Sú v ňom obsiahnuté všetky ľudské duše, ktoré ešte nepoznali hriech a majú podobu iskier. Podľa toho, z ktorej časti jeho tela pochádzajú, podľa toho im je určené ich životné poslanie.

Odborníci ho porovnávajú s gnostickým manicheistickým antroposofom.

Luriánska kabala interpretuje jeho údy ako sefiry Illanu, ktoré sú v dobe stvorenia totožné s údmi a orgánmi hmotného človeka. Luria veril, že stvorenie je nepretržitý proces nápravy (Tikun Olam) a že AK bol už pred stvorením, dokonca pred cimcumom. Pre prívržencov luriánskej kabaly zastáva významné miesto prostredníka medzi Ejn Sof (Nekonečný) a sefirot, najvznešenejšieho prejavu Božstva, ktorého môžu kabalisti zažiť počas meditácie. V luriánskej kabale neexistuje žiadny súvis medzi AK a Mesiášom, tú vypracoval až Šabtaj Cvi. Dôkladne je myšlienka AK z pohľadu luriáncov opísaná v diele EC CHAJJIM od Chajima Vitala.

Farizeji boli tí, čo pripravili základ pre obojpohlavnosť AK, pretože boli známi tým, že dôkladne rozoberali biblický text a oddelenie muža a ženy v ich ponímaní položil základ práve tomuto učeniu.

Talmud hovorí menom rabi Akivu o stvorení archetypu ako o obraze Božom,  podľa ktorého bol potom človek tvorený. Obraz Boží je teda Akivom vnímaný ako duchovný  ideál, či vzor k stvoreniu.Používa, ako termín CELEM =obraz, tak aj DEMUT=podoba.

Filón Alexandrijský nazval AK nebeským človekom a zosyntetizoval rozprávania z midrašov s platónskou filozofiou a chápal ho ako čistú myšlienku, či dokonca obraz boha.

ZOHAR AK nazýva rovnakým termínom a chápe ho ako stelesnenie Božích prejavov a predobraz hmotného človeka. Obsahuje v sebe celý vesmír. AK = makrokozmos; Adam Rišon=mikrokozmos.Obsahuje fyzikálne základy sveta a jednotu vesmíru.

ZOHAR TIKKUNEJ ho nazýva tiež Adam ha-gadol.

Samotný termín AK sa zaviedol až v 13. storočí n.l. Iné označenia tohto fenoménu sú tiež ADAM ELJON (najvyšší človek) alebo Adam di-l´ela či Adam ila´ah ( v aramejčine Zoharu).

Aj Ezechiel  (1.26) hovorí o akomsi duchovnom človeku, ktorého videl prorok vo vízii voza a ktorý býva stotožňovaný s AK.

AK by sme mohli chápať aj ako “kolektívne vedomie”. Je to tzv. “Bytostné JA, ktoré AK obsahuje. Kabala ale výrazne odlišuje od Bytostného JA a bytostného Ja jednotlivca (ego) a aj od Boha. Bytostné JA chápe ako Boží princíp Jednoty, ktorý nasmerováva AK a teda cez neho aj každého jednotlivca k skúsenostiam do najnižšej duchovnej úrovne (olam asija) – hmotného sveta.  Učením sa každé Bytostné Ja jednotlivca, život za životom, vracia po naplnení svojho určenia späť, čím vzdeláva AK a ten v konečnom dôsledku spoznáva v sebe obraz Boha, potom Boh uzrie  Boha v obraze Božstva a pozorovateľ  a pozorované (obraz Celem) sa stávajú jedným. Vtedy všetko splynie so všetkým do jedného absolútneho vedomia SOM, KTORÝ SOM.

Pre bližšie pochopenie je dobré si naštudovať hinduistické ponímanie ľudského a božského Ja.

-chanele-

 

STVORENIE ŽENY

Boh Stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, stvoril ich ako muža a ženu.” (1M 1.27)

“Vtedy Boh dopustil na človeka hlboký spánok a on zaspal. Vzal jedno z jeho rebier a jeho miesto vyplnil mäsom. Potom z rebra, ktoré vzal z človeka Boh utvoril ženu a priviedol ju pred človeka. Vtedy človek zvolal: To už hej! To je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela.” (1M 2.21-22)

Dlhé stáročia bola táto pasáž Biblie nevysvetliteľná. Prečo bola žena stvorená práve z rebra? A ako?

Len mimochodom, v hebrejčine slovo ECEM (kosť) možno chápať aj vo význame “strana”, čo s obľubou využíva židovská mystika – viď. článok O prvom človeku.

Ak chceme správne vysvetliť “stvorenie z rebra”, musíme si uvedomiť, že 1.Kniha Mojžišova, minimálne po kapitolu pojednávajúcu o stavbe babylonskej veže, sú len prerozprávané sumerské mýty. Nie je to pôvodná židovská literatúra. Podľa presvedčenia S. Kramera, najväčšieho znalca sumerského jazyka,  sumerská literatúra silne ovplyvnila starovekú židovskú tradíciu  a následne nato literatúru, ktorá neskôr utvorila Bibliu. Však Abrahám pochádzal z chaldejského (tj. babylonského, pôvodne sumerskáho) Uru (viď. článok: Abrahámov pôvod).

Ak hľadáme v dochovaných sumerských mýtoch príbeh stvorenia ženy, nachádzame mýtus o stvorení bohyne, ktorá bola stvorená na to, aby liečila bolesť rebra vládcovi vôd ENKI-mu a volala sa  NIN-TI, tj. “pani rebra”. Nejednalo sa o stvorenie prvej ženy, ale o stvorenie konkrétnej ženy. V sumerčine  možno meno NIN-TI preložiť aj ako “pani, čo dáva život”, my by sme povedali “lekárka”, “liečiteľka”…, nie “matka všetkých živých”.

A ako vieme, väčšina príbehov stojí v Biblii v dvoch paralelných  verziách a aj stvorenie človeka (1M 1.26-31; 1M 2.7, 21-25), jedna z týchto verzií zachovala sumerskú verziu viac, druhá menej.

Jedna zachovala len spomienku na stvorenie človeka všeobecne (a možno sa jedná skutočne o počiatočné stvorenie – ? – toto som neskúmala), druhá zachovala aj meno ženy, resp. jeho význam a to, že mala niečo spoločné s rebrom. Pôvodný význam toho, že bola “liečiteľka/lekárka” sa nezachoval ani v jednej.

Eva, hebrejsky CHAVVÁ, znamená “tá, čo dáva život”, avšak slovo CHAJJIM – život, znie v hebrejčine inak ako slovo rebro – ECEM a teda v žiadnom prípade biblická Eva nemá v biblickom ponímaní nič spoločné s rebrom a životom súčasne a teda stvorenie z  kosti je spochybniteľná interpretácia. Bola stvorená naraz aj s mužom ako uvádza 1M 1.27. Vidíme, že v tomto prípade išlo možno o prvé prekladové nedorozumenie v dejinách ľudstva, pôvodne tvorené s dobrým úmyslom, avšak ústnou tradíciou zdeformované, ústiace do nesprávnej interpretácie, s mnohými ďalekosiahlymi následkami, ovplyvňujúcimi dokonca až stáročia trvajúce neradostné postavenie žien v spoločnosti.

-chanele-

SEDEM DNÍ STVORENIA

SEDEM DNÍ STVORENIA

Stvorenie sveta prebiehalo v šiestich dňoch. Ten siedmy, zodpovedajúci Sobote, Boh oddychuje od všetkej práce, ktorú vykonal (1M 2.2) a my v ňom máme možnosť preukázať svoje schopnosti a vlohy. Podľa židovskej mystiky každý z týchto šiestich dní zodpovedá jednej perióde stvorenia. Kabalisti (mekubalim)  veria, že existuje Sedem Periód (alebo cyklov) Stvorenia, pričom každá perióda trvá 7 000 rokov. Rabi Jicchak z Akka tvrdil, že pri týchto výpočtoch nemožno pracovať s dĺžkou bežného slnečného roka. K výpočtom sa musí použiť tzv. Božský rok, ktorému zodpovedá 1000 pozemských rokov (Ž 90.4). Jeden Božský rok je tak totožný s 365 250 pozemskými rokmi.

Epocha siedmych dní (či siedmych periód) Stvorenia je vymedzená vždy jednému Stvoreniu a každých 7 000 Božských rokov (=7 periód) Boh svoje Stvorenie obnovuje. Kabale nie je cudzia myšlienka, že pred našim svetom tu boli už iné. (Zaujímavé je porovnávať to s niektorými teóriami vedeckej kozmológie! Mimochodom vek vesmíru sa odhaduje na 14-17 mld rokov, čo zároveň zodpovedá: 7000 božských rokov  x  365 250(1 božský rok) x 6 ubehnutých periód – siedma je načatá = 15 340 500 000 rokov).

Každá Perióda Stvorenia tak zodpovedá jednému Dňu Stvorenia. Každý zo šiestych dní (cyklov) priniesol čosi nové.

Na začiatku 1. periódy (1. deň)  Stvoril podľa Biblie Boh nebo a zem  avšak, skôr to boli zložky potrebné k stavbe vesmíru, ako vesmír samotný: “…oddelil svetlo od tmy”.

Do obdobia  300 000 rokov po Big Bangu (Veľký Tresk) bola “tma”. Resp. vesmír bol “biely”, takže nebolo nič vidieť. Približne okolo roku 300 000 po Big Bangu bol vesmír vychladnutý dostatočne natoľko, aby bolo možné vidieť “svetlo”. To čosi “biele” na pozadí “tmy”. Elektróny sa začali spájať s protónmi a vznikol vodík, vzniklo kvázi “svetlo” (reliktové žiarenie) a vesmír sa “zviditeľnil”. Jeho teplota vtedy dosahovala t=2700°C.

     Práve táto vedecká teória by mohla vysvetliť biblické oddelenie svetla od tmy, ešte predtým, než boli stvorené hviezdy, ktoré sú v dnešnej dobe zdrojom svetla a vyvrátila tak nezrovnalosti.

Z prvého slova, ktoré vyšlo z Božích úst vzniklo teda svetlo, ale nie ako ho poznáme dnes, ale svetlo z večného svetla Božstva, “Boh sa priodel svetlom ako rúchom (Ž 104.2). Všade kde sa zjavuje, ho obklopuje žiara (“Zohar”; Ez 1.4, 8.2). Prasvetlo možno vidieť len mimo inkarnáciu a podľa legendy bude pre človeka viditeľné až v Olam ha-Ba. Prasvetlo prekrýva všetky svety a žiari skrze všetko. Bolo na počiatku. Nie je teda totožné so svetlom, ktoré poznáme a vnímame očami v našich životoch.

V 2. perióde (2. deň) Stvoril Boh oblohu a oddelil vody od vôd a oblohu pomenoval nebom. Hebrejský termín pre oblohu – rakija, by analogicky mohla byť atmosféra, ktorá bola “pomenovaná” nebom. Pôvodne nebo (šamajim) označovalo asi niečo iné ako “nebo”, pretože bolo stvorené v prvý deň ešte pred stvorením (alebo vznikom) reliktového žiarenia. Z tohoto pohľadu možno šamajim označiť za akúsi “primu materiu”, prahmotu.

     Šamajim z chemického hľadiska mohlo byť syntézou vodíka ako zástupcu vody (majim) a “čohosi”, čo by mohlo zodpovedať ohňu (). Vieme, že práve spájanie elektrónov a protónov, vznik vodíka a “skutočného” svetla ako elektromagnetického žiarenia, predchádzalo ono definitívne dostatočné schladnutie vesmíru (už spomínaných 2700°C) a teda vznik reliktového žiarenia. Možno, že práve ono elektromagnetické žiarenie by mohlo zastupovať onen ohnivý prvok, ktorý spolu s vodíkom tvoril “prahmotu”, z ktorej sa oveľa neskôr v konečnom dôsledku začali formovať, pri stále komplikovanejších chemických reakciách, prvé galaxie a ich kopy. Možno, že treba chápať práve toto pod pôvodným termínom šamajim z 1M 1.1

     V druhej perióde došlo pravdepodobne k vzniku hviezd a planét (1M 1.14) a nie hneď k oddeleniu vôd (1M 1.6). Možno došlo k chybe už pri ústnom podaní, možno ide o chybu v prepisovaní; môže byť , že pri pôvodných kompiláciách došlo k mylnému zoskupeniu hlinených tabuliek (snáď chýbal kolofon, či číslovanie; P.J.Wiseman:Vznik knihy Genesis, JAMI, Havířov 1993) a k neúmyselnej zámene obsahov 2., 3. a 4. periódy. Predpokladajme, že je táto hypotéza správna a že po oddelení svetla od tmy (1. perióda/1.stvoriteľský deň) došlo skutočne k stvoreniu hviezd a planét, čo skutočne zodpovedá vedeckej teórii. Až v 3. perióde (3. stvoriteľský deň) došlo k tvorbe atmosféry, následnému udržaniu vody v kvapalnom skupenstve a teda vznik morí (Zem bola pôvodne vodná planéta bez súše; hovorí o nej už sumerská legenda o Tiámat = vodnej príšere). Voda z morí sa vyparovala, zadržiavala sa v atmosfére, tá hustla, blížili sa prvé dažde. Na to nasledovala 4. perióda (4.stvoriteľský deň) = nahromadenie vôd na jedno miesto a vznik súše, z ktorej vyrašila prvá zeleň. Tá bez dažďa nemohla existovať (1M 2.5). Ona “súš” je pravdepodobne “Pangea” , či to “čosi” čo tu bolo pred ňou a ktorá sa neskôr začala trhať na menšie časti.

     V 5. perióde (5.stvoriteľský deň) sa konečne zrodil život a na sklonku 6. periódy (6.stvoriteľského dňa) umožnil Boh, aby vznikol človek. To bolo asi 974 generácií pred Adamom. Tento človek sa vyvinul “z prachu zeme” (1M 2.7) ale chýbala mu Božská duša, ktorá by z neho urobila duchovného človeka.  Až potom vdýchol Boh do človeka dych života (1M 2.7) a Stvoril tak skutočnú ľudskú bytosť. Podľa tradície sa tak udialo na Roš Hašaná, 3761 p.o.l. Vývoj človeka ako Homo sapiens sapiens naozaj spadá do obdobia 6. periódy.

Všeobecne sa verí, že život vznikol v mori. Avšak, najnovšie výskumy hovoria v prospech drobných mikroorganizmov žijúcich v útrobách sopiek, pri vysokých teplotách. Možno boli práve oni pôvodcami života. 1M 2.5-6 hovorí o absencii dažďa. Vyplýva z toho, že Zem  vtedy mala buď ešte len nepatrnú atmosféru, alebo ju ešte nemala vôbec. Na to, aby sa vytvorila, bola nutná produkcia kyslíka a oxidu uhličitého. O produkciu kyslíka sa pričinil pravdepodobne planktón, pretože až potom, ako Boh zoslal na Zem dážď, zo zeme vyrástli zelené byliny a ostatné rastliny.

Nato sa vody rozvírili pohybom živých tvorov a nebo sa zaplnilo lietajúcim vtáctvom (1M 1.20-22). V rozprávaní je vynechaná zmienka o pravekých jašteroch. Avšak, pravdepodobne len nedopatrením. Starý Zákon sa totiž inde  (Jób 3.8, 40.25; Ž 74.14, 104.26; Iz 27.1) zmieňuje o pravekej príšere – Leviatanovi, ktorý by mohol byť pomenovaním pre prehistorické jaštery, z ktorých sa vyvinuli lietavce a nakoniec dnešné vtáky.

Je na zváženie, ako to nakoniec všetko bolo. Podobnosti medzi vedeckými a nábožensko/mystickými tvrdeniami sú však veľmi zaujímavé a neprehliadnuteľné.

-chanele-

 

– – – PSIA DUŠA – – – stránka venovaná opusteným a nechceným zvieratám – – – www.psiadusa.sk