VAJECE 1. – JÁKOBOV REBRÍK

Keď Jákob vyšiel z Béer Šeby a vydal sa do Cháránu (1M 28.10), dorazil cestou na “určité miesto” (ha-makom; 28.11), na ktorom prenocoval, pretože Slnko už zapadalo (28.11).

Midraš Genesis Raba (68.9) vysvetľuje tento verš ako stretnutie so Šechinou. Rabi Ammi priraďuje MAKOM k Božiemu Menu. Rav Huna to vysvetľuje tak, že Boh je kdekoľvek na svete a svet je obsiahnutý v Bohu a Boh vo svete. Rabín Jose ben Hafalta učil, že nevieme, či Boh je miesto Božie, Boží svet, alebo  či Boží svet je Božie miesto, ale podľa 2M 33.21 (“Hľa, je miesto so mnou a ty sa postavíš na ten útes”) vyplýva, že Boh je miesto Božieho sveta ale Boží svet nie je Božie miesto. Rabi Izák učil, že večný Boh je príbytok podľa Ž 90.1 – “Pane, Ty si býval našim príbytkom” → Boh je teda príbytok Božieho sveta, ale Boží svet nie Božím príbytkom (porovnaj s 2M 33.21).

Raši v talmudickom traktáte Berachot (26b) učí, že pod termínom MAKOM treba vidieť vrch Morija, kde došlo v minulosti k akedat Jicchak (22.2) a kde neskôr stál aj Jeruzalemský chrám (2 Kron 3.1).

Midraš spája tieto dva miesta na základe učenia rabiho Judy bar Simona, že rebrík stál v skutočnosti na mieste Chrámovej hory, zatiaľ čo jeho koniec sa klenul nad Bét-elom a de facto vlastne nad spiacim Jákobom. A nakoľko z obidvch miest je možné vystúpiť k Bohu, midraš predpokladá, že musia spolu súvisieť. Iný mifdraš spája Bét-el s Morijou, kde mal byť obetovaný Izák a to na základe spoločného slovného kmeňa týchto slov. Verš 28.17 hovorí: “…akú bázeň vzbudzuje toto miesto!”, kde slovo bázeň (nora) má rovnaký koreň ako zemepisný názov Morija a preto by mali byť jedným a tým istým (Genesis Raba 55.7).

Termín ha-makom interpretuje rabínska tradícia aj ako jedno z Božích Mien, pretože v podstate označuje jediné kvázi “miesto”, kde možno stretnúť Boha a nakoľko Boh prebýva práve v Jeruzalemskom chráme, pod slovom ha-makom (28.11) rozumie práve horu Morija.

V Midraši Pirke de rabi Eliezer sa dokonca hovorí: Jákob “prišiel na Boha” (kap. 35).

Bdieť a byť prítomný na “tomto mieste” (ha-makom) znamená “stretnúť sa s Bohom”.

To, že má slovo “miesto” určitý člen “ha” znamená, že buď bolo niečím známe, alebo môžeme dokonca predpokladať, že bolo posvätné (slovo nora=hrozné sa používa na vyjadrenie bázne a posvätnej (!) úcty), alebo že bolo vhodné na prespatie, možno pre množstvo kameňov, ktoré mohli chrániť. Text hovorí, že si ich Jákob naukladal okolo hlavy. Nie, že si dal jeden z nich pod hlavu (!) ako býva bežne prekladané.

No Gemara (TB, Chulin 91b) zas učí, a pripúšťa tento singulár s vysvetlením, že aj keď Písmo hovorí o kameňoch (pl.), ktoré Jákob vzal…tak sa jedná len o kameň jeden, lebo všetky svojim zlúčením vytvorili jeden jediný – tak ako sa v závere pri vztyčovaní macévy aj o jedinom hovorí, ale o tom neskôr.

Nakoľko sa jednalo o večer, bol Jákob uznaný za zakladateľa večernej modlitby – ma´ariv (TB, Berachot 26b). No podľa Genesis Raba (68.9) je toto tvrdenie odvodené od slovesa “vajifga” (1M 28.11), ktoré znamená aj “modliť sa”.

I zaspal a prisnilo sa mu…(28.12).

Fakt, že sa Jákobovi vo sne prihovoril Boh dosvedčuje, že miesto mohlo byť naozaj posvätné. V minulosti sa ľudia často, keď chceli poznať Boží úmysel, alebo prosili Boha o radu, ukladali k spánku v chráme – na posvätnej pôde, ktorú chápali a vnímali ako záruku možnej Božej odpovede. Z textu ale nevyplýva, že by Jákob spomínané miesto považoval za posvätné, dokonca ani nepredpokladal, že bude počuť Boží hlas; ak len neberieme do úvahy určitý člen “ha” pred podstatným menom “makom”.

Pirke de rabi Eliezer (kap.35) a 2M 20.24 hovorí: “Na každom mieste, ktoré určím, aby sa pripomínalo moje meno (opäť posvätnosť), prídem k tebe a požehnám ti”.

Výnimočnosť miesta je možno daná jeho budúcim použitím na stavbu svätyne, čiže svojou predurčenosťou. To už ale dedukujeme spätne a v takomto prípade by sa jednalo o dodatočnú vsuvku, čo nemožno dokázať, alebo platí len jednoduché “Človek je schopný prebudiť svätosť Božiu na ktoromkoľvek mieste” (rabi Arje Leib z Geru).

Sen zaujímal významné miesto hlavne v Babylone a Egypte.

Rabi Chana učil, že anjel vo sne skutočne predpovedá budúcnosť, ale ak je to sen zlý (odvolávajúc sa na Kaz 5.6), snívajúci by nemal upustiť od modlitby, ktorá môže tento zlý osud zvrátiť  (TB, Berachot 10b). Naopak rabi Samuel bar Nachmani zas učil v mene rabi Jonathana, že človeku sa vo sne zobrazujú jeho vlastné myšlienky, tak ako hovorí aj Da 2.29-30 (TB, Berachot 55b) a teda nepripisoval snom žiadnu mimoriadnosť.

Keď mal Samuel zlý sen, citoval Zachariáša (10.2), keď mal sen dobrý, kládol si otázku či nepochádza sen rovnako tak od démona (TB, Berachot 55b).

Vo sne vidí Jákob rebrík, po ktorom Boží anjeli vystupujú a zostupujú (1M 28.12).

Rebrík (sulam) má nejasnú etymológiu a na žiadnom mieste v Biblii sa už potom nenachádza.  To podnietilo niektorých bádateľov k domnienke, že by mohol mať súvis s akkadským SIMMILTU (“schody”) ako výsledok zámeny spoluhlások M a L. V starých mezopotámskych mýtoch vystupujú po nebeskom schodišti boh podsvetia Nergal a jeho manželka Ereškigal. Toto schodište by mohli byť  schody na  babylonských zikkuratoch. Zikkuraty boli stupňovité  chrámové veže štvorcového pôdorysu z južnej Mezopotámie, podobné egyptským stupňovitým pyramídam. Na ich stavbu sa používali tehly. Na vrchole obvykle stál svätostánok zasvätený hlavnému božstvu  mesta.  Tento súvis možno potvrdiť aj názvom mesta Babylon, ktoré v preklade znamená “Brána bohov” (Bab-ilani; porovnaj Ž 78.23), čo je ekvivalent k biblickému “Brána nebies” (28.17). Je možné, že sen hovoril pôvodne o nejakej budove a len časom sa jeho podoba pretransformovala do podoby rebríka vedúceho do neba, v podobe akej ho poznáme dnes.

Slovo “sulam” by mohlo byť ale odvodené aj od slovesa “navŕšiť, nasypať”, čo môže tiež nepriamo poukazovať na zikkuraty.  Niektorí bádatelia (Daněk) poukazujú tiež na možnosť, že sa jedná o strom, ktorým Jákob hľadel cez vetve do neba, keď pod ním ležal. Vychádza z toho, že pôvodný názov miesta, kde Jákob prenocoval, bolo LUZ (v. 19) a znamená “mandľovník” (Daněk: Posvätné stromy, § 22c). Dej zároveň poukazuje na to, že sa jednalo o miesto azylu (podobne ako napríklad neskôr kresťanské chrámy) a Jákob utekajúci pred Ezauom, určite minimálne dúfal v Božiu ochranu. Aj kamene, ktoré si postavil okolo hlavy, evokujú ochrannú funkciu. Text vraví, že boli vzaté “z kameňov, ktoré tam boli”, z čoho možno vyvodzovať aj to, že mohli byť potenciálne zoradené do určité kruhového tvaru, napr. kromlechu kultického významu, ktorý sa hebrejsky nazýva gilgal.

Bar Kappara učil, že rebrík v tomto prípade symbolizuje schodisko(!), ktoré vedie k oltáru v chráme v Jeruzaleme. Oltár možno vidieť v opretí jeho spodnej časti o zem a horná časť v nebesiach symbolizuje vystupujúcu vôňu obete. Boh stojaci vo sne pri Jákobovi je zas vnímaný ako predobraz z Amosa (9.1) “videl som Pána stojaceho vedľa oltára” (GenRb 68.12).

Rebrík býva tiež dávaný do súvisu s horou Sinaj (GnRb 68.12) – “ľud v tábore…stál pri úpätí hory” (2M 19.17), anjelmi sú Mojžiš a Áron (2M 19.3; 19.14); paralelami na výstup a zostup je Mojžišovo vystúpenie a zostúpenie z hory (2M  19.14), rovnako tak “a Hospodin stál obďaleč” (1M 28.13; 2M) – “A Pán zostúpil na horu Sinaj” (2M 19.20).

Anjelov vnímal ako veľkňazov. Podľa Am 9.1 – “videl som Pána stojaceho vedľa oltára”.

Na vrchol zikkuratov sa vystupovalo po schodišti (Bar Kappara – viď. vyššie) alebo špirálovej rampe umiestnenej po obvode budovy, prípadne zo striech susediacich budov. V dobe neskorej Babylonskej ríše sa pôvodná funkcia zikkuratov vytratila a začali sa používať  ako astronomické pozorovateľne.

Podľa midrašu symbolizuje rebrík vrch Sinaj, pretože v gematrii majú oba rovnakú číselnú hodnotu.

Anjeli teda zas predstavujú Mojžiša a Árona. Boh stojí nad nimi, podobne ako stál na Sinaji nad celým Izraelom. Tóra, ktorú prijal Mojžiš, a potom ju spolu s Áronom učil, je mostom (a teda snáď i rebríkom) medzi nebom a zemou (Chumaš b). Iná tradícia vysvetľuje anjelov ako štyri mocnosti (Babylon, Perzia, Grécko, Rím), ktoré neskôr ovládli Izrael a počet schodov bol totožný s rokmi nadvlády (LvRb 29.2). Babylon 70 rokov, Perzia 52, Grécko 180 a Rím bez udania počtu (Pirke de Rabi Eliezer, kap. 35), čiže viac než bol Jákob schopný spočítať. Keď to Jákob videl, zľakol sa a spýtal sa: Je možné, že Rím nikdy nezostúpi dole? Svätý odpovedal: neboj sa Jákob, služobník môj (Iz 44.2; Jer 30.10), aj keby vystúpil až hore a posadil sa vedľa mňa, znesiem ho odtiaľ dole (Rabi Šmuel bar Nachman).

Raši zas interpretuje vystupujúcich anjelov ako Jákobových strážcov v Izraeli a zostupujúcich ako strážcov na jeho cestách (Raši podľa Abarbanela).

Ramban a Ibn Ezra zas výstup a zostup anjelov chápu ako

1. prijímanie Božích príkazov (výstup po ne) a

2. ich následné plnenie (po zostupe na zem).

Ďalšou otázkou bolo, ako môžu anjeli najprv vystupovať a až potom zostupovať, keď pochádzajú z neba? To bol ďalší námet na filozofickú debatu pre rabínov. Našli hneď niekoľko odpovedí.

  1. nakoľko Jákob plánoval odísť z izraelskej krajiny, vracala sa jedna skupina dovtedy ho chrániaca, späť do neba a iná zostupovala, aby mohla na Jákoba dohliadať na ďalších cestách (preto najprv výstup až potom zostup)
  2. anjeli symbolizovali národy sveta, ktorých moc v dejinách rástla (výstup) i sa následne zmenšovala (zostup)
  3. že sa jednalo o povyšovanie i znižovanie samotného Jákoba
  4. anjeli nepochádzali z  neba ale zo zeme, pretože to boli obyčajní ľudia , ktorí pobehovali medzi zemou a nebom, čiže hmotou a duchom. Anjel je v judaizme chápaní ako spirituálna bytosť, posol Boží. Sú stáli a kľudní, narozdiel od ľudí, ktorí sú zvedaví a neistí a stále sa pohybujúci, akurát tak, ako v tomto prípade

Podľa rabi Meira, v súvislosti s Jákobovým snom, išlo o Jákobov možný výstup, ktorý ale Jákob zo strachu neabsolvoval. Svätý, podľa neho citoval Jákobovi verš: Neboj sa Jákob, služobník môj, ak vystúpiš po rebríku, nikdy už nezostúpiš. Ale Jákob neveril Bohu a nevystúpil. Nato mu Svätý povedal: Keby si bol veril a vystúpil, nikdy by si nebol zostúpil. Teraz však preto, že si neveril a nevystúpil, budú tvoje deti zotročené týmito štyrmi ríšami (LevRb 29.2).

Podľa rabi Chelba a rabi Šmuela ben Josejna, povzbudzuje Boh Jákoba, aby vystúpil, ale ten sa bojí, že sa bude predsa len musieť vrátiť ako ostatní a teda zostupuje. Napriek tomu, že ho Boh uisťuje, má stále strach (Tanchum , Vajece 2; ExRb 32.7; Pesikta de-rav Kahana 23; palkut Šimoni, Vajece 121, Jirmeja 312).

Rabi Jákob bar Idi poukazuje práve na tento rozpor medzi Božím prísľubom Jákobovej ochrany (1M 28.15) a Jákobovým strachom (1M 32.8) a vysvetľuje to tým, že Jákob sa v skutočnosti bál svojho možného hriechu, ktorý by Božiu ochranu mohol zrušiť (TB, Berachot 4a, Sanhedrin 98b) a teda, že to nebola nedôvera v Boha.

Existuje mnoho nezhôd židovských učiteľov rôznych období, ohľadom Jákobovej vety vyrčenej bezprostredne po jeho prebudení zo sna: “Na tomto mieste bol Boh a Ja, ja som to nevedel“(1M 28.16). Podľa Zoharu povedal Jákob v skutočnosti: A ja som nepoznal “ANOCHÍ” (tzn. nepoznal JA alebo ŠECHINU), čo znamená, “hľa, dostalo sa mi zjavenia, hoci som dovtedy nepoznal ANOCHÍ (JA) a nevošiel pod krídla ŠECHINY, čím by som bol dosiahol dokonalosti.”

ANOCHÍ (JA alebo SOM) je len jedno z  Mien Boha. Vždy keď vyslovíme slovo JA, vyvoláme tak JA každej živej bytosti a zároveň vyslovíme pôvodné JA zo Sínaja (“Ja som tvoj Boh, nebudeš mať…”) i to prvotné pri počiatku stvorenia, kedy Boh vymedzil Sám Seba (cimcum) a takto naše JA je spoločné so Stvoriteľovým.

Prvé písmeno slova ANOCHÍ – ALEF zodpovedá levovi na Ezechielovom voze, písmeno NUN orlovi, písmeno CHE cherubovi a písmeno JOD človeku a teda Jákobovi. Rabi Levi učil, že vystupujúci a zostupujúci anjeli, keď videli Jákobovu tvár, videli, že sa podobá na tvár živých bytostí z Ezechielovho videnia (Ez 1.5-10) na Tróne Sávy a vykríkli: To je predsa tvár jedného zo štyroch stvorení, ktoré nesú voz!. Rovnako tak anjeli, ktorí vystupovali zo zeme do neba uvideli potom po príchode tam, na voze Jákobovu tvár (Pirke de rabi Eliezer, kap. 35; TB Chulin 91b, GenRb 68.12).

Podľa midrašov Numeri Raba (NuRb 4.1) a GnRb (82.6; 47.6) Pán sveta povedal Jákobovi: Jákob, si mi veľmi drahý. Preto som tvoju podobu umiestnil na svoj trón a tvojim menom ma anjeli chvália, hovoriac, Požehnaný buď Hospodin, Boh Izraela (Jákoba) od vekov na veky.

Jákob je tak súčasťou Boha, nesie voz, a na základe tohoto, možno verš 1M 28.16 interpretovať ako na tomto mieste bol Boh a ja som nevedel, že som to bol ja, pretože Jákobove Ja je esenciálnou súčasťou Svätého. Aj podľa Gershoma Scholema Boh nezjavuje nič iné, než Božie Ja…tzn. Božie Meno.

“Boh je JA sveta, ale Boha nemôžete uvidieť z toho dôvodu, že svoje oči bez zrkadla tiež  nemôžete uvidieť…” (Alan Watts).

Chasidi šli ešte ďalej, keď medzi modliaceho sa a modlitbu dali rovnítko.

Kameň, ktorý mal Jákob pri hlave po prebudení vztyčuje ako pomník a pomazáva olejom a miesto premenúva z LUZ na BÉT-EL – Dom Boží, podľa Targumu Jonathan svätyňu Božieho Mena, miesto vhodné na modlitbu.

Posvätný stĺp MACÉVA je kultickým objektom s výškou aj do 2 metrov, ktorého prvotný význam odborníci s určitosťou nepoznajú. Niekedy súviseli macévy s oltárom, niekedy ho dokonca aj nahrádzali (Daněk). Neskôr bolo ich zhotovovanie v Izraeli zakázané (3M 26.1; 5M 16.22) a to kvôli ich pohanskému pôvodu.  V biblickom rozprávaní Jákobovho sna je macéva posvätným znamením. Možno by sme v nej mohli vidieť aj analógiu k rebríku (???). Sloveso postaviť, od ktorého je macéva odvodená, môže vyvolávať v predstavách práve spojenie nebies so zemou, podobne ako snový rebrík.

-chanele-

 

ODPORÚČANÁ A POUŽITÁ LITERATÚRA:

 

 

 

 

 

 

 

Reklamy

AJIN/EJN

Na úvod by som chcela ozrejmiť malý detail. V  českých prekladoch kabalistickej literatúry (  hlavne preklady  S.b. Haleviho, na ktorých som začínala) som sa stretla, na označenie NIČOTY s fonetickým prepisom AJIN. Významovo však  slovo AJIN znamená OKO a teda to akosi nedáva zmysel. Napriek tomu, už roky používam tento termín, bez toho, aby som to nejak riešila. V zopár knihách som sa neskôr stretla s už presnejším prepisom EJN, ktorý by bol naozaj vhodnejší, pretože sa prekladá jednoznačne ako NIČ. Pre porovnanie: EJN SOF – Nekonečno

Napriek týmto nezrovnalostiam, neriešila som pri písaní článkov tento nedostatok a držala som sa českých prekladov, aby  tak čitateľ, ktorý navštevuje webové stránky Chanele a je súčasne čitateľom týchto kabalistických kníh v češtine, ktoré vlastne tvoria gro českých prekladov, nemal v termínoch chaos. Nakoľko som ale v priebehu ostatného roka bola návštevníkom Chanele1 upozornená, že neuvádzam správny termín, nakoľko AJIN znamená OKO, a reč je o Ničote, rozhodla som sa používať, s prihliadnutím na hore uvedené,  obidva termíny  paralelne vedľa seba. Akúkoľvek nezrovnalosť môžete kedykoľvek so mnou konzultovať.

AJIN/EJN – hebrejsky NIČ, rečou matematiky NULA. Hneď na začiatku treba pripomenúť, že NIČ/NULA v chápaní západnej civilizácie znamená absenciu, akési prázdno, či neexistenciu.  Z pohľadu mystiky východného uvažovania a aj toho kabalistického,  je NULA “absolútne všetko”!!!

Začnem  matematikou, lebo tá je blízka každému už od detstva, kdežto k mystike sa dostane človek až neskôr, ak vôbec. Predstavte si časovú os, tak ako ste s ňou pracovali v škole.

– ← 0 → +

V strede je NULA, vľavo otvorená polpriamka s mínusovými hodnotami, vpravo s plusovými. Všetky záporné hodnoty, keď prirátame ku kladným hodnotám, dostaneme výsledok NULA. Čo teda vôbec nie je nič, aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá. V NULE sú obsiahnuté všetky čísla naľavo od nej a aj napravo od nej. Zaniknúť nemôže nič, len to stratí polaritu. Veď nás aj v škole učili zákon o zachovaní hmoty a energie. Takže, ak -2 pripočítame k +2 dostaneme 0, ktorá bude v princípe obsahovať obe dvojky, ktoré už ale budú bez znamienok a bez znamienka môže byť len nula; a teda vytvoria nulu (nech vás nepletie, že kladnú dvojku bežne na poli matematiky píšeme bez znamienka + a toto si len akoby domýšľame), ostanú znegované, ale nezaniknú. Obdobný princíp zaznamenávame aj v chémii pri výmene elektrónov v poslednej vrstve atómu, kedy už ale dochádza k zmenám z jednej látky na druhú a vznikajú známe oxidy, uhličitany, sírany a pod.

Žeby NULA nebola NIČ, ale niečo, to si vie západná civilizácia predstaviť len s veľkými obtiažami, pretože vo výsledku nakoniec aj v tej matematike, znamená v podstate anihiláciu. Pri anihilácii ale dochádza k vyžiareniu energie a teda – nič sa nemôže nestratiť.

NULA teda v rovine mystiky obsahuje všetky mínusové aj plusové polarity. Preto sa o AJIN/EJN – neprejavenom Božstve kabaly, hovorí ako o  absolútnom pohybe i absolútnom kľude (+ ; -), o svetle i temnote (+ ; -) zároveň, je zvukom i tichom súčasne (+ ; – ). Akoby v ňom existovala dualita v komplexnej jednotnej forme a klasickú formu oddelenosti dostáva až stvorením → muž/žena, mokro/sucho, ticho/hluk, tma/svetlo…Preto sa v kabale hovorí o Bohu ako o niekom kto naberá prívlastok “absolútny” – tzn.  obsahujúci všetko. A to je význam slova AJIN/EJN – NIČOTA, inými slovami Neprejavený (transcendentný) Boh. Neobsahuje nič oddelené, nič konkrétne, už vôbec nie v dualite, tak typickej pre náš svet, podobne ako keď v oceáne nevidíte ani pramene, ani rieky, moria, rosu, vodopády, dážď a pod. a predsa sú v ňom všetky tieto prejavy obsiahnuté.

V NULE je teda všetko ešte pred existenciou. Obsahuje potenciu predchádzajúcu existovanie. Ide o “negatívnu existenciu”. Pozor! Nie nulovú v zmysle absencie. Bližšie o nej v článku: ABSOLÚTNA A NEGATÍVNA EXISTENCIA.

Naša západná myseľ po vzoru kultúry, ktorá ju sformovala, vzdoruje NIČOTE akoby zo strachu, napriek tomu, že NULA je súhrnom všetkých čísel a ľudstvo ju, až na duchovne zmýšľajúcich ľudí, nepochopilo. NULA/NIČ sa stala v západnej civilizácii absenciou všetkého len v našich hlavách. Skutočnosť je iná. NULA je najdôležitejším číslom, lebo obsahuje všetky ostatné, podobne ako má Boh v sebe obsiahnuté všetko ostatné; či oceán všetky formy vody. Pochopenie aspoň časti jej pravého významu je vstupom do novej existencie (W.G.Grey). Preto Boha neradno zobraziť, preto bol svätostánok bez Jeho sochy či obrazu. Preto je Jeho Meno opisné a nie také, ako by sme očakávali ( JHWH – TETRAGRAMMATON A JEHO ZNENIE  ), poznajúc a porovnávajúc naše mená s Jeho menom.

EL – Boh ( la ) a jeho opak LO – Nič/-ne ( al ).

Problém ľudského chápania spočíva v neschopnosti vnímať NIČ. Aj preto sa zdá, že Boh nie je. Nevidíme Ho, nevnímame Ho. Ak mystik cíti Jeho blízkosť, je to preto, že pochopil svoju “ničotu” a presunul sa na úroveň vnímateľného pojmu AJIN/EJN.

NIČ nemožno oddeliť od NIEČOHO. Nech som ktokoľvek, nikdy nie som tí ostatní. A to, že nie som ten druhý, ma robí niekým konkrétnym. NIČ je vlastne predpokladom existencie konkrétneho stvorenia, a najvyšším stavom ducha. Komu z vás to v tejto fáze opisu pripomína nirvánu, má pravdu. Je to len iný termín pre to isté. Pre AJIN/EJN.

Pre navodenie pocitu pojmu NIČ sa odporúča pri meditáciách vyprázdniť myseľ. Nie urobiť ju neexistujúcou, len ju vyprázdniť.

V kabale sa cvičenia na dosiahnutie priblíženia sa k NIČ/NULE prevádzajú tak, že si adept predstavuje bezmedzné svetlo, v ktorom sa stáva neviditeľným, pretože ho v ňom nie je možné vidieť – schovať sa možno len do svetla, (Podobne ako keď vesmír po Veľkom Tresku bol tak oslnivý od vysokej teploty a hustoty, že nebolo nič vidieť – bol celý žiarivo biely! Nie čierny alebo temný. Svetlo v ňom prevládalo.), potom sa  vcíti do neobmedzenosti (predstava či pocit nekonečného priestoru) aby sa nato ocitol v prázdnote AJIN/EJN, kedy si uvedomuje len jedno = SOM…kto to zažije, nemá pochýb, že zažil to pravé. Pokiaľ len predpokladáte, že ste to zažili, opak je pravdou. Až pocítite skutočnú emunu (význam slova vysvetlený v úvode lokality CHANELE4  ), budete si na istom.

Hodnota AJIN/EJN spočíva v nulovom bode uprostred dvoch polarít, je to podstata Boha. Vlastne je to neopísateľné slovami a moja snaha vám to priblížiť snáď dodá odvahu hľadať túto skúsenosť, lebo je to len krôčik od pôvodnej podoby každej duše, kedy začnete vnímať všetko v živote inak. Malý zázrak k pochopeniu seba, existencie  sveta i Boha a nášho vzťahu k Nemu. A práve pokoj v tomto NIČ je VŠETKÝM. Zmyslové vedomie* nie je schopné obsiahnuť toto NIČ. Zvládne to len nadvedomie*.

Preto Boha nemožno v rámci zmyslového vedomia ani poznať, ani dokázať. NIČ/NULU nemožno dokázať, keď k tomu používame pre nás normálny, zmyslovým vedomím vyprodukovaný intelekt. Ak sa aj nájdu náhodné záblesky reality NIČOTY, nemožno ich vysvetliť fyzikálnymi zákonmi. Sú pozorovateľné fyzickými zmyslami, ale bežné zákony vesmíru ako ich poznáme na ne neplatia. Vyvracajú ich (bližšie na túto tému začína pracovať nová lokalita  CHANELE9 o kabale a kvantovej fyzike). Je podobne absurdná ako pracovať v matematike s nekonečnom:

  1. Ak od nekonečna všetkých čísel odrátame nekonečné množstvo párnych čísel, získame zas nekonečné množstvo ale čísel nepárnych → ∞ – ∞ = ∞ (!)
  2. Ak od nekonečna odrátame nekonečné množstvo párnych čísel od napríklad čísla 3 vyššie, zostane nám 2 (!) → ∞ – ∞ = 2 (!)
  3. a ak od  nekonečna odrátame všetky čísla párne aj nepárne, pričom každých je nekonečno, ostane nám tentokrát nula → ∞ – ∞ = 0 konečne logický výsledok, ký ľudský mozog očakáva

Tri rôzne výsledky pri tej istej operácii…

Dosiahnutie duchovnej jednoty v AJIN/EJN je cieľom všetkých kabalistov – nájsť všetko v ničom. Je to to isté ako buddhistická nirvána, ako už bolo načrtnuté vyššie. Bytie v skutočnej podobe. Cesta do cieľa vedie cez NULU/NIČ, cez stredový stĺp stromu illán, ktorý vyrovnáva a stabilizuje protiklady. Je to cesta stredu → “kav ha emcaj” = tzv. stredná čiara, ktorá má priemer nulového kruhu, ktorý hľadáme v AJIN/EJN.

Prázdnotu nemožno uchopiť, ale možno do nej vstúpiť. Na to, aby niečo bolo, musí byť najprv prázdno. Jednotka nemôže vzniknúť, pokiaľ ju nepredchádza nula. Inak by nemohlo vzniknúť žiadne ďalšie číslo.

© chanele


*viď článok VEDOMIE z lokality CHANELE9

LITERATÚRA:

  • W.G.Gray: Žebřík světel (Cabala renovata) / Volvox Globator 1998
  • S.b.Halevi: Vesmír v kabale (Volvox Globator 1994)
  • S.b.Halevi: Cesta kabaly (Alternativa 1997)
  • S.b.Halevi: Strom života ( Trigon 1997)
  • G. Scholem: O mystické  podobě božství (Malvern 2011)
  • D.C.Matt: Búh a Velký třsk (Volvox Globator 1998)

SÚVISIACE ČLÁNKY:

EL, ELOAH, ELOHIM

Jedným najfrekventovanejším Božím menom, používaným v Biblii je ELOHIM. Termín ELOHIM slúžil pôvodne nie len na označenie “Boha Izraela”, ale aj na pomenovanie pohanského božstva. Vtedy stál vždy v spojení so slovom “iný, cudzí” v tzv. viazanom genitívnom stave (status constructus) – “acharej elohim“.

Keď pátrame po etyológii mena ELOHIM, ako izraelského Boha, ako býva označovaný na prvých stránkach knihy Bérešit (1M), dostaneme sa dávno do minulosti. Meno vzniklo pravdepodobne z kanaánskeho EL. V prostredí patriarchov dostával Boh mnohé prívlastky a tak vznikol napr. EL-ELJON – Boh silný (1M 14.22), EL ŠADAJ-Boh Všemohúci (1M 17.1, 35.11, 48.3), EL ROI-Boh, čo vidí (1M 16.13), EL BÉTEL-Boh z Bételu (1M 35.7), EL OLAM-Boh Večný (1M 21.33), EL KANNO – Žiarivý Boh, či Horlivý Boh. a pod., a býval uctievaný aj Féničanmi.

EL ELJON, uctievaný už Malchísedekom, sa v niektorých príkadoch vskytuje tiež v kombinácii s Tetragrammatonom (Ž 7.17), alebo v príbuzných tvaroch, nar.: ELJONÍM (Da 7.22, 25) alebo ILLÁJA (Da 4.17, 7.25).

EL ELJON bolo prvý krát vzývané v Beer Šebe Abrahámom (1M 21.33). Jeho vnuk Jákob, keď kúpil v Šekeme diel poľa, aby tam postavil oltár, nazval tento EL ELOHEJ JISRAEL (1M 33.20) – Boh (EL) je Boh (ELOHIM) Izraela. Prijal tak svoje nové meno a zároveň uctieval Boha Najvyššieho, Boha svojich otcov.

Boh šalemského kráľa Malchísedeka EL ELJON, býva dokonca odborníkmi stotožňovaný s Bohom Abrahamovým (1M 14.20). Tým býva vysvetľované, že Boh Izraela je sudcom a Bohom celej Zeme (1M 18.25) a že jedine On môže byť uznávaný ako pravý a jediný Boh i mimo Izrael, pričom v každom jazyku býva pomenovaný iným termínom, odvoditeľným od pôvodnej formy.

EL sa zjavil patriarchom v ich rodnej zemi, ktorú veľmi dobre a dôverne poznali. Zjavil sa im za jednoduchých podmienok a v prvopočiatkoch si ešte zachovával funkciu otca bohov celého panteónu.

Poukazuje to aj na to, že Boh bol prítomný vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Zjavoval sa v mestách aj na pastvinách.

Podľa 1M 28.18 a 46.1-3 je možno vyrozumieť, že Jákob tiež uctieval EL-a.

V zmysle najstaršieho pomenovania semitského božstva znamenal EL bezpochyby moc. Možno ho tiež vidieť v mnohých starozákonných menách: Elíša (sídlo Božie), Eliáš* (môj Boh), Daniel (môj sudca je Boh), Gabriel (Boží hrdina), Michael (Kto je ako Boh?), Rafael (Boh uzdravuje) a Immanuel (Boh sa nami).

Kralická Biblia prekladá meno EL pojmom ” silný”, alebo “vládca” a prikláňa sa k jeho neznámemu pôvodu. V príbuzných semitských jazykoch tento termín označuje božstvo v tom najširšom slova zmysle, počnúc božstvom transcendentným a končiac až rôznymi drevenými či kamennými modlami (1M 35.2; 5M 4.28, 12.2).

Vo väčšine prípadov má vždy pri sebe prívlastok, či inak formulované bližšie určenie. Tak napr. v 5M 5.9 sa stretávame s: “ja Hospodin (JHWH) som tvoj Boh (ELOHIM), som Boh (EL) žiarlivo milujúci”, alebo v 1M 31.13: “Ja som Boh (EL) z Bét-elu”.

Pomocou kabalistickej metódy preskupovania písmen, nazvanej “teruma”, dostávame zo slova EL vymenením týchto dvoch písmen slovo “LO“, ktoré sa prekadá ako NIČ. Je známe, že kabalisti pojmom NIČ označovali ešte neprejaveného Boha, transcendentálneho, nazývaného AJIN, ktorý po stiahnutí zvanom CIMCUM sa stal už Bohom prejaveným a vtedy získal meno EJN SOF, ktoré sa prekladá ako Nekonečno, doslova, Bez Konca.

Pretože hebrejčina je jazyk semitský, je nutné prihliadať na etyológiu pomenovania božstva aj v rečiach okolitých národov. Slovo ELOHIM je semitské slovo, ktoré sa používalo bežne v praxi ako aj ostatné slová a získalo si už hore spomínaný význam. Niektorí sa domnievajú, že v dobe Abrahámovej a i pred ňou, sa pôvodne nejednalo o otca bohov, ale len o jedného jediného osobného boha, nakoľko kočovníci usadení na kanaánskom území uctievali “boha (elohim) môjho otca”  (1M 32.10) čo by mohlo naznačovať, že predkovia Izraelitov mohli byť Aramejci.

Termín ELOHIM sa vyskytuje aj v akkadčine vo forme “ILU“, alebo arabčine v podobe “ILAH“, kedy po pribratí gramatického člena dostáva hovorovú podobu ALLAH. Ako som už spomenula vyššie, pôvodne tento termín znamenal moc a v ugaritských textoch sú naozaj známky o tom, že EL mal nadvládu nad ostatnými kanaánskymi bohmi, neskoršieho obdobia.

Všetky termíny.  ILLAH, ALLAH, AL-ILAH sa prekladajú ako “boh”.

Gematriou slova ELOHIM dostaneme číslo 86. Je to rovnaké číslo aké dostaneme zo slova ha-teva (príroda). Znamená to (v reči kabaly), že Boh sa pod menom ELOHIM prejavuje v prírode, alebo, že Boh a príroda je jedno a to isté (B. Spinoza).

Božie meno  ELOHIM tak odzrkadľuje Božiu prítomnosť v prírodnom poriadku, kde sa Boh stáva stávajúcim a existujúcim. Božie atribúty sú tu cez prírodné zákony aktívne. Ide o prejav Božích účinkov, nie božskej podstaty, tá je skrytá, nepochopiteľná a zostáva rovnako utajená ako jedinečnosť božstva (A. Havlíčková).

ELOHIM teda úzko súvisí so stvorením. Podľa koncovky -im, vyrozumieme, že sa jedná o plurál termínu ELOAH. Použitie singuláru je veľmi ojedinelé (5M 32.15, Ž 50.22), častejšie sa v Biblii stretávame s plurálom a to viac než 2 000 krát!

Termín EL je zas akousi archaickou formou označenia a tiež sa prekladá pojmom BOH. Tak bol pôvodne chápaný aj v Kanaáne. Je vyjadrením božej transcendentity. ELOHIM je Boh nadprirodzený, nedosiahnuteľný a zdanlivo vzdialený. Je to Boh patriarchov. Boh, ktorý sa dal poznať len Abrahamovi, ináč je skrytý a človeku nemanifestovaný priamo. Jediný spôsob jeho prejavu je jeho zjav v prírode a prírodných silách.

Množné číslo nemožno brať doslovne, a to ani nie ako plural majestaticus, lebo tento biblická hebrejčina nepozná. Či ho možno chápať ako možný pozostatok polyteizmu, je otázne, lebo v prípade izraelského národa, tak citlivého v ponímaní jedinečnosti Boha, sa to síce zdá nepravdepodobné, ale len na prvý pohľad. Izrael bol vystavený vplyvu okolitých polyteistických spoločností vo výraznej miere a má za sebou niekoľko období návratu k týmto praktikám, hlavne v tzv. období kráľov, ale podozrenia sú aj na mojžišovské obdobie. Pre nedostatok miesta sa tu tomu venovať nebudem.

Z kabalistického hľadiska je v mene ELOHIM skrytá pôvodná predstava božskej mnohosti síl, podobne ako to bolo v starovekom Egypte (A. Havlíčková).

ELOHIM je strážcom prírodných zákonov, tvorcom sveta. Transcendentnosť korunovaná imanenciou. Jedinečnosť si podáva ruky so spätosťou so všetkými tvormi a i keď si drží odstup od stvorenia, je všetkým svojim tvorom vždy nablízku (A.Havlíčková).

EL sa niekedy prekladá aj ako “najmocnejší”. Vtedy sa jeho pôvodná všeobecnosť mení na jedinečnosť konkrétneho božstva (A. Havlíčková).

Boh plodnosti – EL, bol pôvodne otcom bohov kanaánskeho panteónu. Od neho následne k tomu vznikli tématicky s ním späté tituly ako “kráľ”, “pastier”, “tvorca” a pod.  Že toto všetko malo vplyv na patriarchov je zrejmé z 1M 28.18; 46.1-3. I Malchisedek bol pravdepodobne Elov kňaz.

Od Ela odvodené meno ELOAH a od neho vzniknutý plurál ELOHIM znie síce rýdzo semitsky, no nedá sa etymologicky vysvetliť, rovnako ako iné, neskôr zjavené meno toho istého Boha, nazývané opisne Tetragrammaton – štvorpísmenný. Má rovnaký význam ako EL a v Biblii sa vyskytuje predovšetkým v poézii a v Jóbovi (5M 32.15, 17…). Jeho aramejským ekvivalentom je ´ELÁH.

Kočovníci usadení v Kanaáne uctievali “Boha svojho otca”(1M 32.10), resp. “Boha XX”, napr. “Boha Náchorovho” (1M 32.53).

Akým termínom bol v tej dobe označovaný pojem boh je nejasné. Každopádne, slovo ELOAH to nebolo. Možno, že existovali len osobné mená bohov, a preto Mojžiš žiada od zjavenia v horiacom kríku, meno, aby vedel povedať Hebrejcom, kto ho za nimi posiela.

Kmeňovo meno ELOAH nesúvisí na prvý pohľad so žiadnym hebrejským slovesom a preto je ťažké dopátrať sa jeho významu v pôvodnom zmysle. Ak však jeho vznik možno vysledovať ku kanaánskemu EL-ovi, pátrať by bolo namieste v pôvodnej kanaánčine. Nateraz sa uspokojme s tým, že súčasná hebrejčina pri preklade slovenského “boh” používa slovo “ELOHIM” a rozumie pod tým za každých okolností len jedného jediného izraelského Boha, i napriek tomu, že EL bol známy a uctievaný aj mimo Izrael, pretože, ak už bolo spomenuté, súhrnne označoval božstvo celej semitskej oblasti s centrom nad Feníciou a Kanaánom.

Možno v ňom pri dobrej vôli vidieť pôvodného, spoločného a jediného boha, kedysi prírodne i ľudsky čistého náboženstva, ktoré bolo z nejakých dôvodov postupne, snáď kvôli snahe skonkretizovať si vzdialené nadprirodzeno v osobnom miestnom božstve, vytláčané až vytlačené na tú dobu, človeku prijateľnejším polyteizmom. Možno ho nakoniec každý nazýval ináč a všetci spoločne verili v “čosi” pôvodné. Rovnako je ale tiež možné, že mohol byť  “len” jedným z ostatných vtedy uctievaných božstiev i napriek svojmu jedinečnému postaveniu, ktoré neprestalo byť prehliadané určitou ( rodovou) skupinou ľudí (A.Havlíčková). Z neho sa pravdepodobne vyvinula až druhotne singulárová forma ELOAH, od ktorej vznikol neskôr už spomínaný plurál ELOHIM.

Podľa chasidského učenia podloženého knihou Sefer ha-Zohar, Boh keď Tvoril, zobral po častiach z každého sveta, od najnižšieho až po najvyšší a potom z nich stvoril človeka. Týmto svetom Boh hovorí “my” (“…stvorme…”). Avšak toto učenie vzniklo až ako výsledok filozofických debát.

Podľa inej tradície sú anjeli dielčie manifestácie určitých Božích vlastností, alebo inak povedané, formy Božieho pôsobenia.

Teoreticky by sa mohlo povedať, že hovoril k nim, ako k svojim súčastiam, tvoriacim vyššie svety (A. Havlíčková). Keď bolo prorokované narodenie Šimšona Božím poslom, Anjelom Pána,  a Mánoach poznal v cudzincovi po spaľovanej a pokrmovej obeti, konečne jeho charakter a uvedomil si s kým sa vlastne po celú tú dobu so ženou rozrávali, riekol: “…isto zomrieme, lebo sme videli Boha…”, pretože si uvedomil, že stál pred Anjelom Pána, no vzápätí na to hovoril o videní samotného Boha (Sud 13.22).

© chanele

 

______________________________________________________

*mená sú uvádzané v slovenskom znení. Eliáš sa povie hebrejsky Elija apod.

 

LITERATÚRA:

  • Anna Havlíčková: Sefer haŠem (súkromný náklad, 2004)
  • J.J.von Allmen: Biblický slovník (Kalich 1987)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (Herman a synové, 1993)
  • A.Bennet: Poznámka ke Genesis (Horus 1990)
  • M. Bič: Ze světa Starého Zákona (1986)
  •    -“-    : Dějiny Palestiny od pravěku ke křesťanství(1948)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (Ergo, 1996)
  • D. Duka: Úvod do Písma sv., SZ (1992)
  • J. Eisenberg: Kabbala (1923)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (DonBosco 1994)
  • J. Musset: Odkrývanie sveta Biblie, SZ (Mladé letá 1992)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (Dobrá kniha 1991)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (Vyšehrad +995)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (Púdorys 1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (Effekt 1993)
  • Encyklopedie Bible (Gemini 1992)

Bož – Com

BOŽSKÁ KETER – termín z kabaly inujit. Počas meditácie je možné navodiť stav splynutia s Božskou Keter, najzazšou zo sefír, cez ktorú je možné nadviazať kontakt s Ejn Sof s pocitom nadčasovej existencie. (viď. článok: SPOJENIE S BOŽSKOU KETER)

BRIT – zmluva. V spojení “brit mila”, znamená obriezku. Obriezka  spočíva v odstránení predkožky z mužského pohlavného údu, na 8. deň po narodení, v prípade, že to dovoľuje zdravotný stav dieťaťa. Úkon sa koná na Boží príkaz (1M 17.12 3M 12.3) a je znamením zmluvy medzi Bohom a potomkami praotca Abraháma. Bližšie viď. články:BRIT MILA ; sidra  LECH LECHA – OBRIEZKA, MYSTICKÝ VÝZNAM OBRIEZKY

 

BOH – judaizmus vníma Boha ako duchovnú bytosť, ktorá stvorila svet a všetko v ňom. Vníma ho ako všemohúceho, vševediaceho a všemocného. Je definovaný ako Boh osobný, tzn., že si zachováva osobný vzťah k stvoreniu. Viď. článok: BOH V RABÍNSKOM JUDAIZME.

CADIK – spravodlivý. Označenie spravodlivého, čestného a lojálneho človeka, plniaceho micvot*. V chasidských* komunitách označenie pre duchovného vodcu – rabína, ktorému sa obyčajne pripisovala zázračná moc. Podľa Talmudu existuje svet len vďaka 36 spravodlivým, žijúcim v každej ľudskej generácii, a na ktorých stojí svet. Bližšie v článkoch: Bahir § 101 – 102

179 obr.: chanele

CACHCACHOT – skryté lúče prvých zákonov a pravidiel, podľa ktorých sa formovalo ďalšie bytie. Rečou súčasnosti by sme mohli povedať: akési fyzikálne nastavenia stvoreného sveta (vesmíru). Niekedy sú považované za prvé skutky prísnosti (din) a milosti (chesed). Jedná sa o formujúce lúče, stojace mimo prejaveného i neprejaveného bytia.

Sú tri, zastupujúce vôľu, čin a ohraničenie. Potom, čo lúč vyžiarený z Ejn Sof* sa zo stredu prázdnoty, utvorenej cimcumom*, rozptýlil do priestoru, (možno hľadať analógiu vo Veľkom tresku) vytvoril a usporiadal skupinu svetiel nazývaných sefirot* skrze ktoré zostupuje a prestupuje celý hmotný svet. Viď. tiež: CACHCACHOT

CeDAKA – spravodlivosť, zbožnosť. V prenesenom zmysle slova dobročinnosť až milodar. V judaizme hlavná micva*, pretože pomáhať niekomu v núdzi je lepšie než prinášať obeť (Prísl 21.3). Myšlienka pomoci je založená na presvedčení, že človek nesie zodpovednosť za svojho blížneho. Koncept dobročinnosti má korene v Tóre (šemita* a iné príkazy), ktoré ďalej rozpracováva Talmud*.

CELEM – niekedy je tak nazývané aj tzv. astrálne telo. Inak duša na jeciratickej* úrovni, ktorá aj napriek tomu, že je utvorená na podobu Božiu, má vlastnú individualitu a čaká na vtelenie. Jej podoba (celem) sa podobá na jej budúce hmotné telo, a na ktoré si takpovediac, zvyká. Podľa Zoharu* duša sa nechce  presunúť do hmotného sveta a všemocne Boha prehovára, aby ju neposielal do otroctva tela a skazy sveta. Boh však trvá na svojom, pretože má pre každú dušu určitú úlohu. Duša vstupuje do tela s dvomi strážnymi anjelmi*. Tradícia ďalej rozvádza, že duša je týmito anjelmi vložená do oplodneného vajíčka, ktorí rozsvietia nad ním svetlo acilut*, skrze ktoré dovidí cez všetky duchovné svety. Je to ono svetlo počiatku*.

Duša, vybavená slobodnou vôľou rozhodovania sa medzi dobrom a zlom, má zároveň možnosť vidieť ako jej život bude prebiehať, uvidí jeho základné momenty, udalosti, ľudí, s ktorými bude žiť, cez svoju životnú úlohu až po okamih smrti, ktorým sa vráti späť do zdroja.

CICIT – rituálne strapce na talite*, alebo inom oblečení, ktoré majú pripomínať Božie príkazy (4M 15.37-40) – tzv. micvot*. Číselná gematrická hodnota slova CICIT je 600 + 8 použitých nití+5 urobených uzlíkov na nich, dávajú dokopy číslo 613 – a to je počet spomínaných micvot* (viď. článok: Tarjag/Micvot). Pri modlitbe Šema* chytá modliaci sa tieto strapce do ruky a pri každom vyslovení slova cicit, ich symbolicky pobozká.

Pôvodne bola jedna niť na každom cicit zafarbená modrou farbou (tzv. tchelet; 3M 15.38), ktorá sa získavala pravdepodobne z morského mäkkýša CHILAZON, žijúceho na pobreží Fenície (TB,  Šabat 26a). Ostatné prísady do farby sú v súčasnosti neidentifikované, preto sa niť v súčasnosti používa biela. Príkaz cicit sa kladie naroveň s príkazmi o mezuze* a tefilin*. (viď. článok: MODRÁ TCHELET)

175 obr.: chanele

CIMCUM – termín z luriánskej kabaly, označujúci Božiu kontrakciu, aby ňou vytvoril priestor pre stvorenie. Tento priestor je obmedzený ohraničenosťou a teda konečný. Tradícia ho prirovnáva k bodu uprostred Nekonečna*. Obrazne by sme mohli povedať, že nás svet sa nachádza uprostred nekonečného Boha*. Tento nás obklopuje a vypĺňa svojim svetlom, vôľou a činmi. Cimcum spôsobil vznik prázdnoty v neprejavenom Bytí a Božia vôľa prenikajúca do priestoru mala podobu svetelného lúča – viď. vyššie  heslo Cachcachot*.

COM GEDALJA – Gedaljov pôst, držaný 3.tišri, dva dni po sviatku Jom Kipur*. Ide o výročie zabitia júdskeho guvernéra Gedalju ben Achikama, ktorý sa dostal do funkcie menovaním Babylončanmi po 1. churbane*, iným Židom. Talmud* túto vraždu medzi súkmeňovcami kladie na úroveň zničenia Chrámu* a považuje Gedalju za cadika* (TB, Roš Hašana 18a). Preto sa jeho smrť pripomína rok, čo rok.

-chanele-

LECH LECHA 4. – HAGAR a IZMAEL

Zmluva hrala v Abramovom živote dôležitú úlohu. Zasľúbenie o potomstve, na ktorom je všetko založené však nadobúda v príbehu úplne inú podobu, než by sme čakali. Zdá sa, že Abram ani len nepomyslel na to, že mu Boh prisľubuje potomstvo skrze Sáraj, tá bola predsa neplodná a aby mala deti, bolo vlastne nemožné. Podľa platných zákonov v Chaldeji, a Abrahám pochádzal z chaldejského Uru, takže chaldejské zákony automaticky zotrvali vo svojom uplatňovaní v Abramovej rodine po celý jeho život; žena, ktorá bola bezdetná, mohla dať svojmu mužovi svoju slúžku a deti, ktoré sa z nej potom narodili, boli považované za deti bezdetnej, právoplatnej manželky.

Podľa Midrašu bola Hagar faraónova dcéra, ktorý ju dal Saraj za slúžku preto, lebo keď videl aké zázraky sa dejú okolo Saraj, mal dojem, že bude pre jeho dcéru úctivejším postavením, byť slúžkou Bohom chránenej ženy, ako len obyčajnou manželkou niekoho (Raši).  Hagar tak nadobúda kvázi postavenie damašského Eliezera, ktoré je dobre dokumentované napr. v textoch z Nuzi (15.stor.p.n.l.) ale aj v Zákonníku Chammurapiho (18.stor.p.n.l.) či v zákonníku Lipit ištara (19.stor.p.n.l.).

Hagar sa však začala po otehotnení a pôrode správať povýšenecky (ako dokladuje Tóra) a to bolo v rozpore so vtedajšími zvyklosťami. Preto nemožno ani Saraj ani Abrama odsudzovať za ich následné činy, pretože len plnili vtedajšie platné zákony. Chammurapiho zákonník aj zákonník Ur Nammu (2112 – 2095 p.n.l.) v takýchto prípadoch nariaďoval previnilej otrokyni soľou vydrhnúť ústa a podľa zákonníka Lipit ištara nesmela viac ostať bývať v dome svojho pána.

Saraj teda nekonala ani zlovoľne ani s nenávisťou, len iniciovala dodržanie zabehnutých zvyklostí a zákonov tej doby a je nesprávne ju za to s jej manželom, odsudzovať.

Raši vysvetľuje Hagarino správanie tak, že keď Saraj po toľkých rokov stále nerodila, považovala ju Hagar za nedostatočne spravodlivú, keď ona (Hagar) predsa počala okamžite! Je samozrejmé, že talmudickí zostavovatelia a kompilátori nemuseli byť znalí niekdajších reálií a biblický problém vysvetľovali najlepšie ako vedeli.

Abramovo rozhodnutie dať Hagar do Sarajiných rúk, vysvetľujú rabíni tak, že z jeho pozície mu bola manželka a preto mu nenáležalo s ňou nakladať nemilo, ale pre Saraj bola len obyčajnou slúžkou a otrokyňou a tá keď sa nespráva náležite, dovolil Saraj s ňou naložiť ako sama uznala za vhodné (Radak, Haamek davar) a tá len dodržala miestne zvyklosti.

Hagar bola naozaj degradovaná na úroveň otrokyne, tak ako to dovoľovalo vtedajšie právo. Abarbanel a Sforno boli mienky, že Saraj s Hagar jednala preto tak nemilo, lebo sa ju snažila primäť k tomu, aby ju prestala urážať. Tá sa však odmietla pokoriť a preto ušla na púšť. Tam hovorila pri prameni na ceste do Suru s anjelom Pána a ten jej prikázal vrátiť sa a podrobiť sa svojej panej. Dostala za to prísľub početného potomstva a príkaz mena, ktoré má dať synovi (Izmael), ktorého porodí. I nazvala Boha, Bohom vidiacim (El Roi), Bohom, ktorý ju videl, tzn. ten, ktorý sa o ňu stará, ale aj Boh, “ktorého videla a neumrela”. V tej dobe sa totiž verilo, že kto vidí Boha, musí umrieť. Preto je Hagar udivená, že prežila a “dáva” Bohu meno, ktorým vyjadruje svoju mimoriadnu pozíciu. Text sa zvykne vysvetľovať tak, že Hagar videla Boha len odzadu, podobne ako Mojžiš.

V Biblii je ale veľa miest, kde sa píše, že Boh hovorí “tvárou v tvár” s človekom, ktorý nemá pritom strach zo smrti.

V dávnych časoch sa anjel nechápal ako samostatne stvorená bytosť rozdielna od Boha (2M 23.20), ale ako Boh samotný, Boh vo viditeľnej podobe, v ktorej sa zjavuje a dáva poznať ľuďom(1M 16.13, 18.1; 2M 3.2…) .

Termín “anjel Pána” používaný v Tóre, ale označuje nie len samotného Boha, ale aj posla Božieho – Jahweho anjel (1M 22.11; 2M 3.2; Sdc 2.11), Boží anjel (1M 21.17; 31.11; 2M 14.19).

Zmysel výroku sa dá vždy určiť z kontextu. V prípade Hagar označuje samotného Boha. Termín “malach” (anjel) je odvodené od slovesného kmeňa (lamed, alef, kaf), podobného ugaritskému “l´k” a znamená “poslať posla alebo správu”. V hebrejčine sa môže termín vzťahovať ako na nebeskú bytosť tak aj na človeka  (1M 16.7; 22.11,15; 32.4, 7).

Pojem a funkcia anjelov sa počas dejín rôzne vyvíjali a vrchol dosiahli v poexilnom (Babylonský exil) období, kedy sa naplno vyvinula angelológia (1 Hen). V predexilnom období nemali anjeli svoje mená, ani presne stanovené poslanie.

Boli len poslovia, ktorí:

  1. oznamovali narodenie (1M 16.11-12; 18.9-15; Sdc 13.3-5)
  2. utvrdzovali v poslaní a potvrdzovali prísľuby (1M 31.11-13)
  3. určovali poslanie (2M 3.2; Sdc 6.11-24)
  4. sprostredkovávali Božie slovo (1 Kr 22.19-22; 2 Kr 1.3)
  5. zasahovali v kritických chvíľach (1M 16.9; 22.11-12; 4M 22.31-35)
  6. ochraňovali a viedli (1M 24.7, 40; 48.16; 2M 14.19-20)
  7. vykonávali Božie tresty (1M 19.12-13)

Izmael je nazývaný “pere adam”= “človek divý osol” a myslí sa tým, že beduínsky život (divý=túlavý) mu bude blízky, bude milovať slobodu a bude sa môcť charakterizovať ako neskrotný (=divý). Bude beduínom, ktorý bojuje proti všetkým a všetci bojujú proti nemu. Targum Onkelos však o ňom hovorí skôr ako o “závislom od okolitých národov a aj tieto národy budú závislé od neho”. Jób (39.5-8) chápe tuláctvo (viď. vyššie) ako typické pre Arabov-kočovníkov

© chanele

Bi – Boch

BIKUR CHOLIM – návšteva chorých. Jedna z najdôležitejších micvot* (Šabat 127a). Maimonides učil, že základ tohto zvyku je zakotvený v 3M 19.18. Bikur cholim konajú väčšinou členky ženských združení a sociálne spolky. Ide o jednu z hlavných cností.

BIKURIM – prvotiny z úrody, prinášané do Chrámu* ako obeť *(2M 23.19). Týkali sa len  Erec Jisrael. Plodiny sú určené Tórou* (5M 8.8) a ide o pšenicu, jačmeň, vinnú révu, figy, dranátové jablká, olivový olej a ďatlový med (v Izraeli pôvodne nepoznali klasický včelí med). Prinášali sa do Chrámu počas sviatku  Šavuot* , preto sa tiež zvykne nazývať Sviatkom prvotín . Chag ha-bikurim *(súvisiaci článok: ŠALAMÚNOV CHRÁM;  ŠAVUOT)

BIMA – synagogálne centrálne umiestnené pódium, na ktorom je umiestnený stôl na položenie zvitkov Tóry*, z ktorého sa táto predčíta. Pôvodne boli  odtiaľto vedené aj bohoslužby (TB, Suk 51b) na to určenou osobou, či oznamované rôzne verejné vyhlásenia. Dnes na bimu vystupujú všetci, ktorí čítajú z Tóry*, vrátane chazana*. Nazýva sa tiež almemor* , v sefardských* komunitách teva* a tam býva umiestňovaná na západnej strane synagógy oproti svätostánku (aron ha-kodeš*) obsahujúcemu zvitky Tór*. V aškenázskych* komunitách bývala vždy orientovaná k Jeruzalemu, v dnešnej dobe, v niektorých reformovaných spoločenstvách k počúvajúcemu publiku. (článok: SYNAGÓGASEFER TORAH ).

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt staronová synagóga

BINA – tretia sefira na sefirotickom strome ILLÁN* , prislúchajúca porozumeniu, ženskémiu aspektu, tvoriaca spolu s Chochmou* a Keter* hlavnú triádu*.

illan_thumb.jpg  P1012283_thumb.jpg

BIUR CHAMEC – spálenie kvaseného pred sviatkom Pesach* . Robí sa 14,niasanu deň po Bedikat chamec* , najneskôr do 10:00 hod. a po tomto obrade už nemožno jesť nič kvasené. Ak pripadne 14.nisan na sobotu* , oba obrady (Bdikat aj Biur) sa presúvajú o deň neskôr, pretože na Šabat* je zakázané zakladať oheň (2M 35.3).

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt kvások

(článok: PESACH )

BOH – najvyššie súcno, stvoriteľ sveta a všetkého v ňom. Judaizmus je monoteistický. (článok: BOH V RABÍNSKOM JUDAIZME )

BÓCHER – žiak Talmudu* alebo ješivy* . Názov je odvodený od hebrejského bachór = mladík. V minulosti boli študenti  ješív* počas štúdia odkázaní na dobročinnosť spoluveriacich. Bolo zvykom, že sa stravovali aj bývali v miestnych rodinách. Každá takáto rodina mala “svojho” bóchera. Pekne je tento zvyk stvárnený v poetickom filme YENTL s B. Streisandovou v hlavnej úlohe.

BRIT MILA – doslova zmluva obriezky, ktorú uzavrel Boh s Abrahámom a jeho potomstvom (1M 17.1-14). Spočíva v odstránení predkožky (circumcisium). Pôvodne sa obriezka robila aj u starých Egypťanov (niektorí odborníci sa domnievajú, že sa do judaizmu dostala práve odtiaľ), Arabov a niektorých afrických kmeňov. U týchto národov bola vždy posvätná, uvádzajúca chlapca do dospelosti a za právoplatného a plnohodnotného člena spoločenstva. V judaizme je jej symbolika odlišná, je znamením Božieho prisľúbenia. (článok: BRIT MILA ; LECH LECHA – OBRIEZKA ).

 

-chanele-

ŠALAMÚNOV CHRÁM

Jeruzalemská svätyňa opísaná v Prvej knihe Kráľovskej bola naozaj okázalá stavba. Veriaci aj archeológovia by radi túto jej okázalosť dokladovali aj vykopávkami, robiť archeologický prieskum na mieste je však bezúspešne, pretože robiť archeologický prieskum na miestach, kde stál jeruzalemský chrám je moslimskou komunitou zapovedaný. Neostáva im teda nič iné, len rekonštruovať jeho vzhľad za pomoci iných nálezísk so zbytkami podobných chrámov z tej doby a z tej istej oblasti.

Archeológ John Monson objavil v Sýrii chrám v Ain Dara, ktorého vek, veľkosť, plán i dekorácie nápadne pripomínajú ten jeruzalemský. Podobnosť je dokonca až zarážajúca. Obe stavby boli postavené na najvyššom mieste v meste, pôdorysy sú totožné – vstup je podopieraný dvoma stĺpmi, hlavná sála je rozdelená na predsieň a hlavnú svätyňu a za prepážkou je umiestnená veľsvätyňa. Svätyňa je olemovaná viacpodlažnými miestnosťami, ktoré slúžili na rôzne účely. Oba chrámy boli zdobené reliéfmi znázorňujúcimi levy, mýtické zvieratá (cherubíni, sfingy), kvetinové a geometrické vzory (1 Kr 6.29).

005

Chrám v Ain Dara bol postavený približne v roku 1300 p.n.l. a používal sa asi 550 rokov. Pravdepodobne inšpiroval fénických staviteľov pri stavbe toho jeruzalemského v 10. stor. p.n.l.. Šalamúnov Chrám tak zapadá po architektonickej stránke do miestnych stavebných zvyklostí 10. – 8. storočia p.n.l.

Chrám v Ain Dara je typický ešte dvomi monumentálnymi šľapajami vyrytými pri do podlahy. Je možné, že sa jednalo symbolicky o božie stupaje. Jedna stupaj sa nachádza pri vstupe, druhá medzi predsieňou a hlavnou svätyňou. Každá meria 3 stopy a vzdialené sú od seba 30 stôp. Osoba s tak dlhým krokom mohol byť jedine boh.

Jeruzalemský chrám je zas charakteristický monumentálnym trónom, tvoreným krídlami cherubínov s rozpätím krídel 17 stôp (1 Kr 6.23 –26). To poukazuje na to, že Izraelčania sa na svojho Boha dívali podobne ako obyvatelia Ain Dara. Neskôr sa so snahou opísať  rozmery Božieho tela stretávame aj v kabalistickom spise Šiur Koma, pri antropomorfnom opise božstva.

-chanele-

Zdroj:

  • Biblical Archeology Review 7.-11.10.2013

LECH LECHÁ 2. – BITKA KRÁĽOV A MALCHISEDEK

Po Abrahamovom odchode z Egypta a presunutí sa cez Negev do Betelu, na miesto, kde Abraham pôvodne Hospodinovi postavil oltár a vzýval Jeho Meno, došlo k rozdeleniu Abrahama a Lóta a ich rodín a služobníkov. Biblia uvádza, že to bolo preto, lebo ich majetky boli tak veľké, že nemohli bývať spolu (1M 13.6).

Abraham dal Lótovi na výber a ten si vybral okolie rieky Jordán, ktoré sa podobalo rajskej záhrade, lebo to bolo ešte pred zničením hriešnych miest Sodomy a Gomory. Abraham sa teda usadil v kanaánskej krajine. A vtedy riekol k nemu Boh:”… pretože celú krajinu, ktorú vidíš dám tebe a tvojmu potomstvu naveky”(1M 13.15) a “…tvojho potomstva bude ako prachu zeme…prejdi krajinu po jej dĺžke i po jej šírke, lebo tebe ju dám.” A utáboril sa Abrahám pri Dube Mamreho.

Údolie Jordánu KIKAR HA-JARDEN má tvar oválu, preto KIKAR (“okruh”). Je to oblasť, ktorá je dnes zaplavená a vrch, z ktorého sa Lót díval do údolia je pravdepodobne pahorok ležiaci na JV od obce BEITIN (asi 17 km S od Jeruzalema). Podľa rabínskych komentárov k Chumašu, Lót uprednostnil majetok pred čestnosťou, dúfajúc, že a nepošpiní hriechom Sodomy a Gomory. Midraš Raši vysvetľuje na margo textu, že keď Lót “odišiel z východu a oddelil sa od Abraháma (1M 13.11), išlo aj o duchovné oddelenie sa od Boha. Slovo MIKEDEM totiž možno preložiť aj ako “z východu”, tak aj “odpradávna”. Tým sa podľa rabínov myslí , že sa oddelil aj od prvopočiatku a teda od boha.

Prisľúbenie potomstva ako prachu zeme vysvetľuje Midraš tak, že ako prach prežije tých, čo po ňom šliapu, tak aj Izrael prežije tých, čo ho budú prenasledovať.

Následne po prisľúbení je Abrahámovi kázané celú prisľúbenú krajinu prejsť po jej dĺžke i šírke, čo podľa Rašiho je znak toho, že ju prijíma, podobne ako chetitský vládca symbolicky prechádzal krajinou počas zimného sviatku, či faraón nastúpivší na trón obchádzal ochranný múr alebo ako ugaritský Baal prechádzal mestá, čím potvrdzoval svoju nadvládu nad bohmi i ľuďmi.

I usadil sa Abrahám pri Dube Mamreho a postavil oltár (1M 13.18).

Postavenie oltára znamenalo v staroveku ukončenie jednej etapy putovania.

Mamre bolo identifikované ako RAMET EL-CHALÍL severne od Hebronu. Počas vykopávok tu bol nájdený priestor, na ktorom stál zachovaný strom, studňa a oltár.

Sidra pokračuje ďalej rozprávaním bitky medzi štyrmi kráľmi východu (elamský kráľ Kedorlaomer, gojimský Tidál, šinársky Amrafel, ellasarský Arioch) a piatimi kráľmi západu (sodomský Ber, gomorský Birš, kráľ Admy Šináv, cerojimský kráľ Šeméner a kráľ Cóaru), ktorí sa stretli v údolí SIDDIM (1M 14.3), ktoré je dnes pravdepodobne zaliate plytkou vodou južného cípu Mŕtveho mora, vtedy nazývaného príznačne Soľné more.

Nájsť spomínaných kráľov ako konkrétne historické postavy a začleniť tak príbeh do kontextu dejín, nie je ľahké.

Meno kráľa Amrafela sa nenachádza v žiadnom zo známych kráľovských archívov. Rabíni ho stotožňujú s Nimrodom (TB, Ervim 53a). Arioch mohol byť churritského pôvodu, lebo mesto Ellasar mohlo byť Tellasar – Larsa v Babylónii. Al Ašúr – Ašúr v Asýrii, či Illansara pri Karkemiši.

Churritskou kultúrou bola Abrahámova rodina dosť ovplyvnená. Praotcovia bežne používali v živote churritské zvyky (neplodná manželka dávala svojmu manželovi svoju slúžku a od nej potom prijala potomstvo; manželstvo medzi súrodencami; vymenovanie manželky za svoju sestru, ak ňou nebola, kvôli väčšej vážnosti…).

Meno Kedorlaomer možno snáď odvodiť od akkadského KEDURRU “najstarší syn” a mena božstva Laganar. Midraš ale vysvetľuje, že Kedorlaomer bol Elam, Šémov syn. Jeho hájemstvo Elam by mohlo byť kráľovstvo v JZ Iráne.

Tidal by zas mohlo byť chetitské meno Tudchaliaš a prívlastok gojimský, by vzhľadom na to, že tento panovník stál na čele viacerých národov (gojim= hebrej. národy).

Mesto Coar by mohlo zas ležať na úpätí Moábskych vrchov v Jordánsku.

Mená kráľov Ber a Birš vysvetľuje Midraš odvodením od slova Raa = zlo, čo zdôrazňuje hriešnosť oboch miest.

Po vojenskom ťažení Abrahama proti piatim kanaánskym kráľom, aby oslobodil zajatého Lóta (midraš uvádza, že ho zajali preto, lebo dúfali, že ho bohatý Abraham vykúpi) je niekedy označované ani nie tak snahou o potrestanie zla,  ale skôr snahou o získanie moci nad územím a postavenie medzi jednotlivými kmeňmi.

Zvesť o tom, že je Lót väznený v zajatí, priniesol Abrahamovi zbeh, ktorý mal byť podľa midraša kráľ Óg, ktorý ušiel z bitky Refaimovcov, v nádeji, že Abraham pri tomto čine umrie a on si bude môcť zobrať za manželku jeho manželku, známu svojou krásou. Boh mu dal za túto zvesť dlhý život, ale potrestal ho za úmysel tak, že padol do rúk Abrahamovým potomkom.

Tak oslobodil Abraham Lóta.

Zobral so sebou 318 svojich nasledovníkov  a s ich pomocou zvíťazil a porazil Kedorlaomera a jeho spriatelených kráľov – spolubojovníkov.

Babylonský Talmud (Nedarim 32a) vysvetľuje, že títo “nasledovnící” bolí tí, ktorých Abraham naučil slúžiť Bohu a za to, že uviedol učencov do boja, bol potrestaný tým, že jeho potomstvo muselo slúžiť v Egypte. Iný talmudický výklad uvádza, že číslovka 318 je číselnou hodnotou mena Eleazára – Abrahámovho verného sluhu, ktorý vydal za 318 bojovníkov a v skutočnosti to bol on sám, čo šiel s Abrahamom do boja.

Po tomto úspešnom boji privítal Abraháma v kráľovskom údolí Save (nachádzalo sa západne od Jeruzalema), salemský kráľ Malchisedek, kňaž Najvyššieho. Doniesol mu chlieb a víno a desiatok. Bolo zvykom, že víťaz býval miestnymi obdarovávaný.

Práve touto bitkou sa Abraham vraj pripravil o potomstvo. Tým, že spôsobil smrť nevinným (Elie Munk: La Voix de la Thora, La Genése). Podľa Rambana bol Malchisedek Noemov syn Šem a Salem mesto Jeruzalem.

Pod Salemom rozumie tradícia Jeruzalem odvolávajúc sa na 76 Žalm. Názov mesta znel v tej dobe Urušalim. V preklade, rovnako ako aj dnes, i napriek súčasnej podobe Jerušalajim – Mesto Mieru (Ž 16.3 …v Šaleme bol jeho stánok…).

Hebrejčina nepozná veľké začiatočné písmeno, takže slovné spojenie “melech šalem” kráľ Šalemu, by sa odhliadnúc od nutnej genitívnej formy, ktorá tu je vzhľadom na slovo melech (kráľ) ako segolaty v statuse constructe singuláru nemeniacej svoj tvar a jeho vokalizáciu pre genitív typickú, necharakteristická, mohlo prekladať aj ako  “kráľ pokoja”, “pokojný kráľ”, “kráľ žijúci v mieri”, taký, čo “nevyhľadáva vojnové strety”. Túto verziu uprednostňuje aj Filón Alexandrijský. Zato vo fragmentoch kumránskych  rukopisov, je Salem stotožňovaný s Jeruzalemom. Podobne tak Jozefus Flavius tvrdí, že Solyma (Salem) je základom názvu Hierosolyma – tj. Jeruzalem. Naviac, územie Jeruzalema je známe ako pôvodné osídlenie Jebúsejcov (Sd 19.10-12, 2 S 5.6-9), ktorí uctievali “Boha Najvyššieho” (1M 14.19), zrejeme totožného s Bohom Malchisedekovým.

Samo meno Malchisedek je kananánske a tak niet divu, keď aj boha s menom El Eljon stotožneného s Abrahámovým Jediným Bohom, budeme hľadať v kanaánskom prostredí. Samotný termín El Eljon (narozdiel od ELa) však nájdeme len v hebrejčine, božstvo tohto mena v kanaánskom panteóne neexistuje. Od ELa – otca bohov, kanaánskeho boha plodnosti, boli neskôr odvodené termíny ako “pastier” (Roe), kráľ (Melech) a pod.

Nachádzame tu tiež boha kočovných národov tohto územia pod názvom El-Roi (1M 16.13) – boh vidiaci, totožného pravdepodobne s Elom. Niektorí autori zastávajú teóriu o lokálnom božstve z južnej oblasti susediacej s Egyptom (1M 16.14).

Možno, že sa skutočne jednalo o miestne božstvo a prídomok El slúžil už vtedy na označenie termínu “boh”.

Rovnakou možnosťou je aj mnohorakosť jedného boha – Ela, z čoho možno vyvodiť neskoršie pomenovanie Elohim (plurál od Eloah)= Boh a   jeho ďalšie, okolnosťami determinované ekvivalenty (El Šadaj, El Chaj…).

El Eljon  sa teda dostal do judaizmu cez Malchisedeka. Ramban to vysvetľuje tak, že na rozdiel od kňazov ostatných národov, ktorí slúžili anjelom, Malchisedek slúžil Pánovi. Neodovzdal svoje kňazstvo svojim potomkom, ale bolo mu odňaté a prenesené na Abrahama (TB, Nedarim 32a). Malchisedek je v značnom množstve spomínané aj v kanaánskych rukopisoch, kde je vnímaný ako eschatologická postava, zohrávajúca dôležitú úlohu v uskutočnení pripravovaného Božieho súdu v boji proti silám zla.

Ak by sme chceli vysvetliť Malchisedekovo meno, podobne ako názov mesta Jeruzalem, dostaneme dve slová: Malchi a cedek. Malchi sa prekladá ako “môj kráľ” a cedek ako “spravodlivý”. Avšak, predpokladá sa, že hebrejské cadik je len náhradou pôvodnej etiológie, ktorá v 1.stor. n.l. už nebola známa. Filón Alexandrijský sa ale prikláňa k tomu, že Cedek, ktorého on nazýva Sydyk, je fénický boh a meno Malchisedek by znamenlao: Cedek je môj kráľ (a teda pán).

Abraham sa však úplne o potomstvo nepripravil. Talmud vysvetľuje, že dieťa nemá mať Abram, ale Abrahama a nie Sáraj ale Sára. Midraš vysvetľuje, že získanie nového mena, ktoré obaja dostali od Boha, zmenilo ich osud. Talmud to upresňuje tým, že osud Izraela nepodlieha planétam (babylonský kult uctievania hviezd – astrológia, sa dostal aj medzi Hebrejov a vžitý bol pod názvom AKUM – skratka slov AVODA KOCHAVIM U MAZALOT – tj. služba (uctievanie) hviezdam a planétam. Neskôr sa týmto termínom začali označovať pohania.)

Podľa judaizmu osud zapísaný vo hviezdach nemá konečnú platnosť. Je to len jedna z možností (TB, Šabat) a ľudský osud je ovládaný pokáním, modlitbou a dobročinnosťou. Priaznivec východných filozofií by povedal,  že karmou a jej zmenou.

A tak sa Abrahám a Sára dočkali predsa len syna a podľa tradície práve od Malchisedeka prevzal praotec Abraham skryté (sod) učenie (židovská mystika) o Bohu a po všetky stáročia odovzdávané ústnou formou z generácie na generáciu.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

SEFER RAZIEL HA-MALACH

Kniha “Raziel” bola údajne podľa legendy napísaná anjelom Razielom (RAZ=tajomstvo EL=Boh) a darovaná Adamovi ešte predtým, než opustil s Evou raj.

Kniha pozostáva z častí:

  1. KNIHA ODEVU (MALBUŠ), hovorí o význame knihy a o tom ako s ňou zaobchádzať, spolu so súpisom mien anjelov a období v ktorých vládnu. Napr. Mesiac Nisan je ovládaný 36 anjelmi na čele so Šafielom. Mesiac Ijjar43-omi anjelmi a vládne im Rauhiel. Sivan ovláda Arinavar a 68 anjelov jemu priradených.Tamuz má za vládcu Taac-Buna a 28 anjelov. Mesiacu Av predsedá Tatar-Gur s 29-imi anjelmi. Elul je ovládaný Murielom a 29 anjelmi pomocníkmi, Tišri nesie vládu Pachdruna s 29-imi anjelmi, Matrchešvan Larbaga s 27-imi anjelmi, Kislevu vládne Arbagdor  a 29 pmocníkov a Adar ovláda Abarchiel s 29-imi anjelmi. Mesiace Tevet a Ševat sú v originále vynechané, neobsahujú ich ani preklady. Muriel vládne Dinuru (rieka, z ktorej boli stvorené všetky svetlá, Šamšiel slnku, Jarchiel Mesiacu, Kachbiel hviezdam, Safriel knihám, Jahudiel Židom a pod.
  2. samotná KNIHA TAJOMSTVA RAZIELA obsahuje homiletické úvahy o stvorení sveta a činnosti anjelov. Celkovo je text dosť chaotický, citáty sa navzájom miešajú, raz sa cituje midraš, inokedy Talmud  apod. Kniha výrazne rieši ATBAŠ a za jeho pomoci vyvodzuje aj to, kto smie túto knihu čítať. Napr. Meno Božie používané v modlitbách sa mení podľa “atbašu” na NUN, TAV a JOD (ŠIN + DALET+JOD= dávajú číselnú hodnotu 500. A nakoľko meno ŠADAJ sa používa v modlitbách o deti, tj. človek, ktorý smie čítať “Raziela” by mal mať syna aj dcéru, ktorých počet údov dokopy dáva 500 (248 údov mužských a 252 ženských). To znamená, že by to mal byť človek stredného veku, dobročinný a múdry. Stvorenie je mimo iné opisované ako: Alef je Boh – prvý a posledný. Alef je prvé písmeno. Hospodin je hlavou všetkých anjelov. Alef je 1, je to začiatok čísel a v slove milión – “mea” stojí na konci. Začína ním abeceda a končí Tašrak (spiatočná abeceda). Pri stvorení sveta videl Boh, že oba chrámy (Šalamúnov aj Herodov) budú zničené. Písmeno Bet slova Berešit = 2, tj. 2 Chrámy. Bet značí tiež, že Hospodin tvoril všetko v dualite (nebo a zem, dobro a zlo, more a rieky, raj a peklo, Slnko  a Mesiac, muža a ženu…). Človeku dal dve oči, dve ruky, dve nohy atď. Boh vypustil dych, ktorý sa stal vetrom, ohňom a vodou a jeho prvý dych sa stal prvou sefirou. Hospodin korunoval Alef, spojil ho s duchom a stvoril človeka, dážď a hruď. Duch naplňuje vesmír, pretože bez neho nemôže existovať. Dýchaním povstal duch, vietor, vlhko a teplota. Vlhkosť bola stiahnutá do jednej strany a dala pôvod čiare obklopujúcej svet (tohu). Z vody nad priepasťou vzišli kamene známe ako Bohu. Voda bola prvá, ktorá prijala Hospodina s chválou. Mojžiš meškal na Sinaj 2 x po 40 dňoch (MEM a MEM) a prijal Desatoro (JOD), tj. Mem Jod Mem = Majim = voda. Tóra je prirovnávaná k vode. Voda je žriedlom života, život dáva. Voda odzrkadľuje nebo. Rovnako tak Tóra dáva život a zrkadlí sa v nej nebo.
  3.  KNIHA VEĽKÉHO BOŽIEHO MENA    hovorí o 72 –slovnom Božom Mene, pozostávajúcom z kombinácií vždy troch písmen, pričom každá trojica má iné  – pôsobenie. (WHW – Chrám účinkuje na svet; JLT – Hospodin je prvý; SJT – existuje večne; ELM – všemohúci; atď. Mená sa písali na strieborné doštičky, v určitú hodinu dňa, za vlády konkrétneho anjela, ktorého meno sa v tej chvíli vyslovilo. Písali sa tiež na pergamen, medený plech, alebo sa len tak vyslovili v modlitbe.
  4. a nakoniec KNIHA HAMAZALOT (Hviezdy) zaoberajúca sa výrobou a významom talizmanov a božích  Mien na nich používaných a ich účinkov. Používali sa na rôzne účely:
  • ochrana šestonedieľky
  • dosiahnutiu lásky a milosti
  • na docielenie zhody medzi manželmi alebo priateľmi
  • pred urieknutím
  • pred zlým duchom
  • apod.

O talizmanoch a ich účinkoch hovorí aj Talmud (TB Pesachim, Avoda Zara).

Pre hlbší záujem odporúčam český preklad:

dr. J Eisenberg: Sefer Razie ha-Malach, Kniha anděla Raziela čili praktická teurgie a mystika kabalistická (Sfinx, Praha 1923)

Ide ale, ako som už spomenula o dosť chaotický a hlavne nekompletný preklad. Záujemcom o teurgiu odporúčam radšej diela  Kefera alebo Bardona, ale nepúšťala by som sa do toho po hlave a pokiaľ si záujemca nie je istý zákonitosťami práce s myšlienkou, môžu mať z toho psychické problémy. Radšej každého od takýchto vecí odhováram. Kabalista/teurg by mal byť človek bezúhonný oddaný Bohu a Tóre.

Okrem iného, ak ide o určitý druh chanelingu (vzývanie anjelov), staviame sa vlastne proti Tóre, lebo tá učí, že modliť sa máme len k Bohu, prosiť a oslovovať len Jeho. Nemáme sa pýtať ani veštcov, ani vidomcov, ani mŕtvych. Všetky tieto praktiky sú Tórou aj prorokmi a teda Bohom zapovedané (3M 19.31, 20.6-7, 20.27; 5M 18.10-14; Iz 8.19, 47.12; 4M 23.23).

Je to preto, že

  1. ak sa dáme ovplyvniť veštcami, vidomcami a pod., už to nie je naše rozhodnutie, lebo bez nich by sme sa možno rozhodli inak.
  2. nikto z nich nepozná skutočnú budúcnosť, tú pozná len Boh.

Veštci disponujú len možnou alternatívou budúcich vecí. Každý človek má niekoľko paralelných budúcností, podmienených rôznym rozhodnutiam a okolnostiam. Veštec vám vždy povie len tú, ktorá je v tej chvíli najpravdepodobnejšia, zodpovedajúca momentálnej situácii, niečo ako právnické AD HOC. Veštci vidia len to, čo smiete svojou vôľou zmeniť a ovplyvniť. Teda veci pre váš duchovný vývoj v tej chvíli nedôležité. To, čo musíte, alebo naopak nesmiete zažiť, to vám nikdy nikto nepovie. Vtedy veštci obyčajne hovoria, že “ich to ďalej nepustí”, alebo že vidia “biele karty”. Je to tak preto, aby ste na daných veciach nemohli niečo nechtiac, alebo úmyselne zmeniť. A na to Boh veľmi precízne dohliada, hlavne pokiaľ ide o poslania a úlohy. Čo sa budete akokoľvek o niečo snažiť, čo nemáte dané, nedosiahnete to. Vtedy máme pocit, že sú nám pod nohy hádzané polená (ovšem, môže to byť aj urieknutie). Môže byť, že vám to aj Boh priamo povie, že to nesmiete vedieť – všetko záleží od toho ako vysoko ste na duchovnej úrovni. A ako som už hovorila v článku  CEVAOT  , Boh komunikuje s človekom tromi spôsobmi:

  1. priamo tvárou v tvár
  2. v snoch
  3. cez druhých ľudí

-chanele-

HORIACI KER A INÉ NÁBOŽENSKÉ VÍZIE

ÚVOD K ČLÁNKU:

Tento článok je dosť netradičný, pre čitateľov inklinujúcich k ortodoxii možno až heretický. Nesnažím sa ním nič spochybniť, len odovzdávam zaujímavé informácie, ku ktorým som sa štúdiom dostala. Či je na nich niečo pravdivé ponechávam na každom čitateľovi zvlášť a netvrdím, že je to absolútne riešenie témy.

V predchádzajúcich článkoch  ( Hora SINAJ vrch HOREB ;   Midjanci a Boh jHWH  ) som písala, že sú historici, ktorí kladú dôraz na indície, ktoré posúvajú horu Sinaj na Arabský polostrov. Argumentujú absenciou sopečnej aktivity na Sinajskom polostrove a to ako dnes, tak aj v minulosti. Kdežto arabský polostrov má dodnes niekoľko aktívnych sopiek a to aj na lokalitách, ktoré by spadali do úvahy v súvislosti s biblickým opisom udalostí na vrchu Horeb (biblická tradícia používa ako termín Horeb, tak aj Sinaj, pri bližšom skúmaní máme zato, že Desatoro bolo darované práve na vrchu Horeb). V tomto ohľade by bolo relevantné preštudovať flóru predpokladaných oblastí aj na Arabskom polostrove, čo ale nie je v mojich silách. Kedykoľvek sa v tomto smere dozviem niečo nové, dám vedieť.

Veľmi ma v tomto smere zaujala správička zverejnená na internete spred piatich rokov ( http://aktualne.centrum.cz/zahranici/blizky-vychod/clanek.phtml?id=523083 ), v ktorej sa uvádza, že Mojžiš (pri všetkej úcte k nemu) mohol byť pod vplyvom psychedelík, keď pobýval na vrchu. V  minulosti bolo bežné, že sa pri náboženských obradoch (a predovšetkým tých prorockých) používali k navodeniu zmenených stavovo vedomia rôzne prírodné látky, a umožňovali tak šamanom, kňazom a pod., bezprostredný kontakt s božstvom, duchmi predkov, totemovými zvieratami a pod.

Nie je vylúčené, že sa takéto látky používali aj v blízkosti Egypta a Kanaánu, zvlášť, keď na Sinajskom polostrove (a ten patril politicky k Egyptu) rastie rastlina z rodu akáciovitých, ktorých drevo sa v staroveku bežne používalo a z ktorého bola vyrobená napr. Noemova archa. Kôra akácie (náš agát je jej príbuzný) obsahuje látku nazvanú dimethyltriptamin (DMT, viď. kniha od amerického psychiatra P. Strasmanna: DMT molekula duše; mimochodom židovského pôvodu, ktorý v nej skúma práve vplyv tejto látky na ľudský organizmus a okrem iného v súvislosti s náboženskými víziami), o ktorej samozrejme vzdelaný Mojžiš mohol vedieť.

Nejde o to, že prijímal Tóru pod vplyvom týchto látok, ale o to, že možno práve táto látka umožňuje kontakt s duchovným svetom! DMT je totiž prirodzená zlúčenina, ktorá sa nachádza v každom živom organizme, dokonca si ju produkuje aj ľudský mozog, konkrétne epifýza. Sú stavy kedy organizmus tento endogénny DMT produkuje vo zvýšenej miere. Sú to také stavy vedomia ako narodenie, smrť, klinická smrť, meditácia, náboženské vízie a údajne aj kontakt s UFO. P. Strasmann viedol v tomto smere 20 ročný výskum na dobrovoľníkoch a snažil sa dokázať reálny vplyv tejto látky na ľudské náboženské cítenie. Sám si kladie otázku, či táto látka nebola do našich tiel “vložená úmyselne” ako prostriedok na kontakt.  Nepodarilo sa totiž doteraz zistiť na čo ju (DMT) vlastne organizmy produkujú, lebo je takpovediac k ničomu. A mozog ju, hneď po glukóze, má najradšej (!). Mal by na túto tému písať aj G. Hancock v knihe Hledání nadpřirozena (nepodarilosa mi ju doteraz zohnať a je vypredaná).

Je teda určitý predpoklad, že i samotné videnie horiaceho kra bolo už viac menej hraničným javom súvisiacim s užitím tejto látky, vďaka ktorej došlo ku kontaktu s duchovnou úrovňou tohto sveta.

Látka sa nachádza ako v rastlinách, tak aj v živočíchoch. Dá sa zistiť v ktorých, ale domáce experimentovanie by som neodporúčala. Ak má niekto záujem, spoľahla by som sa na ľudský endogénny (epifýzou produkovaný) DMT, ktorého zvýšenú hladinu, podľa výskumov P. Strasmanna možno dosiahnuť napr. správne riadenou meditáciou.

Možno práve prostredníctvom DMT komunikuje Boh s ľuďmi. DMT tu plní funkciu akoby rádioprijímača, na ktorom je vysielanie možné počuť. Niečo ako rádio, ktoré sprostredkuje našim ušiam počutie rádiových vĺn, ktoré sú inak pre náš zrak neviditeľné a sluch nepočuteľné. Môže to byť prostriedok ku komunikačnému spojeniu. Na to, aby som videla svet, potrebujem oko. A na to, aby som mohla hovoriť s niekým s duchovnej úrovne, potrebujem určité množstvo látky, ktorá tento myšlienkový prienik umožňuje.

Všetko v tomto článku sú len domnienky, netvrdím, že je to absolútna pravda. je na vás, čo si z toho odnesiete a čo odmietnete.

-chanele-

Súvisiace články:

  • Horiaci ker 2. (pripravované)