PRECHOD CEZ MORE A VRCH HOREB

Keď Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta viedol ich púšťou až po hranice zasľúbenej zeme. Napriek biblickému vymenovávaniu miest kadiaľ šli, nie je trasa Exodu dodnes s určitosťou známa. Všetky oficiálne biblické miesta boli lokalizované len približne.

Za oficiálnu sa považuje trasa vedúca cez Sinajský polostrov a zasahujúca na jeho južné pobrežie.

Viedla teda z Pitomu popri “Horkých jazerách” južne k najjužnejšiemu cípu, kde oficiálna archeológia lokalizuje aj horu Sinaj a potom trasa začala stúpať  pozdĺž západného pobrežia  severne do Kadeš Barney, kde po urobení slučky opäť údajne klesala až k Esjon Geberu a potom pokračovala opäť severne cez Edom do Moábu a Ammónu. Toto tvrdenie je podmienené horou Sinaj, o ktorej umiestnení rozhodla (!) Helena, matka cisára Konštantína a celý svet jej uveril. Problém je že táto lokalita geograficky nezodpovedá lokalite opísanej Bibliou. Nie len, že toto miesto nemohlo poňať 3 000 000 ľudí (toľko podľa údajov z Biblie Izraelitov bolo – 600 000 mužov + ženy a deti), ale na viac hora Sinaj, resp. Horeb je opisovaná Bibliou ako hora dymiaca a hučiaca a trasúca sa, čo predpokladá sopečnú činnosť. Celému Sinajskému polostrovu chýba akákoľvek seizmická aktivitu ako teraz, tak aj v minulosti.

Druhou alternatívnou trasou bola trasa vedúca severným pobrežím Sinajského polostrova, cez územie Filištíncov. To by bolo ale dosť nebezpečné, nakoľko Filištínci neboli veľmi priateľskí a túto trasu vylučuje aj Biblia (2M 13.17).

Ostáva tretia alternatíva, cez Sinajský polostrov až k Akabskému zálivu, ktorá vedie cez hory a končí na širokej piesčitej pláži, dostatočne veľkej na to, aby sa na nej mohli Izraeliti utáboriť. Pred nimi sa v takom prípade rozprestieralo naozaj už len more Akabského zálivu.

Táto trasa Exodu sa zdá byť ako najpravdepodobnejšia. Už aj za to, že Biblia hovorí o  “vyvedení Izraelitov z Egypta” (2M 3.11-12) a pokiaľ vieme, Sinajský polostrov v tej dobe bolo egyptské územie! Takže, keby bol Mojžiš vyviedol Izraelitov cez Červené more (ako sa všeobecne verí) a potom by na južnom cípe polostrova, uprostred sinajskej púšte dostal Desatoro, bolo by to stále na území Egypťanov a to by bolo v rozpore s biblickým príbehom, už aj preto, že vrch Horeb má podľa Biblie ležať na midjanskom území, ktoré nemohlo byť totožné s egyptským!

“Krajina západne od egyptskej rieky až po Akabský záliv patrila vždy k egyptskej politickej sfére a tam ležala hranica Egypta” (James Montgomery: Arábia a Biblia).

Egypťania mali Sinajský polostrov pod vojenskou kontrolou. Hovoria o tom egyptské nápisy o baniach, chrámoch a opevneniach z tohto územia.

Biblia hovorí o udalostiach tesne pred prechodom cez more toto:

“Jahwe prehovoril k Mojžišovi a povedal mu: povedz Izraelcom, aby sa obrátili a utáborili sa pred Pi-Hachirotom, budete táboriť oproti tomu miestu na brehu mora.” (2M 14.1-2)

Pi-Hachirot sa lokalizuje na pobrežie Akabského zálivu a Baal Cefon by bolo najvýhodnejšie umiestniť priamo v Arábii – už aj podľa názvu.  Baal je kanaánsky “pán” a je preto pravdepodobnejšie, že sa nachádzalo na Arabskom polostrove, než na egyptskom území, ešte pred Akabským zálivom.

Aj J. Flavius hovorí, že “Egypťania dobehli Izraelitov a boli pripravení s nimi bojovať. Uzavreli im cestu od strmých horských svahov (svahy horského masívu na západnom pobreží) až k moru (pobrežie Akabského zálivu?), po oboch stranách boli nepriechodné hory…”

Pláž , na ktorej sa mohli Izraeliti ocitnúť v pasci medzi morom a Egypťanmi, sa dá dostať len z jedného smeru. A práve na konci tejto pláže  boli nájdené pozostatky egyptského vojenského opevnenia.

Dno Akabského zálivu je kaňon v tvare písmena “V” hlboký asi 1 km. A na jednom mieste vedie cez Akabský záliv asi 1 míľu široká vyvýšenina, zvažujúca sa pod uhlom asi 6 °. Pobrežie do neho klesá pod uhlom 45°. Práve tento most z naplavenín, mohol poslúžiť ako miesto prechodu cez more. Robili sa výpočty podľa rozmerov mosta a predpokladanej rýchlosti chôdze spolu s predpokladaným  počtom ľudí  a vyšlo, že most je reálne možné prejsť za 4 hodiny.

Biblia ďalej uvádza: “…Jahwe rozháňal more prudkým východným vetrom celú noc, vysušil ho a všetky vody sa rozdelili…vody po ich pravej i ľavej strane stáli ako múr.” (2M 14.21)

Spomínaný naplaveninový most objavil už Napoleon. Zhodou okolností bol na mieste, keď bola voda východným vetrom rozfúkaná a podľa záznamov ledva ušiel vracajúcim sa vodám.

Čo sa to mohlo stať? Alebo ako?

Dá sa predpokladať, že bola veľmi chladná noc, na púšti nič čudné, teploty tam zvyknú vtedy klesať pod bod mrazu. O vode sa hovorí, že stála po oboch stranách kolmo hore (2M 14.21). Mohlo ísť o prirodzené zdvihnutie okrajových vôd rozfúkaním nad naplaveninu, alebo ako uvádza Biblia, “vodné priepasti stuhli v hlbinách mora” (15.8) doslovne. Možno odvážne predpokladať, že vody zamrzli. Rovnaké zázraky prírody možno pozorovať aj dnes v Iráne, alebo v Arizone. Izraeliti mohli  prejsť cez more suchou nohou a more sa na úsvite vrátilo na svoje miesto (2M 14.27). Ráno na úsvite sa ľadové hrádze pod lúčmi vychádzajúceho slnka začali topiť a zaplavili Egypťanov, aj keď o zamrznutých vodách Napoleon nehovorí nič.

V ten deň Jahwe vyslobodil Izrael z rúk Egypťanov…(2M 14.30).

V okolí mosta sa robia podmorské archeologické výskumy cca od roku 1975. Boli nájdené zatopené pozostatky vozov a vozových kolies, z toho jeden voz pozlátený, takže patril nepochybne niekomu zámožnému. Naviac, tvar kolies, hlavne počet ich lúčov je typický pre kolesá používané v 18. egyptskej dynastii (James K.Hoffmeier: Vyjadrenie k vývoju kolesových lúčov v 8.dynastii).

Na južnej časti pláži bol nájdený fénický stĺp pri predpokladanom Baal Cefone. Na jeho nápisoch v kanaánčine sa údajne hovorí, že bol postavený kráľom Šalamúnom na Božiu počesť ako spomienka na prechod cez more.

Ak budeme toto rozprávanie brať ako príbeh skutočného miesta prechodu cez more, môžeme sa pokúsiť nájsť aj predpokladanú horu Sinaj, či resp. vrch Horeb, už na Arabskom polostrove. Mohla by ním byť tzv. “Hora Mojžišova” (Jebel El Lawz) vysoká 8000 stôp. Ide o najvyššiu horu v tomto regióne, ktorej vrchol je údajne celý zčernalý, ako keby kedysi dávno na jej povrchu niečo horelo (?) – 2M 19.18

Na jej východnom úpätí sa vraj dokonca nachádza polkruh 12 veľkých bielych žulových stĺpov, ktoré by mohli zodpovedať 12 stélam 12 kmeňov Izraela (2M 24.4). Tiež sa našlo čosi, čo by mohlo byť oltárom (2M 24.4) s 12 petroglyfmi okolo neho.

DODATOK:

Dlho som sa pokúšala spojiť názov mena Jam Suf (Rákosové more) s konkrétnou lokalitou. Názov hovorí o rákosí a teda skôr o močaristej oblasti. Neúspešne.

Podľa niektorých bádateľov sa mohlo jednať o 5000 rokov staré jazero Ballah, ktoré bolo lokalizované zo satelitných snímok ako niekdajšia vodná nádrž, blízko ktorej sú dve egyptské opevnenia. Takéto staroveké vodné nádrže, dnes už neexistujúce, sú na snímkach zjavné ako tmavé miesta.

Podľa niektorých historikov je názov Jam Suf dodatočnou vsuvkou, lebo je použitý v Biblii len raz. Všade inde, kde sa o udalosti hovorí, sa zmieňuje len ako o mori. Tento názov teda možno brať ako zavádzajúci. Ako vznikol jeho nesprávny preklad “Červené more” vysvetľujem v článku Prechod cez Jordán a 12 pamätných kameňov.

-chanele-

zdroj:

Súvisiace články:

 

 

HORIACI KER A INÉ NÁBOŽENSKÉ VÍZIE

ÚVOD K ČLÁNKU:

Tento článok je dosť netradičný, pre čitateľov inklinujúcich k ortodoxii možno až heretický. Nesnažím sa ním nič spochybniť, len odovzdávam zaujímavé informácie, ku ktorým som sa štúdiom dostala. Či je na nich niečo pravdivé ponechávam na každom čitateľovi zvlášť a netvrdím, že je to absolútne riešenie témy.

V predchádzajúcich článkoch  ( Hora SINAJ vrch HOREB ;   Midjanci a Boh jHWH  ) som písala, že sú historici, ktorí kladú dôraz na indície, ktoré posúvajú horu Sinaj na Arabský polostrov. Argumentujú absenciou sopečnej aktivity na Sinajskom polostrove a to ako dnes, tak aj v minulosti. Kdežto arabský polostrov má dodnes niekoľko aktívnych sopiek a to aj na lokalitách, ktoré by spadali do úvahy v súvislosti s biblickým opisom udalostí na vrchu Horeb (biblická tradícia používa ako termín Horeb, tak aj Sinaj, pri bližšom skúmaní máme zato, že Desatoro bolo darované práve na vrchu Horeb). V tomto ohľade by bolo relevantné preštudovať flóru predpokladaných oblastí aj na Arabskom polostrove, čo ale nie je v mojich silách. Kedykoľvek sa v tomto smere dozviem niečo nové, dám vedieť.

Veľmi ma v tomto smere zaujala správička zverejnená na internete spred piatich rokov ( http://aktualne.centrum.cz/zahranici/blizky-vychod/clanek.phtml?id=523083 ), v ktorej sa uvádza, že Mojžiš (pri všetkej úcte k nemu) mohol byť pod vplyvom psychedelík, keď pobýval na vrchu. V  minulosti bolo bežné, že sa pri náboženských obradoch (a predovšetkým tých prorockých) používali k navodeniu zmenených stavovo vedomia rôzne prírodné látky, a umožňovali tak šamanom, kňazom a pod., bezprostredný kontakt s božstvom, duchmi predkov, totemovými zvieratami a pod.

Nie je vylúčené, že sa takéto látky používali aj v blízkosti Egypta a Kanaánu, zvlášť, keď na Sinajskom polostrove (a ten patril politicky k Egyptu) rastie rastlina z rodu akáciovitých, ktorých drevo sa v staroveku bežne používalo a z ktorého bola vyrobená napr. Noemova archa. Kôra akácie (náš agát je jej príbuzný) obsahuje látku nazvanú dimethyltriptamin (DMT, viď. kniha od amerického psychiatra P. Strasmanna: DMT molekula duše; mimochodom židovského pôvodu, ktorý v nej skúma práve vplyv tejto látky na ľudský organizmus a okrem iného v súvislosti s náboženskými víziami), o ktorej samozrejme vzdelaný Mojžiš mohol vedieť.

Nejde o to, že prijímal Tóru pod vplyvom týchto látok, ale o to, že možno práve táto látka umožňuje kontakt s duchovným svetom! DMT je totiž prirodzená zlúčenina, ktorá sa nachádza v každom živom organizme, dokonca si ju produkuje aj ľudský mozog, konkrétne epifýza. Sú stavy kedy organizmus tento endogénny DMT produkuje vo zvýšenej miere. Sú to také stavy vedomia ako narodenie, smrť, klinická smrť, meditácia, náboženské vízie a údajne aj kontakt s UFO. P. Strasmann viedol v tomto smere 20 ročný výskum na dobrovoľníkoch a snažil sa dokázať reálny vplyv tejto látky na ľudské náboženské cítenie. Sám si kladie otázku, či táto látka nebola do našich tiel “vložená úmyselne” ako prostriedok na kontakt.  Nepodarilo sa totiž doteraz zistiť na čo ju (DMT) vlastne organizmy produkujú, lebo je takpovediac k ničomu. A mozog ju, hneď po glukóze, má najradšej (!). Mal by na túto tému písať aj G. Hancock v knihe Hledání nadpřirozena (nepodarilosa mi ju doteraz zohnať a je vypredaná).

Je teda určitý predpoklad, že i samotné videnie horiaceho kra bolo už viac menej hraničným javom súvisiacim s užitím tejto látky, vďaka ktorej došlo ku kontaktu s duchovnou úrovňou tohto sveta.

Látka sa nachádza ako v rastlinách, tak aj v živočíchoch. Dá sa zistiť v ktorých, ale domáce experimentovanie by som neodporúčala. Ak má niekto záujem, spoľahla by som sa na ľudský endogénny (epifýzou produkovaný) DMT, ktorého zvýšenú hladinu, podľa výskumov P. Strasmanna možno dosiahnuť napr. správne riadenou meditáciou.

Možno práve prostredníctvom DMT komunikuje Boh s ľuďmi. DMT tu plní funkciu akoby rádioprijímača, na ktorom je vysielanie možné počuť. Niečo ako rádio, ktoré sprostredkuje našim ušiam počutie rádiových vĺn, ktoré sú inak pre náš zrak neviditeľné a sluch nepočuteľné. Môže to byť prostriedok ku komunikačnému spojeniu. Na to, aby som videla svet, potrebujem oko. A na to, aby som mohla hovoriť s niekým s duchovnej úrovne, potrebujem určité množstvo látky, ktorá tento myšlienkový prienik umožňuje.

Všetko v tomto článku sú len domnienky, netvrdím, že je to absolútna pravda. je na vás, čo si z toho odnesiete a čo odmietnete.

-chanele-

Súvisiace články:

  • Horiaci ker 2. (pripravované)

 

 

ARCHA ZMLUVY A JEJ EGYPTSKÉ PREDOBRAZY

Archa Zmluvy – truhlica vyrobená z akáciového dreva, zvnútra  i zvonka obtiahnutá zlatom, nosená na tyčiach zasunutých v krúžkoch, pričom tyče sa nosili na pleciach  (2M 25.10-15). Počas pobytu na púšti spočívala Archa v Stane Stretávania (2M 31.7). Nosená bola len pri prechode púšťou. Po usídlení v Kanaáne spočinula na rôznych miestach (článok:  Archa zmluvy – kde sa nachádza? ), než skončila nakoniec v Šalamúnovom chráme, v miestnosti zvanom Veľsvätyňa, kam mohol vstúpiť len veľkňaz. Prvým veľkňazom bol Áron – Mojžišov brat. Obaja sa narodili v Egypte a boli ovplyvnení egyptskou kultúrou. Mojžiš bol dokonca vyučený “vo všetkej múdrosti Egypťanov” (Sk 7.22), aj keď samotný biblický príbeh o ňom to neuvádza. Zmieňuje sa o ňom len ako o “veľkej osobnosti v Egyptskej krajine” (2M 11.3).

178ilustrácia: autorka

Dá sa teda predpokladať, že raná archaická podoba Mojžišovho judaizmu, bola pod vplyvom egyptského náboženstva, prinajmenšom bežných ľudových zvyklostí.  Niekdajší zastupujúci profesor teológie na Oxfordskej univerzite, A.H.Sayce, žijúci v 19.stor. zastával názor, že zákony a rituály Izraelitov boli odvodené z rôznych egyptských slávností, menovite napr. tých, pri ktorých boli bohovia nosení v procesii “na lodiach”, ktoré tvarom pripomínali starozákonnú Archu Zmluvy a rovnako tak boli nosené na tyčiach, vo výške pliec (A.H.Syce: Fresh Light from the Ancient Monuments, Religious Tract Society, london 1884, s.67, 68). Tu možno spomenúť egyptské slávnosti mimoriadneho významu práve v časoch Mojžiša  a Tutanchamona, tzv. apetskými slávnosťami, uvádzanými pod názvom TAPET. Tieto slávnosti sú záznamenané na reliéfoch v Luxore a postavy na nich nesú na tyčiach na pleciach niečo ako malé loďky, ktoré obsahovali kamenné sošky bohov. Ľudia v blízkosti takto nesených lodiek tancovali a hrali na hudobné nástroje. Išlo očividne o veľmi veselé slávnosti. Názov TAPET sa postupne vyvinul do podoby THEBAI a dnes ho poznáme pod názvom THÉBY. G.Hancock (in: Znak a pečať, Academia 2000) sa domnieva, že by sa mohol vidieť súvis medzi názvom TAPET a hebrejským slovom TEVAH, ktoré sa dnes prekladá ako ARCHA a slúži na opis “schránky, truhlice” ako aj na opis “lode”, napr. do ktorej bol uložený Mojžiš ako nemluvňa a položený na hladinu Nílu. Kebra Negest hovorí o Arche ako o “útrobách lode” obsahujúcej dve kamenné tabule napísané Božím prstom.

Podobnosť  egyptských “truhlíc” s tou “hebrejskou” možno vidieť tiež v náleze z Tutanchamónovej hrobky. Tento poklad obsahoval Arche veľa podobných truhlíc, z ktorých niektoré mali aj tyče na nosenie. Okrem toho, Tutanchamónov sarkofág bol uložený v štyroch truhliciach, ktoré do seba zapadali, boli drevené a obité zlatom zvnútra i zvonka. Na reliéfe z dvoch strán sa nachádzajú kovové sochy majestátnych ženských postáv s roztiahnutými krídlami smerom hore (!), akoby chrániace obsah sarkofágu.

Mohli by sa tak egyptské truhlice chápať a brať ako prototypy pre Archu Zmluvy? Všetky sú bohato doložené na obrazoch i egyptských textoch. Dal sa Mojžiš inšpirovať egyptskými zvyklosťami natoľko, že tieto fakty zakomponoval do archaických základov judaizmu?

Egyptské truhlice z apetských slávností obsahovali kamenné sošky božstiev. Archa Zmluvy obsahovala kamenné dosky desatora. V oboch prípadoch šlo o priamu prítomnosť Božiu. Izraeliti chápali Archu ako stelesnenie svojho Boha, jeho priamu prítomnosť medzi nimi…

Ale sú aj iné pramene o “zlatej truhlici” okrem tých “apetských”.

V Textoch pyramíd sa hovorí o nejakej “Zlatej skrinke”, do ktorej RE vložil “paličku”, prameň svojich vlasov a “uraeus”. “Krabička” bola chápaná ako mocný a nebezpečný talizman, uchovávaný v pevnosti “na východnej hranici” Egypta, ešte mnoho rokov potom, čo boh RE vystúpil na nebesia.. Keď sa moci v Egypte chopil boh GEB, prikázal skrinku odpečatiť. Po jej otvorení vyšľahol z nej prameň, popisovaný ako “dych božského hada” a usmrtil GEB-ových spoločníkov a samotného GEB-a vážne popálil (G.Hancock: Otisky božích prstú, Columbus  1998, s. 339-340). Pripomína to pôsobenie Mojžišovej Archy Zmluvy len náhodne?

-chanele-

súvisiace články: 1./  Archa Zmluvy – kde sa nachádza?

  2./  Osud chrámových predmetov po dobití Rimanmi

3./ Nachádza/-la sa Archa Zmluvy v Egypte?

MIDJÁNCI A BOH JHWH

MIDJÁNCI A BOH JHWH

Národ Midjáncov je odvodený od Midjana, syna Abrahama  a Ketúry (1M 25.2). On a jeho päť súrodencov boli jeho zakladatelia. Išlo o národ živiaci sa obchodom a vlastniaci vlastné ťavy (1M 37.28, 36; Sd 6.5, 8.21; Iz 60.6). Podľa Tóry to boli práve oni, ktorí predali Jozefa do Egypta, keď ho predtým vytiahli z cisterny, do ktorej ho hodili jeho vlastní bratia (1M 37.28, 36). Ak porovnávame 1M 37.28 a 1M 37.36 zistíme, že buď boli Midjánci totižní s Izraelcami (? jeden z ich prakmeňov? minimálne boli ich priamymi príbuznými cez Abrahama ), alebo došlo pri kompilácii a redakcii židovských posvätných textov v 6.stor.p.n.l., k omylu z nepresnosti.

Lokalizovať presne krajinu Midjan je obtiažne, pretože Midjanci boli kočovníci bez stabilnej pôdy, na ktorej by žili a naviac sa pohybovali na ťavách, ktoré sú schopné prejsť za krátky čas veľmi veľké vzdialenosti. Predpokladá sa, že sa usídľovali niekde medzi Moábom a Edómom, medzi Akabským zálivom a Červeným morom.  Dnes by tak ich územie bolo súčasťou západnej časti Saudskej Arábie, Južného Jordánska a Izraela.

Robili vpády z východného Jordánska (Sd 6.3) – vtedy možno sídlili východne od Akabského zálivu, ale podľa inej biblickej zmienky (1Kr 11.17) edómsky princ Hadad ušiel práve cez Midjan do Egypta. Ich vpády bývali vedené tiež z východu do západného Jordánska (Sd 6.33, 7.1; 4M 31.1-12).

A práve pri pobyte Mojžiša v Midjáne, kam utiekol po zabití Egypťana, sa stal Mojžiš zaťom midjánskeho kňaza Reuela (2M 2.16-22) stotožňovaného s Jetrom  (2M 3.1). No a tento jeho pobyt sa stal obdobím Božieho zjavenia na hore Horeb (2M 3.2-6) a jeho povolania (2M 3.7-10) vyviesť izraelský ľud z Egypta (spory o lokalizáciu hory Horeb viď. článok  Hora SINAI – vrch HOREB ).

Len sa predpokladá (nie je to z textu zjavné), že Jetro bol kňazom boha JHWH, toho, ktorý sa dal poznať Mojžišovi – “Som, ktorý som” (“Som ten, ktorý spôsobuje bytie” – JHWH) (3M 3.14-15) a teda v minulosti bola snaha pripísať Božiemu Menu JHWH midjánsky pôvod. Jetro síce uznával Jahweho veľkosť, ale z textu nie je jasné, či je aj jeho Bohom. Bežne to tak ale interpretované býva. Tiež nie je jasné, či vrch Horeb je midjánskou uznávanou svätyňou, alebo sa Boh Mojžišovi na tomto vrchu zjavil náhodne. Ak však berieme do úvahy, že Midjánci sa neskôr spojili s Moábčanmi, aby pomocou Bileáma (viď. článok  BIleám a Bálák ) zlorečili Izraelu, pričom Bálák s najväčšou pravdepodobnosťou uctieval JHWH, alebo ho prinajmenšom rešpektoval, vzhľadom na miestny polyteizmus, je otázne, či Mojžiš naozaj neprevzal midjánske božstvo a nestotožnil ho s Bohom úpraotcov EL-om, pôvodne kanaánskym božstvom.

Ak by bola pravda iná verzia, že Midjánci boli posemitštení árijci, žijúci aj v oblasti okolo ejlatského zálivu (Sd 6-8), bolo by meno starozákonného Boha indoeurópskeho pôvodu (M.Bič: Palestina od pravěku ke křesťanství, II.diel) a bolo by možné ho dokonca stotožniť so staroindickým Jajašom. Podľa 2S 24.16 kúpil Dávid humno Aravnovo, ktorého meno sa v texte SZ mení od ´aravn_a (20.24), cez ´aranja (18) až po písané ´avarn_a (16), div nie priamo na “varuna” árijských Indov a Mittancov. A za Mittancov sú Midjánci niekedy naozaj považovaní.

Protoindovia uctievali boha JAE, JAJE, JAVE či JAUE (B. Hrozný). Biblická etymológia 2M 3.14 “Som, ktorý som” od slovesa HVH – “byť”, bolo možno len ľudským pokusom vysvetliť “cudzie” meno náhodne  pasujúc k slovesu “BYŤ”.

Indické JAJAŠ znamenalo “pútnik” a hodilo sa to na “putujúce Slnko” (tu možno uzrieť inú konšpiračnú teóriu o súvise Mojžiša a faraóna Achnatona, ktorý uctieval slnečný kotúč Aton). Pôvodné protoindické JAE, JAJE, JAVE a JAUE možno “kvázi” počuť v skrátenom ľudovom tvare mena JAHWE ako JAHU, či v menách vlastniacich ho ako koncovku – JA (JAHÚ) alebo predponu JO-(JeHO-).

Ak by sme brali do úvahy možný vplyv aj na Akkaďanov, ich boh nazývaný IAUM-ILU (zač. 2 tisícročia p.n.l.) sa podľa Allbrighta prekladá ako “môj je boh”.Opäť je tam to sloveso “byť”.

Zaujímavé je tiež zdanlivo nesúvisiaci biblický odkaz, v ktorom sa už za Enóša vzývalo Meno Božie (!) (1M 4.26), ale praotcom sa tento dal poznať len ako EL ŠADAJ (2M 6.3). Meno prezradil až Mojžišovi. Na prvý pohľad kontroverzné. Ale čo keď, “Som, ktorý som” je oznámenie, že je tým, v ktorého už kedysi verili a ktorý podľa nich bol a je aj naďalej?

Mimo iné, egyptské správy z 18.-19. dynastie sa zmieňujú o juhokanaánskych kočovníkoch ŠASU, ktorí sú umiestňovaní niekde do Moábu, Edómu a Negevu. Egypťania ich nazývajú sezónnymi kočovníkmi, ale aj banditmi. Donald B. Redford ich stotožňuje s ranými Izraelcami, aj preto, že texty nájdené archeológmi sa zmieňujú o bohu JHV z krajiny ŠASU. Ide o najstaršiu písomnú zmienku o izraelskom Bohu JAHWE a jednom z mála mimo Bibliu a zároveň pripomínajúcu biblickú tradíciu s krajinou Midjan, horou Horeb a božstvom JHWH (W.G.Dever: Kdo byli první Izraelci a odkud přišli?, Volvox Globator 2010).

-chanele_

iná súvisiaca literatúra nezahrnutá do článku: Jozef Štrba: Chronológia hebrejských dejín (Ofsetka, Prievidza 2012, vyd.2)

 

ÁRONOV A MOJŽIŠOV HROB

ÁRONOV A MOJŽIŠOV HROB

V oboch prípadoch – proroka Mojžiša, aj prvého veľkňaza Árona, nie sú miesta ich odpočinku známe. Tradícia tvrdí, že je to pádny dôvod a úmysel, ako oboch bratov nezbožštiť. Pretože keď nie je na aký hrob chodiť, nie je možné ani zhrešiť uctievaním smrteľníka, aj keď sluhu Božieho.

Posledné miesto, na ktorom Mojžišove nohy spočinuli, bol vrch Nebó (802 m vysoký, 15 km východne od severného cípu Mŕtveho Mora), vrchol Pisgy, naproti Jerichu, v Moábskej krajine, z vrcholu ktorého mu bola ukázaná Zasľúbená zem (5M 34.1-4). Tam zomrel (5M 34.5). Pochovaný bol v Moábskom údolí, naproti Bét-Peóru (5M 34.6).

Tóra uvádza, že Izraeliti oplakávali Mojžiša 30 dní, čím sa naplnili dni smútočného kvílenia.

Rovnako dlho oplakávali aj Árona (4M 20.23) avšak tento krát na hore Hor (4M 20.27,28).

O hore Hor vieme len toľko, že by sa mala týčiť na edómskej hranici (4M 20.23). Býva stotožňovaná A/ s horou Džebel Harun (1336m) juhozápadne od Petry alebo B/ s horou Džebel Medra s pahorkom vysokým 268m, 20 km južne od Memšatu. Jej  presná poloha je ale nejasná.

Zaujímavé na oboch úmrtiach je rovnaký počet dní, určených na oplakávanie (4M 20.29, 5M 34.8).

Podľa nich bolo neskôr v období normatívneho judaizmu stanovené, že po smrti blízkeho príbuzného sa okrem “šivy” (prvých sedem dní hlbokého smútku) drží aj tzv. “šlošim” – tj. 30 dní smútku.

Na obdobie smútku sa vzťahujú určité obmedzenia (zákaz nosiť nové šaty na sviatky a šabat,  zákaz holenia a strihania vlasov, zákaz návštev osláv, svadieb, obriezok, vykúpenia prvorodených a dočasne sa nesmie sedieť v synagóge na obvyklom mieste). Ak pripadne 30-ty deň na šabat, smútok končí v piatok, ale dodržiavanie zakázaných úkonov sa presúva až po havdalu.

Ako však vysvetliť 30 dní smútku po smrti Árona a Mojžiša? Stojí za zmienku upozorniť na tiež 30 dní potrebných k mumifikácii a podotknúť, že obaja bratia i vyjdúci izraelský  ľud, žil pôvodne práve v Egypte a práve egyptská kultúra mala na nich nemalý vplyv. Všetci si určite spomeniete na Jozefa, ktorí bol mumifikovaný podľa egyptských zvykov (1M 50.26) a je teda pravdepodobné, že mohli byť mumifikovaní aj Mojžiš s Áronom. Boli to významné osobnosti. Každopádne je to nezanedbateľný predpoklad.

Ešte možno stojí za zmienku, že Mojžiš, vzhľadom na obdobie, v ktorom žil a na pohrebné zvyklosti na území Palestíny tej doby, mohol  byť pochovaný v tzv. “lavicovom hrobe” a rovnako tak Áron. Nakoľko obaja zomreli v hornatých oblastiach, je možné, že boli za spomínaných 30 dní, tieto hroby vysekávané.

“Lavicový hrob” bol pre dobu železnú v Palestíne (cca 1300 p.n.l.) typický. V hrobovej komore sa do stien vysekali akoby lavice, na ktoré sa ukladali mŕtvi. Keď boli lavice plné, zoschnuté kosti najstaršej mŕtvoly sa prekladali do jamy nachádzajúcej sa priamo v komore. Z tohto zvyku vznikol tiež typický opis smrti, ako ho poznáme zo stránok Biblie : “…zostúpil do jamy…” (Ž 88.5).

Je zaujímavé, že Biblia sa zmieňuje o pochovaní a teda o zhotovení hrobu) len v prípade Mojžiša 5M 34.6). O pochovaní Árona nie je zmienka ani slovom. Kde skončili Áronove kosti teda nie je jasné. Nie ú spomínané ani v súvislosti s pochovaním “Jozefových kostí”, ktoré vzal Mojžiš z Egypta po Exode so sebou (2M 13.19) na želanie samotného Jozefa 1M 50.25). Uložené boli Jozuem do hrobu v Sícheme (Joz 24.32). Áronove pozostatky spočinuli nevedno kde.

-chanele-

MOJŽIŠ A EXODUS 2.

MOJŽIŠ A EXODUS 2.

Oficiálna verzia, že faraónom útlaku bol Ramzes II. a faraónom Exodu Merenptah, má podľa francúzskeho publicistu a historika Jean-Marie Van-Halsta (cyklus prednášok biblickej archeológie z roku 1994), niekoľko slabín.

Merenptah dal v 5.roku svojej vlády zväčniť na tzv. “izraelskej stéle”, svoje víťazstvo nad niekoľkými palestínskymi národmi:

“…Kanaán je rozvrátený, Aškalon obnažený, Gezer zborený, Jeroam zničený, Izrael (!) spustošený a jeho semeno už neexistuje, krajina Charu ovdovela kvôli Egyptu. Všetky krajiny sú zjednotené a upokojené.”

(preklad podľa Driotona a Vandiera).

Ak je stéla pravdivá, Hebrejci boli na území Palestíny usídlení už v rozmedzí rokov 1230-1220 p.n.l.. To by znamenalo, že k Exodu nemohlo dôjsť ani za Merenptaha (1235-1224), ani za Ramzesa II (1298-1235 p.n.l.), ale podstatne skôr.

Naviac, iná stéla, postavená za vlády Ramzesa II. v Tanise oslavuje 400-té výročie (!) mesta Pi-Ramesse.

V prvej časti tohto článku som uviedla, že obe mestá (Ramesse a Pitom) boli za vlády Ramzesa II. len rekonštruované. Pôvodne boli teda budované úplne iným faraónom a museli existovať  už počas panovania 19. dynastie.

(poznámka nad rámec: V 1M 47.11 sa mesto Ramesse spomína tiež v súvislosti s Jozefom a pritom nikoho nenapadne tvrdiť, že by Jozef žil v období vlády Ramzesa II. Použitie názvov Ramesse a Pitom v rozprávaní o Jozefovi, mohlo byť akousi aktualizáciou opisovača, popr. kompilátora knihy Exodus. Tak ako aj my dnes hovoríme o starej Bratislave a nikto ju nemenuje niekdajším názvom napr. Pozsony).

Ak skúmame text 2M 1.11, prídeme na to, že nie je reč vyslovene o výstavbe hlavného mesta, ale len o tzv. “zásobovacích mestách”. Hebrejci mohli stavať ani nie tak Ramesse, ako skôr pôvodný Avaris.

Vieme tiež, že faraóni 18. dynastie, ktorí de facto vyhnali Hyksósov (egyptskí panovníci ázijského pôvodu, ktorí sa ujali vlády násilím) z Egypta,boli tiež veľkí stavitelia ako Ramzes II. a ich nenávisť k Hebrejcom by mohla súvisieť s Hyksósmi a tak vzniknutou všeobecnou nenávisťou k ázijským národom.

Zároveň si tiež treba uvedomiť, že 2M 1.8 sa vyjadruje v súvislosti so zmenou faraóna, že ten nový, už nepoznal Jozefa a preto začalo utláčanie hebrejského ľudu.

Ak by išlo len o zmenu faraóna v rámci dynastie, je interpretácia nelogická. Ak by sa jednalo ale zároveň o zmenu dynastie, je veľmi pravdepodobné, že faraón novej dynastie, nepoznal predchádzajúceho veľkovezíra. Pre Egypťanov bolo veľmi dôležité čo najrýchlejšie zabudnúť na Hyksósov.

Zároveň, boli to Thutmosis I. a III., ktorí dali v záujme hraníc, stavať na východnej hranici (Góšen) zásobárne, skladištia a pod. Našli sa tiež fresky z obdobia 18. dynastie, na ktorých vyrábajú tehly práve semitskí otroci.

Na podošve Tutanchamónovej sandály sa našiel obrázok semitu. Egypťania tak vyjadrovali symbolické celodenné šliapanie po nepriateľoch a otrokoch.

Pripusťme teda, že k Exodu došlo naozaj za panovania 18. dynastie.  J.-M. Van-Halst, tvrdí, že faraónovou dcérou, ktorá adoptovala a vychovala Mojžiša, mohla byť jedine Hatšepsovet a faraónom útlaku bol tak jednoznačne Thutmosis III., ktorý vládol samostatne 35 rokov(!). Dosť dlhá doba, počas ktorej mohol Mojžiš žiť v Midjáne.

Keď sa po Thutmósovej smrti vrátil do Egypta, na tróne sedel Amenofis II. Zo starých textov sa dozvedáme, že mal legitímneho syna, ktorý sa ale na trón nedostal. Zomrel v 10.-tej rane? Amenofis II. mohol byť faraónom Exodu. Do tohto scenára by pasovalo aj dobitie Jericha, tak ako bolo datované pomocou vypálených črepov (viď. 1.časť tohto článku).

Naviac, v dopisoch z Tell el-Amarny (mesto vybudované za vlády Achnatona) sa uvádzajú akýsi Habiruovia, ktorí okolo r. 1370 napádali a ničili palestínske mestá. Mnohí účenci (R.De Vaux, D. Rops, A. Neher) sa zhodli na nasledovnom: Všetci Habiruovia nie sú Hebrejci, ale všetci Hebrejci sú Habiruovia.

Táto alternatíva by tiež lepšie vystihla vzájomný vplyv Achnatonovho a Mojžišovho monoteizmu. Možná “príučka” egyptskému ľudu od izraelského Boha, sa musela jednoznačne odzrkadliť na egyptskom náboženstve. Achnaton mohol, buď ako, povedzme priamy svedok smrti svojho staršieho brata (viď. 1. časť tohto článku), buď ako možno len jeden z potomkov dynastie Exodu, začať zavádzať Mojžišov monoteizmus, upravený do egyptského hávu jediného boha Atona.

Achnatonovo nevysvetlené “zmiznutie” z trónu a snaha o likvidáciu akýchkoľvek zmienok o jeho vláde, spolu s tým, že nikdy nebola nájdená jeho múmia, ani oficiálna hrobka, privádza niektorých bádateľov k tvorbe konšpiratívnych teórií o tom, že by Achnaton mohol byť dokonca samotným Mojžišom, ktorý so svojimi prívržencami a hebrejskými otrokmi, opustil Egypt. Ovšem, Mojžiš podľa Tóry nikdy nezasadol na egyptský trón.

časová chronológia podľa J.-M. Van-Halsta”:

asi 1700 p.n.l.                vpád Hyksósov

1580-1558 p.n.l.           vyhnanie Hyksósov (Ahmosis)

1575                                zotročenie Hebrejcov

1525                                narodenie Mojžiša (Thutmosis II.)

1485                                Mojžiš utiekol na púšť

1445                                nový faraón (Thutmosis II.) – Exodus

1400                               koniec Exodu

1372-1354                     vláda Achnatona

-chanele-

 

MOJŽIŠ A EXODUS I.

MOJŽIŠ A EXODUS  I.

Mojžiš, hlavný hrdina pésachového príbehu, nebol v minulosti v legendách jedinou postavou, ktorej životný príbeh mal tak dramatický začiatok.

Jeho príbeh je veľmi podobný príbehom iných postáv z histórie, či už konkrétnych (Sargon), alebo  postáv legendárnych, rôznych krajín (Grécka, Japonska…).

Bolo bežné, že takýto hrdinovia bývali ako deti uložení do rakvy, košíka, či inej schránky a pustení v nej po vode. Detstvo a mladosť každý z nich prežil, podobne ako Mojžiš, na cudzom kráľovskom dvore. Nie je preto čudné, keď sa bádatelia snažia Mojžiša presne umiestniť do dejín – času a priestoru v nich.

Sporné je hlavne obdobie, kedy vlastne došlo k Exodu.

Našlo sa jedno konkrétne obdobie v dejinách Egypta, ktoré mohlo pripraviť živnú pôdu pre Exodus. Ide o obdobie panovania Hyksósov – dynastie ázijského pôvodu. V tom čase sa Izraelitom vodilo s najväčšou pravdepodobnosťou v Egypte veľmi dobre. Boli usídlení v Góšene, kde sa venovali pastierstvu. Tí ambicióznejší sa usídľovali v okolitých mestách a tak trochu splývali s miestnym obyvateľstvom, vrátane náboženského vyznania (“…odvrhnite bohov, ktorým slúžili vaši otcovia za riekou v Egypte…” Joz 24.14). K úplnému poegyptšteniu ale nedošlo.

Keď boli Hyksósovia nakoniec ale z Egypta vyhnaní, noví faraóni (už egyptského pôvodu) 18. dynastie, preniesli hlavné mesto z Avarisu späť do Théb. Izraeliti ostali v Góšene akoby “v závetrí”.

Niektorí historici “neoficiálne” kladú Mojžišov monoteizmus do súvisu s Achantonovou (faraón 18. dynastie) vierou v jediného boha Atona a porovnávajú mnohé jednotlivé prvky oboch náboženstiev. Jedni sa prikláňajú k hypotéze, že Mojžiš bol ovplyvnený Achnatonom, druhí, že naopak Achnaton Mojžišom. Nájdu sa aj odvážnejšie nápady, že Mojžiš a Achnaton boli jedna a tá istá osoba.

Všeobecne sa má zato, že faraónom útlaku bol Ramzes II.

Nástup 19. dynastie, ktorej bol členom, totiž priniesol výraznú politickú zmenu. Ramzes, túžiaci viesť vojenské ťaženia do Ázie, sa rozhodol takticky preniesť sídelné mesto opäť do Avarisu v Góšene. Tak bol polozbúraný Avaris premenovaný na Ramesse a začala sa jeho rekonštrukcia a výstavba, rovnako ako budovanie vojenských skladov v meste Pitom.

Archeológovia jasne a jednoznačne obe mestá priestorovo vymedzili. Je ľahko pravdepodobné, že Izraeliti boli pre Ramzesa lacnou pracovnou silou a nie len preto, že Egypťania pohŕdali pastierskymi národmi (1M 46.34).

Ramzes so svojimi staviteľskými ambíciami, si určite veľmi zakladal na izraelských otrokoch a potreboval ich čo najviac. Preto je z tohto pohľadu vyhladzovanie izraelských prvorodených, ktorému bol Mojžiš ako nemluvňa ušetrený,  kontraproduktívne. Vysvetliť by sa tento krok dal tak, že to nebol spôsob ako vyhladiť Izraelitov, ale skôr spôsob ako oslobodiť deltu od masívneho zaľudnenia a tým následne od hladu. Naviac, Izraeliti usídlení v mestách mohli byť potenciálne považovaní Egypťanmi za možnú konkurenciu v oblasti obchodu.

Možno práve táto udalosť zomkla Izraelitov a národne ich pozdvihla. To mohol byť základ pre ďalšie udalosti.

Zopár vedcov sa dokonca prikláňa k hypotéze, že by Exodus mohol byť dokonca ozbrojeným povstaním a vychádzajú pritom z faktu mimoriadne dokonalej ozbrojenosti a bojaschopnosti Izraelitov na ceste púšťou, kedy úspešne víťazili v stretoch s okolitými národmi. Nevynechajúc pritom ani faraónovo odhodlanie prenasledovať izraelský národ až po Rákosové more a “olúpenie Egypťanov” (2M 3.21-22; 12.36). Je totiž nepravdepodobné, aby Egypťania naivne naleteli a zlaté predmety Izraelitom len tak požičali, kým títo chceli údajne na púšti vzývať svojho Boha. Vedci tak popri lsti nevylučujú ani povstanie.

     Ide ale viac o vročenie Exodu, ako o to, či to bolo povstanie. Mestá Ramesse a Pitom jednoznačne pochádzajú z 13.stor. p.n.l. Biblia uvádza, že Mojžiš sa vrátil do Egypta až v čase Ramzesovho nasledovníka (2M 2.22). A tým bol Merenptah. Za jeho vlády bol Egypt politicky oslabený nájazdami Líbijcov a indoeurópanov prechádzajúcimi po dobití Chetitskej ríše, do Stredomoria.

     Iný zdroj ako Biblia o Exode nehovorí a to je na škodu.

     Smerodatné pre vročenie Exodu by mohli byť nájdené vykopávky kanaánskych miest, ktoré mali byť podľa Biblie Izraelcami dobité. Po dobití sa mestá spravidla vypaľovali. Takéto mestá boli naozaj nájdené. Našli sa v nich kamene, ktoré boli vystavené vysokému žiaru. Archeologické datovanie potvrdzuje jednoznačne 2. polovicu 13.stor. p.n.l. To by mohlo potvrdzovať Ramzesa a Merenptaha ako faraónov Exodu.

     Vzniká tu však rozpor, lebo Jericho, dobité Jozuom, vykazuje pozostatky po vypálení, už v 14.stor. p.n.l.(!) a teda v období panovania 18.dynastie (Achnaton), nie 19-tej (Ramzes).

     Vedci sa tak zamerali na štát Edom, cez ktorého územie Izraelitom bolo zakázané na ceste do Zasľúbenej zeme prejsť a tak ho obišli. Bol to mocný štát, ktorý ale v 14. stor.p.n.l. ešte neexistoval.

     Archeológ Pierre Montet usúdil, že vypálenie Jericha mohlo byť zle zdatované. Datovanie sa robilo na črepinách, ktoré niesli nápisy zo 14.stor.p.n.l. To ale neznamená, že práve vtedy došlo k dobitiu. Mnoho predmetov sa dedí z generácie na generáciu a k požiaru po vyplienení mohlo nakoniec naozaj dôjsť v storočí 13-tom p.n.l.. Táto verzia však nikdy nebola priznaná ako oficiálna.

     Znamená to, dve veci: že buď bol Exodus už v 14.stor.p.n.l. (18.dynastia) a Jericho naozaj dobili Izraeliti, alebo až v 13.stor.p.n.l (19.dynastia), ale potom musel Jericho dobiť niekto iný. Stretla som sa aj s hypotézou, že Exodus prebiehal na etapy, čo by odobrilo oba dátumy.

     Vplyv izraelského monoteizmu na Achnatona, nemožno tiež vylúčiť, aj preto, že je zaujímavé, že Achnaton mal podľa kroník staršieho brata (prvorodeného), ktorý sa z histórie záhadne vytratil. Achnaton ako druhorodený sa mohol posadiť na trón len v prípade, že tento jeho brat umrel. Zomrel tento v 10. egyptskej rane?

     V protiklade stojí ďalšia zaujímavosť. Múmia faraóna Merenptaha, nesie stopy inkustrácie kryštálmi soli a teda, tento mohol teoreticky zahynúť v mori (!) počas prenasledovania Izraelitov. Vedci to však nepovažujú za dôveryhodné. Balzamovanie by totiž stopy po soli muselo vraj odstrániť. Soľ teda podľa všetkého pochádza z pôvodnej hrobky, odkiaľ bola múmia pred vykrádačmi hrobov prenesená do hromadnej hrobky k ostatným múmiám iných faraónov.

-chanele –

STVORENIE SVETA

                            STVORENIE  
 
 
 
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              Stvorenie sveta prebiehalo podľa tradície v šiestych dňoch. Ten siedmy, zodpovedajúci Sobote, Boh oddychuje od všetkej práce, ktorú vykonal a my v ňom máme možnosť preukázať svoje schopnosti a vlohy.
     Podľa kabalistického učenia každý z týchto šiestych dní zodpovedá jednej perióde Stvorenia. Kabalisti veria, že existuje Sedem Periód (alebo cyklov) Stvorenia, pričom každá perióda trvá 7 000 rokov.
     Rabi Jicchak z Aka tvrdil, že pri týchto výpočtoch nemožno pracovať s dĺžkou bežného slnečného roka. K výpočtom sa musí použiť tzv. Božský Rok, ktorému zodpovedá 1 000 pozemských rokov (Ž 90.4). Jeden Božský Rok je tak totožný s 365 250 pozemskými rokmi.
     Epocha siedmych dní (či siedmych periód Stvorenia) je vymedzená vždy jednému Stvoreniu a každých 7 000 Božských Rokov (=7 periód) Boh svoje Stvorenie obnovuje. Kabale nie je cudzia myšlienka, že pred našim svetom, tu boli už iné.
     Každá perióda Stvorenia tak zodpovedá jednému dňu Stvorenia. Každý zo šiestych dní (cyklov) priniesol čosi nové.
     Na začiatku prvého cyklu Stvoril B-h skôr zložky potrebné k tvorbe vesmíru, ako vesmír samotný.
     Až v piatom cykle sa zrodil život a na sklonku šiesteho umžnil Boh , aby vznikol človek. To bolo asi 974 generácií pred Adamom. Tento človek sa vyvinul z “prachu zeme” (1M 2.7) , ale chýbala mu Božská duša, ktorá by z neho urobila duchovného človeka. Až potom vdýchol Boh do človeka dych života a Stvoril tak skutočnú ľudskú bytosť. Podľa tradície sa tak udialo na Roš h-Šaná, 3761 p.o.l. …
     Ked dĺžku jedného božského Roka, 365 250 vynásobíme 7 000, dostaneme dĺžku jednej periódy – 2 556 750 000 rokov. A práve pred približne 2,5 mld rokov zaznameávajú vedci počiatky života na Zemi (Archaikum 2 000 000 000 – 1 200 000 000 rokov dozadu).
     Ak by sme predpokladali, že biblickým Stvorením Sveta bola započatá ona siedma Perióda Stvorenia (siedmy deň), v ktorej teraz žijeme, vznik vesmíru ako takého, by spadal do obdobia  spred 15 340 500 000 rokov (2 556 750×6), čo sa pohybuje veľmi blízko vedeckému odhadu veku vesmíru.
    
 
                             PRVOTNÁ ŽIARA, Z KTOREJ POVSTALI VŠETKY SLOVÁ
   
  
     Na počiatku vyhĺbila vôľa Kráľova Priehlbeň v hornej Nedotknuteľnosti a umiestnila do nej Lampu, ktorá utvorila beztvarý uzol obklopený prstencom ani bielej, ani čiernej, ani zelenej, ani červenej, ani žiadnej inej farby.  
   Až potom boli uprostred Priehlbne učinené všetky farby.
     V medzere medzi pulzami výronu je ukrytý Bod nazývaný Počiatok a nikto nevie, čo je za týmto bodom a ON ukrýva tajomstvo  42-písmenného Mena Božieho.
     Najskrytejší potom Počiatok rozšíril do všetkých strán a utvoril si Palác  ku svojej Sláve, do neho zasadil sväté semeno , ktoré splodilo duše a pozdvihlo svet (Iz 6.13).
     Ten Palác sa nazýva Elohim a to je tajomstvo slov: “V Počiatku Stvoril Boh” (Elohim) (1M 1.1).
     Keď sa Bod a Palác zjednotili, z Počiatku vyšlo Meno  AŠER , čiže preskupením písmen ROŠ – “hlava”. A vtedy bol horný Počiatok obklopený Svetlom Múdrosti. Vtedy sa zmenila Farba Paláca a dostal meno Dom (Bajt), i bol obydlený zasadeným semenom. 
     A keď sa Bod a Palác zjednotili v Mene ELOHIM, zo semena vyrašili výhonky. Týmto semenom boli hlásky Tóry vyšlé z Bodu ukrývajúceho tajomstvo troh bodov: chólem, šúrek a chírek. Spolu vytvárajú Hlas, ktorý sa pôvodne nazýval EHJE.
     Béréšít( Na počiatku) znamená “Bara šit” (Stvoril šesť), pretože od jedného konca nebies k druhému, existuje šesť strán. Všetkými týmito stranami sa šíria písmenká Tóry. Spoluhlásky sú telom a samohlásky duchom. 
     I žiaria všetky hlásky v jednote svetlom Tóry, ktoré svieti neustále a ožaruje celý svet…
 
                                         PRED POČIATKOM
 
 
       Židovská mystika chápe Boha v dvoch podobách. Ako Neprejaveného – Skrytého a Prejaveného.
       Neprejaveného ( Transcendentného) označuje termínom AJIN = NIČ, pretože takýto Boh stojí mimo bytie a je Absolútnym Nič.
      AJIN je absolútne ticho i absolútny zvuk súčasne. Je to pohyb i kľud, čin i pasivita. V AJIN je všetko a nič. Z AJIN vznikol EJN SOF = Boh Nekonečný – Prejavený (Imanentný). Boh je Absolútne Bytie = EJN SOF a AJIN súčasne.
      Tradícia hovorí, že jedného dňa Boh zatúžil uvidieť sám seba. A tak došlo k prvému oddeleniu od Božstva. Jeho vôľa sa tak Stať, zažiarila celým vesmírom a zároveň nikde, lebo vesmír ešte nebol. Svetlo tejto vôle sa nazýva EJN SOF ÓR = Nekonečné Svetlo, ktoré ožiarilo minulosť i budúcnosť súčasne.
     Aby mohlo k prvému oddeleniu od Boha dôjsť, musel Boh pre toto Oddelené utvoriť miesto a tak sa stiahol sám do seba. Toto vymedzené miesto bolo ohraničené a prázdne a podľa legendy malo rozmery bodky uprostred Absolútna. Prázdno tak podnietilo vznik pozitívneho bytia.
      Božia vôľa prenikla do tohto priestoru v podobe troch lúčov – troch skrytých žiar = lúča Absolútnej vôle, lúča Činu a lúča POhraničenosti. Dokopy utvorili počiatok zákonov budúceho bytia. Kabalisti za nimi vidia prapôvodnú Milosť a Prísnosť, pulzujúcu pod dohľadom Vôle. 
     Toto všetko sa stalo, keď EJN SOF ÓR začalo prenikať okrajom vymedzeného prieastoru. Vtedy došlo k oddeleniu Bytia od Absolútna, k vzniku prvej sefiry, nazývanej aj Koruna Korún, či Skrytosť Skrytého. Bola zárodkom všetkého, čo malo vzniknúť neskôr, aj zdrojom ďalších sefír, z nej emanujúcich. Jej výnimočná poloha na rozhraní zabezpečuje rovnováhu vo svete.
 
 
                              STVORENIE SVETLA
 
      Rabi Chija učil, že keď Boh v prvý deň stvorenia &dtvoril Svetlo (Jehí Ór), povedal, že budú na svete svojvoľníci porušujúci Zákon a tak toto Svetlo pred nimi Ukryl, aby ho zachoval pre Spravodlivých, lebo je napísané: “Svetlo je zasiate pre spravodlivého a pre priamych srdcom radosť” (Ž 97.11).
      Rabi Aba to doplnil o učenie, ktoré upravovalo čítanie biblického veršu: “A Boh videl svetlo, že je dobré” (1M 1.4) na : “A Boh videl svewtlo, že je dobré ho skryť”.
     To, že “ho videl” znamená, že ho videl od jedného konca sveta k druhému a Ukryl ho preto, aby hriešnici cítili potrebu pokánia, pretože keby ho smeli vidieť aj oni, táto potreba by im chýbala.
      To, že je svetlo dobré, znemená, že neobsahuje hnev, tvrdil rabi Šimon.
      Jeho následné oddelenie od tmy, neznamenalo oddelenie dobrého od zlého, ako by sa mohlo zdať, lebo i napriek ich neskoršiemu spojeniu, svetlo si absenciu hnevu zachovalo.
      K spojeniu došlo cez deň, lebo je napísané: “A bol večer (tma) a bolo ráno (svetlo), deň jeden (1M 1.5).
      Aby sme si uvedomovali, že svetlo od tma a teda deň od noci nemožno oddeliť, bolo toto, zopakované pri každom ďalšom dni stvorenia, okrem posledného, kedy si Boh odpočinul a posvätil ho. Tento deň obsahuje len svetlo, ono Svetlo Počiatku, to samé, ktoré zábleskom tušia všetky židovské ženy, zapaľujúce v piatok večer sobotné sviece, zakrývajúc si pri tom oči dlaňami. V tom momente akoby skrze Šabat obsiahli vo svojom duchovnom zraku jeho pôsobenie, prechádzajúce z  ohňa sobotných svetiel.
       Čím viac sviec (počet je podmienený počtu detí v rodine; k základným dvom sa zapaľuje za každé dieťa o jednu viac…), tým je aj viac svetla v dušiach všetkých členov rodiny, pretože deti prinášajú do rodín svetlo. A aj Svetlo Počiatku.
      Ten deň, z ktorého vyšlo Prvotné Svetlo, sa šíri do ostatných dní stvorenia, pretože ráno môže pochádzať len od Prvotného Svetlo.
     
 
 
 
                    SVETLO PRAMEŇA A MOJŽIŠ
 
 
 
     Všetko, čo bolo v Tóre uvedené výrazom “va jehí” (“a bolo”; v kabale vždy “a bude”, napriek gramatickému významu)sa týka tohoto sveta i toho budúceho – Ólam ha-Ba.
     To je to svetlo, ktoré Boh Stvoril na Počiatku, tzv.  Svetlo Prameňa  alebo Svetlo Oka.
     Ono dal uvidieť prvému človeku a ten v ňom videl od jedného konca sveta po druhý koniec sveta.
     Ukázal ho tiež Dávidovi (Ž 31.20) i Mojžišovi.
     Avšak, ako Boh uvidel, že povstane pokolenie Enóšovo, pokolenie Potopy a Pokolenie Rozdelenia (Babylonská veža), ukryl toto svetlo, by ho nemohli svojvoľníci využívať.
     A Boh dal toto svetlo Mojžišovi k používaniu na tri mesiace ododňa narodenia (2M 2.2) a keď predstúpil pred faraóna (resp. dostal sa na jeho dvor ako nemluvňa), svetlo mu bolo  odobraté, až kým sa neocitol na hore Sinaj, aby prijal Tóru. Vtedy mu bolo Svetlo vrátené  a smel ho používať celý život.
     A synovia Izraela sa nemohli k nemu priblížiť a pozriež sa na neho, dokiaľ si nedal cez tvár závoj (2M 34.30). Halil sa ním ako talitom (Ž 104.2).
     Svetlo Sveta Budúceho (Ólam ha-Ba) vzišlo v temnote vyryté údermi Najskrytejšieho zo všetkých  a tak bola učinená Tajná Cesta vedúca z ukrytého Svetla k dolnej Temnote, v ktorej Svetlo spočinulo.
     Dolná Temnota sa nazýva NOC. A Temnota vydala noc a svetlo vydalo deň a potom sa spojili a stali sa jedným (1M 1.5).
 
          
 
                            ZÁKLADNÝ KAMEŇ
 
 
      Keď Boh Stvoril svet, vytrhol jeden vzácny kameň spod svojho Trónu Slávy, vložil ho do Priepasti tak, aby jeden jeho koniec bol hore. A na tomto konci existuje bod – stred sveta a tento sa od neho šíri do všetkých strán, spočívajúc na tonmto centrálnom bode. Tento kameň sa nazýva základný (šetijah). Toto slovo znamená tiež “šat jah” = Základňa Pána.
      Kameň je stvorený z ohňa, vzduchu a vody (Chesed, Gevura, Tiferet), nimi bol upevnený a učinen ý Jediným. Občas z neho vyteká voda a napĺňa Priepasť. Je znamením uprostred sveta.
      Je ztotožňovaný tiež s obeliskom, ktorý vztýčil Jákob (1M 28.22; 31.45). Jedná sa zároveň o balvan vyčnievajúci zo skaly v Omarovej mešite (Jeruzalem). Podľa Hagady sa na ňom malo odohrať obetovanie Izákaa Jákobov sen o rebríku. Stal sa tiež oltárom pre zápalné obete.
     Je považovaný za “pupok sveta” a patrí medzi veci, ktoré boli stvorené ako prvé.
     Podľa inej tradície žiari všetkými farbami a má podobu safíru.
      Je na ňom napísané: “Stane sa Domom Božím” (1M 28.22)
     Kameň má sedem očí (Za 3.9).
     A po západe slnka na ňom spočinú Cherubim a speivajú pieseň na Božiu Slávu, tak, že táto stúpa zdola nahor (Ž 134.1; 125.1; 113.1). A k anjelom sa pripájajú aj hviezdy a planéty (Jób 38.7; Ž 148.3) a keď nastane ráno, začne spievať Izrael. A kameň posiluje spevy ako jedných tak aj druhých. I je napísané: “Môjho ducha vložím do vášho vnútra (Ez 36.27), “I je to kameň vyskúšaný, základný a drahý (Iz 28.16). 
     Tiež kamenné dosky Desatora (2M 24.12) sú z neho urobené a to je tajomstvo biblického veršu “Pastier, kameň Uzraela (1M 49.24).
     
   
 
 
 
 
 
 
                          SVäTOSTÁNOK A SION
 
 
  

     Keď si Boh prial stvoriť svet, pozrel sa na Tóru a Stvoril ho. Potom sa pozrel na Sväté Meno v Tóre obsiahnuté a dal svetu povstať v Múdrosti, v Rozume a v Poznaní (Prísl.3.19-20).
      Týmito tromi bol vzbudovaný tiež svätostánok  (2M 31.3).
     Chochma (múdrosť) býva tiež nazývaná Počiatkom, preto Boh “V Počiatku” Stvoril Nebesá a Zem (Bérešít bará elohim  et ha-šamajim ve et ha-arez).
     Keď bol svätostánok postavený, chcela ho Sitra Achra poškvrniť, ale nenašla chyby a Boh ju donútil skloniť sa pred Mojžišom, ktrý je tajomstvom Poznania, lebo jeho ústami boli povolaní i priznala mu vernosť proti svojej vôli.
 
– chanele –