CHAMIŠE CHUMŠEJ TORAH

Hebrejsko-česká verzia Tóry (Piatich kníh Mojžišových) vo formáte PDF. K čítaniu dokumentov je potrebné mať nainštalovaný AdobeReader.

genesis (1Mojžišova/Berešit)

shemot (2Mojžišova/Šemot)

leviticus (3Mojžišova/Vajikra)

numeri (4Mojžišova/Bamidbar)

deuteronomium (5Mojžišova/Devarim)

 

 

Reklamy

PRECHOD CEZ MORE A VRCH HOREB

Keď Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta viedol ich púšťou až po hranice zasľúbenej zeme. Napriek biblickému vymenovávaniu miest kadiaľ šli, nie je trasa Exodu dodnes s určitosťou známa. Všetky oficiálne biblické miesta boli lokalizované len približne.

Za oficiálnu sa považuje trasa vedúca cez Sinajský polostrov a zasahujúca na jeho južné pobrežie.

Viedla teda z Pitomu popri “Horkých jazerách” južne k najjužnejšiemu cípu, kde oficiálna archeológia lokalizuje aj horu Sinaj a potom trasa začala stúpať  pozdĺž západného pobrežia  severne do Kadeš Barney, kde po urobení slučky opäť údajne klesala až k Esjon Geberu a potom pokračovala opäť severne cez Edom do Moábu a Ammónu. Toto tvrdenie je podmienené horou Sinaj, o ktorej umiestnení rozhodla (!) Helena, matka cisára Konštantína a celý svet jej uveril. Problém je že táto lokalita geograficky nezodpovedá lokalite opísanej Bibliou. Nie len, že toto miesto nemohlo poňať 3 000 000 ľudí (toľko podľa údajov z Biblie Izraelitov bolo – 600 000 mužov + ženy a deti), ale na viac hora Sinaj, resp. Horeb je opisovaná Bibliou ako hora dymiaca a hučiaca a trasúca sa, čo predpokladá sopečnú činnosť. Celému Sinajskému polostrovu chýba akákoľvek seizmická aktivitu ako teraz, tak aj v minulosti.

Druhou alternatívnou trasou bola trasa vedúca severným pobrežím Sinajského polostrova, cez územie Filištíncov. To by bolo ale dosť nebezpečné, nakoľko Filištínci neboli veľmi priateľskí a túto trasu vylučuje aj Biblia (2M 13.17).

Ostáva tretia alternatíva, cez Sinajský polostrov až k Akabskému zálivu, ktorá vedie cez hory a končí na širokej piesčitej pláži, dostatočne veľkej na to, aby sa na nej mohli Izraeliti utáboriť. Pred nimi sa v takom prípade rozprestieralo naozaj už len more Akabského zálivu.

Táto trasa Exodu sa zdá byť ako najpravdepodobnejšia. Už aj za to, že Biblia hovorí o  “vyvedení Izraelitov z Egypta” (2M 3.11-12) a pokiaľ vieme, Sinajský polostrov v tej dobe bolo egyptské územie! Takže, keby bol Mojžiš vyviedol Izraelitov cez Červené more (ako sa všeobecne verí) a potom by na južnom cípe polostrova, uprostred sinajskej púšte dostal Desatoro, bolo by to stále na území Egypťanov a to by bolo v rozpore s biblickým príbehom, už aj preto, že vrch Horeb má podľa Biblie ležať na midjanskom území, ktoré nemohlo byť totožné s egyptským!

“Krajina západne od egyptskej rieky až po Akabský záliv patrila vždy k egyptskej politickej sfére a tam ležala hranica Egypta” (James Montgomery: Arábia a Biblia).

Egypťania mali Sinajský polostrov pod vojenskou kontrolou. Hovoria o tom egyptské nápisy o baniach, chrámoch a opevneniach z tohto územia.

Biblia hovorí o udalostiach tesne pred prechodom cez more toto:

“Jahwe prehovoril k Mojžišovi a povedal mu: povedz Izraelcom, aby sa obrátili a utáborili sa pred Pi-Hachirotom, budete táboriť oproti tomu miestu na brehu mora.” (2M 14.1-2)

Pi-Hachirot sa lokalizuje na pobrežie Akabského zálivu a Baal Cefon by bolo najvýhodnejšie umiestniť priamo v Arábii – už aj podľa názvu.  Baal je kanaánsky “pán” a je preto pravdepodobnejšie, že sa nachádzalo na Arabskom polostrove, než na egyptskom území, ešte pred Akabským zálivom.

Aj J. Flavius hovorí, že “Egypťania dobehli Izraelitov a boli pripravení s nimi bojovať. Uzavreli im cestu od strmých horských svahov (svahy horského masívu na západnom pobreží) až k moru (pobrežie Akabského zálivu?), po oboch stranách boli nepriechodné hory…”

Pláž , na ktorej sa mohli Izraeliti ocitnúť v pasci medzi morom a Egypťanmi, sa dá dostať len z jedného smeru. A práve na konci tejto pláže  boli nájdené pozostatky egyptského vojenského opevnenia.

Dno Akabského zálivu je kaňon v tvare písmena “V” hlboký asi 1 km. A na jednom mieste vedie cez Akabský záliv asi 1 míľu široká vyvýšenina, zvažujúca sa pod uhlom asi 6 °. Pobrežie do neho klesá pod uhlom 45°. Práve tento most z naplavenín, mohol poslúžiť ako miesto prechodu cez more. Robili sa výpočty podľa rozmerov mosta a predpokladanej rýchlosti chôdze spolu s predpokladaným  počtom ľudí  a vyšlo, že most je reálne možné prejsť za 4 hodiny.

Biblia ďalej uvádza: “…Jahwe rozháňal more prudkým východným vetrom celú noc, vysušil ho a všetky vody sa rozdelili…vody po ich pravej i ľavej strane stáli ako múr.” (2M 14.21)

Spomínaný naplaveninový most objavil už Napoleon. Zhodou okolností bol na mieste, keď bola voda východným vetrom rozfúkaná a podľa záznamov ledva ušiel vracajúcim sa vodám.

Čo sa to mohlo stať? Alebo ako?

Dá sa predpokladať, že bola veľmi chladná noc, na púšti nič čudné, teploty tam zvyknú vtedy klesať pod bod mrazu. O vode sa hovorí, že stála po oboch stranách kolmo hore (2M 14.21). Mohlo ísť o prirodzené zdvihnutie okrajových vôd rozfúkaním nad naplaveninu, alebo ako uvádza Biblia, “vodné priepasti stuhli v hlbinách mora” (15.8) doslovne. Možno odvážne predpokladať, že vody zamrzli. Rovnaké zázraky prírody možno pozorovať aj dnes v Iráne, alebo v Arizone. Izraeliti mohli  prejsť cez more suchou nohou a more sa na úsvite vrátilo na svoje miesto (2M 14.27). Ráno na úsvite sa ľadové hrádze pod lúčmi vychádzajúceho slnka začali topiť a zaplavili Egypťanov, aj keď o zamrznutých vodách Napoleon nehovorí nič.

V ten deň Jahwe vyslobodil Izrael z rúk Egypťanov…(2M 14.30).

V okolí mosta sa robia podmorské archeologické výskumy cca od roku 1975. Boli nájdené zatopené pozostatky vozov a vozových kolies, z toho jeden voz pozlátený, takže patril nepochybne niekomu zámožnému. Naviac, tvar kolies, hlavne počet ich lúčov je typický pre kolesá používané v 18. egyptskej dynastii (James K.Hoffmeier: Vyjadrenie k vývoju kolesových lúčov v 8.dynastii).

Na južnej časti pláži bol nájdený fénický stĺp pri predpokladanom Baal Cefone. Na jeho nápisoch v kanaánčine sa údajne hovorí, že bol postavený kráľom Šalamúnom na Božiu počesť ako spomienka na prechod cez more.

Ak budeme toto rozprávanie brať ako príbeh skutočného miesta prechodu cez more, môžeme sa pokúsiť nájsť aj predpokladanú horu Sinaj, či resp. vrch Horeb, už na Arabskom polostrove. Mohla by ním byť tzv. “Hora Mojžišova” (Jebel El Lawz) vysoká 8000 stôp. Ide o najvyššiu horu v tomto regióne, ktorej vrchol je údajne celý zčernalý, ako keby kedysi dávno na jej povrchu niečo horelo (?) – 2M 19.18

Na jej východnom úpätí sa vraj dokonca nachádza polkruh 12 veľkých bielych žulových stĺpov, ktoré by mohli zodpovedať 12 stélam 12 kmeňov Izraela (2M 24.4). Tiež sa našlo čosi, čo by mohlo byť oltárom (2M 24.4) s 12 petroglyfmi okolo neho.

DODATOK:

Dlho som sa pokúšala spojiť názov mena Jam Suf (Rákosové more) s konkrétnou lokalitou. Názov hovorí o rákosí a teda skôr o močaristej oblasti. Neúspešne.

Podľa niektorých bádateľov sa mohlo jednať o 5000 rokov staré jazero Ballah, ktoré bolo lokalizované zo satelitných snímok ako niekdajšia vodná nádrž, blízko ktorej sú dve egyptské opevnenia. Takéto staroveké vodné nádrže, dnes už neexistujúce, sú na snímkach zjavné ako tmavé miesta.

Podľa niektorých historikov je názov Jam Suf dodatočnou vsuvkou, lebo je použitý v Biblii len raz. Všade inde, kde sa o udalosti hovorí, sa zmieňuje len ako o mori. Tento názov teda možno brať ako zavádzajúci. Ako vznikol jeho nesprávny preklad “Červené more” vysvetľujem v článku Prechod cez Jordán a 12 pamätných kameňov.

-chanele-

zdroj:

Súvisiace články:

 

 

10 EGYPTSKÝCH RÁN

10 EGYPTSKÝCH RÁN

V egyptských dejinách nenájdeme jedinú zmienku o Exode a 10 morových ranách, ktoré ho predchádzali. Znamená to, že sa Exodus z Egypta nikdy neudial a je len výplodom fantázie neskorších kompilátorov Biblie?

Skeptici z toho naozaj vyvodzujú, že z príbehu sa nič neudialo a že je len vymyslenou legendou, ktorá mala izraelský národ duchovne posilniť a dodať mu morálnu podporu v časoch straty samostatnosti a nadvlády cudzích mocenských štruktúr. Niečo ako psychologická barlička.

Sú však teoretici zaoberajúci sa históriou, ktorí hľadajú prijateľné vysvetlenie spomínanej absencie informácií o biblických udalostiach v iných ako biblických prameňoch.

Zapájajú do svojich “výskumov”aj možný vedecká dôvod. Hľadajú v dejinách styčné plochy s vedeckými poznatkami dnešnej doby a došli tak k zaujímavým teóriám.

V prvom rade vylučujú rýchly sled udalostí, tak ako sa zdá byť písaný v Biblii. Informácie v nej ale nijak nespochybňujú, len si myslia, že časový úsek je v biblickom rozprávaní veľmi zoštylizovaný, a pôvodne trvalo celé dianie roky, podľa niektorých až desiatky rokov. Samo vyústenie do poslednej desiatej rany  vidia ako vrchol dejinných klimatologických udalostí, za ktorými Hebrejci videli Božiu ruku a ktoré im umožnili odísť z Egypta.

Všeobecne sa má za to, že faraónom útlaku bol Ramzes II. (viď.: Mojžiš a Exodus I. , Mojžiš a Exodus 2. , Jozef v Egypte ).

Zo starovekých písomných záznamov je zrejmé, v Egypte došlo viac krát k výrazným klimatickým zmenám, ktoré mali za následok migráciu obyvateľstva, takže mnohé miesta boli obyvateľmi opúšťané.

Výrazné zmeny zaznamenal aj tok rieky Níl. Zmenil sa na veľké jazero, v ktorom sa následne premnožili riasy (tie sa tvoria v stojatej vode – sinice) a rameno upchali .

1. rana – krv , mohla pochádzať práve z cyanobaktérií, konkrétne z červenej sinice Oscilatoria rudescens, ktorá je pre vodný život toxická (ale aj pre ľudí, ktorí by ju pili), pretože v     nadmernom množstve znižuje obsah kyslíka vo vode a život v nej potom nie je možný. Nie len že zafarbí vodu na červeno, ale v nej aj všetko živé zahynie, pokiaľ z vody nemôže uniknúť.  A práve 2. rana – žaby, bola možno následok ich premnoženia. Žaby jednoducho z “jedovatej” vody  vyskákali a zaplnili súš. Ich vyskákanie  je zároveň vysvetlením poklesu O2 vo vode. Enviromentálny stres, do ktorého sa radí aj pokles kyslíka (a riasy ho spôsobili) môže mať za následok zrýchlený vývoj žubrienok. Štítna žľaza vtedy uvoľní viac hormónu a to spôsobí rýchlejší rast.

Žaby ale nemôžu žiť dlhodobo mimo vodu a tak postupne hynuli. potom nemal kto loviť komáre a tak vzniká 3.rana – ich premnoženie.To isté platí pre 4. ranu – muchy. Tie šíria 5. ranu – mor dobytka.

6.rana – vredy zas mali v veľkou pravdepodobnosťou na svedomí muchy. O ochorení je zmienka na jednom egyptskom papyruse, napísanom približne v období Ramzesa II.

7. ranou bolo krupobitie. Krupy vznikajú vtedy , keď sa v atmosfére nachádza prach, alebo iné pevné častice, na ktoré sa nabaľujú kvapky vody, ktoré potom k sebe primrznú. V prípade 7. rany šlo pravdepodobne o sopečný prach  po výbuchu sopky Théra na ostrove Santorini. Bol to veľmi silný výbuch, ktorý možno porovnať už len s výbuchom sopky Krakatoa a preto nebol problém, že prach sa dostal až do Egypta.

Tak výrazné kataklyzmatické prejavy, vytvorili ideálne podmienky pre premnoženie saránč (druh kobyliek) a tie priviali obvyklé vzdušné prúdy. Tie zjedli aj posledné zbytky úrody a 8.rana bola zavŕšená.

9. rana – tma, tiež úzko súvisela s výbuchom sopky. Podľa Biblie trvala tri dni a pôvodne výskumníci pripúšťali aj fakt, že by mohlo ísť aj o úplné zatmenie Slnka (to ale môže trvať  maximálne 7,7 minúty!), alebo o piesočnú búrku, ktorá môže spôsobiť rozsiahlu tmu.

Našli sa však dôkazy, že išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o popol zo Santorini, ktorý zatienil Slnko.

V meste Avaris bol nájdený medzi archeologickými nálezmi kameň, ktorý vyzeral ako pemza. Pemza je pórovitá hornina sopečného pôvodu. Gama spektrometrom zistený rozbor izotopov potvrdil, že nájdený kameň je totožný s iným kameňom, nájdeným na Santorini.  Jeho prítomnosť v Egypte sa vysvetľuje tak, že sa na miesto dostal pravdepodobne spolu so sopečným prachom.

Výbuch na Santorini sa datuje približne do obdobia rokov 1620 – 1500 p.n.l.. Oficiálna verzia vročenia Exodu je rok 1450 p.n.l.

Ostáva 10.rana – smrť prvorodených, ktorá sa na prvý pohľad nedá(!) vysvetliť vedecky. Avšak nie je to celkom tak. V Egypte bol zvyk, že prvorodení dostávali v časoch hladomoru (a ten býval v Egypte častý a opakujúci sa v približne pravidelných intervaloch) dvojnásobný prídel jedla.

Po tak ťažkých klimatologických udalostiach akými Egypt prešiel, bolo ale zrno napadnuté jedovatou plesňou, udržiavanou sa hlavne na povrchu uskladneného obilia. Znamená to, že všetci prvorodení dostali dvojnásobnú dávku nie len potravy, ale aj plesne. Požitie plesne malo za následok jednoznačne smrť, pretože sa jednalo o jej pravidelný konzum.

Hebrejci rozhodne nepatrili medzi tých, ktorí dostávali prídel medzi prvými a naviac, zvyk uskladňovania obilnín bolo u Hebrejcov hygienickejší, než ako u Egypťanov.

Udalosti tak spôsobili demonštráciu nadradenosti izraelského Boha nad bohmi egyptskými. Avšak (!) archeológia nevykazuje masívnu migráciu ľudí z Egypta. Preto sa predpokladá, že egyptské rany pochádzajú z rôznych časových úsekov, ktoré, ako už bolo načrtnuté,  až neskoršia tradícia spojila do jedného príbehu, odohrávajúceho sa v priebehu pár dní. j Exodus tým pádom mohol prebiehať na etapy…

-chanele-

zdroj: dokum. filmy: – 10 egyptských rán

– 10 morových rán (Discovery 2004)

Ďalej sa pripravuje:

– Babylonská veža

– Archa Noemova

– horiaci ker

– Archa Zmluvy

– Šalamúnov Chrám

apod.

MOJŽIŠ A EXODUS 2.

MOJŽIŠ A EXODUS 2.

Oficiálna verzia, že faraónom útlaku bol Ramzes II. a faraónom Exodu Merenptah, má podľa francúzskeho publicistu a historika Jean-Marie Van-Halsta (cyklus prednášok biblickej archeológie z roku 1994), niekoľko slabín.

Merenptah dal v 5.roku svojej vlády zväčniť na tzv. “izraelskej stéle”, svoje víťazstvo nad niekoľkými palestínskymi národmi:

“…Kanaán je rozvrátený, Aškalon obnažený, Gezer zborený, Jeroam zničený, Izrael (!) spustošený a jeho semeno už neexistuje, krajina Charu ovdovela kvôli Egyptu. Všetky krajiny sú zjednotené a upokojené.”

(preklad podľa Driotona a Vandiera).

Ak je stéla pravdivá, Hebrejci boli na území Palestíny usídlení už v rozmedzí rokov 1230-1220 p.n.l.. To by znamenalo, že k Exodu nemohlo dôjsť ani za Merenptaha (1235-1224), ani za Ramzesa II (1298-1235 p.n.l.), ale podstatne skôr.

Naviac, iná stéla, postavená za vlády Ramzesa II. v Tanise oslavuje 400-té výročie (!) mesta Pi-Ramesse.

V prvej časti tohto článku som uviedla, že obe mestá (Ramesse a Pitom) boli za vlády Ramzesa II. len rekonštruované. Pôvodne boli teda budované úplne iným faraónom a museli existovať  už počas panovania 19. dynastie.

(poznámka nad rámec: V 1M 47.11 sa mesto Ramesse spomína tiež v súvislosti s Jozefom a pritom nikoho nenapadne tvrdiť, že by Jozef žil v období vlády Ramzesa II. Použitie názvov Ramesse a Pitom v rozprávaní o Jozefovi, mohlo byť akousi aktualizáciou opisovača, popr. kompilátora knihy Exodus. Tak ako aj my dnes hovoríme o starej Bratislave a nikto ju nemenuje niekdajším názvom napr. Pozsony).

Ak skúmame text 2M 1.11, prídeme na to, že nie je reč vyslovene o výstavbe hlavného mesta, ale len o tzv. “zásobovacích mestách”. Hebrejci mohli stavať ani nie tak Ramesse, ako skôr pôvodný Avaris.

Vieme tiež, že faraóni 18. dynastie, ktorí de facto vyhnali Hyksósov (egyptskí panovníci ázijského pôvodu, ktorí sa ujali vlády násilím) z Egypta,boli tiež veľkí stavitelia ako Ramzes II. a ich nenávisť k Hebrejcom by mohla súvisieť s Hyksósmi a tak vzniknutou všeobecnou nenávisťou k ázijským národom.

Zároveň si tiež treba uvedomiť, že 2M 1.8 sa vyjadruje v súvislosti so zmenou faraóna, že ten nový, už nepoznal Jozefa a preto začalo utláčanie hebrejského ľudu.

Ak by išlo len o zmenu faraóna v rámci dynastie, je interpretácia nelogická. Ak by sa jednalo ale zároveň o zmenu dynastie, je veľmi pravdepodobné, že faraón novej dynastie, nepoznal predchádzajúceho veľkovezíra. Pre Egypťanov bolo veľmi dôležité čo najrýchlejšie zabudnúť na Hyksósov.

Zároveň, boli to Thutmosis I. a III., ktorí dali v záujme hraníc, stavať na východnej hranici (Góšen) zásobárne, skladištia a pod. Našli sa tiež fresky z obdobia 18. dynastie, na ktorých vyrábajú tehly práve semitskí otroci.

Na podošve Tutanchamónovej sandály sa našiel obrázok semitu. Egypťania tak vyjadrovali symbolické celodenné šliapanie po nepriateľoch a otrokoch.

Pripusťme teda, že k Exodu došlo naozaj za panovania 18. dynastie.  J.-M. Van-Halst, tvrdí, že faraónovou dcérou, ktorá adoptovala a vychovala Mojžiša, mohla byť jedine Hatšepsovet a faraónom útlaku bol tak jednoznačne Thutmosis III., ktorý vládol samostatne 35 rokov(!). Dosť dlhá doba, počas ktorej mohol Mojžiš žiť v Midjáne.

Keď sa po Thutmósovej smrti vrátil do Egypta, na tróne sedel Amenofis II. Zo starých textov sa dozvedáme, že mal legitímneho syna, ktorý sa ale na trón nedostal. Zomrel v 10.-tej rane? Amenofis II. mohol byť faraónom Exodu. Do tohto scenára by pasovalo aj dobitie Jericha, tak ako bolo datované pomocou vypálených črepov (viď. 1.časť tohto článku).

Naviac, v dopisoch z Tell el-Amarny (mesto vybudované za vlády Achnatona) sa uvádzajú akýsi Habiruovia, ktorí okolo r. 1370 napádali a ničili palestínske mestá. Mnohí účenci (R.De Vaux, D. Rops, A. Neher) sa zhodli na nasledovnom: Všetci Habiruovia nie sú Hebrejci, ale všetci Hebrejci sú Habiruovia.

Táto alternatíva by tiež lepšie vystihla vzájomný vplyv Achnatonovho a Mojžišovho monoteizmu. Možná “príučka” egyptskému ľudu od izraelského Boha, sa musela jednoznačne odzrkadliť na egyptskom náboženstve. Achnaton mohol, buď ako, povedzme priamy svedok smrti svojho staršieho brata (viď. 1. časť tohto článku), buď ako možno len jeden z potomkov dynastie Exodu, začať zavádzať Mojžišov monoteizmus, upravený do egyptského hávu jediného boha Atona.

Achnatonovo nevysvetlené “zmiznutie” z trónu a snaha o likvidáciu akýchkoľvek zmienok o jeho vláde, spolu s tým, že nikdy nebola nájdená jeho múmia, ani oficiálna hrobka, privádza niektorých bádateľov k tvorbe konšpiratívnych teórií o tom, že by Achnaton mohol byť dokonca samotným Mojžišom, ktorý so svojimi prívržencami a hebrejskými otrokmi, opustil Egypt. Ovšem, Mojžiš podľa Tóry nikdy nezasadol na egyptský trón.

časová chronológia podľa J.-M. Van-Halsta”:

asi 1700 p.n.l.                vpád Hyksósov

1580-1558 p.n.l.           vyhnanie Hyksósov (Ahmosis)

1575                                zotročenie Hebrejcov

1525                                narodenie Mojžiša (Thutmosis II.)

1485                                Mojžiš utiekol na púšť

1445                                nový faraón (Thutmosis II.) – Exodus

1400                               koniec Exodu

1372-1354                     vláda Achnatona

-chanele-

 

MOJŽIŠ A EXODUS I.

MOJŽIŠ A EXODUS  I.

Mojžiš, hlavný hrdina pésachového príbehu, nebol v minulosti v legendách jedinou postavou, ktorej životný príbeh mal tak dramatický začiatok.

Jeho príbeh je veľmi podobný príbehom iných postáv z histórie, či už konkrétnych (Sargon), alebo  postáv legendárnych, rôznych krajín (Grécka, Japonska…).

Bolo bežné, že takýto hrdinovia bývali ako deti uložení do rakvy, košíka, či inej schránky a pustení v nej po vode. Detstvo a mladosť každý z nich prežil, podobne ako Mojžiš, na cudzom kráľovskom dvore. Nie je preto čudné, keď sa bádatelia snažia Mojžiša presne umiestniť do dejín – času a priestoru v nich.

Sporné je hlavne obdobie, kedy vlastne došlo k Exodu.

Našlo sa jedno konkrétne obdobie v dejinách Egypta, ktoré mohlo pripraviť živnú pôdu pre Exodus. Ide o obdobie panovania Hyksósov – dynastie ázijského pôvodu. V tom čase sa Izraelitom vodilo s najväčšou pravdepodobnosťou v Egypte veľmi dobre. Boli usídlení v Góšene, kde sa venovali pastierstvu. Tí ambicióznejší sa usídľovali v okolitých mestách a tak trochu splývali s miestnym obyvateľstvom, vrátane náboženského vyznania (“…odvrhnite bohov, ktorým slúžili vaši otcovia za riekou v Egypte…” Joz 24.14). K úplnému poegyptšteniu ale nedošlo.

Keď boli Hyksósovia nakoniec ale z Egypta vyhnaní, noví faraóni (už egyptského pôvodu) 18. dynastie, preniesli hlavné mesto z Avarisu späť do Théb. Izraeliti ostali v Góšene akoby “v závetrí”.

Niektorí historici “neoficiálne” kladú Mojžišov monoteizmus do súvisu s Achantonovou (faraón 18. dynastie) vierou v jediného boha Atona a porovnávajú mnohé jednotlivé prvky oboch náboženstiev. Jedni sa prikláňajú k hypotéze, že Mojžiš bol ovplyvnený Achnatonom, druhí, že naopak Achnaton Mojžišom. Nájdu sa aj odvážnejšie nápady, že Mojžiš a Achnaton boli jedna a tá istá osoba.

Všeobecne sa má zato, že faraónom útlaku bol Ramzes II.

Nástup 19. dynastie, ktorej bol členom, totiž priniesol výraznú politickú zmenu. Ramzes, túžiaci viesť vojenské ťaženia do Ázie, sa rozhodol takticky preniesť sídelné mesto opäť do Avarisu v Góšene. Tak bol polozbúraný Avaris premenovaný na Ramesse a začala sa jeho rekonštrukcia a výstavba, rovnako ako budovanie vojenských skladov v meste Pitom.

Archeológovia jasne a jednoznačne obe mestá priestorovo vymedzili. Je ľahko pravdepodobné, že Izraeliti boli pre Ramzesa lacnou pracovnou silou a nie len preto, že Egypťania pohŕdali pastierskymi národmi (1M 46.34).

Ramzes so svojimi staviteľskými ambíciami, si určite veľmi zakladal na izraelských otrokoch a potreboval ich čo najviac. Preto je z tohto pohľadu vyhladzovanie izraelských prvorodených, ktorému bol Mojžiš ako nemluvňa ušetrený,  kontraproduktívne. Vysvetliť by sa tento krok dal tak, že to nebol spôsob ako vyhladiť Izraelitov, ale skôr spôsob ako oslobodiť deltu od masívneho zaľudnenia a tým následne od hladu. Naviac, Izraeliti usídlení v mestách mohli byť potenciálne považovaní Egypťanmi za možnú konkurenciu v oblasti obchodu.

Možno práve táto udalosť zomkla Izraelitov a národne ich pozdvihla. To mohol byť základ pre ďalšie udalosti.

Zopár vedcov sa dokonca prikláňa k hypotéze, že by Exodus mohol byť dokonca ozbrojeným povstaním a vychádzajú pritom z faktu mimoriadne dokonalej ozbrojenosti a bojaschopnosti Izraelitov na ceste púšťou, kedy úspešne víťazili v stretoch s okolitými národmi. Nevynechajúc pritom ani faraónovo odhodlanie prenasledovať izraelský národ až po Rákosové more a “olúpenie Egypťanov” (2M 3.21-22; 12.36). Je totiž nepravdepodobné, aby Egypťania naivne naleteli a zlaté predmety Izraelitom len tak požičali, kým títo chceli údajne na púšti vzývať svojho Boha. Vedci tak popri lsti nevylučujú ani povstanie.

     Ide ale viac o vročenie Exodu, ako o to, či to bolo povstanie. Mestá Ramesse a Pitom jednoznačne pochádzajú z 13.stor. p.n.l. Biblia uvádza, že Mojžiš sa vrátil do Egypta až v čase Ramzesovho nasledovníka (2M 2.22). A tým bol Merenptah. Za jeho vlády bol Egypt politicky oslabený nájazdami Líbijcov a indoeurópanov prechádzajúcimi po dobití Chetitskej ríše, do Stredomoria.

     Iný zdroj ako Biblia o Exode nehovorí a to je na škodu.

     Smerodatné pre vročenie Exodu by mohli byť nájdené vykopávky kanaánskych miest, ktoré mali byť podľa Biblie Izraelcami dobité. Po dobití sa mestá spravidla vypaľovali. Takéto mestá boli naozaj nájdené. Našli sa v nich kamene, ktoré boli vystavené vysokému žiaru. Archeologické datovanie potvrdzuje jednoznačne 2. polovicu 13.stor. p.n.l. To by mohlo potvrdzovať Ramzesa a Merenptaha ako faraónov Exodu.

     Vzniká tu však rozpor, lebo Jericho, dobité Jozuom, vykazuje pozostatky po vypálení, už v 14.stor. p.n.l.(!) a teda v období panovania 18.dynastie (Achnaton), nie 19-tej (Ramzes).

     Vedci sa tak zamerali na štát Edom, cez ktorého územie Izraelitom bolo zakázané na ceste do Zasľúbenej zeme prejsť a tak ho obišli. Bol to mocný štát, ktorý ale v 14. stor.p.n.l. ešte neexistoval.

     Archeológ Pierre Montet usúdil, že vypálenie Jericha mohlo byť zle zdatované. Datovanie sa robilo na črepinách, ktoré niesli nápisy zo 14.stor.p.n.l. To ale neznamená, že práve vtedy došlo k dobitiu. Mnoho predmetov sa dedí z generácie na generáciu a k požiaru po vyplienení mohlo nakoniec naozaj dôjsť v storočí 13-tom p.n.l.. Táto verzia však nikdy nebola priznaná ako oficiálna.

     Znamená to, dve veci: že buď bol Exodus už v 14.stor.p.n.l. (18.dynastia) a Jericho naozaj dobili Izraeliti, alebo až v 13.stor.p.n.l (19.dynastia), ale potom musel Jericho dobiť niekto iný. Stretla som sa aj s hypotézou, že Exodus prebiehal na etapy, čo by odobrilo oba dátumy.

     Vplyv izraelského monoteizmu na Achnatona, nemožno tiež vylúčiť, aj preto, že je zaujímavé, že Achnaton mal podľa kroník staršieho brata (prvorodeného), ktorý sa z histórie záhadne vytratil. Achnaton ako druhorodený sa mohol posadiť na trón len v prípade, že tento jeho brat umrel. Zomrel tento v 10. egyptskej rane?

     V protiklade stojí ďalšia zaujímavosť. Múmia faraóna Merenptaha, nesie stopy inkustrácie kryštálmi soli a teda, tento mohol teoreticky zahynúť v mori (!) počas prenasledovania Izraelitov. Vedci to však nepovažujú za dôveryhodné. Balzamovanie by totiž stopy po soli muselo vraj odstrániť. Soľ teda podľa všetkého pochádza z pôvodnej hrobky, odkiaľ bola múmia pred vykrádačmi hrobov prenesená do hromadnej hrobky k ostatným múmiám iných faraónov.

-chanele –