VAJEŠEV 2. – JOZEF U POTIFARA

Príbeh o Jozefovi vyvoláva v čitateľovi pocit až divadelného predstavenia, v ktorom sa zoznamuje postupne s ľuďmi zasiahnutými zákonmi príčiny a následku – nazvite si to ako chcete – osud, karma, fyzikálna kauzalita…je na vás ako budete príbeh vnímať a prijímať. Zahŕňa v sebe absolútnu jednotu v podobe, ako to učí kabala, absolútneho ticha i absolútneho kriku, absolútnej tmy i absolútneho svetla, absolútneho pohybu i absolútneho kľudu…Každá z osôb zúčastnených na príbehu sa sledom času vyvíja a dosahuje svoje úrovne poznania aj svedomia.  Nekonečne ľudský príbeh odzrkadľujúci poetiku životy i jeho absurditu.

Vo všeobecnosti je Jozef v tradícii vnímaný s obdivom a úctou. To, čo dosiahol je chápané ako následok jeho mimoriadnych schopností. Božia priazeň  mu je naklonená v mimoriadnej intenzite. Niekto by povedal, “pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže”; niekto ďalší bude slovami Paolo Coelha implikovať do praxe notoricky známy citát, “keď si niečo prajete, celý vesmír sa spojí, aby ste to dosiahli” a nemožno si nespomenúť ani na Štefánikovské “Ja sa prebijem!”.

Príbeh stvárňuje večný zápas jednotlivca, ktorý ide za svojim cieľom a svojou vlastnou cestou. Zvláštnou cestou. Buď klesne až na úplné dno, alebo sa dostáva na maximálny vrchol. Tradícia učí, že Abraháma ctíme a obdivujeme (je poslušný), Izáka ľutujeme (aj keď bol odvážny), Jákoba nasledujeme (za jeho vernosť) a Jozefa milujeme (pre jeho spravodlivosť). Nedá sa ho nemilovať.

Jozef má nepretržite nejaké plány a nerobí mu problém ich aj realizovať. Síce musí čakať na vhodnú príležitosť, ale nakoniec ich všetky s tichým súhlasom Neba uskutoční. Je to typický manažér dnešnej doby. Má vodcovské schopnosti, nebojí sa hovoriť o svojich snoch ale ani plánoch. Sú okamihy, kedy sa zdá, že nutne potrebuje pre život publikum, ale možno preto, že práve pre toto publikum tieto sny realizuje. Dar nemožno odovzdať, pokiaľ nemáme toho, ktorého chceme obdarovať.

Tradícia ho označuje za spravodlivého. Prečo, keď donášal na svojich bratov? Midraš tento jeho prečin vyvažuje jeho  schopnosťou ovládnuť svoj pohlavný pud. To je pre rabínov dostatočne dobrý dôvod. Naviac, slovo CADIK (spravodlivý) je vždy chápaný vo vzťahu k ľuďom. Zvádzanie Potifarovej ženy, ktorému odolal, má svoj zdroj práve  a jedine v ľuďoch. Boh nezvádza, Boh nanajvýš môže skúšať, tak ako Abraháma, ktorého rabínska tradícia za spravodlivého z tohto dôvodu nepovažuje.

Midraš vníma Jozefa ako spravodlivého od úplného začiatku. A to paradoxne aj v kontra postoji k Potifarovej žene. Odmietnuť peknú ženu, ktorá vie čo chce a má svoje plány, môže byť niekedy nebezpečné. Inu, zúfalé ženy robia niekedy zúfalé veci.
V čom bol teda Jozef spravodlivý? Že si napriek úspechom zachoval skromnosť? Podľa midrašu, dokázal ovládnuť svoj pohlavný pud a to je pre rabínov dostatočný dôvod. Ďalej špekulovať nemusia.

Jozef má naviac mnoho dôvodov prečo by mal nenávidieť ľudí, ktorí mu ublížili. Avšak, on sa chová veľkoryso, alebo aspoň problém ich zrady nerieši. Jeho vzťah k blížnym je teda považovaný za spravodlivý. Spravodlivý je ten, kto dokáže odpúšťať, ale nezabudne. Jozef nezabúda, čo nám dokazujú udalosti o jeho stretnutí sa s bratmi po rokoch v Egypte. Tradícia ďalej učí, že spravodlivým sa človek nerodí, ale okolnosťami sa ním postupne, ako kráča životom, stáva, približujúc sa tak k najvyššiemu citu – univerzálnej láske. Jozefova cesta bola dlhá a komplikovaná, vedúca z Kanaánu až do Egypta.

Biblia hovorí, že Jozefa bratia predali Izmaelitom z Gileádu, ktorí viezli do Egypta živicu, balzam a myrhu (37.27) a na druhej strane o verš nižšie, ho najskôr kúpili Midjánski kupci (37.28), ktorí ho v Egypte predali Potifarovi. Raši, Munk a Chumaš vysvetľuje tento rozpor tak, že kým Jozef došiel ako otrok do Egypta, prešiel rukami viacerých kupcov a teda, že bol predaný niekoľkokrát (midraš Asara Hagarei Malchut). Stojí za zmienku aj skutočnosť, že Kniha Sudcov Izmaelcov a Midjáncov stotožňuje (8.24). Do akej miery to brať vážne je otázne. Tento jeho zostup do Egypta predpovedal neskoršie egyptské zajatie, tak ako o ňom hovoril Boh Abrahámovi (1M 15.13). Midraš vysvetľuje, že Božia priazeň bola zároveň odmenou práve za toto a preto mu bola umožnená vláda nad celým Egyptom (Numbers Rabba 14.6).

Rozprávanie teda zjednoduším tak, že po tom čo bratia predali Jozefa do Egypta, dostal sa Jozef do vlastníctva egyptského kráľovského dvorana – eunucha, menom Potifar (1M39.1) = Dar boha slnka. Biblia však používa aj inú verziu tohto mena – Potifera (1M 41.45). Koncovka práve toho druhého mena -fera;  פרע- zmrzačenie (TB, Sota 13b) sa stala jedným z dôvodov pre túto tradíciu. Potvrdzuje ho iná špekulácia, podľa ktorej slovo sarís (סריס) – dôstojník, dvoran, možno preložiť aj ako eunuch. Podľa tradície ho zmrzačil archanjel Gabriel. A tak podľa Rava Potifar kúpil Jozefa pre seba ako svojho milenca.

Jozef bol pre Potifarov dom požehnaním. Podľa Tosefty (Tosefta Sota 10.8) príchodom Jozefa do Potifarovho domu, začala byť táto domácnosť požehnávaná skrze Božiu prítomnosť – Šechinu, ktorá bola s Jozefom (rabi Šimeon: “… a Pán bol s ním…”) a teda, že zostúpila spolu s ním do Egypta ( GenRab 86.2). Bol to Boží plán, aby mohol pomôcť svojej rodine v čase hladomoru (Chumaš). (Slovami môjho priateľa: vesmír a jeho šéf vie čo robí 🙂 ).

Prítomnosť šechiny bola ale dôvodom pre otázky rabínov, ktoré si kládli, aby vysvetlili, či je možné, aby pri zvyšku Izraela šechina nestála. A tak sa špekulovalo, že na bratov dohliadal ich vlastný otec, kdežto na osamelého, ešte mladého Jozefa v Egypte nemal kto dohliadať (GenRab 86.4). Stal sa tak Božím chránencom.

Mechilta rabi Izmaela ku1M 39.21 tvrdí, že kedykoľvek je Izrael  zotročený, je zotročená aj šechina (Iz 63.9) a že Boh zdieľa utrpenie nielen komunity, ale aj jednotlivca (Ž 91.15). A tak Boh požehnával Jozefa kadiaľ len šiel (Numbers Rabba 11.6), čím sa dostalo požehnania aj Potifarovmu domu (Tosefta Sota 10.8).

ZOHAR učí, že kdekoľvek ide spravodlivý, Boh ho chráni a neopustí. Podľa Zoharu, Jozef prešiel údolím smrti (Ž 23.4) keď bol predaný do otroctva, no šechina bola s ním (1M 39.2) a preto sa  mu darilo. Zo  žaláru bol prepustený preto, aby sa naplnil Ž 37.28. Práve z toho Zohar vyvodzuje, že Boh chráni spravodlivých ako v tomto svete tak aj v tom čo príde (Zohar, Berešit 1. 189 a-b).

Jozefova spravodlivosť bola ale aj  spochybnená. Chumaš tvrdí, že podiel na túžbe Potifarovej ženy niesol aj Jozef. V čase svojho úspechu v Potifarovom dome, začal Jozef viac dbať o svoj zovňajšok, čo mohlo podnietiť Potifarovu manželku, že po ňom zatúžila. Našťastie však, napriek tomu vedel, kam len môže zájsť a kde sa už musí zastaviť. Podľa židovskej tradície patril Jozef k najkrajším mužom sveta.

Avšak, existuje jeden sporný midraš, ktorý oboch opisuje nahých a ležiacich na posteli, kedy si vraj Jozef v poslednej chvíli predstavil tvár svojho otca, čo ho podnietilo hneď na to újsť. Je vôbec možné aby sa muž v jeho veku bol zdržal? Rabi Josi to vysvetľuje vierou. Keby bol zlyhal, Tóra by nám to bola určite prezradila. Tá toho na praotcov poprezrádzala naozaj bohato. A horšie veci. A keby bol zlyhal,  nebol by skončil vo väzení. Potifarova manželka by si ho predsa bola nechala 🙂

Jozef však zvodom nepodľahol. A ohrdnutá žena býva niekedy zlá. Obvinila Jozefa z pokusu o znásilennie. Komu uverí manžel takejto ženy viac? Všetci príbeh poznáme, aj v tomto prípade zvíťazila ješitnosť poníženej. Gemara sa však pýta, ako je možné, že k niečomu takému mohlo vôbec dôjsť? Vari nikto nebol v dome? Baraita rabi Išmaela vysvetľuje, že udalosť sa odohrala v o sviatočný deň, kedy šli všetci do chrámu, len Potifarova manželka, predstierajúc chorobu, ostala doma, mysliac si, že sa jej Jozefa podarí zviesť (TB, Sotah 36b).

Podľa egyptských pravidiel mal dať Potifar Jozefa za jeho údajný poklesok, zabiť. Neurobil to však. A rabíni opäť špekulovali. Nebol si Potifar istý slovami svojej manželky, uvedomujúc si Jozefovu spravodlivosť (Ibn Ezra, Ramban)? Alebo mal Jozefa rád, že  mu nedokázal až takto ublížiť? Zasiahla vyššia moc? Alebo je pravda, že Potifarova dcéra Asenat, všetko videla a otcovi prezradila pravdu (Jalkut)?

Potifar vyriešil spor zlatou strednou cestou. Dal Jozefa uvrhnúť do väzenia. A tento čin sa vysvetľuje Božím trestom pre Jozefa. Každý rok väzenia, bol trestom za každého brata, ktorého Jozef ešte v otcovom dome, ohováral (1M 37.2). Zvyšné dva roky mu boli pridané za to že viac dôveroval faraónovmu čašníkovi a pekárovi, než Bohu (1M 40.14; 41.1) (Seder Olam, Tanchuma).

Jozefov príbeh však nie je ojedinelý. Podobný príbeh je opísaný na egyptskom papyruse D´Orbiney (BM 10183), ktorý napísal pisár Ennan z 19. dynastie (1291-1185 p.n.l.) a v ktorom je opísaný príbeh dvoch bratov, Anubisa a Bata, nápadne podobný tomu Jozefovmu. Dal sa autor Jozefovho príbehu inšpirovať touto egyptskou predlohou, alebo oba vznikli nezávisle na sebe, a ich nosná myšlienka manželského trojuholníka, stará ako ľudstvo samé, je len bežnou témou príbehov ľudskej spoločnosti?

Kto bol teda autorom Jozefovho príbehu? Zemepisné údaje v ňom o Egypte sú v mnohých smeroch veľmi autentické. Presné znenie egyptských mien, titulov, zvykov, odevov, insígnií, alebo aj výrazy ad hoc – napríklad “všimnúť si” (egypt.: abrech) a jeho použitie ako príkaz všetkým Egypťanom (1M 41.43). Aj Jozefovo zabalzamovanie po jeho smrti svedčí o autorovej veľkej znalosti egyptských reálií. Žil teda v Egypte? Odohral sa príbeh naozaj v skutočnom Egypte? Podľa J.P.Freeho, ktorý odhalil Dótán v roku 1953, našiel v hornej časti hory vrstvy mesta strednej doby bronzovej (2000-1600 p.n.l.), ktoré by mohli súhlasiť s obdobím Jozefa a raných patriarchov. Najnižšia nájdená vrstva je datovaná rokom 3000 p.n.l.

Nabudúce si povieme, v ktorom dejinnom období sa mohol Jozefov príbeh reálne odohrať.

-chanele-

ZDROJE:

 

 

POKORNÝ KRÁĽ

NACHMANOVE KÓANY – POKORNÝ KRÁĽ

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal múdreho radcu. Raz sa dozvedel o kráľovi, ktorý si hovorí “udatný bojovník a muž pravdivý a pokorný”. To, že bol udatný bojovník, to o ňom vedel, ale či sú opodstatnené aj ďalšie prívlastky, to sa chcel dozvedieť a tak vyslal svojho radcu, aby mu doniesol jeho portrét. Kráľ mal totiž portréty všetkých kráľov, len tohoto nie, pretože sa stránil všetkých a sedával za závesom. I vydal sa mudrc do tej krajiny a rozhodol sa, že ju spozná za pomoci žartov, ktoré ňou kolujú, lebo len tak je možné druhého spoznať pravdivo. Počúvajúc žarty jej obyvateľov, prišiel na to, že je to krajina plná neprávostí, lebo ľudia si v nej robili žarty z toho a onoho, ako bol podvedený a oklamaný, dokonca tak žartovali aj sudcovia na najvyššom súde a prijímali popri tom úplatky. Mudrc sa teda vybral priamo ku kráľovi, aby mu rozpovedal, čo sa v krajine deje a či vie ako je celá zem plná klamstva a úplatkov a podvodov. Kráľ ho počúval spoza závesu a čudoval sa, ako je o všetkom v jeho krajine dobre informovaný.

Najskôr si mudrc myslel, že aj kráľ je podobného zmýšľania ako ostatní, ale nakoniec zmenil reč v prospech panovníka, mysliac si, že to sa asi preto schováva za záves, bokom od všetkej neprávosti, aby ju nevidel a začal ho veľmi chváliť. Kráľ tej krajiny bol naozaj veľmi pokorným človekom a čím ho mudrc viac chválil, tým sa stával ešte pokornejším a zatúžil spoznať človeka, ktorý takto jeho krajinu ľahko odhalil. Odhrnul teda záves, a vtedy mudrc uvidel jeho tvár a jeho portrét odniesol svojmu pánovi.

“Pozri a porozumej, kam až tieto veci siahajú,” hovorí rabi Nachman “blažený ten, kto dôjde k poznaniu a pochopí čo len málo z tajomstva týchto príbehov…”


VÝKLAD:

Pokorný kráľ, svojou oddelenosťou od skazeného sveta zastupuje transcendentného Boha, oddeleného od svojho stvorenstva a ktorého nemožno spoznať a ani ho nikdy nikto nevidel. Božia transcendencia (nadprirodzenosť) zahŕňa v sebe absolútnu Ničotu (pozri článok: Ševirat kelim a narušenie symetrie ), čo je najvyššou rovinou tohoto stavu v ľudskom poznávaní. AJIN, ako absolútne NIČ sa tu stotožňuje s absolútnym všetkým a vzniká EJN SOF. Človek nemôže Boha vidieť v jeho veľkosti (gedula) a plnosti jeho bytia, ale len v negatívnom vymedzení, ako Ničotu, tj. Jednotu zahrnutú v mnohosti prírody a sveta.

Jeho pokora súvisí so sefirou  Chesed (Gedula) z ľavého stĺpu sefirotického stromu a jeho ďalšia vlastnosť bojovníka, zas so sefirou Gevura z pravého stĺpu. Talmud dáva veľkosť (gedula) aj pokoru do úzkeho súvisu, keď hovorí: “kde najdeš veľkosť , tam nájdeš aj pokoru (TB, Megila 31a). Stredný stĺp štruktúry sefirot, zosobňuje pravdu.

Kráľ, čo chcel spoznať pokorného kráľa je zastupovaný sefirou Malchut, ktorá zosobňuje hmotný svet. 

Mudrc vyslaný za neznámym kráľom je cadik, ktorý chce poznať nepoznateľného Boha a chce ho primäť k tomu aby odhalil svoju tvár a dal sa spoznať svetu.

Mudrc sa zameriava na spoznávanie krajiny neznámeho kráľa prostredníctvom humoru a žartov, pretože v ideológii judaizmu sa bežne predpokladalo, že človeka možno spoznať aj podľa jeho štýlu humoru – “človeka spoznáš podľa jeho šálky, mešca a podľa jeho humoru” (TB, Eruvim 65b). “Kto chce do hĺbky spoznať povahu nejakého miesta, mal by skúmať vtipy, ktoré tam vznikajú (Likutej ecot, Lejcanut I.) Tí skôr narodení si určite pamätajú z minulého režimu “vtipy o zlatú mrežu” 🙂 ktoré výstižne charakterizovali dané zriadenie…

Mudrcova púť právnym zriadením krajiny je zobrazením výstupu do vyšších svetov ⇒ súd (olam asija) → vyšší súd (olam jecira) → najvyšší súd (olam berija) → kráľ (olam acilut). 

Kľúčovým momentom tohto príbehu je tu utajenie Božej tváre (hester panim), ktorý je zároveň najväčším problémom teodície (náuka o skúmaní možnej existencie dobrotivého Boha v protiklade k nespravodlivému svetu, plnému zla) a snaží sa vyjadriť príčinu – Boh skrýva svoju tvár preto, lebo nemôže zniesť ľudskú hriešnosť. 

chanele-

 

Bož – Com

BOŽSKÁ KETER – termín z kabaly inujit. Počas meditácie je možné navodiť stav splynutia s Božskou Keter, najzazšou zo sefír, cez ktorú je možné nadviazať kontakt s Ejn Sof s pocitom nadčasovej existencie. (viď. článok: SPOJENIE S BOŽSKOU KETER)

BRIT – zmluva. V spojení “brit mila”, znamená obriezku. Obriezka  spočíva v odstránení predkožky z mužského pohlavného údu, na 8. deň po narodení, v prípade, že to dovoľuje zdravotný stav dieťaťa. Úkon sa koná na Boží príkaz (1M 17.12 3M 12.3) a je znamením zmluvy medzi Bohom a potomkami praotca Abraháma. Bližšie viď. články:BRIT MILA ; sidra  LECH LECHA – OBRIEZKA, MYSTICKÝ VÝZNAM OBRIEZKY

 

BOH – judaizmus vníma Boha ako duchovnú bytosť, ktorá stvorila svet a všetko v ňom. Vníma ho ako všemohúceho, vševediaceho a všemocného. Je definovaný ako Boh osobný, tzn., že si zachováva osobný vzťah k stvoreniu. Viď. článok: BOH V RABÍNSKOM JUDAIZME.

CADIK – spravodlivý. Označenie spravodlivého, čestného a lojálneho človeka, plniaceho micvot*. V chasidských* komunitách označenie pre duchovného vodcu – rabína, ktorému sa obyčajne pripisovala zázračná moc. Podľa Talmudu existuje svet len vďaka 36 spravodlivým, žijúcim v každej ľudskej generácii, a na ktorých stojí svet. Bližšie v článkoch: Bahir § 101 – 102

179 obr.: chanele

CACHCACHOT – skryté lúče prvých zákonov a pravidiel, podľa ktorých sa formovalo ďalšie bytie. Rečou súčasnosti by sme mohli povedať: akési fyzikálne nastavenia stvoreného sveta (vesmíru). Niekedy sú považované za prvé skutky prísnosti (din) a milosti (chesed). Jedná sa o formujúce lúče, stojace mimo prejaveného i neprejaveného bytia.

Sú tri, zastupujúce vôľu, čin a ohraničenie. Potom, čo lúč vyžiarený z Ejn Sof* sa zo stredu prázdnoty, utvorenej cimcumom*, rozptýlil do priestoru, (možno hľadať analógiu vo Veľkom tresku) vytvoril a usporiadal skupinu svetiel nazývaných sefirot* skrze ktoré zostupuje a prestupuje celý hmotný svet. Viď. tiež: CACHCACHOT

CeDAKA – spravodlivosť, zbožnosť. V prenesenom zmysle slova dobročinnosť až milodar. V judaizme hlavná micva*, pretože pomáhať niekomu v núdzi je lepšie než prinášať obeť (Prísl 21.3). Myšlienka pomoci je založená na presvedčení, že človek nesie zodpovednosť za svojho blížneho. Koncept dobročinnosti má korene v Tóre (šemita* a iné príkazy), ktoré ďalej rozpracováva Talmud*.

CELEM – niekedy je tak nazývané aj tzv. astrálne telo. Inak duša na jeciratickej* úrovni, ktorá aj napriek tomu, že je utvorená na podobu Božiu, má vlastnú individualitu a čaká na vtelenie. Jej podoba (celem) sa podobá na jej budúce hmotné telo, a na ktoré si takpovediac, zvyká. Podľa Zoharu* duša sa nechce  presunúť do hmotného sveta a všemocne Boha prehovára, aby ju neposielal do otroctva tela a skazy sveta. Boh však trvá na svojom, pretože má pre každú dušu určitú úlohu. Duša vstupuje do tela s dvomi strážnymi anjelmi*. Tradícia ďalej rozvádza, že duša je týmito anjelmi vložená do oplodneného vajíčka, ktorí rozsvietia nad ním svetlo acilut*, skrze ktoré dovidí cez všetky duchovné svety. Je to ono svetlo počiatku*.

Duša, vybavená slobodnou vôľou rozhodovania sa medzi dobrom a zlom, má zároveň možnosť vidieť ako jej život bude prebiehať, uvidí jeho základné momenty, udalosti, ľudí, s ktorými bude žiť, cez svoju životnú úlohu až po okamih smrti, ktorým sa vráti späť do zdroja.

CICIT – rituálne strapce na talite*, alebo inom oblečení, ktoré majú pripomínať Božie príkazy (4M 15.37-40) – tzv. micvot*. Číselná gematrická hodnota slova CICIT je 600 + 8 použitých nití+5 urobených uzlíkov na nich, dávajú dokopy číslo 613 – a to je počet spomínaných micvot* (viď. článok: Tarjag/Micvot). Pri modlitbe Šema* chytá modliaci sa tieto strapce do ruky a pri každom vyslovení slova cicit, ich symbolicky pobozká.

Pôvodne bola jedna niť na každom cicit zafarbená modrou farbou (tzv. tchelet; 3M 15.38), ktorá sa získavala pravdepodobne z morského mäkkýša CHILAZON, žijúceho na pobreží Fenície (TB,  Šabat 26a). Ostatné prísady do farby sú v súčasnosti neidentifikované, preto sa niť v súčasnosti používa biela. Príkaz cicit sa kladie naroveň s príkazmi o mezuze* a tefilin*. (viď. článok: MODRÁ TCHELET)

175 obr.: chanele

CIMCUM – termín z luriánskej kabaly, označujúci Božiu kontrakciu, aby ňou vytvoril priestor pre stvorenie. Tento priestor je obmedzený ohraničenosťou a teda konečný. Tradícia ho prirovnáva k bodu uprostred Nekonečna*. Obrazne by sme mohli povedať, že nás svet sa nachádza uprostred nekonečného Boha*. Tento nás obklopuje a vypĺňa svojim svetlom, vôľou a činmi. Cimcum spôsobil vznik prázdnoty v neprejavenom Bytí a Božia vôľa prenikajúca do priestoru mala podobu svetelného lúča – viď. vyššie  heslo Cachcachot*.

COM GEDALJA – Gedaljov pôst, držaný 3.tišri, dva dni po sviatku Jom Kipur*. Ide o výročie zabitia júdskeho guvernéra Gedalju ben Achikama, ktorý sa dostal do funkcie menovaním Babylončanmi po 1. churbane*, iným Židom. Talmud* túto vraždu medzi súkmeňovcami kladie na úroveň zničenia Chrámu* a považuje Gedalju za cadika* (TB, Roš Hašana 18a). Preto sa jeho smrť pripomína rok, čo rok.

-chanele-

CADIK

CADIK

Ide o termín označujúci “spravodlivého” človeka, poctivého, morálneho a čestného. Podľa Tanachu neexistuje”na zemi človeka spravodlivého, aby konal dobro a nehrešil” (Kaz 7.20). V období normatívneho judaizmu bol cadik chápaný len ako morálny a zbožný človek, plniaci si Božie prikázania. Rabínska tradícia sa naproti tomu zmieňuje o  “36-tich spravodlivých” (Lamed waw cadikim), na ktorých, alebo vďaka ktorým  svet stále stojí. Žijú v každej generácii. Väčšinou žijú v ústraní, často o nich nikto nevie, alebo nepredpokladá, že by sa mohlo jednať o jedného z nich. Len vďaka ich spravodlivým činom, svet ešte stále nebol zničený (odporúčam krásny román od Schwarz-Barta: Posledný spravodlivý). Skrytým cadikom môže byť ktokoľvek a preto by sa Žid mal ku všetkým ľuďom správať s týmto vedomím.

Podľa Maimonida je cadikom ten, ktorého dobré skutky prevyšujú nad zlými. Iní chápu cadika ako ideál, ku ktorému treba smerovať, ale ktorého dokonalosť nemožno dosiahnuť, lebo aj ten najdokonalejší človek je ovplyvňovaný “zlým pudom” (jecer ha-ra; viď článok: Jecer ha-tov/Jecer ha-ra ).

Viera v cadikov sa uchovávala hlavne medzi chasidmi (18.stor.), ktorí za cadika označovali predovšetkým svojho rebeho, ktrý si svojimi schopnosťami zhromaždil okolo seba množstvo svojich žiakov, prívržencov a nasledovníkov a okrem toho, že bol pre nich učiteľom a kvázi spovedníkom, vyznačoval sa aj liečiteľskými schopnosťami a mnohokrát konával aj zázraky, za pomoci Božieho Mena a preto sa takýto cadik nazýval aj Baal Šem – pán Mena (Božieho) (viď napr. článok: Baal Šem Tov (Bešt) ).

-ch-