JOZEF A SNY

JOZEF A SNY

Jozef sa dostal do Egypta tak, že ho kúpil od Midjancov Putifar –  veliteľ telesnej stráže a veliteľ kvázi policajného zboru. Jemu bol podriadený aj veliteľ väznice (1M 40.4).  Bol faraónovým dvoranom.

Midjanci boli kočovní a sídlili od Arabského polostrova až po Suez. Presne vymedziť Midjan sa doteraz nepodarilo (viď. pripravované: Hora Sinaj/vrch Horeb).

Kniha Sudcov 8.24 stotožňuje Midjáncov s Izmaelitmi.

Izmaeliti boli potomkovia Abrahamovho syna Izmaela. Boli to slobodní a lúpeživí beduíni (1M16.12), ktorí kočovali s drobným dobytkom a ťavami. Niekedy tiež obchodovali (1M 37.25) a to hlavne s vonnými živicami, napr. s bdeliom = aromatickou, priesvitnou až mierne nažltlou živicou, ktorá sa získavala z juhoarabského bálzamového kra (1M 2.12), pôvodne pochádzajúceho z krajiny Chavíla, susediacej podľa Tóry s Edenom. Pripomínala svojou podobou manu (4M 11.7).

I napriek obvineniam Putifarovej ženy, ktorú Jozef odmietol, tento Jozefa neodsúdil za to na smrť, tzn., že svojej manželke (v starovekom Egypte neexistovali de iure manželstvá. Nekonali sa žiadne obrady. Išlo len o akési registrované partnerstvo, s výraznými záväzkami muža voči žene a spoločným deťom. Aj napriek tomu používam termín “manželka”.) nie až tak veľmi veril, no nemohol nechať bez povšimnutia osočenie jeho domu. Preto dal Jozefa aspoň uväzniť.

Spolu s Jozefom boli vo väzení aj čašník a pekár, ktorí boli pôvodne vysokými egyptskými úradníkmi, pretože pracovali na faraónovom dvore. Dohliadali na to, aby sa faraónovi nedostalo do jedla a pitia nič zdraviu zdraviu škodlivé, popríp., aby nebol nedajbože otrávený.

Uväznení boli paradoxne pravdepodobne z podozrenia zo sprisahania voči faraónovi. Takéto spiknutia boli v Egypte bežné a skôr než sa prešetrili, podozriví boli zatiaľ daní pod dozor. Z toho, že Putifar poveril Jozefa týmto dvom vo väzení posluhovať vyplýva, že Putifar predpokladal, že sa v ich prípade jedná len o dočasné uväznenie a preto si obaja zachovávali post významných väzňov.

Ako je z biblického príbehu známe, pekár bol nakoniec odsúdený na smrť   (pre zaujímavosť: z egyptských pamiatok je zrejmé, že odsúdený na smrť bol popravený tak, že jeho bezhlavé telo bolo napichnuté na kôl a toto spomína aj Biblia) a čašník omilostený. Ich osud im bol ešte pred vynesením rozsudku vyložený zo sna samotným Jozefom.

Omilostený čašník potom jedného dňa rozprával faraónovi o Jozefových schopnostiach vykladať sny. A tak sa dostal Jozef do faraónových služieb.

V staroveku bol snom prisudzovaný veľký význam. Sen bol prostriedok ako sa spojiť s nadprirodzeným svetom. Všetky kultúry, v ktorých Izrael fungoval, považovali sny za prostriedok zjavenia božej vôle. V Mezopotámii a aj v Egypte mali vládcovia dokonca na svojich kráľovských dvoroch vykladačov snov (1M 41.8; Jer 27.9). Izrael túto funkciu nikdy nezriadil. Vykladači snov neboli ani na kráľovskom dvore, ani v Chráme. Snami sa riadili ale takmer všetky významné osobnosti (Abrahám, Izák, Jákob, Samuel, Šalamún…) izraelských dejín. Odkazu snov rozumeli sami, nepotrebovali nikoho, kto by im ich vysvetlil. Schopnosť vykladať sny tak bola chápaná ako dar od Boha.

Sny veľmi ovplyvňovali aj prorokov a v celej prorockej literatúre sa výrazne rozlišuje medzi pravými a falošnými prorokmi a ich snami (5M 13.2-6; Jer 23.25-32; Zach 10.2), avšak prioritné postavenie zaujímalo v izraelskej spoločnosti samotné Božie zjavenie. Sen nadobúdal až druhotný význam a jeho prijímanie a výklad bol ovplyvnený mezopotámskym a teda chaldejským spôsobom výkladu. Možno aj preto mu nebola pripisovaná až taká dôležitosť.

Jozef však sny bral vážne. Prinajmenšom sa nad nimi zamýšľal a ťažko je už teraz posúdiť, či ich vnímal ako Božie slovo, alebo bol len ovplyvnený ľudovou tradíciou, ktorú sa napriek monoteizmu nepodarilo zo zvyklostí vykoreniť.

V Egypte bol sen, rovnako ako v Chaldejsku zobrazením budúcnosti.

(Chaldejsko = všeobecný názov pre Babylon. Chaldejcami sú nazývaní obyvatelia krajiny CHALDU, čo je názov doložený od 9.stor.p.n.l. Tvorili ich východoaramejské kmene, ktoré sa dostali do Babylónie z východu a v čase Novobabylonskej ríše (700 p.n.l.) nadobudli vládnúcu prevahu. Perzskí kráľovia bývajú považovaní za ich nasledovníkov (Da 9.1). Neskôr sa termínom Chaldejci označovali aj astrológovia, veštci, či mágovia (Da 2.2). Podľa starých rabínskych učencov je chaldejčinou označovaná biblická aramejčina.)

V Egypte existovali celé knihy (papyrusy) obsahujúce zoznamy snov, s opisom ich priebehu a následným vysvetlením, čo snívajúceho v najbližšej dobe čaká. Egypťania verili, že cez sny k nim prehovárajú božstvá a informujú snívajúceho o budúcnosti.

Sen, ktorý vykladal Jozef faraónovi, bol pravdepodobne vyložený  podľa egyptských zvyklostí a egyptskej symboliky.

Krava je totiž v Egypte symbolom úrodnosti. Nakoľko v Egypte neprší, úroda je závislá na pravidelných jesenných záplavách. Preto kravy vystupovali s Nílu.

A  pšenica mohla symbolizovať jednoducho úrodu. A tá egyptská mala naozaj viac klasov na jednom steble (tzv. triricum compositum), takže to nebola premrštená fantasmagória.

-ch-

 

Reklamy

JOZEF V EGYPTE

JOZEF V EGYPTE

     Zaradenie Jozefovej doby do dejín je celkom ľahké. Nájsť však Jozefa, ako konkrétnu historickú postavu žijúcu v Egypte, je už náročnejšie. Aj preto, že jeho príbeh nie je ojedinelý. Podobný je opísaný na papyre Orbiney. Príbeh na ňom opísaný pochádza z 19.dynastie a bol medzi Egypťanmi veľmi obľúbený. Ide o príbeh dvoch bratov. Mladší býval v domácnosti staršieho. Pomáhal mu z hospodárstvom a podobne, ako v prípade Jozefa, dostal od jeho manželky necudný návrh. Rovnako ako Jozef ho odmietol a rovnako ako Jozef, bol touto ženou obvinený z napadnutia.

Autor príbehu o Jozefovi svojimi znalosťami egyptských reálií, buď potvrdzuje autenticitu príbehu i život Jozefov, alebo prinajmenšom žil v Egypte, možno dokonca v období panovania Hyksósov – ázijských kmeňov, hovoriacich jazykom veľmi podobným rannej podobe hebrejčiny a ktorých Jozefus Flavius nazýva “našimi predkami”.

Perfektne opisuje egyptský spôsob života a dokonca Jozefovo  uvedenie do úradu opisuje s protokolárnou presnosťou!

Hyksósovia vládli Egyptu cca 150 rokov. Priviezli do krajiny kone, vozy a kovovú zbroj, hlavne meče. Niet divu, že Egypťania, dovtedy zvyknutí bojovať na pešo a takmer nahí, nemali šancu sa unavení po predchádzajúcom politickom úpadku,  ubrániť.

Hyksósovia vzali do područia len Dolný Egypt s deltou Nílu. Za hlavné mesto im slúžil Avaris (neskôr, za Ramzesa II. premenovaný na Pi-Ramese).

Hyksósovia boli Semiti a teda, keď sa Jozef dostal do Egypta a neskôr aj jeho bratia a otec, boli títo viacmenej “vítaní”, prinajmenšom etnicky spriaznení. Nie je čudné, že sa teda Jozef mohol dostať na tak významné politické postavenie, ako uvádza Biblia.

Sú aj iné doklady (egyptské), ktoré dokazujú, že sa do podobne významných pozícií, dostávali aj iní Kanaánci, pokiaľ boli títo ochotní prijať egyptský spôsob života (Jozef a podobne aj jeho otec, boli podľa slov Biblie po smrti balzamovaní).

Tak napr. za vlády Achnatona (Nová ríša) sa do funkcie vrchného správcu Dolného Egypta dostal akýsi Aper-el. Jeho meno svedčí o príslušnosti k niektorému kanaánskemu národu, pretože prípona –EL, znamenala v kanaánčine “boh”.

Nová ríša bola známa tým, že do vysokých funkcií boli dosadzovaní aj cudzinci. Achnaton si zavedením jednobožstva veľmi znepriatelil Amonových kňazov a preto často hľadal oporu medzi nižšími vrstvami a aj cudzincami.

O čo viac bolo niečo také možné v dobe Hyksósov!

Kľúčovou príhodou Jozefovho života, je výklad faraónovho sna o “7 chudých” a “7 tučných kravách”, vyložený ako “7 rokov hladomoru” a “7 rokov bohatých na úrodu”.

V Egypte býval hladomor častý. Dokonca sa vracal vo zväčša 7-ročných intervaloch a súvisel s klimatickým javom El Ňiňo.

Už dokumenty z obdobia Strednej ríše opisujú niekoľko hladomorov. Málo známa hrobka Ankertifiho správcu v južnom Egypte obsahuje záznam o hladomore, počas ktorého ľudia v zúfalstve jedli vlastné deti.

Podobne o 7-ročných cykloch hladomorov hovoria aj indické záznamy.

Hladomory súviseli aj s výbuchmi sopiek. Napr. s masívnym výbuchom sopky na ostrove Théra (1644 p.n.l.). Ale aj sucho.

Sú napr. záznamy o vyschnutí jedného ramena Nílu, ktoré tak prestalo zásobovať vodou jazero Qarun vo Fajjúme. Jazero vyschlo. A tak bol v období Strednej ríše vybudovaný umelý kanál spájajúci jazero s Nílom a tento kanál sa používa dodnes (!). Nie je žiadny písomný dokument, ktorý by uvádzal meno staviteľa, ale jeho arabský názov znie “Bahr Jusuf” – “Jozefov kanál”. V ľudovej slovesnosti sa traduje, že ho založil biblický Jozef, v arabských legendách nazývaný “veľký vezír”.

Mohlo by ísť skutočne o biblického Jozefa?

Biblia prezentuje Jozefa ako veľkovezíra, ktorý zachránil Egypt pred hladomorom. Jeho akcie sa naozaj nemuseli obmedziť len na výkup obilia v časoch hojnosti a jeho predaj v časoch hladomoru, ale mohol byť tiež iniciátorom takýchto stavieb.

Naviac, David Rohl, odborník na Bibliu a staroveké dejiny, urobil v Egypte významný objav.

Skúmal vykopávky južne od trosiek mesta Pi-Ramesse (v Hyksóskej dobe Avaris), v ktorom podľa Biblie faraón dovolil Jozefovi a jeho rodine žiť. (Prečo Biblia spomína názov Pi Ramesse a nie Avaris, možno vysvetliť tak, že autor príbehu o Jozefovi žil v Egypte až v/po období panovania Ramzesa II.)

Vo vykopávkach bola nájdená jedna časť mesta, ktorej architektúra mala výrazné kanaánske prvky a kostry mŕtvych ľudí boli pochované v ľahu na boku s pokrčenými nohami. To bol jednoznačne kanaánsky štýl.

Tiež sa našlo množstvo predmetov nesúcich kanaánske tvary a prvky.  Išlo o džbány, nože a opasky. Podľa nálezov boli obyvatelia tejto štvrte veľmi chudobní – možno otroci.

Našla sa aj veľmi zvláštna budova. Niečo ako palác vysoko postaveného úradníka, pozostávajúca z nádvorí so stĺporadím, niekoľkými apartmánmi, v ktorého južnej zadnej časti sa našla hrobka a nad ňou pyramída. Pri hrobke bola malá kaplička so sochou pravdepodobne pochovaného muža. Socha bola veľmi zničená, tvár mala zohavenú, ale z toho čo sa zachovalo, sa dala urobiť aká-taká rekonštrukcia a odborníci užasli, pretože socha neznázorňovala Egypťana, ale Semitu(!). Jeho pokožka bola žltá a na hlave mal čudný účes červenej farby. Oblečený bol v plášti s výrazným vzorom (Jozefov plášť?). Doska s menom chýba. Rovnako tak kosti mŕtveho. Aj keď bola hrobka pôvodne vylúpená, kosti mali ostať. Tie lupičov nikdy nezaujímajú. Žeby boli úmyselne odnesené? Podľa Biblie Mojžiš pri odchode z Egypta odniesol aj Jozefove kosti, aby mohol byť tento pochovaný v zasľúbenej zemi, pri svojich predkoch. Je to dôvod, prečo kosti v hrobke chýbajú?

Nič podobné sa zatiaľ na území Egypta nenašlo.

-ch-

Použitá a odporúčaná literatúra:

Z.Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře

– Werner Keller: A Biblia má predsa pravdu

– Encyklopedie Bible

– film. dokument: Tajomstvá Biblie – Jozef