VAJIŠLACH 2. – POMSTA ZA DÍNU

Príbeh o zneuctení Díny začína kúpou  poľa v Šekeme, kde sa Jákobova rodina usídlila na nejaký čas. Počiatku Šekemu siahajú približne do 2. tisícročia p.n.l. Vedci ho stotožňujú s pahorkom Tell Baláta, nachádzajúcim sa v priesmyku medzi pohoriami Gerizím a Ébal, 1,5 km  JV od dnešného Nábulusu (H. Bardtke). Šekem zohrával veľmi dôležitú úlohu v celých dejinách Izraela, od Abrahámových čias až po obdobie dobytia Kanaánu Józuom. V Šekeme stával Chrám Boží (Sd 8.33, 9.4), bola tu obnovená kmeňová zmluva vznikom konfederácie izraelských kmeňov  (Joz 24) a v dobe Sudcov bolo mesto útočistným (Joz 20.7).  Podľa biblickej tradície tu tiež Abímelech založil svoju vládu (William G. Dever).

Pozostatky mesta boli čiastočne odkryté a skúmané v rokoch 1913-14 a potom 1934-36 nemeckými biblistami. Vo vykopávkach nebol nájdený žiadny predel medzi vrstvami z mladšej doby bronzovej až do 12. stor., čo svedčí o tom, že nikdy nebolo dobité, prípadne ho nebolo treba dobíjať, pretože patrilo zmluvne do kmeňového zväzu a preto ho nebolo treba ničiť (W.G.Dever). Je spomínané aj v amarnských dopisoch (13.stor. p.n.l.), kedy jeho vládca píše Amenhotepovi IV. Achnatonovi a sťažuje sa mu, že sa jeho syn pridal k apiru a on o tom nevedel, ale už ho za to potrestal.

Na prvý pohľad sa zdá, že usídlenie sa pri Šekeme, bolo len krátkou prestávkou na ceste do Bét-Elu. Pôvodne trvala cesta z Padam Aramu do Har ha-Giled sedem dní  (31.21-23), avšak v tomto príbehu je dlhšou než z Gilad do Bét -Elu! To dáva dôvod myslieť si, že Jákob mal nejaký zámer pobývať v Šekeme, už aj preto, že tu kúpil pozemok! Patriarchovia nevlastnili pozemky, jaskyňa v Machpele, bola výnimkou, určenou na pochovávanie. Akoby tam chcel ostať niekoľko rokov, aby snáď deti odrástli, lebo cesta bola pre nich namáhavá?

Niektorí biblisti predpokladajú, že úlohou patriarchov bolo sa nie len rozmnožovať ale aj asimilovať Kanaánčanov do svojich radov (1M 46.10; 15.3-15), čo by mohlo dokladovať aj kúpu pozemku blízko mesta Šekem.

Podľa 28.18-23 nemohlo mať jeho najstaršie dieťa, po príchode do oblasti,  viac ako 13 rokov (!) a napriek tomu šli Šimeon a Lévi bojovať proti celému mestu? Aj Dína musela mať v tom čase len okolo šesť rokov (30.9). Podľa 34 kapitoly ale mala aspoň dvanásť a Šekem ju nazýval “jalda” (34.4) – dievčatko, no Tóra používa termín “na´ara” (34.3, 12) – dievčina, deva. Z toho vyplýva, že než došlo k Díninmu únosu, Jákob býval na odkúpenom pozemku už niekoľko rokov. Položme si otázku prečo teda zotrval na jednom mieste tak dlho, keď mal pôvodne namierené za svojimi rodičmi do Bét-Elu?

Judaizmus pozná frázu ejn mukdam u muchar ba tora, tj. že rozprávanie v Chumaši nie je nevyhnutne chronologické!!! Tento štýl sa niekedy označuje aj termínom “smichot paršiot”. Vedecká kritika zas uprednostňuje názor, že Biblia je neskoršia kompilácia rôznych existujúcich textov, písaných rôznymi autormi, v rôznej dobe. Možno jedno a možno druhé, je odpoveďou na našu otázku.

Podľa Meir Gruzmana bolo Jákobovo usídlenie sa pred bránami Šekemu a postavenie oltára Bohu Izraela, demoštračným činom, namiereným proti mestu Šekem. Jákob kúpil parcelu práve od kniežaťa, ktorého syn sa neskôr zodpovedal za Dínino zneuctenie.

Príbeh pokračuje Díniným svojvoľným opustením tábora, aby  sa mohla pozrieť na miestne dievčatá. Bola to na jednej strane prirodzená zvedavosť, pretože spôsob života medzi kočovnými nomádmi a usadlíkmi v mestách bol veľmi rozdielny, ale zároveň to bolo aj rebelstvo a veľká neopatrnosť. Na vlastné riziko opustila tajne tábor, pravdepodobne v čase akýchsi miestnych osláv (J. Flavius). Kanaánčanky boli známe ako vyznávačky orgiastických prírodných kultov (Chivijci, rovnako ako Kanaánčania boli vyznavači baalizmu) a preto Dína musela rátať s tým, že sa stane obeťou sexuálnej žiadostivosti (26.7-11). Je dokonca možné, že sa stala obeťou, medzi Kanaánčanmi bežného obradu posvätného sobáša, ktorý bol samozrejme Izraelčanmi hodnotený ako násilné poškvrnenie (5M 22.24; Sd 19.24; 2S 13.12).

Obdobie kedy žil Abrahám, bola doba drsná a ešte málo civilizovaná, kedy vládol medzi ľuďmi (Izraelitov nevynímajúc) “zákon krvnej pomsty” a kedy nebola žena ešte považovaná za rovnocennú partnerku muža, ale za jeho majetok. Preto boli vydaté ženy a predovšetkým matky cenené oveľa viac, ako panny, za ktoré sa pri ich zneuctení kládol oveľa menší trest, len akési finančné výkupné, vyplácané otcovi a bratom. Moc, pochádzajúca z krvi, bola v tej dobe naroveň politickej moci a tento postoj bol v patriarchálnej spoločnosti veľmi silný a Dínini bratia hájili česť rodu bez najmenších ohľadov (D. Rops). Únos setry sa v tej dobe pokladal za najhoršie zneuctenie, ktoré podľa púštnych obyčajov mohlo zmazať iba krvipreliatie. Pastieri nechápali mešťanov pre ktorých hrdosť, sebaúcta a rasová solidarita, nemali takú cenu (Z.Kosidowski).

Preto udalosti s Dínou nie sú vôbec ojedinelým prípadom a nemožno ich ani hodnotiť očami dnešnej kultúry a dnešnej doby a už vôbec nie je namieste všetkých zúčastnených za ich činy odsudzovať. Boli rovnako v tej dobe legálne ako dnes sú bežné naše morálne pravidlá. V príbehu je však náznak, že Jákob s konaním svojich dvoch synov nesúhlasil a že teda práve v tomto období sa začínali formovať nové spoločenské pravidlá a aj morálka (Z. Kosidowski).

Tanaita rabi Jose (TB, Sanhedrin 102a) učil, že miesto Šekem bolo predurčené k zlu. Nie len, že tam bola znásilnená Dína, ale aj práve na tomto mieste predali bratia Jozefa do otroctva (1M 37.17), a i spojené izraelské kráľovstvo bolo na tomto mieste rozdelené (1 Kr 12.1).

Jeden midraš cituje Rašiho, ktorý, zameriavajúc sa na slovo “vajece” – vyjsť, uvádza, že Dína bola rovnako ako jej matka, ženou, ktorá “vychádzala” (jachanit) a teda bola “nespokojná”, podobne ako samotný Jákob (o ktorom sa hovorí ako o jacan), ktorý vyšiel do samoty, a potom  stretol anjela a zápasil s ním. Obaja (Jákob aj Dína) boli napadnutí. Jeden anjelom, druhá smrteľníkom.  Samota na púšti môže byť ušľachtilá (Jákob), ale môže byť aj nebezpečnou (Dína) a poukazuje na rozdielnosť postavenia mužov a žien tej doby v rovnakých situáciách. Osamelosť môže zrodiť negatívne asociácie ťažkých myšlienok, ale môže dať aj vzniknúť významným vnútorným bojom a ukázať nové cesty, ktoré privedú k novým postojom.  Problém bezpečnosti platí pre všetkých, ktorí kráčajú a zostávajú sami, či už de facto, alebo aj v spoločnosti iných, hoci len osamelí (Jill Hammer).

V povesti rabi Eliezera Dina bývajúca v stanoch nemohla vyjsť do ulíc a preto ju Šekem, syn Chivijca Chamóra, kniežaťa krajiny, vylákal tancujúcimi dievčatami. Keď sa Dína šla pozrieť prečo sa tak veselia, chytil ju, uniesol a spal s ňou (Pirke de rabi Eliezer, kap. 38). Biblia udáva, že ju doslova znásilnil.

Gruzman z textu vyvodzuje, že sa princ svojim činom chválil a tak sa zvesť dostala až k Jákobovi a jeho synom, pričom Dína bola násilne držaná v Chamórovom paláci. Chamór bol diplomat a snažil sa veci urovnať dohodou. Nakoniec, princ priľnul k Díne a chcel si ju oficiálne vziať za manželku. Bol dokonca ochotný zájsť až tak ďaleko, že súhlasil s hromadnou obriezkou všetkých svojich chlapov. Gruzman však tento jeho postoj chápe ako prekrútenie, lebo zamlčal svojmu ľudu skutočný zámer, týkajúci sa predovšetkým morálky a ďalších kultúrnych a náboženských zmien, ktoré ich po obriezke čakali. Apeloval len na možnosť získať majetok prisťahovalcov (1M 34.21-23) za “malú” protislužbu, čoby vykúpenie majetku za predkožky. Inak by podľa neho ľud nebol tak ochotne so všetkým súhlasil. Vo výsledku vlastne Šekemčania doplatili na svoju hamižnosť.
Gruzman je presvedčený, že aj Jákob so synmi prehliadli túto taktiku a rozhodli sa nepodľahnúť, ale ani priamo nenapadnúť palác a pritom Dínu predsa len odviesť domov. Vyčkali a takticky použili obriezku pre svoj cieľ. Tretí deň býva rana po obriezke najbolestivejšia (Mišna Šabat 9.3, 19.3; TB Šabat 86a) a preto to bol najideálnejší deň na pomstu, pretože bolo nepravdepodobné, že by sa Šekemčania dokázali ubrániť. Jákobovi synovia si tým zaručili minimálny počet obetí vo vlastných radoch, narozdiel od oficiálneho vojenského stretu. Hromadné zabíjanie obyvateľov Šekemu bolo vnímané ako ospravedlnenie za poškvrnu ich sestry, pretože (Sforno) všetci jeho obyvatelia boli vinní. Jákob do konania svojich synov nijak nezasiahol. Jeho mlčanie tak mohlo znamenať súhlas s akciou (Menaham ben Jašar).

Menahem ben Jašar naviac predpokladá, že udalosť sa len vymkla spod kontroly, že žiadny z Jákobových synov  nepredpokladal, že Chamór bude súhlasiť s obriezkou a oni si tak po nesplnení podmienky, budú môcť Dínu odviesť domov.  Situácia sa však na ich prekvapenie vyvýjala inak. Aby sa ubránili následnej asimilácii, museli promtne konať a situáciu hromadnej obriezky využiť vo svoj prospech.  Aj Ralbag chápe masaker ako sebaobranu, pretože, keby boli zabili len princa, ostatní mužovia by jeho smrť pomstili a Jákob bol predsa vo výraznej menšine oproti obyvateľom mesta. Šamaj Leibowitz zas vysvetľuje, že Šimeon a Levi mali v príbehu posledné slovo, pretože dianie ohrozovalo celú Jákobovu rodinu (25.30).

Podľa rabi Naftaliho Cvi Jehudu má príbeh iné dôvody. Podľa neho jeden brat konal pod vplyvom emócií pomstenia cti rodiny. Takéto zanietenie sa považuje za “cudzí oheň” (eš zara) a druhý bol pod vplyvom “horlivosti za Boha” a takáto zanietenosť (podľa Veľpiesne 8.6) je “ohňom Pána” (šalhenetja).

Rovnaký názor má aj Maimonides, ktorý stojí tiež na strane Šimeona aj Léviho, lebo sa stali komplicmi princovho činu (Mišne Tóra). Veril, že boli oprávnení konať tak ako konali. Mešťania tak zaplatili za princov kapitálny zločin (Mišne Tóra, Hilchot melachim 9.14). Podľa neho platí pre všetky spoločnosti, nie len pre Izrael, že všetci nesú zodpovednosť jeden za druhého. Ak sa totiž o čine vie a nič sa neurobí, za hriech preberá zodpovednosť celé spoločenstvo (midraš k Berešit Vajera).

Nachmanides  nesúhlasí s kolektívnou vinou nežidovských spoločností (Komentár ku Genesis 34.13). Noachidské zákony síce prikazujú nežidovským národom zriadiť súdnictvo, ale neschopnosť stíhať vinníka (v tomto prípade princa pre jeho postavenie) neprenáša jeho vinu na ostatných členov spoločenstva.

Biblický text nestojí na žiadnej strane. Sú situácie, ktorých riešenie je vždy a za každých situácií nesprávne. Nech urobíme čokoľvek, vždy to bude zlé. Každá voľba bude zahŕňať kompromis a boj o morálku, tvrdí rabín Jonathan Sacks vo svojom článku The Parable of the Tribes.

Eduard Shifrin uvažuje nad  Nachmanidovým názorom, že bratia len vyhoveli Jákobovej vôli a jeho radám. Z Tóry sa síce nedá vyčítať, čo si Jákob naozaj myslel o Chámórovom návrhu vydať Dínu za jeho syna, podľa Nachmanida bolo však zjavne nemysliteľné, aby dal Jákob svoju dcéru Kanaánčanovi, ktorý ju pripravil o nevinnosť. Preto predpokladal, že jediné možné riešenie pre Jákoba bolo, získať Dínu späť, či už násilím, alebo mierovou cestou.  Jákob bol naviac človek, ktorý nemal rád  konfrontácie (útek od Lábána…) a uprednostňoval skôr diplomatické kroky. Na základe tohoto ale nemohl prikázať synom vyvraždiť celé mesto. Prečo ho synovia neposlúchli?

Shifrin si  myslí, že princ by sa Díny dobrovoľne nevzdal a keď bratia pochopili prevahu Šekemčanov, museli konať silou a tak sa uchýlili k oslabeniu populácie cez obriezku. Zároveň si boli istí, že keby zabili len princa, poddaní by ho pomstili. Možno teda hovoriť o preventívnom údere. Bol to jediný spôsob ako vykonať Jákobove pokyny priviesť Dínu rýchlo a bez následkov pre rodinu. Zaujímavé je tiež to, že toto je jediný prípad, kedy Jákobova rodina vojensky na niekoho útočila. James Kugel z Bar Illan Univesity tvrdí dokonca, že príbeh o Díne, bol redaktormi dodatočne vložený do Genesis a vychádza pritom zo štúdií prekladateľov, že ide o referencie na osobu Jákoba a narážka na Léviho a Šimeónove násilie (1M 49.5-7), ktoré bolo do textu importované a upravené s pôvodne nesúvisiacim príbehom, ako umelý dodatok, ku ktorému došlo pravdepodobne v dobe Sudcov a vysvetlilo by to aj skutočnoť, že po incidentne Dína z Biblie záhadne zmizne…akoby ani neexistovala…len poslúžila účelu…

Rabi Šmuel Herzfeld  sa zamýšľa nad významom obriezky v súvislosti s Dínou, ako nad spôsobom, ktorý zbavuje Izraelitov od egyptskej hanby. Vysvetľuje zároveň, čo treba chápať pod “egyptskou hanbou”, ktorej sa dá zbaviť práve obriezkou, hoci aj Egypťania sa obrezávali. Hanbou bolo práve to, že Izraeliti ešte ako egyptskí otroci obriezku prevádzať nesmeli, lebo neboli sami sebe pánmi a teda neboli ani pánmi nad vlastnými telami. Vyjdením z Egypta nad sebou už rozhodovať mohli, stali sa slobodnými. Obriezka sa dokonca stala podmienkou pre konzumáciu pesachových obetí, pričom Pésach je priamo svedectvom oslobodenia sa z egyptského otroctva. Aj samotná pesachová obeť je oslobodením sa od Egypta, ktorý uctieval okrem iného, aj baranieho boha Chnuma.  Obriezka teda symbolizuje v súvislosti s Pesachom           duchovnú suverenitu národa.  Preto podľa rabína Šmuela Herzfelda, biblický text používa slovo  “cherpah” (hanba) s odkazom na obriezku a v analógii s Dínou tak vysvetľuje, že ak by sa Dína vydala za neobrezaného, znamenalo by to, že by tým Jákobovi synovia spätne stratili úplnú slobodu a kontrolu nad svojim osudom a stratili by tým aj svoju duchovnú suverenitu.

Verš 34.13 používa na označenie “lsti” rovnaký termín ako v prípade Jákobovho uchvátenia požehnania podvodom, alebo ako tiež v prípade Lábanovho činu, keď vymenil Ráchel za Leu. Čo stojí tiež za zmienku a za pozornosť.

Dodnes sa na túto tému vedú medzi učencami debaty, prinášajúce protichodné závery.

© chanele

 

ZDROJE:

  • Komentáre k SZ, Genesis (Dobrá kniha)
  • W.B.Dever: Kdo byli první Izraelci a odkud přišli? (Volvox Globator 2010)
  • H. Bardtke: Příběhy ze starověké Palestiny
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (Dobrá kniha 1991)
  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře(Práce, 1988)
  • J. Sacks: The Parable of the Tribes – Vajišlach
  • http://www.rabbishmuel.com/browse.cgi?type=torah_semons
  • Arama akedat Jicchak,  Berešit Vajera
  • M. ben Jašar: Dina in Šechem or, the Trials of Assimilation
  • Jill Hammer: The Meaning of Aloneness)
  • J.L.Kugel: Ako čítať Bibliu. Sprievodca Písmom (NY 2007)
  • Der Babylonische Talmud, Šabat, Sanhedrin
  • Pirke de rabi Eliezer

 

 

CHAJEJ SARA 2. / ŽENA PRE IZÁKA

Postarať sa o ženu svojho syna v zmysle jej výberu bolo v staroveku otcovou povinnosťou i právom. Abrahám odmietal vybrať ženu pre Izáka z Kanaánčaniek, pretože Božie zasľúbenie hovorilo o tom, že potomkovia Abraháma budú dedičmi krajiny, nie Kanaánčania, preto potomkovia nesmeli pochádzať zo zmiešaných manželstiev. Nato sa rozhodol Abrahám poslať svojho sluhu Eliezéra do domu svojho otca.

Eliezér je Bibliou označovaný ako “služobník”, čo môže označovať akéhokoľvek podriadeného, ale aj “správcu domu”, tzn. niekoho s čestným postavením. Vzhľadom na to, že práve damašský Eliezér mal pôvodne po Abrahámovi dediť, prikláňa sa verzia bez okolkov k druhej verzii. Abrahámov vyslanec je identifikovaný s Eliezérom aj v Pirke de Eliezer, a upresňuje, že Eliezér bol daný Abrahámovi Nimródom ako otrok (Pirke de Eliezer kap. 16).

Rabi Chama ben Chanina učil, že predkovia neboli nikdy bez Rady starších. Aj Abrahám bol členom takejto Rady (1M 24.1), rovnako tak Eliezer (1M 24.2) a Biblia takýchto ľudí nazýva “starších Izraela”.

Abrahám mal bohatstvo, majetok, deti a dožil sa vysokého veku (to bol znak Božieho požehnania). Chýbalo mu už len vidieť synových potomkov (Rambam). A tak teda poveruje Eliezéra poslaním a zaprisaháva ho splnením svojich požiadaviek. Rabi Aggens učil, že Abrahám mal prorockého ducha (1M 24.7), preto posielal Eliezéra do domu svojho otca, lebo vedel, že odtiaľ bude pochádzať Izákova žena. Abraham Ibn Ezra zas učil, že keby šlo o proroctvo (24.7) Abrahám by vo verši 24.8 nepovedal”…a v prípade, že by žena nebola ochotná ťa nasledovať…”, a tým to chápe len ako modlitbu.

V staroveku bolo nutné držať pri prísahe niečo posvätné, preto kladie Eliezér Abrahámovi ruku do lona, k obrezanému penisu, symbolizujúcemu Božiu Zmluvu. Neskôr sa používali na prísahu napríklad aj tefilin (Tosefta; Genesis Raba 60.2; TB Šavuot 38b).

Eliezér prikladá ruky na Abrahámove slabiny (bedrá), miesto na ľudskom tele, ktoré je zdrojom plodivej sily (1M 46.26; 2M 1.5, Sdc 8.30). Raši túto časť vysvetľuje zas zvykom vziať do ruky predmet skrze ktorý sa požehnanie malo uskutočniť. V našom príbehu ide o zachovanie potomstva, ktoré sa má narodiť Rebeke, čoby budúcej Izákove žene, ktorá mu ho v budúcnosti porodí. Zároveň je penis, nachádzajúci sa v blízkosti slabín znakom zmluvy skrze obriezku. Obriezka je nie len prikázaním pre Abraháma, a ktorá mu spôsobila mnoho bolesti (Targum Jonathan), ale aj pre ďalšie generácie. Mimochodom, beduíni ešte aj dnes prisahajú tak, že sa pri prísahe dotknú pohlavného údu. Je to akási kvázi záruka splnenia prísahy, pretože jej nedodržaním, trest postihne automaticky aj potomstvo prisahajúceho.

Cesta z Kirjat Arby do Háránu trvala obvykle 17 dní. Ale Abrahámov sluha ju prešiel za tri hodiny! (Pirke de Rabi Eliezer) Abrahámov sluha bol tak radený k mužom (Jakob, Abišaj), ktorí zázračne cestovali na dlhé vzdialenosti v krátkom čase (Genesis Raba 59.11).

Eliezér volí možnosť uzrieť nastávajúcu Izákovu nevestu pri práci mimo dom, v ktorom býva, lebo chce poznať jej prirodzené správanie a uistiť sa, že bude milá. Preto prichádza ku studni, kde sa dá predpokladať, že ju stretne, pretože každý raz musí zájsť po vodu (Midraš). Všetky stretnutia praotcov sa odohrávajú pri studni.

Tým, že ochotne Eliezérovi ponúkne vodu a ešte aj napojí jeho ťavy, jeho očakávanie potvrdí. Keby ju prvý krát videl doma, mohla by sa štylizovať do pozície domácich zvyklostí, preto prosí Boha, ani nie tak o znamenie (to je v judaizme zapovedané), ako skôr o potvrdenie toho, za čím prišiel a v čo dúfa (TB, Chulin 95b). Že išlo o modlitbu k Bohu a nie o žiadanie znamenia, učil aj taliansky rabín Obadja ben Jakob Sforno, lebo žiadať znamenie by bolo potvrdenie veštenia a to by bol predsa hriech (Sforno: Komentár k Tóre).

Rav však vysvetľuje, že  Eliezér žiadal znamenie a radí ho spolu so znamením pre Jonatana (1Sam 14.9-10) medzi nevhodné spôsoby veštenia (TB, Chullin 95b).

Podľa Kicur šulchan aruchu sa prv dáva jesť zvieratám (5M 11.15) až potom ľuďom, ale piť sa dáva najskôr ľuďom až potom zvieratám a to práve podľa 1M 24.14 a aj 4M 20.8.

Ponuku napojiť jeho aj jeho ťavy svedčí o pohostinnosti akú mali aj Abrahám a  Sára (Midraš Agada).

Eliezér jej po tomto čine dáva zlatý krúžok do nosa a náramky. Bol to dar za jej ochotu napojiť ťavy, ale aj akási kvázi záruka, že bude v dome jej otca prívetivo prijatý.

V Oriente nosia spomenuté okrasy ženy dodnes. Krúžok v nose pôvodne spínal dva okraje šatky zahaľujúcej tvár. Zároveň zastupoval ochrannú moc pred zlými duchmi, takže spĺňal tiež úlohu amuletu. Nosný krúžok sa nosil/nosí na strednej chrupavke, alebo na strane nosa. Podľa odborníkov sa dá predpokladať, že nakoľko bol len jeden, a tak to uvádza ja text, vážil samotný s najväčšou pravdepodobnosťou pol šekela (5,7 g), čo Raši chápe ako náznak sumy, ktorá mala byť neskôr odvádzaná ročne každým Izrelitom pre potreby a prevádzku Jeruzalemského Chrámu.

Dva náramky, ktoré sa nosili na zápästí alebo nad lakťom sú Rašim vnímané ako symbol predzvesti dvoch dosiek Zákona a ich váha po 10 šekelov, zas samotné Desatoro.

Rebeka po príchode domov odovzdáva zvesť v “dome svojej matky”. Medzi beduínmi bolo a je zvykom, že ženy bývajú od mužov oddelene 〈podobne keď Izák uvedie Rebeku do domu/stanu svojej matky sáry (1M 24.67)〉. Zvláštnosťou ale je, že počas jednania vystupuje za Rebekinu rodinu Lábán, jej starší brat, s ich spoločnou matkou. Oni sú to, kto dostávajú za Rebeku dary (1M 24.53), nie otec Betúel. Dary – akési výkupné nevesty, lebo žena bola v orientálnej spoločnosti chápaná ako robotníčka, ktorú bolo tým pádom pri zásnubách vykúpiť. Rabi Helbich vysvetľuje, že Eliezér odovzdal všetko Izákovo dedičstvo, ktoré mu Abrahám chcel dať, aby nevesta videla svoje zabezpečenie a bola ochotnejšia si ho vziať (Genesisi Raba 59.11). Podobne učil rabi Simeon, že Abrahám dokonca napísal závet, v ktorom odkázal všetko Izákovi (1M 25.5) a tento dokument dal Eliezérovi, aby sa mal v dome nevesty na čo odvolávať (Pirke de Rabi Eliezer kap.16).

Prečo za Rebekinu rodinu jedná jej brat spolu s matkou, a o otcovi nie je ani len zmienka, sa dá vysvetliť niekoľkými spôsobmi. Všeobecne sa verí, že Rebekin otec bol už veľmi starý (to bol ale aj Abrahám!) a preto ho zastupoval jeho syn Lábán. Dôvody môžu byť ale aj iné. Tým najjednoduchším by bola skutočnosť, že Betúel bol už mŕtvy, podobne ako Sára, hoci a napriek tomu do “jej” domu/stanu bola Rebeka, slovami Písma, ako Izákova nevesta, uvedená.

Dôvodom môžu však byť aj pozostatky matriarchátu. Je doložené, že práve on predchádzal patriarchát. Kým sa nepoznala funkcia muža pri splodení dieťaťa, žena bola považovaná za jedinú, ktorá zodpovedá za nový život,  a podľa tejto viery bola aj uctievaná. Bola to bohyňa-matka, niekto posvätný, na kom je závislá budúcnosť ľudstva. Všetci prijímali jej tehotenstvo a pôrod ako jej nadprirodzenú schopnosť a preto bývala vo veľkej úcte. Bola hlavou spoločenstva, ona určovala chod života. Funkcia otca neexistovala a za deti  rozhodovala matka. Za dievčatá niesol zodpovednosť aj najstarší brat, ktorý bol vnímaný ako príbuzný, narozdiel od otca, ktorého podiel v tej dobe nebol známy a teda pojem “otec” vlastne neexistoval. V našom biblickom príbehu takto vystupujú naozaj Milka a najstarší brat Lábán. Možno Lábánovo vyjednávanie bolo pozostatkom pôvodne takto organizovanej ľudskej spoločnosti.

Akonáhle však muži odpozorovali súvislosti a zákonitosti  okolo pohlavia ženy a odkryl sa im poznaním fakt, že na splodení nesú svoj podiel, ich postoj k ženám sa začal postupne meniť. Ženu začali vnímať už len ako akúsi nádobu, ktorá drží formu a seba povýšili na výlučný dôvod vzniku nového života. Zrodila sa patriarchálna spoločnosť. Tendencie mužskej spoločnosti zachádzali až tak ďaleko, že žena začala byť ponižovaná, sú obdobia a kultúry, v ktorých bola považovaná dokonca za menej, než zviera. Toto trvalo až do obdobia objavu ženských pohlavných buniek kedy sa sily začali vyrovnávať. Až na niektoré kultúry, dnes máme rovnomerné rozloženie síl a vzájomnú rovnoprávnosť.

Rebekina rodina mohla teda používať ešte pôvodné, staré matriarchálne zvyklosti v už existujúcej patriarchálnej spoločnosti.

Podľa Jozefa Flavia povedala Rebeka Abrahámovmu sluhovi:”…môj otec bol Betúel, ale je mŕtvy a Lábán je môj brat a spolu s matkou sa stará o všetky naše rodinné záležitosti a je strážcom môjho panenstva (Židovské starožitnosti, kniha 1 kap.16, odsek 2).

Midraš učí zároveň, že Betúel neprial Rebekinej svadbe a tak cez noc zomrel, a preto žiadali prítomní aby ostala ešte doma, kvôli jeho smrti (Genesis raba 60.12).

O vydaji Rebeky sa celý čas príbehu rozhoduje bez nej (tak to bývalo v Oriente zvykom), ale nakoniec sa predsa len čaká na jej súhlas, lebo bez súhlasu ženy, túto vydať nebolo možné (Genesis Raba 60.12; TB Kidušin 41a).

Výber nevesty sa naviac celý čas točí okolo jej Božieho výberu a celá udalosť je kladená do roviny Božieho zámeru (1M 24.50), pretože podľa rabínskej tradície, správneho partnera určuje človeku Boh (TB Moed Kátán 18b). Tento dôvod je tiež vyjadrený v texte absenciou ponuku na sobáš ako odmietnuť tak ju potvrdiť (Sforno) a berie sa ako vôľa Božia (1M 24.50). Maimonides cituje Lábanove slová (24.51) ako potvrdenie, že Písmo udalosti pripisuje Bohu.

Podľa Mišny bývalo panne dopriate sa na sobáš pripraviť. Išlo o dobu dlhú okolo jedného roka (TB Ketubot 57b, Genesis Raba 60.12). Raši pokladal použité slovo “jamin” (dni) ako rok, takže v spojení s číslovkou 10 to interpretoval ako 10 mesiacov, či 1 rok, inak tiež vnímané ako neurčito dlhú dobu.  Rav Hisda interpretuje slovo “dni” tiež ako “rok”. Gemara usudzuje na dva dni, s čím Eliezér nesúhlasí a na to sa nezmyselne hovorí už o dňoch desiatich. Z toho Gemara učí, že zo slova “jamin” je nutné vyvodiť “rok”, podobne ako v 3M 25.29. Tak bolo navrhnuté znenie 10 mesiacov (TB Ketubot 57b).

Podobne učí Mišna, že panna má na prípravu k svadbe 12 mesiacov od požiadania o ruku (Mišna Ketubot 5.2; TB Ketubot 57a).

Nakoľko sa ale jedná o Bohom naplánovaný sobáš, Eliezér vyprosuje okamžitý odchod, a nie čakanie 10 mesiacov, s čím Rebeka súhlasí. Stretnutie s Rebekou a jej pytačky mali tak hladký priebeh preto, lebo obaja si boli od narodenia určení (Pirke de Rabi Eliezer kap.16) a aj Rabi Reuben ben Estrobile učil, že podľa 1M 24.50-51 sa dá vyvodiť, že Boh predurčuje ženu a muža do manželstva (TB Moed Kátan 18b) a všetko tak bolo chápané ako slovo od Pána (Genesis Raba 60.10; Pirke de rabi Eliezer kap. 16).

S Rebekou odchádza aj jej dojka a slúžka, lebo to tak bývalo v orientálnej spoločnosti zvykom (Ibn Ezra), pretože dievča nesmelo byť na ceste  v noci s cudzím mužom (Pirke de Rabi  Eliezer kap.16).

Rebekino požehnanie (…staň sa matkou tisícov desaťtisícov…) je bežné ako v Biblii, tak v celom Ugarite a Kanaáne a znamená niečo ako “nespočetné množstvo” (tiež 5M 32.30, 33.17; 1 Sam 18.7, 8; 21.12; 29.5; Mich 6.7; Ž 68.18; 91.7; 144.13).

Stretnutie Izáka s Rebekou predchádza Izákovo vyjdenie na pole. Midraš vysvetľuje, že “poprechádzať sa” je treba interpretovať ako “rozjímať”, zato Raši hovorí o “porozprávaní sa s Bohom”. A práve na základe tohto tvrdenia sa Izák pokladá za zakladateľa popoľudňajšej modlitby (Genesis Raba 60.15; Abrahám založil rannú modlitbu (19.27) a Jákob večernú (28.11) – TB Berachot 26b).

Pole (sade) bývalo miesto, kam sa vychádzalo za božstvom. Ugaritské texty hovoria o “božom poli”. Jeremiáš ho neskôr považuje už len za pozostatok pohanských kultov a varuje pred modloslužbou (25.27; 27.1-4). Aj Hospodin mal pôvodne v ranom judaizme  “svoje” pole, kde bolo možné od Neho získať rôzne znamenia (1S 19.3; 20.35). Daněk dokonca odvodzuje pôvod jedného z Božích mien – Šadaj, zo slova SADE – pole.

Zohar učí, že okamih stretnutia Eliezéra s Rebekou je totožný s okamihom Izákovej popoludňajšej modlitby (Zohar, Berešit, oddiel 1,str. 132a).

Pred stretnutím s Izákom si Rebeka zakryla tvár závojom (24.65), čo sa stalo základom pre zvyk haliť nevestu do závoja. Pôvodne to ale bol bežný zvyk  pri stretnutí s cudzím mužom. Závoj býval bežnou súčasťou ženského oblečenia (reliéfy z Lakíša alebo Beni Chasanu).

Rebekino uvedenie do stanu Izákovej mŕtvej matky Sáry, býva opäť (podobne ako Lábánovo jednanie za Rebekinu rodinu) zdrojom rôznych polemík. Jedni sa zhodujú na tom, že po príchode Rebeky, Abrahám už nežil a tak nemohla byť privedená k nemu (to nežila ale ani Sára!). Ja sa prikláňam k možnostiam a/ oddeleného bývania žien a mužov, alebo b/ pozostatok matriarchátu. Text totiž ešte ďalej hovorí o Abrahámovom ďalšom manželstve takže musel ešte žiť, i keď toto mohlo byť kompilačnou vsuvkou.

Rabín José učil, že Izák držal za matku smútok 3 roky. Po troch rokoch sa oženil s Rebekou a prestal smútiť. Na základe toho učil, že kým sa muž ožení, jeho láska je upriamená na rodičov, akonáhle sa však ožení, jeho láska sa presunie na manželku, “Preto muž opustí svojho otca i matku a prilnie k svojej žene” (1M 2.24) 〈Pirke de Rabi Eliezer〉.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Sväté Písmo, Starý Zákon I. (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1992)
  • Pět knih Mojžišových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentáre ku Genesis (Dobrá Kniha, Trnava 2008)
  • Výklady ke SZ I. (ČBS, Praha 1991)
  • Pirke de Rabi Eliezer (preklad a poznámky Gerald Friedlander)
  • Midrash Rabbah: Genesis (preklad Harry Freedman a Maurice Simon, 2.diel)
  • Zohar (Stanford University Press, 2004, str. 240)
  • Abraham Ibn Ezra: Komentáre k Tóre (NY 1988)
  • Obadiah ben Jacob Sforno: Komentár k Tóre (Venice 1567; Brooklyn 1997)
  • Maimonides: Sprievodca hľadajúcich (Káhira 1190; NY 1956)

 

 

CHANUKKA 5777

Chanukkija je časopriestorovou  metaforou chrámovej menóry, ktorá stávala na severnej strane svätyne, oproti stolu na predkladané chleby, vpravo od západnej strany, ktorú prekrýval parochet, bohatý záves deliaci vnútorný priestor na svätyňu a veľsvätyňu. Dnes zakrýva parochet v synagógach aron ha-kodeš – svätú schránu so zvitkami Tór.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Veľsvätyňa ukrývala archu zmluvy (aron ha-brit), nazývanú tiež Božia archa (aron Elohim). V nej boli uložené dosky s Desatorom, podľa tradície aj tie prvé – rozbité, Áronova palica, ktorá zakvitla mandľovými kvetmi a miska s manou.

Chrámová menóra, nazývaná aj “večné svetlo” (ner tamid), bola vyrobená z tepaného zlata. Jej ramená boli zakončené kalíškami s imitáciou kvetných lupeňov, do ktorých sa lial olivový olej, ktorý udržiaval horieť svetlo podľa Božieho nariadenia, vždy od večera do rána.

Chanukkové udalosti znovuzasvätenia chrámu po helénskom znesvätení  a jeho uvedenie do pôvodnej prevádzky, zaviedli zvyk každoročného zapaľovania svetiel vo všetkých židovských domácnostiach. Zapaľuje sa v menórach, už nie sedemramenných, ako bola tá v chráme, ale osemramenných, s prídavným deviatym ramenom pre pomocné svetlo, na pamiatku ôsmych dní, počas ktorých olej horel, napriek tomu, že jeho množstvo bolo pôvodne dostatočné len na horenie počas jednej noci. Viac oleja s pečiatkou veľkňaza, ktorá zaručovala jeho obradnú spôsobilosť, sa totiž po víťaznom Makabejskom povstaní, ktoré viedla rodina Hasmoneovcov na čele s Júdom Makabim, nenašlo.

ch15

foto: autorka

170 ilustr.: autorka

Chanukkový zázrak, kedy olej vydržal horieť osem plných nocí, udržiava v sebe neochvejnú snahu ľudu, zachovať svoju vieru a obhájiť Stvoriteľa. Osem dní, potrebných na výrobu nového oleja, korešponduje aj s ôsmym dňom obriezky – zmluvou krvi. Zmluvou, uzavretou medzi Bohom a Jeho ľudom.  Zmluvou zabezpečujúcou budúcnosť a pre budúcnosť uzavretou. Uzavretou síce v minulosti, ale aj s budúcimi generáciami.

Ôsmy deň symbolizuje zároveň svet, čo ešte len príde → olam ha-ba. Ôsmy deň stvorenia, ktorý ešte len nastane. Prvých šesť dní Boh Tvoril svet. V siedmy (prítomnosť → olam ha-ze) si odpočinul od všetkej svojej práce a tento 1.posvätil a 2.požehnal (preto dve sviece pri požehnávaní šabatu), v ňom svet stále trvá v očakávaní dňa ôsmeho – “sveta, ktorý príde” → olam ha-ba.

Chanukka – sviatok svetiel (chag ha-urim) tým v sebe spája minulosť s budúcnosťou, je nadčasová a vracia k Zdroju, kam raz všetci dôjdeme v historickom návrate znovuzrodenia. Tú súčasnú púť môžeme zapaľovaním chanukkových svetiel prelínať v kvázi spomienkach na počiatok, s očakávaním návratu až bude každý na to pripravený, s dostatkom skúseností, až svet prejde úplnou nápravou (tikun olam). Dovtedy skrze chanukkové svetlo môžeme v náznakoch uvidieť Svetlo Počiatku, ktoré pôvodne obsiahlo celý priestor, avšak, ktoré bolo pred očami tohto sveta ukryté pre spravodlivých sveta budúceho. Svetlo, ktoré je známe rodiacim sa deťom ako čosi bytostne blízke, ktoré ale úderom anjela pri prvom nádychu – úderu tohto sveta, strácajú schopnosť vidieť.

Ôsmy deň symbolizuje večnosť, v ktorej neexistuje žiadne “pred” a “po”, je to zdroj existencie a času. Sama Tóra je v čase a priestore písaná, ale študovaná je vo svojej nadčasovosti, akoby z pohľadu ôsmeho dňa.

-chanele-

MYSTICKÝ VÝZNAM OBRIEZKY

Keď mal Abram 99 rokov zjavil sa mu Ha-Šem a riekol mu: “…Ja som Boh Všemohúci, kráčaj predo mnou  a buď čestný (hebrej.:tam; priamy) (hebrej. tiež dokonalý), uzavriem zmluvu medzi mnou a tebou a preveľmi ťa rozmnožím…staneš sa otcom mnohých národov…Abrahám bude tvoje meno…všetko mužské, nech je medzi vami obrezané. Dajte si obrezať mäso svojej predkožky a bude to znamením  zmluvy medzi mnou a vami, keď je obrezaný každý kto má osem dní medzi vami…a to v dome narodený sluha, ako aj od cudzincov za peniaze kúpený…” (1M 17.1-14).

Hebrejský termín pre obriezku je BRIT MILA (hlm tyrb))) = zmluva obriezky. Niekedy býva nazývaná aj Zmluva krvi. Odstraňuje sa pri nej predkožka, hebrej. ORLA (  עורלה  ). Pôvodne tento termín označoval ovocie novozasadeného stromu, ktoré sa prvé tri roky nesmelo  konzumovať, vo štvrtom bolo považované za posvätné a muselo sa ako prvotina (druh obete) odviesť do Chrámu, až piaty rok pripadla úroda majiteľovi na konzum (3M 19.23-25).

Pri odstránení časti predkožky vytečie krv a táto sa stáva súčasťou zmluvy (obriezka je u konvertitov znakom prijatia do komunity a v prípade, že je dotyčný už obrezaný zo zdravotných dôvodov, mohel nechá z už obrezaného údu, vytrysknúť aspoň jednu kvapku krvi). Krv teda zohráva počas rituálu významnú úlohu. Významnejšiu, než si bežne dokážeme predstaviť. Krv (hebrej.  דם  ) je nositeľkou života. Tóra hovorí, že v krvi je život a preto sa nesmie jesť (3M 17.10-16), nesmie sa preliať (vražda, zabitie), po porážke zvieraťa sa táto musí zakopať a aj menštruujúca žena a žena po pôrode po očistení musí odviesť do chrámu obeť za hriech (!). Prečo? Začnem stvorením človeka.

Po jeho stvorení Boh vdýchol do nozdier človeka dych života – ruach chajim (רוח חיים) a ten sa stal živou dušou – nefeš chajim (חיים vpn) (1M 2.7).

Boh teda do nás niečo vdýchol. Znamená to, že vlastne do nás vložil svoj výdych a my sme prvým nádychom začali žiť a každým ďalším sa pri živote udržujeme. Výdych-nádych, výdych-nádych. Tak to medzi nami a Stvoriteľom pulzuje.

Predstavte si, že vydychujete do balóna svoj dych (výdych=dych=nádych). Vkladáte tým do balóna niečo, čo bolo predtým vašou súčasťou, akoby niečo zo seba.

Boh je čisté vedomie, čistý duch a teda pri výdychu, ktorým nás oživuje vlastne vkladá do nás kúsok zo seba! Hebrejské slovo dych – ruach (רוח ) znamená aj duch. Boh teda svojim dychom vkladá do nás svojho ducha. Ruach znamená ale aj vietor, vánok…= pohyb vzduchu, ktorý dýchame a je to práve kyslík, ktorý ako súčasť vzduchu, nás udržuje pri živote. Žiadny iný plyn! A kde sa dostane kyslík po našom nádychu? Poviete: Predsa do pľúc! Ale aby sme mohli žiť, nestačí to. Musí byť “vložený” do krvi(!) a za pomoci červených krviniek roznesený do všetkých kútov nášho tela. Myslím, že nikomu z vás netreba už viac vysvetľovať podstatu významu krvi a prečo na ňu Tóra kladie tak veľký dôraz.

Preto je krv preliata obriezkou znamením zmluvy, preto ju nemožno konzumovať, preto sa jej preliatie trestá, preto ju po porážke zvieraťa treba úctivo “pochovať” (podobne ako sa pochovávajú poškodené knihy, ktoré sa už nedajú používať a nesú Božie Meno), preto žena po pôrode a mesačnej nečistote odvádza obeť za hriech…krv je posvätná.

Niekto namietne, že prečo sa obrezáva pohlavný úd a nie napr. ucho alebo prst? Možno odpovedať jednoducho, že mužský pohlavný úd, ako zdroj nového života je svojou funkciou (podobne menštruujúca žena, ktorá sa po ukončení menštruácie stáva plodnou) vlastne totožný s Božím výdychom dychu života. Aj dych Boží dáva život a aj skrze pohlavné orgány vzniká život.

Možno ale odpovedať aj komplikovanejšie, zachádzajúc už ďalej do hĺbok kabaly, kedy vieme, že “pohlavný úd” zodpovedá sefire JESOD (základ; dsy ), na ktorom stojí svet, lebo cezeň prechádza stredný stĺp rovnováhy (TB, Chagiga 12a) a svet stojí na spravodlivom (cadik; TB, Suka 45b), bezúhonnom človeku (tam; 1M 17.1), takom, akého chcel mať Boh Abraháma, keď s ním uzatváral zmluvu (1M 17.1-14). Novonarodený chlapec po obriezke dostáva svoje meno a stáva sa členom židovskej komunity. Obriezkou sa podľa tradície stáva dokonalým (tam) a niektorí biblickí muži , ako napr. Noe, sa narodili už obrezaní (Midraš de-rabi Natan).

illan

Odrezaná predkožka, ako súčasť kože ór (עור), ktorú kabala chápe v zmysle polarity negatívne (duchovno je pozitívne, hmota negatívna) je v prenesenom význame šupka, škrupina, ktorá bola odstránená.

Duchovno a pozitívum je stotožňované  so svetlom (tiež) ór (ale s alefom  אור) a hmota, koža ako negatívum a teda ne-svetlo, resp. nedostatok svetla, (pozitívum/duchovno=svetlo) a obe stoja v protiklade ako dobro – tov (טוב) a zlo – ra (רע). Judaizmus nechápe zlo ako niečo výslovne zlé, ale ako nedostatok svetla a dobra. Je to len iná polarita skutočnosti.

Predkožka ako niečo, čo predtým čosi obaľovalo, plnila funkciu šupky či škrupinky , ktorá ako zlo, po odstránení ukázala plod – tj. dobro, svetlo, duchovno.  Za šupkou, či škrupinkou možno vidieť tiež KLIPOT ( twpylq ) (viac v pripravovanom článku), ktoré sú črepinami obalov niekdajších sefirot predchádzajúcich svetov.

© chanele

Súvisiace články:

LECH LECHA 6. – OBRIEZKA

Keď menil Boh Abramovi meno na Abraham a predstavil sa mu El Šadaj, zároveň mu povedal: “…choď predo mnou a buď čestný”(1M 17.1) (…hithalech lefanaj vehje tamim”). Ak budeme slovo “tamim” – čestný/bezúhonný, vnímať v kontexte okolitých kultúr, ktoré mali bezprostredný vplyv na Abraháma, nakoľko predtým než sa stal zakladateľom nového náboženstva (…staneš sa otcom mnohých národov…), bol príslušníkom jednej z nich, prídeme na to, že veta: “Kráčaj predo mnou a buď čestný”, alebo bezúhonný, zodpovedá akkadskému “ina mahrija ittallak…”, fráze zo zmlúv o udeľovaní kráľovských grantov, tzn. ide o terminus technicus na vyjadrenie lojálnosti kráľovi. V Abrahámovom príbehu ide ale o úplné zameranie sa na Boha.

Rabbi Jehuda dával toto slovné spojenie do kontrastu s výrokom “Noe chodil s Bohom” (1M 6.9) a vysvetľoval rozdiel medzi nimi tak, že Abrahámovi, ktorého morálna sila bola veľká kázal Boh kráčať popredku, naopak Noe, ktorý bol slabý, tak “chodil s Bohom” (podobne Henoch).

Rabbi Nehemia zas vysvetľoval, že Noe bol ako priateľ kráľa, ktorý ide temnými uličkami v blate, a ktorého kráľ vyzve na prechádzku s ním, kdežto Abrahám je priateľom, ktorý osvetlí svetlom z okna priateľa – kráľa, a ten ho požiada aby mu svietil na cestu. Tak má Abrahám ukazovať národom, kto je svetlom v Izraeli a šíriť tak Božie slovo (rabbi Reš Lakiš).

Midraš vysvetľuje slová o Noemovi v zmysle, že Noema Boh podporoval, kdežto Abrahám konal pre Boha niečo ako misiu.

Potom nasleduje zasľúbenie potomstva (“…urobím ťa otcom mnohých národov…” 1M 17.5) a uzavretie zmluvy (1M 17.7) a ako znamením tejto zmluvy udáva príkaz obriezky (1M 17.11).

Rabíni učia, že napriek všetkým prikázaniam, ktoré Abrahám dodržiaval, a smel kráčať pred Bohom a  nie len  vedľa neho, nebol dokonalý. Takým sa mal stať až obriezkou, ktorá bola označená za znak zmluvy medzi ním a bohom, medzi Bohom a jeho potomstvom (1M 17.10).

Podľa rabbi Ammiho mal Abrahám pred obriezkou vládu nad 243 svojimi orgánmi, po obriezke predkožky mu dal Boh vládu aj nad obrezaným orgánom, oboma očami a oboma ušami. Týchto 5 orgánov zodpovedá číselnej hodnote písmena HE ( h ), o ktoré bolo Abrahamovo meno rozšírené. Mišna upresňuje, že nedodržanie micvy obriezky je jeden z 36 prehreškov, kvôli ktorému je jednotlivec vyhladený zo svojho ľudu.

Raši dopĺňa, že dodržanie “slúž mi zachovávaním prikázania obriezky” zabezpečuje Abrahámovu dokonalosť (slovo bezúhonný, priamy, možno preložiť aj ako dokonalý). Takúto blízkosť s Bohom, akú mal Abrahám, treba dosiahnúť vlastným pričinením, lebo keby sa muž narodil bez predkožky, nemala by chýbajúca zmysel (Radak).

Od obriezky závisí požehnanie potomstva aj vlastníctvo zeme.

Hebrejský termín predkožka (orla) sa používa aj vo význame prekážky, ktorá bráni úspešnému výsledku (3M 26.41; Jer  9.25; Ez  44.7). Jej odstránenie podľa tradície napomáha vrátiť sa do duchovného stavu v akom bol Adam pred hriechom – podľa legendy sa Adam “narodil” bez predkožky a po hriechu mu táto narástla (TB, Sanhedrin 38b) ako symbol prekážky, ktorú vytvoril medzi sebou a svätosťou (Chumaš).

Obrezávali sa ale aj obyvatelia predkolumbovkej Ameriky, Polynézie, Egypťania, Edómčania, Amónčania, Moábčania, niektoré africké aj austrálske kmene, dodnes sa obrezávajú napríklad aj muslimovia. Znamená to, že obriezka bola bežnou praxou a jedným z najstarších rituálov ľudstva.

V mimoizraelskej komunite môže súvisieť s prírodnými kultmi a uctievaním plodivej sily. Jej skutočné a prvotné dôvody nie sú známe. Realizuje sa odrezaním predkožky dojčaťa, alebo dospievajúceho muža (moslimovia).

Herodotos, otec dejepisu, jej pripisoval hygienické dôvody. Iní sa domnievajú, že ju možno vysvetliť psychologickými dôvodmi. Ďalší v nej vidia spomienku na staré krvavé obety, alebo na posvätné mrzačenie.

V biblickom príbehu je znakom zmluvy, bolestným podrobením sa Božej vôli. Obrad však nestačí, je nutná aj obriezka srdca (5M 10.16 a 30.6).

V Tóre sa nachádza jedna staroveká pasáž, ktorá by mohla čo-to objasniť. Ide o obrezanie Mojžišovho syna jeho manželkou Cipporou (Midjánka a teda aj Midjánci museli tento rituál robievať), na zachovanie jeho života(!). Obriezku sprevádza jej veta:”…si môj ženích, je to spečatené krvou…” (2M 4.25). Výraz “chatan” pre ženícha  je totožný s arabským výrazom pre obriezku. Odborníci sa domnievajú, že je to preto, že v muslimskej komunite býval obrezávaný muž pred ženbou a teda ho akoby zasväcovala do nového stavu, podobne ako obriezky afrických muslimských žien. Prípadne býval dávaný na roveň krvácaniu pri deflorácii panny. Obaja vtedy vstupovali do dospelosti a plodného života.

Heodotos tvrdil, že Izraeliti, Edomiti, Ammoniti, a Moábiti prijali obriezku od Egypťanov a tí ju prevzali od Etiópčanov. Pod ich vplyvom ju zaviedli vraj aj Arabi a to ešte pred Mohamedom. Islam ju potom rozšíril do všetkých končín. Korán sa o nej údajne nezmieňuje vôbec.

Rav Zeira napočítal 5 vecí, ktoré môžu byť neobrezané:

  1. uši (1M 6.10)
  2. jazyk (2M 6.12)
  3. srdce (5M 10.16)
  4. predkožka (1M 17.14)
  5. stromy (3M 19.23)

Učil, že všetky národy sú neobrezané v prvých štyroch prípadoch a celý dom Izraela je neobrezaného srdca, keď neplnia vôľu Božiu.  Učil, že v budúcnosti odníme Boh od Izraela neobriezku ich srdca,  tak ako hovorí Ez 36.26 a 1M 17.11: “…a odstránim kamenné srdce vaše a dám vám srdce z mäsa…”

Obriezka je chápaná tradíciou ako jedna z 10.-tich skúšok Abraháma (podľa Rašiho: 1. ukrývanie sa v jaskyni pred kráľom Nimrodom, ktorý ho chcel zabiť 2. Nimrod hodil Abrama do ohnivej pece  3. príkaz opustiť rodinu a vlasť a odísť do Cháránu  4. hladomor v zasľúbenej krajine  5. únos Sarah egyptským faraónom  6. zajatie Lóta  7. oznámenie, že potomstvo bude trpieť pod 4 nadvládami  8. príkaz obriezky,  9. zahnanie Hagar a Izmaela  10. spútanie Izáka; podľa Maimonida:  1.opustiť Ur a odísť do Cháránu  2. hladomor  3. únos Sarah faraónom  4. vojna so 4 kráľmi  5. dieťa s Hagar, keď sa zdalo, že Sarah neporodí  6. obriezka  7. únos Sarah Abímelechom  8. odchod Hagar  9. odohnanie Izmaela  10. spútanie Izáka).

Má sa jej podrobiť vo vysokom veku, ešte pred splodením Izáka, aby tento mohol byť splodený vo svätosti a že hoci oslabený, môže splodiť syna (Radak).

Za obriezku je stanovený ôsmy deň po narodení, ale Abrahám a všetci jeho príbuzní museli byť obrezaní okamžite. Len Izák bol obrezaný podľa predpisu na ôsmy deň, lebo v čase vydania príkazu ešte nežil.

Osmy deň je symbolický, lebo nasleduje po siedmych dňoch stvorenia. Zavádza ale aj fakt, že všetky detské obete v okolitých národoch bývali tiež konané na ôsmy deň (môže byť obriezka kvázi ústupok ako zamedziť obetiam, ale pritom dať ľudu navyknutému na rituál, priestor pre realizáciu???). Aj zasvätenie prvorodeného zvieraťa Bohu v neskoršom Mojžišovom zákone sa konávalo na ôsmy deň (2M 22.29) a toto jeho obetovanie nesmie prebehnúť pred ôsmym dňom (2M 22.27). Z ezoterického pohľadu je 8 symbolom sveta budúceho – olam ha-ba.

Podľa Maharala sa s číslom 7 spája prirodzený poriadok sveta, preto 8 symbolizuje povznesenie človeka nad obmedzenia prírody, ktorým predkožka je a jej odstránenie ako prekážky duchovného rastu presahuje tento prirodzený poriadok (Chumaš).

Môže tiež súvisieť s ním, že ôsmy deň je pre rodičku dňom očisťovania. (bližšie o obriezke z mystického hľadiska pojednávam v samostatnom  článku, link naň je na konci článku).

Dospelý muž, ktorý sa nedá obrezať, stráca podľa tradície nárok na olam ha-ba a potrestaný býva buď predčasnou smrťou, alebo bezdetnosťou (bezdetnosť však nie vždy býva chápaná v judaizme ako trest, ale aj ako možnosť Božieho zásahu a zázraku).

Obriezka sa týka aj otrokov a konvertitov na judaizmus.

Izák dostáva meno Jicchak, ktoré sa prekladá zhruba ako “smiešok” (?), či “spôsobujúci smiech”, pretože pri oznámení zasľúbenia  jeho narodenia sa smial aj Abrahám aj Saraj. Abrahám preto, že sa tešil lebo uveril Bohu, Saraj preto, lebo pochybovala (1M 18.12). Preto sa Boh na Saraj hneval a na Abraháma nie (Raši).

Maimonides učil, že ten kto prijíma judaizmus a nie je židovského pôvodu je počítaný medzi učeníkov Abraháma, preto  sa konvertiti môžu modliť “…Boh našich otcov…”nakoľko Abrahám je ich otcom (pridáva sa im po konverzii k menu prídavok “ben Abraham”), lebo: “…budeš otcom mnohých národov…”. Maimonides tak nevidel žiadny rozdiel medzi rodenými Židmi a konvertitmi a vychádzal ako inak z Písma, v ktorom sa hovorí: “…jeden zákon platí pre teba a tiež pre cudzincov, ktorí bývajú s vami po všetky pokolenia…”(4M 15.15). Kým Izraeliti pochádzajú od Abraháma, Izáka a Jákoba, konvertiti pochádzajú od Boha, skrze ktorého slová boli vo svete stvorení.

© chanele

Súvisiace články:

Odporúčaná literatúra:

  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (1988)
  • Výklady ke Starému Zákonu (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesisi (2008)
  • midraš Berešit Rabba

BRIT MILA

BRIT MILA

Zmluva s Izraelom má svoje počiatky u Abraháma. Jej podoba je telesná aj duchovná. Obe sa navzájom prelínajú. “Jeho jediného som povolal, požehnal a rozmnožil som ho” (Iz 51.2).

Abrahámova viera a život vymedzuje v sebe jeden spoločný princíp, odovzdávaný z generácie na generáciu. Je to zmluva medzi Bohom a Abrahámom, prenesená na jeho potomkov. Zmluva o živote, spečatená obriezkou ako symbolom posvätnosti ľudskej sexuality a života, pokiaľ je táto a tento, pod kontrolou intelektu a Boha, aby tak človek na večnú pamiatku uchovával a dodržiaval svoju podriadenosť Stvoriteľovi a nezvrhol sa k automatickému inštinktívnemu konzumnému až násilnému preciťovaniu, čím by ľudská schopnosť tvoriť, už nadobudla profánny charakter.

Židovstvo sa dedí po matke. Akékoľvek dieťa, chlapec, či dievča, dedí židovskú národnosť podľa rodovej príslušnosti svojej matky. Byť Židom teda nemá politický ani náboženský podtext, je to príslušnosť k rodu. Svoju generickú príslušnosť nemožno stratiť! Ani konverziou na iné náboženstvo. Dokonca ani vtedy, ak sa židovská matka rozhodne svojho syna neobrezať! Chlapec po rodovej línii ostáva Židom, síce neobrezaným, ale v génoch nesie pečať svojich židovských predkov.  Obriezka (Brit mila) je až spečatením tejto príslušnosti. Doslova, akoby pečaťou na vzácnej listine. Avšak nemožno povedať, žeby Židia fungovali ako etnikum tak ako iné národy, pretože kto bol vlastne Abrahám? On nebol Žid. Jeho otec bol “blúdiacim Amorejcom”. Pochádzal z Chaldeje (Babylónia), ktorá sa sformovala na území pôvodnej ríše Akkad a Sumer. Aké gény by sme mali možnosť nájsť u Abraháme, keby sme tú možnosť mali? Jeho rodina sa “vyčlenila” spomedzi spoločnosti, začnúc uctievať konkrétne božstvo. Takže v tomto zmysle sa jednalo skôr o príslušnosť k rodine, uctievajúcej “boha predkov”  a až časom sa z Abrahámových potomkov vyformoval národ, ktorý dnes vnímame ako židovský. (viď tiež článok ABRAHÁMOV PôVOD )

Prostredníctvom obriezky je chlapec prijímaný do Abrahámovho zväzku. Až vtedy sa stáva synom zmluvy. Obriezka sa (ak tomu zdravotný stav dieťaťa nebráni) koná na ôsmy deň po narodení a to aj keby mal tento pripadnúť na Šabat, či iný sviatok. Sú prípady, kedy sa z nejakých príčin nedá presne určiť či sa dieťa narodilo ešte v piatok, alebo už v sobotu, vtedy sa obriezka posúva na pondelok; ak je tento jom tov, tak až na utorok.

Obriezka je sama o sebe jednoduchý úkon, avšak vyžaduje si veľmi prísne hygienické pravidlá a preto sa aj v minulosti zásadne prevádzala vždy v synagóge, lebo domáce podmienky jej nie vždy plne vyhovovali. Podobne, ako sa dnes akékoľvek, aj jednoduché zákroky robia v ambulanciách, alebo v nemocniciach a nie v bytoch.

Obriezku robí muž na to školený – mohel.

Okrem spečatenia zmluvy je obriezka tiež symbolom neochvejnej dôvery, ktorú preukázal Abrahám Bohu. Obrezať vlastného a jediného syna v tak pokročilom veku, nie je vôbec jednoduchá vec! Skúste si ktokoľvek z Vás predstaviť, že by mal niečo také urobiť a ešte bez prítomnosti lekára…

Aj preto nadobúda obriezka v judaizme tak veľký a výrazný význam.

Mohel nemusí byť chirurg, ale musí mať na vykonávanie obriezky osvedčenie vystavené ako rabínmi, tak lekármi.

Pôvodne sa obriezka robila kamenným nožom (Joz 5.2) – snáď obsidiánovým, alebo jemu podobným. V dnešnej dobe sa ale na to používajú vyvarené a dezinfikované, tradičné chirurgické nástroje.

Ak by mohel nedodržal prísne hygienické pravidlá, osvedčenie by mu bolo odobraté.

Mohel býva obvykle dopredu dohodnutý a to dokonca už aj pred narodením dieťatka. Ak je v rodine viacej chlapcov, je zvykom, že všetkých obrezáva ten istý mohel.

Slúžiť ako mohel je veľká česť a nikdy sa za vykonávanie tejto činnosti neberie plat. Mohel má okrem tejto funkcie ešte svoje vlastné zamestnanie, ktoré ho živí.

Vzhľadom na význam, je obriezka veľmi slávnostný akt (viď. video).

Dieťatko je od matky odnesené  najčastejšie svojou starou mamou. V synagóge ho preberá do náručia kmotor, alebo jeho vlastný starý otec a ten ho odovzdá mohelovi. Za kmotra môže byť požiadaný ktokoľvek. Opäť, je to veľká česť.

Pri vstupe kmotra s dieťaťom do sály, všetci prítomný odriekajú 26 verš 118-teho Žalmu: “Požehnaný, ktorý prichádzaš,” (“Baruch ha-ba,”).

Obriezka prebieha pri dvoch slávnostných kreslách. Na jednom sedí kmotor a druhé je prázdne – prináleží prorokovi Eliášovi, ktorého príchod sa spája s mesiášskym vekom (Mal 3.23) – podobne ako na Pésach, kedy sa očakáva jeho príchod; a jeho prítomnosť sa predpokladá na každej obriezke. Verí sa, že nie je dôvod aby neprihliadal na spečatenie zmluvy s novým členom spoločenstva, ako akési zadosťučinenie k biblickému príbehu, v ktorom pôvodne smútil nad tým, že Izrael opustil zmluvu (1Kor 19.10). Jeho prítomnosť zároveň udalosť mimoriadne posväcuje. Stáva sa jej symbolom.

Mohel uloží dieťa na podušku do Eliášovho kresla, obnaží ho, pomodlí sa predpísané biblické oddiele a potom odovzdá dieťa do náručia kmotra. Ten ho drží na poduške na vlastných kolenách, čoby živom oltári, hlavičkou k svojej hrudi a rukou mu pridŕža nožičky, aby sa počas úkonu nemyklo.

Mohel doprevádza obrad brachou: “Buď pochválený, Večný, Bože náš, Kráľ sveta, ktorý si nás posvätil svojimi prikázaniami a prikázal nám obriezku.”  Po odstránení predkožky odpovedá otec dieťaťa: “Buď pochválený, Večný, Bože náš, Kráľ sveta, ktorý si nás posvätil svojimi prikázaniami a prikázal si nám prijať tohto syna do zväzku našeho praotca Abraháma.” Ostatní prítomní dodávajú: “Ako bol uvedený do tejto zmluvy, tak nech je uvedený do Tóry, manželstva i dobrých skutkov.”

Úkon spočíva v odstránení predkožky, ktorá deťom prirodzene prevísa cez žaluď. Odkrytá blanka sa rozdelí na dve časti a pretiahne sa za žaluď (viď. obr.)

Potom sa krv z ranky odsaje, zastaví sa slabé krvácanie a priloží pripravený obklad.

Kedysi, do obdobia novoveku, robil mohel odsávanie (mecica) ústami. Z hygienických dôvodov (možnosť prenosu herpesového vírusu) sa tento spôsob v dnešnej dobe nahrádza odsatím za pomoci sklenej trubičky, alebo tampónu. Napriek tomu, vo veľmi ortodoxných komunitách sa údajne dodnes preferuje pôvodná alternatíva.

Ak je dieťa staršie ako osem dní, odporúča sa aj prítomnosť lekára.

Potom sa dieťa oblečie, mohel požehná víno, jemne kvapne z neho na pery dieťatka (Ez 16.6), položí mu ruku na hlavu a ešte raz zopakuje požehnanie. Kmotor upije z pohára vína a dieťa je vrátené matke.

Ranku treba ďalšie dni starostlivo ošetrovať a dávať pozor, aby sa kožtička za okrajom žaluďu nevrátila späť a znova ho neprikryla. Ranka sa hojí zhruba 3-4 dni. Mohel chodí priebeh hojenia kontrolovať.

Po obrade sa zvyčajne koná “seuda micva – slávnostné pohostenie prítomných, na pamiatku hodov, ktoré vystrojil Abrahám v deň, keď odstavili Izáka (1M 21.8).

Brit mila sa stala večným symbolom zmluvy medzi Bohom a Izraelom. Jej neprevedenie bývalo považované za zradu, ale v časoch ohrozenia, kedy jej neprevedenie malo zabezpečiť záchranu života a pod., bolo prijateľné.

V dnešnej dobe sa dosť často polemizuje nad zdravotným významom obriezky. Jej prívrženci z radov nežidov jej význam prikladajú hygiene a k nezanedbateľnému faktu, že židovské ženy trpia len mizivým percentom rakoviny krčka maternice.

Jej, naopak odporcovia, prízvukujú na jej ochranný význam a úlohu chrániť žaluď.

Biblická kritika vysvetľuje pôvod obriezky (je obvyklá aj medzi muslimským obyvateľstvom a bežná bývala aj v starovekom Egypte) nutnosťou zabezpečiť nejako hygienu v horúcom a prašnom prostredí púštnych oblastí, kde bola čistá voda vždy vzácnosťou a nebolo možné sa umývať tak často, ako by si to človek prial; a v podmienení na charakter oblečenia, sa mužom bežne stávalo, že zrnká piesku, ktoré sa dostali pod predkožku zapálili citlivú kožu žaluďa. Z tohto dôvodu sa podľa vedeckého vysvetlenia, zaviedol zvyk, predkožku odstraňovať, aby sa nečistoty nemali kde zachytávať.

operace_obriezka

    
– chanele –
Súvisiace články: