KRÁĽ A CISÁR

NACHMANOVE KÓANY – KRÁĽ A CISÁR

Bol raz jeden cisár a jeden kráľ. Obaja boli bezdetní a blúdili svetom, aby našli radu, ako splodiť deti. Raz sa obaja stretli v jednom hostinci. Hneď navzájom o sebe obaja vytušili, že sú urodzeného pôvodu a tak sa jeden druhému prihovorili. Prišli na to, že obaja hľadajú to isté a tak si sľúbili, že aksvoj problém vyriešia a jednému sa narodí chlapček a druhému dievčatko, umožnia obom deťom, aby sa zosobášili.

Tak sa aj stalo. Po ich návrate domov, sa jednému narodil chlapec a druhému dievča. Na dohovor však zabudli.

Obe deti boli vyslané na štúdiá. Nevedeli o tom, že sa ich otcovia poznajú, nepoznali ani ich vzájomnú dohodu. Zaľúbili sa, zasnúbili sa.  Po štúdiách sa obaja vrátili domov. Každý do svojho domova.

Obaja mladí po sebe ale veľmi smútili. Cisárova dcéra kvôli tomu odmietala všetkých potencionálnych ženíchov a kráľov syn, bol na tom psychicky stále horšie a horšie. Záhadu mladého kráľoviča odhalil až jeho komorník, ktorý bol s ním na štúdiách. Kráľ si spomenul na dohovorený sľub a poslal k cisárovi posla so správou, aby chystal svadbu. Cisár však už o jeho syna záujem nemal, ale zo slušnosti ho pozval, že si preverí jeho schopnosti vládnuť. Syn teda vycestoval. Cisár však nebol naklonený ich láske a všemožne usiloval o to, aby sa nezobrali. Mladí ľudia však boli odhodlaní vytrvať. Ušli na veľkej lodi do neznámej krajiny. Tam, keď oddychovali na brehu, princezná si zložila snubný prsteň, dala ho kráľovičovi a zaspala. Ten ho položil vedľa nej. Keď sa zobudila, odišli a prsteň zabudli na zemi. Keď si spomenuli, čo sa stalo, vydali sa ho hľadať, ale ani jeden z nich ho nenašiel, lebo si nepamätali miesto, kde sedeli. Nakoniec sa stratili aj jeden druhému.

Kráľovič došiel do nejakého kraja a nakoľko sa nevyučil žiadnemu remeslu, zamestnal sa ako sluha.

Cisárova dcéra sa nakoniec vrátila na pobrežie a tam ostala žiť. Živila sa ovocím stromov a dúfala, že sa raz všetko na dobré obráti.

Jedného dňa priplávala k pobrežiu loď syna bohatého kupca. Ten sa chcel cisárovou dcérou oženiť, ona ale súhlasila len pod podmienkou, že sa jej až do svadby nedotkne. Súhlasil. Keď sa priblížili k mestu, kde býval bohatý kupec, nahovorila ho, aby šiel dopredu otcovi ohlásiť, že si vezie nevestu a predtým dal ešte napiť svojim námorníkom z veľmi kvalitného vína, aby videli ako si svoju nastávajúcu cení. Urobil tak. Námorníci, ale popili toho vína veľa  a opití ostali ležať na zemi v prístave. Cisárova dcéra nelenila, odviazala loď a odplávala. Keď sa vrátil syn bohatého kupca a j s otcom do prístavu, loď bola preč a nikto z námorníkov, keď vytriezvel, nevedel vysvetliť kam sa podela.

Loď aj s cisárovou  dcérou zatiaľ plávala po mori až doplávala do krajiny, v ktorej žil kráľ, ktorý sa neoženil, lebo ho jeho vytúžená nechcela.

Keď uvidel cisárovu dcéru, rozhodol sa oženiť s ňou. Tá súhlasila len pod podmienkou, že a jej až do svadby ani nedotkne. Zároveň si vyžiadala jedenásť šľachtických dcér, ktoré by jej robili spoločnosť. Dostala, čo chcela. Pri jednej slávnosti v prístave opila všetkých účastníkov a potom aj so svojimi spoločníčkami vytiahla kotvu na svojej lodi a ušla. Kráľ nevedel, že jeho nastávajúca je na lodi a to ona s ňou odišla, myslel si, že ju niekto ukradol. Dal príkaz oznámiť jej opatrne, že jej niekto ukradol loď. Jeho služobníci ju však márne hľadali. Márne hľadali aj rodiny jej jedenásť šľachtických spoločníčok. Tie sa zatiaľ plavili po mori až priplávali k ostrovu, kde boli dvanásti  piráti, ktorí ich chceli zabiť. Cisárova dcéra ich však oklamala, že sú tiež pirátky a že sa chcú za nich vydať. Pirátom sa to zdalo ako dobrý nápad a súhlasili. Cisárova dcéra im ponúkla z veľmi vzácneho vína, tí popili a pospali. Potom poslala svoje spoločníčky, aby šli a podrezali im hlavy. Potom sa obohatili o pirátske zlato a drahé kamene, ušili si mužské oblečenie a vyplávali.

Cestou stretli loď s nejakým kráľovým synom a cisárova dcéra za pomoci zrkadielka, ho zhodila zo stožiara do mora. Posádka sa veľmi vyľakala a išla po pomoc k lodi s cisárovou dcérou. Tá ho kázala vytiahnuť z vody, prezrela mu hlavu, povedala, že má spálený mozog a že zomrel. Posádka sa ešte viac preľakla, že čo povedia doma kráľovi a navrhli jej, aby šla s nimi, že bude u nich doma lekárom a bude veľmi uznávaná. Tá odmietla, ale obe lode plávali vedľa seba do mesta. Muži z posádky sa dohodli, že keď dorazia domov, starého kráľa zabijú a kráľovnú vydajú za lekára, lebo si mysleli, že cisárova dcéra je muž, nakoľko mala na sebe mužské šaty. Keď však prišli domov, starý kráľ už nežil. Poddaní sa pýtali, kde je jeho syn, a posádka vysvetlila čo sa stalo a že si doviedli zo sebou nového kráľa a mysleli tým cisárovu dcéru.

A všetci sa radovali, že majú nového kráľa, ktorí sa ožení s ich kráľovnou. Cisárova dcéra, ktorá bola teraz ich kráľom, dala vyhlásiť po celom svete, aby každý prišiel na jej svadbu. Zároveň dala ku každej studni v meste umiestniť jej portrét a keď  by prišiel k studni niekto, kto by sa na portrét zadíval s údivom a ľútosťou, majú ho hodiť do vezenia. Prišiel aj jej pôvodný snúbenec, aj syn kupca a aj kráľ od ktorého ušla s jedenástimi šľachtickými spoločníčkami. Všetci traja smútili a boli hodení do vezenia.

Na svadbe ich prikázala priviesť k sebe. Nepoznali ju, lebo bola oblečená ako muž. Tomu, ktorého zvrhli z trónu, lebo nevedel vysvetliť, kde zmizlo jedenásť šľachtičien, tieto šľachtičné vrátila a poslala ho domov. Kupcovmu synovi vrátila loď plnú tovaru, lebo ho otec vyhnal, za to že loď stratil. A kráľovskému synovi, s ktorým bola zasnúbená, povedala: A my pôjdeme domov. A šli.


VÝKLAD:

Zasľúbená svadba medzi ešte nenarodenými potomkami kráľa a cisára, je spodobnením posvätného zväzku nebeského Otca (Aba) a nebeskej Matky (Ima) – spojenie Chochmy a Biny, ktoré podľa Zoharu povedali: Učiňme človeka (Tikunej Zohar 56, 90b).

Pod dcérou treba vnímať Šechinu, Malchut a Ústnu Tóru. Naopak pod synom zas Zeir Anpin, archetypálnu podobu človeka (Adam Kadmon) a koreň (šoreš) duší Izraela.

Zmarený sobáš, prinášajúci zasľúbenie Tóry, vyjadruje nesúhlas niektorých anjelov, stvoriť človeka (Berešit Rabba 85).

Nápadníci princeznej sú národy, ktorým bola Tóra pôvodne ponúknutá (Zohar I, 24a), ale tá už bola zasľúbená Izraelu.

Komorník, ktorý o zasnúbení vedel, je Metatron (Zohar I, 126a), ale aj učiteľ Tóry (TB, Avoda Zara 3b).

Cisár preto svadbu pre svoju dcéru už nechce, lebo vie, že človek bude hrešiť a preto si Tóru nezaslúži.

Plavenie sa po mori dáva more do pozície miesta zla ale aj Božieho milosrdenstva. Loď je ľudské telo nesúce sa týmto svetom.

Zlo je zosobnené do štyroch klipot:

  1. klipa = kupcov syn = trest za nedodržanie Tóry = babylonské zajatie (Zohar II, 203a)
  2. klipa = kráľ s palácom pri mori = perzská ríša (obdobie príbehu kráľovnej Ester a sviatku Purim)
  3. klipa = piráti = boj Izraela a Edomu (Ezau/Jákob )rímska nadvláda.
  4. klipa = klipat noga a tá môže byť ako zlá, tak aj dobrá, podľa toho či sa prikloní k ohňu alebo k ligotu vzácneho kovu na Ezechielovom voze (Ec Chajjim, klipat noga 4) = grécka ríša, ktorá vďaka múdrosti je k Tóre najbližšie (Zohar Chadaš 38b)

Víťazom nad klipot sa dosiahne v príbehu za pomoci vína – podľa TB, Peschim 109a – “niet radosti bez vína”.

Zlo plodí smútok a ten chasidizmus považuje za jeden z najväčších hriechov aké len môžu byť. A smútok (zlo) môže premôcť len víno  (radosť z Ústnej Tóry). Tóra má podľa tradície totiž 70 tvárí (TB, Eruvin 65a) a 70 zodpovedá číselnému významu slova JAJIN – víno.

Kabalisti spájajú klipat noga so stromom Poznania dobra a zla (Ec Chajjim, klipat noga 3), preto nadobúda ako dobrú, tak aj zlú podobu.

Túžba vydať kráľovnú za lekára = túžba po Tóre

Slávnosť svadby = prijatie Tóry a duchovná očista

Keď Šechina nájde svojho ženícha, opúšťajú títo klipat noga a odchádzajú do večnej harmónie Božieho Kráľovstva.

 

-chanele-

STRATENÁ PRINCEZNÁ

Bol raz jeden kráľ  ten mal šesť synov a jednu dcéru. Raz v nerozvážnosti povedal dcére: Nech ťa vezme Zlý*! A tak sa stalo, dcéra do druhého dňa zmizla. Kráľ ju všade hľadal, ale nenašiel. Veľmi sa trápil. Keď miestokráľ videl kráľovo trápenie a bolesť, zobral sluhu, koňa, peniaze a vydal sa ju hľadať. Putoval veľmi dlho. Prešiel lesy, púšte, polia…Nakoniec ju v jednom kráľovstve našiel ako manželku akéhosi kráľa. Spoznala ho a vysvetlila mu, že toto je miesto zla, do ktorého sa dostala kvôli otcovým unáhleným slovám, a oslobodiť ju môže len tak, že bude celý rok po jej oslobodení túžiť a posledný deň sa bude aj postiť a nesmie ani spať.

Miestokráľ urobil tak ako povedala. Keď sa po splnení úlohy o rok vybral do hradu aby ju konečne vyslobodil, cestou pojedol zo stromu s prekrásnymi jablkami, na to zaspal na veľmi dlho, ani sluha ho nevládal zobudiť. Keď sa po čase prebral, pýtal sa, čo sa stalo. Sluha mu rozpovedal celý príbeh. Miestokráľ sa vybral za princeznou. Tá smutná a sklamaná  mu oznámila, že už mohla byť oslobodená, keby bol odolal zlému pudu, ktorý býva posledná deň najväčší. Oslobodila ho od pôstu ale všetko ostatné musel opätovne dodržať. Stačilo sa len ubrániť spánku, a teda radšej nepiť víno.

Miestkráľ všetko dodržal a posledný deň, keď sa vybral za princeznou, prišiel k prameňu, ktorý voňal vínom. Šiel a ochutnal, lebo mu to bolo divné. Ako sa napil, zaspal a 70 rokov prespal. Počas spánku šla okolo princezná a keď videla, že znovu spí, rozplakala sa a odišla.

Keď sa miestokráľ zobudil, dozvedel sa, čo sa stalo. Zo šatky, ktorú po sebe pri ňom zanechala, vyčítal slová zapísané z jej sĺz, že sa nachádza na zlatej hore v perlovom zámku. Vydal sa ho hľadať. Dlho putoval až stretol obra, ktorý mal na starosti všetky zvieratá a rozpovedal mu svoj príbeh.  Obor mu pomôcť nevedel, a poslal ho za svojim bratom, čo mal na starosti vtákov, či by on vedel. Nevedel ani ten. I poslal ho za ďalším bratom a patrónom nad vetrami, no ani ten nevedel pomôcť.  Zavolal však všetky vetry a ten posledný, meškajúci vietor, jediný vedel kde je zlatá hora s perlovým zámkom. Obor mu prikázal, aby ho tam zaviedol. Dal mu veľa peňazí, lebo podľa slov vetra, je tam všetko drahé. Miestokráľ vošiel do mesta, kúpil si dostatok stravy, lebo vedel, že tam strávi dlhý čas, kým nenájde všetok dôvtip a rozum, aby princeznú vyslobodil. Nakoniec ju vyslobodil, ale ako, na to musí počúvajúci prísť sám.

Rabi Nachman hovorí: “Skúmaj príbeh s rozmyslom a nájdeš v ňom podivuhodné náznaky…”

*myslí sa Satan


VÝKLAD:

V knihách ZOHARU, aj v spisoch Izáka Luriu, býva pod princeznou vždy chápaná Šechina, alebo spoločenstvo Izraela a spoločenstvo Izraela býva chápané ako kolektívna duša Izraela.

Kráľom býva Boh. Šesť synov spolu s jednou dcérou ( dcéra môže byť aj Tóra, s ktorou sa Boh tešil 2 000 rokov pred stvorením sveta) je ekvivalent pre Zeir Anpin – sedem nižších sefír, tzv. Malú Tvár, bezprostredne spojenú cez Malchut (ktorá býva stotožňovaná ako so svetom, tak aj so ženským princípom – nukvou, dcérou i manželkou). Napovedá nám to ale aj šesť dní stvorenia a siedmy deň Šabat. 

Kráľovstvo ako tento svet je miesto exilu jednak Božej Prítomnosti (Šechina) a jednak samotného Izraela, žijúceho v diaspore, medzi ostatnými národmi. Ten smúti a túži po návrate do Zasľúbenej Zeme, v čase keď už Šechina i celý svet budú hodní vykúpenia. 

Hlavnými bodmi luriánskej kabaly je spojenie ženícha a nevesty (Boha a Izraela), utrpenie exilu, a nádej na vykúpenie. 

Spojenie odlúčených partnerov chápali ako návrat do stavu prvotnej harmónie Božieho kráľovstva, kde splynie mužský a ženský aspekt do jednoty. Úlohou každého Žida je docieliť zjednotenie Svätého a Šechiny. Princezná teda vždy čaká na svojho záchrancu (zjednotiteľa). Zápas medzi dobrom a zlom chápe chasidizmus vždy len v rámci ľudskej duše. Zlo chápe ako dielo Božej Prozreteľnosti a vo výsledku prostriedkom k presadeniu dobra a poriadku vo svete. Kozmická náprava prísluší človeku, je to skúška viery.

Pôst i zriekanie sa vína a spánku, nakoniec vedie predsa len k nevedomosti prostredníctvom oslabenia jecer ha-tov. Nevedomosť tu zastupuje spánok – prebudený miestokráľ nikdy nevie , čo sa stalo, vždy musí byť o dianí informovaný. Nevedomosť je spôsobená Zlým pudom – jecer ha-ra, ktorý býva povzbudeným pôstom, odriekaním a pod.; a spôsobuje smrť (ďalší analogický princíp symbolu spánku: spánok = smrť) → znovuzrodenie…atď. Noc zastupuje temnotu tohu va-bohu.

70 rokov spánku manifestuje priemerný ľudský vek – 70 rokov. Mnohí celý život “prespia” v nevedomosti.  Symbolika v tomto duchu hovorí aj o duchovnej slepote, dokonca o slepote celej rady prevteľovaní. 70  je ale aj obdobie babylonského zajatia.

 Miestokráľ zastupuje Izrael na ceste (duchovné hľadanie) púšťou (po Exode). Nakoniec prichádza k zlatej hore s pomocou vetra. Vietor – Ruach, je tiež duch a dych. Duch svätý (ruach kadoš) privádza k Šechine, k jej poznaniu a možnosti oslobodiť ju. Jablká naznačujú Adamov hriech z raja, opilosť upozorňuje na Noema a Zlatá hora je duchovným bohatstvom, Chrámovou horou, Archou i zlatými stenami Chrámu. 

Traja obri sú možno aj Hornou Triádou (Keter, Chochma, Bina), tzv. Veľkou Tvárou – Arich Anpin, Božou nápomocnou navigáciou…ale aj anjelmi strážiacimi vstup do horných svetov – Acilut, Jecira, Berija. 

Mešec je bezodnou Tórou, tou možno vykúpiť Šechinu. Výklad teda možno postaviť na dvoch aspektoch:

  1. na tikune a exile
  2. na stvorení a rozbití nádob (Ševira (rozbitie nádob) je kliatbou, hnev sa maskuje za cimcum, exil dáva pád do zla)

 

“Skúmaj príbeh…a nájdeš…náznaky”…

-chanele

 

 

 

 

 

 

 

 

Naopak zámok je Chrámom nebeským. 

 

POKORNÝ KRÁĽ

NACHMANOVE KÓANY – POKORNÝ KRÁĽ

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal múdreho radcu. Raz sa dozvedel o kráľovi, ktorý si hovorí “udatný bojovník a muž pravdivý a pokorný”. To, že bol udatný bojovník, to o ňom vedel, ale či sú opodstatnené aj ďalšie prívlastky, to sa chcel dozvedieť a tak vyslal svojho radcu, aby mu doniesol jeho portrét. Kráľ mal totiž portréty všetkých kráľov, len tohoto nie, pretože sa stránil všetkých a sedával za závesom. I vydal sa mudrc do tej krajiny a rozhodol sa, že ju spozná za pomoci žartov, ktoré ňou kolujú, lebo len tak je možné druhého spoznať pravdivo. Počúvajúc žarty jej obyvateľov, prišiel na to, že je to krajina plná neprávostí, lebo ľudia si v nej robili žarty z toho a onoho, ako bol podvedený a oklamaný, dokonca tak žartovali aj sudcovia na najvyššom súde a prijímali popri tom úplatky. Mudrc sa teda vybral priamo ku kráľovi, aby mu rozpovedal, čo sa v krajine deje a či vie ako je celá zem plná klamstva a úplatkov a podvodov. Kráľ ho počúval spoza závesu a čudoval sa, ako je o všetkom v jeho krajine dobre informovaný.

Najskôr si mudrc myslel, že aj kráľ je podobného zmýšľania ako ostatní, ale nakoniec zmenil reč v prospech panovníka, mysliac si, že to sa asi preto schováva za záves, bokom od všetkej neprávosti, aby ju nevidel a začal ho veľmi chváliť. Kráľ tej krajiny bol naozaj veľmi pokorným človekom a čím ho mudrc viac chválil, tým sa stával ešte pokornejším a zatúžil spoznať človeka, ktorý takto jeho krajinu ľahko odhalil. Odhrnul teda záves, a vtedy mudrc uvidel jeho tvár a jeho portrét odniesol svojmu pánovi.

“Pozri a porozumej, kam až tieto veci siahajú,” hovorí rabi Nachman “blažený ten, kto dôjde k poznaniu a pochopí čo len málo z tajomstva týchto príbehov…”


VÝKLAD:

Pokorný kráľ, svojou oddelenosťou od skazeného sveta zastupuje transcendentného Boha, oddeleného od svojho stvorenstva a ktorého nemožno spoznať a ani ho nikdy nikto nevidel. Božia transcendencia (nadprirodzenosť) zahŕňa v sebe absolútnu Ničotu (pozri článok: Ševirat kelim a narušenie symetrie ), čo je najvyššou rovinou tohoto stavu v ľudskom poznávaní. AJIN, ako absolútne NIČ sa tu stotožňuje s absolútnym všetkým a vzniká EJN SOF. Človek nemôže Boha vidieť v jeho veľkosti (gedula) a plnosti jeho bytia, ale len v negatívnom vymedzení, ako Ničotu, tj. Jednotu zahrnutú v mnohosti prírody a sveta.

Jeho pokora súvisí so sefirou  Chesed (Gedula) z ľavého stĺpu sefirotického stromu a jeho ďalšia vlastnosť bojovníka, zas so sefirou Gevura z pravého stĺpu. Talmud dáva veľkosť (gedula) aj pokoru do úzkeho súvisu, keď hovorí: “kde najdeš veľkosť , tam nájdeš aj pokoru (TB, Megila 31a). Stredný stĺp štruktúry sefirot, zosobňuje pravdu.

Kráľ, čo chcel spoznať pokorného kráľa je zastupovaný sefirou Malchut, ktorá zosobňuje hmotný svet. 

Mudrc vyslaný za neznámym kráľom je cadik, ktorý chce poznať nepoznateľného Boha a chce ho primäť k tomu aby odhalil svoju tvár a dal sa spoznať svetu.

Mudrc sa zameriava na spoznávanie krajiny neznámeho kráľa prostredníctvom humoru a žartov, pretože v ideológii judaizmu sa bežne predpokladalo, že človeka možno spoznať aj podľa jeho štýlu humoru – “človeka spoznáš podľa jeho šálky, mešca a podľa jeho humoru” (TB, Eruvim 65b). “Kto chce do hĺbky spoznať povahu nejakého miesta, mal by skúmať vtipy, ktoré tam vznikajú (Likutej ecot, Lejcanut I.) Tí skôr narodení si určite pamätajú z minulého režimu “vtipy o zlatú mrežu” 🙂 ktoré výstižne charakterizovali dané zriadenie…

Mudrcova púť právnym zriadením krajiny je zobrazením výstupu do vyšších svetov ⇒ súd (olam asija) → vyšší súd (olam jecira) → najvyšší súd (olam berija) → kráľ (olam acilut). 

Kľúčovým momentom tohto príbehu je tu utajenie Božej tváre (hester panim), ktorý je zároveň najväčším problémom teodície (náuka o skúmaní možnej existencie dobrotivého Boha v protiklade k nespravodlivému svetu, plnému zla) a snaží sa vyjadriť príčinu – Boh skrýva svoju tvár preto, lebo nemôže zniesť ľudskú hriešnosť. 

chanele-

 

RABI NACHMAN A JEHO TAJOMNÉ PRÍBEHY

Keď som sa pred rokmi prvý krát dostala k príbehom rabi Nachmana, pravnuka Baal Šem Tova, veľa som ich alegóriám nerozumela. Nevyznajúc sa v chasidskej a špeciálne v tej jeho symbolike, príbehy pre mňa postrádali akýkoľvek význam.

Rabi Nachman patril k stúpencom tzv. Chasidizmu viery (ešte existuje Mystický chasidizmus), k tzv. braslavskej škole. Základ tvorila viera v transcendentného ale aj osobného Boha, oddeleného od stvorenia. Jeho základ tvorila komunikácia v osobnom až emotívnom dialógu so Stvoriteľom, v očakávaní Mesiáša (cadik ha-dor), ktorého úloha spočívala podľa ich učenia v náprave horných svetov i ľudských duší. Mal to byť akýsi prostredník medzi pozemským svetom a transcendentnom. A cadik, vodca chasidov, tento tikun pomáhal zavŕšiť a tým urýchliť Mesiášov príchod.

Nachmanove príbehy sú plné podobenstiev, bez znalosti ktorých sa je ťažké dopátrať ich významu. Žiadny z príbehov nekončí pointou. Na tú musí počúvajúci prísť sám. Sú to akési kvázi “kóany kabaly”, ktorých skutočnú podstatu nemožno nikdy odhaliť, len sa k nej priblížiť.

V okamihu, keď som im začínala rozumieť, ma ich vnútorné svetlo tak príjemne ožiarilo, že som sa rozhodla, že vám spätne niektoré z nich  priblížim. Sú milým spestrením štúdia kabaly a keď už chápete, čo asi naznačujú, pomáhajú chápať aj iné súvislosti v židovskom mysticizme. Príbehy prerozprávam  jednoduchou formou a viac sa zameriam až na ich výklad.

-chanele-

KAVANA

Slovo kavana sa prekladá ako “sústredenosť”. Biblická hebrejčina ju ale vníma v kontexte sveta ako “pozornosť”. Nie je to sústredenie sa na slová piesne, či učiteľa, je to pozornosť k svetu, k ľuďom, ich pocitom, ich bolesti, k ich životným situáciám. Je to pozornosť k predmetom, aby sa nepoškodili a nezničili. Je to pozornosť k zvieratám, aby netrpeli a mali potrebný dostatok. Je to pozornosť k prírode, aby sme ju neničili. Tým, že ohľaduplne nehádžeme papiere po zemi, sme naviac pozorní aj voči ostaným ľuďom. Je to aj pozornosť voči slimákovi, na ktorého nestúpime, či naopak k vtáčikovi, ktorý leží mŕtvy na chodníku, že ho nehodíme do smetného koša, ale ho presunieme pod krík, tam kam jeho mŕtve telíčko patrí – do lona prírody. Po lese tiež nikto nechodí a nedvíha mŕtve telíčka, aby ich zahodil. Ale pozornosť mu preukážeme aj tým, že ho neobídeme, lebo niekto po nás idúci by ho mohol odhodiť….ani nás nikto nevyhadzuje do smetí, keď umrieme…úctu by sme mali mať nie len k životu, ale aj ku smrti.

Kavana je pozornosť k životu, pozornosť k stvorenému a k Stvoriteľovi vo všetkom stvorenom.

Kavana sa zameriava na jediný cieľ a tým je spása sveta, jeho návrat k zdroju, lebo cieľ je len jeden. Vedú do neho ale všetky cesty a akákoľvek odbočka na nich, ako uvádza Martin Buber, ktorý prežil s chasidmi kus života, sa raz aj tak vráti nakoniec k cieľu a to je to “milosrdenstvo spásy”, o ktorom sa zvykne hovoriť.

Spásu chápe biblická hebrejčina ako “záchranu”, v ktorej spočíva návrat k stvoriteľskému zdroju. S milosrdenstvom je na nás a všetky duše aj iskry, čakané až nájdeme cestu prirodzene späť a pochopíme kto sme. Ide vlastne o “vykúpenie”, návrat šechiny. Šechina je Božia prítomnosť, ale sme to my všetci kto a čo sme boli stvorení, lebo v každom z nás je dych života, ktorý nám vdýchol Stvoriteľ. Vykúpenie, záchrana a teda spása, znamená, že všetky duše a iskry duší, ktoré odpadli od pradávnej duše (Adam Kadmon) a klesli do prapôvodnej temnoty (lebo sa to stalo v dávnoveku), alebo sa rozptýlili do všetkých tvorov, ukončia svoju zdokonaľovaciu púť a vrátia sa k Stvoriteľovi očistení.

Kým sa všetci a všetko nenapraví (Tikun Olam), s trpezlivosťou je na nás čakané. Chasidský “mašal” (podobenstvo) o tom hovorí ako o kráľovičovi, ktorý nezačne jesť, kým sa k stolu neposadí aj posledný hosť.

Nie je veci, v ktorej by nebola uväznená iskra duše a úlohou každého je skôr či neskôr tieto iskry nájsť a pozdvihnúť ich v náprave k zdroju. Nemáme len čakať, ale sa aj priamo podieľať na spáse sveta. Každá iskra čaká na oslobodenie, ktoré nevyžaduje žiadne zaklínadlá, alebo rituály, len konanie v súlade s behom vecí, čím získajú naše činy posvätnosť (z pohľadu biblickej hebrejčiny – oddelenosť od všedného, lebo svätosť nie je výnimočnosť! Viď. článok SEGULA – Vyvolenosť), a stávajú sa pre iskry spásou.

Keď všetko v živote budeme chápať ako posvätné, budeme tým iskry dvíhať a obnovovať prostredníctvom dvíhania padlé svety.

Sú iskry, ktoré môže oslobodiť len konkrétny jedinec. Napr. každý svojich blížnych, veci osobnej potreby, domáce zvieratá, o ktoré sa stará, dom, záhradu…náradie, jedlo…a to tým, že sa o ne s pozornosťou stará a užíva ich vo svätosti – uvoľňuje tým ich dušu.

Podľa chasidov sa iskry nachádzajú aj v žijúcich dušiach. V minulých životoch klesli práve vinou týchto duší a zjavujúc sa pri modlitbách, pri zaspávaní, v snoch…ako rušivé a cudzie myšlienky a obrazy, upútavajú tak na seba pozornosť a prosia tým o vyslobodenie. Sú spojené s koreňom (šoreš) duše. Preto každú chmúrnu myšlienku rozpustíme a tým ju vrátime ku svetlu, k prameňu odkiaľ pôvodne vyšla.

Aj v reči možno robiť nápravu (tikun). Martin Buber hovorí:

“Vyslovuj slová

akoby si nimi otváral nebesá

Neber slová do úst

ale vchádzaj do slov”     (M.Buber: Štyri mystériá)

Slová sú tvorené z písmen a v každom písmene je svet, duša a Boh v spoločnom zjednotení. Slovami povstal svet. Človek svojou rečou vkladá dušu do slov, aby vytvoril Božskú Jednotu. Treba dávať pozor ako konáme, ako hovoríme i ako myslíme.  Náš život tak bude predchnutý Božou posvätnosťou, vedúcou k spásnemu návratu celého stvorenstva.

Každý človek vedie iný spôsob života, každý má inú životnú cestu. Kabalista inštinktívne vycíti, akým spôsobom je pre neho vhodné, či dané, konať kavanu.

© chanele

Súvisiace články:

 

POZDVIHOVANIE ISKIER

POZDVIHOVANIE ISKIER

Po rozbití nádob (kelipot kelim) (viď. tiež: Sefer haBahir §2 a aj Duša a 4 kabalistické svety, illan a sefirot ), ktoré neuniesli nápor Božieho svetla sa celý priestor zaplnil padlými iskrami uvoľnenými z rozbitých nádob. Sú vo všetkom. V predmetoch, rastlinách, zvieratách a aj v nás ľuďoch.

Ide o to, že svet, ktorý nebol spôsobilý uniesť Božie svetlo, svoj nedostatok preniesol do sveta, v ktorom žijeme.

Úlohou človeka je nie len spoluúčasť na formovaní tohto sveta, ale aj pozdvihovať padlé iskry na úroveň Božiu, vracať ich k Bohu. Tým, že človek akúkoľvek svoju činnosť robí ku sláve Boha (kavod Elohim), pozdvihuje padlé iskry a koná nápravu sveta (tikun olam – viď. tiež: Meditačné techniky – kavanot a Atik jomin).

Pri činnosti so snahou osláviť Boha, konáme s plným nasadením, svedomito a mysľou upretou na ne Neho a s úctou k Nemu. Prácu neodflákneme a robíme ju v prospech iných. V podstate sa správame altruisticky. Aj samotným jedením možno pozdvihovať iskry. Tak, že si každý kúsok jedla budeme vážiť ako Boží dar, nebudeme ním plytvať a budeme jesť toľko, koľko potrebujeme.

Náradie, ktoré pri práci, alebo príprave jedla používame, šetríme, nevyhadzujeme ich len preto, že sú zastaralé, pokiaľ sú stále funkčné, slúžia na Božiu slávu.

Ak si kúpime nejakú vec, staráme sa o ňu tak, aby nám čo najdlhšie slúžila.

Ak preberieme do starostlivosti zviera, alebo rastlinu, preberáme rovnako za ne zodpovednosť, aby mali požadované podmienky k životu. Musíme im v maximálnej možnej  miere umožniť maximum toho, čo im pripomína ich  pôvodné životné miesto. Zodpovedáme za ich zdravie, šťastie a pokrytie ich základných životných potrieb. V prípade hospodárskych zvierat, týmto poskytujeme solídne podmienky a zabezpečíme v prípade ich porážky minimalizovanie stresu a bolesti a čo najrýchlejšiu smrť  (viď. tiež o zvieratách tu: Zvieratá v judaizme ).

Čokoľvek, čo používame v rámci predmetov dennej potreby, ale aj len sporadicky, tak isto ukrýva v sebe padlé iskry. Tým, že si vážime daný predmet, ktorý chytáme do rúk, prinavraciame iskry k Bohu (samozrejme, predpokladá sa dodržiavanie micvot, v prípade ostatných národov dodržiavanie noachických zákonov – viď. tiež tu: Micvot (613 Tarfag) ).

Existujú 4 základné princípy, alebo predpoklady pozdvihovania iskier. Je potrebné nadšenie (hitlahavut) – impulz, ktorým všetko začína. To, čo vás vyšle na cestu. Je to základ akejkoľvek činnosti a akúkoľvek činnosť zároveň posväcuje.  Pretože  nadšenie  prináša extázu, ktorá približuje k Bohu. Vtedy nevnímame priestor, ani čas.  Je len teraz – tj. večnosť.

Druhou podmienkou je služba Bohu (avoda).Ak čokoľvek, čo konáme, konáme pre Boha, toto konanie posväcujeme a obetujeme Bohu.

Nadšenie  a služba  potrebuje sústredenie (kavana). Len so sústredením sa dá docieliť kýžený výsledok – spasenie sveta. Jeho náprava a návrat k zdroju. Spása skrze pozdvihovanie iskier, ktoré čakajú na oslobodenie.

A konečne pokora (šiflut). Ale nie pokora človeka, ktorý sa cíti ponížený, ale pokora človeka, ktorý vníma seba ako čiastočku celku, bez ktorej by celok nebol možný. Povedané našou rečou – altruistická pokora. Lebo pokora je, keď sa vidíme v iných a druhých cítime v sebe.

-chanele-

odporúčaná literatúra:

  • Martin Buber: Štyri mystériá (Gardenia, Bratislava 1995)
  • Gershom Scholem: O mystické podobě Božství (Malvern, Praha 2011)

BAAL ŠEM TOV

BAAL ŠEM TOV
(BEŠT)
 
        Vlastným menom Jisrael ben Eliezer (1700-1760). Pri skúmaní jeho životopisu a tradovaných zázračných legiend z jeho života, je ťažké rozlíšiť pravdu od fikcie. Vo všeobecnosti je považovaný za zakladateľa chasidského hnutia, ako následku, či odozvy ma bezvýchodiskovú duchovnú situáciu v Poľsku a východnej Európe, medzi židovským obyvateľstvom, po Chmelnického pogrome, ktorý spôsobil úpadok židovskej vzdelanosti s výrazným obmedzením náboženského života.
     Bol mystickým rabínom, divotvorcom s charizmatickou osobnosťou, s významným vplyvom na svojich žiakov. Paradoxné je, že jeho stúpencami sa často stávali práve jeho odporcovia (mitnagim), ktorí po osobnom stretnutí s ním, podliehali jeho učeniu a stávali sa jeho vernými prívržencami.
     Vo všeobecnosti je považovaný za zakladateľa chasidizmu (chasidut), ľudového náboženského hnutia, založeného práve na základe princípu duchovných vodcov (cadikim) a ich žiakov.
     Chasidizmus tak rovnako ako on, kládol dôraz na modlitbu, oslavu Boha tancom, pokoru, optimizmus, spojenie s Bohom (devekut), osobnú nápravu jednotlivcov a výraznú lásku k blížnym. Základom hnutia sa stala luriánska kabala. Vznikol v 18.storočí a do obdobia 2.svetovej vojny sa stal dominantnou zložkou hlavne poľského judaizmu a judaizmu východnej Európy (Ukrajina). Západnej Európe sprístupnil chasidizmus hlavne Martin Buber vo svojich dielach. 
     Beštovo poňatie Boha bolo panteistické. Učil, že Boh sa prejavuje v celom svete. Ako v ľudských dušiach, tak aj v hmote – prírode. Vo všetkom videl Boha. Dokonca aj v zlu. Bol presvedčený, že zlo nemôže existovať samé o sebe, ale len vo vzťahu k človeku, ako výsledok jeho omylných činov.  Zároveň neodsudzoval hriešneho človeka za jeho činy. Učil, že v každom človeku je niečo dobré a jeho hriechy sa dajú vysvetliť a nemal by byť za ne odsudzovaný. Podľa neho nebol nikto tak nízko, aby sa nemohol povzniesť k Bohu. Hriešnikov nezatracoval, ale sa ich snažil presvedčiť, že ich hriechy sú len ich pochabosť a Boh stojí v skutočnosti pri každom z nich.
     A nakoľko sa Boh prejavuje v každej veci, každá vec na svete má v sebe niečo dobré, čo považoval za dôkaz toho, že Boh je zdrojom všetkého dobrého.
     O ľuďoch, ktorí oddeľovali Boha od sveta, hovoril, že nepoznajú pravé poňatie Boha, lebo Boh je stále aktívny v premenách prírody.
     Bojoval proti klasickému talmudickému judaizmu, ktorého prioritou bolo štúdium Zákona. Bešt tvrdil, že všetko, čo v živote získal, získal modlitbou, nie štúdiom. Modlitbu chápal ako rozhovor s Bohom, následné splynutie s ním (devekut), kedy človek stráca vedomie samostatnej existencie a pripája sa k večnému Bytiu Boha Najvyššieho. A to považoval za pravé uctievanie Boha.   
     Učil, že celý život treba zasvätiť službe Bohu. Je autorom mnohých ironických poznámok na adresu svojich oponentov. Napr. tvrdil, že talmudista, je človek, ktorý kvôli štúdiu zákona nemá čas premýšľať o Bohu.
     Jeho vyučovacie metódy sa výrazne odlišovali od metód jeho oponentov z rad klasického judaizmu. Dušu nepovažoval za silnú keď sa vyhýbala životným pôžitkom, ale vtedy, keď dokázala udržať svoje vášne pod kontrolou.
     Bol presvedčený o svojom Božom poslaní, v čom ho utvrdzovali jeho nebeské vízie. Intuíciu považoval za božské zjavenie.
     Jeho meno znamená v preklade “Pán Božieho Mena”. Znamenalo to, že bol znalcom používania Božieho Mena za účelom robenia zázrakov.
     Jedna legenda rozpráva, že keď prisľúbil bezdetnému páru syna, za pomoci Božieho Mena, ozval sa k nemu z nebies hlas, ktorý ho upozornil na to, že konal hriešne, ked zobral do úst Božie Meno a preto mu je odňatý podiel v budúcom svete (olam ha-ba). Bešt, rozradostnený, na to zvolal: “Požehnaný si pane i milosrdenstvo Tvoje! Teraz Ti už môžem slúžiť naozaj z čistej lásky, pretože už nemôžem za to očakávať odmenu v budúcom svete!”
     A týmto dôkazom pravej lásky k Bohu si vyslúžil za tento hriech milosť.
 
– chanele –