EL, ELOAH, ELOHIM

Jedným najfrekventovanejším Božím menom, používaným v Biblii je ELOHIM. Termín ELOHIM slúžil pôvodne nie len na označenie “Boha Izraela”, ale aj na pomenovanie pohanského božstva. Vtedy stál vždy v spojení so slovom “iný, cudzí” v tzv. viazanom genitívnom stave (status constructus) – “acharej elohim“.

Keď pátrame po etyológii mena ELOHIM, ako izraelského Boha, ako býva označovaný na prvých stránkach knihy Bérešit (1M), dostaneme sa dávno do minulosti. Meno vzniklo pravdepodobne z kanaánskeho EL. V prostredí patriarchov dostával Boh mnohé prívlastky a tak vznikol napr. EL-ELJON – Boh silný (1M 14.22), EL ŠADAJ-Boh Všemohúci (1M 17.1, 35.11, 48.3), EL ROI-Boh, čo vidí (1M 16.13), EL BÉTEL-Boh z Bételu (1M 35.7), EL OLAM-Boh Večný (1M 21.33), EL KANNO – Žiarivý Boh, či Horlivý Boh. a pod., a býval uctievaný aj Féničanmi.

EL ELJON, uctievaný už Malchísedekom, sa v niektorých príkadoch vskytuje tiež v kombinácii s Tetragrammatonom (Ž 7.17), alebo v príbuzných tvaroch, nar.: ELJONÍM (Da 7.22, 25) alebo ILLÁJA (Da 4.17, 7.25).

EL ELJON bolo prvý krát vzývané v Beer Šebe Abrahámom (1M 21.33). Jeho vnuk Jákob, keď kúpil v Šekeme diel poľa, aby tam postavil oltár, nazval tento EL ELOHEJ JISRAEL (1M 33.20) – Boh (EL) je Boh (ELOHIM) Izraela. Prijal tak svoje nové meno a zároveň uctieval Boha Najvyššieho, Boha svojich otcov.

Boh šalemského kráľa Malchísedeka EL ELJON, býva dokonca odborníkmi stotožňovaný s Bohom Abrahamovým (1M 14.20). Tým býva vysvetľované, že Boh Izraela je sudcom a Bohom celej Zeme (1M 18.25) a že jedine On môže byť uznávaný ako pravý a jediný Boh i mimo Izrael, pričom v každom jazyku býva pomenovaný iným termínom, odvoditeľným od pôvodnej formy.

EL sa zjavil patriarchom v ich rodnej zemi, ktorú veľmi dobre a dôverne poznali. Zjavil sa im za jednoduchých podmienok a v prvopočiatkoch si ešte zachovával funkciu otca bohov celého panteónu.

Poukazuje to aj na to, že Boh bol prítomný vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Zjavoval sa v mestách aj na pastvinách.

Podľa 1M 28.18 a 46.1-3 je možno vyrozumieť, že Jákob tiež uctieval EL-a.

V zmysle najstaršieho pomenovania semitského božstva znamenal EL bezpochyby moc. Možno ho tiež vidieť v mnohých starozákonných menách: Elíša (sídlo Božie), Eliáš* (môj Boh), Daniel (môj sudca je Boh), Gabriel (Boží hrdina), Michael (Kto je ako Boh?), Rafael (Boh uzdravuje) a Immanuel (Boh sa nami).

Kralická Biblia prekladá meno EL pojmom ” silný”, alebo “vládca” a prikláňa sa k jeho neznámemu pôvodu. V príbuzných semitských jazykoch tento termín označuje božstvo v tom najširšom slova zmysle, počnúc božstvom transcendentným a končiac až rôznymi drevenými či kamennými modlami (1M 35.2; 5M 4.28, 12.2).

Vo väčšine prípadov má vždy pri sebe prívlastok, či inak formulované bližšie určenie. Tak napr. v 5M 5.9 sa stretávame s: “ja Hospodin (JHWH) som tvoj Boh (ELOHIM), som Boh (EL) žiarlivo milujúci”, alebo v 1M 31.13: “Ja som Boh (EL) z Bét-elu”.

Pomocou kabalistickej metódy preskupovania písmen, nazvanej “teruma”, dostávame zo slova EL vymenením týchto dvoch písmen slovo “LO“, ktoré sa prekadá ako NIČ. Je známe, že kabalisti pojmom NIČ označovali ešte neprejaveného Boha, transcendentálneho, nazývaného AJIN, ktorý po stiahnutí zvanom CIMCUM sa stal už Bohom prejaveným a vtedy získal meno EJN SOF, ktoré sa prekladá ako Nekonečno, doslova, Bez Konca.

Pretože hebrejčina je jazyk semitský, je nutné prihliadať na etyológiu pomenovania božstva aj v rečiach okolitých národov. Slovo ELOHIM je semitské slovo, ktoré sa používalo bežne v praxi ako aj ostatné slová a získalo si už hore spomínaný význam. Niektorí sa domnievajú, že v dobe Abrahámovej a i pred ňou, sa pôvodne nejednalo o otca bohov, ale len o jedného jediného osobného boha, nakoľko kočovníci usadení na kanaánskom území uctievali “boha (elohim) môjho otca”  (1M 32.10) čo by mohlo naznačovať, že predkovia Izraelitov mohli byť Aramejci.

Termín ELOHIM sa vyskytuje aj v akkadčine vo forme “ILU“, alebo arabčine v podobe “ILAH“, kedy po pribratí gramatického člena dostáva hovorovú podobu ALLAH. Ako som už spomenula vyššie, pôvodne tento termín znamenal moc a v ugaritských textoch sú naozaj známky o tom, že EL mal nadvládu nad ostatnými kanaánskymi bohmi, neskoršieho obdobia.

Všetky termíny.  ILLAH, ALLAH, AL-ILAH sa prekladajú ako “boh”.

Gematriou slova ELOHIM dostaneme číslo 86. Je to rovnaké číslo aké dostaneme zo slova ha-teva (príroda). Znamená to (v reči kabaly), že Boh sa pod menom ELOHIM prejavuje v prírode, alebo, že Boh a príroda je jedno a to isté (B. Spinoza).

Božie meno  ELOHIM tak odzrkadľuje Božiu prítomnosť v prírodnom poriadku, kde sa Boh stáva stávajúcim a existujúcim. Božie atribúty sú tu cez prírodné zákony aktívne. Ide o prejav Božích účinkov, nie božskej podstaty, tá je skrytá, nepochopiteľná a zostáva rovnako utajená ako jedinečnosť božstva (A. Havlíčková).

ELOHIM teda úzko súvisí so stvorením. Podľa koncovky -im, vyrozumieme, že sa jedná o plurál termínu ELOAH. Použitie singuláru je veľmi ojedinelé (5M 32.15, Ž 50.22), častejšie sa v Biblii stretávame s plurálom a to viac než 2 000 krát!

Termín EL je zas akousi archaickou formou označenia a tiež sa prekladá pojmom BOH. Tak bol pôvodne chápaný aj v Kanaáne. Je vyjadrením božej transcendentity. ELOHIM je Boh nadprirodzený, nedosiahnuteľný a zdanlivo vzdialený. Je to Boh patriarchov. Boh, ktorý sa dal poznať len Abrahamovi, ináč je skrytý a človeku nemanifestovaný priamo. Jediný spôsob jeho prejavu je jeho zjav v prírode a prírodných silách.

Množné číslo nemožno brať doslovne, a to ani nie ako plural majestaticus, lebo tento biblická hebrejčina nepozná. Či ho možno chápať ako možný pozostatok polyteizmu, je otázne, lebo v prípade izraelského národa, tak citlivého v ponímaní jedinečnosti Boha, sa to síce zdá nepravdepodobné, ale len na prvý pohľad. Izrael bol vystavený vplyvu okolitých polyteistických spoločností vo výraznej miere a má za sebou niekoľko období návratu k týmto praktikám, hlavne v tzv. období kráľov, ale podozrenia sú aj na mojžišovské obdobie. Pre nedostatok miesta sa tu tomu venovať nebudem.

Z kabalistického hľadiska je v mene ELOHIM skrytá pôvodná predstava božskej mnohosti síl, podobne ako to bolo v starovekom Egypte (A. Havlíčková).

ELOHIM je strážcom prírodných zákonov, tvorcom sveta. Transcendentnosť korunovaná imanenciou. Jedinečnosť si podáva ruky so spätosťou so všetkými tvormi a i keď si drží odstup od stvorenia, je všetkým svojim tvorom vždy nablízku (A.Havlíčková).

EL sa niekedy prekladá aj ako “najmocnejší”. Vtedy sa jeho pôvodná všeobecnosť mení na jedinečnosť konkrétneho božstva (A. Havlíčková).

Boh plodnosti – EL, bol pôvodne otcom bohov kanaánskeho panteónu. Od neho následne k tomu vznikli tématicky s ním späté tituly ako “kráľ”, “pastier”, “tvorca” a pod.  Že toto všetko malo vplyv na patriarchov je zrejmé z 1M 28.18; 46.1-3. I Malchisedek bol pravdepodobne Elov kňaz.

Od Ela odvodené meno ELOAH a od neho vzniknutý plurál ELOHIM znie síce rýdzo semitsky, no nedá sa etymologicky vysvetliť, rovnako ako iné, neskôr zjavené meno toho istého Boha, nazývané opisne Tetragrammaton – štvorpísmenný. Má rovnaký význam ako EL a v Biblii sa vyskytuje predovšetkým v poézii a v Jóbovi (5M 32.15, 17…). Jeho aramejským ekvivalentom je ´ELÁH.

Kočovníci usadení v Kanaáne uctievali “Boha svojho otca”(1M 32.10), resp. “Boha XX”, napr. “Boha Náchorovho” (1M 32.53).

Akým termínom bol v tej dobe označovaný pojem boh je nejasné. Každopádne, slovo ELOAH to nebolo. Možno, že existovali len osobné mená bohov, a preto Mojžiš žiada od zjavenia v horiacom kríku, meno, aby vedel povedať Hebrejcom, kto ho za nimi posiela.

Kmeňovo meno ELOAH nesúvisí na prvý pohľad so žiadnym hebrejským slovesom a preto je ťažké dopátrať sa jeho významu v pôvodnom zmysle. Ak však jeho vznik možno vysledovať ku kanaánskemu EL-ovi, pátrať by bolo namieste v pôvodnej kanaánčine. Nateraz sa uspokojme s tým, že súčasná hebrejčina pri preklade slovenského “boh” používa slovo “ELOHIM” a rozumie pod tým za každých okolností len jedného jediného izraelského Boha, i napriek tomu, že EL bol známy a uctievaný aj mimo Izrael, pretože, ak už bolo spomenuté, súhrnne označoval božstvo celej semitskej oblasti s centrom nad Feníciou a Kanaánom.

Možno v ňom pri dobrej vôli vidieť pôvodného, spoločného a jediného boha, kedysi prírodne i ľudsky čistého náboženstva, ktoré bolo z nejakých dôvodov postupne, snáď kvôli snahe skonkretizovať si vzdialené nadprirodzeno v osobnom miestnom božstve, vytláčané až vytlačené na tú dobu, človeku prijateľnejším polyteizmom. Možno ho nakoniec každý nazýval ináč a všetci spoločne verili v “čosi” pôvodné. Rovnako je ale tiež možné, že mohol byť  “len” jedným z ostatných vtedy uctievaných božstiev i napriek svojmu jedinečnému postaveniu, ktoré neprestalo byť prehliadané určitou ( rodovou) skupinou ľudí (A.Havlíčková). Z neho sa pravdepodobne vyvinula až druhotne singulárová forma ELOAH, od ktorej vznikol neskôr už spomínaný plurál ELOHIM.

Podľa chasidského učenia podloženého knihou Sefer ha-Zohar, Boh keď Tvoril, zobral po častiach z každého sveta, od najnižšieho až po najvyšší a potom z nich stvoril človeka. Týmto svetom Boh hovorí “my” (“…stvorme…”). Avšak toto učenie vzniklo až ako výsledok filozofických debát.

Podľa inej tradície sú anjeli dielčie manifestácie určitých Božích vlastností, alebo inak povedané, formy Božieho pôsobenia.

Teoreticky by sa mohlo povedať, že hovoril k nim, ako k svojim súčastiam, tvoriacim vyššie svety (A. Havlíčková). Keď bolo prorokované narodenie Šimšona Božím poslom, Anjelom Pána,  a Mánoach poznal v cudzincovi po spaľovanej a pokrmovej obeti, konečne jeho charakter a uvedomil si s kým sa vlastne po celú tú dobu so ženou rozrávali, riekol: “…isto zomrieme, lebo sme videli Boha…”, pretože si uvedomil, že stál pred Anjelom Pána, no vzápätí na to hovoril o videní samotného Boha (Sud 13.22).

© chanele

 

______________________________________________________

*mená sú uvádzané v slovenskom znení. Eliáš sa povie hebrejsky Elija apod.

 

LITERATÚRA:

  • Anna Havlíčková: Sefer haŠem (súkromný náklad, 2004)
  • J.J.von Allmen: Biblický slovník (Kalich 1987)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (Herman a synové, 1993)
  • A.Bennet: Poznámka ke Genesis (Horus 1990)
  • M. Bič: Ze světa Starého Zákona (1986)
  •    -“-    : Dějiny Palestiny od pravěku ke křesťanství(1948)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (Ergo, 1996)
  • D. Duka: Úvod do Písma sv., SZ (1992)
  • J. Eisenberg: Kabbala (1923)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (DonBosco 1994)
  • J. Musset: Odkrývanie sveta Biblie, SZ (Mladé letá 1992)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (Dobrá kniha 1991)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (Vyšehrad +995)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (Púdorys 1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (Effekt 1993)
  • Encyklopedie Bible (Gemini 1992)
Reklamy

SEFER JECIRA 1:1

SEFER JECIRA hebrejsky   ספר יצירה , Kniha stvorenia, je stredoveký kabalistický spis, ktorého autorstvo pripisuje židovská tradícia Abrahámovi, skutoční autori sú však neznámi.

 Sefer Jecira sa objavuje už v Talmude (Sanhedrin 65b), avšak je nepravdepodobné, že by Talmud mal na mysli práve ten  text, ktorý sa za Sefer Jeciru považuje dnes. Súčasní bádatelia sa domnievajú, že to pravdepodobne neskorší komentátori Sefer Jeciru dodatočne stotožnili so zmieneným  spisom v Talmude.

Pôvodne sa verilo, že Sefer Jeciru dostal na Sinaji už Mojžiš ako súčasť ústneho zákona. Podľa  gaonských učencov, ako napr. podľa  Sa’adju Gaona, bol Abrahám nezpochybniteľným autorom Jeciry, podľa Moše Cordovera bol Abrahám síce autorom, rabi Akiva však konečným redaktorom diela. V niektorých rukopisoch bývala nazývaná aj ako “Otijot de-Avraham Avinu” (G. Scholem: Kabbalah).

Abraham údajne ako 48 ročný uvažoval o Bohu a vesmíre. Po dôkladnom štúdiu bol schopný napísať Jeciru. Nato sa mu zjavil Boh, pobozkal ho, nazval ho priateľom a uzavrel zmluvu s ním aj s jeho potomstvom naveky (Legends of Jews, Ginsburg, 210 Sefer Jecira 6).

Potom bola tradícia odovzdaná Jeremiášovi, ten ju odovzdal Josefovi ben Uzielovi, ten svojmu synovi, až bola na prelome 1. a 2. stor. n.l. spísaná (Robert Zucker).

Odhady na vek Sefer Jeciry sa podľa rôznych vedcov  pohybujú od 2. do 10. storočia n.l.

Je to veľmi zvláštny rukopis, študovaný stáročia a dopĺňaný rôznymi, často aj protichodnými interpretáciami  rôznych rabínov a kabalistov. Je najdôležitejším kabalistickým textom, aký kedy vznikol a snaží sa odhaliť tajomstvo stvorenia sveta, avšak v takých hádankách, že je len sťažka  možné urobiť jej komplexný a absolútny výklad.

Niektorí špekulujú aj o tom, že obsahuje návod na to ako vyrobiť golema…

1:1

32 mystickými cestičkami múdrosti vytesal Jah, pán Zástupov, (Boh Izraela, Živý Boh, Kráľ sveta, El Šadaj, Milostivý a Milosrdný, Vznešený a Vyvýšený, bývajúci vo Večnosti, Jeho meno je Svätý, On je ušľachtilý a svätý), a stvoril svoj svet s tromi knihami, s textom (sefer), s číslom (sefar) a s komunikáciou (sipur).

ספר יצירה פרק א

(א) בשלשים ושתים נתיבות פליאות חכמה חקק י”ה יהו”ה צבאות את עולמו בשלשה ספרים בספר ספר וספור (נוסח אחר – אלהי ישראל אלהים חיים ומלך עולם אל רחום וחנון שוכן עד וקדוש שמו):

 


VÝKLAD:

Sefer Jecira hovorí o troch modalitách stvorenia: texte (sefer), čísle (sefar) a komunikácii (sipur), čiže reči, ktoré sú zdrojom 32 cestičiek (Moše Kordovero), zahŕňajúc všetko stvorené a sú základom sveta (Moše ben Nachman).  Tieto tri knihy určujú tri spôsoby, ktorými sa dá 32 cestičiek prijať a pochopiť.

Písmená (text/sefer), čiže forma, určujú podobu niečoho. Sú akoby projektom. Prototypom, podľa ktorého sa ďalej tvorí a obsahujú informáciu. TEXT (sefer) zastupuje PÍSMENÁ, kvalitu, je to aspekt, ktorým sa cestičky prejavujú v Tóre. Písmená sú dané tvarom a teda sú podmienené priestoru a svetu, vesmíru (Sefer Jecira, kap.6).

Čísla (sefar), jednoznačne kvantita, vyjadrujú nie len množstvo, ale aj oddelenosť a mnohosť čohosi, ktorá vznikla až stvorením, kedy bolo jedno oddelené od druhého. Dovtedy bolo len Jedno. V Stvoriteľovi mnohosť chýba – Stvoriteľ je Jednota. Pojem čísel začína až stvorením sefír. ČÍSLO (sefar) zastupujú číselné hodnoty písmen a teda kvantita, ktorou je možné vyjadriť číselné postupnosti a delenie (32-22-12-7-10). Číselná hodnota korešponduje s časom a v Jecire s termínom Rok (viac v kapitole 6).

Na to, aby mohli vzniknúť písmená a čísla, je nutný duchovný predobraz. Ním je 10 sefír (sefirot), ktoré sú zároveň 10 praslovami, 10 pračíslami, 10 praideami a pod.,  a tvoria základ stvorenia. Sú prvotnou Božou emanáciou. Slúžia na komunikáciu (sipur/reč) Boha so svetom. Keby nebolo sefír, Boh by ostal nepoznaný a ukrytý. KOMUNIKÁCIA (sipur) – mohli by sme povedať aj reč, alebo vokály, jednoducho už vyslovené hlásky a názvy hlások; hovorí o duchovnom rozmere, rečou Jeciry o Duši (kap.6). A toto je záležitosť už jednotlivých cestičiek, lebo cez ne prúdi obojsmerne informácia a vplýva na stav vedomia.

Desať sefirot zodpovedá desiatim prstom – päť proti piatim – ľavému stĺpu milosrdenstva oproti pravému stĺpu prísnosti, pričom v strede stojí srdce (LEV=32) a ústa uvoľňujúce reč (Moše ben Nachman). Bližšie pojednám v SJ 1:2.

Všetky tri (sefer, sefar, sipur) majú spoločný slovný kmeň ako slovo sefira. A aj sefiry obsahujú informáciu (je v nich uložené všetko, čo kedy bolo), podobne ako sefer (text), uvádzajú do existencie mnohosť a teda vo výsledku čísla (sefar) a slúžia na komunikáciu (sipur). Dokopy (10 sefír+22 písmen, ktoré majú aj číselný význam) tvoria teda 32 cestičiek múdrosti, o ktorých Jecira hovorí ako o spôsobe vymedzenia aspektov stvorenia, o kanáloch, ktorými sa uplatňuje kontrola nad stvorením i komunikácia s ním. Zároveň sú tieto vyjadrením 5-rozmerného vesmíru (3 priestorové smery, čas a duchovný princíp v zastúpení duše),  pretože číslo 32 je rovné počtu vrcholov 5rozmernej hyperkocky, akéhosi kvázi hyperpriestoru. Keď si vezmete priamku, má dva vrcholy (dva konce), to jest 2¹. Štvorec má už štyri vrcholy – 2²; kocka osem vrcholov – 2³; 4rozmerná hyperkocka 16 vrcholov – 2 na 4; a 5rozmerná hyperkocka 32 vrcholov – 2 na 5.

Všetko v hmotnom priestorovom svete stojí na dvoch veciach – kvalite/forme a kvantite/množstve. Forme zodpovedajú v našom prípade  písmená, množstvu číslice.

Číslice (10) a písmená (22) dávajú dokopy týchto 32 cestičiek múdrosti. Kabalisti ich odvodzujú od veršov Prvej Knihy Mojžišovej. Tá obsahuje  32x Božie meno ELOHIM; zároveň 10x spojenie “Boh riekol”, desiatimi výrokmi bol stvorený svet (Pirkej Avot 5.1) a tie zodpovedajú 10 sefirám (Bamidbar Raba 14.12), 3x Boh stvoril (hlásky: šin, mem, alef; tj. tri matky), 7x Boh videl (7 dvojitých hlások) a 12x obsahuje ostatné Božie mená (Boh oddelil; videl, že svetlo je dobré; oddelil svetlo od tmy…- 12 základných hlások) , čo dáva dokopy 32 Božích Mien (Moše Kordovero).

32 sa píše hebrejsky za pomoci písmen LAMED(30) a BET(2), čo získava zároveň slovný význam LEV (srdce). Podľa judaizmu sa myseľ a jej činy prejavujú práve v srdci (Bahir § 106). Akonáhle myseľ(mozog) prestane pracovať, nastáva smrť. Srdce umožňuje spojenie medzi mysľou a telom, preto Sefer Jecira nazýva srdce “kráľom nad dušou” (SJ 6.3) a mystickú skúsenosť nazýva “ponáhľanie srdca” (SJ 1.8). Srdce  je stotožňované s vôľou (Moše ben Nachman). Srdcom Stvorenia je Tóra. Jej prvým písmenom je práve písmeno BET  (Berešit bara elohim…) a posledným zas písmeno LAMED (…Jisrael). Tradícia tak teda tvrdí, že 32 mystických cestičiek je ukrytých práve v Tóre a aj  ju samotnú možno vyložiť 32 spôsobmi (Josi ha-Galili; Moše ben Nachman ).

Písmená LAMED a BET nesú ešte jedno veľké tajomstvo. Sú to jediné písmená, ktoré možno kombinovať s hláskami Božieho Mena JHWH a tvoriť tak v hebrejčine prípony osobným zámen, ktoré nie náhodou vyjadrujú existenciu vlastnenia (mi, jej, jemu), ale i formu existencie (vo mne, v nej, v ňom), lebo samotný Tetragrammaton je tiež vyjadrením Existencie. “Som, ktorý som” – Ehje ašer ehje”, je meno, ktorým sa dal Boh poznať Mojžišovi a od ktorého je Tetragrammaton JHWH odvodený a je imperfektom 3.os. maskulina jednotného čísla, kedy Izrael o ňom hovorí ako o JHWH, On o sebe hovorí ako o EHJH (alef, he, jod, he) a ak by sme Ho chceli (čisto hypoteticky) osloviť, mali by sme použiť 2.os. a teda THJH…(to som len naznačila ako je to s Božím Menom a prečo sa nevyslovuje…kto už má na túto tému nejaké vedomosti, isto pochopil 🙂  čo tým myslím. Ak nie, časom k poznaniu dôjde. Všetko má svoj čas, ako hovorí kniha Kazateľ.).

V 1M 1.1 vystupuje Boh pod menom ELOHIM. Všeobecne kabala interpretuje toto meno ako Boha prejavujúceho sa v mnohosti prírodných síl a zákonov (preto aj plurálová koncovka, aj keď lingvisti sa prikláňajú k jej iným vysvetleniam), Jecira ho vníma ako manifestácia vzniknutej mnohosti kvantít (čísel; alebo kvánt keby sme chceli použiť jazyk fyziky, lebo aj s fyzikou možno kabalu kombinovať a hľadať v nej úspešne analógie) a teda ako manifestáciu vymedzenia.

Sa´adja Gaon, keď porovnával starozákonné zjavenia s Aristotelovskými kategóriami, v súvislosti s výkladom Sefer Jeciry, vysvetľuje, že pôvod vecí tkvie v číslach a písmenách. Ako prvé zo všetkých vecí boli vytvorené čísla. Všetky veci sú diferencované množstvom a formou. Číslo má svoj predobraz, forma predchádza vytvorenú vec. Boh stvoril vzduch a vytvoril 32 vecí v ňom – 10 čísel a 22 písmen. Pohybom vzduchu sa rodia formy, tvary a v závislosti na kombinácii písmen dochádza k vytváraniu vizuálnych línií. Ako je to možné? Aj rabíni hovoria o niečom podobnom, keď komentujú scénu zjavenia na hore Sinaj. “A všetok ľud videl hrmenie (2M 20.18). Rabíni sa pýtali: Ako je možné vidieť zvuky? Vysvetlili to tak, že na hore horel jasný oheň, lebo sa hovorí:”…Večný na ňu (horu) zostúpil v ohni…”(2M 19.18). Potom vrch vzplanul ohňom až po samé nebo, zahalené do tmy, oblaku a mrákavy (5M 4.11). O tomto čiernom mraku a tme sa hovorí: Tmu urobil si skrýšou vôkol seba a svojim stánkom temné vody, husté oblaky (Ž 18.12). Hlas vychádzal z ohňa a jeho forma sa zobrazila v oblaku podľa výslovnosti pohybom vzduchu. Ľudia videli túto podobu ako sa premieta do okolitého čierneho vzduchu a ako je povedané: “…hovoril k vám z prostriedku ohňa…” (5M 4.12) a inde sa hovorí:”…keď ste počuli hlas z tmy, zatiaľ čo vrch planul ohňom…” (5M 5.23). Z toho vyplýva, že ak niekto hovorí za chladného dňa, artikulácia reže vzduch a vytvára premenlivé formy a podoby v líniách, ktoré zanecháva zvuk vo vzduchu.

Staré kabalistické školy interpretujú 32 cestičiek múdrosti aj ako 32 rôznych stavov vedomia (1.mystické, 2.žiariace, 3.posvätné, 4.pevné, 5.zakorenené, 6.transcendentálneho prítoku, 7.skryté, 8.dokonalé, 9.čisté, 10.iskriace, 11.oslňujúce, 12.žhnúce, 13.riadiace jednotu, 14.osvecujúce, 15.upevňujúce, 16.trvalé, 17.vedomie zmyslov, 18.Domu prílivu, 19.mystérií duchovných činností, 20.vôle, 21.vytúžené, 22.verné, 23.posilujúce, 24.zjavujúce, 25.preverujúce, 26.obnovujúce, 27.hmatateľné, 28.prirodzené, 29.fyzické, 30.obecné, 31.pokračujúce, 32.uctievané).

  1. najvyššia koruna, prasvetlo, = prvé panstvo
  2. koruna stvorenia = druhé panstvo
  3. základ pramúdrosti, pravá viera (v hebrejskom význame skôr dôvera→ hebrejské slovo EMUNA sa bežne prekladá ako “VIERA”, avšak v pôvodnom jazyku je pojem viera chápaný inak ako v prekladových rečiach Európy.     Je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť. Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou. Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý Božou pravdou. My Európania môžeme veriť aj klamstvu a pritom stále veríme.  Slovo VERIŤ používa v dvoch interpoláciách. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej Božej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá pravda. )
  4. prapôvodný prameň duchovných síl najvyššej koruny
  5. esencia homogénnej Jednoty; pôvodná múdrosť
  6. emanácia požehnaní
  7. lesk videný rozumom a vierou
  8. pôvodné usporiadanie – možno ho vnímať len v sálach Geduly (Veľkosti=iný názov pre sefiru Chesed) vyvierajúce z trvania; prameň prameňov vyvierajúci z prapodstaty
  9. očisťuje a zjednocuje  sefiroty bez oddelenia a rozlíšenia
  10. lesk nebeských svetiel na tróne porozumenia, podporujúc tvárne princípy
  11. zoči-voči Príčine príčin, esencia usporiadania systému
  12. miesto prorockých vízií
  13. zjednotenie pravdy
  14. základ svätosti a základného uholného kameňa šetijah (Zohar Im41b); tajomstvá posvätných mystérií
  15. upevnenie esencie stvorenia v temnote
  16. potešenie Slávy. Eden pripravený pre zbožných; večný rozum
  17. základ krásy v stave nebeskej krásy (Tiferet); prijatie Ducha svätého→ruach ha-kodeš
  18. tajomstvo symbolov  zakotvené v Príčine príčin
  19. najvyššie Požehnanie a Sláva; duchovné schopnosti
  20. štruktúra stvoreného, poznanie Pôvodnej múdrosti
  21. Božské požehnanie prapôvodnej múdrosti
  22. duchovné sily
  23. sila sefirot
  24. zdroj podôb všetkých bytostí
  25. Božie skúšky pre múdrych
  26. Božia obnova všetkého stvoreného
  27. zdroj rozumu a zmyslu stvoreného
  28. dokonanie všetkého stvoreného
  29. dokonanie fyzických hmotných podôb
  30. prostriedok k poznaniu pravidiel vesmíru
  31. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú Slnko a Mesiac
  32. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú planéty

Cestičky sú cestou k Bohu. Tvoria akoby strom(illán), či rebrík, po ktorom sa dá vystúpiť k Stvoriteľovi. Cestičky (hebrej.: netivot) treba chápať ako osobné cestičky každého jednotlivca, skryté (peli′ot) pred svetom, na duchovnej báze, zázračné (pele=zázrak). Pre každého jednotlivca prechádzajúce osamote.

32 krát je meno ELOHIM použité v Prvej knihe Mojžišovej.

10 krát (sefirot) je použité spojenie “Boh riekol” → 10 čísel ničoty, 10 prstov, Desatoro.

22 krát (hebrejská abeceda) je použité všeobecne Božie meno

3 krát (tri matky – alef, mem, šin) je použité spojenie “Boh stvoril”. Sa´adja Gaon vysvetľuje, že termín “matka” pochádza z Mišny. Je povedané:… tu je jedna matka na tradíciu a jedna matka na čítanie (TB, Pesachim 6b; Sukah 6b). Znamená to, že Zákon možno interpretovať dvoma spôsobmi: v súlade s princípom Písma a podľa ústneho podania. Mem a šin. Alef je vzduch, ktorý oddeľuje oheň od vody (eš od majim).

7 krát (7 dvojitých spoluhlások) je použité spojenie “Boh videl”/6 smerov v priestore (Bahir § 30-31) a stred nesúci svätý chrám (J, Z, V, S, hore, dole a stred) – dvojité spoluhlásky sú také, ktoré podľa určitých gramatických zákonitostí možno čítať dvoma spôsobmi (1:B-V; 2:P-F; 3:D-Dh; 4:T-Th; 5:K-CH; 6:G-Gh; 7:R – reš má v súčasnej hebrejskej gramatike len jednu formu, tj. nepriberá dageš, ktoré určuje razenú výslovnosť. Predpokladá sa, že pôvodne malo reš aj razenú výslovnosť, ktorá sa v prípade tohto písmena zvykne prirovnávať k výslovnosti českého Ř, ale dôkazy na to nie sú. Ladislav Moučka v Cestě pouští hľadá analógiu s egyptským R, ktorého hieroglyf sa používal súbežne aj pre písmeno L(?) a chce tým poukázať, že od R nie je ďaleko k L a dôkazom má byť detské žvatlanie, kedy dieťa pri výučbe výslovnosti R úmorne používa zo začiatku L. Treba poznamenať, že všetky Moučkove diela, aj keď vychádzajúce z kabaly, sú násilne zostavené tak, aby umelo potvrdzovali cudzie dogmy a teda s pôvodnou židovskou kabalou nemajú absolútne nič spoločné. Ak ich budete čítať, tak s rezervou, pretože jeho výklady sú vykonštruované a prispôsobené úplne iným filozofickým podmienkam. Ani jeho preklad Jeciry nie je presný, pretože už len základné termíny ako ako “text, číslo a reč”, prekladá ako “číslo, počtár a počítané” , prispôsobujúc si tak text  ideám iného náboženstva. Pre porovnanie však môžu byť jeho diela, s pokusom o hebrejsko-gnosticko-egyptskú zlátaninu, pre niekoho inšpirujúce. V súčasnosti je za najlepší preklad považovaný preklad Arje Kaplana).

Podľa Sa´adju Gaona,  7 dvojitých znamená, že existujú dva druhy znalostí:”…a odhalil ti tajomstvá múdrosti, lebo sú dvojité na pochopenie…(Jób 11.6). Reč je o poznaní Stvoriteľa a o poznaní stvoreného. Existujú tiež dva druhy trestov: …že dostal (Jeruzalem) z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy (Iz 40.2). Sú to tresty posvätné a svetské, pre kráľa i pre ľud.

12 krát (12 základných jednoduchých spoluhlások) je použité iné meno ako Elohim a Sa´adja Gaon dopĺňa, že  12 jednoduchých je ako jednoduchý rok, ktorý má 12 mesiacov, narozdiel od prestupného, ktorý ich má 13. Ide teda o odlíšenie od ostatného (opäť odlíšenie ako existencia mnohosti, viď. nižšie).

Pod Múdrosťou (Chochma) chápe na tomto mieste kabala čistú, nerozlíšenú myseľ s úrovňou pred rozdelením. Stav, kedy myseľ vníma jednotu, a minulosť, prítomnosť a budúcnosť nie sú od seba oddelené. Je protikladom Porozumenia (Bina), ktoré už oddelenosť obsahuje (Bina→bejn=medzi=rozdelenie).

Chochma→nerozlíšenie→kolektívna duša/myseľ (Adam Kadmon)

Bina→už(!) rozdelenie a teda aj pochopenie→duše(nešamot) jednotlivcov

 

Jecira hovorí o  Bohu, ktorý VYTESAL/VYRYL svet za pomoci troch kníh. Prečo práve VYTESAL? Arje Kaplan to vysvetľuje tak, že podobne ako keď tešeme do kameňa, odstraňujeme niečo z podkladového materiálu a v kameni sa utvára niečo ako prázdny priestor, ktorý je vyformovaný do tvaru písmen. Luriánska kabala zas učí, že keď Boh išiel tvoriť svet, najprv sa STIAHOL (cimcum) akoby sám do seba, aby akoby  uvoľnil/vytvoril/vyryl/vytesal kus priestoru, z ktorého akoby seba kvázi odstránil, v ktorom potom tvoril svet, pretože pred stvorením nebol priestor, bol len neprejavený Boh. Takže v podstate  tým, že sa stiahol, niečo akoby odstránil, čiže v našom ponímaní VYTESAL/VYRYL. No a tradícia hovorí, že tvoril slovom, takže zas nie sme ďaleko od tesania do kameňa alebo klínopisu.

Zohar (1.15a) hovorí o tomto akte nasledovne:

“Na počiatku kráľovej autority lampa temnoty vyhĺbila dieru do nadpozemskej luminiscencie…”.

Cimcum nastal vo svete pojmov, nakoľko priestor ako ho poznáme my, ešte neexistoval. Takto vzniknutý kvázi priestor ešte neobsahoval žiadnu informáciu, bol to chaos a prázdno (tohu  a bohu)(1M 1.2). Až vďaka 32 cestičkám, ktoré už informáciu niesli (písmená, čísla, zvuky), boli stvorené sefiry, ktoré nesú Božie mená symbolizujúce Božiu manifestáciu vo svete. Preto Boh nadobúda akoby meno až zjavením. Manifestáciou v prírode je to ELOHIM. Manifestáciou v dejinných súvislostiach je to JHWH…ale  pokiaľ nebolo nič stvorené, bol kvázi Nepomenovaný, bolo to čisté BYTIE – EHJE (SOM). Bližšie o Božích menách vám vypracujem v dohľadnej dobe samostatný článok. Tu na to nie je miesto.

 

ZHRNUTIE:

  1. fyzická podoba písmen – TEXT (sefer) – podoba/forma definovaná len v priestore – vesmír
  2. číselná hodnota písmen – ČÍSLO (sefar) – súvisí s časom a jeho plynutím – rok
  3. zvuk písemna – REČ(KOMUNIKÁCIA) (sipur) – podmienenosť mysli – duchovné kontinuum – duša

© chanele

(z technických dôvodov prosím, keby ste ďalšie kapitoly a verše SEFER JECIRY čítali na tomto linku: https://seferjecira.wordpress.com/  Ďakujem)

LITERATÚRA a iné ZDROJE:

  • A. Kaplan: Sefer Jecira (Volvox Globator, 1998
  • J. Shulman: Léčba kabalou(cesta k probuzení duše)
  • Moše Kordovero: Peruš ha-Ramak leSefer Jecira
  • Moše ben Nachman: Peruš ha-Ramban leSefer ha-Jecira
  • Sa´adja Gaon: On the “Closed” Numbers, Mothers, Doubles,& Simples
  • Sa´adja Gaon: On the Origin of the World According to the Pythagoreans a the Sefer Yetzirah
  • http://robert-zucker.com/qabalah/seferyetzirah/index.html

 

LITERATÚRA  NEŽIDOVSKÉHO PÔVODU, INŠPIROVANÁ KABALOU:

  • L. Moučka: Sefer Jecira (pražská) (Púdorys 1993)
  • L. Moučka: Šest dnú stvoření/Světlo světa Beriah (Púdorys 1997)
  • L.Moučka: Cesta pouští (Púdorys 1993-?)

 

Súvisiace články:

LECH LECHÁ 2. – BITKA KRÁĽOV A MALCHISEDEK

Po Abrahamovom odchode z Egypta a presunutí sa cez Negev do Betelu, na miesto, kde Abraham pôvodne Hospodinovi postavil oltár a vzýval Jeho Meno, došlo k rozdeleniu Abrahama a Lóta a ich rodín a služobníkov. Biblia uvádza, že to bolo preto, lebo ich majetky boli tak veľké, že nemohli bývať spolu (1M 13.6).

Abraham dal Lótovi na výber a ten si vybral okolie rieky Jordán, ktoré sa podobalo rajskej záhrade, lebo to bolo ešte pred zničením hriešnych miest Sodomy a Gomory. Abraham sa teda usadil v kanaánskej krajine. A vtedy riekol k nemu Boh:”… pretože celú krajinu, ktorú vidíš dám tebe a tvojmu potomstvu naveky”(1M 13.15) a “…tvojho potomstva bude ako prachu zeme…prejdi krajinu po jej dĺžke i po jej šírke, lebo tebe ju dám.” A utáboril sa Abrahám pri Dube Mamreho.

Údolie Jordánu KIKAR HA-JARDEN má tvar oválu, preto KIKAR (“okruh”). Je to oblasť, ktorá je dnes zaplavená a vrch, z ktorého sa Lót díval do údolia je pravdepodobne pahorok ležiaci na JV od obce BEITIN (asi 17 km S od Jeruzalema). Podľa rabínskych komentárov k Chumašu, Lót uprednostnil majetok pred čestnosťou, dúfajúc, že a nepošpiní hriechom Sodomy a Gomory. Midraš Raši vysvetľuje na margo textu, že keď Lót “odišiel z východu a oddelil sa od Abraháma (1M 13.11), išlo aj o duchovné oddelenie sa od Boha. Slovo MIKEDEM totiž možno preložiť aj ako “z východu”, tak aj “odpradávna”. Tým sa podľa rabínov myslí , že sa oddelil aj od prvopočiatku a teda od boha.

Prisľúbenie potomstva ako prachu zeme vysvetľuje Midraš tak, že ako prach prežije tých, čo po ňom šliapu, tak aj Izrael prežije tých, čo ho budú prenasledovať.

Následne po prisľúbení je Abrahámovi kázané celú prisľúbenú krajinu prejsť po jej dĺžke i šírke, čo podľa Rašiho je znak toho, že ju prijíma, podobne ako chetitský vládca symbolicky prechádzal krajinou počas zimného sviatku, či faraón nastúpivší na trón obchádzal ochranný múr alebo ako ugaritský Baal prechádzal mestá, čím potvrdzoval svoju nadvládu nad bohmi i ľuďmi.

I usadil sa Abrahám pri Dube Mamreho a postavil oltár (1M 13.18).

Postavenie oltára znamenalo v staroveku ukončenie jednej etapy putovania.

Mamre bolo identifikované ako RAMET EL-CHALÍL severne od Hebronu. Počas vykopávok tu bol nájdený priestor, na ktorom stál zachovaný strom, studňa a oltár.

Sidra pokračuje ďalej rozprávaním bitky medzi štyrmi kráľmi východu (elamský kráľ Kedorlaomer, gojimský Tidál, šinársky Amrafel, ellasarský Arioch) a piatimi kráľmi západu (sodomský Ber, gomorský Birš, kráľ Admy Šináv, cerojimský kráľ Šeméner a kráľ Cóaru), ktorí sa stretli v údolí SIDDIM (1M 14.3), ktoré je dnes pravdepodobne zaliate plytkou vodou južného cípu Mŕtveho mora, vtedy nazývaného príznačne Soľné more.

Nájsť spomínaných kráľov ako konkrétne historické postavy a začleniť tak príbeh do kontextu dejín, nie je ľahké.

Meno kráľa Amrafela sa nenachádza v žiadnom zo známych kráľovských archívov. Rabíni ho stotožňujú s Nimrodom (TB, Ervim 53a). Arioch mohol byť churritského pôvodu, lebo mesto Ellasar mohlo byť Tellasar – Larsa v Babylónii. Al Ašúr – Ašúr v Asýrii, či Illansara pri Karkemiši.

Churritskou kultúrou bola Abrahámova rodina dosť ovplyvnená. Praotcovia bežne používali v živote churritské zvyky (neplodná manželka dávala svojmu manželovi svoju slúžku a od nej potom prijala potomstvo; manželstvo medzi súrodencami; vymenovanie manželky za svoju sestru, ak ňou nebola, kvôli väčšej vážnosti…).

Meno Kedorlaomer možno snáď odvodiť od akkadského KEDURRU “najstarší syn” a mena božstva Laganar. Midraš ale vysvetľuje, že Kedorlaomer bol Elam, Šémov syn. Jeho hájemstvo Elam by mohlo byť kráľovstvo v JZ Iráne.

Tidal by zas mohlo byť chetitské meno Tudchaliaš a prívlastok gojimský, by vzhľadom na to, že tento panovník stál na čele viacerých národov (gojim= hebrej. národy).

Mesto Coar by mohlo zas ležať na úpätí Moábskych vrchov v Jordánsku.

Mená kráľov Ber a Birš vysvetľuje Midraš odvodením od slova Raa = zlo, čo zdôrazňuje hriešnosť oboch miest.

Po vojenskom ťažení Abrahama proti piatim kanaánskym kráľom, aby oslobodil zajatého Lóta (midraš uvádza, že ho zajali preto, lebo dúfali, že ho bohatý Abraham vykúpi) je niekedy označované ani nie tak snahou o potrestanie zla,  ale skôr snahou o získanie moci nad územím a postavenie medzi jednotlivými kmeňmi.

Zvesť o tom, že je Lót väznený v zajatí, priniesol Abrahamovi zbeh, ktorý mal byť podľa midraša kráľ Óg, ktorý ušiel z bitky Refaimovcov, v nádeji, že Abraham pri tomto čine umrie a on si bude môcť zobrať za manželku jeho manželku, známu svojou krásou. Boh mu dal za túto zvesť dlhý život, ale potrestal ho za úmysel tak, že padol do rúk Abrahamovým potomkom.

Tak oslobodil Abraham Lóta.

Zobral so sebou 318 svojich nasledovníkov  a s ich pomocou zvíťazil a porazil Kedorlaomera a jeho spriatelených kráľov – spolubojovníkov.

Babylonský Talmud (Nedarim 32a) vysvetľuje, že títo “nasledovnící” bolí tí, ktorých Abraham naučil slúžiť Bohu a za to, že uviedol učencov do boja, bol potrestaný tým, že jeho potomstvo muselo slúžiť v Egypte. Iný talmudický výklad uvádza, že číslovka 318 je číselnou hodnotou mena Eleazára – Abrahámovho verného sluhu, ktorý vydal za 318 bojovníkov a v skutočnosti to bol on sám, čo šiel s Abrahamom do boja.

Po tomto úspešnom boji privítal Abraháma v kráľovskom údolí Save (nachádzalo sa západne od Jeruzalema), salemský kráľ Malchisedek, kňaž Najvyššieho. Doniesol mu chlieb a víno a desiatok. Bolo zvykom, že víťaz býval miestnymi obdarovávaný.

Práve touto bitkou sa Abraham vraj pripravil o potomstvo. Tým, že spôsobil smrť nevinným (Elie Munk: La Voix de la Thora, La Genése). Podľa Rambana bol Malchisedek Noemov syn Šem a Salem mesto Jeruzalem.

Pod Salemom rozumie tradícia Jeruzalem odvolávajúc sa na 76 Žalm. Názov mesta znel v tej dobe Urušalim. V preklade, rovnako ako aj dnes, i napriek súčasnej podobe Jerušalajim – Mesto Mieru (Ž 16.3 …v Šaleme bol jeho stánok…).

Hebrejčina nepozná veľké začiatočné písmeno, takže slovné spojenie “melech šalem” kráľ Šalemu, by sa odhliadnúc od nutnej genitívnej formy, ktorá tu je vzhľadom na slovo melech (kráľ) ako segolaty v statuse constructe singuláru nemeniacej svoj tvar a jeho vokalizáciu pre genitív typickú, necharakteristická, mohlo prekladať aj ako  “kráľ pokoja”, “pokojný kráľ”, “kráľ žijúci v mieri”, taký, čo “nevyhľadáva vojnové strety”. Túto verziu uprednostňuje aj Filón Alexandrijský. Zato vo fragmentoch kumránskych  rukopisov, je Salem stotožňovaný s Jeruzalemom. Podobne tak Jozefus Flavius tvrdí, že Solyma (Salem) je základom názvu Hierosolyma – tj. Jeruzalem. Naviac, územie Jeruzalema je známe ako pôvodné osídlenie Jebúsejcov (Sd 19.10-12, 2 S 5.6-9), ktorí uctievali “Boha Najvyššieho” (1M 14.19), zrejeme totožného s Bohom Malchisedekovým.

Samo meno Malchisedek je kananánske a tak niet divu, keď aj boha s menom El Eljon stotožneného s Abrahámovým Jediným Bohom, budeme hľadať v kanaánskom prostredí. Samotný termín El Eljon (narozdiel od ELa) však nájdeme len v hebrejčine, božstvo tohto mena v kanaánskom panteóne neexistuje. Od ELa – otca bohov, kanaánskeho boha plodnosti, boli neskôr odvodené termíny ako “pastier” (Roe), kráľ (Melech) a pod.

Nachádzame tu tiež boha kočovných národov tohto územia pod názvom El-Roi (1M 16.13) – boh vidiaci, totožného pravdepodobne s Elom. Niektorí autori zastávajú teóriu o lokálnom božstve z južnej oblasti susediacej s Egyptom (1M 16.14).

Možno, že sa skutočne jednalo o miestne božstvo a prídomok El slúžil už vtedy na označenie termínu “boh”.

Rovnakou možnosťou je aj mnohorakosť jedného boha – Ela, z čoho možno vyvodiť neskoršie pomenovanie Elohim (plurál od Eloah)= Boh a   jeho ďalšie, okolnosťami determinované ekvivalenty (El Šadaj, El Chaj…).

El Eljon  sa teda dostal do judaizmu cez Malchisedeka. Ramban to vysvetľuje tak, že na rozdiel od kňazov ostatných národov, ktorí slúžili anjelom, Malchisedek slúžil Pánovi. Neodovzdal svoje kňazstvo svojim potomkom, ale bolo mu odňaté a prenesené na Abrahama (TB, Nedarim 32a). Malchisedek je v značnom množstve spomínané aj v kanaánskych rukopisoch, kde je vnímaný ako eschatologická postava, zohrávajúca dôležitú úlohu v uskutočnení pripravovaného Božieho súdu v boji proti silám zla.

Ak by sme chceli vysvetliť Malchisedekovo meno, podobne ako názov mesta Jeruzalem, dostaneme dve slová: Malchi a cedek. Malchi sa prekladá ako “môj kráľ” a cedek ako “spravodlivý”. Avšak, predpokladá sa, že hebrejské cadik je len náhradou pôvodnej etiológie, ktorá v 1.stor. n.l. už nebola známa. Filón Alexandrijský sa ale prikláňa k tomu, že Cedek, ktorého on nazýva Sydyk, je fénický boh a meno Malchisedek by znamenlao: Cedek je môj kráľ (a teda pán).

Abraham sa však úplne o potomstvo nepripravil. Talmud vysvetľuje, že dieťa nemá mať Abram, ale Abrahama a nie Sáraj ale Sára. Midraš vysvetľuje, že získanie nového mena, ktoré obaja dostali od Boha, zmenilo ich osud. Talmud to upresňuje tým, že osud Izraela nepodlieha planétam (babylonský kult uctievania hviezd – astrológia, sa dostal aj medzi Hebrejov a vžitý bol pod názvom AKUM – skratka slov AVODA KOCHAVIM U MAZALOT – tj. služba (uctievanie) hviezdam a planétam. Neskôr sa týmto termínom začali označovať pohania.)

Podľa judaizmu osud zapísaný vo hviezdach nemá konečnú platnosť. Je to len jedna z možností (TB, Šabat) a ľudský osud je ovládaný pokáním, modlitbou a dobročinnosťou. Priaznivec východných filozofií by povedal,  že karmou a jej zmenou.

A tak sa Abrahám a Sára dočkali predsa len syna a podľa tradície práve od Malchisedeka prevzal praotec Abraham skryté (sod) učenie (židovská mystika) o Bohu a po všetky stáročia odovzdávané ústnou formou z generácie na generáciu.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

ÚVOD: V judaizme je zvykom čítať každý týždeň  na šabat v synagóge tzv.  sidru alebo parašu – týždenný oddiel Tóry, ktorý sa dopĺňa čítaním z Prorokov (haftara), ktoré tématicky súvisí s konkrétnou sidrou.

Takto sa stane, že za celý kalendárny rok sa prečíta celá Tóra (5. kníh Mojžišových). Znamená to teda, že Tóra je rozdelená do približne rovnako dlhých oddielov, v počte týždňov v roku.

S čítaním sa začína na sviatok Šemini aceret , slávený na jeseň po sviatku Sukkot  a pokračuje sa celý rok, až je čítanie Tóry uzavreté Novým Rokom, Vysokými sviatkami a už spomínaným osemdňovým sviatkom Stánkov.

Sidra Berešit, keby sme ju chceli zhrnúť do hesiel, hovorí o nasledovnom:

  • Stvorenie sveta a človeka
  • rozprávanie o raji, prvom hriechu, a vyhnaní z raja
  • príbeh Kaina a Ábela
  • zoznam patriarchov pred potopou
  • správa o nefilim

Spraviť komentár k celej sidre je dosť obsiahly materiál (a to v žiadnom z nasledovných článkov neobsiahnem úplne všetko), preto budem každú sidru podľa potreby členiť do niekoľkých častí.

                                            *      *      *

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

Stvorenie sveta nevnímal pôvodný staroveký  judaizmus ako kresťanské absolútne ex nihilo “z ničoho”, tento pojem sa do judaizmu dostal až v období vzniku Makabejských kníh (2Mak 7.28). K stvoreniu došlo na dvoch úrovniach, duchovnej a materiálnej. Tradícia učí, že išlo o proces založený na desiatich číslach a 22 písmenách (článok: 32 cestičiek múdrosti ) hebrejskej abecedy. Písmená, vyjadrujúc zvuky, sa stali nástrojom stvorenia, reč je teda chápaná ako hybná sila celého bytia, Boh slovom tvoril svet (“…a Boh riekol…”). Čísla ako potencie kvantity  charakterizujú priestor určený na stvorenie.

V momente stvorenia sa prepojila večnosť s časom, ktorý dovtedy neexistoval, duch s hmotou (človek) a nekonečné s konečným.

Pre akt stvorenia sa v kabale aj v judaizme používa termín Ma´ase berešit a zahŕňa rôzne “špekulácie” (v tom dobrom slova zmysle) rabínov o počiatku tohto sveta a sú útržkovito zaznamenané v Talmudoch, midrašoch a hlavne v spise Sefer Jecira. Tá, ako jedna z troch základných kníh kabaly, chápe reč ako vytvorenie substancie, z ktorej boli sformulované písmená, následne z nich slová, z ktorých sa nakoniec stali hmotné veci.

Podľa Sefer Jeciry je svet plný duchovnej látky a duchovných bytostí na rôznych úrovniach – od jemnohmotnej až po hrubohmotnú – matériu. Týchto úrovní je veľa, dalo by sa to prirovnať k skupenstvám vody: vodná para, voda, kryštalický ľad, kubický ľad, amorfný ľad. Stále ide o tú istú látku, ale v rôznych úrovniach limitovaných podmienkami priestoru.

Duchovná látka a duchovné bytosti prechádzajú týmito úrovňami podľa určitých zákonitostí (napr. vstup duše do tela), ale ako sa to deje, to nikto nevie, rovnako ako nepoznáme podstatu princípu prechodu vôle pohnúť rukou až po samotný pohyb (článok: Veda a zázraky z lokality EMUNA/Chanele4).

Verí sa, že všetko negatívne je stvorené z ničoho , kdežto všetko pozitívne je stvorené  z Boha.

Ak sa vrátime k myšlienke, že sidra Berešit, pojednávajúca o stvorení sveta, sa číta bezprostredne po oslavách židovského Nového Roku – Roš Hašana, ktorý nazývame aj “narodeninami sveta” a zároveň na záverečný deň sviatku Sukkot, ktorý je zhodou okolností úzko previazaný s “vodou”, dostaneme zaujímavé paralely.

Na sviatok Sukkot je zvykom čerpať vodu (Mišna, Suka 4.9). Robilo sa tak v chrámovom komplexe. V tieto dni sa tiež do modlitieb pripája prosba za dážď (v Izraeli začína obdobie dažďov). Tóra je prirovnávaná k dažďu (5M 32.1-2), k vode ju prirovnáva aj Ámos (8.11). Aj pri stvorení sa “…Duch boží vznášal nad vodami…”, pričom Duch zodpovedá ohňu. Aj nebesá ŠAMAJIM sú zložením ohňa EŠ a vody MAJIM. Na sefirotickom strome ILLAN zodpovedá ženský stĺp elementu vody a mužský stĺp elementu ohňa.

Vo svete chaosu (tohu), ktorý predchádzal dnešný svet nápravy (tikun), malo pôsobisko Božie Meno “EMEŠ”, tvorené “tromi matkami” – písmenami MEM, ŠIN a ALEF. Toto Meno potom vo vesmíre nápravy nadobudlo znenie Tetragrammatonu  – JHWH.

EMEŠ je tiež označenie atramentovej černi, ktorá existovala pred stvorením vo svete chaosu, skôr než boli vyvolané k životu sefiry.

ŠIN zodpovedá príčine

MEM následku

a ALEF syntéze predchádzajúcich dvoch.

Adept kabaly vstupuje na začiatku do sveta/vesmíru chaosu a potom, už ako zasvätenec, do sveta/vesmíru nápravy.  Spočiatku vníma sefiry v zmätených obrazoch – chaoticky. Postupne ich začne vnímať v podobe “parcufim”, podobných človeku (mentálny golem).

MEM zodpovedá tiež VODE, vedomiu Chochma a strane zásluh

ŠIN zodpovedá OHŇU, vedomiu Bina a strane dlhov

ALEF zodpovedá VZDUCHU a spravodlivému a nestrannému súdu

Podľa kabaly, tvoril Boh tento svet skrze svoje Meno. Ak vo svete “tohu” bolo toto Meno EMEŠ, neprekvapuje, že tvoril prostredníctvom “ohnivých vôd”, či inými slovami – prostredníctvom “pralátky”, ktorú smieme v kabale nazvať tiež termínom “šamajim” – čoby ohnivé vody.

Midraš popisuje Tóru ako “biely oheň napísaný na ohni čiernom” (Sifrej k 5M 33.3) a hovorí sa o nej ako o “zákone z ohňa” EŠ DAT (5M 33.2) a počas spomínaného obradu čerpania vody “…zbožní muži dobrých skutkov tancujú s ohňovými pochodňami…” (TB, Suka 5.1-4). Tóra teda spája v sebe vodu a oheň, čiže nebesá. Nebesá sa v nej zrkadlia a i nebo i more je modré a tak ako voda dáva a udržiava život, i Tóra má rovnaké vlastnosti.

Slovo Berešit sa používa na označenie začiatku časového obdobia v rámci celkového času. Okrem 1M 1.1 je použité aj v 5M11.12 a Jer 26.1. Z textu je zrejmé, že sa jedná o počiatok času vo všeobecnosti a nie len nejakého časového úseku.

Tóra nezačína prvým písmenom hebrejskej abecedy – písmenom ALEF, ako by sa očakávalo, ale v poradí druhým – písmenom BET, ktoré zodpovedá číslovke 2 a teda dualite sveta hmotného. Zodpovedá tiež slovu BERACHA – požehnanie, s ktorým bol svet tvorený. Posledné písmeno Tóry je TAV a keď od tohto písmena v slove Berešit rátame 50 ďalších písmen, nájdeme písmeno WAW, potom ďalších 50 písmen a dostaneme REŠ a nakoniec ďalších 50 písmen a prídeme k písmenu HE. Spojením všetkých štyroch písmen dostaneme kľúčové slovo TÓRA a práve za pomoci Tóry bol podľa tradície svet stvorený. Rambam (rabín Nechunja) dokonca učil, že slovo REŠIT treba chápať nie ako POČIATOK ale ako MÚDROSŤ a teda:”…múdrosťou stvoril Boh…”. Pod múdrosťou chápe judaizmus samozrejme Tóru.

Keď preskupíme písmená slova “keď boli stvorené” – ” hebr. behitvaram, dostaneme slovo beavraham, tj.  “pre Abraháma” bol tvorený svet, ako to vysvetľuje midraš,. V slove je písmeno HE z mena praotca, napísané menšie ako ostatné písmená a to svedčí o tom, že písmeno HE bolo do jeho mena doplnené dodatočne (Avram – Avraham; článok: Abrahámov pôvod ). Midraš to vysvetľuje aj tak, že Boh tvoril svet aj písmenom HE, lebo je napísané:”…On stvoril končiny zeme, neukoná sa ani neunaví…”(Iz 40.28, GnRb12) a písmeno HE je jediné písmeno, ktoré sa vyslovuje bez námahy, nie je potrebné pri jeho vyslovení ústa otvárať ani zatvárať.

O siedmych dňoch stvorenia som písala už v článkoch Sedem dní stvorenia, Stvorenie svetla,  a Stvorenie, preto považujem za zbytočn duplicitu  ich sem nanovo prepisovať a teda odporúčam v tomto zmysle prečítať si ich ešte raz a tak si občerstviť, či prehĺbiť znalosti.

Pokračovať budem prvou zmienkou Božieho Mena JHWH  v prvých veršoch sidry Berešit. Pôvodné znenie týchto štyroch písmen bolo s najväčšou pravdepodobnosťou JaHWe alebo JiHWe. Masoreti s úctou k Menu, zaviedli jeho čítanie v znení  ADONAJ (Môj Pán; skrátene Pán), ktorého samohlásky vpisovali priamo pod JHWH, takže toto dostalo punktáciu slova ADONAJ tak, že sa podľa pravidiel hebrejskej gramatiky zložené šewa skrátilo na obyčajné šewa a cholem nad dalet sa zamlčal. Tento prepis sa neskôr v 16. stor. n.l. v kresťanskom svete začal omylom z neznalosti veci čítať ako JEHOWAH. Takto sa ale Tetragram nikdy nečítal. Samohlásky slova ADONAJ pod JHWH boli medzi Židmi len (!) nápovedou, že slovo treba nahrádzať čítaním slova ADONAJ.

V prípade, že v Tóre stojí pri JHWH už slovo ADONAJ, Tetragram nadobúda vokalizáciu slova ELOHIM, ktorá opäť znamená, že ho treba pri čítaní vymeniť za slovo ELOHIM.

Meno JHWH je symbolom Božej Milosrdnosti (JHWH vyviedol Izrael z Egypta…) a meno ELOHIM zas spravodlivosti. JHWH je Boh činu, ELOHIM sa manifestuje v prírode (…na počiatku stvoril Elohim…).

Meno JHWH je odvodené od slovesa BYŤ (haja; archaická podoba je hava) a vyjadruje sa ním ako minulosť, tak prítomnosť a aj budúcnosť. HAJA – bol; HOVE – je; JIHWE – bude.

Cez JHWH vnímame Božiu Večnosť, či Božie “státie” mimo čas. JHWH nie je meno v pravom slova zmysle. Keď sa Mojžiš pýtal Boha na jeho meno, aby vedel Izraelitom povedať, ktorý Boh ho za nimi posiela, Boh povedal: Som, ktorý SOM – Ehje ašer ehje. Opäť sloveso BYŤ, tentokrát v 1.os.imperfekta – ja budem, ktorý budem. Boh nehovorí svoje meno, Boh sa charakterizuje ako jediný, ktorý bol, je a bude. Izraelský Boh je vlastne bezmenný Boh (S. Kushner) – je to čisté Bytie a vďaka svojej jedinnosti, nemusí byť pomenovaný, lebo Ho nie je nutné odlišovať od iných božstiev, nakoľko tie neexistujú.

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

CHOCHMA A BINA / JEDNOTA A MNOHOSŤ

Pod Múdrosťou (Chochma) rozumie kabala čistú, ničím nerozdelenú myseľ, ktorú charakterizuje čistá jednotná myšlienka. Múdrosť stojí nad akýmkoľvek rozdelením, ide ruka v ruke s Absolútnou Jednotou. Na úrovni Chochma existujú všetky časy súčasne. Minulosť splýva s budúcnosťou aj s prítomnosťou.

Pod úrovňou Chochma dochádza k rozdeleniu – vody od vôd, mužského od ženského, svetlo od tmy, dobra od zla…vzniká svet duality.

Porozumenie (Bina – sefira pod Chochmou) má rovnaký základ ako slovo “bejn”ktoré používa hebrejčina na vyjadrenie oddelenia niečoho od niečoho.

Tu dochádza k rozdeleniu. Ľudské duše, predtým tvoriace súčasť Boha (Sefer ha-Bahir § 54) nadobúdajú svoju individualitu a fungujú ako oddelené bytosti. Preto tiež 1M používa Božie Meno ELOHIM, čo je plurál a vyjadruje “mnohosť síl” prejavených v prírode.

Boh je ako more a my sme kvapky padajúce z oblohy.

Múdrosť (Chochma) a Porozumenie (Bina) chápe zároveň kabala ako Otca (muža) a Matku (žena)  – ľavý stĺp na sefirotickom strome zodpovedá mužskému princípu, kdežto pravý ženskému. Oba sú vo vzájomnej rovnováhe za pomci stĺpu stredu.

-chanele-

32 CESTIČIEK MÚDROSTI

10 čísel = 10 sefirot = podstata stvorenia

Stvorenie možno opísať slovami (kvalita) a číslami (kvantita). Slová tvorené 22 písmenami hebrejskej abecedy spolu s desiatimi základnými číslovkami, tvoria číslo 32.

169168

Číslo ako také vyjadruje mnohosť, ktorá vznikla až stvorením. V Stvoriteľovi mnohosť chýba – Stvoriteľ je Jednota.

Číslice (10) a písmená (22) dávajú teda dokopy 32 cestičiek múdrosti. Kabalisti ich odvodzujú od veršov Prvej Knihy Mojžišovej. Tá obsahuje  32x Božie meno ELOHIM a zároveň 10x spojenie “Boh riekol”, desiatimi výrokmi bol stvorený svet (Pirkej Avot 5.1) a tie zodpovedajú 10 sefirám (Bamidbar Raba 14.12), 3x Boh stvoril (hlásky: šin, mem, alef), 7x Boh videl (7 dvojitých hlások) a 12x obsahuje ostatné Božie mená (Boh oddelil; videl, že svetlo je dobré; oddelil svetlo od tmy…- 12 základných hlások) , čo dáva dokopy 32.

ELOHIM je meno označujúce Boha prejaveného v prírode, Boha emanujúceho.

Číslo 32 sa píše v hebrejčine písmenami LAMED a BET a číta sa LEV, tj. “srdce” a srdcom stvorenia sa chápe TÓRA, ktorej prvé písmeno je BET a posledné LAMED.

A 32 cestičiek múdrosti je podľa tradície ukrytých práve v Tóre.

Písmená LAMED a BET sú jediné písmená hebrejskej abecedy, ku ktorým možno pripojiť zámenné prípony (mne – LI, jemu – LO…; vo mne – BI, v nej BAH…), pričom spoluhlásky používané na vyjadrenie vlastníctva (JOD, WAW, HE, nesúce samohlásky) sú zároveň písmenami Božieho Mena – JHWH.

32 cestičiek múdrosti sú individuálne cesty, ktorými si každý človek musí prejsť sám. Každý má svoju cestu (svoj osobný príbeh, ako sa píše v knihe Alchymista od P.Coelho), ktorá pre druhého nemusí a väčšinou ani nebýva schodná. Naviac, hebrejské slovo NATIV, ktoré prekladáme ako “cestička”, dáva podľa gematrie číslo 462, čo je 2×231 a to zodpovedá počtu brán, ktorými človek prechádza počas cesty 32 cestičkami. Ovplyvňovaný je pri tom skrytými silami, preto bývajú tieto cestičky označované tiež termínom PELI´OT, ktorý Zohar používa len v súvislosti s 32 cestičkami múdrosti.

(Zdroj: A. Kaplan: Sefer Jecira (Volvox Globator, 1998)

-chanele-

 

Súvisiace články: