AJIN/EJN

Na úvod by som chcela ozrejmiť malý detail. V  českých prekladoch kabalistickej literatúry (  hlavne preklady  S.b. Haleviho, na ktorých som začínala) som sa stretla, na označenie NIČOTY s fonetickým prepisom AJIN. Významovo však  slovo AJIN znamená OKO a teda to akosi nedáva zmysel. Napriek tomu, už roky používam tento termín, bez toho, aby som to nejak riešila. V zopár knihách som sa neskôr stretla s už presnejším prepisom EJN, ktorý by bol naozaj vhodnejší, pretože sa prekladá jednoznačne ako NIČ. Pre porovnanie: EJN SOF – Nekonečno

Napriek týmto nezrovnalostiam, neriešila som pri písaní článkov tento nedostatok a držala som sa českých prekladov, aby  tak čitateľ, ktorý navštevuje webové stránky Chanele a je súčasne čitateľom týchto kabalistických kníh v češtine, ktoré vlastne tvoria gro českých prekladov, nemal v termínoch chaos. Nakoľko som ale v priebehu ostatného roka bola návštevníkom Chanele1 upozornená, že neuvádzam správny termín, nakoľko AJIN znamená OKO, a reč je o Ničote, rozhodla som sa používať, s prihliadnutím na hore uvedené,  obidva termíny  paralelne vedľa seba. Akúkoľvek nezrovnalosť môžete kedykoľvek so mnou konzultovať.

AJIN/EJN – hebrejsky NIČ, rečou matematiky NULA. Hneď na začiatku treba pripomenúť, že NIČ/NULA v chápaní západnej civilizácie znamená absenciu, akési prázdno, či neexistenciu.  Z pohľadu mystiky východného uvažovania a aj toho kabalistického,  je NULA “absolútne všetko”!!!

Začnem  matematikou, lebo tá je blízka každému už od detstva, kdežto k mystike sa dostane človek až neskôr, ak vôbec. Predstavte si časovú os, tak ako ste s ňou pracovali v škole.

– ← 0 → +

V strede je NULA, vľavo otvorená polpriamka s mínusovými hodnotami, vpravo s plusovými. Všetky záporné hodnoty, keď prirátame ku kladným hodnotám, dostaneme výsledok NULA. Čo teda vôbec nie je nič, aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá. V NULE sú obsiahnuté všetky čísla naľavo od nej a aj napravo od nej. Zaniknúť nemôže nič, len to stratí polaritu. Veď nás aj v škole učili zákon o zachovaní hmoty a energie. Takže, ak -2 pripočítame k +2 dostaneme 0, ktorá bude v princípe obsahovať obe dvojky, ktoré už ale budú bez znamienok a bez znamienka môže byť len nula; a teda vytvoria nulu (nech vás nepletie, že kladnú dvojku bežne na poli matematiky píšeme bez znamienka + a toto si len akoby domýšľame), ostanú znegované, ale nezaniknú. Obdobný princíp zaznamenávame aj v chémii pri výmene elektrónov v poslednej vrstve atómu, kedy už ale dochádza k zmenám z jednej látky na druhú a vznikajú známe oxidy, uhličitany, sírany a pod.

Žeby NULA nebola NIČ, ale niečo, to si vie západná civilizácia predstaviť len s veľkými obtiažami, pretože vo výsledku nakoniec aj v tej matematike, znamená v podstate anihiláciu. Pri anihilácii ale dochádza k vyžiareniu energie a teda – nič sa nemôže nestratiť.

NULA teda v rovine mystiky obsahuje všetky mínusové aj plusové polarity. Preto sa o AJIN/EJN – neprejavenom Božstve kabaly, hovorí ako o  absolútnom pohybe i absolútnom kľude (+ ; -), o svetle i temnote (+ ; -) zároveň, je zvukom i tichom súčasne (+ ; – ). Akoby v ňom existovala dualita v komplexnej jednotnej forme a klasickú formu oddelenosti dostáva až stvorením → muž/žena, mokro/sucho, ticho/hluk, tma/svetlo…Preto sa v kabale hovorí o Bohu ako o niekom kto naberá prívlastok “absolútny” – tzn.  obsahujúci všetko. A to je význam slova AJIN/EJN – NIČOTA, inými slovami Neprejavený (transcendentný) Boh. Neobsahuje nič oddelené, nič konkrétne, už vôbec nie v dualite, tak typickej pre náš svet, podobne ako keď v oceáne nevidíte ani pramene, ani rieky, moria, rosu, vodopády, dážď a pod. a predsa sú v ňom všetky tieto prejavy obsiahnuté.

V NULE je teda všetko ešte pred existenciou. Obsahuje potenciu predchádzajúcu existovanie. Ide o “negatívnu existenciu”. Pozor! Nie nulovú v zmysle absencie. Bližšie o nej v článku: ABSOLÚTNA A NEGATÍVNA EXISTENCIA.

Naša západná myseľ po vzoru kultúry, ktorá ju sformovala, vzdoruje NIČOTE akoby zo strachu, napriek tomu, že NULA je súhrnom všetkých čísel a ľudstvo ju, až na duchovne zmýšľajúcich ľudí, nepochopilo. NULA/NIČ sa stala v západnej civilizácii absenciou všetkého len v našich hlavách. Skutočnosť je iná. NULA je najdôležitejším číslom, lebo obsahuje všetky ostatné, podobne ako má Boh v sebe obsiahnuté všetko ostatné; či oceán všetky formy vody. Pochopenie aspoň časti jej pravého významu je vstupom do novej existencie (W.G.Grey). Preto Boha neradno zobraziť, preto bol svätostánok bez Jeho sochy či obrazu. Preto je Jeho Meno opisné a nie také, ako by sme očakávali ( JHWH – TETRAGRAMMATON A JEHO ZNENIE  ), poznajúc a porovnávajúc naše mená s Jeho menom.

EL – Boh ( la ) a jeho opak LO – Nič/-ne ( al ).

Problém ľudského chápania spočíva v neschopnosti vnímať NIČ. Aj preto sa zdá, že Boh nie je. Nevidíme Ho, nevnímame Ho. Ak mystik cíti Jeho blízkosť, je to preto, že pochopil svoju “ničotu” a presunul sa na úroveň vnímateľného pojmu AJIN/EJN.

NIČ nemožno oddeliť od NIEČOHO. Nech som ktokoľvek, nikdy nie som tí ostatní. A to, že nie som ten druhý, ma robí niekým konkrétnym. NIČ je vlastne predpokladom existencie konkrétneho stvorenia, a najvyšším stavom ducha. Komu z vás to v tejto fáze opisu pripomína nirvánu, má pravdu. Je to len iný termín pre to isté. Pre AJIN/EJN.

Pre navodenie pocitu pojmu NIČ sa odporúča pri meditáciách vyprázdniť myseľ. Nie urobiť ju neexistujúcou, len ju vyprázdniť.

V kabale sa cvičenia na dosiahnutie priblíženia sa k NIČ/NULE prevádzajú tak, že si adept predstavuje bezmedzné svetlo, v ktorom sa stáva neviditeľným, pretože ho v ňom nie je možné vidieť – schovať sa možno len do svetla, (Podobne ako keď vesmír po Veľkom Tresku bol tak oslnivý od vysokej teploty a hustoty, že nebolo nič vidieť – bol celý žiarivo biely! Nie čierny alebo temný. Svetlo v ňom prevládalo.), potom sa  vcíti do neobmedzenosti (predstava či pocit nekonečného priestoru) aby sa nato ocitol v prázdnote AJIN/EJN, kedy si uvedomuje len jedno = SOM…kto to zažije, nemá pochýb, že zažil to pravé. Pokiaľ len predpokladáte, že ste to zažili, opak je pravdou. Až pocítite skutočnú emunu (význam slova vysvetlený v úvode lokality CHANELE4  ), budete si na istom.

Hodnota AJIN/EJN spočíva v nulovom bode uprostred dvoch polarít, je to podstata Boha. Vlastne je to neopísateľné slovami a moja snaha vám to priblížiť snáď dodá odvahu hľadať túto skúsenosť, lebo je to len krôčik od pôvodnej podoby každej duše, kedy začnete vnímať všetko v živote inak. Malý zázrak k pochopeniu seba, existencie  sveta i Boha a nášho vzťahu k Nemu. A práve pokoj v tomto NIČ je VŠETKÝM. Zmyslové vedomie* nie je schopné obsiahnuť toto NIČ. Zvládne to len nadvedomie*.

Preto Boha nemožno v rámci zmyslového vedomia ani poznať, ani dokázať. NIČ/NULU nemožno dokázať, keď k tomu používame pre nás normálny, zmyslovým vedomím vyprodukovaný intelekt. Ak sa aj nájdu náhodné záblesky reality NIČOTY, nemožno ich vysvetliť fyzikálnymi zákonmi. Sú pozorovateľné fyzickými zmyslami, ale bežné zákony vesmíru ako ich poznáme na ne neplatia. Vyvracajú ich (bližšie na túto tému začína pracovať nová lokalita  CHANELE9 o kabale a kvantovej fyzike). Je podobne absurdná ako pracovať v matematike s nekonečnom:

  1. Ak od nekonečna všetkých čísel odrátame nekonečné množstvo párnych čísel, získame zas nekonečné množstvo ale čísel nepárnych → ∞ – ∞ = ∞ (!)
  2. Ak od nekonečna odrátame nekonečné množstvo párnych čísel od napríklad čísla 3 vyššie, zostane nám 2 (!) → ∞ – ∞ = 2 (!)
  3. a ak od  nekonečna odrátame všetky čísla párne aj nepárne, pričom každých je nekonečno, ostane nám tentokrát nula → ∞ – ∞ = 0 konečne logický výsledok, ký ľudský mozog očakáva

Tri rôzne výsledky pri tej istej operácii…

Dosiahnutie duchovnej jednoty v AJIN/EJN je cieľom všetkých kabalistov – nájsť všetko v ničom. Je to to isté ako buddhistická nirvána, ako už bolo načrtnuté vyššie. Bytie v skutočnej podobe. Cesta do cieľa vedie cez NULU/NIČ, cez stredový stĺp stromu illán, ktorý vyrovnáva a stabilizuje protiklady. Je to cesta stredu → “kav ha emcaj” = tzv. stredná čiara, ktorá má priemer nulového kruhu, ktorý hľadáme v AJIN/EJN.

Prázdnotu nemožno uchopiť, ale možno do nej vstúpiť. Na to, aby niečo bolo, musí byť najprv prázdno. Jednotka nemôže vzniknúť, pokiaľ ju nepredchádza nula. Inak by nemohlo vzniknúť žiadne ďalšie číslo.

© chanele


*viď článok VEDOMIE z lokality CHANELE9

LITERATÚRA:

  • W.G.Gray: Žebřík světel (Cabala renovata) / Volvox Globator 1998
  • S.b.Halevi: Vesmír v kabale (Volvox Globator 1994)
  • S.b.Halevi: Cesta kabaly (Alternativa 1997)
  • S.b.Halevi: Strom života ( Trigon 1997)
  • G. Scholem: O mystické  podobě božství (Malvern 2011)
  • D.C.Matt: Búh a Velký třsk (Volvox Globator 1998)

SÚVISIACE ČLÁNKY:

EL, ELOAH, ELOHIM

Jedným najfrekventovanejším Božím menom, používaným v Biblii je ELOHIM. Termín ELOHIM slúžil pôvodne nie len na označenie “Boha Izraela”, ale aj na pomenovanie pohanského božstva. Vtedy stál vždy v spojení so slovom “iný, cudzí” v tzv. viazanom genitívnom stave (status constructus) – “acharej elohim“.

Keď pátrame po etyológii mena ELOHIM, ako izraelského Boha, ako býva označovaný na prvých stránkach knihy Bérešit (1M), dostaneme sa dávno do minulosti. Meno vzniklo pravdepodobne z kanaánskeho EL. V prostredí patriarchov dostával Boh mnohé prívlastky a tak vznikol napr. EL-ELJON – Boh silný (1M 14.22), EL ŠADAJ-Boh Všemohúci (1M 17.1, 35.11, 48.3), EL ROI-Boh, čo vidí (1M 16.13), EL BÉTEL-Boh z Bételu (1M 35.7), EL OLAM-Boh Večný (1M 21.33), EL KANNO – Žiarivý Boh, či Horlivý Boh. a pod., a býval uctievaný aj Féničanmi.

EL ELJON, uctievaný už Malchísedekom, sa v niektorých príkadoch vskytuje tiež v kombinácii s Tetragrammatonom (Ž 7.17), alebo v príbuzných tvaroch, nar.: ELJONÍM (Da 7.22, 25) alebo ILLÁJA (Da 4.17, 7.25).

EL ELJON bolo prvý krát vzývané v Beer Šebe Abrahámom (1M 21.33). Jeho vnuk Jákob, keď kúpil v Šekeme diel poľa, aby tam postavil oltár, nazval tento EL ELOHEJ JISRAEL (1M 33.20) – Boh (EL) je Boh (ELOHIM) Izraela. Prijal tak svoje nové meno a zároveň uctieval Boha Najvyššieho, Boha svojich otcov.

Boh šalemského kráľa Malchísedeka EL ELJON, býva dokonca odborníkmi stotožňovaný s Bohom Abrahamovým (1M 14.20). Tým býva vysvetľované, že Boh Izraela je sudcom a Bohom celej Zeme (1M 18.25) a že jedine On môže byť uznávaný ako pravý a jediný Boh i mimo Izrael, pričom v každom jazyku býva pomenovaný iným termínom, odvoditeľným od pôvodnej formy.

EL sa zjavil patriarchom v ich rodnej zemi, ktorú veľmi dobre a dôverne poznali. Zjavil sa im za jednoduchých podmienok a v prvopočiatkoch si ešte zachovával funkciu otca bohov celého panteónu.

Poukazuje to aj na to, že Boh bol prítomný vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Zjavoval sa v mestách aj na pastvinách.

Podľa 1M 28.18 a 46.1-3 je možno vyrozumieť, že Jákob tiež uctieval EL-a.

V zmysle najstaršieho pomenovania semitského božstva znamenal EL bezpochyby moc. Možno ho tiež vidieť v mnohých starozákonných menách: Elíša (sídlo Božie), Eliáš* (môj Boh), Daniel (môj sudca je Boh), Gabriel (Boží hrdina), Michael (Kto je ako Boh?), Rafael (Boh uzdravuje) a Immanuel (Boh sa nami).

Kralická Biblia prekladá meno EL pojmom ” silný”, alebo “vládca” a prikláňa sa k jeho neznámemu pôvodu. V príbuzných semitských jazykoch tento termín označuje božstvo v tom najširšom slova zmysle, počnúc božstvom transcendentným a končiac až rôznymi drevenými či kamennými modlami (1M 35.2; 5M 4.28, 12.2).

Vo väčšine prípadov má vždy pri sebe prívlastok, či inak formulované bližšie určenie. Tak napr. v 5M 5.9 sa stretávame s: “ja Hospodin (JHWH) som tvoj Boh (ELOHIM), som Boh (EL) žiarlivo milujúci”, alebo v 1M 31.13: “Ja som Boh (EL) z Bét-elu”.

Pomocou kabalistickej metódy preskupovania písmen, nazvanej “teruma”, dostávame zo slova EL vymenením týchto dvoch písmen slovo “LO“, ktoré sa prekadá ako NIČ. Je známe, že kabalisti pojmom NIČ označovali ešte neprejaveného Boha, transcendentálneho, nazývaného AJIN, ktorý po stiahnutí zvanom CIMCUM sa stal už Bohom prejaveným a vtedy získal meno EJN SOF, ktoré sa prekladá ako Nekonečno, doslova, Bez Konca.

Pretože hebrejčina je jazyk semitský, je nutné prihliadať na etyológiu pomenovania božstva aj v rečiach okolitých národov. Slovo ELOHIM je semitské slovo, ktoré sa používalo bežne v praxi ako aj ostatné slová a získalo si už hore spomínaný význam. Niektorí sa domnievajú, že v dobe Abrahámovej a i pred ňou, sa pôvodne nejednalo o otca bohov, ale len o jedného jediného osobného boha, nakoľko kočovníci usadení na kanaánskom území uctievali “boha (elohim) môjho otca”  (1M 32.10) čo by mohlo naznačovať, že predkovia Izraelitov mohli byť Aramejci.

Termín ELOHIM sa vyskytuje aj v akkadčine vo forme “ILU“, alebo arabčine v podobe “ILAH“, kedy po pribratí gramatického člena dostáva hovorovú podobu ALLAH. Ako som už spomenula vyššie, pôvodne tento termín znamenal moc a v ugaritských textoch sú naozaj známky o tom, že EL mal nadvládu nad ostatnými kanaánskymi bohmi, neskoršieho obdobia.

Všetky termíny.  ILLAH, ALLAH, AL-ILAH sa prekladajú ako “boh”.

Gematriou slova ELOHIM dostaneme číslo 86. Je to rovnaké číslo aké dostaneme zo slova ha-teva (príroda). Znamená to (v reči kabaly), že Boh sa pod menom ELOHIM prejavuje v prírode, alebo, že Boh a príroda je jedno a to isté (B. Spinoza).

Božie meno  ELOHIM tak odzrkadľuje Božiu prítomnosť v prírodnom poriadku, kde sa Boh stáva stávajúcim a existujúcim. Božie atribúty sú tu cez prírodné zákony aktívne. Ide o prejav Božích účinkov, nie božskej podstaty, tá je skrytá, nepochopiteľná a zostáva rovnako utajená ako jedinečnosť božstva (A. Havlíčková).

ELOHIM teda úzko súvisí so stvorením. Podľa koncovky -im, vyrozumieme, že sa jedná o plurál termínu ELOAH. Použitie singuláru je veľmi ojedinelé (5M 32.15, Ž 50.22), častejšie sa v Biblii stretávame s plurálom a to viac než 2 000 krát!

Termín EL je zas akousi archaickou formou označenia a tiež sa prekladá pojmom BOH. Tak bol pôvodne chápaný aj v Kanaáne. Je vyjadrením božej transcendentity. ELOHIM je Boh nadprirodzený, nedosiahnuteľný a zdanlivo vzdialený. Je to Boh patriarchov. Boh, ktorý sa dal poznať len Abrahamovi, ináč je skrytý a človeku nemanifestovaný priamo. Jediný spôsob jeho prejavu je jeho zjav v prírode a prírodných silách.

Množné číslo nemožno brať doslovne, a to ani nie ako plural majestaticus, lebo tento biblická hebrejčina nepozná. Či ho možno chápať ako možný pozostatok polyteizmu, je otázne, lebo v prípade izraelského národa, tak citlivého v ponímaní jedinečnosti Boha, sa to síce zdá nepravdepodobné, ale len na prvý pohľad. Izrael bol vystavený vplyvu okolitých polyteistických spoločností vo výraznej miere a má za sebou niekoľko období návratu k týmto praktikám, hlavne v tzv. období kráľov, ale podozrenia sú aj na mojžišovské obdobie. Pre nedostatok miesta sa tu tomu venovať nebudem.

Z kabalistického hľadiska je v mene ELOHIM skrytá pôvodná predstava božskej mnohosti síl, podobne ako to bolo v starovekom Egypte (A. Havlíčková).

ELOHIM je strážcom prírodných zákonov, tvorcom sveta. Transcendentnosť korunovaná imanenciou. Jedinečnosť si podáva ruky so spätosťou so všetkými tvormi a i keď si drží odstup od stvorenia, je všetkým svojim tvorom vždy nablízku (A.Havlíčková).

EL sa niekedy prekladá aj ako “najmocnejší”. Vtedy sa jeho pôvodná všeobecnosť mení na jedinečnosť konkrétneho božstva (A. Havlíčková).

Boh plodnosti – EL, bol pôvodne otcom bohov kanaánskeho panteónu. Od neho následne k tomu vznikli tématicky s ním späté tituly ako “kráľ”, “pastier”, “tvorca” a pod.  Že toto všetko malo vplyv na patriarchov je zrejmé z 1M 28.18; 46.1-3. I Malchisedek bol pravdepodobne Elov kňaz.

Od Ela odvodené meno ELOAH a od neho vzniknutý plurál ELOHIM znie síce rýdzo semitsky, no nedá sa etymologicky vysvetliť, rovnako ako iné, neskôr zjavené meno toho istého Boha, nazývané opisne Tetragrammaton – štvorpísmenný. Má rovnaký význam ako EL a v Biblii sa vyskytuje predovšetkým v poézii a v Jóbovi (5M 32.15, 17…). Jeho aramejským ekvivalentom je ´ELÁH.

Kočovníci usadení v Kanaáne uctievali “Boha svojho otca”(1M 32.10), resp. “Boha XX”, napr. “Boha Náchorovho” (1M 32.53).

Akým termínom bol v tej dobe označovaný pojem boh je nejasné. Každopádne, slovo ELOAH to nebolo. Možno, že existovali len osobné mená bohov, a preto Mojžiš žiada od zjavenia v horiacom kríku, meno, aby vedel povedať Hebrejcom, kto ho za nimi posiela.

Kmeňovo meno ELOAH nesúvisí na prvý pohľad so žiadnym hebrejským slovesom a preto je ťažké dopátrať sa jeho významu v pôvodnom zmysle. Ak však jeho vznik možno vysledovať ku kanaánskemu EL-ovi, pátrať by bolo namieste v pôvodnej kanaánčine. Nateraz sa uspokojme s tým, že súčasná hebrejčina pri preklade slovenského “boh” používa slovo “ELOHIM” a rozumie pod tým za každých okolností len jedného jediného izraelského Boha, i napriek tomu, že EL bol známy a uctievaný aj mimo Izrael, pretože, ak už bolo spomenuté, súhrnne označoval božstvo celej semitskej oblasti s centrom nad Feníciou a Kanaánom.

Možno v ňom pri dobrej vôli vidieť pôvodného, spoločného a jediného boha, kedysi prírodne i ľudsky čistého náboženstva, ktoré bolo z nejakých dôvodov postupne, snáď kvôli snahe skonkretizovať si vzdialené nadprirodzeno v osobnom miestnom božstve, vytláčané až vytlačené na tú dobu, človeku prijateľnejším polyteizmom. Možno ho nakoniec každý nazýval ináč a všetci spoločne verili v “čosi” pôvodné. Rovnako je ale tiež možné, že mohol byť  “len” jedným z ostatných vtedy uctievaných božstiev i napriek svojmu jedinečnému postaveniu, ktoré neprestalo byť prehliadané určitou ( rodovou) skupinou ľudí (A.Havlíčková). Z neho sa pravdepodobne vyvinula až druhotne singulárová forma ELOAH, od ktorej vznikol neskôr už spomínaný plurál ELOHIM.

Podľa chasidského učenia podloženého knihou Sefer ha-Zohar, Boh keď Tvoril, zobral po častiach z každého sveta, od najnižšieho až po najvyšší a potom z nich stvoril človeka. Týmto svetom Boh hovorí “my” (“…stvorme…”). Avšak toto učenie vzniklo až ako výsledok filozofických debát.

Podľa inej tradície sú anjeli dielčie manifestácie určitých Božích vlastností, alebo inak povedané, formy Božieho pôsobenia.

Teoreticky by sa mohlo povedať, že hovoril k nim, ako k svojim súčastiam, tvoriacim vyššie svety (A. Havlíčková). Keď bolo prorokované narodenie Šimšona Božím poslom, Anjelom Pána,  a Mánoach poznal v cudzincovi po spaľovanej a pokrmovej obeti, konečne jeho charakter a uvedomil si s kým sa vlastne po celú tú dobu so ženou rozrávali, riekol: “…isto zomrieme, lebo sme videli Boha…”, pretože si uvedomil, že stál pred Anjelom Pána, no vzápätí na to hovoril o videní samotného Boha (Sud 13.22).

© chanele

 

______________________________________________________

*mená sú uvádzané v slovenskom znení. Eliáš sa povie hebrejsky Elija apod.

 

LITERATÚRA:

  • Anna Havlíčková: Sefer haŠem (súkromný náklad, 2004)
  • J.J.von Allmen: Biblický slovník (Kalich 1987)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (Herman a synové, 1993)
  • A.Bennet: Poznámka ke Genesis (Horus 1990)
  • M. Bič: Ze světa Starého Zákona (1986)
  •    -“-    : Dějiny Palestiny od pravěku ke křesťanství(1948)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (Ergo, 1996)
  • D. Duka: Úvod do Písma sv., SZ (1992)
  • J. Eisenberg: Kabbala (1923)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (DonBosco 1994)
  • J. Musset: Odkrývanie sveta Biblie, SZ (Mladé letá 1992)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (Dobrá kniha 1991)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (Vyšehrad +995)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (Púdorys 1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (Effekt 1993)
  • Encyklopedie Bible (Gemini 1992)

ABSOLÚTNO A NEGATÍVNA EXISTENCIA

AJIN, EJN SOF a EJN SOF ÓR sú podľa kabaly tri závoje oddeľujúce absolútno od reálneho sveta.

Absolútno (Neprejavený/Transcendentný Boh) sa prostredníctvom týchto troch závojov/úrovní manifestuje vo svete. Všetky tri tvoria tzv. NEGATÍVNU EXISTENCIU, ktorá je nutným predpokladom pre čokoľvek čo má existovať. Je to akýsi kvázipriestor, do ktorého je stvorené vložené. Býva pripodobňovaná (Ze´ev ben Shimon Halevi)k tichu pred tónom, slovom, čistému plátnu pod maľbou, pozemku na ktorom stojí dom a pod. Niečo na spôsob:

“Tridsať spíc sa spája v hlave kolesa.

Prázdno medzi nimi tvorí koleso.

Hrnčiar miesi hlinu do tvaru nádoby.

Prázdno vo vnútri tvorí nádobu.

Do múrov sa prerážajú okná a dvere.

Prázdno vo vnútri tvorí obydlie.”

Lao´c

 

Bez stvoreného NEGATÍVNA EXISTENCIA “neexistuje”, stáva sa až existenciou stvoreného. Preto býva nazývaná v prekladoch aj ako NE-EXISTENCIA, avšak jej “bytie” podmieňuje vznik stvoreného. Zároveň prechádza v nej NIČOTA (AJIN)do NEKONEČNOSTI (Ejn Sof), pričom NEKONEČNOSŤ treba  chápať ako NEOHRANIČENOSŤ, ktorá už nemá z bezčasovosťou a bezpriestorovým vnímaním nič spoločné, lebo sama existencia jej vymedzuje bytie  a to, ako každá existencia je konečné spolu s EJN SOF ÓR, ktoré je prostriedkom všadeprenikania (vrátane kozmického žiarenia neutrín, ktoré prcehádzajú hmotou bez toho, aby boli bežne detegované – dá sa to len v časticových urýchľovačoch a len v minimálnej miere) tvorí NIČOTA (AJIN) a NEKONEČNOSŤ –NEOHRANIČENOSŤ (EJN SOF) už v zmysle priestoru, spomínanú NEGATÍVNU EXISTENCIU, ktorej zdrojom je samozrejme NAJVYŠŠIE ABSOLÚTNO – BOH (vtedy, aj keď o čase nemôže byť reč, ešte NEPREJAVENÝ). Ten dáva prvý impulz k manifestácii vyslovením svojho prvotného mena EHJE, ktoré vyžaruje z počiatočného kvázibodu, zodpovedajúcemu KETER, stojacej pred NIČOTOU, kam sa ľudské vedomie nemôže nikdy dostať. Vyslovením EHJE sa spúšťa proces manifestácie skrze už spomínanú NEGATÍVNU EXISTENCIU až do reálneho hmotného sveta.

NEGATÍVNA EXISTENCIA je teda “niečo” na predele medzi Bohom Neprejaveným/Transcendentným a Stvorením. Skrze NIČ (Ajin) sa Boh manifestuje prostredníctvom EJN SOF ÓR (Nekonečné svetlo) šíriace sa cez všetky úrovne bytia a NEKONEČNA (EJN SOF), tj. z NEOHRANIČENOSTI, ktorá je prvým krokom BOHA-STVORITEĽA k prejaveniu sa, k prejaveniu sa ABSOLÚTNEHO PRÁZDNA (AJIN), kedy sa toto AJIN presúva z NIČOTY do NEKONEČNOSTI, čím dáva postupne vzniknúť hmote a svetu ako ho poznáme.

 

ABSOLÚTNO/TRANSCENDENTNÝ BOH

/

KETER/JA SOM/EHJE

———————————————–

3 úrovne negatívnej existencie(bezčasová, bezpriestorová, obsahujúca všetko):

AJIN = NIČ/NIČOTA

/

EJN SOF/NEKONEČNO

/

EJN SOF ÓR/NEKONEČNÉ SVETLO

————————————————

MENIACI SA VESMÍR

(manifestácia stvorenia)

/

IMANENTNÝ/PREJAVENÝ BOH/ELOHIM

(Boh prejavený v prírode/svete)

“…na počiatku stvoril Boh(Elohim) nebesá a zem…”

/

BOH ČINNÝ V DEJINÁCH /JHWH

(Ehje ašer Ehje)

-chanele-

Súvisiace články:

SEFIROT

Sefirot ako Božie emanácie podľa tradície manifestujú  na jednej strane Božie vlastnosti, na strane druhej sú prejavom Boha Stvoriteľa a tvoria základ tohto sveta. Tradícia o nich hovorí ako o Božích atribútoch, skrze ktoré Boh Tvoril svet, udržiava ho a spája ho so sebou samým.

Ak by sme chceli pochopiť, čo to vlastne sefiry  sú, najlepšie si je predstaviť, že je to akoby duchovná potencia vychádzajúca priamo z Boha, ktorá je jeho súčasťou, nie je priamo totožná s Ním (to aby sme sa vyhli antropomorfizmu, či antropopatizmu) a skrze ktoré pôsobí priamo na svet.

Predstavte si rodiča, ktorý dal dieťaťu nejaký príkaz či zákaz. Ten sa nad dieťaťom nehmotne vznáša aj vtedy, keď rodič nie je prítomný. Dieťa tento príkaz/zákaz vníma ako súčasť rodiča a nikoho iného, má alebo nemá rešpekt ho prijať, ale stále je v jeho mysli prítomný.

Príkaz/zákaz je súčasťou rodiča , nie je ale rodič samotný, dieťa to vie a rodiča skrze príkaz/zákaz vníma.

Podobne sefirot sú dielom Boha, ktoré sa vznášajú v súcne, sú Jeho súčasťou , ale nie On samotný.  Skrze ne sa odvíja čas a priestor, skrze ne je možné vnímať Boha, poznať ho  a hovoriť s Ním. Sú všetkým, čím je budovaný svet. Nachádzajú sa vo vzájomnej rovnováhe, aby svet v existencii obstál. Keby bolo vo svete viac súdu a prísnosti, než milosrdenstva – svet by sa zrútil a prestal existovať, lebo všetko by bolo absolútne potrestané za svoje chyby. A naopak, keby prevyšovalo milosrdenstvo, nič by sme sa nikdy nenaučili. Rozum bez múdrosti by sa obmedzil na čisté racio a hĺbka samotnej múdrosti bez racionálneho uvažovania tiež neobstojí vo svete.

Základ pre učenie o názvoch sefír je položený už v Tóre. Starí kabalisti vychádzali z dvoch biblických pasáží: 2M 31.3 a 1 Kron 29.10-11. V 2M sú použité názvy prvých troch sefír a teda najvyššej triády.

“Duch živého Boha” zodpovedá Keter; “múdrosť a chápavosť” je Bina.

Šesť  nižších sefír sú vymenované ako Božie vlastnosti: Gedula (veľkosť) totožná s Chesed (láskavosť a teda milosrdenstvo) – len ten je mocný/veľký, kto môže zabiť a nikdy to neurobí(je milosrdný), Gevura (moc), Necach (víťazstvo, či večnosť), Hod (sláva, majestát), Tiferet (krása), Jesod (základ, všetko čo je na nebi i na zemi je tvoje), Malchut/Mamlacha (kráľovstvo).

Dokopy tvoria sefiry sefirotický strom Illan. Sú v ňom pospájané 22 cestami, takže spolu s nimi vytvárajú  “srdce stvorenia” = LEV (lamed, bet) = 32 ciest múdrosti, ktorými bol stvorený svet.

Sefiry sú mostom medzi našim hmotným svetom a Ejn Sof. Skrze ne sa dostáva podstata Boha do nášho sveta a do našich životov.

-chanele-

Súvisiace články:

AJIN, EJN SOF, EJN SOF ÓR

AJIN znamená v hebrejčine NIČ. Kabala používa tento termín na označenie transcendentného  (ešte neprejaveného)Boha. Obsahuje v sebe všetko a nič zároveň. Nie je to ani zvuk ani ticho, ani pohyb ani nehybnosť, ani svetlo ani tma…Vo svojej podstate je to JHWH = Som, ktorý som. Čisté Bytie, Súcnosť, Absolútne Vedomie…

Matematicky by sme mohli povedať, že je to “nula” (nie pejoratívne!). Opak nuly je nekonečno EJN SOF. Je to ak 0 a 1 v binárnom kóde. Dve polohy informácie. Dva stavy.

EJN SOF.

Kabalisti učia že medzi Bohom a našim hmotným svetom existuje zložitý duchovný vesmír, ktorý tvorí akýsi medzistupeň medzi duchom a hmotou, večnosťou a smrteľnosťou a v ktorom je obsiahnutý duchovný základ všetkého v hmote existujúceho. V ňom je ukotvená ľudská existencia aj zmysel ľudského života. Hmotné je teda obrazom duchovného a toto duchovné má niekoľko úrovní. Pozemský svet je tým posledným odrazom svetov predchádzajúcich, odstupňovaných na rebríčku duchovnosti podľa stupňa duchovnej blízkosti k Bohu.

Boh je slovami kabaly nazývaný ako E JN SOF – “Nekonečný” (dosl. NIE – KONIEC), tj. ničím neobmedzený. My vnímame pojem “Nekonečno” priestorovo, tj. ako “priestor bez konca”, ale Boh nie je priestor, pred stvorením dokonca priestor neexistoval. EJN SOF teda treba chápať ako niečo  ničím neobmedzené, ani priestorom, ani časom, ani slovom, ani myšlienkou, Boh ne nezávislý, existujúci sám o sebe, limitovaný len sám sebou.

Tak ako AJIN – NIČ tak je EJN SOF úplne všetkým. Sú to dve “polohy” Boha. EJN SOF je žriedlo. Prameň všetkého, čo kedy vzniklo.

Podľa tradície Boh zatúžil uvidieť Boha a tak Boh vyžiaril svoju vôľu v podobe nekonečného svetla EJN SOF ÓR. Táto vôľa vyžiarila všade a nikde, lebo priestor ešte stále neexistoval. Muselo dôjsť k jeho vymedzeniu, ako som už písala v článku CIMCUM. Absolútne všetko sa stiahlo (cimcum), aby sa vytvorilo miesto, kde sa mohol zjaviť Boh. Tak vznikla prázdnota neprejaveného Boha, ktorá mala podľa tradície podobu bodky bez rozmerov uprostred Absolútna (porovnaj Singularitu ako o nej hovorí moderná fyzika, viď tiež článok CIMCUM. Prázdnota ale nie je NIČ. Je to dutý priestor. A do tejto prázdnoty začalo prenikať EJN SOF ÓR ako svetelný lúč, ktorý v sebe obsahoval vôľu, ČIN a OBMEDZENIE. Sú to tri skryté žiare, v kabalistickej terminológii CACHCACHOT, spôsobujúce ako expanziu tak aj kontrakciu a ovplyvňujúce povahu vesmíru. A nastalo oddelenie bytia od Absolútna. Pri zrode bytia bolo ale EJN SOF skryté za prejavením. Preto kabalisti nazývajú EJN SOF aj Skrytosťou Skrytého.Prvé prejavenie nesie meno EHJE – SOM a dáva bytiu existenciu. Je to Koruna Korún (KETER) a z neho emanujú (vyžarujú) všetky ostatné sefiry, ktoré tvoria Boží strom (ILLAN), ktorý sa stal prostredníkom medzi Bohom a svetom. Tak vznikol prvý duchovný svet – OLAM ACILUT = Svet Vyžarovania.

-chanele-

Súvisiace články:

ADAM KADMON

Ranní kabalisti chápali Adama Kadmona (ďalej AK) ako syntézu sefirot, ktorá vyjadruje ich jednotu, funkciu i okruh pôsobnosti. V končatinách a ostatných telesných častiach AK je obsiahnuté toto pole pôsobnosti Božského myslenia, cítenia a jednania. Boh je pre nich symbolom  myslenia a vedomia, ktoré vníma samo seba a skrze neho vidí Boh seba. Tak vnímali prví kabalisti existenciu.

AK je akýmsi medzičlánkom medzi Bohom a človekom. Neskôr začal byť chápaný ako obojpohlavná, respektíve dočasne nepohlavná bytosť, syntetizujúca v sebe mužský aj ženský princíp. Potom bola na psychickej úrovni rozdelená na muža a ženu a to  vytvorilo postupne sa vyvíjajúcu sa vieru v duálne duše, tj. duše s rovnakým božským a duchovným koreňom (šoreš), ktoré v hmotných telách žijú oddelene, ale nakoniec sa na duchovnej úrovni opäť spoja. Je to zdroj, j nežidovskej viery, v existenciu duše, ktorá je časťou toho druhého a ľudia tak ustavične hľadajú svoju polku a manželia bývajú často nazývaní svojimi “polovičkami”.

AK je v podstate niečo ako archetyp na duchovnej úrovni, podľa ktorého bol tvorený človek pozemský – ADAM RÍŠON (=biblický Adam, žijúci už v tele; doslovne Prvý Adam), alebo ADAM DOLNÝ. AK býva  v náväznosti na to niekedy nazývaný termínom ADAM HORNÝ.

Sú v ňom obsiahnuté všetky ľudské duše, ktoré ešte nepoznali hriech a majú podobu iskier. Podľa toho, z ktorej časti jeho tela pochádzajú, podľa toho im je určené ich životné poslanie.

Odborníci ho porovnávajú s gnostickým manicheistickým antroposofom.

Luriánska kabala interpretuje jeho údy ako sefiry Illanu, ktoré sú v dobe stvorenia totožné s údmi a orgánmi hmotného človeka. Luria veril, že stvorenie je nepretržitý proces nápravy (Tikun Olam) a že AK bol už pred stvorením, dokonca pred cimcumom. Pre prívržencov luriánskej kabaly zastáva významné miesto prostredníka medzi Ejn Sof (Nekonečný) a sefirot, najvznešenejšieho prejavu Božstva, ktorého môžu kabalisti zažiť počas meditácie. V luriánskej kabale neexistuje žiadny súvis medzi AK a Mesiášom, tú vypracoval až Šabtaj Cvi. Dôkladne je myšlienka AK z pohľadu luriáncov opísaná v diele EC CHAJJIM od Chajima Vitala.

Farizeji boli tí, čo pripravili základ pre obojpohlavnosť AK, pretože boli známi tým, že dôkladne rozoberali biblický text a oddelenie muža a ženy v ich ponímaní položil základ práve tomuto učeniu.

Talmud hovorí menom rabi Akivu o stvorení archetypu ako o obraze Božom,  podľa ktorého bol potom človek tvorený. Obraz Boží je teda Akivom vnímaný ako duchovný  ideál, či vzor k stvoreniu.Používa, ako termín CELEM =obraz, tak aj DEMUT=podoba.

Filón Alexandrijský nazval AK nebeským človekom a zosyntetizoval rozprávania z midrašov s platónskou filozofiou a chápal ho ako čistú myšlienku, či dokonca obraz boha.

ZOHAR AK nazýva rovnakým termínom a chápe ho ako stelesnenie Božích prejavov a predobraz hmotného človeka. Obsahuje v sebe celý vesmír. AK = makrokozmos; Adam Rišon=mikrokozmos.Obsahuje fyzikálne základy sveta a jednotu vesmíru.

ZOHAR TIKKUNEJ ho nazýva tiež Adam ha-gadol.

Samotný termín AK sa zaviedol až v 13. storočí n.l. Iné označenia tohto fenoménu sú tiež ADAM ELJON (najvyšší človek) alebo Adam di-l´ela či Adam ila´ah ( v aramejčine Zoharu).

Aj Ezechiel  (1.26) hovorí o akomsi duchovnom človeku, ktorého videl prorok vo vízii voza a ktorý býva stotožňovaný s AK.

AK by sme mohli chápať aj ako “kolektívne vedomie”. Je to tzv. “Bytostné JA, ktoré AK obsahuje. Kabala ale výrazne odlišuje od Bytostného JA a bytostného Ja jednotlivca (ego) a aj od Boha. Bytostné JA chápe ako Boží princíp Jednoty, ktorý nasmerováva AK a teda cez neho aj každého jednotlivca k skúsenostiam do najnižšej duchovnej úrovne (olam asija) – hmotného sveta.  Učením sa každé Bytostné Ja jednotlivca, život za životom, vracia po naplnení svojho určenia späť, čím vzdeláva AK a ten v konečnom dôsledku spoznáva v sebe obraz Boha, potom Boh uzrie  Boha v obraze Božstva a pozorovateľ  a pozorované (obraz Celem) sa stávajú jedným. Vtedy všetko splynie so všetkým do jedného absolútneho vedomia SOM, KTORÝ SOM.

Pre bližšie pochopenie je dobré si naštudovať hinduistické ponímanie ľudského a božského Ja.

-chanele-

 

PRED POČIATKOM

PRED POČIATKOM

Kabala chápe Boha v dvoch podobách. Ako NEPREJAVENÉHO – skrytého a PREJAVENÉHO – pôsobiaceho vo svete.

Neprejaveného – TRANSCENDENTNÉHO označuje termínom AJIN = NIČ, pretože takýto Boh stojí mimo bytie a je absolútnym NIČ. AJIN je absolútne ticho i absolútny zvuk. Súčasne je to pohyb i kľud, čin i pasivita. V AJIN je všetko a nič. Z AJIN vznikol EJN SOF = Boh nekonečný = Boh prejavený = IMANENTNÝ. Boh je Absolútne Bytie = Ej Sof a Ajin súčasne.

Jedna tradícia tvrdí, že Boh zatúžil jedného dňa uvidieť sám seba a tak došlo k prvému oddeleniu od božstva. Jeho vôľa STAŤ SA, zažiarila celým vesmírom a zároveň nikde, lebo vesmír ešte nebol. Svetlo tejto vôle nazvala kabala Ejn Sof Or = Nekonečné svetlo, ktoré ožiarilo minulosť i budúcnosť súčasne.

Aby mohlo k prvému oddeleniu od Boha dôjsť, musel Boh pre toto oddelené utvoriť miesto a tak sa stiahol sám do seba, urobil tzv. CIMCUM. Toto vymedzené miesto bolo ohraničené a prázdne a podľa legendy malo rozmery bodky uprostred absolútna. Prázdno tak podnietilo zrod pozitívneho bytia.

Božia vôľa prenikla do tohto priestoru v podobe troch lúčov – troch skrytých žiar. Lúča absolútnej vôle, lúča činu a lúča ohraničenosti. Dokopy utvorili počiatok zákonov budúceho bytia. Kabalisti za nimi vidia prapôvodnú milosť a prísnosť, pulzujúcu pod dohľadom vôle. Toto všetko sa stalo, keď ejn sof ór začalo prenikať okrajom vymedzeného priestoru. Vtedy došlo k oddeleniu bytia od absolútna, k vzniku prvej sefiry, nazývanej aj koruna korún, či skrytosť Skrytého. Bola zárodkom všetkého, čo malo vzniknúť neskôr a aj zdrojom ďalších sefír z nej emanujúcich. Jej výnimočná poloha na rozhraní zabezpečuje rovnováhu vo svete.

ILLÁN – kabalistický strom života, obsahujúci všetky sefiry a tým aj všetky štyri kabalistické svety, vrátane toho hmotného, tak pôsobí ako most medzi Bohom a jeho svetom stvorenia.

-chanele-

ŠTYRI KABALISTICKÉ SVETY, ILLAN A SEFIROT

ŠTYRI KABALISTICKÉ SVETY, ILLAN A SEFIROT

Po počiatočnom Božom stiahnutí sa (cimcum) a uvoľnení priestoru pre existenciu dnešného vesmíru, rozptýlil Ejn Sof (Nekonečný, Neprejavený, transcendentný Boh) v strede tejto prázdnoty, lúč svetla. Do ním dosiahnutého stredu prázdnoty sa tento  prejavil ako svetlá, ktoré kabala nazýva termínom sefirot (sg. sefira).

Tie sú zoskupené do tzv. sefirotického stromu, zvaného illan. Sefiry (niekedy prekladané aj ako “sféry”) sú tiež nazývané nádobami. Tie prvotné boli rozbité, lebo neuniesli množstvo Božieho svetla. Mali totiž jednu chybu. Boli pripravené svetlo len prijímať a nie dávať ďalej. Preto po preplnení praskli. Črepiny z nich (kelipot) sa rozleteli v priestore do všetkých strán a dnes sú obsiahnuté vo všetkom. Ich pozdvihovaním za pomoci dobrých skutkov, ich prinavraciame do ich pôvodného stavu. To je tikun olam – náprava sveta.

Rozbitie nádob (ševirat hakelim) bolo dané samotným Stvoriteľom, pretože dôvodom ich neschopnosti svetlo aj odovzdávať, bola nerovnováha medzi milosťou (midat ha-rachamim) a prísnosťou (midat ha-din). Nemohli tak obstáť. Prílišná milosť by si nevedela dať rady so zlom (nutným pre tento svet!) a prílišný súd by bol pre stvorené bytosti neprijateľný.

Illan sa rozdeľuje ešte na “Hornú” a “Dolnú” tvár. Tento termín má v rôznych kabalistických školách rozdielny význam (=sefirot, =Keter a Tiferet, = skupina Chesed, Gevura, Hod, Necach, Jesod…). Kniha Zohar rozlišuje Dlhú  Tvár (arich anpin) a Krátku Tvár (zeir anpin) = Milosť a Prísnosť Božiu. Obe tváre tvoria spolu, tj. nazývajú sa “parcufim” = tváre, sing. “parcuf”.

Na obr. je znázornená jedna z alternatív, korešpondujúca s Božím zrkadlením sa v nižších svetoch, kde sa vrchná tvár akoby odrážala v spodnej tvári.

ILLAN 4

Sefiry sú v sefirotickom strome zoradené podľa určitých pravidiel (viď. obr.).

ILLAN 2

V ľavom, pasívnom  stĺpe sú zoradené sefiry Bina (Porozumenie), Gevura (Sila) a Hod (Sláva). Sú pasívne a prijímajúce. Každá z nich vždy odpovedá “na niečo”.

Porozumenie formuluje určité “ideje”, Súd odpovedá na konkrétnu činnosť a Sláva je ozvenou prichádzajúceho impulzu.

Pravý, aktívny  stĺp a jeho sefiry Chochma (Múdrosť), Chesed (Milosť) a Necach (Večnosť) je naopak príčinou, dôvodom, či vzorom.

Stredový stĺp je stĺpom vôle a odpustenia. Aj vôľa aj odpustenie zostupujú z najvyššej sefiry Keter cez non-sefiru Daat (Poznanie), Tiferet (Krása), v ktorej sa Keter zrkadlí, Jesod (Základ), ktorý manifestuje plán spodobnenia, až do Malchut (Kráľovstvo), ktorý je konečným uskutočnením hmoty.

Sefiry sú prepojené 22 cestičkami, ktoré vytvárajú trojuholníkovú sieť, tvoriacu šestnásť  triád (napr. triádu  Keter, Chochma, Bina). Týmito cestičkami prúdi Božia emanácia a každá z nich zodpovedá jednému písmenku hebrejskej abecedy.

Každá sefira vyjadruje Božiu vlastnosť, zodpovedá jednému z Božích Mien, anjelovi reprezentujúcemu Boží atribút, na úrovni psyché zas jednotlivé intelekty, emócie, vlastnosti a prejavy nervového systému. V oblasti astrológie jednotlivé planéty a pod.

Zo sefiry Keter vyžaruje Večný a to, čo leží za Keter je bezčasové, mimo ľudský dosah. Tu je Bytie bez konca a bez času i priestoru.

Keter je prameň svetla, ktoré prestupuje spodnými sefirami, cez nižšie svety až do sveta hmotného, v ktorom žijeme my. Je neviditeľné, postrehnuteľné len na duchovnej úrovni.

Všetky sefiry vyjadrujú Božiu vôľu. Každá vyššie postavená odovzdáva Stvoriteľovu vôľu do sefiry nižšej, tá do ešte nižšej a tak ďalej.

Okrem desiatich sefír, obsahuje ešte illan aj jednu non-sefiru Daat (Poznanie), nachádzajúcu sa v strede na priamke medzi Chochmou a Binou.

Stvorený svet má štyri úrovne. Nazývajú sa kabalistickými svetmi. Tie sa navzájom prelínajú (viď. obr.).

4 svety

Najvyššie postavený je Olam Acilut  (Svet Vyžarovania), na obrázku biely, pod ním stojí Olam Berija (Svet Stvorenia), na obrázku zelený, potom Olam Jecira (Svet Utvárania), na obrázku fialový a Olam Asija (Svet Učinenia), na obrázku ružový.

Spodné sefiry Sveta Acilut (Tiferet, Hod, Necach, Jesod a Malchut), splývajú s vrchnými sefirami sveta Berija (Keter, Chochma, Bina, Daat), spodné sefiry sveta Berija zas s vrchnými sveta Jecira a spodné sefiry sveta Jecira prekrývajú vrchné sefiry hmotného sveta Asija.

Jednotlivé svety sú stupne prejavenia sa, či manifestácie stvorenia, energie žiarenia, cez plynné či kvapalné skupenstvo až po pevnú hmotu.

Názvy svetov sú odvodené od Izajášovho veršu 45.18, v ktorom sa hovorí: “…Hospodin stvoril (bore´; od toho  berija) nebo, vytvoril (jocer; od toho jecira) a učinil (´osah; z toho asija) zem…”. A od Iz 43.7 : “Každého, kto sa nazýva mojim menom a koho som stvoril (bera´tijv) k svojej sláve, koho som vytvoril (jecartijv) a učinil (´asijtijv)”.

Pre uvedené štyri svety sa používa aj termín ABiJA (A=acilut, B=berija, J=jecira, A=asija). Podobne ako TaNaCH (T=Tóra, N=Nevi´im, K=Ketuvim).

Nad všetkými stojí už spomínaný svet Acilut, o ktorom nesmieme vedieť nič. Je zahalený hlbokým tajomstvom. Má tri stupne, postupne sa vzďaľujúce od božskej úrovne vyžarovania.

Je prostredníkom medzi Ejn Sof a nižšími svetmi. Je akoby zrkadlom, v ktorom Boh hľadí na Boha. Ejn Sof sa cezeň zrkadlí v stvorených nižších svetoch.

Prostredníctvom tohto sveta sa tvorí všetko, čo bolo naplánované.

Svet Acilut je miesto, nazývané starými Hebrejcami “Makom”. Sem sa človek nemôže nikdy dostať. Je to sféra Stvoriteľa, z nej pochádza svetlo stvorenia a pravdy. Jeho sily prúdia cez svet Berija až do ďalších dvoch nižších svetov.

Svet Berija je svetom stvoriteľského diela a skrze neho dochádza k sprostredkovaniu Boha do nižších svetov.

Acilut je nepremenný svet. Existoval už pred stvorením, ktorým započal čas a došlo k premene večného do časového a začína pohyb.

Stvorenie začalo desiatimi výrokmi/slovami. Hebrejsky sa slovo povie DAVAR. Rovnako tak slovo “hovoriť” a “vec”. V aramejčine, hebrejčine veľmi blízkej reči, v ktorej je napísaná väčšia časť Talmudu, niektoré biblické knihy a celá kniha Zohar (v tzv. aramejčine Zoharu), znamená slovo DAVAR smrť.

V reči kabalistických svetov, sa stvorenie začalo rečou, vznikli tak hmotné veci, ktoré končia nakoniec v smrti, ako v jednej z možných variánt premenlivosti. Ide o postupné vzďaľovanie sa večnosti a dokonalosti – od sveta Acilut až po hmotný svet Asija.

Všetky štyri svety sú tvorené svetlom stvorenia (Jehí Ór = Buď svetlo!), prameniaceho práve zo sveta Acilut, pretože v tomto svetle je obsiahnuté stvoriteľské slovo, ktoré je Božou láskou. Pred týmto svetlom existoval len Ejn Sof. Samojediný, bez vzniku a zániku, nepoznateľný.

Vtedy bolo ešte všetko zahalené prázdnotou.

V druhom svete Berija, začína fungovať oddelenosť a nedokonalosť. Tu začína de facto pohyb. V Keter Berija boli stvorené písmená hebrejskej abecedy a to tak, že boli vyryté bielym ohňom na ohni čiernom. Tóra tak existovala ešte pred stvorením sveta. Keter Berija zodpovedá Tiferet Acilut.

Berijatická sefira Jesod je “základom” pre celé stvorenie. Svet Berija býva nazývaný “svetom čistých duchov”. Kabala tak volá archaniele, ktoré považuje za prostredníkov medzi Stvoriteľom a svetom Jecira a Asija. Podľa Talmudu boli archaniele stvorené  už počas šiestich dní stvorenia a tvoria dve skupiny, podľa miesta pôsobnosti. Sídliace hore sa nazývajú “eljonim” a sídliace dole “tachtonim”. Sú stvorené z ohňa a vody. Nemajú svoju vlastnú vôľu, lebo skrze ne sa manifestuje priamo vôľa Stvoriteľa. Táto ich obmedzenosť sa odzrkadľuje v ich ďalšom pomenúvaní – malachim = poslovia. Iný názov je “bnej elohim” – synovia, či deti Božie.

Najvyššie postavenými archanielmi sú archaniele hornej tváre Berija. Zastupuje ich archaniel Metatron, sídliaci v Keter Berija, ako najvyššia stvorená bytosť.

Patria medzi nich aj Michael a Gabriel, ktorých poznáme zo stránok Tóry. Sú nositeľmi Božej vôle, milosti i vedomia.

Okrem archanielov (tj. čistých duchov) je svet Berija zaplnený aj duchmi rastlinnými a zvieracími, ktoré sú predobrazom svojej hmotnej podoby vo svete Asija. Sú to vlastne akési archetypy. Ľudstvo existuje na tejto rovine v “podobe” Adama Kadmona – nebeského človeka, ktorý v sebe obsahuje ako ženský, tak aj mužský aspekt.

Aby všetko toto stvorenie nebolo nehybné a bez vývoja a mohlo sa prejaviť, bol stvorený ďalší svet – Jecira. Je to jediný svet, ktorý vtelené duše smú a môžu registrovať a spoznať, pretože s ním hmotný svet priamo interaguje (viď. tiež článok “DUŠA”).

Svet Jecira, obklopuje svet Asija, v ktorom žijeme a  je svetom anjelov, našich snov i intuície a nevtelených duší. Vznikol rozdelením vôd, tak ako sa píše v Genesis (1M 1.6). Ostatné svety ostávajú pre nás, dokiaľ žijeme v hmotných telách, v nevedomosti. Nie je proti tomu čo urobiť, je nám to tak súdené.

Je to svet utvárania. Svet Jecira je bohatý na obrazy a symboly. Stvorenie nadobúda v ňom formu, nie však ešte tak ako v hmotnom svete.

Horná tvár sveta Jecira je miestom, kde je možné prísť do kontaktu s beriatickými bytosťami – archanielmi.

Obývajú ho anjele, ktoré rovnako ako archaniele vo svete Berija nemajú vlastnú vôľu a nemôžu sa sami za seba rozhodovať. Každý z anjelov má svoju funkciu, ktorá je zapísaná do jeho mena. Napr. Raamiel je anjel búrok. Prvá časť mena súvisí so slovom búrka, druhá je Meno Božie EL.

Oba svety – Berija aj Jecira, majú v sebe obsiahnuté duchovné zbytky  pôvodných  zaniknutých svetov. Kabala ich nazýva “démonickými silami”, zlými bytosťami, ktoré sú pokušiteľmi a neživia sa svetlom, ako je to v prípade anjelov a archanielov, ale zanikajúcimi formami a silami. “Žijú” čisto len mechanicky – ich životná úroveň je veľmi nízka.

Svet Asija je stvorený akoby ex nihilo, ale len v zmysle hmoty, nie vo vo vzťahu energie, formy a sily. Jedná sa o náš svet, tak ako ho poznáme v rozmanitosti rastlinných a zvieracích foriem, so všetkými fyzikálnymi zákonmi, zákonmi pravdepodobnosti, akcie-reakcie a zákonmi náhod. So svojim predobrazom vo vyšších duchovných svetoch, získava najväčšiu možnú premenlivosť a prejavenie. Ľudské duše, dielčie čiastočky praduše Adama Kadmona, vybavené slobodnou vôľou voliť medzi dobrom a zlom a slobodou rozhodovať sa sami za seba, sú jediné duchovné bytosti so slobodnou mravnou schopnosťou odporovať Stvoriteľovi a mať s Ním priateľský vzťah.

Ľudským poslaním je vlastný vývoj a z toho vyplývajúce sa približovanie Stvoriteľovi, Jeho poznanie a dokonanie Božieho stvoriteľského diela, lebo samo stvorenie nie je dokončené. Je v ľudských schopnostiach nie len pokračovať v začatom diele, ale dokonca aj činiť nápravu sveta –  Tikun Olam.

-chanele-

Súvisiace články:

 

STVORENIE SVETA

                            STVORENIE  
 
 
 
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              Stvorenie sveta prebiehalo podľa tradície v šiestych dňoch. Ten siedmy, zodpovedajúci Sobote, Boh oddychuje od všetkej práce, ktorú vykonal a my v ňom máme možnosť preukázať svoje schopnosti a vlohy.
     Podľa kabalistického učenia každý z týchto šiestych dní zodpovedá jednej perióde Stvorenia. Kabalisti veria, že existuje Sedem Periód (alebo cyklov) Stvorenia, pričom každá perióda trvá 7 000 rokov.
     Rabi Jicchak z Aka tvrdil, že pri týchto výpočtoch nemožno pracovať s dĺžkou bežného slnečného roka. K výpočtom sa musí použiť tzv. Božský Rok, ktorému zodpovedá 1 000 pozemských rokov (Ž 90.4). Jeden Božský Rok je tak totožný s 365 250 pozemskými rokmi.
     Epocha siedmych dní (či siedmych periód Stvorenia) je vymedzená vždy jednému Stvoreniu a každých 7 000 Božských Rokov (=7 periód) Boh svoje Stvorenie obnovuje. Kabale nie je cudzia myšlienka, že pred našim svetom, tu boli už iné.
     Každá perióda Stvorenia tak zodpovedá jednému dňu Stvorenia. Každý zo šiestych dní (cyklov) priniesol čosi nové.
     Na začiatku prvého cyklu Stvoril B-h skôr zložky potrebné k tvorbe vesmíru, ako vesmír samotný.
     Až v piatom cykle sa zrodil život a na sklonku šiesteho umžnil Boh , aby vznikol človek. To bolo asi 974 generácií pred Adamom. Tento človek sa vyvinul z “prachu zeme” (1M 2.7) , ale chýbala mu Božská duša, ktorá by z neho urobila duchovného človeka. Až potom vdýchol Boh do človeka dych života a Stvoril tak skutočnú ľudskú bytosť. Podľa tradície sa tak udialo na Roš h-Šaná, 3761 p.o.l. …
     Ked dĺžku jedného božského Roka, 365 250 vynásobíme 7 000, dostaneme dĺžku jednej periódy – 2 556 750 000 rokov. A práve pred približne 2,5 mld rokov zaznameávajú vedci počiatky života na Zemi (Archaikum 2 000 000 000 – 1 200 000 000 rokov dozadu).
     Ak by sme predpokladali, že biblickým Stvorením Sveta bola započatá ona siedma Perióda Stvorenia (siedmy deň), v ktorej teraz žijeme, vznik vesmíru ako takého, by spadal do obdobia  spred 15 340 500 000 rokov (2 556 750×6), čo sa pohybuje veľmi blízko vedeckému odhadu veku vesmíru.
    
 
                             PRVOTNÁ ŽIARA, Z KTOREJ POVSTALI VŠETKY SLOVÁ
   
  
     Na počiatku vyhĺbila vôľa Kráľova Priehlbeň v hornej Nedotknuteľnosti a umiestnila do nej Lampu, ktorá utvorila beztvarý uzol obklopený prstencom ani bielej, ani čiernej, ani zelenej, ani červenej, ani žiadnej inej farby.  
   Až potom boli uprostred Priehlbne učinené všetky farby.
     V medzere medzi pulzami výronu je ukrytý Bod nazývaný Počiatok a nikto nevie, čo je za týmto bodom a ON ukrýva tajomstvo  42-písmenného Mena Božieho.
     Najskrytejší potom Počiatok rozšíril do všetkých strán a utvoril si Palác  ku svojej Sláve, do neho zasadil sväté semeno , ktoré splodilo duše a pozdvihlo svet (Iz 6.13).
     Ten Palác sa nazýva Elohim a to je tajomstvo slov: “V Počiatku Stvoril Boh” (Elohim) (1M 1.1).
     Keď sa Bod a Palác zjednotili, z Počiatku vyšlo Meno  AŠER , čiže preskupením písmen ROŠ – “hlava”. A vtedy bol horný Počiatok obklopený Svetlom Múdrosti. Vtedy sa zmenila Farba Paláca a dostal meno Dom (Bajt), i bol obydlený zasadeným semenom. 
     A keď sa Bod a Palác zjednotili v Mene ELOHIM, zo semena vyrašili výhonky. Týmto semenom boli hlásky Tóry vyšlé z Bodu ukrývajúceho tajomstvo troh bodov: chólem, šúrek a chírek. Spolu vytvárajú Hlas, ktorý sa pôvodne nazýval EHJE.
     Béréšít( Na počiatku) znamená “Bara šit” (Stvoril šesť), pretože od jedného konca nebies k druhému, existuje šesť strán. Všetkými týmito stranami sa šíria písmenká Tóry. Spoluhlásky sú telom a samohlásky duchom. 
     I žiaria všetky hlásky v jednote svetlom Tóry, ktoré svieti neustále a ožaruje celý svet…
 
                                         PRED POČIATKOM
 
 
       Židovská mystika chápe Boha v dvoch podobách. Ako Neprejaveného – Skrytého a Prejaveného.
       Neprejaveného ( Transcendentného) označuje termínom AJIN = NIČ, pretože takýto Boh stojí mimo bytie a je Absolútnym Nič.
      AJIN je absolútne ticho i absolútny zvuk súčasne. Je to pohyb i kľud, čin i pasivita. V AJIN je všetko a nič. Z AJIN vznikol EJN SOF = Boh Nekonečný – Prejavený (Imanentný). Boh je Absolútne Bytie = EJN SOF a AJIN súčasne.
      Tradícia hovorí, že jedného dňa Boh zatúžil uvidieť sám seba. A tak došlo k prvému oddeleniu od Božstva. Jeho vôľa sa tak Stať, zažiarila celým vesmírom a zároveň nikde, lebo vesmír ešte nebol. Svetlo tejto vôle sa nazýva EJN SOF ÓR = Nekonečné Svetlo, ktoré ožiarilo minulosť i budúcnosť súčasne.
     Aby mohlo k prvému oddeleniu od Boha dôjsť, musel Boh pre toto Oddelené utvoriť miesto a tak sa stiahol sám do seba. Toto vymedzené miesto bolo ohraničené a prázdne a podľa legendy malo rozmery bodky uprostred Absolútna. Prázdno tak podnietilo vznik pozitívneho bytia.
      Božia vôľa prenikla do tohto priestoru v podobe troch lúčov – troch skrytých žiar = lúča Absolútnej vôle, lúča Činu a lúča POhraničenosti. Dokopy utvorili počiatok zákonov budúceho bytia. Kabalisti za nimi vidia prapôvodnú Milosť a Prísnosť, pulzujúcu pod dohľadom Vôle. 
     Toto všetko sa stalo, keď EJN SOF ÓR začalo prenikať okrajom vymedzeného prieastoru. Vtedy došlo k oddeleniu Bytia od Absolútna, k vzniku prvej sefiry, nazývanej aj Koruna Korún, či Skrytosť Skrytého. Bola zárodkom všetkého, čo malo vzniknúť neskôr, aj zdrojom ďalších sefír, z nej emanujúcich. Jej výnimočná poloha na rozhraní zabezpečuje rovnováhu vo svete.
 
 
                              STVORENIE SVETLA
 
      Rabi Chija učil, že keď Boh v prvý deň stvorenia &dtvoril Svetlo (Jehí Ór), povedal, že budú na svete svojvoľníci porušujúci Zákon a tak toto Svetlo pred nimi Ukryl, aby ho zachoval pre Spravodlivých, lebo je napísané: “Svetlo je zasiate pre spravodlivého a pre priamych srdcom radosť” (Ž 97.11).
      Rabi Aba to doplnil o učenie, ktoré upravovalo čítanie biblického veršu: “A Boh videl svetlo, že je dobré” (1M 1.4) na : “A Boh videl svewtlo, že je dobré ho skryť”.
     To, že “ho videl” znamená, že ho videl od jedného konca sveta k druhému a Ukryl ho preto, aby hriešnici cítili potrebu pokánia, pretože keby ho smeli vidieť aj oni, táto potreba by im chýbala.
      To, že je svetlo dobré, znemená, že neobsahuje hnev, tvrdil rabi Šimon.
      Jeho následné oddelenie od tmy, neznamenalo oddelenie dobrého od zlého, ako by sa mohlo zdať, lebo i napriek ich neskoršiemu spojeniu, svetlo si absenciu hnevu zachovalo.
      K spojeniu došlo cez deň, lebo je napísané: “A bol večer (tma) a bolo ráno (svetlo), deň jeden (1M 1.5).
      Aby sme si uvedomovali, že svetlo od tma a teda deň od noci nemožno oddeliť, bolo toto, zopakované pri každom ďalšom dni stvorenia, okrem posledného, kedy si Boh odpočinul a posvätil ho. Tento deň obsahuje len svetlo, ono Svetlo Počiatku, to samé, ktoré zábleskom tušia všetky židovské ženy, zapaľujúce v piatok večer sobotné sviece, zakrývajúc si pri tom oči dlaňami. V tom momente akoby skrze Šabat obsiahli vo svojom duchovnom zraku jeho pôsobenie, prechádzajúce z  ohňa sobotných svetiel.
       Čím viac sviec (počet je podmienený počtu detí v rodine; k základným dvom sa zapaľuje za každé dieťa o jednu viac…), tým je aj viac svetla v dušiach všetkých členov rodiny, pretože deti prinášajú do rodín svetlo. A aj Svetlo Počiatku.
      Ten deň, z ktorého vyšlo Prvotné Svetlo, sa šíri do ostatných dní stvorenia, pretože ráno môže pochádzať len od Prvotného Svetlo.
     
 
 
 
                    SVETLO PRAMEŇA A MOJŽIŠ
 
 
 
     Všetko, čo bolo v Tóre uvedené výrazom “va jehí” (“a bolo”; v kabale vždy “a bude”, napriek gramatickému významu)sa týka tohoto sveta i toho budúceho – Ólam ha-Ba.
     To je to svetlo, ktoré Boh Stvoril na Počiatku, tzv.  Svetlo Prameňa  alebo Svetlo Oka.
     Ono dal uvidieť prvému človeku a ten v ňom videl od jedného konca sveta po druhý koniec sveta.
     Ukázal ho tiež Dávidovi (Ž 31.20) i Mojžišovi.
     Avšak, ako Boh uvidel, že povstane pokolenie Enóšovo, pokolenie Potopy a Pokolenie Rozdelenia (Babylonská veža), ukryl toto svetlo, by ho nemohli svojvoľníci využívať.
     A Boh dal toto svetlo Mojžišovi k používaniu na tri mesiace ododňa narodenia (2M 2.2) a keď predstúpil pred faraóna (resp. dostal sa na jeho dvor ako nemluvňa), svetlo mu bolo  odobraté, až kým sa neocitol na hore Sinaj, aby prijal Tóru. Vtedy mu bolo Svetlo vrátené  a smel ho používať celý život.
     A synovia Izraela sa nemohli k nemu priblížiť a pozriež sa na neho, dokiaľ si nedal cez tvár závoj (2M 34.30). Halil sa ním ako talitom (Ž 104.2).
     Svetlo Sveta Budúceho (Ólam ha-Ba) vzišlo v temnote vyryté údermi Najskrytejšieho zo všetkých  a tak bola učinená Tajná Cesta vedúca z ukrytého Svetla k dolnej Temnote, v ktorej Svetlo spočinulo.
     Dolná Temnota sa nazýva NOC. A Temnota vydala noc a svetlo vydalo deň a potom sa spojili a stali sa jedným (1M 1.5).
 
          
 
                            ZÁKLADNÝ KAMEŇ
 
 
      Keď Boh Stvoril svet, vytrhol jeden vzácny kameň spod svojho Trónu Slávy, vložil ho do Priepasti tak, aby jeden jeho koniec bol hore. A na tomto konci existuje bod – stred sveta a tento sa od neho šíri do všetkých strán, spočívajúc na tonmto centrálnom bode. Tento kameň sa nazýva základný (šetijah). Toto slovo znamená tiež “šat jah” = Základňa Pána.
      Kameň je stvorený z ohňa, vzduchu a vody (Chesed, Gevura, Tiferet), nimi bol upevnený a učinen ý Jediným. Občas z neho vyteká voda a napĺňa Priepasť. Je znamením uprostred sveta.
      Je ztotožňovaný tiež s obeliskom, ktorý vztýčil Jákob (1M 28.22; 31.45). Jedná sa zároveň o balvan vyčnievajúci zo skaly v Omarovej mešite (Jeruzalem). Podľa Hagady sa na ňom malo odohrať obetovanie Izákaa Jákobov sen o rebríku. Stal sa tiež oltárom pre zápalné obete.
     Je považovaný za “pupok sveta” a patrí medzi veci, ktoré boli stvorené ako prvé.
     Podľa inej tradície žiari všetkými farbami a má podobu safíru.
      Je na ňom napísané: “Stane sa Domom Božím” (1M 28.22)
     Kameň má sedem očí (Za 3.9).
     A po západe slnka na ňom spočinú Cherubim a speivajú pieseň na Božiu Slávu, tak, že táto stúpa zdola nahor (Ž 134.1; 125.1; 113.1). A k anjelom sa pripájajú aj hviezdy a planéty (Jób 38.7; Ž 148.3) a keď nastane ráno, začne spievať Izrael. A kameň posiluje spevy ako jedných tak aj druhých. I je napísané: “Môjho ducha vložím do vášho vnútra (Ez 36.27), “I je to kameň vyskúšaný, základný a drahý (Iz 28.16). 
     Tiež kamenné dosky Desatora (2M 24.12) sú z neho urobené a to je tajomstvo biblického veršu “Pastier, kameň Uzraela (1M 49.24).
     
   
 
 
 
 
 
 
                          SVäTOSTÁNOK A SION
 
 
  

     Keď si Boh prial stvoriť svet, pozrel sa na Tóru a Stvoril ho. Potom sa pozrel na Sväté Meno v Tóre obsiahnuté a dal svetu povstať v Múdrosti, v Rozume a v Poznaní (Prísl.3.19-20).
      Týmito tromi bol vzbudovaný tiež svätostánok  (2M 31.3).
     Chochma (múdrosť) býva tiež nazývaná Počiatkom, preto Boh “V Počiatku” Stvoril Nebesá a Zem (Bérešít bará elohim  et ha-šamajim ve et ha-arez).
     Keď bol svätostánok postavený, chcela ho Sitra Achra poškvrniť, ale nenašla chyby a Boh ju donútil skloniť sa pred Mojžišom, ktrý je tajomstvom Poznania, lebo jeho ústami boli povolaní i priznala mu vernosť proti svojej vôli.
 
– chanele –