MIKEC – FARAÓNOVE SNY

Sny hrali v ľudovej zbožnosti starovekého Izraela, ale aj Egypta, veľmi významnú úlohu. Sen vnímali vtedajší ľudia ako prostriedok spojenia nadprirodzeného sveta s tým prirodzeným, kde sa bolo možné stretnúť s Bohom, duchmi i mŕtvymi predkami. Vnímali ich ako prostriedok na odovzdávanie proroctiev, posolstiev, či zjavení. Bola to možnosť ako nadprirodzená úroveň tohto sveta, prostredníctvom alegorických obrazov,  komunikovala s bežnými smrteľnými ľuďmi. To, aby Boh hovoril s človekom priamo (Mojžiš), alebo prostredníctvom anjelov (Abrahám, Jákob…) bolo zriedkavé a postupne sa z biblických dejín vytrácalo. Nakoniec ostali len sny. Tie nadobudli medzi zbožnou verejnosťou veľmi významnú pozíciu. Avšak boli aj opačné názory.

Gemara síce učí, že sen je 1/60 proroctva (TB Berachot 57b), no rabi Chana učil, že mnohé sny sú len márnosť a snívajúci by sa nemal príliš znepokojovať zlými snami, lebo báť sa máme len Boha. Ak sa nám aj prisní budúcnosť, nemusí to byť nutne pravda a mali by sme viac ako snu, dôverovať Bohu (TB Berachot 10b). Rabi Samuael bar Nachmani zas učil, že vo sne sa zjavujú len myšlienky snívajúceho a odvoláva sa pri tom na knihu Daniel 2.30 (TB Berachot 55a).

Rava poukazoval na rozpor vo výklade proroka Samuela, ktorý keď mal  zlý sen, použil na jeho vysvetlenie slová proroka Zachariáša (10.2) – “sny hovoria lož”. Keď mal naopak sen dobrý, položil si otázku, či nemá sen pravdu, keď aj v 4M 10.2, Boh hovorí: “…hovorím s ním vo sne..”. Gemara však na to dáva hneď vysvetlenie, keď delí sny na tie, ktoré prichádzajú od anjela (to je prípad 4M 10.2) a na prichádzajúce od démonov (TB Berachot 55a).

V starovekom Egypte stál význam snov tak v popredí ľudského záujmu, že sa spisovali dokonca snáre so zoznamom, v stĺpcoch ktorého boli zoradené dobré aj zlé sny a ku každému z nich bol priradený príslušný význam. Učení pisári dokonca zostavovali príručky ako jednotlivé sny vykladať.

Nebolo teda čudné, že keď sa faraónovi, zástupcovi boha na zemi, prisnili sny v čudných alegorických obrazoch, vzbudilo to v ňom nepokoj. Sen o kravách by sa ešte nejak veštcami vysvetliť dal, ale sen o klasoch, ktoré sa navzájom požierali, bol už iná úroveň a pre faraóna, ako najvyššie postaveného občana štátu, mal mimoriadny význam. Čím vyššie postavenému človeku sa sen sníval, tým bol jeho výklad dôležitejší. Aj samotný Midraš si kladie otázku dôležitosti faraónových snov. Veď nie je jediný, kto máva sny. A vari sa sny chudákov vykladajú? Zároveň nachádza následne hneď aj odpoveď s vysvetlením, že kráľ je svojim postavením v tak významnej pozícii, že jeho sen ovplyvňuje celý svet (Gen Rab 89.4 volume 2 s.630-631).

Sny o siedmych kravách a siedmych klasoch sa tak dostali do pozície veľmi dôležitého zjavenia, pretože tým, že sa snívali faraónovi, týkali sa jednoznačne štátnych vecí (Alšich). Motív o siedmych kravách, sa pre zaujímavosť, vyskytuje aj v 148. zaklínadle Egyptskej knihy mŕtvych, hovoriacom o jedle v budúcom posmrtnom živote.

Faraón dal prizvať všetkých kúzelníkov (chartumej) Egypta, no tí neuspeli, pretože sa pýtali mŕtvych (Midraš Tanchuma Mikec 2 volume 2 s. 216). Ich neúspech bol spôsobený aj tým, že to nie oni, ale Jozef mal byť vyvýšený (GenRab 89.6 volume 2 s.823-824) a faraón neuvrhol do väzenia svojho pohárnika a pekára pre nič inšie, len preto, aby sa mohol naplniť Jozefov osud (TB Megila 13b). Ten, akonáhle nastal správny okamih v Božom pláne, bol z väzenia prepustený na slobodu (MidRab podľa R. Munka). Prepustili ho na základe pohárnikovej intervencie u faraóna a hoci je táto považovaná Midrašom, Radakom a Ibn Ezrou, za čin konaný vo vlastnom záujme faraónovho služobníka na záchranu svojho miesta, priniesla vo výsledku dobro pre veľkú skupinu ľudí, takže ju tradícia vníma ako časť Božieho plánu. Záchrana od Boha prichádza obvykle náhle a nečakane. Boh nikdy nemešká, podatie svojej ruky má vždy správne a vhodne načasované (Sforno), zásadne, keď to človek najmenej čaká (TB Sanhedrin 97a).

Aj keď sa zdá, že sa faraónovi prisnili sny dva, v skutočnosti ich tradícia interpretuje ako sen jeden, ale zopakovaný. Opakované sny sú v literatúre starovekého Orientu bežné a ja veľmi dobre doložené (Epos o Gilgamešovi, spis Guden a pod.).

Aj Tóra v tomto prípade upozorňuje na opakovanie toho istého sna (jednotné číslo), hoci v inom alegorickom stvárnení (Kli Jakar); a aj samotný Jozef potvrdzuje, že druhý sen neprináša nové posolstvo (Chumaš), len potvrdzuje to prvé. Aj v hebrejskej skladbe sa v gramatickom ponímaní dôraz vo vete kladie práve zdvojeným opakovaním. Takže, keď chceme hebrejsky vyjadriť, že niečo “dôkladne strážime” povieme to zopakovaním slovesa “strážiť” – “šámar šámar”. Tzn., akoby sa opakovaním niečo potvrdzovalo.

V našom prípade druhý spôsob stvárnenia posolstva faraóna vyľakal a donútil ho konať. Pretože klasy, narozdiel od zvierat, sa nemôžu vzájomne požierať, vyvodil z toho adekvátne význam “dôležitosti” (Midraš Hagadol).

Keď si preberieme obrazové symboly zo sna, uvidíme, že pisateľ mál minimálne dobré znalosti z egyptskej mytológie. Rieka Níl bola v Egypte uctievaná ako samotné božstvo, naviac dávajúce život. Níl svojimi pravidelnými záplavami sa stával jediným prameňom života, kedy nie len priniesol nové vrstvy nánosov pre poľnohospodárstvo, ale aj hojnosť vody pre plodiny. Nedostatočne rozvodnený Níl znamenal zas hlad a neúrodu, nadmerné množstvo následne dokázalo napáchať nedozierne škody. Očakávané bývalo teda zlaté stredné optimum.

Krava v podobe bohyne Hathor, ktorá niesla jej hlavu s rohami, symbolizovala zároveň úrodnú zem.

Číslo sedem zas spájali s dovtedy známym počtom planét a teda okrajovo súviselo sedem kráv s astrológiou, ktorá mala svojimi predpoveďami miesto aj v starovekom Egypte. Sedemročné hladomory zrejme bývali v Egypte bežné. Jeden z nich je doložený na skalnom nápise Ptolemaiovcov, zo začiatku 3. storočia.

Do významného symbolu sa dostáva aj vietor nazývaný chamsín, ktorý nazýva Biblia “východným”, a ktorého názov je s najväčšou pravdepodobnosťou odvodený od slova päť (hebrej. chameš), pretože trvá obvykle 50 dní. Do Palestíny prichádza z Egypta cez Jordán, takže zdanlivo z východu a Biblia ho vníma ako výrazný deštruktívny symbol (Iz 27.8; Oz 13.15; Ez 17.10, 19.12 a Jób 27.21).

Faraón je Jozefovým výkladom sna tak ohúrený, že Jozefa zaň odmeňuje naozaj privilegovane.  Povyšuje ho do pozície vícekráľa a to priam protokolárne, takže nie je pochýb, že pisateľ Jozefovho príbehu musel dostatočne dlho žiť v Egypte. Celý slávnostný ceremoniál, aj keď nie práve Jozefov, máme zachytený aj na egyptských nástenných obrazoch a reliéfoch. Je úplne totožný s opisom Jozefovho.

Hebrejské “…a volali pred ním na kolená…” (1M 41.43) možno nesúvisí ani tak s hebrejským slovom koleno-berech, ako skôr s akkadským “abarakku”, čo je titul vrchného správcu chrámu, alebo kráľovskej domácnosti. Možno za ním ale vidieť aj staroegyptské AB-R.K, čo sa prekladá ako POZOR!

V  predchádzajúcom článku ( VAJEŠEV 3. – JOZEF A HYKSÓSOVIA ), za predpokladu, že vnímame Jozefa ako konkrétnu historickú postavu, umiestňujeme jeho príbeh jednoznačne do obdobia panovania Hyksósov na egyptskom tróne.  Zmienka o Jozefovej prítomnosti v poradí druhom voze za faraónom, nesvedčí len o Jozefovom novom spoločenskom postavení, ale to aj nepriamo potvrdzuje práve teóriu Hyksósov. Oni ako prví zaviedli v Egypte rýchle bojové vozy ťahané koňmi. A boli to len oni, ktorí požívali na svojich ceremóniách naozaj nádherný voz. Pred ich dobou, niečo také nebolo zvykom, a nie len preto, že dovtedy sa kone v Egypte nechovali.

Odev z jemnej ľanovej látky, do ktorého bol Jozef oblečený, je známy z veľkého množstva egyptských malieb. Prečo práve ľan? V staroveku sa na výrobu látok bežných šiat, používala vlna. Jemný ľan, hebrej. šeš, odvodený od egyptského šś , bol narozdiel od vlnenej látky jemnou vzácnou tkaninou. Naviac, na brehoch Nílu bol dopestovaný ľan omnoho kvalitnejší než ľan vypestovaný v Palestíne. Odev z ľanovej látky si mohli dovoliť len vyššie postavené spoločenské vrstvy. Jeho veľká cena je dosvedčená aj jeho použitím pri stavbe svätostánku stavaného Mojžišom.

Jozefovo obdobie teda vročujeme približne do rozmedzia 13. až 15.dynastie. V týchto časoch našlo veľmi veľa cudzincov zamestnanie v Egypte a to na rôznych pracovných pozíciách. Výnimku netvorili ani otroci, ani vysokí hodnostári.

Aj zavedenie Jozefových hospodárskych opatrení celkom korešponduje s egyptskými zvyklosťami. Zvyk egyptských úradov viesť kvôli výpočtu daní, veľmi podrobné záznamy o vlastníkoch pôdy, aj o množstve predpokladanej úrody, mohli dať celkom relevantný dôvod pre slušný základ bezproblémového uskutočnenia Jozefových hospodárskych opatrení.

Jozefovo uplatnenie v Egypte bolo však v rámci tradície zabezpečené jednoznačne Božou priazňou, ktorá dala Jozefovi potrebnú múdrosť, pretože mladík v takom veku ako bol Jozef (predaný 17 ročný, z väzenia prepustený 19 ročný a na vrchole svojej kariéry stál ako 30 ročný), za normálnych okolností nemohol získať tak významné spoločenské postavenie (Abarbanel).

Biblia nie je jediný prameň, aj keď sa to tak oficiálne uvádza, ktorý hovorí o Jozefovom mimoriadnom postavení v Egypte. V arabských legendách je Jozef prezentovaný ako “veľký vezír faraónov”, ale nakoľko z vedeckého hľadiska nie sú ani tieto, spolu s Bibliou, považované za relevantné zdroje; povesť o umelom, 334 km dlhom vodnom toku, vytvorenom práve biblickým Jozefom, sa nepovažuje akademickou obcou za vierohodnú. A tak sa Jozefov kanál, arab. Bahr Jusuf, nachádzajúci sa v Medinat-el-Fajjúm, 130 km južne od Káhiry, nevníma ako dôkaz skutočne historického Jozefa a jeho pôsobenia v Egypte. A asi ani tak rýchlo ani nebude.

-chanele-

ZDROJE:

 

VAJEŠEV 3. – JOZEF A HYKSÓSOVIA

Kedy mohol Jozef žiť? Tak toto sa  asi nikdy nedozvieme. Na druhej strane, okrem Biblie nie sú žiadne záznamy o jeho osobe. Ani Egypt nedisponuje textami, na ktorých by bola čo i len nepatrná zmienka o jeho významnom pôsobení na egyptskom kráľovskom dvore. Mohol sa teda príbeh o Jozefovi naozaj udiať? A ak áno, do ktorého časového obdobia by sme ho mohli zaradiť?

Časové údaje vedcov skúmajúcich biblické reálie a súvislosti so životom patriarchu Jozefa v Egypte,  sa pohybujú okolo rokov 1730-1630 p.n.l.

Vychádzajú z biblických údajov, že Jákob žil 250 rokov po Abrahámovi a z toho im vyplýva, že Jozef musel žiť v 17. storočí p.n.l.

Na to, aby sa mohol v egyptských dejinách presadiť cudzinec a ešte k tomu Semita, bolo nutné vhodne podfarbené politické pozadie, lebo ako píše Biblia (1M 46.34), “v ohavnosti majú Egypťania všetkých pastierov dobytka”.

V roku 1780 p.n.l. začalo obdobie veľkých revolučných nepokojov, utláčaný ľud povstal a prevzal do rúk vládu krajiny, ktorej politická sila ostala paralyzovaná. To dalo živnú pôdu pre nájazdy cudzích národov. Prišelci prišli v brnení na vozoch ťahaných koňmi, vybavení kovovými zbraňami, predovšetkým mečmi, čo bolo pre Egypťanov, dovtedy zvyknutých bojovať na pešo s kopijami, prakmi a lukmi, a takmer nahých, v tom období úplná novinka.  Unavení po predchádzajúcom politickom úpadku, nemali žiadnu šancu sa ubrániť. Pplitická moc Egypťanov na cca 200 rokov upadla a víťazné ťaženie  Hyksósov ich doslova položilo na lopatky. Hyksósovia boli ázijské kmene, hovoriace jazykom veľmi podobným rannej podobe hebrejčiny a ktorých Jozefus Flavius nazýva “našimi predkami”. Ovládli Egypt na dlhých 150 (!) rokov a zasadli na faraónsky trón. Hyksósovia vzali do područia len Dolný Egypt s deltou Nílu. Za hlavné mesto im slúžil Avaris (neskôr, za Ramzesa II. premenovaný na Pi-Ramese, ležiaci v delte Nílu. Jeho zrúcaniny s množstvom hyksóskych pečatí vykopali v susedstve  dediny San el-Hagar). Egyptské texty zo 16. stor. p.n.l. o nich hovoria ako o kanaánskych kočovných kmeňoch, ktoré sa usadili v Egypte.
Hyksósovia boli Semiti, takže ak by sa Jozef dostal do Egypta v časoch ich panovania, boli on i jeho bratia a otec, viacmenej “vítaní”, prinajmenšom etnicky spriaznení. Nebolo by čudné, keby sa Jozef práve v tomto období dostal na tak významné politické postavenie, ako uvádza Biblia.

Z nápisov na Skarabeoch vieme, že mená ich vodcov zneli typicky semitsky – napríklad Anater, Chian, alebo Jakober. Dá sa predpokladať, že vodcovia tvoriaci vrchnú vrstvu bojovníkov a plieniteľskú, žoldniersku masu tvorili možno rôzne púštne a horské kmene zbojníkov, dobrodruhov a svetobežníkov.

Invázia Hyksósov do Egypta, mohla byť následkom výrazných etnických zmien v Mezopotámii. Je možné, že Hyksósovia boli vytlačení do Sýrie a Palestíny Churritským vpádom z Ázie. Archeologické vykopávky v Jerichu preukázali, že mesto bolo po určitú dobu obsadené práve Hyksósomi.

Hyksósovia bývajú nazývaní “náčelníkmi púšte”, “kráľmi pastierov”, no posledné výskumy sa zhodujú v preklade ich pomenovania ako “vládcovia cudzích krajín”.

Je ťažké viesť spor, či Jozef bol konkrétna historická postava. Niet však pochýb o tom, že pisateľ minimálne žil v ranom Egypte. Musel tam dlho bývať, lebo poznal detailné podrobnosti egyptského spôsobu života i samotných zvyklostí týkajúcich sa faraónovho dvora.

Prečo teda nie je v egyptských kronikách záznam o Jozefovi a jeho tak významnom pôsobení v egyptských dejinách? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Buď Jozef nikdy nežil, alebo, nakoľko sú Egypťania známi ako veľkí manipulátori dejín, záznamy o ňom sa nezachovali. Egypťania Hyksósov tak nenávideli, že naozaj zničili všetko, čo im ich pripomínalo. Hlavne ich vládu, ktorá bola pre nich veľkým ponížením. Kronikárske záznamy sú v roku 1730 prerušené a pokračujú až rokom 1580 (!). Obeťou vymazania z histórie  sa teda mohol stať aj samotný Jozef, hoci bol pôvodca prevratných hospodárskych zmien, medzi Egypťanmi určite nepopulárnych. Práve jeho činy mohli byť, za predpokladu, že sa jeho príbeh naozaj stal, dôvodom neskoršieho sa mstenia na Izraelitoch, ešte dlho po Jozefovej smrti,  usadených v kraji Góšen.

Druhé obdobie, ktoré by prichádzalo do úvahy pre Jozefov pobyt v Egypte, je obdobie 18. dynastie. Podľa knižnice z Tell el-Amarny je zrejmé, že v službách faraóna Amenhofisa IV. Achnatona, pracoval istý Nehemen a pochádzal z Ázie. Faraónov vezír Janham patril tiež k semitskej rase. Do funkcie vrchného správcu Dolného Egypta sa dostal akýsi Aper-el. Jeho meno svedčí o príslušnosti k niektorému kanaánskemu národu, pretože prípona –EL, znamenala v kanaánčine “boh”.
Nová ríša bola všeobecne známa tým, že do vysokých funkcií boli dosadzovaní aj cudzinci. Achnaton si zavedením jednobožstva veľmi znepriatelil Amonových kňazov a preto často hľadal oporu medzi nižšími vrstvami a teda aj cudzincami.

Paradoxom však ostáva, že to bola práve 18. dynastia, ktorá vyhnala Hyksósov z Egypta a hlavné mesto preniesla z Avarisu do Théb.

Ak bol Jozef skutočná reálna historická postava a  je pravda, že bol vo významnej funkcii hneď po faraónovi, muselo sa toto odohrať jednoznačne v období, keď buď na tróne nebol Egypťan (obdobie Hyksósov), alebo keď boli semitské národy medzi vládnucou triedou obľúbené (18. dynastia).

Od Jozefa, ktorý podľa Biblie vykúpil pôdu od roľníkov pre faraóna, by sa teda datoval systém otroctva a monarchovej neobmedzenej vlády. Pre Jozefa v očiach bežného ľudu, veľmi zaťažujúci prvok.

Hladomor v Egypte bol veľmi častý, spravidla v sedemročných intervaloch sa opakujúci fenomén, súvisiaci s prírodným javom El Niňo. Hrobka Ankertifiho skutočne obsahuje správu o hladomore, kedy ľudia v zúfalstve jedli aj svoje vlastné deti. Existenciu sedemročných hladomorov dokladujú aj indické texty.

Biblia píše, že Jákob sa usadil neďaleko Jozefa (1M 45.10) v údolí Góšen. Z toho sa dá vyvodiť, že hlavné mesto, v ktorom býval Jozef, nemohlo byť ďaleko a teda to v žiadnom prípade nemohli byť Théby, tzn. že amarnské obdobie môžeme vylúčiť. Jozef, za predpokladu, že je historickou postavou, musel žiť jedine v období vlády Hyksósov, lebo ako už bolo spomenuté, títo vládli len v Dolnom Egypte a za hlavné mesto mali Avaris, neskorší Pi-Ramesse, čo by korešpondovalo aj s biblickými správami o stavebných prácach Izraelitov práve na tomto mieste. O tom, že býval Jozef v blízkosti delty svedčí aj meno jeho egyptskej manželky Asenat (prípadne Asenet) – “patriaca bohyni Net”. Bohyňa Net bola uctievaná práve v delte rieky Níl.

Odborníci predpokladajú, že Jákobov rod sa dal uniesť predpokladanou vlnou nájazdu, ale až po ovládnutí Hyksósomi.

Jozefovo uvedenie do funkcie je opisované tiež veľmi vierohodne. Skôr než predstúpil pred faróna, musel byť oholený, pretože v Egypte nikto nesmel nosiť bradu a fúzy, pretože to náležalo len vládcovi. Z egyptských malieb je tiež jasné, že nový hodnostár dostával od faraóna pri uvedení do úradu drahocenný náhrdelník, luxusný odev a manželku s vysokých urodzených kruhov. To všetko čakalo aj Jozefa. Pisateľ príbehu jednoznačne poznal podrobne egyptské zvyklosti a tak odborníci na text predpokladajú, že tam usel dlhodobo žiť. S tým by mohol súvisieť, Bibliou opisovaný dlhoročný pobyt Izraelitov v Egypte.

Jozef dostáva od faraóna odznaky vladárskej moci. Prsteň ako symbol splnomocnenia k správcovstvu (ESt 3.10; 8.2), drahocenné šaty so zlatým náhrdelníkom, o ktorom čítame aj v Ez 16.11 zas potvrdzujú významné postavenie a faraónovu priazeň. Jozef dostáva tiež nové meno (Safenat Paneach), ktoré je vlastne titulom pripomínajúcim Jozefovu novú funkciu – záchranca sveta. Svadba s Potifarovou dcérou predpokladá utuženie Jozefovho vzťahu s Egyptom.

Biblický príbeh opisuje tiež obdobie sucha, ktoré s hladomorom súviselo. Medzi miestnym arabským obyvateľstvom sa dodnes traduje legenda, o umelom vodnom kanále, ktorý dal vybudovať práve biblický Jozef. Ten nahrádzal vyschnuté rameno Nílu, ktoré pôvodne zásobovalo jazero Qarun vodou vo Fajjúme. Názov kanála znie arabsky “Bahr Jusuf”. Biblia prezentuje Jozefa ako veľkovezíra, ktorý zachránil Egypt pred hladomorom. Jeho akcie sa naozaj nemuseli obmedziť len na výkup obilia v časoch hojnosti a jeho predaj v časoch hladomoru, ale mohol byť tiež iniciátorom takýchto stavieb.

David Rohl, nekonvenčný britský archeológ (takže ho berte s rezervou), zavádzajúci novú egyptskú chronológiu (???), údajne našiel južne od Pi-Ramesse pozostatky vykopávok nesúce kanaánsku architektúru. Kostry mŕtvych, uložené na ľavom boku s pokrčenými nohami, vypovedajú o kanaánskych zvyklostiach. Vykopávky potvrdili, že sa jednalo o kostry veľmi chudobného obavateľstva, možno až otrokov.

Autor príbehu o Jozefovi svojimi znalosťami egyptských reálií, buď potvrdzuje autenticitu príbehu i život Jozefov, alebo prinajmenšom žil v Egypte, možno dokonca v období panovania Hyksósov. Jeho opis Jozefovo uvedenia do úradu opisuje s protokolárnou presnosťou!

Údajne sa našla (neviem Vám to doložiť) v delte aj veľmi zvláštna budova. Niečo ako palác vysoko postaveného úradníka, pozostávajúca z nádvorí so stĺporadím, niekoľkými apartmánmi, v ktorého južnej zadnej časti sa našla hrobka a nad ňou pyramída. Pri hrobke bola malá kaplička so sochou pravdepodobne pochovaného muža. Socha bola veľmi zničená, tvár mala zohavenú, ale z toho čo sa zachovalo, sa dala urobiť aká-taká rekonštrukcia a odborníci užasli, pretože socha neznázorňovala Egypťana, ale Semitu(!). Jeho pokožka bola žltá a na hlave mal čudný účes červenej farby. Oblečený bol v plášti s výrazným vzorom (Jozefov plášť?). Doska s menom chýba. Rovnako tak kosti mŕtveho. Aj keď bola hrobka pôvodne vylúpená, kosti mali ostať. Tie lupičov nikdy nezaujímajú. Žeby boli úmyselne odnesené? Podľa Biblie Mojžiš pri odchode z Egypta odniesol aj Jozefove kosti, aby mohol byť tento pochovaný v zasľúbenej zemi, pri svojich predkoch. Je to dôvod, prečo kosti v hrobke chýbajú?

-chanele-

ZDROJE:

  • Výklady ke SZ 1. Zákon (ČBS, Praha 1991)
  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Encyklopedie Bible
  • Z. Kosidowski: Čo rozprávali proroci (Obzor 1985)
  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Práce 1988)
  • Z. Kosidowski: A Biblia má predsa pravdu
  • JOZEF V EGYPTE

 

 

VAJEŠEV 2. – JOZEF U POTIFARA

Príbeh o Jozefovi vyvoláva v čitateľovi pocit až divadelného predstavenia, v ktorom sa zoznamuje postupne s ľuďmi zasiahnutými zákonmi príčiny a následku – nazvite si to ako chcete – osud, karma, fyzikálna kauzalita…je na vás ako budete príbeh vnímať a prijímať. Zahŕňa v sebe absolútnu jednotu v podobe, ako to učí kabala, absolútneho ticha i absolútneho kriku, absolútnej tmy i absolútneho svetla, absolútneho pohybu i absolútneho kľudu…Každá z osôb zúčastnených na príbehu sa sledom času vyvíja a dosahuje svoje úrovne poznania aj svedomia.  Nekonečne ľudský príbeh odzrkadľujúci poetiku životy i jeho absurditu.

Vo všeobecnosti je Jozef v tradícii vnímaný s obdivom a úctou. To, čo dosiahol je chápané ako následok jeho mimoriadnych schopností. Božia priazeň  mu je naklonená v mimoriadnej intenzite. Niekto by povedal, “pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže”; niekto ďalší bude slovami Paolo Coelha implikovať do praxe notoricky známy citát, “keď si niečo prajete, celý vesmír sa spojí, aby ste to dosiahli” a nemožno si nespomenúť ani na Štefánikovské “Ja sa prebijem!”.

Príbeh stvárňuje večný zápas jednotlivca, ktorý ide za svojim cieľom a svojou vlastnou cestou. Zvláštnou cestou. Buď klesne až na úplné dno, alebo sa dostáva na maximálny vrchol. Tradícia učí, že Abraháma ctíme a obdivujeme (je poslušný), Izáka ľutujeme (aj keď bol odvážny), Jákoba nasledujeme (za jeho vernosť) a Jozefa milujeme (pre jeho spravodlivosť). Nedá sa ho nemilovať.

Jozef má nepretržite nejaké plány a nerobí mu problém ich aj realizovať. Síce musí čakať na vhodnú príležitosť, ale nakoniec ich všetky s tichým súhlasom Neba uskutoční. Je to typický manažér dnešnej doby. Má vodcovské schopnosti, nebojí sa hovoriť o svojich snoch ale ani plánoch. Sú okamihy, kedy sa zdá, že nutne potrebuje pre život publikum, ale možno preto, že práve pre toto publikum tieto sny realizuje. Dar nemožno odovzdať, pokiaľ nemáme toho, ktorého chceme obdarovať.

Tradícia ho označuje za spravodlivého. Prečo, keď donášal na svojich bratov? Midraš tento jeho prečin vyvažuje jeho  schopnosťou ovládnuť svoj pohlavný pud. To je pre rabínov dostatočne dobrý dôvod. Naviac, slovo CADIK (spravodlivý) je vždy chápaný vo vzťahu k ľuďom. Zvádzanie Potifarovej ženy, ktorému odolal, má svoj zdroj práve  a jedine v ľuďoch. Boh nezvádza, Boh nanajvýš môže skúšať, tak ako Abraháma, ktorého rabínska tradícia za spravodlivého z tohto dôvodu nepovažuje.

Midraš vníma Jozefa ako spravodlivého od úplného začiatku. A to paradoxne aj v kontra postoji k Potifarovej žene. Odmietnuť peknú ženu, ktorá vie čo chce a má svoje plány, môže byť niekedy nebezpečné. Inu, zúfalé ženy robia niekedy zúfalé veci.
V čom bol teda Jozef spravodlivý? Že si napriek úspechom zachoval skromnosť? Podľa midrašu, dokázal ovládnuť svoj pohlavný pud a to je pre rabínov dostatočný dôvod. Ďalej špekulovať nemusia.

Jozef má naviac mnoho dôvodov prečo by mal nenávidieť ľudí, ktorí mu ublížili. Avšak, on sa chová veľkoryso, alebo aspoň problém ich zrady nerieši. Jeho vzťah k blížnym je teda považovaný za spravodlivý. Spravodlivý je ten, kto dokáže odpúšťať, ale nezabudne. Jozef nezabúda, čo nám dokazujú udalosti o jeho stretnutí sa s bratmi po rokoch v Egypte. Tradícia ďalej učí, že spravodlivým sa človek nerodí, ale okolnosťami sa ním postupne, ako kráča životom, stáva, približujúc sa tak k najvyššiemu citu – univerzálnej láske. Jozefova cesta bola dlhá a komplikovaná, vedúca z Kanaánu až do Egypta.

Biblia hovorí, že Jozefa bratia predali Izmaelitom z Gileádu, ktorí viezli do Egypta živicu, balzam a myrhu (37.27) a na druhej strane o verš nižšie, ho najskôr kúpili Midjánski kupci (37.28), ktorí ho v Egypte predali Potifarovi. Raši, Munk a Chumaš vysvetľuje tento rozpor tak, že kým Jozef došiel ako otrok do Egypta, prešiel rukami viacerých kupcov a teda, že bol predaný niekoľkokrát (midraš Asara Hagarei Malchut). Stojí za zmienku aj skutočnosť, že Kniha Sudcov Izmaelcov a Midjáncov stotožňuje (8.24). Do akej miery to brať vážne je otázne. Tento jeho zostup do Egypta predpovedal neskoršie egyptské zajatie, tak ako o ňom hovoril Boh Abrahámovi (1M 15.13). Midraš vysvetľuje, že Božia priazeň bola zároveň odmenou práve za toto a preto mu bola umožnená vláda nad celým Egyptom (Numbers Rabba 14.6).

Rozprávanie teda zjednoduším tak, že po tom čo bratia predali Jozefa do Egypta, dostal sa Jozef do vlastníctva egyptského kráľovského dvorana – eunucha, menom Potifar (1M39.1) = Dar boha slnka. Biblia však používa aj inú verziu tohto mena – Potifera (1M 41.45). Koncovka práve toho druhého mena -fera;  פרע- zmrzačenie (TB, Sota 13b) sa stala jedným z dôvodov pre túto tradíciu. Potvrdzuje ho iná špekulácia, podľa ktorej slovo sarís (סריס) – dôstojník, dvoran, možno preložiť aj ako eunuch. Podľa tradície ho zmrzačil archanjel Gabriel. A tak podľa Rava Potifar kúpil Jozefa pre seba ako svojho milenca.

Jozef bol pre Potifarov dom požehnaním. Podľa Tosefty (Tosefta Sota 10.8) príchodom Jozefa do Potifarovho domu, začala byť táto domácnosť požehnávaná skrze Božiu prítomnosť – Šechinu, ktorá bola s Jozefom (rabi Šimeon: “… a Pán bol s ním…”) a teda, že zostúpila spolu s ním do Egypta ( GenRab 86.2). Bol to Boží plán, aby mohol pomôcť svojej rodine v čase hladomoru (Chumaš). (Slovami môjho priateľa: vesmír a jeho šéf vie čo robí 🙂 ).

Prítomnosť šechiny bola ale dôvodom pre otázky rabínov, ktoré si kládli, aby vysvetlili, či je možné, aby pri zvyšku Izraela šechina nestála. A tak sa špekulovalo, že na bratov dohliadal ich vlastný otec, kdežto na osamelého, ešte mladého Jozefa v Egypte nemal kto dohliadať (GenRab 86.4). Stal sa tak Božím chránencom.

Mechilta rabi Izmaela ku1M 39.21 tvrdí, že kedykoľvek je Izrael  zotročený, je zotročená aj šechina (Iz 63.9) a že Boh zdieľa utrpenie nielen komunity, ale aj jednotlivca (Ž 91.15). A tak Boh požehnával Jozefa kadiaľ len šiel (Numbers Rabba 11.6), čím sa dostalo požehnania aj Potifarovmu domu (Tosefta Sota 10.8).

ZOHAR učí, že kdekoľvek ide spravodlivý, Boh ho chráni a neopustí. Podľa Zoharu, Jozef prešiel údolím smrti (Ž 23.4) keď bol predaný do otroctva, no šechina bola s ním (1M 39.2) a preto sa  mu darilo. Zo  žaláru bol prepustený preto, aby sa naplnil Ž 37.28. Práve z toho Zohar vyvodzuje, že Boh chráni spravodlivých ako v tomto svete tak aj v tom čo príde (Zohar, Berešit 1. 189 a-b).

Jozefova spravodlivosť bola ale aj  spochybnená. Chumaš tvrdí, že podiel na túžbe Potifarovej ženy niesol aj Jozef. V čase svojho úspechu v Potifarovom dome, začal Jozef viac dbať o svoj zovňajšok, čo mohlo podnietiť Potifarovu manželku, že po ňom zatúžila. Našťastie však, napriek tomu vedel, kam len môže zájsť a kde sa už musí zastaviť. Podľa židovskej tradície patril Jozef k najkrajším mužom sveta.

Avšak, existuje jeden sporný midraš, ktorý oboch opisuje nahých a ležiacich na posteli, kedy si vraj Jozef v poslednej chvíli predstavil tvár svojho otca, čo ho podnietilo hneď na to újsť. Je vôbec možné aby sa muž v jeho veku bol zdržal? Rabi Josi to vysvetľuje vierou. Keby bol zlyhal, Tóra by nám to bola určite prezradila. Tá toho na praotcov poprezrádzala naozaj bohato. A horšie veci. A keby bol zlyhal,  nebol by skončil vo väzení. Potifarova manželka by si ho predsa bola nechala 🙂

Jozef však zvodom nepodľahol. A ohrdnutá žena býva niekedy zlá. Obvinila Jozefa z pokusu o znásilennie. Komu uverí manžel takejto ženy viac? Všetci príbeh poznáme, aj v tomto prípade zvíťazila ješitnosť poníženej. Gemara sa však pýta, ako je možné, že k niečomu takému mohlo vôbec dôjsť? Vari nikto nebol v dome? Baraita rabi Išmaela vysvetľuje, že udalosť sa odohrala v o sviatočný deň, kedy šli všetci do chrámu, len Potifarova manželka, predstierajúc chorobu, ostala doma, mysliac si, že sa jej Jozefa podarí zviesť (TB, Sotah 36b).

Podľa egyptských pravidiel mal dať Potifar Jozefa za jeho údajný poklesok, zabiť. Neurobil to však. A rabíni opäť špekulovali. Nebol si Potifar istý slovami svojej manželky, uvedomujúc si Jozefovu spravodlivosť (Ibn Ezra, Ramban)? Alebo mal Jozefa rád, že  mu nedokázal až takto ublížiť? Zasiahla vyššia moc? Alebo je pravda, že Potifarova dcéra Asenat, všetko videla a otcovi prezradila pravdu (Jalkut)?

Potifar vyriešil spor zlatou strednou cestou. Dal Jozefa uvrhnúť do väzenia. A tento čin sa vysvetľuje Božím trestom pre Jozefa. Každý rok väzenia, bol trestom za každého brata, ktorého Jozef ešte v otcovom dome, ohováral (1M 37.2). Zvyšné dva roky mu boli pridané za to že viac dôveroval faraónovmu čašníkovi a pekárovi, než Bohu (1M 40.14; 41.1) (Seder Olam, Tanchuma).

Jozefov príbeh však nie je ojedinelý. Podobný príbeh je opísaný na egyptskom papyruse D´Orbiney (BM 10183), ktorý napísal pisár Ennan z 19. dynastie (1291-1185 p.n.l.) a v ktorom je opísaný príbeh dvoch bratov, Anubisa a Bata, nápadne podobný tomu Jozefovmu. Dal sa autor Jozefovho príbehu inšpirovať touto egyptskou predlohou, alebo oba vznikli nezávisle na sebe, a ich nosná myšlienka manželského trojuholníka, stará ako ľudstvo samé, je len bežnou témou príbehov ľudskej spoločnosti?

Kto bol teda autorom Jozefovho príbehu? Zemepisné údaje v ňom o Egypte sú v mnohých smeroch veľmi autentické. Presné znenie egyptských mien, titulov, zvykov, odevov, insígnií, alebo aj výrazy ad hoc – napríklad “všimnúť si” (egypt.: abrech) a jeho použitie ako príkaz všetkým Egypťanom (1M 41.43). Aj Jozefovo zabalzamovanie po jeho smrti svedčí o autorovej veľkej znalosti egyptských reálií. Žil teda v Egypte? Odohral sa príbeh naozaj v skutočnom Egypte? Podľa J.P.Freeho, ktorý odhalil Dótán v roku 1953, našiel v hornej časti hory vrstvy mesta strednej doby bronzovej (2000-1600 p.n.l.), ktoré by mohli súhlasiť s obdobím Jozefa a raných patriarchov. Najnižšia nájdená vrstva je datovaná rokom 3000 p.n.l.

Nabudúce si povieme, v ktorom dejinnom období sa mohol Jozefov príbeh reálne odohrať.

-chanele-

ZDROJE:

 

 

VAJEŠEV 1. – JOZEFOVE SNY A PREDANIE DO EGYPTA

Keď bol Jozef 17ročný mladík (naar), pásával s bratmi ovce. Bolo to pravdepodobne niekde v okolí Hebrónu, kde Izák po Jákobovom  návrate od Lábána, umrel (1M 35.27). Termín “naar” používa podľa Rašiho Biblia preto, že konal ešte dosť nerozvážne, detinsky a apel kládol hlavne na svoj zovňajšok (GenRa 84.7). Podľa Rambana to bolo ale bežné označenie mladého muža ešte v jeho veku (jeled= chlapec; naar = mladík; iš=muž).

Podľa Rašbama trávil Jozef viac času so Zilpinými a Bilhinými  synmi (Tanchuma Vaješev 7), ako s Leinými, začo ho Leini synovia nenávideli. Tí podľa Rašiho pohŕdali synmi slúžok. Či ich Jozef vyhľadával úmyselne, aby dráždil Leiných synov, alebo preto, že Bilha mu po Ráchelinej smrti nahrádzala matku (GenRa 84.11), nevedno. Raši ďalej upresňuje dôvod ich nenávisti – vycítiac z textu, Jozef chodil otcovi na bratov donášať. Možno boli jeho slová vedené otcovi, v úvode konania aj dobre mienené, ale pod tiažou emócií zle interpretované (Mizrachi; Gur Arjeh).

Raši uvádza, že si na bratov aj vymýšľal a klebetil. 1./ že jedli mäso zo živých zvierat (1M 37.31), za to bol potrestaný tým, že nemal čo jesť, keď ho predali; 2./ posmieval sa im , že sú “bratia otrokov”, za čo bol potrestaný predaním do otroctva (Ž 105.17) a 3,/ obviňoval ich z nezákonných sexuálnych stykov, trest za čo bolo obvinenie Putifarovej manželky (1M 39.7).

Nenávisť bratov mohla byť spôsobená aj Jakubovým zrejmým uprednostňovaním Jozefa (Radak), preto Talmud učí, že otec by nikdy medzi synmi nemal robiť rozdiely (TB, Šab 10b). Možno však toto uprednostňovanie malo aj rozumný dôvod, ale o tom nižšie*.

Podľa Zoharu Jozef vysoko prevyšoval bratov ako po duchovnej, tak aj intelektuálnej stránke, a tak ho Jakub uprednostnil podobne  ako uprednostnil Boh Jakuba pred Ezauom (Mal 12-3), alebo Abrahám Izáka pred Izmaelom (R.Munk). Raši zas upozorňuje na fakt, že Jakub mal Jozefa vo vysokom veku. Ľudia v starobe sú k deťom zhovievavejší – starí rodičia nebývajú na vnúčatá už tak prísni oproti rodičom, a nemusí to byť dvojgeneračným rozdielom, ale možno  väčšou životnou skúsenosťou, čo potvrdzuje svojim názorom aj Talmud, ktorý slovom “zaken” (starý) identifikuje niekoho s  bohatými životnými skúsenosťami; a preto mohol Jakub Jozefovi toho odovzdať už omnoho viac ako ostatným synom, ktorých mal v mladšom veku, takže bol tento pred svojimi bratmi v intelektuálnom náskoku. Nie len že ho vo vysokom veku mohol už naučiť všetko, čo sa on naučil od Šema a Ebera, ale dôvodom jeho uprednostňovania bola aj skutočnosť, že fyzicky veľmi podobal na Jakuba (Raši, citujúc Targum Onkelos v GenRa 84.9).

Autor Siftej chochamim sa pýta, prečo je “synom staroby”  nazývaný Jozef a nie Benjamín, keď ten sa narodil ešte neskôr? Hneď si aj odpovedá, že to bolo preto, že v čase narodenia Jozefa už nik nepredpokladal, že by sa po ňom mohlo narodiť ešte najaké ďalšie dieťa. Prívlastok mu bol už ponechaný, aj napriek Benjamínovmu narodeniu. Ramban ale oponuje Rašimu tvrdením, že Zevulun a JIssáchar boli od Jozefa starší len o dva roky. Dôvod Jozefovho prívlastku “syn staroby” prikladá zvyklosti tej doby, kedy bolo zvykom určiť vždy jedného zo synov, aby sa vo všetkom staral o starnúceho otca. Taký syn, nechodil pravidelne, ak vôbec, pásť ovce, aby bol starému mužovi nepretržite k dispozícii. V našom príbehu bol podľa neho touto funkciou poverený Jozef. To tiež považuje za hlavný dôvod, prečo si s Otcom tak veľmi rozumel, prečo mal tak blízky vzťah a prečo mal tiež dostatok času učiť ho veci, ktoré ostatným synom z dôvodov ich neustálej pracovnej zaneprázdnenosti, odovzdať nemohol. Naviac mu bol veľmi podobný a odovzdávané skúsenosti a znalosti prijímal veľmi ochotne. Ako prejav náklonnosti chápe aj dar pestrého plášťa, ktorý mu bol odovzdaný po Rúbenovom narušení súkromia so slúžkou Bilhou, čím otcovu dôveru sklamal a ten Rúbenovo prvorodenstvo previedol na Jozefa. Odev zmenu postavenia “prvorodeného” symbolizoval a potvrdzoval.

Podľa rabiho Jonathana, opierajúc sa o slová 1M 37.2, kázal, že prvorodený by mal byť syn Ráchel, pretože aj samotná Lea sa modlila za Ráchel, aby táto počala ( TB, Bava Batra 123a).

Tiež zhotovenie pásikavej tuniky pre Jozefa, stojí za zmienku. Tunika bývala celkom bežný odev, siahajúci po kolená i nižšie, z rôzne dlhými rukávmi, pod ktorým sa nosilo už len spodné prádlo v podobe plátna obtočeného okolo bedier. Tuniku nosili ženy aj muži a pri práci si ju obvykle sťahovali páskom. Toto všetko je zrejmé z výtvarných vyobrazení. Tak napríklad fresky z egyptského hrobu Beni Chassan (1890 p.n.l.) zobrazujú semitskú skupinu mužov a žien v pestrofarebných tunikách, siahajúcich po kolená. Fresky z Mari zas stvárňujú Semitov oblečených do tuník, zošitých z pestrofarebných látok obdĺžnikovitého tvaru.

Podľa Kli Jakara zaobstaral Jakub túto tuniku pre Jozefa z dôvodu Jozefovho nového postavenia v rodine, keď sa rozhodol, že prvorodenstvo Rúbena, ktorý sklamal, prevedie na Jozefa* (možno aj preto ho otec posielal kontrolovať bratov pri práci). Raši ju opisuje ako dlhú tuniku z jemnej vlny a Jafe Toar dodáva, že bola vyšívaná a ušitá z rôzne zafarbených pásov, naznačujúc Jozefovo mimoriadne postavenie medzi bratmi. Možno aj práve tento fakt bol v skutočnosti pravým dôvodom bratskej nenávisti, ktorú Jozef ešte viac upevňoval svojim žalovaním na bratov (možno z trucu?).

Snáď sa vzniknutý problém snažil Jozef riešiť aj prostredníctvom rozprávania  snov. V Biblii je sen väčšinou považovaný za proroctvo a nemal by byť teda utajený pred ostatnými (Gaon z Vilny). Podľa Sforno bol Jozef len mladý a neskúsený, keď sa rozhodol svoje sny rozprávať svojim bratom a tým ich proti sebe samému ešte viacej popudiť. Sú však aj iné názory (Chizkuni), že sa tým možno snažil bratov presvedčiť o tom, že jeho nové postavenie je Božím zámerom a následne tým ich nevraživosť zmierniť, prípadne, že ich nenávisť je márna, lebo či tak-či tak, sú od neho závislí (Or ha-Chaim). Ja pripájam názor, že Jozef mohol sny aj zle pochopiť. Mohli byť len útechou od Boha, akési povzbudenie – netráp sa, raz to bude inak. Každopádne z biblického textu vyplýva, že Jozef sa dostal do Egypta preto, aby pripravil podmienky pre život Jakubovej rodiny v čase veľkého hladomoru (Chumaš). O tom, od koho mal Jozef sny, sa vysvetľovalo prorokom Samuelom, ktorý keď mal zlý sen, hovoril, že to bol sen falošný. A keď mal sny dobré, že s ním vo sne hovoril Boh. Raba na to upozornil, či v tom nie je rozpor. Usúdil, že nie, lebo v prípade dobrého sna hovorí k snívajúcemu Boh skrze anjela a v prípade zlého sna prevráva k spiacemu démon (Zach 10.2) (TB, Berachot 55b). Tradícia naviac učí, že ak snívajúci preukáže dôveru v Boha, zlý sen sa nemusí vyplniť (TB, Berachot 10b). Naopak na dobré sny, sa čaká 20 rokov, tak ako na ne čakal aj Jozef.

Jozef každopádne svojim rozprávaním dosiahol úplne opačný výsledok, bratia s ním už nedokázali hovoriť kľudne ani o bežných životných záležitostiach (Ibn Ezra), vysvetľujúc si zle už aj akýkoľvek náznak snahy byť priateľský (R.Hirsch). Na ich obhajobu možno povedať len toľko, že boli úprimní, nedokázali sa vo svojich postojoch k Jozefovi pretvarovať (GenRa  84.9)

Ak chceme vyložiť Jozefove sny, hovoria tieto jednoznačne o udalostiach v budúcnosti a o v tejto dobe, vzájomnom postavení zúčastnených. Snopy vypovedajú o tom, že príčinou udalostí bude obilie, to, že Jozefa bratia obostúpili dookola (podobne ako poddaní obkolesúvavajú kráľa), hovorilo o jeho budúcom postavení (Ramban). To, že Jozefov snop povstal vypovedá o tom, že do novej nadradenej pozície sa Jozef dostane svojimi činmi a nie pričinením bratov (Abarbanel) a to, že ostal stáť, dosvedčuje o dlhej dobe, počas ktorej Jozef vo svojom postavení zotrvá. A naozaj, podľa Písma bola doba počas ktorej vládol, najdlhšia zaznamenaná v Písme (Sforno).

Gemara učí, že sen je z jednej šesťdesiatiny vždy proroctvom (TB, Berachot 57b).

Rabíni sa čudovali prečo sa Jozefove sny (slnko a mesiac) vzťahovali aj na jeho matku, keď tá v tom čase už bola mŕtva. Rabi Levi to vysvetľoval tak, že proroctvo sa vzťahovalo na Bilhu, ktorá bola Jozefovi náhradnou matkou ( GnRb 84.11).

Keď raz bratia pásli ovce v Šekeme, Jakub poslal Jozefa bratov skontrolovať, ako sa majú a ako sa majú aj stáda a mal o zistenom priniesť správu. Jozef, aj keď vedel ako veľmi ho bratia nenávidia, poslušne splnil otcov príkaz (Mechilta Bešalach 2). Mesto Šekem chápe tradícia ako nositeľa zla. V Šekeme Izraeliti zhrešili, Dína tam bola zneuctená a v Šekeme bolo rozdelené kráľovstvo domu Dávidovho (TB, Sanh 102a). Bratov v Šekeme Jozef nenašiel. Spýtal sa okoloidúceho muža, ktorého, nakoľko JOzefovo predanie do Egypta, je chápané ako Boží plán zachrániť Jakubivu rodinu v čase hladomoru,  tradícia stotožňuje s archanjelom Gabrielom, či ich nevidel. Ten ho poslal do Dótánu, aby sa Božia vôľa naplnila (Tanchum Vaješev 2).

Zaujímavé na celom príbehu je, že napriek tomu, že Jozef svojim novým postavením v rámci rodiny najviac poškodil prvorodeného  Rúbena, práve tento, bol jediný z bratov, ktorý sa vzoprel myšlienke Jozefa zabiť a navrhol miernejšiu alternatívu – hodiť ho do cisterny. Jeho plán bol, neskôr sa po Jozefa vrátiť a zachrániť ho (Chumaš, 1M 37.21). Na jeho veľké sklamanie, Jozef už v cisterne vtedy nebol.

Podľa rabi Nehemju, Rúben konal tak preto, že sa obával, že by zodpovednosť za smrť chlapca, bola braná na neho, pretože v ten deň pripadol dohľad na neho (rabi Júda). Podľa tradície sa bratia každý deň striedali v dohľade nad stádami i sebou. Mali akoby vždy iného vodcu. A preto, že sa podieľal na záchrane Jozefovho života, Boh zariadil že útočistné mestá, sa po rozdelení Kanaánu budú nachádzať práve na Rúbenovom území (5M 4.43; GnRb 84.15). Raši tiež vysvetľuje Rúbenovo konanie tým, že sa ako pôvodne prvorodený cítil za všetkých zodpovedný (GenRa 84.15).

Rabi Eleazar upozorňuje na kontrast medzi Rúbenovou veľkorysosťou a Ezauovou žiarlivosťou (1M 25.33). Ezau predal svoje prvorodenstvo dobrovoľne a aj tak nenávidel Jakuba, kdežto  Rúbenovi bolo prvorodenstvo odňaté nasilu, a aj tak sa dokázal nad to povzniesť a pomôcť pri záchrane bratovho života (TB, Berachot 7b).

Ešte sa zastavme trošku pri spomínanej cisterne. Rabíni uvažovali, kto Jozefa do nej hodil. Došli k záveru, že Simeon, a splatil tento čin tak, že v Egypte ho dal Jozef pred všetkými bratmi spútať (1M 42.24).

Niekoho bude možno zaujímať, prečo bola cisterna prázdna a čo je to vlastne prázdna. V prvom rade, cisterny na púšti sú veľmi ojedinelý jav. Väčšinou treba mať vodu po ruke a preto sa aj stavali vždy v blízkosti/na okraji usadlostí a miest. Naviac, ak by bola cisterna využívaná, ako by mohol niekto namietnuť, že aj pocestní v púšti potrebujú vodu, nemala byť teda prázdna, bez vody. Vtedy sa ale v nej ale nachádzajú hady a škorpióny (Raši; TB Šabat 22a; Chag 3a), takže sa rabíni sporili aj o to, či v nej boli nejaké zvieratá, alebo nie, a či to bratia predpokladali a spoliehali na to, alebo nie. Vzhľadom na “prázdnu” cisternu, je pravdepodobné, že Jozefovi bratia sa pri pasení stád, zdržiavali na rumovisku vtedy už opustenej usadlosti. Preto bola teda cisterna prázdna a opustená. To len pre zaujímavosť, čo všetko sa dá z textu vyčítať.

Veľmi zaujímavou časťou tohto biblického textu je ďalej, na prvý pohľad zdanlivo protirečiaci si text. Biblia hovorí na jednej strane, že Jozefa bratia predali Izmaelitom z Gileádu, ktorí viezli do Egypta živicu, balzam a myrhu (37.27) a na druhej strane o verš nižšie, to mali byť Midjánski kupci (37.28), ktorí ho v Egypte predali Potifarovi . Raši, Munk a Chumaš vysvetľuje tento rozpor tak, že kým Jozef došiel ako otrok do Egypta, prešiel rukami viacerých kupcov a teda, že bol predaný niekoľkokrát (midraš Asara Hagarei Malchut). Stojí za zmienku aj skutočnosť, že Kniha Sudcov Izmaelcov a Midjáncov stotožňuje (8.24). Do akej miery to brať vážne je otázne. Rovnako môžeme stotožniť súčasných Slovákov  s Veľkomoravanmi a nebude to úplne tak.

Po návrate bratov domov, ukázali títo svojmu otcovi Jozefovu tuniku, zašpinenú kozľacou krvou s otázkou, že ju našli a či to nie je náhodou Jozefov odev. Skrúšený Jakub v kuse šatstva spoznal svoj dar synovi a upadol do hlbokého smútku. “…všetci jeho synovia a dcéry prišli, aby ho utešovali…” (1M 37.35) – o akých “dcérach” je v texte reč, keď Biblia uvádza (46.8-27) len jednu Jakubovu dcéru, Dínu? Podľa Ibn Ezru treba rozumieť pod slovom “dcéry” okrem skutočnej dcéry Díny aj vnučku Serach, Ašerovu dcéru (hoci text hovorí o dcérach skôr, ako je Ašér so Serach menovaný, a to pri výpočte Leiných detí).

Iné vysvetlenie je, že spolu s Dínou vyrastali aj dievčatá slúžok a sú mienené tiež Jakubovými dcérami.

Midraš rieši problém tiež z pohľadu Díny a Serach.

Rabi Juda si myslí, že pod “dcérami” treba vidieť aj nevesty Jakubových synov, lebo v tej dobe bývali nevesty považované za dcéry a iný termín pre ich označenie pravdepodobne neexistoval. To potvrdzuje aj Nachmanides, odvolávajúc sa na Bibliu (Rut 1.11-13; 2.2 alebo 2.8) a aj Raši. Raši ale predpokladá aj možnosť, že všetci  Jakubovi synovia pochádzali z dvojičiek, pričom párový súrodenec všetkých synov bol ženského pohlavia a Jakubovi synovia si teda zobrali za manželky vlastne svoje sestry. Avšak protirečí si to s tradíciou ktorá je postavená na viere, že už praotcovia dodržiavali intuitívne micvot, aj keď bola zjavená až generácie po nich. A v Tóre je súrodenecký manželský vzťah zakázaný. Preto Nachmanides tento spor vyriešil predpokladom, že sa jednalo o súrodenecké dvojice po otcovi, pričom matky mali rozdielne. Také manželstvá už zakázané neboli. Tosafot  však aj to zamieta.

Rabi Samuel David Luzzato je mienky, že Jakub mal viacero dcér, ale Biblia spomína len Dínu, kvôli jej neprehliadnuteľnému príbehu. Písmo bežne spomína len tých mužov a ženy, ktorých postretli pozoruhodné udalosti, alebo ktorí sa nejak preslávili. Je nepravdepodobné, že by splodil so štyrmi ženami, 12 synov a len jednu dcéru (dr. Alexander Klein).

Ešte upozorním na súvislosť medzi 20timi striebornými, za ktoré bol Jozef predaný do otroctva a peňažnou dávkou, ktorou býva v ortodoxných komunitách dodnes vykupovaný prvorodený syn. Dvadsať strieborných, resp. dinárov (1 dinár = pol šekela) zaplatilo za Jozefa desať bratov. Na hlavu teda spadali dva strieborné. Preto sa na pamiatku tejto udalosti, rovnakou sumou vykupuje aj prvorodený chlapec (Chumaš) a pol šekela je podiel, ktorým prispievali v minulosti každý  Žid na prevádzku jeruzalemského chrámu (Jerusalmi Šekalim2.3).

 

ZDROJE:

VAJECE 2. – JÁKOB U LÁBÁNA

Jákob sa na svojej púti, ako uvádza Biblia, vybral do krajiny synov Východu, čím sa myslí Chárán, ako aj ďalej text, pri opise jeho príchodu k studni, upresňuje (1M 29.4). Ostatné knihy Biblie naviac nazývajú synmi Východu všetky národy žijúce východne od Palestíny (Sd 6.3; Ez 25.4), alebo ich stotožňujú s národmi synov dávnoveku (Jb 1.3; 1 Kr 5.10).

Tam, za detajlne opísaných udalostí, týkajúcich sa odvalenia kameňa zo studne, za účelom napojenia stád, sa stretáva s Ráchel, dcérou Lábána, brata Rebeky, jeho matky. Podľa dôkladného opisu postupu odvalenia kameňa, možno predpokladať, že túto udalosť v minulosti vždy sprevádzal, nám už dnes neznámy, ale významný obrad, dodržujúci určité pravidlá.

Studňa mávala v staroveku podobu umelo vyhĺbenej šachty, ktorá viedla až k prameňu. Voda bola vzácna, a tak umenie vedieť, kde kopať, bývavalo rodinné tajomstvo. Z hygienických aj bezpečnostných dôvodov sa studne zakrývali (a dodnes sa v tejto oblasti aj zakrývajú) veľkým plochým kameňom. Mestské studne bývali vybavené schodiskom, ktoré sa točito stáčalo po obvode v podobe špirály ( Chocer, Megiddo, Siberon, Jeruzalem). Rovnaké studne so schodišťom možno vidieť aj na archeologických lokalitách v Egypte. Vedľa studne bývala umiestnená veľká kamenná nádoba obdĺžnikového tvaru, z ktorej zvieratá pili, prípadne sa v nej aj právalo. Voda sa naviac čerpala aj na prenos do domácností a to bývala výsadná práca žien. Naberala sa do hlinených nádob, ktoré sa spúšťali k prameňu na dlhom lane.

Pri stretnutí Jákob Ráchel bozká a s veľkou radosťou jej zvestováva, že je jej príbuzný. Bozk býval pri zvítaní už v tej dobe (nie len dnes) bežný, nie je však správne vidieť za tým hneď erotiku, ako to býva, vzhľadom na ich budúci vzťah,  niekedy v dnešnej dobe interpretované. Dokonca, v staroveku býval bozk povolený len v troch prípadoch, inak bol považovaný za neslušný, až nemorálny! Prvým prípadom bolo, ako už bolo spomenuté, samozrejme zvítanie (2M 4.27), potom bol logicky povolený pri lúčení (Rút 1.14) a poslednou situáciou, kedy býval bozk odobrený, bol obrad vo vysokom úrade (1 Sam 10.1), napríklad pomazanie ( GnRb 70.12).

Biblický text opisuje následné stretnutie Jákoba s Lábánom veľmi idylicky – Lábán v ňom uteká Jákobovi naproti, objíma ho, bozkáva na uvítenie a vovádza ho do svojho stanu. Na to, ako je Lábán neskôr opisovaný, je to správanie naozaj veľmi čudesné. Niet divu, že sa to zdalo čudné aj židovským komentátorom textu. Jeho správanie vysvetľujú tak, že Lábánovo, akoby srdečné prijatie má dôvod v predpoklade, že by Jákob mohol prinášať dary, podobne ako to urobil Eliezer (1M 24.10 a ďalej), keď prišiel pýtať za ženu Lábánovu sestru Rebeku, pre Jákobovho otca Izáka.

Nakoľko žiadne dary na prvý pohľad nevidel, objal Jákoba z dôvodu, aby zistil, či nemá schované peniaze pod šatami (Raši; GnRb 70.13). Aj keď bez darov, nakoniec Jákoba predsa len z príbuzenského hľadiska (Raši) pozval do svojho stanu a mesiac ho živil ako hosťa. Akonáhle zistil, že je pracovitý, využil možnosť stálej služby (Chumaš), avšak núka mu za ňu odmenu, ktorú si má zvoliť sám. Jákob si vyberá Ráchel ako svoju budúcu nevestu.

Slúži za ňu 7 rokov, hoci za nevesty sa nezvyklo slúžiť, ale sa vykupovali; po ktorých je však Lábánom oklamaný, lebo ten mu podvodom dáva za ženu staršiu Leu. Tradícia učí, že Jákob nečakal na Ráchel ďalších sedem rokov služby, ale že si ju vzal hneď po odoznení sedemdňových svadobných osláv s Leou (dve slávnosti nemožno miešať – TB, Moed Katan 1.7) a ďalších sedem rokov slúžil za ňu už ako jej manžel (Raši). Bez reptania slúžil 14 rokov v predstave nadchádzajúcich výhod. Podľa rabína Zeliga Pliskina, tak máme konať všetci, sústrediť sa na prospech, aj keď narazíme na útrapy a ťažkosti.

Rabín Zelig Pliskin sa zamýšľa, že aj keď Jákob pracoval za Ráchel sedem rokov, jemu sa to tak dlho nezdalo, mal pocit, že je to len pár dní. Vydržal to preto, že ju tak miloval, že by sa mu oplatilo slúžiť aj dlhšie a že to teda nebola sebecká láska zahŕňajúca len vášeň, ale že miloval naozaj ju, ako osobnosť, očarený jej duchovnými hodnotami (rabín Michael Bernstein). Podľa Alšlicha sa mu sedem rokov zdalo ako len pár dní preto, že on už bol vlastne s ňou ženatý a slúžil za ňu dodatočne.

Lea je opisovaná prostredníctvom svojich očí, ktoré sú opisované v židovskej tradícii ako útle, jemné a mäkké (1Kr 22.19, Prísl 4.3, 15.1), ale aj zmäkčilé, chúlostivé, či vyľakané (5M 20.3, 28.56; Iz 7.4; Jer 51.46). Onkelos ich nazýva jemnými, nežnými a krásnymi. Preklad Jeruzalemskej Biblie hovorí tiež o očiach nežných, avšak slovo použité v texte  býva aj synonymom pre “neskúsené a mladistvé” (Hamilton). Možno by sa dalo, ak by sme to chceli zjednodušiť,  v prenesenom význame povedať aj, že neboli výrazné, ale to by sme hodnotili ich vzhľad. Avšak podľa Rašiho, midrašu (GnRb 70.16) a Talmudu (Bava Batra 123a), mala Lea oči slabé preto, že ustavične plakala, aby sa nemusela vydať za Ezaua (Nech vás tak rôzne výklady nepletú, midraš ako židovská exegéza je typická svojou polyvalentnosťou). Predpokladalo sa totiž, že starší Ezau si vezme za ženu staršiu Leu a mladší Jákob mladšiu Ráchel (svatby medzi príbuzenstvom boli bežné zvyklosti tej doby). Lea sa dopočula, že Ezau je zlý človek, zato Jákob je tichý muž bývajúci v stanoch (25.27).  Plakala a bála sa, že skončí ako Ezauova žena. Jej modlitba, aby sa tak nestalo, bola podľa Chumašu vyslyšaná a Lábánova lakomosť bola nakoniec využitá na vyššie ciele. Boží plán v tomto smere vyžadoval, aby sa Jákobou manželkou stala teda Lea a preto, keď sa Ráchel dozvedela o Lábanovej pripravovanej lsti, pomohla jej k ochrane pred hanbou (Raši; TB Megila 13b), ktorá by bola nastala potom, čo by podvod vyšiel najavo. Prezradila teda Ley znamenia, na ktorých sa s Jákobom dohodli, nakoľko tušili, že ich Lábán bude chcieť nejako oklamať, nevediac ale ako. Bolo jej sestry ľúto a po svadobnej noci už nebolo možné nič vziať späť.  Boh ju za to odmenil tak, že jej potomkom sa stal Saul, prvý izraelský kráľ (TB, Megila 213a-b). Bola to náhrada za to, že jej Jozef tak nemohol byť prvorodeným, ale sa ním stal Lein syn Rúben (TB, Bava Batra 123a). Konala tak, pretože nikdy nesmieme získať česť na úkor hanby blížneho (TB, Berachot 43).

Septuaginta prekladá termín na označenie Leiných očí ako “unavené” a najviac od originálu sa odkláňa Vulgáta, keď hovorí údajne o očiach “mokvavých” (!?).

Rabi Moše Alšech Cfat tvrdil, že Ezau, ktorý si mal ako prvý brať Leu, bol odradený práve jej očami a dúfal, že si ju vezme Jákob. Keby bola rovnako krásna ako Ráchel, nebál by sa Lábán, že sa nevydá a nesnažil by sa ju nasilu vydať za Jákoba, hoc´aj podvodom. Ezauove oči teda boli zaslepené, aby si ju nebral preto, lebo Lea sa mala stať matkou izraelského národa (čo s ním ale nebolo možné) a nebola tak narušená budúcnosť Izraela a Jákobove boli zaslepené, aby si ju v podvode vzal. To je dôvod, prečo boli Leine oči slabé.

Tradícia ďalej učí, že Lea sa stala Jákobovou manželkou pre svet duchovný (z nej pochádzaj Lévi a Júda → tzn. kňazi a kráľ Dávid) a Ráchel pre svet pozemský, lebo jej syn Jozef sa stal záchrancom od hladu (Michtav Mieliahu; Chumaš). Jákob Leu zo začiatku podozrieval (Sforno) zo spoluúčasti na podvode, no keď Boh potvrdil jej nevinu tehotenstvom, Jákob pochopil, že mu bola určená. Text totiž hovorí o Ley ako o rovnako neplodnej ako Ráchel (1M 29.31) a ostatné pramatky (TB, Jevamot 64a). Lea a Ráchel patrili medzi sedem neplodných žien, ktoré predsa len porodili Božím zásahom (Pesikta de rav Kahan). Len pre zaujímavosť, neplodnosť a bezdetnosť bývali v staroveku chápané skoro ako prekliatie.

Podvod s Leou je v hebrejskom originále opísaný rovnakým termínom (רמח) ako podvod Jákoba na Ezauovi (1M 27.35) a v oboch prípadoch ide o zámenu súrodencov.

Tak sa stali obe Jákobovými ženami. Jákob bol ochotný dať obe dcéry za manželky jednému mužovi (príbuznému) snáď aj preto, že nemal synov (neskôr sa mu ale synovia narodili – 1M 30.35), a chlapská ruka bola v domácnosti vítaná. Vyplýva to zo súvisu s textami tabuliek z Nuzi. To, že Lábán vtedy nemal synov dokazuje aj skutočnosť, že stádo chodila pásť Ráchel (Raši). Predpokladá sa, že Lábán nebol bohatý, lebo, nakoľko si so stádom dokázala poradiť malá Ráchel, nemohlo byť veľké (Or ha-Chajim). Pásť chodila preto mladšia Ráchel a nie staršia Lea, pretože jej vek bol ešte tak nízky, že nehrozilo, že by mohla vzbudiť u ostatných pastierov záujem (Ramban), ktorý by mohol ohroziť jej povesť. Paradoxne je však už opisovaná ako deva s krásnou postavou.

Manželstvo  s Leou a Ráchel, ako s dvoma sestrami vypovedá o veľmi starom texte, dlhé roky predchádzajúcom texty z dôb Mojžiša (cca 13. stor. p.n.l.), pretože Mojžišov zákon, ktorý nadobudol platnosť Mojžišovým účinkovaním, výslovne zakazuje (!) sobáš s dvoma sestrami (3M 18.18). Text teda nemohol byť napísaný v časoch kompilácie Biblie, ako sa biblická kritika dnes domnieva, len ako akési morálne povzbudenie pre navrátilcov z babylonského zajatia (4.stor.p.n.l.). Ramban ponúka vysvetlenie, že micvot dodržiavali praotcovia len na území Zasľúbenej zeme  a Jákob sa ženil  predsa v Cháráne, avšak Raši s tým nesúhlasí. Iné vysvetlenie kladie dôraz na to, že Jákob chcel len dodržať Boží príkaz mať 12 synov, predkov 12 kmeňov Izraela, čo bolo riešením vziať si za manželky všetky štyri sestry naraz (podľa tradície boli totiž aj Bilha a Zilpa Lábánove dcéry, ktoré mal s konkubínami). Špekulovalo sa aj o možnosti predsvadobnej kvázi konverzie na judaizmus. Ako je známe, konverziou sa konvertita stáva novonarodeným dieťaťom, kedy sa ruší vzťah s predchádzajúcou rodinou a konverziou sa prijíma do rodiny novej a preto sestry po koverzii už za sestry považované neboli.  Avšak Raši vo svojom komentári k Tóre upozorňuje, že Abrahámovým otcom, napriek tomuto, po jeho konverzii ostal naďalej Terach. Zároveň nie je žiadny dôkaz na to, že sa Židia pred Mojžišom držali iných ako Noachických zákonov, preto je diskusia na túto tému len špekuláciou a výsledok je ambivalentný.

Termín “nenávidená” žena  ( שנואה), ktorým býva Lea označovaná,  chápu niektorí vykladači biblických textov ako technický výraz pre označenie “druhej manželky”, pretože býva v tomto kontexte používaný v 5M, napríklad 21.15-17. Ramban a Radak dokonca vôbec nepredpokladajú, že by Jákob Leu nemiloval, a sporný text vysvetľujú jednoducho tak, že Jákob mohol Ráchel preukazovať väčšiu náklonnosť a preto sa Lea mohla potenciálne cítiť ako menej milovaná.  Ale len ako menej, nie vôbec! (Moja poznámka na okraj: inak by nemala šesť detí…).

Raši naviac učil, že všetky pramatky boli prorokyne a preto dopredu vedeli, že Jákob bude mať 4 manželky a 12 synov, pričom Lea mu porodí polovicu z nich.

Ráchelina žiarlivosť opísaná v texte je skôr vo význame slova, hlbokým zármutkom z jej neplodnosti, ako nenávisť voči vlastnej sestre. Neplodná žena mala v staroveku ale možnosť vyriešiť tento problém spôsobom, kedy  umožnila svojej otrokyni porodiť manželovo dieťa na jej vlastných kolenách a toto dieťa sa stávalo tak jej dieťaťom. Podobný zvyk bol nie len v Izraeli, ale aj v Ríme, Grécku, či medzi Chetitmi. Akkadská fráza ŠA LĀ IŠÛ BIRKI “ktorý nemá kolená” slúžila na označenie impotentného muža, lebo takémuto  vtedy ani otrokyňa na manželkiných kolenách nebola schopná porodiť.

Niektorí rabíni vysvetľujú Ráchelinu neplodnosť tým, že sa správala ako by mala mať všetko, zatiaľ čo s Leou sa zachádzalo ako so slúžkou (Ramban), ale aj tak, že Lea svojou plodnosťou akoby upozorňovala, že ona bola Jakobovou prvou ženou a Ráchel tak nemala nikdy súhlasiť, aby sa stala jeho ďalšou ženou a stala sa tak rivalkou svojej vlastnej sestre (Sforno). Polemiky teda naozaj na všetky strany.

Rúben, Lein prvorodený, doniesol mandragoru pre svoju matku úmyselne, lebo vedel ako veľmi túži po ďalších deťoch (Sforno) a nesebecky uprednostnil túžbu svojej matky (Or hachajim) pred prirodzenou neochotou detí mať súrodencov, aby sa nemuseli o všetko deliť. MANDRAGORA spomínaná v texte, bola pravdepodobne Mandragora officinalis, aj dnes rastúca v Izraeli. Má krásne fialové kvety. Ovocie sú žlté bobuľky, podobné jablkám a aj sa tak volajú – jabĺčka lásky. Oddávna bola mandragora známa ako afrodiziakum (Veľ 7.14). Nazývaná bývala tiež LÁSKAVEC.

obr. Mandragora officinalis plody, kvety

Lea sa však mandragorových jabĺčok po dohode s Ráchel vzdala. Prepustila ich Ráchel, ktorá veľmi túžila otehotnieť a prepustila Lei  noc strávenú s Jákobom. A Lea počala a porodila piateho syna a potom ešte aj šiesteho. Jej tehotenstvá teda s čarami nemali nič spoločné, lebo mandragora nakoniec skončila u Ráchel.

Posledné siedme Leino dieťa bola Dína. Raši vysvetľuje (TB, Berachot 60a; Tanchuma 8), že jej meno je odvodené od slova DIN (súd), lebo Lea vlastne nad sebou vyniesla súd, keď pred pôrodom z ohľaduplnosti k svojej sestre Ráchel, uvažujúc nad svojim dieťaťom, si povedala: “…ak to bude chlapec, moja sestra Ráchel, nebude ani len ako jedna zo slúžok a myslela tým Bilhu a Zilpu. Obe dali totiž Jákobovi po dvoch synov, ona sama Lea až šiestich. Vedela totiž ako prorokyňa, že Jákob má  mať synov dvanásť. Ak by aj Leino siedme dieťa bolo syn, Ráchel by už nemohla mať viac synov okrem Jozefa, čiže menej než Bilha, alebo Zilpa. Tak bolo pohlavie chlapca v Leinom lone zmenené na dievčenské (TJ, Berachot 92a; TB, Berachot 60a).

Boh si ale spomenul na Ráchel a otvoril jej lono , pričom táto formulácia priamo vyvracia, že by tehotenstvo malo príčinu práve v požití získanej mandragory, a potvrdzuje, že tehotenstvo je vždy a teda aj v tomto prípade, dar Boží (Radak).

Po Jozefovom narodení sa Jákob, znechutený Lábánom, rozhodol vrátiť späť domov a pracovať už len pre svoju rodinu. Núka Lábánovi poslednú spoluprácu pri rozmnožovaní stáda. Ako vypovedá Lábánovo meno, bol tento ctiteľom bielej Luny, čo spätne korešponduje s pôvodnou vlasťou Abraháma (mesto UR bolo miestom uctievania mesačného božstva). Lábán (לבן) totiž znamená BIELY, ale aj TOPOĽ (לבנה), čo by mohlo mať súvis s topoľovými prútmi, ktoré, spolu s mandľovými a platanovými (1M 29.15-30), zohrávali v miestnych kultoch a mágii dôležité postavenie. Jákob znalý veci, využil tzv. “fenomén materského zhliadnutia” – vnemu prichádzajúcemu cez zrak budúcej matky a ovplyvňujúci vzhľad plodu. Ide o veľmi výraznú vieru jednoduchého ľudu, podľa môjho priameho svedectva zachovanú minimálne až do 20. storočia n.l. (!).

Jákob šikovne porazil Lábána v množstve zvierat stád.  Tak sa nesmierne vzmohol a Lábánovi ostali zas len slabé jedince (1M 30.25-43). Boh odňal stáda Lábánovi a dal ich Jákobovi (31.9). Podľa aramejských rukopisov z Elefantiny, termín “vziať a dať” bol v tej dobe technický právnický termín.

Keď Hospodin vyzval Jákoba aby sa vrátil do krajiny jeho otcov, vysvetľuje tento svojim ženám dôvody svojho rozhodnutia – “…sami viete…že váš otec ma oklamal a desať ráz mi zmenil odmenu…” (1M 31.7). Pod číslom “desať” treba chápať vyjadrenie veľkej číslovky a niektorí vykladači Písma si myslia, že sa jedná o desať desiatok, z čoho Chumaš vyvodzuje, že Lábánových hriechov bolo sto. Ich  veľké množstvo tiež potvrdzujú veľké Jákobove výčitky (1M 31.36-42), ktoré, ako uvádza text, Lábán nikdy (!) nepoprel.

Jákobove ženy s odchodom súhlasia, pretože sa cítia v dome svojho otca ako cudzinky (31.15), lebo aj veno za ne dávno minul. V staroveku totiž bolo zvykom, že výkupné za nevestu, ktoré otec od ženícha prijal, patrilo vlastne neveste. Lábán však tieto peniaze premrhal vo svoj prospech. Slovný zvrat “strovil peniaze” zodpovedá akkadskému “stroviť striebro”, čo je rovnako, ako už spomínaný zvrat “odňať a dať”, právnický termín z archívu v Nuzi.

Tri dni po Jákobovom odchode, ho rozhorčený Lábán dobehol vo dvoch veciach. Vo sne sa mu však zjavil anjel Boží, hovoriac k nemu v prvej osobe, akoby to bol sám Boh a prikázal mu vystríhať sa zlovôle voči Jákobovi (1M 31.24) a to aj napriek tomu, že bol Lábán zlovoľník a modloslužobník. Navštívil Lábána vo sne kvôli Jákobovi (Ramban), tak ako navštívil Abímelecha kvôli Abrahámovi (Radak) pre jeho ženu Sáru.

Chcel vedieť prečo odišiel bez toho, aby mu čo i len niečo oznámil a tiež chcel vedieť, prečo ho okradol o rodinných domácich bôžikov – tzv. terafim. Tie ukradla Lábánovi Ráchel a schovala ich pod sedlo na ktorom sedela (31.19). Texty z Nuzi vysvetľujú postavenie terafim (domácich bôžikov) v domácnosti. Vlastníctvo terafim bolo veľmi dôležité, verilo sa, že majú moc pomáhať a ochraňovať v živote, dokonca zabezpečovať rodinné dedičstvo (Wreight). Aj medzi Izraelitmi mal tento termín kultový význam (1S 19.13-16). V Tanachu úzko súvisia s modlárstvom (Ez 21.26).

Etymológia slova terafím je nejasná. Vysvetľuje sa dvoma spôsobmi. Buď vznikol termín zo slova RAFA, ktoré značí “LIEČIL” alebo od slova REFAIM, čo boli mŕtvi, z čoho by sa mohlo vyvodiť, že sa jednalo o sošky predkov, ktoré mali liečiteľské schopnosti a zároveň schopnosti potomkov ochraňovali, podobne ako slovanský “dedkovia”. Druhý spôsob ako termín vysvetliť je zalistovať si v chetitskom slovníku, kde slovo TARPIŠ znamená ochranný (ale aj klatobný) duch.

Možno usudzovať, že terafím boli malých rozmerov, keď sa zmestili pod sedlo. (31.34). Podľa Sforna, Rašiho a Alšicha, ukradla Ráchel bôžikov preto, že chcela otca uchrániť od modloslužby a nie preto, že by ich chcela uctievať. Inak by ich predsa nedávala na tak podradné a dehonestujúce miesto a naviac v dňoch nečistoty sa ich nesmela dotýkať (Zohar), hoci to mohla byť lož, lebo tvrdenie, že má mesačnú nečistotu (31.35) mohlo byť len ňou tendenčne vymyslené.

zdroj obr.: https://torahsparks.wordpress.com/tag/canaan/ (kanaánska bohyňa, pravdepodobne zo skupiny “terafim”; 14./13.stor.p.n.l.)

Jákob nevedel, že bôžikov ukradla Ráchel, kým Lábán strihal statok (strihanie malo úroveň našich dožiniek a súčasťou boli hody) a nechtiac vyriekol kliatbu, ktorá sa neskôr splnila predčasnou Ráchelinou smrťou (Ecclestiastes Rabba 10.6) pri pôrode svojho druhého syna Benjamína (35.16-19). Podľa učencov sa aj nepremyslene vyrieknutá kliatba splní, ak ju vysloví spravodlivý, ktorému je ublížené alebo sa tak cíti (Raši).

Terafim samozrejme nájdené neboli.

Lábán stratil dcéry, pretože predtým odmietol dať Jákobovi Ráchel a  podviedol ho. Teraz nemá ani jednu.

Nakoniec  sa ale obaja, Jákob aj Lábán, udobrujú a uzatvárajú dohodu. V minulosti bolo súčasťou takéhoto rituálneho aktu, spoločné jedlo, ktoré vlastne potvrdzovalo spoločnú dohodu (Radak k 26.30).

Na pamiatku svojej dohody vztýčili pamätný posvätný stĺp – macévu, ktorá zastupovala svedecké znamenie. Miesto kde jedli pomenoval Jákob hebrejsky MISPA a Lábán aramejsky GAL-ED (Sforno, Raši). Jedlo sa na hromade kamenia, na kamennom vale – hranici, ktorá zároveň chránila pred napadnutím a bola svedkom dohody. Bývala chápaná  tiež ako obetný stôl.

 

-chanele-

ODPORÚČANÁ A POUŽITÁ LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentáre k SZ, Genesis (Dobrá Kniha 2008)
  • Biblická konkordancia (1985)
  • Výklady ke SZ I., Zákon (Praha 1991)
  • Pirke de Rabi Eliezer (London 1916, NY 1970)
  • Zohar (Stanford University Press, 2004)
  • Wikipedia
  • TB, Megila 13a-b   http://www.halakhah.com/pdf/moed/Megilah.pdf/
  • Der Babylonische Talmud (1932)
  • Ecclesiastes Rabbah (Kohelet Rabbah)  https://www.sefaria.org/Kohelet_Rabbah?lang=bi/
  • Midraš Rabba (London 1939)

INTERNETOVÉ KOMENTÁRE RABÍNOV A POD.: