CHAJEJ SARA 1. / HROBKA V MACHPELE

Sidra začína rozprávaním o Sárinej smrti. Pramatka sa dožila 127 rokov a podľa targumu Jonathan za jej smrť niesol zodpovednosť Satan, keď jej ešte pred návratom Abrahama a Izáka, po akedat Jicchak, zvestoval klamstvo o Izákovej smrti, načo Sára tri krát vykríkla, čo podľa tradície zodpovedá trom krátkym trúbeniam na šofar; a nato od žiaľu zomrela (Pirke de Rabi Eliezer, kap. 32).

Zomrela v Kirjat Arbe, ktorú Tóra stotožňuje s neskorším mestom Hebrón. Midraš vysvetľuje názov mesta ako “MESTO ŠTYROCH” a myslia sa tým:

  • spravodliví, ktorí ho obývali (Aner, Eškol, Mamre a Abrahám
  • spravodliví, ktorí v ňom boli pochovaní (Adam, Abrahám, Izák, Jákob)
  • pramatky, ktoré tam boli pochované (Eva, Sára, Rebeka a lia – GnRb 58.4)
  • páry v ňom pochované (Adam a Eva/Abrahám aSára/Izák a Rebeka/Jákob a Lia – Raši)

(Genesis Raba 58.4).

Podľa Midrašu malo mesto v priebehu histórie až štyri mená: Eškol, Mamre, Kirjat Arba a nakoniec Hebrón.

Miloš Bič (Palestina od pravěku ke křesťanství II., s. 36) sa od tejto hypotézy odkláňa, tvrdiac, že ako je neprijateľné vysvetľovať názov Béer Šeby – Sedem studní, je neprijateľné v názve Kirjat-Arba vidieť štyri mestá. Predpokladá skôr, že najprv sa Hebrón menoval Arbe, podľa obra Arbeho z rodu Anakim, odvolávajúc sa na Joz 14.15. Podobne vysvetľuje názov Karol Sidon (in: Návrat Abrahamúv/Púdorys 1995),  pomenované je podľa štyroch príslušníkoch Anakim – Otca Arba a jeho troch synoch Šešaja, Achímana a Talmaja (Joz 14.15; 15.13). Všetci štyria sú obri.

Abrahám v príbehu kupuje dedičnú hrobku, ktorá sa stála prvým symbolom budúceho vlastníctva krajiny, ktorá mu bola zasľúbená. Čo bolo kúpené za peniaze, už nemožno odňať. O pozemok žiada Chetejcov, ktorí ho nazývajú “Božím kniežaťom” (Nasi elohim). Pomenovanie vyjadruje, že patrí Bohu, je ním vyvolený, “tu som” – pripravený na kňazstvo, na kráľovský majestát slúžiť Bohu (Genesis Raba 42.5). V 1M sa však tento termín používa aj na označenie vodcu kmeňa (17.20; 26.16). Chumaš vysvetľuje, že použitie tohto termínu svedčí o úcte Chetejcov (=Chetiti; ríša na území dnešného východného Turecka založená cca 1800 p.n.l.), čo potvrdzuje aj ich ochota poskytnúť mu zdarma niektorú z ich hrobiek, podľa jeho výberu. On chce ale kúpiť hrobku od bohatého Efróna, syna Cócharovho a pravdepodobne, uvedomujúc si jej veľkú hodnotu, nepredpokladal, že by mu ju len tak predal, preto prosí obyvateľov o spoluprácu. Hrobka, napriek kúpe, ostáva v ponímaní tradície viacmenej darom (Ramban). Výplata je symbolická, veď ide o zasľúbenú zem. Zároveň ide o záznam prvého zákonného práva Abrahánovej rodiny v Kanaáne. Z textu možno nejak námatkom vyčítať akúsi zamaskovanú pripomienku na pôdu, lebo aj samotné mená predajcu a jeho otca súvisia s pôdou. Efrón → od ´afar/prach a Cóchar → od cachór – žltý (farba púšte, stepi; tak vznikol aj názov Sahara).

Zmluva s Efrónom naviac odzrkadľuje po historickej stránke typické chetitské právo, zahŕňajúce vymenovanie stromov, použitie “bežných šekelov” striebra i samotné uzatváranie zmluvy pred mnohými svedkami. Prečo Abrahám nekupuje len hrobku, ale je mu ponúkané celé pole? Je za tým pravdepodobne obchod, cenová politika, ale aj ľudská prefíkanosť. Podľa chetitského zákonníka totiž kupec, ktorý získa pozemok, musí vykonať zaň námezdné práce, povinnosť tohto druhu odpadá, ak odkúpi len časť pozemku, preto chcel Abrahám pôvodne len jaskyňu. Efrón má však iné plány a rád by mal z Abraháma podľa všetkého vazala a nanucuje mu aj pole. Jeho ponuka teda nie je veľkorysá ako sa môže súčasníkovi zdať, ale prešpekulovanosť, akýsi uhýbací manéver. Nakoniec, keď vidí, že u Abraháma nepochodí, upúšťa od predaja a núka pozemok ako dar, dúfajúc, že tak Abraháma nachytá a pripúta si ho. Ten však trvá na kúpe a tak sa aj stane.

Abrahám za ňu zaplatí 400 šekelov striebra bežnej kupeckej ceny, tzn. “overené striebro”, čiže striebro väčšej hodnoty, než obvykle (TB, Baba Mecia 87a; Raši), čo len zdôrazňuje Abrahámov vzťah k Sáre. Nezjednával, zabezpečil jej to najvznešenejšie miesto pre odpočinok. Rabi Chanina učil, že sa jednalo o strieborné mince v hodnote 100 šekelov, takže 400 treba násobiť stomi (TB, Berachot 50a).

400 strieborných býva porovnávaných so 100 kesítami, ktoré vyplatil Jákob za kus poľa východne od Síchemu, na ktorom rozložil stan, postavil vedľa neho oltár a dal mu meno Él je Boh Izraela (1M 33.18,19); s 50 šekelmi kráľa Dávida, za ktoré kúpil humno Aravnu Jebúsejského a postavil na ňom oltár (2 Sam 24.24) a so 17 striebornými Jeremiášovými, ktoré zaplatil za pole v Anatóte, v kraji Benjamin, ako príbuzenský výkup (Jer 32.9).

Pre porovnanie: otrok stál 30 šekelov, znásilenenie panny 50 šekelov, celá Samária 7000 šekelov – kúpa pozemku kráľom Omri.

Tak sa Efrónovo pole v Machpele stalo Abrahámovým vlastníctvom a slúžilo ako pohrebisko aj jeho synovi Izákovi s manželkou Rebekou a vnukovi Jákobovi a jeho prvej žene Lee.

Apokryfná Kniha Jubileí (17.16-18; 19.2-9) považuje kúpu hrobky za poslednú desiatu Abrahámovu skúšku, preverujúcu jeho trpezlivosť pri zjednávaní (TB, Bava Batra 15b).

Na území poľa sú v texte spomínané aj stromy. Tie v prípade poľa obyčajne slúžili ako orientačné body pre vymedzenie územia. Abrahám získal kúpou všetky malé stromy, ktoré určovali hranice, ale nezískal veľké stromy, ktoré hranicu obklopovali, aby ľudia vedeli komu patrili (Rav Júda; TB Bava Batra 69b).

Pole v Machpele stálo oproti MamreMamre je meno jedného z troch náčelníkov, ktorí spolu s Abrahámom bojovali proti Kedorlaomérovi pri záchrane Lóta (1M 14.13-24). Hebrejsky sa Mamre nazýva Elonej Mamré, príp. Elon More (in: K.Sidon: Abrahamúv návrat; oba termíny sú správne a oba znamenajú to isté) a ide pôvodne o kanaánsku kultovú svätyňu venovanú bohu oblohy Elovi. Nachádza sa na pol ceste medzi Halhúlom a Hebronom, 3 km severne od Hebrónu. Arabi ho nazývajú Haram Ramat el-Chalíl – svätá výšina priateľa (boha), tzn. Abraháma. Stará kultová legenda sa týka ešte predizraelskej svätyne a neskoršia izraelská  tradícia ju preniesla na Abraháma.  Legenda hovorí o zjavení božskej bytosti na tomto mieste.

Podľa rabi Petachju žije v Elonej Mamré jeden starec, ktorý bol, keď tam rabi Petachja bol, tesne pred svojou smrťou. Starec prikázal svojmu synovi, aby rabi Petachjovi ukázal strom, o ktorý sa opierali anjeli, keď prišli navštíviť praotca Abraháma. Ten mu ukázal krásnu olivu(?)  rozštiepenú na tri časti, uprostred ktorých bol mramorový kameň vyzerajúci ako stôl. Traduje sa, že keď sa naň anjeli posadili, strom sa podľa ich počtu rozštiepil, aby sa každý z nich mohol oprieť. Strom má veľmi sladké plody a neďaleko neho sa nachádza Sárina studňa so sladkou a priezračnou vodou a pri studni Sárin stan. Krajina pri Mamre bola vraj rovinatá a sto lakťov od studni bola studňa Abrahámova, ktorej voda je tiež veľmi dobrá (in: Dva stredoveké hebrejské cestopisy).

Pod Mamre sa môže myslieť Amoreja, arabsky Rámat el-chalíl. Na jej území boli nájdené črepy jednak z doby bronzovej – 2600-2000 p.n.l., ale neboli nijakým výnimočným nálezom, a jednak črepy pochádzajúce z 9. – 6. stor.p.n.l., tie by mohli dokladovať svätyňu z doby izraelského kráľovstva, avšak s pôvodom kanaánskym, ako bolo spomenuté, práve z doby bronzovej. Staršie pramene hovoria o stromoch Mamre, takže ak v izraelskej dobe tam bola svätyňa, predtým sa jednalo o obetište. Ako sväté predmety boli uctievané Abrahamova studňa a Abrahámov dub. Vykopávky potvrdili akúsi studňu a základy oltára, na ktorom vznikol neskôr kresťanský oltár.

Jozefus učil, že legenda o terebintoch (iný názov pre duby) Mamre Amorejského, bola veľmi stará. Mamreho dub bol preto uctievaný, lebo bol, podľa nej, pri obetovaní zvierat voči plameňom imúnny. Hovoria o tom staré kresťanské, židovské, ale aj pohanské legendy. Prvý kresťanský cisár Konštantín sa dokonca pokúšal tieto zvyklosti ukončiť a zabrámiť tak ďalšiemu uctievaniu stromu výstavbou baziliky skromných rozmerov, vo východnej časti pozemku. Archeológovia našli len jej základy.

Abrahámov dub v Mamre, ktorý sa uctieva dnes, stojí na mieste, kde podľa tradície Abrahám postavil svoj stan. Jeho vek sa odhaduje na 5 000 rokov. Sozomenos (skorý cirkevný otec, pokračovateľ Eusebia Kaisarejského) uvádza, že pri posvätnom strome bol aj posvätný prameň, veľmi uctievaný pohanmi.

Herodes dal dokonca postaviť dve svätyne. Jednu nad hrobmi praotcov priamo v meste a druhú  asi 3 km severne odtiaľ pri posvätnom strome v súčasnom Rámar el-Chalíl. Neskôr boli na ich miestach vybudované kresťanské kostoly a potom muslimské mešity.

Niektorí však hľadajú antické Mamre úplne inde a to v Chirbet es-silta, 2 km západne od Hebrónu, kde v záhrade ruského hospicu stojí prastarý dub.

V Mamre (Amoreja) sa našla aj Madabská mapa v podobe podlažnej mozaiky, ktorá zobrazuje sväté biblické miesta v Palestíne. Neďaleko Mamre je na nej zobrazený malý kostol, severne od neho budova s dvomi vchodmi a na poschodí so stĺporadím. Južne od kostola zas Abrahámov strom, no nie studňa, spomínaná v legende. Samotný Hebrón na mape zaznačený nie je, ale chýba tam aj Sodoma a Gomora (?).

Vykopávky v Izraeli dokazujú, že v dobe bronzovej i železnej, sa do jednej hrobky bežne pochovávalo niekoľko generácií (Aškalón, Jeruzalem, Dotan, Jericho). Bývali vytesané do skaly, slebo sa nachádzali v jaskyni a ich súčasťou bývala prístupová chodba, ktorá sa dala uzatvoriť.

Najčastešia podoba hrobky spočívala v centrálne miestnosti spojenej s bočnými miestnosťami, do ktorých sa pochovávalo. Telo zomrelého sa kládlo na lavičku (tzv. lavicové hroby), či do výklenku, v prípade chudobných na zem. Keď už nebolo miesto pre ďalšieho zosnulého, kosti predchádzajúcich zosnulých sa zozbierali a uložili k stene hrobky, aby sa uvoľnil priestor. V neskorčích dobách sa kosti ukladali do osárií, kamenných schránok, na ktorých býval už aj vyrytý nápis s menom zosnulého.

V hrobkách sa našli predmety každodennej potreby ako nádoby, šperky, zbrane, olejové lampy, hrebene, zrkadlá, sošky, prípadne pečate.

V pohanskom zmysle patrí hrob do oblasti posvätna a v judaizme vidieť pozostatky tejto viery, kde smrť i narodenie sú súčasťou kulticky nečistej oblasti (3M 21.1; 12.2), možno aj preto, aby život a smrť neboli uctievané ako náboženský kult a nemohol byť uprednostnený  pred kultom Boha/Stvoriteľa..

Antický Hebrón nie je totožný so súčasným Hebrónom. Ide o pahorok Džabal ar Rumáda. Archeologický prieskum preukázal stopy ranej a neskorej doby bronzovej, I. a II. doby železnej. V I. strednej dobe bronzovej bolo miesto sídliskom Hyksósov. Nachádzal sa tam chrám zasvätený hyksóskemu božstvu Sutech.

Machpela je v súčasnosti časť Hebrónu, hebrejsky znamená “dvojitá”, čo býva vysvetľované

  • že je zložená z dvoch miestností situovaných nad sebou
  • že v nej mali byť pochované významné manželské dvojice (Raši; TB Eruvim 53a)
  • že ide o jednu miestnosť v druhej, prípadne jedna nad druhou (Rav)

V apokryfnej Knihe Jubileí 19.5 a v Testamente 12 praotcov, Ruben 7.2 sa spomína rovnako tak, že ide o dvojdielnu pohrebnú jaskyňu.

Jedná sa o komplex podzemných jaskyní, umiestnených pod Abrahámovou mešitou, v ktorých je podľa islamskej tradície pochovaný aj Jozef (podľa Tóry v Šekemu) a podľa Midrašu sa tam nachádza aj Ezauova hlava. Islam uznáva všetkých praotcov, vrátane Abraháma. Nakoľko stál pôvodne Hebrón inde, hrobka sa  nachádzala tým pádom za mestom. Dnes sa na miestach za hranicami antického Hebrónu nachádza súčasný Hebrón a teda aj historická hrobka. Mauzóleum patriarchov – mimoriadne uctievaná svätyňa Židov a moslimov stojí podľa tradície práve nad miestom jaskyne Machpela.

Legendy hovoria, že existuje pravá aj falošná hrobka. Do pravej sa dá dostať len za úplatok. V stredovekých cestopisoch Benjamina z Tudely a Petachju z Řezna, z rozmedzia rokov 1159-1180, sa píše:

  1. …do Hebrónu a videl tam nad jaskyňou veľký palác, ktorý postavil praotec Abrahám. Jeho kamene sú veľké až  27 alebo 28 lakťov a každý základový kameň má 70 lakťov. Rabi Petachja dal mužovi , ktorý má kľúč od jaskyne, zlatý peniaz, aby ho zaviedol k hrobom  praotcov, ten mu otvoril a hľa, nad vchodom bol obraz a nad ním tri hrobové komory. A Židia v Akku mu povedali: Daj si pozor, lebo na začiatok jaskyne dali tri mŕtvoly a hovoria o nich, že sú praotcovia, ale nie je to pravda. Rabi Petachja pridal ešte jeden zlatý peniaz, aby bol zavedený do jaskyne a on mu otvoril a povedal: Nikdy som nedovolil, aby touto bránou vstúpil neveriaci (* myslí sa kresťania). Priniesol potom sviece a uviedol rabi Petachju dovnútra a on zišiel po schodoch,…prišiel do veľmi priestrannej jaskyne, uprostred ktorej bol v podlahe otvor a pod podlahou jednoliata skala. Cez tento otvor sú položené železá tak ťažké, že nie je v moci človeka urobiť niečo takého, iba s pomocou nebies. Z prázdnych miest medzi kusmi železa vychádza silný vietor, takže tam rabi Petachja nemohol vstúpiť zo sviecami a tu pochopil, že sú tam praotcovia a modlil sa. ….
  2. …odtiaľ je šesť parasang do Hebrónu, ale niekdajší Hebrón, ležiaci na hore je dnes spustošený a nové mesto sa nachádza v údolí, na poli Machpela. Je tam veľký kostol, ktorý nazývajú Sankt Abraham a v dobe vlády muslimov, to bola židovská synagóga. Neveriaci tam zriadili šesť hrobov pomenovaných podľa Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, Jákoba a Ley, pútnikom (*kresťanským) hovoria, že sú to hroby praotcov, a oni im dávajú peniaze. Keď ale príde Žid a dá strážcovi jaskyne zvláštny poplatok, strážca  mu otvorí železné dvere, ktoré pochádzajú ešte z dôb našich praotcov a návštevník zostúpi s horiacou sviecou v ruke dolu do prvej jaskyne. Nič v nej nenájde, ani v druhej, až v tretej uvidí šesť hrobov – hroby Abraháma, Izáka a Jákoba, Sáry, Rebeky a Ley, jeden proti druhému, všetky označené vytesanými písmenami. Na Abrahámovom hrobe je vytesané: Toto je hrob nášho praotca Abraháma – pokoj mu. Na Izákovom hrobe rovnako tak a rovnako na všetkých ostatných. V jaskyni rozsvecujú lampu, ktorá osvetľuje hroby vo dne v noci. A sú tam veľké džbány plné kostí, lebo Židia tam prinášajú svojich mŕtvych, totiž kosti svojich predkov, a ukladajú ich tam, čo sa deje až dodnes. Na konci poľa Machpele je dom nášho praotca Abraháma – pokoj mu a pred ním prameň a z úcty k Abrahámovi sa nikomu  nedovoľuje čokoľvek tam postaviť.

Iná legenda francúzskeho konzula v meste Allepo (dnešná Sýria), Arvieuxa, ktorý v druhej polovici 17.stor.n.l. precestoval celú Sýriu aj Palestínu, hovorí:

…povedal mi (*tamojší Žid), že jeden z ich rabínov našiel spôsob, ako sa dostať na toto miesto (*hrobka patriarchov), tak dôstojné pre svoj vek a pre vzácne mŕtvoly, ktoré tam odpočívajú. Rabín vraj zanechal písomnú správu, že prvá jaskyňa, do ktorej sa zostupuje po niekoľkých stupňoch je len predsieňou druhej, v ktorej sú hroby. Tá, do ktorej sa musí zostúpiť je vraj vyššia a väčšia a obe sú vytesané do skaly. Je v nej šesť hrobov…tento rabín bol veľmi učený muž a tešil sa veľkej vážnosti…

Hroby v Hebróne skúmali aj mnísi v 12. stor. n.l. Tiež spozorovali prievan, ktorý svedčil o podzemných priestoroch. Rovnako sa zmieňujú o hlinených nádobách (15 ks) plných kostí. Odborný a dôkladný archeologický výskum však neprebehol. (in: Tractatus de inventione sanctorum patriarcharum Abraham, Isaac et  Jacob)

Tiež anglický plukovník Meinertzhagen, ktorý dostal v r. 1917 rozkaz obsadiť Hebrón a nemohol nájsť predstavených mesta, podľa slov akéhosi Žida dostal informáciu o ich údajnom úkryte v mešite. Keď tam prišiel, tá bola prázdna, ale pri dôkladnom prehľadávaní priestorov sa mu zdalo, že počuje hlasy z podzemia. Našiel v podlahe otvor so železnými mrežami. Odsunul ich a vošiel dnu. Nikoho nenašiel, v podzemnej miestnosti bol len sarkofág so špirálovými stĺpmi v každom rohu. Dovnútra samozrejme nepozeral. (in. časopis Palestine Exploration Quarterly 83, 1951, s. 76)

Flavius uvádza v Židovskej vojne, že “pohrebná jaskyňa bola prikrytá mramorom”. (in: Židovská vojna IV., § 532)

Pútnik z Bordeaux a Antonino Placentino svorne uvádzajú vo svojich zápiskoch, že hroby patriarchov sa nachádzajú pri kostole v blízkosti múra, ktorý je podobný tomu v Rámat al-Chalíle, alebo Západnému múru. Vo vnútri ohradeného priestoru sa nachádzali kenotafy, pod ktorými mohli byť umiestnené skalné hroby.

–               –                –

Existuje aj jedna konšpiračná teória o existencii Údolia patriarchov na pôde Saudskej Arábie. Ide o veľmi zaujímavé dobrodružné čítanie (Paul Thomas: A ráj už byl – Dobra 2001), ale nebrala by som ho na 100% vážne, nakoľko autor, napriek údajne veľkému množstvu urobených fotografií z vnútra hrobky (dôkladne interiér v texte opisuje), bol schopný do knihy poskytnúť maximálne  pár takých, na ktorých je zobrazený neurčitý terén kamennej púšte, skalných puklín a priechodov, ktoré mohli byť nasnímané hocikde na svete. Celý príbeh je vyrozprávaný anonymne(?) slovami tajuplného archeológa Aliho, čo je len pseudonym, kvôli bezpečnosti arabských sprievodcov, napriek tomu, že v závere knihy tvrdí, že jeho príbeh neobsahuje žiadne tajomstvo politického, alebo vojenského charakteru, aj tak o ňom svet vedieť nesmie, hoci podrobný archeologický prieskum je na týchto záhadných miestach podľa neho nutný. Stopy za sebou samozrejme poriadne zahladili, vchod do hrobky zasypali a odišli. Pripomína mi to Rona Waita a jeho objav Archy zmluvy, ktorý tiež nebol schopný poskytnúť ani  jedinú relevantnú fotografiu a jaskyňu tiež zasypal a nepamätal si cestu k nej. Nechám na vás, že prečo asi…

Čítať môžeme všetko, úsudky si robme podľa sprístupnených faktov a vlastných skúseností.

-chanele-

*autorkine poznámky v citovaných textoch

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( 2012)
  • Komentáre k Starému Zákonu, zv.I. (2008)
  • Ilustrovaná príručka k biblii (2001)
  • H. Bardtke: Příběhy starověké palestiny/tradice, archeologie, dějiny (1988)
  • Dva středověké hebrejské cestopisy/Benjamina z Tudely a Petachju z Řezna (2002)
  • Výklady ke Starému Zákonu – Genesis (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (1988)
  • M. Eliade: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. (1995)
  • Knihy tajemství a moudrosti II. ( 1998)
  • Jozefus Flavius: Židovská vojna IV
  • Midraš Rabba (London 1939)
  • Targum Jonathan (1862, digitalizované  2010) – https://knightword.wordpress.com/2013/03/26/english-translations-of-the-targums/
  • Pirke de Rabi Eliezer (London 1916)
  • Der Babylonische Talmud (1932)
  • https://sk.wikipedia.org/wiki/Hebron
  • J.Detlef: Abraham in Mamre: HJistorische und Exegetische Studien zur Region von Hebron und zu Genesis (2003)
  • J.E.Taylor: Christians and the Holy Places
  • E.Mills Watson, A.B.Roger: Mercer Dictionary of the Bible
  • M.Haran. Temples and temple-Service in Ancient Israel: An Inquiry Into Biblical Cult Phenomena and the Historical Setting of the Priestly School
  • W.Adler: The Kingdomof Edessa abd the Creation of a christian Aristocracy, (2013)
  • R.Alter: Genesis (1996)
  • An Introduction to the Critical Study and knowledge of the Holy Scriptores longman
  • Paul Thomas: A ráj už byl – Dobra 2001

Súvisiace články:

Reklamy

VAJERA 3. / AKEDAT JICCHAK

AKEDAT JICCHAK – ZVIAZANIE IZÁKA

Na mieste Gézer, významnom starokanaánskom stredisku,  jednom z kultových stredísk, boli nájdené okolo predhistorického kamenného stola, vázy obsahujúce kostry malých detí, ktoré mali menej ako 8 dní(!). Mohlo ísť len o skoro zomrelé deti, ktoré boli takto pochované v blízkosti oltáru, aby boli čo najbližšie božstvu, ale mohol to byť aj obvyklý zvyk obetovať deti a dokonca prvorodené. Aj iné archeologické výsledky dokazujú, že Kanaánčania prinášali ľudské obete, predovšetkým obete malých detí, ale i väčších, celkom bežne.  Robievali napr. tzv. “obete založenia” a to tak, že do základov nejakej budovy dali ľudskú obeť v nádeji, že táto budova bude mať ochranu zo strany tejto obete. Takéto obete sa našli napr. v lokalite Megiddo, konkrétne to bola kostra asi 15-ročného dievčaťa zamurovaná v kamennej stene domu, alebo to boli kostry detí pod mestskou bránou v Tell el-Far‘ah.

Bežné bývali obete pre Molocha v údolí Gehinom. (viď. článok GEHINOM)

Či bol tento zvyk predsemitského charakteru, alebo bol výlučne semitským “výmyslom”, nevedno. Obete detí bola modloslužba, ktorá starovekých Izraelcov pod vplyvom okolitých národov veľmi priťahovala a boli ňou výrazne ohrození (2 Kr 3.27; 16.2; 23.10 …), preto bývali prorokmi často upozorňovaní na nesprávnosť týchto úkonov (5M 12.31;  Jer 7.31, 32.35 …) a na zástupnú obeť bývali predurčené zvieratá bez vady.

Abrahám pochádzal z polyteistického kmeňa (Joz 24.2, 14). V 1M 14.13 je nazývaný Hebrej (Chabiru?). Cez brata Náchora je strýcom praotca Aramejcov (1M 22.20), prostredníctvom Izmaela (Hagar)  je praotcom bojovného nomádskeho kmeňa Izmaelitov (1M 21.15; 25.12, 18). Cez ženu Ketúru je spojený s inými východnými a južnými semitskými kmeňmi (1M 25.1-4). Je typickým beduínskym šejkom, žijúcim v prostote – hostí sám obsluhuje, zabíja býka a núka im mlieko. Izák sa už stáva poľnohospodárom a nepije mlieko, ale víno. Jakub sa stáva už mestským usadlíkom. Nepatrný vývoj ľudskej spoločnosti na pozadí jednej rodiny…

Hebrejské slovo IVRI=Hebrej, pochádza zo slova EVER = strana, a je to chápané tak, že Abrahám sa držal na strane Boha, avšak zbytok sveta na strane druhej. Patriarchovia ale nežili ešte v čistom monoteizme, tak ako ho vnímame dnes. Monoteizmus bol ešte len na začiatku svojho formovania sa v ľudských mysliach. Ich viera pozostávala v rešpektovaní skutočnosti, že existuje mnoho bohov, ale uctievať treba len kmeňového ochranného Boha. A tak je Abrahámov Boh v Biblii aj vykresľovaný – ako kmeňový Boh, ktorý sa stará o dobro a úspešnú budúcnosť svojho kmeňa/ľudu.

Abrahám pochádzal z chldejského Uru, mesta, ktorého hlavným božstvom bolo mesačné božstvo Nannar, ktorého uctievanie sa prenieslo aj do mesta Chárán(!), kde praotec neskôr presídlil, takže aj po vyjdení z Uru, žil zase len v tom istom kultúrnom a náboženskom prostredí ako dovtedy. Nezačal žiť teda na mieste zbaveného modlárstva alebo detských obetí. V Cháráne bolo po tejto stránke všetko tak ako v Ure. Chárán paril do štátu Mari (korešpondencia medzi Egyptom a Mari nájdená v egyptskej Amarne). Na tabuľkách nájdených počas vykopávok na pahorku Tell Chariri (medzi Mosulom a Damaškom) sa našla úradná korešpondencia, kroniky a iné záznamy, ktoré obsahovali mená, nápadne pripomínajúce tie z Biblie. Machur (Náchor?), Turachu (Tarech?), Sarugi (Serug?).  Kmene Avam-ram, Jakob-el, Benjamin…znejú tiež povedome.  Lingvistický rozbor tabuliek z Mari dokázal, že Izraelci boli veľmi blízki Amorejcom, dokonca tvorili pravdepodobne jednu ich vetvu. Boli to práve Amorejci, ktorí vytlačili Sumerov a zabrali takmer celú Mezopotámiu. Jedným z ich panovníkov bol aj známy Chamurapi, ktorého ešte známejší zákonník (pripravujem jeho slovenské znenie a bude zaradené do rubriky “Pomocné texty”) nápadne pripomína starozákonné zvyklosti Mojžišovho zákona. Aj vďaka týmto nálezom môžeme dnes nájsť bezprostredné súvislosti života praotcov s mezopotámskou kultúrou a aj s jej najstaršími náboženskými kultami.

Ur je identifikovaný ako súčasný TELL EL-MUQAJJAR, nachádzajúci sa 9 míľ západne od NASIRIJEHU na rieke Eufrat v Južnom Iráku.

V hroboch mesta Ur bol medzi inými predmetmi nájdený malý baranček, zachytený rohami v kriakoch. Môže byť baranček zachytený v kriakoch ako náhrada za Izákovu obeť, pôvodne stará sumersko-babylonská tradícia prerozprávaná Abrahámom, či niekým z jeho potomkov? Prejav zmeny v náboženských pojmoch a tradíciách a počiatky odmietania ľudských obetí?

Prečo izraelský Boh vyžadoval obetovanie Izáka? A  prečo Abrahám neoponoval, keď predtým bojoval o záchranu obyvateľov Sodomy a Gomory?! A za vlastného syna sa postaviť nevedel? Nechcel? Nemohol? Podľa Midrašu dodržoval zákony Tóry skôr, než bola táto daná Izraelu. Nepredpokladal vari, že v židovskej tradícii aj Boh musí dodržiavať svoje micvot dané ľudu? (Nebudeš zabíjať!)

Ale nakoľko prostredie Abraháma bolo zvyknuté na ľudské obete, tak práve toto mohlo Abraháma ovplyvniť. Jednoducho sa akoby od neho žiadalo niečo celkom bežné. Možno bol Abrahámov zamýšľaný čin snahou o skopírovanie kultu, na ktorý bol vo svojom prostredí, v ktorom sa narodil a vyrástol a aj žil, zvyknutý, ako na čosi samozrejmé. Možno to spoločnosť, v ktorej fungoval vyžadovala/očakávala. Možno Boh nežiadal Izákovu obeť priamo. Možno len Abrahám predpokladal, že by ju aj jeho Boh žiadať mohol…a Ten v poslednú chvíľu Zasiahol…

Príbeh je označovaný za najväčšie tajomstvo židovskej histórie a judaizmu. V judaizme nie je miesto na smrť človeka, ktorá má poslúžiť Bohu a jeho oslave.

Ide o prečudesnú komunikáciu s Bohom. O stretnutie dvoch, akoby rovnoprávnych strán, lebo Midraš interpretuje Božie slová Abrahámovi ako: “…ani jechidi ve-atá jechidi…” – “…Ja som sám a ty si tiež sám…”. Legenda hovorí, že pôvodne Boh vládol len na nebesiach. To Abrahám rozšíril jeho vládu na celú zem.

Midraš vysvetľuje nezmyselnú Božiu požiadavku zabiť zasľúbeného syna, ako Satanovo vyprovokovanie. Satan riekol Bohu, ako je možné, že keď dal Abrahámovi dieťa vo veku 100 rokov, on mu za to neobetoval ani len hrdličku.  Na čo Boh namietol, že keby chcel, mohol by žiadať od Abraháma obetovať samotného syna, a ten by to bez váhania urobil (TB, Sanhedrin 89b). Satan provokoval ďalej a tak slovo dalo slovo a Boh vyriekol Abrahámovi svoju žiadosť. Midraš pokračuje ďalej Abrahámovou otázkou: -Ktorého? Mám dvoch synov. -Ten, čo je jediný. – Každý je jediný od svojej matky. -Koho miluješ. – Mám rád oboch. – Izáka.

Gemara vysvetľuje takto pomalé oznámenie z dôvodu nevystrašiť Abraháma náhle (TB, Pesachim 4a; Joma 28b).

Talmud interpretuje žiadosť o zviazanie nasledovne: podľa rabbi Jona ibn Janacha žiadal Boh len symbolickú obeť. Rabi Josef H. Hertz uvádza, že u semitských národov boli v staroveku detské obete tak bežné (viď. môj komentár k Bahir § 104), že Izákovo neobetovanie bolo na tú dobu unikátne! Rabbi Josef ibn Caspi je presvedčený, že Boh nemohol tak odporný čin prikázať. Veď už Jer 32.35 píše, aké sú detské obete pre Molocha, Bohu ohavné.

Iné rabínske komentáre tohto kontroverzného príbehu vysvetľujú, že sa jednalo o trest za Abrahámovo zlé zaobchádzanie s Izmaelom, keď bol vyhnaný spolu s Hagar na Sárinu žiadosť, aj keď to boli vtedajšie bežné zvyky starovekej spoločnosti a judaizmus vždy prihliada na spoločenské limity, pri posudzovaní morálky osôb z biblických príbehov; a všeobecne sa má za to, že Boh so Sárou súhlasil, takže táto interpretácia viedla v rabínskych kruhoch aj k vážnym rozporom.

Cemach Cedek (Derech micvotechá 186b) cituje rabína Menachema Mendela Vitebsba, že akedat Jicchak, bola v skutočnosti skúška pre Izáka, a síce, či by bol ochotný obetovať svoj život za účelom Kiduš Hašem (posvätenie Božieho Mena). A to aj napriek tomu, že Tóra tvrdí (1M 22.1), že skúšaný bol Abrahám. Išlo o skúšku viery, či možno pochybovať o Božích slovách, keď Boh predsa predtým sľúbil, že “tvoje potomstvo bude prostredníctvom Izáka…”(1M 21.12), tzn. Izáka a nie Izmaela!

Maimonides zas v Sprievodcovi blúdiacich (zv.2, Kniha III) uvádza, že akedat Jicchak obsahuje dva veľké pojmy:

  1. ochotu Abraháma obetovať Izáka, ktorá určuje hranicu ľudskej lásky a bázne pred Bohom
  2. že Abrahám konal prorockú víziu niečoho, čo Boh žiadal, čím proroctvo získalo hodnotu pravdy ako filozofického argumentu, s istotou bez ohľadu na to, ako to dopadne

Midraš o akede opisuje celý príbeh nasledovne:

Cestou na horu Moria stretáva Abrahám Satana, vydávajúceho sa za starca. -Kam ideš? Pýta sa Satan.-Modliť sa. Odpovedá Abrahám. – Ideš sa modliť s nožom v ruke? S ohňom a drevom? -Možno sa zdržíme a budeme si musieť pripraviť jedlo. Nato sa mu Satan ukáže vo svojej pravej podobe a vykríkne: -Úbohý starec! Ty si myslíš, že ma oklameš? Nevieš, že som bol pri Bohu, keď ti dával tento rozkaz? Stratil si rozum? Vyprázdnil svoje srdce od citu?  V sto rokoch si mal šťastie, že sa ti narodil syn a teraz ho chceš zabiť? -Áno. Odpovedá Abrahám. -A keď ti Boh zajtra pripraví oveľa ťažšie skúšky, aj tie splníš? -Dúfam, že áno. -Lenže zajtra ťa On obviní z vraždy, ktorú ti sám prikázal! Odsúdi ťa za vraždu syna, aj keď ti ju prikázal. To chceš? -Áno. Musím predsa poslúchnuť. Chcem ho poslúchnuť.

Na to Satan odíde, premení sa na mladíka a ide k Izákovi.

-Kam ideš? Pýta sa ho. -Učiť sa Tóru. -A budeš sa ju učiť ešte teraz, alebo až po smrti?

-Čo sú to za otázky? Pravdaže teraz, veď Tóra je určená živému, čo to nevieš?

-Úbohý chlapec! Tvoja matka si ťa vymodlila a tvoj bláznivý otec ťa chce zabiť, aby ťa obetoval.

Izák neverí a Satan pokračuje.

-A vieš, kto bude z tvojej smrti najviac profitovať?  Tvoj brat Izmael. Všetka pozornosť venovaná doteraz tebe, bude patriť jemu.

To Izáka spochybní a prehovorí k otcovi, aby si vypočul Satanove slová. Ten namieta, že sú to len slová, aby ich nepočúval.

Satan odmieta prijať porážku a tak sa premení na rieku, ale Abrahám zaženie jej vlny. Premení sa na hmlu, ale Abrahám ju rozptýli. Nakoniec Satan vsadí na pravdu, odhalí obom pravdu, ako príbeh začal aj ako skončí, že obetovaný bude nakoniec baranček a že sa ani jeden nemusí báť.  Je to len skúška.

Abrahám však nepočúva a kráča ďalej. Stáva sa osamelým. Čo keď Satan hovorí pravdu?  To v ňom vzbudzuje úzkosť, ale kráča ďalej.

Prečo putovali tri dni? Midraš to vysvetľuje tak, že aby druhí nemohli povedať, že konal pod vplyvom šoku a upozorňuje na maximálnu blízkosť oboch zúčastnených. Jeden aby vraždil a druhý, aby bol zavraždený. A pritom sú obaja obeťou.

Počas príprav oltára  sa Izák spýta, čo bude otec robiť s matkou potom?

-Ten, čo nás utešoval doteraz, nás bude utešovať aj naďalej.

Izák prosí otca, aby keď bude matke oznamovať svoj čin, aby bol opatrný, aby si v šoku neublížila.

Až keď Izák leží spútaný, Abrahám emočne zlyháva a začína srdcervúco plakať. Precitá hrôzou a vtedy zaznie z nebies anjelský hlas, aby syna nezabíjal.

Prečo anjelský a nie Boží? Lebo k smrti je potrebného Boha, k záchrane života stačí anjel.

A tu začína Abrahám vyjednávať. Vyžaduje od anjela, aby sa predstavil, potom vyžaduje dôkaz, že nie je poslaný Satanom a nakoniec aj tak odmieta prijať počuté. Keď mu syna prikázal zabiť Boh, tak nech to teraz odvolá tiež On sám. A vtedy Boh ustúpi a sám prikáže Abrahámovi, aby syna nezabíjal.

A tu začína Abrahám voči Bohu hovoriť. Vysvetľuje, že Boží príkaz si od začiatku protirečil s jeho zasľúbením potomstva, ale že túto bolesť vo svojom srdci potlačil a nevyčítal mu nič. Na oplátku žiada, aby až raz v budúcnosti jeho potomstvo bude konať  proti Božiemu zákonu, Boh mlčal. Bude im odpustené, stačí, keď si budú rozprávať tento príbeh. Boh súhlasil. Mal radosť, že ho jeho deti porazili.

Biblia neuvádza Izákov vek v čase zviazania. Rabíni ale učia, že mal 37 rokov, čo odvodzujú od Sárinho veku keď ho porodila(1M 17.17, 21) a veku v čase jej smrti (1M 33.1). Midraš upresňuje Sárinu smrť  príbehom, že v okamihu, keď mal Abrahám obetovať Izáka a anjel ho zastavil, zostúpil Satan k Sáre v podobe Izáka a povedal jej, že ho Abrahám vzal na horu za účelom obetovania. Akonáhle dohovoril, Sára od ľaku vypustila dušu a umrela (midraš Tanchum Vajera).

Hora, na ktorej mal byť Izák obetovaný, bola pôvodne v krajine Amorejcov a hebrejská tradícia ju identifikovala s horou Sion, horou, na ktorej neskôr postavil Šalamún Chrám (2 Kron 3.1), a Boh to videl. Keď Dávid nariadil sčítanie ľudu (2Sam24.1-16), Boh potrestal Izraelitov morom (1Kron 21.15) a potom “…Boh to videl a oľutoval to…”. Gemara učí, že to, že videl je, že videl popol Izákov (a teda zásluhy obete), príp. že videl Chrám. Preto dal tej hore Abrahám meno MORIJA – tam, kde Pán bude vidieť. Tradícia ju teda stotožňuje s horou Sion, kde neskôr v Chráme, Bohu prinášali zápalné obete. Boh tam teda uvidel aj zásluhy chrámových obetí (TB, Berachot 62b). Kto mal možnosť vidieť skalu v Omarovej mešite, o ktorej sa traduje, že je oným balvanom, na ktorom mal byť obetovaný Izák a na ktorom neskôr stála archa zmluvy (aron brit) si určite vybaví aj pozostalé jamky na krv…

Izáka nakoniec naozaj nahradil baran. Rabín Jašiah učil v mene svojho otca, že Boh stvoril barana (1M 22.13) na tento účel, v predvečer prvého Šabatu za súmraku (TB, Pesachim 54a).

Abrahámovu oddanosť Bohu vyjadrenú zviazaním syna Izáka (1M 22.1-19) chápali rabíni ako dôvod pre získanie milosrdenstva pre Abrahámových potomkov, keď sú v núdzi. A tak v 16.stor. v Safede Rabbi Eliezer Azikri vyťažil z tohto výkladu, aby vyprosil milosť pre Abrahámových potomkov v kabalistickej básni Jedid nefeš (Milovaná duša), ktorá sa spieva pravidelne pred Kabalat Šabat v piatok večer (Reuven Hammer: Or chadaš – komentáre k sidur Sim Šalom pre Šabat).

Od Abrahámovej ochoty obetovať Izáka sa zároveň očakáva Božie milosrdenstvo a väčšia inšpirácia veriacich k láske k Bohu a očista kajúcneho (sidur pre všedné dni).

-chanele-

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Samuel J. Shultz: Starý Zákon mluví (1991)
  • Daniel Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • Elie Wiesel: BIBLE, postavy a příběhy (Praha 1994)
  • Výklady ke Starému zákonu (Praha 1991)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Megiddo – http://www.netours.com/content/view/139/26/1/2/
  • Gezer – http://www.timesofisrael.com/discover-gezer-israels-lost-city/

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

ÚVOD DO TEURGIE

Teurgia je slovo gréckeho pôvodu a významovo by sme mohli povedať, že znamená  “pôsobenie na bohov a procesy v nich prebiehajúce”.

Cieľom teurgie je vedieť ovplyvňovať myšlienky tak, aby tieto priniesli vo výsledku požadované účinky a následky o svete hmotnom. Čokoľvek teurg zmení, či obmení na duchovnej úrovni, odrazí sa vo fungovaní sveta hmotného.

Teurgia sa predovšetkým zaoberá prácou s myšlienkou za pomoci použitia Božieho Mena – Šem ha-meforašu, ale zahŕňa aj pôsobenie vo svete (a hlavne) nad ním. Vo svete rôznych duchovných entít, nazývaných teurgami rôzne: anjeli, démoni, bohovia…ide vždy v zásade o duchovné potencie jedného charakteru, vyznačujúce sa konkrétnou sférou udelenej pôsobnosti. Nemožno teda hovoriť jednoznačne o zlých démonoch a dobrých anjeloch. Vieme napr. že SATAN má v židovskej tradícii dopredu určenú úlohu oznamovateľa smrti. Vtedy nadobúda prívlastok SAMAEL a aj keď nám sa “povolanie” ANJEL SMRTI, javí ako negatívne, je to anjelské povolanie ako každé iné, niekto ho robiť musí. Aj medzi ľudskými povolaniami sú také, ktoré neradíme medzi zvlášť vábne – kat, patológ a pod.

Kabalista – teurg je znalcom vyšších významov duchovných a vesmírnych zákonov a nie je mu cudzie konať “zázraky” použitím Božích Mien a svätých textov.

Základné činnosti/schopnosti kabalistu-teurga spočívajú v:

  1. schopnosti pôsobiť na Boha, anjelov a démonov i na človeka (aby si niekto nemyslel, že kabalista-teurg je natoľko drzá a sebavedomá osoba, že si dovolí pôsobiť na Boha; upozorňujem, že sa tak vždy dialo intenzívnou modlitbou, plnením Božích príkazov a celého Božieho Zákona a mystickým rastom – zduchovňovaním)
  2. vyprosení si u Boha konkrétnych vecí
  3. pôsobení na duchov a predmety vlastnou silou mysle
  4. a v koncentrácii svojho ducha a schopnosti získaným potenciálom naň pôsobiť

Kabalistická teurgia bola dosť výrazne ovplyvnená helénskou kultúrou a chaldejskou mágiou. Preniesla si všetky tieto prvky do podoby pre ňu necharakteristickej, stojacou zásadne na monoteizme. Nakoľko bola ale kabala ako taká  dosť výrazne ovplyvnená gnózou, bývala v minulosti často obviňovaná a napádaná z dualizmu a následne od neho sa odvíjajúceho modlárstva. Sú to myslím len zle pochopené myšlienky, bujnejúce na pôde antisemitizmu (to v prípade mimožidovského prostredia), alebo strach z odpadlíctva (to v prípade samotných členov spoločenstva).

Do kategórie kabalistov-teurgov možno zaradiť napr. PÁNOV MENA (Ba´alej ha-Šem), ktorí vedeli používať Božie Mená v prospech seba i svojich blížnych. Takýmito rabínmi a ich príhodami sa Talmud len tak hemží.

Už literatúra HEJCHALOT sa zmieňuje o odháňaní zlých duchov alebo o spolupráci s anjelmi . Podľa tradičných zdrojov sa adept pred samotnou operáciou 3 dni postil, modlil a študoval sväté spisy. Samotný obrad sa robil pred východom Slnka, tlmeným hlasom.

Operácia mala ovplyvniť buď sily v človeku určené na nejakú prácu, alebo nasledovanie Boha, či sústredenie sa na zvládnutie určitej schopnosti. Spadá do toho aj používanie talizmanov (prinášali dobro) a amuletov (ochraňovali pred zlom), často nesúcich Božie Meno.

Kabalistická teurgia uznáva zázraky a to aj napriek všeobecnému mieneniu, že zázrak je narušenie fyzikálneho zákona a teda stojí v protiklade a tak nie je možný (tu odporúčam záujemcom o bližšie pochopenie zázraku z vedeckého hľadiska, môj článok  VEDA A ZÁZRAKYna lokalite www.emuna.wordpress.com).

Samozrejme teurgiu možno použiť na dobré veci a aj na zlé, ako všetko na svete. Aj nožom si môžeme odkrojiť chlieb a ukojiť hlad, ale aj zavraždiť. Je na človeku, ktoré svoje sklony podporí  a ktoré zavrhne. A tak poznáme tzv. “bielych mágov” – dobrých: Baal ha-Šem a čiernych –  zlých: mekkašef.

Šem ha-meforaš možno použiť (pri správnom použití)k liečbe chorôb, vyvolávaniu a zariekaniu duchov, ako ochranu pred duchmi, urieknutiami, získaniu schopností i k moci meniť veci a informácie.

Ak zabudneme na možné zneužitie teurgie (ktoré býva nakoniec jednoznačne potrestané), ona samotná vedie pri pozitívnych pohnútkach k nábožensky správnemu výsledku a očisteniu a spáse duše, nakoniec ide v konečnom výsledku o spojenie s Bohom. Prvou etapou je pohnutie k Bohu a nakoniec splynutie s Ním.

Za zakladateľa teurgie je považovaný Šalamún, ktorého podľa rôznych legiend poslúchali aj démoni.

-chanele-

Odporúčaná literatúra:

  • Marek Dluhoš: Kabalistická teurgia (Vodnář, Praha 2009)
  • Helena Bonischová: Ma´ase merkava, starověká židovská mystika (P3K, Praha ľ012)

 

UČENIE O ANJELOCH

Viera v anjelov údajne vznikla v judaizme nie z dôvodu potreby božích poslov, ale ako spôsob oslavy Boha. Aj pozemský kráľ je do určitej miery posudzovaný podľa nádhery a početnosti jeho dvoranov. Úlohou anjelov je  totiž ospevovať a chváliť Boha.

Farizeji v nich verili, Saduceji naopak nie (Skutky 23.8), podobne ako neverili v nesmrteľnú dušu, nečistých duchov schopných posadnúť človeka (1 Sam 16.14) a ani v zmŕtvychvstanie.

Biblická tradícia hovorí, že boli stvorení z ohnivej rieky (Da 7.10) a z potu Chajot nesúcich Boží trón (Midraš Raba ku Genesis LXXVIII, I.).

Podľa rabi Nachmana boli stvorení druhý deň, lebo vtedy boli stvorené siene, kde pobývajú a tieto sú klenuté medzi vodami (1M 1.6), ktoré boli stvorené v druhý deň a teda sa predpokladá, že aj obyvatelia týchto siení boli stvorení v ten istý deň.

Napak, podľa rabi Chaninu, došlo k stvoreniu anjelov v deň piaty, nakoľko je napísané (1M 1.20): “Lietavce, lietajte nad zemou” a  “dvomi krídlami sa  nadnášal” (Iz 6.2) , tj. myslí sa “seraf”. Seraf je zároveň názov pre určitý druh anjelov.

Či už to bolo druhý, alebo piaty deň, všetci rabíni sa zhodujú, že v prvý to určite nebolo, aby si ľudia nemohli myslieť, že sa anjeli podieľali na stvorení sveta, ale že tento stvoril výlučne samotný Boh (TB, Chag 14a) a tvrdia, že nakoľko boli nebesá učinené  Hospodinovým slovom a všetok jeho zástup dychom jeho úst (Ž 33.6), každým Božím výrokom tak vzniká jeden anjel.

Podľa ďalšieho názoru sú anjeli stvorení z rovnakého základu ako nebesá. “anjel je zložený z rovnakého podielu vody a ohňa (TJ, Roš Hašana 58a).

Všeobecne sa o anjeloch verí, že sú nesmrteľní, nepotrebujú stravu a nerozmnožujú sa (Midraš Rabaku Genesis VIII 2)

Ich vedomie je totožné s ľudským, majú totiž vzpriamenú postavu a hovoria hebrejsky (TB Chag 16 a).

Majú často zvláštne úlohy, napr. starať sa o modlitby. Bolo vždy odcudzované modliť sa namiesto k Bohu k nim, aj keď sú svojim spôsobom prostredníkmi medzi Bohom a človekom a kabala ich chápe ako Božie činné sily.

V čase vzniku apokryfnej literatúry (1. stor. p.n.l. – 1. stor n.l.)začali byť anjeli pomenúvaní. Napr. Gabriel (Da 8.16;  9.21), Michael (Da 10.13). Učenci tak predpokladajú, že ich pomenovanie bolo dosť ovplyvnené babylonskou kultúrou (TJ RH 56d). Vtedy vzniklo aj triedenie anjelov do tried (archaniele, cherubíni, serafovia, Tróny…).

Anjelov delíme ďalej na dobrých a zlých. Zlí slúžia Bohu ako prostriedok na trestanie hriechov a sú akýmsi vyjadrením Božieho hnevu.

Termín “padlí anjeli” pozná len (!) apokryfná literatúra (opäť možno pod vplyvom Babylonie). Biblia, Talmud ani Midraš tento termín nepozná.

Za zmienku asi stojí Samael, zástupca zlých anjelov (=satanov, tj žalobcov) (DtRXI.10).

Satan, jecer ha-ra a anjel smrti sú podľa Talmudu jeden a ten istý (TB, Bava Batra 16a). Avšak, nakoľko jecer ha-ra tvorí ľudskú prirodzenosť, bez ktorej by človek vyhynul, Boh tohto anjela skazenosti trpí a dovoľuje jeho činnosť. Satan má tri úlohy:

  1. zvádza ľudí
  2. obžalováva ich pred Bohom
  3. a vykonáva trest smrti (TB, BB 16a)

Satan obžalováva hlavne v čase, či okamihu nebezpečenstva – keď ste v dome, ktorý sa má zrútiť, ženu v čase pôrodu a pod.

Počas Desiatich dní pokánia nemá žiadnu moc, lebo zvuk šofaru pripomína šifar, ktorý bude znieť v čase až príde Mesiáš a tedy stratí Satan definitívne svoju moc. No a počas Dní pokánia si nikdy nie je istý či dni Mesiáša už nenastali (TB RH 16b).

Hovorí sa tiež, že hlavným ochranným prostriedkom proti Satanovi je Tóra.

Číselná hodnota slova Satan podľa gematrie je 364, to znamená, že 364 dní v roku môže obžalovávať, ale na Jom Kipur nemá moc stavť sa proti (TB Joma 20a).

Keď už spomínam ľudský pud (jecer ha-ra, jecer ha-tov), stojí za mienku ľudová tradícia, že človeka na jeho životom sprevádzajú dva služobní anjeli, na jednej strane dobrý, na druhej zlý, aby tak ,vydávali svedectvo o skutkoch človeka.

Každému anjelovi podľa tradície je pridelená len jedna úloha. V ničom inom nemá prehľad. Nevie, čo sa stane, čo bolo, vníma len svoju úlohu, alebo poslanie. Zároveň neexistuje dva alebo viac anjelov, ktoré by mali tú istú úlohu. Práve rôznosť úloh ich od seba odlišuje, lebo oni sa nelíšia tvarom, podobou, či veľkosťou. Anjel je v podstate archetyp duchovnej bytosti a nakoľko nemá telo, nemôže mať ani sklon ku zlu, lebo zlo je viazané na fyzický svet. Dobro a zlo môže existovať len v bytosti zloženej  z tela a duše. Jedine v tele možno voliť medzi zlom a dobrom. Bez fyzického sveta duality by pojmy dobro a zlo nikdy neexistovali. Zohar (1.4a) túto myšlienku rozvádza ďalej a učí, že ľudia sú preto vo fyzickom svete, aby zmenili temnotu na svetlo. Je to spôsob získania slobodnej voľby medzi dobrom a zlom, ktorý by človek len na duchovnej úrovni získať nemohol. Človek má teda oproti anjelom výhodu v podobe skúseností.

V minulosti bola viera v anjelov talmudickými učencami aj výrazne oslabovaná, aby ľudia nezhrešili a nezačali anjelov uctievať viac ako Boha. Viera ľudu v tieto bytosti bola ale vždy veľmi silná.

-chanele-

 

DÉMONI – ZLÍ DUCHOVIA

DÉMONI – ZLÍ

DUCHOVIA

Pôvodne v judaizme viera v démonov nemala miesto. Vznikla až pod vplyvom iránskeho synkretizmu (6.stor.p.n.l. = babylonské zajatie) a nie všetci ju prijali. Saduceji, narozdiel od Farizeov, v nečistých duchov, schopných posadnúť človeka neverili  (1 Sam 16.14), podobne ako neverili v nesmrteľnú dušu, anjelov a ani zmŕtvychvstanie (Skutky 23.8).
V počiatkoch judaizmu sa ale zachovala  viera v zlé duchovné bytosti, pod ktorými boli chápané pohanské božstvá. Tak sa napríklad skomoleninou ugaritského boha “Baal Zebula” = “Pána vznešenosti”, stal “Baal Zebúb” (Belzebúb) = “Pán múch”, filištínsky boh z Ekrónu.
I Satan bol pôvodne len žalobca (od slovesného kmeňa STN – žalovať). V dielach rabbiho Leva ben Becalela býva Satan dokonca stotožňovaný s jecer ha-ra – zlým pudom.
Belial (pôvodne znamenal “zlo, skazu” 5M 13.14) slúžil zas na označenie človeka ničomného, zlého, podlého…
V Kumráne dostalo slovo Belial význam “moc vzdorujúca Bohu” a je perzonifikovaná do podoby Satana.
Písmo sv. spomína ešte aj iné tvory, ktoré sa zaraďujú do skupiny démonov. Azazel (3M 16.8-10) či Lilit (Iz 34.14)- tá bola pôvodne mezopotámskym ženským démonom, no nakoniec sa stala nočným strašidlom.
V súčasnej dobe sa démoni počítajú za:
a/ potomkov Synov Božích a dcér ľudských (1M 6.1-2)
b/ padlé anjele
c/ výsledok Adamových pohlavných stykov s inkubami a Eviných so sukubmi (rabímsky judaizmus)

Všetci dávajú prednosť púšti (4M 21.4-9; 5M 8.15; Iz 30.6) a zrúcaninám (1 Kr 9.8; Sf 2.15).
Sú a/ čierni
b/ vlasatí, poľní démoni v podobe kozlov (3M 17.7; Iz 13.21)
c/ suchí v bezvodných oblastiach (Iz 34.12)
a niekedy stotožňovaní tiež s poludňajším slnkom (Ž 91.6), spôsobujúcim úpal a panický strach.

Na stránkach Písma sv. sa ďalej môžeme stretnúť tiež s:
“ohnivými hadmi” (4M 21.4-9)
“ohnivými hadmi a škorpiónmi” (5M 8.15)
“démonmi” ako takými (Ž 106.37)
“kozlovitými démonmi” (3M 17.7)
“príšerami púšte” (Iz 13.21; 34.14)
a jednoducho “nákazou” (Ž 91.6).

Judaizmus pozná ešte jeden fenomén, ktorý môžeme radiť do tejto kategórie – dibbuk. Pod označením DIBBUK sa rozumie démon, zlý duch, či zákerný duch mŕtvej osoby, ktorý vstupuje do tela žijúceho človeka a ovláda ho do takej miery, že tento sa môže aj zblázniť, alebo mať iné psychické poruchy. Ovplyvňuje jeho život k svojej predstave, znemožňuje mu určité aktivity, ba aj kontakty s ľuďmi. Môže ísť o dušu, ktorá je s obeťou spojená karmicky, alebo o náhodného zomrelého, ktorý nie je schopný odprostiť sa pod tiažou hriechov od hmotného sveta. Spravidla tieto hriechy aj koná ďalej rukami obete. Je možné sa ho zbaviť exorcizmom. Spravidla sa touto činnosťou zaoberá veci znalý rabín.

Písmo sv. nám tiež dáva, i keď nie veľmi zrozumiteľný, ale návod, ako sa pred zlými duchmi chrániť:
1 Kr 9.8 – “zdesí sa a zahvízdne”
Sf 2.15 – “zapískne a mávne rukou”.

Ľudová slovesnosť a rabínski predstavitelia časom priniesli iné druhy ochrany pre zlými démonmi. V spise karaitu Jehudu Hadasiho “Eškol ha-kofer” (12.stor.) sa uvádza: “…Hospodinovo Meno ťa bude chrániť. A takisto onen symbol, ktorý sa nazýva Dávidov štít, (napísaný) pri každom anjelovi a na konci mezuzy…”

Začiatkom 14. storočia bola naviac Dávidova hviezda stotožnená Davidom ben Jehudom, vnukom Rambana (komentár k mystickému textu Zohar)  so symbolom, ktorý používal na ochranu proti zlým duchom  dokonca samotný kráľ Dávid.

Tak sa stala v stredoveku Dávidova hviezda (Magen David) oficiálnym ochranným talizmanom pred démonmi a to nie len medzi židmi, ale aj medzi kresťanmi a muslimami.

Ako ochranný symbol sa Dávidova hviezda spolu s Božím Menom používala tiež v rukopisoch (viď článok: Božie Meno v talizmanoch).

-ch-