JHWH – TETRAGRAMMATON A JEHO ZNENIE

Štvorpísmenné Meno Božie (Tetragrammaton) – “šem ben arba otiot“, odvodené od počtu jeho písmen (TB Kidušin 71; Avoda zara 17; Sanhedrin 12) je používané takmer od prvých stránok Biblie, i keď jeho pôvod v zjavenom Mene Ehje ašer ehje, možno položiť až do 2. knihy Mojžišovej (3.14). Avšak Meno JHWH poznali Hebrejci s najväčšou pravdepodobnosťou už v predmojžišovskom období, usudzujúc práve podľa mena Mojžišovej matky Jochebed = JHWH je Sláva.

162.jpg

Prvý krát sa Meno vyskytuje v 1M 2.4 a s najväčšou pravdepodobnosťou je odvodené od príčinného slovesa nedokonavého vidu HAVA “stať sa”. To by zároveň korešpondovalo so samotnou Božou podobou (pokiaľ to budeme chápať antropomorficky). On je ten, ktorý Bol, Je a Bude, ktorý sa stáva svojou vlastnou činnosťou, ktorý spôsobuje bytie svoje i svojho stvorenia.

Tak ako nevieme s určitosťou určiť počiatok jeho používania, rovnako nevieme určiť obdobie, kedy sa prestalo vyslovovať. Niektorí uvádzajú ako posledné obdobie dobu babylonského zajatia. V období Sudcov ho zjavne ešte používali, o čom svedčia podoby vtedy používaných pozdravov: “….nech ťa JHWH požehná…”, “…nech je JHWH s vami…” (Rút 2.4).

Svedčia o tom nepochybne i osobné izraelské mená (Adoniáš=môj Pán je Jah), Izajáš (Záchrana od Boha), Jonatán (Jah dal), Micheáš (Kto je ako Jah?), Jošua (Jah je záchrana) a bežne ho používal aj kráľ Dávid (Žalmy v hebrejskom originále).

Vychádzajúc zo židovskej liturgie, veľkňaz toto meno vyslovoval spolu s vokálmi pri náboženskom obrade odpustenia hriechov za seba, svoju rodinu i celý národ, v Deň Zmierenia – Jom Kipur, kedy mal jeden jediný krát v roku povolené vstúpiť do veľsvätyne a vykonať spomínaný obrad zmierenia nad vekom Archy Zmluvy (TB, Joma 6.2). Tá už síce v období Druhého Chrámu pravdepodobne v Chráme nebola, avšak obrad sa robil až do druhého churbanu – zničenia celého chrámového komplexu Rimanmi roku 70 n.l.

Posledným záchytným bodom by mohli byť prvé grécke preklady, pretože tie zanechali Božie Meno ešte v origináli.

Snáď možno brať prestatie jeho vyslovovania ako nepochopenie tretieho prikázania z Desatora (2M 20.7) a následne nato i nepochopenie časti o trestoch ukameňovaním za bohorúhačstvo (3M 24.15-16). Jednotlivé kresťanské Biblie toto miesto prekladajú rôzne:

  • evanjelická: “…každý kto prekľaje svojho Boha ponesie svoj hriech. Kto by sa rúhal Menu Hospodinovmu, má byť vydaný na smrť…”
  • katolícka: “…každý, kto bude Bohu svojmu kliať, uvalí na seba hriech, kto však bude zlorečiť Menu Pánovmu, musí zomrieť…”
  • Preklad Nového sveta sv. Písiem: “…v prípade, že nejaký muž zvoláva zlo na svojho Boha, bude si za svoj hriech zodpovedať. Preto, kto potupuje Jehovovo Meno, ten má byť celkom isto usmrtený…”
  • Jeruzalemská Biblia: “…každý človek, ktorý preklína svojho Boha, ponesie ťiaž svojho hriechu. Kto sa rúha Menu Jahveho, musí zomrieť…ak sa bude rúhať tomu Menu…”
  • český ekumenický preklad: “…kdokoli by zlořečil svému Bohu, ponese následky svého hříchu. Kdo bude lát Jménu Hospodinovu, musí zemřít…jestliže bude lát Jménu…”

A nakoniec originál, Biblia Hebraica Stuttgartensia uvádza: “…kager kazrach bnakvo-šem jumat. šem adonaj mot jumat ragon jirgemu-bo kol haeda iš ki-jkalel elohav venasaa cheto…”

Hovoria teda o rúhaní sa (hrubo urážať), zlorečení (preklínanie=vyslovenie zlého želania a neprianie osudu), potupovaní (uvalenie hanby) a hromžení (čes. “lát”). Jedine hebrejský originál je konkrétnejší. Hovorí jednak o zlorečení a jednak o pomenovaní, či označení menom(!). Z toho by vyplývalo, že Meno JHWH nemožno použiť pri preklínaní ani pri priamom pomenovaní.

Ak je však vyslovenie Mena Božieho tak hriešne, že musí byť potrestané trestom najvyšším – smrťou, prečo potom Biblia na inom mieste tak veľmi apeluje na vzývanie Mena Božieho, či jeho pripomínanie (2M 3.15)? Pričom “vzývať” je v jazyku Biblie to isté ako “volať” alebo “úpenlivo prosiť” (hebrejské sloveso  likro) – a budete ma volať/vzývať a ja vás vyslyším – Jer 29.12, čo býva obyčajne spojené s pomenovaním dotyčného. Ako vysvetliť tento paradox?

Pri Mojžišovom prvom zjavení na Sinaji sa Boh predstavuje Menom,  ktorého používanie určil “na veky” (2M 3.15). Prečo je potom o celú biblickú knihu ďalej (3M 24.15-16) jeho používanie pod trestom smrti zakázané? A prečo sa tiež zároveň celú historickú dobu bežne používalo?

Neďaleko Jeruzalema bola odkrytá pohrebná jaskyňa z 8.stor. p.n.l. a na jej stenách nápisy “JHWH je Boh celej zeme”. Keramické črepy z Aradu (Južný Izrael) pochádzajúce zo 7.stor.p.n.l. tiež vypovedajú o jeho používaní. Rovnako sadrové zásobné džbány a kamenné nádoby z Negevskej púšte popísané hebrejskými a fénickými nápismi, alebo strieborný zvitok pôvodne z obdobia ešte predbabylonského exilu.

Potvrdzujú ho tiež lakíšske listy (Jahú) písané na črepoch (7 stor.p.n.l.), či dokonca neizraelské správy ako je napr. Moábsky kameň (cca 400 p.n.l.). Jeho bežný výskyt je tiež zachytený na tabuľkách z čias Chammurapiho. Dôvod na zákaz jeho vyslovovania teda musel vzniknúť až neskôr, okolo roku 300 p.n.l. a prísne trval do cca roku 300 n.l. A práve vtedy došlo k zabudnutiu jeho pôvodnej podoby znenia. Úcta i strach s potrestania mohli byť príčinou, ale aj to, že práve v týchto časoch  sa hovorová hebrejčina na území vtedajšej Palestíny nahrádzala aramejčinou . Tak sa celkom prozaicky mohlo na pôvodnú hebrejskú výslovnosť pochádzajúcu zo zjaveného “Ehje ašer ehje“,naozaj len z praktických dôvodov, zabudnúť a hľadanie akéhokoľvek ďalšieho dôvodu je zbytočné.

Židovská tradícia jeho nevyslovovanie vysvetľuje tým, že ani kráľ nebýva oslovovaný menom, ale len titulom. A Meno Božie za takéto vlastné meno považované je a preto sa pri čítaní Tetragrammatonu, tento vyslovuje Adonaj=Pán (rovnako Tretragrammaton prekladá Septuaginta – grécky preklad Sedemdesiatich (tiež LXX) – Kyrios=Pán). Pre prípad, že by vedľa neho stálo už jedno pôvodné Adonaj, aby sa neopakovalo dva krát za sebou, nesie vtedy podobu Elohim=Boh.  Na to, aby čitateľ pohotovo vedel, kedy čítať Adonaj a kedy Elohim, slúži punktácia (označenie samohlások) Tetragrammatonu, zodpovedajúca týmto dvom menným označeniam. Z toho vzniklo v kresťanskom svete mylné a dodnes užívané nesprávne, a dosť frekventované, čítanie Jehova. Jeho používanie sa medzi nežidovským obyvateľstvom vžilo tak, že úplne zatienilo inú svoju variantu uprednostňovanú hlavne vedeckou kritikou, ktorá predpokladá správnu podobu znenia ako Jahve. Chápať jeho pravdivosť na základe frekventovanosti jedného z nich je veľmi zavádzajúce.

Prekladatelia podľa vzoru Vulgáty (Hieronymov preklad do hovorovej latinčiny) uprednostňovali dlho na prepis JHWH slovo Pán, tak ako to robila aj LXX – Dominus. Z toho vyplýva, že kresťania závislí na prekladoch Písma sv. nemali stáročia ani poňatia o nejakom Božom Mene a mnohí pod ním dodnes chápu slovo “Boh” a práve toto spájajú s 3. prikázaním.

Prvý krát sa skutočné Meno použilo v kresťanskom preklade v 13.stor.n.l., v latinskom diele Pugio gidei (Dýka viery) a to vo forme YOHOUA, nevediac, že samohlásky len naznačujú čítanie Tetragrammatonu ako Adonaj a mylne predpokladajúc, že samohlásková punktácia patrí naozaj pod písmená JHWH. V anglickom preklade sa objavuje tvar v podobe IEHOVAH (16.stor.n.l.) ale len v niektorých veršoch.

Kresťanskí prekladatelia často znenie Johoua či Iehovah aj úmyselne odmietali, pretože jeho priznanie, by tak vyvolalo dojem, že Boha je nutné pomenovať, aby mohol byť odlíšený od iných bohov, čo bolo neprijateľné nie len pre kresťanstvo, ale vo výsledku aj pre  judaizmus. I napriek tomu sa Božie Meno v tejto podobe ďalej dostalo do prekladu španielskeho, portugalského i nemeckého.

Výnimku tvoria skoré grécke preklady zachovávajúce Meno, či už v preklade – pán (Kyrios), alebo v pôvodnej forme JHWH (preklad Akivy z 2.stor.n.l.). Kresťania tak mali možnosť v tomto “hluchom”  období medzi 3. stor. p.n.l. a 3 stor.n.l., kedy platil zákaz vyslovovania Božieho Mena (i napriek tomu že bolo prostriedkom na uctievanie Boha –  2M 34.5,6; 5M 32.3-43; 3M 22.32; Ž 8.1, 99.3, 148.13, predstavujúc a charakterizujúc ho), vytvoriť svoju základnú dogmu o Trojici (ľahko tak bolo stotožniť Boha s Ježišom) a umožnilo vykryštalizovanie podoby kresťanstva, podstatne odlišného od jeho pôvodnej podoby.

Niektorí kresťanskí predstavitelia súčasnosti uprednostňujú výslovnosť Jahve tým, že je to znenie, ktoré pôvodne poznali od okrajových židovsko-kresťanských skupín, alebo samaritánov a ktorí jeho vyslovovanie zakázané nemali alebo tento zákaz nevzali za svoj.

Keď hľadáme význam Mena Jahve v 2M 3, kde je pri zjavení horiaceho kra dané do podmienenosti k slovesu HVH – byť, stávať sa; vychádza nám, že by Jahve potom znamenalo “budem” a teda “Som naveky” (ehje). To o sebe hovoril Boh (1.os.sing), ľud by o ňom hovoril v 3.os.sing, a teda, ktorý “bude” (Je naveky) – jihve.

Hebrejčina pozná celkovo sedem slovesných kmeňov (KAL, NIFAL, PIEL, PUAL, HIFÍL, HOFAL a HITPALEL), ale sloveso HVH môže existovať len tvare KAL (existuje)a HIFÍL(spôsobuje existenciu). Z tohto pohľadu ho možno vokalizovať len dvoma spôsobmi Jihve alebo Jahve. Varianta Jahve by mohla označovať naviac toho, kto sa stáva tým, ktorý splní všetky sľuby, činí bytie, uskutočňuje plány a pod.

Záujem biblického Izraela poznať Meno svojho Boha je dôkazom toho, aké dôležité bolo v minulosti postavenie mena vo všeobecnosti. V hebrejskom chápaní označuje konkrétnu osobu majiteľa, i keď v staroveku, poznať kohosi meno znamenalo získať nad ním moc. To by mohlo byť nakoniec tiež jedným z možných viacerých dôvodov, prečo pisateľ biblických častí tak otáľal s vyjavením Božieho Mena, prečo nakoniec prestalo byť vyslovované, resp. prečo sa Boh snažil do posledného okamihu ho nevyjaviť (1M 32.30).

V konečnom výsledku však toto Meno bolo zjavené (2M 3.13-16; 6.3), ale aj požehnané (Ž 145.21) a bolo dokonca prikázané(!) ho vzývať (2M 3.14-15).

Božie Meno je On samotný, skrze svoje Meno koná, skrze neho stvoril tento svet, keď o ňom hovorí – hovorí vlastne o sebe a človeku bolo zjavené preto, aby jeho uctievaním, vzývaním a jeho milovaním slúžil Bohu a poznal Ho a klaňal sa mu (2M 3.15). Povinnosťou človeka je si toto Meno vážiť a nevyslovovať ho nadarmo (2M 20.7 a 5M 5.11) pretože ani Boh, ani Meno nie je  k dispozícii len tak, pre sebecké účely človeka.

Božie Meno je posvätné (Ž 5.12). Ono samotné je večné (Ž 135.13) a hrozné (5M 28.58) rovnako ako jeho nositeľ, lebo je Ním samotným. I toto je jeden z dôvodov, prečo sa zbožný Žid vyvarúva nakoniec aj vysloveniu mena Adonaj, inokedy než pri modlitbách alebo v synagóge. Pôvodne bola táto praktika neznáma.

Mnohí vedci sa snažili vystopovať jeho genealogický pôvod v iných jazykoch než je hebrejčina. Hľadal sa jeho kanaánsky pôvod,  bola snaha nájsť jeho skrytý prameň v protoindickom Jajaš (Dr. B.Hrozný), odvodenom od slova “ísť”. Možno sa tak na sinajský polostrov dostalo inváziou indoeurópskych národov, čo by mohlo súhlasiť s tvrdením, že JHWH znamená “Som tu”, tzn. nemusíš ma hľadať inde (Sallin). Alebo len vidieť za ním archaické sloveso “byť” a jeho snáď kauzatívny tvar: on “pôsobí bytie”, či “je dôvodom k existencie”? Možno ním prehovára jednoduchá forma  “on je” či “bol” alebo “bude”, nakoľko v biblickej hebrejčine sa minulý, budúci a prítomný čas vzájomne stierajú.

Keby sme do toho chceli vniesť trochu mystiky, hebrejčina by sa tak stala bezčasová, zahŕňajúca všetky časy zároveň, tak ako je to v tzv. zeman sidurim, v oblasti za našim priestoročasom, kde už neplatia naše fyzikálne zákony, ani v ňom neplynie čas lineárne.

K jeho výkladu slúži podľa tradície verš 2M 3.14( Ehje ašer ehje), z ktorého je nutné vychádzať pri skúmaní pôvodu i znenia Božieho Mena. Božie Meno môže s prihliadnutím k tomuto faktu teda vyjadrovať tri princípy:

  1. Som ktorý som (zostávajúc pritom tajomný)
  2. Som, ktorý existuje, tzn. Živý Boh (chaj), narozdiel od modiel a falošných bohov
  3. Budem, ktorý budem, lebo vyvolený národ Ho až vtedy pozná, keď uvidí, čo pre nich vykoná

Všetky sú zhrnuté pod jedným označením, dynamicky ukrývajúcim jednu z Božích podstát.

Niekdajšie, jeho bežné používanie dosvedčujú aj jeho viaceré skrátené formy (Jahu,  Jo, Ja, Jeho, Jah  – 2M 9.16, Ez 36.23, Malach 1.11) pripájajúce sa k osobným menám.

Inou z možností, prečo sa Meno prestalo vyslovovať je tvrdenie, že Boh je nedefinovateľný a teda aj nepomenovateľný, ukrýva v sebe neuchopiteľné tajomno a zároveň skutky minulé i podstatu udalostí nadchádzajúcich, rovnako ako aj prítomnosť v čase očakávania zasľúbenia.

Podľa talmudických učencov  zastupuje Božie Meno Božie atribúty milujúcej láskavosti a zľutovania (midat harachim).

Jeho synonymá sú slovné spojenia “strach Izákov”(1M 31.42, 53) a “Mocný Jákobov” (1M 49.24), pretože pôvodne to bol Boh praotcov, až zjavením na Sinaji (2M 3.13-16; ž.3) sa Mojžišov Boh akoby zmenil. Skonkretizoval. Z Boha, ktorého Meno bolo, akoby zatajované (1M 32.30), či len opisované (napr. Sd 13.18) sa zrazu stal Bohom konkrétnym – Ehje ašer ehje, z ktorého časom vzniklo JHWH.

Môj osobný názor je taký, že Stvoriteľ je bezmenný, pretože nie je nutné Ho od iného božstva odlišovať, nakoľko je Jediný. Preto sa zjavuje opisným Ehje ašer ehje – Som ktorý som, jednoducho je čistým Bytím, Súcnom, Existenciou, niekým, kto bytie ďalších tvorov umožňuje a udržiava. Je to čisté kabalistické SOM (Ehje), stojace nad Keter, to prvé, čo bolo vyslovené, pred cimcumom a ďalším následným tvorením. Nemá význam z môjho pohľadu príliš špekulovať nad samohláskovou výslovnosťou JHWH, pretože platí výslovnosť každá, v kauzalite ku gramatickej osobe. Buď  oslovujem priamo Stvoriteľa slovom Ty, alebo o ňom hovorím s blížnym ako o On a je podľa mňa zavádzajúce hľadať akýsi konkrétny univerzálny neurčitkový tvar. Proste je to Ten, ktorý bol, je a bude vo Večnosti…Bezmenné Súcno, Bezmenné Vedomie, Bezmenné Bytie…a my stvorení na Jeho obraz…potom lepšie už chápeme svoju mieru podielu vo svete aj svoju podstatu a podstatu Adama Kadmona i náš návrat k Nemu. I to, prečo Kniha Bahir hovorí, že 24 Mien Božích je zahrnutých v Srdci nebies, ktoré obsahuje mužskú aj ženskú potenciu v celom vesmíre. On samotný je Existencia, ktorá spôsobuje existenciu Jeho i nás…

-chanele-

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004)
  • A.Kaplan: Bahir (2008)
  • V. Sadek: Židovská mystika v Praze (1992)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (1995)
  • Božie Meno, ktoré pretrvá navždy (?)
  • J.J. von Allmen: Biblický slovník (1987)
  • M.Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • A.Bennett: Poznámka ke Genesis (1990)
  • K.Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • D.Duka: Úvod do písma sv. SZ (1992)
  • J.Eisenberg : Kabbala (1923)
  • J.Heriban. Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • Š. Janega: Všeobecný úvod do kníh SZ (1993)
  • Segert, Klíma: Mluvnice hebrejštiny a aramejštiny (1956)
  • O.Muneles : O vědeckém studiu kabaly (in. Žid. ročenka 5720, 1959)
  • D.Ž.Bor: Kabala a kabalisté (1989)
  • L. Goldschmidt: Der Babylonische Talmud
  •  M.Bič: Ze světa starého zákona (1986)
  • detto: Dějiny Palestiny od pravěku ke Křesťanství (1948)

Súvisiace články:

Reklamy

SEFER JECIRA 1:1

SEFER JECIRA hebrejsky   ספר יצירה , Kniha stvorenia, je stredoveký kabalistický spis, ktorého autorstvo pripisuje židovská tradícia Abrahámovi, skutoční autori sú však neznámi.

 Sefer Jecira sa objavuje už v Talmude (Sanhedrin 65b), avšak je nepravdepodobné, že by Talmud mal na mysli práve ten  text, ktorý sa za Sefer Jeciru považuje dnes. Súčasní bádatelia sa domnievajú, že to pravdepodobne neskorší komentátori Sefer Jeciru dodatočne stotožnili so zmieneným  spisom v Talmude.

Pôvodne sa verilo, že Sefer Jeciru dostal na Sinaji už Mojžiš ako súčasť ústneho zákona. Podľa  gaonských učencov, ako napr. podľa  Sa’adju Gaona, bol Abrahám nezpochybniteľným autorom Jeciry, podľa Moše Cordovera bol Abrahám síce autorom, rabi Akiva však konečným redaktorom diela. V niektorých rukopisoch bývala nazývaná aj ako “Otijot de-Avraham Avinu” (G. Scholem: Kabbalah).

Abraham údajne ako 48 ročný uvažoval o Bohu a vesmíre. Po dôkladnom štúdiu bol schopný napísať Jeciru. Nato sa mu zjavil Boh, pobozkal ho, nazval ho priateľom a uzavrel zmluvu s ním aj s jeho potomstvom naveky (Legends of Jews, Ginsburg, 210 Sefer Jecira 6).

Potom bola tradícia odovzdaná Jeremiášovi, ten ju odovzdal Josefovi ben Uzielovi, ten svojmu synovi, až bola na prelome 1. a 2. stor. n.l. spísaná (Robert Zucker).

Odhady na vek Sefer Jeciry sa podľa rôznych vedcov  pohybujú od 2. do 10. storočia n.l.

Je to veľmi zvláštny rukopis, študovaný stáročia a dopĺňaný rôznymi, často aj protichodnými interpretáciami  rôznych rabínov a kabalistov. Je najdôležitejším kabalistickým textom, aký kedy vznikol a snaží sa odhaliť tajomstvo stvorenia sveta, avšak v takých hádankách, že je len sťažka  možné urobiť jej komplexný a absolútny výklad.

Niektorí špekulujú aj o tom, že obsahuje návod na to ako vyrobiť golema…

1:1

32 mystickými cestičkami múdrosti vytesal Jah, pán Zástupov, (Boh Izraela, Živý Boh, Kráľ sveta, El Šadaj, Milostivý a Milosrdný, Vznešený a Vyvýšený, bývajúci vo Večnosti, Jeho meno je Svätý, On je ušľachtilý a svätý), a stvoril svoj svet s tromi knihami, s textom (sefer), s číslom (sefar) a s komunikáciou (sipur).

ספר יצירה פרק א

(א) בשלשים ושתים נתיבות פליאות חכמה חקק י”ה יהו”ה צבאות את עולמו בשלשה ספרים בספר ספר וספור (נוסח אחר – אלהי ישראל אלהים חיים ומלך עולם אל רחום וחנון שוכן עד וקדוש שמו):

 


VÝKLAD:

Sefer Jecira hovorí o troch modalitách stvorenia: texte (sefer), čísle (sefar) a komunikácii (sipur), čiže reči, ktoré sú zdrojom 32 cestičiek (Moše Kordovero), zahŕňajúc všetko stvorené a sú základom sveta (Moše ben Nachman).  Tieto tri knihy určujú tri spôsoby, ktorými sa dá 32 cestičiek prijať a pochopiť.

Písmená (text/sefer), čiže forma, určujú podobu niečoho. Sú akoby projektom. Prototypom, podľa ktorého sa ďalej tvorí a obsahujú informáciu. TEXT (sefer) zastupuje PÍSMENÁ, kvalitu, je to aspekt, ktorým sa cestičky prejavujú v Tóre. Písmená sú dané tvarom a teda sú podmienené priestoru a svetu, vesmíru (Sefer Jecira, kap.6).

Čísla (sefar), jednoznačne kvantita, vyjadrujú nie len množstvo, ale aj oddelenosť a mnohosť čohosi, ktorá vznikla až stvorením, kedy bolo jedno oddelené od druhého. Dovtedy bolo len Jedno. V Stvoriteľovi mnohosť chýba – Stvoriteľ je Jednota. Pojem čísel začína až stvorením sefír. ČÍSLO (sefar) zastupujú číselné hodnoty písmen a teda kvantita, ktorou je možné vyjadriť číselné postupnosti a delenie (32-22-12-7-10). Číselná hodnota korešponduje s časom a v Jecire s termínom Rok (viac v kapitole 6).

Na to, aby mohli vzniknúť písmená a čísla, je nutný duchovný predobraz. Ním je 10 sefír (sefirot), ktoré sú zároveň 10 praslovami, 10 pračíslami, 10 praideami a pod.,  a tvoria základ stvorenia. Sú prvotnou Božou emanáciou. Slúžia na komunikáciu (sipur/reč) Boha so svetom. Keby nebolo sefír, Boh by ostal nepoznaný a ukrytý. KOMUNIKÁCIA (sipur) – mohli by sme povedať aj reč, alebo vokály, jednoducho už vyslovené hlásky a názvy hlások; hovorí o duchovnom rozmere, rečou Jeciry o Duši (kap.6). A toto je záležitosť už jednotlivých cestičiek, lebo cez ne prúdi obojsmerne informácia a vplýva na stav vedomia.

Desať sefirot zodpovedá desiatim prstom – päť proti piatim – ľavému stĺpu milosrdenstva oproti pravému stĺpu prísnosti, pričom v strede stojí srdce (LEV=32) a ústa uvoľňujúce reč (Moše ben Nachman). Bližšie pojednám v SJ 1:2.

Všetky tri (sefer, sefar, sipur) majú spoločný slovný kmeň ako slovo sefira. A aj sefiry obsahujú informáciu (je v nich uložené všetko, čo kedy bolo), podobne ako sefer (text), uvádzajú do existencie mnohosť a teda vo výsledku čísla (sefar) a slúžia na komunikáciu (sipur). Dokopy (10 sefír+22 písmen, ktoré majú aj číselný význam) tvoria teda 32 cestičiek múdrosti, o ktorých Jecira hovorí ako o spôsobe vymedzenia aspektov stvorenia, o kanáloch, ktorými sa uplatňuje kontrola nad stvorením i komunikácia s ním. Zároveň sú tieto vyjadrením 5-rozmerného vesmíru (3 priestorové smery, čas a duchovný princíp v zastúpení duše),  pretože číslo 32 je rovné počtu vrcholov 5rozmernej hyperkocky, akéhosi kvázi hyperpriestoru. Keď si vezmete priamku, má dva vrcholy (dva konce), to jest 2¹. Štvorec má už štyri vrcholy – 2²; kocka osem vrcholov – 2³; 4rozmerná hyperkocka 16 vrcholov – 2 na 4; a 5rozmerná hyperkocka 32 vrcholov – 2 na 5.

Všetko v hmotnom priestorovom svete stojí na dvoch veciach – kvalite/forme a kvantite/množstve. Forme zodpovedajú v našom prípade  písmená, množstvu číslice.

Číslice (10) a písmená (22) dávajú dokopy týchto 32 cestičiek múdrosti. Kabalisti ich odvodzujú od veršov Prvej Knihy Mojžišovej. Tá obsahuje  32x Božie meno ELOHIM; zároveň 10x spojenie “Boh riekol”, desiatimi výrokmi bol stvorený svet (Pirkej Avot 5.1) a tie zodpovedajú 10 sefirám (Bamidbar Raba 14.12), 3x Boh stvoril (hlásky: šin, mem, alef; tj. tri matky), 7x Boh videl (7 dvojitých hlások) a 12x obsahuje ostatné Božie mená (Boh oddelil; videl, že svetlo je dobré; oddelil svetlo od tmy…- 12 základných hlások) , čo dáva dokopy 32 Božích Mien (Moše Kordovero).

32 sa píše hebrejsky za pomoci písmen LAMED(30) a BET(2), čo získava zároveň slovný význam LEV (srdce). Podľa judaizmu sa myseľ a jej činy prejavujú práve v srdci (Bahir § 106). Akonáhle myseľ(mozog) prestane pracovať, nastáva smrť. Srdce umožňuje spojenie medzi mysľou a telom, preto Sefer Jecira nazýva srdce “kráľom nad dušou” (SJ 6.3) a mystickú skúsenosť nazýva “ponáhľanie srdca” (SJ 1.8). Srdce  je stotožňované s vôľou (Moše ben Nachman). Srdcom Stvorenia je Tóra. Jej prvým písmenom je práve písmeno BET  (Berešit bara elohim…) a posledným zas písmeno LAMED (…Jisrael). Tradícia tak teda tvrdí, že 32 mystických cestičiek je ukrytých práve v Tóre a aj  ju samotnú možno vyložiť 32 spôsobmi (Josi ha-Galili; Moše ben Nachman ).

Písmená LAMED a BET nesú ešte jedno veľké tajomstvo. Sú to jediné písmená, ktoré možno kombinovať s hláskami Božieho Mena JHWH a tvoriť tak v hebrejčine prípony osobným zámen, ktoré nie náhodou vyjadrujú existenciu vlastnenia (mi, jej, jemu), ale i formu existencie (vo mne, v nej, v ňom), lebo samotný Tetragrammaton je tiež vyjadrením Existencie. “Som, ktorý som” – Ehje ašer ehje”, je meno, ktorým sa dal Boh poznať Mojžišovi a od ktorého je Tetragrammaton JHWH odvodený a je imperfektom 3.os. maskulina jednotného čísla, kedy Izrael o ňom hovorí ako o JHWH, On o sebe hovorí ako o EHJH (alef, he, jod, he) a ak by sme Ho chceli (čisto hypoteticky) osloviť, mali by sme použiť 2.os. a teda THJH…(to som len naznačila ako je to s Božím Menom a prečo sa nevyslovuje…kto už má na túto tému nejaké vedomosti, isto pochopil 🙂  čo tým myslím. Ak nie, časom k poznaniu dôjde. Všetko má svoj čas, ako hovorí kniha Kazateľ.).

V 1M 1.1 vystupuje Boh pod menom ELOHIM. Všeobecne kabala interpretuje toto meno ako Boha prejavujúceho sa v mnohosti prírodných síl a zákonov (preto aj plurálová koncovka, aj keď lingvisti sa prikláňajú k jej iným vysvetleniam), Jecira ho vníma ako manifestácia vzniknutej mnohosti kvantít (čísel; alebo kvánt keby sme chceli použiť jazyk fyziky, lebo aj s fyzikou možno kabalu kombinovať a hľadať v nej úspešne analógie) a teda ako manifestáciu vymedzenia.

Sa´adja Gaon, keď porovnával starozákonné zjavenia s Aristotelovskými kategóriami, v súvislosti s výkladom Sefer Jeciry, vysvetľuje, že pôvod vecí tkvie v číslach a písmenách. Ako prvé zo všetkých vecí boli vytvorené čísla. Všetky veci sú diferencované množstvom a formou. Číslo má svoj predobraz, forma predchádza vytvorenú vec. Boh stvoril vzduch a vytvoril 32 vecí v ňom – 10 čísel a 22 písmen. Pohybom vzduchu sa rodia formy, tvary a v závislosti na kombinácii písmen dochádza k vytváraniu vizuálnych línií. Ako je to možné? Aj rabíni hovoria o niečom podobnom, keď komentujú scénu zjavenia na hore Sinaj. “A všetok ľud videl hrmenie (2M 20.18). Rabíni sa pýtali: Ako je možné vidieť zvuky? Vysvetlili to tak, že na hore horel jasný oheň, lebo sa hovorí:”…Večný na ňu (horu) zostúpil v ohni…”(2M 19.18). Potom vrch vzplanul ohňom až po samé nebo, zahalené do tmy, oblaku a mrákavy (5M 4.11). O tomto čiernom mraku a tme sa hovorí: Tmu urobil si skrýšou vôkol seba a svojim stánkom temné vody, husté oblaky (Ž 18.12). Hlas vychádzal z ohňa a jeho forma sa zobrazila v oblaku podľa výslovnosti pohybom vzduchu. Ľudia videli túto podobu ako sa premieta do okolitého čierneho vzduchu a ako je povedané: “…hovoril k vám z prostriedku ohňa…” (5M 4.12) a inde sa hovorí:”…keď ste počuli hlas z tmy, zatiaľ čo vrch planul ohňom…” (5M 5.23). Z toho vyplýva, že ak niekto hovorí za chladného dňa, artikulácia reže vzduch a vytvára premenlivé formy a podoby v líniách, ktoré zanecháva zvuk vo vzduchu.

Staré kabalistické školy interpretujú 32 cestičiek múdrosti aj ako 32 rôznych stavov vedomia (1.mystické, 2.žiariace, 3.posvätné, 4.pevné, 5.zakorenené, 6.transcendentálneho prítoku, 7.skryté, 8.dokonalé, 9.čisté, 10.iskriace, 11.oslňujúce, 12.žhnúce, 13.riadiace jednotu, 14.osvecujúce, 15.upevňujúce, 16.trvalé, 17.vedomie zmyslov, 18.Domu prílivu, 19.mystérií duchovných činností, 20.vôle, 21.vytúžené, 22.verné, 23.posilujúce, 24.zjavujúce, 25.preverujúce, 26.obnovujúce, 27.hmatateľné, 28.prirodzené, 29.fyzické, 30.obecné, 31.pokračujúce, 32.uctievané).

  1. najvyššia koruna, prasvetlo, = prvé panstvo
  2. koruna stvorenia = druhé panstvo
  3. základ pramúdrosti, pravá viera (v hebrejskom význame skôr dôvera→ hebrejské slovo EMUNA sa bežne prekladá ako “VIERA”, avšak v pôvodnom jazyku je pojem viera chápaný inak ako v prekladových rečiach Európy.     Je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť. Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou. Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý Božou pravdou. My Európania môžeme veriť aj klamstvu a pritom stále veríme.  Slovo VERIŤ používa v dvoch interpoláciách. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej Božej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá pravda. )
  4. prapôvodný prameň duchovných síl najvyššej koruny
  5. esencia homogénnej Jednoty; pôvodná múdrosť
  6. emanácia požehnaní
  7. lesk videný rozumom a vierou
  8. pôvodné usporiadanie – možno ho vnímať len v sálach Geduly (Veľkosti=iný názov pre sefiru Chesed) vyvierajúce z trvania; prameň prameňov vyvierajúci z prapodstaty
  9. očisťuje a zjednocuje  sefiroty bez oddelenia a rozlíšenia
  10. lesk nebeských svetiel na tróne porozumenia, podporujúc tvárne princípy
  11. zoči-voči Príčine príčin, esencia usporiadania systému
  12. miesto prorockých vízií
  13. zjednotenie pravdy
  14. základ svätosti a základného uholného kameňa šetijah (Zohar Im41b); tajomstvá posvätných mystérií
  15. upevnenie esencie stvorenia v temnote
  16. potešenie Slávy. Eden pripravený pre zbožných; večný rozum
  17. základ krásy v stave nebeskej krásy (Tiferet); prijatie Ducha svätého→ruach ha-kodeš
  18. tajomstvo symbolov  zakotvené v Príčine príčin
  19. najvyššie Požehnanie a Sláva; duchovné schopnosti
  20. štruktúra stvoreného, poznanie Pôvodnej múdrosti
  21. Božské požehnanie prapôvodnej múdrosti
  22. duchovné sily
  23. sila sefirot
  24. zdroj podôb všetkých bytostí
  25. Božie skúšky pre múdrych
  26. Božia obnova všetkého stvoreného
  27. zdroj rozumu a zmyslu stvoreného
  28. dokonanie všetkého stvoreného
  29. dokonanie fyzických hmotných podôb
  30. prostriedok k poznaniu pravidiel vesmíru
  31. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú Slnko a Mesiac
  32. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú planéty

Cestičky sú cestou k Bohu. Tvoria akoby strom(illán), či rebrík, po ktorom sa dá vystúpiť k Stvoriteľovi. Cestičky (hebrej.: netivot) treba chápať ako osobné cestičky každého jednotlivca, skryté (peli′ot) pred svetom, na duchovnej báze, zázračné (pele=zázrak). Pre každého jednotlivca prechádzajúce osamote.

32 krát je meno ELOHIM použité v Prvej knihe Mojžišovej.

10 krát (sefirot) je použité spojenie “Boh riekol” → 10 čísel ničoty, 10 prstov, Desatoro.

22 krát (hebrejská abeceda) je použité všeobecne Božie meno

3 krát (tri matky – alef, mem, šin) je použité spojenie “Boh stvoril”. Sa´adja Gaon vysvetľuje, že termín “matka” pochádza z Mišny. Je povedané:… tu je jedna matka na tradíciu a jedna matka na čítanie (TB, Pesachim 6b; Sukah 6b). Znamená to, že Zákon možno interpretovať dvoma spôsobmi: v súlade s princípom Písma a podľa ústneho podania. Mem a šin. Alef je vzduch, ktorý oddeľuje oheň od vody (eš od majim).

7 krát (7 dvojitých spoluhlások) je použité spojenie “Boh videl”/6 smerov v priestore (Bahir § 30-31) a stred nesúci svätý chrám (J, Z, V, S, hore, dole a stred) – dvojité spoluhlásky sú také, ktoré podľa určitých gramatických zákonitostí možno čítať dvoma spôsobmi (1:B-V; 2:P-F; 3:D-Dh; 4:T-Th; 5:K-CH; 6:G-Gh; 7:R – reš má v súčasnej hebrejskej gramatike len jednu formu, tj. nepriberá dageš, ktoré určuje razenú výslovnosť. Predpokladá sa, že pôvodne malo reš aj razenú výslovnosť, ktorá sa v prípade tohto písmena zvykne prirovnávať k výslovnosti českého Ř, ale dôkazy na to nie sú. Ladislav Moučka v Cestě pouští hľadá analógiu s egyptským R, ktorého hieroglyf sa používal súbežne aj pre písmeno L(?) a chce tým poukázať, že od R nie je ďaleko k L a dôkazom má byť detské žvatlanie, kedy dieťa pri výučbe výslovnosti R úmorne používa zo začiatku L. Treba poznamenať, že všetky Moučkove diela, aj keď vychádzajúce z kabaly, sú násilne zostavené tak, aby umelo potvrdzovali cudzie dogmy a teda s pôvodnou židovskou kabalou nemajú absolútne nič spoločné. Ak ich budete čítať, tak s rezervou, pretože jeho výklady sú vykonštruované a prispôsobené úplne iným filozofickým podmienkam. Ani jeho preklad Jeciry nie je presný, pretože už len základné termíny ako ako “text, číslo a reč”, prekladá ako “číslo, počtár a počítané” , prispôsobujúc si tak text  ideám iného náboženstva. Pre porovnanie však môžu byť jeho diela, s pokusom o hebrejsko-gnosticko-egyptskú zlátaninu, pre niekoho inšpirujúce. V súčasnosti je za najlepší preklad považovaný preklad Arje Kaplana).

Podľa Sa´adju Gaona,  7 dvojitých znamená, že existujú dva druhy znalostí:”…a odhalil ti tajomstvá múdrosti, lebo sú dvojité na pochopenie…(Jób 11.6). Reč je o poznaní Stvoriteľa a o poznaní stvoreného. Existujú tiež dva druhy trestov: …že dostal (Jeruzalem) z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy (Iz 40.2). Sú to tresty posvätné a svetské, pre kráľa i pre ľud.

12 krát (12 základných jednoduchých spoluhlások) je použité iné meno ako Elohim a Sa´adja Gaon dopĺňa, že  12 jednoduchých je ako jednoduchý rok, ktorý má 12 mesiacov, narozdiel od prestupného, ktorý ich má 13. Ide teda o odlíšenie od ostatného (opäť odlíšenie ako existencia mnohosti, viď. nižšie).

Pod Múdrosťou (Chochma) chápe na tomto mieste kabala čistú, nerozlíšenú myseľ s úrovňou pred rozdelením. Stav, kedy myseľ vníma jednotu, a minulosť, prítomnosť a budúcnosť nie sú od seba oddelené. Je protikladom Porozumenia (Bina), ktoré už oddelenosť obsahuje (Bina→bejn=medzi=rozdelenie).

Chochma→nerozlíšenie→kolektívna duša/myseľ (Adam Kadmon)

Bina→už(!) rozdelenie a teda aj pochopenie→duše(nešamot) jednotlivcov

 

Jecira hovorí o  Bohu, ktorý VYTESAL/VYRYL svet za pomoci troch kníh. Prečo práve VYTESAL? Arje Kaplan to vysvetľuje tak, že podobne ako keď tešeme do kameňa, odstraňujeme niečo z podkladového materiálu a v kameni sa utvára niečo ako prázdny priestor, ktorý je vyformovaný do tvaru písmen. Luriánska kabala zas učí, že keď Boh išiel tvoriť svet, najprv sa STIAHOL (cimcum) akoby sám do seba, aby akoby  uvoľnil/vytvoril/vyryl/vytesal kus priestoru, z ktorého akoby seba kvázi odstránil, v ktorom potom tvoril svet, pretože pred stvorením nebol priestor, bol len neprejavený Boh. Takže v podstate  tým, že sa stiahol, niečo akoby odstránil, čiže v našom ponímaní VYTESAL/VYRYL. No a tradícia hovorí, že tvoril slovom, takže zas nie sme ďaleko od tesania do kameňa alebo klínopisu.

Zohar (1.15a) hovorí o tomto akte nasledovne:

“Na počiatku kráľovej autority lampa temnoty vyhĺbila dieru do nadpozemskej luminiscencie…”.

Cimcum nastal vo svete pojmov, nakoľko priestor ako ho poznáme my, ešte neexistoval. Takto vzniknutý kvázi priestor ešte neobsahoval žiadnu informáciu, bol to chaos a prázdno (tohu  a bohu)(1M 1.2). Až vďaka 32 cestičkám, ktoré už informáciu niesli (písmená, čísla, zvuky), boli stvorené sefiry, ktoré nesú Božie mená symbolizujúce Božiu manifestáciu vo svete. Preto Boh nadobúda akoby meno až zjavením. Manifestáciou v prírode je to ELOHIM. Manifestáciou v dejinných súvislostiach je to JHWH…ale  pokiaľ nebolo nič stvorené, bol kvázi Nepomenovaný, bolo to čisté BYTIE – EHJE (SOM). Bližšie o Božích menách vám vypracujem v dohľadnej dobe samostatný článok. Tu na to nie je miesto.

 

ZHRNUTIE:

  1. fyzická podoba písmen – TEXT (sefer) – podoba/forma definovaná len v priestore – vesmír
  2. číselná hodnota písmen – ČÍSLO (sefar) – súvisí s časom a jeho plynutím – rok
  3. zvuk písemna – REČ(KOMUNIKÁCIA) (sipur) – podmienenosť mysli – duchovné kontinuum – duša

© chanele

(z technických dôvodov prosím, keby ste ďalšie kapitoly a verše SEFER JECIRY čítali na tomto linku: https://seferjecira.wordpress.com/  Ďakujem)

LITERATÚRA a iné ZDROJE:

  • A. Kaplan: Sefer Jecira (Volvox Globator, 1998
  • J. Shulman: Léčba kabalou(cesta k probuzení duše)
  • Moše Kordovero: Peruš ha-Ramak leSefer Jecira
  • Moše ben Nachman: Peruš ha-Ramban leSefer ha-Jecira
  • Sa´adja Gaon: On the “Closed” Numbers, Mothers, Doubles,& Simples
  • Sa´adja Gaon: On the Origin of the World According to the Pythagoreans a the Sefer Yetzirah
  • http://robert-zucker.com/qabalah/seferyetzirah/index.html

 

LITERATÚRA  NEŽIDOVSKÉHO PÔVODU, INŠPIROVANÁ KABALOU:

  • L. Moučka: Sefer Jecira (pražská) (Púdorys 1993)
  • L. Moučka: Šest dnú stvoření/Světlo světa Beriah (Púdorys 1997)
  • L.Moučka: Cesta pouští (Púdorys 1993-?)

 

Súvisiace články:

SIFRA DICENIUTA

SIFRA DICENIUTA, v poradí druhá časť Zoharu, je najtajomnejšou časťou  knihy. V piatich kapitolách opisuje záhadné udalosti počiatku, ktorých výklad je veľmi ťažký a nie len preto, že celý Zohar je písaný v tzv. “aramejčine Zoharu”, akejsi zlátaniny hebrejčiny, aramejčiny a rôznych novotvarov, ktoré neboli použité v žiadnom inom diele.

Text je bez znalosti základných kabalistických tém, úplne nezrozumiteľný. V náznakoch možno pomedzi riadky uvidieť reči o sefirách, o klipot, ktoré sa rozbili, o prvých svetoch, ktoré existovali pred tým našim, o sefirotickom strome illan, nonsefire Daat, cestičkách múdrosti, jednotlivých sefirách, Zeir anpin a Arich anpin, dňoch stvorenia, Božom Mene Tetragrammaton, metóde permutácií písmen a božskej dualite mužského a ženského princípu…

Posúďte sami. Tu je prvá kapitola tejto knihy:

SIFRA DICENIUTA, PEREK RIŠON (KNIHA TAJOMSTVA, KAPITOLA PRVÁ)

§1. Kniha tajomstva je kniha, ktorá popisuje vyvažovanie váh.

§2. Tradícia. Než nastala rovnováha, tvár sa nedívala na tvár.

§3. A prví králi zomreli. Ich potomkovia neboli nájdení, a zem bola spustošená.

§4. Až dovtedy, kým hlava všetkými túžbami  vytúžená nepripravila a neudelila šat pôvabu.

§5. Táto váha je zavesená na mieste , ktoré neexistuje.

§6. Ňou boli zvážení tí, čo  neboli nájdení.

§7. Váha spočíva v jeho tele, nezavesená a neviditeľná.

§8. Do nej vstúpili a do nej vstupuje to, čo už nie je, je a bude.

§9. Skryté v skrytom. Hlava, ktorú prehliadame.

§10. Je utvorená a upravená do podoby lebky, naplnená kryštálovou rosou.

§11. Koža vzduchu je jasná a uzavretá.

§12. Sú vlna čistá visiaca v rovnováhe.

§13. Láskavosť láskavostí, ktorá sa prejavuje prostredníctvom modlitby dolných.

§14. Nezakrývané videnie, ktoré nikdy nespí a stále pozoruje, pohľad dolný od aspektu svetla horného.

§15. Tam dva otvory a vzbudzovaný dych pre všetkých.

§16. Na nich je všetko, čo je dolné

§17. A od siedmych tvarov lebky  pochádza dôstojnosť dôstojností

§18. A druhá zem nie je započítaná. A to bolo povedané.

§19. A z tej, ktorá podstúpila zlorečenie, vzišla. Zo zeme, ktorej zlorečil Hospodin.*

§20. Bola pustá a prázdna a temnoty nad tvárou priepasti a Duch Boží sa vznášal nad vodami.** Trinásť závisí od trinástich. Dôstojnosť najdôstojnejšia.

§21. Šesť tisíc rokov závisí od prvých šiestich.

§22. Siedme nad tým, čo samo je násilné počas dvanástich hodín. Ako stojí napísané: bola pustá a prázdna…

§23. Trinácte je skrze milosrdenstvo vyzdvihnuté. A budú obnovené ako na začiatku. Pretrváva totiž všetkých šesť a ďalej je napísané: bola, lebo naozaj je .

§24. A s koncom pustiny  a prázdnoty: bude povýšené jediné Tetragrammaton v onen deň.

§25. Sochy sôch v podobe dlhého hada, roztiahnutého sem a tam .

§26. Chvost má v hlave. Hlavu premiestňuje za plece a hnevá sa, pozoruje a skrýva sa, v jednom z tisíc krátkych dní sa  zjavuje.

§27. Na jeho šupinách sú hrboly, hrot má vlastný údel.

§28. Jeho hlava je rozbíjaná vlnami veľkého mora ako je napísané: Rozdrvil si hlavy drakov vo vodách.***

§29. Boli dvaja. Boli zredukovaní v jedno. Odtiaľ slovo “taninam” je písané neúplne.

§30. Hlavy, tak ako je napísané: A podobenstvo klenby nad hlavami zvieraťa. ****

§31. I riekol Boh: “Nech je svetlo” a bolo svetlo. Zmysel je v tom, čo je napísané: lebo On povedal, a stalo sa.

§32. Obráti sa jedno v slove “waw jod he jod” (wajehí a stalo sa), posledné šechinu nižšiu, tak ako inokedy písmeno “he” šechinu.

§33. Ale na jednej váhe budú zvážené.

§34. Ako je napísané: a videl Boh svetlo, že je dobré. Povedzte spravodlivému, že je dobrý. Teda vstupuje do rovnováhy.

§35. Predtým sám, všetko sa do jedného navracalo, waw zostúpilo a stalo sa poznaným. Spájajú sa spolu navzájom “jod” a “he” ako dvaja milenci, ktorí sa objímajú.

§36. Šesť  výhonkov vychádza z tela.

§37. Jazyk hovorí veľké.

§38.  Jazyk je skrytý medzi “jod” a “he”.

§39. Lebo je napísané*****: Tetragrammaton ja som. A tento zavolá na Jákoba menom a tento napíše svojou rukou že je Hospodinov a že ho pomenuje Jisrael.

§40. Povedal: Som Hospodinov. Zostupuje. A všetci sa nazývajú. Všetkých drží pohromade skrze jazyk skrytý v matke. Lebo ona sa otvára tomu, kto z nej vychádza.

§41. Otec sedí na počiatku, matka uprostred  odtadiaľto i odtamtiaľ. Beda tomu, kto odhaľuje ich nahotu.

§42. A povedal Boh, buďte svetlá na nebeskej klenbe. Manžel má vládu nad manželkou ako je napísané. Spravodlivý je základ sveta******

§43. Jod označuje žiarou dva  a prechádza do ženy.

§44. Jod ostáva samotné.

§45. A ďalej vystupuje na svoj stupeň vyššie a vyššie. Žena sa zahalí.

§46.A matka je osvetľovaná. A otvára sa vo svojich bránach.

§47. Pripája sa kľúč, ktorý osvetľuje šesť a uzatvára bránu.

§48. A pripája sa k spodnému a k onomu.

§49. Beda tomu, kto otvára jej bránu.

——————————————————————————————

*1M 5.29

**1M

***Ž74.13

****Ez1.22

*****Iz44.6

******Prísl10.25

פרק ראשון

:

תאנא ספרא דצניעותא ספרא דשקיל במתקלא:

תאנא דעד דלא הוה מתקלא. לא הוו משגיחין אפין באפין. ומלכין קדמאין מיתו. וזיוניהון לא אשתכחו וארעא אתבטלת:

עד דרישא דכסופא דכל כסופין לבושין דיקר אתקין ואחסין:

האי מתקלא תלי באתר דלא הוי. אתקלו ביה אינון דלא אשתכחו. מתקלא קאים בגופיה. לא אתאחד ולא אתחזי. ביה סליקו וביה סלקין. דלא הוו והוו ויהויין:

סתרא גו סתרא אתתקן ואזדמן. (א) בחד גלגלתא. מליא טלא דבדולחא. (ב) קרומא דאוירא אזדכך וסתים איהו [בנ”י תי’ איהו ליתא] (ג) עמר נקי תליין בשקולא [בנ”י אינון עמר כו’]. (ד) רעוא דרעוין אתגליא בצלותא דתתאי. (ה) אשגחא פקיחא דלא נאים ונטיר תדירא. אשגחותא תתאה באשגחותא דעילאה בנהירו דביה. (ו ז) תרין נוקבין דפרדשקא ואתער רוחא לכלא:

בראשית ברא אלהים את השמים ואת הארץ שתא. בראשית ברא שית עלייהו. כלהו לתתא ותליין משבעה דגלגלתא דעד יקירו דיקירותא. והארץ תניינא לאו בחושבן והא אתמר ומהאי דאתלטיא נפקא דכתיב מן האדמה אשר אררה ה’:

היתה תהו ובהו וחשך על פני תהום ורוח אלקים מרחפת על פני המים תליסר תליין בתליסר דיקירודיקירותא. שתא אלפי שנין תליין בשתא קדמאי. שביעאה עלייהו דאתתקף בלחודוי ואתחרב כלא בתריסר שעתי דכתיב היתה תהו וגו’. תליסר יקים לון ברחמי ומתחדשן כקדמיתא וקמו כל אינון שתא. בגין דכתיב ברא ולבתר כתיב היתה דהא הות ודאי ולבסוף תהו ובוהו וחשך ונשגב ה’ לבדו ביום ההוא (ישעיה ב’):

גלופי דגלופין בחיזו דחויא אריך ומתפשטאן לכאן ולכאן. זנבא ברישא רישא אחזר (נ”י אחורי כתפין) אכתפין. אעבר וזעיר נטיל וגניז. (נ”י אעבר וזעים נטיר וגניז) חד לאלף יומין זעירין אתגליא קולטרא בקטרוי סנפירא בעדבוי. אתבר רישיה במיין דימא רבא דכתיב (תהלים ע”ד) שברת ראשי תנינם על המים. תרין הוו חד אתחזרו תנינם קע כתיב חסר. ראשי כד”א (יחזקאל א’) ודמות על ראשי החיה רקיע:

ויאמר אלקים יהי אור ויהי אור. היינו דכתיב (תהלים ל”ג) כי הוא אמר ויהי הוא בלחודוי ויהי בלחודוי. לבתר אתחזרו חד י’ה’ו’י’ י’ה’ו’י’י’ בתראה שכינתא לתתאה. כמה דה’ שכינתא אשתכח ובחד מתקלא אתקלו:

והחיות רצוא ושוב כדכתיב וירא אלקים את האור כי טוב. אמרו צדיק כי טוב (ישעיה ג’). האי במתקלא סלקא קדמאי בלחודוי וכלא לחד אתחזר וא”ו:

אחתא ומודעתא כלילן דא בדא בי”ה כתרין רחימין דמתחבקין. שתא נפקין מענפא דשרשא דגופא. לישן ממלל רברבין לישן דא סתים בין י”ה. דכתיב זה יאמר לה’ אני וזה יקרא בשם יעקב. וזה יכתוב ידו לה’ ובשם ישראל יכנה יכנה ממש. זה יאמר לה’ אני אחתא וכלא אתמר ביק”ו כלא כלילן בלישן. סתים לאימא דהא אתפתחת ליה דנפיק מינה אבא יתיב ברישא אימא באמצעיתא ומתכסיין מכאן ומכאן ווי למאן דגלי ערייתהון:

ויאמר אלקים יהי מארת ברקיע השמים שליט דכר בנוקבא (בנ”י שליט דכר בנוק’ שלימו דכר ונוק’ דכתיב) דכתיב (משלי י’) וצדיק יסוד עולם. נהיר יו”ד בתרין ונהרי ומעבר לנוקבא. אתייחד יו”ד בלחודוי ובתר כן סליק בדרגוי לעילא לעילא. אתחשכת נוקבא ואתנהירת אמא ומתפתחא בתרעוי. אתא מפתחא דכליל בשית ומכסייא פט פתחהא. ואחיד לתתא להאי ולהאי ווי למאן דגלי פתחהא:

 

 

LECH LECHA 5. – ZMENA MENA Z ABRAM NA ABRAHAM

Keď Boh oznamuje Abramovi (hebrej. čítané Avram)zmenu mena na Abraham (čítané Avraham) , označí sám seba termínom EL ŠADAJ (   ydv la ) – Boh Všemohúci.

Biblická kritika uvádza, že napriek prekladu “Všemohúci”, pôvodný význam tohto Mena je neznámy.

Možno

  • pochádza z akkadského slova ŠADU = vrch a myslí sa tým ten, ktorý je na Božom vrchu
  • súvisí s menom kanaánskeho božstva polí a stepí z jedného ugaritského textu
  • či ugaritským termínom pre “hruď*“, prsia”evokujúc tak božstvo plodnosti miestneho rázu
  • hľadať súvis s hebrejským “sade” ( hdf) – pole (a zase tá plodnosť)
  • alebo je odvodené z hebrejského slova ddv ((š(šin, dalet, dalet)=ničiť v kontexte s Iz 13.6 a Joel 1.15, kde text vyjadruje pustošenie.
  • šad” sú ale aj* hebrejsky prsia, a to ako ženské (životodárne) tak aj mužské (ochranné a bojovné), zato “šed” je démon (pl. šedim) a šadaj by tak mohlo znamenať “naša hruď”, odkiaľ srší aj materské mlieko aj násilie a teda kde sa ukrýva aj “človek” aj “démon”. A v týchto prsiach sa dal Všemohúci poznať  Abramovi– tj. EL ŠADAJ s číselnou hodnotou 345, totožnou s číselnou hodnotou mena MOŠE (hebrej. Mojžiš), ale aj mena HAŠEM, ktoré sa používa na vyslovenie Tetragrammatonu ( ydv la = hvm =  koncové mvh= 345 ).

Meno ŠADAJ sa píše na mezuzu visiacu na pravej zárubni dverí. Jeho akrostich má plné znenie “šomer daltot Jisrael” = strážca dverí Izraela.

Hebrejčina chápe termín v zmysle všemohúcnosti. Jedná sa o jednu zo štyroch vlastností Boha (múdrosť, láska, všemohúcnosť a nesmrteľnosť). Štvorka v kabale symbolizuje najvyššie číslo, ktorým bolo všetko tvorené a teda aj vďaka týmto štyrom vlastnostiam. Dalo by sa do toho  samozrejme zakomponovať aj štvorpísmenné meno Božie JHWH.

Písmeno ŠINv ) značí podľa tradície ZUB. To bol jeho pôvodný hieroglyfický znak.  Zub hryzúci potravu k tomu, aby bola strávená a spracovaná a umožnila tak pokračovať v živote. Duchovne takto “žujeme” dojmy, pocity, slová a vzťahy. Aj praotcovia “žuli” množstvo udalostí, ktoré boli pre nich nepochopiteľné (syn neplodnej Sáry, obetovanie Izáka, Jákobov nočný boj).

Tri kvapôčky v písmene ŠIN – tri “jody”  (  y y y ) symbolizujú tak Izraela, Jákoba a Ješurun. Všetky tri sú tak spojené v jednom písmenku. Akoby toto ŠIN bolo synonymom trojnosti Izraela (Koheni, Levíti, Izrael). Samo ŠIN značí “nebesá” – šamajim, ktoré symbolicky púšťame cez dvere “dalet” ( d ) – druhé písmeno mena ŠADAJ, do nášho sveta. Samo JODy ), strojené v troch kvapôčkach ŠIN, symbolizuje 10 skúšok, ktorými prešiel Abrahám. Ináč je to ruka “dávajúca”, ruka Božia, starajúca sa o Izrael poskytujúca ochranu, potravu, milosť, poznanie, spásu…ruka, ktorou analogicky dávame aj my, keď sa snažíme podobať Bohu (Ja som svätý, buďte aj vy svätí – 3M 11.4, 19.2, 20.26).

EL ŠADAJ je Boh, ktorý začína s človekom viesť rozhovor. S rodom patriarchov je spriaznený ako Priateľ, Brat, Otec, Príbuzný (porovnaj nižšie s významom slova “am”). Je skrytý a predsa blízky. I z teoformných mien je cítiť spriaznenosť a spríbuznenosť Abímelech =môj otec je kráľ; Achíram=môj brat je vznešený pričom pod otcom a bratom je treba vnímať samotného Boha. Vyžaruje z nich až intímna spojitosť.

Midraš Berešit Rabba (46.2) vysvetľuje meno Šadaj tak, že ide o zloženú formu šin –  v , tzn. skrátenú formu vzťažného zámena “ktorý” – ašer (   rva  )  a slova “daj” ( yD) s významom “dostatok”, kedy EL ŠADAJ nadobúda význam ”Boh, ktorý je sám sebe postačujúci. Raši to komentuje ďalej tak, že je Bohom, ktorý stačí a postačuje na udelenie svojho milosrdenstva a ktorý má dostatočnú moc dať všetko, čo je potrebné.

Ale vráťme sa k zmene Abramovho mena. Vysledovať dôvod tejto zmeny je dosť problematické. Pôvod mena Abram je nutné hľadať v aramejskom mene ABIRAM, pretože ako vieme Abramovi predkovia boli Aramejci, pochádzajúci z chaldejského Uru (1M 11.28) a slúžili mesačnému božstvu Nannarovi (slnečné božstvo malo svätyňu v Babylone).  Aj v 5M sa bez okolkov priznáva: “Môj otec bol blúdiacim Aramejcom, zostúpil do Egypta, žil tam ako cudzinec s malým počtom osôb a stal sa veľkým, mocným a početným národom” (5M 26.5).

Konvertiti na judaizmus dodnes ku svojmu novozvolenému menu pripájajú slovné spojenie ”ben Avraham” – “syn Abrahámov”, lebo Abrahám sám o sebe nebol Židom v takom ponímaní, ako sa berie dnes. V podstate bol vlastne prvým konvertitom, pretože skôr, než začal uctievať jediného Boha, neskoršie nazývaného Bohom Izraela, patril do rodiny, v ktorej sa uctievali bôžikovia a už spomenuté božstvo Nannar.

Meno ABIRAM sa prekladá: “Otec je vznešený”, alebo “Môj otec je Baal” (Abi=môj otec; ram=vznešený, popr. baal).

Pojmom Baal sa v aramejskom prostredí označoval termín “pán”, “majiteľ”, “manžel”. Dodnes sa zachovalo i v súčasnej hebrejčine s ekvivalentným významom – “manžel”, “účastník” “majiteľ”, “vlastník”. Okrem toho sa týmto termínom označovalo na tú dobu dosť rozšírené božstvo – Baal, boh plodnosti a života, búrky a dažďa, ktorý postupne získaval čoraz väčšiu pozornosť oproti ostatným božstvám.

Nakoľko je aramejčina a hebrejčina vo veľmi blízkom vzťahu a oba jazyky patria do tej istej jazykovej skupiny, je ľahké odvodiť význam mena Abram i priamo z hebrejčiny, ktorej odtienky neskôr nabralo.

Tu sa prvá časť mena “av” prekladá ako “otec” a druhá “ram” ako “vznešený”. Základom pre ostatne menované slovo je slovesný kmeň RHM  ( shr) (byť hrdý,pyšný, vyvýšený, vznešený…).

To znamená, že meno Abram malo podobný význam ako aramejské meno Abiram. Na základe Abramovho východu z krajiny svojich predkov i Božej zmluvy s ním (1M 17.5), bolo nutné jeho meno zmeniť na “Abraham”, ktoré sa prekladá viacerými spôsobmi – “otec zástupov”, “otec mnohých”, “otec množstva”, alebo “otec hlučiaceho davu”.

Zmena druhej časti mena “ram”  na “raham”, nie je v hebrejčine nijak zvlášť doložená, každopádne má však súvis so štvrtým veršom sedemnástej kapitoly knihy Genesis: “…vehájijá leav hamón gójím…” – “…budeš otcom chýrneho (hučiaceho, zoskupeného) davu národov…”(1M 17.4).

Slovo “hamón” sa z hebrejčiny prekladá ako “dav, zhluk, hluk, šelest, šumenie, sláva, chýr..”. Spojenie “hamón gójím” sa prekladá buď  ako “chýrne národy”, poprípade “mnohé národy”, alebo “početné národy”, či “davy národov”, a pod.

Samotné meno Abraham, keby sme chceli rozložiť, dostaneme: “av”=otec; “raham”=to by sme mohli(ale!) čiste hypoteticky rozložiť na “rav” = mnohý a “hamón”=chýr, dav, zhluk, huk. Túto analýzu berte prosím za čisto hypotetickú špekuláciu, ku ktorej som došla na základe určitých faktov a znalostí. Z nej by sme potom mohli dostať syntézou výsledok, ktorý by mohol znieť: “otec mnohých hučiac zoskupených chýrnych davov”, čiže, povedané zrozumiteľnejšie – “otec hlučiaceho davu národov”(tak ako uvádzajú preklady), alebo ešte jednoduchšie – “otec mnohých národov”.

Možno by sme mohli vidieť koncovku “-am” samostatne stojacu a v nej, odhliadnúc od nezmyselného doslovného spojenia predchádzajúcich “-rah-“, hebrejské slovo “am”, prekladané slovom ľud. V Svätom Písme sa toto slovo vyskytuje nesmierne veľa krát a to v rôznych významoch. Je tiež súčasťou mnohých známych mien, napr. Jarobeám, Rachabeám a pod.

Pojem “am” vo väčšine semitských jazykov označuje pôvodne kolektív, alebo skupinu ľudí, spriaznených príbuzenským vzťahom a to po otcovskej línii. Pritom veľkosť daného spoločenstva nie je nijak podmienená. Jedná sa tým viac-menej o vyjadrenie vzťahu.  Podobu vzťahovosti, o ktorej hovorím možno vidieť aj v množstve biblických miest.

Zvláštnym príkladom sú tzv. teoformné vlastné mená, čiže mená úzko súvisiace s Bohom. Napríklad: Ammiel=môj otcovsky príbuzný je Boh, alebo Ammíšaddaj=môj otcovsky príbuzný je sám Boh Všemohúci –Šadaj a pod.

Nakoľko ale slovenčina nepozná množné číslo od slova “ľud”, je termín “am” prekladaný ako národ aj keď by sa viac hodil termín ľud a termín národ by sa zas spätne do hebrejčiny mal preložiť skôr termínom gój. Používanie slov “am” a “gój” vyplýva v hebrejčine z kontextu (ďalej vysvetlím), čo v jednotnom preklade do slovenčiny jediným termínom “národ” priniesol v minulosti prekladové nezrovnalosti až duchovnú predpojatosť, kedy po napasovaných vyštylizovaných prekladoch “gój”= pohanský národ (neviem, ako prekladateľ prišiel k tak šialenému zneniu!), viedlo nakoniec k rozvoju antisemitizmu, pritom, židia nikdy nehovorili o ostatných národoch ako o pohanských, len ich označovali špecifickým termínom vyplývajúcim z pravidiel hebrejskej gramatiky.

Slovo “gój” je špecifický hebrejský termín, ktorého etiológia sa presne vypátrať nedá, jednoznačne však možno povedať, že  “am” označuje spoločenstvo ľudí z vnútorného pohľadu (príbuzenský vzťah), kdežto pojem “gój” sa na spoločenstvo díva z vonkajšieho smeru a to vždy prihliadajúc na konkrétne miesto, poprípade spôsob organizácie konkrétnej spoločnosti. Niektoré preklady Písma sv. prekladajú tento termín slovom “pohania”. Podľa mňa je tento spôsob prekladu zavádzajúci a len z vrodenej tolerantnosti sa radšej k pravdepodobnému zneužitiu určitými kruhmi, práve tohto prekladu, nebudem bližšie vyjadrovať. Každý, kto sa s touto problematikou a problémom vzťahov medzi Židmi a okolitým svetom (prihliadajúc na historické okolnosti) zaoberal, alebo s ňou prišiel do styku, sa hravo dovtípi, o čo niektorým ľuďom išlo a čo mám na mysli.

Nie vždy sa dá držať prekladu “am” = ľud, “gój” = národ mechanicky, a často na základe textových a kontextových špecifík, je možné tieto slová prekladať rôzne, a dokonca aj ako synonymá.

Obecne však možno termínom “gój” označiť neizraelské národy i napriek tomu, že v Písme sv. je takto často nazývaný aj samotný Izrael, hlavne v prípadoch, kedy je o ňom hovorené ako o jednom z mnohých národov, prichádzajúcom s okolitými národmi  do kontaktu, či už mierového, alebo vojnového. Kdežto termín “am” je častejšie používaný priamo v súvislosti s Izraelom, ako  ľudom Božím, poprípade “am kadoš” – “ľudom svätým” (5M 7.6, 14.2, 26.19 atď.), ktorý je odvodený od vzťahu Izraela k Bohu, nie od možného faktu svätosti, ako národnej vlastnosti. Mimochodom, svätosť nie je nadprirodzená vlastnosť, ako ju chápe napr. kresťanstvo, ale definuje “oddelenosť” (viď. článok AM SEGULA – VYVOLENÝ ĽUD).

Izrael je termínom “gój” predovšetkým označovaný práve  v Abrahámovom zasľúbení (preto to tu takto podrobne rozvádzam) – “…urobím ťa národom veľkým (…gój gadól…) – 1M 12.2, podobne ale aj v zasľúbení Jákobovom a Mojžišovom (1M 18.18), alebo v prípadoch kolektívneho poklesku, kedy sa Izrael niečím voči Bohu previnil (…že tento národ (gój) je tvojim ľudom(am)…-2M 33.13).

Izrael ako “gój” je povolaný zo všetkých národov k službe Bohu, ako zástupca všetkých ostatných národov.

Keď teda bolo Abramovi zmenené meno na Abraham, bolo to s prihliadnutím na to, že ku konečnému zhromaždeniu po stránke duchovnej a náboženskej v olam ha-ba (svet, ktorý príde), dôjde na úrovni všetkých národov, nie len Izraela. A tu si opäť pripomeňme 15-ty verš 17-tej kapitoly knihy Genesis (1M), kde sa hovorí: “…vehajittá leáv hamón gójim.” = “…a budeš (staneš sa) otcom hlučiaceho (možno by sme mali chápať vo význame “žijúceho”) davu národov”.

Talmud (TB, Berachot 13a) hovorí o mene Abram  ako o vyjadrení dovtedajšieho postavenia patriarchu, keď bol ešte otcom ARAMU, svojho rodiska. Nové meno Abraham podľa Rašiho vyjadruje už jeho nové postavenie = otec mnohých národov.

Podľa Sefer ha-bahir (§6) je dôvodom rozšírenia Abramovho mena o písmenko HE stvorenie človeka na Boží obraz (1M 9.6) – doslovne “v Božom obraze” – becelem Elohim.

Kniha Bahir považuje za dôvod rozšírenia Abramovho mena fakt, že sa tým momentom sa Abram stáva, teraz už ale Abraham, praotcom “množstva” (1M 17.15) a teda množstvo jeho potomkov hraničí s počtom hviezd a zrniek piesku (1M 13.16, 15.5). Avšak táto poznámka býva považovaná za pochybnú a len akýmsi medzistupňom medzi §5 a §7, pojednávajúcimi o biblických veršoch 4M 33.23, Job 11.9 a Joz 15.18.

Podľa §6 má novovzniknuté meno Abraham číselnú hodnotu 248 (  a =1,   b =2,   r =200,   h=5,  koncové m=400), zodpovedajúcu číselnej hodnote slovného spojenia “becelem Elohim” (na obraz Boží), ktoré zodpovedá histórii stvorenia človeka, ktoré sa ako dôvod zmeny mena uvádza hneď nato. Vo všeobecnosti je to jedna zo základných tém, na ktorých stojí množstvo pôvodných midrašických textov. Podobne ako sa o probléme hovorí aj v hagade a neskôr vo všeobecnosti aj v samotnej kabale, ktorej základ tvoria práve midrašické texty, lebo na nich vznikla (prameň pre §6 knihy Bahir poslúžil talmudický traktát Nedarim 32b).

Podľa inej starej tradície má znak HE dvakrát obsiahnutý v najsvätejšom Božom Mene význam tohto sveta (olam ha-ze) v protiklade k JOD, ktoré symbolizuje svet budúci (olam ha-ba). HE je tak bránou spájajúcou dva svety. Doplneným písmenom HE je Abram zvelebený a stáva sa Abrahamom a  za asistencie obriezky (o tej nabudúce) je povolaný k spoluzodpovednosti za tento svet.

Číselná hodnota znaku JOD Božieho Mena  (JHWH)  je 10 a je dvojnásobnou hodnotou znaku HE. Keď Všemohúci premenoval Abrama a Sarah na Abrahama a Saraj, zvelebil Abramovo meno o to HE, o ktoré umenšil číselnú hodnotu mena Sarah na Saraj. A toto JOD spája Abrahama a Saraj, už ako plodný pár,  spája tak mužské a ženské a vedie k zjednoteniu vo svete budúcom (olam ha-ba).

© chanele

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004, súkromné vydanie)
  • Kresťanská revue 1993, č.6, 7)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • M. Bič:Ze světa Starého Zákona (1986)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • L. Moučka: Sefer Jecira (1993)
  • B. Pípal: Hebrejsko-český slovník ke SZ (1974)
  • V. Trabalka: Prvý hebrejsko-slovenský slovník(1996)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (1993)
  • Biblia Hebraica Stuttgartensia of Kittel (1990)
  • Das Buch Bahir (1923)
  • A. Kaplan: Bahir (2008)
  • Encyklopedie Bible (1992)
  • Slovník biblické teologie (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesis (2008)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (2001)
  • midraš Berešit Rabba

Súvisiace články:

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

ÚVOD: V judaizme je zvykom čítať každý týždeň  na šabat v synagóge tzv.  sidru alebo parašu – týždenný oddiel Tóry, ktorý sa dopĺňa čítaním z Prorokov (haftara), ktoré tématicky súvisí s konkrétnou sidrou.

Takto sa stane, že za celý kalendárny rok sa prečíta celá Tóra (5. kníh Mojžišových). Znamená to teda, že Tóra je rozdelená do približne rovnako dlhých oddielov, v počte týždňov v roku.

S čítaním sa začína na sviatok Šemini aceret , slávený na jeseň po sviatku Sukkot  a pokračuje sa celý rok, až je čítanie Tóry uzavreté Novým Rokom, Vysokými sviatkami a už spomínaným osemdňovým sviatkom Stánkov.

Sidra Berešit, keby sme ju chceli zhrnúť do hesiel, hovorí o nasledovnom:

  • Stvorenie sveta a človeka
  • rozprávanie o raji, prvom hriechu, a vyhnaní z raja
  • príbeh Kaina a Ábela
  • zoznam patriarchov pred potopou
  • správa o nefilim

Spraviť komentár k celej sidre je dosť obsiahly materiál (a to v žiadnom z nasledovných článkov neobsiahnem úplne všetko), preto budem každú sidru podľa potreby členiť do niekoľkých častí.

                                            *      *      *

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

Stvorenie sveta nevnímal pôvodný staroveký  judaizmus ako kresťanské absolútne ex nihilo “z ničoho”, tento pojem sa do judaizmu dostal až v období vzniku Makabejských kníh (2Mak 7.28). K stvoreniu došlo na dvoch úrovniach, duchovnej a materiálnej. Tradícia učí, že išlo o proces založený na desiatich číslach a 22 písmenách (článok: 32 cestičiek múdrosti ) hebrejskej abecedy. Písmená, vyjadrujúc zvuky, sa stali nástrojom stvorenia, reč je teda chápaná ako hybná sila celého bytia, Boh slovom tvoril svet (“…a Boh riekol…”). Čísla ako potencie kvantity  charakterizujú priestor určený na stvorenie.

V momente stvorenia sa prepojila večnosť s časom, ktorý dovtedy neexistoval, duch s hmotou (človek) a nekonečné s konečným.

Pre akt stvorenia sa v kabale aj v judaizme používa termín Ma´ase berešit a zahŕňa rôzne “špekulácie” (v tom dobrom slova zmysle) rabínov o počiatku tohto sveta a sú útržkovito zaznamenané v Talmudoch, midrašoch a hlavne v spise Sefer Jecira. Tá, ako jedna z troch základných kníh kabaly, chápe reč ako vytvorenie substancie, z ktorej boli sformulované písmená, následne z nich slová, z ktorých sa nakoniec stali hmotné veci.

Podľa Sefer Jeciry je svet plný duchovnej látky a duchovných bytostí na rôznych úrovniach – od jemnohmotnej až po hrubohmotnú – matériu. Týchto úrovní je veľa, dalo by sa to prirovnať k skupenstvám vody: vodná para, voda, kryštalický ľad, kubický ľad, amorfný ľad. Stále ide o tú istú látku, ale v rôznych úrovniach limitovaných podmienkami priestoru.

Duchovná látka a duchovné bytosti prechádzajú týmito úrovňami podľa určitých zákonitostí (napr. vstup duše do tela), ale ako sa to deje, to nikto nevie, rovnako ako nepoznáme podstatu princípu prechodu vôle pohnúť rukou až po samotný pohyb (článok: Veda a zázraky z lokality EMUNA/Chanele4).

Verí sa, že všetko negatívne je stvorené z ničoho , kdežto všetko pozitívne je stvorené  z Boha.

Ak sa vrátime k myšlienke, že sidra Berešit, pojednávajúca o stvorení sveta, sa číta bezprostredne po oslavách židovského Nového Roku – Roš Hašana, ktorý nazývame aj “narodeninami sveta” a zároveň na záverečný deň sviatku Sukkot, ktorý je zhodou okolností úzko previazaný s “vodou”, dostaneme zaujímavé paralely.

Na sviatok Sukkot je zvykom čerpať vodu (Mišna, Suka 4.9). Robilo sa tak v chrámovom komplexe. V tieto dni sa tiež do modlitieb pripája prosba za dážď (v Izraeli začína obdobie dažďov). Tóra je prirovnávaná k dažďu (5M 32.1-2), k vode ju prirovnáva aj Ámos (8.11). Aj pri stvorení sa “…Duch boží vznášal nad vodami…”, pričom Duch zodpovedá ohňu. Aj nebesá ŠAMAJIM sú zložením ohňa EŠ a vody MAJIM. Na sefirotickom strome ILLAN zodpovedá ženský stĺp elementu vody a mužský stĺp elementu ohňa.

Vo svete chaosu (tohu), ktorý predchádzal dnešný svet nápravy (tikun), malo pôsobisko Božie Meno “EMEŠ”, tvorené “tromi matkami” – písmenami MEM, ŠIN a ALEF. Toto Meno potom vo vesmíre nápravy nadobudlo znenie Tetragrammatonu  – JHWH.

EMEŠ je tiež označenie atramentovej černi, ktorá existovala pred stvorením vo svete chaosu, skôr než boli vyvolané k životu sefiry.

ŠIN zodpovedá príčine

MEM následku

a ALEF syntéze predchádzajúcich dvoch.

Adept kabaly vstupuje na začiatku do sveta/vesmíru chaosu a potom, už ako zasvätenec, do sveta/vesmíru nápravy.  Spočiatku vníma sefiry v zmätených obrazoch – chaoticky. Postupne ich začne vnímať v podobe “parcufim”, podobných človeku (mentálny golem).

MEM zodpovedá tiež VODE, vedomiu Chochma a strane zásluh

ŠIN zodpovedá OHŇU, vedomiu Bina a strane dlhov

ALEF zodpovedá VZDUCHU a spravodlivému a nestrannému súdu

Podľa kabaly, tvoril Boh tento svet skrze svoje Meno. Ak vo svete “tohu” bolo toto Meno EMEŠ, neprekvapuje, že tvoril prostredníctvom “ohnivých vôd”, či inými slovami – prostredníctvom “pralátky”, ktorú smieme v kabale nazvať tiež termínom “šamajim” – čoby ohnivé vody.

Midraš popisuje Tóru ako “biely oheň napísaný na ohni čiernom” (Sifrej k 5M 33.3) a hovorí sa o nej ako o “zákone z ohňa” EŠ DAT (5M 33.2) a počas spomínaného obradu čerpania vody “…zbožní muži dobrých skutkov tancujú s ohňovými pochodňami…” (TB, Suka 5.1-4). Tóra teda spája v sebe vodu a oheň, čiže nebesá. Nebesá sa v nej zrkadlia a i nebo i more je modré a tak ako voda dáva a udržiava život, i Tóra má rovnaké vlastnosti.

Slovo Berešit sa používa na označenie začiatku časového obdobia v rámci celkového času. Okrem 1M 1.1 je použité aj v 5M11.12 a Jer 26.1. Z textu je zrejmé, že sa jedná o počiatok času vo všeobecnosti a nie len nejakého časového úseku.

Tóra nezačína prvým písmenom hebrejskej abecedy – písmenom ALEF, ako by sa očakávalo, ale v poradí druhým – písmenom BET, ktoré zodpovedá číslovke 2 a teda dualite sveta hmotného. Zodpovedá tiež slovu BERACHA – požehnanie, s ktorým bol svet tvorený. Posledné písmeno Tóry je TAV a keď od tohto písmena v slove Berešit rátame 50 ďalších písmen, nájdeme písmeno WAW, potom ďalších 50 písmen a dostaneme REŠ a nakoniec ďalších 50 písmen a prídeme k písmenu HE. Spojením všetkých štyroch písmen dostaneme kľúčové slovo TÓRA a práve za pomoci Tóry bol podľa tradície svet stvorený. Rambam (rabín Nechunja) dokonca učil, že slovo REŠIT treba chápať nie ako POČIATOK ale ako MÚDROSŤ a teda:”…múdrosťou stvoril Boh…”. Pod múdrosťou chápe judaizmus samozrejme Tóru.

Keď preskupíme písmená slova “keď boli stvorené” – ” hebr. behitvaram, dostaneme slovo beavraham, tj.  “pre Abraháma” bol tvorený svet, ako to vysvetľuje midraš,. V slove je písmeno HE z mena praotca, napísané menšie ako ostatné písmená a to svedčí o tom, že písmeno HE bolo do jeho mena doplnené dodatočne (Avram – Avraham; článok: Abrahámov pôvod ). Midraš to vysvetľuje aj tak, že Boh tvoril svet aj písmenom HE, lebo je napísané:”…On stvoril končiny zeme, neukoná sa ani neunaví…”(Iz 40.28, GnRb12) a písmeno HE je jediné písmeno, ktoré sa vyslovuje bez námahy, nie je potrebné pri jeho vyslovení ústa otvárať ani zatvárať.

O siedmych dňoch stvorenia som písala už v článkoch Sedem dní stvorenia, Stvorenie svetla,  a Stvorenie, preto považujem za zbytočn duplicitu  ich sem nanovo prepisovať a teda odporúčam v tomto zmysle prečítať si ich ešte raz a tak si občerstviť, či prehĺbiť znalosti.

Pokračovať budem prvou zmienkou Božieho Mena JHWH  v prvých veršoch sidry Berešit. Pôvodné znenie týchto štyroch písmen bolo s najväčšou pravdepodobnosťou JaHWe alebo JiHWe. Masoreti s úctou k Menu, zaviedli jeho čítanie v znení  ADONAJ (Môj Pán; skrátene Pán), ktorého samohlásky vpisovali priamo pod JHWH, takže toto dostalo punktáciu slova ADONAJ tak, že sa podľa pravidiel hebrejskej gramatiky zložené šewa skrátilo na obyčajné šewa a cholem nad dalet sa zamlčal. Tento prepis sa neskôr v 16. stor. n.l. v kresťanskom svete začal omylom z neznalosti veci čítať ako JEHOWAH. Takto sa ale Tetragram nikdy nečítal. Samohlásky slova ADONAJ pod JHWH boli medzi Židmi len (!) nápovedou, že slovo treba nahrádzať čítaním slova ADONAJ.

V prípade, že v Tóre stojí pri JHWH už slovo ADONAJ, Tetragram nadobúda vokalizáciu slova ELOHIM, ktorá opäť znamená, že ho treba pri čítaní vymeniť za slovo ELOHIM.

Meno JHWH je symbolom Božej Milosrdnosti (JHWH vyviedol Izrael z Egypta…) a meno ELOHIM zas spravodlivosti. JHWH je Boh činu, ELOHIM sa manifestuje v prírode (…na počiatku stvoril Elohim…).

Meno JHWH je odvodené od slovesa BYŤ (haja; archaická podoba je hava) a vyjadruje sa ním ako minulosť, tak prítomnosť a aj budúcnosť. HAJA – bol; HOVE – je; JIHWE – bude.

Cez JHWH vnímame Božiu Večnosť, či Božie “státie” mimo čas. JHWH nie je meno v pravom slova zmysle. Keď sa Mojžiš pýtal Boha na jeho meno, aby vedel Izraelitom povedať, ktorý Boh ho za nimi posiela, Boh povedal: Som, ktorý SOM – Ehje ašer ehje. Opäť sloveso BYŤ, tentokrát v 1.os.imperfekta – ja budem, ktorý budem. Boh nehovorí svoje meno, Boh sa charakterizuje ako jediný, ktorý bol, je a bude. Izraelský Boh je vlastne bezmenný Boh (S. Kushner) – je to čisté Bytie a vďaka svojej jedinnosti, nemusí byť pomenovaný, lebo Ho nie je nutné odlišovať od iných božstiev, nakoľko tie neexistujú.

-chanele-

SÚVISIACE ČLÁNKY:

MIDJÁNCI A BOH JHWH

MIDJÁNCI A BOH JHWH

Národ Midjáncov je odvodený od Midjana, syna Abrahama  a Ketúry (1M 25.2). On a jeho päť súrodencov boli jeho zakladatelia. Išlo o národ živiaci sa obchodom a vlastniaci vlastné ťavy (1M 37.28, 36; Sd 6.5, 8.21; Iz 60.6). Podľa Tóry to boli práve oni, ktorí predali Jozefa do Egypta, keď ho predtým vytiahli z cisterny, do ktorej ho hodili jeho vlastní bratia (1M 37.28, 36). Ak porovnávame 1M 37.28 a 1M 37.36 zistíme, že buď boli Midjánci totižní s Izraelcami (? jeden z ich prakmeňov? minimálne boli ich priamymi príbuznými cez Abrahama ), alebo došlo pri kompilácii a redakcii židovských posvätných textov v 6.stor.p.n.l., k omylu z nepresnosti.

Lokalizovať presne krajinu Midjan je obtiažne, pretože Midjanci boli kočovníci bez stabilnej pôdy, na ktorej by žili a naviac sa pohybovali na ťavách, ktoré sú schopné prejsť za krátky čas veľmi veľké vzdialenosti. Predpokladá sa, že sa usídľovali niekde medzi Moábom a Edómom, medzi Akabským zálivom a Červeným morom.  Dnes by tak ich územie bolo súčasťou západnej časti Saudskej Arábie, Južného Jordánska a Izraela.

Robili vpády z východného Jordánska (Sd 6.3) – vtedy možno sídlili východne od Akabského zálivu, ale podľa inej biblickej zmienky (1Kr 11.17) edómsky princ Hadad ušiel práve cez Midjan do Egypta. Ich vpády bývali vedené tiež z východu do západného Jordánska (Sd 6.33, 7.1; 4M 31.1-12).

A práve pri pobyte Mojžiša v Midjáne, kam utiekol po zabití Egypťana, sa stal Mojžiš zaťom midjánskeho kňaza Reuela (2M 2.16-22) stotožňovaného s Jetrom  (2M 3.1). No a tento jeho pobyt sa stal obdobím Božieho zjavenia na hore Horeb (2M 3.2-6) a jeho povolania (2M 3.7-10) vyviesť izraelský ľud z Egypta (spory o lokalizáciu hory Horeb viď. článok  Hora SINAI – vrch HOREB ).

Len sa predpokladá (nie je to z textu zjavné), že Jetro bol kňazom boha JHWH, toho, ktorý sa dal poznať Mojžišovi – “Som, ktorý som” (“Som ten, ktorý spôsobuje bytie” – JHWH) (3M 3.14-15) a teda v minulosti bola snaha pripísať Božiemu Menu JHWH midjánsky pôvod. Jetro síce uznával Jahweho veľkosť, ale z textu nie je jasné, či je aj jeho Bohom. Bežne to tak ale interpretované býva. Tiež nie je jasné, či vrch Horeb je midjánskou uznávanou svätyňou, alebo sa Boh Mojžišovi na tomto vrchu zjavil náhodne. Ak však berieme do úvahy, že Midjánci sa neskôr spojili s Moábčanmi, aby pomocou Bileáma (viď. článok  BIleám a Bálák ) zlorečili Izraelu, pričom Bálák s najväčšou pravdepodobnosťou uctieval JHWH, alebo ho prinajmenšom rešpektoval, vzhľadom na miestny polyteizmus, je otázne, či Mojžiš naozaj neprevzal midjánske božstvo a nestotožnil ho s Bohom úpraotcov EL-om, pôvodne kanaánskym božstvom.

Ak by bola pravda iná verzia, že Midjánci boli posemitštení árijci, žijúci aj v oblasti okolo ejlatského zálivu (Sd 6-8), bolo by meno starozákonného Boha indoeurópskeho pôvodu (M.Bič: Palestina od pravěku ke křesťanství, II.diel) a bolo by možné ho dokonca stotožniť so staroindickým Jajašom. Podľa 2S 24.16 kúpil Dávid humno Aravnovo, ktorého meno sa v texte SZ mení od ´aravn_a (20.24), cez ´aranja (18) až po písané ´avarn_a (16), div nie priamo na “varuna” árijských Indov a Mittancov. A za Mittancov sú Midjánci niekedy naozaj považovaní.

Protoindovia uctievali boha JAE, JAJE, JAVE či JAUE (B. Hrozný). Biblická etymológia 2M 3.14 “Som, ktorý som” od slovesa HVH – “byť”, bolo možno len ľudským pokusom vysvetliť “cudzie” meno náhodne  pasujúc k slovesu “BYŤ”.

Indické JAJAŠ znamenalo “pútnik” a hodilo sa to na “putujúce Slnko” (tu možno uzrieť inú konšpiračnú teóriu o súvise Mojžiša a faraóna Achnatona, ktorý uctieval slnečný kotúč Aton). Pôvodné protoindické JAE, JAJE, JAVE a JAUE možno “kvázi” počuť v skrátenom ľudovom tvare mena JAHWE ako JAHU, či v menách vlastniacich ho ako koncovku – JA (JAHÚ) alebo predponu JO-(JeHO-).

Ak by sme brali do úvahy možný vplyv aj na Akkaďanov, ich boh nazývaný IAUM-ILU (zač. 2 tisícročia p.n.l.) sa podľa Allbrighta prekladá ako “môj je boh”.Opäť je tam to sloveso “byť”.

Zaujímavé je tiež zdanlivo nesúvisiaci biblický odkaz, v ktorom sa už za Enóša vzývalo Meno Božie (!) (1M 4.26), ale praotcom sa tento dal poznať len ako EL ŠADAJ (2M 6.3). Meno prezradil až Mojžišovi. Na prvý pohľad kontroverzné. Ale čo keď, “Som, ktorý som” je oznámenie, že je tým, v ktorého už kedysi verili a ktorý podľa nich bol a je aj naďalej?

Mimo iné, egyptské správy z 18.-19. dynastie sa zmieňujú o juhokanaánskych kočovníkoch ŠASU, ktorí sú umiestňovaní niekde do Moábu, Edómu a Negevu. Egypťania ich nazývajú sezónnymi kočovníkmi, ale aj banditmi. Donald B. Redford ich stotožňuje s ranými Izraelcami, aj preto, že texty nájdené archeológmi sa zmieňujú o bohu JHV z krajiny ŠASU. Ide o najstaršiu písomnú zmienku o izraelskom Bohu JAHWE a jednom z mála mimo Bibliu a zároveň pripomínajúcu biblickú tradíciu s krajinou Midjan, horou Horeb a božstvom JHWH (W.G.Dever: Kdo byli první Izraelci a odkud přišli?, Volvox Globator 2010).

-chanele_

iná súvisiaca literatúra nezahrnutá do článku: Jozef Štrba: Chronológia hebrejských dejín (Ofsetka, Prievidza 2012, vyd.2)

 

ZÁKLADNÝ KAMEŇ

ZÁKLADNÝ KAMEŇ

Podľa jednej legendy, keď Boh tvoril svet, vytrhol jeden vzácny kameň spod svojho trónu a vložil ho do Priepasti tak, aby jeden jeho koniec  ostal vklinený v zemi a druhý vyčnieval  hore a tvoril tak základy sveta. Na tomto konci je stred sveta, ktorý sa od neho šíri do všetkých strán, spočívajúc na centrálnom bode. Je to Základný kameň – ŠETTIJAH a je na ňom vytesané meno Božie JHWH. Toto slovo znamená tiež “ŠAT JAH” – “Základňa Pána”.

Zem sa okolo tohto kameňa šíri v troch sférach. Prvá obsahuje absolútnu čistotu a jemnosť, ktorá na zemi existuje. Nachádza sa najvyššie nad zemou. Druhá  obsahuje jemnosť a čistotu najjemnejšieho Prachu zo všetkých prachov. Tretia obsahuje to najhrubšie, vrátane najhrubšieho Prachu a obklopujú ju vody Oceánu, ktorý obklopuje celý svet.

Prvá sféra obsahuje Chrám a Jeruzalem až po jeho hradby. Druhá obsahuje celú Izraelskú krajinu a tretia ostatný svet.

Základný kameň je stotožňovaný tiež s obeliskom, ktorý vztýčil Jákob (1M 28.22; 31.45). Jedná sa zároveň o balvan vyčnievajúci zo skaly v Omarovej mešite (Jeruzalem). Podľa hagady sa na ňom malo odohrať obetovanie Izáka i Jákobov sen s rebríkom. Stal sa tiež oltárom pre zápalné obete. Je považovaný za “pupok sveta” a patrí medzi veci, ktoré boli stvorené ako prvé.

Podľa inej tradície žiari všetkými farbami a má podobu zafíru.

Je o ňom napísané: “Stane sa domom Božím.” (1M 28.22).

Kameň má sedem očí (Za 3.9).

A po západe slnka na ňom spočinú Cherubim a spievajú pieseň na Božiu slávu tak, že táto stúpa zdola nahor (Ž 134.1; 125.1; 113.1), a keď nastane ráno, začne spievať Izrael. A kameň posilňujú spevy ako jedných, tak aj druhých. I je napísané: “Môjho ducha vložím do vášho vnútra”(Ez 36.27), “I je to kameň vyskúšaný, základný a drahý” (Iz 28.16). Tiež kamenné dosky Desatora (2M 24.12) sú z neho urobené a to je tajomstvo biblického veršu “Pastier, kameň Izraela” (1M 49.24).

Na Základnom kameni vraj pôvodne v Chráme stávala aj Archa Zmluvy. Keď bola  z Chrámu odstránená, zapaľovali na jej mieste kadidlo. Kým však Archa v Chráme bola, veľkňaz odchádzal z veľsvätyne  vždy za svetla, lebo Archa toto svetlo vydávala.

Po jej odstránení odchádzal veľkňaz z veľsvätyne už vždy len po tme.

– chanele-

zdroje: Zohar  I fol 231a

TB Joma  54b

 

ŠEM HA-MEFORAŠ

ŠEM HA-MEFORAŠ

Jediná oblasť v judaizme kde sa používanie Božieho Mena ako Tetragrammatonu či Šem ha-meforašu zachovalo, je židovská mystika – kabala.

JHWH je v kabalistickej symbolike termínom označujúcim Boha ako “Všemohúceho”. Talmud ho zakazuje vysloviť (Joma 86b) a tak vzniklo známe, avšak nevysloviteľné Meno, známe ako Šem ha-meforaš.

Tento termín bol odvodený od participia slovesa “foraš” = odlúčiť;    či vysvetliť, alebo opísať čosi spôsobom, aby sa to stalo zrozumiteľnejšie (od toho istého kmeňa vzniklo tiež označenie “perušim”= farizeovia, tj. odlúčení, od ľudu sa strániaci).

Toto tak vystihuje, už i beztak   jednu z judaistických téz, že Boh je “večne existujúci” (Zohar, Deuteronomium  127, Jecita IX).

Šem ha-meforaš sa stal jedným z hlavných kabalistických predmetov. Časom došlo k presvedčeniu, že kto toto nevysloviteľné Meno, ktorého pravú a pôvodnú punktáciu už pravdepodobne nikto nepozná, dokáže vysloviť správne, získa tým schopnosť konať prostredníctvom neho zázraky. Podporou tejto viery bol i jeho, veľkňazom vokalizované vyslovovanie raz do roka (Joma 39), i keď podľa určitých prameňov (Raši, Kidušim 71) išlo o recitovanie jeho 12 alebo 42 písmenných variánt. Hovorí o nich aj Zohar (Jetro 79), keď vysvetľuje, že mená ADNJ (Adonaj), JHWH a EHJH (Ehje) ho dávajú dokopy po sčítaní ich 12-tich písmen (alef, dalet, nun, jod, jod, he, waw, he, alef, he, jod, he), ktoré po ich rozložení dávajú 42 hlások.

Avšak, je tu ešte 72-písmenné Meno, ktoré dostaneme sčítaním číselných hodnôt mien JH, JHW a JHWH. Verše 19, 20 a 21 z Ex 14, obsahujú každý samostatne 72 písmen. Ich ďalšou kombináciou (spojenie prvého písmena 19 veršu, posledného písmena 20 veršu a opäť prvého písmena 21 veršu; potom druhého písmena 19veršu, predposledného písmena 20 veršu a druhého písmena 21 veršu, atď.) nám vyjde 72 trojpísmenných kombinácií, čiže Mien Božích (Zohar, Bešalach 52), ktoré slúžili podľa tradície na konanie divov.

Neskoršie kabalistické školy už ale zakazujú používanie Božích Mien. Sám dôvod je často v tradícii odlišný a to podľa názoru jednotlivých učiteľov.

Ari, niekdajší kabalista, v jednom zo svojich textov vysvetľuje problém tromi rôznymi spôsobmi.

Prvým dôvodom je nemožnosť získania popola z červenej jalovice (4M 19.1-22; Joma 2a-2B)potrebného k očisťovaniu sa od kontaktu s mŕtvym. To v dávnych dobách možné bolo, avšak v čase pôsobenia Ariho, to  už bolo minulosťou, nakoľko druhým Churbanom skončili definitívne všetky obetné obrady zmierenia. I keby sa adepti očistili od všetkých ostatných previnení, poškvrna spôsobená dotykom s mŕtvym, by na nich ostala. Preto podľa Ariho, nemožno používať Božie Mená a kto tak predsa len činí, môže tým na seba privolať ťažký trest.

Druhým dôvodom sú chybné dochovania znení Mien na vtedy poznaných i keď údajne účinných amuletoch. Je preto zakázané používať ich či už pri meditáciách alebo iných úkonoch. Smelo by sa tak len vtedy, keby bola správnosť ich výslovnosti zachovaná.

No a tretím dôvodom je fakt vyplývajúci  zo samotného vyslovovania Mien, ktoré privádza vraj  anjelov k tomu, aby sa tým podrobili vôli človeka. Tí ho potom uvrhnú do hriechu tým, že bude naďalej v budúcnosti brať Meno Božie nadarmo i pri iných príležitostiach (paradoxne modlitby a požehnania), nakoľko jeden hriech plodí druhý.

Ako vidíme, každá z možností má čosi do seba a vyzerá to tak, že ozajstný dôvod bude mať rozsiahlejší záber.

Ari pripúšťa, že je dokonca možné, aby človek, praktizujúci vyslovovanie Božích Mien, bol trestu zbavený, lepšie povedané, aby sa naň vôbec nevzťahoval. Stačí (!) ak je bezúhonný, bez hriechu a vtedy Anjel Smrti, pôsobiaci v tomto zmysle ako žalobca, nachádza v človeku priateľa,  ktorého si zamiluje, lebo mu je dovolené používať  Božie Mená beztrestne.

Je otázne, či sa tým len nepotvrdzuje horeuvedené, lebo pri všetkej úcte k veľkým učencom a zbožným (Cadikim), možnosť bezúhonnosti až bezhriechovosti, je u ľudí, a to aj v prípade podľa tradícii existencie36-tich Spravodlivých, viac než nemožná. Avšak, existovali tzv. “Páni Mena” (Ba´alej ha-Šem), ktorí používanie Mien niesli nie len úspešne, ale aj bez následkov.

Správna výslovnosť Mena tak ostala   známa len   určitým zasvätencom a stala sa hlbokým a najväčším mystériom kabaly.

Písmeno JOD, ktorým Meno začína, je základným znakom hebrejskej abecedy a podľa tradície počiatkom každého jedného písmena.Malé, nenápadné, bez neho však neexistuje žiadne iné. Ním sa tvorí. Zostáva navždy začiatkom, spájajúc predchádzajúce z nasledovným, ešte nenarodeným tajomným. Je počiatočnou kvapkou a múdrosť tajomstva v ňom obsiahnutá je miestami čímsi, čo sa nazýva NIČ. Je to nenarodené dieťa, ktoré v sebe obsahuje mystérium nepoznaného. Preto sa vždy múdri spytujú malých detí na to, čo sa cez deň naučili, aby tak prenikli k tajomstvu, lebo sa tiež hovorí: “…na malých školákoch spočíva svet.”. Skrze dieťa odkrývame tajomstvá.

Zároveň je JOD symbolom čísla 10, ktoré otvára bránu do Nekonečna a symbolom slova “ruka” – pripravená jednať. Ruka vedená zhora. Základom nášho   jednania vyvierajúceho ako tá počiatočná kvapka z hlbín sveta.

Kvapka, ktorou Najvyšší prehovára v tekutej forme, lebo všetko sa najprv prejavuje ako kvapalné. I Duch Boží sa vznášal nad tvárami vôd. Neskôr získava tvar pevný – podobu čísel – znamení, ktoré k nám volajú z tajomnej Ničoty a nadobúdajú v našom časopriestore tvar.

JOD a desať skúšok, ktorými musel prejsť Abraham, desať slov Desatora, desať výrokov, ktorými bol stvorený svet, tj. Desať Sefirot. Desiatka je základom všetkého, ostatné je len opakovaním.

Desiatim sefirám zodpovedá desať Božích atribútov, alebo Mien, zodpovedajúcich Božím vlastnostiam.

     Sú to formujúce sa city a kvality. Pravé, absolútne čísla.

Druhé a štvrté písmeno HE, zdvojené okno, ktorými vpúšťame svet za hranicami toho našeho k sebe, do svojho vnútra, nám odhaľuje čosi z toho pred nami i toho po nás.Ním prechádzajú do nášho     sveta posolstvá. Svetlo v našom svete pramení v tom mimo neho a práve HE mu umožňuje medzi oboma prúdiť. Symbolizuje dovŕšenosť sveta, ustavičné bytie.

Jedno HE smeruje zdola hore, druhé zhora dole. Vzťah medzi obomi je oddelený človekom, ktorého symbolizuje písmeno WAW. Je to človek aktu stvorenia, priame spojenie toho, čo je hore s tým, čo je dole. WAW značí hák, háčik a v hebrejčine tiež slúži ako spojka “a”. Spája dve veci. Nebo so zemou. Podľa tradície šesť (WAW) dní stvorenia spojilo svet, ktorý bol pred stvorením a ktorý trvá dodnes.

Tetragrammaton je takto Bytie vo všetkých možnostiach času – minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Úlohou hebrejských slov  nie je len dorozumievanie. A človek je zdanlivo pojidlom     nesúvisiacich vecí.

Aby mohlo niečo vzniknúť, musí sa spojiť mužský aspekt JOD so ženským aspektom HE (JOD+HE=10+5=15=1+5=6=WAW), čím dostaneme spojivko i Božie Meno, ktorého konečná aritmetická hodnota je 8 (10+5+6+5=8), číslo symbolizujúce dvojitú štvornosť, z mystického hľadiska úplnosť a nekonečnosť (na Blízkom Východe často užívaný symbol dvoch prekrývajúcich sa štvorcov s následným vyobrazením osemcípej hviezdy).

Koreň Šem ha-meforašu je, ako som už spomenula identifikovateľný s Menom EHJE (“byť”)a stáva sa východiskom následných 12-tich kombinácií, niekedy tiež nazývaných “12 ukazovateľov mocného Mena”. To je často nazývané tiež magickou formulou života a je samotným tajomstvom tvorivého magického prazvuku, ktorým bol formovaný svet stvorenia.

Jedna z legiend hovorí, že tajomstvo Mena je ukryté na nápise z macévy rabbiho Lowa ben Becalela, pražského Maharala a tvorcu Golema, ktorý tohto oživoval práve za pomoci Šem ha-meforašu, skrátene Šému.

Šém sa nepoužíval len v praktickej kabale pri zhotovovaní rôznych ochranných amuletov, ale tiež ako prostriedok k dosiahnutiu duchovného rastu.

Šem ha-meforaš existuje aj v 72 písmennej podobe, kedy každé z Mien pozostáva z troch spoluhlások a jednoslabičného Božieho Mena EL, či JAH.

Je to vlastne 72 anjelov (či géniov kabaly) zvláštnej pôsobnosti, pričom každému z nich je vymedzený konkrétny čas vlády (hodina, deň, ročné obdobie) i miesto (svetová strana…)a súvisia s niektorým zo štyroch živlov.

Svetom 72 anjelov Veľkého Božieho Mena, je Olam ha-berija,ktorý je  zároveň nazývaný “svet anjelov”, či “svet archetypov”.

Anjele je nutné v judaizme chápať ako Božie činné sily, skrze ktoré sa Boh manifestuje. Nie sú to konkrétne postavy, ako ich vykresľuje kresťanstvo.

Vo svojich funkciách sú samostatní, na základe čoho môžu byť považovaní za samostatné bytosti, avšak v skutočnosti sú len Božími prejavmi na nižšej duchovnej úrovni, do ktorej Boh priamo vstúpiť nemôže a preto na to používa energeticky zhustenejšiu formu svojho prejavu v podobe čohosi, čo nazývame anjele.

Preto, keď sa v Starom Zákone píše o kontakte ľudí s anjelmi, píše sa o tomto ako o stretnutí či rozprávaní sa priamo s Bohom,. Tým je v nich a teda v 72-písmennom Šem ha-meforaši zjavená Božia podstata, v ktorej pramení Jeho Všemohúcnosť a neobmedzená moc Šému.

Zohar tvrdí, že za pomoci tohto Mena možno získať úplne všetko, pretože “tvar veci určuje číslo, váhu a rozmer”. Písmená sú číslicami, číslice ideami, idee silami a sily(Božia pôsobnosť v mnohosti prírodných síl) je ono presväté Meno.

Samo je Jedničkou, jeho stĺpy sú dva, jeho sily tri, tvar štyri, odraz osem. 24 je trónov múdrosti, tj. korún, v ktorých každá má tri cípy. Na každom z týchto cípov je Meno a všetkých Mien je 72.

72 sa tak stáva najvyšším číslom Božskej praemanácie.

Ak sa Šem vyslovil, jeho moc bola väčšia, avšak netrvala dlho.

Napísané malo dobu trvania účinku dlhšiu, avšak jeho pôsobnosť mala negatívnu funkciu – ochrannú – negatívne     pôsobiacu na zlo (talizmany). V prvom prípade sa jednalo o pozitívne, tvorivé pôsobenie.

Zvyklo sa tiež vyslovovať odzadu (Sefer Raziel ha-Malach) ako ochrana pred útočiacim nepriateľom.

Počiatky 72-písmenného Šému, môžeme vystopovať v ďalekej minulosti a jeho používanie je zachytené už v Midrašoch (rozprávanie o vyslobodení Izraelitov   z  Egypta, ktorí boli vyvedení z domu otroctva samotným Božím Menom pozostávajúcim zo 72-och písmen.).

Ani jeho vyslovenie, podobne ako  vyslovenie  Tetragrammatonu, nie je jasne určité. O správne dosadených samohláskach sa možno len dohadovať.

Vzhľadom na jeho dĺžku, nemožno ho vysloviť naraz a samotné v sebe zahŕňa 10 sefír, 22 písmen, 4 x po 10 manifestácií sefír v 4 svetoch n (olam acilut, olam berija, olam jecira, olam asija), 10+22+40=72.

Za Šém je v niektorých prameňoch považovaný aj Magen David, pozostávajúci z dvoch opačne orientovaných, vzájomne sa prekrývajúcich trojuholníkov, z ktorých smerujúci hrotom hore symbolizuje oheň – eš (šin) a smerujúci hrotom dole, vodu – majim (mem), ktoré dokopy tvoria slovo “šem” (hebr. “meno”).

Tento mal podľa legendy na čarovnom prsteni samotný Šalamún a v spojení s Božím Menom ním činil zázraky.

Používanie a vyslovovanie samotného Šému, Šem ha-meforašu sa stalo v minulosti rovnako záhadným ako používanie Tetragrammatonu, ktorý mal pôvodne vlastne nahradiť. Nakoniec sa stalo samostatnou kabalistickou disciplínou, rovnako zahalenou tajomstvom a zákazom.

22 a 42-písmenné varianty Mena sa nahlas vysloviť nesmeli vôbec, len v mysli.

Je otázne, či používanie Šému pôvodne naozaj malo stáť na mieste Tetragrammatonu, alebo sa jednalo len o “zaklínacie” formulky, popríp. prostriedky k navodeniu meditačných stavov a k zvládnutiu meditačných techník.

-ch-

In: Sefer ha-Šem (kap. 10, súkromný náklad, 2004)