KLIPOT a SITRA ACHRA

Luriánska kabala disponuje vierou v obrátený , akoby zrkadlením otočený svet (antihmota? paralelný svet? svet spoza čiernych dier? tmavá hmota? ), nazývaný Sitra Achra, tzv. “Druhá Strana“.

Ide o odvrátenú stranu Stromu Života. Tradícia o nej hovorí, že nemôže byť nikdy v tomto svete  premožená prirodzenou formou, ale len vo svete budúcom – olam ha-ba. Chápe to ako správne, lebo tento svet musí fungovať v dualite, inak by v ňom nebol možný život.

Sefer ha-Zohar spomína, že Druhej Strane je zo zákona pridelené svoje miesto, na ktoré je nie len viazaná, ale je tam aj v súčasnom čase (olam ha-ze) chránená pred zničením. K zmene tohto zákona má dôjsť až v mesiášskej dobe.

Sitra Achra býva nazývaná niekedy aj Božia čierna tvár, protipól sveta božského, oblasť démonických tvorov, svet črepín – kelipot (alebo kelifot, či klifot – zvyknú sa používať všetky tri výrazy; hebrejsky  קליפזת).

Kelipot je názov pre vesmírne zlo.

Sú dve teórie. Že vesmír je usporiadaný ako sada orieškov či škrupiniek (podobne ako matrioška) a čím bližšie k hmote, tým sú škrupinky hrubšie (viď. pripravovaný článok o ABIJOT). Slovami kresťanskej mystiky – niečo na spôsob vyjadrení o jemnohmotnom svete a hrubohmotnom svete.

Druhá teória hovorí, že čokoľvek sa môže stať klipot, pokiaľ sa toto vychýli so stredového harmonizujúceho stĺpu rovnováhy, a vtedy môžu démonické sily spoza bočných stĺpov získať prevahu a vtedy človek, či udalosť stráca svoj smer. Rečou Junga ide o zmocnenie sa funkčného archetypu Nevedomia vlády nad človekom. Shimon Halevi udáva ako príklad pre túto nerovnováhu a prevahu démonických síl, napr. schizofréniu.

Tieto prvky zla sú zbytkami zaniknutých svetov, ktoré tu už boli pred našim svetom. Pred našim vesmírom totiž podľa tradície existovali už iné vesmíry, nazývané “edómski králi”. Zohar ich prirovnáva k iskrám vyletujúcim spod kladiva  udierajúceho na rozžeravený kov a po chvíľke zanikajúce.  Zanikli z dôvodov neharmónie medzi všeodpúšťajúcou láskou (sefira Chesed) a neúprosným súdom (sefira Din). Predstavte si svet s prevahou súdu – neobstáli by sme so svojimi činmi a trestom za ne by svet prestal existovať a naopak, predstavte si svet, v ktorom by nám boli všetky zlé činy odpustené. Až po akú hranicu by sme boli schopní zájsť bez zničujúcich následkov? Takže opäť koniec existencie.

Luriánska kabala učí, že prvky zla vznikli počas vesmírnej prakatastrofy, ktorá vznikla počas  formovania sa prvotných duchovných svetov. Túto prakatastrofu nazýva “rozbitím nádob” – ševirat ha-kelim. Tieto nádoby boli tvorené z o niečo hrubšieho duchovného prvku než duchovné svetlo v nich obsiahnuté a tak neboli schopné ho udržať. Táto prakatastrofa – rozbitie nádob, postihla len 7 niťších sefír (Zeir Anpin). Ich deformovaním sa svetlo stiahlo späť, no jeho zbytky ostali na črepinách (kelipot) rozbitých nádob, ako ostane olej na črepinách rozbitého pohára (V. Sadek). To je duchovné premiešanie sa dobra a zla, svetla a temnoty, ktoré ale bolo v princípe nutné pre existenciu nášho sveta.

Po rozbití nádob všetky svety poklesli, lebo stratili svoju pôvodnú jednotu, podobne ako exil Šechiny.

Niekedy býva prakatastrofa spájaná s pádom Prvotného človeka – Adama Kadmona do démonizovaných črepín – kelipot a človek sa vtelil do hmotného tela, aby roztrúsené iskry Adama Kadmona zhromaždil.

Až dôjde k zavŕšeniu spasenia a nápravy sveta (tikun olam), všetky ľudské duše dospejú k jednote v pôvodnom Adamovi (Adam Kadmon – niečo ako kolektívna duša). Potom sa aj Šechina navráti z exilu späť k Bohu a dôjde k znovuzjednoteniu a až vtedy bude svet existovať vo svojej skutočnej podobe.

Iskry Božieho svetla uväznené v črepinách kelipot sú úplne vo všetkom a zmyslom ľudskej existencie je prinavracať tieto iskry na svoje pôvodné miesto, naprávať svet a následky prakatastrofy (tikun olam).

Dobrým a mravným životom, plnením micvot, tak človek oddeľuje svetlo polapené na črepinách.  Svet zla (Sitra Achra) sa ale snaží brániť tejto náprave a pokúša sa celý svet stiahnúť na svoju stranu. Úlohou človeka je tieto zámery kaziť, iskry oslobodzovať (pozdvihovať) a tým zjednocovať duchovné svety. Ak človek hreší, podporuje Sitru Achru. Už rabbi Low hovoril: “Hriešnici spôsobujú skazu sveta” (in: Derech chajim). Osud vesmíru stojí na človeku. Činy, slová a myšlienky sa nestrácajú, z tohto pohľadu náprave sveta napomáha aj gilgul.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA:

  • V. Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2003, 2009)
  • Z. ben S. Halevi: Vesmír v kabale (Volvox Globator 1994)
  •            ”                : Strom života (Trigon, 1997)
  • G. Scholem: Kabala a její symbolika (Volvox Globator 1999)
Reklamy

LECH LECHA 3. – ABRAHÁMOVO ZASĽÚBENIE

Zmluva zohráva v Abrahámovom živote veľmi dôležitú úlohu. Abrahám dostáva niekoľko zasľúbení. Zasľúbenie zeme i syna i potomstva ako takého, ktorého bude ako hviezd na nebi. Hviezdy sú symbolom Božej moci (Ž 8.4; Iz 40.26) a toto porovnanie bolo bežné aj v egyptskej, gréckej, mezopotámskej a rímskej kultúre.

Židovská kultúra ešte pridáva, že tak ako si hviezdy nemožno podmaniť a zničiť ich, tak tak sa nikomu nepodarí vyhubiť Izrael  (Pesikta Zutresa).

Zasľúbenie sa netýka len Abrama (ešte pred zmenou mena, ktoré je súčasťou zasľúbenia) , ale aj jeho ženy Sáraj (tiež ešte pred zmenou mena), lebo zasľúbenie dostáva aj ona. Bude rodiť, pre ženu v nezvyklom a súčasne fyziologicky nemožnom veku.

Podľa tradície, keď Boh zvelebil Abramove meno o písmeno HE ( Avram – Avraham) obohatil ho o číslo 5, o ktoré pôvodné meno Saraj (forma ženského mena s koncovkou “-aj” bola dokumentovaná ako pri amoritských menách v textoch z Mari tak aj pri ugaritských menách) pri zmene na Sara, ukrátil. A tak sa do Abramovho mena dostalo HE z Božieho mena a zo Sarajinho mena odišlo JOD a bolo nahradené druhým písmenom HE z Božieho mena. Písmeno WAW  (z Božieho Mena)symbolizuje v kabale vždy spojku, háčik, jednoducho niečo, čo čosi spája. Jedným HE dal Boh plodnosť Abramovi, druhým HE dal plodnosť Saraj. JOD sa ale nestráca, ale nachádza sa opätovne v budúcom, lebo JOD je symbolom sveta budúceho tzn. Olam ha-ba, podobne ako je do budúcnosti zasľúbené už Abrahámovi (po zmene mena), potomstvo.

Abram zozačiatku pochybuje o Božom zasľúbení, zdôvodňujúc svoje obavy svojou bezdetnosťou. Hebrejské slovo “bezdetný” sa používa len v súvislosti s mužom. Príkaz (micva) oženiť sa a mať deti dostal podľa Talmudu len muž, ak sa teda muž neožení a nesplodí potomstvo, porušuje micvu, ak sa nevydá a neporodí dieťa žena, táto je Talmudom spod micvy vyňatá. Pravda ale je, že takéto prípady boli v minulosti ojedinelé, pretože nebolo možné, aby v staroveku niekto ostal sám, cez to všetko, mohli nastať situácie, kedy bolo v populácii žien jednoducho viac ako mužov, konieckoncov aj v súčasnosti je žien v spoločnosti podľa štatistík vždy viac, vzhľadom na zvýšenú mužskú úmrtnosť (a to aj čo sa týka novorodencov mužského pohlavia), takže nie je možné utvoriť presné matematické páry.

Hebrejský termín “bezdetnosti” použitý pri Abramovi, sa nikdy nespája so ženou a nemusí znamenať vždy, že bezdetnosť je trestom (3M 20.20-21; Jer 22.30), ale môže byť plánovaným dôvodom a príležitosťou pre Boží zázrak, kedy sa dotyčný vo vysokom veku stane predsa  len rodičom.

Abram predpokladal, že sa jeho dedičom stane niektorí z jeho sluhov, konkrétne Eliezer  z Damašku. Bol to starý akkadský zvyk. Akkadská spoločnosť predpokladala možnosť úmrtia bezdetnej osoby a umožňovala (archív hlinených tabuliek v Nuzi; polovica 2.tisícročia p.n.l.) v takom prípade adopciu sluhu, ako budúceho správcu a dediča celého majetku. Akkadský termín “MAR BITI” označuje takéhoto sluhu a je ekvivalentom hebrejského termínu “BEN BAJT” – “syn domu”, používaného v tomto kontexte.

Boh však prisľúbil Abramovi  jeho vlastného syna. Abram sa tomuto Božiemu tvrdeniu podriadil, nechal sa Bohom viesť a vložil do neho všetku svoju dôveru (R.Hirsch). Abram uveril a bolo mu to pripočítané ako spravodlivosť.

VIERA – hebrejsky EMUNA je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť.

Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou.

Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý pravdou. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.

V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá nevyvrátiteľná pravda.

Raši, veľký talmudický komentátor tak učil, že Abramova viera bola prejavom spravodlivosti, kdežto Ramban naopak učil, že to Abram považoval na spravodlivý Boží prísľub.  Avšak, tiež podľa Rašiho, si zároveň zachoval pochybnosti o zasľúbenosti zeme, kvôli hriešnosti jeho potomkov, preto sa neskôr udržiavalo zasľúbenie vďaka obetiam v Chráme, ako učí talmud (TB, Megillah 31b).

Abram vyžadoval na Bohu potvrdenie zasľúbenia. Ten mu prikázal priniesť trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbka, rozťať ich na polovice, uložiť ich naproti sebe a nedovoliť ich dravým vtákom zožrať.

Keď sa zvečerilo, na Abrama doľahol “tvrdý spánok a prepadla ho hrôza” (1JM 15.12) a Boh prehovoril, oznamujúc egyptské otroctvo v budúcnosti, ale aj exodus s veľkým majetkom z otroctva do zasľúbenej zeme (1M 15.13-16).

Nato prechádzali pomedzi rozpoltené zvieratá dymiaca pec a ohnivá fakľa. Tak bola uzavretá zmluva medzi Jahwe a Abramom (1M 15.17-20).

Termín “tvrdý spánok” – hebrejsky TARDEMA, podobne ako v Jóbovi (4.13-14) označuje stav, v ktorom človeka prepadne úzkosť v súvislosti s videním a majestátom Božej prítomnosti. Je to onen stav na pomedzí bdenia a snenia (dnes by sme povedali meditačný stav mysle, kedy mozog pracuje vo frekvencii théta) a kedy je ľudská myseľ schopná prepojenia s nadvedomím a teda aj vnímať Boží hlas – Bat kol. (Za zaujímavosť a možno pre ďalšie rozvedenie stojí zato spomenúť, že rovnaký termín TARDEMA bol použitý aj v 1M 2.21 pri zoslaní spánku na Adama, pri tvorení ženy…).

Spánok a veľká temná hrôza symbolizujú podľa Radaka, udalosti, ktoré ide Boh Abramovi oznámiť, podľa Rambana zas štyri mocnosti, ktoré si v staroveku podmanili Izrael. No ja osobne si myslím, že už samotný Boží Hlas musí bez diskusií vzbudzovať v počúvajúcom bázeň v podobe posvätnej hrôzy. Priznajme si bez debaty, všetci by sme boli v takej situácii vydesení. Vy, čo máte skúsenosti s meditáciami a hlasmi, ktoré sú ich súčasťou, tiež ste boli vydesení, keď sa vám to stalo prvý krát…čo potom Boží Hlas?

Odháňanie dravcov od rozpoltených obetovaných zvierat možno chápať ako symbol zaháňania zlého osudu (urartská mytológia). Samotné dravé vtáky možno vnímať ako národy, ktoré sa budú snažiť zrušiť zmluvu vyhladením Izraela (Radak) alebo aspoň zamedziť jeho službe Bohu (Ramban).

Dymiaca pec a ohnivá fakľa zastupujú v príbehu Božiu Prítomnosť, ktorá prechádzala pomedzi zvieratá a vyjadrovala účasť Boha  na zmluve (Raši). Rituál prechádzania pomedzi rozpolené zvieratá (tiež Jer 34.18), býval v staroveku slávnostným aktom uzatvárania zmluvy. Z textu jednej starej asýrskej zmluvy z 8.stor.p.n.l. je zrejmé, že rozpolené zviera predstavuje osud zmluvného partnera, ktorý by zmluvu porušil. Sú teda akousi kvázi výstrahou.

Zároveň netreba opomenúť, paralelu s ohnivým a oblakovým stĺpom, vedúcimi Izraelitov púšťou z Egypta. Tiež symbolizoval Božiu prítomnosť.

Pec symbolizuje zároveň gehennu, kam zostúpia štyri mocnosti, ktoré si v minulosti podmanili Izrael (Raši).

Termín “gehenna” je výsledkom ľudovej slovesnosti, podmienenej historickými udalosťami a legendou o údolí Himmónovom, kde sa v staroveku prinášali ohňové obete Molochovi, mnohokrát detské, čo silne kontrastoval s charakterom judaizmu.

Južne od Jeruzalema sa nachádza prudká strž siahajúca k údoliu Kidron.

Volá sa “Gej Ben – Hinom” = strž Himónovho syna.

Deti obetované Molochovi boli prevádzané ohňom tak, ako to Tóra zakazuje.

Proti týmto praktikám veľmi bojovali proroci.

Socha Molocha bola obklopená hradbami. Tvár mala podobu teľaťa, ruky mal vystreté dopredu pred seba na prijatie obete. V jeho dutom tele horel oheň.

Dieťa sa kládlo do rozpálených rúk sochy a aby nebolo počuť jeho zúfalý plač, obrad sprevádzalo veľké bitie do bubnov.

Názov “Hinom” vysvetľovali Mudrci aj tak, že je toto odvodené od slovesa “NOCHEM” – stenať v utrpení.

Názov údolia bol v hebrejčine skrátený na Gehinom (ekv. gehenna) a rovnaký názov sa dodnes používa  na označenie miesta, kde sa po smrti dostanú hriešnici. Je to akýsi ekvivalent kresťanského pekla a protiklad záhrady Eden.

Dávni učenci učili, že práve v údolí Hinom, medzi dvomi palmami sa nachádza vstup do Gehenny.

Aj prorok Zachariáš hovorí o tom, ako Hospodin zhromaždí pri Jeruzaleme všetky národy do boja.  A ON sediac, bude priamo počas súdu zlých vrhať rovno  do Gehenny (Zach 14.2; 5M 18.10; TB Eruvim 19a, TB Suka 32b).

Gehenna sa tak stala rozšíreným významom slova šeol.

© chanele

Súvisiace články:

KAVANA

Slovo kavana sa prekladá ako “sústredenosť”. Biblická hebrejčina ju ale vníma v kontexte sveta ako “pozornosť”. Nie je to sústredenie sa na slová piesne, či učiteľa, je to pozornosť k svetu, k ľuďom, ich pocitom, ich bolesti, k ich životným situáciám. Je to pozornosť k predmetom, aby sa nepoškodili a nezničili. Je to pozornosť k zvieratám, aby netrpeli a mali potrebný dostatok. Je to pozornosť k prírode, aby sme ju neničili. Tým, že ohľaduplne nehádžeme papiere po zemi, sme naviac pozorní aj voči ostaným ľuďom. Je to aj pozornosť voči slimákovi, na ktorého nestúpime, či naopak k vtáčikovi, ktorý leží mŕtvy na chodníku, že ho nehodíme do smetného koša, ale ho presunieme pod krík, tam kam jeho mŕtve telíčko patrí – do lona prírody. Po lese tiež nikto nechodí a nedvíha mŕtve telíčka, aby ich zahodil. Ale pozornosť mu preukážeme aj tým, že ho neobídeme, lebo niekto po nás idúci by ho mohol odhodiť….ani nás nikto nevyhadzuje do smetí, keď umrieme…úctu by sme mali mať nie len k životu, ale aj ku smrti.

Kavana je pozornosť k životu, pozornosť k stvorenému a k Stvoriteľovi vo všetkom stvorenom.

Kavana sa zameriava na jediný cieľ a tým je spása sveta, jeho návrat k zdroju, lebo cieľ je len jeden. Vedú do neho ale všetky cesty a akákoľvek odbočka na nich, ako uvádza Martin Buber, ktorý prežil s chasidmi kus života, sa raz aj tak vráti nakoniec k cieľu a to je to “milosrdenstvo spásy”, o ktorom sa zvykne hovoriť.

Spásu chápe biblická hebrejčina ako “záchranu”, v ktorej spočíva návrat k stvoriteľskému zdroju. S milosrdenstvom je na nás a všetky duše aj iskry, čakané až nájdeme cestu prirodzene späť a pochopíme kto sme. Ide vlastne o “vykúpenie”, návrat šechiny. Šechina je Božia prítomnosť, ale sme to my všetci kto a čo sme boli stvorení, lebo v každom z nás je dych života, ktorý nám vdýchol Stvoriteľ. Vykúpenie, záchrana a teda spása, znamená, že všetky duše a iskry duší, ktoré odpadli od pradávnej duše (Adam Kadmon) a klesli do prapôvodnej temnoty (lebo sa to stalo v dávnoveku), alebo sa rozptýlili do všetkých tvorov, ukončia svoju zdokonaľovaciu púť a vrátia sa k Stvoriteľovi očistení.

Kým sa všetci a všetko nenapraví (Tikun Olam), s trpezlivosťou je na nás čakané. Chasidský “mašal” (podobenstvo) o tom hovorí ako o kráľovičovi, ktorý nezačne jesť, kým sa k stolu neposadí aj posledný hosť.

Nie je veci, v ktorej by nebola uväznená iskra duše a úlohou každého je skôr či neskôr tieto iskry nájsť a pozdvihnúť ich v náprave k zdroju. Nemáme len čakať, ale sa aj priamo podieľať na spáse sveta. Každá iskra čaká na oslobodenie, ktoré nevyžaduje žiadne zaklínadlá, alebo rituály, len konanie v súlade s behom vecí, čím získajú naše činy posvätnosť (z pohľadu biblickej hebrejčiny – oddelenosť od všedného, lebo svätosť nie je výnimočnosť! Viď. článok SEGULA – Vyvolenosť), a stávajú sa pre iskry spásou.

Keď všetko v živote budeme chápať ako posvätné, budeme tým iskry dvíhať a obnovovať prostredníctvom dvíhania padlé svety.

Sú iskry, ktoré môže oslobodiť len konkrétny jedinec. Napr. každý svojich blížnych, veci osobnej potreby, domáce zvieratá, o ktoré sa stará, dom, záhradu…náradie, jedlo…a to tým, že sa o ne s pozornosťou stará a užíva ich vo svätosti – uvoľňuje tým ich dušu.

Podľa chasidov sa iskry nachádzajú aj v žijúcich dušiach. V minulých životoch klesli práve vinou týchto duší a zjavujúc sa pri modlitbách, pri zaspávaní, v snoch…ako rušivé a cudzie myšlienky a obrazy, upútavajú tak na seba pozornosť a prosia tým o vyslobodenie. Sú spojené s koreňom (šoreš) duše. Preto každú chmúrnu myšlienku rozpustíme a tým ju vrátime ku svetlu, k prameňu odkiaľ pôvodne vyšla.

Aj v reči možno robiť nápravu (tikun). Martin Buber hovorí:

“Vyslovuj slová

akoby si nimi otváral nebesá

Neber slová do úst

ale vchádzaj do slov”     (M.Buber: Štyri mystériá)

Slová sú tvorené z písmen a v každom písmene je svet, duša a Boh v spoločnom zjednotení. Slovami povstal svet. Človek svojou rečou vkladá dušu do slov, aby vytvoril Božskú Jednotu. Treba dávať pozor ako konáme, ako hovoríme i ako myslíme.  Náš život tak bude predchnutý Božou posvätnosťou, vedúcou k spásnemu návratu celého stvorenstva.

Každý človek vedie iný spôsob života, každý má inú životnú cestu. Kabalista inštinktívne vycíti, akým spôsobom je pre neho vhodné, či dané, konať kavanu.

© chanele

Súvisiace články:

 

SEDEM NEBIES (Ma´ase Merkava a výstup rabi Akivy do siedmeho neba)

Dielo Voza  (Ma´ase Merkava) je opísané v mnohých apokryfných textoch, ale aj v Písme sv.

Základ tvorí vízia proroka Ezechiela a na ňu ďalej nadväzujú predovšetkým knihy Henochove a potom, už menej známe Nanebovzatie Leviho, Abrahama, izajáša, Mojžiša či Barucha, pretože v prípade Ma´ase Merkavy ide vždy zásadne o výstup do vyšších svetov/siení/nebies.

Okrem opisu výstupu rabiho Akivy neexistuje snáď žiadny ucelenejší text zaznamenávajúci túto cestu, čoby referujúci jej priebeh. Židovská literatúra obsahuje väčšinou len fragmenty takýchto a podobných skúseností, nachádzajúcich sa v jednotlivých kabalistických textoch, ale aj v Talmude, no väčšinou sa poznanie odovzdávalo v minulosti len (!) ústne.

Výstup sa začína na kabalistickej úrovni (vo svete Jecira), tam, kde sa prelína hmotný svet Asija so svetom Jecira a pokračuje do beriatickej úrovne (svet Berija) plynule, vďaka prepojenosti jednotlivých svetov vzájomným prekrývaním sa, tj. Tiferet Asija je prekrytá s Malchut Jecira, Tiferet Jecira zas s Malchut Berija a podobným postupom si každý z vás dokáže poprepájať aj ostatné sefiry.

Na obrázku vidíte schému vzájomne prepojených štyroch svetov,

4 svety

ktoré vo svojom vyjadrení dáva Päť tvárí, nazývaných tiež Päť záhrad, ktoré vyjadrujú rozdielne stupne v štyroch svetoch.

Schéma býva tiež nazývaná JÁKOBOV REBRÍK. Práve po tomto rebríku vystupoval rabi Akiva a ako jedinému sa tento výstup podaril bez újmy na zdraví aj živote. Okrem neho sa o výstup snažili ešte traja adepti, avšak bez úspechu. Prvý zomrel, druhý zošalel a tretí odpadol od viery.

Päť záhrad sa prelína so siedmymi nebesami, podobne ako sa prelínajú štyri svety medzi sebou. Sedem nebies nie sú konkrétne miesta – v duchovnom svete nie je priestor ako ho poznáme z nášho hmotného sveta. Ide o sedem rôznych úrovní vedomia, v ktorých možno vnímať rozličné podnety.

1. NEBO – VILON (závoj, záclona, záves) je najnižšie položené a človeku najprístupnejšie. “Závoj” oddeľuje svet vnímaný bežnými zmyslami od sveta nadzmyslového. Ukrýva svetlo vyšších svetov. Býva nazývanú tiež “kráľovstvom nebeským”. Zodpovedá 1.dňu stvorenia. Do tohto neba vstúpil rabi Akiva “v stave zbožnosti”. Viac nebolo treba. Ľudia do neho často vstupujú náhodou. Je to “miesto” kde sa stretávajú ľudia a anjeli, sídlo viery.

2. NEBORAKIJA (“Klenba nebeská”) je hranicou, ktorá chráni človeka pred nahliadnutím do vyšších svetov, aby neutrpelo jeho duševné zdravie. Oddeľuje dva nižšie svety od dvoch vyšších, prirodzené od nadprirodzeného. Je to “priestor” modlitieb anjelov, duchov, nevtelených duší a sem vystupujú tiež modlitby ľudí žijúcich v tele. Zodpovedá 2.dňu stvorenia.

Rabi Akiva sem vystúpil  “v stave čistoty”, aby videl nebeské znamenia a symboly, ktorým sa ťažko rozumie. Chápu ich len proroci a ľudia čistého srdca.Tu duše zomrelých začínajú očisťujúcu cestu.

3. NEBOŠECHAKIM (“Oblaky”). Tu kabalista vníma vzťahy medzi sefirami, má možnosť nahliadnuť do vlastnej psychiky, nachádza sa tu 12 veľkých duchov ľudstva a odtiaľto vyšli prvé stvorenia zeme – ryby a vtáctvo. Dvadsaťdva písmen hebrejskej abecedy riadi odtiaľto vyššie svety. Sú tu tiež nebeské mlynské kamene melúce duchovnú manu – jasnosť a osvietenie, múdrosť, porozumenie a poznanie. 3. deň stvorenia. Rabi Akiva sem vstúpil “v stave úprimnosti”.

4.NEBO – ZEBUL (“Príbytok”) je “miestom” nebeského Jeruzalema, v ktorom sídli Mesiáš a 10 veľkých duchovných majstrov – cadikov. Stráži ho archaniel Michael – strážca Izraela. Tu bol rabi Akiva s Bohom. Najviac sa priblížil k Božiemu Menu ADONAJ, ktoré je “najbližšie” hmotnému človeku.

5. NEBO – MAON (Miesto príbytku”) obývajú anjeli. Tu sa zrodili farby, zvuky a tvary. Zodpovedá 5. dňu stvorenia. Kabalista tu dosahuje psychickú plnosť až svätosť.

Rabi Akiva tu stál pred anjelom prísnosti Samaelom (je to anjel smrti, ktorý nie je zlý, ako si ľudia myslia, ale vyrovnáva nerovnováhu vo svete.Bez smrti by sa nemohlo zrodiť nič nové. Niekedy býva stotožňovaný so Satanom.), anjelom pravdy Michaelom a anjelom svätosti Cadkielom. Všetci traja dohliadajú nad duchovnú mravnosť ľudí. 5. nebo je miestom pre očistené ľudské duše, nanebovzatých patriarchov Izraela a anjeli a archanieli. Zároveň tu možno stretnúť štyri sväté bytosti nesúce nebeský trón tak ako v Ezechielovom videní – býk, lev, orol a človek.

V 6. NEBI – MAKOM (“Miesto”, “Palác”) sa predurčujú odmeny a tresty. Odtiaľto sa šíri Hlas Boží (Bat Kol). Je to “Palác vôle” lebo tu sa uskutočňuje Božský zámer a uskutočňuje sa stvorenie. Pôsobí tu Božie Meno EL CHAJ ŠADAJ a rabi Akiva tu stál pred svätým Duchom – Ruach ha-kodeš a odriekal kedušu – nebeské posvetenie anjelov.

Tu sa najuvedomelejší duchovia spájajú s vôľou  Ruach ha-kodeš , aby sa s ním stali jedno. Možno tu teda stratiť pocit individuality, docieliť výstup z hmotného stavu. Avšak nejde o telesnú smrť, kabalistovi je umožnené slobodne sa rozhodnúť, či pôjde ďalej až do siedmeho neba, alebo sa “vráti”.

7. NEBO – ARAVOT (“Oblaky”, “Nebesia”) je najbližšie k Bohu a tradícia ho opisuje ako šíre nebeské more, či nekonečný mrak, v ktorom sa tvoria duchovia a kam sa po účinkovaní v nižších svetoch opäť vracajú. Tu sa Duch Boží v 1. deň stvorenia vznášal nad “priepasťou”. Je tvorené aktívnym stĺpom sveta Acilut, ktorý sa vzťahuje k ohňu, pasívnym, vzťahujúcim sa k vode a stredným z,loženým zo vzduchu v podobe Ruach Elohim – Ducha svätého.

Tu sú tvorené nové veci slovom a toto slovo je najvyššie Meno Božie – EHJE. Každý tvor pri stvorení toto meno vysloví a rovnako tak pri svojom návrate k svojmu Tvorcovi.

Rabi Akiva stál v 7.nebi “vzpriamený” a zo všetkých síl udržiaval rovnováhu, trasúc sa posvätnou úzkosťou pred najvyššou stvorenou bytosťou – Metatronom – pomenovaným Henochom – archanjelom prítomnosti Božej (šechina) vo stvorení.

Meno EHJE prináleží svetu Acilut, kam ľudský duch nemôže dosiahnúť. Existuje ešte deväť ďalších mien. Zodpovedajú desiatim Sefirám/Iskrám/Nádobám/Silám…a sú vyžarované večne. Keby prestali existovať, svety by sa rozplynuli.

-chanele-

Súvisiac články:

CEVAOT

Termín CEVAOT prekladáme ako “zástupy” a myslia sa tým “zástupy vojsk”, “šíky”. Biblickí experti a odborníci na judaizmus predpokladajú, že pôvod treba hľadať naozaj v skutočných vojenských formáciách detí Izraela, ako o nich hovorí Tóra pri osídľovaní Kanaánu.

Neskôr sa termín dostal do židovskej mystiky a označuje “nebeské voje” patriace do Božieho dvoranstva, anjelské voje. Treba však podotknúť, že anjeli nemali v starovekom judaizme miesto. Viera v anjelov, démonov, zhotovovanie talizmanov, amuletov, či viera v astrologické procesy, z ktorých sa neskôr vyvinula kabalistická teurgia, má pôvod v párizme a chaldejskej kultúre. Vo veľkom a základnom rozsahu sa učenie začalo šíriť hlavne v čase tvorby apokryfnej literatúry (1.stor. p.n.l. – 1.stor.n.l.), ale časť sa sformovala už okolo 6.-5. stor. p.n.l. v čase babylonského zajatia kedy došlo ku kodifikácii židovských písiem svätých (Kitvej ha-kodeš).

Zmienky o “posloch Božích” v Starom Zákone, nemuseli rovnako tak hovoriť o anjeloch, ako v ne veril neskorší judaizmus.

Vieme (Tóra hovorí), že Boh komunikuje s človekom tromi spôsobmi:

  1. priamo tvárou v tvár
  2. v snoch
  3. cez druhých ľudí

Možno by sme spomínaných “poslov”  (malachim), ktorí zvestovali napr. Abrahamovi, že jeho neplodná Sára porodí v neskorom veku, mohli chápať skôr ako ľudí – pútnikov, inšpirovaných niektorým z prvých dvoch spôsobov.

Termín CEVAOT sa v starozákonnej dobe vžil tiež ako časť dvoch Božích mien – JHWH CEVAOT a ELOHIM CEVAOT, ktoré zodpovedajú 7. a 8. sefire na sefirotickom strome. Vieme tiež, že sefiry sú vnímané kabalistami ako Božie činné sily, za ktoré sú považovaní tiež anjeli. Tu možno vidieť určitú paralelu.

V Biblii sa môžeme ešte stretnúť s menom JHWH CEVAOT vždy v súvislosti s Božou Prítomnosťou – Šechinou, ktorá bola spájaná vždy s Archou Zmluvy (viď. článok: Nachádza/-la sa Archa Zmluvy v Egypte?).

Dnes sa tento termín používa len v kabale (nejaké stopy možno nájsť ešte v siduroch – modlitebných knihách, ktoré nesú stopy doby, v ktorej modlitby vznikali a nakoniec boli striktne kodifikované do súčasnej podoby sidurov a machzorov), v súvislosti so sefirami a nebeským dvoranstvom.

-chanele-

 

POKRYTIE HLAVY V JUDAIZME

Jedno zo špecifík judaizmu je pokrývanie hlavy pri určitých situáciách.

Poznáme pokrytie hlavy

MUŽOV

ŽIEN

a pokrytie participované stavom – vydatá, ženatý.

Najznámejšie pokrytie hlavy je pokrytie čiapočkou, ktorú nazývame KIPU alebo JARMULKA. Používajú ju len muži starší 13 rokov (Bar micva) a to pri modlitbe, štúdiu alebo počas jedla, lebo toto je vždy sprevádzané požehnaniami. Veľmi zbožní Židia používajú KIPU celý deň.

Nejedná sa o toraický príkaz, bol zavedený až v období rabínskeho judaizmu a korešpondoval so všeobecne nábožensky prijímaným faktom, že nad hlavami veriacich sa vznáša ŠECHINA (Božia Prítomnosť)a rabínski učenci kládli veľký dôraz na to, že by sa kvôli tomu nemalo chodiť s nepokrytou hlavou, predovšetkým pri činnostiach, pri ktorých sa predpokladá Božia bezprostredná prítomnosť, lebo by to bolo nedôstojné (TB, Kid 31a).

Všeobecne je nosenie KIPU v dnešnej dobe považované za prejav zbožnosti.

Historici uvádzajú, že nosenie pokrývky hlavy mohlo vzniknúť aj ako reakcia na kresťanstvo (kresťania naopak v určitých situáciách pokrývku hlavy skladajú) a snaha odlíšiť sa, či dokonca paradoxne by mohli byť korene viditeľné práve v kresťanskej snahe “označiť” svojich židovských spoluobčanov. Podobne ako keď zaviedli pre Židov povinné nosenie rôznych znakov na odevoch (žltý kruh, žltá hviezda), alebo nosenie celkom špecifických tvarov klobúkov.

Iný druh pokrývania hlavy je “halenie sa do talitu” – modlitebného šálu pri rannej bohoslužbe, viažúci sa na biblický verš “…aký si veľký…môj Bože. Odetý si velebou a leskom, zahalený si svetlom ako plášťom.” (Ž 104.1-2).

179ilustr.: chanele

Talit používajú len ženatí muži, na rozdiel od tefilin , ktoré sa používajú bez ohľadu na stav od 13. roku veku chlapca.

Žena si pokrýva hlavu pri požehnávaní sviatočných svetiel, ak je vydatá, zväčša ozdobným vyšívaným šálom, šatkou a pod., podľa kultúrnych zvyklostí oblasti, v ktorej žije.

V ortodoxných komunitách si ženy po svadbe zvyknú vlasy strihať a potom nosia už len parochňu. Ani jeden ani druhý prípad nie je podložený Tórou, skôr ide o potlačenie erotickej symboliky vlasov, tak ako sú tieto vo všeobecnosti vnímané v každej kultúre. Zbožná žena nesmie na muža pôsobiť eroticky, preto boli zavedené aj iné opatrenia ošetrujúce tento zámer. Napr. oddelené miesta na modlenie v synagóge, aby ženy neovplyvňovali mužov pri modlitbách a neodvádzali ich sústredenosť iným smerom, zákaz komunikácie medzi ženou a mužom, ktorý nepatrí do jej rodiny (ortodoxné komunity), zákaz bytia osamote žene a mužovi  pokiaľ nie sú manželia, dlhšie ako je čas potrebný k uvareniu vajíčka namäkko a pod.

-chanele-

DUŠA

   D  U  Š  A  Kabala učí, že všetko vo svete má dušu (Chajim Vital: Sefer ha Gilgulim), vrátane kameňov. Podľa tradície sa praduša Adama Kadmona, niečo, čo by sa možno mohlo nazvať kolektívnou dušou, rozpadla na čiastky a upadla do démonizovaných črepín kelipot. Tak došlo k vyčleneniu Asija z Jecira (prenesene povedané vyhnanie z raja) a človek sa začal vteľovať do hmotných tiel, aby tak mohol započať veľkú úlohu, zhromaždiť tieto po celom svete rozprášené iskry a vrátiť ich k zdroju. Až sa všetky iskry a dielčie duše vrátia ku svojmu počiatku, zavŕši sa spasenie a všetko opäť dosiahne Jednotu. Vtedy sa Šechina opäť spojí s Bohom, obnoví sa Adam Kadmon a stvorenie bude existovať opäť vo svojej pôvodnej podobe.

Duša je niečo, čo trvá nepretržite, zatiaľ čo sa bunky v celom organizme pravidelne vymieňajú. Je to princíp, ktorý informuje hmotu o jej usporiadaní a vytvára tak živý organizmus. Ide o informujúci princíp, ktorý pretrváva. Živé telo nie je nič iné než duša informujúca telo.

Kabala, ako jediné mystické učenie učí o existencii niekoľkých duší, prebývajúcich v jednom tele. Ovšem, tieto duše nemožno brať doslovne ako niekoľko samostatne existujúcich entít. Sú to akoby dielčie časti jednej bytosti, tak, ako sa ľudské telo skladá z jednotlivých orgánov a len ako celok tvorí telo. A tak aj tieto časti duše, potom tvoria duchovnú bytosť, žijúcu vo fyzickom tele.

Najnižšou dušou je NEFEŠ ( vpn ) – tzv. živočíšna duša, niečo ako vitálny princíp, ktorý drží telo pri živote. V Tanachu sa hovorí v súvislosti s ňou o krvi, ako o nositeľke života (Lev 17.14) a preto je požívanie krvi zakázané. Túto dušu má každá živá bytosť Všetko živé býva tiež nazývané termínom NEFEŠ CHAJA – Živá duša, tj. čokoľvek, čo je živé, v čom je dych života, čiže RUACH.

     Stredná duša sa nazýva RUACH ( xwr ) a človek ju získava v 13-tich rokoch a to na základe duchovného vývoja. Ruach však majú aj zvieratá (Kaz 3.19) a o tomto duchu je písané ako o rovnakom pre všetky bytosti.

     Najvyššia duša NEŠAMA ( hmvn ), zostupuje do tela v 20-tich rokoch, avšak hriešny, či zlý človek, túto dušu nemusí získať nikdy. A pokiaľ bude zotrvávať v zlu a nebude sa snažiť nijak konať nápravu, Boh môže nechať jeho vitálnu dušu NEFEŠ, po niekoľkých nevydarených vteleniach, nevedúcich k žiadnemu vývoju, rozplynúť v ničote.

     Ak však človek prejaví snahu o duchovný rast a vojde do neho RUACH aj NEŠAMA, potom už nemôže takáto duša nikdy zaniknúť.

    A ako človek duchovne rastie, pozdvihuje okrem vlastnej duše aj ostatné padlé iskry Božieho Svetla, ukryté v hmote. Človek nemusí na tejto ceste stúpať rovnomerne. Po čase môže pod vplyvom okolností aj klesnúť, vrátiť sa vo vývoji späť, vplyvom vlastných chýb a pokleskov, aby tak získaním určitých skúseností, mohol dostáť opätovného pozdvihnutia, ako súčasť Božieho Svetla, aby potom nakoniec dosiahol svoj pôvod.

     Na tento vývoj a dosiahnutie pôvodného zdroja slúži podľa kabalistickej teórie gilgul ( lwglg ;hebrej.=točenie; reinkarnácia). Viera v GILGUL prenikla do kabaly pravdepodobne pod helénskym vplyvom (Platónova metempsychóza), aj keď sa to s určitosťou povedať nedá.

     Vo všeobecnosti patrila viera v prevteľovanie, okrem ázijských “náboženských” filozofií, aj do učenia gnostikov, katarov a neskôr sa preniesla aj medzi islamských šíitov.

     V GILGUL verili aj Saadja Gaon (prelom 9. a 10.stor.n.l.) a Izák Slepý. Píše sa o ňom aj v jednej z troch základných kníh kabaly, v SEFER ha-BAHIR ( ryhb-h rps ).

     Kabala, rovnako ako učenia ázijských filozofií o prevteľovaní (samsára), dáva za dôvod inkarnácie, odplatu za chybné činy človeka. Rovnako tak kabala učí, že spravodliví ľudia sa už neprevteľujú.

     Viera v prevteľovanie však nepatrí oficiálne do judaizmu. Ten pôvodne postmortalitu neriešil. Z judaistického pohľadu bola sporná i predstava v nebo, peklo, či raj.

     Kabala je jednoznačne presvedčená, že duša existuje aj mimo hmotné telo a že telo je len prostriedkom k jej vývinu. Každou myšlienkou a činom si duša formuje svoju budúcnosť v ďalších vteleniach, získava skúsenosti, očisťuje sa od sebectva a pôvodnú snahu “len prijímať” premieňa na “dávať” a žiť pre druhých.

Pôvodne  v staroveku ale predstava oddelenosti duše od tela, resp. dualita človeka, bola nezmysel. Pojmom “nefeš chajim” – živá duša, bolo označenie akéjkoľvek živej bytosti, vrátane zvierat.

     Iná tradícia tvrdí (kabalistických škôl je niekoľko, sú podmienené filozofii jednotlivých kabalistických učiteľov), že dôvodom gilgulu je bezdetnosť, tj. druhý, poprípade každý ďalší krát sa narodí len ten, kto zomrel ako bezdetný, aby tak dostal novú šancu splniť si toto základné poslanie a povinnosť.

     Ďalším dôvodom môže byť nesplnenie si náboženskej povinnosti.

     Giglul teda možno chápať ako univerzálne, tak aj konkrétne individuálne.

     Zaujímavým faktom kabaly je rozdielnosť viery, v čo sa duša smie vteliť. Podľa knihy BAHIR, smie ľudská duša opätovne vstúpiť zase len do ľudského tela. Podľa Izáka Luriu, však ľudská duša smie vstúpiť aj do zvieraťa, v hmyz, či kameň, podľa stupňa priestupku, ktorý si týmto musí odpykať.

     Chajim Vital (Sefer haGilgulim) to rozoberá do detailov a vysvetľuje, že vrah sa v budúcom živote rodí ako pokojná voda, ten, kto ohováral, ako mlčiaci kameň  a pyšný ako pokorná včela robotnica…

     Duše boli tvorené po skupinkách. Každá skupina má typický duchovný základ (koreň=šoreš= vrv) a podľa tohto základu si každá vtelená duša hľadá sebe blízke duše. Tie si potom podvedome navzájom pomáhajú, trávia spolu svoj čas, tvoria priateľstvá a pod.

     Rovnako duchovne so zreteľom na spoločný základ, je v kabale sakralizované aj manželstvo. Učenie totiž tvrdí, že duša je vo svojom pôvodnom stave obojpohlavná (viď. tiež Jung a Platón) a na mužskú a ženskú zložku sa rozdeľuje len pred vtelením. Na to, aby získala svoju pôvodnú jednotu, vstupuje za života do manželstva. Sobášiť by sa tak ale mali len duše, ktoré patria do spoločnej duchovnej skupiny, rovnakého základu.

     So svojou skutočnou polovičkou duše však pozemský sobáš obyčajne dovolený nie je, pretože v takomto spojení by sa duše nemohli zdokonaľovať a nemohli by získavať množstvo rôznych vzťahových skúseností, lebo v spojení so svojou skutočnou polovicou by tak tvorili dokonalý pár a teda dokonalú jednotu a nič by sa nenaučili. Výnimočne býva tento zväzok povolený po mnohých a mnohých vteleniach, kedy sú obe zložky už tak zdokonalené, že si to zaslúžia.

Podľa učení niektorých kabalistov, existujú ešte dve archetypálne zložky duše, CHAJA( hyx ) a JECHIDA ( hdyxy ).

Duše sa rodia z Božieho svetla vo svetle sefír a odtiaľ zostupujú ako iskry na Zem. Svoju individualitu získavajú počas svojho zostupu do tela postupne a po jeho opustení, vracajúc sa k zdroju, ju pozvoľna zas vo väčšej miere strácajú.

Podľa knihy ZOHAR , sa duše pred vtelením obliekajú do astrálneho šatu, výzorovo podobnému budúcemu fyzickému telu. Tu sa tiež duša prispôsobuje novej skutočnosti vtelenia a teda prechodu do hmoty. Táto oblasť, nazývaná kabalistami tiež duchovný raj, je medzistupňom medzi sefirotickými svetmi a svetom hmotným. Tu sa nachádza tiež nebeská ješiva, predobrazy pozemských javov a duša tu zažíva duchovnú podobu pozemského života. Podľa Talmudu (Nida 31a) sa človek vraj pred narodením naučí celú Tóru. Tesne po narodení ho anjel udrie po lícia on na všetko zabudne (opäť podobnosť s Platónom a jeho učením o duchovných ideách a o tom, že človek sa za života rozpamätuváva na veci, ktoré už kedysi poznal).

Astrálne telo nazýva kabala termínom CELEM ( mlc ), je úzko spojené s individualitou, je s ňou spojené a po smrti sa od nej oddeľuje a ostáva nejaký čas pri hrobe ako tieň (prízrak). Židovský mysliteľ Menasse ben Israel (17.stor.n.l.), predpokladal, že tento celem ako jediný, môže postihnúť pekelný oheň (ovšem, existencia pekla v judaistickej eschatológii je sporná a opäť podmienená jednotlivými školami).

     Po smrti stúpa duša človeka  späť do nebeského raja, kde sa odpútava postupne od svojej predchádzajúcej hmotnej existencie, potom sa očisťuje a znovu prispôsobuje, tentokrát zas ďalšej inkarnácii.

     Všetky kabalistické školy sa ale zjednocujú v spoločnej viere, že ak človek všetky zložky svojej duše dokáže zjednotiť a spoločne ich povzniesť na vyššiu duchovnú úroveň, môže tak dôjsť k predčasnému vykúpeniu, kedy nutnosť ďalších inkarnácií odpadá. Toto dokáže len málo jednotlivcov, a tak sa duše stále vteľujú, až kým túto schopnosť nezískajú postupne ako výsledok svojho duchovného rastu.

     Predpokladá sa, že NEFEŠ zostáva v blízkosti pozostalých, kým sa telo nerozpadne v prach, počúva modlitby a prosby  a posúva ich vyššie. RUACH odchádza do nebeského Raja a tam sa formuje do podoby tela ďalšieho vtelenia  a NEŠAMA pokračuje ďalej do sefirotických svetov a ak dôjde svojho pôvodného miesta, už nikdy nezostúpi dole. Všetky tri sú ale prepojené a pokiaľ NEŠAMA nedôjde daného cieľa a nedosiahne Božieho Trónu, RUACH a NEFEŠ nie sú schopné dosiahnuť pokoj.

A ak pozostalí neustále chodia na cintorín a nevedia sa odpútať od zosnulého, NEFEŠ ustavične komunikuje s RUACHom a ten kontaktuje NEŠAMu a potom sa vraj, podľa tradície Boh zľutuje nad svetom.

GILGUL trvá do vtedy, kým ľudstvo ako celok nesplní svoje vesmírne poslanie a nepozdvihne úplne všetky padlé iskry a nenavráti ich k ich zdroju, kde sa všetko opätovne zjednotí. Vtedy inkarnácie prestanú a ako posledná duša  sa inkarnuje duša Mesiáša. Potom sa svet navráti späť do svojej pôvodnej podoby pred katastrofou rozbitia nádob, ktoré neudržali Božie svetlo.

Pozdvihnutie všetkých padlých iskier a ich navrátenie k pôvodnému zdroju, sa nazýva TIKUN ( !wqt ). Činiť ho je schopný len človek, pretože jedine on dokáže prebývať súčasne ako v hornom, tak aj v dolnom svete a preto len on môže pomôcť pri likvidácii zla, dokonca vo vesmírnom merítku. V tomto zmysle človek ďaleko prevyšuje anjele, ktoré sú na rozdiel od ľudskej dynamiky, bytosti statické a vyššími sa zdajú len zdanlivo. Človek ich svojou podstatou vysoko prevyšuje.

     Učenie tikunu prinieslo do kabaly tiež pálčivú otázku o pôvode zla a jeho význame vo svete. Tanach zlo pripúšťa, ale chápe ho ako podriadené dobru a slúži podľa neho na preverovanie kvality ľudí. To ale vždy natískalo otázku prečo spravodlivý trpí a hriešnikovi sa darí. Existuje veľa literatúry riešiacej tento problém a to nie len na pôde judaizmu, ale aj kresťanstva. Večný problém teodície nedáva spávať všetkým ľuďom na Zemi a nenachádza uspokojivé riešenie. Každý  nachádza svoje odpovede, ktoré ho niekam posúvajú a nastoľujú dočasný mier na duši.

     Zlo, je podľa mojich naštudovaných vedomostí, v základe potrebné chápať nie ako protivníka dobra. Na dobro a zlo je potrebné hľadieť ako na dve potencie tej istej energie. Sú to dve polarity, existujúce v dvoch polohách. Celý tento svet funguje na duálnom princípe. Svetlo a tma. Mokro a sucho, žena a muž…Čo možno kategorizovať medzi dobro? Svetlo, alebo tmu? Mokro, alebo sucho? Bez svetla nie je život. Ale keby sa deň nestriedal s nocou, život by tiež zanikol. Keby zem nepokropil dážď, neurodilo by sa nič, no v návaloch potôp je ukrytá smrť. Bez  záplav život prekvitá, avšak sucho ho ničí… Nič nie je len dobré a len zlé. Závisí od okolností, od intenzity, od uhla pohľadu.

Nôž sa dá použiť na odkrojenie chleba, ale ja na zabitie človeka. Zabiť možno úmyselne so zákernosťou v srdci, ale aj v sebaobrane, či omylom, nešťastnou náhodou…Vždy keď niečo konáme a je to z nášho ponímania dobro, môže to ako svoj dôsledok priniesť zlo. Ľudia sa zaľúbia – takýto cit je považovaný za pozitívny, avšak, ak sa zaľúbia dvaja ľudia, z ktorých je minimálne jeden zadaný, prináša tento v základe pozitívny cit, negatívne následky.

Zlo je akoby odpad po dobre. Tak, ako keď niekto maľuje byt a robí tým pozitívny čin, v následku tohto konania, sa nahromadia v byte odpadky, ktoré byt znečistia. Odpadky treba odniesť, podlahu umyť, rovnako tak okná. Preto by sme mali aj k zlu pristupovať takto. Zlo nemôže existovať samo o sebe, len ako sprievodný jav dobra, bez ktorého by sme ale toto dobro neboli schopní rozoznať.

Mnohí si kladú otázku, prečo Boh zlo dopúšťa a prečo ho posiela na dobrých ľudí. Boh zlo nedopúšťa, on ho trpí ako nutný prvok tohto sveta. Duálneho sveta voľby, ktorý ako jediný je miestom (práve svojou dualitou) aby umožňoval človeku slobodne voliť si v myšlienkach aj v činoch. A voliť možno len v dualite. Len ak má človek možnosti, môže povedať, že má slobodnú voľbu. A Boh chcel, aby sme slobodu voľby mali, lebo keď tvoril svet, chcel zhliadnuť sám seba a tak stvoril ľudí na svoj obraz. Ľudí slobodných, ktorí sa sami rozhodojú, ktorí ľúbia slobodne a aj Jeho. Ani žena nechce umelú bábiku, o ktorej by si predstavovala, že ju táto ľúbi. Chce dieťa a chce,aby ju ľúbilo samé od seba. To isté chce muž, keď si volí svoju partnerku, to isté ktokoľvek z nás, keď hľadáme priateľstvá, to isté chcú ľudia,ktorí s zaobstarávajú psíkov, mačičky, či iné zvieratká. Nikto nechce nikoho na kľúčik, každý chce mať slobodný vzťah. Slobodné a jedinečné puto s niekým konkrétnym.

Aj Boh chcel mať takýto slobodný vzťah a puto s nami, aby nebol sám. Lebo, tak ako my pociťujeme smútok zo samoty, mohol ho predsa pociťovať aj ON! Sme duchovné bytosti, žijúce v telách – božské bytosti žijúce v telách! Prepájame duchovný svet s tým hmotným. Boh sa v nás zrkadlí podľa našej slobodnej vôle.

Ak sa nám teda deje niečo zlé, nie je to preto, že nás Boh za niečo trestá, alebo nás skúša, či dokonca odmeňuje svojou láskou (“koho Boh miluje toho krížom navštevuje”) – nič z toho myslím nie je pravda. Zlo je súčasťou tohto sveta, ktorý Boh stvoril tak, aby smel tento existovať sám o sebe, aby On nemusel zasahovať, aby bola konaná slobodná vôľa nás všetkých, aj za cenu obetí, nešťastí a chorôb, i našich vzájomných ubližovaní…to sú všetko len zákonitosti tohto sveta, prírodných zákonov a zákonov pravdepodobnosti. Boh nemôže zasahovať do našich životov, lebo by musel obísť a porušiť prírodné zákony, narušiť kauzalitu, narušiť slobodnú vôľu. Bez slobodnej vôle ale prestávame byť ľuďmi.

A tak, keď sa nám stane niečo zlé, nemali by sme si klásť otázku, prečo sa to stalo práve nám, ale naopak, pýtať sa, že keď sa to už stalo, čo teraz s tým? Ako to vyriešiť? Verte, že Boh je s nami aj v bolestiach. Viac, ako ktokoľvek iný. A pomáha nám cez druhých ľudí tieto bolesti znášať. Lebo nemôže zasiahnuť, zasiahnuť smú len naši blízki. On je v nás a skrze nás pôsobí na tento svet. Nie priamo sám od seba.  A nám sa možno zdá, že na nás kašle, dokonca, že nás trestá. Nie. Žiadny rodič by niečo také neurobil. Prečo by to mal robiť ON?

Je na nás, aby sme to skôr či neskôr pochopili a odpustili Mu, že stvoril nedokonalý svet plný zla, že stvoril nás – možno tiež nedokonalých (ale zdokonaľujúcich sa), odpustiť si navzájom a žiť len vo vzájomnej láske. Lebo láska je základ tohto sveta. Na nej všetko stojí  ( rabín H.S.Kushner: Proč se zlé věci stávají dobrým lidem; M.O.Aivanhov: Strom Poznání Dobrého a Zlého).

Všeobecne však judaizmus v minulosti chápal bezdôvodné utrpenia ako “tresty z lásky” (“jisurim šel ahava”) a to ako určitú katarziu ľudskej duše. Odmenou za utrpenie bol prísľub odmeny na onom svete a posmrtný trest pre hriešnikov, ktorým sa vodilo za života dobre. Toto je ale bezvýznamné vysvetlenie v prípade holokaustu…

Stredoveká židovská filozofia vychádzala z filozofií novoplatonizmu a aristotelovskej filozofie. Pre nich bolo zlo negáciou dobra.

Kabala ako taká vysvetľuje tri možnosti vzniku zla.

1/ zlo je zbytkom starších sefirotických systémov

2./ Zlo vzniklo predimenzovaním jednej sefiry a jej izolácii od ostatných, kedy sa iskry svetla rozleteli vesmírom, tieto ostali uväznené v hmote a úlohou človeka je ich prinavrátiť späť

3./ Zlo vzniklo pri vesmírnej prakatastrofe, kedy nádoby (sefiry) boli rozbité, démonické sily pri tom prevýšili a zajali anjelske sily.

Kelipot chápu kabalisti ako démonické štruktúry, koncipované v deštruktívnom obraze nazývanom SITRA ACHRA ( hrxa hrjs ) , Druhá strana.

       Pôsobenie zlých síl na čele s Belialom, Samaelom a Ašmodajom, proti anjelským sféram, rozpracovala hlavne luriánska kabala. Podľa tohto učenia je každý svätý človek obklopený silami zla, proti ktorým sa tento musí neustále brániť.

     Kabala nemá nijak výrazne rozpracovanú postmortalitu. Po smrti prechádza duša temnotou, na ktorej konci je svetlo a kde sa opätovne stretáva s blízkymi osobami, ktoré umreli pred ňou. Tridsať dní pred smrťou duša človeka v spánku každú noc od neho odchádza a pozoruje svoje miesto mimo telo. Človek si však toto neuvedomuje. V hodine smrti sa duša stretá so svojimi mŕtvymi príbuznými, títo ju odprevádzajú až na miesto, kde je jej dané spočinúť (Zohar I, 217 b).

     Zmienka o stretnutí ľudskej duše po smrti so svetlom, je v kabale bežná.  Tak isto aj stretnutie s anjelmi, či Adamom. A je možné predpokladať, že toto stretnutie s anjelmi a svetlom má očisťujúci charakter na dušu.

     V knihe Zohar sa tiež píše o spätnej projekcii prežitého života, činov a myšlienok v ňom prežitých (Zohar I, 221b).

     V Kabale existujú ešte dve zaujímavé učenia o dušiach. Ide o tzv IBBUR – “tehotenstvo duší”  a  DIBBUK, čoby “posadnutosť zlým duchom”.

      IBBUR ( rwb[ ) je vtelenie dvoch a viacerých duší v jednom tele. K vteleniu ďalších, než pôvodnej jednej duše, dochádza ale až po narodení človeka, často krát až v dospelosti. Jedná sa spravidla o vtelenie duše spravodlivého človeka, ktorý je v duchovnej spriaznenosti (duchovný základ) so slabšou dušou, ktorá nie je schopná sa vysporiadať so životom  a jej duchovnými úlohami samostatne. Vtedy duša zbožného rabína, či učenca vstupuje do tela dodatočne ako pomocník na duchovnej ceste. Pretrváva v tele len do vtedy, dokiaľ je to potrebné a potom odchádza. podobne sa môže do tela vteliť aj duša zomrelej milovanej osoby, ktorá potom zotrváva v tele žijúceho človeka ako odlesk a tento nie je na všetko v živote sám (V.Sadek: Židovská mystika).

     Pod označením DIBBUK (qwbyd ) sa  rozumie démon, zlý duch, či zákerný duch mŕtvej osoby, ktorý vstupuje do tela  žijúceho človeka a ovláda ho do takej miery, že tento sa môže aj zblázniť, alebo mať iné psychické poruchy. Je možné sa ho zbaviť exorcizmom. Spravidla sa touto činnosťou zaoberá veci znalý rabín.

Nie všetci starovekí Židia verili v dualitu ľudskej bytosti. Saduceji neverili ani v dušu, ani v zmŕtvychvstanie, neverili v anjelov, ani nečistých duchov, ktorí môžu vstúpiť do človeka (1 Sam 16.14). Farizeji naopak áno (Skutky 23.8).

– chanele –

 

ŠECHINA

ŠECHINA 
  
 Tento termín sa najčastejšie prekladá ako “Božia Prítomnosť”a je odvodená od slova “šakan” vyjadrujúceho vztýčenie stanu, alebo prebývanie kdesi, či nad čímsi (kýmsi).

Možno je to spomienka na stany, vktorých Izraelii bývali, keď putovali púšťou a na stan, v ktorom prebývala Archa Zmluvy. Podľa tradícietotiž prebývala nad vekom Archy, neskôr, keď bol postavený Chrám, s stan zmenil na veľsvätyňu..
     Šechinu vnímali Izraeliti ako určitý druh záštity, istotu na  cestách púšťou, prenášajúcj sa do podoby dôvery v Jediného Boha Izraela. Niekedy je otázne či termín “echad” (jeden)zo židovského vyznania viery skutočne vypovedal o univerzálnom monoteizme, alebo len o tom, že Boh Izraela je akýmsi kmeňovým božstvom, jedným (echad)z mnohých.
     Rabínski učenci minulých storočí učili, že i napriek zbúraniu Jeruzalemského Chrámu, je Šechina stále prítomná medzi ľuďmi a dokonca aj na chámovej hore (Levitikus Rabba 4.8).
     Aby Boh veriacim nepripadal v diaspore tak vzdialený, začalo sa o Šechine čoraz viac učiť a práve prostredníctvom nej sa po tak tragickej udalosti, akou bol 2.churban r.70 n.l., sa rozptýlenému židovskému národu, vyhnanému zo Zasľúbenej Zeme do celého sveta, akosi Boh stával prístupnejším a bližším v dennodennom súžení.
     Ak hovoríme o exileŠechiny, hovoríme vlastne o exile Boha. Židia  môžu tento exil, dodržiavaním micvot a tým vlastne nápravou sveta (tikum olam)ukončiť a obnoviť svojho Boha, ktorý je bez Šechiny neúplný. Obnova tohoto spojenia je zmyslom spásy a zároveň posvätnou svadbou, ktorá hrá v kabale významnú úlohu. Ide totiž o spojenie sefír Malchut a Tiferet (Kráľovná a Kráľ), alebo Šechiny a Boha, lebo Boh je chápaný, ako ženích prre nevestu Izrael.
     Talmud nepripisuje Šechine žiadne pohlavie, avšak kabala jej prisudzuje ženský charakter, čím dochádza k akejsi, akoby pohlavnej rovnováhe božského princípu a to i napriek tomu, že dovtedajšie chápanie Boha, ako khosi charakterovo nadpohlavného, bolo predsa len medzi ľudom chápané maskulinne. Preto mu aj v období Sudcov a Kráľov, ľud prisúdil manželku – Ašéru(i keď pravdepodobne skôr pod vplyvom okolitých pohanských náboženstiev, voči ktorým ani jeden Žid tej doby nebol imúnny), čo nepriamo potvrdzuje aj možnú tézu o Jahveho charaktere kmeňového božstva a zároveň Jedného z mnohých ostatných pohanských božstiev, ktoré mali samozrejme aj manželky – predstaviteľky kultu plodnosti a ktorý sa neskôr stal Bohom Izraela. Veď napokon On sám existenciu (akú-takú, o jej povahe môžeme diskutovať) pripúšťa (1M 35.2, 2M 12.12, 4M 33.4, 2M 18.11; 20.3; 20.23; 23.13, 24; 32.4; 34.14;, 5M 6.14; 7.16; 7.25; 12.3), dokonca je členom rady bohov (Ž 82.1).
     V staroveku boli v určitom období  považovaní Elohim za synov  El Eljona – Boha Najvyššieho (Ž 82.6) a tvorili akési zhromaždenie(Ž82.1), ktorému predsedal El. Je otázne, či v tomto ponímaní možno El-a ztotožniť s El Eljonom, alebo len jenmu podriadeným božstvom. Potom by El nebol bohom Izraela(?), tým sa predsa stal El Eljon, tvorca neba i zeme (1M 14.19) a ku ktorému Avraham v prítomnosti Malchísedeka, kráľa Šalemu (Jeruzalem) prisahal (1M 14.22) a všeobecne sa má za to, že ho prijal za svojho osobného Boha.
     Šechinu nemožno nikdy chápať oddelene od Boha, ale ako jeho súčasť, jeho prejav, či imanenciu, večne sprevádzajúcu Izrael.
     Šechina je podľa Talmudu Božou Všadeprítomnosťou v Stvorení a predovšetkým v Izraeli. V Tanachu sa  jej hovorí tiež  “Jeho Tvár”.
     Bahir obsahuje väčšinu informácií o Šechine. Spája jej exil tiež s Adamovým pádom. Ten dostal totiž na výber uctievať Boha prostredníctvom siedmych stredných sefír na Strome Života, alebo prostredníctvom Šechiny na Strome Poznania. Adam si vybral Šechinu a to spôsobilo oddelenie Stromu Života a Stromu Poznania, vrchného a spodného a tým narušenie jednoty medzi sefirami.
     V každom exile,  do ktorého Izrael odišiel, bola Šechina s ním (Megila 29a).
     Odlúčenosť Šechiny od Boha (ženský aspekt od mužského) je všeobecne následkom ľudského hriechu. Tóra, ktorá v kabale zosobňuje Meno Božie, pretože skrze neho bola tvorená, je zároveň mystickým symbolom Šechiny. Organizmus Tóry, sa považuje za organizmus Šechiny, vrátane alegórie jednotlivých údajov (Scholem: Kabala a jej symbolika). Je ztotožňovaná s Tórou v plnosti manifestovania.
     Šehina v exile sa tiež volá Pardes pretože je sama odená do Pešat, Remez, Deraša a Sod (výklad doslovný, alegorický, hagadický a mysický), ktoré ho dokopy tvoria (PRDS – PARDES), pričom ona je jeho jadrom.
     Tak sa Tóra, Šechina a Meno Božie prelínajú. Tóra sa objavuje tam, kde sa Boh prejavuje v stvorení. Ak človek dodržiava micvot, Šechina je stále dokonale halená, ak niektorí z ľudí zhreší, ochudobňuje Šechinu o jej šat.
     V Šechine sa zároveň prejavuje súd i milosť, podľa toho ktorá zo sefír viac zaváži,  preto je jej prejav raz trpký raz milostivý.
     Exil Šechiny býva tiež zpodobňovaný ako vyhnanstvo kráľovej dcéry od otca, či manželky od manžela (Jahve-Ašér).
     Tak ako sa duša pojí s telom, tak sa Šechina pojí s cestami spravodlivého. Akonáhle duša zhreší, Šechina sa od neho oddeľuje. Človek smie mať podiel na Šechine, len ak koná dobro (Zohar II.fol. 117b-118a).
     V Zohare je Šechina opisovaná ako krásna panna bez očí, pretože si ich v exile vyplakala. Preto kabalisti odriekajú sobotné žalmy so zavretými očami. 
 
 
– chanele –