VAJECE 1. – JÁKOBOV REBRÍK

Keď Jákob vyšiel z Béer Šeby a vydal sa do Cháránu (1M 28.10), dorazil cestou na “určité miesto” (ha-makom; 28.11), na ktorom prenocoval, pretože Slnko už zapadalo (28.11).

Zohar 1,147 chápe slová “a Jákob vyšiel” ako opisujúce dušu, ktorá prvýkrát odchádza z vyššieho sveta a usídľuje sa v tele. Inkarnuje sa ( rabín Chaim Ben Attar). Z Beer Ševy (zo studni prísahy – zo žriedla/Zdroja) –  Slovo “ševa” odkazuje na prísahu Bohu, ktorú robí každá duša, keď odchádza z neba, že nebude porušovať zákony Tóry v lone svojej matky a  slová “a išiel smerom k Cháránu” je narážka na vyhlásenie Bambergera  (TB Sanhedrin 91),  že nutkanie k zlu vstúpi do každého v momente, keď má dieťa opustiť matkino lono. To je založené na Genesis 4:7, že “hriech striehne pri vchode”.

Midraš Genesis Raba (68.9) vysvetľuje tento verš ako stretnutie so Šechinou. Rabi Ammi priraďuje MAKOM k Božiemu Menu. Rav Huna to vysvetľuje tak, že Boh je kdekoľvek na svete a svet je obsiahnutý v Bohu a Boh vo svete. Rabín Jose ben Hafalta učil, že nevieme, či Boh je miesto Božie, Boží svet, alebo  či Boží svet je Božie miesto, ale podľa 2M 33.21 (“Hľa, je miesto so mnou a ty sa postavíš na ten útes”) vyplýva, že Boh je miesto Božieho sveta ale Boží svet nie je Božie miesto. Rabi Izák učil, že večný Boh je príbytok podľa Ž 90.1 – “Pane, Ty si býval našim príbytkom” → Boh je teda príbytok Božieho sveta, ale Boží svet nie Božím príbytkom (porovnaj s 2M 33.21).

Raši v talmudickom traktáte Berachot (26b) učí, že pod termínom MAKOM treba vidieť vrch Morija, kde došlo v minulosti k akedat Jicchak (22.2) a kde neskôr stál aj Jeruzalemský chrám (2 Kron 3.1).

Midraš spája tieto dva miesta na základe učenia rabiho Judy bar Simona, že rebrík stál v skutočnosti na mieste Chrámovej hory, zatiaľ čo jeho koniec sa klenul nad Bét-elom a de facto vlastne nad spiacim Jákobom. A nakoľko z obidvch miest je možné vystúpiť k Bohu, midraš predpokladá, že musia spolu súvisieť. Iný mifdraš spája Bét-el s Morijou, kde mal byť obetovaný Izák a to na základe spoločného slovného kmeňa týchto slov. Verš 28.17 hovorí: “…akú bázeň vzbudzuje toto miesto!”, kde slovo bázeň (nora) má rovnaký koreň ako zemepisný názov Morija a preto by mali byť jedným a tým istým (Genesis Raba 55.7).

Termín ha-makom interpretuje rabínska tradícia aj ako jedno z Božích Mien, pretože v podstate označuje jediné kvázi “miesto”, kde možno stretnúť Boha a nakoľko Boh prebýva práve v Jeruzalemskom chráme, pod slovom ha-makom (28.11) rozumie práve horu Morija.

V Midraši Pirke de rabi Eliezer sa dokonca hovorí: Jákob “prišiel na Boha” (kap. 35).

Bdieť a byť prítomný na “tomto mieste” (ha-makom) znamená “stretnúť sa s Bohom”.

To, že má slovo “miesto” určitý člen “ha” znamená, že buď bolo niečím známe, alebo môžeme dokonca predpokladať, že bolo posvätné (slovo nora=hrozné sa používa na vyjadrenie bázne a posvätnej (!) úcty), alebo že bolo vhodné na prespatie, možno pre množstvo kameňov, ktoré mohli chrániť. Text hovorí, že si ich Jákob naukladal okolo hlavy. Nie, že si dal jeden z nich pod hlavu (!) ako býva bežne prekladané.

Talmud prostredníctvom Rašiho vysvetľuje, že keď sa Jákob ukladal k spánku, kamene sa začali medzi sebou hádať, na ktorom z nich spočinie Jákobova hlava. Preto ich Hospodin spojil do jedného veľkého. A to sa chápe ako podstata Jednoty, kedy všetky dielčie komponenty sú Jedno a týka sa to aj ľudského spoločenstva (rabín Al Scheinbaum).

“I vzal kamene z toho  miesta” pripomínajú, že človek má Boha prosiť o pomoc modlitbou. Je to analógia k príhovoru rabi Šimon ben Lakiša v Berachot 5, že človek by mal neustále usilovať o konanie dobra lebo tým bojuje proti zlému pudu. V prípade, že prekoná  zlý pud,  bude pripravený k  štúdiu Tóry, tak ako je napísané v Davidovom žalme 4.5. Keď Tóra odkazuje na verš “kamene z toho miesto”, vzťahuje sa to na “binyano shel olam” – stavebné bloky, prostredníctvom ktorých je postavený svet (rabín Chaim Ben Attar).

Podľa učenia lubavičského chasidizmu, skala, na ktorej ml Jákob položenú hlavu počas spánku, sa stala základom neskoršieho základu Chrámu, postaveného Šalamúnom a ešte konkrétnejšie, spočinula na nej o 700 rokov neskôr Archa zmluvy. Rabíni toto miesto nazývajú Základným kameňom, tzv. šetijjah, na ktorom stojí svet a kde sa stretá priestor s antipriestorom, pretože Archa vo veľsvätyni nezabrla paradoxne (podľa udaných rozmerov) žiadny priestor! Preto sa podľa tradície Jákob vyjadril veľmi presne, keď povedal: “na tomto mieste bol Boh…” a zároveň “…je to dom Boží…”. Jákob stojí medzi dvomi Božími menami JHWH a ELOHIM. To prvé vyjadruje transcendentnosť, to druhé vyjadruje Boží prejav vo svete, manifestujúc sa v prírodných silách i prírode ako takej. A ako je možné, že Archa nezaberala žiadne miesto? Ako mohol uprostred priestora nevzniknúť žiadny priestor? Kabala učí, že priestor je obmedzenie (cimcum), ale nakoľko v tomto priestore bol Boh a teda JHWH, už nemohlo byť reči o obmedzení a teda ani o vymedzení priestoru cimcumom. Ak tam bol Boh, nemohol tam byť priestor. Prosto “…tam bol Boh a ja som to nevedel…” (Chrámová hora ako posvätný priestor -na prahu reality, http://www.chabad.org/ ).

Slová, že strávil na mieste noc, lebo slnko už zapadlo napovedajú, že de§ je ako ľudský život a západ slnka symbolizuje jeho smrť, a  to je dôvod slov z Pirkej Avot 2,4.

Podľa rabína Zeliga Pliskina, je rebrík symbolom životnej púte každého z nás, kedy na duchovnej ceste raz stúpame a raz klesáme. Silpu vôle a sebaovládaním duchovne rastieme, ak však nedokážeme prijať tieto výzvy, duchovne klesáme.

No Gemara (TB, Chulin 91b) zas učí, a pripúšťa tento singulár s vysvetlením, že aj keď Písmo hovorí o kameňoch (pl.), ktoré Jákob vzal…tak sa jedná len o kameň jeden, lebo všetky svojim zlúčením vytvorili jeden jediný – tak ako sa v závere pri vztyčovaní macévy aj o jedinom hovorí, ale o tom neskôr.

Nakoľko sa jednalo o večer, bol Jákob uznaný za zakladateľa večernej modlitby – ma´ariv (TB, Berachot 26b). No podľa Genesis Raba (68.9) je toto tvrdenie odvodené od slovesa “vajifga” (1M 28.11), ktoré znamená aj “modliť sa”, či “prosiť” (Jer 7.16). Jákob teda završuje denné modlitby. Abrahám reprezentuje modlitbu rannú, šáchrit a našu cestu k Bohu; je iniciátorom nového náboženstva, akoby začiatkom dňa. Izák zastupuje popoludnie a modlitbu mincha, náš dialóg s Bohom. Izák nevedie ani do svetla ani do tmy, je ohnivkom v reťazi tradície. Nevkladá do viery nič nové, je verný odkazu, ktorý započal jeho otec. Jákob zosobňuje noc – strach, temnotu. Zápasí s Bohom, s ostatnými aj so sebou samým. Je tým, ktorý pozná tmu tohto sveta a reprezentuje naše stretnutie s Bohom. Stretnutie nepredvídané a nečakané, o ktorom nikdy nevieme povedať, kedy nastane, lebo sa koná z vôle Božej. “Vajfiga bamakom” znamená, že aj keď sa venujeme iným veciam, zdanlivo s Bohom nesúvisiacim, nakoniec zistíme, že sme boli v prítomnosti Božej. Takéto zážitky sa stávajú zväčša v noci. V tme, strachu, zúfalstve. Keď sme najviac zraniteľní a keď to najmenej očakávame. A v tom prídeme na to, že je pri nás, že tu bol celú tú dobu našich obáv a strachu a nevideli sme ho preto, že sme boli príliš zaujatí svojimi trápeniami (J. Sacks).

I zaspal a prisnilo sa mu…(28.12).

Sny pochádzajú zo sveta Berija. Prorocké sny sú zas spojené so sefirami Necach a Hod sveta Acilut, cez Nekonečné svetlo (Ejn Sof Ór) (Zohar 149b).

Fakt, že sa Jákobovi vo sne prihovoril Boh dosvedčuje, že miesto mohlo byť naozaj posvätné. V minulosti sa ľudia často, keď chceli poznať Boží úmysel, alebo prosili Boha o radu, ukladali k spánku v chráme – na posvätnej pôde, ktorú chápali a vnímali ako záruku možnej Božej odpovede. Z textu ale nevyplýva, že by Jákob spomínané miesto považoval za posvätné, dokonca ani nepredpokladal, že bude počuť Boží hlas; ak len neberieme do úvahy určitý člen “ha” pred podstatným menom “makom”.

Pirke de rabi Eliezer (kap.35) a 2M 20.24 hovorí: “Na každom mieste, ktoré určím, aby sa pripomínalo moje meno (opäť posvätnosť), prídem k tebe a požehnám ti”.

Výnimočnosť miesta je možno daná jeho budúcim použitím na stavbu svätyne, čiže svojou predurčenosťou. To už ale dedukujeme spätne a v takomto prípade by sa jednalo o dodatočnú vsuvku, čo nemožno dokázať, alebo platí len jednoduché “Človek je schopný prebudiť svätosť Božiu na ktoromkoľvek mieste” (rabi Arje Leib z Geru).

Sen zaujímal významné miesto hlavne v Babylone a Egypte.

Rabi Chana učil, že anjel vo sne skutočne predpovedá budúcnosť, ale ak je to sen zlý (odvolávajúc sa na Kaz 5.6), snívajúci by nemal upustiť od modlitby, ktorá môže tento zlý osud zvrátiť  (TB, Berachot 10b). Naopak rabi Samuel bar Nachmani zas učil v mene rabi Jonathana, že človeku sa vo sne zobrazujú jeho vlastné myšlienky, tak ako hovorí aj Da 2.29-30 (TB, Berachot 55b) a teda nepripisoval snom žiadnu mimoriadnosť.

Keď mal Samuel zlý sen, citoval Zachariáša (10.2), keď mal sen dobrý, kládol si otázku či nepochádza sen rovnako tak od démona (TB, Berachot 55b).

Vo sne vidí Jákob rebrík, po ktorom Boží anjeli vystupujú a zostupujú (1M 28.12).

Rebrík (sulam) má nejasnú etymológiu a na žiadnom mieste v Biblii sa už potom nenachádza.  To podnietilo niektorých bádateľov k domnienke, že by mohol mať súvis s akkadským SIMMILTU (“schody”) ako výsledok zámeny spoluhlások M a L. V starých mezopotámskych mýtoch vystupujú po nebeskom schodišti boh podsvetia Nergal a jeho manželka Ereškigal. Toto schodište by mohli byť  schody na  babylonských zikkuratoch. Zikkuraty boli stupňovité  chrámové veže štvorcového pôdorysu z južnej Mezopotámie, podobné egyptským stupňovitým pyramídam. Na ich stavbu sa používali tehly. Na vrchole obvykle stál svätostánok zasvätený hlavnému božstvu  mesta.  Tento súvis možno potvrdiť aj názvom mesta Babylon, ktoré v preklade znamená “Brána bohov” (Bab-ilani; porovnaj Ž 78.23), čo je ekvivalent k biblickému “Brána nebies” (28.17). Je možné, že sen hovoril pôvodne o nejakej budove a len časom sa jeho podoba pretransformovala do podoby rebríka vedúceho do neba, v podobe akej ho poznáme dnes.

Slovo “sulam” by mohlo byť ale odvodené aj od slovesa “navŕšiť, nasypať”, čo môže tiež nepriamo poukazovať na zikkuraty.  Niektorí bádatelia (Daněk) poukazujú tiež na možnosť, že sa jedná o strom, ktorým Jákob hľadel cez vetve do neba, keď pod ním ležal. Vychádza z toho, že pôvodný názov miesta, kde Jákob prenocoval, bolo LUZ (v. 19) a znamená “mandľovník” (Daněk: Posvätné stromy, § 22c). Dej zároveň poukazuje na to, že sa jednalo o miesto azylu (podobne ako napríklad neskôr kresťanské chrámy) a Jákob utekajúci pred Ezauom, určite minimálne dúfal v Božiu ochranu. Aj kamene, ktoré si postavil okolo hlavy, evokujú ochrannú funkciu. Text vraví, že boli vzaté “z kameňov, ktoré tam boli”, z čoho možno vyvodzovať aj to, že mohli byť potenciálne zoradené do určité kruhového tvaru, napr. kromlechu kultického významu, ktorý sa hebrejsky nazýva gilgal.

Bar Kappara učil, že rebrík v tomto prípade symbolizuje schodisko(!), ktoré vedie k oltáru v chráme v Jeruzaleme. Oltár možno vidieť v opretí jeho spodnej časti o zem a horná časť v nebesiach symbolizuje vystupujúcu vôňu obete. Boh stojaci vo sne pri Jákobovi je zas vnímaný ako predobraz z Amosa (9.1) “videl som Pána stojaceho vedľa oltára” (GenRb 68.12).

Rebrík býva tiež dávaný do súvisu s horou Sinaj (GnRb 68.12) – “ľud v tábore…stál pri úpätí hory” (2M 19.17), anjelmi sú Mojžiš a Áron (2M 19.3; 19.14); paralelami na výstup a zostup je Mojžišovo vystúpenie a zostúpenie z hory (2M  19.14), rovnako tak “a Hospodin stál obďaleč” (1M 28.13; 2M) – “A Pán zostúpil na horu Sinaj” (2M 19.20).

Podľa gematrie slová “rebrík” a “hlas” majú rovnakú  číselnú hodnotu. Preto rabbi David Feinstein  vysvetľuje, že tak ako rebrík z Jákobovho sna umožňuje anjelom vystupovať a zostupovať, tak aj naše modlitby, čoby slová, majú moc vystúpiť do neba. Že dosiahne neba je jasné, je to nástroj ako vplývať na Boha, ale zároveň skrze modlitbu vplýva tiež On na nás (rabín Zalman I. Posner).

Naša viera by mala byť podľa vzoru rebríka zakorenená, no zároveň dynamická a vedúca do neba (rabi Šmuel Herzfeld).

Rabi Šimon videl za rebríkom sefirotický strom Illán, spájajúci vyššie svety s tým hmotným. Vyjadrenie, že Boh stál nad Jákobom, chápal tak, že Jákob stál medzi jeho dvoma stĺpmi, v strede, na mieste Tiferet. A práve skrz Tiferet, sa prejavuje Boh. Skrze Tiferet ako centra – srdca Zeir Anpin Illánu,  je možné sa prepojiť s vyššími svetmi, je najvnímavejšia k modlitbám a meditáciám (Sefer Jecira 1:8). Pravý stĺp Illánu so sefirou Chesed a praotcom Abrahámo stojí oproti ľavému stĺpu so sefirou Gevura a Jákobovým otcom Izákom. Atribúty všetkých troch patriarchov sa tak spájajú do sefiry Malchut, ktorú zastupuje spoločenstvo Izraela. Všetky tri sefiry tak tvoria štyri kolesá svätého vozu. A tak dva postranné stĺpy v zastúpení Abraháma a Izáka v spojení so zemou vyjadrujú prejav Božieho kráľovstva – Malchut (Zohar, Vajeci 150a).

Anjelov vnímal ako veľkňazov. Podľa Am 9.1 – “videl som Pána stojaceho vedľa oltára”.

Na vrchol zikkuratov sa vystupovalo po schodišti (Bar Kappara – viď. vyššie) alebo špirálovej rampe umiestnenej po obvode budovy, prípadne zo striech susediacich budov. V dobe neskorej Babylonskej ríše sa pôvodná funkcia zikkuratov vytratila a začali sa používať  ako astronomické pozorovateľne.

Podľa midrašu symbolizuje rebrík vrch Sinaj, pretože v gematrii majú oba rovnakú číselnú hodnotu.

Najpozoruhodnejšou paralelou medzi príbehmi (Jákobov sen a stavba Babylonskej veže) sú podobné výrazy, ktoré sa používajú na opis veže a aj schodisko. Veža mala “svoj vrchol na oblohe” (Gen 11: 4) a schodisko tiež “vrcholilo na oblohu” (Genesis 28:12). Toto sú jediné dva biblické príbehy, ktoré používajú metaforu na dosiahnutie neba ako spôsob opísania niečoho veľmi vysokého, a preto to vyzýva k vzájomnému porovnaniu. A skutočne, bližší pohľad na rozprávanie odhaľuje niekoľko ďalších paralel:

  • Babylonská veža: “A keď prešli z východu, prišli do údolia v krajine Šinar a usadili sa tam” (Gen 11,2).
    Jákobov rebrík: “Jákob odišiel z Beer Ševy a odišiel do Cháránu, prišiel na jedno miesto a prenocoval tam” (Gen. 28: 10-11).
  • prvý príbeh hovorí o tehlách, druhý o kameňoch, ktoré si dáva Jákob pod hlavu. Tieto kamene síce nevedú do neba, stanú sa nástrojom na zhotovenie oltára.  “Skoro ráno, Jákob vzal kameň, ktorý mal pod hlavou a vztýčil ho ako posvútný stĺp a vylial olej na jeho vrchole “(1M 28:18). Tento kameň sa spomína aj na konci príbehu v súvislosti so sľubom, ktorý urobil Jákob: “A tento kameň, ktorý som postavil ako stĺp, bude miestom pre Boha” (Genesis 28:22).

Obidva príbehy hovoria o budovaní a aj o pochybnostiach (v prvom prípade z rozptýlenia, v druhom o odchode z Kanánu). Rovnako ako ľudia, ktorí postavili vežu, považovali jej stavbu za centrum ich súdržnosti, Jákob takisto vytvoril posvätný stĺp – macévu, aby označil miesto, kam sa vráti.

To, čo príbeh rozdeľuje je fakt, že ako veža má ľudstvo zjednotiť, v Jákobovom príbehu sú obaja bratia rozdelení, až tak, že jeden pred druhým uteká.

Druhý rozdiel spočíva v tom, že príbeh o veži hovorí o celom ľudstve, kdežto druhý príbeh je príbehom jednotlivca.

Prvý príbeh končí neúspechom, kdežto v tom druhom rebrík naozaj stojí a dosahuje nebesá. Boh neprichádza k Jákobovi (tak ako sa prišiel pozrieť na vežu), ale stojí pri ňom (1M 28.13) a preto, keď sa Jákob vracia do zeme Kanaán, plní svoj sľub a stavia oltár v Bét-El (1M 35: 7).

Cvi Šimon tak upozorňuje na komplexnú polemiku nad otázkami, kde je brána nebies a čo je stredom sveta. Ďalšou zložkou polemickej zaujatosti príbehov sú mená miest Bábel a Béh-El. Mezopotámská ľudová etymológia vysvetľuje názov svojho mesta ako zložený zo slov bab (= brána) a ilia (= bohov). Hlavná Babylonská svätyňa bola nazývaná Esagila, čo znamená “dom, ktorý zdvihne hlavu”. Podľa mezopotámskej viery bola táto svätyňa postavená bohmi a slúžila ako ich príbytok a bola miestom, ktoré spájalo nebesia a zem. Príbeh Babylonskej veže nahrádza túto etymológiu mena Babel s iným vysvetlením, ktoré sa vzťahuje na ďalšie tvrdenia: Babel nie je odvodený od Babela, ale z b-l-l, čo znamená “zmätený”. Veľká svätyňa v Mezopotámii nebola postavené bohmi, ale bola neúspešne postavenou vežou bláhovými ľudskými bytosťami.

V Jákobovom príbehu názov Bét-El nahrádza bývalé meno Luz a svedčí o význame miesta ako Dome Božom. Bét-El je miesto, ktoré získalo titul nebeskej brány: niečoho, čo smeruje do neba, nie je ale ekvivalentom vrcholu Babylonskej veže, skôr vrcholom Jákobovho rebríka.   Posolstvo spočíva v tom, že stred sveta je určený nie výškou mestskej veže ani množstvom jeho obyvateľstva, ale naopak malým pilierom postaveným osamelým človekom v dôsledku  označenie miesta brány do neba. Jakub mal sen, keď opustil zasľúbenú krajinu a smeroval na východ. On bol prvý z patriarchov a jediný z nich, ktorý sa vrátil do veľkej kolísky civilizácie na východe, odkiaľ pochádzal jeho praotec Abraham. Posolstvo snov sa týka nie len Jakuba, ale aj tých, ktorí čítajú a počúvajú tento príbeh v budúcich generáciách a upozorňuje na to, že stredom sveta je práve Zasľúbená krajina (Cvi Šimon).

Anjeli vo sne  predstavujú Mojžiša a Árona. Boh stojí nad nimi, podobne ako stál na Sinaji nad celým Izraelom. Tóra, ktorú prijal Mojžiš, a potom ju spolu s Áronom učil, je mostom (a teda snáď i rebríkom) medzi nebom a zemou (Chumaš b). Iná tradícia vysvetľuje anjelov ako štyri mocnosti (Babylon, Perzia, Grécko, Rím), ktoré neskôr ovládli Izrael a počet schodov bol totožný s rokmi nadvlády (LvRb 29.2). Babylon 70 rokov, Perzia 52, Grécko 180 a Rím bez udania počtu (Pirke de Rabi Eliezer, kap. 35), čiže viac než bol Jákob schopný spočítať. Keď to Jákob videl, zľakol sa a spýtal sa: Je možné, že Rím nikdy nezostúpi dole? Svätý odpovedal: neboj sa Jákob, služobník môj (Iz 44.2; Jer 30.10), aj keby vystúpil až hore a posadil sa vedľa mňa, znesiem ho odtiaľ dole (Rabi Šmuel bar Nachman).

Raši zas interpretuje vystupujúcich anjelov ako Jákobových strážcov v Izraeli a zostupujúcich ako strážcov na jeho cestách (Raši podľa Abarbanela).

Ramban a Ibn Ezra zas výstup a zostup anjelov chápu ako

1. prijímanie Božích príkazov (výstup po ne) a

2. ich následné plnenie (po zostupe na zem).

Ďalšou otázkou bolo, ako môžu anjeli najprv vystupovať a až potom zostupovať, keď pochádzajú z neba? To bol ďalší námet na filozofickú debatu pre rabínov. Našli hneď niekoľko odpovedí.

  1. nakoľko Jákob plánoval odísť z izraelskej krajiny, vracala sa jedna skupina dovtedy ho chrániaca, späť do neba a iná zostupovala, aby mohla na Jákoba dohliadať na ďalších cestách (preto najprv výstup až potom zostup)
  2. anjeli symbolizovali národy sveta, ktorých moc v dejinách rástla (výstup) i sa následne zmenšovala (zostup)
  3. že sa jednalo o povyšovanie i znižovanie samotného Jákoba
  4. anjeli nepochádzali z  neba ale zo zeme, pretože to boli obyčajní ľudia , ktorí pobehovali medzi zemou a nebom, čiže hmotou a duchom. Anjel je v judaizme chápaní ako spirituálna bytosť, posol Boží. Sú stáli a kľudní, narozdiel od ľudí, ktorí sú zvedaví a neistí a stále sa pohybujúci, akurát tak, ako v tomto prípade

Podľa rabi Meira, v súvislosti s Jákobovým snom, išlo o Jákobov možný výstup, ktorý ale Jákob zo strachu neabsolvoval. Svätý, podľa neho citoval Jákobovi verš: Neboj sa Jákob, služobník môj, ak vystúpiš po rebríku, nikdy už nezostúpiš. Ale Jákob neveril Bohu a nevystúpil. Nato mu Svätý povedal: Keby si bol veril a vystúpil, nikdy by si nebol zostúpil. Teraz však preto, že si neveril a nevystúpil, budú tvoje deti zotročené týmito štyrmi ríšami (LevRb 29.2).

Podľa rabi Chelba a rabi Šmuela ben Josejna, povzbudzuje Boh Jákoba, aby vystúpil, ale ten sa bojí, že sa bude predsa len musieť vrátiť ako ostatní a teda zostupuje. Napriek tomu, že ho Boh uisťuje, má stále strach (Tanchum , Vajece 2; ExRb 32.7; Pesikta de-rav Kahana 23; palkut Šimoni, Vajece 121, Jirmeja 312).

Rabi Jákob bar Idi poukazuje práve na tento rozpor medzi Božím prísľubom Jákobovej ochrany (1M 28.15) a Jákobovým strachom (1M 32.8) a vysvetľuje to tým, že Jákob sa v skutočnosti bál svojho možného hriechu, ktorý by Božiu ochranu mohol zrušiť (TB, Berachot 4a, Sanhedrin 98b) a teda, že to nebola nedôvera v Boha.

Podľa rabína Alexandra Zusia Friedmana, znamená, že ak sme pokorní (rebrík opretý o zem), potom sa naše hlavy dostanú do neba (rebrík opretý o nebesá). A aj Zohar hovorí, že “skutočne veľkým je ten, kto je malý” a práve ten si zaslúži, že Pán bude stáť pri ňom.

Existuje mnoho nezhôd židovských učiteľov rôznych období, ohľadom Jákobovej vety vyrčenej bezprostredne po jeho prebudení zo sna: “Na tomto mieste bol Boh a Ja, ja som to nevedel“(1M 28.16). Podľa Zoharu povedal Jákob v skutočnosti: A ja som nepoznal “ANOCHÍ” (tzn. nepoznal JA alebo ŠECHINU), čo znamená, “hľa, dostalo sa mi zjavenia, hoci som dovtedy nepoznal ANOCHÍ (JA) a nevošiel pod krídla ŠECHINY, čím by som bol dosiahol dokonalosti.”

ANOCHÍ (JA alebo SOM) je len jedno z  Mien Boha. Vždy keď vyslovíme slovo JA, vyvoláme tak JA každej živej bytosti a zároveň vyslovíme pôvodné JA zo Sínaja (“Ja som tvoj Boh, nebudeš mať…”) i to prvotné pri počiatku stvorenia, kedy Boh vymedzil Sám Seba (cimcum) a takto naše JA je spoločné so Stvoriteľovým.

Prvé písmeno slova ANOCHÍ – ALEF zodpovedá levovi na Ezechielovom voze, písmeno NUN orlovi, písmeno CHE cherubovi a písmeno JOD človeku a teda Jákobovi. Rabi Levi učil, že vystupujúci a zostupujúci anjeli, keď videli Jákobovu tvár, videli, že sa podobá na tvár živých bytostí z Ezechielovho videnia (Ez 1.5-10) na Tróne Sávy a vykríkli: To je predsa tvár jedného zo štyroch stvorení, ktoré nesú voz!. Rovnako tak anjeli, ktorí vystupovali zo zeme do neba uvideli potom po príchode tam, na voze Jákobovu tvár (Pirke de rabi Eliezer, kap. 35; TB Chulin 91b, GenRb 68.12).

Podľa midrašov Numeri Raba (NuRb 4.1) a GnRb (82.6; 47.6) Pán sveta povedal Jákobovi: Jákob, si mi veľmi drahý. Preto som tvoju podobu umiestnil na svoj trón a tvojim menom ma anjeli chvália, hovoriac, Požehnaný buď Hospodin, Boh Izraela (Jákoba) od vekov na veky.

Jákob je tak súčasťou Boha, nesie voz, a na základe tohoto, možno verš 1M 28.16 interpretovať ako na tomto mieste bol Boh a ja som nevedel, že som to bol ja, pretože Jákobove Ja je esenciálnou súčasťou Svätého. Aj podľa Gershoma Scholema Boh nezjavuje nič iné, než Božie Ja…tzn. Božie Meno.

“Boh je JA sveta, ale Boha nemôžete uvidieť z toho dôvodu, že svoje oči bez zrkadla tiež  nemôžete uvidieť…” (Alan Watts).

Chasidi šli ešte ďalej, keď medzi modliaceho sa a modlitbu dali rovnítko.

Kameň, ktorý mal Jákob pri hlave po prebudení vztyčuje ako pomník a pomazáva olejom a miesto premenúva z LUZ na BÉT-EL – Dom Boží, podľa Targumu Jonathan svätyňu Božieho Mena, miesto vhodné na modlitbu. Robí tak v pokore a pokání, ako tvrdí rabín Avraham Twerski, citujúc Talmud: “…každý deň nebeský hlas vychádza zo Sínaja a núti nás robiť pokánie. Aj keď ho fyzicky nepočujme, duša ho vníma.

Posvätný stĺp MACÉVA je kultickým objektom s výškou aj do 2 metrov, ktorého prvotný význam odborníci s určitosťou nepoznajú. Niekedy súviseli macévy s oltárom, niekedy ho dokonca aj nahrádzali (Daněk). Neskôr bolo ich zhotovovanie v Izraeli zakázané (3M 26.1; 5M 16.22) a to kvôli ich pohanskému pôvodu.  V biblickom rozprávaní Jákobovho sna je macéva posvätným znamením. Možno by sme v nej mohli vidieť aj analógiu k rebríku (???). Sloveso postaviť, od ktorého je macéva odvodená, môže vyvolávať v predstavách práve spojenie nebies so zemou, podobne ako snový rebrík.

-chanele-

 

ODPORÚČANÁ A POUŽITÁ LITERATÚRA:

INTERNETOVÉ KOMENTÁRE:

 

 

 

 

 

 

 

Reklamy

ÚVOD DO TEURGIE

Teurgia je slovo gréckeho pôvodu a významovo by sme mohli povedať, že znamená  “pôsobenie na bohov a procesy v nich prebiehajúce”.

Cieľom teurgie je vedieť ovplyvňovať myšlienky tak, aby tieto priniesli vo výsledku požadované účinky a následky o svete hmotnom. Čokoľvek teurg zmení, či obmení na duchovnej úrovni, odrazí sa vo fungovaní sveta hmotného.

Teurgia sa predovšetkým zaoberá prácou s myšlienkou za pomoci použitia Božieho Mena – Šem ha-meforašu, ale zahŕňa aj pôsobenie vo svete (a hlavne) nad ním. Vo svete rôznych duchovných entít, nazývaných teurgami rôzne: anjeli, démoni, bohovia…ide vždy v zásade o duchovné potencie jedného charakteru, vyznačujúce sa konkrétnou sférou udelenej pôsobnosti. Nemožno teda hovoriť jednoznačne o zlých démonoch a dobrých anjeloch. Vieme napr. že SATAN má v židovskej tradícii dopredu určenú úlohu oznamovateľa smrti. Vtedy nadobúda prívlastok SAMAEL a aj keď nám sa “povolanie” ANJEL SMRTI, javí ako negatívne, je to anjelské povolanie ako každé iné, niekto ho robiť musí. Aj medzi ľudskými povolaniami sú také, ktoré neradíme medzi zvlášť vábne – kat, patológ a pod.

Kabalista – teurg je znalcom vyšších významov duchovných a vesmírnych zákonov a nie je mu cudzie konať “zázraky” použitím Božích Mien a svätých textov.

Základné činnosti/schopnosti kabalistu-teurga spočívajú v:

  1. schopnosti pôsobiť na Boha, anjelov a démonov i na človeka (aby si niekto nemyslel, že kabalista-teurg je natoľko drzá a sebavedomá osoba, že si dovolí pôsobiť na Boha; upozorňujem, že sa tak vždy dialo intenzívnou modlitbou, plnením Božích príkazov a celého Božieho Zákona a mystickým rastom – zduchovňovaním)
  2. vyprosení si u Boha konkrétnych vecí
  3. pôsobení na duchov a predmety vlastnou silou mysle
  4. a v koncentrácii svojho ducha a schopnosti získaným potenciálom naň pôsobiť

Kabalistická teurgia bola dosť výrazne ovplyvnená helénskou kultúrou a chaldejskou mágiou. Preniesla si všetky tieto prvky do podoby pre ňu necharakteristickej, stojacou zásadne na monoteizme. Nakoľko bola ale kabala ako taká  dosť výrazne ovplyvnená gnózou, bývala v minulosti často obviňovaná a napádaná z dualizmu a následne od neho sa odvíjajúceho modlárstva. Sú to myslím len zle pochopené myšlienky, bujnejúce na pôde antisemitizmu (to v prípade mimožidovského prostredia), alebo strach z odpadlíctva (to v prípade samotných členov spoločenstva).

Do kategórie kabalistov-teurgov možno zaradiť napr. PÁNOV MENA (Ba´alej ha-Šem), ktorí vedeli používať Božie Mená v prospech seba i svojich blížnych. Takýmito rabínmi a ich príhodami sa Talmud len tak hemží.

Už literatúra HEJCHALOT sa zmieňuje o odháňaní zlých duchov alebo o spolupráci s anjelmi . Podľa tradičných zdrojov sa adept pred samotnou operáciou 3 dni postil, modlil a študoval sväté spisy. Samotný obrad sa robil pred východom Slnka, tlmeným hlasom.

Operácia mala ovplyvniť buď sily v človeku určené na nejakú prácu, alebo nasledovanie Boha, či sústredenie sa na zvládnutie určitej schopnosti. Spadá do toho aj používanie talizmanov (prinášali dobro) a amuletov (ochraňovali pred zlom), často nesúcich Božie Meno.

Kabalistická teurgia uznáva zázraky a to aj napriek všeobecnému mieneniu, že zázrak je narušenie fyzikálneho zákona a teda stojí v protiklade a tak nie je možný (tu odporúčam záujemcom o bližšie pochopenie zázraku z vedeckého hľadiska, môj článok  VEDA A ZÁZRAKYna lokalite www.emuna.wordpress.com).

Samozrejme teurgiu možno použiť na dobré veci a aj na zlé, ako všetko na svete. Aj nožom si môžeme odkrojiť chlieb a ukojiť hlad, ale aj zavraždiť. Je na človeku, ktoré svoje sklony podporí  a ktoré zavrhne. A tak poznáme tzv. “bielych mágov” – dobrých: Baal ha-Šem a čiernych –  zlých: mekkašef.

Šem ha-meforaš možno použiť (pri správnom použití)k liečbe chorôb, vyvolávaniu a zariekaniu duchov, ako ochranu pred duchmi, urieknutiami, získaniu schopností i k moci meniť veci a informácie.

Ak zabudneme na možné zneužitie teurgie (ktoré býva nakoniec jednoznačne potrestané), ona samotná vedie pri pozitívnych pohnútkach k nábožensky správnemu výsledku a očisteniu a spáse duše, nakoniec ide v konečnom výsledku o spojenie s Bohom. Prvou etapou je pohnutie k Bohu a nakoniec splynutie s Ním.

Za zakladateľa teurgie je považovaný Šalamún, ktorého podľa rôznych legiend poslúchali aj démoni.

-chanele-

Odporúčaná literatúra:

  • Marek Dluhoš: Kabalistická teurgia (Vodnář, Praha 2009)
  • Helena Bonischová: Ma´ase merkava, starověká židovská mystika (P3K, Praha ľ012)

 

BOH V RABÍNSKOM JUDAIZME

BOH V RABÍNSKOM JUDAIZME

Judaizmus je monoteistický a viera v jedinnosť Boha Izraela je odzrkadlená a vyjadrená v modlitbe ŠEMA.

Rabínsky judaizmus považuje Boha za dokonalú bytosť, ktorá stvorila svet z ničoho = ješ me-ajin (lat.: ex nihilo). Nad svojim stvorením (neživá i živá príroda, vrátane človeka) má nekonečnú a ničím neobmedzenú moc.

Je vševediaci a všemocný. Prislúchajú mu všetky superlatívy a zaujíma pozíciu tzv. “osobného Boha” (podobne ako v kresťanstve a islame), tj., že má ku všetkému stvorenému a teda aj k človeku osobný vzťah.

Judaizmus ho chápe ako niekoho, kto vypočúva modlitby, pomáha, ukazuje cestu, ale aj odmeňuje, trestá i odpúšťa. K človeku teda stojí v dvoch polohách. Ako spravodlivý sudca i ako milosrdný Boh.

Podobne ako kresťanstvo a islam, aj judaizmus sa zaoberá kľúčovou témou ľudského života a tou je otázka, prečo Boh dopúšťa zlo na dobrých ľudí a hriešnikov toto akoby obchádzalo. Prečo sa zdá, že akoby stál stranou a nepočul a nevidel ľudské trápenie?

Rabínsky judaizmus to vysvetľuje tak, že spravodliví si svoje chyby odpykávajú už na tomto svete (olam ha-ze) a vo svete budúcom(olam ha-ba) ich už čaká len odmena. Kdežto hriešnici si užívajú na tomto svete, no vo svete budúcom ich za ich hriechy čaká trest už navždy. Nádej pre spravodlivých tkvie teda vo viere sveta, ktorý príde, viery v mesiáša a viery v posmrtný život.

Treba podotknúť, že židovské pojatie viery v absolútneho hriešnika (raša) a absolútne spravodlivého (cadik) interpoluje akési neexistujúce proti sebe stojace strany, pričom všetci bežní (bejnonim) ľudia stoja kdesi uprostred.

Viera v Boha sa zakladá na láske k Bohu Stvoriteľovi, ktorá odráža vďačnosť za všetko v živote a na bázni pred Bohom (jir´at ha-šamajim, dosl. strach z nebies) ako spravodlivým sudcom.

Hlavný termín pre označenie Boha je ELOHIM. Je to plurál, no hebrejčina nepozná plurál majestaticus a preto je otázne túto koncovku vysvetliť. Tradícia sa v minulosti o to snažila rôznymi spôsobmi, je tiež možné, že je to len pozostatok po pôvodnej polyteistickej viere.

Vlastné Meno Božie pozostávajúce zo štyroch písmen JOD, HE, WAW, HE (Tetragrammaton) sa nevyslovuje. Pri čítaní sa nahrádza termínom ADONAJ (náš Pán). Ak v blízkosti Tetragrammatonu stojí slovo ADONAJ, číta sa Tertragrammaton ako ELOHIM. Pre plynulý priebeh čítania sa pod Tetragrammaton v minulosti podpisovali značky pre samohlásky slova ADONAJ ( v prípade, že sa mal čítať ako ELOHIM, tak samohlásky slova ELOHIM) a tak vzniklo z neznalosti chybné čítanie tohto mena medzi kresťanmi – JEHOVA.  Presné znenie Tetragrammatonu sa s určitosťou nepozná, lebo keď bolo jeho vyslovovanie zakázané, zabudlo sa časom na jeho správnu výslovnosť. Vyvodzujúc ale z hebrejskej gramatiky a zjaveného mena EHJE AŠER EHJE, pôvodné čítanie znelo s najväčšou pravdepodobnosťou JAHVE.

Dnes sa Tetragrammaton často nahrádza termínom ha-Šem (Meno).

Boh nemá žiadnu podobu a je zakázané jeho akékoľvek zobrazovanie (2M20.4). Z opatrnosti sa v minulosti nezobrazovalo nič a preto v judaizme neexistovalo v minulosti ani výtvarné umenie tak, ako ho pozná  kresťanský svet.

-chanele-

BOŽIE MENO V TALIZMANOCH

BOŽIE MENO V TALIZMANOCH

Avraham pochádzal z chaldejského Uru. A i keď sa v tom čase o Sumeroch (Chaldea = názov Akkadskej ríše, pokračovateľky Sumerskej) už takmer nič nevedelo, boli to práve oni, od ktorých sa cez Akkaďanov na židovský národ preniesol zvyk používať amulety. Tie boli pôvodne kostenné, kamenné, hlinené, neskôr kovové, hlavne bronzové.

Nosili sa voľne na tele, spočiatku v podobe šperkov, neskôr škapuliarov a kovových platničiek, či pergamenových zvitkov popísaných ochrannými textami, alebo podobami ochranných božstiev. Často sa používali tiež sošky bohov. Chaldejci pôvodne používali amulety ako ochranné predmety, pripisovali im tiež ochrannú moc, , najvýraznejšie prejavenú pri ich prikladaní na choré miesta.

Pre hebrejskú tradíciu sú charakteristické náušnice rôznych tvarov, postupne nosené už len ako ozdoba. Súbežne s nimi sa do popredia dostávali rôzne gravírované drahokami (náprsný štít veľkňaza…), kovové doštičky s vyrytými svätými textami a neskôr magické formulky napísané na pergamenové lístky. Naposledy menované sa tešili najväčšej obľube a boli najfrekventovanejšie.

Mnohí považujú za posvätný amulet aj mezuzu, pretože pôvodne sa verilo, že vo verajách sídlia domáci bôžikovia – ochrancovia domu.

007 (2)foto(autorka): mezuza

Na ochranu proti zlým mocnostiam sa na veraje pripevňovali “znamenia”, predmety, alebo kresby.

Judaizmus vkladá  do mezuzy modlitbu “Šemá” a na mezuzu sa obvykle píše Božie Meno ŠADAJ, poprípade len písmeno ŠIN.

Mazanie verají dverí v predvečer východu z Egypta, krvou veľkonočného baránka, sa tiež z vedeckého hľadiska zaraďuje do rovnakej kategórie.

Mnohé amulety s vyrytými alebo písanými textami obsahujú mená anjelov alebo samotné Meno Božie.

015

Osvedčeným a spoľahlivým amuletom je podľa židovskej tradície ten, ktorý pomohol trom ľuďom nezávisle na sebe (Hilchot Šabat, c.19) a slúži predovšetkým k odpudzovaniu zlých duchov a démonov, prejavujúcich sa hlavne chorobami, poprípade na ochranu pred urieknutím.

Na väčšine židovských amuletov je okrem spomínaných Božích Mien, mien anjelov, alebo žehnaní, tiež Magen David, popr. menné štvorce, zostavené z Božích Mien, umiestňujúce písmená oddelene od stredu, alebo magické štvorce s vpísanými hebrejskými číslicami, ktorých horizontálny, vertikálny a diagonálny súčet, je vždy ten istý.

001

Často bývali tiež písané aššurským typom hebrejského písma, ináč najčastejšie používaným hlavne pri meditáciách, ktoré používali ako svoj prostriedok k zmene vedomia.

Vtedy sa Božie Meno stávalo akousi mantrou. Maimonides uznával len čistú pôvodnú formu Tetragrammatonu – JHWH; iní vytvorili množstvo iných použiteľných variánt – 12, 42 alebo 72 písmenné Božie Mená, pozostávajúce z pravidelne zostavených skupín písmen, ktorých vokalizácia je však nejasná a ktoré kresťanská kabala neskôr prebrala  m.i. tiež ako 72 “géniov Merkurovej sféry”.

016

Vzniklo veľké množstvo amuletových obrazcov, v konečnom dôsledku ľuďmi neznalými hebrejčiny , často používaných k ochrane alebo navodeniu úplne iných skutočností, než o akých sa na nich v pravde hebrejsky píše.

I to je jeden z dôvodov, prečo sa nosenie talizmanov nakoniec sprofanovalo a získalo až akýsi ponižujúci význam.

V 20. storočí n.l. však nosenie talizmanov zažilo veľkú renesanciu, avšak bez toho, aby si človek vopred overoval jeho “pole pôsobnosti”, pod ktorým je naozaj predávaný. Žiaľ, ľudí, ktorí by vedeli hebrejsky a ešte sa aj vyznali vo významoch jednotlivých symbolov zachytených na talizmanoch, nie je práve najviac. Tak sa nosenie amuletov stalo skôr módnou záležitosťou  a ich pôvodný význam sa dávno vytratil.

-chanele-

in: Sefer ha-Šem, kapitola 16 (súkromný náklad,  2004)

ŠADAJ

ŠADAJ

I napriek tomu, že praotcovia samotní sa niekedy majú problém dopátrať Božieho Mena (napr. 1M 32.30), Boh (Elohim) prehovoriac k Mojžišovi potvrdil svoju totožnosť s Bohom jeho predkov. Povedal: “Ukázal som sa Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi ako Boh Všemohúci, ale svoje Meno JHWH som im poznať nedal (2M 6.3).

EL ŠADAJ je jedno z troch mien, o ktorých za zmieňuje 2. kniha Mojžišova. JHWH a EHJE AŠER AHJE, manifestujú večnú existenciu (ako si povieme neskôr), meno ŠADAJ zahŕňa Božiu všemohúcnosť. I preto sa píše na mezuzu visiacu po pravej strane dverí židovských domácností. Jeho akrostich má plné znenie “: “šomer daltot Jisrael”(šin +dalet+ jod= šadaj) = strážca dverí Izraela.

Všemohúcnosť je jedna zo štyroch základných vlastností Boha, medzi ktoré patrí ďalej múdrosť, láska a nesmrteľnosť. Štvorka tak v kabale symbolizuje najvyššie číslo, ktorým bolo všetko stvorené (skrze, alebo vďaka týmto štyrom vlastnostiam).

Ináč je meno ŠADAJ etyologicky nedoložené. Niektorí sa domnievajú, že mu za vzor stálo niektoré z mien kanaánskych božstiev. Pôvod sa tiež hľadal v akkadskom slove pre “horu” popr. v ugaritčine, v slove podobného významu (hruď, prsia) evokujúce tak božstvo plodnosti miestneho rázu. Významovo je to prijateľné aj v prípade jeho  možného semitského pôvodu, odvodením od slova “pole” (sade).

Písmeno “šin” značí podľa tradície “zub”. To bol jeho pôvodný hieroglyfický znak. Zub hryzúci potravu k tomu, aby bola strávená a spracovaná a umožnila tak pokračovať v živote.  Duchovne takto “žujeme” dojmy, pocity, slová a vzťahy. Aj praotcovia “žuli”  množstvo udalostí, ktoré boli pre nich nepochopiteľné (syn neplodnej Sáry, obetovanie Izáka, Jákobov nočný boj).

Tri kvapôčky v písmen “šin” – tri “jody” symbolizujú tak Izraela, Jákoba a Ješurun. Všetky tri sú tak spojené v jednom písmenku. Akoby ono “šin” bolo synonymom trojnosti Izraela (Koheni, Levíti, Izrael).

Samo “šin” značí “nebesá” – šammájim, ktoré symbolicky púšťame cez dvere “dalet” – druhé písmeno slova “šadaj”, do našeho sveta. Samo “jod”, strojené v troch kvapôčkach písmena “šin”, symbolizuje desať skúšok, ktorými prešiel Abrahám. Ináč je to ruka dávajúca, ruka Božia, starajúca sa o Izrael, poskytujúca ochranu, potravu, milosť, poznanie, spásu…ruka, ktorou analogicky dávame aj my, keď sa snažíme podobať Bohu (Ja som svätý, buďte aj vy svätí – 3M 11.44, 19.2, 20.26).

-chanele-

vybrané z: SEFER ha-ŠEM (kap. 11, súkromný náklad 2004)

ŠEM HA-MEFORAŠ

ŠEM HA-MEFORAŠ

Jediná oblasť v judaizme kde sa používanie Božieho Mena ako Tetragrammatonu či Šem ha-meforašu zachovalo, je židovská mystika – kabala.

JHWH je v kabalistickej symbolike termínom označujúcim Boha ako “Všemohúceho”. Talmud ho zakazuje vysloviť (Joma 86b) a tak vzniklo známe, avšak nevysloviteľné Meno, známe ako Šem ha-meforaš.

Tento termín bol odvodený od participia slovesa “foraš” = odlúčiť;    či vysvetliť, alebo opísať čosi spôsobom, aby sa to stalo zrozumiteľnejšie (od toho istého kmeňa vzniklo tiež označenie “perušim”= farizeovia, tj. odlúčení, od ľudu sa strániaci).

Toto tak vystihuje, už i beztak   jednu z judaistických téz, že Boh je “večne existujúci” (Zohar, Deuteronomium  127, Jecita IX).

Šem ha-meforaš sa stal jedným z hlavných kabalistických predmetov. Časom došlo k presvedčeniu, že kto toto nevysloviteľné Meno, ktorého pravú a pôvodnú punktáciu už pravdepodobne nikto nepozná, dokáže vysloviť správne, získa tým schopnosť konať prostredníctvom neho zázraky. Podporou tejto viery bol i jeho, veľkňazom vokalizované vyslovovanie raz do roka (Joma 39), i keď podľa určitých prameňov (Raši, Kidušim 71) išlo o recitovanie jeho 12 alebo 42 písmenných variánt. Hovorí o nich aj Zohar (Jetro 79), keď vysvetľuje, že mená ADNJ (Adonaj), JHWH a EHJH (Ehje) ho dávajú dokopy po sčítaní ich 12-tich písmen (alef, dalet, nun, jod, jod, he, waw, he, alef, he, jod, he), ktoré po ich rozložení dávajú 42 hlások.

Avšak, je tu ešte 72-písmenné Meno, ktoré dostaneme sčítaním číselných hodnôt mien JH, JHW a JHWH. Verše 19, 20 a 21 z Ex 14, obsahujú každý samostatne 72 písmen. Ich ďalšou kombináciou (spojenie prvého písmena 19 veršu, posledného písmena 20 veršu a opäť prvého písmena 21 veršu; potom druhého písmena 19veršu, predposledného písmena 20 veršu a druhého písmena 21 veršu, atď.) nám vyjde 72 trojpísmenných kombinácií, čiže Mien Božích (Zohar, Bešalach 52), ktoré slúžili podľa tradície na konanie divov.

Neskoršie kabalistické školy už ale zakazujú používanie Božích Mien. Sám dôvod je často v tradícii odlišný a to podľa názoru jednotlivých učiteľov.

Ari, niekdajší kabalista, v jednom zo svojich textov vysvetľuje problém tromi rôznymi spôsobmi.

Prvým dôvodom je nemožnosť získania popola z červenej jalovice (4M 19.1-22; Joma 2a-2B)potrebného k očisťovaniu sa od kontaktu s mŕtvym. To v dávnych dobách možné bolo, avšak v čase pôsobenia Ariho, to  už bolo minulosťou, nakoľko druhým Churbanom skončili definitívne všetky obetné obrady zmierenia. I keby sa adepti očistili od všetkých ostatných previnení, poškvrna spôsobená dotykom s mŕtvym, by na nich ostala. Preto podľa Ariho, nemožno používať Božie Mená a kto tak predsa len činí, môže tým na seba privolať ťažký trest.

Druhým dôvodom sú chybné dochovania znení Mien na vtedy poznaných i keď údajne účinných amuletoch. Je preto zakázané používať ich či už pri meditáciách alebo iných úkonoch. Smelo by sa tak len vtedy, keby bola správnosť ich výslovnosti zachovaná.

No a tretím dôvodom je fakt vyplývajúci  zo samotného vyslovovania Mien, ktoré privádza vraj  anjelov k tomu, aby sa tým podrobili vôli človeka. Tí ho potom uvrhnú do hriechu tým, že bude naďalej v budúcnosti brať Meno Božie nadarmo i pri iných príležitostiach (paradoxne modlitby a požehnania), nakoľko jeden hriech plodí druhý.

Ako vidíme, každá z možností má čosi do seba a vyzerá to tak, že ozajstný dôvod bude mať rozsiahlejší záber.

Ari pripúšťa, že je dokonca možné, aby človek, praktizujúci vyslovovanie Božích Mien, bol trestu zbavený, lepšie povedané, aby sa naň vôbec nevzťahoval. Stačí (!) ak je bezúhonný, bez hriechu a vtedy Anjel Smrti, pôsobiaci v tomto zmysle ako žalobca, nachádza v človeku priateľa,  ktorého si zamiluje, lebo mu je dovolené používať  Božie Mená beztrestne.

Je otázne, či sa tým len nepotvrdzuje horeuvedené, lebo pri všetkej úcte k veľkým učencom a zbožným (Cadikim), možnosť bezúhonnosti až bezhriechovosti, je u ľudí, a to aj v prípade podľa tradícii existencie36-tich Spravodlivých, viac než nemožná. Avšak, existovali tzv. “Páni Mena” (Ba´alej ha-Šem), ktorí používanie Mien niesli nie len úspešne, ale aj bez následkov.

Správna výslovnosť Mena tak ostala   známa len   určitým zasvätencom a stala sa hlbokým a najväčším mystériom kabaly.

Písmeno JOD, ktorým Meno začína, je základným znakom hebrejskej abecedy a podľa tradície počiatkom každého jedného písmena.Malé, nenápadné, bez neho však neexistuje žiadne iné. Ním sa tvorí. Zostáva navždy začiatkom, spájajúc predchádzajúce z nasledovným, ešte nenarodeným tajomným. Je počiatočnou kvapkou a múdrosť tajomstva v ňom obsiahnutá je miestami čímsi, čo sa nazýva NIČ. Je to nenarodené dieťa, ktoré v sebe obsahuje mystérium nepoznaného. Preto sa vždy múdri spytujú malých detí na to, čo sa cez deň naučili, aby tak prenikli k tajomstvu, lebo sa tiež hovorí: “…na malých školákoch spočíva svet.”. Skrze dieťa odkrývame tajomstvá.

Zároveň je JOD symbolom čísla 10, ktoré otvára bránu do Nekonečna a symbolom slova “ruka” – pripravená jednať. Ruka vedená zhora. Základom nášho   jednania vyvierajúceho ako tá počiatočná kvapka z hlbín sveta.

Kvapka, ktorou Najvyšší prehovára v tekutej forme, lebo všetko sa najprv prejavuje ako kvapalné. I Duch Boží sa vznášal nad tvárami vôd. Neskôr získava tvar pevný – podobu čísel – znamení, ktoré k nám volajú z tajomnej Ničoty a nadobúdajú v našom časopriestore tvar.

JOD a desať skúšok, ktorými musel prejsť Abraham, desať slov Desatora, desať výrokov, ktorými bol stvorený svet, tj. Desať Sefirot. Desiatka je základom všetkého, ostatné je len opakovaním.

Desiatim sefirám zodpovedá desať Božích atribútov, alebo Mien, zodpovedajúcich Božím vlastnostiam.

     Sú to formujúce sa city a kvality. Pravé, absolútne čísla.

Druhé a štvrté písmeno HE, zdvojené okno, ktorými vpúšťame svet za hranicami toho našeho k sebe, do svojho vnútra, nám odhaľuje čosi z toho pred nami i toho po nás.Ním prechádzajú do nášho     sveta posolstvá. Svetlo v našom svete pramení v tom mimo neho a práve HE mu umožňuje medzi oboma prúdiť. Symbolizuje dovŕšenosť sveta, ustavičné bytie.

Jedno HE smeruje zdola hore, druhé zhora dole. Vzťah medzi obomi je oddelený človekom, ktorého symbolizuje písmeno WAW. Je to človek aktu stvorenia, priame spojenie toho, čo je hore s tým, čo je dole. WAW značí hák, háčik a v hebrejčine tiež slúži ako spojka “a”. Spája dve veci. Nebo so zemou. Podľa tradície šesť (WAW) dní stvorenia spojilo svet, ktorý bol pred stvorením a ktorý trvá dodnes.

Tetragrammaton je takto Bytie vo všetkých možnostiach času – minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Úlohou hebrejských slov  nie je len dorozumievanie. A človek je zdanlivo pojidlom     nesúvisiacich vecí.

Aby mohlo niečo vzniknúť, musí sa spojiť mužský aspekt JOD so ženským aspektom HE (JOD+HE=10+5=15=1+5=6=WAW), čím dostaneme spojivko i Božie Meno, ktorého konečná aritmetická hodnota je 8 (10+5+6+5=8), číslo symbolizujúce dvojitú štvornosť, z mystického hľadiska úplnosť a nekonečnosť (na Blízkom Východe často užívaný symbol dvoch prekrývajúcich sa štvorcov s následným vyobrazením osemcípej hviezdy).

Koreň Šem ha-meforašu je, ako som už spomenula identifikovateľný s Menom EHJE (“byť”)a stáva sa východiskom následných 12-tich kombinácií, niekedy tiež nazývaných “12 ukazovateľov mocného Mena”. To je často nazývané tiež magickou formulou života a je samotným tajomstvom tvorivého magického prazvuku, ktorým bol formovaný svet stvorenia.

Jedna z legiend hovorí, že tajomstvo Mena je ukryté na nápise z macévy rabbiho Lowa ben Becalela, pražského Maharala a tvorcu Golema, ktorý tohto oživoval práve za pomoci Šem ha-meforašu, skrátene Šému.

Šém sa nepoužíval len v praktickej kabale pri zhotovovaní rôznych ochranných amuletov, ale tiež ako prostriedok k dosiahnutiu duchovného rastu.

Šem ha-meforaš existuje aj v 72 písmennej podobe, kedy každé z Mien pozostáva z troch spoluhlások a jednoslabičného Božieho Mena EL, či JAH.

Je to vlastne 72 anjelov (či géniov kabaly) zvláštnej pôsobnosti, pričom každému z nich je vymedzený konkrétny čas vlády (hodina, deň, ročné obdobie) i miesto (svetová strana…)a súvisia s niektorým zo štyroch živlov.

Svetom 72 anjelov Veľkého Božieho Mena, je Olam ha-berija,ktorý je  zároveň nazývaný “svet anjelov”, či “svet archetypov”.

Anjele je nutné v judaizme chápať ako Božie činné sily, skrze ktoré sa Boh manifestuje. Nie sú to konkrétne postavy, ako ich vykresľuje kresťanstvo.

Vo svojich funkciách sú samostatní, na základe čoho môžu byť považovaní za samostatné bytosti, avšak v skutočnosti sú len Božími prejavmi na nižšej duchovnej úrovni, do ktorej Boh priamo vstúpiť nemôže a preto na to používa energeticky zhustenejšiu formu svojho prejavu v podobe čohosi, čo nazývame anjele.

Preto, keď sa v Starom Zákone píše o kontakte ľudí s anjelmi, píše sa o tomto ako o stretnutí či rozprávaní sa priamo s Bohom,. Tým je v nich a teda v 72-písmennom Šem ha-meforaši zjavená Božia podstata, v ktorej pramení Jeho Všemohúcnosť a neobmedzená moc Šému.

Zohar tvrdí, že za pomoci tohto Mena možno získať úplne všetko, pretože “tvar veci určuje číslo, váhu a rozmer”. Písmená sú číslicami, číslice ideami, idee silami a sily(Božia pôsobnosť v mnohosti prírodných síl) je ono presväté Meno.

Samo je Jedničkou, jeho stĺpy sú dva, jeho sily tri, tvar štyri, odraz osem. 24 je trónov múdrosti, tj. korún, v ktorých každá má tri cípy. Na každom z týchto cípov je Meno a všetkých Mien je 72.

72 sa tak stáva najvyšším číslom Božskej praemanácie.

Ak sa Šem vyslovil, jeho moc bola väčšia, avšak netrvala dlho.

Napísané malo dobu trvania účinku dlhšiu, avšak jeho pôsobnosť mala negatívnu funkciu – ochrannú – negatívne     pôsobiacu na zlo (talizmany). V prvom prípade sa jednalo o pozitívne, tvorivé pôsobenie.

Zvyklo sa tiež vyslovovať odzadu (Sefer Raziel ha-Malach) ako ochrana pred útočiacim nepriateľom.

Počiatky 72-písmenného Šému, môžeme vystopovať v ďalekej minulosti a jeho používanie je zachytené už v Midrašoch (rozprávanie o vyslobodení Izraelitov   z  Egypta, ktorí boli vyvedení z domu otroctva samotným Božím Menom pozostávajúcim zo 72-och písmen.).

Ani jeho vyslovenie, podobne ako  vyslovenie  Tetragrammatonu, nie je jasne určité. O správne dosadených samohláskach sa možno len dohadovať.

Vzhľadom na jeho dĺžku, nemožno ho vysloviť naraz a samotné v sebe zahŕňa 10 sefír, 22 písmen, 4 x po 10 manifestácií sefír v 4 svetoch n (olam acilut, olam berija, olam jecira, olam asija), 10+22+40=72.

Za Šém je v niektorých prameňoch považovaný aj Magen David, pozostávajúci z dvoch opačne orientovaných, vzájomne sa prekrývajúcich trojuholníkov, z ktorých smerujúci hrotom hore symbolizuje oheň – eš (šin) a smerujúci hrotom dole, vodu – majim (mem), ktoré dokopy tvoria slovo “šem” (hebr. “meno”).

Tento mal podľa legendy na čarovnom prsteni samotný Šalamún a v spojení s Božím Menom ním činil zázraky.

Používanie a vyslovovanie samotného Šému, Šem ha-meforašu sa stalo v minulosti rovnako záhadným ako používanie Tetragrammatonu, ktorý mal pôvodne vlastne nahradiť. Nakoniec sa stalo samostatnou kabalistickou disciplínou, rovnako zahalenou tajomstvom a zákazom.

22 a 42-písmenné varianty Mena sa nahlas vysloviť nesmeli vôbec, len v mysli.

Je otázne, či používanie Šému pôvodne naozaj malo stáť na mieste Tetragrammatonu, alebo sa jednalo len o “zaklínacie” formulky, popríp. prostriedky k navodeniu meditačných stavov a k zvládnutiu meditačných techník.

-ch-

In: Sefer ha-Šem (kap. 10, súkromný náklad, 2004)

BOŽIE MENO V MEDITÁCIÁCH

BOŽIE MENO V MEDITÁCIÁCH

Kabala učí, že všetko stvorenie je jedno Jediné Meno, ktorým sa samozrejme myslí Meno Božie.

Meditácia, ako vďačná možnosť na priblíženie sa k Stvoriteľovi, vo veľkej miere používala k jej navodeniu i ako jej cieľ kontempláciu (hitbonenut) troch písmen, tzv. “troch otcov”, z ktorých sa skladá Tetragrammaton. Avšak používali sa v značnom rozsahu aj iné písmená. Tie sa kombinovali so spomínanými “tromi otcami” (JOD, HE, WAW), tzv. spoluhláskami Sveta Nápravy (Olam tikun), v ktorom žijeme i dnes, avšak pred ktorým tu bol Svet Chaosu (Tohu). V tom zaujímali ústredné postavenie spomedzi písmen zas “tri matky” (ALEF, MEM, ŠIN), analogické protiklady k “trom otcom”.

Tradícia tvrdí, že vo Svete Chaosu je ono mystické Meno Božie, zložené z písmen ALEF, MEM, ŠIN a znie EMEŠ. Tak je tiež označovaná tma existujúca pred akýmkoľvek stvorením, pred samotnými sefirami, z ktorej vytrysklo Prasvetlo.

ŠIN – symbol ohňa v protiváhe k MEM – vode, je s ňou vyvážený s ALEF – vzduchom, ktorý vo svojej Prapodstate symbolizuje Dych – zvuk – reč, slová predchádzajúce reč vyslovenú. Je inšpiráciou – Svätým Duchom (Ruach ha-kdeš), ktorý je na počiatku všetkého stvoreného.

Po rozbití nádob (sefír), ktoré neuniesli váhu svetla, pretože ono nebolo možné medzi nimi prevádzať (tak ako sa vo Svete Nápravy deje neustále a to skrze Tóru k človeku), bol stvorený svet nový – Olam Tikun, v ktorom boli ALEF, MEM, ŠIN nahradené písmenami JOD, HE, WAW a tie, zjavené Mojžišovi na hore Sinaj; používali kabalisti ku kontempláciám (hitbonenut), meditáciám (hitbodedut), permutáciám, zjednocovaniu (jichud), koncentráciám (kavana) a pod.

V archaickej aramejskej podobe sa trojica písmen používala k meditáciám na úrovni vedomia Chochma, na ktorého dosiahnutie sa používalo niekoľko techník, medzi inými aj mručivá artikulácia spoluhlásky MEM, alebo upravená koncentrácia na bod v Nekonečne, nazývaná tiež kontempláciou Ničoty, nachádzajúcej s na pomedzí sefiry Keter.

Následná neriadená vizualizácia pohľadu cez vodu (mem =voda = maijm), v ktorej sa kontemplované písmená akoby rozpúšťali, je sprievodným javom úrovne vedomia Chochma (aktivita mozgu vo frekvenčnej hladine alfa-théta).

Ak sa zasvätenec dostane na túto úroveň, môže započať s kontempláciou obrazov (Trón Slávy, Ofanim, Serafim…) i permutáciou samotných písmen a kombináciou JOD, WAW, HE s písmenom ALEF, potom BET atď., v spojitosti s piatimi základnými samohláskami. Tie, sú často sprevádzané aj presne predpísanými pohybmi hlavou.

Podobne vytvárali údajne kabalisti aj mentálny obraz človeka – nazývaného Golem, ktorý potom na astrálnej úrovni bol používaný na cesty do vyšších duchovných svetov.  Po vytvorení každého z jeho orgánov (trvajúce niekoľko hodín!), je možné Golema stiahnuť do hlinenej podoby, o ktorej pravdepodobne hovorí slávna legenda o pražskom Golemovi, stvorenom rabi Lowom.

Pôvodné vytváranie Golema, však ako je zjavné spočívalo v hlbokej meditácii na veľmi vysokej úrovni, zasvätencom s mnohými skúsenosťami.

Najznámejšou meditáciou je meditácia za pomoci mantry (slova, vety) opakovanej po určitú dobu. Možno ju opakovať verbálne, alebo len v mysli. S týmto typom meditácie sa stretávame hlavne v raných kabalistických školách.

Mantrová meditácia je zvonku riadená meditácia. Jej inou podobou môže byť zvonku riadená kontemplácia, prevádzaná upreným pohľadom na určitý obrazec, či skupinu písmen,  očisťujúc tak svoju myseľ od myšlienok.

V kabale je takouto najjednoduchšou pomôckou používanou aj ako mantra aj ako obrazec, skupina písmen, Božie Meno, a to konkrétne Tetragrammaton.

Komplikovanejšou metódou kontemplácie je tzv. JICHUDIM = zjednocovanie, ktoré spočíva v mentálnej tvorbe rôznych kombinácií Božích Mien, vznikajúcich preskupovaním písmen.

Významné miesto zastáva v kabale tiež KAVANA OTIJOT, tj. Kavana písmen, pričom pod termínom kavana rozumieme “koncentráciu”.

Ak sa človek zameria mysľou na určitú vec, môže uzrieť jej podstatu a ak táto koncentrácia nie je rušená žiadnou postrannou myšlienkou, môže nadobudnúť takú intenzitu až je koncentrovaný ovplyvnený samotným Nekonečnom. To je vrchol celej snahy, aký len možno dosiahnuť – dotknúť sa Nekonečna, tým, že sa vôľa Najvyššia odeje do jeho vôle, avšak podľa hĺbky jeho primknutia.

Za pomoci KAVANY tak môže človek dosiahnuť hlbokej meditácie aj pri plnení každodenných povinností.

KAVANA privádza človeka do vyšších svetov a jednou z možností je spájanie Božích Mien. Napríklad pri “meditácii ponárania” je to spájanie mena EHJE s Tetragrammatonom. Koncentrujúci pracuje v mysli s rozloženým menom EHJE, cez rozšírené formy mena JHWH prichádza až k skrátenej forme JAH, na čo v sebe evokuje tajomstvo Šabatu.

Kabalista podľa toho môže silou mysle ovplyvňovať hmotný svet tým, že kontempluje fyzickú podobu písmen, alebo opačne vyslovením zvukov písmen môže ovplyvniť oblasť duchovnú.

Rôznymi kombináciami písmen sa tiež duchovné sily nimi spojené (niekedy dochádza aj k spájaniu sefír) dostávajú do rôznych účinných kombinácií, za ktorých pomoci boli vytvorené aj nebo a zem.

S Tetragrammatonom výrazne pracuje Sefer Jecira, ktorá je mnohými kabalistami chápaná ako kniha meditačných techník.

Často sa vizualizujú písmená JOD, HE, WAW, avšak napísané v aramejskom písme, čiernym ohňom na ohni bielom. Niekedy zas spestrené mystickými ozdôbkami “tagin”, malými korunkami umiestnenými na hornej časti písmen.

Permutácií jednotlivých písmen rôznych Božích Mien je v kabalistickej literatúre nespočetné množstvo a vyjadrené bývajú zväčša v tabuľkách a súvisia s rôznym druhom meditačných tém a cieľov.

-chanele-

in: A.Havlíčková: Sefer ha-Šem, kap. 16 (2004, súkromný náklad)