TOLEDOT 4. – IZÁKOVO POŽEHNANIE

Príbeh opätovne naráža na pôvod Jakubovho mena, kedy Písmo slovami Ezaua vysvetľuje: “…právom mu bolo dané meno Jakub, už druhý krát ma podviedol…”(27.36). Sloveso prekladané ako “podviedol ma” –  ויעקבני  odvodené od עקב podviedol (25.26) sa dá preložiť aj ako “číhal na moju pätu” a práve týmto sa dostáva do súvisu s Jakubovým menom (25.26). Chumaš túto pasáž vysvetľuje ako Ezauovo konštatovanie, že ho brat už dva krát prelstil, a že je mu je to nejak prorocky dané a dúfa, že mu zvýšilo aspoň požehnanie (Sforno) pôvodne určené Jakubovi, pretože raz udelené požehnanie už nebolo možné vziať späť.

Celý príbeh začína Izákovou túžbou požehnať prvorodenému, za ktorého stále považuje Ezaua, napriek tomu, že sa ho tento vzdal a predal ho bratovi. Mohol by to byť prvý náznak toho, v akom zúboženom stave sa v starobe  Izák už nachádzal (k ďalším náznakom neskôr).

Raši učil, že Ezau sa pred otcom tváril aký je čestný, lebo mu to zabezpečovalo otcovu priazeň, hoci až do štyridsiatich rokov zvádzal vydaté ženy a žil nemravne. The JPS Torah Commentary/Genesis, uvádza trojnásobnú Ezauovu vinu za hriech:

  1.   uzavrel manželstvo z vlastnej iniciatívy, napriek tomu, že v tej dobe podľa zvyklostí vyberali partnera rodičia (a teda šlo o ich zneváženie)
  2. nevybral si ženu s príbuzenstva (čo bola ďalšia bežná prax) a
  3. za manželky si bral miestne ženy, ktoré naviac vyznávali ďalej pohanský kult.

Práve ženba s Jehudit a Bosmat býva uvádzaná ako jeden dôvodov straty Ezauovho prvorodenstva (26.34-35; 27-46-28.9). Druhým dôvodom býva uvádzané Rebekino a Jakubovo ľstivé využitie Izákovej staroby (27.1-45).

Teraz sa vrátim k Izákovej stareckej zúboženosti. Nemožno jednoznačne povedať, že Izák bol nepríčetný, ale Ezauovu stratu prvorodenstva určite minimálne, nebral vážne. Zato sám Ezau ju bral ako holý fakt, z čoho možno vyvodzovať, že tento čin nebol v histórii ojedinelý a bral sa za právoplatný. Izákovo ignorovanie tohoto faktu, nastoľuje otázky, či bol schopný tieto veci vôbec posudzovať, vzhľadom na handicap stratených zmyslov, hlavne zraku a nevedel, čo sa mu deje v domácnosti, i keď ďalej sa chová primerane bežnej inteligencii. Naviac bolo v tej dobe bežné, že prvorodenstvo sa za mimoriadnych okolností mohlo odňať (1M 49.3; 1 Kron 5.1), napr. keď sa dotyčný čímsi previnil, čo u Ezaua platilo niekoľko krát, minimálne tri krát (viď, vyššie) a ešte sa k tomu pridáva aj modloslužba (Raši). ktorú priniesli do jeho domácnosti jeho ženy Jehudit a Bosmat, a o ktorej možno slepý Izák, práve kvôli slepote nevedel.

Slová “jeho oči vyhasli” hovoria ale v hebrejčine aj o duchovnej spustnutosti (!?).

Izákova nepodložená znížená schopnosť je vyvrátená jeho snahou dodržať obvyklé zvyklosti a možno aj zapieranie skutočnosti, odmietnutie toho, že by jeho prvorodený (práve jeho prvorodený) sa tak výrazne odklonil od cesty, na ktorú vstúpil už jeho otec Abrahám, ktorému sa dostalo Božieho zasľúbenia, ktoré by ale Ezauovým odklonom nebolo vo výsledku naplnené, a to sa priečilo Izákovej viere. Viac veril Božiemu zasľúbeniu ako tomu, že by prvorodený Ezau bol, tohoto zasľúbenia nehodný. Možno Izák len skutočne veril (emaan) v Boží prísľub a preto predanie prvorodenstva v  jeho očiach nemalo hodnotu a zároveň nepredpokladal, že by mohlo pokračovať cez syna Jakuba.

Čo ale isté je, že Izák mal problémy nie len s očami, ale aj s hmatom a čuchom, niekto by mohol podotknúť, že aj so sluchom. Ale pekne po poriadku.

Zhoršený zrak bol pravdepodobne prejavom vysokého veku (Ramban), podobne ako aj neskôr u Jakuba (48.10), ale nie u Abraháma (25.7; 15.15).

Raši Izákovej slepote pripisuje hneď tri dôvody. Ako následok dymu z kadidla, ktoré pálili Ezauove ženy modlám, Tanchúm to upresňuje, že to Boh milosrdne zavrel Izákove oči, aby nevidel túto modloslužbu. Podľa Genesis Raba bol jeho zrak zahmlený, od sĺz, ktoré mu padali do očí z očí anjelov (GnRb 65.10), ktorí plakali nad ním, keď bol zviazaný na oltári, alebo že Izákov zrak bol zastretý práv preto, aby Jakub mohol získať požehnanie prislúchajúce k získanému prvorodenstvu, pretože inak by k nemu neprišiel, nakoľko Izák túto kúpu, ako už bolo povedané, narozdiel od Ezaua neakceptoval (27.36).

Rabi Eleazar učil, že Izákovu slepotu spôsobil jeho pohľad na skazenosť Ezaua, ale rabi Izák veril, že sa jednalo o urieknutie Abímelecha, ktorý preklial Sáru (TB, Meg 28a).

My v dnešnej dobe by sme povedali, že len jednoducho trpel očnou vadou – šedým alebo zeleným zákalom, o ktorom v tej dobe nikto nevedel a vždy sa v takýchto situáciách hľadal duchovný dôvod. Hoci, aj o tom by sa dalo diskutovať. Sú zaznamenané lekárske prípady, kedy došlo k slepote z psychických dôvodov (napr. aj Hitlerova slepota). Možno, že Izák len čosi nechcel vidieť a telo to prijalo za svoje. Ale práve skutočná slepota mohla byť dôvodom, prečo sa rozhodol odovzdať vedenie rodu. To sa robievalo obyčajne pred smrťou, ale on ešte nezomieral (27.2) a žil ešte 22 rokov, kým sa Jakub nevrátil zo služby u Lábána (35.29).

Ďalšou Izákovou neschopnosťou staroby bola jeho neschopnosť rozlíšiť bežnú ľudskú chlpatú pokožku od kozľacích kožiek, len tak priviazaných na povrchu synových rúk. Prečo ich nebol schopný rozoznať hmatom? (27.22)

Syna dokonca nespoznáva ani po hlase, hoci sa mu pôvodne zdá, že hovorí s Jakubom namiesto s Ezauom – hlas je Jakubov ale ruky Ezauove – viac dá na ruky, ktoré, ako sa zdá vyhodnotil nesprávne , ale na sluch nedáva…nie je si istý. Raši to vysvetľuje tak, že nešlo o posudzovanie zafarbenia hlasu, ale o štýl reči a vyjadrovania. Podľa tradície mali oba hlas podobný (?), ale zaujal ho Jakubov kultivovanejší prejav, netypický pre Ezaua.

Keď sa Izák čudoval, že syn ulovil zviera tak rýchlo, Jakub odpovedal, že “…Pán, tvoj Boh to zariadil…” (GenRb 65.19). Ezau ale podľa tradície nepoužíval v bežnom rozhovore Meno Božie, čo si Izák podľa Rambana vysvetľoval tým, že ho len nechcel v bežnej reči znesvecovať, lebo sa zvykol pohybovať po nečistých miestach → zakrýval a odmietal skutočnosť, že Ezau v skutočnosti nemal o Boha Abraháma a Izáka záujem. Asi len nebol ochotný pripustiť, že by sa nevyplnilo Božie zasľúbenie (porovnaj vyššie).

Nemal však pravdepodobne v poriadku ani čuch, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že pach kozľacej kože je tak typický, že si ho nemožno spliesť s ničím iným a už vôbec nie s nejakou divinou, i keď samotná chuť kozľaciny býva pripodobňovaná k srnčiemu mäsu (Raši). Čo teda Izákovi “voňalo”, ak to nebola kozľacia koža (tá sa naviac k vôni prirovnať nedá!)? Raši vysvetľuje, že to bola vôňa jeho syna, vôňa rajskej záhrady, ktorá spolu s Jakubom vstúpila do miestnosti, či stanu.

Izák teda požehnal Jakubovi, namiesto Ezauovi a jeho zdesenie, keď vyšla pravda najavo je opísaná Tórou ako veľká triaška (27.33), čo Raši interpretuje ako “úžas” z dôvodu, že v tom momente uvidel pred sebou otvorené údolie Gehinom (Raši; Tanchuma; GnRb 67.2), čo mu dalo spoznať Ezauovu skutočnú zlobu a podľa Pesikta de rabi Kahan, ho to naplnilo strachom z možného trestu, že sa dal Ezauovi tak zvádzať. Podľa tradície aj steny domu, v ktorom Izák sedel, horeli ako v Gehene; a otázka “kto je to?” znamená v skutočnosti, že kto sa to bude smažiť v pekle? – on alebo Jakub? (GnRb 67.2).

Nachmanides učil, že od okamihu, čo Izák požehnal Jakubovi, dostal Izák božskú inšpiráciu, že požehnať Jakuba bolo správne, preto sa chvel, lebo vedel, že jeho milovaný Ezau stratil požehnanie už navždy (Komentár k Tóre, NY 1071).

Rabi Šimon videl odkaz na Jakubovo požehnanie Izákom v Iz 58.14 “…povodím ťa po výšinách zeme a nachovám ťa dedičstvom tvojho otca Jakuba, lebo ústa Hospodinove prehovorili…” a 1M 27.28 interpretoval ako “…daj ti Boh z nebeskej rosy…” ako “…dedičstvo Jakubovo…” z Iz 58.14, tým malo byť naznačené, že Jakubove deti budú kŕmené z nebeskej rosy aj keď sa Bohu vzdialia a rabi Abba dopĺňal význam Izákovho požehnania, tým, že bol väčší, než si sám myslel (Zohar Šemot 2 diel, 83a).

Rabín Gunther Plaut zas tvrdí, že Izák bol síce starý, ale nie senilný, vo svojom srdci už dávno vedel, že na miesto Ezaua sa musí dostať jeho mladší syn Jakub. Izák bol však slabý a nerozhodný, preto akoby zotrvával pri Ezauovi a nemal odvahu  mu čeliť. Jeho slepota a Rebekina odvaha konať, boli akoby darmi z nebies. Nakoniec, Izák Jakuba za jeho čin nepokarhal(!), dokonca aj Ezau vedel, že Jakub je vyvolený(W.Gunther Plant: Tóra, Moderný komentár s.190-191).

Ezau ale aj tak znenávidel Jakuba a naplánoval si ho po otcovej smrti zabiť (27.41). Prečo až po otcovej smrti je vysvetľované rôzne. Raši si myslí, že Ezau nechcel otca zarmútiť (veď nebol bez citu a otec ho nakoniec vždy uprednostňoval), Ramban naopak zvažuje či to nie je zo strachu, že ak by ho zabil za otcovho života, ten by ho preklial. Rebeka mu však neverila, preto Jakuba poslala preč čo najrýchlejšie (Or HaChajim), keď sa to dozvedela a poslala Jakuba k svojmu bratovi Lábánovi do Cháránu, aby tam prečkal bratovu zlosť. Predostrela pred Izáka prosbu, aby Jakuba poslal k Lábánovi po nevestu, zakrývajúc skutočnú príčinu, lebo, že nechce, aby dopadol ako Ezau s cudzími ženami(27.46). Izák súhlasil a Jakuba nie len že pustil, ale mu aj druhý krát požehnal, tentokrát na cestu.

Radak chápe požehnanie ako už vyslovené (27.28.29) a tu ho už len potvrdzuje (Chumaš), berúc už zámenu synov za právoplatnú.

Požehnanie krajiny “…ktorú dal Boh Abrahámovi…”, tzn. Abrahámovské požehnanie, získaval podľa biblického textu každý patriarcha až spolu so svojou manželkou (25.5), preto ho teda Izák dostal až po ženbe a Jakub ho môže dostať až práve  teraz, keď si odchádza hľadať manželku (R. Soloveitchik). Nájsť vhodnú ženu, znamenalo v tej dobe zabezpečiť rodu budúcnosť.

Otcovské požehnanie nespočívalo len v hmotných statkoch, nešlo ani len o postavenie, ale a v prvom rade o zachovanie a stráženie duchovných hodnôt a statkov.

Z príbehu nám ostáva oklamaný otec, podvedený lovec, úskočný pastier…a všetkými tromi manipuluje matka!

Boh mlčí. Nezasiahne. Prečo?

Lebo Boh sa stará aj o poznačených hriechom a dáva tým najavo svoju milostivú zhovievavosť a slobodnú milosť…

LITERATÚRA:

  • Výklady ke SZ, I.Zákon (Praha 1991)
  • Písmo sv. (Tranoscius 1989)
  • Hebrejsko-slovenský slovník (Bratislava 1996)
  • Tanchuma
  • Chumaš
  • Komentár k SZ, Genesis (Dobrá Kniha 2008)
  • Nováková, Pecha, Rahman: Dějiny Mezopotámie (Karolinum 1998)
  • J. Klíma: Ľudia Mezopotámie (Obzor, 1988)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (SBS, 2001)
  • Slovník biblické teologie (Velehrad, 1991)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (DonBosco, 1994)
  • The JPS Torah Commentary/Genesis
  • Talmud Bavli, Megila 28a (http://www.halakhah.com/pdf/moed/Megilah.pdf)
  • Genesis Rabbah, Midrash Rabbah: Genesis. Translated by Harry Freedman and Maurice Simon
  • Genesis Rabbah, The Midrash: Midrash Rabbah with an Annotated, Interpretive Elucidation and Additional Insights. Edited by Chaim Malinowitz
  • Nachmanides. Commentary on the Torah. Jerusalem, circa 1270. Reprinted in, e.g., Ramban (Nachmanides): Commentary on the Torah. Translated by Charles B. Chavel, page 343. New York
  • Zohar, Shemot, section 2, page 83a., Reprinted in, e.g., The Zohar: Pritzker Edition. Translation and commentary by Daniel C. Matt, volume 4, pages 459–60. Stanford: Stanford University Press, 2007
  • W. Gunther Plaut. The Torah: A Modern Commentary, pages 190–91.

SÚVISIACE ČLÁNKY:

  • VAJERA / Narodenie Izáka, zapudenie Hagar a zmluva s Abímelechom
  • VAJERA – AKEDAT JICCHAK
  • CHAJEJ SARA 2. / ŽENA PRE IZÁKA
  • TOLEDOT 2. – Predaj prvorodenstva

TOLEDOT 3. – IZÁKOVE STUDNE

V staroveku, keď neboli k dispozícii súčasné technologické postupy v poľnohospodárstve,  bolo bežné, že sa v oblasti Kanaánu striedali obdobia hladu s obdobiami hojnosti. Vtedy sa obyčajne zostupovalo z Kanaánu do Egypta. Ale ani Egypt nebýval ušetrený od hladomorov (príbeh o Jozefovi).

Izák mal však práve v jednom z týchto období od Boha inštruktáž ostať v Gerare a do Egypta nezostupovať. Pod Gerarom možno rozumieť ako mesto, tak aj oblasť. Zákaz zostupu do Egypta je midrašom vysvetľovaný tak, že nakoľko bol Izák na oltári pripravený na obetu a oltár stál v Kanaáne, preto nesmel opustiť toto územie, podobne ako celopal nesmel byť odstránený z chrámového nádvoria (Midraš Rabba, Genesis Rabba 64.3).

Boh prehováral ďalej k Izákovi a tomuto sa dostalo zasľúbenia, “…usaď sa, budem s Tebou…” – “ilanú el…” (tiež Iz 7.14; 8.8). V tomto zmysle býva  tiež niekedy vysvetľovaný aj verš 2M 3.14: “…Ehje ašer ehje…” – “…som ten, ktorý je s tebou…”, namiesto “…som, ktorý som…”.

Kanaán je územie Filištíncov, ktorí sú nesemitského pôvodu. Radia sa k tzv. “národom mora” . Podľa biblických údajov (5M 2.23; Am 9.7; Jer 47.4) pochádzali z Kréty (Kaftor). Po ich neúspešnom vpáde do Egypta, kedy boli porazení Ramzesom III., sa usadili (1200 p.n.l.) pri území Stredozemného mora, v Kanaáne. Nakoniec sa celé ich územie od Gazy až po Karmel, po nich aj pomenovalo Pelešet → Palestína (pre neznalých hebrejčiny: “p” sa v hebrejčine v niektorých prípadoch číta ako “f”, preto názvy Filištínci a Palestínčania, spolu súvisia).

Strediskom Kanaánu (hebrejský názov oblasti) bolo päť miest: Gaza, Aškalon, Ašdód, Gat a Ekrón. Tvorili spolu štátny aj obchodný celok (porovnaj s 1 Sam 5.8). O ich kultúre a reči nevieme veľa, pretože po usadení sa v Palestíne prevzali reč, kultúru i náboženstvo od miestnych obyvateľov. Hlavným božstvom sa stal Dagon (1 Sam 5.2), semitský boh obilia a plodnosti (Ebla, Asýria, Ugarit), ktorý mal chrámy v Ašdóde a Gaze. Prvá zmienka o ňom je v textoch z Mari, a používal sa aj ako súčasť amoritských mien. Spomína sa aj v starých sumerských i asyrsko-babylonských textoch.

Od obdobia Makabejcov (cca 200 p.n.l.), Filištínci úplne splynuli so židovským etnikom.

V knihách Sudcov a Samuelových knihách sú Filištínci národom, ktorému vládne tzv. SEREC. Etymológia tohto slova je nejasná; pravdepodobne sa ale jedná významovo o suverénneho vládcu s neobmedzeným právom (napr. tiež → Sd 3.3; 16.5, 8, 18, 23, 27, 30; 1 Sam 5.8, 11; 6.4, 12, 16; 7.7; 29.2; 1 Kron 12.20; Sir 46.18). V našom príbehu žijú Filištínci na území Geraru (1 Sam 6.16-17) a majú nad sebou kráľa (MELECH), no nemôže byť totožný s Abímelechom, ktorého poznal Abrahám.

Termín “Abímelech” znamená možno skôr filištínsky titul, ktorý my vnímame ako “kráľ”, podobne ako egyptský termín “faraón”. Nemusí ísť teda o vlastné meno. Ak ho chceme preložiť, dostaneme “môj otec je kráľ”, čo by mohlo celkom korešpondovať s teóriou o titule, vzniknutom kedysi v minulosti.

Abímelech a jeho ľudia sú pravdepodobne prvými filištínskymi usadlíkmi.

Boh potvrdil Abrahámovo zasľúbenie skrze Izáka (26.4, 5), pričom zásluhy jednoznačne pripísal Abrahámovi, ktorý “…zachovával moje pokyny, prikázania, ustanovenia a nariadenia…”, a Rambam to vysvetľuje tak, že Abrahám poznal Tóru skrze Božiu inšpiráciu a dodržiaval ju, aj keď ešte nebola zjavená (Mišna Kiddušin 4.14, Tosefta  Kiddušin 5.21).

Raši to ďalej rozvádza tak, že POKYNY sú prekážky zabraňujúce porušiť biblické zákazy, PRIKÁZANIA zas zákony vyjadrujúce ľudský zmysel pre morálku, USTANOVENIA sú zákony nevysvetliteľné rozumom a NARIADENIAMI sú poučenia, tj. ústna a písaná Tóra.

Opäť sa v príbehu stretávame so zapretím manželky. Izák, rovnako ako jeho otec Abrahám, s rovnakým zámerom, zaprel svoju manželku Rebeku a vydával ju za svoju sestru, čo len potvrdzuje vžité miestne zvyklosti, spomínané už v sidre Chajej Sara, v súvislosti s Abrahámom a Sárou. Treba podotknúť, že praotcovia neklamali, ale vzhľadom na miestne pomery, v sebaobrane, jednoducho len  zamlčali úplnú pravdu. Jediný rozdiel medzi obidvoma príbehmi spočíva v tom, že Rebeka, narozdiel od Sáry, nebola od manžela odvedená. V oboch prípadoch je vyjadrená nedotknuteľnosť vyvolenej dvojice.

Izák sa, podľa Božieho zasľúbenia, veľmi majetkovo i spoločensky zmohol, až to u miestnych začalo vzbudzovať obavy a tak Izáka vyhnali. Ten sa usadil v gerarskom úvale, kde žil ako pastier a zároveň obhospodaroval pôdu, a zároveň sa pustil do obnovovania studní, ktoré vykopal ešte jeho otec Abrahám, a ktoré Filištínci  po Abrahámovej smrti zasypali kamením, aby vyhladili na neho spomienku. I dal im po ich obnove rovnaké mená aké mali za čias jeho otca. Gerarskí pastieri však stáli s Izákom v prieku, nepáčilo sa im, že si nárokuje na vodu, ktorú považovali za svoju. Voda bola vždy vzácna. Mesačné zrážky v tejto oblasti klesajú zo 100 mm v januári na nulu počas štyroch letných mesiacov.

Studne boli v tejto oblasti zasvätené naviac božstvám, miestnym baalom, čiže šlo aj o akýsi náboženský spor.

Tri vykopané studne  (Esek, Sitna a Rechovot) sa tak v tradícii stali narážkou na 3 jeruzalemské chrámy – 1. a 2. zničené, 3. ktorý je očakávaný.

  1. studňa Esek, znamenajúca “spor, zápas”, symbolizuje 1. chrám, ktorý sa stal obeťou zápasu cudzích národov (dobytie Babyloňanmi)
  2.  studňa Sitna “nepriateľstvo”, zastupuje 2. chrám, kedy mimoriadne vzrástlo nepriateľstvo k Izraelu (rímska nadvláda) a
  3. studňa Rechovot “priestrannosť” (rachav = široký) naráža na 3. chrám, kedy spory a nepriateľstvo budú minulosťou (Ramban), nakoľko po jej vykopaní už k žiadnym sporom nedošlo a Filištínci už Jákoba nechali na pokoji.

Po vykopaní tretej studne, odišiel Izák do oblasti súčasnej Beer Šeby a tam došlo k Božiemu zjaveniu, zabezpečujúcemu potvrdenie požehnania a budúcich pokolení (26.24-25), po ktorom, ako obvykle, Izák postavil oltár, aby pri ňom vzýval Božie meno, a pri ktorom, podľa tradície stála tamaryška (lat. tamarix). Dodnes je na archeologickej lokalite táto tamaryška ukazovaná turistom (viď. http://www.bibleplaces.com/beersheba/ ).

Boh sa obvykle zjavuje preto, aby sa s ním človek mohol stretnúť, pričom vyjavuje svoje zámery a vyznačuje človeku jeho budúcu cestu. Vyučuje, vysvetľuje  a zjavuje zmysel budúcich udalostí. Jeho slovo sa teda chápe ako zasľúbenie. Boh sa zvykne zjavovať napr. v oblaku (2M 13,21), v ohni (2M 3.2, 1M 15.17), v búrke (2M 19.16), alebo v ľahkom vánku (1 Kr 19.12)…Pohania tieto znamenia ale vnímali opačne (Mdr 13.1), čo opäť zvýrazňuje rozdielnosť izraelského Boha od pohanských modiel. Zjavenie býva podávané v podmienení k úrovni poznania a kultúrnemu stupňu človeka, ku ktorému je prehovárané.

Oltár býval stredom obetnej bohoslužby a zárukou Božej prítomnosti. Prvé oltáre sa stavali na miestach stretnutia s Bohom, ako v prípade nášho príbehu, i v prípade ostatných praotcov (1M 12.7; 13.18; 26.25) a boli pripomienkou na Božiu priazeň (1M 33.20; 35.1-7; Sd 6.24). Spočiatku mal oltár podobu otesaného kameňa či skaly (Sd 6.20; 13.19), neskôr sa vyrábal aj z hliny a viacerých kameňov (2M 20.24). V prípade Izraela býval neskôr kladený dôraz na to, aby bol obetný kameň práve “neotesaný” a odlišoval sa od pohanských oltárov. Ako plynul čas, oltáre sa stávali pútnickými miestami a nebolo výnimkou, že sa pôvodné kanaánske oltáre menili na oltáre uctievania izraelského Boha (Bétel 1M 35.7; Síchem 1M 33.19; Gilgal Joz 4.20 a pod.).

Po vykopaní tretej studne Rechovot, prišiel Abímelech so svojim vojvodcom a priateľom za Izákom s očakávaním uzavretia mierovej zmluvy. V príbehu možno čítať pomedzi riadky Abímelechovu obavu z Izákovho vzmohnutia sa, čo bolo prisudzované jednoznačne Božej priazni. Abímelech s obavami, že by sa neskôr mohol Izák proti nim obrátiť, predpokladal, že Boh by mu bol aj v tomto priaznivo naklonený a on by mohol byť v nepriazni. Preto sa priberá k vyjednávaniu, kým je ešte všetko ako tak dobré. Predpokladá však, že Izák bude na neho nahnevaný, pretože ho jeho ľudia z územia vyhnali a ešte mu aj bránili v používaní studní, ktoré sa rozhodol obnoviť a ktoré pôvodne vykopal jeho otec Abrahám. Preto najprv posiela za ním svojho vojvodcu Fichola aby Izála pred jeho príchodom upokojil. Potom posiela svojho priateľa Ahuzata, aby ho ešte viac uzmieril a až keď bol Izák úplne kľudný, prišiel za ním samotný Abímelech. Múdri Talmudu, z tohoto príbehu usúdili, že ak chceme niekoho zo svojich blížnych prosiť o odpustenie, mali by sme to urobiť tri krát. Pre prípad, že by nám ani tretí krát nebolo vyhovené, vinu za spor už nenesieme my, ale ten, ktorý neodpustil (Sa´adja ben David Ta´ari of Jemen in Encyclopedia of Biblical Interpretation).

Opísané uzatváranie zmluvy bolo v tej oblasti celkom bežné. V chetitských zmluvách (Chetiti mali veľký vplyv na okolité národy, viď. nižšie) sa často pripomínali vzájomné dobré vzťahy a pomoc z minulosti zúčastnených, tak ako to robí aj Abímelech, keď hovorí s Izákom. To sa prenieslo aj do novoasýrskych zmlúv. Súčasťou uzatvárania zmlúv bývala hostina, avšak v našom prípade sa prísaha, ako vyplýva z textu (1M 36.1), konala až ráno po hostine, po strate účinku vína, aby ani jedna strana nemohla povedať, že zmluvu neuzatvorila v triezvom stave.

Po uzavretí mierovej dohody Izákovi služobníci dokončili kopanie ďalšej studne, ktorá vydala vodu. I nazvali ju ŠEVA a podľa nej sa BEER ŠEVA volá dodnes. Názov sa prekladá dvoma spôsobmi, ako “Studňa prísahy” alebo ako “Sedem studní” (ševa = hebrej. 7).

Potom si Izák privzal dve vedľajšie ženy, obe Chetitky.

Chetiti, alebo Chetejci,  bolo etnikum Malej Ázie, ktoré prišlo do Mezopotámie po páde amorejskej dynastie, v 3. tisícročí p.n.l. Ich jazyk patril do chetitsko-luvijskej vetvy indoeurópskych jazykov. Chetiti používali klinové písmo, čo sa dochovalo v textoch z Boghazkale alebo Mašat Hüyük. Chetitštinu rozlúštil r. 1915 Bedřich Hrozný. Asýrske texty si s obľubou požičiavali chetitské termíny, z čoho možno vyvodiť, nie len že sa v tejto oblasti nachádzali už na prelome 3. a 2. tisícročia p.n.l. (texty z Kaneš), ale aj že mali výrazný vplyv na okolité kultúry. V 17.stor. p.n.l. starochetitská ríša zanikla a vznikla jej nástupkyňa, ríša novochetitská, ktorej vplyv sa šíril až po Egypt a okolo r. 1200 p.n.l. nakoniec aj táto zanikla, vplyvom nestability vnútorných pomerov a vpádom tzv. morských národov, medzi ktoré patrili, ako som už spomínala, aj Filištínci. Zvyklosti zavedené touto kultúrou ale v praxi stále zotrvávali.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentár k Starému Zákonu, Genesis (Dobrá Kniha 2008)
  • Midraš Rabba, Genesis Rabba (Londýn 1939)
  • Der Babylonische Talmud, traktát Kiddušin http://www.halakhah.com/pdf/nashim/Kiddushin.pdf
  • Encyclopedia of Biblical Interpretation
  • Pirke de Rabbi Eliezer (Londýn 1916)
  • Dějiny Mezopotámie (Karolinum 1998)
  • J.Klíma: Ľudia Mezopotámie (Obzor 1988)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (SBS 2001)
  • Slovník Biblické teologie (Velehrad 1991)
  • J.Heriban: Príručný lexikón biblických vied (Don Bosco 1994)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Dagon

TOLEDOT 2. – PREDAJ PRVORODENSTVA

Izák mal štyridsať rokov, keď si zobral Rebeku za ženu a šesťdesiat rokov, keď sa narodili Jákob a Ezau. Rebeka bola rovnako neplodná ako Sára (1M 11.30) a Ráchel (1M 29.31; 30.22).  Akoby vyvolenosť bola závislá na Božom zázraku, kedy život vzniká tam, kde je pôvodne nemožné.

Rabín Júda učil, že Rebeku po 20-tich rokoch neplodnosti vzal Izák na horu Morija, na miesto, kde bol zviazaný a tam sa za ňu modlil a Boh ho vyslyšal, na čo Rebeka otehotnela (Pirke de rabi Eliezer, kap. 32).

Rava zas hovoril:  Nakoľko mal Izák 40 keď  si zobral Rebeku (25.20) a porodila, keď mal 60 (25.26), 20 rokov žil s neplodnou manželkou. Z toho vyvodzoval, že bola neplodná.

Rav Nachman bol toho názoru, že neplodný bol pôvodne Izák a vedel o tom. Vyvodil to z 1M 25.21. Rabín Izák zas tvrdil, že neplodní boli obaja a prosili jeden za druhého (TB, Jevamot 64a).

Podľa Rašiho, Boh vypočul ohľadom potomstva Izáka a nie Rebeku, pretože modlitba spravodlivého, ktorý je zároveň synom spravodlivého ( Izák, Abrahám) je viac ako modlitba spravodlivého, ktorý je dieťaťom zlého človeka (Rebeka, Betúel).

Reš Lakiš učil, že modlitby sú ako vidly. Tak ako preložia snop obilia z miesta na miesto, tak modlitby spravodlivého otočia v mysli Boha prísnosť na milosrdenstvo (TB, Sukah 14a; Jevamot 64a; GnRb 63.5).

Podľa rabi Nehemiu, Rebeka otehotnela nakoniec preto, že si zaslúžila, aby z nej vyšlo potomstvo, z ktorého vzíde 12 izraelských kmeňov (GnRb 63.6).

Keď bola tehotná a cítila, že v jej lone prebieha akoby boj, že sa synovia zrážali v jej živote. Túto skutočnosť vysvetľujú rabíni v súvislosti s ich budúcim vzťahom k Bohu. Stávalo sa to vraj, keď prechádzala Rebeka okolo pohanského chrámu –  vtedy chcel z jej lona vyjsť Ezau a to podľa slov “Hriešnici sú na scestí už od lona matky” (Ž 58.4; GnRb 63.6; Raši) a inokedy, keď šla okolo miesta zasvätého Hospodinovi, pokúšal sa z lona dostať von Jákob lebo je napísané: “Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa” (Jer 1.5).

Podľa Gur Arjeho symbolizuje ich zápas vesmírne sily pri stvorení, pretože podľa jeho úsudku nemohli byť predsa chlapci pred narodením  ovplyvnení náklonnosťou k dobru alebo zlu.

Podľa R. Hoffmana ich zápas v lone matky, symbolizuje ich skutočné budúce zápasy a Talmud upresňuje, že nikdy nebudú pri moci súčasne (TB, Megila 6a).

Rebeka sa šla pýtať Hospodina, prečo je to tak. Podľa tradície mohla použiť len legálne prostriedky ako sú napr. urim a tummim – veštecké kamene, ktoré používal neskôr aj Áron a nosil ich v náprsníku. Boli bežným spôsobom dopytovania sa Boha. Odpoveď bola áno, alebo nie. Podľa jednej tradície sa jednalo o biely a čierny kameň, podľa inej o kameň biely a tmavý kus dreva. Z kontextu sa dá ale vyvodiť, že vyhľadala pravdepodobne proroka.

Rabín Iddi učil, že Boh hovoril skrze anjela, keď vysvetľoval Rebeke dôvody boja v jej lone (GnRb 67.9). Aj Maimonides učil podobne, keď tvrdil, že človeku nie je dané poznať Božie úmysly, ale môže byť informovaný o nich prorokom. Dopytovať sa šla pravdepodobne do Eberu a tam hovorila s anjelom, ale niektorí sú toho názoru, že to sa anjel volal Eber (Maimonides: Sprievodca tápajúcich).

Nakoniec sa narodili dvaja chlapci. Prvý prišiel na svet ryšavý a celý chlpatý i pomenovali ho Ezau a za ním druhý chlapček, pridŕžajúci sa päty prvorodeného. Pomenovali ho Jákob. V päte je náznak ambícií mladšieho brata získať pvorodenstvo úskočnou formou. Raši však s obľubou interpretoval slová midrašu, že prvý bol počatý Jákob a preto, keď sa narodil ako druhý v poradí, musel si svoje prvorodenstvo vybojovať späť, hoci aj podvodom. Pretože mal morálne právo na duchovné dedičstvo, ktoré sa v rámci prvorodenstva, spolu s majetkom tiež odovzdávalo (Chumaš). V starozákonnej dobe, otcom vyslovené požehnanie odovzdáva nie len materiálnu prosperitu, ale pripája sa k nej aj duchovný rozmer. Slová mali v tej dobe veľmi veľkú moc.

Nakoniec, prešmyčkou slová prvorodenstvo a požehnanie veľmi úzko súvisia → BCHORA (בכרה) = prvorodenstvo a BRACHA (ברכה)= požehnanie.

Prvorodený mal v Izraeli mimoriadne postavenie. Verilo sa, že je prvotinou otcovej sily a mužstva (1M 49.3) a že teda zdedil aj jeho najlepšie vlastnosti.

Majetok sa po smrti otca rozdelil do toľko častí, koľko bolo synov, plus jeden diel naviac a ten sa pripočítaval k dielu prvorodeného (4M 21.17; 2 Kr 2.9). A práve tejto časti sa Ezau vzdal. Takže vydedený neostal, ak si niekto myslel práve toto.

Pri dvojčatách  bol prvorodený  ten, kto prvý vyšiel z lona (1M 25.24; 38.27-50; 1 Kron 2.4). Nerozlišovalo sa, či je z obľúbenej ženy alebo nie (5M 21.5). Ak sa previnil, bolo možné prvorodenstvo odňať (1M 49.3; 1 Kron 5.1). Bolo dokonca prenosné (de Vaux), čo poukazuje na slobodu milosti Božej, ktorá určuje cestu človeka. Príbeh dokazuje, že najstarší nemusí byť nositeľom požehnania.

Etymológia mena Jákob pochádza zo slova AKEV – päta, ale súvisí aj s adjektívom AKÓV – ľstivý, zradný, s ktorým súvisí tiež sloveso AKAV – podviesť (27.36). Meno Jakob je ale pôvodne amorejského pôvodu. Zachovalo sa na množstve hlinených klinopisných tabuliek v podobe JAQUB-ILA tzn. “nech boh El ochraňuje”. Hebrejská podoba JA´AKOV je len jeho skrátenou formou, ktorá je už bez teoforickej koncovky EL (Heriban). Význam o úskočnosti a podvode by tým pádom bol na meno Jákob len dodatočne naštepený a pôvodne by toto meno znamenalo Božiu ochranu, čo vo výsledku aj korešponduje s príbehom a tým ako nakoniec dopadol.

Ezau býva nazývaný Edómom, ako jeho zakladateľom a býva dávaný do súvisu s červenou farbou, ktorá podľa midrašu i Rašiho mala byť symbolom jeho budúceho prelievania krvi (GnRb 63,8; Komentáre ku Genesis). Názov EDÓM totiž etymologicky súvisí so slovami ADMONÍ a ADÓM, ktoré oba znamenajú červený. Avšak, sú aj názory, že slovo ADMONÍ nesúvisí s farbou, ale výlučne s ochlpením a vtedy býva pôvod mena Ezau vysvetľovaný, že pochádza asi zo slova, ktoré sa žiaľ nedochovalo a znamenalo “chlpatý”.

Aj Dávid, kráľ Izraela bol ryšavý, preto sa ho prorok Samuel zdráhal pomazať, lebo sa obával jeho budúceho krviprelievania. Boh ho však uistil, že bude zabíjať len v súlade s pravidlami rady starších (midraš).

EDOM ako národ Ezauových potomkov, súvisí nie len s červenými vlasmi a krvou, ale aj červenou farbou šošovice a vyjadruje tým jeho odsúdenie za predatie prvorodenstva (Rašbam).

Sforno vysvetľuje, že Ezau bol tak pohltený lovom a divokým spôsobom života, že aj jedlo rozlišuje len po farbe (nenazýva ho, že je to šošovica, sa dozvedáme až neskôr).

Ezau bol lovec, žil v oblastiach blízkych modlárstvu a teda pohanskému kultu (Jer 13.27, 17.3; 1M 27.1-4).

Jákob je dávaný na roveň Jóbovi (Job 1.1), Noemu i Abrahámovi (1M 6.9; 17.1). Býval v stanoch a to je symbol obecenstva s Bohom (Ž 78,67) a domom(2S 20.1), uprostred ktorého je Hospodin (5M 23.15). Je označovaný termínom TAM – bezúhonný, priamy.

Ezau teda pýtal šošovicu ma zjedenie, lebo práve sa vrátiac z lovu, na ktorom asi nič neulovil, je veľmi unavený a hladný. Jákob využil príležitosť a pýtal si na výmenu za šošovicu prvorodenstvo. Ezau bez okolkov súhlasil, lebo, že načo mu je prvorodenstvo, keď aj tak kedykoľvek môže zomrieť.

Toto jeho zdôvodnenie rozhodnutia je vysvetľované dvoma spôsobmi:

  1. že bol neustále vystavený nebezpečenstvu, a teda si nebol istý do kedy bude žiť (Ramban)
  2. riešil predtým s Jákobom, že čo prináša obetná služba prvorodeného a ten  mu vysvetlil, že sa spája s viacerými zákazmi i možným trestom smrti, ak je táto sprevádzaná požitím vína alebo s dlhými vlasmi (TB, Sanhedrin 22a). Nato Ezau povie: Idem teda zomrieť pre prvorodenstvo, čo je potom na ňom také, aby som ho mal chcieť? (Raši).

To, že sa jedná o šošovicu sa dozvedáme až po odovzdaní prvorodenstva Jákobovi, čo zdôrazňuje Ezauovu pudovosť, že tak dôležitú vec ako je prvorodenstvo, predal za obyčajnú šošovicu (rabi Bachja). A jeho právo prvorodeného preto pre neho tým pádom nemalo hodnotu ani predtým, ani potom (Chumaš).

Šošovica má veľmi vysokú nutričnú hodnotu. Pre svoju dostupnosť i nízku cenu, bývala v Oriente nepostrádateľnou a častou súčasťou stravy, predovšetkým medzi nižšie postavenými spoločenskými vrstvami.

Podľa Talmudu ju Jákob varil preto, že bol deň výročia Abrahámovho úmrtia. Šošovicu bolo zvykom jesť medzi pozostalými (TB, Bava Batra 16b), lebo vraj tak ako šošovica nemá ústa, tzn. rýhu na struku, ktorá struk otvára ako ústa, narozdiel od ostatných strukovín, tak má mlčať a len ticho sedieť aj pozostalý, akoby bez úst. A tiež tak, ako je šošovica okrúhla, tak tak sa smútok pozostalých dokotúľa raz na každého (TB, Bava Batra 16b).

Existujú aj pochybnosti, či sa naozaj pôvodne  jednalo o šošovicu. “To červené” mohlo byť aj “krvavé”.  ADÓM → DAM (krv). Čo keď nu Jákob podal čosi, čo potom už pod prísahou musel vziať (dvojitý úskok?). Alebo chcel úmyselne načerpať novej sily z krvi, ako bývalo v pohanských národoch v tej dobe zvykom, že sa pila aj krv zabitých zvierat a nepriateľov, aby sa získala ich sila?

© chanele

ZDROJE:

  • Pět knih Mojžíšových včetně Haftarot (Praha 2001)
  • Výklad ke SZ, I. (Praha 1991)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (BA 2001)
  • Pirke de rabi Eliezer (Londýn 1916)
  • Pesikta de rav Kahana
  • Midraš Rabba
  • Der Babylonische Talmud (Berlín 1933)
  • Talmud Bavli (Jeruzalem 2014)
  • Rašbam: Komentáre k Tóre (NY 1989)
  • Raši:  Komentáre ku Genesis (Brooklyn 1995)
  • Maimonides: Sprievodca tápajúcich, 2.časť, kap.41 (NY 1956)

 

CHAJEJ SARA 2. / ŽENA PRE IZÁKA

Postarať sa o ženu svojho syna v zmysle jej výberu bolo v staroveku otcovou povinnosťou i právom. Abrahám odmietal vybrať ženu pre Izáka z Kanaánčaniek, pretože Božie zasľúbenie hovorilo o tom, že potomkovia Abraháma budú dedičmi krajiny, nie Kanaánčania, preto potomkovia nesmeli pochádzať zo zmiešaných manželstiev. Nato sa rozhodol Abrahám poslať svojho sluhu Eliezéra do domu svojho otca.

Eliezér je Bibliou označovaný ako “služobník”, čo môže označovať akéhokoľvek podriadeného, ale aj “správcu domu”, tzn. niekoho s čestným postavením. Vzhľadom na to, že práve damašský Eliezér mal pôvodne po Abrahámovi dediť, prikláňa sa verzia bez okolkov k druhej verzii. Abrahámov vyslanec je identifikovaný s Eliezérom aj v Pirke de Eliezer, a upresňuje, že Eliezér bol daný Abrahámovi Nimródom ako otrok (Pirke de Eliezer kap. 16).

Rabi Chama ben Chanina učil, že predkovia neboli nikdy bez Rady starších. Aj Abrahám bol členom takejto Rady (1M 24.1), rovnako tak Eliezer (1M 24.2) a Biblia takýchto ľudí nazýva “starších Izraela”.

Abrahám mal bohatstvo, majetok, deti a dožil sa vysokého veku (to bol znak Božieho požehnania). Chýbalo mu už len vidieť synových potomkov (Rambam). A tak teda poveruje Eliezéra poslaním a zaprisaháva ho splnením svojich požiadaviek. Rabi Aggens učil, že Abrahám mal prorockého ducha (1M 24.7), preto posielal Eliezéra do domu svojho otca, lebo vedel, že odtiaľ bude pochádzať Izákova žena. Abraham Ibn Ezra zas učil, že keby šlo o proroctvo (24.7) Abrahám by vo verši 24.8 nepovedal”…a v prípade, že by žena nebola ochotná ťa nasledovať…”, a tým to chápe len ako modlitbu.

V staroveku bolo nutné držať pri prísahe niečo posvätné, preto kladie Eliezér Abrahámovi ruku do lona, k obrezanému penisu, symbolizujúcemu Božiu Zmluvu. Neskôr sa používali na prísahu napríklad aj tefilin (Tosefta; Genesis Raba 60.2; TB Šavuot 38b).

Eliezér prikladá ruky na Abrahámove slabiny (bedrá), miesto na ľudskom tele, ktoré je zdrojom plodivej sily (1M 46.26; 2M 1.5, Sdc 8.30). Raši túto časť vysvetľuje zas zvykom vziať do ruky predmet skrze ktorý sa požehnanie malo uskutočniť. V našom príbehu ide o zachovanie potomstva, ktoré sa má narodiť Rebeke, čoby budúcej Izákove žene, ktorá mu ho v budúcnosti porodí. Zároveň je penis, nachádzajúci sa v blízkosti slabín znakom zmluvy skrze obriezku. Obriezka je nie len prikázaním pre Abraháma, a ktorá mu spôsobila mnoho bolesti (Targum Jonathan), ale aj pre ďalšie generácie. Mimochodom, beduíni ešte aj dnes prisahajú tak, že sa pri prísahe dotknú pohlavného údu. Je to akási kvázi záruka splnenia prísahy, pretože jej nedodržaním, trest postihne automaticky aj potomstvo prisahajúceho.

Cesta z Kirjat Arby do Háránu trvala obvykle 17 dní. Ale Abrahámov sluha ju prešiel za tri hodiny! (Pirke de Rabi Eliezer) Abrahámov sluha bol tak radený k mužom (Jakob, Abišaj), ktorí zázračne cestovali na dlhé vzdialenosti v krátkom čase (Genesis Raba 59.11).

Eliezér volí možnosť uzrieť nastávajúcu Izákovu nevestu pri práci mimo dom, v ktorom býva, lebo chce poznať jej prirodzené správanie a uistiť sa, že bude milá. Preto prichádza ku studni, kde sa dá predpokladať, že ju stretne, pretože každý raz musí zájsť po vodu (Midraš). Všetky stretnutia praotcov sa odohrávajú pri studni.

Tým, že ochotne Eliezérovi ponúkne vodu a ešte aj napojí jeho ťavy, jeho očakávanie potvrdí. Keby ju prvý krát videl doma, mohla by sa štylizovať do pozície domácich zvyklostí, preto prosí Boha, ani nie tak o znamenie (to je v judaizme zapovedané), ako skôr o potvrdenie toho, za čím prišiel a v čo dúfa (TB, Chulin 95b). Že išlo o modlitbu k Bohu a nie o žiadanie znamenia, učil aj taliansky rabín Obadja ben Jakob Sforno, lebo žiadať znamenie by bolo potvrdenie veštenia a to by bol predsa hriech (Sforno: Komentár k Tóre).

Rav však vysvetľuje, že  Eliezér žiadal znamenie a radí ho spolu so znamením pre Jonatana (1Sam 14.9-10) medzi nevhodné spôsoby veštenia (TB, Chullin 95b).

Podľa Kicur šulchan aruchu sa prv dáva jesť zvieratám (5M 11.15) až potom ľuďom, ale piť sa dáva najskôr ľuďom až potom zvieratám a to práve podľa 1M 24.14 a aj 4M 20.8.

Ponuku napojiť jeho aj jeho ťavy svedčí o pohostinnosti akú mali aj Abrahám a  Sára (Midraš Agada).

Eliezér jej po tomto čine dáva zlatý krúžok do nosa a náramky. Bol to dar za jej ochotu napojiť ťavy, ale aj akási kvázi záruka, že bude v dome jej otca prívetivo prijatý.

V Oriente nosia spomenuté okrasy ženy dodnes. Krúžok v nose pôvodne spínal dva okraje šatky zahaľujúcej tvár. Zároveň zastupoval ochrannú moc pred zlými duchmi, takže spĺňal tiež úlohu amuletu. Nosný krúžok sa nosil/nosí na strednej chrupavke, alebo na strane nosa. Podľa odborníkov sa dá predpokladať, že nakoľko bol len jeden, a tak to uvádza ja text, vážil samotný s najväčšou pravdepodobnosťou pol šekela (5,7 g), čo Raši chápe ako náznak sumy, ktorá mala byť neskôr odvádzaná ročne každým Izrelitom pre potreby a prevádzku Jeruzalemského Chrámu.

Dva náramky, ktoré sa nosili na zápästí alebo nad lakťom sú Rašim vnímané ako symbol predzvesti dvoch dosiek Zákona a ich váha po 10 šekelov, zas samotné Desatoro.

Rebeka po príchode domov odovzdáva zvesť v “dome svojej matky”. Medzi beduínmi bolo a je zvykom, že ženy bývajú od mužov oddelene 〈podobne keď Izák uvedie Rebeku do domu/stanu svojej matky sáry (1M 24.67)〉. Zvláštnosťou ale je, že počas jednania vystupuje za Rebekinu rodinu Lábán, jej starší brat, s ich spoločnou matkou. Oni sú to, kto dostávajú za Rebeku dary (1M 24.53), nie otec Betúel. Dary – akési výkupné nevesty, lebo žena bola v orientálnej spoločnosti chápaná ako robotníčka, ktorú bolo tým pádom pri zásnubách vykúpiť. Rabi Helbich vysvetľuje, že Eliezér odovzdal všetko Izákovo dedičstvo, ktoré mu Abrahám chcel dať, aby nevesta videla svoje zabezpečenie a bola ochotnejšia si ho vziať (Genesisi Raba 59.11). Podobne učil rabi Simeon, že Abrahám dokonca napísal závet, v ktorom odkázal všetko Izákovi (1M 25.5) a tento dokument dal Eliezérovi, aby sa mal v dome nevesty na čo odvolávať (Pirke de Rabi Eliezer kap.16).

Prečo za Rebekinu rodinu jedná jej brat spolu s matkou, a o otcovi nie je ani len zmienka, sa dá vysvetliť niekoľkými spôsobmi. Všeobecne sa verí, že Rebekin otec bol už veľmi starý (to bol ale aj Abrahám!) a preto ho zastupoval jeho syn Lábán. Dôvody môžu byť ale aj iné. Tým najjednoduchším by bola skutočnosť, že Betúel bol už mŕtvy, podobne ako Sára, hoci a napriek tomu do “jej” domu/stanu bola Rebeka, slovami Písma, ako Izákova nevesta, uvedená.

Dôvodom môžu však byť aj pozostatky matriarchátu. Je doložené, že práve on predchádzal patriarchát. Kým sa nepoznala funkcia muža pri splodení dieťaťa, žena bola považovaná za jedinú, ktorá zodpovedá za nový život,  a podľa tejto viery bola aj uctievaná. Bola to bohyňa-matka, niekto posvätný, na kom je závislá budúcnosť ľudstva. Všetci prijímali jej tehotenstvo a pôrod ako jej nadprirodzenú schopnosť a preto bývala vo veľkej úcte. Bola hlavou spoločenstva, ona určovala chod života. Funkcia otca neexistovala a za deti  rozhodovala matka. Za dievčatá niesol zodpovednosť aj najstarší brat, ktorý bol vnímaný ako príbuzný, narozdiel od otca, ktorého podiel v tej dobe nebol známy a teda pojem “otec” vlastne neexistoval. V našom biblickom príbehu takto vystupujú naozaj Milka a najstarší brat Lábán. Možno Lábánovo vyjednávanie bolo pozostatkom pôvodne takto organizovanej ľudskej spoločnosti.

Akonáhle však muži odpozorovali súvislosti a zákonitosti  okolo pohlavia ženy a odkryl sa im poznaním fakt, že na splodení nesú svoj podiel, ich postoj k ženám sa začal postupne meniť. Ženu začali vnímať už len ako akúsi nádobu, ktorá drží formu a seba povýšili na výlučný dôvod vzniku nového života. Zrodila sa patriarchálna spoločnosť. Tendencie mužskej spoločnosti zachádzali až tak ďaleko, že žena začala byť ponižovaná, sú obdobia a kultúry, v ktorých bola považovaná dokonca za menej, než zviera. Toto trvalo až do obdobia objavu ženských pohlavných buniek kedy sa sily začali vyrovnávať. Až na niektoré kultúry, dnes máme rovnomerné rozloženie síl a vzájomnú rovnoprávnosť.

Rebekina rodina mohla teda používať ešte pôvodné, staré matriarchálne zvyklosti v už existujúcej patriarchálnej spoločnosti.

Podľa Jozefa Flavia povedala Rebeka Abrahámovmu sluhovi:”…môj otec bol Betúel, ale je mŕtvy a Lábán je môj brat a spolu s matkou sa stará o všetky naše rodinné záležitosti a je strážcom môjho panenstva (Židovské starožitnosti, kniha 1 kap.16, odsek 2).

Midraš učí zároveň, že Betúel neprial Rebekinej svadbe a tak cez noc zomrel, a preto žiadali prítomní aby ostala ešte doma, kvôli jeho smrti (Genesis raba 60.12).

O vydaji Rebeky sa celý čas príbehu rozhoduje bez nej (tak to bývalo v Oriente zvykom), ale nakoniec sa predsa len čaká na jej súhlas, lebo bez súhlasu ženy, túto vydať nebolo možné (Genesis Raba 60.12; TB Kidušin 41a).

Výber nevesty sa naviac celý čas točí okolo jej Božieho výberu a celá udalosť je kladená do roviny Božieho zámeru (1M 24.50), pretože podľa rabínskej tradície, správneho partnera určuje človeku Boh (TB Moed Kátán 18b). Tento dôvod je tiež vyjadrený v texte absenciou ponuku na sobáš ako odmietnuť tak ju potvrdiť (Sforno) a berie sa ako vôľa Božia (1M 24.50). Maimonides cituje Lábanove slová (24.51) ako potvrdenie, že Písmo udalosti pripisuje Bohu.

Podľa Mišny bývalo panne dopriate sa na sobáš pripraviť. Išlo o dobu dlhú okolo jedného roka (TB Ketubot 57b, Genesis Raba 60.12). Raši pokladal použité slovo “jamin” (dni) ako rok, takže v spojení s číslovkou 10 to interpretoval ako 10 mesiacov, či 1 rok, inak tiež vnímané ako neurčito dlhú dobu.  Rav Hisda interpretuje slovo “dni” tiež ako “rok”. Gemara usudzuje na dva dni, s čím Eliezér nesúhlasí a na to sa nezmyselne hovorí už o dňoch desiatich. Z toho Gemara učí, že zo slova “jamin” je nutné vyvodiť “rok”, podobne ako v 3M 25.29. Tak bolo navrhnuté znenie 10 mesiacov (TB Ketubot 57b).

Podobne učí Mišna, že panna má na prípravu k svadbe 12 mesiacov od požiadania o ruku (Mišna Ketubot 5.2; TB Ketubot 57a).

Nakoľko sa ale jedná o Bohom naplánovaný sobáš, Eliezér vyprosuje okamžitý odchod, a nie čakanie 10 mesiacov, s čím Rebeka súhlasí. Stretnutie s Rebekou a jej pytačky mali tak hladký priebeh preto, lebo obaja si boli od narodenia určení (Pirke de Rabi Eliezer kap.16) a aj Rabi Reuben ben Estrobile učil, že podľa 1M 24.50-51 sa dá vyvodiť, že Boh predurčuje ženu a muža do manželstva (TB Moed Kátan 18b) a všetko tak bolo chápané ako slovo od Pána (Genesis Raba 60.10; Pirke de rabi Eliezer kap. 16).

S Rebekou odchádza aj jej dojka a slúžka, lebo to tak bývalo v orientálnej spoločnosti zvykom (Ibn Ezra), pretože dievča nesmelo byť na ceste  v noci s cudzím mužom (Pirke de Rabi  Eliezer kap.16).

Rebekino požehnanie (…staň sa matkou tisícov desaťtisícov…) je bežné ako v Biblii, tak v celom Ugarite a Kanaáne a znamená niečo ako “nespočetné množstvo” (tiež 5M 32.30, 33.17; 1 Sam 18.7, 8; 21.12; 29.5; Mich 6.7; Ž 68.18; 91.7; 144.13).

Stretnutie Izáka s Rebekou predchádza Izákovo vyjdenie na pole. Midraš vysvetľuje, že “poprechádzať sa” je treba interpretovať ako “rozjímať”, zato Raši hovorí o “porozprávaní sa s Bohom”. A práve na základe tohto tvrdenia sa Izák pokladá za zakladateľa popoľudňajšej modlitby (Genesis Raba 60.15; Abrahám založil rannú modlitbu (19.27) a Jákob večernú (28.11) – TB Berachot 26b).

Pole (sade) bývalo miesto, kam sa vychádzalo za božstvom. Ugaritské texty hovoria o “božom poli”. Jeremiáš ho neskôr považuje už len za pozostatok pohanských kultov a varuje pred modloslužbou (25.27; 27.1-4). Aj Hospodin mal pôvodne v ranom judaizme  “svoje” pole, kde bolo možné od Neho získať rôzne znamenia (1S 19.3; 20.35). Daněk dokonca odvodzuje pôvod jedného z Božích mien – Šadaj, zo slova SADE – pole.

Zohar učí, že okamih stretnutia Eliezéra s Rebekou je totožný s okamihom Izákovej popoludňajšej modlitby (Zohar, Berešit, oddiel 1,str. 132a).

Pred stretnutím s Izákom si Rebeka zakryla tvár závojom (24.65), čo sa stalo základom pre zvyk haliť nevestu do závoja. Pôvodne to ale bol bežný zvyk  pri stretnutí s cudzím mužom. Závoj býval bežnou súčasťou ženského oblečenia (reliéfy z Lakíša alebo Beni Chasanu).

Rebekino uvedenie do stanu Izákovej mŕtvej matky Sáry, býva opäť (podobne ako Lábánovo jednanie za Rebekinu rodinu) zdrojom rôznych polemík. Jedni sa zhodujú na tom, že po príchode Rebeky, Abrahám už nežil a tak nemohla byť privedená k nemu (to nežila ale ani Sára!). Ja sa prikláňam k možnostiam a/ oddeleného bývania žien a mužov, alebo b/ pozostatok matriarchátu. Text totiž ešte ďalej hovorí o Abrahámovom ďalšom manželstve takže musel ešte žiť, i keď toto mohlo byť kompilačnou vsuvkou.

Rabín José učil, že Izák držal za matku smútok 3 roky. Po troch rokoch sa oženil s Rebekou a prestal smútiť. Na základe toho učil, že kým sa muž ožení, jeho láska je upriamená na rodičov, akonáhle sa však ožení, jeho láska sa presunie na manželku, “Preto muž opustí svojho otca i matku a prilnie k svojej žene” (1M 2.24) 〈Pirke de Rabi Eliezer〉.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Sväté Písmo, Starý Zákon I. (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1992)
  • Pět knih Mojžišových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentáre ku Genesis (Dobrá Kniha, Trnava 2008)
  • Výklady ke SZ I. (ČBS, Praha 1991)
  • Pirke de Rabi Eliezer (preklad a poznámky Gerald Friedlander)
  • Midrash Rabbah: Genesis (preklad Harry Freedman a Maurice Simon, 2.diel)
  • Zohar (Stanford University Press, 2004, str. 240)
  • Abraham Ibn Ezra: Komentáre k Tóre (NY 1988)
  • Obadiah ben Jacob Sforno: Komentár k Tóre (Venice 1567; Brooklyn 1997)
  • Maimonides: Sprievodca hľadajúcich (Káhira 1190; NY 1956)

 

 

VAJERA 3. / AKEDAT JICCHAK

AKEDAT JICCHAK – ZVIAZANIE IZÁKA

Na mieste Gézer, významnom starokanaánskom stredisku,  jednom z kultových stredísk, boli nájdené okolo predhistorického kamenného stola, vázy obsahujúce kostry malých detí, ktoré mali menej ako 8 dní(!). Mohlo ísť len o skoro zomrelé deti, ktoré boli takto pochované v blízkosti oltáru, aby boli čo najbližšie božstvu, ale mohol to byť aj obvyklý zvyk obetovať deti a dokonca prvorodené. Aj iné archeologické výsledky dokazujú, že Kanaánčania prinášali ľudské obete, predovšetkým obete malých detí, ale i väčších, celkom bežne.  Robievali napr. tzv. “obete založenia” a to tak, že do základov nejakej budovy dali ľudskú obeť v nádeji, že táto budova bude mať ochranu zo strany tejto obete. Takéto obete sa našli napr. v lokalite Megiddo, konkrétne to bola kostra asi 15-ročného dievčaťa zamurovaná v kamennej stene domu, alebo to boli kostry detí pod mestskou bránou v Tell el-Far‘ah.

Bežné bývali obete pre Molocha v údolí Gehinom. (viď. článok GEHINOM)

Či bol tento zvyk predsemitského charakteru, alebo bol výlučne semitským “výmyslom”, nevedno. Obete detí bola modloslužba, ktorá starovekých Izraelcov pod vplyvom okolitých národov veľmi priťahovala a boli ňou výrazne ohrození (2 Kr 3.27; 16.2; 23.10 …), preto bývali prorokmi často upozorňovaní na nesprávnosť týchto úkonov (5M 12.31;  Jer 7.31, 32.35 …) a na zástupnú obeť bývali predurčené zvieratá bez vady.

Abrahám pochádzal z polyteistického kmeňa (Joz 24.2, 14). V 1M 14.13 je nazývaný Hebrej (Chabiru?). Cez brata Náchora je strýcom praotca Aramejcov (1M 22.20), prostredníctvom Izmaela (Hagar)  je praotcom bojovného nomádskeho kmeňa Izmaelitov (1M 21.15; 25.12, 18). Cez ženu Ketúru je spojený s inými východnými a južnými semitskými kmeňmi (1M 25.1-4). Je typickým beduínskym šejkom, žijúcim v prostote – hostí sám obsluhuje, zabíja býka a núka im mlieko. Izák sa už stáva poľnohospodárom a nepije mlieko, ale víno. Jakub sa stáva už mestským usadlíkom. Nepatrný vývoj ľudskej spoločnosti na pozadí jednej rodiny…

Hebrejské slovo IVRI=Hebrej, pochádza zo slova EVER = strana, a je to chápané tak, že Abrahám sa držal na strane Boha, avšak zbytok sveta na strane druhej. Patriarchovia ale nežili ešte v čistom monoteizme, tak ako ho vnímame dnes. Monoteizmus bol ešte len na začiatku svojho formovania sa v ľudských mysliach. Ich viera pozostávala v rešpektovaní skutočnosti, že existuje mnoho bohov, ale uctievať treba len kmeňového ochranného Boha. A tak je Abrahámov Boh v Biblii aj vykresľovaný – ako kmeňový Boh, ktorý sa stará o dobro a úspešnú budúcnosť svojho kmeňa/ľudu.

Abrahám pochádzal z chldejského Uru, mesta, ktorého hlavným božstvom bolo mesačné božstvo Nannar, ktorého uctievanie sa prenieslo aj do mesta Chárán(!), kde praotec neskôr presídlil, takže aj po vyjdení z Uru, žil zase len v tom istom kultúrnom a náboženskom prostredí ako dovtedy. Nezačal žiť teda na mieste zbaveného modlárstva alebo detských obetí. V Cháráne bolo po tejto stránke všetko tak ako v Ure. Chárán paril do štátu Mari (korešpondencia medzi Egyptom a Mari nájdená v egyptskej Amarne). Na tabuľkách nájdených počas vykopávok na pahorku Tell Chariri (medzi Mosulom a Damaškom) sa našla úradná korešpondencia, kroniky a iné záznamy, ktoré obsahovali mená, nápadne pripomínajúce tie z Biblie. Machur (Náchor?), Turachu (Tarech?), Sarugi (Serug?).  Kmene Avam-ram, Jakob-el, Benjamin…znejú tiež povedome.  Lingvistický rozbor tabuliek z Mari dokázal, že Izraelci boli veľmi blízki Amorejcom, dokonca tvorili pravdepodobne jednu ich vetvu. Boli to práve Amorejci, ktorí vytlačili Sumerov a zabrali takmer celú Mezopotámiu. Jedným z ich panovníkov bol aj známy Chamurapi, ktorého ešte známejší zákonník (pripravujem jeho slovenské znenie a bude zaradené do rubriky “Pomocné texty”) nápadne pripomína starozákonné zvyklosti Mojžišovho zákona. Aj vďaka týmto nálezom môžeme dnes nájsť bezprostredné súvislosti života praotcov s mezopotámskou kultúrou a aj s jej najstaršími náboženskými kultami.

Ur je identifikovaný ako súčasný TELL EL-MUQAJJAR, nachádzajúci sa 9 míľ západne od NASIRIJEHU na rieke Eufrat v Južnom Iráku.

V hroboch mesta Ur bol medzi inými predmetmi nájdený malý baranček, zachytený rohami v kriakoch. Môže byť baranček zachytený v kriakoch ako náhrada za Izákovu obeť, pôvodne stará sumersko-babylonská tradícia prerozprávaná Abrahámom, či niekým z jeho potomkov? Prejav zmeny v náboženských pojmoch a tradíciách a počiatky odmietania ľudských obetí?

Prečo izraelský Boh vyžadoval obetovanie Izáka? A  prečo Abrahám neoponoval, keď predtým bojoval o záchranu obyvateľov Sodomy a Gomory?! A za vlastného syna sa postaviť nevedel? Nechcel? Nemohol? Podľa Midrašu dodržoval zákony Tóry skôr, než bola táto daná Izraelu. Nepredpokladal vari, že v židovskej tradícii aj Boh musí dodržiavať svoje micvot dané ľudu? (Nebudeš zabíjať!)

Ale nakoľko prostredie Abraháma bolo zvyknuté na ľudské obete, tak práve toto mohlo Abraháma ovplyvniť. Jednoducho sa akoby od neho žiadalo niečo celkom bežné. Možno bol Abrahámov zamýšľaný čin snahou o skopírovanie kultu, na ktorý bol vo svojom prostredí, v ktorom sa narodil a vyrástol a aj žil, zvyknutý, ako na čosi samozrejmé. Možno to spoločnosť, v ktorej fungoval vyžadovala/očakávala. Možno Boh nežiadal Izákovu obeť priamo. Možno len Abrahám predpokladal, že by ju aj jeho Boh žiadať mohol…a Ten v poslednú chvíľu Zasiahol…

Príbeh je označovaný za najväčšie tajomstvo židovskej histórie a judaizmu. V judaizme nie je miesto na smrť človeka, ktorá má poslúžiť Bohu a jeho oslave.

Ide o prečudesnú komunikáciu s Bohom. O stretnutie dvoch, akoby rovnoprávnych strán, lebo Midraš interpretuje Božie slová Abrahámovi ako: “…ani jechidi ve-atá jechidi…” – “…Ja som sám a ty si tiež sám…”. Legenda hovorí, že pôvodne Boh vládol len na nebesiach. To Abrahám rozšíril jeho vládu na celú zem.

Midraš vysvetľuje nezmyselnú Božiu požiadavku zabiť zasľúbeného syna, ako Satanovo vyprovokovanie. Satan riekol Bohu, ako je možné, že keď dal Abrahámovi dieťa vo veku 100 rokov, on mu za to neobetoval ani len hrdličku.  Na čo Boh namietol, že keby chcel, mohol by žiadať od Abraháma obetovať samotného syna, a ten by to bez váhania urobil (TB, Sanhedrin 89b). Satan provokoval ďalej a tak slovo dalo slovo a Boh vyriekol Abrahámovi svoju žiadosť. Midraš pokračuje ďalej Abrahámovou otázkou: -Ktorého? Mám dvoch synov. -Ten, čo je jediný. – Každý je jediný od svojej matky. -Koho miluješ. – Mám rád oboch. – Izáka.

Gemara vysvetľuje takto pomalé oznámenie z dôvodu nevystrašiť Abraháma náhle (TB, Pesachim 4a; Joma 28b).

Talmud interpretuje žiadosť o zviazanie nasledovne: podľa rabbi Jona ibn Janacha žiadal Boh len symbolickú obeť. Rabi Josef H. Hertz uvádza, že u semitských národov boli v staroveku detské obete tak bežné (viď. môj komentár k Bahir § 104), že Izákovo neobetovanie bolo na tú dobu unikátne! Rabbi Josef ibn Caspi je presvedčený, že Boh nemohol tak odporný čin prikázať. Veď už Jer 32.35 píše, aké sú detské obete pre Molocha, Bohu ohavné.

Iné rabínske komentáre tohto kontroverzného príbehu vysvetľujú, že sa jednalo o trest za Abrahámovo zlé zaobchádzanie s Izmaelom, keď bol vyhnaný spolu s Hagar na Sárinu žiadosť, aj keď to boli vtedajšie bežné zvyky starovekej spoločnosti a judaizmus vždy prihliada na spoločenské limity, pri posudzovaní morálky osôb z biblických príbehov; a všeobecne sa má za to, že Boh so Sárou súhlasil, takže táto interpretácia viedla v rabínskych kruhoch aj k vážnym rozporom.

Cemach Cedek (Derech micvotechá 186b) cituje rabína Menachema Mendela Vitebsba, že akedat Jicchak, bola v skutočnosti skúška pre Izáka, a síce, či by bol ochotný obetovať svoj život za účelom Kiduš Hašem (posvätenie Božieho Mena). A to aj napriek tomu, že Tóra tvrdí (1M 22.1), že skúšaný bol Abrahám. Išlo o skúšku viery, či možno pochybovať o Božích slovách, keď Boh predsa predtým sľúbil, že “tvoje potomstvo bude prostredníctvom Izáka…”(1M 21.12), tzn. Izáka a nie Izmaela!

Maimonides zas v Sprievodcovi blúdiacich (zv.2, Kniha III) uvádza, že akedat Jicchak obsahuje dva veľké pojmy:

  1. ochotu Abraháma obetovať Izáka, ktorá určuje hranicu ľudskej lásky a bázne pred Bohom
  2. že Abrahám konal prorockú víziu niečoho, čo Boh žiadal, čím proroctvo získalo hodnotu pravdy ako filozofického argumentu, s istotou bez ohľadu na to, ako to dopadne

Midraš o akede opisuje celý príbeh nasledovne:

Cestou na horu Moria stretáva Abrahám Satana, vydávajúceho sa za starca. -Kam ideš? Pýta sa Satan.-Modliť sa. Odpovedá Abrahám. – Ideš sa modliť s nožom v ruke? S ohňom a drevom? -Možno sa zdržíme a budeme si musieť pripraviť jedlo. Nato sa mu Satan ukáže vo svojej pravej podobe a vykríkne: -Úbohý starec! Ty si myslíš, že ma oklameš? Nevieš, že som bol pri Bohu, keď ti dával tento rozkaz? Stratil si rozum? Vyprázdnil svoje srdce od citu?  V sto rokoch si mal šťastie, že sa ti narodil syn a teraz ho chceš zabiť? -Áno. Odpovedá Abrahám. -A keď ti Boh zajtra pripraví oveľa ťažšie skúšky, aj tie splníš? -Dúfam, že áno. -Lenže zajtra ťa On obviní z vraždy, ktorú ti sám prikázal! Odsúdi ťa za vraždu syna, aj keď ti ju prikázal. To chceš? -Áno. Musím predsa poslúchnuť. Chcem ho poslúchnuť.

Na to Satan odíde, premení sa na mladíka a ide k Izákovi.

-Kam ideš? Pýta sa ho. -Učiť sa Tóru. -A budeš sa ju učiť ešte teraz, alebo až po smrti?

-Čo sú to za otázky? Pravdaže teraz, veď Tóra je určená živému, čo to nevieš?

-Úbohý chlapec! Tvoja matka si ťa vymodlila a tvoj bláznivý otec ťa chce zabiť, aby ťa obetoval.

Izák neverí a Satan pokračuje.

-A vieš, kto bude z tvojej smrti najviac profitovať?  Tvoj brat Izmael. Všetka pozornosť venovaná doteraz tebe, bude patriť jemu.

To Izáka spochybní a prehovorí k otcovi, aby si vypočul Satanove slová. Ten namieta, že sú to len slová, aby ich nepočúval.

Satan odmieta prijať porážku a tak sa premení na rieku, ale Abrahám zaženie jej vlny. Premení sa na hmlu, ale Abrahám ju rozptýli. Nakoniec Satan vsadí na pravdu, odhalí obom pravdu, ako príbeh začal aj ako skončí, že obetovaný bude nakoniec baranček a že sa ani jeden nemusí báť.  Je to len skúška.

Abrahám však nepočúva a kráča ďalej. Stáva sa osamelým. Čo keď Satan hovorí pravdu?  To v ňom vzbudzuje úzkosť, ale kráča ďalej.

Prečo putovali tri dni? Midraš to vysvetľuje tak, že aby druhí nemohli povedať, že konal pod vplyvom šoku a upozorňuje na maximálnu blízkosť oboch zúčastnených. Jeden aby vraždil a druhý, aby bol zavraždený. A pritom sú obaja obeťou.

Počas príprav oltára  sa Izák spýta, čo bude otec robiť s matkou potom?

-Ten, čo nás utešoval doteraz, nás bude utešovať aj naďalej.

Izák prosí otca, aby keď bude matke oznamovať svoj čin, aby bol opatrný, aby si v šoku neublížila.

Až keď Izák leží spútaný, Abrahám emočne zlyháva a začína srdcervúco plakať. Precitá hrôzou a vtedy zaznie z nebies anjelský hlas, aby syna nezabíjal.

Prečo anjelský a nie Boží? Lebo k smrti je potrebného Boha, k záchrane života stačí anjel.

A tu začína Abrahám vyjednávať. Vyžaduje od anjela, aby sa predstavil, potom vyžaduje dôkaz, že nie je poslaný Satanom a nakoniec aj tak odmieta prijať počuté. Keď mu syna prikázal zabiť Boh, tak nech to teraz odvolá tiež On sám. A vtedy Boh ustúpi a sám prikáže Abrahámovi, aby syna nezabíjal.

A tu začína Abrahám voči Bohu hovoriť. Vysvetľuje, že Boží príkaz si od začiatku protirečil s jeho zasľúbením potomstva, ale že túto bolesť vo svojom srdci potlačil a nevyčítal mu nič. Na oplátku žiada, aby až raz v budúcnosti jeho potomstvo bude konať  proti Božiemu zákonu, Boh mlčal. Bude im odpustené, stačí, keď si budú rozprávať tento príbeh. Boh súhlasil. Mal radosť, že ho jeho deti porazili.

Biblia neuvádza Izákov vek v čase zviazania. Rabíni ale učia, že mal 37 rokov, čo odvodzujú od Sárinho veku keď ho porodila(1M 17.17, 21) a veku v čase jej smrti (1M 33.1). Midraš upresňuje Sárinu smrť  príbehom, že v okamihu, keď mal Abrahám obetovať Izáka a anjel ho zastavil, zostúpil Satan k Sáre v podobe Izáka a povedal jej, že ho Abrahám vzal na horu za účelom obetovania. Akonáhle dohovoril, Sára od ľaku vypustila dušu a umrela (midraš Tanchum Vajera).

Hora, na ktorej mal byť Izák obetovaný, bola pôvodne v krajine Amorejcov a hebrejská tradícia ju identifikovala s horou Sion, horou, na ktorej neskôr postavil Šalamún Chrám (2 Kron 3.1), a Boh to videl. Keď Dávid nariadil sčítanie ľudu (2Sam24.1-16), Boh potrestal Izraelitov morom (1Kron 21.15) a potom “…Boh to videl a oľutoval to…”. Gemara učí, že to, že videl je, že videl popol Izákov (a teda zásluhy obete), príp. že videl Chrám. Preto dal tej hore Abrahám meno MORIJA – tam, kde Pán bude vidieť. Tradícia ju teda stotožňuje s horou Sion, kde neskôr v Chráme, Bohu prinášali zápalné obete. Boh tam teda uvidel aj zásluhy chrámových obetí (TB, Berachot 62b). Kto mal možnosť vidieť skalu v Omarovej mešite, o ktorej sa traduje, že je oným balvanom, na ktorom mal byť obetovaný Izák a na ktorom neskôr stála archa zmluvy (aron brit) si určite vybaví aj pozostalé jamky na krv…

Izáka nakoniec naozaj nahradil baran. Rabín Jašiah učil v mene svojho otca, že Boh stvoril barana (1M 22.13) na tento účel, v predvečer prvého Šabatu za súmraku (TB, Pesachim 54a).

Abrahámovu oddanosť Bohu vyjadrenú zviazaním syna Izáka (1M 22.1-19) chápali rabíni ako dôvod pre získanie milosrdenstva pre Abrahámových potomkov, keď sú v núdzi. A tak v 16.stor. v Safede Rabbi Eliezer Azikri vyťažil z tohto výkladu, aby vyprosil milosť pre Abrahámových potomkov v kabalistickej básni Jedid nefeš (Milovaná duša), ktorá sa spieva pravidelne pred Kabalat Šabat v piatok večer (Reuven Hammer: Or chadaš – komentáre k sidur Sim Šalom pre Šabat).

Od Abrahámovej ochoty obetovať Izáka sa zároveň očakáva Božie milosrdenstvo a väčšia inšpirácia veriacich k láske k Bohu a očista kajúcneho (sidur pre všedné dni).

-chanele-

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Samuel J. Shultz: Starý Zákon mluví (1991)
  • Daniel Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • Elie Wiesel: BIBLE, postavy a příběhy (Praha 1994)
  • Výklady ke Starému zákonu (Praha 1991)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Megiddo – http://www.netours.com/content/view/139/26/1/2/
  • Gezer – http://www.timesofisrael.com/discover-gezer-israels-lost-city/

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

VAJERA 2. NARODENIE IZÁKA, ZAPUDENIE HAGAR, ZMLUVA S ABÍMELECHOM

Abrahám býval v Gerare medzi Kádešom a Šúrom.

Poloha Geraru je sporná. Podľa 1M 26.22 ležal neďaleko Beer Šeby a Rechobótu, a podľa 26.1, 14, 15, 18 bol pod správou Filištíncov, aj keď títo sa na tomto území objavili približne až za čias príchodu Izraelitov po Exode do Palestíny. Zmienku o nich je potrebné chápať skôr ako neskoršiu vsuvku pre nasledujúcich čitateľov, ktorým už tento národ známy bol a upresňovala im politicko-zemepisné súvislosti spomínanej lokality.

S najväčšou pravdepodobnosťou však boli zrúcaniny Geraru odkryté v Tell Džemiel, 13 km na JV od Gazy a podľa veľkého množstva nájdených váh sa predpokladá, že išlo o významné obchodné centrum.

Prečo zmenil Abrahám svoje bydlisko, nie je známe. Možno nechcel žiť v blízkosti Lóta, lebo s ním počali jeho vlastné dcéry (Raši), možno chcel medzi ľudí, aby mohol šíriť vieru v Boha (Sforno), alebo len prosto kočoval. V tom čase, opäť zo strachu o vlastný život, vydáva Sáru za svoju sestru (po otcovi ňou naozaj je; 1M 20.12). Zdá sa, že tentokrát bez jej vedomia. Gur Arje vysvetľuje, že z obavy, že by neprivolila. Prečo to teda robí? Abímelech bol predsa spravodlivý kráľ, nehrozilo, že by ho zabil. Možno, že text len vypovedá o starej dohode, že v neznámom kraji budú vždy vystupovať ako súrodenci ( 1M 20.13). Biblia hovorí, jeho vlastnými slovami, že sa obával, že v Gerare chýba bázeň božia a on sa opäť bál o svoj život.

Obyčaje týkajúce sa práv žien a ich spoločenského postavenia boli kodifikované v Chamurapiho zákonníku (v dohľadnej dobe budete mať k dispozícii jeho slovenskú verziu v rubrike POMOCNÉ TEXTY). Cudzoložstvo bolo za určitých podmienok prijateľné, ak s tým súhlasil manžel, medzi iným ak konal napríklad  v obave, že by prišiel o život. Takže Abrahámove pohnútky vôbec neboli nemorálne ako sa dlho predpokladalo. Praotec sa striktne pridržiaval vtedajších tradícií. Žena bola naviac v tej dobe vnímaná ako mužov majetok a on s ňou mohol nakladať ako on uznal za vhodné. Preto sa mu Sára vo všetkom podriaďovala a  neprotestovala proti jeho rozhodnutiam, keď musela ísť do faraónovho, alebo Abímelechovho háremu. To len my z pohľadu dnešnej morálky máme tendenciu počínanie patriarchov odsudzovať. Uvedomme si, že im by sa zas nezdali naše zvyklosti a práva žien v súčasnej spoločnosti by boli pravdepodobne ľuďmi tej doby s pohŕdaním odmietnuté (!). Vydatá žena a matka mala napríklad v tej dobe oveľa vyššiu hodnotu ako nezasnúbená panna (preto napríklad Lót bez problémov ponúka svoje dve dcéry rozvášnenému davu, len aby ochránil hostí…).

Abímelech, bol titul neskorších filištínskych panovníkov, ktorý prevzali od predchádzajúceho kanánskeho obyvateľstva a ktorý sa prekladá ako “môj otec je kráľ” (patriarchovia hovorili starokanánčinou; aj Biblia označuje hebrejčinu ako lašón kenaaní=jazyk kanaánsky), v tej dobe bolo bežné, že bohovia boli považovaní za kráľov (tak vzniklo aj meno boha Moloch, ktorému Kanaánčania obetovali detské obete – viď. článok GEHINOM).

Abímelech, kráľ Geraru, bol k Abrahámovi pohostinný a Sáru chcel urobiť kráľovnou (R. Hirsch). Podľa Rambama omladla a preto bol o ňu záujem, podľa Rana sa kráľ len chcel priženiť  do významnej rodiny (Abrahám ako prorok 1M 20.7; ten s ktorým je Boh 1M 21.22; knieža Božie 1M 23.6).

O jej kráse nezvyklej k jej veku hovorí aj jeden zo zvitkov nájdený v Kumráne , obsahujúci aramejský komentár k Prvej knihe Mojžišovej: “…aké rumenné sú jej líca, okúzľujúce jej oči, nežný nos a žiarivá tvár! Aké vnadné sú jej prsia a oslnivo biele jej telo! Aké je rozkošné hľadieť na jej paže, na dokonalosť jej rúk! Aké štíhle a jemné má prsty, nádherné nohy a stepilé stehná”! (4QComGenA)

Old Paper Stock Photo

Aby nedošlo k hriechu, Boh vystavil kráľa impotencii (Raši) a nemusel tak Sáru nútiť k priestupku (midraš). Avšak Boh Abímelcha varoval vo sne, aby sa Sáry nedotýkal, lebo je vydatá. Styk s vydatou ženou sa v staroveku trestalo smrťou oboch zúčastnených (ugaritské texty; egyptské svadobné zmluvy; 5M 22.22).

Upozornenie od Boha sa dostáva len (!) ľuďom najvyššej duchovnej úrovne a to aj príslušníkom iných národov (Radak). Faraón si však niečo také nezaslúžil, Abímelech áno.

Podľa tradície sa Boh zjavuje nežidom v snoch – Abímelech 1M 20.3; Lábán 1M 31.24; Bálám 4M 22.20, kdežto k Izraelu hovorí priamo. Rabíni to prirovnávajú ku kráľovi (Boh), ktorý vchádza k menželke (Izrael) verejne, ale ku konkubínam (ostatné národy) vchádza tajne (Genesis Raba 52.4). Midraš označuje napr. Lábána a Abímelecha ako spravodlivých nežidov (Midraš Tanchuma).

Sára naozaj počala a porodila syna. Raši vysvetľuje, že Boh vypočul Sárine prosby  o potomstvo ešte skôr, než došla k nemu Abrahámova modlitba za Abímelecha a jeho dom(1M 20.17), aby jeho ženy a dievky mohli opäť rodiť.

Talmud učí, že ten, kto prosí o milosť pre iného, hoci ju sám tiež potrebuje, je vypočutý ako prvý (TB, Bava Kamma 92a).

V čase Izákovho odstavenia, tj. keď mal chlapec tri roky (podľa historických záznamov sa dieťa kojilo do troch rokov; napr. egyptský text “Poučenia Aniho”, vyhotovil Abrahám veľkú oslavu, ktorej sa zúčastnili aj významní hostia (Raši, Tanchuma).

Izákovo meno je odvodené od slovesa  LECACHEK=smiať sa, ale súvisí aj s “posmechom” CCHAKCHÓN. Tým, že

  1. Sára porodila v tak neskorom veku, že
  2. Abrahám nemusel byť nutne jeho otcom (narážka na jej pobyt u kráľa Abímelecha) a text Biblie na to akoby úmyselne kladie dôraz (“…porodila Abrahámovi syna…”1M 21.1,2) i tým, že
  3. Izmael, pod vplyvom svojej matky Egypťanky Hagar (a Egypt vždy symbolizoval skazenosť) sa dal na zlé cesty (Šemot Rabba 1) a Izákovi sa posmieval.

Sára na základe tohto žiada Abraháma o vyhnanie Hagar, pričom slovo “vyžeň!” (gareš!), možno preložiť aj ako “zapuď!” a teda mu možno prisudzovať aj význam rozvodu (3M21.7,14; 22.13; 4M30.10; Ez 44.22 a iné). Že išlo o bežný právny kontext tej doby, nie je pochýb. Chammurapiho zákonník  (§ 170) hovorí o otrokyni, ktorá porodí pánovi deti a pán ich počas života nazýva svojimi deťmi, majú tieto rovnaké dedičské práva ako deti právoplatnej manželky.

Podľa právneho kódexu Lipit Ištar (§24) tiež je prisúdené deťom otrokyne majetkové právo, avšak ak pán dá jej deťom slobodu, podiel na majetku strácajú (§25). A Sáre išlo o to,  aby Izák nededil spolu s Izmaelom (1M 21.10), avšak nekonala protiprávne, len mala obavy, že by Izmael na základe posmievania sa (v.9) neskôr usiloval vyhlásiť seba za jediného dediča a vylúčil by tak Izáka z Božieho zasľúbenia (Chumaš). Boh očividne stál pri Sáre (1M 21.12) a Abrahám teda  využil, na Sárin podnet, svoje právo a Hagar buď:

  1. zapudil, alebo
  2. jej a synovi daroval slobodu (!)

O ktorú možnosť išlo, to už ale nie je z kontextu jasné. Ale vzhľadom na Božie zasľúbenie, že aj z Izmaela bude veľký národ, možno predpokladať, že sa jednalo o druhú variantu.

Hagarino “blúdenie” je Rašim vysvetľované ako “návrat k modloslužbe domu jej otca”. Aj nedostatok vody na púšti, býva vysvetľovaný (Rašbam) ako výsledok dlhého blúdenia, prípadne Izmaelovho ochorenia, kvôli ktorému vodu vypili predčasne (Raši), lebo Abrahám im dal vody dosť.

Je naozaj ale veľmi čudné, i mne samotnej, že v tak ťažkej chvíli možnej smrti syna, Hagar namiesto toho, aby mu bola nablízku, uprednostní vlastné utrpenie a sobecky (?) plače v ústraní, lebo sa vraj nemôže dívať na smrť syna (1M 21.15). Každá matka mi dá za pravdu, že by svoje dieťa v tak ťažkej chvíli neopustila, veď je samozrejmosťou, že umierajúceho držíme “za ruku”…

Koľko mal Izmael rokov v okamihu zapudenia jeho Matky nevedno, raz ho text spomína ako dieťa, raz ako mladíka. Je možné, že tu Izmael ( podľa všetkého mal predsa len asi  17 rokov) prosil v prvom rade za matku a Boh zachraňuje zas prvého jeho (TB, Bava Kamma  92a).

Midraš aj Talmud (TB, Roš Hašana 16b) učí, že anjeli prosili Boha aby Izmaela nezachraňoval, veď jeho potomkovia budú Izrael prenasledovať a súžiť , Boh ho však nemienil trestať za hriechy jeho potomkov, ktorí ešte ani nežijú (Raši).

Boh otvára Hagar oči a posiela ju  chytiť chlapca “za ruku” a prejsť ku studni. Studňa tam bola už aj predtým, nezjavila sa zázrakom (midraš), uvidieť ju si len vyžaduje pozornú myseľ. Studne bývajú v púšťach často ukryté a ich miesto býva všeobecne tajné, poznajú ho len beduíni a tí si ho prísne strážia.

Hagarino správanie možno nemožno označiť ako sobeckosť, alebo beznádej, ale skôr ako vypočítavosť a snahu o vyjednávanie s Bohom, ktorý jej už raz pomohol. Akoby chcela svojim poodstúpením od kríka, pod ktorý syna uložila, donútiť Boha konať. Ak by sa naozaj nechcela dívať na synovu smrť, bola by po tomto úkone odišla. Ona ale ostáva, akoby vedela, že Boh zasiahne, lebo ho s najväčšou pravdepodobnosťou položila pod posvätné krovisko, na to isté miesto, kde sa jej už raz Boh zjavil (S. Daněk: Posvátné stromy ve Starém Zákoně, § 17).

Talmud traduje, že vyhnanie Hagar sa udialo na 1, deň sviatku Roš Hašana a zviazanie Izáka na 2. deň Roš Hašana (TB, Megila 31a) a rabbi Eliezer povedal, že boh navštívil Sáru a rovnako aj neplodnú Annu, matku  proroka Samuela, tiež na Roš Hašana. Vyvodil to zo slovných súvislostí medzi oboma ženami a sviatkom Roš Hašana – “spomenul si” (1Sa 1.19-20) a “pamätný deň s trúbením” (3M 23.24). Sáru a Annu zas spája slovom “navštívil” (1Sa 2.21 – navštívil Annu; 1M 21.1 navštívil Sáru (TB, Roš Hašana 11a). Preto sa táto pasáž vsúva do liturgie na Roš Hašana.

Pesikta de rav Kahana učil, že Sára bola jednou zo siedmych neplodných žien (Sára, Rebeka, Rachel, Lea, Anna, Manoahova manželka), o ktorých hovorí aj Ž 113.9 “neplodnú osadí do domu ako natešenú matku synov”. “Natešená matka synov” sa podľa rabínov vzťahuje aj na Sáru (hoci mala len jedného syna), lebo 1M 21.7 uvádza, že “kto by bol povedal, že Sára bude kojiť deti” (§1).

Rav Avira učil v súvislosti s hostinou na počesť Izákovho odstavenia (1M 21.8), že Boh bude robiť podobnú hostinu pre spravodlivých v deň, kedy prejaví Božiu lásku Abrahámovým potomkom. Potom čo sa najedia a napijú, budú Abraháma žiadať, aby povedal požehnanie po jedle, ale ten s odôvodnením odmietne, že mu v tom bráni splodenie Izmaela, ktoré symbolizuje jeho nedôveru v Boží sľub mať potomstvo s neplodnou Sárou. Tak budú žiadať Izáka, ten tiež odmietne, lebo splodil Ezaua. Poprosia Jákoba a on tiež vysvetlí, že nemôže , lebo si vzal za manželky dve sestry súbežne (3M 18.18 to zakazuje). Nato požiadajú Mojžiša, no ten sa tiež necíti kompetentný, však mu Boh nedovolil vstúpiť do Zasľúbenej zeme. Nato oslovia Jozua, no ten odpovie, že nemal syna (1 Kron 7.27). Nakoniec požiadajú Dávida a ten požehnanie povie, pretože v Ž 116.13 hovorí: Pozdvihnem kalich spásy a budem vzývať Meno Pánovo” (TB, Pesachim 119b).

Gemara učí, že Sára je zároveň jednou zo 7 prorokýň (Sára, Miriam, Debora, Anna, Chulde, Ester, Abigail) a to na základe 1M 11.29, že Chárán je otcom Milky a Jisky. Rabi Izák totiž učil, že Jiska bola vlastne Sára a Jiska ju volali pred svadbou, lebo dokázala rozpoznať (saketah) božské inšpirácie, čo potvrdzuje  1M 21.12 “vo všetkom, čo ti povie Sára, poslúchni jej hlas”, podobne tak 1M 11.29 “všetci zírali (sakin) na jej krásu” (TB, Megila 14a).

Pri uzatváraní Abrahámovej zmluvy s Abímelechom, ktorý chce byť s Abrahámom zadobre, pretože Boh je s ním vo všetkom, čo koná (1M 21.22), Abrahám dohovára a karhá Abímelecha kvôli studne, ktorú jeho sluhovia násilne zabrali (1M 21.25). Miesto vzájomného  dohovoru    dostalo názov Béer Šeba = “Studňa prísahy”, alebo “Studňa siedmych”, lebo Abrahám prijíma od Abímelecha 7 oviec ako ospravedlnenie za príkorie od jeho ľudí, kvôli studni, ktorú vyhĺbil pôvodne praotec. Rabbi Jose ben Chanina učil, že dohováranie s pokarhaním vedie k láske  (Prísl 9.8) – “pokarhaj múdreho a bude ťa milovať”. Reš Lakiš   zas učil, že pokarhanie vedie k mieru, ako 1M 21. 25 – “karhal Abrahám Abímelecha” (Midraš Rabba 54.3).

© chanele

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Výklady ke Starému Zákonu (Praha 1991)
  • Chammurapiho zákonník (net)
  •  Lipit Ištar (net)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Qumran
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Pesher_on_Genesis

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY: