TOLEDOT 3. – IZÁKOVE STUDNE

V staroveku, keď neboli k dispozícii súčasné technologické postupy v poľnohospodárstve,  bolo bežné, že sa v oblasti Kanaánu striedali obdobia hladu s obdobiami hojnosti. Vtedy sa obyčajne zostupovalo z Kanaánu do Egypta. Ale ani Egypt nebýval ušetrený od hladomorov (príbeh o Jozefovi).

Izák mal však práve v jednom z týchto období od Boha inštruktáž ostať v Gerare a do Egypta nezostupovať. Pod Gerarom možno rozumieť ako mesto, tak aj oblasť. Zákaz zostupu do Egypta je midrašom vysvetľovaný tak, že nakoľko bol Izák na oltári pripravený na obetu a oltár stál v Kanaáne, preto nesmel opustiť toto územie, podobne ako celopal nesmel byť odstránený z chrámového nádvoria (Midraš Rabba, Genesis Rabba 64.3).

Boh prehováral ďalej k Izákovi a tomuto sa dostalo zasľúbenia, “…usaď sa, budem s Tebou…” – “ilanú el…” (tiež Iz 7.14; 8.8). V tomto zmysle býva  tiež niekedy vysvetľovaný aj verš 2M 3.14: “…Ehje ašer ehje…” – “…som ten, ktorý je s tebou…”, namiesto “…som, ktorý som…”.

Kanaán je územie Filištíncov, ktorí sú nesemitského pôvodu. Radia sa k tzv. “národom mora” . Podľa biblických údajov (5M 2.23; Am 9.7; Jer 47.4) pochádzali z Kréty (Kaftor). Po ich neúspešnom vpáde do Egypta, kedy boli porazení Ramzesom III., sa usadili (1200 p.n.l.) pri území Stredozemného mora, v Kanaáne. Nakoniec sa celé ich územie od Gazy až po Karmel, po nich aj pomenovalo Pelešet → Palestína (pre neznalých hebrejčiny: “p” sa v hebrejčine v niektorých prípadoch číta ako “f”, preto názvy Filištínci a Palestínčania, spolu súvisia).

Strediskom Kanaánu (hebrejský názov oblasti) bolo päť miest: Gaza, Aškalon, Ašdód, Gat a Ekrón. Tvorili spolu štátny aj obchodný celok (porovnaj s 1 Sam 5.8). O ich kultúre a reči nevieme veľa, pretože po usadení sa v Palestíne prevzali reč, kultúru i náboženstvo od miestnych obyvateľov. Hlavným božstvom sa stal Dagon (1 Sam 5.2), semitský boh obilia a plodnosti (Ebla, Asýria, Ugarit), ktorý mal chrámy v Ašdóde a Gaze. Prvá zmienka o ňom je v textoch z Mari, a používal sa aj ako súčasť amoritských mien. Spomína sa aj v starých sumerských i asyrsko-babylonských textoch.

Od obdobia Makabejcov (cca 200 p.n.l.), Filištínci úplne splynuli so židovským etnikom.

V knihách Sudcov a Samuelových knihách sú Filištínci národom, ktorému vládne tzv. SEREC. Etymológia tohto slova je nejasná; pravdepodobne sa ale jedná významovo o suverénneho vládcu s neobmedzeným právom (napr. tiež → Sd 3.3; 16.5, 8, 18, 23, 27, 30; 1 Sam 5.8, 11; 6.4, 12, 16; 7.7; 29.2; 1 Kron 12.20; Sir 46.18). V našom príbehu žijú Filištínci na území Geraru (1 Sam 6.16-17) a majú nad sebou kráľa (MELECH), no nemôže byť totožný s Abímelechom, ktorého poznal Abrahám.

Termín “Abímelech” znamená možno skôr filištínsky titul, ktorý my vnímame ako “kráľ”, podobne ako egyptský termín “faraón”. Nemusí ísť teda o vlastné meno. Ak ho chceme preložiť, dostaneme “môj otec je kráľ”, čo by mohlo celkom korešpondovať s teóriou o titule, vzniknutom kedysi v minulosti.

Abímelech a jeho ľudia sú pravdepodobne prvými filištínskymi usadlíkmi.

Boh potvrdil Abrahámovo zasľúbenie skrze Izáka (26.4, 5), pričom zásluhy jednoznačne pripísal Abrahámovi, ktorý “…zachovával moje pokyny, prikázania, ustanovenia a nariadenia…”, a Rambam to vysvetľuje tak, že Abrahám poznal Tóru skrze Božiu inšpiráciu a dodržiaval ju, aj keď ešte nebola zjavená (Mišna Kiddušin 4.14, Tosefta  Kiddušin 5.21).

Raši to ďalej rozvádza tak, že POKYNY sú prekážky zabraňujúce porušiť biblické zákazy, PRIKÁZANIA zas zákony vyjadrujúce ľudský zmysel pre morálku, USTANOVENIA sú zákony nevysvetliteľné rozumom a NARIADENIAMI sú poučenia, tj. ústna a písaná Tóra.

Opäť sa v príbehu stretávame so zapretím manželky. Izák, rovnako ako jeho otec Abrahám, s rovnakým zámerom, zaprel svoju manželku Rebeku a vydával ju za svoju sestru, čo len potvrdzuje vžité miestne zvyklosti, spomínané už v sidre Chajej Sara, v súvislosti s Abrahámom a Sárou. Treba podotknúť, že praotcovia neklamali, ale vzhľadom na miestne pomery, v sebaobrane, jednoducho len  zamlčali úplnú pravdu. Jediný rozdiel medzi obidvoma príbehmi spočíva v tom, že Rebeka, narozdiel od Sáry, nebola od manžela odvedená. V oboch prípadoch je vyjadrená nedotknuteľnosť vyvolenej dvojice.

Izák sa, podľa Božieho zasľúbenia, veľmi majetkovo i spoločensky zmohol, až to u miestnych začalo vzbudzovať obavy a tak Izáka vyhnali. Ten sa usadil v gerarskom úvale, kde žil ako pastier a zároveň obhospodaroval pôdu, a zároveň sa pustil do obnovovania studní, ktoré vykopal ešte jeho otec Abrahám, a ktoré Filištínci  po Abrahámovej smrti zasypali kamením, aby vyhladili na neho spomienku. I dal im po ich obnove rovnaké mená aké mali za čias jeho otca. Gerarskí pastieri však stáli s Izákom v prieku, nepáčilo sa im, že si nárokuje na vodu, ktorú považovali za svoju. Voda bola vždy vzácna. Mesačné zrážky v tejto oblasti klesajú zo 100 mm v januári na nulu počas štyroch letných mesiacov.

Studne boli v tejto oblasti zasvätené naviac božstvám, miestnym baalom, čiže šlo aj o akýsi náboženský spor.

Tri vykopané studne  (Esek, Sitna a Rechovot) sa tak v tradícii stali narážkou na 3 jeruzalemské chrámy – 1. a 2. zničené, 3. ktorý je očakávaný.

  1. studňa Esek, znamenajúca “spor, zápas”, symbolizuje 1. chrám, ktorý sa stal obeťou zápasu cudzích národov (dobytie Babyloňanmi)
  2.  studňa Sitna “nepriateľstvo”, zastupuje 2. chrám, kedy mimoriadne vzrástlo nepriateľstvo k Izraelu (rímska nadvláda) a
  3. studňa Rechovot “priestrannosť” (rachav = široký) naráža na 3. chrám, kedy spory a nepriateľstvo budú minulosťou (Ramban), nakoľko po jej vykopaní už k žiadnym sporom nedošlo a Filištínci už Jákoba nechali na pokoji.

Po vykopaní tretej studne, odišiel Izák do oblasti súčasnej Beer Šeby a tam došlo k Božiemu zjaveniu, zabezpečujúcemu potvrdenie požehnania a budúcich pokolení (26.24-25), po ktorom, ako obvykle, Izák postavil oltár, aby pri ňom vzýval Božie meno, a pri ktorom, podľa tradície stála tamaryška (lat. tamarix). Dodnes je na archeologickej lokalite táto tamaryška ukazovaná turistom (viď. http://www.bibleplaces.com/beersheba/ ).

Boh sa obvykle zjavuje preto, aby sa s ním človek mohol stretnúť, pričom vyjavuje svoje zámery a vyznačuje človeku jeho budúcu cestu. Vyučuje, vysvetľuje  a zjavuje zmysel budúcich udalostí. Jeho slovo sa teda chápe ako zasľúbenie. Boh sa zvykne zjavovať napr. v oblaku (2M 13,21), v ohni (2M 3.2, 1M 15.17), v búrke (2M 19.16), alebo v ľahkom vánku (1 Kr 19.12)…Pohania tieto znamenia ale vnímali opačne (Mdr 13.1), čo opäť zvýrazňuje rozdielnosť izraelského Boha od pohanských modiel. Zjavenie býva podávané v podmienení k úrovni poznania a kultúrnemu stupňu človeka, ku ktorému je prehovárané.

Oltár býval stredom obetnej bohoslužby a zárukou Božej prítomnosti. Prvé oltáre sa stavali na miestach stretnutia s Bohom, ako v prípade nášho príbehu, i v prípade ostatných praotcov (1M 12.7; 13.18; 26.25) a boli pripomienkou na Božiu priazeň (1M 33.20; 35.1-7; Sd 6.24). Spočiatku mal oltár podobu otesaného kameňa či skaly (Sd 6.20; 13.19), neskôr sa vyrábal aj z hliny a viacerých kameňov (2M 20.24). V prípade Izraela býval neskôr kladený dôraz na to, aby bol obetný kameň práve “neotesaný” a odlišoval sa od pohanských oltárov. Ako plynul čas, oltáre sa stávali pútnickými miestami a nebolo výnimkou, že sa pôvodné kanaánske oltáre menili na oltáre uctievania izraelského Boha (Bétel 1M 35.7; Síchem 1M 33.19; Gilgal Joz 4.20 a pod.).

Po vykopaní tretej studne Rechovot, prišiel Abímelech so svojim vojvodcom a priateľom za Izákom s očakávaním uzavretia mierovej zmluvy. V príbehu možno čítať pomedzi riadky Abímelechovu obavu z Izákovho vzmohnutia sa, čo bolo prisudzované jednoznačne Božej priazni. Abímelech s obavami, že by sa neskôr mohol Izák proti nim obrátiť, predpokladal, že Boh by mu bol aj v tomto priaznivo naklonený a on by mohol byť v nepriazni. Preto sa priberá k vyjednávaniu, kým je ešte všetko ako tak dobré. Predpokladá však, že Izák bude na neho nahnevaný, pretože ho jeho ľudia z územia vyhnali a ešte mu aj bránili v používaní studní, ktoré sa rozhodol obnoviť a ktoré pôvodne vykopal jeho otec Abrahám. Preto najprv posiela za ním svojho vojvodcu Fichola aby Izála pred jeho príchodom upokojil. Potom posiela svojho priateľa Ahuzata, aby ho ešte viac uzmieril a až keď bol Izák úplne kľudný, prišiel za ním samotný Abímelech. Múdri Talmudu, z tohoto príbehu usúdili, že ak chceme niekoho zo svojich blížnych prosiť o odpustenie, mali by sme to urobiť tri krát. Pre prípad, že by nám ani tretí krát nebolo vyhovené, vinu za spor už nenesieme my, ale ten, ktorý neodpustil (Sa´adja ben David Ta´ari of Jemen in Encyclopedia of Biblical Interpretation).

Opísané uzatváranie zmluvy bolo v tej oblasti celkom bežné. V chetitských zmluvách (Chetiti mali veľký vplyv na okolité národy, viď. nižšie) sa často pripomínali vzájomné dobré vzťahy a pomoc z minulosti zúčastnených, tak ako to robí aj Abímelech, keď hovorí s Izákom. To sa prenieslo aj do novoasýrskych zmlúv. Súčasťou uzatvárania zmlúv bývala hostina, avšak v našom prípade sa prísaha, ako vyplýva z textu (1M 36.1), konala až ráno po hostine, po strate účinku vína, aby ani jedna strana nemohla povedať, že zmluvu neuzatvorila v triezvom stave.

Po uzavretí mierovej dohody Izákovi služobníci dokončili kopanie ďalšej studne, ktorá vydala vodu. I nazvali ju ŠEVA a podľa nej sa BEER ŠEVA volá dodnes. Názov sa prekladá dvoma spôsobmi, ako “Studňa prísahy” alebo ako “Sedem studní” (ševa = hebrej. 7).

Potom si Izák privzal dve vedľajšie ženy, obe Chetitky.

Chetiti, alebo Chetejci,  bolo etnikum Malej Ázie, ktoré prišlo do Mezopotámie po páde amorejskej dynastie, v 3. tisícročí p.n.l. Ich jazyk patril do chetitsko-luvijskej vetvy indoeurópskych jazykov. Chetiti používali klinové písmo, čo sa dochovalo v textoch z Boghazkale alebo Mašat Hüyük. Chetitštinu rozlúštil r. 1915 Bedřich Hrozný. Asýrske texty si s obľubou požičiavali chetitské termíny, z čoho možno vyvodiť, nie len že sa v tejto oblasti nachádzali už na prelome 3. a 2. tisícročia p.n.l. (texty z Kaneš), ale aj že mali výrazný vplyv na okolité kultúry. V 17.stor. p.n.l. starochetitská ríša zanikla a vznikla jej nástupkyňa, ríša novochetitská, ktorej vplyv sa šíril až po Egypt a okolo r. 1200 p.n.l. nakoniec aj táto zanikla, vplyvom nestability vnútorných pomerov a vpádom tzv. morských národov, medzi ktoré patrili, ako som už spomínala, aj Filištínci. Zvyklosti zavedené touto kultúrou ale v praxi stále zotrvávali.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentár k Starému Zákonu, Genesis (Dobrá Kniha 2008)
  • Midraš Rabba, Genesis Rabba (Londýn 1939)
  • Der Babylonische Talmud, traktát Kiddušin http://www.halakhah.com/pdf/nashim/Kiddushin.pdf
  • Encyclopedia of Biblical Interpretation
  • Pirke de Rabbi Eliezer (Londýn 1916)
  • Dějiny Mezopotámie (Karolinum 1998)
  • J.Klíma: Ľudia Mezopotámie (Obzor 1988)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (SBS 2001)
  • Slovník Biblické teologie (Velehrad 1991)
  • J.Heriban: Príručný lexikón biblických vied (Don Bosco 1994)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Dagon

NEFILIM 2.

Kto boli tieto záhadné bytosti z Prvej knihy Mojžišovej?

1M 6.1-4 tvrdí, že boli výsledkom párenia medzi bytosťami nazývanými “synovia boží” a ľudskými dcérami, čím získali negatívnu povesť. Preslávili sa ako veľkí bojovníci vysokého vzrastu (Ez 32.27; 4M 33).

Avšak 1M 6.4 možno chápať skôr ako chválu pre Nefilim. Ak sa v neskorších interpretáciách dávajú do súvisu s potopou sveta, ide teda pravdepodobne o nesprávny výklad, lebo samotná Biblia Nefilim nevystavuje žiadnej kritike (!).

Vďaka vysokému vzrastu sú nazývaní biblickými obrami. Poznáme ale aj iných biblických obrov – Refaimovcov (Refaim) a Anákovcov (Anakim). Refaimovci a Anákovci sú obri, ktorí dosiahli takmer božský stav, kdežto Nefilim sú len (!) klasickí obri.

O Refaimovcoch sa píše v 4M 2.11, 3.11; 2Sam 21.19 a Joz 11.22 a to vždy v podobe menovania jedného z obrov (Anák, Óg, Goliáš) stojaceho v opozícii k Izraelu ako zástupcu tohto národa.  Refaimovci bežne umierali, neboli nadprirodzení.

Podľa niektorých biblických komentátorov pôvod mena Nefilim naznačuje, že toto pochádza z kauzatívneho tvaru slovesa nafal = padnúť – 2Kráľ 3.19, 19.7 a teda, že spadli z neba, takže to boli “padlí anjeli”, ktorí mali pomer s ľudskými dcérami splodili s nimi “silných povestných mužov”. Biblia ale nikde nespomína doslovne, že by sa naozaj jednalo o padlých anjelov.

Iní komentátori sa chytajú slov “a taktiež a potom” a tvrdia, že Nefilim neboli ani “padlí anjeli” ani “tí silní”, lebo Nefilim “boli na zemi v tých dňoch”, tzn. ešte predtým než mali synovia boží styk s ľudskými dcérami. Podľa nich boli Nefilim jednoducho ničomníci ako bol Kain – lupiči, surovci, tyrani, vrahovia apod., ktorí sa potulovali po zemi, než ich zničila potopa.

Nakoľko ale Boh nehovorí, že chce zničiť okrem ľudí a zvierat aj nejakých “padlých anjelov”, či iné entity, čo i len nadprirodzené, museli byť títo vyslovene ľudského pôvodu.

Ďalší komentátori sú presvedčení, že Nefilim boli hybridní potomkovia zhmotnelých anjelov a ľudských dcér a iní ich stotožňujú s “giborim”(hrdinovia).

Z veršu je ale jednoznačne jasné, že Nefilim nie sú totožní so “synmi božími”. Septuaginta (LXX) používa na preklad slov Nefilim a “tí silní” jedno a to isté slovo – “gi´gantes” (obri). Aj tu možno pramení chybná interpretácia, lebo gréčtina dokáže niektoré hebrejské termíny preložiť len s veľkými obtiažami, ak vôbec. Toto je jeden z takých termínov.

Kto sú synovia boží?

Môžu to byť obyčajní ľudia uctievajúci Boha (aj Izraelci sú samotným Bohom nazývaní synmi Božími). Jób tento termín používa na označenie  anjelov. To isté tvrdí Peter (1Pe 3.19, 20, Juda (6). Mohli sa ale anjeli zhmotňovať do podoby ľudí? Termín “padlí” je vedou vysvetľovaný ako “božská transformácia” do hmotného nižšie postaveného stavu. Aj Biblia túto možnosť pripúšťa (1M 18.1, 2, 8, 20-22; 19.1-11; Joz 5.13-15). Miestom anjelov je ale nebo (šamajim; Da 7.9, 10). Hoci “povestní muži”, nepodliehali kritike Biblie, potopu neprežili a preto nemohli byť dobrí, avšak nemuseli byť horší od ľudí, ktorí neprežili (!). Inak by prežili potopu spolu s Noem. Avšak (!), 10 zvedov, ktorí priniesli Izraelitom nepravdivú správu o Kanaáne, prehlásili:”…sú muži mimoriadnej veľkosti. Videli sme tam Nefilim, synov Anáka, ktorí sú z Nefilim…”. Podľa tohto a aj iných textov ale vyplýva, že potopu predsa len prežili, minimálne, že v Kanaáne nejakí vysokí muži boli, avšak okrem tejto správy o nich už ďalšia kontinuálna zmienka v Biblii nie je (4M 13.31-33; 14.36, 37).

Levinas vo svojich Talmudických čítaniach cituje rava Maharša(TB Sota 34b-35a), ktorý vysvetľuje pasáž zo 4M 13.33 nasledovne: ” Zvedovia klamali. Mohli sa zdať ako kobylky vo vlastných očiach, ale ako mohli vedieť, že sú takými aj v očiach druhých? To nie je námietka: títo (obyvatelia) chystali pod cédrami svoje smútočné jedlo, a keď ich tamtí (izraelskí vyzvedači) zbadali, vyšplhali sa na stromy a usadili sa tam. Vtedy začuli, ako tí dolu zvolali: Na stromoch vidno ľudí sťa kobylky.” Táto príhoda mohla v Izraelcoch vyvolať dojem, že v Kanaáne žijú obri. (E. Levinas: Quatre lectures talmudiques; Paris 1968, 2005)

© chanele

Súvisice články a zdroje:

 

LECH LECHÁ 2. – BITKA KRÁĽOV A MALCHISEDEK

Po Abrahamovom odchode z Egypta a presunutí sa cez Negev do Betelu, na miesto, kde Abraham pôvodne Hospodinovi postavil oltár a vzýval Jeho Meno, došlo k rozdeleniu Abrahama a Lóta a ich rodín a služobníkov. Biblia uvádza, že to bolo preto, lebo ich majetky boli tak veľké, že nemohli bývať spolu (1M 13.6).

Abraham dal Lótovi na výber a ten si vybral okolie rieky Jordán, ktoré sa podobalo rajskej záhrade, lebo to bolo ešte pred zničením hriešnych miest Sodomy a Gomory. Abraham sa teda usadil v kanaánskej krajine. A vtedy riekol k nemu Boh:”… pretože celú krajinu, ktorú vidíš dám tebe a tvojmu potomstvu naveky”(1M 13.15) a “…tvojho potomstva bude ako prachu zeme…prejdi krajinu po jej dĺžke i po jej šírke, lebo tebe ju dám.” A utáboril sa Abrahám pri Dube Mamreho.

Údolie Jordánu KIKAR HA-JARDEN má tvar oválu, preto KIKAR (“okruh”). Je to oblasť, ktorá je dnes zaplavená a vrch, z ktorého sa Lót díval do údolia je pravdepodobne pahorok ležiaci na JV od obce BEITIN (asi 17 km S od Jeruzalema). Podľa rabínskych komentárov k Chumašu, Lót uprednostnil majetok pred čestnosťou, dúfajúc, že a nepošpiní hriechom Sodomy a Gomory. Midraš Raši vysvetľuje na margo textu, že keď Lót “odišiel z východu a oddelil sa od Abraháma (1M 13.11), išlo aj o duchovné oddelenie sa od Boha. Slovo MIKEDEM totiž možno preložiť aj ako “z východu”, tak aj “odpradávna”. Tým sa podľa rabínov myslí , že sa oddelil aj od prvopočiatku a teda od boha.

Prisľúbenie potomstva ako prachu zeme vysvetľuje Midraš tak, že ako prach prežije tých, čo po ňom šliapu, tak aj Izrael prežije tých, čo ho budú prenasledovať.

Následne po prisľúbení je Abrahámovi kázané celú prisľúbenú krajinu prejsť po jej dĺžke i šírke, čo podľa Rašiho je znak toho, že ju prijíma, podobne ako chetitský vládca symbolicky prechádzal krajinou počas zimného sviatku, či faraón nastúpivší na trón obchádzal ochranný múr alebo ako ugaritský Baal prechádzal mestá, čím potvrdzoval svoju nadvládu nad bohmi i ľuďmi.

I usadil sa Abrahám pri Dube Mamreho a postavil oltár (1M 13.18).

Postavenie oltára znamenalo v staroveku ukončenie jednej etapy putovania.

Mamre bolo identifikované ako RAMET EL-CHALÍL severne od Hebronu. Počas vykopávok tu bol nájdený priestor, na ktorom stál zachovaný strom, studňa a oltár.

Sidra pokračuje ďalej rozprávaním bitky medzi štyrmi kráľmi východu (elamský kráľ Kedorlaomer, gojimský Tidál, šinársky Amrafel, ellasarský Arioch) a piatimi kráľmi západu (sodomský Ber, gomorský Birš, kráľ Admy Šináv, cerojimský kráľ Šeméner a kráľ Cóaru), ktorí sa stretli v údolí SIDDIM (1M 14.3), ktoré je dnes pravdepodobne zaliate plytkou vodou južného cípu Mŕtveho mora, vtedy nazývaného príznačne Soľné more.

Nájsť spomínaných kráľov ako konkrétne historické postavy a začleniť tak príbeh do kontextu dejín, nie je ľahké.

Meno kráľa Amrafela sa nenachádza v žiadnom zo známych kráľovských archívov. Rabíni ho stotožňujú s Nimrodom (TB, Ervim 53a). Arioch mohol byť churritského pôvodu, lebo mesto Ellasar mohlo byť Tellasar – Larsa v Babylónii. Al Ašúr – Ašúr v Asýrii, či Illansara pri Karkemiši.

Churritskou kultúrou bola Abrahámova rodina dosť ovplyvnená. Praotcovia bežne používali v živote churritské zvyky (neplodná manželka dávala svojmu manželovi svoju slúžku a od nej potom prijala potomstvo; manželstvo medzi súrodencami; vymenovanie manželky za svoju sestru, ak ňou nebola, kvôli väčšej vážnosti…).

Meno Kedorlaomer možno snáď odvodiť od akkadského KEDURRU “najstarší syn” a mena božstva Laganar. Midraš ale vysvetľuje, že Kedorlaomer bol Elam, Šémov syn. Jeho hájemstvo Elam by mohlo byť kráľovstvo v JZ Iráne.

Tidal by zas mohlo byť chetitské meno Tudchaliaš a prívlastok gojimský, by vzhľadom na to, že tento panovník stál na čele viacerých národov (gojim= hebrej. národy).

Mesto Coar by mohlo zas ležať na úpätí Moábskych vrchov v Jordánsku.

Mená kráľov Ber a Birš vysvetľuje Midraš odvodením od slova Raa = zlo, čo zdôrazňuje hriešnosť oboch miest.

Po vojenskom ťažení Abrahama proti piatim kanaánskym kráľom, aby oslobodil zajatého Lóta (midraš uvádza, že ho zajali preto, lebo dúfali, že ho bohatý Abraham vykúpi) je niekedy označované ani nie tak snahou o potrestanie zla,  ale skôr snahou o získanie moci nad územím a postavenie medzi jednotlivými kmeňmi.

Zvesť o tom, že je Lót väznený v zajatí, priniesol Abrahamovi zbeh, ktorý mal byť podľa midraša kráľ Óg, ktorý ušiel z bitky Refaimovcov, v nádeji, že Abraham pri tomto čine umrie a on si bude môcť zobrať za manželku jeho manželku, známu svojou krásou. Boh mu dal za túto zvesť dlhý život, ale potrestal ho za úmysel tak, že padol do rúk Abrahamovým potomkom.

Tak oslobodil Abraham Lóta.

Zobral so sebou 318 svojich nasledovníkov  a s ich pomocou zvíťazil a porazil Kedorlaomera a jeho spriatelených kráľov – spolubojovníkov.

Babylonský Talmud (Nedarim 32a) vysvetľuje, že títo “nasledovnící” bolí tí, ktorých Abraham naučil slúžiť Bohu a za to, že uviedol učencov do boja, bol potrestaný tým, že jeho potomstvo muselo slúžiť v Egypte. Iný talmudický výklad uvádza, že číslovka 318 je číselnou hodnotou mena Eleazára – Abrahámovho verného sluhu, ktorý vydal za 318 bojovníkov a v skutočnosti to bol on sám, čo šiel s Abrahamom do boja.

Po tomto úspešnom boji privítal Abraháma v kráľovskom údolí Save (nachádzalo sa západne od Jeruzalema), salemský kráľ Malchisedek, kňaž Najvyššieho. Doniesol mu chlieb a víno a desiatok. Bolo zvykom, že víťaz býval miestnymi obdarovávaný.

Práve touto bitkou sa Abraham vraj pripravil o potomstvo. Tým, že spôsobil smrť nevinným (Elie Munk: La Voix de la Thora, La Genése). Podľa Rambana bol Malchisedek Noemov syn Šem a Salem mesto Jeruzalem.

Pod Salemom rozumie tradícia Jeruzalem odvolávajúc sa na 76 Žalm. Názov mesta znel v tej dobe Urušalim. V preklade, rovnako ako aj dnes, i napriek súčasnej podobe Jerušalajim – Mesto Mieru (Ž 16.3 …v Šaleme bol jeho stánok…).

Hebrejčina nepozná veľké začiatočné písmeno, takže slovné spojenie “melech šalem” kráľ Šalemu, by sa odhliadnúc od nutnej genitívnej formy, ktorá tu je vzhľadom na slovo melech (kráľ) ako segolaty v statuse constructe singuláru nemeniacej svoj tvar a jeho vokalizáciu pre genitív typickú, necharakteristická, mohlo prekladať aj ako  “kráľ pokoja”, “pokojný kráľ”, “kráľ žijúci v mieri”, taký, čo “nevyhľadáva vojnové strety”. Túto verziu uprednostňuje aj Filón Alexandrijský. Zato vo fragmentoch kumránskych  rukopisov, je Salem stotožňovaný s Jeruzalemom. Podobne tak Jozefus Flavius tvrdí, že Solyma (Salem) je základom názvu Hierosolyma – tj. Jeruzalem. Naviac, územie Jeruzalema je známe ako pôvodné osídlenie Jebúsejcov (Sd 19.10-12, 2 S 5.6-9), ktorí uctievali “Boha Najvyššieho” (1M 14.19), zrejeme totožného s Bohom Malchisedekovým.

Samo meno Malchisedek je kananánske a tak niet divu, keď aj boha s menom El Eljon stotožneného s Abrahámovým Jediným Bohom, budeme hľadať v kanaánskom prostredí. Samotný termín El Eljon (narozdiel od ELa) však nájdeme len v hebrejčine, božstvo tohto mena v kanaánskom panteóne neexistuje. Od ELa – otca bohov, kanaánskeho boha plodnosti, boli neskôr odvodené termíny ako “pastier” (Roe), kráľ (Melech) a pod.

Nachádzame tu tiež boha kočovných národov tohto územia pod názvom El-Roi (1M 16.13) – boh vidiaci, totožného pravdepodobne s Elom. Niektorí autori zastávajú teóriu o lokálnom božstve z južnej oblasti susediacej s Egyptom (1M 16.14).

Možno, že sa skutočne jednalo o miestne božstvo a prídomok El slúžil už vtedy na označenie termínu “boh”.

Rovnakou možnosťou je aj mnohorakosť jedného boha – Ela, z čoho možno vyvodiť neskoršie pomenovanie Elohim (plurál od Eloah)= Boh a   jeho ďalšie, okolnosťami determinované ekvivalenty (El Šadaj, El Chaj…).

El Eljon  sa teda dostal do judaizmu cez Malchisedeka. Ramban to vysvetľuje tak, že na rozdiel od kňazov ostatných národov, ktorí slúžili anjelom, Malchisedek slúžil Pánovi. Neodovzdal svoje kňazstvo svojim potomkom, ale bolo mu odňaté a prenesené na Abrahama (TB, Nedarim 32a). Malchisedek je v značnom množstve spomínané aj v kanaánskych rukopisoch, kde je vnímaný ako eschatologická postava, zohrávajúca dôležitú úlohu v uskutočnení pripravovaného Božieho súdu v boji proti silám zla.

Ak by sme chceli vysvetliť Malchisedekovo meno, podobne ako názov mesta Jeruzalem, dostaneme dve slová: Malchi a cedek. Malchi sa prekladá ako “môj kráľ” a cedek ako “spravodlivý”. Avšak, predpokladá sa, že hebrejské cadik je len náhradou pôvodnej etiológie, ktorá v 1.stor. n.l. už nebola známa. Filón Alexandrijský sa ale prikláňa k tomu, že Cedek, ktorého on nazýva Sydyk, je fénický boh a meno Malchisedek by znamenlao: Cedek je môj kráľ (a teda pán).

Abraham sa však úplne o potomstvo nepripravil. Talmud vysvetľuje, že dieťa nemá mať Abram, ale Abrahama a nie Sáraj ale Sára. Midraš vysvetľuje, že získanie nového mena, ktoré obaja dostali od Boha, zmenilo ich osud. Talmud to upresňuje tým, že osud Izraela nepodlieha planétam (babylonský kult uctievania hviezd – astrológia, sa dostal aj medzi Hebrejov a vžitý bol pod názvom AKUM – skratka slov AVODA KOCHAVIM U MAZALOT – tj. služba (uctievanie) hviezdam a planétam. Neskôr sa týmto termínom začali označovať pohania.)

Podľa judaizmu osud zapísaný vo hviezdach nemá konečnú platnosť. Je to len jedna z možností (TB, Šabat) a ľudský osud je ovládaný pokáním, modlitbou a dobročinnosťou. Priaznivec východných filozofií by povedal,  že karmou a jej zmenou.

A tak sa Abrahám a Sára dočkali predsa len syna a podľa tradície práve od Malchisedeka prevzal praotec Abraham skryté (sod) učenie (židovská mystika) o Bohu a po všetky stáročia odovzdávané ústnou formou z generácie na generáciu.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY: