EL, ELOAH, ELOHIM

Jedným najfrekventovanejším Božím menom, používaným v Biblii je ELOHIM. Termín ELOHIM slúžil pôvodne nie len na označenie “Boha Izraela”, ale aj na pomenovanie pohanského božstva. Vtedy stál vždy v spojení so slovom “iný, cudzí” v tzv. viazanom genitívnom stave (status constructus) – “acharej elohim“.

Keď pátrame po etyológii mena ELOHIM, ako izraelského Boha, ako býva označovaný na prvých stránkach knihy Bérešit (1M), dostaneme sa dávno do minulosti. Meno vzniklo pravdepodobne z kanaánskeho EL. V prostredí patriarchov dostával Boh mnohé prívlastky a tak vznikol napr. EL-ELJON – Boh silný (1M 14.22), EL ŠADAJ-Boh Všemohúci (1M 17.1, 35.11, 48.3), EL ROI-Boh, čo vidí (1M 16.13), EL BÉTEL-Boh z Bételu (1M 35.7), EL OLAM-Boh Večný (1M 21.33), EL KANNO – Žiarivý Boh, či Horlivý Boh. a pod., a býval uctievaný aj Féničanmi.

EL ELJON, uctievaný už Malchísedekom, sa v niektorých príkadoch vskytuje tiež v kombinácii s Tetragrammatonom (Ž 7.17), alebo v príbuzných tvaroch, nar.: ELJONÍM (Da 7.22, 25) alebo ILLÁJA (Da 4.17, 7.25).

EL ELJON bolo prvý krát vzývané v Beer Šebe Abrahámom (1M 21.33). Jeho vnuk Jákob, keď kúpil v Šekeme diel poľa, aby tam postavil oltár, nazval tento EL ELOHEJ JISRAEL (1M 33.20) – Boh (EL) je Boh (ELOHIM) Izraela. Prijal tak svoje nové meno a zároveň uctieval Boha Najvyššieho, Boha svojich otcov.

Boh šalemského kráľa Malchísedeka EL ELJON, býva dokonca odborníkmi stotožňovaný s Bohom Abrahamovým (1M 14.20). Tým býva vysvetľované, že Boh Izraela je sudcom a Bohom celej Zeme (1M 18.25) a že jedine On môže byť uznávaný ako pravý a jediný Boh i mimo Izrael, pričom v každom jazyku býva pomenovaný iným termínom, odvoditeľným od pôvodnej formy.

EL sa zjavil patriarchom v ich rodnej zemi, ktorú veľmi dobre a dôverne poznali. Zjavil sa im za jednoduchých podmienok a v prvopočiatkoch si ešte zachovával funkciu otca bohov celého panteónu.

Poukazuje to aj na to, že Boh bol prítomný vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Zjavoval sa v mestách aj na pastvinách.

Podľa 1M 28.18 a 46.1-3 je možno vyrozumieť, že Jákob tiež uctieval EL-a.

V zmysle najstaršieho pomenovania semitského božstva znamenal EL bezpochyby moc. Možno ho tiež vidieť v mnohých starozákonných menách: Elíša (sídlo Božie), Eliáš* (môj Boh), Daniel (môj sudca je Boh), Gabriel (Boží hrdina), Michael (Kto je ako Boh?), Rafael (Boh uzdravuje) a Immanuel (Boh sa nami).

Kralická Biblia prekladá meno EL pojmom ” silný”, alebo “vládca” a prikláňa sa k jeho neznámemu pôvodu. V príbuzných semitských jazykoch tento termín označuje božstvo v tom najširšom slova zmysle, počnúc božstvom transcendentným a končiac až rôznymi drevenými či kamennými modlami (1M 35.2; 5M 4.28, 12.2).

Vo väčšine prípadov má vždy pri sebe prívlastok, či inak formulované bližšie určenie. Tak napr. v 5M 5.9 sa stretávame s: “ja Hospodin (JHWH) som tvoj Boh (ELOHIM), som Boh (EL) žiarlivo milujúci”, alebo v 1M 31.13: “Ja som Boh (EL) z Bét-elu”.

Pomocou kabalistickej metódy preskupovania písmen, nazvanej “teruma”, dostávame zo slova EL vymenením týchto dvoch písmen slovo “LO“, ktoré sa prekadá ako NIČ. Je známe, že kabalisti pojmom NIČ označovali ešte neprejaveného Boha, transcendentálneho, nazývaného AJIN, ktorý po stiahnutí zvanom CIMCUM sa stal už Bohom prejaveným a vtedy získal meno EJN SOF, ktoré sa prekladá ako Nekonečno, doslova, Bez Konca.

Pretože hebrejčina je jazyk semitský, je nutné prihliadať na etyológiu pomenovania božstva aj v rečiach okolitých národov. Slovo ELOHIM je semitské slovo, ktoré sa používalo bežne v praxi ako aj ostatné slová a získalo si už hore spomínaný význam. Niektorí sa domnievajú, že v dobe Abrahámovej a i pred ňou, sa pôvodne nejednalo o otca bohov, ale len o jedného jediného osobného boha, nakoľko kočovníci usadení na kanaánskom území uctievali “boha (elohim) môjho otca”  (1M 32.10) čo by mohlo naznačovať, že predkovia Izraelitov mohli byť Aramejci.

Termín ELOHIM sa vyskytuje aj v akkadčine vo forme “ILU“, alebo arabčine v podobe “ILAH“, kedy po pribratí gramatického člena dostáva hovorovú podobu ALLAH. Ako som už spomenula vyššie, pôvodne tento termín znamenal moc a v ugaritských textoch sú naozaj známky o tom, že EL mal nadvládu nad ostatnými kanaánskymi bohmi, neskoršieho obdobia.

Všetky termíny.  ILLAH, ALLAH, AL-ILAH sa prekladajú ako “boh”.

Gematriou slova ELOHIM dostaneme číslo 86. Je to rovnaké číslo aké dostaneme zo slova ha-teva (príroda). Znamená to (v reči kabaly), že Boh sa pod menom ELOHIM prejavuje v prírode, alebo, že Boh a príroda je jedno a to isté (B. Spinoza).

Božie meno  ELOHIM tak odzrkadľuje Božiu prítomnosť v prírodnom poriadku, kde sa Boh stáva stávajúcim a existujúcim. Božie atribúty sú tu cez prírodné zákony aktívne. Ide o prejav Božích účinkov, nie božskej podstaty, tá je skrytá, nepochopiteľná a zostáva rovnako utajená ako jedinečnosť božstva (A. Havlíčková).

ELOHIM teda úzko súvisí so stvorením. Podľa koncovky -im, vyrozumieme, že sa jedná o plurál termínu ELOAH. Použitie singuláru je veľmi ojedinelé (5M 32.15, Ž 50.22), častejšie sa v Biblii stretávame s plurálom a to viac než 2 000 krát!

Termín EL je zas akousi archaickou formou označenia a tiež sa prekladá pojmom BOH. Tak bol pôvodne chápaný aj v Kanaáne. Je vyjadrením božej transcendentity. ELOHIM je Boh nadprirodzený, nedosiahnuteľný a zdanlivo vzdialený. Je to Boh patriarchov. Boh, ktorý sa dal poznať len Abrahamovi, ináč je skrytý a človeku nemanifestovaný priamo. Jediný spôsob jeho prejavu je jeho zjav v prírode a prírodných silách.

Množné číslo nemožno brať doslovne, a to ani nie ako plural majestaticus, lebo tento biblická hebrejčina nepozná. Či ho možno chápať ako možný pozostatok polyteizmu, je otázne, lebo v prípade izraelského národa, tak citlivého v ponímaní jedinečnosti Boha, sa to síce zdá nepravdepodobné, ale len na prvý pohľad. Izrael bol vystavený vplyvu okolitých polyteistických spoločností vo výraznej miere a má za sebou niekoľko období návratu k týmto praktikám, hlavne v tzv. období kráľov, ale podozrenia sú aj na mojžišovské obdobie. Pre nedostatok miesta sa tu tomu venovať nebudem.

Z kabalistického hľadiska je v mene ELOHIM skrytá pôvodná predstava božskej mnohosti síl, podobne ako to bolo v starovekom Egypte (A. Havlíčková).

ELOHIM je strážcom prírodných zákonov, tvorcom sveta. Transcendentnosť korunovaná imanenciou. Jedinečnosť si podáva ruky so spätosťou so všetkými tvormi a i keď si drží odstup od stvorenia, je všetkým svojim tvorom vždy nablízku (A.Havlíčková).

EL sa niekedy prekladá aj ako “najmocnejší”. Vtedy sa jeho pôvodná všeobecnosť mení na jedinečnosť konkrétneho božstva (A. Havlíčková).

Boh plodnosti – EL, bol pôvodne otcom bohov kanaánskeho panteónu. Od neho následne k tomu vznikli tématicky s ním späté tituly ako “kráľ”, “pastier”, “tvorca” a pod.  Že toto všetko malo vplyv na patriarchov je zrejmé z 1M 28.18; 46.1-3. I Malchisedek bol pravdepodobne Elov kňaz.

Od Ela odvodené meno ELOAH a od neho vzniknutý plurál ELOHIM znie síce rýdzo semitsky, no nedá sa etymologicky vysvetliť, rovnako ako iné, neskôr zjavené meno toho istého Boha, nazývané opisne Tetragrammaton – štvorpísmenný. Má rovnaký význam ako EL a v Biblii sa vyskytuje predovšetkým v poézii a v Jóbovi (5M 32.15, 17…). Jeho aramejským ekvivalentom je ´ELÁH.

Kočovníci usadení v Kanaáne uctievali “Boha svojho otca”(1M 32.10), resp. “Boha XX”, napr. “Boha Náchorovho” (1M 32.53).

Akým termínom bol v tej dobe označovaný pojem boh je nejasné. Každopádne, slovo ELOAH to nebolo. Možno, že existovali len osobné mená bohov, a preto Mojžiš žiada od zjavenia v horiacom kríku, meno, aby vedel povedať Hebrejcom, kto ho za nimi posiela.

Kmeňovo meno ELOAH nesúvisí na prvý pohľad so žiadnym hebrejským slovesom a preto je ťažké dopátrať sa jeho významu v pôvodnom zmysle. Ak však jeho vznik možno vysledovať ku kanaánskemu EL-ovi, pátrať by bolo namieste v pôvodnej kanaánčine. Nateraz sa uspokojme s tým, že súčasná hebrejčina pri preklade slovenského “boh” používa slovo “ELOHIM” a rozumie pod tým za každých okolností len jedného jediného izraelského Boha, i napriek tomu, že EL bol známy a uctievaný aj mimo Izrael, pretože, ak už bolo spomenuté, súhrnne označoval božstvo celej semitskej oblasti s centrom nad Feníciou a Kanaánom.

Možno v ňom pri dobrej vôli vidieť pôvodného, spoločného a jediného boha, kedysi prírodne i ľudsky čistého náboženstva, ktoré bolo z nejakých dôvodov postupne, snáď kvôli snahe skonkretizovať si vzdialené nadprirodzeno v osobnom miestnom božstve, vytláčané až vytlačené na tú dobu, človeku prijateľnejším polyteizmom. Možno ho nakoniec každý nazýval ináč a všetci spoločne verili v “čosi” pôvodné. Rovnako je ale tiež možné, že mohol byť  “len” jedným z ostatných vtedy uctievaných božstiev i napriek svojmu jedinečnému postaveniu, ktoré neprestalo byť prehliadané určitou ( rodovou) skupinou ľudí (A.Havlíčková). Z neho sa pravdepodobne vyvinula až druhotne singulárová forma ELOAH, od ktorej vznikol neskôr už spomínaný plurál ELOHIM.

Podľa chasidského učenia podloženého knihou Sefer ha-Zohar, Boh keď Tvoril, zobral po častiach z každého sveta, od najnižšieho až po najvyšší a potom z nich stvoril človeka. Týmto svetom Boh hovorí “my” (“…stvorme…”). Avšak toto učenie vzniklo až ako výsledok filozofických debát.

Podľa inej tradície sú anjeli dielčie manifestácie určitých Božích vlastností, alebo inak povedané, formy Božieho pôsobenia.

Teoreticky by sa mohlo povedať, že hovoril k nim, ako k svojim súčastiam, tvoriacim vyššie svety (A. Havlíčková). Keď bolo prorokované narodenie Šimšona Božím poslom, Anjelom Pána,  a Mánoach poznal v cudzincovi po spaľovanej a pokrmovej obeti, konečne jeho charakter a uvedomil si s kým sa vlastne po celú tú dobu so ženou rozrávali, riekol: “…isto zomrieme, lebo sme videli Boha…”, pretože si uvedomil, že stál pred Anjelom Pána, no vzápätí na to hovoril o videní samotného Boha (Sud 13.22).

© chanele

 

______________________________________________________

*mená sú uvádzané v slovenskom znení. Eliáš sa povie hebrejsky Elija apod.

 

LITERATÚRA:

  • Anna Havlíčková: Sefer haŠem (súkromný náklad, 2004)
  • J.J.von Allmen: Biblický slovník (Kalich 1987)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (Herman a synové, 1993)
  • A.Bennet: Poznámka ke Genesis (Horus 1990)
  • M. Bič: Ze světa Starého Zákona (1986)
  •    -“-    : Dějiny Palestiny od pravěku ke křesťanství(1948)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (Ergo, 1996)
  • D. Duka: Úvod do Písma sv., SZ (1992)
  • J. Eisenberg: Kabbala (1923)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (DonBosco 1994)
  • J. Musset: Odkrývanie sveta Biblie, SZ (Mladé letá 1992)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (Dobrá kniha 1991)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (Vyšehrad +995)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (Púdorys 1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (Effekt 1993)
  • Encyklopedie Bible (Gemini 1992)

SEFER JECIRA 1:1

SEFER JECIRA hebrejsky   ספר יצירה , Kniha stvorenia, je stredoveký kabalistický spis, ktorého autorstvo pripisuje židovská tradícia Abrahámovi, skutoční autori sú však neznámi.

 Sefer Jecira sa objavuje už v Talmude (Sanhedrin 65b), avšak je nepravdepodobné, že by Talmud mal na mysli práve ten  text, ktorý sa za Sefer Jeciru považuje dnes. Súčasní bádatelia sa domnievajú, že to pravdepodobne neskorší komentátori Sefer Jeciru dodatočne stotožnili so zmieneným  spisom v Talmude.

Pôvodne sa verilo, že Sefer Jeciru dostal na Sinaji už Mojžiš ako súčasť ústneho zákona. Podľa  gaonských učencov, ako napr. podľa  Sa’adju Gaona, bol Abrahám nezpochybniteľným autorom Jeciry, podľa Moše Cordovera bol Abrahám síce autorom, rabi Akiva však konečným redaktorom diela. V niektorých rukopisoch bývala nazývaná aj ako “Otijot de-Avraham Avinu” (G. Scholem: Kabbalah).

Abraham údajne ako 48 ročný uvažoval o Bohu a vesmíre. Po dôkladnom štúdiu bol schopný napísať Jeciru. Nato sa mu zjavil Boh, pobozkal ho, nazval ho priateľom a uzavrel zmluvu s ním aj s jeho potomstvom naveky (Legends of Jews, Ginsburg, 210 Sefer Jecira 6).

Potom bola tradícia odovzdaná Jeremiášovi, ten ju odovzdal Josefovi ben Uzielovi, ten svojmu synovi, až bola na prelome 1. a 2. stor. n.l. spísaná (Robert Zucker).

Odhady na vek Sefer Jeciry sa podľa rôznych vedcov  pohybujú od 2. do 10. storočia n.l.

Je to veľmi zvláštny rukopis, študovaný stáročia a dopĺňaný rôznymi, často aj protichodnými interpretáciami  rôznych rabínov a kabalistov. Je najdôležitejším kabalistickým textom, aký kedy vznikol a snaží sa odhaliť tajomstvo stvorenia sveta, avšak v takých hádankách, že je len sťažka  možné urobiť jej komplexný a absolútny výklad.

Niektorí špekulujú aj o tom, že obsahuje návod na to ako vyrobiť golema…

1:1

32 mystickými cestičkami múdrosti vytesal Jah, pán Zástupov, (Boh Izraela, Živý Boh, Kráľ sveta, El Šadaj, Milostivý a Milosrdný, Vznešený a Vyvýšený, bývajúci vo Večnosti, Jeho meno je Svätý, On je ušľachtilý a svätý), a stvoril svoj svet s tromi knihami, s textom (sefer), s číslom (sefar) a s komunikáciou (sipur).

ספר יצירה פרק א

(א) בשלשים ושתים נתיבות פליאות חכמה חקק י”ה יהו”ה צבאות את עולמו בשלשה ספרים בספר ספר וספור (נוסח אחר – אלהי ישראל אלהים חיים ומלך עולם אל רחום וחנון שוכן עד וקדוש שמו):

 


VÝKLAD:

Sefer Jecira hovorí o troch modalitách stvorenia: texte (sefer), čísle (sefar) a komunikácii (sipur), čiže reči, ktoré sú zdrojom 32 cestičiek (Moše Kordovero), zahŕňajúc všetko stvorené a sú základom sveta (Moše ben Nachman).  Tieto tri knihy určujú tri spôsoby, ktorými sa dá 32 cestičiek prijať a pochopiť.

Písmená (text/sefer), čiže forma, určujú podobu niečoho. Sú akoby projektom. Prototypom, podľa ktorého sa ďalej tvorí a obsahujú informáciu. TEXT (sefer) zastupuje PÍSMENÁ, kvalitu, je to aspekt, ktorým sa cestičky prejavujú v Tóre. Písmená sú dané tvarom a teda sú podmienené priestoru a svetu, vesmíru (Sefer Jecira, kap.6).

Čísla (sefar), jednoznačne kvantita, vyjadrujú nie len množstvo, ale aj oddelenosť a mnohosť čohosi, ktorá vznikla až stvorením, kedy bolo jedno oddelené od druhého. Dovtedy bolo len Jedno. V Stvoriteľovi mnohosť chýba – Stvoriteľ je Jednota. Pojem čísel začína až stvorením sefír. ČÍSLO (sefar) zastupujú číselné hodnoty písmen a teda kvantita, ktorou je možné vyjadriť číselné postupnosti a delenie (32-22-12-7-10). Číselná hodnota korešponduje s časom a v Jecire s termínom Rok (viac v kapitole 6).

Na to, aby mohli vzniknúť písmená a čísla, je nutný duchovný predobraz. Ním je 10 sefír (sefirot), ktoré sú zároveň 10 praslovami, 10 pračíslami, 10 praideami a pod.,  a tvoria základ stvorenia. Sú prvotnou Božou emanáciou. Slúžia na komunikáciu (sipur/reč) Boha so svetom. Keby nebolo sefír, Boh by ostal nepoznaný a ukrytý. KOMUNIKÁCIA (sipur) – mohli by sme povedať aj reč, alebo vokály, jednoducho už vyslovené hlásky a názvy hlások; hovorí o duchovnom rozmere, rečou Jeciry o Duši (kap.6). A toto je záležitosť už jednotlivých cestičiek, lebo cez ne prúdi obojsmerne informácia a vplýva na stav vedomia.

Desať sefirot zodpovedá desiatim prstom – päť proti piatim – ľavému stĺpu milosrdenstva oproti pravému stĺpu prísnosti, pričom v strede stojí srdce (LEV=32) a ústa uvoľňujúce reč (Moše ben Nachman). Bližšie pojednám v SJ 1:2.

Všetky tri (sefer, sefar, sipur) majú spoločný slovný kmeň ako slovo sefira. A aj sefiry obsahujú informáciu (je v nich uložené všetko, čo kedy bolo), podobne ako sefer (text), uvádzajú do existencie mnohosť a teda vo výsledku čísla (sefar) a slúžia na komunikáciu (sipur). Dokopy (10 sefír+22 písmen, ktoré majú aj číselný význam) tvoria teda 32 cestičiek múdrosti, o ktorých Jecira hovorí ako o spôsobe vymedzenia aspektov stvorenia, o kanáloch, ktorými sa uplatňuje kontrola nad stvorením i komunikácia s ním. Zároveň sú tieto vyjadrením 5-rozmerného vesmíru (3 priestorové smery, čas a duchovný princíp v zastúpení duše),  pretože číslo 32 je rovné počtu vrcholov 5rozmernej hyperkocky, akéhosi kvázi hyperpriestoru. Keď si vezmete priamku, má dva vrcholy (dva konce), to jest 2¹. Štvorec má už štyri vrcholy – 2²; kocka osem vrcholov – 2³; 4rozmerná hyperkocka 16 vrcholov – 2 na 4; a 5rozmerná hyperkocka 32 vrcholov – 2 na 5.

Všetko v hmotnom priestorovom svete stojí na dvoch veciach – kvalite/forme a kvantite/množstve. Forme zodpovedajú v našom prípade  písmená, množstvu číslice.

Číslice (10) a písmená (22) dávajú dokopy týchto 32 cestičiek múdrosti. Kabalisti ich odvodzujú od veršov Prvej Knihy Mojžišovej. Tá obsahuje  32x Božie meno ELOHIM; zároveň 10x spojenie “Boh riekol”, desiatimi výrokmi bol stvorený svet (Pirkej Avot 5.1) a tie zodpovedajú 10 sefirám (Bamidbar Raba 14.12), 3x Boh stvoril (hlásky: šin, mem, alef; tj. tri matky), 7x Boh videl (7 dvojitých hlások) a 12x obsahuje ostatné Božie mená (Boh oddelil; videl, že svetlo je dobré; oddelil svetlo od tmy…- 12 základných hlások) , čo dáva dokopy 32 Božích Mien (Moše Kordovero).

32 sa píše hebrejsky za pomoci písmen LAMED(30) a BET(2), čo získava zároveň slovný význam LEV (srdce). Podľa judaizmu sa myseľ a jej činy prejavujú práve v srdci (Bahir § 106). Akonáhle myseľ(mozog) prestane pracovať, nastáva smrť. Srdce umožňuje spojenie medzi mysľou a telom, preto Sefer Jecira nazýva srdce “kráľom nad dušou” (SJ 6.3) a mystickú skúsenosť nazýva “ponáhľanie srdca” (SJ 1.8). Srdce  je stotožňované s vôľou (Moše ben Nachman). Srdcom Stvorenia je Tóra. Jej prvým písmenom je práve písmeno BET  (Berešit bara elohim…) a posledným zas písmeno LAMED (…Jisrael). Tradícia tak teda tvrdí, že 32 mystických cestičiek je ukrytých práve v Tóre a aj  ju samotnú možno vyložiť 32 spôsobmi (Josi ha-Galili; Moše ben Nachman ).

Písmená LAMED a BET nesú ešte jedno veľké tajomstvo. Sú to jediné písmená, ktoré možno kombinovať s hláskami Božieho Mena JHWH a tvoriť tak v hebrejčine prípony osobným zámen, ktoré nie náhodou vyjadrujú existenciu vlastnenia (mi, jej, jemu), ale i formu existencie (vo mne, v nej, v ňom), lebo samotný Tetragrammaton je tiež vyjadrením Existencie. “Som, ktorý som” – Ehje ašer ehje”, je meno, ktorým sa dal Boh poznať Mojžišovi a od ktorého je Tetragrammaton JHWH odvodený a je imperfektom 3.os. maskulina jednotného čísla, kedy Izrael o ňom hovorí ako o JHWH, On o sebe hovorí ako o EHJH (alef, he, jod, he) a ak by sme Ho chceli (čisto hypoteticky) osloviť, mali by sme použiť 2.os. a teda THJH…(to som len naznačila ako je to s Božím Menom a prečo sa nevyslovuje…kto už má na túto tému nejaké vedomosti, isto pochopil 🙂  čo tým myslím. Ak nie, časom k poznaniu dôjde. Všetko má svoj čas, ako hovorí kniha Kazateľ.).

V 1M 1.1 vystupuje Boh pod menom ELOHIM. Všeobecne kabala interpretuje toto meno ako Boha prejavujúceho sa v mnohosti prírodných síl a zákonov (preto aj plurálová koncovka, aj keď lingvisti sa prikláňajú k jej iným vysvetleniam), Jecira ho vníma ako manifestácia vzniknutej mnohosti kvantít (čísel; alebo kvánt keby sme chceli použiť jazyk fyziky, lebo aj s fyzikou možno kabalu kombinovať a hľadať v nej úspešne analógie) a teda ako manifestáciu vymedzenia.

Sa´adja Gaon, keď porovnával starozákonné zjavenia s Aristotelovskými kategóriami, v súvislosti s výkladom Sefer Jeciry, vysvetľuje, že pôvod vecí tkvie v číslach a písmenách. Ako prvé zo všetkých vecí boli vytvorené čísla. Všetky veci sú diferencované množstvom a formou. Číslo má svoj predobraz, forma predchádza vytvorenú vec. Boh stvoril vzduch a vytvoril 32 vecí v ňom – 10 čísel a 22 písmen. Pohybom vzduchu sa rodia formy, tvary a v závislosti na kombinácii písmen dochádza k vytváraniu vizuálnych línií. Ako je to možné? Aj rabíni hovoria o niečom podobnom, keď komentujú scénu zjavenia na hore Sinaj. “A všetok ľud videl hrmenie (2M 20.18). Rabíni sa pýtali: Ako je možné vidieť zvuky? Vysvetlili to tak, že na hore horel jasný oheň, lebo sa hovorí:”…Večný na ňu (horu) zostúpil v ohni…”(2M 19.18). Potom vrch vzplanul ohňom až po samé nebo, zahalené do tmy, oblaku a mrákavy (5M 4.11). O tomto čiernom mraku a tme sa hovorí: Tmu urobil si skrýšou vôkol seba a svojim stánkom temné vody, husté oblaky (Ž 18.12). Hlas vychádzal z ohňa a jeho forma sa zobrazila v oblaku podľa výslovnosti pohybom vzduchu. Ľudia videli túto podobu ako sa premieta do okolitého čierneho vzduchu a ako je povedané: “…hovoril k vám z prostriedku ohňa…” (5M 4.12) a inde sa hovorí:”…keď ste počuli hlas z tmy, zatiaľ čo vrch planul ohňom…” (5M 5.23). Z toho vyplýva, že ak niekto hovorí za chladného dňa, artikulácia reže vzduch a vytvára premenlivé formy a podoby v líniách, ktoré zanecháva zvuk vo vzduchu.

Staré kabalistické školy interpretujú 32 cestičiek múdrosti aj ako 32 rôznych stavov vedomia (1.mystické, 2.žiariace, 3.posvätné, 4.pevné, 5.zakorenené, 6.transcendentálneho prítoku, 7.skryté, 8.dokonalé, 9.čisté, 10.iskriace, 11.oslňujúce, 12.žhnúce, 13.riadiace jednotu, 14.osvecujúce, 15.upevňujúce, 16.trvalé, 17.vedomie zmyslov, 18.Domu prílivu, 19.mystérií duchovných činností, 20.vôle, 21.vytúžené, 22.verné, 23.posilujúce, 24.zjavujúce, 25.preverujúce, 26.obnovujúce, 27.hmatateľné, 28.prirodzené, 29.fyzické, 30.obecné, 31.pokračujúce, 32.uctievané).

  1. najvyššia koruna, prasvetlo, = prvé panstvo
  2. koruna stvorenia = druhé panstvo
  3. základ pramúdrosti, pravá viera (v hebrejskom význame skôr dôvera→ hebrejské slovo EMUNA sa bežne prekladá ako “VIERA”, avšak v pôvodnom jazyku je pojem viera chápaný inak ako v prekladových rečiach Európy.     Je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť. Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou. Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý Božou pravdou. My Európania môžeme veriť aj klamstvu a pritom stále veríme.  Slovo VERIŤ používa v dvoch interpoláciách. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej Božej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá pravda. )
  4. prapôvodný prameň duchovných síl najvyššej koruny
  5. esencia homogénnej Jednoty; pôvodná múdrosť
  6. emanácia požehnaní
  7. lesk videný rozumom a vierou
  8. pôvodné usporiadanie – možno ho vnímať len v sálach Geduly (Veľkosti=iný názov pre sefiru Chesed) vyvierajúce z trvania; prameň prameňov vyvierajúci z prapodstaty
  9. očisťuje a zjednocuje  sefiroty bez oddelenia a rozlíšenia
  10. lesk nebeských svetiel na tróne porozumenia, podporujúc tvárne princípy
  11. zoči-voči Príčine príčin, esencia usporiadania systému
  12. miesto prorockých vízií
  13. zjednotenie pravdy
  14. základ svätosti a základného uholného kameňa šetijah (Zohar Im41b); tajomstvá posvätných mystérií
  15. upevnenie esencie stvorenia v temnote
  16. potešenie Slávy. Eden pripravený pre zbožných; večný rozum
  17. základ krásy v stave nebeskej krásy (Tiferet); prijatie Ducha svätého→ruach ha-kodeš
  18. tajomstvo symbolov  zakotvené v Príčine príčin
  19. najvyššie Požehnanie a Sláva; duchovné schopnosti
  20. štruktúra stvoreného, poznanie Pôvodnej múdrosti
  21. Božské požehnanie prapôvodnej múdrosti
  22. duchovné sily
  23. sila sefirot
  24. zdroj podôb všetkých bytostí
  25. Božie skúšky pre múdrych
  26. Božia obnova všetkého stvoreného
  27. zdroj rozumu a zmyslu stvoreného
  28. dokonanie všetkého stvoreného
  29. dokonanie fyzických hmotných podôb
  30. prostriedok k poznaniu pravidiel vesmíru
  31. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú Slnko a Mesiac
  32. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú planéty

Cestičky sú cestou k Bohu. Tvoria akoby strom(illán), či rebrík, po ktorom sa dá vystúpiť k Stvoriteľovi. Cestičky (hebrej.: netivot) treba chápať ako osobné cestičky každého jednotlivca, skryté (peli′ot) pred svetom, na duchovnej báze, zázračné (pele=zázrak). Pre každého jednotlivca prechádzajúce osamote.

32 krát je meno ELOHIM použité v Prvej knihe Mojžišovej.

10 krát (sefirot) je použité spojenie “Boh riekol” → 10 čísel ničoty, 10 prstov, Desatoro.

22 krát (hebrejská abeceda) je použité všeobecne Božie meno

3 krát (tri matky – alef, mem, šin) je použité spojenie “Boh stvoril”. Sa´adja Gaon vysvetľuje, že termín “matka” pochádza z Mišny. Je povedané:… tu je jedna matka na tradíciu a jedna matka na čítanie (TB, Pesachim 6b; Sukah 6b). Znamená to, že Zákon možno interpretovať dvoma spôsobmi: v súlade s princípom Písma a podľa ústneho podania. Mem a šin. Alef je vzduch, ktorý oddeľuje oheň od vody (eš od majim).

7 krát (7 dvojitých spoluhlások) je použité spojenie “Boh videl”/6 smerov v priestore (Bahir § 30-31) a stred nesúci svätý chrám (J, Z, V, S, hore, dole a stred) – dvojité spoluhlásky sú také, ktoré podľa určitých gramatických zákonitostí možno čítať dvoma spôsobmi (1:B-V; 2:P-F; 3:D-Dh; 4:T-Th; 5:K-CH; 6:G-Gh; 7:R – reš má v súčasnej hebrejskej gramatike len jednu formu, tj. nepriberá dageš, ktoré určuje razenú výslovnosť. Predpokladá sa, že pôvodne malo reš aj razenú výslovnosť, ktorá sa v prípade tohto písmena zvykne prirovnávať k výslovnosti českého Ř, ale dôkazy na to nie sú. Ladislav Moučka v Cestě pouští hľadá analógiu s egyptským R, ktorého hieroglyf sa používal súbežne aj pre písmeno L(?) a chce tým poukázať, že od R nie je ďaleko k L a dôkazom má byť detské žvatlanie, kedy dieťa pri výučbe výslovnosti R úmorne používa zo začiatku L. Treba poznamenať, že všetky Moučkove diela, aj keď vychádzajúce z kabaly, sú násilne zostavené tak, aby umelo potvrdzovali cudzie dogmy a teda s pôvodnou židovskou kabalou nemajú absolútne nič spoločné. Ak ich budete čítať, tak s rezervou, pretože jeho výklady sú vykonštruované a prispôsobené úplne iným filozofickým podmienkam. Ani jeho preklad Jeciry nie je presný, pretože už len základné termíny ako ako “text, číslo a reč”, prekladá ako “číslo, počtár a počítané” , prispôsobujúc si tak text  ideám iného náboženstva. Pre porovnanie však môžu byť jeho diela, s pokusom o hebrejsko-gnosticko-egyptskú zlátaninu, pre niekoho inšpirujúce. V súčasnosti je za najlepší preklad považovaný preklad Arje Kaplana).

Podľa Sa´adju Gaona,  7 dvojitých znamená, že existujú dva druhy znalostí:”…a odhalil ti tajomstvá múdrosti, lebo sú dvojité na pochopenie…(Jób 11.6). Reč je o poznaní Stvoriteľa a o poznaní stvoreného. Existujú tiež dva druhy trestov: …že dostal (Jeruzalem) z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy (Iz 40.2). Sú to tresty posvätné a svetské, pre kráľa i pre ľud.

12 krát (12 základných jednoduchých spoluhlások) je použité iné meno ako Elohim a Sa´adja Gaon dopĺňa, že  12 jednoduchých je ako jednoduchý rok, ktorý má 12 mesiacov, narozdiel od prestupného, ktorý ich má 13. Ide teda o odlíšenie od ostatného (opäť odlíšenie ako existencia mnohosti, viď. nižšie).

Pod Múdrosťou (Chochma) chápe na tomto mieste kabala čistú, nerozlíšenú myseľ s úrovňou pred rozdelením. Stav, kedy myseľ vníma jednotu, a minulosť, prítomnosť a budúcnosť nie sú od seba oddelené. Je protikladom Porozumenia (Bina), ktoré už oddelenosť obsahuje (Bina→bejn=medzi=rozdelenie).

Chochma→nerozlíšenie→kolektívna duša/myseľ (Adam Kadmon)

Bina→už(!) rozdelenie a teda aj pochopenie→duše(nešamot) jednotlivcov

 

Jecira hovorí o  Bohu, ktorý VYTESAL/VYRYL svet za pomoci troch kníh. Prečo práve VYTESAL? Arje Kaplan to vysvetľuje tak, že podobne ako keď tešeme do kameňa, odstraňujeme niečo z podkladového materiálu a v kameni sa utvára niečo ako prázdny priestor, ktorý je vyformovaný do tvaru písmen. Luriánska kabala zas učí, že keď Boh išiel tvoriť svet, najprv sa STIAHOL (cimcum) akoby sám do seba, aby akoby  uvoľnil/vytvoril/vyryl/vytesal kus priestoru, z ktorého akoby seba kvázi odstránil, v ktorom potom tvoril svet, pretože pred stvorením nebol priestor, bol len neprejavený Boh. Takže v podstate  tým, že sa stiahol, niečo akoby odstránil, čiže v našom ponímaní VYTESAL/VYRYL. No a tradícia hovorí, že tvoril slovom, takže zas nie sme ďaleko od tesania do kameňa alebo klínopisu.

Zohar (1.15a) hovorí o tomto akte nasledovne:

“Na počiatku kráľovej autority lampa temnoty vyhĺbila dieru do nadpozemskej luminiscencie…”.

Cimcum nastal vo svete pojmov, nakoľko priestor ako ho poznáme my, ešte neexistoval. Takto vzniknutý kvázi priestor ešte neobsahoval žiadnu informáciu, bol to chaos a prázdno (tohu  a bohu)(1M 1.2). Až vďaka 32 cestičkám, ktoré už informáciu niesli (písmená, čísla, zvuky), boli stvorené sefiry, ktoré nesú Božie mená symbolizujúce Božiu manifestáciu vo svete. Preto Boh nadobúda akoby meno až zjavením. Manifestáciou v prírode je to ELOHIM. Manifestáciou v dejinných súvislostiach je to JHWH…ale  pokiaľ nebolo nič stvorené, bol kvázi Nepomenovaný, bolo to čisté BYTIE – EHJE (SOM). Bližšie o Božích menách vám vypracujem v dohľadnej dobe samostatný článok. Tu na to nie je miesto.

 

ZHRNUTIE:

  1. fyzická podoba písmen – TEXT (sefer) – podoba/forma definovaná len v priestore – vesmír
  2. číselná hodnota písmen – ČÍSLO (sefar) – súvisí s časom a jeho plynutím – rok
  3. zvuk písemna – REČ(KOMUNIKÁCIA) (sipur) – podmienenosť mysli – duchovné kontinuum – duša

© chanele

(z technických dôvodov prosím, keby ste ďalšie kapitoly a verše SEFER JECIRY čítali na tomto linku: https://seferjecira.wordpress.com/  Ďakujem)

LITERATÚRA a iné ZDROJE:

  • A. Kaplan: Sefer Jecira (Volvox Globator, 1998
  • J. Shulman: Léčba kabalou(cesta k probuzení duše)
  • Moše Kordovero: Peruš ha-Ramak leSefer Jecira
  • Moše ben Nachman: Peruš ha-Ramban leSefer ha-Jecira
  • Sa´adja Gaon: On the “Closed” Numbers, Mothers, Doubles,& Simples
  • Sa´adja Gaon: On the Origin of the World According to the Pythagoreans a the Sefer Yetzirah
  • http://robert-zucker.com/qabalah/seferyetzirah/index.html

 

LITERATÚRA  NEŽIDOVSKÉHO PÔVODU, INŠPIROVANÁ KABALOU:

  • L. Moučka: Sefer Jecira (pražská) (Púdorys 1993)
  • L. Moučka: Šest dnú stvoření/Světlo světa Beriah (Púdorys 1997)
  • L.Moučka: Cesta pouští (Púdorys 1993-?)

 

Súvisiace články:

Bož – Com

BOŽSKÁ KETER – termín z kabaly inujit. Počas meditácie je možné navodiť stav splynutia s Božskou Keter, najzazšou zo sefír, cez ktorú je možné nadviazať kontakt s Ejn Sof s pocitom nadčasovej existencie. (viď. článok: SPOJENIE S BOŽSKOU KETER)

BRIT – zmluva. V spojení “brit mila”, znamená obriezku. Obriezka  spočíva v odstránení predkožky z mužského pohlavného údu, na 8. deň po narodení, v prípade, že to dovoľuje zdravotný stav dieťaťa. Úkon sa koná na Boží príkaz (1M 17.12 3M 12.3) a je znamením zmluvy medzi Bohom a potomkami praotca Abraháma. Bližšie viď. články:BRIT MILA ; sidra  LECH LECHA – OBRIEZKA, MYSTICKÝ VÝZNAM OBRIEZKY

 

BOH – judaizmus vníma Boha ako duchovnú bytosť, ktorá stvorila svet a všetko v ňom. Vníma ho ako všemohúceho, vševediaceho a všemocného. Je definovaný ako Boh osobný, tzn., že si zachováva osobný vzťah k stvoreniu. Viď. článok: BOH V RABÍNSKOM JUDAIZME.

CADIK – spravodlivý. Označenie spravodlivého, čestného a lojálneho človeka, plniaceho micvot*. V chasidských* komunitách označenie pre duchovného vodcu – rabína, ktorému sa obyčajne pripisovala zázračná moc. Podľa Talmudu existuje svet len vďaka 36 spravodlivým, žijúcim v každej ľudskej generácii, a na ktorých stojí svet. Bližšie v článkoch: Bahir § 101 – 102

179 obr.: chanele

CACHCACHOT – skryté lúče prvých zákonov a pravidiel, podľa ktorých sa formovalo ďalšie bytie. Rečou súčasnosti by sme mohli povedať: akési fyzikálne nastavenia stvoreného sveta (vesmíru). Niekedy sú považované za prvé skutky prísnosti (din) a milosti (chesed). Jedná sa o formujúce lúče, stojace mimo prejaveného i neprejaveného bytia.

Sú tri, zastupujúce vôľu, čin a ohraničenie. Potom, čo lúč vyžiarený z Ejn Sof* sa zo stredu prázdnoty, utvorenej cimcumom*, rozptýlil do priestoru, (možno hľadať analógiu vo Veľkom tresku) vytvoril a usporiadal skupinu svetiel nazývaných sefirot* skrze ktoré zostupuje a prestupuje celý hmotný svet. Viď. tiež: CACHCACHOT

CeDAKA – spravodlivosť, zbožnosť. V prenesenom zmysle slova dobročinnosť až milodar. V judaizme hlavná micva*, pretože pomáhať niekomu v núdzi je lepšie než prinášať obeť (Prísl 21.3). Myšlienka pomoci je založená na presvedčení, že človek nesie zodpovednosť za svojho blížneho. Koncept dobročinnosti má korene v Tóre (šemita* a iné príkazy), ktoré ďalej rozpracováva Talmud*.

CELEM – niekedy je tak nazývané aj tzv. astrálne telo. Inak duša na jeciratickej* úrovni, ktorá aj napriek tomu, že je utvorená na podobu Božiu, má vlastnú individualitu a čaká na vtelenie. Jej podoba (celem) sa podobá na jej budúce hmotné telo, a na ktoré si takpovediac, zvyká. Podľa Zoharu* duša sa nechce  presunúť do hmotného sveta a všemocne Boha prehovára, aby ju neposielal do otroctva tela a skazy sveta. Boh však trvá na svojom, pretože má pre každú dušu určitú úlohu. Duša vstupuje do tela s dvomi strážnymi anjelmi*. Tradícia ďalej rozvádza, že duša je týmito anjelmi vložená do oplodneného vajíčka, ktorí rozsvietia nad ním svetlo acilut*, skrze ktoré dovidí cez všetky duchovné svety. Je to ono svetlo počiatku*.

Duša, vybavená slobodnou vôľou rozhodovania sa medzi dobrom a zlom, má zároveň možnosť vidieť ako jej život bude prebiehať, uvidí jeho základné momenty, udalosti, ľudí, s ktorými bude žiť, cez svoju životnú úlohu až po okamih smrti, ktorým sa vráti späť do zdroja.

CICIT – rituálne strapce na talite*, alebo inom oblečení, ktoré majú pripomínať Božie príkazy (4M 15.37-40) – tzv. micvot*. Číselná gematrická hodnota slova CICIT je 600 + 8 použitých nití+5 urobených uzlíkov na nich, dávajú dokopy číslo 613 – a to je počet spomínaných micvot* (viď. článok: Tarjag/Micvot). Pri modlitbe Šema* chytá modliaci sa tieto strapce do ruky a pri každom vyslovení slova cicit, ich symbolicky pobozká.

Pôvodne bola jedna niť na každom cicit zafarbená modrou farbou (tzv. tchelet; 3M 15.38), ktorá sa získavala pravdepodobne z morského mäkkýša CHILAZON, žijúceho na pobreží Fenície (TB,  Šabat 26a). Ostatné prísady do farby sú v súčasnosti neidentifikované, preto sa niť v súčasnosti používa biela. Príkaz cicit sa kladie naroveň s príkazmi o mezuze* a tefilin*. (viď. článok: MODRÁ TCHELET)

175 obr.: chanele

CIMCUM – termín z luriánskej kabaly, označujúci Božiu kontrakciu, aby ňou vytvoril priestor pre stvorenie. Tento priestor je obmedzený ohraničenosťou a teda konečný. Tradícia ho prirovnáva k bodu uprostred Nekonečna*. Obrazne by sme mohli povedať, že nás svet sa nachádza uprostred nekonečného Boha*. Tento nás obklopuje a vypĺňa svojim svetlom, vôľou a činmi. Cimcum spôsobil vznik prázdnoty v neprejavenom Bytí a Božia vôľa prenikajúca do priestoru mala podobu svetelného lúča – viď. vyššie  heslo Cachcachot*.

COM GEDALJA – Gedaljov pôst, držaný 3.tišri, dva dni po sviatku Jom Kipur*. Ide o výročie zabitia júdskeho guvernéra Gedalju ben Achikama, ktorý sa dostal do funkcie menovaním Babylončanmi po 1. churbane*, iným Židom. Talmud* túto vraždu medzi súkmeňovcami kladie na úroveň zničenia Chrámu* a považuje Gedalju za cadika* (TB, Roš Hašana 18a). Preto sa jeho smrť pripomína rok, čo rok.

-chanele-

AJIN, EJN SOF, EJN SOF ÓR

AJIN znamená v hebrejčine NIČ. Kabala používa tento termín na označenie transcendentného  (ešte neprejaveného)Boha. Obsahuje v sebe všetko a nič zároveň. Nie je to ani zvuk ani ticho, ani pohyb ani nehybnosť, ani svetlo ani tma…Vo svojej podstate je to JHWH = Som, ktorý som. Čisté Bytie, Súcnosť, Absolútne Vedomie…

Matematicky by sme mohli povedať, že je to “nula” (nie pejoratívne!). Opak nuly je nekonečno EJN SOF. Je to ak 0 a 1 v binárnom kóde. Dve polohy informácie. Dva stavy.

EJN SOF.

Kabalisti učia že medzi Bohom a našim hmotným svetom existuje zložitý duchovný vesmír, ktorý tvorí akýsi medzistupeň medzi duchom a hmotou, večnosťou a smrteľnosťou a v ktorom je obsiahnutý duchovný základ všetkého v hmote existujúceho. V ňom je ukotvená ľudská existencia aj zmysel ľudského života. Hmotné je teda obrazom duchovného a toto duchovné má niekoľko úrovní. Pozemský svet je tým posledným odrazom svetov predchádzajúcich, odstupňovaných na rebríčku duchovnosti podľa stupňa duchovnej blízkosti k Bohu.

Boh je slovami kabaly nazývaný ako E JN SOF – “Nekonečný” (dosl. NIE – KONIEC), tj. ničím neobmedzený. My vnímame pojem “Nekonečno” priestorovo, tj. ako “priestor bez konca”, ale Boh nie je priestor, pred stvorením dokonca priestor neexistoval. EJN SOF teda treba chápať ako niečo  ničím neobmedzené, ani priestorom, ani časom, ani slovom, ani myšlienkou, Boh ne nezávislý, existujúci sám o sebe, limitovaný len sám sebou.

Tak ako AJIN – NIČ tak je EJN SOF úplne všetkým. Sú to dve “polohy” Boha. EJN SOF je žriedlo. Prameň všetkého, čo kedy vzniklo.

Podľa tradície Boh zatúžil uvidieť Boha a tak Boh vyžiaril svoju vôľu v podobe nekonečného svetla EJN SOF ÓR. Táto vôľa vyžiarila všade a nikde, lebo priestor ešte stále neexistoval. Muselo dôjsť k jeho vymedzeniu, ako som už písala v článku CIMCUM. Absolútne všetko sa stiahlo (cimcum), aby sa vytvorilo miesto, kde sa mohol zjaviť Boh. Tak vznikla prázdnota neprejaveného Boha, ktorá mala podľa tradície podobu bodky bez rozmerov uprostred Absolútna (porovnaj Singularitu ako o nej hovorí moderná fyzika, viď tiež článok CIMCUM. Prázdnota ale nie je NIČ. Je to dutý priestor. A do tejto prázdnoty začalo prenikať EJN SOF ÓR ako svetelný lúč, ktorý v sebe obsahoval vôľu, ČIN a OBMEDZENIE. Sú to tri skryté žiare, v kabalistickej terminológii CACHCACHOT, spôsobujúce ako expanziu tak aj kontrakciu a ovplyvňujúce povahu vesmíru. A nastalo oddelenie bytia od Absolútna. Pri zrode bytia bolo ale EJN SOF skryté za prejavením. Preto kabalisti nazývajú EJN SOF aj Skrytosťou Skrytého.Prvé prejavenie nesie meno EHJE – SOM a dáva bytiu existenciu. Je to Koruna Korún (KETER) a z neho emanujú (vyžarujú) všetky ostatné sefiry, ktoré tvoria Boží strom (ILLAN), ktorý sa stal prostredníkom medzi Bohom a svetom. Tak vznikol prvý duchovný svet – OLAM ACILUT = Svet Vyžarovania.

-chanele-

Súvisiace články:

ADAM KADMON

Ranní kabalisti chápali Adama Kadmona (ďalej AK) ako syntézu sefirot, ktorá vyjadruje ich jednotu, funkciu i okruh pôsobnosti. V končatinách a ostatných telesných častiach AK je obsiahnuté toto pole pôsobnosti Božského myslenia, cítenia a jednania. Boh je pre nich symbolom  myslenia a vedomia, ktoré vníma samo seba a skrze neho vidí Boh seba. Tak vnímali prví kabalisti existenciu.

AK je akýmsi medzičlánkom medzi Bohom a človekom. Neskôr začal byť chápaný ako obojpohlavná, respektíve dočasne nepohlavná bytosť, syntetizujúca v sebe mužský aj ženský princíp. Potom bola na psychickej úrovni rozdelená na muža a ženu a to  vytvorilo postupne sa vyvíjajúcu sa vieru v duálne duše, tj. duše s rovnakým božským a duchovným koreňom (šoreš), ktoré v hmotných telách žijú oddelene, ale nakoniec sa na duchovnej úrovni opäť spoja. Je to zdroj, j nežidovskej viery, v existenciu duše, ktorá je časťou toho druhého a ľudia tak ustavične hľadajú svoju polku a manželia bývajú často nazývaní svojimi “polovičkami”.

AK je v podstate niečo ako archetyp na duchovnej úrovni, podľa ktorého bol tvorený človek pozemský – ADAM RÍŠON (=biblický Adam, žijúci už v tele; doslovne Prvý Adam), alebo ADAM DOLNÝ. AK býva  v náväznosti na to niekedy nazývaný termínom ADAM HORNÝ.

Sú v ňom obsiahnuté všetky ľudské duše, ktoré ešte nepoznali hriech a majú podobu iskier. Podľa toho, z ktorej časti jeho tela pochádzajú, podľa toho im je určené ich životné poslanie.

Odborníci ho porovnávajú s gnostickým manicheistickým antroposofom.

Luriánska kabala interpretuje jeho údy ako sefiry Illanu, ktoré sú v dobe stvorenia totožné s údmi a orgánmi hmotného človeka. Luria veril, že stvorenie je nepretržitý proces nápravy (Tikun Olam) a že AK bol už pred stvorením, dokonca pred cimcumom. Pre prívržencov luriánskej kabaly zastáva významné miesto prostredníka medzi Ejn Sof (Nekonečný) a sefirot, najvznešenejšieho prejavu Božstva, ktorého môžu kabalisti zažiť počas meditácie. V luriánskej kabale neexistuje žiadny súvis medzi AK a Mesiášom, tú vypracoval až Šabtaj Cvi. Dôkladne je myšlienka AK z pohľadu luriáncov opísaná v diele EC CHAJJIM od Chajima Vitala.

Farizeji boli tí, čo pripravili základ pre obojpohlavnosť AK, pretože boli známi tým, že dôkladne rozoberali biblický text a oddelenie muža a ženy v ich ponímaní položil základ práve tomuto učeniu.

Talmud hovorí menom rabi Akivu o stvorení archetypu ako o obraze Božom,  podľa ktorého bol potom človek tvorený. Obraz Boží je teda Akivom vnímaný ako duchovný  ideál, či vzor k stvoreniu.Používa, ako termín CELEM =obraz, tak aj DEMUT=podoba.

Filón Alexandrijský nazval AK nebeským človekom a zosyntetizoval rozprávania z midrašov s platónskou filozofiou a chápal ho ako čistú myšlienku, či dokonca obraz boha.

ZOHAR AK nazýva rovnakým termínom a chápe ho ako stelesnenie Božích prejavov a predobraz hmotného človeka. Obsahuje v sebe celý vesmír. AK = makrokozmos; Adam Rišon=mikrokozmos.Obsahuje fyzikálne základy sveta a jednotu vesmíru.

ZOHAR TIKKUNEJ ho nazýva tiež Adam ha-gadol.

Samotný termín AK sa zaviedol až v 13. storočí n.l. Iné označenia tohto fenoménu sú tiež ADAM ELJON (najvyšší človek) alebo Adam di-l´ela či Adam ila´ah ( v aramejčine Zoharu).

Aj Ezechiel  (1.26) hovorí o akomsi duchovnom človeku, ktorého videl prorok vo vízii voza a ktorý býva stotožňovaný s AK.

AK by sme mohli chápať aj ako “kolektívne vedomie”. Je to tzv. “Bytostné JA, ktoré AK obsahuje. Kabala ale výrazne odlišuje od Bytostného JA a bytostného Ja jednotlivca (ego) a aj od Boha. Bytostné JA chápe ako Boží princíp Jednoty, ktorý nasmerováva AK a teda cez neho aj každého jednotlivca k skúsenostiam do najnižšej duchovnej úrovne (olam asija) – hmotného sveta.  Učením sa každé Bytostné Ja jednotlivca, život za životom, vracia po naplnení svojho určenia späť, čím vzdeláva AK a ten v konečnom dôsledku spoznáva v sebe obraz Boha, potom Boh uzrie  Boha v obraze Božstva a pozorovateľ  a pozorované (obraz Celem) sa stávajú jedným. Vtedy všetko splynie so všetkým do jedného absolútneho vedomia SOM, KTORÝ SOM.

Pre bližšie pochopenie je dobré si naštudovať hinduistické ponímanie ľudského a božského Ja.

-chanele-

 

CIMCUM

Kabala učí, že tesne predtým ako sa Boh rozhodol stvoriť svet, musel najskôr pre tento svet vymedziť priestor. Sefer Jecira používa termín VYRYŤ – CHAKAK, ktorý používa tiež na opis procesu písania, pri ktorom sa časť materiálu, na ktorý sa píše, odstraňuje – ide o rytie do kameňa alebo hlinenej tabuľky. Slovo PÍSAŤ – KATAV sa používa vtedy, keď pri písaní na materiál niečo pridávame – napr. atrament.

Takže CHAKAK – vyryť je v prípade stvorenia “uvoľnenie priestoru” a ako hovorí Sefer ha-Zohar “vyhĺbenie diery”. Diera v tom zmysle, že sa jedná o “prázdno”, do ktorého možno umiestniť informáciu. Informáciou sa myslia písmená a čísla – nositelia kvality a kvantity – podstata stvorenia. Slovom bol tvorený svet a priestor bol vymedzený číslom. Všetko v tomto vesmíre sa dá napísať číslami – rovnicami. Dalo by sa povedať, že Boh je matematik. Takže už minule spomínaných 32 cestičiek poznania (22 písmen 10 sefirot) poslúžilo Bohu k tomu, aby “vyryl” a teda “stvoril” vesmír.

Každé písmeno a číslo vložilo do prázdneho priestoru informáciu, skrze ktorú povstal svet.

No a tento “prázdny priestor” sa stal “stiahnutím” (CIMCUM) – Božím stiahnutím, ktoré utvorilo priestor pre svet. Dovtedy bol len Boh. Bol to neprejavený, transcendentný Boh. Priestor ako taký ešte neexistoval, lebo ten vznikol až stvorením, podobne ako čas. Fyzici nazývajú stav pred stvorením SINGULARITA. Od okamihu Veľkého Tresku, sa začal rozširovať priestor v čase. Prvé informácie vyžiarené do “prázdneho priestoru” vytvorili prvé častice (hadrony, leptony), z ktorých sa potom vytvorili prvé jednoduché prvky a potom aj hmota. A povstal svet…

—————————

*SINGULARITA = bod, v ktorom hustota vesmíru a zakrivenie časopriestoru sú paradoxne nekonečné. Avšak, základný model Veľkého tresku neobsahuje kvantové efekty, takže sú jeho predpovede platné až od chvíle krátko po navrhovanej singularite.

-chanele-

PRED POČIATKOM

PRED POČIATKOM

Kabala chápe Boha v dvoch podobách. Ako NEPREJAVENÉHO – skrytého a PREJAVENÉHO – pôsobiaceho vo svete.

Neprejaveného – TRANSCENDENTNÉHO označuje termínom AJIN = NIČ, pretože takýto Boh stojí mimo bytie a je absolútnym NIČ. AJIN je absolútne ticho i absolútny zvuk. Súčasne je to pohyb i kľud, čin i pasivita. V AJIN je všetko a nič. Z AJIN vznikol EJN SOF = Boh nekonečný = Boh prejavený = IMANENTNÝ. Boh je Absolútne Bytie = Ej Sof a Ajin súčasne.

Jedna tradícia tvrdí, že Boh zatúžil jedného dňa uvidieť sám seba a tak došlo k prvému oddeleniu od božstva. Jeho vôľa STAŤ SA, zažiarila celým vesmírom a zároveň nikde, lebo vesmír ešte nebol. Svetlo tejto vôle nazvala kabala Ejn Sof Or = Nekonečné svetlo, ktoré ožiarilo minulosť i budúcnosť súčasne.

Aby mohlo k prvému oddeleniu od Boha dôjsť, musel Boh pre toto oddelené utvoriť miesto a tak sa stiahol sám do seba, urobil tzv. CIMCUM. Toto vymedzené miesto bolo ohraničené a prázdne a podľa legendy malo rozmery bodky uprostred absolútna. Prázdno tak podnietilo zrod pozitívneho bytia.

Božia vôľa prenikla do tohto priestoru v podobe troch lúčov – troch skrytých žiar. Lúča absolútnej vôle, lúča činu a lúča ohraničenosti. Dokopy utvorili počiatok zákonov budúceho bytia. Kabalisti za nimi vidia prapôvodnú milosť a prísnosť, pulzujúcu pod dohľadom vôle. Toto všetko sa stalo, keď ejn sof ór začalo prenikať okrajom vymedzeného priestoru. Vtedy došlo k oddeleniu bytia od absolútna, k vzniku prvej sefiry, nazývanej aj koruna korún, či skrytosť Skrytého. Bola zárodkom všetkého, čo malo vzniknúť neskôr a aj zdrojom ďalších sefír z nej emanujúcich. Jej výnimočná poloha na rozhraní zabezpečuje rovnováhu vo svete.

ILLÁN – kabalistický strom života, obsahujúci všetky sefiry a tým aj všetky štyri kabalistické svety, vrátane toho hmotného, tak pôsobí ako most medzi Bohom a jeho svetom stvorenia.

-chanele-

ŠTYRI KABALISTICKÉ SVETY, ILLAN A SEFIROT

ŠTYRI KABALISTICKÉ SVETY, ILLAN A SEFIROT

Po počiatočnom Božom stiahnutí sa (cimcum) a uvoľnení priestoru pre existenciu dnešného vesmíru, rozptýlil Ejn Sof (Nekonečný, Neprejavený, transcendentný Boh) v strede tejto prázdnoty, lúč svetla. Do ním dosiahnutého stredu prázdnoty sa tento  prejavil ako svetlá, ktoré kabala nazýva termínom sefirot (sg. sefira).

Tie sú zoskupené do tzv. sefirotického stromu, zvaného illan. Sefiry (niekedy prekladané aj ako “sféry”) sú tiež nazývané nádobami. Tie prvotné boli rozbité, lebo neuniesli množstvo Božieho svetla. Mali totiž jednu chybu. Boli pripravené svetlo len prijímať a nie dávať ďalej. Preto po preplnení praskli. Črepiny z nich (kelipot) sa rozleteli v priestore do všetkých strán a dnes sú obsiahnuté vo všetkom. Ich pozdvihovaním za pomoci dobrých skutkov, ich prinavraciame do ich pôvodného stavu. To je tikun olam – náprava sveta.

Rozbitie nádob (ševirat hakelim) bolo dané samotným Stvoriteľom, pretože dôvodom ich neschopnosti svetlo aj odovzdávať, bola nerovnováha medzi milosťou (midat ha-rachamim) a prísnosťou (midat ha-din). Nemohli tak obstáť. Prílišná milosť by si nevedela dať rady so zlom (nutným pre tento svet!) a prílišný súd by bol pre stvorené bytosti neprijateľný.

Illan sa rozdeľuje ešte na “Hornú” a “Dolnú” tvár. Tento termín má v rôznych kabalistických školách rozdielny význam (=sefirot, =Keter a Tiferet, = skupina Chesed, Gevura, Hod, Necach, Jesod…). Kniha Zohar rozlišuje Dlhú  Tvár (arich anpin) a Krátku Tvár (zeir anpin) = Milosť a Prísnosť Božiu. Obe tváre tvoria spolu, tj. nazývajú sa “parcufim” = tváre, sing. “parcuf”.

Na obr. je znázornená jedna z alternatív, korešpondujúca s Božím zrkadlením sa v nižších svetoch, kde sa vrchná tvár akoby odrážala v spodnej tvári.

ILLAN 4

Sefiry sú v sefirotickom strome zoradené podľa určitých pravidiel (viď. obr.).

ILLAN 2

V ľavom, pasívnom  stĺpe sú zoradené sefiry Bina (Porozumenie), Gevura (Sila) a Hod (Sláva). Sú pasívne a prijímajúce. Každá z nich vždy odpovedá “na niečo”.

Porozumenie formuluje určité “ideje”, Súd odpovedá na konkrétnu činnosť a Sláva je ozvenou prichádzajúceho impulzu.

Pravý, aktívny  stĺp a jeho sefiry Chochma (Múdrosť), Chesed (Milosť) a Necach (Večnosť) je naopak príčinou, dôvodom, či vzorom.

Stredový stĺp je stĺpom vôle a odpustenia. Aj vôľa aj odpustenie zostupujú z najvyššej sefiry Keter cez non-sefiru Daat (Poznanie), Tiferet (Krása), v ktorej sa Keter zrkadlí, Jesod (Základ), ktorý manifestuje plán spodobnenia, až do Malchut (Kráľovstvo), ktorý je konečným uskutočnením hmoty.

Sefiry sú prepojené 22 cestičkami, ktoré vytvárajú trojuholníkovú sieť, tvoriacu šestnásť  triád (napr. triádu  Keter, Chochma, Bina). Týmito cestičkami prúdi Božia emanácia a každá z nich zodpovedá jednému písmenku hebrejskej abecedy.

Každá sefira vyjadruje Božiu vlastnosť, zodpovedá jednému z Božích Mien, anjelovi reprezentujúcemu Boží atribút, na úrovni psyché zas jednotlivé intelekty, emócie, vlastnosti a prejavy nervového systému. V oblasti astrológie jednotlivé planéty a pod.

Zo sefiry Keter vyžaruje Večný a to, čo leží za Keter je bezčasové, mimo ľudský dosah. Tu je Bytie bez konca a bez času i priestoru.

Keter je prameň svetla, ktoré prestupuje spodnými sefirami, cez nižšie svety až do sveta hmotného, v ktorom žijeme my. Je neviditeľné, postrehnuteľné len na duchovnej úrovni.

Všetky sefiry vyjadrujú Božiu vôľu. Každá vyššie postavená odovzdáva Stvoriteľovu vôľu do sefiry nižšej, tá do ešte nižšej a tak ďalej.

Okrem desiatich sefír, obsahuje ešte illan aj jednu non-sefiru Daat (Poznanie), nachádzajúcu sa v strede na priamke medzi Chochmou a Binou.

Stvorený svet má štyri úrovne. Nazývajú sa kabalistickými svetmi. Tie sa navzájom prelínajú (viď. obr.).

4 svety

Najvyššie postavený je Olam Acilut  (Svet Vyžarovania), na obrázku biely, pod ním stojí Olam Berija (Svet Stvorenia), na obrázku zelený, potom Olam Jecira (Svet Utvárania), na obrázku fialový a Olam Asija (Svet Učinenia), na obrázku ružový.

Spodné sefiry Sveta Acilut (Tiferet, Hod, Necach, Jesod a Malchut), splývajú s vrchnými sefirami sveta Berija (Keter, Chochma, Bina, Daat), spodné sefiry sveta Berija zas s vrchnými sveta Jecira a spodné sefiry sveta Jecira prekrývajú vrchné sefiry hmotného sveta Asija.

Jednotlivé svety sú stupne prejavenia sa, či manifestácie stvorenia, energie žiarenia, cez plynné či kvapalné skupenstvo až po pevnú hmotu.

Názvy svetov sú odvodené od Izajášovho veršu 45.18, v ktorom sa hovorí: “…Hospodin stvoril (bore´; od toho  berija) nebo, vytvoril (jocer; od toho jecira) a učinil (´osah; z toho asija) zem…”. A od Iz 43.7 : “Každého, kto sa nazýva mojim menom a koho som stvoril (bera´tijv) k svojej sláve, koho som vytvoril (jecartijv) a učinil (´asijtijv)”.

Pre uvedené štyri svety sa používa aj termín ABiJA (A=acilut, B=berija, J=jecira, A=asija). Podobne ako TaNaCH (T=Tóra, N=Nevi´im, K=Ketuvim).

Nad všetkými stojí už spomínaný svet Acilut, o ktorom nesmieme vedieť nič. Je zahalený hlbokým tajomstvom. Má tri stupne, postupne sa vzďaľujúce od božskej úrovne vyžarovania.

Je prostredníkom medzi Ejn Sof a nižšími svetmi. Je akoby zrkadlom, v ktorom Boh hľadí na Boha. Ejn Sof sa cezeň zrkadlí v stvorených nižších svetoch.

Prostredníctvom tohto sveta sa tvorí všetko, čo bolo naplánované.

Svet Acilut je miesto, nazývané starými Hebrejcami “Makom”. Sem sa človek nemôže nikdy dostať. Je to sféra Stvoriteľa, z nej pochádza svetlo stvorenia a pravdy. Jeho sily prúdia cez svet Berija až do ďalších dvoch nižších svetov.

Svet Berija je svetom stvoriteľského diela a skrze neho dochádza k sprostredkovaniu Boha do nižších svetov.

Acilut je nepremenný svet. Existoval už pred stvorením, ktorým započal čas a došlo k premene večného do časového a začína pohyb.

Stvorenie začalo desiatimi výrokmi/slovami. Hebrejsky sa slovo povie DAVAR. Rovnako tak slovo “hovoriť” a “vec”. V aramejčine, hebrejčine veľmi blízkej reči, v ktorej je napísaná väčšia časť Talmudu, niektoré biblické knihy a celá kniha Zohar (v tzv. aramejčine Zoharu), znamená slovo DAVAR smrť.

V reči kabalistických svetov, sa stvorenie začalo rečou, vznikli tak hmotné veci, ktoré končia nakoniec v smrti, ako v jednej z možných variánt premenlivosti. Ide o postupné vzďaľovanie sa večnosti a dokonalosti – od sveta Acilut až po hmotný svet Asija.

Všetky štyri svety sú tvorené svetlom stvorenia (Jehí Ór = Buď svetlo!), prameniaceho práve zo sveta Acilut, pretože v tomto svetle je obsiahnuté stvoriteľské slovo, ktoré je Božou láskou. Pred týmto svetlom existoval len Ejn Sof. Samojediný, bez vzniku a zániku, nepoznateľný.

Vtedy bolo ešte všetko zahalené prázdnotou.

V druhom svete Berija, začína fungovať oddelenosť a nedokonalosť. Tu začína de facto pohyb. V Keter Berija boli stvorené písmená hebrejskej abecedy a to tak, že boli vyryté bielym ohňom na ohni čiernom. Tóra tak existovala ešte pred stvorením sveta. Keter Berija zodpovedá Tiferet Acilut.

Berijatická sefira Jesod je “základom” pre celé stvorenie. Svet Berija býva nazývaný “svetom čistých duchov”. Kabala tak volá archaniele, ktoré považuje za prostredníkov medzi Stvoriteľom a svetom Jecira a Asija. Podľa Talmudu boli archaniele stvorené  už počas šiestich dní stvorenia a tvoria dve skupiny, podľa miesta pôsobnosti. Sídliace hore sa nazývajú “eljonim” a sídliace dole “tachtonim”. Sú stvorené z ohňa a vody. Nemajú svoju vlastnú vôľu, lebo skrze ne sa manifestuje priamo vôľa Stvoriteľa. Táto ich obmedzenosť sa odzrkadľuje v ich ďalšom pomenúvaní – malachim = poslovia. Iný názov je “bnej elohim” – synovia, či deti Božie.

Najvyššie postavenými archanielmi sú archaniele hornej tváre Berija. Zastupuje ich archaniel Metatron, sídliaci v Keter Berija, ako najvyššia stvorená bytosť.

Patria medzi nich aj Michael a Gabriel, ktorých poznáme zo stránok Tóry. Sú nositeľmi Božej vôle, milosti i vedomia.

Okrem archanielov (tj. čistých duchov) je svet Berija zaplnený aj duchmi rastlinnými a zvieracími, ktoré sú predobrazom svojej hmotnej podoby vo svete Asija. Sú to vlastne akési archetypy. Ľudstvo existuje na tejto rovine v “podobe” Adama Kadmona – nebeského človeka, ktorý v sebe obsahuje ako ženský, tak aj mužský aspekt.

Aby všetko toto stvorenie nebolo nehybné a bez vývoja a mohlo sa prejaviť, bol stvorený ďalší svet – Jecira. Je to jediný svet, ktorý vtelené duše smú a môžu registrovať a spoznať, pretože s ním hmotný svet priamo interaguje (viď. tiež článok “DUŠA”).

Svet Jecira, obklopuje svet Asija, v ktorom žijeme a  je svetom anjelov, našich snov i intuície a nevtelených duší. Vznikol rozdelením vôd, tak ako sa píše v Genesis (1M 1.6). Ostatné svety ostávajú pre nás, dokiaľ žijeme v hmotných telách, v nevedomosti. Nie je proti tomu čo urobiť, je nám to tak súdené.

Je to svet utvárania. Svet Jecira je bohatý na obrazy a symboly. Stvorenie nadobúda v ňom formu, nie však ešte tak ako v hmotnom svete.

Horná tvár sveta Jecira je miestom, kde je možné prísť do kontaktu s beriatickými bytosťami – archanielmi.

Obývajú ho anjele, ktoré rovnako ako archaniele vo svete Berija nemajú vlastnú vôľu a nemôžu sa sami za seba rozhodovať. Každý z anjelov má svoju funkciu, ktorá je zapísaná do jeho mena. Napr. Raamiel je anjel búrok. Prvá časť mena súvisí so slovom búrka, druhá je Meno Božie EL.

Oba svety – Berija aj Jecira, majú v sebe obsiahnuté duchovné zbytky  pôvodných  zaniknutých svetov. Kabala ich nazýva “démonickými silami”, zlými bytosťami, ktoré sú pokušiteľmi a neživia sa svetlom, ako je to v prípade anjelov a archanielov, ale zanikajúcimi formami a silami. “Žijú” čisto len mechanicky – ich životná úroveň je veľmi nízka.

Svet Asija je stvorený akoby ex nihilo, ale len v zmysle hmoty, nie vo vo vzťahu energie, formy a sily. Jedná sa o náš svet, tak ako ho poznáme v rozmanitosti rastlinných a zvieracích foriem, so všetkými fyzikálnymi zákonmi, zákonmi pravdepodobnosti, akcie-reakcie a zákonmi náhod. So svojim predobrazom vo vyšších duchovných svetoch, získava najväčšiu možnú premenlivosť a prejavenie. Ľudské duše, dielčie čiastočky praduše Adama Kadmona, vybavené slobodnou vôľou voliť medzi dobrom a zlom a slobodou rozhodovať sa sami za seba, sú jediné duchovné bytosti so slobodnou mravnou schopnosťou odporovať Stvoriteľovi a mať s Ním priateľský vzťah.

Ľudským poslaním je vlastný vývoj a z toho vyplývajúce sa približovanie Stvoriteľovi, Jeho poznanie a dokonanie Božieho stvoriteľského diela, lebo samo stvorenie nie je dokončené. Je v ľudských schopnostiach nie len pokračovať v začatom diele, ale dokonca aj činiť nápravu sveta –  Tikun Olam.

-chanele-

Súvisiace články: