CHAJEJ SARA 1. / HROBKA V MACHPELE

Sidra začína rozprávaním o Sárinej smrti. Pramatka sa dožila 127 rokov a podľa targumu Jonathan za jej smrť niesol zodpovednosť Satan, keď jej ešte pred návratom Abrahama a Izáka, po akedat Jicchak, zvestoval klamstvo o Izákovej smrti, načo Sára tri krát vykríkla, čo podľa tradície zodpovedá trom krátkym trúbeniam na šofar; a nato od žiaľu zomrela (Pirke de Rabi Eliezer, kap. 32).

Zomrela v Kirjat Arbe, ktorú Tóra stotožňuje s neskorším mestom Hebrón. Midraš vysvetľuje názov mesta ako “MESTO ŠTYROCH” a myslia sa tým:

  • spravodliví, ktorí ho obývali (Aner, Eškol, Mamre a Abrahám
  • spravodliví, ktorí v ňom boli pochovaní (Adam, Abrahám, Izák, Jákob)
  • pramatky, ktoré tam boli pochované (Eva, Sára, Rebeka a lia – GnRb 58.4)
  • páry v ňom pochované (Adam a Eva/Abrahám aSára/Izák a Rebeka/Jákob a Lia – Raši)

(Genesis Raba 58.4).

Podľa Midrašu malo mesto v priebehu histórie až štyri mená: Eškol, Mamre, Kirjat Arba a nakoniec Hebrón.

Miloš Bič (Palestina od pravěku ke křesťanství II., s. 36) sa od tejto hypotézy odkláňa, tvrdiac, že ako je neprijateľné vysvetľovať názov Béer Šeby – Sedem studní, je neprijateľné v názve Kirjat-Arba vidieť štyri mestá. Predpokladá skôr, že najprv sa Hebrón menoval Arbe, podľa obra Arbeho z rodu Anakim, odvolávajúc sa na Joz 14.15. Podobne vysvetľuje názov Karol Sidon (in: Návrat Abrahamúv/Púdorys 1995),  pomenované je podľa štyroch príslušníkoch Anakim – Otca Arba a jeho troch synoch Šešaja, Achímana a Talmaja (Joz 14.15; 15.13). Všetci štyria sú obri.

Abrahám v príbehu kupuje dedičnú hrobku, ktorá sa stála prvým symbolom budúceho vlastníctva krajiny, ktorá mu bola zasľúbená. Čo bolo kúpené za peniaze, už nemožno odňať. O pozemok žiada Chetejcov, ktorí ho nazývajú “Božím kniežaťom” (Nasi elohim). Pomenovanie vyjadruje, že patrí Bohu, je ním vyvolený, “tu som” – pripravený na kňazstvo, na kráľovský majestát slúžiť Bohu (Genesis Raba 42.5). V 1M sa však tento termín používa aj na označenie vodcu kmeňa (17.20; 26.16). Chumaš vysvetľuje, že použitie tohto termínu svedčí o úcte Chetejcov (=Chetiti; ríša na území dnešného východného Turecka založená cca 1800 p.n.l.), čo potvrdzuje aj ich ochota poskytnúť mu zdarma niektorú z ich hrobiek, podľa jeho výberu. On chce ale kúpiť hrobku od bohatého Efróna, syna Cócharovho a pravdepodobne, uvedomujúc si jej veľkú hodnotu, nepredpokladal, že by mu ju len tak predal, preto prosí obyvateľov o spoluprácu. Hrobka, napriek kúpe, ostáva v ponímaní tradície viacmenej darom (Ramban). Výplata je symbolická, veď ide o zasľúbenú zem. Zároveň ide o záznam prvého zákonného práva Abrahánovej rodiny v Kanaáne. Z textu možno nejak námatkom vyčítať akúsi zamaskovanú pripomienku na pôdu, lebo aj samotné mená predajcu a jeho otca súvisia s pôdou. Efrón → od ´afar/prach a Cóchar → od cachór – žltý (farba púšte, stepi; tak vznikol aj názov Sahara).

Zmluva s Efrónom naviac odzrkadľuje po historickej stránke typické chetitské právo, zahŕňajúce vymenovanie stromov, použitie “bežných šekelov” striebra i samotné uzatváranie zmluvy pred mnohými svedkami. Prečo Abrahám nekupuje len hrobku, ale je mu ponúkané celé pole? Je za tým pravdepodobne obchod, cenová politika, ale aj ľudská prefíkanosť. Podľa chetitského zákonníka totiž kupec, ktorý získa pozemok, musí vykonať zaň námezdné práce, povinnosť tohto druhu odpadá, ak odkúpi len časť pozemku, preto chcel Abrahám pôvodne len jaskyňu. Efrón má však iné plány a rád by mal z Abraháma podľa všetkého vazala a nanucuje mu aj pole. Jeho ponuka teda nie je veľkorysá ako sa môže súčasníkovi zdať, ale prešpekulovanosť, akýsi uhýbací manéver. Nakoniec, keď vidí, že u Abraháma nepochodí, upúšťa od predaja a núka pozemok ako dar, dúfajúc, že tak Abraháma nachytá a pripúta si ho. Ten však trvá na kúpe a tak sa aj stane.

Abrahám za ňu zaplatí 400 šekelov striebra bežnej kupeckej ceny, tzn. “overené striebro”, čiže striebro väčšej hodnoty, než obvykle (TB, Baba Mecia 87a; Raši), čo len zdôrazňuje Abrahámov vzťah k Sáre. Nezjednával, zabezpečil jej to najvznešenejšie miesto pre odpočinok. Rabi Chanina učil, že sa jednalo o strieborné mince v hodnote 100 šekelov, takže 400 treba násobiť stomi (TB, Berachot 50a).

400 strieborných býva porovnávaných so 100 kesítami, ktoré vyplatil Jákob za kus poľa východne od Síchemu, na ktorom rozložil stan, postavil vedľa neho oltár a dal mu meno Él je Boh Izraela (1M 33.18,19); s 50 šekelmi kráľa Dávida, za ktoré kúpil humno Aravnu Jebúsejského a postavil na ňom oltár (2 Sam 24.24) a so 17 striebornými Jeremiášovými, ktoré zaplatil za pole v Anatóte, v kraji Benjamin, ako príbuzenský výkup (Jer 32.9).

Pre porovnanie: otrok stál 30 šekelov, znásilenenie panny 50 šekelov, celá Samária 7000 šekelov – kúpa pozemku kráľom Omri.

Tak sa Efrónovo pole v Machpele stalo Abrahámovým vlastníctvom a slúžilo ako pohrebisko aj jeho synovi Izákovi s manželkou Rebekou a vnukovi Jákobovi a jeho prvej žene Lee.

Apokryfná Kniha Jubileí (17.16-18; 19.2-9) považuje kúpu hrobky za poslednú desiatu Abrahámovu skúšku, preverujúcu jeho trpezlivosť pri zjednávaní (TB, Bava Batra 15b).

Na území poľa sú v texte spomínané aj stromy. Tie v prípade poľa obyčajne slúžili ako orientačné body pre vymedzenie územia. Abrahám získal kúpou všetky malé stromy, ktoré určovali hranice, ale nezískal veľké stromy, ktoré hranicu obklopovali, aby ľudia vedeli komu patrili (Rav Júda; TB Bava Batra 69b).

Pole v Machpele stálo oproti MamreMamre je meno jedného z troch náčelníkov, ktorí spolu s Abrahámom bojovali proti Kedorlaomérovi pri záchrane Lóta (1M 14.13-24). Hebrejsky sa Mamre nazýva Elonej Mamré, príp. Elon More (in: K.Sidon: Abrahamúv návrat; oba termíny sú správne a oba znamenajú to isté) a ide pôvodne o kanaánsku kultovú svätyňu venovanú bohu oblohy Elovi. Nachádza sa na pol ceste medzi Halhúlom a Hebronom, 3 km severne od Hebrónu. Arabi ho nazývajú Haram Ramat el-Chalíl – svätá výšina priateľa (boha), tzn. Abraháma. Stará kultová legenda sa týka ešte predizraelskej svätyne a neskoršia izraelská  tradícia ju preniesla na Abraháma.  Legenda hovorí o zjavení božskej bytosti na tomto mieste.

Podľa rabi Petachju žije v Elonej Mamré jeden starec, ktorý bol, keď tam rabi Petachja bol, tesne pred svojou smrťou. Starec prikázal svojmu synovi, aby rabi Petachjovi ukázal strom, o ktorý sa opierali anjeli, keď prišli navštíviť praotca Abraháma. Ten mu ukázal krásnu olivu(?)  rozštiepenú na tri časti, uprostred ktorých bol mramorový kameň vyzerajúci ako stôl. Traduje sa, že keď sa naň anjeli posadili, strom sa podľa ich počtu rozštiepil, aby sa každý z nich mohol oprieť. Strom má veľmi sladké plody a neďaleko neho sa nachádza Sárina studňa so sladkou a priezračnou vodou a pri studni Sárin stan. Krajina pri Mamre bola vraj rovinatá a sto lakťov od studni bola studňa Abrahámova, ktorej voda je tiež veľmi dobrá (in: Dva stredoveké hebrejské cestopisy).

Pod Mamre sa môže myslieť Amoreja, arabsky Rámat el-chalíl. Na jej území boli nájdené črepy jednak z doby bronzovej – 2600-2000 p.n.l., ale neboli nijakým výnimočným nálezom, a jednak črepy pochádzajúce z 9. – 6. stor.p.n.l., tie by mohli dokladovať svätyňu z doby izraelského kráľovstva, avšak s pôvodom kanaánskym, ako bolo spomenuté, práve z doby bronzovej. Staršie pramene hovoria o stromoch Mamre, takže ak v izraelskej dobe tam bola svätyňa, predtým sa jednalo o obetište. Ako sväté predmety boli uctievané Abrahamova studňa a Abrahámov dub. Vykopávky potvrdili akúsi studňu a základy oltára, na ktorom vznikol neskôr kresťanský oltár.

Jozefus učil, že legenda o terebintoch (iný názov pre duby) Mamre Amorejského, bola veľmi stará. Mamreho dub bol preto uctievaný, lebo bol, podľa nej, pri obetovaní zvierat voči plameňom imúnny. Hovoria o tom staré kresťanské, židovské, ale aj pohanské legendy. Prvý kresťanský cisár Konštantín sa dokonca pokúšal tieto zvyklosti ukončiť a zabrámiť tak ďalšiemu uctievaniu stromu výstavbou baziliky skromných rozmerov, vo východnej časti pozemku. Archeológovia našli len jej základy.

Abrahámov dub v Mamre, ktorý sa uctieva dnes, stojí na mieste, kde podľa tradície Abrahám postavil svoj stan. Jeho vek sa odhaduje na 5 000 rokov. Sozomenos (skorý cirkevný otec, pokračovateľ Eusebia Kaisarejského) uvádza, že pri posvätnom strome bol aj posvätný prameň, veľmi uctievaný pohanmi.

Herodes dal dokonca postaviť dve svätyne. Jednu nad hrobmi praotcov priamo v meste a druhú  asi 3 km severne odtiaľ pri posvätnom strome v súčasnom Rámar el-Chalíl. Neskôr boli na ich miestach vybudované kresťanské kostoly a potom muslimské mešity.

Niektorí však hľadajú antické Mamre úplne inde a to v Chirbet es-silta, 2 km západne od Hebrónu, kde v záhrade ruského hospicu stojí prastarý dub.

V Mamre (Amoreja) sa našla aj Madabská mapa v podobe podlažnej mozaiky, ktorá zobrazuje sväté biblické miesta v Palestíne. Neďaleko Mamre je na nej zobrazený malý kostol, severne od neho budova s dvomi vchodmi a na poschodí so stĺporadím. Južne od kostola zas Abrahámov strom, no nie studňa, spomínaná v legende. Samotný Hebrón na mape zaznačený nie je, ale chýba tam aj Sodoma a Gomora (?).

Vykopávky v Izraeli dokazujú, že v dobe bronzovej i železnej, sa do jednej hrobky bežne pochovávalo niekoľko generácií (Aškalón, Jeruzalem, Dotan, Jericho). Bývali vytesané do skaly, slebo sa nachádzali v jaskyni a ich súčasťou bývala prístupová chodba, ktorá sa dala uzatvoriť.

Najčastešia podoba hrobky spočívala v centrálne miestnosti spojenej s bočnými miestnosťami, do ktorých sa pochovávalo. Telo zomrelého sa kládlo na lavičku (tzv. lavicové hroby), či do výklenku, v prípade chudobných na zem. Keď už nebolo miesto pre ďalšieho zosnulého, kosti predchádzajúcich zosnulých sa zozbierali a uložili k stene hrobky, aby sa uvoľnil priestor. V neskorčích dobách sa kosti ukladali do osárií, kamenných schránok, na ktorých býval už aj vyrytý nápis s menom zosnulého.

V hrobkách sa našli predmety každodennej potreby ako nádoby, šperky, zbrane, olejové lampy, hrebene, zrkadlá, sošky, prípadne pečate.

V pohanskom zmysle patrí hrob do oblasti posvätna a v judaizme vidieť pozostatky tejto viery, kde smrť i narodenie sú súčasťou kulticky nečistej oblasti (3M 21.1; 12.2), možno aj preto, aby život a smrť neboli uctievané ako náboženský kult a nemohol byť uprednostnený  pred kultom Boha/Stvoriteľa..

Antický Hebrón nie je totožný so súčasným Hebrónom. Ide o pahorok Džabal ar Rumáda. Archeologický prieskum preukázal stopy ranej a neskorej doby bronzovej, I. a II. doby železnej. V I. strednej dobe bronzovej bolo miesto sídliskom Hyksósov. Nachádzal sa tam chrám zasvätený hyksóskemu božstvu Sutech.

Machpela je v súčasnosti časť Hebrónu, hebrejsky znamená “dvojitá”, čo býva vysvetľované

  • že je zložená z dvoch miestností situovaných nad sebou
  • že v nej mali byť pochované významné manželské dvojice (Raši; TB Eruvim 53a)
  • že ide o jednu miestnosť v druhej, prípadne jedna nad druhou (Rav)

V apokryfnej Knihe Jubileí 19.5 a v Testamente 12 praotcov, Ruben 7.2 sa spomína rovnako tak, že ide o dvojdielnu pohrebnú jaskyňu.

Jedná sa o komplex podzemných jaskyní, umiestnených pod Abrahámovou mešitou, v ktorých je podľa islamskej tradície pochovaný aj Jozef (podľa Tóry v Šekemu) a podľa Midrašu sa tam nachádza aj Ezauova hlava. Islam uznáva všetkých praotcov, vrátane Abraháma. Nakoľko stál pôvodne Hebrón inde, hrobka sa  nachádzala tým pádom za mestom. Dnes sa na miestach za hranicami antického Hebrónu nachádza súčasný Hebrón a teda aj historická hrobka. Mauzóleum patriarchov – mimoriadne uctievaná svätyňa Židov a moslimov stojí podľa tradície práve nad miestom jaskyne Machpela.

Legendy hovoria, že existuje pravá aj falošná hrobka. Do pravej sa dá dostať len za úplatok. V stredovekých cestopisoch Benjamina z Tudely a Petachju z Řezna, z rozmedzia rokov 1159-1180, sa píše:

  1. …do Hebrónu a videl tam nad jaskyňou veľký palác, ktorý postavil praotec Abrahám. Jeho kamene sú veľké až  27 alebo 28 lakťov a každý základový kameň má 70 lakťov. Rabi Petachja dal mužovi , ktorý má kľúč od jaskyne, zlatý peniaz, aby ho zaviedol k hrobom  praotcov, ten mu otvoril a hľa, nad vchodom bol obraz a nad ním tri hrobové komory. A Židia v Akku mu povedali: Daj si pozor, lebo na začiatok jaskyne dali tri mŕtvoly a hovoria o nich, že sú praotcovia, ale nie je to pravda. Rabi Petachja pridal ešte jeden zlatý peniaz, aby bol zavedený do jaskyne a on mu otvoril a povedal: Nikdy som nedovolil, aby touto bránou vstúpil neveriaci (* myslí sa kresťania). Priniesol potom sviece a uviedol rabi Petachju dovnútra a on zišiel po schodoch,…prišiel do veľmi priestrannej jaskyne, uprostred ktorej bol v podlahe otvor a pod podlahou jednoliata skala. Cez tento otvor sú položené železá tak ťažké, že nie je v moci človeka urobiť niečo takého, iba s pomocou nebies. Z prázdnych miest medzi kusmi železa vychádza silný vietor, takže tam rabi Petachja nemohol vstúpiť zo sviecami a tu pochopil, že sú tam praotcovia a modlil sa. ….
  2. …odtiaľ je šesť parasang do Hebrónu, ale niekdajší Hebrón, ležiaci na hore je dnes spustošený a nové mesto sa nachádza v údolí, na poli Machpela. Je tam veľký kostol, ktorý nazývajú Sankt Abraham a v dobe vlády muslimov, to bola židovská synagóga. Neveriaci tam zriadili šesť hrobov pomenovaných podľa Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, Jákoba a Ley, pútnikom (*kresťanským) hovoria, že sú to hroby praotcov, a oni im dávajú peniaze. Keď ale príde Žid a dá strážcovi jaskyne zvláštny poplatok, strážca  mu otvorí železné dvere, ktoré pochádzajú ešte z dôb našich praotcov a návštevník zostúpi s horiacou sviecou v ruke dolu do prvej jaskyne. Nič v nej nenájde, ani v druhej, až v tretej uvidí šesť hrobov – hroby Abraháma, Izáka a Jákoba, Sáry, Rebeky a Ley, jeden proti druhému, všetky označené vytesanými písmenami. Na Abrahámovom hrobe je vytesané: Toto je hrob nášho praotca Abraháma – pokoj mu. Na Izákovom hrobe rovnako tak a rovnako na všetkých ostatných. V jaskyni rozsvecujú lampu, ktorá osvetľuje hroby vo dne v noci. A sú tam veľké džbány plné kostí, lebo Židia tam prinášajú svojich mŕtvych, totiž kosti svojich predkov, a ukladajú ich tam, čo sa deje až dodnes. Na konci poľa Machpele je dom nášho praotca Abraháma – pokoj mu a pred ním prameň a z úcty k Abrahámovi sa nikomu  nedovoľuje čokoľvek tam postaviť.

Iná legenda francúzskeho konzula v meste Allepo (dnešná Sýria), Arvieuxa, ktorý v druhej polovici 17.stor.n.l. precestoval celú Sýriu aj Palestínu, hovorí:

…povedal mi (*tamojší Žid), že jeden z ich rabínov našiel spôsob, ako sa dostať na toto miesto (*hrobka patriarchov), tak dôstojné pre svoj vek a pre vzácne mŕtvoly, ktoré tam odpočívajú. Rabín vraj zanechal písomnú správu, že prvá jaskyňa, do ktorej sa zostupuje po niekoľkých stupňoch je len predsieňou druhej, v ktorej sú hroby. Tá, do ktorej sa musí zostúpiť je vraj vyššia a väčšia a obe sú vytesané do skaly. Je v nej šesť hrobov…tento rabín bol veľmi učený muž a tešil sa veľkej vážnosti…

Hroby v Hebróne skúmali aj mnísi v 12. stor. n.l. Tiež spozorovali prievan, ktorý svedčil o podzemných priestoroch. Rovnako sa zmieňujú o hlinených nádobách (15 ks) plných kostí. Odborný a dôkladný archeologický výskum však neprebehol. (in: Tractatus de inventione sanctorum patriarcharum Abraham, Isaac et  Jacob)

Tiež anglický plukovník Meinertzhagen, ktorý dostal v r. 1917 rozkaz obsadiť Hebrón a nemohol nájsť predstavených mesta, podľa slov akéhosi Žida dostal informáciu o ich údajnom úkryte v mešite. Keď tam prišiel, tá bola prázdna, ale pri dôkladnom prehľadávaní priestorov sa mu zdalo, že počuje hlasy z podzemia. Našiel v podlahe otvor so železnými mrežami. Odsunul ich a vošiel dnu. Nikoho nenašiel, v podzemnej miestnosti bol len sarkofág so špirálovými stĺpmi v každom rohu. Dovnútra samozrejme nepozeral. (in. časopis Palestine Exploration Quarterly 83, 1951, s. 76)

Flavius uvádza v Židovskej vojne, že “pohrebná jaskyňa bola prikrytá mramorom”. (in: Židovská vojna IV., § 532)

Pútnik z Bordeaux a Antonino Placentino svorne uvádzajú vo svojich zápiskoch, že hroby patriarchov sa nachádzajú pri kostole v blízkosti múra, ktorý je podobný tomu v Rámat al-Chalíle, alebo Západnému múru. Vo vnútri ohradeného priestoru sa nachádzali kenotafy, pod ktorými mohli byť umiestnené skalné hroby.

–               –                –

Existuje aj jedna konšpiračná teória o existencii Údolia patriarchov na pôde Saudskej Arábie. Ide o veľmi zaujímavé dobrodružné čítanie (Paul Thomas: A ráj už byl – Dobra 2001), ale nebrala by som ho na 100% vážne, nakoľko autor, napriek údajne veľkému množstvu urobených fotografií z vnútra hrobky (dôkladne interiér v texte opisuje), bol schopný do knihy poskytnúť maximálne  pár takých, na ktorých je zobrazený neurčitý terén kamennej púšte, skalných puklín a priechodov, ktoré mohli byť nasnímané hocikde na svete. Celý príbeh je vyrozprávaný anonymne(?) slovami tajuplného archeológa Aliho, čo je len pseudonym, kvôli bezpečnosti arabských sprievodcov, napriek tomu, že v závere knihy tvrdí, že jeho príbeh neobsahuje žiadne tajomstvo politického, alebo vojenského charakteru, aj tak o ňom svet vedieť nesmie, hoci podrobný archeologický prieskum je na týchto záhadných miestach podľa neho nutný. Stopy za sebou samozrejme poriadne zahladili, vchod do hrobky zasypali a odišli. Pripomína mi to Rona Waita a jeho objav Archy zmluvy, ktorý tiež nebol schopný poskytnúť ani  jedinú relevantnú fotografiu a jaskyňu tiež zasypal a nepamätal si cestu k nej. Nechám na vás, že prečo asi…

Čítať môžeme všetko, úsudky si robme podľa sprístupnených faktov a vlastných skúseností.

-chanele-

*autorkine poznámky v citovaných textoch

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( 2012)
  • Komentáre k Starému Zákonu, zv.I. (2008)
  • Ilustrovaná príručka k biblii (2001)
  • H. Bardtke: Příběhy starověké palestiny/tradice, archeologie, dějiny (1988)
  • Dva středověké hebrejské cestopisy/Benjamina z Tudely a Petachju z Řezna (2002)
  • Výklady ke Starému Zákonu – Genesis (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • Z. Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (1988)
  • M. Eliade: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. (1995)
  • Knihy tajemství a moudrosti II. ( 1998)
  • Jozefus Flavius: Židovská vojna IV
  • Midraš Rabba (London 1939)
  • Targum Jonathan (1862, digitalizované  2010) – https://knightword.wordpress.com/2013/03/26/english-translations-of-the-targums/
  • Pirke de Rabi Eliezer (London 1916)
  • Der Babylonische Talmud (1932)
  • https://sk.wikipedia.org/wiki/Hebron
  • J.Detlef: Abraham in Mamre: HJistorische und Exegetische Studien zur Region von Hebron und zu Genesis (2003)
  • J.E.Taylor: Christians and the Holy Places
  • E.Mills Watson, A.B.Roger: Mercer Dictionary of the Bible
  • M.Haran. Temples and temple-Service in Ancient Israel: An Inquiry Into Biblical Cult Phenomena and the Historical Setting of the Priestly School
  • W.Adler: The Kingdomof Edessa abd the Creation of a christian Aristocracy, (2013)
  • R.Alter: Genesis (1996)
  • An Introduction to the Critical Study and knowledge of the Holy Scriptores longman
  • Paul Thomas: A ráj už byl – Dobra 2001

Súvisiace články:

EL, ELOAH, ELOHIM

Jedným najfrekventovanejším Božím menom, používaným v Biblii je ELOHIM. Termín ELOHIM slúžil pôvodne nie len na označenie “Boha Izraela”, ale aj na pomenovanie pohanského božstva. Vtedy stál vždy v spojení so slovom “iný, cudzí” v tzv. viazanom genitívnom stave (status constructus) – “acharej elohim“.

Keď pátrame po etyológii mena ELOHIM, ako izraelského Boha, ako býva označovaný na prvých stránkach knihy Bérešit (1M), dostaneme sa dávno do minulosti. Meno vzniklo pravdepodobne z kanaánskeho EL. V prostredí patriarchov dostával Boh mnohé prívlastky a tak vznikol napr. EL-ELJON – Boh silný (1M 14.22), EL ŠADAJ-Boh Všemohúci (1M 17.1, 35.11, 48.3), EL ROI-Boh, čo vidí (1M 16.13), EL BÉTEL-Boh z Bételu (1M 35.7), EL OLAM-Boh Večný (1M 21.33), EL KANNO – Žiarivý Boh, či Horlivý Boh. a pod., a býval uctievaný aj Féničanmi.

EL ELJON, uctievaný už Malchísedekom, sa v niektorých príkadoch vskytuje tiež v kombinácii s Tetragrammatonom (Ž 7.17), alebo v príbuzných tvaroch, nar.: ELJONÍM (Da 7.22, 25) alebo ILLÁJA (Da 4.17, 7.25).

EL ELJON bolo prvý krát vzývané v Beer Šebe Abrahámom (1M 21.33). Jeho vnuk Jákob, keď kúpil v Šekeme diel poľa, aby tam postavil oltár, nazval tento EL ELOHEJ JISRAEL (1M 33.20) – Boh (EL) je Boh (ELOHIM) Izraela. Prijal tak svoje nové meno a zároveň uctieval Boha Najvyššieho, Boha svojich otcov.

Boh šalemského kráľa Malchísedeka EL ELJON, býva dokonca odborníkmi stotožňovaný s Bohom Abrahamovým (1M 14.20). Tým býva vysvetľované, že Boh Izraela je sudcom a Bohom celej Zeme (1M 18.25) a že jedine On môže byť uznávaný ako pravý a jediný Boh i mimo Izrael, pričom v každom jazyku býva pomenovaný iným termínom, odvoditeľným od pôvodnej formy.

EL sa zjavil patriarchom v ich rodnej zemi, ktorú veľmi dobre a dôverne poznali. Zjavil sa im za jednoduchých podmienok a v prvopočiatkoch si ešte zachovával funkciu otca bohov celého panteónu.

Poukazuje to aj na to, že Boh bol prítomný vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Zjavoval sa v mestách aj na pastvinách.

Podľa 1M 28.18 a 46.1-3 je možno vyrozumieť, že Jákob tiež uctieval EL-a.

V zmysle najstaršieho pomenovania semitského božstva znamenal EL bezpochyby moc. Možno ho tiež vidieť v mnohých starozákonných menách: Elíša (sídlo Božie), Eliáš* (môj Boh), Daniel (môj sudca je Boh), Gabriel (Boží hrdina), Michael (Kto je ako Boh?), Rafael (Boh uzdravuje) a Immanuel (Boh sa nami).

Kralická Biblia prekladá meno EL pojmom ” silný”, alebo “vládca” a prikláňa sa k jeho neznámemu pôvodu. V príbuzných semitských jazykoch tento termín označuje božstvo v tom najširšom slova zmysle, počnúc božstvom transcendentným a končiac až rôznymi drevenými či kamennými modlami (1M 35.2; 5M 4.28, 12.2).

Vo väčšine prípadov má vždy pri sebe prívlastok, či inak formulované bližšie určenie. Tak napr. v 5M 5.9 sa stretávame s: “ja Hospodin (JHWH) som tvoj Boh (ELOHIM), som Boh (EL) žiarlivo milujúci”, alebo v 1M 31.13: “Ja som Boh (EL) z Bét-elu”.

Pomocou kabalistickej metódy preskupovania písmen, nazvanej “teruma”, dostávame zo slova EL vymenením týchto dvoch písmen slovo “LO“, ktoré sa prekadá ako NIČ. Je známe, že kabalisti pojmom NIČ označovali ešte neprejaveného Boha, transcendentálneho, nazývaného AJIN, ktorý po stiahnutí zvanom CIMCUM sa stal už Bohom prejaveným a vtedy získal meno EJN SOF, ktoré sa prekladá ako Nekonečno, doslova, Bez Konca.

Pretože hebrejčina je jazyk semitský, je nutné prihliadať na etyológiu pomenovania božstva aj v rečiach okolitých národov. Slovo ELOHIM je semitské slovo, ktoré sa používalo bežne v praxi ako aj ostatné slová a získalo si už hore spomínaný význam. Niektorí sa domnievajú, že v dobe Abrahámovej a i pred ňou, sa pôvodne nejednalo o otca bohov, ale len o jedného jediného osobného boha, nakoľko kočovníci usadení na kanaánskom území uctievali “boha (elohim) môjho otca”  (1M 32.10) čo by mohlo naznačovať, že predkovia Izraelitov mohli byť Aramejci.

Termín ELOHIM sa vyskytuje aj v akkadčine vo forme “ILU“, alebo arabčine v podobe “ILAH“, kedy po pribratí gramatického člena dostáva hovorovú podobu ALLAH. Ako som už spomenula vyššie, pôvodne tento termín znamenal moc a v ugaritských textoch sú naozaj známky o tom, že EL mal nadvládu nad ostatnými kanaánskymi bohmi, neskoršieho obdobia.

Všetky termíny.  ILLAH, ALLAH, AL-ILAH sa prekladajú ako “boh”.

Gematriou slova ELOHIM dostaneme číslo 86. Je to rovnaké číslo aké dostaneme zo slova ha-teva (príroda). Znamená to (v reči kabaly), že Boh sa pod menom ELOHIM prejavuje v prírode, alebo, že Boh a príroda je jedno a to isté (B. Spinoza).

Božie meno  ELOHIM tak odzrkadľuje Božiu prítomnosť v prírodnom poriadku, kde sa Boh stáva stávajúcim a existujúcim. Božie atribúty sú tu cez prírodné zákony aktívne. Ide o prejav Božích účinkov, nie božskej podstaty, tá je skrytá, nepochopiteľná a zostáva rovnako utajená ako jedinečnosť božstva (A. Havlíčková).

ELOHIM teda úzko súvisí so stvorením. Podľa koncovky -im, vyrozumieme, že sa jedná o plurál termínu ELOAH. Použitie singuláru je veľmi ojedinelé (5M 32.15, Ž 50.22), častejšie sa v Biblii stretávame s plurálom a to viac než 2 000 krát!

Termín EL je zas akousi archaickou formou označenia a tiež sa prekladá pojmom BOH. Tak bol pôvodne chápaný aj v Kanaáne. Je vyjadrením božej transcendentity. ELOHIM je Boh nadprirodzený, nedosiahnuteľný a zdanlivo vzdialený. Je to Boh patriarchov. Boh, ktorý sa dal poznať len Abrahamovi, ináč je skrytý a človeku nemanifestovaný priamo. Jediný spôsob jeho prejavu je jeho zjav v prírode a prírodných silách.

Množné číslo nemožno brať doslovne, a to ani nie ako plural majestaticus, lebo tento biblická hebrejčina nepozná. Či ho možno chápať ako možný pozostatok polyteizmu, je otázne, lebo v prípade izraelského národa, tak citlivého v ponímaní jedinečnosti Boha, sa to síce zdá nepravdepodobné, ale len na prvý pohľad. Izrael bol vystavený vplyvu okolitých polyteistických spoločností vo výraznej miere a má za sebou niekoľko období návratu k týmto praktikám, hlavne v tzv. období kráľov, ale podozrenia sú aj na mojžišovské obdobie. Pre nedostatok miesta sa tu tomu venovať nebudem.

Z kabalistického hľadiska je v mene ELOHIM skrytá pôvodná predstava božskej mnohosti síl, podobne ako to bolo v starovekom Egypte (A. Havlíčková).

ELOHIM je strážcom prírodných zákonov, tvorcom sveta. Transcendentnosť korunovaná imanenciou. Jedinečnosť si podáva ruky so spätosťou so všetkými tvormi a i keď si drží odstup od stvorenia, je všetkým svojim tvorom vždy nablízku (A.Havlíčková).

EL sa niekedy prekladá aj ako “najmocnejší”. Vtedy sa jeho pôvodná všeobecnosť mení na jedinečnosť konkrétneho božstva (A. Havlíčková).

Boh plodnosti – EL, bol pôvodne otcom bohov kanaánskeho panteónu. Od neho následne k tomu vznikli tématicky s ním späté tituly ako “kráľ”, “pastier”, “tvorca” a pod.  Že toto všetko malo vplyv na patriarchov je zrejmé z 1M 28.18; 46.1-3. I Malchisedek bol pravdepodobne Elov kňaz.

Od Ela odvodené meno ELOAH a od neho vzniknutý plurál ELOHIM znie síce rýdzo semitsky, no nedá sa etymologicky vysvetliť, rovnako ako iné, neskôr zjavené meno toho istého Boha, nazývané opisne Tetragrammaton – štvorpísmenný. Má rovnaký význam ako EL a v Biblii sa vyskytuje predovšetkým v poézii a v Jóbovi (5M 32.15, 17…). Jeho aramejským ekvivalentom je ´ELÁH.

Kočovníci usadení v Kanaáne uctievali “Boha svojho otca”(1M 32.10), resp. “Boha XX”, napr. “Boha Náchorovho” (1M 32.53).

Akým termínom bol v tej dobe označovaný pojem boh je nejasné. Každopádne, slovo ELOAH to nebolo. Možno, že existovali len osobné mená bohov, a preto Mojžiš žiada od zjavenia v horiacom kríku, meno, aby vedel povedať Hebrejcom, kto ho za nimi posiela.

Kmeňovo meno ELOAH nesúvisí na prvý pohľad so žiadnym hebrejským slovesom a preto je ťažké dopátrať sa jeho významu v pôvodnom zmysle. Ak však jeho vznik možno vysledovať ku kanaánskemu EL-ovi, pátrať by bolo namieste v pôvodnej kanaánčine. Nateraz sa uspokojme s tým, že súčasná hebrejčina pri preklade slovenského “boh” používa slovo “ELOHIM” a rozumie pod tým za každých okolností len jedného jediného izraelského Boha, i napriek tomu, že EL bol známy a uctievaný aj mimo Izrael, pretože, ak už bolo spomenuté, súhrnne označoval božstvo celej semitskej oblasti s centrom nad Feníciou a Kanaánom.

Možno v ňom pri dobrej vôli vidieť pôvodného, spoločného a jediného boha, kedysi prírodne i ľudsky čistého náboženstva, ktoré bolo z nejakých dôvodov postupne, snáď kvôli snahe skonkretizovať si vzdialené nadprirodzeno v osobnom miestnom božstve, vytláčané až vytlačené na tú dobu, človeku prijateľnejším polyteizmom. Možno ho nakoniec každý nazýval ináč a všetci spoločne verili v “čosi” pôvodné. Rovnako je ale tiež možné, že mohol byť  “len” jedným z ostatných vtedy uctievaných božstiev i napriek svojmu jedinečnému postaveniu, ktoré neprestalo byť prehliadané určitou ( rodovou) skupinou ľudí (A.Havlíčková). Z neho sa pravdepodobne vyvinula až druhotne singulárová forma ELOAH, od ktorej vznikol neskôr už spomínaný plurál ELOHIM.

Podľa chasidského učenia podloženého knihou Sefer ha-Zohar, Boh keď Tvoril, zobral po častiach z každého sveta, od najnižšieho až po najvyšší a potom z nich stvoril človeka. Týmto svetom Boh hovorí “my” (“…stvorme…”). Avšak toto učenie vzniklo až ako výsledok filozofických debát.

Podľa inej tradície sú anjeli dielčie manifestácie určitých Božích vlastností, alebo inak povedané, formy Božieho pôsobenia.

Teoreticky by sa mohlo povedať, že hovoril k nim, ako k svojim súčastiam, tvoriacim vyššie svety (A. Havlíčková). Keď bolo prorokované narodenie Šimšona Božím poslom, Anjelom Pána,  a Mánoach poznal v cudzincovi po spaľovanej a pokrmovej obeti, konečne jeho charakter a uvedomil si s kým sa vlastne po celú tú dobu so ženou rozrávali, riekol: “…isto zomrieme, lebo sme videli Boha…”, pretože si uvedomil, že stál pred Anjelom Pána, no vzápätí na to hovoril o videní samotného Boha (Sud 13.22).

© chanele

 

______________________________________________________

*mená sú uvádzané v slovenskom znení. Eliáš sa povie hebrejsky Elija apod.

 

LITERATÚRA:

  • Anna Havlíčková: Sefer haŠem (súkromný náklad, 2004)
  • J.J.von Allmen: Biblický slovník (Kalich 1987)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (Herman a synové, 1993)
  • A.Bennet: Poznámka ke Genesis (Horus 1990)
  • M. Bič: Ze světa Starého Zákona (1986)
  •    -“-    : Dějiny Palestiny od pravěku ke křesťanství(1948)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (Ergo, 1996)
  • D. Duka: Úvod do Písma sv., SZ (1992)
  • J. Eisenberg: Kabbala (1923)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (DonBosco 1994)
  • J. Musset: Odkrývanie sveta Biblie, SZ (Mladé letá 1992)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (Dobrá kniha 1991)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (Vyšehrad +995)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (Púdorys 1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (Effekt 1993)
  • Encyklopedie Bible (Gemini 1992)

LECH LECHÁ 2. – BITKA KRÁĽOV A MALCHISEDEK

Po Abrahamovom odchode z Egypta a presunutí sa cez Negev do Betelu, na miesto, kde Abraham pôvodne Hospodinovi postavil oltár a vzýval Jeho Meno, došlo k rozdeleniu Abrahama a Lóta a ich rodín a služobníkov. Biblia uvádza, že to bolo preto, lebo ich majetky boli tak veľké, že nemohli bývať spolu (1M 13.6).

Abraham dal Lótovi na výber a ten si vybral okolie rieky Jordán, ktoré sa podobalo rajskej záhrade, lebo to bolo ešte pred zničením hriešnych miest Sodomy a Gomory. Abraham sa teda usadil v kanaánskej krajine. A vtedy riekol k nemu Boh:”… pretože celú krajinu, ktorú vidíš dám tebe a tvojmu potomstvu naveky”(1M 13.15) a “…tvojho potomstva bude ako prachu zeme…prejdi krajinu po jej dĺžke i po jej šírke, lebo tebe ju dám.” A utáboril sa Abrahám pri Dube Mamreho.

Údolie Jordánu KIKAR HA-JARDEN má tvar oválu, preto KIKAR (“okruh”). Je to oblasť, ktorá je dnes zaplavená a vrch, z ktorého sa Lót díval do údolia je pravdepodobne pahorok ležiaci na JV od obce BEITIN (asi 17 km S od Jeruzalema). Podľa rabínskych komentárov k Chumašu, Lót uprednostnil majetok pred čestnosťou, dúfajúc, že a nepošpiní hriechom Sodomy a Gomory. Midraš Raši vysvetľuje na margo textu, že keď Lót “odišiel z východu a oddelil sa od Abraháma (1M 13.11), išlo aj o duchovné oddelenie sa od Boha. Slovo MIKEDEM totiž možno preložiť aj ako “z východu”, tak aj “odpradávna”. Tým sa podľa rabínov myslí , že sa oddelil aj od prvopočiatku a teda od boha.

Prisľúbenie potomstva ako prachu zeme vysvetľuje Midraš tak, že ako prach prežije tých, čo po ňom šliapu, tak aj Izrael prežije tých, čo ho budú prenasledovať.

Následne po prisľúbení je Abrahámovi kázané celú prisľúbenú krajinu prejsť po jej dĺžke i šírke, čo podľa Rašiho je znak toho, že ju prijíma, podobne ako chetitský vládca symbolicky prechádzal krajinou počas zimného sviatku, či faraón nastúpivší na trón obchádzal ochranný múr alebo ako ugaritský Baal prechádzal mestá, čím potvrdzoval svoju nadvládu nad bohmi i ľuďmi.

I usadil sa Abrahám pri Dube Mamreho a postavil oltár (1M 13.18).

Postavenie oltára znamenalo v staroveku ukončenie jednej etapy putovania.

Mamre bolo identifikované ako RAMET EL-CHALÍL severne od Hebronu. Počas vykopávok tu bol nájdený priestor, na ktorom stál zachovaný strom, studňa a oltár.

Sidra pokračuje ďalej rozprávaním bitky medzi štyrmi kráľmi východu (elamský kráľ Kedorlaomer, gojimský Tidál, šinársky Amrafel, ellasarský Arioch) a piatimi kráľmi západu (sodomský Ber, gomorský Birš, kráľ Admy Šináv, cerojimský kráľ Šeméner a kráľ Cóaru), ktorí sa stretli v údolí SIDDIM (1M 14.3), ktoré je dnes pravdepodobne zaliate plytkou vodou južného cípu Mŕtveho mora, vtedy nazývaného príznačne Soľné more.

Nájsť spomínaných kráľov ako konkrétne historické postavy a začleniť tak príbeh do kontextu dejín, nie je ľahké.

Meno kráľa Amrafela sa nenachádza v žiadnom zo známych kráľovských archívov. Rabíni ho stotožňujú s Nimrodom (TB, Ervim 53a). Arioch mohol byť churritského pôvodu, lebo mesto Ellasar mohlo byť Tellasar – Larsa v Babylónii. Al Ašúr – Ašúr v Asýrii, či Illansara pri Karkemiši.

Churritskou kultúrou bola Abrahámova rodina dosť ovplyvnená. Praotcovia bežne používali v živote churritské zvyky (neplodná manželka dávala svojmu manželovi svoju slúžku a od nej potom prijala potomstvo; manželstvo medzi súrodencami; vymenovanie manželky za svoju sestru, ak ňou nebola, kvôli väčšej vážnosti…).

Meno Kedorlaomer možno snáď odvodiť od akkadského KEDURRU “najstarší syn” a mena božstva Laganar. Midraš ale vysvetľuje, že Kedorlaomer bol Elam, Šémov syn. Jeho hájemstvo Elam by mohlo byť kráľovstvo v JZ Iráne.

Tidal by zas mohlo byť chetitské meno Tudchaliaš a prívlastok gojimský, by vzhľadom na to, že tento panovník stál na čele viacerých národov (gojim= hebrej. národy).

Mesto Coar by mohlo zas ležať na úpätí Moábskych vrchov v Jordánsku.

Mená kráľov Ber a Birš vysvetľuje Midraš odvodením od slova Raa = zlo, čo zdôrazňuje hriešnosť oboch miest.

Po vojenskom ťažení Abrahama proti piatim kanaánskym kráľom, aby oslobodil zajatého Lóta (midraš uvádza, že ho zajali preto, lebo dúfali, že ho bohatý Abraham vykúpi) je niekedy označované ani nie tak snahou o potrestanie zla,  ale skôr snahou o získanie moci nad územím a postavenie medzi jednotlivými kmeňmi.

Zvesť o tom, že je Lót väznený v zajatí, priniesol Abrahamovi zbeh, ktorý mal byť podľa midraša kráľ Óg, ktorý ušiel z bitky Refaimovcov, v nádeji, že Abraham pri tomto čine umrie a on si bude môcť zobrať za manželku jeho manželku, známu svojou krásou. Boh mu dal za túto zvesť dlhý život, ale potrestal ho za úmysel tak, že padol do rúk Abrahamovým potomkom.

Tak oslobodil Abraham Lóta.

Zobral so sebou 318 svojich nasledovníkov  a s ich pomocou zvíťazil a porazil Kedorlaomera a jeho spriatelených kráľov – spolubojovníkov.

Babylonský Talmud (Nedarim 32a) vysvetľuje, že títo “nasledovnící” bolí tí, ktorých Abraham naučil slúžiť Bohu a za to, že uviedol učencov do boja, bol potrestaný tým, že jeho potomstvo muselo slúžiť v Egypte. Iný talmudický výklad uvádza, že číslovka 318 je číselnou hodnotou mena Eleazára – Abrahámovho verného sluhu, ktorý vydal za 318 bojovníkov a v skutočnosti to bol on sám, čo šiel s Abrahamom do boja.

Po tomto úspešnom boji privítal Abraháma v kráľovskom údolí Save (nachádzalo sa západne od Jeruzalema), salemský kráľ Malchisedek, kňaž Najvyššieho. Doniesol mu chlieb a víno a desiatok. Bolo zvykom, že víťaz býval miestnymi obdarovávaný.

Práve touto bitkou sa Abraham vraj pripravil o potomstvo. Tým, že spôsobil smrť nevinným (Elie Munk: La Voix de la Thora, La Genése). Podľa Rambana bol Malchisedek Noemov syn Šem a Salem mesto Jeruzalem.

Pod Salemom rozumie tradícia Jeruzalem odvolávajúc sa na 76 Žalm. Názov mesta znel v tej dobe Urušalim. V preklade, rovnako ako aj dnes, i napriek súčasnej podobe Jerušalajim – Mesto Mieru (Ž 16.3 …v Šaleme bol jeho stánok…).

Hebrejčina nepozná veľké začiatočné písmeno, takže slovné spojenie “melech šalem” kráľ Šalemu, by sa odhliadnúc od nutnej genitívnej formy, ktorá tu je vzhľadom na slovo melech (kráľ) ako segolaty v statuse constructe singuláru nemeniacej svoj tvar a jeho vokalizáciu pre genitív typickú, necharakteristická, mohlo prekladať aj ako  “kráľ pokoja”, “pokojný kráľ”, “kráľ žijúci v mieri”, taký, čo “nevyhľadáva vojnové strety”. Túto verziu uprednostňuje aj Filón Alexandrijský. Zato vo fragmentoch kumránskych  rukopisov, je Salem stotožňovaný s Jeruzalemom. Podobne tak Jozefus Flavius tvrdí, že Solyma (Salem) je základom názvu Hierosolyma – tj. Jeruzalem. Naviac, územie Jeruzalema je známe ako pôvodné osídlenie Jebúsejcov (Sd 19.10-12, 2 S 5.6-9), ktorí uctievali “Boha Najvyššieho” (1M 14.19), zrejeme totožného s Bohom Malchisedekovým.

Samo meno Malchisedek je kananánske a tak niet divu, keď aj boha s menom El Eljon stotožneného s Abrahámovým Jediným Bohom, budeme hľadať v kanaánskom prostredí. Samotný termín El Eljon (narozdiel od ELa) však nájdeme len v hebrejčine, božstvo tohto mena v kanaánskom panteóne neexistuje. Od ELa – otca bohov, kanaánskeho boha plodnosti, boli neskôr odvodené termíny ako “pastier” (Roe), kráľ (Melech) a pod.

Nachádzame tu tiež boha kočovných národov tohto územia pod názvom El-Roi (1M 16.13) – boh vidiaci, totožného pravdepodobne s Elom. Niektorí autori zastávajú teóriu o lokálnom božstve z južnej oblasti susediacej s Egyptom (1M 16.14).

Možno, že sa skutočne jednalo o miestne božstvo a prídomok El slúžil už vtedy na označenie termínu “boh”.

Rovnakou možnosťou je aj mnohorakosť jedného boha – Ela, z čoho možno vyvodiť neskoršie pomenovanie Elohim (plurál od Eloah)= Boh a   jeho ďalšie, okolnosťami determinované ekvivalenty (El Šadaj, El Chaj…).

El Eljon  sa teda dostal do judaizmu cez Malchisedeka. Ramban to vysvetľuje tak, že na rozdiel od kňazov ostatných národov, ktorí slúžili anjelom, Malchisedek slúžil Pánovi. Neodovzdal svoje kňazstvo svojim potomkom, ale bolo mu odňaté a prenesené na Abrahama (TB, Nedarim 32a). Malchisedek je v značnom množstve spomínané aj v kanaánskych rukopisoch, kde je vnímaný ako eschatologická postava, zohrávajúca dôležitú úlohu v uskutočnení pripravovaného Božieho súdu v boji proti silám zla.

Ak by sme chceli vysvetliť Malchisedekovo meno, podobne ako názov mesta Jeruzalem, dostaneme dve slová: Malchi a cedek. Malchi sa prekladá ako “môj kráľ” a cedek ako “spravodlivý”. Avšak, predpokladá sa, že hebrejské cadik je len náhradou pôvodnej etiológie, ktorá v 1.stor. n.l. už nebola známa. Filón Alexandrijský sa ale prikláňa k tomu, že Cedek, ktorého on nazýva Sydyk, je fénický boh a meno Malchisedek by znamenlao: Cedek je môj kráľ (a teda pán).

Abraham sa však úplne o potomstvo nepripravil. Talmud vysvetľuje, že dieťa nemá mať Abram, ale Abrahama a nie Sáraj ale Sára. Midraš vysvetľuje, že získanie nového mena, ktoré obaja dostali od Boha, zmenilo ich osud. Talmud to upresňuje tým, že osud Izraela nepodlieha planétam (babylonský kult uctievania hviezd – astrológia, sa dostal aj medzi Hebrejov a vžitý bol pod názvom AKUM – skratka slov AVODA KOCHAVIM U MAZALOT – tj. služba (uctievanie) hviezdam a planétam. Neskôr sa týmto termínom začali označovať pohania.)

Podľa judaizmu osud zapísaný vo hviezdach nemá konečnú platnosť. Je to len jedna z možností (TB, Šabat) a ľudský osud je ovládaný pokáním, modlitbou a dobročinnosťou. Priaznivec východných filozofií by povedal,  že karmou a jej zmenou.

A tak sa Abrahám a Sára dočkali predsa len syna a podľa tradície práve od Malchisedeka prevzal praotec Abraham skryté (sod) učenie (židovská mystika) o Bohu a po všetky stáročia odovzdávané ústnou formou z generácie na generáciu.

© chanele

SÚVISIACE ČLÁNKY:

LECH-LECHÁ 1. – POVOLANIE ABRAHÁMA

Abrahám, prvý konvertita (dodnes nesú všetci po konverzii jeho meno – “ben Avraham”) na judaizmus.Kvázi prvý Žid v dejinách. Celá jeho rodina boli konvertiti – hebrej. GERIM.  O jeho pôvode som písala už v článku ABRAHÁMOV PôVOD. V skratke len zhrniem, že jeho predkovia boli Amorejci. Semitský národ, žijúci na území Mezopotámie, ktorého elita sa dostala až do kráľovskej línie. Samotná Biblia naznačuje, že Abrahám mohol byť príbuzensky spriaznení aj s kráľovskou rodinou vládnúcou v Chaldeji (hebrej. názov pre babylonskú ríšu – nástupkyňu akkadskej, ktorá vystriedala pôvodnú sumerskú.

Biblia nazýva Abrahama termínom NASI, ktorý sa bežne prekladá ako KNIEŽA. Pripočítava mu veľké bohatstvo – stáda, zlato, striebro.

Chaldejský UR (pôvodne sumerský Uruk), mesto odkiaľ pochádzal Abrahám, mesto mesačného boha Sína, identifikovali archeológovia s mestom Uru – súčasným Tell al-Muqajjarom v Iraku.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Abrahám mal dvoch bratov – Náchora a Hárána. Rabíni učia, že po Háránovej smrti si, vtedy ešte   Abram a Náchor vzali za manželky jeho dcéry – Milku a Jisku. Hárán mal ešte syna Lóta, o ktorom si povieme neskôr. Jisku stotožňujú rabíni so Sárou. Podľa Rašiho (komentátor Talmudu) mala meno Jiska do svadby, po svadbe prebrala meno Saraj, ktoré bolo neskôr (podobne ako Abramovo meno) zmenené na Sára – kňažná – adekvátne svojmu získanému postaveniu. Židovská tradícia učí, že žena má v živote dva poslania – pred svadbou a po nej.

Abram bol povolaný Bohom odísť z Uru do Cháránu, ktorý vtedy ležal na území dnešného južného Turecka. Meno má odvodené pravdepodobne od slova  cesta – haranu. Prvé písomné zmienky o Cháráne pochádzajú z 24. stor. p.n.l. zo sýrskeho mesta Ebla – dnes pahorok Tell Mardich.  V Eble bol nájdený kráľovský klínopisný archív s tabuľkami písanými starovekou eblajčinou, ktorá je dnes považovaná za predchodkyňu SZ hebrejčiny. Texty z tabuliek spomínajú mená Abram, Mikael, Israel a dokonca názov mesta Sodoma.

Chárán bolo významné obchodné centrum.

Kedy presne žil Abrahám sa nevie. Predpokladá sa rozmedzie 20. a 18. stor.p.n.l. avšak sama Biblia je v tomto smere protirečivá. Spomína mesto Ur, ktorého názov sa bežne používal v prvej polovici 1. tisícročia p.n.l., ale súbežne aj termín “zem Filištíncov”, pričom migrácia tohto národa z Egejskej oblasti do Kanaánu prebehla na konci 2. tisícročia p.n.l.! Je možné, že táto nezrovnalosť vznikla pôvodne ako snaha lepšie sprístupniť pre čitateľov dané informácie o lokácii, podobne ako by sme my dnes hovorili o Bratislave v kontexte historických udalostí, kedy sa táto menovala Pressburg.

Biblia uvádza, že z Uru vyviedol Abrama a Lóta  (a aj Sáru a Lóta)Terach (1M 11.31), usadiac sa v Cháráne, pravdepodobne mieste, kde sa ich  etnicky príbuzní v hojnom počte už nachádzali (viď, vyššie o klínopisnom archíve). Terach umrel v Cháráne a Abram sa až potom  vydal cez Kanaán. Rabíni vysvetľujú  toto poradie tak, že s prihliadnutím na Terachov vek (zomrel keď mu bolo 205 rokov) by Abramovi bolo ťažko odísť od starnúceho otca a preto ho Boh povolal až po otcovej smrti.

Historici dokumentujú odchod z Uru z politických dôvodov tej doby a miesta.  Definitívne povolanie dostal Abram až v Cháráne, hoci citácia je významovo dosť nejasná, lebo je reč o “…vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, i z domu svojho otca…”, čím nie je jasné, či je reč o Cháráne (ako by bolo jasné z kontextu), alebo (a to je pravdepodobnejšie) o chaldejskom Ure.

Po vyjdení z Cháránu sa usadili v Sícheme, pri dube Moreho, v kraji Kanaáncov. Tam postavil Abram oltár Hospodinu, potom sa pobral východne od Bételu, medzi Bétel a Aj, kde (opäť?) postavil oltár a vzýval meno Hospodinovo, potom odišiel do Negevu.

Duby dosahovali v Palestíne výšku 25 metrov  a dožívali sa bežne 300-500 rokov, čo mohlo v ľuďoch vzbudzovať pocit  posvätnosti. Dubové háje tak mali v Kanaáne veľký kultový význam. Názov Dub Moreho (elon more) – učiteľov dub, navodzuje myšlienku, že sa jednalo o miesto s vyučujúcim či poučujúcim charakterom, kde sa pravdepodobne sprostredkúvalo učenie božstva. V Knihe Sudcov (9.37) je nazývaný “vešteckým stromom”. A práve pri Moreho dube dostal Abram Božie prisľúbenie kanaánskeho územia.

Postavenie oltára je tiež skutočnosť, ktorú nemožno presne vymedziť. Mohlo ísť o obetovanie (podobne ako to urobil Noe) ale mohlo ísť aj o len (!) pamätné vztýčenie kameňa – menhiru, na území Kanaánu bežné.

Vzývať meno Hospodinovo znamenalo v kontexte “uctievanie”, prenesene by sme mohli povedať “prijatie za Boha”. V Kanaáne bol bežne uctievaný EL ako najvyššie kanaánske božstvo. Tento termín sa tiež zachoval na označenie izraelského Boha, predovšetkým v kabale, ale aj ako súčasť Božích dvojslovných biblických pomenovaní – El Roi, El Šadaj a pod.

Termín NEGEV označuje v dnešnej dobe Negevskú púšť (“vysušená zem”), v hebrejčine ide ale zároveň o označenie “juhu” ako svetovej strany. Cez Negev vedie cesta na Sinajský polostrov a potom do Egypta, kam a bežne v čase hladomoru a neúrody v Kanaáne chodievalo.

Pri čítaní príbehu Abrama a Sáraj , ktorý ju v Egypte vydával za svoju sestru, sa nám nechtiac vynorí v mysli otázka o vypočítavosti alebo ješitnosti či zbabelosti.  Pravda ale môže byť aj trošku iná a to i napriek tomu, že Biblia priznáva, že Abrahám konal vo svojom vlastnom záujme.

V Hornej Mezopotámii totiž u Churritskej šľachty bolo zvykom, že manžel svoju manželku adoptoval za sestru, čím jej zabezpečil oveľa väčšiu úctu, než akú by bola mala len ako manželka. je možné, že Abram tento zvyk prebral. Egypťania o zvyku vedieť nemuseli a mohli sa tak dať ľahko pomýliť.

© chanele

Súvisiace články

Bileam a Balak

BILEÁM A BÁLÁK

Je veľmi pravdepodobné, že Moábčania uctievali rovnako Hospodina ako Izraeliti. Vypovedá o tom kniha Numeri (4M), kap. 22, kde Bálák ben Cipor, moábsky kráľ požiada Bileáma, aby zlorečil blížiacemu sa izraelskému národu, výduvšiemu z egptského zajatia. K Bálákovi totiž prišla zvesť, ktorá určitým spôsobom svedčila o presile izraelského národa a on z obavy pred ním  sa uchýlil k spomínanej vyjednávacej aktivite. Je málo pravdepodobné, že Bálák vedel,  že za Izraelovým požehnaním je Boh v ktorého s najväčšou pravdepodobnosťou veril aj on,  i keď  nie ako v jediného, ale uctieval ho ako jedného z miestnych božstiev a samotný Bileám  v neho veril tiež. Nakoľko požiadal  o zlorečenie Bileáma, dôveroval jeho Bohu a týmto bohom bol práve Hospodin.

22. kapitola očividne vypovedá o tom, že Bileámov boh bol práve Hospodin. Bileám ho nazýva svojim bohom a argumentuje vôľou nečiniť nič proti Jeho slovu. Nakoľko Bálák prejavil spomínanú dôveru, Hospodina minimálne akceptoval.

Ako je možné, že Moábčania verili v toho istého Boha ako Izrael?

Moáb sa nachádzal v miestach, kde semitské kultúry voľne presahovali jedna druhú. Podľa 1M 19.37-38 boli Moábčania pokrvne spríbuznení s Izraelom, lebo pochádzali od Abrahámovho synovca Lóta. Moábčina je zároveň semitská reč veľmi príbuzná starovekej hebrejčine, o čom svedčí stéla mábskeho kráľa Méša objavená roku 1868 n.l. v lokalite Dibon (dnešné Jordánsko) – mimochodom artefakt dokazujúci existenciu starovekého Izraela; stéla je uložená v parížskom Louvre a jej kópia v Britskom múzeu.

Boh, v ktorého začal veriť Abrahám pred rokmi, bol pravdepodobne starý kanaánsky boh El, vieru v ktorého si odniesli Izraeliti do Egypta a tá bola ďalej ovplyvnená egyptskou kultúrou (obriezka, pochovávanie do kamenných jaskýň) a na Sinaji získal boh svoje konkrétne meno, pod ktorým bol ďalej vzývaný.

Viera v Ela však odchodom Izraela do Egypta na kanánskom území nezanikla. Časom vyperzonifikoval do ďalších “osôb”. Verili v neho ďalší osídlenci neizraelského, no tiež semitského pôvodu. Medzi nimi aj Moábčania, aj keď ich hlavným božstvom bol Kemoš spomenutý v 4M 21.29; 2 Kr 23.13; Jer 48.46 apod. Napriek tomu sa Moábčania obrátili na boha, v ktorého veril Izrael a žiadali od neho zlorečenie, pričom on ešte predtým Izraelu požehnal. No a preto bolo nakoniec Moábu zlorečené.

Z kap. 22 v. 41 je zrejmé, že na území Moábu, hlavne na jeho okrajovej časti na hranici potoka Arnón, ktorý sa nachádza zároveň na konci moábskeho územia, boli umiestnené zároveň výšiny boha Baala a samotný Bálák mu obetoval. Toto územie teda bolo naďalej polyteistické.

Zároveň je tu vyjadrená obava Báláka, či by bol schopný, náležite uctiť Bileáma. Je teda zjavné, že si Bálák Bileáma veľmi ctil. Buď mal Bileám určitých predkov výsostného postavenia, ktorí ho dávali aspoň na roveň Báláka, ak nie aj vyššie, alebo si ho ctil kvôli jeho schopnosti rozprávať sa s božstvom. To druhé je pravdepodobnejšie. Kňazi boli v tej dobe vo veľkej úcte.

Zároveň obetoval Bálák spolu s Bileámom (23.3) Hospodinovi.

Bileám pochádzal z východu z vrchov od Arama. Keď Bileám Izraelu nezlorečil ale mu žehnal, Bálák ho vyzval aby prešiel na pole Cofim oproti vrchu Pizga, kde opäť obetovali Hospodinovi. Keď sa ani tam nestalo po vôli Báláka, prešli obaja na temeno vrchu Peor, ktorý hľadí na šírinu púšte (23.28), i opäť postavili sedem oltárov a opäť obetovali na každom z nich Hospodinu.

Bileám nazýva sám seba mužom, ktorý má otvorené oko, ktorý čuje reči silného boha, a ktorý vídava videnia všemohúceho, ktorý, keď aj upadne do spánku, má odkryté oči duše…(4M 24.4).

-chanele-