KRÁĽ A CISÁR

NACHMANOVE KÓANY – KRÁĽ A CISÁR

Bol raz jeden cisár a jeden kráľ. Obaja boli bezdetní a blúdili svetom, aby našli radu, ako splodiť deti. Raz sa obaja stretli v jednom hostinci. Hneď navzájom o sebe obaja vytušili, že sú urodzeného pôvodu a tak sa jeden druhému prihovorili. Prišli na to, že obaja hľadajú to isté a tak si sľúbili, že aksvoj problém vyriešia a jednému sa narodí chlapček a druhému dievčatko, umožnia obom deťom, aby sa zosobášili.

Tak sa aj stalo. Po ich návrate domov, sa jednému narodil chlapec a druhému dievča. Na dohovor však zabudli.

Obe deti boli vyslané na štúdiá. Nevedeli o tom, že sa ich otcovia poznajú, nepoznali ani ich vzájomnú dohodu. Zaľúbili sa, zasnúbili sa.  Po štúdiách sa obaja vrátili domov. Každý do svojho domova.

Obaja mladí po sebe ale veľmi smútili. Cisárova dcéra kvôli tomu odmietala všetkých potencionálnych ženíchov a kráľov syn, bol na tom psychicky stále horšie a horšie. Záhadu mladého kráľoviča odhalil až jeho komorník, ktorý bol s ním na štúdiách. Kráľ si spomenul na dohovorený sľub a poslal k cisárovi posla so správou, aby chystal svadbu. Cisár však už o jeho syna záujem nemal, ale zo slušnosti ho pozval, že si preverí jeho schopnosti vládnuť. Syn teda vycestoval. Cisár však nebol naklonený ich láske a všemožne usiloval o to, aby sa nezobrali. Mladí ľudia však boli odhodlaní vytrvať. Ušli na veľkej lodi do neznámej krajiny. Tam, keď oddychovali na brehu, princezná si zložila snubný prsteň, dala ho kráľovičovi a zaspala. Ten ho položil vedľa nej. Keď sa zobudila, odišli a prsteň zabudli na zemi. Keď si spomenuli, čo sa stalo, vydali sa ho hľadať, ale ani jeden z nich ho nenašiel, lebo si nepamätali miesto, kde sedeli. Nakoniec sa stratili aj jeden druhému.

Kráľovič došiel do nejakého kraja a nakoľko sa nevyučil žiadnemu remeslu, zamestnal sa ako sluha.

Cisárova dcéra sa nakoniec vrátila na pobrežie a tam ostala žiť. Živila sa ovocím stromov a dúfala, že sa raz všetko na dobré obráti.

Jedného dňa priplávala k pobrežiu loď syna bohatého kupca. Ten sa chcel cisárovou dcérou oženiť, ona ale súhlasila len pod podmienkou, že sa jej až do svadby nedotkne. Súhlasil. Keď sa priblížili k mestu, kde býval bohatý kupec, nahovorila ho, aby šiel dopredu otcovi ohlásiť, že si vezie nevestu a predtým dal ešte napiť svojim námorníkom z veľmi kvalitného vína, aby videli ako si svoju nastávajúcu cení. Urobil tak. Námorníci, ale popili toho vína veľa  a opití ostali ležať na zemi v prístave. Cisárova dcéra nelenila, odviazala loď a odplávala. Keď sa vrátil syn bohatého kupca a j s otcom do prístavu, loď bola preč a nikto z námorníkov, keď vytriezvel, nevedel vysvetliť kam sa podela.

Loď aj s cisárovou  dcérou zatiaľ plávala po mori až doplávala do krajiny, v ktorej žil kráľ, ktorý sa neoženil, lebo ho jeho vytúžená nechcela.

Keď uvidel cisárovu dcéru, rozhodol sa oženiť s ňou. Tá súhlasila len pod podmienkou, že a jej až do svadby ani nedotkne. Zároveň si vyžiadala jedenásť šľachtických dcér, ktoré by jej robili spoločnosť. Dostala, čo chcela. Pri jednej slávnosti v prístave opila všetkých účastníkov a potom aj so svojimi spoločníčkami vytiahla kotvu na svojej lodi a ušla. Kráľ nevedel, že jeho nastávajúca je na lodi a to ona s ňou odišla, myslel si, že ju niekto ukradol. Dal príkaz oznámiť jej opatrne, že jej niekto ukradol loď. Jeho služobníci ju však márne hľadali. Márne hľadali aj rodiny jej jedenásť šľachtických spoločníčok. Tie sa zatiaľ plavili po mori až priplávali k ostrovu, kde boli dvanásti  piráti, ktorí ich chceli zabiť. Cisárova dcéra ich však oklamala, že sú tiež pirátky a že sa chcú za nich vydať. Pirátom sa to zdalo ako dobrý nápad a súhlasili. Cisárova dcéra im ponúkla z veľmi vzácneho vína, tí popili a pospali. Potom poslala svoje spoločníčky, aby šli a podrezali im hlavy. Potom sa obohatili o pirátske zlato a drahé kamene, ušili si mužské oblečenie a vyplávali.

Cestou stretli loď s nejakým kráľovým synom a cisárova dcéra za pomoci zrkadielka, ho zhodila zo stožiara do mora. Posádka sa veľmi vyľakala a išla po pomoc k lodi s cisárovou dcérou. Tá ho kázala vytiahnuť z vody, prezrela mu hlavu, povedala, že má spálený mozog a že zomrel. Posádka sa ešte viac preľakla, že čo povedia doma kráľovi a navrhli jej, aby šla s nimi, že bude u nich doma lekárom a bude veľmi uznávaná. Tá odmietla, ale obe lode plávali vedľa seba do mesta. Muži z posádky sa dohodli, že keď dorazia domov, starého kráľa zabijú a kráľovnú vydajú za lekára, lebo si mysleli, že cisárova dcéra je muž, nakoľko mala na sebe mužské šaty. Keď však prišli domov, starý kráľ už nežil. Poddaní sa pýtali, kde je jeho syn, a posádka vysvetlila čo sa stalo a že si doviedli zo sebou nového kráľa a mysleli tým cisárovu dcéru.

A všetci sa radovali, že majú nového kráľa, ktorí sa ožení s ich kráľovnou. Cisárova dcéra, ktorá bola teraz ich kráľom, dala vyhlásiť po celom svete, aby každý prišiel na jej svadbu. Zároveň dala ku každej studni v meste umiestniť jej portrét a keď  by prišiel k studni niekto, kto by sa na portrét zadíval s údivom a ľútosťou, majú ho hodiť do vezenia. Prišiel aj jej pôvodný snúbenec, aj syn kupca a aj kráľ od ktorého ušla s jedenástimi šľachtickými spoločníčkami. Všetci traja smútili a boli hodení do vezenia.

Na svadbe ich prikázala priviesť k sebe. Nepoznali ju, lebo bola oblečená ako muž. Tomu, ktorého zvrhli z trónu, lebo nevedel vysvetliť, kde zmizlo jedenásť šľachtičien, tieto šľachtičné vrátila a poslala ho domov. Kupcovmu synovi vrátila loď plnú tovaru, lebo ho otec vyhnal, za to že loď stratil. A kráľovskému synovi, s ktorým bola zasnúbená, povedala: A my pôjdeme domov. A šli.


VÝKLAD:

Zasľúbená svadba medzi ešte nenarodenými potomkami kráľa a cisára, je spodobnením posvätného zväzku nebeského Otca (Aba) a nebeskej Matky (Ima) – spojenie Chochmy a Biny, ktoré podľa Zoharu povedali: Učiňme človeka (Tikunej Zohar 56, 90b).

Pod dcérou treba vnímať Šechinu, Malchut a Ústnu Tóru. Naopak pod synom zas Zeir Anpin, archetypálnu podobu človeka (Adam Kadmon) a koreň (šoreš) duší Izraela.

Zmarený sobáš, prinášajúci zasľúbenie Tóry, vyjadruje nesúhlas niektorých anjelov, stvoriť človeka (Berešit Rabba 85).

Nápadníci princeznej sú národy, ktorým bola Tóra pôvodne ponúknutá (Zohar I, 24a), ale tá už bola zasľúbená Izraelu.

Komorník, ktorý o zasnúbení vedel, je Metatron (Zohar I, 126a), ale aj učiteľ Tóry (TB, Avoda Zara 3b).

Cisár preto svadbu pre svoju dcéru už nechce, lebo vie, že človek bude hrešiť a preto si Tóru nezaslúži.

Plavenie sa po mori dáva more do pozície miesta zla ale aj Božieho milosrdenstva. Loď je ľudské telo nesúce sa týmto svetom.

Zlo je zosobnené do štyroch klipot:

  1. klipa = kupcov syn = trest za nedodržanie Tóry = babylonské zajatie (Zohar II, 203a)
  2. klipa = kráľ s palácom pri mori = perzská ríša (obdobie príbehu kráľovnej Ester a sviatku Purim)
  3. klipa = piráti = boj Izraela a Edomu (Ezau/Jákob )rímska nadvláda.
  4. klipa = klipat noga a tá môže byť ako zlá, tak aj dobrá, podľa toho či sa prikloní k ohňu alebo k ligotu vzácneho kovu na Ezechielovom voze (Ec Chajjim, klipat noga 4) = grécka ríša, ktorá vďaka múdrosti je k Tóre najbližšie (Zohar Chadaš 38b)

Víťazom nad klipot sa dosiahne v príbehu za pomoci vína – podľa TB, Peschim 109a – “niet radosti bez vína”.

Zlo plodí smútok a ten chasidizmus považuje za jeden z najväčších hriechov aké len môžu byť. A smútok (zlo) môže premôcť len víno  (radosť z Ústnej Tóry). Tóra má podľa tradície totiž 70 tvárí (TB, Eruvin 65a) a 70 zodpovedá číselnému významu slova JAJIN – víno.

Kabalisti spájajú klipat noga so stromom Poznania dobra a zla (Ec Chajjim, klipat noga 3), preto nadobúda ako dobrú, tak aj zlú podobu.

Túžba vydať kráľovnú za lekára = túžba po Tóre

Slávnosť svadby = prijatie Tóry a duchovná očista

Keď Šechina nájde svojho ženícha, opúšťajú títo klipat noga a odchádzajú do večnej harmónie Božieho Kráľovstva.

 

-chanele-

Reklamy

POKORNÝ KRÁĽ

NACHMANOVE KÓANY – POKORNÝ KRÁĽ

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal múdreho radcu. Raz sa dozvedel o kráľovi, ktorý si hovorí “udatný bojovník a muž pravdivý a pokorný”. To, že bol udatný bojovník, to o ňom vedel, ale či sú opodstatnené aj ďalšie prívlastky, to sa chcel dozvedieť a tak vyslal svojho radcu, aby mu doniesol jeho portrét. Kráľ mal totiž portréty všetkých kráľov, len tohoto nie, pretože sa stránil všetkých a sedával za závesom. I vydal sa mudrc do tej krajiny a rozhodol sa, že ju spozná za pomoci žartov, ktoré ňou kolujú, lebo len tak je možné druhého spoznať pravdivo. Počúvajúc žarty jej obyvateľov, prišiel na to, že je to krajina plná neprávostí, lebo ľudia si v nej robili žarty z toho a onoho, ako bol podvedený a oklamaný, dokonca tak žartovali aj sudcovia na najvyššom súde a prijímali popri tom úplatky. Mudrc sa teda vybral priamo ku kráľovi, aby mu rozpovedal, čo sa v krajine deje a či vie ako je celá zem plná klamstva a úplatkov a podvodov. Kráľ ho počúval spoza závesu a čudoval sa, ako je o všetkom v jeho krajine dobre informovaný.

Najskôr si mudrc myslel, že aj kráľ je podobného zmýšľania ako ostatní, ale nakoniec zmenil reč v prospech panovníka, mysliac si, že to sa asi preto schováva za záves, bokom od všetkej neprávosti, aby ju nevidel a začal ho veľmi chváliť. Kráľ tej krajiny bol naozaj veľmi pokorným človekom a čím ho mudrc viac chválil, tým sa stával ešte pokornejším a zatúžil spoznať človeka, ktorý takto jeho krajinu ľahko odhalil. Odhrnul teda záves, a vtedy mudrc uvidel jeho tvár a jeho portrét odniesol svojmu pánovi.

“Pozri a porozumej, kam až tieto veci siahajú,” hovorí rabi Nachman “blažený ten, kto dôjde k poznaniu a pochopí čo len málo z tajomstva týchto príbehov…”


VÝKLAD:

Pokorný kráľ, svojou oddelenosťou od skazeného sveta zastupuje transcendentného Boha, oddeleného od svojho stvorenstva a ktorého nemožno spoznať a ani ho nikdy nikto nevidel. Božia transcendencia (nadprirodzenosť) zahŕňa v sebe absolútnu Ničotu (pozri článok: Ševirat kelim a narušenie symetrie ), čo je najvyššou rovinou tohoto stavu v ľudskom poznávaní. AJIN, ako absolútne NIČ sa tu stotožňuje s absolútnym všetkým a vzniká EJN SOF. Človek nemôže Boha vidieť v jeho veľkosti (gedula) a plnosti jeho bytia, ale len v negatívnom vymedzení, ako Ničotu, tj. Jednotu zahrnutú v mnohosti prírody a sveta.

Jeho pokora súvisí so sefirou  Chesed (Gedula) z ľavého stĺpu sefirotického stromu a jeho ďalšia vlastnosť bojovníka, zas so sefirou Gevura z pravého stĺpu. Talmud dáva veľkosť (gedula) aj pokoru do úzkeho súvisu, keď hovorí: “kde najdeš veľkosť , tam nájdeš aj pokoru (TB, Megila 31a). Stredný stĺp štruktúry sefirot, zosobňuje pravdu.

Kráľ, čo chcel spoznať pokorného kráľa je zastupovaný sefirou Malchut, ktorá zosobňuje hmotný svet. 

Mudrc vyslaný za neznámym kráľom je cadik, ktorý chce poznať nepoznateľného Boha a chce ho primäť k tomu aby odhalil svoju tvár a dal sa spoznať svetu.

Mudrc sa zameriava na spoznávanie krajiny neznámeho kráľa prostredníctvom humoru a žartov, pretože v ideológii judaizmu sa bežne predpokladalo, že človeka možno spoznať aj podľa jeho štýlu humoru – “človeka spoznáš podľa jeho šálky, mešca a podľa jeho humoru” (TB, Eruvim 65b). “Kto chce do hĺbky spoznať povahu nejakého miesta, mal by skúmať vtipy, ktoré tam vznikajú (Likutej ecot, Lejcanut I.) Tí skôr narodení si určite pamätajú z minulého režimu “vtipy o zlatú mrežu” 🙂 ktoré výstižne charakterizovali dané zriadenie…

Mudrcova púť právnym zriadením krajiny je zobrazením výstupu do vyšších svetov ⇒ súd (olam asija) → vyšší súd (olam jecira) → najvyšší súd (olam berija) → kráľ (olam acilut). 

Kľúčovým momentom tohto príbehu je tu utajenie Božej tváre (hester panim), ktorý je zároveň najväčším problémom teodície (náuka o skúmaní možnej existencie dobrotivého Boha v protiklade k nespravodlivému svetu, plnému zla) a snaží sa vyjadriť príčinu – Boh skrýva svoju tvár preto, lebo nemôže zniesť ľudskú hriešnosť. 

chanele-

 

KRÁLI EDÓMU

Tradícia učí, že po Božom rozhodnutí stvoriť svet prekypujúci životom, Svätý stvoril najprv množstvo iných svetov, ktoré boli predchádzajúcou nutnosťou; ktoré však museli zaniknúť a nazýva ich termínom “Edómski králi” (ZOHAR III 61b). Slovami súčasnej fyziky, by sme mohli povedať, že v multiverze vzniklo množstvo vesmírov s rôznymi podmienkami a fyzikálnymi zákonmi, až vznikol nakoniec ten náš, ktorý má parametre “nastavené” v takých matematických škálach, že umožňuje vznik a vývoj inteligentného života, vo svojej podstate na obraz Boží, ktorý ho predchádzal, lebo aj Písmo hovorí, že čo bolo, je to, čo byť má a ktorákoľvek už existujúca vec bola vytvorená v časoch pred nami (ZOHAR III61b). Skôr než Starý Starých, či Starý dní (Atik Jomin* – termín Zoharu pre označenie Boha) a Skrytý Skrytých (to samé) pripravil Korunu Korún (Keter), nebol ani počiatok ani koniec (stav pred možnou singularitou – súčasná veda ale pripúšťa aj neexistenciu singularity ako nutnosti pri zrode vesmíru). Všetko bolo načrtnuté a navrhnuté v Ňom Samotnom. Po odhalení Koruny už začali vznikať prvé svety (ZOHAR III 123a).

Termín je inšpirovaný biblickým veršom 1M 30.31 “A toto sú králi, ktorí vládli v Edóme” a myslí sa tým v krajine nesmiernej prísnosti. Kabala to prepracováva do nerovnováhy sefír Súd(Din) a Milosť(Chesed). Iné názvy pre tieto sefira sú Gevura (Prísnosť) a Rachamim (Milosrdenstvo).

ZOHAR tak hovorí o svetoch, ktoré existovali už pred tým našim, v ktorých vládol len ženský princíp (aktívne sefiry ženského stĺpu na sefirotickom strome) a to nemohlo obstáť. Muselo dôjsť k vyrovnaniu s mužským princípom (sefiry na mužskom stĺpe sefirotického stromu) a tak sa

zrodilo, alebo to dalo vzniknúť čomusi trvalejšiemu (ZOHAR III 142a). Táto rovnováha plynie so sefiry Keter, zodpovedajúcej miestu, či lepšie povedané potencii AJIN, bez inej ako svojej opory a ktorá vyrovnáva minulé, prítomné i budúce. Kým táto rovnováha ešte nefungovala,  stredný vyrovnávací a harmonizujúci stĺp na sefirotickom strome Illán, chýbal (absencia, či rekombinácia sefír Tiferet a Malchut) a celkovo štruktúra Illánu bola iná, než ju poznáme (ZOHAR II 176b).

Rovnováha sveta je založená na dualite, na existencii mužskej a ženskej formy, na dipólovosti častíc, pretože v inej podobe veci existovať nemôžu (ZOHAR III290a).

Preto, ak chceme hovoriť o existencii Niečoho, musí byť toto dodržané. Bytie sa manifestuje len a len práve v takomto vesmíre. Všetky ostatné, ktoré túto podobu nemajú, nemôžu priniesť život na nijakej úrovni. To je základný princíp bytia (ZOHAR III 290a).

Táto polarita je Zoharom nazývaná ako “prijatie podoby Boha” (ZOHAR III 290a). Staré svety bez tejto podoby boli beztvaré, avšak tak rýchlo ako vznikli aj rýchlo zanikli, podobne ako vznikajú a zanikajú iskry vznikajúce pri kutí železa. Vyletujú spomedzi nákovy a kladiva, letiac vzduchom trvajú a potom rýchlo pohasínajú (ZOHAR III292a, b). Bolo to preto, že Boh vtedy ešte neprijal podobu mužského a ženského, a Chesed a Din ešte tým nestáli proti sebe vo vzájomnou vyrovnaní. Takéto svety museli jednoznačne zaniknúť, lebo nemohli uniesť bytie. Nemohol v nich existovať človek ani nič živé, nakoľko ľudská podoba ešte neexistovala a tak sa zrútili až kým znovu nepovstali v novej podobe a pod iným menom (ZOHAR III 135a, b).

Ľudská podoba v sebe obsiahne všetko. Preto je napísané, že Boh učinil človeka na svoj obraz (1M 1.26). Človek má aj akýsi svoj nebeský predobraz (Adam Kadmon*), tzv. Horného človeka. Oba nemôžu bez seba existovať. Od ľudskej podoby je závislé formovanie vesmíru (ZOHAR III 144a, b). Podoba Horného človeka je spomínaná v knihe Ezechielovej (1.26) a tiež Danielovej (7.13), a obe dali vznik a vývoj apokalyptickej literatúre (aj sa do nej radia) vznikajúcej v rozmedzí rokov 100 p.n.l. a 100 n.l., kedy sa začína formovať základ tzv. hejchalotickej (hejchalot = Paláce) literatúry, kabaly Ma´ase Merkava – Činy Vozu, a myslia sa tým ezoterické vízie Božieho Trónu, v jednotlivých nebeských úrovniach.

© chanele

LITERATÚRA:

  • SEFER ZOHAR
  • BIBLIA, Písmo sv. Starej a Novej Zmluvy