SIFRA DICENIUTA

SIFRA DICENIUTA, v poradí druhá časť Zoharu, je najtajomnejšou časťou  knihy. V piatich kapitolách opisuje záhadné udalosti počiatku, ktorých výklad je veľmi ťažký a nie len preto, že celý Zohar je písaný v tzv. “aramejčine Zoharu”, akejsi zlátaniny hebrejčiny, aramejčiny a rôznych novotvarov, ktoré neboli použité v žiadnom inom diele.

Text je bez znalosti základných kabalistických tém, úplne nezrozumiteľný. V náznakoch možno pomedzi riadky uvidieť reči o sefirách, o klipot, ktoré sa rozbili, o prvých svetoch, ktoré existovali pred tým našim, o sefirotickom strome illan, nonsefire Daat, cestičkách múdrosti, jednotlivých sefirách, Zeir anpin a Arich anpin, dňoch stvorenia, Božom Mene Tetragrammaton, metóde permutácií písmen a božskej dualite mužského a ženského princípu…

Posúďte sami. Tu je prvá kapitola tejto knihy:

SIFRA DICENIUTA, PEREK RIŠON (KNIHA TAJOMSTVA, KAPITOLA PRVÁ)

§1. Kniha tajomstva je kniha, ktorá popisuje vyvažovanie váh.

§2. Tradícia. Než nastala rovnováha, tvár sa nedívala na tvár.

§3. A prví králi zomreli. Ich potomkovia neboli nájdení, a zem bola spustošená.

§4. Až dovtedy, kým hlava všetkými túžbami  vytúžená nepripravila a neudelila šat pôvabu.

§5. Táto váha je zavesená na mieste , ktoré neexistuje.

§6. Ňou boli zvážení tí, čo  neboli nájdení.

§7. Váha spočíva v jeho tele, nezavesená a neviditeľná.

§8. Do nej vstúpili a do nej vstupuje to, čo už nie je, je a bude.

§9. Skryté v skrytom. Hlava, ktorú prehliadame.

§10. Je utvorená a upravená do podoby lebky, naplnená kryštálovou rosou.

§11. Koža vzduchu je jasná a uzavretá.

§12. Sú vlna čistá visiaca v rovnováhe.

§13. Láskavosť láskavostí, ktorá sa prejavuje prostredníctvom modlitby dolných.

§14. Nezakrývané videnie, ktoré nikdy nespí a stále pozoruje, pohľad dolný od aspektu svetla horného.

§15. Tam dva otvory a vzbudzovaný dych pre všetkých.

§16. Na nich je všetko, čo je dolné

§17. A od siedmych tvarov lebky  pochádza dôstojnosť dôstojností

§18. A druhá zem nie je započítaná. A to bolo povedané.

§19. A z tej, ktorá podstúpila zlorečenie, vzišla. Zo zeme, ktorej zlorečil Hospodin.*

§20. Bola pustá a prázdna a temnoty nad tvárou priepasti a Duch Boží sa vznášal nad vodami.** Trinásť závisí od trinástich. Dôstojnosť najdôstojnejšia.

§21. Šesť tisíc rokov závisí od prvých šiestich.

§22. Siedme nad tým, čo samo je násilné počas dvanástich hodín. Ako stojí napísané: bola pustá a prázdna…

§23. Trinácte je skrze milosrdenstvo vyzdvihnuté. A budú obnovené ako na začiatku. Pretrváva totiž všetkých šesť a ďalej je napísané: bola, lebo naozaj je .

§24. A s koncom pustiny  a prázdnoty: bude povýšené jediné Tetragrammaton v onen deň.

§25. Sochy sôch v podobe dlhého hada, roztiahnutého sem a tam .

§26. Chvost má v hlave. Hlavu premiestňuje za plece a hnevá sa, pozoruje a skrýva sa, v jednom z tisíc krátkych dní sa  zjavuje.

§27. Na jeho šupinách sú hrboly, hrot má vlastný údel.

§28. Jeho hlava je rozbíjaná vlnami veľkého mora ako je napísané: Rozdrvil si hlavy drakov vo vodách.***

§29. Boli dvaja. Boli zredukovaní v jedno. Odtiaľ slovo “taninam” je písané neúplne.

§30. Hlavy, tak ako je napísané: A podobenstvo klenby nad hlavami zvieraťa. ****

§31. I riekol Boh: “Nech je svetlo” a bolo svetlo. Zmysel je v tom, čo je napísané: lebo On povedal, a stalo sa.

§32. Obráti sa jedno v slove “waw jod he jod” (wajehí a stalo sa), posledné šechinu nižšiu, tak ako inokedy písmeno “he” šechinu.

§33. Ale na jednej váhe budú zvážené.

§34. Ako je napísané: a videl Boh svetlo, že je dobré. Povedzte spravodlivému, že je dobrý. Teda vstupuje do rovnováhy.

§35. Predtým sám, všetko sa do jedného navracalo, waw zostúpilo a stalo sa poznaným. Spájajú sa spolu navzájom “jod” a “he” ako dvaja milenci, ktorí sa objímajú.

§36. Šesť  výhonkov vychádza z tela.

§37. Jazyk hovorí veľké.

§38.  Jazyk je skrytý medzi “jod” a “he”.

§39. Lebo je napísané*****: Tetragrammaton ja som. A tento zavolá na Jákoba menom a tento napíše svojou rukou že je Hospodinov a že ho pomenuje Jisrael.

§40. Povedal: Som Hospodinov. Zostupuje. A všetci sa nazývajú. Všetkých drží pohromade skrze jazyk skrytý v matke. Lebo ona sa otvára tomu, kto z nej vychádza.

§41. Otec sedí na počiatku, matka uprostred  odtadiaľto i odtamtiaľ. Beda tomu, kto odhaľuje ich nahotu.

§42. A povedal Boh, buďte svetlá na nebeskej klenbe. Manžel má vládu nad manželkou ako je napísané. Spravodlivý je základ sveta******

§43. Jod označuje žiarou dva  a prechádza do ženy.

§44. Jod ostáva samotné.

§45. A ďalej vystupuje na svoj stupeň vyššie a vyššie. Žena sa zahalí.

§46.A matka je osvetľovaná. A otvára sa vo svojich bránach.

§47. Pripája sa kľúč, ktorý osvetľuje šesť a uzatvára bránu.

§48. A pripája sa k spodnému a k onomu.

§49. Beda tomu, kto otvára jej bránu.

——————————————————————————————

*1M 5.29

**1M

***Ž74.13

****Ez1.22

*****Iz44.6

******Prísl10.25

פרק ראשון

:

תאנא ספרא דצניעותא ספרא דשקיל במתקלא:

תאנא דעד דלא הוה מתקלא. לא הוו משגיחין אפין באפין. ומלכין קדמאין מיתו. וזיוניהון לא אשתכחו וארעא אתבטלת:

עד דרישא דכסופא דכל כסופין לבושין דיקר אתקין ואחסין:

האי מתקלא תלי באתר דלא הוי. אתקלו ביה אינון דלא אשתכחו. מתקלא קאים בגופיה. לא אתאחד ולא אתחזי. ביה סליקו וביה סלקין. דלא הוו והוו ויהויין:

סתרא גו סתרא אתתקן ואזדמן. (א) בחד גלגלתא. מליא טלא דבדולחא. (ב) קרומא דאוירא אזדכך וסתים איהו [בנ”י תי’ איהו ליתא] (ג) עמר נקי תליין בשקולא [בנ”י אינון עמר כו’]. (ד) רעוא דרעוין אתגליא בצלותא דתתאי. (ה) אשגחא פקיחא דלא נאים ונטיר תדירא. אשגחותא תתאה באשגחותא דעילאה בנהירו דביה. (ו ז) תרין נוקבין דפרדשקא ואתער רוחא לכלא:

בראשית ברא אלהים את השמים ואת הארץ שתא. בראשית ברא שית עלייהו. כלהו לתתא ותליין משבעה דגלגלתא דעד יקירו דיקירותא. והארץ תניינא לאו בחושבן והא אתמר ומהאי דאתלטיא נפקא דכתיב מן האדמה אשר אררה ה’:

היתה תהו ובהו וחשך על פני תהום ורוח אלקים מרחפת על פני המים תליסר תליין בתליסר דיקירודיקירותא. שתא אלפי שנין תליין בשתא קדמאי. שביעאה עלייהו דאתתקף בלחודוי ואתחרב כלא בתריסר שעתי דכתיב היתה תהו וגו’. תליסר יקים לון ברחמי ומתחדשן כקדמיתא וקמו כל אינון שתא. בגין דכתיב ברא ולבתר כתיב היתה דהא הות ודאי ולבסוף תהו ובוהו וחשך ונשגב ה’ לבדו ביום ההוא (ישעיה ב’):

גלופי דגלופין בחיזו דחויא אריך ומתפשטאן לכאן ולכאן. זנבא ברישא רישא אחזר (נ”י אחורי כתפין) אכתפין. אעבר וזעיר נטיל וגניז. (נ”י אעבר וזעים נטיר וגניז) חד לאלף יומין זעירין אתגליא קולטרא בקטרוי סנפירא בעדבוי. אתבר רישיה במיין דימא רבא דכתיב (תהלים ע”ד) שברת ראשי תנינם על המים. תרין הוו חד אתחזרו תנינם קע כתיב חסר. ראשי כד”א (יחזקאל א’) ודמות על ראשי החיה רקיע:

ויאמר אלקים יהי אור ויהי אור. היינו דכתיב (תהלים ל”ג) כי הוא אמר ויהי הוא בלחודוי ויהי בלחודוי. לבתר אתחזרו חד י’ה’ו’י’ י’ה’ו’י’י’ בתראה שכינתא לתתאה. כמה דה’ שכינתא אשתכח ובחד מתקלא אתקלו:

והחיות רצוא ושוב כדכתיב וירא אלקים את האור כי טוב. אמרו צדיק כי טוב (ישעיה ג’). האי במתקלא סלקא קדמאי בלחודוי וכלא לחד אתחזר וא”ו:

אחתא ומודעתא כלילן דא בדא בי”ה כתרין רחימין דמתחבקין. שתא נפקין מענפא דשרשא דגופא. לישן ממלל רברבין לישן דא סתים בין י”ה. דכתיב זה יאמר לה’ אני וזה יקרא בשם יעקב. וזה יכתוב ידו לה’ ובשם ישראל יכנה יכנה ממש. זה יאמר לה’ אני אחתא וכלא אתמר ביק”ו כלא כלילן בלישן. סתים לאימא דהא אתפתחת ליה דנפיק מינה אבא יתיב ברישא אימא באמצעיתא ומתכסיין מכאן ומכאן ווי למאן דגלי ערייתהון:

ויאמר אלקים יהי מארת ברקיע השמים שליט דכר בנוקבא (בנ”י שליט דכר בנוק’ שלימו דכר ונוק’ דכתיב) דכתיב (משלי י’) וצדיק יסוד עולם. נהיר יו”ד בתרין ונהרי ומעבר לנוקבא. אתייחד יו”ד בלחודוי ובתר כן סליק בדרגוי לעילא לעילא. אתחשכת נוקבא ואתנהירת אמא ומתפתחא בתרעוי. אתא מפתחא דכליל בשית ומכסייא פט פתחהא. ואחיד לתתא להאי ולהאי ווי למאן דגלי פתחהא:

 

 

SEDEM DNÍ STVORENIA

SEDEM DNÍ STVORENIA

Stvorenie sveta prebiehalo v šiestich dňoch. Ten siedmy, zodpovedajúci Sobote, Boh oddychuje od všetkej práce, ktorú vykonal (1M 2.2) a my v ňom máme možnosť preukázať svoje schopnosti a vlohy. Podľa židovskej mystiky každý z týchto šiestich dní zodpovedá jednej perióde stvorenia. Kabalisti (mekubalim)  veria, že existuje Sedem Periód (alebo cyklov) Stvorenia, pričom každá perióda trvá 7 000 rokov. Rabi Jicchak z Akka tvrdil, že pri týchto výpočtoch nemožno pracovať s dĺžkou bežného slnečného roka. K výpočtom sa musí použiť tzv. Božský rok, ktorému zodpovedá 1000 pozemských rokov (Ž 90.4). Jeden Božský rok je tak totožný s 365 250 pozemskými rokmi.

Epocha siedmych dní (či siedmych periód) Stvorenia je vymedzená vždy jednému Stvoreniu a každých 7 000 Božských rokov (=7 periód) Boh svoje Stvorenie obnovuje. Kabale nie je cudzia myšlienka, že pred našim svetom tu boli už iné. (Zaujímavé je porovnávať to s niektorými teóriami vedeckej kozmológie! Mimochodom vek vesmíru sa odhaduje na 14-17 mld rokov, čo zároveň zodpovedá: 7000 božských rokov  x  365 250(1 božský rok) x 6 ubehnutých periód – siedma je načatá = 15 340 500 000 rokov).

Každá Perióda Stvorenia tak zodpovedá jednému Dňu Stvorenia. Každý zo šiestych dní (cyklov) priniesol čosi nové.

Na začiatku 1. periódy (1. deň)  Stvoril podľa Biblie Boh nebo a zem  avšak, skôr to boli zložky potrebné k stavbe vesmíru, ako vesmír samotný: “…oddelil svetlo od tmy”.

Do obdobia  300 000 rokov po Big Bangu (Veľký Tresk) bola “tma”. Resp. vesmír bol “biely”, takže nebolo nič vidieť. Približne okolo roku 300 000 po Big Bangu bol vesmír vychladnutý dostatočne natoľko, aby bolo možné vidieť “svetlo”. To čosi “biele” na pozadí “tmy”. Elektróny sa začali spájať s protónmi a vznikol vodík, vzniklo kvázi “svetlo” (reliktové žiarenie) a vesmír sa “zviditeľnil”. Jeho teplota vtedy dosahovala t=2700°C.

     Práve táto vedecká teória by mohla vysvetliť biblické oddelenie svetla od tmy, ešte predtým, než boli stvorené hviezdy, ktoré sú v dnešnej dobe zdrojom svetla a vyvrátila tak nezrovnalosti.

Z prvého slova, ktoré vyšlo z Božích úst vzniklo teda svetlo, ale nie ako ho poznáme dnes, ale svetlo z večného svetla Božstva, “Boh sa priodel svetlom ako rúchom (Ž 104.2). Všade kde sa zjavuje, ho obklopuje žiara (“Zohar”; Ez 1.4, 8.2). Prasvetlo možno vidieť len mimo inkarnáciu a podľa legendy bude pre človeka viditeľné až v Olam ha-Ba. Prasvetlo prekrýva všetky svety a žiari skrze všetko. Bolo na počiatku. Nie je teda totožné so svetlom, ktoré poznáme a vnímame očami v našich životoch.

V 2. perióde (2. deň) Stvoril Boh oblohu a oddelil vody od vôd a oblohu pomenoval nebom. Hebrejský termín pre oblohu – rakija, by analogicky mohla byť atmosféra, ktorá bola “pomenovaná” nebom. Pôvodne nebo (šamajim) označovalo asi niečo iné ako “nebo”, pretože bolo stvorené v prvý deň ešte pred stvorením (alebo vznikom) reliktového žiarenia. Z tohoto pohľadu možno šamajim označiť za akúsi “primu materiu”, prahmotu.

     Šamajim z chemického hľadiska mohlo byť syntézou vodíka ako zástupcu vody (majim) a “čohosi”, čo by mohlo zodpovedať ohňu (). Vieme, že práve spájanie elektrónov a protónov, vznik vodíka a “skutočného” svetla ako elektromagnetického žiarenia, predchádzalo ono definitívne dostatočné schladnutie vesmíru (už spomínaných 2700°C) a teda vznik reliktového žiarenia. Možno, že práve ono elektromagnetické žiarenie by mohlo zastupovať onen ohnivý prvok, ktorý spolu s vodíkom tvoril “prahmotu”, z ktorej sa oveľa neskôr v konečnom dôsledku začali formovať, pri stále komplikovanejších chemických reakciách, prvé galaxie a ich kopy. Možno, že treba chápať práve toto pod pôvodným termínom šamajim z 1M 1.1

     V druhej perióde došlo pravdepodobne k vzniku hviezd a planét (1M 1.14) a nie hneď k oddeleniu vôd (1M 1.6). Možno došlo k chybe už pri ústnom podaní, možno ide o chybu v prepisovaní; môže byť , že pri pôvodných kompiláciách došlo k mylnému zoskupeniu hlinených tabuliek (snáď chýbal kolofon, či číslovanie; P.J.Wiseman:Vznik knihy Genesis, JAMI, Havířov 1993) a k neúmyselnej zámene obsahov 2., 3. a 4. periódy. Predpokladajme, že je táto hypotéza správna a že po oddelení svetla od tmy (1. perióda/1.stvoriteľský deň) došlo skutočne k stvoreniu hviezd a planét, čo skutočne zodpovedá vedeckej teórii. Až v 3. perióde (3. stvoriteľský deň) došlo k tvorbe atmosféry, následnému udržaniu vody v kvapalnom skupenstve a teda vznik morí (Zem bola pôvodne vodná planéta bez súše; hovorí o nej už sumerská legenda o Tiámat = vodnej príšere). Voda z morí sa vyparovala, zadržiavala sa v atmosfére, tá hustla, blížili sa prvé dažde. Na to nasledovala 4. perióda (4.stvoriteľský deň) = nahromadenie vôd na jedno miesto a vznik súše, z ktorej vyrašila prvá zeleň. Tá bez dažďa nemohla existovať (1M 2.5). Ona “súš” je pravdepodobne “Pangea” , či to “čosi” čo tu bolo pred ňou a ktorá sa neskôr začala trhať na menšie časti.

     V 5. perióde (5.stvoriteľský deň) sa konečne zrodil život a na sklonku 6. periódy (6.stvoriteľského dňa) umožnil Boh, aby vznikol človek. To bolo asi 974 generácií pred Adamom. Tento človek sa vyvinul “z prachu zeme” (1M 2.7) ale chýbala mu Božská duša, ktorá by z neho urobila duchovného človeka.  Až potom vdýchol Boh do človeka dych života (1M 2.7) a Stvoril tak skutočnú ľudskú bytosť. Podľa tradície sa tak udialo na Roš Hašaná, 3761 p.o.l. Vývoj človeka ako Homo sapiens sapiens naozaj spadá do obdobia 6. periódy.

Všeobecne sa verí, že život vznikol v mori. Avšak, najnovšie výskumy hovoria v prospech drobných mikroorganizmov žijúcich v útrobách sopiek, pri vysokých teplotách. Možno boli práve oni pôvodcami života. 1M 2.5-6 hovorí o absencii dažďa. Vyplýva z toho, že Zem  vtedy mala buď ešte len nepatrnú atmosféru, alebo ju ešte nemala vôbec. Na to, aby sa vytvorila, bola nutná produkcia kyslíka a oxidu uhličitého. O produkciu kyslíka sa pričinil pravdepodobne planktón, pretože až potom, ako Boh zoslal na Zem dážď, zo zeme vyrástli zelené byliny a ostatné rastliny.

Nato sa vody rozvírili pohybom živých tvorov a nebo sa zaplnilo lietajúcim vtáctvom (1M 1.20-22). V rozprávaní je vynechaná zmienka o pravekých jašteroch. Avšak, pravdepodobne len nedopatrením. Starý Zákon sa totiž inde  (Jób 3.8, 40.25; Ž 74.14, 104.26; Iz 27.1) zmieňuje o pravekej príšere – Leviatanovi, ktorý by mohol byť pomenovaním pre prehistorické jaštery, z ktorých sa vyvinuli lietavce a nakoniec dnešné vtáky.

Je na zváženie, ako to nakoniec všetko bolo. Podobnosti medzi vedeckými a nábožensko/mystickými tvrdeniami sú však veľmi zaujímavé a neprehliadnuteľné.

-chanele-

 

– – – PSIA DUŠA – – – stránka venovaná opusteným a nechceným zvieratám – – – www.psiadusa.sk

MENÓRA

MENÓRA

Menóra (sedemramenný svietnik) je symbol s nadzmyslovou podstatou. Vo svojej podstate nie je ničím iným, než prostriedkom spätného pôsobenia na človeka zo sveta duchovna.

Sedemramenný svietnik – symbol judaizmu, má svoj pôvod v Tóre, v knihe Šemot (2M) v sidrách Teruma (2M 25.1-27.19), Tecave (2M 27.20-30.10), Pekude (2M 38.21-40.38) a v knihe Vajikra (3M) v sidre Emor (3M 21.1-24.23).

Bol vyrobený z jedného kusu čistého tepaného zlata, bohato zdobený. Plnil sa čistým olivovým olejom a stával na južnej strane svätyne, kde bol umiestnený pred oponou Svedectva v Stane Stretávania, oproti stolu na predkladané chleby a podľa príkazu musel horieť od večera do rána (2M 25.31-40; 27.20-21; 40.24-25; 3M 24.1-4).

Neskôr, keď bol postavený Šalamúnov Chrám, sa svietnikov používalo desať (1Kr 7.49; 2 Kron 4.7).

Po prvom Churbane v r. 586 p.n.l., sa všetky posvätné predmety (klej kodeš) z Chrámu stratili ako vojnová korisť Antiocha IV. Epifana. A tak bola vyrobená nová zlatá menóra Júdou Makabi (1Mak 4.49), ktorá bola potom v Herodovom Chráme nahradená väčšou a honosnejšou.

Po druhom Churbane (70 n.l.), po dobití Rimanmi, bol odnesený cisárom Titom do Ríma, ako trofej. Táto udalosť je zachytená na Titovom oblúku, na Rímskom Fóre, postavenom na pamiatku víťazstva, Rimanmi. Predpokladalo sa tým, že sa tak naveky podarí uhasiť svetlo Izraela. Pravda je však opakom, svetlo Tóry, ktoré je príkazom (Prísl. 6.23), žiari ďalej.

047foto: autorka

Od počiatku diaspóry bol sedemramenný svietnik používaný predovšetkým na synagogálnych mozaikách.

Kabala v ňom vidí sedem nižších emanácií Boha, ktoré sú súčasťou desiatich sefirot a zároveň troch nižších svetov, Ólam Berija, Ólam Jecira a Ólam Asija.

Svieti v ňom šesť svetiel rozdielnej “činnosti”, spojených v siedmom svetle, ktoré je vo svojej “činnej podstate” totožné s ostatnými šiestimi svetlami súčasne. Prostredníctvom neho žiari vo všetkých ono známe “Svetlo svitania prvého dňa stvorenia” – Ór Bahir – tvorivý lúč, v ktorom je obsiahnuté všetko stvorenie, vo všetkých svojich podobách a pôsobeniach, získavajúce svoje priame pôsobenie vo svetoch, známym “Jehí ór” – Buď svetlo!

Jeho rozžiarenie v prvý deň bolo tak zmesou všetkých ostatných svetiel, žiariacich naraz a rovnako, neprekážajúc si  navzájom, pretože vo svojej pravej podstate sú len jedným jediným; rovnako ako sú v prvom dni stvorenia obsiahnuté všetky ostatné dni stvorenia.  Takže všetky svetlá sedemramennej menóry sú vlastne “Ór Bahir v činnej podstate” a vplyvom pôsobenia NAJVYŠŠIEHO horia vo všetkých sférach rovnako.

Sedemramenná menóra je tak zdrojom svetla, ktoré rozpínajúc sa prúdi do najvyšších svetov a súčasne v ňom sa všetky ostatné svetlá rozplývajú. Svetlo z neho vychádzajúce tak cez všetky svety smeruje až k Bohu a späť, a my, prepojení s ním cez jednotlivé sefiry s NÍM, získavame tak vyššiu duchovnú podstatu.

Menóra je tak symbolom svetla a duchovna a jej svetlo upozorňuje na prevahu ducha nad hmotou. Tak, ako izraelský ľud tým, že prijal na seba bremeno Tóry, ju jej plnením vyžaruje do priestoru a času, tak aj menóra vyžaruje zo seba samú Tóru a svetlo, ktorým je, a ktoré sa stalo príkazom.

Podľa kabalistov, vo svätyni, na mieste, kde je umiestnená menóra, sídli Šechina (Božia prítomnosť, Talmud Meg.21b) a v samotnej svätyni je analogicky vyjadrené samo vyžarovanie z  makrokozmu, cez sféry, v poradí ako bol svet tvorený.

Prvému dňu stvorenia, kedy bolo stvorené svetlo a “Duch Boží sa vznášal nad vodami”, zodpovedá vymedzenie priestoru vo vnútri svätyne pre Šechinu, vznášajúcu sa medzi cherubmi (hebrej keruvím) Archy zmluvy a Tórou v nej uloženou, z ktorých vychádza ono svetlo, ktoré ožiari svet a je príkazom (3M 16.2).

Druhému dňu stvorenia a “oddeleniu vody od vôd” potom prináleží oddeleniu metafyzickej sféry od sféry fyzickej a to medzi Archou zmluvy a príbytkom (2M 26.31-33).

Paralelne s tretím dňom stvorenia, kedy “zem vydala rastliny”, súvisí stôl s predkladanými chlebami, ktorý je akoby výzvou človeka k posväcovaniu potravy (príkazy kašrútu) ponúkané mu Božou milosťou, ktorú predkladané chleby majú pripomínať.

Štvrtému dňu a “vzniku nebeských svetiel” zodpovedá samotná menóra, svetlo Božieho slova, prostredníctvom nej šíreného.

Piaty deň a “stvorenie živočíchov” má paralelu v obetnom oltári;

šiesty deň stvorenia, kedy bol nakoniec “stvorený človek”, nachádza svoj obraz v osobe veľkňaza, zástupcu ľudu a prostredníka Božieho, ktorému zasvätil svoj život a tým oživuje svätyňu v zhromaždení. Je akýmsi prototypom ľudského duchovného naplnenia.

Posledný siedmy deň – Šabat, ideálny obraz svätosti uskutočnený v čase, získava cez svätyňu uskutočnenie v priestore.

-chanele-

pôvodné vydanie: INTRO č.4, 5, 6 rok 1994/5